Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/112/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018207004
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:0018207004.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu : PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO : 35 792 752, zastúpeného JUDr. Pavlom Pospechom,
advokátom, Lichnerova 23, 903 01 Senec, IČO : 51 474 786, proti žalovanej : I. A. F., nar. XX.XX.XXXX,
A. XXXX/XXX, XXX XX L., o zaplatenie 13.420,43 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe, o odvolaní
žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. 18Cb/85/2018-215 zo dňa 12.
februára 2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. 18Cb/85/2018-280 zo dňa 22. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. 18Cb/85/2018-215 zo dňa 12. februára

2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. 18Cb/85/2018-280 zo dňa 22. júla 2020 vo výrokoch I.,
II. a III.

II. O d m i e t a odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. 18Cb/85/2018-215
zo dňa 12. februára 2020, v spojení s opravným uznesením, č. k. 18Cb/85/2018-280 zo dňa 22. júla
2020 vo výroku IV.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 3.258,08 eur s 8 % úrokom z omeškania ročne od
21.11.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.
III. Náhradu trov konania nepriznáva žiadnemu z účastníkov.
IV. Vzájomnú žalobu žalovanej proti žalobcovi o určenie neplatnosti zmlúv č. 175801 - 71318 zo dňa

9.8.2013, č. 180529 - 71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483 - 71318 zo dňa 24.2.2016 a o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur vylučuje na samostatné konanie.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 8.285,60
eur, zmluvnú pokutu zo sumy 207,39 eur od 29.3.2016 do 8.4.2016 vo výške 2,07 eur, zo sumy 207,39
eur od 29.5.2016 do 7.6.2016 vo výške 1,87 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.6.2016 do 13.7.2016 vo
výške 2,90 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.7.2016 do 18.8.2016 vo výške 4,15 eur, zo sumy 207,39

eur od 29.8.2016 do 31.8.2016 vo výške 0,41 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.9.2016 do 12.10.2016 vo
výške 2,70 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.10.2016 do 24.11.2016 vo výške 5,39 eur, zo sumy 10 eur od
29.11.2016 do 11.1.2017 vo výške 0,43 eur, zo sumy 197,39 eur od 29.11.2016 do 20.11.2018 vo výške
142,32 eur, zo sumy 207,39 eur od 29.12.2016 do 20.11.2018 vo výške 143,41 eur, zo sumy 207,39 eurod 29.1.2017 do 20.11.2018 vo výške 136,88 eur, zo sumy 27,39 eur od 28.2.2017 do 20.11.2018 vo
výške 130,66 eur, zo sumy 7.466,04 eur od 19.3.2017 do 20.11.2018 vo výške 4.561,75 eur tak, že odo
dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne 9.954,72 eur je žalovaná povinná

zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 8.285,60 eur vo výške 8 % ročne až do zaplatenia titulom
nesplateného úveru.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že ako veriteľ uzavrel dňa 24.2.2016 so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o
úvere č. XXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky

vovýške4.400eurnaúčelvýkonujejpodnikateľskejčinnosti.Žalovanásazaviazalavrátiťmuposkytnuté
peňažné prostriedky v 48 mesačných splátkach vo výške 207,39 eur/splátka (istina + úrok) v termínoch
splatnosti dohodnutých v splátkovom kalendári, ktorý bol prílohou zmluvy o úvere s tým, že prvá splátka
bola splatná dňa 29.3.2016 a posledná dňa 29.2.2020. Žalobca dôvodil, že v zmysle úverovej zmluvy
žalovaná pri jej uzatváraní a plnení vystupovala ako podnikateľka a peňažné prostriedky, ktoré jej
poskytol, mali byť žalovanou použité na kúpu motorového vozidla. Za poskytnutie úveru sa žalovaná

zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavovala úroky za poskytnutie úveru vo výške
115,72 eur/mesačne. Odmenu mala uhrádzať spolu s úverovou splátkou ku dňu jej splatnosti podľa
splátkového kalendára. Žalobca uviedol, že nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s úhradou
splátok č. 9. až 12., listom zo dňa 7.3.2017 jej oznámil, že ku dňu 19.3.2017 sa stávajú splatnými
všetky jej záväzky z úverovej zmluvy s poukazom na článok 10 ods. 10.4. zmluvy o úvere, podľa

ktorého v prípade, že dlžník neuhradí ktorúkoľvek splátku podľa aktuálneho splátkového kalendára
do 75 kalendárnych dní odo dňa jej splatnosti a/alebo v prípade, že dlžník je v omeškaní s úhradou
iného peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať úhradu všetkých splátok
a záväzkov, ktoré sa majú stať splatnými aj v budúcnosti, a to ku dňu uvedeného v oznámení podľa
tohto ustanovenia. Žalobca tvrdil, že žalovaná mu zaplatila iba prvých osem splátok a z deviatej splátky

sumu 10 eur, t. j. spolu 1.669,12 eur. Okrem toho v súlade s článkom 3 zmluvy o úvere si voči žalovanej
uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z jednotlivých splátok.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhla žalobu zamietnuť.
Tvrdila, že úverovú zmluvu uzavrela so žalobcom ako spotrebiteľka, a že peňažné prostriedky, ktoré jej

žalovaný poskytol, použila na súkromné účely, pretože v spoločnosti kde pracovala, nemala pravidelnú
mzdu a dostala sa do finančnej tiesne. V tom čase pracovala na základe živnosti, z ktorého dôvodu na
preukázanie svojho príjmu predložila žalobcovi daňové priznanie a živnostenský list. Poukázala, že z
jej žiadosti o úver zo dňa 22.2.2016 vyplýva, že o úver nežiadala ako podnikateľka, pretože v žiadosti
sa identifikovala rodným číslom a dátumom narodenia. Pokiaľ by úver žiadala ako podnikateľka, uviedla

by iba svoje IČO a miesto podnikania. Dôvodila preto, že žiadosť o poskytnutie úveru nekorešponduje
so zmluvou o úvere.

5. Ďalej mala žalovaná za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský úver podľa zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, preto podala proti žalobcovi dve vzájomné žaloby. Prvou navrhla, aby
súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť jej titulom bezdôvodného obohatenia sumu 2.393,12 eur, ktorá
predstavuje rozdiel medzi splátkami, ktoré uhradila žalobcovi do výšky 16.793,12 eur a zákonným
nárokom, ktorý vznikol žalobcovi do výšky 14.400 eur z úverových zmlúv č. 175801-71318 zo dňa
9.8.2013, č. 180529-71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483-71318 zo dňa 24.2.2016 a druhou vzájomnou

žalobu žalovaná žiadala, aby súd určil neplatnosť označených úverových zmlúv.

6. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/81/2011
dôvodil, že jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť najprv vykladané
prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými

(z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre
celého právneho úkonu). Okrem toho, súd na základe vykonaného dokazovania má posúdiť, aká
bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k
vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom
tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí

súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach
v priebehu konania zmluvné dojednania odlišným spôsobom. Interpretácia obsahu právneho úkonu
súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne
zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba ktomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode,
bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Vzhľadom na
uvedené žalobca argumentoval, že zmluvu o úvere uzavrel so žalovanou ako podnikateľkou, ktorá

podnikala pod obchodným menom I. A. F., s miestom podnikania A. XXXX/XXX, L., I. : XX XXX XXX,
zapísanou v živnostenskom registri pod č. XXX-XXXXX. Poukázal, že v zmluve o úvere dohodli, že
poskytne žalovanej na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti úver (článok I. ods. 1.1. zmluvy o úvere).
Dôvodil, že žalovaná ho písomne požiadala o poskytnutie úveru, pričom od počiatku vystupovala ako
podnikateľka (v rámci údajov, ktoré mu o sebe poskytla, predložila aj listiny, ktorými sa preukazovala

ako podnikateľka, vrátane daňových priznaní, údajov o svojej podnikateľskej činnosti, ako aj účel
čerpania úveru - investičný). Pokiaľ ide o zakomponovanie rodného čísla žalovanej do žiadosti o úver
žalobca argumentoval, že táto skutočnosť nie je rozhodujúca. Mal za to, že uvedenie rodného čísla
ako jednoznačného identifikátora je logické, pretože žalovaná žiaden iný jednoznačný a nezameniteľný
identifikátor nemá a slúži len na zabezpečenie toho, aby osoba dlžníka bola vždy identifikovateľná na
základe údaju, ktorý je v zmysle právnej úpravy považovaný za jedinečný a nesporný. Uzavrel, že z

obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaná je identifikovaná označením registra, v ktorom je ako
podnikateľka zapísaná, pričom bolo by nelogické, aby sa „spotrebiteľ“ identifikoval v zmluve označením
registra, v ktorom je zapísaný ako podnikateľ.

7. Žalovaná dôvodila, že v žiadosti o poskytnutie úveru nie je uvedené, na aký účel jej boli poskytnuté

peňažné prostriedky. Ďalej uviedla, že sporný úver nikdy neviedla vo svojom účtovníctve vo výkaze
majetkov a záväzkov ako podnikateľka. Poukázala na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Mala za to, že v ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré charakterizuje spotrebiteľa
nevylučuje, aby spotrebiteľ vykonával podnikateľskú činnosť.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli zmluvu o
úvere za podmienok, ako žalobca uviedol v žalobe a tiež, že ku dňu 25.9.2019 bola žalovaná zapísaná
v živnostenskom registri pod obchodným menom I. A. F., I. : XX XXX XXX, s miestom podnikania L., A.
XXX, s rozsiahlym predmetom podnikania, o. i. sprostredkovanie obchodu služieb, výroby a dopravy;

kúpa tovaru za účelom jeho predaja v rozsahu voľnej živnosti; činnosti v oblasti nehnuteľností; prenájom
nehnuteľností; vedenie účtovníctva; činnosť organizačných, ekonomických, účtovných a finančných
poradcov; podnikateľské poradenstvo v rozsahu voľnej živnosti. Z predmetného výpisu považoval
súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaná je evidovaná s dňom vzniku oprávnenia od 17.5.2000 a
živnostenskú činnosť má pozastavenú vo všetkých predmetoch od 4.11.2019 do 4.11.2020.

9. Z výsluchu žalovanej súdu prvej inštancie vyplynulo, že dôvodom, prečo požiadala žalobcu o úver,
boli jej finančné problémy, náklady spojené so starostlivosťou o dve nezaopatrené deti a tiež to, že
spoločnosť, pre ktorú pracovala na živnosť, jej včas neuhrádzala faktúry. Keď žalobca zistil, že je
registrovaná ako živnostník, tak jej úver schválil, pričom na zdokladovanie tejto skutočnosti mu musela

predložiť výpis zo živnostenského registra a svoje daňové priznania. V tejto súvislosti dodala, že
obchodná zástupkyňa žalobcu jej povedala, že ak má IČO, tak jediný možný spôsob ako získať úver
je predložiť daňové priznanie a výpis zo živnostenského registra. Ďalej vypovedala, že zmluvu o úvere
uzavrela so žalobcom v tiesni, nakoľko potrebovala peniaze a netušila, že v nej budú nekalé podmienky.
Poskytnutý úver nesplácala z podnikateľského účtu a nepoužila ho na kúpu motorového vozidla, ako je

to v zmluve uvedené, pretože v tom čase už vozidlo v domácnosti mali. Dodala, že podnikateľský účet
má v A., kde si vzala aj úver na podnikanie.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 35 ods. 1, 2; 39; 41; 52 ods. 4; 544 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú realizáciu a výklad právneho úkonu, neplatnosť právneho

úkonu pre rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie, alebo pre rozpor s dobrými mravmi, čiastočnú
neplatnosť právneho úkonu, pojem spotrebiteľa ako subjektu spotrebiteľského vzťahu a vymedzenie
pojmu zmluvná pokuta. Ďalej podľa §§ 266 ods. 1, 2, 3; 267 ods. 2; 387 ods. 1, 2; 391 ods. 1; 397;
497; 502 ods. 1, 2, 506; 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú niektoré ustanovenia o
právnych úkonoch, podstatu a pojem premlčania, začiatok a trvanie premlčacej doby, dĺžku všeobecnej

premlčacejdoby,základnéustanoveniazmluvyoúvere,úrokzúveruajehovýšku,odstúpenieodzmluvy
pri omeškaní dlžníka, omeškanie dlžníka a nároky s tým súvisiace.11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základnou spornou otázkou medzi stranami bolo, či
uzavreli zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Za
základné rozlišovacie kritérium pritom považoval, či dlžník pri uzavretí zmluvy konal alebo nekonal

v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti. Ďalej považoval za potrebné
skúmať, či vo všeobecnom kontexte uzavretej zmluvy prevažuje podnikateľský účel s ohľadom na všetky
okolnosti a dôkazy, pričom dospel k záveru, že zmluva, ktorú strany uzavreli, je zmluvou o úvere podľa
Obchodného zákonníka, pretože je charakterizovaná podnikateľským účelom s ohľadom na okolnosti
pri jej uzatváraní, ako aj dôkazy, ktoré boli súdu stranami predložené.

12. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu o výkladových pravidlách
podľa § 35 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že výkladom nemožno nahrádzať a meniť text
zmluvy. Poukázal, že v spornej zmluve o úvere je v záhlaví uvedené, že je uzatvorená podľa ust. §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Dlžník je v nej identifikovaný menom, priezviskom a IČOm. V
článku 1 ods. 1.1. zmluvy o úvere je uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho

podnikateľskej činnosti úver. V ods. 1.2. zas, že dlžník pri uzatváraní a plnení tejto zmluvy vystupuje
ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver využije na nasledovný účel vyplývajúci s výkonom jeho
podnikateľskej činnosti, na prevádzkové náklady : nákup automobilu. Ďalej poukázal, že v žiadosti
o poskytnutie úveru je uvedené, že úver sa čerpá na prevádzkové účely, na nákup automobilu.
Vzhľadomnavyššieuvedenépovažovalsúdprvejinštanciezazrejmé,žežalovanápriuzatváranízmluvy

vystupovala ako podnikateľka, ktorej identifikácia je v zmluve aj žiadosti o poskytnutie úveru zreteľne
a jasne uvedená. Tvrdenie žalovanej, že v žiadosti o úver sú uvedené jej osobné údaje, rodné číslo a
dátum narodenia, preto nemožno úver považovať za podnikateľský, považoval za ničím nepodložené.
Okrem toho poukázal, že aj žiadosť o úver zodpovedá pokiaľ ide o identifikáciu žalovanej údajom, ktoré
ju charakterizujú ako podnikateľku.

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka treba výklad prejavu
vôle posudzovať podľa toho, ako by sa správala osoba, ktorej je takýto prejav vôle určený. Mal za to, že
z údajov vyplnených žalovanou v žiadosti o úver nemohol žalobca posudzovať žiadosť žalovanej ako
žiadosť o spotrebiteľský úver, nakoľko to z nej nevyplýva. Ďalej uviedol, že výklad vôle treba posudzovať

podľa okolností v čase uzatvorenia zmluvy (t.j. ku dňu 24.2.2016). Za potrebné považoval vziať do úvahy
aj správanie žalovanej po uzavretí zmluvy, keďže táto zaplatila osem splátok a teda zo zmluvy o úvere
žalobcovi riadne plnila.

14. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že zmluvu o úvere uzavrela v tiesni, a že jej uzavretím riešila svoju

situáciu poznačenú nedostatkom peňažných prostriedkov na výživu detí, súd prvej inštancie uviedol,
že táto obrana žalovanej nespôsobuje neplatnosť zmluvy, keďže v obchodnoprávnych vzťahoch nie je
aplikovateľné ust. § 49 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zmluvu uzavretú v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok. Dodal, že ak by aj žalovaná chcela aplikovať toto ustanovenie, mohla z týchto
dôvodov od zmluvy odstúpiť, čo však nespravila.

15. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že charakter spornej zmluvy o úvere treba posudzovať aj
podľa toho, že žalovaná podnikala ako fyzická osoba v širokom rozsahu, v rôznych predmetoch
podnikania, zvlášť v odbore vedenie účtovníctva, činnostiach organizačných, ekonomických, účtovných
a finančných poradcov a vyhotovovala daňové priznania. Podľa mandátnej zmluvy so spoločnosťou

Profident zabezpečovala podklady pre uzatváranie úverových zmlúv. Vo svojej výpovedi tiež uviedla, že
mala uzatvorenú s A. úverovú zmluvu podnikateľskú aj spotrebiteľskú, z čoho podľa súdu prvej inštancie
je možné usudzovať, že žalovaná vedela rozlíšiť, čo je spotrebiteľská zmluva a čo je podnikateľská
zmluva. Obranu, že úver nesplácala z podnikateľského účtu a nepoužila ho na kúpu vozidla považoval
z hľadiska posudzovania charakteru zmluvy o úvere za nepodstatnú.

16. Po tom, ako súd prvej inštancie ustálil charakter zmluvy o úvere, poukázal ďalej na to, že medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru 4.400 eur iba čiastku 1.669,12
eur. Uviedol, že mesačná splátka, ktorú sa žalovaná zaviazala platiť žalobcovi predstavovala 207,39
eur, pričom na istinu bolo z tejto sumy hradených 91,67 eur a na úrok 115,72 eur. Úrok z úveru teda

predstavoval cca 110 % zo splátky istiny úveru.

17. Súd prvej inštancie uviedol, že i keď maximálna výška úrokov pri úveroch nie je právnym
predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, neznamená to, že môžebyť neobmedzená. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou, je absolútne neplatný.
Uviedol, že v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. apríla 2012,

sp. zn. 5Cdo/26/2011, pri dohode o úrokoch koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom.

18. Súd prvej inštancie uviedol, že vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
jednoznačne stanovuje, že neprimerané vysoké úroky z úveru sú v rozpore s dobrými mravmi a
ich dojednanie odporuje všeobecne uznávaným pravidlám chovania vo vzájomných vzťahoch medzi
účastníkmi tohto vzťahu. Zopakoval, že v danom prípade žalobca za splátku úveru 91,67 eur/mesačne
požaduje úrok 115,72 eur/mesačne, čo predstavuje cca 110 % zo splátky istiny. Zo správy priemerných

úrokových mier z úverov poskytnutých bankami za február 2016 mu vyplynulo, že za obdobné úvery
banky požadovali maximálne úrok 11,98 %. Dôvodil, že z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je
zrejmé, že zákon nestanovuje výšku úrokov za úver a dlžník je povinný platiť obvyklé úroky za úvery,
ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka, čo v danom prípade predstavuje ročný úrok vo výške 11,98
%. Pri porovnávaní tejto výšky úroku (11,98 %) a úroku, ktorý požaduje žalobca, je podľa súdu prvej

inštancie zrejmé, že úrok, ktorý si žalobca nárokuje, presahuje desaťnásobne úrok, ktorý požadovali za
obdobný úver banky. Konštatoval preto, že pokiaľ ide o výšku úroku, jedná sa o dojednanie, ktoré je v
hrubom rozpore s dobrými mravmi, čo zakladá absolútnu neplatnosť tohto dojednania v súlade s ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka.

19. Ďalej súd prvej inštancie citoval ust. § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno
oddeliť od ostatného obsahu. S poukazom na predmetné ustanovenie dospel k záveru, že je možné
oddeliť časť mesačnej splátky, ktorá sa týka úroku z úveru, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorý

presahuje obvyklú mieru úroku za obdobie, v ktorom bol úver poskytnutý. Uviedol, že úrok 11,98 %
z jednotlivej splátky úveru 91,67 eur predstavuje čiastku 10,98 eur. Pri tejto mesačnej výške úroku z
mesačnej splátky istiny vychádza podľa súdu prvej inštancie splátka za jeden mesiac vo výške 102,65
eur (91,67 eur + 10,98 eur). Pri výške mesačnej splátky 102,65 eur za 48 mesiacov žalovaná ako dlžník
bola povinná zaplatiť žalobcovi 4.927,20 eur. Nakoľko ale žalovaná zaplatila žalobcovi len 1.669,12 eur,

zostáva jej doplatiť na úver (vrátane úroku z úveru) sumu 3.258,08 eur, ktorú súd prvej inštancie priznal
žalobcovi ako istinu a v prevyšujúcej časti úroku z úveru žalobu zamietol.

20.Pokiaľideoplatnosťdojednaniaozmluvnejpokutesúdprvejinštanciedospelkzáveru,žetrebavziať
do úvahy funkcie zmluvnej pokuty (preventívnu, uhradzovaciu, sankčnú a zabezpečovaciu). Dôvodil, že

rozpor dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi v obchodnoprávnych vzťahov možno posudzovať
len v prípade, keď sa dobrým mravom priečili okolnosti, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá.
Poukázal, že samotné dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne zo splátky predstavuje
ročnú splátku vo výške 36 %. Konštatoval, že samotná skutočnosť, že žalobca požaduje úrok z úveru
niekoľkonásobnevyššíakopožadujúbankyjedôvodom,prektorýdojednaniezmluvnejpokuty,ktoráplní

zabezpečovaciu funkciu splácania úroku, zakladá absolútnu neplatnosť celého dojednania o zmluvnej
pokute. Dodal, že dojednanie o zmluvnej pokute možno podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka z
hľadiska súladu alebo nesúladu s dobrými mravmi posudzovať len ako platné alebo neplatné, bez
možnosti posudzovať neplatnosť iba časti dohodnutej zmluvnej pokuty. Z uvedeného dôvodu zamietol
žalobu aj v časti žalobcom nárokovanej zmluvnej pokuty v celom rozsahu.

21. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaní 25.9.2019 žalovaná vzniesla námietku
premlčania nároku uplatneného žalobcom. S uvedenou námietkou sa vysporiadal tak, že poukázal na
to, že žalobca si uplatnil svoj nárok žalobou doručenou súdu 21.8.2018, pričom spraviť tak mohol najskôr
po oznámení okamžitej splatnosti dňa 7.3.2017. Vzhľadom na uvedené považoval za zrejmé, že právo

žalobcu nie je premlčané, keďže od jeho vzniku do podania žaloby neuplynula 4-ročná premlčacia doba,
preto námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval za neopodstatnenú.22. Okrem istiny 3.258,08 eur uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok
z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Poukázal pritom, že medzi stranami sporu
nebola dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z

omeškania podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. vo výške 8 % ročne od 20.11.2018 do
zaplatenia.

23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1, 2 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal,

aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 13.420,43 eur s tým, že žalobca bol úspešný v časti
3.258,08 eur. Úspech žalobcu v konaní tak predstavoval 24 % a úspech žalovanej 76 %. Žalovanej
teda vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 52 %, no nakoľko žalovaná trovy konania
nepožadovala a ani jej nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol, že náhradu trov konania nepriznáva
žiadnemu účastníkovi.

24. Proti výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovanú zaviaže
nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

25. Žalobca odmietol záver súdu prvej inštancie, že úrok z úveru, ktorý poskytol žalovanej, sa prieči
dobrým mravom. Poukázal, že podľa súdu prvej inštancie samotný fakt uzavretia nevyváženej zmluvy,

napr. dohodnutím neprimeranej odplaty za poskytnuté plnenie, alebo dohodnutím neprimerane krátkej
doby na poskytnutie plnenia, či dohodnutie vysokých sankcií pre nesplnenie vedľajších zmluvných
povinností, nie je v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sa uzavretie takejto zmluvy neuskutočnilo za
okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle ukráteného subjektu. Dôvodil, že snáď aj preto podľa súdu
prvej inštancie zákonodarca neponecháva právne úkony s jednostranne nevýhodnými podmienkami

v kategórii úkonov rozporných s dobrými mravmi postihovaných absolútnou neplatnosťou v zmysle
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ale postihuje ich inými následkami, a to v prípade, že boli uzavreté
pod vplyvom tiesnivej situácie jednej zmluvnej strany. Poukázal, že vo väzbe na vyššie uvedené
príkladynepovažujesúdprvejinštanciezmluvnéúroky,zmluvnúodmenualebozmluvnúpokutu,výrazne
presahujúcu ich obvyklú výšku za priečiace sa dobrým mravom, ale rozpor s dobrými mravmi vidí v

zneužití stavu, situácie, nevedomosti alebo nespôsobilosti zmluvného partnera na uzavretie zmluvy s
takými podmienkami, na ktoré by inak nebol pristúpil.

26. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že v obchodnoprávnych vzťahoch platí, že výkon práva, ktorý je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného

zákonníka). V právnej náuke prevláda názor, že okrem zásad poctivého obchodného styku nachádzajú v
obchodných vzťahoch uplatnenie aj predpisy odkazujúce na dobré mravy. Poukázal, že podľa súdu prvej
inštancie nevyváženosť zmluvných plnení by nemala byť dôvodom neplatnosti zmluvy. Výsledok, že
zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom nepomere, nie je sám o sebe rozporný s dobrými mravmi alebo
poctivým obchodným stykom. Takým môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, ktorý k uzavretiu takejto

zmluvy viedol, pokiaľ istým spôsobom diskvalifikoval slobodu vôle niektorého kontrahenta. V danom
prípade však podľa žalobcu nebolo preukázané, že by jeho konanie bolo zavádzajúce, zakrývajúce
skutočnú podstatu úverovej zmluvy a úžernícke, prípadne, že donútil žalovanú podpísať zmluvu o
úvere za podmienok v nej uvedených. Naopak, žalovaná vedela pred podpisom zmluvy, že úver sa
poskytuje na účely jej podnikania, aká výška úveru sa poskytuje, aká je výška mesačných splátok, aká

je výška odplaty za poskytnutie úveru a za týchto podmienok túto zmluvu podpísala (žalovaná bola
finančná sprostredkovateľka v takmer všetkých oblastiach finančného sprostredkovania, teda v rámci
svojej kvalifikácie a profesionálnej skúsenosti bola znalá problematiky finančných vzťahov a úverových
produktov). Preto by sa mal v danom prípade pri uzavieraní zmluvy aplikovať princíp zmluvnej voľnosti
v súkromnoprávnych vzťahoch. Uzavrel, že výška zmluvnej odmeny za poskytnutie pôžičky bola určená

dohodou zmluvných strán, na základe ich zhodne prejavenej vôle a súhlasu.

27. Proti výroku I. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a novérozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm.
a) CSP), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b)

CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

28. Žalovaná v odvolaní uviedla, že aj napriek tomu, že proti výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie nie je prípustné, poukazuje, že vzájomnou žalobou navrhla, aby súd uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť jej 2.393,12 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Mala za to, že súd prvej inštancie mal z

dôvodu hospodárnosti prejednať aj vzájomnú žalobu, pretože sa z časti týkala aj tej istej zmluvy o
úvere, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok, pričom ďalšie dve zmluvy, na ktoré vo vzájomnej žalobe
poukázala, sú obdobné.

29. Pokiaľ ide o charakter úveru, ktorý jej žalobca poskytol, žalovaná namietala záver súdu prvej

inštancie, že sa nejedná o spotrebiteľský úver. Dôvodila, že pred uzavretím zmluvy o úvere musela
preukázať žalobcovi svoju platobnú schopnosť, a keďže mala aj živnosť, tak žalobca to zneužil a
zmluvu spracoval ako podnikateľský úver napriek tomu, že bola zamestnaná a zo závislej činnosti
mala aj vyšší príjem ako z podnikania. Poukázala tiež, že v žiadosti o úver bola identifikovaná ako
fyzická osoba menom, priezviskom a rodným číslom podľa predloženého občianskeho preukazu - teda

ako spotrebiteľ, preto na právny vzťah medzi ňou a žalobcom nie je možné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka. Zdôraznila, že i keď súd prvej inštancie sa uvedeným zaoberal, dospel na
základe skutočností tvrdených žalobcom k nesprávnemu záveru, že úver nemá spotrebiteľský charakter.
V tejto súvislosti žalovaná namietala, že súd prvej inštancie neprihliadol na závery uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 402/2013 zo dňa 19. júna 2016, z ktorých vyplýva, že teória absolútneho

obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej
úprave. Použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch
je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho
postavenia. Pokiaľ by sa zotrvalo na aplikácii Obchodného zákonníka pri každej formulárovej zmluve,
ktorá je označená (dodávateľom) ako úverová zmluva, skĺzli by sme inak do povrchnosti, ktorá

opomína obsah hodnoteného právneho úkonu a zároveň by sme ignorovali zmenu spoločenskej situácie
a predovšetkým kogentnú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, vrátane zmlúv o spotrebiteľských
úveroch.

30.Ďalejžalovanápoukázala,žežalobcaspracovalzmluvuoúverevrozporesožiadosťouoposkytnutie

úveru, keď svojvoľne uviedol do zmluvy o úvere údaje o nej, ktoré v žiadosti o úver nepotvrdila. V
tejto súvislosti poukázala na závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoE/70/2010 zo
dňa 31. mája 2010, v zmysle ktorých bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí
zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktoré neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie
odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec

uzavretie príslušnej zmluvy má.

31. V ďalej časti odvolania žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie síce reagoval na niektoré rozhodnutia
súdov v neprospech žalobcu, no o neplatnosti zmluvy aj napriek úžerníckemu úroku nerozhodol tak, ako
to bolo v podobných prípadoch posúdené v iných súdnych rozhodnutiach. Argumentovala, že v danom

prípade mesačný úrok predstavuje 110 % mesačnej splátky. Takéto dojednanie je v rozpore s dobrými
mravmi, preto ho označila za neplatné. Z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasila so záverom súdu prvej
inštancie, že sporná zmluva o úvere je platným právnym úkonom.

32. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca nerešpektuje uznesenia a nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky k posudzovaniu a zneužitiu spotrebiteľov s IČOm nebankovými
subjektmi, keď spotrebiteľské úvery pre spotrebiteľov veritelia vrátane žalobcu poskytujú, resp. vedome
transformujú na podnikateľské úvery. Dôvodila, že pri dohodnutí úrokov pri peňažnej pôžičke koná vsúlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok. Opakovane poukázala na to,
že v danom prípade výška mesačného úroku predstavuje cca 110 % výšky mesačnej plátky istiny.

33. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril. Odvolanie mu bolo spolu s výzvou na vyjadrenie
doručené dňa 13.3.2020. Rovnako žalobca nepodal ani odvolaciu repliku, vyjadrenie žalovanej k jeho
odvolaniu mu bolo doručené dňa 11.6.2020.

34. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobcu aj žalovanej, ktoré boli podané

v zákonnej lehote, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolania proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorých je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolania prejednal podľa § 379 -
§ 385 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalobcu aj žalovanej nie sú dôvodné, a že nimi označené
dôvody nie sú naplnené.

35. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

36. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, žalovaná
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) až h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie

dôvody nie sú naplnené.

37. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným
nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to všetko s prihliadnutím

na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(Ústavný
súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

38. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a

zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, že zmluva o úvere, ktorú strany uzavreli, nemá
spotrebiteľský charakter. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom.
Výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd prvej inštancie vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a neopomenul
žiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyšla počas konania najavo. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie spĺňa kritéria vyžadované pre jeho zrozumiteľnosť a presvedčivosť.

39. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na
ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
k odvolaniam sporových strán a ich podstatným tvrdeniam v tomto odvolacom konaní odvolací súd

uvádza :

40. Základnou spornou otázkou medzi stranami bol charakter zmluvy o úvere, ktorú uzavreli. Žalobca
dôvodil, že žalovanej poskytol úver ako podnikateľke, preto je na právny vzťah medzi nimi potrebné
aplikovať ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré obsahujú úpravu zmluvy o úvere. Žalovaná sa

bránila, že úver jej žalobca neposkytol v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti, že ho použila
na súkromné účely (nachádzala sa vo finančnej tiesni a peniaze potrebovala na zabezpečenie bežných
potrieb a výživu nezaopatrených detí). Preto argumentovala, že v právnom vzťahu so žalobcom má
postavenie spotrebiteľa.

41. Žalovaná teda v priebehu konania dôvodila spotrebiteľským charakterom vzťahu medzi ňou a
žalobcom, pričom súd prvej inštancie dospel k inému záveru a vzťah medzi stranami sporu považoval za
obchodno-právny, a to vzhľadom na označenie žalovanej v žiadosti o poskytnutie úveru, jej identifikačné
údaje uvedené v zmluve o úvere, ako aj vzhľadom na to, že žalovaná vedela rozlíšiť, čo je zmluva o
spotrebiteľskom úvere a čo zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka, pretože obe takéto úverové

zmluvy mala uzavreté s A.
42. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že vzťah medzi ňou a žalobcom je spotrebiteľský, odvolací súd
udáva, že tvrdenie žalovanej o spotrebiteľskom charaktere vzťahu so žalobcom bolo medzi stranami od
začiatkuspornéažalovanávkonaníneprodukovaladôkazy,ktorýmibybolapreukázanájehopravdivosť.43. K charakteru právneho vzťahu medzi stranami odvolací súd poukazuje, že už v žiadosti žalovanej
o poskytnutie úveru zo dňa 22.2.2016, ktorá predchádzala uzavretiu zmluvy o úvere, sú ako jej prílohy

označené výhradne doklady z podnikateľskej činnosti žalovanej a to jej daňové priznania za roky 2014 a
2015 a živnostenský list. V žiadosti sú navyše uvedené identifikačné údaje o žalovanej ako podnikateľke
s uvedeným IČOm a odborom podnikania - vedenie účtovníctva. Všetky vyššie uvedené skutočnosti,
ako aj označenie žalovanej v zmluve o úvere a zároveň určenie poskytnutia úveru na podnikanie podľa
čl. 1.2. zmluvy o úvere preukazujú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že charakter vzťahu medzi

stranami sporu bol obchodnoprávny.

44. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že zo žiadosti o úver vyplýva, že ho žalovaná žiadala uzavrieť
ako spotrebiteľka, odvolací súd sa s ním nestotožňuje a udáva, že žiadosť o úver ako predtlačený
formulár obsahuje údaje o žalovanej ako podnikateľke v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného
zákonníka (viď. odsek 43. tohto rozsudku). To, že žalovaná v žiadosti o úver nad rámec údajov, ktoré

ju identifikujú ako podnikateľku, uviedla aj svoje rodné číslo a dátum narodenia, nemožno bez ďalšieho
automaticky vyhodnotiť tak, že o úver žiadala ako spotrebiteľka. Navyše z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalovaná bola natoľko odborne zdatná, aby vedela posúdiť text zmluvy o úvere a následky
spojenésuzatvorenímtakéhotoobchodnoprávnehovzťahu,atovzhľadomnato,žezjejživnostenského
oprávnenia vyplýva, že ako predmet podnikania od 1.8.2006 do 11.11.2020 mala uvedené aj finančné

sprostredkovanie a služby s tým spojené a tiež činnosť organizačných, ekonomických, účtovných a
finančných poradcov. Preto na ňu nie je možné hľadieť ako na osobu, ktorá nemala skúsenosti vo
finančnej a úverovej oblasti, kam spadá aj poskytovanie úverov veriteľmi ako je žalobca.

45. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej, že úver mienila použiť na zabezpečenie svojich bežných potrieb a

potrieb svojej rodiny ako spotrebiteľka, pretože bola vo finančnej tiesni, na preukázanie týchto tvrdení o
spotrebiteľskom vzťahu žalovaná nepredložila a ani neoznačila (okrem svojej vlastnej výpovede) žiadne
dôkazy. To, že úver splácala z iného ako podnikateľského účtu, je právne irelevantné.

46. K výške úroku z úveru odvolací súd odkazuje na správnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri

dohode o úrokoch koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok.
Neprimerane vysoký úrok je aj podľa odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení
primeranosti dojednanej výšky úroku je potrebné prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky aj
účel, ktorý sledoval, no najmä je potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe
peňažných ústavov. Pokiaľ úrok z úveru podstatne prevyšuje úroky poskytované bankami, je v rozpore

s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne uviedol, že úrok z úveru predstavoval cca 110 % zo
splátky istiny úveru, pričom zo správy priemerných úrokových sadzieb z úverov poskytnutých bankami
za mesiac február 2016 vyplýva, že za obdobné úvery banky požadovali úrok 11,98 %. V nadväznosti
na uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri porovnávaní tejto výšky úroku (11,98 %) a
úroku, ktorý požaduje žalobca je zrejmé, že úrok, ktorý si žalobca nárokuje, presahuje desaťnásobne

úrok, ktorý požadovali za obdobný úver banky, preto je predmetné dojednanie o výške úroku v rozpore
s dobrými mravmi, čo zakladá jeho neplatnosť podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Rovnako súd
prvej inštancie správne postupoval, keď oddelil časť mesačnej splátky, ktorá sa týka úroku z úveru, ktorý
je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorý presahuje obvyklú mieru úroku za obdobie, v ktorom bol úver
poskytnutý a ustálil, že žalobca má nárok na splátku vo výške 102,65 eur/mesiac (91,67 eur istina +

10,98 eur úrok z úveru), pri ktorej výška úroku z úveru zodpovedá priemernej úrokovej sadzbe z úverov
poskytovaných bankami v rozhodnom období.

47. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie, že samotná skutočnosť, že žalobca požaduje
úrok z úveru niekoľkonásobne vyšší ako požadujú banky je dôvodom, pre ktorý dojednanie zmluvnej

pokuty, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu splácania úroku, zakladá neplatnosť dojednania o zmluvnej
pokute. Odvolací súd poukazuje, že žalobca žiadal zmluvnú pokutu v kapitalizovanej výške 3.697,82
eur, pri určení ktorej vychádzal z takej výšky mesačnej splátky úveru, ktorá predstavovala súčet
splátky istiny úveru a úroku vo výške 110 % zo splátky istiny úveru. Zmluvná pokuta, ktorú si
žalobca nárokoval, teda aj s poukazom na uvedené nie je podľa odvolacieho súdu zodpovedajúca

hodnote zabezpečovanej povinnosti a primeraná aj z hľadiska eventuálnej škody vzniknutej porušením
zabezpečovanej povinnosti.48. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnemu skutkovému zisteniu, že žalovaná uzavrela so žalobcom zmluvu ako
podnikateľka a úverový vzťah medzi stranami sporu správne právne posúdil podľa ust. § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka. Rovnako z dôvodov uvedených v odsekoch 46. a 47. tohto rozsudku je správny
aj právny záver súdu prvej inštancie, že dojednanie o výške úroku v zmluve o úvere je v rozpore s
dobrými mravmi a tiež dôvod, pre ktorý žalobcovi nepriznal zmluvnú pokutu. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP naplnené nie sú.

49. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), g) CSP odvolací súd uvádza, že
z odvolania žalovanej nevyplýva, v čom vidí pokiaľ ide o rozhodovanie o splnení jej povinnosti žalobcovi,
naplnenie týchto odvolacích dôvodov. Žalovaná im nevenovala z hľadiska svojej argumentácie osobitne
pozornosť. Rovnako ani z odvolania žalobcu nie je zrejmé, konkrétne akú inú vadu malo konanie pred
súdom prvej inštancie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

50. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pre konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie boli splnené
vecné procesné podmienky, tzv. negatívne procesné podmienky, ako i podmienky na strane súdu
(zákonné obsadenie na strane príslušného súdu) a sporových strán. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. a) CSP teda naplnený nie je. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací
súd dospel k záveru, že procedúra prejednania veci pred súdom prvej inštancie (to, ako súd prvej

inštancie viedol konanie) neznemožnila žalobcovi ani žalovanej realizáciu ich procesných oprávnení a
nemarila možnosti ich aktívnej účasti na konaní. Rovnako neboli odvolacím súdom zistené ani akékoľvek
iné pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
dôvody, a ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto ani odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nepovažoval za naplnený. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365

ods. 1 písm. e) CSP, odvolacím súdom nebolo zistené, že súd prvej inštancie nevykonal relevantné
dôkazy navrhnuté žalovanou. A napokon odvolacím súdom nebola zistená ani nedostatočnosť doteraz
zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami, z ktorého dôvodu
ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP nepovažoval za naplnený.

51. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I.
a II. ako vecne správny. Rovnako potvrdil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania.

52. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

53. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
vzájomná žaloba žalovanej proti žalobcovi o určenie neplatnosti zmlúv č. 175801 - 71318 zo dňa
9.8.2013, č. 180529 - 71318 zo dňa 29.10.2013, č. 231483 - 71318 zo dňa 24.2.2016 a o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur vylúčená na samostatné konanie, odvolací súd
uvádza, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 neumožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu
o vylúčení vzájomnej žaloby na samostatné konanie. Preto odvolací súd v súlade s ust. § 386 písm. c)
CSP odvolanie žalovanej proti výroku IV. rozhodnutia súdu prvej inštancie odmietol.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo,
nakoľko ani žalobca a ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).