Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/101/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116225652
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4116225652.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a
členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: s
Autoleasing SK, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 46 806 491, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Nosko & Partners s. r. o., so sídlom Bratislava, Podjavorinskej 2, IČO: 36 860 107, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151

866, o vydanie veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. mája 2022
č. k. 15C/396/2016-278 vo výroku II. takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku o náhrade trov konania (II.) p
o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi osobné
vozidlo Mercedes E Diesel W 212 E 220 CDI BlueEFFICIENCY Avantgarde (A5), číslo karosérie: K.,
rok výroby 2009, kľúče k osobnému vozidlu Mercedes E Diesel W 212 E 220 CDI BlueEFFICIENCY
Avantgarde (A5), číslo karosérie: K rok výroby 2009 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s
tým, že žalobca nie je povinný uhradiť žalovanému náklady, ktoré vznikli v súvislosti so zaistením a

úschovou tohto osobného vozidla (I.) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (II.). Rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ustanoveniami § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 21 ods. 1, 2, 3, 4 a 9 zák. č.
171/1993 Z. z. o policajnom zbore účinného v čase zadržania vozidla, § 255, § 396 ods. 3, § 262 ods. 1
CSP a uviedol, že žalobca podanou žalobou na súd prvej inštancie dňa 28. 09. 2016 požadoval, aby súd

uložil pôvodne žalovanému (P. D.) povinnosť vydať žalobcovi osobné vozidlo Mercedes E Diesel W 212
E 220 CDI BlueEFFICIENCY Avantgarde (A5), číslo karosérie: K rok výroby 2009, kľúče k osobnému
vozidlu Mercedes E Diesel W 212 E 220 CDI BlueEFFICIENCY Avantgarde (A5), číslo karosérie: K rok
výroby 2009 do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vo
veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č. k. 15C/396/2016-204 zo dňa 07.06.2021 tak, že žalobu zamietol
(výrok I.) a žalovanému voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Predmetný rozsudok

napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď
mal za to, že rozhodnutie o odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 9Co/57/2021 zo dňa
09. 12. 2021 tak, že zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (výrok I.), súčasne zrušil uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 23. októbra 2018 č. k.
15C/396/2016-103 (výrok II.). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poznamenal, že súd prvej inštancie

mal vec posudzovať v zmysle ust. § 126 ods. 2 v spojení s § 151l ods. 1 a nasl. OZ, keď z ust. § 21
ods. 9 zák. č. 171/1993 Z. z. nevyplýva, že jediným právnym prostriedkom, ktorým si oprávnený preúčely vydania zaistenej veci môže uplatniť svoje právo, je výlučne žaloba o určenie vlastníckeho práva.
Nasvedčuje tomu i dikcia tohto zákonného ustanovenia, podľa ktorého, ak vzniknú pochybnosti o tom, či
zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo si na ňu uplatní právo iná osoba, útvar Policajného

zboru ju uloží do úschovy a odporučí týmto osobám, aby si v lehote 60 dní odo dňa doručenia písomného
oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Nemožno tak
vyvodiť, že oprávnená osoba si svoje vlastnícke, príp. iné právo musí uplatňovať výlučne vlastníckou
žalobou, ale môže tak učiniť viacerými spôsobmi. Znamená to, že i žalobou o vydanie veci môže súd
v rámci konania ako predbežnú otázku posúdiť, či žalobcovi svedčí tvrdené právo k predmetnému

automobilu. Súdu prvej inštancie uložil v ďalšom konaní sa zaoberať aj otázkou pasívne legitimovaného
subjektu, keď zisteným skutkovým stavom, ale aj z uznesenia policajného orgánu zo dňa 05. 06.
2018 vyplynulo, že o práve na vec sú pochybnosti, nakoľko si na ňu uplatňuje právo ako spoločnosť
sAutoleasing SK, s. r. o. (žalobca), tak aj P. D. (pôvodne žalovaný). Z pripojeného spisu OS Bratislava III
sp. zn. 14C/40/2016 vyplynulo, že P. D. v postavení žalobcu proti žalovanému sAutoleasing SK, s. r. o.
domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému (záložnému veriteľovi)

povinnosť zdržať sa akéhokoľvek výkonu záložného práva viaznuceho na predmetné motorové vozidlo.
Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol uznesením OS Bratislava III zo dňa 31. 03. 2016
č. k. 14C/40/2016-36 zamietnutý a uvedené uznesenie bolo potvrdené odvolacím súdom v uznesení
z 25. 08. 2016 č. k. 10Co/202/2016-76. V dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 13. sa
konštatuje, že žalobca (P. D.) neosvedčil danosť nároku, nepredložil kúpnu zmluvu na motorové vozidlo,

ktoré je zaťažené záložným právom v prospech žalovaného, ani iným právne relevantným spôsobom
nepreukázal vlastnícke právo k motorovému vozidlu. Po právoplatnom zamietnutí návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia nie je zrejmé, či si aj iná osoba okrem žalobcu uplatňuje vlastnícke alebo iné
právo k predmetnému motorovému vozidlu. V tomto kontexte bude povinnosťou súdu prvej inštancie si
vyriešiť, či je možné zotrvať na stanovisku, že pretrvávajú pochybnosti o práve žalobcu na vec, resp.

či tu je iná osoba, ktorá si robí nárok na vec a tento si ne/uplatnila v občianskom súdnom konaní. Na
doplnenieodvolacísúdlendodáva,žepochybnostioprávekzaistenejveciuloženejdoúschovyvzmysle
§ 21 ods. 1, 9 zák. č. 171/1993 Z. z. totiž neodstraňuje policajný orgán samostatným dokazovaním
(rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 60/03) a nemôže ich odstrániť ani súd v konaní o vydanie veci, pokiaľ
nie je druhou stranou sporu aj druhý domnelý vlastník vozidla v prípade, ak si takéto právo účinne

uplatnil (obdobnú vec riešil NS SR v uznesení 4Cdo 87/2011 z 26. 07. 2012). V ďalšom konaní súd
prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), sa bude zaoberať
v naznačenom smere a opätovne rozhodne o nároku žalobcu na vydanie motorového vozidla, s tým,
že primárne sa bude zaoberať zámenou strany sporu na strane žalovaného, ktorú navrhol žalobca
podaním zo dňa 17. 07. 2018 (č. l. 86-87) a o ktorej nesprávne rozhodol súd prvej inštancie uznesením

zo dňa 23. 10. 2018 č. k. 15C/396/2016-103. Súd prvej inštancie, viazaný pokynom odvolacieho súdu,
opätovne uznesením č. k. 15C/396/2016-254 zo dňa 02.03.2022 rozhodol o zmene strany sporu tak,
že namiesto pôvodne žalovaného P. D. pripustil, aby do konania vstúpil na miesto žalovaného súčasný
žalovaný - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, čím konvalidoval svoje predchádzajúce procesné
pochybenie, okrem iného vyčítaného aj odvolacím súdom. Súd vykonal dokazovanie oboznámením

sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, ako aj vyjadreniami strán sporu a zistil tento skutkový a
právny stav. Dňa 13. 07. 2015 uzavrel žalobca ako záložný veriteľ so záložným dlžníkom H. M. záložnú
zmluvu č. UDTA15/61002331, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo Mercedes E Diesel W 212 E
220, CdI BlueEFFICIENCY Avantdarde (A5) VIN: K (v ďalšom texte len „sporné vozidlo“). V zmluve boli
dohodnuté podmienky výkonu záložného práva. Dňa 13. 07. 2013 bol podpísaný protokol o prevzatí

vozidla k zmluve o úvere, ktorým H. M. potvrdila prevzatie vozidla. Podľa potvrdenia o registrácii v
Notárskom centrálnom registri záložných práv zo dňa 13.07.2015 došlo k registrácii záložného práva
na základe záložnej zmluvy záložcu - H. M. ako popis zálohu je uvedené sporné vozidlo. Súčasťou
potvrdenia je i popis pohľadávky. Listom zo dňa 13.01.2016 žalobca oznámil H. M. uplatnenie práva na
okamžité splatenie úveru a oznámil, že dňa 13.01.2016 pristúpil k zosplatneniu úveru. Ďalším listom zo

dňa 18.12.2015 žalobca vyzval H. M. k pristaveniu vozidla a oznámil začatie výkonu zabezpečovacieho
alebo záložného práva a predpokladanom termíne predčasného ukončenia zmluvy. Súčasťou listinných
dôkazov je i oznámenie o začatí výkonu záložného práva adresované P. D. (pôvodný žalovaný) dňa
16. 08. 2016, ako i výzva na pristavenie vozidla tiež adresovaná uvedenej osobe dňa 14. 09. 2016.
Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre vydalo dňa 05. 06. 2018 uznesenie ČVS: ORP-1504/3-VYS-NR-2015,

ktorým podľa ust. § 97 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 94 ods. 1 Trestného poriadku
vo veci zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného zákona vec - osobné motorové
vozidlo zn. Mercedes Benz, čiernej metalízy, VIN: K ev. č. IL 203 CI a 1 ks kľúč od vozidla ukladá
do úschovy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, žedňa 26. 05. 2018 bolo vozidlo zaistené príslušníkmi OO PZ Trnava dňa 04. 06. 2018 bolo prevzaté do
trestnéhokonania.Dňa30.05.2018vydalpodľa§89ods.1TrestnéhoporiadkuP.D.kľúčoduvedeného
vozidla. Ďalej, okrem popisu trestného skutku, z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že o práve na vec sú

pochybnosti, nakoľko na ňu si uplatňujú právo spoločnosti s Autoleasing SK, s. r. o., tak i P. D.. V poučení
je uvedené, že osobu, ktorá si na uvedené veci robí nárok upozorňuje, aby si svoj nárok uplatnila v
občianskom súdnom konaní. Z odpovede právneho zástupcu žalobcu na výzvu súdu zo dňa 16.03.2022
vyplynulo, že nemá vedomosť, žeby si vlastnícke právo na predmetné vozidlo uplatnila iná osoba.
Rovnako z odpovede žalovaného zo dňa 30.03.2022 ako reakcia na výzvu súdu, vyplynulo, že nemá

vedomosť o tom, žeby si na predmetné vozidlo uplatnila vlastnícke právo nejaká osoba. Z úradného
záznamu súdnej tajomníčky Okresného súdu Nitra zo dňa 25.04.2022 vyplynulo, že bol urobený dopyt
na Okresný súd Bratislava III (kde pôvodne prebiehalo konanie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia), ktorý nevylustroval žiadne konanie, ktorého účastníkom by bol žalobca a osoby P. D., S.
M. a H. M.. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení
Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/57/2021-239 zo dňa 09.12.2021 opätovne vec právne posúdil, zaoberal

sa právnou argumentáciou odvolacieho súdu ohľadne povinnosti súdu prvej inštancie vec posúdiť v
zmysle ust. § 126 ods. 2 v spojení s § 151l ods. 1 a nasl. OZ, keď z ust. § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993
Z. z. nevyplýva, že jediným právnym prostriedkom, ktorým si oprávnený pre účely vydania zaistenej
veci môže uplatniť svoje právo, je výlučne žaloba o určenie vlastníckeho práva. Nasvedčuje tomu i
dikcia toto zákonného ustanovenia, podľa ktorého, ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí

osobe, ktorej bola zaistená, alebo si na ňu uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru ju uloží do
úschovy a odporučí týmto osobám, aby si v lehote 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia
uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Nemožno tak vyvodiť, že
oprávnená osoba si svoje vlastnícke, príp. iné právo musí uplatňovať výlučne vlastníckou žalobou, ale
môže tak učiniť viacerými spôsobmi. Znamená to, že i žalobou o vydanie veci môže súd v rámci konania

ako predbežnú otázku posúdiť, či žalobcovi svedčí tvrdené právo k predmetnému automobilu. Súd prvej
inštancie, vzhľadom na vyššie uvedené, primárne skúmal, či je žalovaný pasívne vecne legitimovaným
subjektom v tomto konaní, pričom dospel k nepochybnému záveru, že práve žalovanému (po opätovnom
rozhodnutí o zmene strany sporu) svedčí pasívna vecná legitimácia. Pasívna legitimácia žalovaného
je založená tým, že v minulosti podľa zriaďovacej listiny Ministerstva vnútra SR boli od 01.01.1997

zriadené krajské riaditeľstvá policajného zboru ako rozpočtové organizácie Ministerstva vnútra SR,
pričom okresné riaditeľstvá Policajného zboru v pôsobnosti krajského riaditeľstva PZ boli preddavkovými
organizáciami bez právnej subjektivity. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p. SLV-
PS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012 došlo k zrušeniu rozpočtových organizácií ku dňu 31.12.2012, a
to krajských riaditeľstiev Policajného zboru. Uvedeným dňom zanikli a Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky sa stalo ich právnym nástupcom. Súčasne podľa názoru súdu ani Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre nemá samostatnú právnu subjektivitu, pričom ide len o vnútornú organizačnú zložku, patriacu
pod krajské riaditeľstvo policajného zboru, ktorým je riadená a kontrolovaná a na ktoré je personálne,
organizačne a rozpočtovo napojená. Keďže ani Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre, vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti nemá právnu subjektivitu, túto má len Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

ktoré je správne označené ako žalovaný subjekt. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná. Plniac právne záväzný názor odvolacieho súdu,
dospel súd k záveru, že v súčasnej dobe, vzhľadom na vykonané dokazovanie, nepretrvávajú žiadne
pochybnosti o práve žalobcu na vydanie sporného motorového vozidla, keďže súd nezistil, že by si iná
osoba na predmetné motorové vozidlo uplatnila svoje právo na vec (napríklad vlastnícke právo) v inom

civilnom konaní. Inak povedané, súd nemá pozitívnu vedomosť, že by si okrem žalobcu k predmetnému
motorovému vozidlu uplatňovali súdnou cestou vlastnícke právo aj iné právnické alebo fyzické osoby,
ktoré by právo držby žalobcu spochybňovali. V tomto konaní nebolo zistené uplatnenie si vlastníckeho
práva iného subjektu k zaistenej veci preukázané, čím nemohlo byť na druhej strane spochybnené
ani právo žalobcu na vydanie predmetu zálohu, keďže žalobca vystupuje v pozícií záložného veriteľa.

Občiansky zákonník mu podobne ako vlastníkovi v ustanovení § 126 ods. 2 poskytuje obdobné právo
na ochranu, ktoré normatívne vyjadrenie je explicitne vyjadrené tým, že obdobné právo na ochranu (ako
vlastník) má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Aj sám odvolací súd poukázal na to, že publiciánska
žaloba poskytuje ochranu nielen držiteľovi veci, ale podľa doktríny i držiteľovi práva. Súd prvej inštancie
teda právne posúdil predmetnú vec v zmysle ustanovenia § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 151l ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, zároveň majúc na zreteli ustanovenie § 21 ods. 9 zákona
č. 171/1993 Z. z., pričom dospel k záveru, že v predmetnej veci sa môže domáhať svojho práva držby
aj iná osoba než vlastník, keďže zákon mu takúto ochranu poskytuje. Hoci v priebehu konania žalovaný
tvrdil, že nárok na uvedené motorové vozidlo si robilo niekoľko subjektov, jednak žalobca ako záložnýveriteľ, ktorý pristúpil k výkonu záložného práva a pán P. D., ktorý kúpil predmetné vozidlo od H. M., po
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, neboli zistené žiadne také
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali a nasvedčovali pravdivosti pôvodne prezentovaného skutkového

tvrdenia, keďže právo na vec si uplatňuje iba žalobca. Súd prvej inštancie tak nemohol zotrvať na svojom
pôvodneprezentovanomnázore,asíce,žepretrvávajúpochybnostiohľadnespornejotázkynárokovania
na predmetné motorové vozidlo, či už pohľadu oprávnenej držby alebo vlastníckeho práva. Podmienky
splnenia výkonu záložného práva neboli zo strany žalovaného spochybnené, preto ich považoval súd
prvej inštancie v celom rozsahu za nesporné. V zmysle § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka je aj tretia

osoba povinná vydať vec, a to záložnému veriteľovi, pričom podľa názoru súdu v konaní neboli zistené
žiadne skutočnosti, že predmetné motorové vozidlo je potrebné pre účely trestného konania, v dôsledku
čoho nemožno považovať, že by mal žalovaný oprávnenie zadržiavať vec u seba, ktorá má právo držať
žalobca. Súd prvej inštancie teda uložil žalovanému povinnosť vydať predmetné motorové vozidlo do
3 dní od právoplatnosti aj s príslušenstvom, pretože nebol dôvod uložiť dlhšiu lehotu na plnenie. Na
pojednávaní právny zástupca žalobcu spresnil petit s tým, že požadoval, aby súd rozhodol, že žalobca

nemá povinnosť nahradiť žalovanému náklady, ktoré vznikli so zaistením a úschovou predmetného
motorového vozidla. Súd prvej inštancie zvažoval, či o takomto doplnení (respektíve zmene žaloby,
ako to nazval právny zástupca žalobcu) mal rozhodnúť formálnym spôsobom, ergo pripustiť zmenu
žaloby. Súd v prvom rade poznamenáva, že žalobca ani z kvalitatívneho, ani kvantitatívneho hľadiska
nerozšíril žalobu, preto súd vyhodnotil takýto procesný návrh iba ako spresnenie žalobného petitu, ktorý

navyše nadväzuje práve na zákonné ustanovenie § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. a priamo z
neho rezultuje. Okrem toho, bez povšimnutia zo strany súdu nezostalo práve to, že takéto spresnenie
bolo formulované skôr negatívne, čiže žalobca v priebehu konania nepožadoval väčšie plnenie (práve
naopak požadoval, aby nebol zaviazaný na ďalšie plnenie, ktoré priamo nadväzuje na právnu úpravu
použitýchustanovení,podľaktorýchsúdposúdilpoprávnejstránkežalobnýnárok)akovžalobe,zároveň

nepožadoval kvalitatívne ani iné plnenie, ktoré by nebolo už predmetom konania. V naznačenom
kontexte tak súd takýto procesný návrh vyhodnotil skôr ako spresnenie, respektíve úpravu petitu, ktorá
nevyžadovala procesnú intervenciu súdu determinovanú Civilným sporovým poriadku. V naznačenom
kontexte,súdvzmysle§21ods.9zákonač.171/1993Z.z.,jeoprávnenáosoba,vtomtoprípadevlastník
motorového vozidla, po rozhodnutí súdu o vrátení zaistenej veci povinná uhradiť útvaru Policajného

zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, ak súd nerozhodne
inak. Súdu sa nejaví ako spravodlivé zaviazať žalobcu na úhradu vzniknutých nákladov spojených so
zaistením a úschovou predmetného motorového vozidla, keď od počiatku bol presvedčený a tvrdil, že
jeho právo k zálohu v postavení záložného veriteľa je dané, žiadnym spôsobom neprispel k zaisteniu
veci, naopak, bol nútený sa domáhať vydania veci z úschovy súdnou cestou, s čím mu nepochybne

vznikli trovy a nemal faktickú možnosť so svojím majetkom po relatívne dlhú dobu nakladať. Súd prvej
inštancie preto rozhodol a precizoval s tým, že žalobca nie je povinný uhradiť žalovanému náklady, ktoré
vznikli v súvislosti so zaistením a úschovou tohto osobného vozidla. Takáto povinnosť by ani nebola
spravodlivá, keďže žalobca nemohol ovplyvniť žiadne okolnosti, predovšetkým zaistenie vozidla, ktoré
nastalo nezávisle od vôle. Keďže v predmetnom prípade súd vo veci rozhodol rozhodnutím, ktorým

sa konanie končí bolo jeho povinnosťou rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania. O nároku na
náhradu trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP s poukazom na
§ 396 ods. 3 CSP. Keďže žalobca bol v plnej miere úspešný a žalovaný nedosiahol žiadny materiálne
merateľný úspech, súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(100 %). Zároveň súd prvej inštancie poznamenal, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania,

ktoré mu vznikli v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v konaní pred odvolacím súdom a to
s poukazom na dikciu § 396 ods. 3 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP súd
prvej inštancie v prejednávanom spore nevzhliadol. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie vo výroku o trovách
konania (II.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP a uviedol, že v trestnej veci vedenej ORPZ
v Nitre pod ČVS: ORP-1504-3-VYS-NR-2015 vo veci zaistenia motorového vozidla v trestnom konaní
bolo postupované výlučne v súlade so zákonom. S ohľadom na skutkový stav poukázal na skutočnosť,

že súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní
z hľadiska ich účelnosti alebo rýchlosti. Oprávnenie hodnotiť a kontrolovať postup orgánov činných
v trestnom konaní patrí do pôsobnosti prokuratúry. Každý štátny orgán vrátane orgánov činných v
trestnom konaní, prokuratúry, súdov, má vymedzenú právomoc, ktorú smie uplatňovať len v tomto rámci.Neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd, aby v civilnom konaní zasahoval
do trestného konania tým, že by preskúmaval a následne hodnotil postup orgánov činných v trestnom
konaní a prokuratúry z hľadiska jeho účelnosti či rýchlosti (vid rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn.8Co218/2011-376z07.02.2012).Akvzniknúpochybnostiovlastníctve,čioprávnenejdržbezaistenej
veci, musí sa táto otázka vyriešiť výhradne v „civilnom procese“, čo predpokladá podanie žaloby na
príslušnom súde. Základnou podmienkou civilného procesu je existencia „sporu“ medzi prinajmenšom
dvomi stranami súdneho konania. V tomto zmysle možno dospieť k záveru, že otázka spornosti sa môže
týkať jedine existencie vlastníckeho práva, ktoré si na jednu vec uplatňujú najmenej dve rôzne osoby

(t. j. vtedy ak právo na vec nemožno považovať za nepochybné). Ak preto zákon hovorí o „uplatnení
nároku na vlastnícke právo“ potom predmetom konania môže byť jedine určenie vlastníckeho práva k
veci medzi osobami, ktoré sa považujú za jej vlastníkov. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že orgán,
ktorý rozhodoval o uložení zaistenej veci do úschovy nie je kompetentný sám posudzovať existenciu
vlastníckeho, či iného užívacieho práva k veci, nakoľko táto právomoc bola zverená len civilnému súdu
a musí existovať spor v otázke vlastníckeho práva, ktoré si na vec uplatňujú rôzne osoby, tak, ako

sa stalo v uvedenom trestnom konaní. Na okraj poznamenal, že nikdy netvrdil, že by bol alebo by
mal byť vlastníkom hnuteľnej veci, preto na určení vlastníckeho práva k hnuteľnej veci nemôže mať
žiadny právny záujem. Na otázku, akým spôsobom sa osoby, ktoré prehlasujú, že sú vlastníkmi zaistenej
veci, môžu domáhať vydania veci z úschovy dáva bez akýchkoľvek pochybností odpoveď nielen zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č.171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, na základe ktorého si musia

osoby uplatniť vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. To znamená, ak si
na zaistenú vec uplatní právo viac osôb, musí sa toto právo preukazovať v súdnom konaní, obdobne ako
pri § 92 TP. Vlastnícke právo sa na súde nemôže uplatniť inak ako určovacou žalobou, kde osoba, ktorá
sa považuje za vlastníka veci musí v konaní hodnoverne preukazovať svoje vlastnícke právo k veci v
rozpore s tvrdením ďalšej osoby, ktorá si na vec rovnako uplatňuje svoje vlastnícke právo, čím sa určenie

vlastníckeho práva k veci stáva sporným, keďže obe strany sporu majú rovnaký právny záujem na
určení, kto z nich je vlastníkom tejto veci. Zastal názor, že žalobca si veľmi nesprávne vykladá, že keďže
bolo v rámci trestného konania spochybnené vlastníctvo poškodenej v trestnom konaní, automaticky to
znamená potvrdenie vlastníctva žalobcu k zaistenej veci. Žalobca v rovnakej miere ako poškodená v
trestnom konaní neosvedčil svoje vlastníctvo k zaistenej veci a orgány činné v trestnom konaní nemajú

právomoc rozhodnúť, ktorej z nárokovaných strán vlastníctvo prináleží. V tejto veci právomoc prináleží
lensúduvcivilnomkonaní.Ažvtedy,keďsúdprávoplatneurčí,ktojevlastníkomhnuteľnejveci(čímbysa
právne relevantným spôsobom odstránila spornosť v otázke vlastníckeho práva) a žalovaný by zároveň
túto hnuteľnú vec odmietol určenému vlastníkovi vydať, bola by žaloba na vydanie veci dôvodná. Proti I.
výroku rozsudku č. k. 15C/396/2016-278 zo dňa 23.05.2022 nepodáva odvolanie. Uviedol, že akceptuje

povinnosť mu danú Okresným súdom Nitra, i napriek tomu, že s ostatnou argumentáciou vyjadrenou
v odôvodnení predmetného rozsudku nesúhlasí. Okresný súd Nitra však zároveň žalovaného zaviazal
aj na náhradu trov konania žalobcu v zmysle zásady procesného úspechu/neúspechu v konaní, s čím
sa nemôže stotožniť, nakoľko medzi ním a žalobcom neexistoval spor, a preto podal proti II. výroku
rozsudku č. k. 15C/396/2016-278 zo dňa 23. 05. 2022 odvolanie. Jediným dôvodom, pre ktorý nemohol

vydať zaistenú hnuteľnú vec žalobcovi bola skutočnosť, že vlastnícke právo k hnuteľnej veci bolo sporné,
a teda mal za to, že túto okolnosť možno považovať za významnú pri rozhodovaní o trovách konania.
Nijakým spôsobom sa nepričinil o vznik a vedenie tohto súdneho konania, keď žalobcovi nevyhovel
z dôvodu pretrvávajúcej - nevyriešenej spornosti vlastníctva k hnuteľnej veci. Je potrebné zohľadniť,
že je povinný postupovať v súlade s osobitnou zákonnou úpravou a hnuteľnú vec je oprávnený vydať

až po vyriešení otázky vlastníckeho práva k predmetnej zaistenej veci. Ak teda ide o povinnosť platiť
žalobcovi náhradu trov konania, bolo podľa jeho názoru potrebné prihliadnuť aj na jeho špecifické
postavenie ako žalovaného, ktorého postup bol určený špeciálnou zákonnou úpravou a možnosťami
(limitmi) jeho postupu, tiež skutočnosťou, že nemal podiel na vzniku a vedení sporu, ako aj na procesnú
aktivitu a riadne plnenie si svojich procesných povinností. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že v tomto

prípade nešlo u neho o neoprávnené zadržiavanie veci, nakoľko na zaistenie hnuteľnej veci boli zákonné
dôvody, ktoré bol povinný plne dodržiavať. Ich porušením by sa sám vystavil možnému postihu, a preto
jednoznačne nie je subjektom neoprávneného zásahu do práv žalobcu v zmysle § 126 ods. 1 OZ.
Okresný súd Nitra mal za to, že v predmetnej veci sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa, a teda,
že nejde o výnimočný prípad, na ktorý by bola aplikácia § 257 CSP možná. Poukázal na skutočnosť,

že v súvislosti s predmetnou vecou sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa s poukazom na §
257 CSP, nakoľko jeho úlohou bolo zabrániť nakladaniu s hnuteľnou vecou až do objasnenia/určenia
vlastníckeho práva na zaistenú hnuteľnú vec. Teda jeho postup nemožno označiť ako neoprávnený
zásah do vlastníckeho práva žalobcu alebo ako zadržiavanie veci v rozpore s platným právom. Lenv prípade, ak by súd v civilnom procese právoplatne určil za výlučného vlastníka veci žalobcu (čím
by sa právne relevantným spôsobom odstránila spornosť v otázke vlastníckeho práva) a zároveň by
napriek tomu odmietol zaistenú vec vydať, bola by žaloba na vydanie veci dôvodná, a teda prichádzala

by do úvahy ochrana vlastníckeho práva v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na osobitné
dôvody žaloby na vydanie zaistenej hnuteľnej veci, postavenie orgánov činných v trestnom konaní,
vymedzenie okruhu osôb pri určovacích žalobách a zákonnú úpravu tejto problematiky, a na celkové
skutkové okolnosti možno dospieť k záveru o chybnom právnom posúdení Okresného súdu Nitra v
súvislosti o rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Vecne príslušný útvar (žalovaného), a to

OR PZ v Nitre, postupoval v súvislosti so zaistením hnuteľnej veci v súlade s právnymi predpismi, v
súlade s právnymi predpismi nevydalo hnuteľnú vec žiadnemu zo subjektov, ktoré si naň robili nárok,
a na základe I. výroku rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 15C/396/2016-278 zo dňa 23. 05. 2022
aj vydá žalobcovi hnuteľnú vec. Na základe uvedených skutkových a právnych dôvodov, na základe
skutočnosti, že v danom prípade nemohol svojim konaní ovplyvniť skutočnosť, či žalobcovi bude alebo
nebude vydaná predmetná hnuteľná vec a následný postup žalovaného v konaní súvisiacim s vydaním

predmetnej hnuteľnej veci, ktorý bol závislý na rozhodnutí civilného súdu, bez toho, aby mohol svojím
konaním ovplyvniť výsledok konania, ako aj s poukazom na § 257 CSP navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok vo II. výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd v prejednávanej veci

žiadnym spôsobom nezasahoval do trestného procesu. Tvrdil, že aplikácia § 257 CSP nemôže obstáť
a to ani s prihliadnutím na § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. Bol názoru, že
povinnosť vydať záloh záložnému veriteľovi má akákoľvek osoba, ktorá ho má u seba. Občiansky
zákonník nepojednáva o oprávnenosti, resp. neoprávnosti, tejto držby. Vydať záloh je povinná každá
tretia osoba bez ohľadu na to, či má záloh u seba v rozpore s právom alebo v súlade s právom. Uviedol,

že podal žalobu o vydanie veci podľa § 126 ods. 2 OZ. Táto (publiciánska žaloba) poskytuje ochranu
predovšetkým žalobcovi, ktorý má lepšie právo ako žalovaný (napr. právo držby je lepším právom ako
detencia). Z vyššie uvedeného vyplýva, že voči žalovanému disponoval lepším právom, t. j. má právo
vykonať záložné právo. Výkon záložného práva má za daných okolností prednosť pred zaistením komu
vlastne vlastnícke právo k motorovému vozidlu patrí. Bez ohľadu na to, kto by podal žalobu o určenie

vlastníckeho práva a komu by súd vlastnícke právo privolil, výkon záložného práva by mal vždy prednosť
predužívateľskýmprávomvlastníkamotorovéhovozidla.Zdôraznil,ževydaniazálohusamôžedomáhať
voči akejkoľvek osobe, ktorá má záloh u seba, bez ohľadu na to, či je vlastníkom alebo nie je. V
súčasnosti sa motorové vozidlo (ďalej len „vec“) nachádza u žalovaného, síce v súlade so zákonom, ale
vo svojej podstate neoprávnene, nakoľko na jeho vydanie má žalobca v súlade s ust. § 126 ods. 2 OZ

v spojení s ust. § 151m ods. 4 OZ nárok a žalovaný je povinný mu vec vydať. V prípade, ak žalovaný
mal za to, že v zmysle § 21 ods. 9 Zákona o policajnom zbore vznikli pochybnosti o tom, či zaistená vec
patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, mal žalovaný túto
vec uložiť do úschovy, písomne to oznámiť týmto osobám a v písomnom oznámení odporučiť, aby si v
lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na

zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, bola povinná
v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť žalovanému, na ktorom súde si toto právo uplatnila, v
prípade, ak si iná osoba ako žalobca neuplatnila vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na
príslušnom súde, tak mal vozidlo ako zaistenú vec vydať žalobcovi, a nie vydať uznesenie o uložení
automobilu do úschovy (tento postup OČTK nemôže požívať ochranu). Žalovaný avšak ani raz počas

súdneho konania nepreukázal súdu prvej inštancie, že si niekto iný (iná osoba ako žalobca) uplatnil v
zmysle tohto §-u vlastnícke alebo iné právo k veci, a toto považoval (žalobca) za hlavný protiargument
použitia ustanovenia § 257 CSP. Vyššie uvedený postup žalovaného nemôže požívať právnu ochranu,
nakoľko žalovaný svojím konaním iba naťahoval čas a čaká na rozhodnutie súdu namiesto toho, aby
vydal vozidlo žalobcovi, ako jedinej osobe, ktorá postupovala v zmysle vyššie uvedeného § 21 ods. 9

Zákona o policajnom zbore, a navyše jej preukázateľne svedčí právo v zmysle § 126 ods. 2 v spojení §
151m ods. 4 OZ. Bol názoru, že žalovaný mal postupovať tak, že pokiaľ mu žiadna osoba v lehote 60
dní odo dňa doručenia jeho písomného oznámenia neoznámila (nepreukázala) uplatnenie vlastníckeho
práva alebo iného práva na súde, tak mu mal žalovaný vydať vozidlo ako jedinej osobe, ktorá mu jasne
preukázala (aj vo výzve) svoj nárok na vydanie vozidla a zároveň jedinej osobe, ktorá podala relevantnú

žalobu. Žalovaný mu však vozidlo nevydal po dobu viac ako 4 roky odo dňa (26. 05. 2018) zaistenia
vozidla.4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané
- žalovaným (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) a

zistení, že spĺňa náležitosti podľa (§ 127 a § 363 CSP), viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a
§ 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

5.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žežalobcasažalobouz27.septembra2016domáhalodpôvodného
žalovaného (P. D.) vydania motorového vozidla. Žalobca podaním zo dňa 17. 07. 2018 (č. l. 86) navrhol
zmenu strany sporu podľa § 80 odsek 1 CSP a žiadal, aby namiesto žalovaného vstúpil do konania
subjekt - Ministerstvo vnútra SR so sídlom Bratislava, Pribinova 2. Súd prvej inštancie uznesením zo
dňa 23. 10. 2018 č. k. 15C/396/2016-103 pripustil zmenu na strane žalovaného tak, aby namiesto

doterajšieho žalovaného vstúpil do konania žalovaný: SR - Ministerstvo vnútra SR so sídlom Bratislava,
Pribinova 2. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť pôvodný žalovaný: P. D., o ktorej rozhodol súd
prvej inštancie, obsadený sudcom, a to uznesením zo dňa 28. 12. 2020 č. k. 15C/396/2016-175 tak, že
sťažnosť žalovaného zamietol. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 7. júna 2021
č. k. 15C/396/2016 - 204. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v dôsledku čoho odvolací súd

zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 7. júna 2021 č. k. 15C/396/2016 - 204 a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ako aj zrušil uznesenie zo dňa 23. októbra 2018 č. k.
15C/396/2016-103. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 2. marca 2022 č. k. 15C/396/2016
- 254, právoplatným dňa 21. marca 2022, pripustil zmenu na strane žalovaného tak, že na miesto
doterajšieho žalovaného: P. D., narodený XX. XX. XXXX, bytom I. XXX, I. - C., vstupuje do konania

ako žalovaný: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151
866. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 23. mája 2022 č. k. 15C/369/2016-278.
Nakoľko žalovaný podal odvolanie len do výroku o trovách konania (II.), stal sa rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 23. mája 2022 č. k. 15C/369/2016-278 vo výroku I. právoplatným.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených odvolateľom v odvolaní dospel
k záveru, že ak súd prvej inštancie napadnutým výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže s
odôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiasastotožňuje,natietodôvodypodľa§387ods.2CSPodkazuje.

V tomto smere odvolací súd dodáva, že treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a
predodvolacímsúdomtvoríjedencelokaurčujúcaspätosťrozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 148/2016 zo dňa 25. mája 2017).

10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že inštitút náhrady trov
konania je nerozlučne spojený so sporovým konaním a vyplýva z jeho samotnej povahy, keď strany

sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala
ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda
okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť
trovy konania víťaznej strane. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP akoesenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho
základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za
výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je

povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech
sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa
zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v
spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j. ak sa jeho

žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok
na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna
zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu
(žalobca a žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný,
potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov
konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových

strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu.

11. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Citované ustanovenie predikuje, že súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedené pre súd znamená,

že ten nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu,
ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Účelom ustanovenia
§ 257 CSP, ktoré je vyjadrením predošlej úpravy ust. § 150 ods. 1 OSP, je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením sudcovského moderačného
práva. Citované ustanovenie je vyjadrením toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,

aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. (M. m. uznesenie ÚS
SR sp. zn. I. ÚS 11/2013-10 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 629/2016-24 z 8. februára 2017,
sp. zn. II. ÚS 221/2015-11 z 1. apríla 2015). V tomto smere odvolací súd dodáva, že už Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/102/2017 z 31. júla 2017 uviedol, že aplikácia citovaného
ustanovenia však musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy

výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257

CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného

zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie, ale i
okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na

majetkovépomeryoprávnenejstrany.Vovšeobecnostimožnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnosti
konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen
toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok
nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na
ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda

na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000).

12. Odvolací súd, preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania, dospel k rovnakému záveru ako súd
prvej inštancie, keď ten nevzhliadol dôvodnosť aplikácie § 257 CSP a priznal žalobcovi voči žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie v tejto rovine uviedol, že dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP v prejednávnaom spore nevzhliadol.13. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vychádzajúc aj z premisy založenej na generálnom pravidle
(§ 255 CSP), že úspešnej strane v spore patrí náhrada trov konania, a ak sa má od tohto všeobecného

pravidla súd odchýliť a uplatniť výnimku (§ 257 CSP), tá musí byť potom aj náležite odôvodnená. Z
druhej strany potom logicky platí, že ak súd nevzhliadol na dôvody aplikovateľnosti danej výnimky (§ 257
CSP), tak podľa očakávania nastupuje generálne pravidlo (§ 255 CSP) a v tomto smere potom nemôže
byť na súd (prvej inštancie) ani kladená obligatórna povinnosť, aby aplikáciu generálneho pravidla (§
255 CSP) náležite odôvodňoval v intenciách zodpovedania otázky; prečo sa v konkrétnom prípade

nepristúpilo k aplikovaniu výnimky (§ 257 CSP), a teda, aby sa od príslušného súdu neočakávalo, že by
samalmyšlienkovoaargumentačneuberaťcontrazmyslupríslovia,t.j.že„pravidlopotvrdzujevýnimku“.
Doposiaľ uvedené nemožno samo o sebe chápať tak, že by sa v tomto smere mala oslabiť povinnosť
súdu náležito odôvodniť aplikácia inštitútu náhrady trov konania v zmysle § 255 CSP ako takého.
Vyššie uvedené pravidlo, spočívajúc na prípustnej miere absencie argumentácie súdu s ohľadom na
neopodstatnenosť aplikácie výnimky (§ 257 CSP) však neplatí absolútne, ak napr. aplikáciu ust. § 257

CSP v konaní navrhla jedna zo strán sporu.

14. Odvolací súd konštatuje, že vychádzajúc zo skutkového stavu ako zistil súd prvej inštancie (bod 16.
až 20) jednoznačne vyplýva, že žalobca vystupuje vo vzťahu k zaistenej veci, t. j. motorové vozidlo ako
oprávnenáosoba,resp.záložnýveriteľvzmysle§126ods.2Občianskehozákonníkavspojenís§151m

ods.4Občianskehozákonníkaztituluuzavretejzáložnejzmluvy(č.l.5a10).Zvykonanéhodokazovanie
tiež nesporne vyplynulo, že žalovaný nemal vedomosť, že by k zaistenej veci bolo uplatnené vlastnícke
alebo iné právo zo strany tretích osôb.

15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil vec v aspekte § 21 ods. 9

zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení účinnom v čase zaistenia veci a dospel jednoznačnému
záveru,žekzaistenejvecisiokremžalobcuneuplatňovalavlastníckeaniinéprávožiadnaďalšiaosobav
civilnom konaní, ktoré by právo držby žalobcu spochybňovalo, a teda nemohlo dôjsť ani k spochybneniu
práva žalobcu na vydanie predmetu zálohu, keďže žalobca vystupuje v pozícii záložného veriteľa.
Občiansky zákonník v ustanovení § 126 ods. 2 žalobcovi poskytuje obdobné právo na ochranu, ktoré

normatívne vyjadrenie je explicitne vyjadrené tým, že obdobné právo na ochranu ako vlastník má aj ten,
kto je oprávnený mať vec u seba (bod 28. odôvodnenia napadnutého uznesenia). Súd prvej inštancie
mal za to, že v zmysle § 126 ods. 2 v spojení s § 151l ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka v aspekte
§ 21 ods. 9 Zákona o policajnom zbore, že v predmetnej veci sa môže domáhať svojho práva držby
aj iná osoba než vlastník, keďže mu takáto ochrana prináleží zo zákona. V prejednávanej veci neboli

zistenéžiadnetakéskutočnosti,ktorépreukazovalispornosťohľadomkolízievecnýchpráv(vlastníckeho
práva - práva držby) so zreteľom na zaistenú vec medzi žalobcom ako záložným veriteľom a P. D. ako
osoby, ktorá mala zaistenú vec kúpiť od osoby záložného dlžníka (H. M.). Inak povedané, súd nemal
pozitívnu vedomosť, že by si okrem žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu uplatňovali súdnou
cestou vlastnícke právo aj iné právnické, či fyzické osoby, ktoré by právo držby žalobcu spochybňovali.

Rovnako nebolo zistené uplatnenie si vlastníckeho práva iného subjektu k zaistenej veci, čím nemohlo
byť na druhej strane spochybnené ani právo žalobcu na vydanie predmetu zálohu, keďže žalobca
vystupuje v pozícii záložného veriteľa. Podmienky splnenia výkonu záložného práva neboli zo strany
sporu spochybnené, a preto ich súd prvej inštancie považoval za nesporné. Aj s poukazom na § 151m
ods.4Občianskehozákonníkabolsúdprvejinštancienázoru,ženebolivkonanípreukázanéžiadnetaké

skutočnosti, ktoré by preukazovali, že zaistená vec je potrebná pre účely trestného konania, v dôsledku
čoho stratil žalovaný právo, resp. oprávnenie zaistenú veci zadržiavať naďalej u seba, nakoľko právo
držby k zaistenej veci má žalobca (bod 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

16. Nakoľko vyššie uvedené závery boli právoplatne prejudikované rozsudkom súdu prvej inštancie zo

dňa 23. mája 2022 č. k. 15C/369/2016-278 (výrok I., ktorý nebol napadnutý odvolaním), odvolací súd
už nie je oprávnený tieto (hmotnoprávne) otázky opätovne posudzovať a hodnotiť, resp. modifikovať
tieto skutkové a právne závery v rámci rozhodovania trov konania v aspekte aplikácie moderačného
sudcovského práva (§ 257 CSP).

17. Odvolací súd konštatuje, že v danom konaní bol medzi stranami spor ohľadom toho, či má žalovaný
oprávnenie zadržovať zaistenú vec u seba, nakoľko v zmysle § 21 ods. 9 Zákona o policajnom
zbore neboli naplnené podmienky, t. j. pochybnosť „o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola
zaistená“ pod čím treba subsumovať aj právo držby žalobcu ako záložného veriteľa. Z obsahusúdneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nemal spochybnené právo na vydanie zaistenej veci
žalobcovi a mal povinnosť vydať zaistenú vec žalobcovi, pričom tak neurobil a zapríčinil tak potrebu
vedenia predmetného súdneho konania. Žalovaný v podanom odvolaní argumentuje skutočnosťou,

že nemal zákonnú možnosť vydať zaistenú vec bez žalobcovi bez predchádzajúceho právoplatného
prejudikovania vlastníckeho práva žalobcu k zaistenej veci. S touto odvolacou argumentáciou
žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko ako správne odôvodnil aj súd prvej inštancie bolo
v konaní jednoznačne preukázané, že vlastnícke, resp. právo držby k zaistenej veci žalobcu nebolo
vôbec spochybnené a zároveň pominuli dôvody potreby zaistenia veci pre účely trestného konania. Z

uvedeného dôvodu dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že zo strany žalovaného neexistovali
dôvody, resp. zákonné oprávnenie na zadržiavanie zaistenej veci, resp. nevydanie zaistenej veci
žalobcovi do času právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva (práva držby) žalobcu k
zaistenej veci, tak ako to vyplýva z odôvodnenia bod 28. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

18. Žalobca sa žalobou preto po pripustení zmeny na strane žalovaného domáhal vydania zaistenej

veci od (súčasného) žalovaného, ktorý vec u seba zadržiaval z titulu zaistenia veci podľa § 21 Zákona
o policajnom zbore a § 92 Trestného poriadku. V zmysle rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23. mája
2022 č. k. 15C/369/2016-278 bol žalobca v konaní úspešný v celom rozsahu, v zmysle čoho mu patrí
náhrada trov konania voči žalovanému v celom rozsahu, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie v
bode 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

19. Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené konštatuje, že na strane žalovaného neexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by oprávňovali súd na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Na
strane žalovaného odvolací súd nevidí žiadny taký majetkový, sociálny ani osobný dôvod, pre ktorý by
mal aplikáciou predmetného ustanovenia § 257 CSP odoprieť žalobcovi právo na náhradu trov konania,

ktorá je mu za dosiahnutý celkový úspech v spore zákonom predikovaná. Odvolací súd dodáva, že z
druhej strany pohľadu, t. j. zo strany žalobcu, by aplikácia predmetného ustanovenia (§ 257 CSP) na jeho
ťarchu, bola neprimeraná, nakoľko, ako sa vyjadril (bol názoru) aj sám žalovaný, žalobca na to, aby mu
mohla byť vydaná zistená vec žalovaným, bolo potrebné, aby o otázke vlastníckeho, resp. obdobného
práva(právadržby)bolovprospechžalobcuprávoplatnerozhodnutésúdom,kedyažnataktomprávnom

základe (podľa tvrdenia žalovaného), by mu mohla byť zo strany žalovaného vydaná zaistená vec.
Ak by odvolací súd pripustil aj takúto premisu, potom by skutočnosť, že žalobcovi neostávalo nič iné,
ako sa domáhať svojho práva na vydanie veci od žalovaného podanou civilnou žalobou, s ktorou sa
spája vznik trov konania, z hľadiska účelu a povahy moderačného práva (§ 257 CSP), by ani v tomto
smere neoprávňovala súd zasiahnuť do legitímnych práv žalobcu v aspekte na náhradu trov konania

ako úspešnej strany v intencii naplnenia požiadavky (materiálnej) spravodlivosti.

20. Z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolací súd podané odvolanie žalovaného ako nedôvodné,
a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku o trovách konania podľa
§ 381 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).