Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. júl 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/11/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518202199
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3518202199.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX,
zastúpeného N.. D. X., advokátom so sídlom R. XX, U., proti žalovanému: D. A.; skrátený názov: D.,
Z., so sídlom I. T. 1, H., V. XX XXX XXX, zastúpenému M. W., G.., so sídlom C. X, H., V. XX XXX XXX,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom č. k. 5Csp/68/2018-205 zo dňa 5. októbra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 241,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 241,- eur od 26.06.2018 do
zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 70,24 % účelne
vynaložených trov konania.

III. Štát m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov v rozsahu 85,12 % trov, ktoré hradil štát.

IV. Štát m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov v rozsahu 14,88 % trov, ktoré hradil štát.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1 620,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 26.06.2018 do zaplatenia, a to

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania vo výške 100 %. Vo výroku III. priznal štátu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 18.4.2013 malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke
medzižalobcomakodlžníkom aspoločnosťouX.Q.R.,Z.,akoveriteľom.Akosprostredkovateľ
uzavretia zmluvy je uvedená spoločnosť J. U.. Na základe tejto zmluvy mala byť žalobcovi poskytnutá
pôžička vo výške 1 379,- eur za účelom kúpy vysávača v hodnote 1 599,- eur s tým, že výška akontácie
bola 220,- eur. Poskytnutú sumu mal dlžník zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 30,- eur. Žalobca za

obdobie od 17.7.2013 do 24.2.2018 zaplatil žalovanému celkovo sumu 1 620,- eur.

1.2 Znaleckým posudkom č. X/XXXX vypracovaným znalkyňou z odboru písmoznalectvo, odvetvie
ručné písmo (identifikácia pisateľa) I.. Z. T. mal súd prvej inštancie preukázané, že podpisy na Zmluve
o pôžičke č. XXXXXXXXXXX zo dňa 18.4.2013 nevyhotovil žalobca. Znalkyňa skonštatovala, že ide o
podpisy vykonštruované, pri ktorých falšovateľ nemal k dispozícii pravé podpisy žalobcu, prípadne sa

ich ani nesnažil napodobniť.1.3 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 34, § 39, § 40 ods. 1, ods. 2, § 52 ods.
1, § 52a ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 8, § 2 ods.
1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), písm. b), § 15 ods. 1, ods. 5 zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Uviedol, že právny
vzťah medzi stranami sporu má spotrebiteľský charakter, ide o spotrebiteľský úver. Preto použil jednak
ustanoveniaObčianskehozákonníka,azároveňustanoveniazákonaospotrebiteľskýchúveroch,pričom
normy spotrebiteľského práva, konkrétne zákon o spotrebiteľských úveroch je vo vzťahu špeciality k
Občianskemu zákonníku.

1.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva, ktorá mala byť uzavretá 18.4.2013, nebola uzavretá
riadne a platne. Tento právny úkon vykazuje vadu v podobe absencie podpisu žalobcu, ktorý bol v
zmluve označený ako dlžník. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že došlo k uzavretiu
zmluvy v ústnej forme, nakoľko podľa názoru súdu by v takomto prípade muselo dôjsť k dohode
strán o všetkých náležitostiach zmluvy, uvedených v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch. Táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Žalobca zhodne s jeho manželkou tvrdili, že
s jednotlivými podmienkami zmluvy okrem výšky splátky neboli pri uzatváraní zmluvy oboznámení,
dokonca si ani neboli vedomí tohto, že by mali cenu spotrebného tovaru o určitú sumu preplatiť, podľa
tvrdenia žalobcu tento bol v domnení, že si tovar kupuje na splátky bez navýšenia. Žalovanému sa
nepodarilo preukázať opak. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo možné pristúpiť

k aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto súd aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý absenciu písomnej formy zmluvy tam, kde je zákonom
obligatórne ustanovená, sankcionuje neplatnosťou takéhoto právneho úkonu.

1.5 V konaní bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanému sumu 1 620,- eur, preto súd prvej

inštancie jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil v celom rozsahu ako dôvodný.
Naopak žalovaný sumu 1 379,- eur plnil v súlade so zmluvnými podmienkami na účet sprostredkovateľa.
Preto nebolo možné prihliadnuť na žalovaným vznesenú kompenzačnú námietku, nakoľko nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške tejto sumy žalovanému vzniká voči sprostredkovateľovi,
ako tretiemu subjektu, ktorý nebol stranou tohto sporu a nie priamo voči žalobcovi.

1.6 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v plnej výške. Rovnako tak analogicky použitím zhodných ustanovení rozhodol
o náhrade trov konania štátu, ktorému v priebehu konania vznikli trovy znaleckého dokazovania, ktoré

vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu neboli hradené z preddavku zloženého niektorou zo strán.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby rozhodnutie zmenil tak,

že žalobu zamietne. Uviedol, že na základe zmluvy o pôžičke poskytol finančné prostriedky vo výške
1 3790,00 eur, ktorými žalobca financoval kúpu vysávača, ktorý skutočne nadobudol do vlastníctva,
čo v konaní nebolo sporné. Poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 379,00 eur žalobca splácal v
zmysle podmienok zmluvy v pravidelných mesačných splátkach po 30,00 eur. Poskytnutie finančných
prostriedkov za účelom financovania žalobcom zvoleného spotrebiča nebolo zo strany žalobcu

spochybnené. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,
čo podľa práva mal plniť sám. Na rozdiel od zodpovednosti podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ten, kto plnil za iného, má právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia od toho, za
koho plnil, nie od toho, komu plnil. Podľa žalovaného sa bezdôvodne obohatil žalobca, keďže žalovaný
plnil za neho to, čo podľa práva mal plniť on sám, a to je kúpna cena vysávača. Peňažné prostriedky na

financovaniekúpyvysávačažalovanýriadneposkytol-atonaplatobnémiestourčenépriamožalobcom,
a preto, hoci peňažné prostriedky neprišli priamo na účet žalobcu, boli mu vyplatené, nakoľko bez týchto
finančných prostriedkov by nikdy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k vysávaču.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom

stotožňuje a odvolacie námietky žalovaného považuje za nedôvodné. Poukázal na bod 3.2
zmluvy, podľa ktorého „Čerpanie Pôžičky je uskutočnené prevodom na účet Sprostredkovateľa tak, že
Spoločnosť po splnení podmienok dohodnutých so Sprostredkovateľom v samostatnej
zmluve uhradí Kúpnu cenu alebo Doplatok kúpnej ceny Sprostredkovateľovi bezhotovostným prevodomna účet Sprostredkovateľa.“ Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal so sprostredkovateľom uzavretú
samostatnú zmluvu, a teda existuje záväzkový vzťah medzi týmito dvoma subjektmi, preto je dôvodné,
aby si svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nárokoval voči sprostredkovateľovi

(nie žalobca voči sprostredkovateľovi). K ustanoveniu § 454 Občianskeho zákonníka žalobca uviedol,
že skutková podstata tohto typu bezdôvodného obohatenia predpokladá existenciu právneho vzťahu
medzi bezdôvodne obohateným a treťou osobou, ktorej bolo poskytnuté plnenie, čím došlo k splneniu
záväzku v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka, pričom medzi subjektmi, medzi ktorými došlo k
plneniu, bolo zrejmé, že je plnené za iného. V danom prípade medzi žalobcom a sprostredkovateľom

neexistoval právny vzťah vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere. Inak povedané, keď
žalovaný poskytol peňažné prostriedky sprostredkovateľovi, tak žalobca túto povinnosť vo vzťahu k
sprostredkovateľovi nemal, keďže zmluva bola od začiatku neplatná, a teda žalovaný nemohol plniť
za žalobcu, ale plnil sprostredkovateľovi bez právneho dôvodu. Za tohto skutkového stavu je podľa
žalobcu vylúčený predpoklad aplikácie § 454 Občianskeho zákonníka, a preto je namieste aplikácia §
451 Občianskeho zákonníka, ako ju správne realizoval súd prvej inštancie. Žalobca skutočne nedostal

rovnopis zmluvy. Až manželka žalobcu neskôr obstarala túto zmluvu (jej kópiu) keď sa rozhodla obrátiť
na ministerstvo. Napokon žalobca uviedol, že je zarážajúce, že napriek skutočnosti, že bolo preukázané,
že predmetnú zmluvu nepodpísal žalobca, ale jeho podpis bol sfalšovaný, žalovaný spochybňuje svoju
povinnosť vrátiť finančné prostriedky získané na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Súd
mohol ísť v dokazovaní i ďalej pýtať sa, kto mal zo sfalšovaného podpisu na zmluve skutočne prospech,

samozrejmeistýmspojenýmidôsledkami,napr.trestnoprávnymi.Nejdetutedaoklasickýspotrebiteľský
spor so spornými ustanoveniami, ale o zmluvu, ktorá nikdy ani nebola uzatvorená, preto je obrana
žalovaného, použitá v odvolaní, celkom neúčinná.

4. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Zo

strany žalobcu došlo k načerpaniu finančných prostriedkov. Poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1
379,00 eur žalobca splácal v zmysle podmienok zmluvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške
30,00 eur. V konaní nikdy nebolo sporné, že žalobca skutočne zo finančných prostriedkov poskytnutých
žalovaným financoval kúpu vysávača, ktorý do vlastníctva skutočne nadobudol a podľa jeho vlastných
slov do dnešného dňa využíva. Dôsledkom plnenia z neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy

navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť
zmluvných strán), ako výslovne stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka. Žalovanému ako veriteľovi
tak prislúcha právo na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov voči žalobcovi ako dlžníkovi, ktorý
poskytnuté finančné prostriedky použil na financovanie kúpy vysávača.

5. Napokon žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že žalovaný vôbec nereagoval na jeho
právne tvrdenia, uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré vyvrátili právne závery žalovaného. Naproti
tomu v poslednom vyjadrení žalovaný zmenil právnu argumentáciu a už nepoukazuje na § 454
Občianskeho zákonníka, ale na § 457 Občianskeho zákonníka. Z toho možno vidieť, že žalovaný
sa účelovo vyhýba explicitne uviesť, komu reálne poskytol finančné prostriedky. Obmedzuje sa len

na tvrdenia, že žalobca nimi financoval kúpu vysávača. Je to pochopiteľné, pretože skutkový stav je
taký, že žalobca poskytol žalovanému sumu 1 620,- eur, zatiaľ čo na druhej strane žalovaný poskytol
finančné prostriedky sprostredkovateľovi. Žalovaný navyše vôbec nereagoval na tvrdenie žalobcu, že
mal uzavretú samostatnú zmluvu so sprostredkovateľom. Existuje teda záväzkový vzťah medzi týmito
dvoma subjektmi a preto je dôvodné, aby si žalovaný svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

v podobe poskytnutých finančných prostriedkov nárokoval voči sprostredkovateľovi. Napokon žalobca
pripomenul, že v priebehu celého konania deklaroval, že je pripravený vrátiť žalovanému vec, ktorú
reálne obdržal, t. j. vysávač - obdržal len vysávač a nič iné.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné čiastočne potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP (pokiaľ ide o povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 241,- eur s úrokom z omeškania) a čiastočne zmeniť podľa § 388
CSP v spojení s § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

7. Pokiaľ ide o skutkový stav, z odvolania žalovaného ani z ďalších podaní oboch strán v odvolacom
konaní nevyplynuli žiadne zásadné rozpory v zistení skutkového stavu. Nebolo sporné, že žalobcu
v jeho domácnosti navštívil predajca, ktorý bol súčasne sprostredkovateľom pôžičiek od žalovaného,
predviedol žalobcovi vysávač a žalobca prejavil záujem si tento vysávač kúpiť na pôžičku so splátkamipo30,-eurmesačne.Ajtvrdeniežalobcu,že„bolvdomnení,žesitovarkupujenasplátkybeznavýšenia“
znamená, že chcel uzavrieť zmluvu o pôžičke (bez úrokov) na kúpu konkrétneho tovaru. Žalobca
následne pôžičku po 30,- eur mesačne splácal. Žalobca uhrádzal splátky pôžičky už predtým, než si

jeho manželka od žalovaného vyžiadala kópiu zmluvy o pôžičke, okrem toho manželka žalobcu pred
súdom prvej inštancie uviedla, že výšku splátok im sprostredkovateľ pôžičky povedal, z čoho aj súd prvej
inštancie dospel k záveru, že výška splátok bola žalobcovi známa. Žalobca prestal pôžičku splácať až
keď zistil, že ju prepláca. Z toho je zrejmé, že žalobca vedel o uzavretí zmluvy o pôžičke, súhlasil s ňou a
tiež vedel, kedy ju už prepláca (teda vedel, v akej výške istiny mu žalovaný resp. jeho právny predchodca

pôžičku poskytol). Skutková otázka, o ktorej viedli žalobca a žalovaný spor v písomných podaniach v
odvolacom konaní - či mal žalobca zmluvu k dispozícii alebo nie, nebola pre toto konanie podstatná,
keďže dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že podpis na zmluve o pôžičke nebol
podpisom žalobcu (a táto skutková okolnosť nebola spochybnená ani v odvolaní), teda aj keby žalobca
mal zmluvu k dispozícii, nemenilo by to nič na tom, že zmluva nemala riadnu písomnú formu.

8. Žalovaný v odvolaní nespochybnil právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tom zmysle, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Sporné medzi stranami zostalo (a predmetom odvolacích námietok
žalovaného je) to, či išlo o bezdôvodné obohatenie len na strane žalovaného na úkor žalobcu, alebo
išlo o obojstranné peňažné plnenia, ktoré je potrebné pri vydaní bezdôvodného obohatenia vzájomne
započítať.

9. Odvolací súd sa teda zaoberal vyššie uvedenou otázkou právneho posúdenia veci, pričom vychádzal
zo skutkových zistení tak, ako ich ustálil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne v odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatoval, že zákon spotrebiteľských úveroch je vo vzťahu špeciality k
Občianskemu zákonníku. Kým Občiansky zákonník v § 40 ods. 1 stanovuje pre právne úkony,

ktoré neboli urobené vo forme, ktorú vyžaduje zákon, sankciu neplatnosti, zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov - hoci v § 9 ods. 1 vyžaduje
pre spotrebiteľský úver písomnú formu - v § 11 ods. 1 písm. a) ustanovuje „len“ sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu tu bolo
udržať platnosť zmlúv o spotrebiteľských úveroch aj v prípade, ak nemajú písomnú formu. Takýto

prístup zákonodarcu je racionálny, pretože je v zásade v prospech spotrebiteľa, ktorý takto v prípade
zmluvy neuzavretej písomne nie je nútený ihneď vrátiť celú istinu (ako by tomu bolo v prípade vydania
bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy), ale môže úver splácať v dohodnutých splátkach, pričom
veriteľ nemôže požadovať žiadne úroky ani poplatky.

10. Za správnu považoval odvolací súd aj úvahu súdu prvej inštancie v tom zmysle, že ak má byť zmluva
(uzavretá len ústne, prípadne konkludentne) platná (hoci so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru), musí byť preukázané, že medzi jej účastníkmi boli dohodnuté aspoň základné
definičné znaky toho-ktorého právneho úkonu (zmluvy). K tomu je potrebné uviesť, že charakteristickým
znakom úveru síce je okrem iného aj úrok, avšak zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá, že

spotrebiteľský úver môže mať aj inú formu než formu úveru, napr. môže ísť o pôžičku, pri ktorej síce
úroky môžu byť dohodnuté, ale nie sú jej definičným znakom. Podstatné pre tento spor je však aj to,
že zmluva nemala písomnú formu (keďže nebola riadne podpísaná žalobcom, čo nebolo sporné), čo
zákon č. 129/2010 Z. z. sankcionuje práve bezúročnosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru. Za
týchto okolností nemožno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že ak nebola preukázaná dohoda o úrokoch,

tak zmluva vôbec nebola uzavretá (lebo chýba jej podstatná náležitosť), a teda nie je možné aplikovať
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.

11. Naopak, podľa odvolacieho súdu je vzhľadom na vyššie popísaný vzťah špeciality zákona č.
129/2010 Z. z. k Občianskemu zákonníku (aspoň pokiaľ ide o sankciu za nedodržanie písomnej

formy) potrebné prikloniť sa k udržaniu platnosti zmluvy, pokiaľ taký výklad je možný. V tomto prípade
odvolací súd na základe toho, že medzi žalobcom a žalovaným (resp. jeho právnym predchodcom) bola
dohodnutá výška pôžičky (1 379,- eur), jej účel (na kúpu vysávača) aj výška splátok (30,- eur mesačne),
dospel k záveru, že zmluvu je možné považovať za platnú aj napriek nedostatku jej písomnej formy,
pričom poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z.).

12. Vzhľadom na uvedené právne posúdenie bolo povinnosťou žalobcu vrátiť žalovanému poskytnutú
istinu pôžičky (spotrebiteľského úveru) vo výške 1 379,- eur - v tejto časti teda plnenie žalobcu
nepredstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ale vrátenie poskytnutej istiny. Len to,čo žalobca zaplatil žalovanému nad rámec poskytnutej istiny (241,- eur) predstavuje bezdôvodné
obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať.

13. Aj keby však bola predmetná zmluva o pôžičke neplatná resp. nulitná (ako to posúdil súd prvej
inštancie), peňažné plnenia poskytnuté na základe takejto neplatnej zmluvy je aj tak potrebné považovať
za plnenie z neplatnej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka), nie za jednostranné plnenie bez
akéhokoľvek dôvodu (takým by bolo napr. poukázanie financií omylom na nesprávne číslo účtu) -
dôvodom pre plnenie (mesačné splátky), ktoré poskytoval žalobca žalovanému, bola pôžička určená na

kúpu vysávača (aj keby bola neplatná). Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní nebolo sporné, že žalobca
si dohodol so žalovaným (v mene ktorého konal sprostredkovateľ) požičanie presne vymedzenej sumy 1
379,- eur, ktorú mal žalobca vrátiť v splátkach po 30,- eur mesačne. Aj keby teda zmluva bola neplatná,
išlo o synalagmatický (obojstranný) záväzok. Žalobca nemôže žiadať vrátenie toho, čo žalovanému
poskytol (splátky v celkovej sume 1 630,- eur) bez toho, aby sám vrátil to, čo dostal od žalovaného
- a to boli finančné prostriedky na kúpu vysávača (pôžička vo výške 1 379,- eur). To, že žalovaný

nezaslal tieto finančné prostriedky na účet žalobcu, ale na účet spoločnosti, ktorá žalobcovi predala
predmetný vysávač, je len voľba platobného miesta, ktorá ale bola taktiež uskutočnená z vôle žalobcu,
nie z vôle žalovaného. Inými slovami povedané, žalovaný nezaslal tejto tretej osobe (ktorá predala
žalobcovi vysávač) peňažné prostriedky vo výške 1 379,- eur len tak z vlastnej vôle a bezdôvodne, ale
preto, lebo na to dostal (hoci len ústne resp. konkludentne) pokyn od žalobcu, ktorý si takto financoval

kúpu vysávača.
14. Skutočnosť, že žalovaný mal uzavretú samostatnú zmluvu so subjektom, ktorý predal predmetný
vysávač žalobcovi, je pritom irelevantná. Uvedený subjekt figuroval v zmluve o pôžičke ako jej
sprostredkovateľ, je teda prirodzené, že žalovaný mal s týmto subjektom uzavretú zmluvu o
sprostredkovaní. To však neznamená, že suma 1 379,- eur, ktorú žalovaný poslal na účet tohto subjektu,

bola plnením na základe zmluvy o sprostredkovaní alebo na základe inej zmluvy
medzi žalovaným a týmto subjektom. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a aj z toho, čo
bolo uvedené vyššie v tomto odôvodnení, je zrejmé, že išlo o pôžičku žalobcovi na financovanie kúpy
vysávača (a tak to posúdil aj súd prvej inštancie len s tým, že následne túto zmluvu o pôžičke právne
vyhodnotil ako neplatnú).

15. Vysávač, ktorý si žalobca kúpil od tretej osoby, nie je plnením, ktoré dostal od žalovaného,
teda nie je možné ho vrátiť žalovanému. Aj keby súd považoval prejav vôle žalobcu vrátiť vysávač
za odstúpenie od kúpnej zmluvy, musel by vysávač vrátiť predávajúcemu, nie veriteľovi zo zmluvy o
pôžičke, keďže ide o vzťah medzi predávajúcim a kupujúcim (vzhľadom k tomu, že na odstúpenie

spotrebiteľa od zmluvy bez uvedenia dôvodu už uplynula zákonná lehota, možnosť odstúpenia žalobcu
od predmetnej kúpnej zmluvy by bola podmienená zákonnými dôvodmi). Len v takom prípade - ak
by došlo k platnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy, na ktorú bol spotrebiteľský úver viazaný - by mali
predávajúci a veriteľ povinnosť navzájom si vysporiadať vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov
bez účasti spotrebiteľa (§ 15 ods. 3, ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). V preskúmavanej veci však

nedošlo k platnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy (žalobca nepreukázal, že by taký prejav vôle adresoval
predávajúcemu),pretoaplikáciaustanovenia§15ods.5zákonač.129/2010Z.z.neprichádzadoúvahy.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny v časti o zaplatenie sumy 241,- eur (predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutou istinou pôžičky

a zaplatenými splátkami) a naopak zmenil tak, že žalobu zamietol v prevyšujúcej časti. Aj keď
výrok rozsudku odvolacieho súdu má formálne povahu zmeňujúceho výroku (kvôli lepšej jasnosti a
zrozumiteľnosti výroku), obsahovo ide o čiastočne potvrdzujúci a čiastočne zmeňujúci rozsudok.

17. Okrem nároku žalobcu na istinu v sume 241,- eur odvolací súd potvrdil aj jeho nárok na úrok z

omeškania z tejto sumy, a to z dôvodu, že žalobca preukázal, že predžalobnou výzvou z 19.3.2018
vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia (podľa listu malo ísť o preplatok 300,- eur),
na čo mu žalovaný odpovedal listom z 20.4.2018, že jeho nárok neuznáva (avšak potvrdil doručenie
žalobcovej predžalobnej výzvy). Doručením uvedenej predžalobnej výzvy vznikla žalovanému povinnosť
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 241,- eur a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal

do omeškania. Keďže však žalobca žiadal úrok z omeškania od neskoršieho dátumu (od 26.6.2018),
súd môže priznať nárok na úrok z omeškania len v žalobcom požadovanom rozsahu. Výška úroku z
omeškania(5%ročne)jevsúladesustanoveniami§517ods.2Občianskehozákonníkaa§3nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.18. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd čiastočne menil rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol aj o
trovách konania, a to podľa ustanovení § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.

Žalobca bol v konaní úspešný, pokiaľ ide o sumu 241,- eur s príslušenstvom, čo predstavuje 14,88
% požadovanej sumy 1 620,- eur. Naopak, žalovaný bol úspešný v rozsahu o zaplatenie 1 379,- eur,
čo predstavuje 85,12 % žalobcom požadovanej sumy 1 620,- eur. Po vzájomnom započítaní nárokov
žalobcu a žalovaného na náhradu trov tak zostáva žalovanému (ako úspešnejšej strane)
nárok voči žalobcovi na náhradu trov v rozsahu 70,24 % (tzv. čistý úspech žalovaného) účelne

vynaložených trov konania (ktoré zahŕňajú trovy konania pred súdom prvej inštancie aj trovy odvolacieho
konania). O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Pokiaľ ide o trovy štátu (ktorému vznikli trovy znaleckého dokazovania), súd analogicky aplikoval
vyššie uvedené ustanovenia § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.

Každej zo strán sporu súd uložil povinnosť nahradiť štátu tieto trovy podľa miery jej neúspechu v spore.
Ako bolo uvedené vyššie, žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 14,88 %, teda neúspešný v rozsahu
85,12 %, preto je povinný znášať trovy štátu v rozsahu 85,12 %. Žalovaný bol v spore úspešný v rozsahu
85,12 % a neúspešný v rozsahu 14,88 %, preto je povinný znášať trovy štátu v rozsahu 14,88 %.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).