Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. september 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202173
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8214202173.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcov 1./ M. G., D.. XX.XX.XXXX,
M.G. X, XXX XX G., 2./ L.. S. U., D.. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX G., obaja zastúpení JUDr. Jánom
Lemešom, advokátom so sídlom v Košiciach Žižkova 19, proti žalovanému L.. M. Š., D.. XX.XX.XXXX,
Ľ.. Š. XX, N., zastúpenému JUDr. Vladimírom Pochom, advokátom so sídlom Bardejov, Hviezdoslavova
3, o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bardejov z
27.05.2021, č. k. 5Cpr/2/2014 - 261, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania je nárok žalobcov
v 1. a v 2. rade na náhradu mzdy za obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2017 v prípade žalobcu
v 1. rade a od 01.01.2013 do 31.12.2015 u žalobkyne v 2. rade. Zistil, že obaja žalobcovia boli

zamestnancami žalovaného, žalobca v 1. rade ako vedúci chaty, žalobkyňa v 2. rade ako generálna
riaditeľka. Bolo tiež zistené, že žalovaný dal obom žalobcom neplatnú výpoveď z pracovného pomeru,
o čom bolo rozhodnuté právoplatným spôsobom predchádzajúcim súdnym konaním a rovnako v
predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne ukončenom bol priznaný žalobcovi v 1. rade nárok
nevyplatenej mzdy a náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru do 30.04.2004 a
rovnako tomu bolo aj v prípade žalobkyne v 2. rade. Aj v nasledujúcom období obaja žalobcovia
žiadali žalovaného o prideľovanie práce listami zo dňa 21.12.2012 a 09.10.2013. Rovnako zistil, že

žalovaný na tieto požiadavky nereagoval a prácu žalobcom ďalej neprideľoval. Mal za preukázané,
že vzťahy medzi stranami boli naštrbené od roku 2003, kedy žalovaný odišiel do zahraničia a
jeho živnostenské oprávnenie zaniklo najneskôr k 29.02.2012. Zdôraznil, že zánikom živnostenského
oprávnenia zamestnávateľa - fyzickej osoby, nezaniká pracovný pomer jeho zamestnanca a ani
povinnosti zamestnávateľa z toho plynúce. Súd však v okolnostiach daného sporu skúmal osobitosti
tohto prípadu a najmä to, či nárok žalobcov korešponduje s čl. 2 Zákonníka práce. Vychádzal potom zo
zistenia, že žalobcovia žiadali žalovaného, ako zamestnávateľa, o prideľovanie práce a uplatnili si voči

nemu svoje nároky, aj keď museli mať vedomosť, že vo firme, ktorá mal troch zamestnancov, kde každý
o tom druhom vie, to nie je za daného stavu reálne možné. Žalovaný totiž žije a pracuje v zahraničí
vyše 17 rokov a živnostenské oprávnenie mu zaniklo vo februári roku 2012. Súd konanie žalobcov
nevyhodnotil ako úprimnú snahu pracovať u žalovaného aj v ďalšom období, pretože takouto snahou nieje len formálny prejav o tom, že zamestnanec chce pracovať u konkrétneho zamestnávateľa, ale musí
sa aj objektívne javiť, že pracovať chce. Obaja žalobcovia v rámci svojho výsluchu uviedli, že na mieste
výkonu práce síce boli, avšak nevedeli uviesť bližšie podrobnosti. Žalobca v 1. rade dokonca tvrdil,

že prácou tam nechodil, nebol tam možno päť až šesť rokov. Z tohto pohľadu pre súd prvej inštancie
nevyznieval presvedčivo ani dôkaz žalobcu v 1. rade o tom, že prácu si nevedel nájsť kvôli svojmu
zdravotnému stavu a do konania predložil len lekársku správu z januára 2021, teda z obdobia, ktoré je
vzhľadom na obdobie uplatnených nárokov právne bezvýznamné. Žalobca v 1. rade tvrdil, že z dôvodu
zdravotného stavu nemohol v rozhodnom období vykonávať namáhavé činnosti, a preto si nevedel nájsť

prácu vo svojom odbore ako automechanik, avšak zároveň poukazoval a vymenúval činnosti, ktoré pre
žalovaného vykonával a ktoré sa už na prvý pohľad nezdali fyzicky jednoduché. Súd prvej inštancie
tak dospel k záveru, že nároky žalobcov nevychádzali z ich úprimnej snahy pracovať u žalovaného a
takýmto pohnútkam nemožno pripísať charakter súladnosti s dobrými mravmi. Vyzývali síce žalovaného,
že má im prideľovať prácu, aj keď so zreteľom na všetky okolnosti dané u tohto zamestnávateľa museli
vedieť, že to uskutočniteľné nie je. Svoje nároky voči žalovanému uplatnili aj za obdobie od januára

2013, teda po uplynutí takmer 10 rokov od momentu, čo ho prvotne požiadali o prideľovanie práce. Súd
prvej inštancie preto žalobu zamietol a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 257 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok zmeniť tak, aby ich
žalobe o náhradu mzdy s príslušenstvom bolo v celom rozsahu vyhovené. Súd prvej inštancie podľa

ich názoru nemal prihliadať na zásadu dobrých mravov v ich neprospech, stalo sa tak v prospech
strany silnejšej, a to zamestnávateľa, čo je v judikatúre pracovného práva pri dlhšom trvaní pracovného
pomeru nezákonné. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že práve konanie žalovaného
bolo po celý čas v rozpore s dobrými mravmi, keď bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru je
neplatná vo vzťahu k obom žalobcom a žalovaný napriek tomu žalobcom neponúkol prácu ani sa s nimi

nedohodol na ukončení pracovného pomeru. Tvrdia, že o ukončení živnosti zo strany žalovaného nemali
vedomosť a dozvedeli sa o tom, až v priebehu daného konania. Zároveň žalovaný doposiaľ neuhradil
žalobcom z právoplatne priznaných náhrad mzdy s príslušenstvom. Okrem iného, žalovaný používal v
pracovnom čase alkoholické nápoje, čo bolo príčinou zhoršenia vzťahov medzi nimi. Žalobcovia mali
záujem zamestnať sa u žalovaného, nevedeli sa s ním však skontaktovať a nevedeli, kde sa nachádza.

Ak by žalovaný konal v súlade s dobrými mravmi, činnosť žalovaného ako zamestnávateľa by riadne
trvala. Túto skutočnosť, ktorá je podstatná, však súd prvej inštancie nezobral do úvahy. Na základe
týchto dôvodov žalobcovia navrhli podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolania
žalobcov dôvodné nie sú.

6. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

7. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na

základe ktorých súd stavoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony aobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoj nárok alebo sa bráni jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

8. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010).

9. V danej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd

prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

10. Je zrejmé, že v prejednávanej veci sa žalobca v 1. rade vo vzťahu k žalovanému domáha zaplatenia

náhrady mzdy vo výške 19.481,40 eur s prísl. za obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2017 a žalobkyňa v
2. rade požaduje z tohto titulu sumu 12.881,40 eur z prísl. za čas od 01.01.2013 do 31.12.2015.

11. Nebolo sporné, že v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5C/179/2003 bolo právoplatne
rozhodnuté o určení, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi v 1. rade listom z 28.07.2003 a žalobkyni

v 2. rade listom zo dňa 25.07.2003, je neplatná. V ďalšom konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn.
6C/3/2013, bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade nevyplatenú mzdu
a náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.09.2000 do
10.08.2003 a od 11.08.2003 do 30.04.2004 vo výške 6.832,31 eur s prísl. a žalobkyni v 2. rade bola z
tohto právneho titulu priznaná istina 6.791,14 eur s prísl.

12. Žalobcovia aj po tomto období listami z 21.12.2012 a 09.10.2013 žiadali žalovaného o prideľovanie
práce podľa pracovnej zmluvy.

Podľa § 252i ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, týmto zákonom sa spravujú aj

pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. januárom 2013.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 01.01.2013, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej
dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na to, aby ho naďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 citovaného zákona, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.

Podľa tretej vety čl. 2 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

13. V druhej vete čl. 2 Zákonník práce zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu
subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tietopráva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Dobré mravy predstavujú súbor pravidiel
správania sa, vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských vzťahoch a súčasne vymedzujú
ako podmienku mravné princípy spoločenského poriadku. Predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči

dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na
osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore s všeobecne uznávanými
názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Objektívne právo predpokladá, že výkon
subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou.

14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že v prípade žalovaného
vo vzťahu k obom žalobcom, išlo o malého zamestnávateľa, ktorý mal iba troch zamestnancov, a to
konkrétne všetky zúčastnené strany. Žalovaný prevádzkoval v minulosti Cestovnú kanceláriu M., jeho
pracovnou náplňou bolo zabezpečovanie stravovania v prevádzkovej Y. G., žalobca v 1. rade mal na
starosti technické činnosti tejto prevádzky a žalobkyňa v 2. rade pôsobila ako riaditeľka - ekonómka
tejto cestovnej kancelárie prevádzkovanej žalovaným, a to v priestoroch kancelárie v G. na ul. O. XX.

Vzájomné vzťahy strán konania sa po roku 2003 podstatne zhoršili a žalovaný od tej doby pôsobil
pracovne v zahraničí. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nehodnotí ako korektné a správne
takéto konanie žalovaného, avšak v tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani postoj samotných
žalobcovkprezentovanejsnaheďalejpracovaťužalovaného,atovrozhodnomobdobíodjanuára2013,
a teda v dobe viac ako 10 rokov po tom, čo ho prvotne požiadali o prideľovanie práce. Žalobca v 1. rade

v tejto súvislosti uviedol, že čakal doma v G., staral sa o matku a takto mu situácia vyhovovala. Tvrdil, že
prácu si síce hľadal, ale odmietal vykonávať prácu s nízkym príjmom, aj keď u žalovaného mal pôvodne
dohodnutú mzdu len vo výške mzdy minimálnej, určenej príslušným právnym predpisom. Žalobcovia
mali vedomosť o tom, že prevádzka Y. G. je odpredaná inému majiteľovi a uvedené sa vzťahuje aj
na priestory kancelárie v G., v ktorých v minulosti pôsobila žalobkyňa v 2. rade a u ktorých došlo k

ukončeniunájmuk01.08.2003.Sozreteľomnavšetkytietookolnostisúdprvejinštanciesprávneposúdil,
že nároky žalobcov uplatňované v tomto konaní nevychádzali z úprimnej snahy naďalej u žalovaného
reálne pracovať, preto so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania žalobu opodstatnene zamietol
ako nedôvodnú.

15. Za situácie, že správnemu výroku o veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania strán
sporu, odvolací súd s poukazom na všetky tieto dôvody rozsudok potvrdil podľa § 387 CSP.

16. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobcovia v 1. a 2. rade vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu

trov a žalovanému v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).