Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/185/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107218669
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1107218669.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: U.. T. F., V. X. V., X. X,
proti žalovaným: 1/ U.. L. Š., P.., V. X. V., I. X, X/ U.. T. P., V. X. M., U. XX, obaja zast. Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS s.r.o. so sídlom v Bratislave, Dobšinského 12, o ochranu osobnosti,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 3. decembra 2013

č.k. 9C/96/2007-248 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu voči žalovanému 1/ z r u š u j e a
konanie z a s t a v u j e .
Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal
uloženia povinnosti žalovaným uverejniť v časopise R. V. F. ospravedlnenie v ním navrhnutom znení,

ktoré ospravedlnenie rovnakého znenia mali žalovaní povinnosť predniesť na kongrese R. V. F.
bez zbytočného odkladu, a ktorým sa domáhal i uloženia povinnosti žalovaným zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy 100.000,- Sk. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania
1.864,58 euro na účet ich právneho zástupcu v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a napokon
rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 90,67 eur na účet Okresného súdu
Bratislava I v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2/Žalobca sa pôvodne žalobou domáhal proti žalovaným: 1/ Slovenská lekárska spoločnosť,
organizačná zložka Spoločnosť akupunktúry, Bratislava, Cukrová 3, X/ U.. L. Š., P. V. V., I. X, X/ U..
T. P., V. M., U. XX, uloženia povinnosti uverejniť v časopise R. V. F. ospravedlnenie v nasledovnom
znení: „Otvorený list Ministrovi zdravotníctva zo dňa 17.11.2006, publikovaný v časopise R. V. F. Č.. X-
X/XXXX obsahoval tvrdenia, týkajúce sa U.. T. F., hlavného odborníka v odbore akupunktúra, ktoré sa
nezakladali na pravde a poškodili dobré meno a profesionálnu povesť menovaného. Týmto sa U.. F. za
publikáciu uvedeného listu a v ňom uvedené tvrdenia týkajúce sa jeho osoby úprimne ospravedlňujeme.“

Ospravedlnenie rovnakého znenia sú U.. L. Š. a U.. T. P. povinní predniesť na kongrese R. V. F. bez
zbytočného odkladu.“ Ďalej žiadal zaviazať žalovaných na náhradu nemajetkovej ujmy 100.000,- Sk
a trov súdneho konania. Žalobu zdôvodnil tým, že v periodiku R. V. F. Č.. X-X/XXXX bol uverejnený
Otvorený list spoločnosti akupunktúry, organizačnej zložky Slovenskej lekárskej spoločnosti ministrovi
zdravotníctva, ktorý bol za výbor uvedenej spoločnosti podpísaný pôvodne žalovaným 2/ ako jej
prezidentom a členom výboru Sekcie akupunktúry Slovenskej lekárskej komory a pôvodne žalovaným

3/ ako vedeckým sekretárom spoločnosti a členom výboru Sekcie akupunktúry Slovenskej lekárskej
komory. Podľa žalobcu uvedeným listom bolo poškodené dobré meno žalobcu a jeho občianska, avšakpredovšetkým profesionálna česť, preto v súlade s ust. § 11 Občianskeho zákonníka sa domáhal práva
na ochranu svojej osobnosti.
3/V priebehu súdneho konania žalobca vzal žalobu voči pôvodne žalovanému 1/ (Slovenská lekárska

spoločnosť, organizačná zložka Spoločnosť akupunktúry) späť z dôvodu, že zo strany tohto došlo k
splneniu záväzkov vyplývajúcich z dohody o zmiernom riešení sporu, ktorú uzavreli žalobca a žalovaný
1/ dňa 10.7.2009, súd prvej inštancie preto podľa § 96 ods. 1,3 O.s.p. konanie voči pôvodne žalovanému
1/ zastavil.
4/Zostávajúci žalovaní žiadali žalobu zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu, že nie sú v konaní o

ochranu osobnosti pasívne legitimovaní. Uviedli, že otvorený list ministrovi zdravotníctva vyjadruje
názor Spoločnosti akupunktúry Slovenskej lekárskej spoločnosti (ďalej len „SA SLS““). Dňa 17.11.2006
na svojej schôdzi výbor SA SLS prerokoval prácu žalobcu ako hlavného odborníka Ministerstva
zdravotníctva SR. Výbor SA SLS konštatoval nespokojnosť s jeho činnosťou a jednohlasne odsúhlasil
návrh na menovanie nového hlavného odborníka. K tomto bodu prijal výbor SA SLS uznesenie, v ktorom
poveril žalovaného 2/ napísaním listu ministrovi zdravotníctva s návrhom o výmenu hlavného odborníka

v odbore akupunktúra. Konečná podoba listu, ktorá bola zaslaná ministrovi zdravotníctva a tiež verzia,
ktorá bola uverejnená v časopise, boli prerokované a schválené výborom SA SLS. Zodpovednosť za
obsah listu, preto nenesú žalovaní, ale jedine výbor SA SLS. Žalovaný 1/ list podpísal z dôvodu, že
zastáva funkciu prezidenta SA SLS, čo znamená že SA SLS zastupuje a koná v jej mene navonok.
Žalovaný 2/ je podpísaný pod listom, nakoľko bol poverený uznesením výboru SA SLS napísaním

uvedeného listu.
5/Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 14. septembra 2010 č.k. 9C/96/2007-149 žalobu
voči pôvodne žalovaným 2/ a 3/ zamietol v podstate z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie,
keď otvorený list ministrovi zdravotníctva vyjadruje názor Spoločnosti akupunktúry Slovenskej lekárskej
spoločnosti, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú svedeckými výpoveďami členov výboru SA SLS.

6/Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 3.4.2012 č.k. 5Co 125/11-180 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil názor,
že pokiaľ v danom prípade došlo k napísaniu listu, adresovaného priamo ministrovi zdravotníctva zo
strany organizačnej zložky resp. výboru organizačnej zložky bez vedomia Prezídia SLS, nemožno
konštatovať zodpovednosť SLS resp. organizačnej zložky, treba však zisťovať, či konajúce osoby

nevybočili z rozsahu oprávnení a kompetencii danými im vnútornými predpismi a v prípade zistenia
takéhoto vybočenia zisťovať ďalšie predpoklady pre poskytnutie občianskoprávnej ochrany v prípade
závažnejšiehoporušovaniactivosféreobčianskoprávnychprávapovinností,ktorépredstavujezásahdo
osobnosti občana. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie v smere vylúčenia zodpovednosti žalovaných
v danom prípade je minimálne predčasný, keď súd prvej inštancie sa vôbec neoboznámil s vnútornými

predpismi organizačnej zložky (SA SLS), ktoré však v zmysle čl. VII bod 2 písm. b/ nesmú byť v rozpore
so stanovami SLS.
7/Po doplnení dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaní, s ktorými súd po zrušení
veci odvolacím súdom konal ako so žalovanými 1/ a 2/ konali za SLS v zmysle ust. § 20 Občianskeho
zákonníka. Odborné spoločnosti SLS vo vzťahu k Ministerstvu zdravotníctva SR ale aj iným inštitúciám

a organizáciám vo veciach dotýkajúcich sa ich odboru konajú samostatne, je to obvyklá prax, ktorá
bola preukázaná aj výpoveďami svedkov napr. výpoveďou U.. P.. Žalovaní boli oprávnení konať vo
veci návrhu hlavného odborníka za výbor SLS na základe Stanov SLS Čl. XII. bod 7 písm. o/, ako
aj na základe vnútorného predpisu „Práva a povinností zvolených funkcionárov SLS“ bod 4 písm. c/.
Žalovaného 1/ a 2/ oprávňuje konať za výbor odbornej spoločnosti čl. XV bod. 2 Stanov SLS. Žalovaní

konali v súlade s uznesením výboru odbornej spoločnosti zo dňa 17.11.2005, ktorý ich poveril napísaním
listu ministrovi zdravotníctva a následne výbor na svojom zasadnutí 26.1.2007 text odoslaného listu
schválil. Tieto skutočnosti mal súd preukázané výpoveďami svedkov. Súd prvej inštancie po doplnení
dokazovania mal preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ konali za Slovenskú lekársku spoločnosť ako riadni
členovia Slovenskej lekárskej spoločnosti, žalovaný 1/ ako prezident SA SLS, člen výboru SA SLS a

žalovaný 2/ ako vedecký sekretár SA SLS, člen výboru SA SLS poverený Výborom SA SLS napísaním
listu ministrovi zdravotníctva. Výbor SA SLS nebol povinný sa v zmysle čl. XII ods. 7 písm. k/ stanov
obrátiť na prezídium SLS, takáto povinnosť mu z citovaného ustanovenia Stanov SLS nevyplýva. Výbor
SA SLS má v zmysle Čl. XII bod 7/ písm. o/ Stanov SLS oprávnenie vysielať zástupcov organizačnej
zložky do poradných orgánov, komisií a ďalších orgánov ako aj do rôznych foriem riadenia týkajúcej

sa problematiky súvisiacej so zameraním činnosti organizačnej zložky, vykonávať aj ďalšiu činnosť
súvisiacu s realizáciou poslania, cieľov SLS. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalovaný 1/ ani
žalovaný 2/ nevybočili z rozsahu oprávnení a kompetencií danými im vnútornými predpismi SLS, preto
žalobu pre nedostatok ich pasívnej legitimácie zamietol.8/O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu
podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
9/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozsudku považoval za veľmi všeobecné, pokiaľ mal súd
niektoré skutočnosti preukázané, nekonkretizoval, ktorou výpoveďou svedka a čo preukázané bolo.
Nič z výpovedí vypočutých svedkov nie je možné vykladať tak, že odborné spoločnosti (a vôbec nie
výbory týchto organizačných zložiek SLS) boli oprávnené samostatne bez prerokovania s orgánmi SLS

napísať otvorený list vrcholnému predstaviteľovi štátnej správy, obsahujúci kritiku člena SLS bez toho,
aby táto bola prerokovaná orgánom SLS. Takúto možnosť nepripúšťa ani súdom citované ustanovenie
článku XII bod 7. písm. o/ Stanov SLS okrem iného aj preto, že nešlo o závažnú otázku v období medzi
zasadnutiami zhromaždenia členov, ktorá nezniesla odklad, rovnako ani ustanovenie článku VII bod 1.
Stanov SLS. Z vnútorného predpisu "Práva a povinnosti zvolených funkcionárov SLS, členov výborov
organizačných zložiek, dozorných rád“ vyplývajú jednoznačne právomoci volených funkcionárov a je

zrejmé, že títo nekonajú samostatne a nie je to ani obvyklá prax. Obsah citovanej smernice jednoznačne
potvrdzuje, že došlo k prekročeniu právomoci členmi výboru SA SLS, čo nakoniec potvrdila výpoveď
prezidenta SLS prof. M., ako aj obsah listu ministra zdravotníctva zo dňa 17. 4. 2007. Ak súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovaní boli oprávnení konať vo veci návrhu hlavného odborníka za výbor
SLS (čo nie je pravda, pretože mohli konať len za výbor SA SLS), s poukazom na článok XII bod 7.

písm. o/ Stanov SLS nešlo o vyslanie zástupcov organizačnej zložky do poradných orgánov, komisií
a ďalších orgánov ako aj do rôznych foriem riadenia, a predmetný list nie je návrhom na menovanie
hlavného odborníka, ale predovšetkým kritikou osoby žalobcu, ktorá mala byť riešená v rámci štruktúr
SLS. Podľa žalobcu v danom prípade prichádzalo do úvahy použitie ustanovenia článku XII bod 7.
písm. k) Stanov SLS, teda obrátiť sa na prezídium SLS, keďže išlo o návrh týkajúci sa činnosti SLS,

prípadne iný návrh, ktorý súvisí s predmetom činnosti, cieľmi a poslaním SLS. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaní konali v súlade s uznesením výboru odbornej spoločnosti, ktorý ich poveril
napísaním listu ministrovi zdravotníctva, zo zápisnice schôdze SA SLS zo dňa 17.11. 2006 je zrejmé,
že výbor SA SLS vytýkal žalobcovi len neúčasť na rokovaní, skutočnosti uvádzané v liste ministrovi
zdravotníctva neboli predmetom uznesenia tohto výboru, ale boli výsledkom vlastnej tvorby jeho autorov.

Okrem toho v uznesení výboru SA SLS sa vôbec nespomína publikácia predmetného listu v periodiku
R. V. F.. Aj z tohto vyplýva, že žalovaní konali nad rámec uznesenia výboru SA SLS. Aj z výpovede
prezidenta SLS ako svedka vyplynulo, že akékoľvek návrhy na post hlavného odborníka by mali prejsť
cez SLS, ktorá tieto návrhy zhromažďuje a tieto predloží ministrovi zdravotníctva. Nakoniec žalobca
poukázal na to, že kritika obsiahnutá v otvorenom liste bola neodôvodnená a neadekvátna, čo vyplýva

z listu ministra zdravotníctva zo dňa 17.4.2007. Nešlo teda o pravdivé skutočnosti a oprávnenú kritiku.
Rovnako výpovede svedkov nepotvrdili, že by tu existovali nejaké dôvody, ktoré by potvrdzovali tvrdenia
uvedené v liste ministrovi zdravotníctva. Podľa žalobcu odôvodnenie predmetného rozsudku nespĺňa
náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko je všeobecné až do tej miery, že sa stáva
nepreskúmateľné. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a

žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
10/Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu konštatovali s poukazom na čl. XII bod 7.
písm. o) Stanov SLS, že pokiaľ sú organizačné zložky oprávnené vysielať zástupcov do poradných
orgánov, komisii a ďalších orgánov, ako aj do rôznych foriem riadenia (napr. hlavný odborník Ministerstva
zdravotníctva SR) týkajúcich sa problematiky súvisiacej so zameraním činnosti organizačnej zložky,

sú teda vo vzťahu k ministerstvu zdravotníctva oprávnené podávať návrhy na hlavných odborníkov.
Logické je, že ak sú samostatne oprávnené podávať návrhy, sú oprávnené samostatne sa i (prípadne
kriticky) vyjadrovať k činnosti zástupcov odbornej spoločnosti. Skutočnosť, že organizačné zložky
bežne komunikujú s ministerstvom zdravotníctva aj vo veci hlavných odborníkov bez toho, aby návrhy
schvaľovalo Prezídium SLS, potvrdila svedkyňa MUDr. P.. Ak žalobca tvrdí, že existuje povinnosť výboru

SA SLS obrátiť sa na Prezídium SLS v zmysle článku XII bod 7. písm. k) Stanov SLS, ide o extenzívny
výklad tohto článku, ktorý by znamenal, že každý podnet, písomnosť, návrh by musel byť schválený
Prezídiom SLS. V konaní však bolo preukázané, že organizačné zložky SLS v praxi bežne konajú
samostatne a záležitosti týkajúce sa priamo organizačnej zložky nemožno považovať za návrhy týkajúce
sa činnosti SLS. Rovnako výkon funkcie hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR nespadá

pod činnosť SLS. Žalovaní nesúhlasili s názorom žalobcu, že kritika jeho osoby bola neadekvátna. Išlo
o kritiku žalobcu, ktorý ako verejný činiteľ v postavení hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva
SR musí zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežný občan. Výbor SA SLS mal právo vyjadrovať sa k plneniu
jeho povinností ako hlavného odborníka, ako aj k otázkam spolupráce s výborom SA SLS. Kritika sadotýkala výlučne výkonu činnosti hlavného odborníka, nie lekára alebo občana. Žalobcovi ako hlavnému
odborníkovi Ministerstva zdravotníctva SR pre odbor akupunktúra bola vytýkaná ignorancia práce SA
SLS, neposkytovanie informácií, nezúčastňovanie sa rokovaní výboru, týkala sa tak nedostatočnej

komunikácie, čo potvrdilo viacero vypočutých svedkov. Nakoniec žalovaní poukázali na skutočnosť, že
v späťvzatí žaloby vo vzťahu k pôvodnému žalovanému 1/ - SLS žalobca uvádza, že žalobu berie späť
výlučne z dôvodu uzatvorenia dohody a ospravedlnenia sa zo strany SLS, nie preto, že by SLS nemala
pasívnu vecnú legitimáciu v spore. V samotnom texte dohody sa však uvádza, že účastníci vzhľadom na
snahu o ochranu dobrého mena SLS, ako aj z dôvodu pasívnej legitimácie SLS v uvedenom spore majú

záujem urovnať tento zmiernou cestou. Uvedené znamená, že žalobca uznal zodpovednosť SLS za
prípadný neoprávnený zásah do jeho osobnosti a preto je zodpovednosť žalovaného 1/ a 2/ sa prípadný
neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu vylúčená, spoločná zodpovednosť SLS a žalovaných možná
nie je. Žalovaní preto navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
11/V priebehu odvolacieho konania dňa 24.10.2014 došlo k úmrtiu žalovaného 1/.
12/Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2017 prostredníctvom advokáta JUDr. Jakuba Malého

(ktorého plnomocenstvo však súdu nepredložil, keď pôvodný zástupca žalobcu JUDr. Jozef Malý
rovnako v priebehu odvolacieho konania zomrel) navrhol, aby súd rozhodol o pokračovaní v konaní
s právnym nástupcom žalovaného 1/ v zmysle § 64 CSP. Zotrval na názore, že žalovaní listom
adresovaným ministrovi zdravotníctva a v inej podobe zverejnenom v odbornom časopise výrazne
prekročili poverenia žalovaných na oslovenie ministra zdravotníctva dané uznesením výboru SA SLS,

keď návrh na zmenu hlavného odborníka rozšírili o nepravdivé, zavádzajúce a dehonestujúce vyjadrenia
na adresu žalobcu, čím zasiahli do jeho dobrého mena a dôstojnosti. Žalovaní svojím konaním prekročili
svoje oprávnenia konať v mene Slovenskej lekárskej spoločnosti a konali v mene vlastnom. Vyjadrenia
žalovaných týkajúce sa žalobcu výrazne prekračujú hranice profesionálnej kritiky, vynášajú osobné
konflikty členov výboru Spoločnosti akupunktúry SLS na verejnosť mimo profesionálneho prostredia,

čím poškodili žalobcu nielen v jeho profesnom, ale i v osobnom živote, a jeho dobré meno ako lekára.
13/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
15/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto
zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
16/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods.
1 CSP) a dospel k záveru, že dôvodné nie je.
17/V prvom rade sa ale odvolací súd zaoberal otázkou, či v prípade úmrtia žalovaného 1/ je možné v
spore pokračovať, a s kým.

18/Podľa § 63 ods. 1 - 3 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd
pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany,
prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v
konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní

pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve.
19/Pre postup v predmetnom spore/konaní a pre posúdenie, či a prípadne s kým v ňom bolo možné
pokračovať,jerozhodujúceposúdeniepovahyuplatnenéhonároku,ktorýmjeochranaosobnostižalobcu
v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
20/Právo na primerané zadosťučinenie podľa § 13 O.z. je práve svojou povahou úzko spojené tak s

postihnutou fyzickou osobou, ako aj osobou, ktorá do práva na ochranu osobnosti tejto fyzickej osoby
zasiahla; má osobný charakter predovšetkým preto, že cieľom tejto satisfakcie je v rámci zásahu do
osobnostných práv vzniknutého vzťahu medzi subjektmi všeobecného osobnostného práva primerane
vyvážiť a zmierniť ujmu vzniknutú fyzickej osobe na jej osobnosti. Satisfakčný účel pritom môže
splniť len zadosťučinenie, ktoré poskytne výlučne sama osoba, ktorá do osobnosti oprávnenej fyzickej

osoby zasiahla. Smrťou povinnej osoby preto povinnosť poskytnúť zadosťučinenie zaniká, pretože táto
povinnosť je osobne viazaná na túto osobu a neprechádza na ďalšie osoby. Procesným dôsledkom
zániku/smrti povinnej osoby, ktorá sa mala dopustiť zásahu do osobnostnej sféry oprávnenej fyzickejosoby, je len zastavenie konania podľa § 63 ods. 1 CSP, keď práve vzhľadom k povahe veci nemožno
v súdnom konaní pokračovať.
21/Odvolací súd preto podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

vo vzťahu voči žalovanému 1/ zrušil a konanie podľa § 391 ods. 1 CSP zastavil.
22/Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v
občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi.
23/Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
24/Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky
zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana
v spoločnosti.
25/Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré
zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca

zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a
ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry
života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím
obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé
tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ

z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam.
26/Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa
osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli,
ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom,
formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod.

27/Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť
osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje občiansky
zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil,
nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti.

28/Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva
na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia
fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy
podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene
uprednostnené pred druhým. V týchto kolíznych prípadoch, v ktorých záujem jednotlivej fyzickej osoby

ustupuje inému záujmu, platí, že s ohľadom na možnosť zneužitia tohto iného záujmu, musí vždy byť
zaručená základná ochrana dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby ako základnej hodnoty súkromného
práva a práva vôbec.
29/Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za
určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ

sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži
výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej
osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné
slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom.
30/Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti
má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady

nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena
tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu.
K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd
po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú

tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.31/Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je,
aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany
osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do

osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol
oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného.
32/Vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený
tým, že ide o zásah neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Účastníkom,

ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická
osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo
poskytnúť primerané zadosťučinenie, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého
konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom, resp. subjektom
zásahu).

33/Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je
fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že
žalovanýsadopustiltohokonania,ktoréžalobcavkonanískutkovovymedzovalapovažovalzazásahdo
jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní
vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého

je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom
právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).
34/Pre právnické osoby (Slovenská lekárska spoločnosť je v zmysle čl. I bod 4 Stanov SLS právnickou
osobou) je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických
osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju

vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje
právaaplnípovinnostiztýchtovzťahov.Akbezprostrednýmpôvodcomzásahudoosobnostibolafyzická
osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto
fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická
osoba) alebo táto právnická osoba. Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka neobsahujú

úpravu, ktorá by osobitne riešila túto otázku.
35/Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol
neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia

miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Rovnaký právny názor je zastávaný
aj v publikácii Československé občianske právo, I. zväzok, Obzor Bratislava 1973, str. 167 a 168
a tiež v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT 1980, str. 182. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení
občianskehohmotnéhoprávajeotázkazodpovednostizaškodu(vrátanezodpovednostizanemajetkovú

ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade
škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická
osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)“.
36/Ak je však na základe zhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu z hľadiska miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu činností na mieste záver, že sa činnosť použitej osoby už

nerobila v rámci poverení vymedzenej činnosti, ale išlo o vybočenie (exces) z tohto rámca, postihujú
občianskoprávne sankcie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka priamo túto použitú osobu.
37/Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania konštatoval, že odborné spoločnosti SLS vo vzťahu
k Ministerstvu zdravotníctva SR ale aj iným inštitúciám a organizáciám vo veciach dotýkajúcich sa ich
odboru konajú samostatne, je to obvyklá prax, ktorá bola preukázaná aj výpoveďami svedkov napr.

výpoveďou MUDr. P.. Žalovaní boli oprávnení konať vo veci návrhu hlavného odborníka za výbor SLS na
základe Stanov SLS Čl. XII. bod 7 písm. o/, ako aj na základe vnútorného predpisu „Práva a povinností
zvolených funkcionárov SLS“ bod 4 písm. c/. Žalovaného 1/ a 2/ oprávňuje konať za výbor odbornej
spoločnosti čl. XV bod. 2 Stanov SLS. Žalovaní konali v súlade s uznesením výboru odbornej spoločnosti
zo dňa 17.11.2005, ktorý ich poveril napísaním listu ministrovi zdravotníctva a následne výbor na svojom

zasadnutí 26.1.2007 text odoslaného listu schválil. Tieto skutočnosti mal súd preukázané výpoveďami
svedkov. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania mal preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ konali
za Slovenskú lekársku spoločnosť ako riadni členovia Slovenskej lekárskej spoločnosti, žalovaný 1/
ako prezident SA SLS, člen výboru SA SLS a žalovaný 2/ ako vedecký sekretár SA SLS, člen výboruSA SLS poverený Výborom SA SLS napísaním listu ministrovi zdravotníctva. Výbor SA SLS nebol
povinný sa v zmysle čl. XII ods. 7 písm. k/ stanov obrátiť na prezídium SLS, takáto povinnosť mu z
citovaného ustanovenia Stanov SLS nevyplýva. Výbor SA SLS má v zmysle Čl. XII bod 7/ písm. o/

StanovSLSoprávnenievysielať zástupcovorganizačnejzložkydoporadnýchorgánov,komisiíaďalších
orgánov ako aj do rôznych foriem riadenia týkajúcej sa problematiky súvisiacej so zameraním činnosti
organizačnej zložky, vykonávať aj ďalšiu činnosť súvisiacu s realizáciou poslania, cieľov SLS. Súd prvej
inštancie bol toho názoru, že žalovaný 1/ ani žalovaný 2/ nevybočili z rozsahu oprávnení a kompetencií
danými im vnútornými predpismi SLS, preto žalobu pre nedostatok ich pasívnej legitimácie zamietol.

38/V danom prípade vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali žalovaní na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver ohľadom žalobou uplatneného nároku. Správne
teda konštatoval, že žalovaní konali za Slovenskú lekársku spoločnosť ako riadni členovia Slovenskej

lekárskej spoločnosti, Výbor SA SLS nebol povinný sa v zmysle čl. XII ods. 7 písm. k/ stanov obrátiť
na prezídium SLS, takáto povinnosť mu z citovaného ustanovenia Stanov SLS nevyplýva. Pokiaľ má
Výbor SA SLS v zmysle Čl. XII bod 7/ písm. o/ Stanov SLS oprávnenie vysielať zástupcov organizačnej
zložky do poradných orgánov, komisií a ďalších orgánov ako aj do rôznych foriem riadenia týkajúcej
sa problematiky súvisiacej so zameraním činnosti organizačnej zložky, vykonávať aj ďalšiu činnosť

súvisiacu s realizáciou poslania, cieľov SLS, je okrem iného vo vzťahu k ministerstvu zdravotníctva
oprávnený i podávať návrhy na post hlavného odborníka, pričom je oprávnený sa i kriticky vyjadrovať
k činnosti doterajšieho hlavného odborníka. Skutočnosť, že organizačné zložky bežne komunikujú s
ministerstvom zdravotníctva aj vo veci hlavných odborníkov bez toho, aby návrhy schvaľovalo Prezídium
SLS,potvrdilasvedkyňaMUDr.P.,organizačnézložkySLSvpraxibežnekonajúsamostatneazáležitosti

týkajúce sa priamo organizačnej zložky nemožno považovať za návrhy týkajúce sa činnosti SLS.
39/Ak teda dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný 2/ nevybočil z rozsahu oprávnení a
kompetencií danými mu vnútornými predpismi SLS, a žalobu pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie
zamietol, rozhodol vecne správne.
40/Slovenský právny poriadok zaručuje predovšetkým čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, v rámci

slobody prejavu a vyjadrovania názorov akýmkoľvek spôsobom každému, aj právo na kritiku. Kritika ako
súčasť slobody prejavu a verejnej informovanosti je významným nástrojom miery a kvality demokracie
spoločnosti. Súčasne treba ale zdôrazniť, že aj sloboda prejavu vrátane slobody predniesť kritiku, sú
v demokratickej spoločnosti limitované. Touto hranicou je úvaha, či v prípade konkrétnej kritiky ide o
kritiku právom prípustnú, resp. oprávnenú. V prípade prípustnej kritiky sa predpokladá, že pri nej nie sú

prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky a súčasne pri takejto kritike je dodržaná aj požiadavka
primeranosti, čo do obsahu i formy, nevybočujúca z hraníc nutných dosiahnutiu sledovaného a zároveň
spoločensky uznávaného účelu. Za vecnú kritiku je považovaná taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých
východzích podkladov a ktorá z nich zároveň logicky odvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Ak
nie sú tieto podklady pravdivé, a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, potom nemožno kritiku považovať

za prípustnú.
41/Do kategórie prípadov, kedy nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, prináleží
i výkon práv kritiky. Kritika je neoddeliteľnou súčasťou slobody prejavu a je dôležitým nástrojom
pluralitnej demokracie v spoločnosti. Výkon práva kritiky však vylučuje protiprávnosť zásahu iba za
predpokladu, že táto kritika je právom prípustná. To znamená, že neboli prekročené medze vecnej

kritiky, že ide o kritiku konkrétnu a tiež , že kritika je primeraná, čo do obsahu a formy. Pokiaľ kritika
tieto atribúty nespĺňa a vybočuje z medzí prípustnej kritiky, ide o neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti. Neoprávnený zásah formou výkonu kritiky sa môže týkať i osôb tzv. verejného
záujmu. Čo je vec verejného záujmu vysvetľuje Ústavný súd takto: „Vecou verejnou je všetka agenda
štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napríklad činnosť politikov

miestnych i celoštátnych, úradníkov, sudcov, advokátov, poprípade čakateľov na tieto funkcie; a tiež
všetko čo upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti vykonávané verejne môže byť verejne
posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacou osobou platí z hľadiska
ústavnej prezumpcie, že ide o kritiku ústavne konformnú.
42/V súdenej veci návrh na menovanie nového hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR bol

odôvodnenýkritikoudoterajšiehopôsobeniažalobcunatomtoposte,ktorýakoverejnýčiniteľvpostavení
hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR musí zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežný občan.
Výbor SA SLS mal právo vyjadrovať sa k plneniu jeho povinností ako hlavného odborníka, ako aj k
otázkamspoluprácesvýboromSASLS.Kritikasadotýkalavýlučnevýkonučinnostihlavnéhoodborníka,nie lekára alebo občana. Žalobcovi ako hlavnému odborníkovi Ministerstva zdravotníctva SR pre odbor
akupunktúra bola vytýkaná ignorancia práce SA SLS, neposkytovanie informácií, nezúčastňovanie sa
rokovaní výboru, týkala sa tak nedostatočnej komunikácie, čo nakoniec ako pravdivé skutkové tvrdenia

potvrdilo viacero vypočutých svedkov.
43/Práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby,
no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v
prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba, vstúpiaca na verejnú scénu,
musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma

o jej profesionálny, ale aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje
verejné záležitosti.
44/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolaciemu súdu neostalo než rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 2/ potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej
správnosti, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
45/Odvolací súd žalovanému 2/, ktorý v odvolacom konaní dosiahol plný úspech, priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
46/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).