Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/40/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116201128
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6116201128.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu A. B., so sídlom C. XXXX/X, XXX XX D.,
IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému E. B.. B., so sídlom F. B. A. XX, XXX XX B. G., IČO: XX XXX XXX,
právne zastúpený advokátom JUDr. Ján Jenča, so sídlom 1. mája 221/19, 058 01 Poprad, o vydanie
veci, o odvolaní žalovaného a správcu konkurznej podstaty žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa, č.k. 5C/40/2016-303 zo dňa 16. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie správcu konkurznej podstaty žalovaného.

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo, značka: F., obchodný názov: H., typ
vozidla: I., identifikačné číslo motora: J., druh karosérie: E. K., výrobné číslo karosérie (VIN): L., farba:
B. A. B., Ev. č. C., rok výroby: XXXX, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Rozhodnutie právne odôvodnil § 32 ods. 1, § 33 ods. 2, § 123, § 126 ods. 1, § 151s
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok.

Uznesením, č.k. 12Co/103/2019-243 zo dňa 25.02.2020 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zrušil
rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie akceptujúc námietku
žalovaného ohľadne nesprávnosti postupu pri vylúčení jednotlivých sudcov súdu prvej inštancie, čím
bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu. Zároveň bolo uložené súdu prvej inštancie znova prideliť
vec pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov a vo veci znova rozhodnúť.

V zmysle pokynu odvolacieho súdu, po oboznámení sa so skutkovými tvrdeniami strán, vykonaním
dokazovania listinami, výsluchom svedka a vyžiadaným vyšetrovacím spisom dospel k záveru, ženemal preukázané, aby medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a žalovaným existovala
dohoda o oprave motorového vozidla, ako ani o jeho odťahu z Čertovice do Starej Ľubovne. Ak
neexistoval právny vzťah, nemohla bez neho vzniknúť ani splatná pohľadávka pre zabezpečenie ktorej

by žalovanému vzniklo právo zadržiavať hnuteľnú vec. Ak by aj p. M. bol oprávnený dať motorové
vozidlo do opravy, potom by právny vzťah vznikol medzi p. M. a žalovaným a žalovanému za opravu
mala zaplatiť osoba, ktorá si opravu objednala. Uvedené platí o to viac, ak p. M. nebol oprávneným
užívateľom. V takom prípade nemožno p. M. považovať za osobu oprávnenú konať aj v mene žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu. Ak by aj p. M. bol oprávneným užívateľom sporného motorového

vozidla, riziko poškodenia vozidla by znášal sám, teda aj náklady na prípadné opravy. Nároky zo
zmluvného vzťahu medzi p. M. a žalovaným nie je možné prenášať na vlastníka motorového vozidla. Vo
vzťahu k namietanej neprijateľnosti zmluvnej podmienky čl. V bod 2 VZP uviedol, že túto nepovažuje za
neprijateľnú, keďže v danom prípade nejde o spotrebiteľský spor a nič nemení na právnom vzťahu medzi
p. M. a žalovaným. Vo vzťahu k dobromyseľnosti uviedol, že tvrdenia žalovaného o prevzatí vozidla od
oprávnenej osoby sú nepreukázané, pričom jeho dobrú vieru oslabuje aj skutočnosť, že napriek tomu,

že z technického preukazu vyplývalo, kto je vlastníkom a kto držiteľom vozidla, prevzal vozidlo na opravu
od ďalšej osoby bez toho, aby si jednoznačne ujasnil, kto opravu uhradí. Ak si vlastník veci neobjednal
žiadnu službu, nevznikol mu voči inej osobe žiaden záväzok za túto zaplatiť, teda za situácie ako bola
v danom prípade postup žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu nepovažoval za konanie v rozpore
s dobrými mravmi. Skôr konanie žalovaného by mohlo byť posúdené minimálne ako ľahkovážne, keď

začal opravu bez jednoznačnej dohody o tom, kto ju uhradí. Ďalšie námietky žalovaného považoval
za irelevantné z dôvodu nepreukázania vzniku vzťahu zo zmluvy o dielo medzi sporovými stranami,
naopak mal preukázané, že právny predchodca žalobcu si žiadnu opravu u žalovaného neobjednal.
Rovnako tvrdenia ohľadne doby splatnosti pohľadávky si do určitej miery odporujú, pričom skutočnú
cenu opravy vozidla je možné určiť až po reálnej oprave vozidla. Podobne nebolo preukázané, že p.

K. žiadal dňa XX.XX.XXXX vozidlo vydať a mal len požiadať žalovaného o nevydanie vozidla nikomu
inému. Ďalej uviedol, že aj bez preukázania platného zosplatnenia úveru bol právny predchodca žalobcu
oprávnený motorové vozidlo odobrať, a to v zmysle zmluvy. S prihliadnutím na uvedené žalobe vyhovel
a uložil žalovanému vydať motorové vozidlo žalobcovi. Vzhľadom na skutočnosť, či oprava bola alebo
nebola potrebná, nie je podstatná pre rozhodnutie, preto sa s ňou bližšie nezaoberal, aj keď z výpovedí

svedkov a žalovaného sa javí, že táto oprava skutočne vykonaná bola. Súd prvej inštancie rovnako
zamietol návrhy na vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov z dôvodu, že skutočnosti, ktoré chcel
splnomocnenec pôvodného žalovaného týmito dôkazmi zistiť, buď vyplývajú už z vykonaných dôkazov
alebo tieto nie sú pre rozhodnutie vo veci podstatné. Vo vzťahu k návrhu na vyžiadanie príkazných zmlúv
uviedol, že tieto boli súčasťou vyšetrovacieho spisu a boli čítané na pojednávaní ako dôkaz, teda ich

vyžiadanie nepovažoval za potrebné.

O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol v celom rozsahu úspešný, preto má nárok na plnú
náhradu trov konania voči žalovanému o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti všetkým výrokom. V prvom
rade namietal, že na konanie pred nezákonným sudcom sa nemalo prihliadať a malo sa vykonať celé

dokazovanie od znova, avšak nezákonným postupom súdu došlo k nesprávnemu a rozporuplnému
aplikovaniu práva. Nesprávnu aplikáciu zákona vzhliadol v postupe súdu, keď najprv konštatoval,
že v predmetnom prípade ide o majetok, ktorý evidentne nepatrí žalovanému, preto nie je dôvod
na prerušenie konania, ale na strane druhej dospel k záveru, že vyhlásením konkurzu zanikla plná
moc právneho zástupcu žalovaného, no napriek uvedenému prihliadal na jeho vyjadrenie a námietky

doručené tesne pred pojednávaním. Poukázal na to, že vec nie je v majetku žalovaného ako úpadcu,
ale je neoddeliteľne spojená s majetkom konkurznej podstaty, teda ide o spor spojený s pohľadávkou
samotného žalovaného voči žalobcovi, pričom ide o pohľadávku, ktorá je v účtovníctve žalovaného
a tvorí jeho majetok v konkurznej podstate. Rozhodnutie súdu označil za arbitrárne, pretože nedalo
odpoveď na zásadné argumenty a otázky, ktoré predostrel vo svojich podaniach súdu. Namietal, že mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže vo veci prebehlo pojednávanie bez účasti právneho
zástupcu, k čomu neboli splnené zákonné podmienky, čím mu znemožnil zúčastniť sa vykonania
dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, pričom dôvod na odročenie bol dôvodom
dôležitým. Ďalej namietal, že priznanie nároku žalobcovi odporuje čl. 2, 5 Civilného sporového poriadkua § 3 Občianskeho zákonníka, keďže vozidlo je na základe zádržného práva zákonne a oprávnene
zadržiavané výlučne z dôvodu nezaplatenia splatnej pohľadávky za jeho odtiahnutie a opravu. Zdôraznil,
že tvrdenia v návrhu sú vedome skreslené, iba čiastočne pravdivé a účelovo uvádzajú súd do omylu

s cieľom získať vydanie želaného rozhodnutia a spôsobiť inému škodu, preto žiadal žalobcu za takýto
šikanózny postup sankcionovať, pričom súd prvej inštancie mal správne aplikovať čl. 5 Základných
princípov C.s.p.. Poukázal na to, že v konaní bolo rozhodnuté vo veci iného žalobcu (N. B. v likvidácii),
pričom doposiaľ mu nebolo doručené opravné uznesenie. K veci samej uviedol, že v prípade opravy p.
O. a p. M. konali v dobrej viere, že konajú oprávnene, pričom v konaní nebolo preukázané, aby súhlas

v mene žalobcovej spoločnosti nebol daný a jeho tvrdenie o tom, že p. P. súhlasil s prevodom nájmu na p.
M. nebolo v konaní vyvrátené. Taktiež uviedol, že neexistuje žiaden rozpor medzi vykonaním opravy a jej
vyčíslením, pričom investoval prostriedky a prácu do vlastníctva žalobcu, a teda je normálne, že očakáva
za to primeranú finančnú náhradu. Skutočnosť, že odovzdávajúci nemal písomné splnomocnenie
označil za prísne formalistický výklad práva, ústavne nekonformný a rozširujúci. Tvrdil, že zadržaním
motorového vozidla neporušil žiadnu svoju záväzkovú povinnosť a ani inú právnu povinnosť vo vzťahu

k žalobcovi. Úvahy o tom, ktorá osoba dala vec do opravy mohla vec bez právneho dôvodu užívať
považuje za irelevantné, správne mal súd konštatovať, že v predmetnej veci boli splnené zákonné
podmienky na zádržné právo. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, všetky výroky rozsudku
zrušil a už sám rozhodol tak, že rozsudok zmení, žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania
vo výške 100% voči žalobcovi.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj správca konkurznej podstaty žalovaného, ktorého
obsah je totožný z obsahom odvolania žalovaného.

Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd uznesením, č.k. 12Co/2/2022-377 zo dňa 30.06.2022 vrátil vec súdu prvej inštancie ako

predčasne predloženú z dôvodu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mal byť v zmysle § 40 ods.
2 a § 52 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii doručený aj právnemu zástupcovi
žalovaného, avšak pri prieskume spisu bolo zistené, že rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený len
sporovým stranám a správcovi konkurznej podstaty žalovaného. Po vrátení spisu súdu prvej inštancie,
tento doručil rozsudok súdu prvej inštancie aj právnemu zástupcovi žalovaného, čo vyplýva z doručenky,

ktorá je obsahom spisu (za č.l.380), avšak zo strany právneho zástupcu žalovaného nebolo v zákonnej
lehote podané odvolanie v predmetnej veci.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
C.s.p.), aj oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a
contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na svojej úradnej tabuli, webovej stránke

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p. prvá veta) a elektronicky aj žalovanému,
jeho právnemu zástupcovi a správcovi konkurznej podstaty žalovaného (§ 219 ods. 3 C.s.p. druhá veta)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie správcu konkurznej podstaty
žalovaného je potrebné odmietnuť.

Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie

súdu prvej inštancie preskúmať.Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s
namietaným nesplnením procesných podmienok, porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou
konania, nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnym skutkovým zistením, nesprávnym právnym

posúdením, arbitrárnosťou rozhodnutia, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

Podľa § 386 písm. b) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného týkajúcou sa toho, či predmet konania –

motorové vozidlo patrí alebo nepatrí do jeho konkurznej podstaty, a teda či v priebehu prvoinštančného
konania bol daný dôvod na prerušenie konania do skončenia konkurzného konania.

Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že vlastníkom motorového vozidla bol právny

predchodca žalobcu (spoločnosť Q., B.), ktorého užívateľom sa stal C. O., a to na základe uzatvorenej
zmluvy. Z dôvodu poruchy motorového vozidla na R. došlo k jeho odťahu žalovaným až do B. G., kde
bola zo strany žalovaného zabezpečená jeho následná oprava. Vykonané opravy žalovaný vyúčtoval
najprv emailom a následne faktúrou z P. XXXX a požadoval od právneho predchodcu žalobcu úhradu
uvedenej faktúry, inak mu motorové vozidlo nevydá. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný si uplatnil

zádržné právo k tomuto motorovému vozidlu najneskôr v P. XXXX. Z vykonaného dokazovania ďalej
vyplynulo, že dňa XX.XX.XXXX bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz, teda už v čase, kedy
žalovaný zadržiaval uvedené motorové vozidlo. Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
(ďalej len „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v § 67 upravuje rozsah majetku úpadcu, ktorý podlieha
konkurzu, a to na majetok, ktorý (i) patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, (ii) nadobudol úpadca

počas konkurzu, (iii) zabezpečuje úpadcove záväzky a (iv) iný majetok, ak to ustanovuje uvedený
zákon. Z tohto zákonného ustanovenia tak vyplýva, že dotknuté motorové vozidlo by bolo možné
subsumovať pod (i) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, avšak odvolací súd
na tomto mieste poukazuje na to, že pre naplnenie tejto hypotézy právnej normy je potrebné, aby
išlo o majetok, t.j. hnuteľné, nehnuteľné veci, práva, iné majetkové hodnoty, ktoré úpadcovi patria

v čase vyhlásenia konkurzu. V predmetnom prípade je však potrebné poukázať na to, ako už bolo
zistenésúdomprvejinštancie,ževlastníkommotorovéhovozidlabolprávnypredchodcažalobcu,pričom
žalovaný si k motorovému vozidlu uplatnil len zádržné právo. Na základe uvedeného tak možno dospieť
k záveru, že motorové vozidlo v predmetnom prípade nepatrí a ani nepatrilo do konkurznej podstaty
žalovaného, nakoľko nie je a ani nebolo jeho majetkom, a teda nebol daný zákonný dôvod na prerušenie

tohto konania v zmysle príslušných ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd
preto vyhodnotil postup súdu prvej inštancie v tomto smere za vecne správny, preto nebolo potrebné
ani to, aby súd prvej inštancie v konaní ďalej pokračoval a konal so správcom konkurznej podstaty
žalovaného, resp. tomuto doručoval žalobu a prípadne ďalšie vyjadrenia protistrany. Rovnako súd prvej
inštancie postupoval správne, keď prihliadal aj na podania právneho zástupcu žalovaného doručené

pred pojednávaním v predmetnej veci. Odvolanie žalovaného tak v tomto smere vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodné.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd zároveň považoval na tomto mieste potrebné

posúdiť aj dôvodnosť podaného odvolania zo strany správcu konkurznej podstaty žalovaného. Ako bolo
už uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia, vzhľadom na to, že predmet konania – motorové
vozidlo nepatrí do konkurznej podstaty žalovaného, nie je dôvod na to, aby v tomto konaní vystupoval
a konal správca konkurznej podstaty žalovaného. Správca konkurznej podstaty žalovaného tak nemá
v tomto konaní oprávnenie konať za žalovaného ako úpadcu, keďže zo zákona neprešlo na neho

oprávnenie nakladať s motorovým vozidlom, ktoré je predmetom sporu, nakoľko nepatrí do majetku
žalovaného podliehajúceho konkurzu. Odvolací súd zdôrazňuje, že civilný sporový poriadok vo svojich
ustanoveniach nezveruje každej strane sporu právo podať riadny opravný prostriedok, ale toto právo
priznáva len tomu, v koho neprospech bolo rozhodnutie vydané. Právo podať odvolanie teda nie jedané tej strane, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu nevyznelo, a ktorá takýmto rozhodnutím nebola
dotknutá na svojich právach. Vzhľadom na to, že na správcu konkurznej podstaty neprešlo oprávnenie
nakladať s majetkom žalovaného v predmetnom spore, správca konkurznej podstaty nemá postavenie

sporovej strany, rovnako nebol oprávnený ani na podanie odvolania, preto odvolací súd konštatuje, že
odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, a preto ho bolo potrebné v zmysle ust. § 386 písm. b)
odmietnuť.

Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal vykonanie dokazovania nezákonným sudcom, na ktoré
sa nemalo prihliadať a ktoré malo byť vykonané zákonným sudcom od znova. K uvedenému odvolací
súd uvádza, že v predmetnom prípade bolo konanie, a teda aj dokazovanie najprv vykonávané síce
nezákonným sudcom, čo bolo aj dôvodom pre zrušenie prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím
súdom, avšak následne bola vec v zmysle pokynu odvolacieho súdu znova pridelená pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov už zákonnému sudcovi (zhodou okolností vec

bola pridelená tomu istému sudcovi), čím možno vlastne konštatovať dodatočné konvalidovanie dovtedy
zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že je potrebné
rozlišovať podmienky zákonom stanovené pre civilné konanie a zákonom stanovené podmienky pre
trestné konanie, ktoré nie je možné stotožňovať, a to aj čo sa týka vykonania dokazovania nezákonným
sudcom. Zatiaľ čo v prípade trestného konania v prípade zmeny zákonného sudcu je potrebné vykonať

dokazovanie od začiatku, v prípade civilného konania zákon takýto osobitný postup neupravuje.
Odvolací súd má tiež za to, že ak bolo vykonané dokazovanie nezákonným sudcom v civilnom konaní
a zákonný sudca považuje takto vykonané dokazovanie za dostatočné a má za to, že aj skutkový stav
je dostatočne zistený, novo vykonané dokazovanie už zákonným sudcom, ktoré by bolo v podstate
rovnaké by mohlo spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní, čím by mohlo dôjsť najmä k neúmernému

predĺženiu civilného konania, a to najmä v prípadoch, ak by malo byť opakovane vykonané dokazovanie,
ktoré bolo pomerne obtiažne vykonať už v konaní pred nezákonným sudcom. Rovnako odvolací súd
poukazuje aj na to, že i v prípade zmeny zákonného sudcu, nový zákonný sudca nie je povinný opätovne
vykonať doposiaľ vykonané dokazovanie predošlým zákonným sudcom (tu vidieť rozdiel civilného
a trestného konania, pretože ako bolo už uvedené, v prípade trestného konania, nový zákonný sudca

musí vykonať dokazovanie od začiatku). Z uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že odvolacia
námietka žalovaného ani v tomto smere nebola dôvodná a súd prvej inštancie postupoval správne,
keď zákonným sudcom nebolo zopakované vykonanie dokazovania a vychádzal z predchádzajúceho
vykonaného dokazovania.

K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok pre pojednávanie bez účasti jeho právneho zástupcu a nemožnosti zúčastniť sa vykonaného
dokazovania a vyjadriť sa k nemu odvolací súd uvádza, že aj túto námietku žalovaného vyhodnotil ako
nedôvodnú. Zo spisu vyplýva, že po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom boli sporové strany vyzvané

na doplnenie dokazovania (č.l. 250), avšak žiadna zo strán nepredložila súdu návrh na jeho doplnenie.
Následne súd prvej inštancie v predmetnej veci nariadil pojednávanie, avšak z dôvodu nepriaznivej
situácie v súvislosti so šírením nebezpečnej a nákazlivej choroby COVID-19 odročil pojednávanie
na iný dátum a neskôr sporové strany vyzval, aby sa vyjadrili, či napriek uvedenému súhlasia
s pojednávaním bez ich prítomnosti, s čím nesúhlasil právny zástupca žalovaného, preto súd prvej

inštancieprepretrvávaniespomínanejnepriaznivejsituácieopätovneodročovalpojednávanie.Následne
bolo pojednávanie nariadené na deň 16.06.2021, o čom boli upovedomené sporové strany, pričom
zo strany právneho zástupcu žalovaného bolo doručené ospravedlnenie jeho účasti na pojednávaní
s vyjadrením nesúhlasu, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti, avšak bez uvedenia bližšieho
dôvodu. Súd prvej inštancie vykonal nariadené pojednávanie, a to bez prítomnosti žalobcu a právneho

zástupcu žalovaného, pričom zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 294 – 295) nevyplýva, aby v jeho priebehu
bolo vykonávané ďalšie dokazovanie, ku ktorému by sa mali sporové strany aj vyjadrovať. Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že tohto pojednávania sa osobne zúčastnil žalovaný, ktorý by mal možnosť
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, ak by toto na pojednávaní bolo vykonané. Odvolací súd taktiež
poukazuje aj na bod 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne

a vyčerpávajúco odôvodnil, prečo ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného neprihliadal, a to
jednak s poukazom na § 183 ods. 2 C.s.p., ako aj na jeho správanie pred predchádzajúcimi
pojednávaniami.Zuvedenéhodôvodupretoodvolacísúdpovažovalnámietkyžalovanéhovtomtosmere
za nedôvodné, ako už konštatoval vyššie.Vo vzťahu k námietke o rozhodovaní súdu o inom žalobcovi vo vzťahu k uzneseniu o návrhu na

zmenu na strane žalobcu, odvolací súd uvádza, že pôvodným žalobcom bola spoločnosť Q., B., ktorá
pôvodne podávala aj návrh na zmenu na strane žalobcu, avšak v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie o predmetnom návrhu došlo k zmene obchodného mena uvedenej spoločnosti na N. B.
v likvidácii, a to od XX.XX.XXXX, čo nepochybne vyplýva aj z výpisu z Obchodného registra uvedenej
spoločnosti, preto súd prvej inštancie v čase rozhodovania (č.l. 179), teda dňa XX.XX.XXXX, uviedol vo

svojom rozhodnutí správne už nové obchodné meno právneho predchodcu žalobcu. Odvolací súd tak
konštatuje, že v predmetnej veci bolo konané so správnym subjektom, vystupujúcim medzičasom už
pod iným obchodným menom, preto aj túto odvolaciu námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.

K veci samej odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a na doplnenie

a zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledujúce. V predmetnom prípade sa žalobca, resp. ešte jeho právny
predchodca, ako vlastník motorového vozidla domáhal jeho vydania od žalovaného, ktorý si uplatnil
zádržné právo z titulu vykonania opráv na predmetnom vozidle a nezaplatenia faktúry za vykonané
opravy. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplynulo, že p. M., ktorý užíval motorové vozidlo v čase
jeho pokazenia, síce ho užíval na základe splnomocnenia p. O., ktorý podpísal zmluvu s právnym

predchodcom žalobcu, ale na takýto úkon v zmysle príslušného ustanovenia zmluvy bez súhlasu
veriteľa, t.j. právneho predchodcu žalobcu oprávnený nebol. H. M., ako tretia osoba tak užíval motorové
vozidlo v rozpore so zmluvou, teda aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno p. M. označiť ako osobu
oprávnenú na užívanie motorového vozidla. Napriek uvedenej skutočnosti p. M. súhlasil s odťahom
a následnou opravou motorového vozidla žalovaným, preto sa možno stotožniť so záverom súdu

prvej inštancie, že medzi p. M. a žalovaným došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o oprave veci. Na
základe uvedeného tak žalovanému vznikla pohľadávka voči p. M. a nie voči žalobcovi, resp. jeho
právnemu predchodcovi ako vlastníkovi motorového vozidla, a to s poukazom na znenie § 33 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Rovnako odvolací súd má za to, že o skutočnosti, že p. M. nie je ani len
vlastníkom motorového vozidla musel žalovaný vedieť z dokladov k motorovému vozidlu, a teda musel

byť uzrozumený s tým, že súhlas s opravou nebol daný vlastníkom motorového vozidla. Skutočnosť,
aké boli vlastne vzťahy medzi právnym predchodcom žalobcu a ďalšími osobami (p. O., H. P. a p. M.)
žalovaný vedieť nemusel, avšak nič nemení na tom ako uviedol súd prvej inštancie, že žalovaný si mal
ozrejmiť a ujasniť, ktorá osoba mu za vykonané opravy zaplatí. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje
aj so záverom súdu prvej inštancie o omeškaní žalovaného s vydaním motorového vozidla, keďže

včaseuplatneniazádržnéhoprávaeštenedisponovalsplatnoupohľadávkou,čojeďalšídôvodsvedčiaci
v prospech žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže právny vzťah vznikol medzi p. M. a žalovaným,
teda žalovaný má pohľadávku voči p. M. a nie voči žalobcovi, súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru o povinnosti žalovaného vydať motorové vozidlo žalobcovi, t.j. vlastníkovi motorového vozidla.

K námietke žalovaného týkajúcej sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza,
že z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných

odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené
nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť
niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je

vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledkyvykonanéhodokazovaniaaprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorých
vyvodilsvojeprávnezávery.Prijatéprávnezáveryprimeranevysvetlil,pričomdaliodpoveďnapodstatné

(zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súdprvejinštancietotižzrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektoréžalobevyhovelaprečootrovách
konania rozhodol ako rozhodol. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z
dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. vyhovujúcom
výroku ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania
výrokom II. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu

prvejinštancievčastitrovkonania.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodných
súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam. Preto na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností,
nespôsobilú už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, nepovažoval odvolací súd za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v

odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).