Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/77/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120239090
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6120239090.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.
XXX/XX, V., zastúpeného advokátom Q.. V. W., K. XX, A., proti žalovaným: 1/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, 2/
S. M., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom A. H. X. XXX/XX, W., o zaplatenie 12 332,-eur s príslušenstvom na
odvolania žalobcu aj žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4C/15/2020-164
zo dňa 24. novembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 12 332,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 12 332,- eur od 01.03.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca má proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že Okresný
súd Prievidza rozsudkom č. k. 4C/300/2015-468 zo dňa 27.6.2017 že žalobcovia (tu žalovaní)
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. X na prízemí vo vchode č. XX bytového domu s.

č. XXXXX v W.. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd ako prejudiciálnu otázku posudzoval
platnosť či neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 19.4.2013 medzi žalobcami (tu žalovanými
1/ a 2/) ako predávajúcimi a žalovaným (tu žalobcom) ako kupujúcim, pričom uzavrel, že táto zmluva
je absolútne neplatná. Z odôvodnenia tiež vyplýva, že v uvedenom konaní nebolo sporné, že žalovaný
(tu žalobca) uhradil za žalobcov (tu žalovaných) v prospech C. E.. sumu 12 332,- eur - túto skutočnosť
uviedli žalobcovia (tu žalovaní) už v žalobe a potom aj pri výsluchu vo veci 4C/300/2015. Rozsudok
Okresného súdu Prievidza č. k. 4C/300/2015-468 nadobudol právoplatnosť v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne dňa 3.4.2019.

1.2 Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z výpisu z účtu žalobcu vedeného vo M. vyplýva, že dňa
29.4.2013 bola zrealizovaná z účtu žalobcu platba 12 332,- eur v prospech C. E.. Podľa aktuálneho LV
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu žalovaní 1/ a 2/ s titulom nadobudnutia: rozsudok
OS č. 4C/300/2015 v spojení s KS Trenčín č. 11Co/357/2017 - určenie neplatnosti zmluvy. Žalovaný
1/ síce označil pohľadávku žalobcu za spornú, avšak spornosť nevedel vysvetliť. Žalovaná 2/ počas

výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedla, že až po podpise zmluvy sa dozvedeli, že žalobca zaplatil
za nich úver C. E. vo výške 12 332,- eur, keď im prišla kvitancia z C. E. Nie sú ochotní vrátiť žalobcovi
12 332,- eur, pretože to bolo všetko urobené podvodom a je to premlčané.1.3 Aplikujúc ustanovenia § 451 ods. 1, ods. 2, § 457, § 489, § 107 ods. 3 a § 563 Občianskeho
zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako predávajúci z neplatnej zmluvy o prevode
vlastníctva bytu má právo na vrátenie plnenia prijatého žalovanými, ktorí boli v uvedenej neplatnej

zmluve v postavení predávajúcich. K námietke premlčania uviedol, že tu na jednej strane stojí právo,
ktoré sa premlčuje (právo na peňažné plnenie) a na druhej strane nepremlčateľné právo (vlastnícke
právo), preto je potrebné aplikovať § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie vylučuje
vznik neprípustnej nevyváženosti, ktorá by mohla vzniknúť typicky pri kúpnej zmluve, keď vydanie
veci pri nepremlčateľnosť vlastníckeho práva nie je ohrozené uplynutím doby, kým

právo na vydanie peňažného protiplnenia premlčaniu podlieha. V tomto prípade vlastníctvo
predmetnej nehnuteľnosti bolo na základe predmetnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu prevedené
na žalobcu a následne na základe rozhodnutia súdu späť na žalovaných. Keďže vlastnícke právo sa
podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, a teda druhá strana by nemohla premlčanie
namietať, súd na námietku premlčania predmetného peňažného záväzku žalovaných neprihliadol. Vo
vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že za kvalifikovanú žiadosť o splnenie dlhu (ak

nedošlo k požiadaniu skôr, čo žalobca v tomto spore netvrdil) treba považovať žalobu. Dňom zročnosti
pohľadávky uplatnenej v žalobe je deň po doručení žaloby žalovanému. V tomto prípade bol platobný
rozkaz spolu so žalobou doručený žalovanému 1/ dňa 28.2.2020 a žalovanej 2/ dňa 27.2.2020. S
prihliadnutím na § 563 Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou žalovaných zaplatiť žalovanú sumu
dňa 29.2.2020 a keďže tak neurobili, od 1.3.2020 sú v omeškaní. Súd preto priznal žalobcovi úrok z

omeškania od 1.3.2020 a pokiaľ ho žalobca žiadal priznať od skoršieho dňa (od 30.4.2013),
súd žalobu čo do zvyšku zamietol. Žalovanými predložené listiny - obžalobu na obvinených Q. W. a Q.
M. a zápisnicu o výsluchu žalovaného 1/ ako svedka - poškodeného považoval súd prvej inštancie za
irelevantné pre tento spor.

1.4 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobca žiadal priznať istinu vo výške 12 332,- eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne od 30.4.2013 do zaplatenia. Úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 12 332,- eur od 30.4.2013 do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie (do 24.11.2020) je 4 672,64
eur a spolu s istinou celkom 17 004,64 eur. Úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12 332,-

eur od 1.3.2020 do dňa rozhodnutia (do 24.11.2020) je 454,42 eur a spolu s istinou celkom 12 786,42
eur. Žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 75 % a neúspech v rozsahu 25 %. Pomer jeho úspechu a
neúspechu je teda 50 %. Takto pomerne úspešný žalobca má proti žalovaným nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 50 %.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca aj žalovaní 1/ a 2/. Žalobca sa odvolaním
domáhal zmeny napadnutého rozsudku vo výrokoch II. a III. Odvolanie zdôvodnil tým, že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postup súdu, ktorý žalobcovi nepriznal úrok
z omeškania v zmysle žalobného návrhu od 30.4.2013 (deň nasledujúci po uhradení časti kúpnej ceny,
ktorej vrátenie bolo predmetom konania) považuje za nesprávny z dôvodu, že Okresný súd Prievidza

rozsudkom zo dňa 27.6.2017 č. k. 4C/300/2015-468, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.6.2019
a vykonateľnosť dňa 18.6.2019 určil, že žalovaní 1/ a 2/ (v uvedenom konaní ako žalobcovia) sú
bezpodielovýmispoluvlastníkmipredmetnéhobytuazmluvaoprevodevlastníctvatohtobytu,nazáklade
ktorej žalobca (v uvedenom konaní žalovaný) uhradil dňa 29.4.2013 časť kúpnej ceny v sume 12 332
eur, je absolútne neplatná. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť uvedenej zmluvy (t. j.

od jej počiatku) boli zmluvné strany povinné si vrátiť plnenia, ktoré obdržali, t. j.
v prípade žalovaných kúpnu cenu 12 332 eur. V nadväznosti na to má žalobca za to, že prvým dňom
omeškania žalovaných je 30.4.2013, najneskôr však 19.6.2019, t. j. deň nasledujúci po vykonateľnosti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4C/300/2015-468, a to bez potreby akejkoľvek výzvy zo
strany žalobcu. K výroku o trovách konania žalobca uviedol, že krátenie nároku považuje za nesprávny

postup, nemajúci oporu v zákone, nakoľko má za to, že bol v konaní úspešný v plnom rozsahu. Pokiaľ
by sa aj odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, výška trov resp.
úspechu či neúspechu vo veci by podľa žalobcu závisela od rozhodnutia odvolacieho súdu o výroku II.,
ktorý žalobca považuje za nesprávny a ktorého zmena by následne mala za následok aj zmenu výšky
náhrady trov konania.

3. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalobcovi neprizná nárok na náhradu trov konania. Odvolanie zdôvodnili tým, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na to, že pri posúdení platnosti či
neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu súd v konaní pod sp. zn. 4C/300/2015 uzavrel, že táto
zmluva je absolútne neplatná pre nedostatok slobody vôle a vážnosti vôle na strane

predávajúcich uzavrieť predmetnú zmluvu, pre rozpor s dobrými mravmi a pre obchádzanie zákona.
PredmetnékonaniežalobcujesúčasťouajtrestnéhokonaniaČVS:K.-XX/X-VYS-ZA-XXXXpreobzvlášť
závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva (Q. W., Q. M.), čím boli žalovaní 1/ a 2/
uvedení do omylu za účelom získania majetkového prospechu, využijúc ich zlú finančnú situáciu a bola
im tým spôsobená škoda vo výške 14 391,56 eur. Na základe uvedeného zastávajú žalovaní názor, že

zo strany žalobcu išlo od samého začiatku o podvodné konanie so snahou pripraviť ich o byt a peniaze.
V konaní pod sp. zn. 4C/300/2015 súd predbežnou otázkou posúdil zmluvu ako absolútne neplatnú.
Žalovaní ďalej v odvolaní uviedli, že namietajú premlčanie žalobcovho nároku. Majú za to, že objektívna
premlčacia lehota na vrátenie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť dňa 29.4.2013, kedy
došlo k vyplateniu druhej časti kúpnej ceny žalobcom na základe absolútne neplatnej zmluvy o prevode
bytu. Žalobca si mal svoj nárok na vrátenie dlžnej sumy uplatniť najneskôr do 29.4.2016, kedy už mal

dokonca vedomosť o tom, že sa žalobou domáhajú neplatnosti zmluvy. Zároveň ak by nárok žalobcu
nemal byť premlčaný, žalovaní namietajú, že žalobca ich nijakým spôsobom nevyzval k vráteniu dlžnej
sumy,tedanemalivedomosť,či,koľkoakamdlžnúsumumajúzaplatiť,čímvzniklonemalépríslušenstvo
dlžnej sumy.

4. Podobne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaní poukázali na to, že predmetné konanie
žalobcu je súčasťou trestného konania a že podľa nich išlo zo strany žalobcu od samého začiatku o
podvodné konanie so snahou pripraviť ich o byt a peniaze. Preto majú za to, že išlo o konanie v omyle,
do ktorého ich zaviedol žalobca, a teda o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, na ktorú sa vzťahuje
trojročná premlčacia lehota. Preto - aj s poukazom na konanie vo veci sp. zn. 4C/300/2015 - zopakovali,

že zastávajú názor, že nárok žalobcu je premlčaný a že žalobca ich nijakým spôsobom nevyzval k
vráteniu dlžnej sumy.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že žalovaní v odvolaní opätovne
poukázali na trestné konanie vedené voči obvineným Q. W. a Q. M.. K tomu súd prvej inštancie správne

uviedol, že táto skutočnosť je pre predmet tohto sporu irelevantná a nijako nevyvracia skutočnosť, že
žalobcauhradil zažalovanýchvprospechspoločnostiC.E.sumu12332eur,ktorejvrátenie(z
dôvodu neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu v zmysle rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.
4C/300/2015-468) tvorí predmet tohto konania. Žalovaní podľa žalobcu uviedli ďalšie skutočnosti, ktoré
predchádzali uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pričom opätovne potvrdili, že žalobca za nich

uhradil spoločnosti C. E.s. žalovanú sumu 12 332 eur. Tvrdenie žalovaných, že zo strany žalobcu išlo
od začiatku o podvodné konanie, označil žalobca za zmätočné, nakoľko je zrejmé, že žalobca v celom
procese vystupoval len na strane kupujúceho, vyplatil za žalovaných ich dlh spoločnosti C. E. pričom
žalobca nemôže zodpovedať za konanie či nesplnené sľuby p. W. resp. p. M.. V situácii, kedy súd určil
predmetnúzmluvuzaneplatnú,t.j.žalovanísúopäťvlastníkmipredmetnéhobytu,došlopreukázateľnez

ich strany k bezdôvodnému obohateniu v sume minimálne 12 332 eur. Pokiaľ ide o námietku premlčania,
žalobca zotrváva na právnom názore, že vzhľadom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva žalobca
nemohol namietať premlčanie a z toho dôvodu súd prvej inštancie správne na žalovanými vznesenú
námietku premlčania neprihliadol. Čo sa týka námietky žalovaných, že ich pred podaním žalobného
návrhu nevyzval k vráteniu dlžnej sumy, žalobca uviedol, že takáto povinnosť mu nevyplýva zo žiadneho

právneho predpisu, a na strane druhej, žalovaní ako vyplýva aj z ich prednesov, sú si dobre vedomí, že
žalobca za nich uhradil žalovanú sumu, a teda najneskôr od právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 4C/300/2015-468 vedeli o svojej povinnosti túto vrátiť žalobcovi.

6. V ďalších písomných vyjadreniach žalobca aj žalovaní len uviedli, že nesúhlasia s vyjadrením druhej

stranyatrvajúnasvojichdovtedajšíchvyjadreniach,resp.ženepovažujúzapotrebnésaďalejvyjadrovať
k vyjadreniam druhej strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Skutočnosť, že žalobca za žalovaných uhradil v prospech C. E., sumu 12 332 eur, bola dostatočne
preukázaná (najmä výpisom z účtu žalobcu, ale aj výpoveďami účastníkov konania vedeného pod sp.zn. 4C/300/2015) a nebola žalovanými v odvolaní rozporovaná. K námietke žalovaných, že predmetné
konanie žalobcu je súčasťou trestného konania ČVS: KRP-XX/X-VYS-ZA-XXXX pre obzvlášť závažný
zločin podvodu, odvolací súd uvádza, že podľa uvedenej obžaloby síce išlo o podvodné konanie,

avšak ako obvinení sú stíhaní Q. W. a Q. M., nie žalobca. Napriek tomu, že v obžalobe na Q. W. a
Q. M. je žalobca pri viacerých skutkoch označený ako „Q. W. nastrčený investor“, bol vypočutý len v
postavení svedka, nie spolupáchateľa. Z listín predložených žalovanými nevyplýva, že by vo vzťahu k
predmetnému prevodu ich bytu bol žalobca odsúdený alebo stíhaný za podvod a nevyšlo to najavo ani
z iných dôkazov. V civilnom konaní pritom súd nemôže nahrádzať orgány činné v trestnom konaní a

zisťovať, či niekto nekonal podvodne. Vo všeobecnosti možno v civilnom konaní označiť nejaké konanie
za rozpor s dobrými mravmi, prípadne za zneužitie tiesne druhej strany, a práve z týchto dôvodov bola
predmetná kúpna zmluva vyhlásená za neplatnú. V tu preskúmavanej veci už ide len o vrátenie časti
kúpnej ceny, ktorú žalobca preukázateľne žalovaným poskytol (tým, že za nich vyrovnal dlh v spoločnosti
C. E..). Nárok kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej kúpnej zmluvy (po tom, čo vlastníctvo už
bolo vrátené predávajúcim v inom súdnom konaní) titulom bezdôvodného obohatenia nemožno označiť

za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

9. Pokiaľ ide o námietku premlčania, judikatúra nie je ustálená v tom, či je možné aplikovať ustanovenie
§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak síce bola uzavretá kúpna zmluva k nehnuteľnosti,
ale vlastnícke právo na kupujúceho neprešlo (napríklad preto, že vlastníkom nehnuteľnosti už v čase

uzavretia kúpnej zmluvy bola tretia osoba) - v takom prípade možno uvažovať o tom, že pri nároku z
bezdôvodného obohatenia nejde o vzájomné vydanie plnení, ktoré zmluvné strany dostali, ale len o
jednostranný záväzok kupujúceho vrátiť kúpnu cenu (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 26 Odo 806/2005, 33 Odo 1109/2006; opačný názor napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
31 Cdo 2250/2009).

10. V preskúmavanej veci však vôbec nejde o takýto prípad. Naopak, vlastnícke právo bolo reálne
prevedené na žalobcu, žalobca bol aj zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník bytu a až na
základe žaloby (vedenej pod sp. zn. 4C/300/2015) bolo vlastnícke právo k bytu vrátené žalovaným
(z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy). V tomto prípade si teda zmluvné strany kúpnej zmluvy poskytli

vzájomné plnenia a po vyhlásení kúpnej zmluvy za neplatnú bolo potrebné, aby si strany tieto plnenia
vzájomne vrátili ako bezdôvodné obohatenie. Bola tak naplnená hypotéza ustanovenia § 107 ods.
3 Občianskeho zákonníka (teda predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia) a súd prvej inštancie
správne dospel k právnemu záveru, že je potrebné toto ustanovenie aplikovať na preskúmavanú vec.
Súčasne toto ustanovenie aplikoval správnym spôsobom, keď uviedol, že tu na jednej strane stálo

právo, ktoré podlieha premlčaniu (právo na peňažné plnenie), a na druhej strane nepremlčateľné právo
(vlastnícke právo) a keďže žalobca by nemohol namietať premlčanie predmetného práva (vlastníckeho
právažalovaných),nemožnoprihliadaťaninanámietkupremlčaniaprávanavráteniepeňažnéhoplnenia
(kúpnej ceny) vznesenú žalovanými.

11. V tejto súvislosti možno ešte uviesť, že podľa niektorých rozhodnutí slovenských a českých
súdov nie je možné ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka aplikovať po
právoplatnosti rozsudku, na základe ktorého došlo (alebo má dôjsť) k vráteniu vlastníckeho práva k
prevádzanej nehnuteľnosti predávajúcemu (hoci ide iba o deklaratórny rozsudok). V tejto situácii už
totiž - podľa zástancov tohto právneho názoru - nemožno hovoriť o vzájomných plneniach, ale zostáva

len jednostranný nárok predávajúceho na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny, teda
akoby sa okamihom právoplatnosti rozsudku určujúceho vlastnícke právo v prospech predávajúceho
(ktorého dôvodom bola neplatnosť kúpnej zmluvy) zmenil právny dôvod existencie záväzkového vzťahu
bezdôvodného obohatenia z pôvodného vzájomného vrátenia poskytnutých plnení na jednostranné
vrátenie poskytnutého peňažného plnenia, čím zanikli predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 107 ods.

3 Občianskeho zákonníka (napr. Krajský súd v Žiline v 10Co/23/2016 zrejme vychádzal z toho, že na
námietku premlčania je v takejto situácii potrebné prihliadať). Odvolací súd však zastáva opačný názor
(zhodne s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 476/2012): Ustanovenie § 107 ods. 3
Občianskeho zákonníka určuje, že ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní vrátiť si
navzájom plnenia, ktoré podľa nej dostali, prihliada sa na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý

účastník mohol namietať premlčanie. V preskúmavanej veci by zjavne žalobca premlčanie namietať
nemohol (na strane žalovaných išlo o vlastnícke právo, ktoré sa nepremlčuje), pričom súčasne išlo o
prípad, kedy si účastníci neplatnej zmluvy vzájomne poskytli na základe tejto zmluvy plnenia (žalovaní
žalobcovi previedli vlastnícke právo a žalovaný žalobcom poskytol peňažné plnenie), ktoré boli z dôvoduneplatnosti zmluvy povinní si vzájomne vrátiť. Jednoznačne sú tak naplnené predpoklady pre aplikáciu
ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda pre neprihliadanie na námietku premlčania
vznesenúžalovanými.Natomničnemôžezmeniťaniskutočnosť,žejednozovzájomnýchplneníužbolo

vrátené (na základe rozsudku vo veci 4C/300/2015). Stále ide o vzájomné vrátenie plnení poskytnutých
na základe neplatnej kúpnej zmluvy.

12. Aj keby súd teoreticky pripustil vyššie naznačený výklad v tom zmysle, že od
právoplatnosti rozsudku o určení vlastníckeho práva v prospech predávajúcich (ktorého dôvodom bola

neplatnosť kúpnej zmluvy) už nešlo o vrátenie vzájomných plnení z neplatnej kúpnej zmluvy, ale o
vrátenie iba jednostranného obohatenia na strane žalobcu, tento (nový) právny titul bezdôvodného
obohatenia by nastal dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4C/300/2015-468
(jeho výroku II., ktorý bol tým určujúcim výrokom), t. j. dňom 3.4.2019. Keďže žaloba (návrh na vydanie
platobného rozkazu) bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 5.2.2020, v
deň jej podania neuplynula ani subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ani objektívna (§ 107

ods. 2 Občianskeho zákonníka) premlčacia doba tohto (nového) bezdôvodného obohatenia, počítaná
od 3.4.2019. Primárne však má odvolací súd za to, že na námietku premlčania nemožno prihliadať z
dôvodov uvedených vyššie.
13. K úroku z omeškania (a v tej súvislosti aj k námietke žalovaných, že ich žalobca nevyzval k vráteniu
dlžnej sumy) odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka záväzky

vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného
obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Z toho vyplýva, že bezdôvodné
obohatenie zakladá záväzkový vzťah, a preto je potrebné naň primerane aplikovať aj ustanovenia
ôsmej časti Občianskeho zákonníka (záväzkové právo). Súd prvej inštancie teda správne vychádzal z
ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený

právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom,
čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V tomto prípade čas plnenia nebol dohodnutý, určený v rozhodnutí, ani
ustanovený právnym predpisom, preto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vznikla žalovaným až
dňom nasledujúcim po dni, keď ich k tomu žalobca vyzval. Keďže nebolo preukázané doručenie skoršej
výzvy žalovaným (a žalobca ani netvrdil, že by pred podaním žaloby vyzval žalovaných na vrátenie

bezdôvodného obohatenia), je potrebné za doručenie výzvy žalobcu považovať v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe súdov deň, keď súd doručil žalovaným žalobu. V tomto prípade bola žaloba (ako
príloha k platobnému rozkazu) doručená žalovanému 1/ dňa 28.2.2020 a žalovanej 2/ dňa 27.2.2020.
Nasledujúci deň po doručení (t. j. 29.2.2020) mali žalovaní dobrovoľne uhradiť požadované peňažné
plnenieakeďžetakneurobili,dostalisaodďalšiehodňa(od1.3.2020)doomeškania.Súdprvejinštancie

teda správne priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od 1.3.2020.

14. Napokon vo vzťahu k výroku o trovách konania je potrebné uviesť, že úroky z omeškania sú síce
príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), to však neznamená, že sa na ne
nemá prihliadať pri rozhodovaní o trovách. Najmä v prípade, ak je požadované príslušenstvo vysoké v

pomere k istine, je potrebné považovať za spravodlivé (čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP), aby boli
stranyprocesnezodpovednézavýsledokkonanianielenvovzťahukistine,aleajkpríslušenstvu,pričom
procesná zodpovednosť sa prejavuje najmä zodpovednosťou za trovy konania. Súd prvej inštancie teda
pri určení rozsahu nároku na náhradu trov konania správne vychádzal zo vzťahu medzi súčtom istiny a
úrokov z omeškania v žalobcom požadovanej výške ku dňu vyhlásenia jeho rozsudku a súčtom istiny a

úrokov z omeškania vo výške priznanej súdom. Pritom dospel k správnemu záveru, že žalobca mal vo
veci úspech 75 % (12 786,42 eur z požadovaných 17 004,64 eur) a neúspech 25 %, čo predstavuje tzv.
čistý úspech žalobcu (po odpočítaní úspechu žalovaných) vo výške 50 %.
15. Odvolací súd teda po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie vo všetkých troch výrokoch ako vecne správny potvrdil.

16. Žalobca ani žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní (pričom neúspech žalovaných čo do
výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné považovať za úspech žalobcu a naopak
neúspech žalobcu čo do výroku II. je možné považovať za úspech žalovaných, pričom proti výroku o

trovách podali odvolanie obe strany a boli neúspešné), preto odvolací súd v súlade s ustanoveniami §
396 ods. 1, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania.17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)