Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408212066
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1408212066.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: Ing. W. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. X, N., zastúpenej JUDr. Zlaticou Višňovskou, advokátkou, Slowackého 28, Bratislava, proti
žalovanému: Ing. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. Z. X, N., zastúpenému JUDr. Libušou Dočkalovou,
advokátkou, Lachova 32, Bratislava, o určenie, že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je
viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV č.k. 22C/288/2008-287, zo dňa 7.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že povinnosť žalovaného vypratať byt, uložená
mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3.2.2005, č.k. 19C/129/2002-120, nie je viazaná
na zabezpečenie bytovej náhrady. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa v konaní domáhala predmetného určenia po zmene
petitu žaloby pripustenej na pojednávaní dňa 12.10.2016. Naliehavý právny záujem žalobkyne na
požadovanom určení mal za daný, pretože bez tohto určenia by sa jej postavenie stalo neistým a hoci sa
medzičasom stala výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na ulici M. Z. X S. N., tento nemôže užívať, pretože
žalovaný byt doposiaľ nevypratal.

3. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 3.2.2005,

č.k. 19C/129/2002-120, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2005, zrušil právo spoločného nájmu
k trojizbovému bytu č. XX na ulici M. Z. X S. N. s tým, že za ďalšiu nájomníčku a členku družstva
určil žalobkyňu; zároveň určil, že žalovaný je povinný vypratať predmetný byt do 15 dní odo dňa
zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. Žalobkyňa listom zo dňa 28.10.2005 oznámila žalovanému,
že mu zabezpečila v súlade s § 712 a nasl. Občianskeho zákonníka náhradný byt bližšie špecifikovaný
v priloženom vyhlásení vlastníčky bytu - R. Š. zo dňa 27.10.2005, ktorá v ňom vyhlásila, že poskytne
žalovanému náhradný byt - dvojizbový byt v osobnom vlastníctve, nachádzajúci sa na ulici T. č. XXXX/

XX S. N. na 3. poschodí o rozlohe 65 m2 zapísaný na LV č. XXXX s tým, že so žalovaným uzavrie zmluvu
o nájme na dobu neurčitú, pričom nájomné za predmetný byt stanovila na sumu 12.000,- Sk vrátane
energií. Žalovaný na predmetnú ponuku reagoval listom, ktorým žalobkyni oznámil, že takúto ponuku
nemôže prijať, pretože mu to neumožňuje finančná situácia, keďže ide o nájom bytu v mesačnej výške12.000,- Sk vrátane energií, čo za rok vrátane splatnosti na tri mesiace dopredu dvojnásobne prevyšuje
jeho čistý ročný zárobok.

4. K námietke žalovaného, že vyhlásenie pani R. Š. nebolo dostatočne určité, keď nebolo zrejmé,
či pani Š. je výlučnou vlastníčkou alebo spoluvlastníčkou bytu, keďže žalobkyňa túto skutočnosť
nedeklarovala výpisom z listu vlastníctva, rovnako nebolo zrejmé, či pani Š. bude bývať so žalovaným
alebo celý byt poskytne žalovanému na užívanie, k vyhláseniu nebol pripojený návrh nájomnej zmluvy
ani evidenčný list, ktorý by preukazoval skutočnú cenu prenájmu, súd prvej inštancie uviedol, že v

zmysle § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka zánik nároku na bytovú náhradu je viazaný výlučne na
skutočnosť bezdôvodného neuzavretia nájomnej zmluvy ohľadne zabezpečenej bytovej náhrady tým,
kto má byt vypratať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2000, sp. zn. 4Cdo 107/2003).
Zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného vyhlásenia osoby,
ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo
podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať. Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady

je jednostranným adresným právnym úkonom osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné
ubytovanie v právnom záujme osoby, ktorú zaťažuje povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu, pričom
zákonná úprava v § 712 ods. 3 Občianskeho zákonníka trvá na tom, aby bolo toto vyhlásenie doručené
osobe, ktorá má nárok na bytovú náhradu. Z hľadiska obsahu sa vyžaduje, aby vyhlásenie obsahovalo
dostatočne určité údaje o zabezpečovanej bytovej náhrade, a to do tej miery, aby ju bolo možné

nezameniteľne identifikovať a aby bolo možné posúdiť jej súlad s bytovou náhradou, ktorá má byť
podľa zákona zabezpečená. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie splnila svoju povinnosť zabezpečiť
náhradný byt žalovanému, keď mu predložila vyhlásenie pani R. Š. o tom, že s ním uzavrie zmluvu o
nájme bytu na T. ulici v N. na dobu neurčitú. Toto vyhlásenie bolo dostatočne určité, keď obsahovalo
jednak označenie náhradného bytu, jeho špecifikáciu, sumu nájomného, vrátane energií, ako aj dobu,

na ktorú by pani Š. uzatvorila so žalovaným zmluvu o nájme. Dostatočne určité bolo aj vyjadrenie, že
ide o byt v osobnom vlastníctve, pričom z kontextu vyhlásenia muselo byť žalovanému zrejmé, že tým
pani Š.Á. myslela, že byt je v jej výlučnom vlastníctve; túto skutočnosť si mohol sám žalovaný overiť
prostredníctvom internetovej stránky katastra nehnuteľností. Pokiaľ ide o skutočnosť, že k vyhláseniu
nebola pripojená nájomná zmluva, táto skutočnosť nespôsobuje neurčitosť samotného vyhlásenia.

Zákon ani nevyžaduje, aby súčasťou vyhlásenia o poskytnutí bytovej náhrady musela byť samotná
nájomná zmluva.

5.Vsúvislostisfinančnousituácioužalovanéhosúdprvejinštancieuviedol,žepodľapotvrdeniaopodaní
daňového priznania mal žalovaný v roku 2005 základ dane 93.883,- Sk; základ dane však predstavuje

rozdiel medzi príjmami žalovaného a jeho nákladmi súvisiacimi s podnikaním, znížené o nezdaniteľnú
čiastku (z potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby typ B vyplýva, že toto
priznanie podával žalovaný z príjmov z podnikateľskej činnosti). Zo samotného základu dane však nie
je zistiteľné, aké boli reálne príjmy žalovaného. Pri posudzovaní dôvodnosti odmietnutia náhradného
bytu vzhľadom na výšku nájmu je potrebné posudzovať výšku nájomného vo vzťahu k vypratávanému

bytu a nie vo vzťahu k sociálnym pomerom osoby povinnej vypratať byt. Nájomné v náhradnom byte
musí byť porovnateľné s výškou nájomného vypratávaného bytu a zodpovedať obvyklému nájomnému
na danom mieste a v danom čase. Z potvrdenia Národnej asociácie realitných kancelárií mal súd prvej
inštancie za preukázané, že v roku 2005 sa v Bratislave Petržalke, kde žalobkyňa zabezpečila náhradný
byt žalovanému, pohybovala cena nájomného vrátane energií vo výške 12.871,- Sk na mesiac. Výšku

nájomného preto súd prvej inštancie považoval za primeranú a bežnú vzhľadom na stav bytu a jeho
zariadenie. Ponúknutá výška nájomného bola v tom čase na úrovni vtedajších cenových hladín, ako to
bolozrejméajzodpovedeNárodnejasociácierealitnýchkancelárií.Vsúvislostisnámietkoužalovaného,
že má záujem o byt družstevný, a nie byt s komerčným nájmom, súd prvej inštancie uviedol, že takáto
požiadavka sa neopiera o žiadne zákonné ustanovenie.

6. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa zabezpečila pre žalovaného
vhodný náhradný byt, pričom žalovaný bezdôvodne odmietol uzavrieť zmluvu o nájme k náhradnému
bytu do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady.

7. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla ďalší dôvod, z ktorého odvodzovala zánik práva žalovaného
na bytovú náhradu, a to výkon práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný neuhrádzal
základné náklady spojené s užívaním bytu a bol trestne stíhaný za obmedzovanie osobnej slobody
žalobkyne. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný užíval predmetnú nehnuteľnosť vrozpore s dobrými mravmi. Tieto skutočnosti vyvodzoval najmä z konaní vedených na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 25C/100/2008 a sp. zn. 22C/45/2005, v ktorých sa žalobkyňa domáhala od
žalovaného zaplatenia istiny 2.482,22 eura a 32.450,- Sk, pretože žalovaný napriek skutočnosti, že

užíval sám byt (žalobkyňa sa medzičasom odsťahovala spolu s deťmi), neplatil náklady spojené s
užívaním bytu, ktoré si správca uplatňoval od žalobkyne ako nájomníčky bytu a neskoršej výlučnej
vlastníčky bytu. Takto sa žalobkyňa dostala do situácie, kedy nielen že musela opustiť spoločný byt
a nájsť si ubytovanie pre seba a svoje deti (okrem iného aj v dôsledku správania žalovaného) a
platiť nájomné a služby spojené s užívaním bytu, musela doplácať aj za služby spojené s užívaním

bytu žalovaným. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal na spis Okresného súdu Bratislava IV sp.
zn. 3T/202/2005, v rámci ktorého bola na žalovaného podaná obžaloba pre pokračujúci trestný čin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona. Konanie síce bolo právoplatne
skončené uznesením zo dňa 15.8.2006, ktorým súd podmienečne zastavil trestné stíhanie voči
žalovanému, avšak samotné správanie sa žalovaného, ktoré bolo podkladom pre jeho trestné stíhanie,
bolo tiež dôvodom, pre ktorý žalobkyňa spolu s deťmi opustila byt na ulici M. Z. X S. N..

8. Pokiaľ išlo o námietku právnej zástupkyne žalovaného vznesenú v rámci záverečnej reči ohľadom
premlčania exekučného titulu, súd prvej inštancie konštatoval, že samotná skutočnosť, či došlo k
premlčaniu exekučného titulu, nemá vplyv na rozhodnutie v tomto konaní, predmetom ktorého je
určenie, či je žalovaný povinný vypratať byt aj bez zabezpečenia bytovej náhrady. Právoplatné

rozhodnutie súdu o povinnosti plniť spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej lehoty a jej nahradenie
objektívnou desaťročnou premlčacou lehotou, avšak vyžaduje sa, aby rozhodnutie súdu nadobudlo
nielen právoplatnosť, ale aj vykonateľnosť, pretože k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty dochádza
až momentom vykonateľnosti tohto rozhodnutia, pričom vykonateľnosť nastáva až uplynutím paričnej
lehoty na dobrovoľné splnenie povinnosti.

9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, a preto jej vyhovel.
O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobu zamietnuť.

11. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie rozhodol za tej istej dôkaznej situácie, ktorá sa od
predchádzajúceho rozsudku nezmenila, a teda na rozdiel od prvých dvoch rozsudkov zmenil len právny

názor na vec z hľadiska už vykonaných dôkazov z predchádzajúceho obdobia. Namietol všetky závery
súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil vykonané dôkazy rozdielne oproti predchádzajúcim rozsudkom
bez zjavnej príčiny. Spisy zo súdnych konaní, ktoré do konania pripojil, nie sú v kauzálnej súvislosti s
predmetným konaním, a to z dôvodu, že okolnosti, ktoré z nich vyplývajú, v dobe vydania rozsudku
č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, už existovali, a tento fakt nemal v tom čase žiadny význam

pre úpravu pomerov strán sporu; súd neriešil žiadne dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by mal
mať žalovaný nárok len na náhradné ubytovanie alebo prístrešie. Konštatovanie, že neplatenie úhrad
spojených s užívaním bytu je samo osebe správaním v rozpore s dobrými mravmi, nie je nikde v zákone
zadefinované. Neobstojí ani konštatovanie, že sa pre správanie žalovaného musela žalobkyňa aj s
deťmi vysťahovať. Žalobkyňa sa vysťahovala zo spoločného bytu ešte v roku 2002, o čom existujú

záznamy a vyjadrenia vo všetkých súdnych spisoch. V konaní vedenom pod sp. zn. 25C/100/2008 bolo
preukázané, že žalobkyňa ako vlastníčka predmetného bytu, povinná platiť úhrady spojené s užívaním
bytu, nepožiadala žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním návrhu na súd a
dokonca požadovala od žalovaného viac, ako jej prináležalo; súd preto jej návrhu vyhovel len čiastočne,
v časti jej návrh zamietol a v časti zastavil. Z uvedeného dôvodu nebolo možné hodnotiť správanie

žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Nedoplatky vymáhané žalobkyňou v konaní vedenom pod sp.
zn. 22C/45/2005 za obdobie od 6.8.2002 do 4.2.2005 s predmetným konaním nesúviseli. Žalobkyňa sa
nemusela ani vysťahovať, lebo už dávno počas rozvodového konania aj s deťmi odišla zo spoločného
bytu. Medzi nedoplatkami a jej vysťahovaním preto neexistovala žiadna kauzálna súvislosť.

12. Žalovaný namietal konštatovanie súdu prvej inštancie, podľa ktorého konal v rozpore s dobrými
mravmi, keďže tento záver nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie si zistenia
vyplývajúce zo súdnych spisov vedených pod sp. zn. 22C/45/2005, sp. zn. 25C/100/2008 a sp. zn.
3T/202/2005 osvojil len formálne a nevyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach, aby bolo z rozsudkuv časovom slede zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností mal za preukázané, že žalovaný
užíval predmetnú nehnuteľnosť v rozpore s dobrými mravmi. Nedoplatky ako aj preplatky na nájomnom
bývajú totiž bežnou záležitosťou podmienenou reálnou spotrebou energií pri užívaní. Skutky, ktoré boli

vyhodnotené v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3T/202/2005, tiež nebolo možné dávať do súvislosti
s týmto konaním, keďže k nim došlo pred vydaním rozsudku č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005.
Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či k namietanému správaniu došlo až po právoplatnosti
uvedeného rozsudku alebo skôr a či toto správanie mohlo byť dôvodom pre zamietnutie práva na
poskytnutie bytovej náhrady.

13. Podľa žalovaného to bola práve žalobkyňa, ktorá konala v rozpore s dobrými mravmi. Snažila sa
ho rôznymi fintami dostať z bytu a urobiť z neho bezdomovca. V roku 2006 „zabezpečila“ neoprávnené
vypratanie osobných a podnikateľských vecí žalovaného, prenechala predmetný byt do nájmu rómskej
dvojici (bez toho, aby ho o tom vopred informovala), viackrát bol vymenený zámok na vstupných
dverách bytu a odpojený prívod elektriny do bytu. Žalobkyňa sa snažila úradne zrušiť miesto podnikania

žalovaného a vyhlasovala pred policajnými orgánmi, že na predmetnej adrese žalovaný nemá trvalý
pobyt a užíva byt neoprávnene. Tiež poukázal na to, že aj sama žalobkyňa v dobe pred vydaním
rozsudku č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, neplatila úhrady za byt, resp. platila ich iba v
symbolickej výške a až spätne tieto platby uhradila. Ak teda neplatenie úhrad spojených s užívaním bytu
súd prvej inštancie kvalifikoval u žalovaného ako správanie v rozpore s dobrými mravmi, potom sa to

isté vzťahovalo aj na žalobkyňu. Ďalej uviedol, že ho žalobkyňa po nadobudnutí predmetného bytu do
vlastníctvaneinformovalaoročnomzúčtovanínákladovnabyt,aniopredpisochnájomnéhonapríslušné
zúčtovacie obdobie, čím mu znemožnila uhrádzať platby podľa predpisu; o predpise nájomného a
ročnom zúčtovaní ho neinformuje ani v súčasnosti. Dokonca dočasne odhlásila aj zmluvu na odber
energie.

14. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tvrdením, že žalovanému zabezpečila náhradný byt a žalovaný
jej ponuku bezdôvodne neprijal. Ponuka žalobkyne v liste zo dňa 28.10.2005 však trpela právnou
vadou. Z hľadiska § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka nebola právne relevantným právnym úkonom
z dôvodu nezrozumiteľnosti a neurčitosti, a preto bola iba formálna. Pripojené vyhlásenie vlastníčky

bytu - R. Š. vyvolávalo zásadné pochybnosti, keďže sa v ňom uvádzali nezmysly, napríklad dátum
narodenia žalovaného (25.10.2005) alebo výška nájmu (12.000,- Sk na mesiac). Náhradný byt nebol
identifikovateľný, pretože vo vyhlásení nebolo uvedené číslo bytu a nebol z neho zrejmý charakter bytu,
t.j. či bol vo výlučnom vlastníctve alebo v spoluvlastníctve, keďže žalobkyňa nedeklarovala uvedenú
skutočnosť výpisom z listu vlastníctva.

15. Žalovaný reagoval na ponuku žalobkyne listom zo dňa 2.12.2005 tak, že ponuku nemohol prijať
z dôvodu jej neurčitosti a nesplniteľných požiadaviek. Okrem chybných údajov poukázal na to, že
požadované nájomné v sume 12.000,- Sk mesačne, vrátane preddavku za prvé tri mesiace v sume
36.000,- Sk, presahovali jeho možnosti a schopnosti a nezodpovedali jeho finančnej situácii, pretože

ročné nájomné (144.000,- Sk) dvojnásobne presahovalo jeho čistý ročný príjem zo živnosti. Taktiež
uviedol, že išlo o byt v osobnom vlastníctve a nie o byt, ktorý by zodpovedal charakteru družstevného
bytu, pričom by akceptoval ponuku na pridelenie družstevného bytu, resp. bytu v osobnom vlastníctve.
Ponukanáhradnéhobytutedanespĺňalanáležitostináhradnéhobytuvzmysle§712ods.2Občianskeho
zákonníka. Ďalej tvrdil, že súčasťou ochrany práv žalovaného ako nájomcu je aj časový prvok, t.j.

požiadavkazabezpečeniatrvaléhobývaniaaekonomickýprvok,t.j.cenanájmuvrátaneúhradspojených
s užívaním bytu. Nesprávne preto bolo konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa splnila svoju
povinnosť zabezpečiť náhradný byt žalovanému.

16. Ak súd prvej inštancie považoval výšku nájomného za primeranú a bežnú vzhľadom na stav bytu

a jeho zariadenie z hľadiska oznámenia Národnej asociácie realitných kancelárií, mal túto ponuku
vyhodnotiť najmä z hľadiska osobných a majetkových pomerov žalovaného, na ktoré neprihliadal.
Žalobkyňa poznala majetkové pomery žalovaného, zvlášť jeho nepriaznivú finančnú situáciu, a preto
muselavedieť,žejejponukanáhradnéhobytubolakjehopomeromneadekvátna.Mohlapretoočakávať,
že žalovaný ponuku náhradného bytu odmietne, a preto bola jej ponuka čisto formálna. Charakter

náhradného bytu nezabezpečoval ochranu práv žalovaného ako nájomcu, keďže išlo o byt v osobnom
vlastníctve na báze komerčného nájmu, s komerčnou výškou nájomného stanovenou bez dohody so
žalovaným a možnosť trvalého bývania v danom byte bola spochybnená.17. Žalovaný ďalej tvrdil, že žalobkyňa sa v tomto konaní určovacou žalobou domáha zmeny výroku
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, tak, že povinnosť
žalovaného vypratať byt nie je viazaná na bytovú náhradu. Základnou podmienkou dôvodnosti a

úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu
žalobcunapožadovanomurčení.Naliehavosťprávnehozáujmujecharakterizovanáviacerýmiaspektmi,
ktorých existenciu súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil. Žalobkyňa nepreukázala naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení, pretože žalobe vyhovujúci, deklaratórny rozsudok by na jej
právnom postavení nič nezmenil.

18. Podľa žalovaného má rozsudok, ktorého zmeny sa žalobkyňa domáha, konštitutívny význam a je
exekučným titulom. Odo dňa jeho právoplatnosti (t.j. od 10.5.2005) však už uplynula doba viac ako
desať rokov. Rozsudok vydaný na základe určovacej žaloby, ktorým sa žalobkyňa v tomto konaní
domáha zmeny pôvodného rozsudku, má len deklaratórny význam a nie je samostatným exekučným
titulom. Podkladom na vykonanie exekúcie môže byť len v spojení s exekučným titulom, od ktorého

žalobkyňaodvodzujesvojeprávo.Právozexekučnéhotitulusavšakpremlčalovdesaťročnejpremlčacej
dobe. Ponuku zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňa realizovala listom zo dňa 28.10.2005, a teda
v teoretickej rovine, ak by ponuka spĺňala náležitosti právneho úkonu, bol by žalovaný povinný vypratať
predmetný byt do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. Na ponuku žalobkyne
zo dňa 28.10.2005, ktorú žalovaný prevzal dňa 2.11.2005, reagoval písomne listom zo dňa 2.12.2005.

Keďže v lehote 30 dní nájomnú zmluvu neuzavrel, žalobkyňa bola oprávnená podať návrh na výkon
exekúcie, keď sa domnievala, že ponuku odmietol neoprávnene. Lehota na plnenie, aby žalovaný byt
vypratal, uplynula pravdepodobne dňom 18.12.2005, a preto žalobkyňa bola oprávnená podať návrh na
exekúciu nasledujúcim dňom, najneskôr však do 18.12.2015. Nerealizovaním tohto práva v stanovenej
dobe sa jej právo premlčalo.

19. Námietku premlčania, ktorú žalovaný vzniesol v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd
prvej inštancie vyhodnotil nesprávne, keď uviedol, že skutočnosť, či došlo k premlčaniu exekučného
titulu, nemala vplyv na rozhodnutie v tomto konaní. Nesprávne preto, lebo skutočnosť, že k premlčaniu
práva žalobkyne došlo, má právny význam pre posúdenie, či má žalobkyňa naliehavý právny záujem

na požadovanom určení. Tým, že k premlčaniu práva z exekučného titulu došlo, žalobkyňa nemôže
mať naliehavý právny záujem na zmene rozsudku, keďže sa už nemôže domáhať výkonu rozhodnutia
v exekučnom konaní.

20. Záver súdu prvej inštancie o tom, že právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti plniť spôsobuje

prerušenie plynutia premlčacej lehoty a jej nahradenie objektívnou premlčacou lehotou, avšak vyžaduje
aby rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, bol bez riadneho odôvodnenia
nepreskúmateľný. Podaním žaloby zo dňa 16.9.2008 k žiadnemu prerušeniu plynutia premlčacej doby
ohľadom potvrdeného nároku nedošlo. V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka dochádza k pretrhnutiu
premlčacej doby len podaním návrhu na výkon rozhodnutia na súde alebo u príslušného orgánu.

Žalobkyňa však preukázateľne žiaden návrh na výkon rozhodnutia nepodala.

21. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 8.2.2017 k odvolaniu žalovaného uviedla, že postup súdu prvej
inštancie, ktorý sa v otázke právneho posúdenia veci odklonil od svojich predchádzajúcich rozhodnutí
bez toho, aby sa zmenila dôkazná situácia, bol správny, vzhľadom na to, že strany v konaní žiadne nové

dôkazy nenavrhli vykonať, keďže mali za to, že všetky okolnosti už boli dostatočne preukázané. Odvolací
súd vo svojom uznesení, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej, nevyslovil názor, že
by skutkový stav nebol doposiaľ riadne preukázaný, a že by sa museli v rámci konania preukázať ďalšie
skutkové okolnosti. Odvolací súd vo svojom uznesení vytkol zrušenému rozhodnutiu vady týkajúce sa
právneho posúdenia prejednávanej veci, nedostatočné vysporiadanie sa s argumentáciou žalobkyne a

nedostatočné odôvodnenie zrušeného rozsudku. Súd prvej inštancie teda nemal povinnosť vykonávať
ďalšie dokazovanie, pokiaľ vyvodil záver, že všetky skutkové okolnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo
veci samej mal za dostatočne preukázané.

22. K tvrdeniu žalovaného, že tento vždy žalobkyni v majetkovoprávnych veciach ustupoval, v dôsledku

čoho nedošlo ani k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov uviedla, že žalovaný
sám bez zjavného dôvodu nikdy po rozvode neinicioval uzavretie dohody ani konanie pred súdom
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa navrhovala žalovanému po
rozvode, aby sa predmetný byt previedol na tretiu osobu a výťažok z neho rozdelil, avšak žalovaný stýmto návrhom nesúhlasil, odmietal aj ďalšie návrhy zo strany žalobkyne na vyriešenie tejto záležitosti.
Žalovaný sa opakovane od žalobkyne domáhal, aby mu zabezpečila družstevný byt, resp. predala
predmetný byt za neprimerane nízku sumu. V danej veci preto nebolo možné hovoriť o ústupkoch na

strane žalovaného.

23. Ďalej poukázala na to, že zo strany žalovaného nešlo o jednorazové či krátkodobé neplnenie si
povinností, keďže žalovaný neplatil riadne úhrady spojené s užívaním bytu dlhodobo, celkovo v období
od roku 2002 do roku 2007. Išlo pritom o obdobie, keď žalobkyňa ako samoživiteľka musela bývať s

dvomi maloletými deťmi v podnájme, keďže nemala zabezpečené iné bývanie okrem bytu, v ktorom
býval žalovaný. Preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil konanie žalovaného za rozporné s dobrými
mravmi.

24. Podľa žalobkyne sa súd prvej inštancie dostatočne oboznámil s pripojenými súdnymi spismi, ktoré
boli vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/45/2005 a sp. zn. 25C/100/2008, v

rámci ktorých sa domáhala od žalovaného zaplatenia dlžných úhrad za služby spojené s bývaním
v predmetnom byte. Pri oboznámení sa s týmito súdnymi spismi sa zaoberal výlučne relevantnými
skutočnosťami, a to najmä tým, že žalovaný preukázateľne dlhodobo riadne neplatil úhrady za užívanie
bytu, čím vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie. Ďalšie skutočnosti uvádzané žalovaným v
súvislosti s vyššie uvedenými konaniami, ako aj skutočnosti, ktorými poukazoval na amorálne správanie

sa žalobkyne boli vytrhnuté z kontextu, nemali žiadnu relevanciu k tomuto sporu a boli nepravdivé.
Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením, že neplatenie úhrad za užívanie bytu a konanie žalovaného, ktoré
bolo predmetom trestného konania vo veci vedenej pod sp. zn. 3T/202/2005 boli starými vecami, ktoré
nesúviseli s prejednávanou vecou, a že súd prvej inštancie tieto vyhodnocoval bez toho, aby ich zasadil
do správnych časových súvislostí. Poukázala na to, že žalovaný neplatil úhrady spojené s užívaním bytu

aj pred vydaním rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, a
nebola pravda, že by konajúci súd pri vydaní rozsudku túto skutočnosť nebral do úvahy, naopak, išlo
o jednu z rozhodujúcich skutočností, pre ktorú rozhodol tak, že výlučnou nájomníčkou bytu sa stala
žalobkyňa, ktorá riadne platila úhrady spojené s užívaním bytu. Konajúci súd v tom čase vzal do úvahy
aj vyššie uvedené trestné konanie vedené proti žalovanému. Žalovaný v neplatení úhrad pokračoval aj

naďalej, a to až do roku 2007.

25. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom žalovaného, že si nesplnila povinnosť zabezpečiť mu náhradný
byt. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky okolnosti ohľadom zániku povinnosti žalobkyne
poskytnúť žalovanému náhradný byt a v písomnom vyhotovení rozsudku sa riadne vysporiadal s

argumentáciou žalovaného uvádzanou v odvolaní, keďže išlo o rovnakú argumentáciu, akú žalovaný
opakovane uvádzal počas celého konania. Žalobkyňa zdôraznila, že pri?posudzovaní otázky, či
žalovaný bezdôvodne odmietol uzavrieť nájomnú zmluvu na základe písomnej ponuky žalobkyne, súd
prvej inštancie dôsledne skúmal, či táto spĺňala zákonom vyžadované náležitosti, ako aj dôvody, pre
ktoré žalovaný odmietol uzatvoriť nájomnú zmluvu.

26. K tvrdeniu žalovaného, že nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení uviedla,
že súd prvej inštancie v nadväznosti na uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. 3Co/515/2013, zo dňa
27.1.2016, vyvodil v tejto otázke správny právny záver. V citovanom uznesení odvolací súd podrobne
vysvetlil, v akej pozícii sa žalobkyňa nachádzala, keď zabezpečila náhradný byt a žalovaný bezdôvodne

odmietol ponuku na uzavretie nájomnej zmluvy. Poukázala tiež na to, že exekučný súd nemôže otázku
zániku práva na bytovú náhradu riešiť ani ako predbežnú, a preto bolo namieste rozhodnutie o určení,
že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na poskytnutie bytovej náhrady, ktorého
určenia sa v tomto konaní žalobkyňa domáha. Je teda zrejmé, že na takomto určení má žalobkyňa
naliehavý právny záujem, jednak preto, že bez tohto určenia je jej právna pozícia neistá, jednak jej

právne postavenie sa takýmto určením zmení v tom zmysle, že sa bude môcť na základe právoplatného
rozsudku domáhať vypratania bytu žalovaným a bude môcť bytom v jej osobnom vlastníctve disponovať.

27. Ohľadom vznesenej námietky premlčania žalovaným vyjadrila nesúhlas s právnym názorom, že
došlo k premlčaniu jej práva domáhať sa výkonu rozhodnutia, keďže nepodala včas návrh na exekúciu.

Žalobkyňa totiž návrh na vykonanie rozhodnutia nemohla úspešne podať po tom, ako žalovaný odmietol
uzavrieť nájomnú zmluvu s odôvodnením, že si nesplnila povinnosť zabezpečiť mu náhradný byt, a to
z dôvodu, že exekučný súd nie je oprávnený riešiť otázku zániku práva na bytovú náhradu. Na základeuvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

28. Žalovaný v nasledovných vyjadreniach zo dňa 7.4.2017 a 19.5.2017, rovnako aj žalobkyňa vo
vyjadrení zo dňa 2.5.2017, zotrvali na svojich tvrdeniach a návrhoch.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1

CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

30. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

31. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď sa primárne zaoberal posúdením existencie naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na určení, že povinnosť žalovaného vypratať predmetný byt, pôvodne judikovaná rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, nie je viazaná na poskytnutie

bytovej náhrady. Dospel pritom správne k záveru, že naliehavý právny záujem je daný a tento svoj záver
v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil.

32. Základným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia
naliehavého právneho záujmu, ktorý predpokladá, že vyhovujúci rozsudok bude pre žalobcu po právnej

stránke významný, čiže užitočný. Určovacia žaloba sa vyznačuje svojím preventívnym charakterom, a
preto naliehavý právny záujem spravidla nie je daný, ak už došlo k porušeniu práva, keďže žalobný
nárok na plnenie konzumuje aj určovací žalobný nárok. Svoje uplatnenie má tam, kde možno pomocou
nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave
nemožno dospieť inak. Je na mieste aj v prípadoch, v ktorých účinnejšie než iné právne prostriedky

vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť nápravu,
tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi stranami sporu.
Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je má žalobca vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené a vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie
odstrániť. Prívlastok naliehavý pritom vyjadruje mieru intenzity jeho záujmu a prejaví sa v tom, že

určovací výrok rozsudku bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie
je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Žalobca musí existenciu
naliehavého právneho záujmu preukázať, okrem prípadu, že tento výslovne vyplýva z osobitného
predpisu, pričom naliehavý právny záujem musí byť daný už po začatí konania a trvať aj v čase
meritórneho rozhodovania súdu. V prípade, že žalobca tvrdený naliehavý záujem na požadovanom

určení nepreukáže, súd jeho žalobu zamietne. Pritom platí, že ak súd zamieta určovaciu žalobu pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu
preskúmaval po vecnej stránke.

33. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, že jej

zanikla povinnosť zabezpečiť náhradný byt, pretože bez tohto určenia by sa jej postavenie stalo neistým
a hoci sa medzičasom stala výlučnou vlastníčkou bytu č. 21 na ul. M. Z. X S. N., tento nemôže užívať v
dôsledku toho, že žalovaný byt dosiaľ nevypratal, odôvodňujúc tento svoj postup tvrdením, že zo strany
žalobkyne nedošlo k zabezpečeniu zodpovedajúcej bytovej náhrady. Takto konštatovanú existenciu
naliehavéhoprávnehozáujmusúdomprvejinštanciemožnopovažovaťzasprávnu.Akoužbolouvedené

i v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v tejto veci č.k. 3Co/174/2012-156, zo
dňa 31.5.2012, a obdobne v uznesení č.k. 3Co/515/2013-251, zo dňa 27.1.2016, právoplatný rozsudok,
ktorým bolo zrušené právo spoločného nájmu strán s uložením povinnosti žalovanému vypratať byt do
15 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou, je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.
Zánik práva na bytovú náhradu v dôsledku nesplnenia povinnosti povinného uzavrieť v určenej lehote

zmluvu o bytovej náhrade možno porovnať s prípadmi, ktoré sa týkali podstatnej zmeny pomerov v
porovnaní s pomermi, z ktorých vychádzal súd v základnom konaní pri rozhodovaní o bytovej náhrade.
Súdna prax zaujala stanovisko, že exekučný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia vyprataním bytu
nemôže brať zreteľ na zmenu pomerov, ku ktorej došlo od vydania vykonávaného rozhodnutia, a ktoráby mala rozhodujúci vplyv na priznanie bytovej náhrady. Takéto okolnosti môže oprávnený uplatňovať
len v ďalšom konaní, v ktorom sa bude žalobou domáhať vydania nového rozhodnutia, ktorým by bolo
určené, že povinnosť vypratať byt, viazanú pôvodne na bytovú náhradu, je vypratávaná osoba povinná

splniť bez ohľadu na túto podmienku. Vychádzajúc z uvedeného preto exekučný súd nie je oprávnený pri
vyprataní bytu riešiť otázku zániku práva na bytovú náhradu, ak oprávnený tvrdí, že toto právo zaniklo,
pretože povinný nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka,
t.j.bezdôvodnevlehote30dníoddoručeniapísomnéhovyhlásenianeuzavrelzmluvuobytovejnáhrade;
exekučný súd nemôže otázku zániku práva na bytovú náhradu riešiť ani ako otázku predbežnú. Jej

prípadné riešenie by totiž nič nemenilo na právoplatnom rozhodnutí priznávajúcom bytovú náhradu. Pri
exekúcii vyprataním bytu na základe právoplatného rozsudku musí preto exekučný súd vychádzať z
vykonávaného rozsudku, ktorý je exekučným titulom; exekučný súd len vykonáva to, o čom už bolo
rozhodnuté a nenahrádza súd v základnom konaní (obdobne napr. R 65/2002, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo 123/2012 zo dňa 31.7.2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
144/2009 zo dňa 19.10.2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 4/2009 zo dňa 27.8.2009).

34. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia, že povinnosť žalovaného vypratať byt v lehote
15 dní od zabezpečenia bytovej náhrady, nie je podmienená poskytnutím náhradného bytu, keďže táto
povinnosť mala byť splnená predložením riadnej ponuky na uzatvorenie nájomnej zmluvy, ako aj z
dôvodu, že v čase po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120,

zo dňa 3.2.2005, došlo k podstatnej zmene pomerov. Takúto žalobu možno s ohľadom na zákonnú
úpravu, ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov a okolnosti sporu považovať za jediný efektívny
prostriedok ochrany ohrozeného práva žalobkyne. Stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom
vzťahu medzi stranami sporu by totiž za daných okolností nebolo možné eliminovať vo vykonávacom
konaní (keďže ide o otázku, ktorú možno riešiť iba v základnom, t.j. nachádzacom konaní), ani v inom

konaní pred súdom, ktorým by sa žalobkyňa domáhala určenia zániku práva na náhradný byt alebo
opakovaného rozhodnutia o povinnosti vypratať byt, a to z dôvodu potreby zamedzenia existencie dvoch
protichodných rozhodnutí a z dôvodu nemožnosti rozhodovania o veci skôr právoplatne rozhodnutej.
V danom prípade je teda na mieste práve možnosť domáhať sa odstránenia stavu neistoty právneho
postavenia žalobkyne výrokom súdu o určení, že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je

viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, ako sa toho žalobkyňa domáha podanou žalobou (v zmysle
upraveného žalobného petitu). Preto považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o danosti
naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení za správny.

35. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného, spočívajúca v tvrdení, že súd prvej inštancie sa

bez vykonania ďalších dôkazov bezdôvodne odklonil od svojho právneho názoru vyjadreného
v predchádzajúcich rozhodnutiach vo veci samej, bola odvolacím súdom tiež vyhodnotená ako
nedôvodná. Z predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu jednoznačne vyplývalo, že
jedným z dôvodov pre zrušenie napadnutých rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo práve nesprávne
právne posúdenie prejednávanej veci. Strany v konaní pred vyhlásením napadnutého rozsudku

vykonanie ďalších dôkazov nenavrhovali, skutkový stav veci bol v rámci konania pred súdom prvej
inštancie zistený dostatočným spôsobom na účely rozhodnutia vo veci samej, súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí odôvodnil svoje skutkové a právne závery, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní,
a preto táto námietka žalovaného nemohla účinne spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie
vyjadrených v napadnutom rozhodnutí.

36. Odvolacie dôvody žalovaného, týkajúce sa právneho posúdenia hmotnoprávnych aspektov
uplatneného práva žalobkyne, smerovali tiež proti právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že
povinnosť zabezpečiť náhradný byt žalobkyňou zanikla z dôvodu, že z jej strany bola táto povinnosť
riadne splnená. Obdobne žalovaný namietal nesprávne posúdenie otázky konania v rozpore s dobrými

mravmi, ktorého sa mal dopustiť najmä tým, že riadne a včas neplatil nájomné a úhrady za služby
spojené s užívaním predmetného bytu.

37. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobkyňa riadne splnila svoju povinnosť
zabezpečiť náhradný byt tak, ako bola splnením tejto povinnosti podmienená povinnosť žalovaného

vypratať predmetný byt v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa
3.2.2005. Žalobkyňa listom zo dňa 28.10.2005 oznámila žalovanému, že mu zabezpečila v súlade s §
712anasl.Občianskehozákonníkanáhradnýbytbližšiešpecifikovanývpriloženomvyhlásenívlastníčky
bytu - pani R. Š. zo dňa 27.10.2005, ktorá v ňom vyhlásila, že poskytne žalovanému náhradný byt, a žeso žalovaným uzavrie zmluvu o nájme na dobu neurčitú. V zmysle daného vyhlásenia išlo o dvojizbový
byt v osobnom vlastníctve, evidovaný na výpise z listu vlastníctva č. XXXX vydaný Okresným úradom v
Bratislave V, Odbor katastra nehnuteľností, nachádzajúci sa na ulici T. č. XXXX/XX na treťom poschodí o

rozlohe 65 m2. Byt bol v zmysle predmetného vyhlásenia kompletne zariadený, nájomné za predmetný
bytbolostanovenénasumu12.000,-Skmesačne,vrátaneenergiíabolosplatnénatrimesiacedopredu.
Žalovaný na uvedenú ponuku reagoval listom zo dňa 2.12.2005, ktorým žalobkyni oznámil, že uvedenú
ponuku nemôže prijať, keďže mu to neumožňovala jeho finančná situácia. V predmetnom liste ďalej
uviedol, že ponúknutý byt bol v osobnom vlastníctve, ale z vyhlásenia nebolo jasné, či pani R. Š. bola

vlastníkombytu,spoluvlastníkombytualebomalaprávobytprenajať,keďžekvyhláseniunebolpripojený
príslušný list vlastníctva; žalovaný tiež tvrdil, že nerozumel označeniu adresy a odmietol náhradný byt
formou komerčného nájmu, prípadne formou iného nájmu. Žalovaný namietal, že tento úkon žalobkyne
bol neurčitý a nezrozumiteľný a ponuka bola zo strany žalobkyne iba formálna, pretože žalobkyňa
musela vedieť, že si predmetný byt nemôže po finančnej stránke dovoliť. Ponúknutý náhradný byt podľa
žalovaného nespĺňal kritériá podľa § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže nezodpovedal jeho

majetkovým pomerom, a preto súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobkyňa si splnila svoju
povinnosť poskytnúť primeraný náhradný byt.

38. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že povinnosť vypratať byt, podmienená zabezpečením
zákonom alebo súdnym rozhodnutím určenej zodpovedajúcej bytovej náhrady, je viazaná na

kvalifikované doručenie písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady zo strany osoby, v
prospech ktorej sa byt vypratáva. Týmto vyhlásením sa rozumie jednostranný právny úkon osoby, v
prospech ktorej má byť byt vyprataný, adresovaný vypratávanému bývalému nájomcovi. O forme tohto
úkonu platí, že musí byť vyhotovený písomne. Vyhlásenie musí byť podpísané tým, v prospech koho
sa má byť vypratať, teda v prípade zániku nájmu prenajímateľa je takouto osobou prenajímateľ, v

prípade zániku spoločného nájmu bytu manželmi rozvodom ich manželstva, resp. rozsudkom súdu,
druhý manžel. Z hľadiska obsahu musí vyhlásenie obsahovať dostatočne určité údaje o zabezpečenej
bytovej náhrade tak, aby ju bolo možné nezameniteľne identifikovať, a aby bolo možné posúdiť jej súlad
s bytovou náhradou, ktorá má byť podľa zákona alebo rozhodnutia súdu zabezpečená. Z vyhlásenia
musí byť zároveň zrejmé, že osobou, pre ktorú bola bytová náhrada zabezpečená, je osoba povinná byt

vypratať. Ďalej musí byť jasné, akým spôsobom má byť zmluva o bytovej náhrade uzatvorená, s kým
má byť táto zmluva uzatvorená a v akej lehote je svojím návrhom na uzavretie zmluvy o bytovej náhrade
viazaný ten, kto bytovou náhradou disponuje. Pre možnosť riadneho posúdenia primeranosti bytovej
náhrady je vhodné aj to, aby z vyhlásenia bolo zrejmé, kedy právo užívať bytovú náhradu vzniká a kedy,
prípadne za akých podmienok zaniká (napríklad pre posúdenie vhodnosti bytovej náhrady v prípade,

ak má byť zabezpečená bytová náhrada na dobu neurčitú), tiež údaje o výške nájomného a úhrad za
služby spojené s užívaním bytu. V závislosti od konkrétnej ponuky bytovej náhrady sa vyžaduje, aby bolo
predložené podpísané vyhlásenie vlastníka bytu (prípadne inej osoby oprávnenej disponovať a prenajať
ponúkaný byt) o tom, že je ochotný uzatvoriť s vypratávanou osobou nájomnú zmluvu a prenechať mu
zodpovedajúci náhradný byt do užívania.

39. Čo sa v konkrétnom prípade považuje za zodpovedajúcu bytovú náhradu, je závislé od toho, na
akú bytovú náhradu má podľa zákona alebo rozhodnutia súdu vypratávaná osoba nárok. V predmetnej
veci bol žalovanému rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005,
priznaný nárok na náhradný byt, pre ktorý v zmysle § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že

je ním byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a
členov jeho domácnosti. Predložené vyhlásenie žalobkyne o zabezpečení bytovej náhrady a priložené
vyhlásenie vlastníčky bytu - R. Š. možno podľa odvolacieho súdu, obdobne ako to posúdil i súd prvej
inštancie, označiť za právny úkon spĺňajúci vyššie uvedené náležitosti. Vyhlásenie bolo písomné, riadne
podpísané, dostatočným spôsobom identifikovalo osobu vlastníka nehnuteľnosti, osobu žalovaného,

ako aj osobu žalobkyne, ktorá si touto cestou plnila povinnosť zabezpečiť žalovanému náhradný byt.
Vyhlásenie obsahovalo dostatočne určité údaje o zabezpečenej bytovej náhrade, o výške nájomného,
ako aj to, že vlastníčka bytu bola ochotná uzatvoriť zmluvu na dobu neurčitú tak, aby boli v plnej miere
splnené podmienky zodpovedajúcej bytovej náhrady vo vzťahu k vypratávanému bytu.

40. Medzi stranami nebolo v konaní sporné, že sa v predmetnom písomnom vyhlásení vyskytli určité,
žalovaným namietané chyby (napr. pri uvedení dátumu narodenia žalovaného), tieto však možno
považovať len za drobné chyby v písaní, ktoré s prihliadnutím na ostatný obsah vyhlásenia nespôsobili
takú nejasnosť alebo neurčitosť, ktorá by spôsobovala neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka tak, ako to namietal žalovaný. Z predmetného jednostranného prejavu vôle
vlastníčky bytu R. Š. bolo možné jednoznačne a nepochybne vyvodiť slobodnú a vážnu vôľu vlastníčky
bytu uzavrieť so žalovaným nájomnú zmluvu, ako vyplynulo i z jej neskoršej výpovede v konaní pred

súdom, ako aj to, že zabezpečená bytová náhrada spĺňala požiadavky zodpovedajúceho náhradného
bytu čo sa týkalo veľkosti, vybavenia bytu, výšky nájomného a možnosti uzatvorenia nájomného vzťahu
medzi žalovaným a vlastníčkou bytu na dobu neurčitú. Predložené písomné vyhlásenie žalobkyne
o zabezpečení náhradného bytu, doložené písomným vyhlásením vlastníka ponúknutého bytu, preto
nebolo možné považovať za čisto formálny úkon žalobkyne, ako to v konaní tvrdil žalovaný. Nadbytočne

formalistický bol naopak výklad tohto prejavu vôle žalovaným, ktorý poukazom na drobné chyby v písaní
odôvodňoval svoj odmietavý postoj k zabezpečenej bytovej náhrade. Pritom v rámci konania nevyšli
najavo žiadne skutočnosti, ktoré by žalovanému objektívne bránili pokúsiť sa v spolupráci so žalobkyňou
alebo vlastníčkou ponúkaného bytu ním namietané nejasnosti odstrániť a v dobrej viere tak prispieť
k dobrovoľnému splneniu povinností na strane oboch účastníkov právneho vzťahu v zmysle rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005. Za dôvodné nebolo možné

označiť ani požiadavku žalovaného na poskytnutie zodpovedajúceho náhradného bytu zabezpečením
družstevného bytu, ani jeho požiadavku predložiť spolu s vyhlásením vlastníka bytu nájomnú zmluvu,
keďže tieto nároky žalovaného nevyplývajú ani zo zákona, ani z predchádzajúceho rozhodnutia súdu.

41. Odmietavý postoj žalovaného bol odôvodnený tiež poukazom na výšku nájomného, ktoré

presahovalo jeho finančné možnosti. Aj s touto argumentáciou žalovaného sa súd prvej inštancie
vysporiadal správne, keď uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti odmietnutia náhradného bytu
vzhľadom na výšku nájmu je potrebné posudzovať výšku nájomného predovšetkým vo vzťahu k
vypratávanému bytu a nie vo vzťahu k sociálnym pomerom osoby povinnej vypratať byt. Nájomné
v náhradnom byte musí byť porovnateľné s výškou nájomného vypratávaného bytu a zodpovedať

obvyklému nájomnému v danom mieste a v danom čase. Výška nájomného v zabezpečenom
dvojizbovom byte bola stanovená na sumu 12.000,- Sk. Z potvrdenia Národnej asociácie realitných
kancelárií zo dňa 15.5.2013 mal súd prvej inštancie preukázané, že v rozhodnom období bola priemerná
výška nájomného vrátane energií v Bratislave Petržalke za zariadený dvojizbový byt s obdobnou
rozlohou (t.j. obdobný byt ako vypratávaný byt) mesačne v sume 12.871,- Sk, t.j. v sume porovnateľnej

s navrhovanou výškou nájomného v ponúknutom náhradnom byte.

42. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov je potrebné považovať výšku nájomného za jedno
z kritérií, ktoré definujú primeranosť a vhodnosť náhradného bytu. Toto hľadisko sa však posudzuje
vo vzťahu k vypratávanému bytu, nie vo vzťahu k aktuálnej sociálnej či finančnej situácii vypratávanej

osoby. Na prenajímateľa totiž nie je možné pri rozhodovaní o vyprataní bytu a posudzovaní primeranosti
zabezpečenej bytovej náhrady automaticky prenášať „ťarchu“ aktuálnej nepriaznivej finančnej situácie
vypratávanej osoby. Osoba, v prospech ktorej sa byt vypratáva, je povinná zabezpečiť náhradný
byt zodpovedajúci predovšetkým svojou polohou, rozlohou, kvalitou, zariadením a výškou nájomného
vypratávanému bytu. Samotná okolnosť, že v čase poskytnutia náhradného bytu zodpovedajúceho

všetkým zohľadňovaným kritériám vo vzťahu k vypratávanému bytu, vypratávaná osoba tvrdila, že sa
nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, nemení nič na tom, že zodpovedajúca bytová náhrada bola
zo strany povinnej osoby skutočne zabezpečená.

43. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že

žalobkyňa zabezpečila zodpovedajúcu bytovú náhradu tak, ako jej to vyplývalo z rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005. Odmietnutie bytovej náhrady zo strany
žalovaného s poukazom na nedostatky ponuky bolo správne vyhodnotené ako bezdôvodné.

44. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávne zistenia súdu prvej inštancie ohľadom jeho konania,

ktoré vyhodnotil ako rozporné s dobrými mravmi, čím bolo tiež odôvodnené rozhodnutie o tom, že
vypratanie predmetného bytu nie je viazané na poskytnutie primeranej bytovej náhrady.

45. K tomuto argumentu žalovaného je potrebné uviesť, že právna teória i rozhodovacia prax súdov
zastáva názor, že ak v čase po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti zabezpečiť náhradný byt dôjde

k zmene pomerov, ktoré sú významné pre určenie druhu bytovej náhrady alebo povinnosti poskytnúť
bytovú náhradu vôbec, prichádza do úvahy možnosť zmeniť pôvodné rozhodnutie na základe žaloby
domáhajúcej sa takejto zmeny. Predpokladom úspešnosti takejto žaloby je nielen kvalifikovaná zmena
pomerov, ale aj skutočnosť, že k tejto zmene rozhodujúcich okolností došlo v čase po právoplatnostirozsudku o vyprataní bytu. Takáto zmena pomerov má byť posudzovaná aj s ohľadom na kritérium
dobrých mravov pri výkone práva domáhať sa vypratania bytu na jednej strane a výkone práva byt do
zabezpečenia bytovej náhrady užívať na strane druhého účastníka. Okrem zmeny bytových pomerov

vypratávanej osoby sa preto zohľadňuje i správanie vypratávanej osoby a popri iných okolnostiach
môže byť právne relevantná aj skutočnosť, že vypratávaná osoba neplatí po právoplatnosti rozsudku o
vyprataní bytu nájomné alebo iné úhrady spojené s užívaním vypratávaného bytu.

46. Práve tejto okolnosti sa žalobkyňa domáhala ako ďalšieho dôvodu pre zmenu pôvodného

rozhodnutia, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť vypratať predmetný byt do 15 dní od
zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný
konal v rozpore s dobrými mravmi, keď neplatil nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. Tieto
skutočnosti odvodil z predložených listinných dôkazov, ako aj z konaní vedených pred Okresným súdom
Bratislava IV pod sp. zn. 25C/100/2008 a sp. zn. 22C/45/2005, v ktorých sa žalobkyňa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku neplatenia nájomného

a úhrad za užívanie predmetného bytu. Súd prvej inštancie poukázal i na skutočnosť, že žalobkyňa
bola nútená odsťahovať sa s deťmi z predmetného bytu, a zároveň bola povinná platiť úhrady za
predmetný byt, ktorý užíval sám žalovaný; tiež poukázal na trestné stíhanie žalovaného vedené pod
sp. zn. 3T/202/2005 pre pokračovací trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1
Trestného zákona.

47. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pre rozhodnutie o tom, či došlo od právoplatnosti rozsudku
OkresnéhosúduBratislavaIVč.k.19C/129/2002-120,zodňa3.2.2005,t.j.ododňa10.5.2005,kuzmene
pomerov, ktorá by zakladala dôvod pre zmenu uvedeného rozhodnutia, bolo potrebné skúmať obdobie
nasledujúce po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Ako správne tvrdil žalovaný v odvolaní, okolnosti

predchádzajúce právoplatnosti rozsudku v zásade nemohli mať vplyv na nové rozhodnutie súdu v tejto
veci, keďže by nebolo možné hovoriť o zmene pomerov ako predpoklade úspešnosti žaloby o určenie, že
rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa otázky konania žalovaného
v súlade s dobrými mravmi odkazoval na skutočnosti týkajúce sa ako obdobia predchádzajúceho

právoplatnosti rozsudku, tak aj obdobia nasledujúceho po jeho právoplatnosti, pričom časová hranica
medzi týmito obdobiami nebola stanovená absolútne určitým spôsobom.

48. Ako okolnosti podstatné pre posúdenie zmeny pomerov, v dôsledku čoho by výkon rozhodnutia
obsahujúceho výrok o povinnosti vypratať predmetný byt po zabezpečení bytovej náhrady, bol v rozpore

s dobrými mravmi, súd prvej inštancie správne na základe vykonaného dokazovania označil neplatenie
nájomného a úhrad spojených s užívaním predmetného bytu. Neplnenie si povinnosti hradiť nájomné
a úhrad spojených s užívaním bytu, ktoré bolo možné zohľadniť pri rozhodovaní o podanej žalobe,
sa podľa predložených listinných dôkazov týkalo roku 2006, 2007 (ako vyplýva z rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV č.k. 25C/100/2008-123), roku 2008 (ako vyplýva z upomienky a výzvy na zaplatenie

správcu nehnuteľnosti zo dňa 21.8.2009 a zo dňa 19.10.2009), tiež obdobia od júla do októbra roku 2009
(ako vyplýva z dohody o splátkovom kalendári zo dňa 30.10.2009, upomienky a výzvy na zaplatenie
správcu nehnuteľnosti zo dňa 19.10.2009, z listu - informácie o vlastníkovi za január 2009 - október
2009). I keď treba podotknúť, že vo vyjadrení k odvolaniu namietala žalobkyňa neplatenie úhrad
spojených s užívaním bytu do roku 2007. Na neplnenie povinnosti platiť nájomné a úhrady spojené

s užívaním bytu za obdobie predchádzajúce právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, nebolo možné v tomto konaní prihliadať. Pokiaľ ide o trestné
stíhanie žalovaného pre pokračovací trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods.
1 Trestného zákona, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa s maloletými deťmi v dôsledku správania sa
žalovaného opustila spoločnú domácnosť so žalovaným - byt na ul. M. Z. X S. N., tieto súd taktiež

nemohol označiť za dôvody majúce za následok zmenu pomerov, ktoré by odôvodňovali potrebu zmeny
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005. Mohli však prispieť k
dotvoreniu si komplexného náhľadu na vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným.

49. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané, že

žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z užívania predmetného bytu, keď neplatil riadne a
včas nájomné a úhrady spojené s užívaním predmetného bytu v období po právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005. Žalobkyňa ako vlastníčka bytu
(predtým rozhodnutím súdu určená ako nájomníčka a členka družstva) si musela uplatňovať nárok navydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného až súdnou cestou. Toto konanie žalovaného nebolo
možné považovať za nedbanlivostné alebo inak nezavinené opomenutie plnenia si povinností, ale s
prihliadnutím na ostatné okolnosti veci za konanie kolidujúce so všeobecne uznávanými pravidlami

správania sa a s morálnymi hodnotami občianskej spoločnosti. Takýmto konaním v rozpore s dobrými
mravmi došlo zo strany žalovaného k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré
by nemalo požívať súdnu ochranu, a preto môže v konkrétnom prípade v zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe všeobecných súdov predstavovať dôvod pre zmenu rozhodnutia, ktorým bolo pôvodne vypratanie
nehnuteľnosti podmienené zabezpečením zodpovedajúcej bytovej náhrady. Preto sa odvolací súd

stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru, že ďalšie viazanie povinnosti vypratať
predmetný byt na zabezpečenie bytovej náhrady by predstavovalo v dôsledku zmeny pomerov medzi
stranami sporu výkon práva na strane subjektu užívajúceho predmetný byt v rozpore s dobrými mravmi.
To platí zvlášť v prípade, ak zo strany žalobkyne došlo k zabezpečeniu zodpovedajúcej bytovej náhrady,
napriek tomu, že žalovaný túto skutočnosť popieral.

50. Ďalej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa
nevyporiadania ostatných majetkovoprávnych vzťahov medzi stranami sporu, ako aj tvrdenie, že to
bola práve žalobkyňa, ktorá konala v rozpore s dobrými mravmi, keď rôznymi formami obmedzovala
žalovaného v užívaní predmetného bytu. Tvrdenia ohľadom neoprávneného vypratania osobných a
podnikateľských vecí žalovaného z predmetného bytu, výmeny zámku na vstupných dverách bytu,

snaha o zrušenie miesta podnikania žalovaného, či odpojený prívod elektriny do bytu neboli zo strany
žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, ani pred odvolacím súdom žiadnym spôsobom
preukázané.Skutočnosť,žepredmetnýbytbolzostranyžalobkyneprenechanýdonájmurómskejdvojici
taktiež nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže prenechanie bytu do nájmu
predstavuje výkon jedného z práv spojených s vlastníctvom bytu a bez ďalšieho nemožno konštatovať,

že týmto konaním sa žalobkyňa snažila bez právneho dôvodu zasahovať do práv žalovaného.

51. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie otázky premlčania nároku
žalobkyne. Podstata argumentácie žalovaného spočívala v tom, že nárok žalobkyne domáhať sa
vypratania bytu v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 19C/129/2002-120, zo dňa

3.2.2005, bol premlčaný, keďže návrh na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti nebol zo strany
žalobkyne podaný v desaťročnej premlčacej dobe, rovnako nebolo v tejto dobe zahájené iné konanie,
ktoré by v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka malo za následok spočívanie premlčacej doby. Konanie
v prejednávanej veci nepovažoval žalovaný za konanie, v dôsledku ktorého by došlo k spočívaniu
premlčacej doby, keďže rozsudok v tejto veci môže mať výlučne deklaratórny účinok, ktorý nemá vplyv

na plynutie premlčacej doby iniciovanej právoplatnosťou rozsudku s konštitutívnymi účinkami, ktorý je
zároveň exekučným titulom v danej veci.

52.Natomtomiestemožnokonštatovaťčiastočnúsprávnosťargumentáciežalovaného,ktorýuviedol,že
deklaratórnyrozsudokvzásadenemožnospájaťsúčinkamispočívaniapremlčacejdobyakotovyplývaz

§ 112 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje inštitút spočívania premlčacej doby v dôsledku uplatnenia
práva na súde alebo u iného príslušného orgánu. Obdobne to možno odvodiť aj z preventívnej povahy
určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, ktorou sa sleduje ochrana ohrozeného práva v prípade, ak k
jeho porušeniu ešte nedošlo a nezačala tak plynúť lehota na uplatnenie si subjektívneho práva žalobou
naplnenie,ktorásaklasickyspájasúčinkamispočívaniapremlčacejdoby.Odvolacísúdvšakkonštatuje,

že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého podanie určovacej žaloby a ďalšie riadne pokračovanie v konaní
o určovacej žalobe nemá vplyv na plynutie premlčacej doby, neplatí absolútne.

53. Právna teória i súdna prax totiž pripúšťa aj takú interpretáciu § 112 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorej v prípade existencie naliehavého právneho záujmu na určení práva (ako bolo odôvodnené

vyššie), ak premlčacia doba už začala plynúť, môže spôsobovať spočívanie premlčacej doby aj
dôvodne podaná určovacia žaloba. Takýto výklad ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka však
v žiadnom prípade nemožno považovať za pravidlo, naopak, uplatňuje sa len výnimočne tam, kde
by odmietnutie pripustenia takejto interpretácie konštituovalo stav nezlučiteľný so zásadou zákazu
odmietnutia spravodlivosti, kedy nie je možné efektívne sa domáhať ochrany svojho subjektívneho práva

inak, ako dôvodne podanou žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak naliehavý právny záujem
je preukázateľne daný.54. Takáto interpretácia bola prijatá súdmi osobitne v súvislosti s rozhodovaním o zmene rozhodnutia,
ktoré viazalo vypratanie bytu na zabezpečenie bytovej náhrady. Dôvodom je skutočnosť, že rozsudkom
o zrušení práva spoločného nájmu manželov a o povinnosti jedného z manželov vypratať byt po

zabezpečení bytovej náhrady sa medzi stranami sporu vytvára nový právny vzťah vyplývajúci z § 705
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je charakterizovaný okrem iného právom jedného z manželov
na bývanie v predmetnom byte až do kvalifikovaného zabezpečenia bytovej náhrady. Keďže sa tento
právny vzťah zakladá so zreteľom na okolnosti, ktoré sú dané v čase tohto rozhodovania súdu, a ktoré
sa týkajú v danom čase aktuálnych pomerov strán sporu, a pretože sa tieto okolnosti do faktického

zabezpečenia alebo po zabezpečení bytovej náhrady môžu podstatne zmeniť, je nevyhnutné pripustiť
právny prostriedok, ktorý by umožnil, aby sa zmena kľúčových pomerov pre rozhodnutie o bytovej
náhrade mohla v odôvodnených prípadoch premietnuť aj do trvania práva na bývanie vo vypratávanom
byte, resp. do trvania práva na bytovú náhradu. Nemožno totiž pripustiť, aby v takýchto prípadoch
nebolo možné prihliadať na podstatnú zmenu pomerov rozhodujúcich pre určenie povinnosti zabezpečiť
bytovú náhradu a postaviť tak vlastníka bytu do podstatne nevýhodnejšej situácie, v rámci ktorej by

mal vo vzťahu k vypratávanému bytu menej práv ako ten, kto má len časovo obmedzené právo v
byte bývať. Ako bolo vyššie odôvodnené, domáhať sa prihliadania na podstatnú zmenu okolností nie
je možné v takomto prípade efektívne dosiahnuť inak, ako žalobou o určenie, že predchádzajúcim
rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. A hoci
žalobu o zmenu takého rozhodnutia je možné subsumovať pod kategóriu určovacích žalôb podľa § 137

písm. c) CSP, predsa je potrebné vzhľadom na osobitý charakter rozhodnutia, ktorým sa s ohľadom
na aplikáciu klauzuly rebus sic stantibus mení skoršie rozhodnutie súdu, priznať rozhodnutiu o takejto
žalobekonštitutívneúčinky,keďžejehoprávoplatnosťousameníobsahprávnehovzťahumedzistranami
sporu založený skorším rozhodnutím súdu. V súdnej praxi sa preto v záujme dosiahnutia spravodlivého
usporiadania právnych vzťahov osvojil právny názor vyjadrený už v rozhodnutí R 25/1980, v zmysle

ktorého je potrebné pripustiť, ak dôjde k zmene pomerov, v dôsledku čoho by bolo ďalšie viazanie
vysťahovania z vypratávaného bytu na zabezpečenie bytovej náhrady nutné považovať za zneužitie
práva proti záujmom spoločnosti, spoluobčanov alebo by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby súd
určil, že skôr uložená povinnosť na vypratanie bytu nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu
(napr. Cpj 40/1983, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 12/2000 zo dňa 28.9.2000, uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 123/2012 zo dňa 31.7.2013).

55. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustálená rozhodovacia prax súdov explicitne predpokladá a pripúšťa
možnosť zmeniť v dôsledku zmeny pomerov pôvodné rozhodnutie viažuce povinnosť vypratať byt na
zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady. Takýmto rozhodnutím vo veci samej dochádza k zmene

právnych vzťahov medzi stranami sporu založených predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím súdu,
v dôsledku čoho možno konštatovať, že rozhodnutie súdu o tom, že rozsudkom uložená povinnosť
vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, má konštitutívne účinky. Preto možno
prijať záver, že v danej veci ide o osobitný typ určovacej žaloby, ktorú je potrebné spájať aj s účinkami
spočívania premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka.

56. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, ktorým došlo k
zrušeniu práva spoločného nájmu k trojizbovému bytu č. XX na ul. M.na Z. č. X S. N., a ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 15 dní od zabezpečenia náhradného
bytu žalobkyňou, nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2005. Žaloba v tejto veci bola súdu prvej inštancie

doručená dňa 16.9.2008. Podanie žaloby, ktorou sa žalobkyňa po úprave petitu domáhala určenia,
že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, ako
aj ďalšie riadne pokračovanie v konaní, má za následok spočívanie premlčacej doby iniciovanej
právoplatnosťou vyššie označeného rozsudku. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením
žalovaného, podľa ktorého sa žalobkyňa nemohla efektívne domáhať ochrany svojho subjektívneho

práva určovacou žalobou pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v
dôsledku premlčania práva na výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV č.k. 19C/129/2002-120,
zo dňa 3.2.2005. Takéto právne posúdenie prejednávanej veci by malo za následok podstatné sťaženie
možnostidomáhaťsaochranyprávvyplývajúcichjednakzvlastníctvapredmetnéhobytu,jednakzvyššie
uvedeného rozsudku. Keďže ustálená rozhodovacia prax súdov vylučuje, aby exekučný súd pri výkone

rozhodnutia o vypratanie nehnuteľnosti skúmal otázku zániku viazanosti vypratania bytu zabezpečením
zodpovedajúcej bytovej náhrady, nie je možné vykladať postup žalobkyne, ktorá (hoci nie ihneď po
odmietnutí prijatia ponuky bytovej náhrady žalovaným, no predsa v rámci plynutia premlčacej doby)
nezostala pri ochrane svojich práv pasívna, ale pred podaním návrhu na výkon rozhodnutia iniciovalakonanie o určenie, že rozsudkom uložená povinnosť vypratať byt nie je viazaná na zabezpečenie bytovej
náhrady, v jej neprospech a „sankcionovať“ ju následkami premlčania práva na výkon rozhodnutia v
dôsledku dosiaľ neskončeného konania o tomto určení.

57. Opačný právny názor by totiž kolidoval so zásadou vymožiteľnosti práva ako jedného zo
základných atribútov právneho štátu a staval by zákonom garantovanú ochranu vlastníckeho práva a
s ním súvisiacich práv len na iluzórnu úroveň. Preto bola námietka žalovaného ohľadom premlčania
práva žalobkyne na uplatnenie si práv vyplývajúcich z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.

19C/129/2002-120, zo dňa 3.2.2005, odvolacím súdom vyhodnotená ako nedôvodná.

58. Záverom s ohľadom na ostatné námietky žalovaného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP; pripomína, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.

59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, keďže mala v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie
plný úspech.

60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).