Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. august 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709202337
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5709202337.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: Mgr. E. Y., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Ul. P. J. F. XXXX/XX, A., právne zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom,
so sídlom Mlynská 28, Košice, IČO: 00 620 157, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Martin,
so sídlom Kollárova 2, Martin, IČO: 00 365 327, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní

žalovaného proti platobnému rozkazu Okresného súdu Martin č. k. 9C/47/2009-924 zo dňa 01.07.2020,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „okresný súd“)
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady za bolesť spolu s

5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do
zaplatenia a sumu 2.340,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol
(výrok II.). Žalovanému proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Žalobkyni uložil
povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v rozsahu 5/6 a žalovanému povinnosť nahradiť

Slovenskej republike trovy štátu v rozsahu 1/6 celkových trov štátu (výrok IV.). O výške náhrady trov
konania štátu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (výrok V.). V dôvodoch svojho pomerne rozsiahleho rozhodnutia uviedol,
že po vykonanom dokazovaní dospel k presvedčeniu, že žalovaný nesie zodpovednosť za zdravotné
poškodenie žalobkyne vyvolané infekciou pseudomonas aeruginosa po právnej stránke poukazujúc na
ust. § 420 Občianskeho zákonníka. K predmetnému záveru okresný súd dospel preto, lebo z množstva

vykonaných dôkazov, predovšetkým znaleckých posudkov si osvojil názor vyslovený v znaleckom
posudku organizácie Forensic.sk, Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s. r. o., so sídlom v
Bratislave, že k zaneseniu pseudomonadovej infekcie u žalobkyne mohlo dôjsť v období od 04.01.2006
do 19.01.2006, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedená infekcia je typická infekciou charakteristickou
pre nemocničné prostredie, a preto je ťažké predpokladať (aj keď z časového hľadiska v priebehu
infekcie to nie je vylúčené), že by mohla byť zanesená pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej

rany dňa 30.12.2005, vzhľadom na skutočnosť, že stehy boli žalobkyni vyberané v domácom prostredí.
Tento záver bol podložený predovšetkým výsluchom MUDr. O. T., ktorý pre okresný súd a za znaleckú
organizáciu Forensic.sk vypovedal na pojednávaní dňa 07.09.2016 a na výpoveď, ktorého súd prvej
inštancie v podrobnostiach odkázal. Súd prvej inštancie si teda osvojil záver, že aj keď pri odobratí
stehov z operačnej rany dňa 04.01.2006 pri rehospitalizácií žalobkyne nebola zistená prítomnosť
pseudomonas aeruginosa (ktorá bola potvrdená a z materiálu odobratého pri operácií 19.01.2006),

boli prítomné v mieste operačnej rany iné baktérie, ktoré vytvárali vhodnejšie podmienky pre ďalší
infekt, vyvolaný pseudomonas aeruginosa, ku ktorému však došlo až počas hospitalizácie žalobkyne včase od 04.01.2006 do 19.01.2006. Práve infekcia, ktorá u žalobkyne vznikla v nemocničnom prostredí
v tomto období bola dôvodom a podľa vykonaného dokazovania jediným dôvodom neúspešnosti
operácie z 13.12.2005. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie na rozdiel od žalobkyne dospel

k presvedčeniu, že je nutné zvažovať zodpovednosť žalovaného len za zdravotné následky, ktoré u
nej vznikli po 04.01.2006 a nie tak, ako to tvrdila už od 13.12.2005, teda od momentu vykonania
lekárskeho zákroku. S poukazom na vykonané znalecké dokazovanie, okresný súd vylúčil možnosť,
že by sa žalobkyňa nakazila už pri operačnom zákroku dňa 13.12.2005, resp. do konca svojej
hospitalizácie v súvislosti s týmto zákrokom, teda do 23.12.2005 a vylúčila aj možnosť, že by žalobkyňa

sa predmetnom baktériou nakazila v domácom prostredí, prípade pri extirpácii stehov dňa 30.12.2005,
keďže ide o nákazu, ktorá je charakteristická pre nemocničné prostredie. Konštatovanie žalobkyne o
veľkých bolestiach a vysokých teplotách môže vyjadrovať len jej subjektívne pocity. Žalobkyňa totiž
nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam z obdobia od 23.12.2005 do 04.01.2006, ktorý
by potvrdzoval existenciu tak vysokých teplôt, aké žalobkyňa uvádzala pri svojej rehospitalizácií dňa
04.01.2006, keď s ňou bola spísaná anamnéza, a preto keďže objektívne zdravotné nálezy žalobkyne

pre to nesvedčali, súd vylúčil, že by zdravotné ťažkosti žalobkyne vo vianočnom období medzi dvoma
hospitalizáciami boli spôsobené práve infekciou pseudomonas aeruginosa. Trvalé zdravotné následky
žalobkyne tak, ako vyplynuli zo znaleckého posudku MUDr. Lisánskeho a zdravotné výkony, ktorým
sa musela podrobiť v súvislosti s liečbou zápalu vyvolaného nozokomiálnou nákazou, vznikli počas
rehospitalizácie žalobkyne po 04.01.2006 a podľa presvedčenia súdu žalovaná strana neprodukovala

dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne
opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne takmer celkom eliminovať, hoci
žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom prostredí. V období od 04.01.2006
preto podľa presvedčenia súdu zdravotná starostlivosť žalobkyni nebola poskytnutá riadne, teda tak,
aby k nozokomiálnej nákaze nedošlo. Aj keď žalovaný predkladal najmä v trestnom konaní hygienické

a sterilizačné plány, ktoré boli súčasťou trestného spisu, poskytol žalobkyni aj antibiotickú liečbu, tieto
opatrenia boli nepostačujúce k tomu, aby sa infekcii baktériou pseudomonas aeruginosa u žalobkyne
v období po 04.01.2006, zabránilo. Na druhej strane žalovaný neprodukoval dosť dôkazov, ktoré
by súd presvedčili, že vykonal voči žalobkyni také konkrétne aseptické opatrenia, ktorými by riziko
nozokomiálnej nákazy u žalobkyne eliminovala na najnižšiu možnú mieru. Okresný súd preto dospel k

presvedčeniu, že u žalobkyne je potrebné odškodniť bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda
odškodniť poškodenie zdravia, ktoré bolo preukázateľne vyvolané infekciou, ktorú žalobkyňa získala v
priestoroch nemocnice žalovaného v období od 04.01.2006 do 19.01.2006, keď už bola táto infekcia
jednoznačne verifikovaná. Aj keď sa výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
preukazuje lekárskym posudkom, aký žalobkyňa už k pôvodnej žalobe podala, v zmysle § 7 ods. 6

zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej
len „zák. č. 437/2004 Z. z.“) ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného, alebo
o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môže tak poškodený,
ako aj osoba, ktorá zodpovedá za poškodenie zdravia, požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa
osobitného predpisu. Napriek tomu, že žalobkyňa nebola spokojná s bodovým hodnotením, ktoré vo

svojom znaleckom posudku podal MUDr. Lisánsky, súd dospel k presvedčeniu, že žalobkyňu je potrebné
odškodniť práve podľa tohto znaleckého posudku, ktorý považoval za správny a podaný v súlade s
dostupnou zdravotnou dokumentáciou žalobkyne a v súlade so zákonnými zásadami odškodňovania
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Naopak, lekársky posudok, ktorý žalobkyňa predložila
spolu so žalobou, súd prvej inštancie považoval za nevieryhodný, nadhodnotený, nezodpovedajúci

skutočným zákrokom, ktoré u žalobkyne boli vykonané a nálezom, ktoré u žalobkyne vznikli v súvislosti s
tým poškodením zdravia, za ktoré tak, zodpovedá žalovaný. Znalecký posudok MUDr. Lisánskeho spolu
sjehovýpoveďounapojednávaníokresnýsúdpovažovalzavecnesprávny,erudovanýakorešpondujúci
aj so záverom znalcov pribratých v trestnom konaní. Preto zamietol návrh žalobkyne na kontrolné
znalecké dokazovanie. Vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný zodpovedá za bolesť, ktorú žalobkyňa

utrpela v súvislosti s liečbou, ktorá bola nutne vyvolaná nozokomiálnou nákazou, preto zodpovedá za
bolesť utrpenú žalobkyňou pri operačnom výkone dňa 19.01.2006, 16.02.2007, 20.03.2007, 03.09.2007,
14.11.2007 a 23.11.2007, pričom bolesť MUDr. Lisánsky v dodatku znaleckého posudku obodoval
počtom240bodov.Ajkeďžalovanývzniesolnámietkupremlčaniaunárokochžalobkynenaodškodnenie
bolesti za operáciu 19.01.2006 a 16.02.2007, s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka,

súd prvej inštancie sa s názorom žalovaného na premlčanie týchto nárokov nestotožnil. Uviedol, že
prítomnosť pseudomonas aeruginosa bola u žalobkyne potvrdená po operačnej revízii dňa 19.01.2006 a
všetky ďalšie operácie dňa 06.02.2007, 30.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007 boli vyvolané
potrebou liečby tohto zápalu v hĺbke pôvodného operačného poľa, teda pri pravom bedrovom kĺbežalobkyne. Všetky operácie slúžili prioritne liečbe zápalu, ktorý vyústil potom v trvalý následok, teda
chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Až po poslednom operačnom zákroku
23.11.2007 sa podarilo zápal u žalobkyne dostať pod kontrolu aspoň do takej miery, že ďalšia liečba

tohto zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v oblasti horného konca stehennej kosti nevyžadovala. Preto
okresný súd vec uzatvoril tak, že liečba žalobkyne v súvislosti so zápalom bola ukončená operačným
spôsobom až 23.11.2007 a približne k tomuto dňu bol zápal vyvolaný pseudomonas aeruginosa u
žalobkyne zvládnutý do tej miery a súčasne zdravotný stav žalobkyne ustálený do tej miery, že ďalšia
operačná liečba potom už nebola potrebná. Preto liečebný proces u žalobkyne, ktorý začal prvou

operáciou 19.01.2006 a pokračoval až do poslednej operácie 23.11.2007, bol ukončený operačne
práve k 23.11.2007, a preto podľa presvedčenia okresného súdu až od tejto chvíle začala plynúť u
žalobkyne dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za takýto druh
liečby, akému sa v tomto období žalobkyňa podrobila. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spočívajúcej
v sťažení spoločenského uplatnenia, tam premlčacia doba plynie od doby, kedy možno objektívne
vykonať bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, teda táto doba plynie od momentu,

keď sa zdravotný stav poškodeného ustálil, to znamená rok po poslednej operácii. Súd s poukazom
na vyššie uvedené nepovažoval nárok žalobkyne na odškodnenie bolesti za zákroky 19.01.2006 a
16.02.2007 za premlčaný, nakoľko tieto boli súčasťou permanentne pokračujúcej liečby zápalu, ktorý
u žalobkyne vznikol. Ak teda žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 12.03.2009, podala ju v rámci
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa má preto nárok na odškodnenie bolesti

podľa doplnku znaleckého posudku MUDr. Borisa Lisánskeho v rozsahu 240 bodov pri hodnote bodu
12,456 eur. Suma 12,456 eur je 2 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve v roku 2006
(622,80 eur). Okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne
operačným spôsobom vznikol až v roku 2007, a preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu
zamestnanca v národnom hospodárstve je nutné zobrať mzdu za rok 2006, teda za rok predchádzajúci

roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť. Keďže nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia
užalobkynespočívajúcivchronickejosteomyelitídevznikolažvroku2008,tedapoustálenízdravotného
stavu, čiže rok po poslednej operácii v roku 2007, je nutné žalobkyňu odškodniť v súlade s posudkom
MUDr. Lisánskeho počtom bodov 350, pričom však hodnota bodu predstavuje 13,374 eur, čo sú 2
% z priemernej mzdy pracovníka v národnom hospodárstve za rok 2007 (668,70 eur). Vzhľadom

na skutočnosť, že žalobkyňa sa stala v dôsledku chronickej osteomyelitídy, vyvolanej nozokomiálnou
nákazou, získanou u žalovaného, invalidná, čo bolo preukázané vyššie spomínaným rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, okresný súd mal za to, že je tu priestor aj pre 50 %-né zvýšenie odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia v súlade s ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Odškodnenie
sťaženiaspoločenskéhouplatnenia,ktorésúdžalobkynipriznalvsúladesposudkomMUDr.Lisánskeho,

predstavuje 350 bodov, či pri hodnote bodu 13,374 eur a počte 350 bodov pri zaokrúhlení nahor
predstavuje sumu 4.680,- eur a 50 %-né zvýšenie odškodnenia potom predstavuje sumu 2.340,- eur.
Spravujúc sa týmito úvahami súd prvej inštancie potom priznal titulom náhrady za bolesť žalobkyni sumu
2.990,- eur, titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 4.680,- eur, ako aj titulom 50
%-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyni sumu 2.340,- eur a napokon

aj nárok na úroky z omeškania tak, ako žiadala od 08.01.2009 vo výške 5 % ročne s poukazom na
ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si
uplatnila nárok na náhradu škody listom zo dňa 04.12.2018, pričom žalovaný jej listom z 08.01.2009
oznámil, že jej nároky neuspokojí a rovnako nesúhlasí s uzatvorením dohody o vyrovnaní za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie, žalovaný mal v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka poskytnúť žalobkyni plnenie hneď dňa nasledujúceho po doručení vyššie
uvádzaného listu, ktorým žalobkyňa vyzvala žalovaného na poskytnutie náhrady za bolesť a náhrady za
sťaženiespoločenskéhouplatnenia.Aktakneurobil,nasledujúcimdňomsadostaldoomeškania.Ztohto
dôvodu potom považoval nárok žalobkyne na úrok z omeškania požadovaný od 08.01.2009, teda deň,

keď žalovaný spísal negatívnu odpoveď vo vzťahu k žalobkyni, za dôvodný, pretože žalovaný k tomuto
dňu už bol v omeškaní s poskytnutím náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide
o 50 %-né zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 2.340,- eur, tam prirodzene
vzhľadom na znenie § 5 ods. 5 Zákona č. 437/2004 Z. z. tento nárok vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia a k tomuto 50 %-nému zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalujúca

strana ani úrok z omeškania nepožadovala. Keďže žalobkyňa, vychádzajúc z lekárskeho posudku, ktorý
predložilaaktorýokresnýsúdneakceptovalpriodškodnení,požadovalavyššiesumy,súdprvejinštancie
vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobkyne zamietol. Vzhľadom na posudok a výpoveď MUDr.
Borisa Lisánskeho nemal preukázaný iný trvalý zdravotný následok u žalobkyne, a najmä nie tie, ktoréboli uvedené v lekárskom posudku z roku 2008. Žalobkyňa predložila fotografie z mladších čias, na
ktorých nemala pri sebe barly a tiež súd z odpovede Všeobecnej zdravotnej poisťovne nezistil, že by
žalobkyňa mala predpisované barly pred rokom 2005. Tieto skutočnosti však bez ďalšieho nepotvrdzujú,

že by k trvalým následkom u žalobkyne patrili pakĺb, skrátenie pravej dolnej končatiny do 6 cm, rotačná
úchylka, či obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa a pod. Vzhľadom na
degeneratívne ochorenie kolien a chrbtice, bez súvislosti so zdravotným poškodením nozokomiálnou
nákazou, je ťažko (vzhľadom na zdravotný stav pred 13.12.2005) určiť, či problémy s chôdzou sú u
žalobkyne vyvolané výlučne súčasným stavom v oblasti bedrového kĺbu. O trovách konania súd prvej

inštancie rozhodol podľa § 257 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
keď konštatoval, že úspešnejšou stranou v spore bol žalovaný, keďže okresný súd finančné nároky
žalobkyne v prevažnej časti zamietol. Napriek uvedenej skutočnosti z dôvodov hodných osobitného
zreteľa žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, keď za skutočnosť hodnú osobitného
zreteľa považoval správanie sa žalovaného, ktorý nadhodnoteným lekárskym posudkom žalobkyňu
uviedol do omylu ohľadne dôvodov a výšky jej nárokov. O trovách konania štátu rozhodol súd prvej

inštancie podľa § 259 CSP.

2. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie tak žalobkyňa, ako aj žalovaný.

3. Žalobkyňa podala odvolanie čo do výrokov II. a IV. Odvolanie odôvodnila ustanoveniami § 365 ods.

1 písm. e), f), h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočnosti, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napokon vytkla okresnému súdu, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. V bližších podrobnostiach chronologicky zopakovala akého nároku sa v konaní domáhala a z
akých dôvodov. Nesprávnosť zistení skutkového stavu videla v tom, že súd prvej inštancie nesprávne

ustálil, že žalobkyňa sa nemohla nakaziť baktériou pseudomonas aeruginosa už pri operačnom
zákroku dňa 13.12.2005, ale až následne pri svojej rehospitalizácií u žalovaného, počnúc odo dňa
04.01.2006. Podľa okresného súdu žalobkyňa nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam
od 23.12.2005 do 04.01.2006, ktorý by potvrdzoval existenciu vysokých teplôt, či vysokých bolesti.
Rovnako zdravotné záznamy z hospitalizácie žalobkyne v dňoch 13.12.2005 až 23.12.2005 nesvedčia

o prepuknutí akútneho zápalu predmetnou baktériou. Tento nesprávny skutkový záver okresného súdu
potom čiastočne viedol aj k nesprávnemu rozhodnutiu prvoinštančného súdu, ktorý nepovažoval za
dôvodne zahrnúť do predmetu náhrady škody na zdraví aj operáciu žalovaného zo dňa 13.12.2005.
Podľa presvedčenia žalobkyne z hľadiska skutkového mali byť všetky vykonané dôkazy a z nich
plynúce skutkové zistenia posúdené vo vzájomnom kontexte a vo vzájomnej súvislosti, pričom bolo

potrebné zohľadniť vecnú a časovú súvislosť jednotlivých skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a
preukázané rôznymi dôkazmi a zohľadniť aj ich časovú a vecnú nadväznosť. V konaní bol jednoznačne
preukázaný vývoj zdravotného stavu žalobkyne a chronologický postup tohto vývoja, kedy postupne
po operácií dňa 13.12.2005 u žalovaného dochádza k nárastu ťažkosti a prejavov, ktoré je možné
označiť za prejavy ranovej infekcie po operácií. Tieto prejavy začínajú postupne narastať už počas

hospitalizácie u žalovaného pred prepustením žalobkyne dňa 23.12.2005 v podobe nárastu telesnej
teploty a bolesti, kontinuálne pokračujú po prepustení žalobkyne z nemocnice ďalším nárastom telesnej
teploty, bolestivosťou rany, výtokom z miesta rany počas vyberania stehov a následne vrcholia počas
ďalšej hospitalizácie žalobkyne u žalovaného, ktorá začala dňa 04.01.2006 a vyústila do ďalších operácií
žalobkyne. Túto časovú a vecnú nadväznosť jednotlivých skutočnosti nemožno ignorovať, nakoľko

vyplývajú z jednotlivých dôkazov vykonaných v konaní. V uvedenom smere žalobkyňa poukázala nielen
na znalecký posudok znaleckej organizácie Forensic.sk, Inštitútu forenzných medicínskych expertíz
s. r. o., ktorý bol vyhotovený v trestnom konaní a zo záveroch, z ktorých vychádzal prevažne aj
prvoinštančný súd, ale je potrebné vziať v úvahu aj vyjadrenia zástupcu znaleckej organizácie MUDr.
O. T., ktorý bol vypočutý v konaní na pojednávaní dňa 07.09.2016. Ten na základe položených otázok

okrem iného uviedol, že zistená secernácia pri extirpácii stehov z rany žalobkyne dňa 30.12.2005 môže
zadávať indíciu na to, že môže ísť o ranovú infekciu operačnej rany. Zavlečenie pri výbere stehov
je veľmi málo pravdepodobné. Žalobkyňou prezentované vyššie uvedené skutkové závery potvrdzujú
aj ďalšie dôkazy, konkrétne MUDr. A. F. dňa 06.05.2008 vypovedal ako svedok v trestnom konaní,
kde uviedol, že u žalobkyne bol pooperačný priebeh komplikovaný teplotami, na čo aj upozorňoval

operátera, ktorý aj napriek tomu žalobkyňu v takomto stave prepustil dňa 23.12.2005 do domácej
liečby. Tieto skutočnosti vyplývajú aj zo samotnej prepúšťacej správy zo dňa 22.12.2005, kde sa v
nej uvádza, že u žalobkyne sa po operačnom období vyskytujú subfebrillie až febrillie (t. j. zvýšená
teplota aj teploty nad 38 °C) aj ďalší svedok MUDr. C. P. v trestnom konaní potvrdil, že vznik infekciesúvisel s operáciou zo dňa 13.12.2005 alebo nastala bezprostredne po tomto operačnom zákroku.
Pooperačná ranová infekcia vzniká počas operácie a bezprostredne po operačnej fáze do vytiahnutia
drenu, potom sa rana uzavrie a potom sa táto infekcia ďalej rozmnožuje a prejavuje. Skutkovým

záverom okresného súdu, že ranová infekcia nastala až počas hospitalizácie žalobkyne u žalovaného
po 04.01.2006, logicky odporuje samotná nesporná skutočnosť, že žalobkyňa bola dňa 04.01.2006
hospitalizovaná práve a len z dôvodu zápalových prejavov po operácií vykonanej dňa 13.12.2005.
Jasne to vyplýva z prepúšťacej správy žalovaného, zo dňa 08.03.2006, podľa ktorej bola žalobkyňa
prijatá dňa 04.01.2006 na hospitalizáciu s teplotami, fistulou a vysokými zápalovými parametrami. Ak

teda žalobkyňa bola už dňa 04.01.2006 prijatá na hospitalizáciu žalovaného z dôvodu zápalových
prejavov na jej tele, racionálne nemožno skutkovo zdôvodniť, že infekcie nastala pri hospitalizácií
žalobkyne až po tomto dátume. Nie je preto správne ani tvrdenie súdu, že od týchto žalobkyňou
tvrdených skutočnostiach neexistovali objektívne zdravotne nálezy. Práve naopak tvrdenia žalobkyne
a obsah zdravotnej dokumentácie, ako i ďalších dôkazov sa vzájomne logicky dopĺňajú a podporujú.
Okresný súd sa s týmito skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania nevysporiadal. Z uvedených

dôvodov na základe týchto skutkových záverov mala byť do predmetu náhrady škody zahrnutá i
operácia žalobkyne zo dňa 03.12.2020. Okresný súd nesprávne vyhodnotil i výšku náhrady škody, keď
vychádzal z bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, stanoveného znalcom
MUDr. Borisom Lisánskym v znaleckom posudku č. 18/2018. Okresný súd nevzal do úvahy lekársky
postup predložený žalobkyňou spolu so žalobou, nakoľko ho označil za nevierohodný, nedohodnotený,

nezodpovedajúciskutočnýmzákrokom,ktoréboliužalobkynevykonané.Podľapresvedčeniažalobkyne
z hľadiska vykonaného bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, znalec
MUDr. Boris Lisánsky pristupoval k hodnoteniu formalisticky bez snahy skutočne bodovým hodnotením
vyjadriť poškodenie zdravia žalobkyne. Žalobkyňa vzhľadom na zásadné námietky voči záverom znalca
MUDr. Borisa Lisanského navrhla v konaní vykonať znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou za

účelom preskúmania správnosti bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
žalobkyne, ktoré vykonal znalec MUDr. Boris Lisánky. Uvedený dôkaz navrhovala žalobkyňa vykonať
aj vzhľadom k tomu, že výsluch Doc. MUDr. D. U., PhD., ktorý podal lekársky posudok predložený
žalobkyňu so žalobou už nebol z dôvodu jeho úmrtia možný. Súd prvej inštancie však tento návrh na
dokazovanie žalobkyne zamietol tak, ako zamietol aj návrh na doplnenie jej výsluchu. V tomto smere

jej uprel procesné práva aj napriek tomu, že stav konania si doplnenie dokazovania a vzhľadom na
významné rozpory znaleckého posudku MUDr. Borisa Lisanského vyžadoval. Uvedené skutočnosti
napĺňajú odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Nesprávne je aj rozhodnutie prvoinštančného
súdu pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, keď podľa názoru žalobkyne je potrebné vzhľadom k
predmetu konania vykonať ust. § 255 ods. 1 CSP v súlade so základnými princípy Civilného sporového

konania a zohľadňovať najmä kritérium spravodlivosti. Samotný úspech strany v konaní nie je možne
hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma
mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o
procesneneúspešnéhožalobcu,akmubolapriznanáaspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku,nemožno

ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Z uvádzaných dôvodov, žalobkyňa odvolací súd žiadala, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu zmenil, taktiež, že jej žalobe vyhovie, a to v rozsahu uplatnenej náhrady za
bolesť ešte v sume 30.179,02 eur s príslušenstvom, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ešte
vsume15.081,00eurspríslušenstvomazvýšenianáhradyzasťaženiaspoločenskéhouplatneniaeštev

sume 7.540,50 eur. Súčasne žiadala priznať plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie čo do výrokov I., III. a IV. Vo
svojom opravnom prostriedku namietal, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnil teda odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že spôsobil
žalobkyni škodu na zdraví porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Keďže nebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti zo strany žalovaného, vznik škody
následkom nesprávneho postupu z jeho strany a nebola preukázaná ani zodpovednosť za zdravotné
následky, ktoré nastali u žalobkyne. V podrobnostiach žalovaný namietal záver okresného súdu,

že k zaneseniu pseudomonadovej infekcie malo dôjsť v období od 04.01.2006 do 19.01.2006,
v ktorom smere si prvoinštančný súd osvojil názor vyslovený v znaleckom posudku organizácie
Forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz s. r. o., a v nadväznosti na to podaný výsluch
MUDr. O. T., na ktorý v podobnostiach odkázal. Uvedený záver označil žalovaný za nesprávny.Spoločnosť, ktorá podávala znalecký posudok totiž vo svojom znaleckom posudku uviedla viac
časových hľadísk z hľadiska možnosti zanesenia pseudomonadovej infekcie, pričom časové hľadisko,
ktoré si súd osvojil bolo len jedna z možnosti. To isté vypovedal aj MUDr. T. s tým, že dnes

určiť, čo bolo prameňom nákazy je zo spätného pohľadu prakticky nemožné. MUDr. T. nevylúčil ani
jednu z možností časových hľadísk vzniku infekcie uvádzaných v znaleckom posudku Forensic.sk.
Na podporu tejto argumentácie žalovaný poukázal aj na časti výpovede výsluchu znalca MUDr.
Lisánskeho. S poukazom na uvádzané skutočnosti, keď znalci v podstate zhodne konštatovali, že
nie je možné späť dokázať ani spôsob, ani čas, ani vehiculum, teda, čo bol prameň tej nákazy, ako

aj s poukazom na rozdielne vyjadrenia odborníkov ohľadne momentu pravdepodobnosti zavlečenie
infekcie, žalovaný označil závery okresného súdu za nesprávne, nemajúce oporu vo vykonanom
znaleckom dokazovaní. Súd nevysvetlil z akých dôvodov neprihliada a z akých dôvodov ignoroval
ďalšie vyhlásenia tej istej znaleckej organizácie a nezohľadnil v rámci svojej rozhodovacej činnosti
závery znalcov, najmä čo do konštatovania, v ktorej sa zhodli všetci znalci, že spätne čas, moment,
spôsob zavlečenia nie je možné zistiť. Žalobkyňa nepredložila súdu také relevantné dôkazy, ktoré

by jednoznačne odborne závery znalca spochybnili. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s
odôvodnením z akých dôvodov nezobral do úvahy záver znalca MUDr. Lisánskeho. Žalovaný preto
označil za nespravodlivé rozhodnutie súdu, že má zodpovednosť za skutočnosť, ktorá nastala ohľadne
zdravotného stavu žalobkyne, keď moment, spôsob a čas zavlečenie infekcie u žalovaného nebol
ani jedným zo znaleckých posudkov preukázaný. Z uvedeného vyplýva tiež aj nesprávne právne

posúdenie prvoinštančného súdu, keď aplikoval na súdenú vec ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
Rozhodnutie o tom, že žalovaný nepreukázal dostatočne vyvinenie sa podľa § 420 ods. 3 Občianskeho
zákonníka je nesprávne. Zo strany žalovaného bolo preukázane, že nedošlo k zanedbaniu septických
a aseptických štandardov, v predmetnom prípade boli vykonané štandardné opatrenia na zamedzenie
vzniku infekcie. Je nesporné, že zo strany Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Martine

bolo vykonané monitorovanie a kontrola hygienicko-epidemiologického režimu klinky žalovaného, o
čom svedčí správa RÚVZ zo dňa 08.04.2008, ako aj výsluch MUDr. U.. Na základe priebežne
vykonaných kontrolných meraní zo strany RÚVZ nebol na pracovisku OTK v roku 2005 zachytený výskyt
pseudomonady. Na preukázanie tejto skutočnosti žalovaný predložil súdu dňa 05.10.2016 protokol o
skúškach sterility a protokol o skúškach mikrobiologických sterov z prostredia Regionálneho úradu

verejného zdravotníctva z 19.10.2005 s negatívnym výsledkom výskytu pseudomonas. Prevádzka
pracoviska nebola zo strany RÚVZ zastavená, ani nijakým spôsobom obmedzená. Predmetné tvrdenia
žalovaného potvrdzujú výpovede vedúcich zamestnancov klinky, ktorí zabezpečovali riadenie a kontrolu
dodržiavania hygienicko-epidemiologického režimu v zmysle štandardného pracovného postupu pre
hygienicko-epidemiologický režim pracoviska. Za ďalšie žalovaný poukázal na znalecké posudky

vypracované v trestnom konaní, ako aj v rámci občianskoprávneho konania, pričom ani v jednom z
nich nebolo konštatované porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného a spochybnené činnosti
ohľadne zabránenia vzniku infekcie, nebolo konštatované porušenie hygienicko-epidemiologického
režimu. Priznaný nárok na bolestné žalovaný označil za z časti premlčaný, a to z toho dôvodu, že
skutkové zistenie, kedy sa z hľadiska bolesti zdravotného stavu žalobkyne ustálil závisí na vyjadrení

lekára a nie na voľnej úvahe súdu, ide totiž o posúdenie skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti.
Hodnotenie poškodenia za bolesť bolo možné stanoviť po zhojení operačnej rany, teda v intervale
cca 10 až 14 dní po jednotlivých operačných výkonoch (viď str. 30 znaleckého posudku 18/2018
znalca MUDr. Lisánskeho). Premlčacia doba ohľadne uplatneného nároku na bolestné podľa § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka tak uplynula s poukazom na dátum podania žalobného návrhu dňa

12.03.2009 a prvého možného stanovenia hodnotenia za bolesť po jednotlivých operačných výkonoch
v prípade : operačného výkonu zo dňa 13.12.2005 - najneskôr 27.12.2007, operačného výkonu zo dňa
19.01.2006 - najneskôr 02.02.2008 a operačného výkonu zo dňa 16.02.2007 - najneskôr 02.03.2009.
Za rozhodujúce v tomto prípade je treba považovať určenie ustálenia zdravotného stavu žalobkyne
pre účely hodnotenia bolestného zo strany znalca. Nesprávne je tiež rozhodnutie okresného súdu v

tej časti, ktorá sa týka určenia sadzby bolestného. Súd priznal nárok na bolestné, pričom v konaní sú
odškodňované nároky bolestného za bolesť vytrpenú pri zákrokoch v roku 2006 a 2007. S poukazom
na ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., mal správne prvoinštančný súd v prípade zákroku
v roku 2006 za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve vziať
mzdu za rok 2005, teda za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť, t.

j. 11,46 eur a len v prípade zákroku vykonaného v roku 2007 mzdu za rok 2006, t. j. 12,456,- eur.
Nesprávne je aj rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým priznal žalobkyni 50 % zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia sumou 2.340,- eur. V tomto smere nesprávne aplikoval § 5 ods.
5 citovaného zákona, v zmysle ktorého má súd možnosť nie povinnosť zvýšiť náhradu za sťaženiespoločenského uplatnenia z dôvodu uznania invalidity. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz, že
sa stala invalidnou výlučne v dôsledku chronickej osteomyelitídy, vyvolanej nozokomiálnou nákazou,
získanou podľa súdu u žalovaného. Rozhodnutie sociálnej poisťovne zo dňa 14.11.2007 neobsahuje

dôvod, pre ktorý bola žalobkyni priznaná invalidita, preto toto rozhodnutie nemožno považovať za dôkaz
o tom, že na strane žalobkyne došlo k invalidite výlučne z dôvodov, za ktoré je daná podľa súdu
zodpovednosť zo strany žalovaného. Navyše jedným z predpokladov priznania invalidity je dlhodobo
nepriaznivýzdravotnýstavžiadateľkyoinvalidnýdôchodok.Nepriaznivýzdravotnýstavjestavdlhodobý,
ktorý však žalovaný nijakým spôsobom nezapríčinil. Inými slovami povedané, invalidita, ktorá bola

žalobkyni podľa predloženého rozhodnutia priznaná, nemohla byť priznaná z dôvodov, za ktoré by podľa
súdumalniesťzodpovednosťžalovaný,pretoniejemožnézvýšeniepodľa§5ods.5citovanéhozákona.
Napokon v závere svojho odvolania žalovaný za nesprávne označil aj rozhodnutie o trovách konania,
keď vyslovil presvedčenie, že v uvedenom prípade mal súd priznať trovy konania podľa pomeru úspechu
vo veci v súlade s § 255 ods. 1 CSP žalovanému. Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok
okresného súdu zmeniť a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť.

5. Žalobkyňa v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v súčasnosti už z povahy veci
nie je prakticky možné preukázať konkrétny prameň prenosu nákazy pseudomonadovej infekcie do tela
žalobkyne. Keďže reálne preukázanie takejto skutočnosti je nemožné, nie je možné ani od žalobkyne
spravodlivo považovať, aby existenciu takejto skutočnosti reálne v konaní preukázala. Za daného stavu

bolo povinnosťou žalobkyne tvrdiť a preukázať iné okolnosti a skutočnosti, z ktorých by súd mohol
spravodlivo vyvodiť záver, že infekcia bola do tela žalobkyne zavedená práve v čase jej hospitalizácie u
žalovanéhoažezdrojnákazypochádzazprostrediažalovaného.Vtomtosmerežalobkyňajednoznačne
dôkazne bremeno uniesla. V konaní bolo potrebne zohľadniť vecnú a časovú súvislosť jednotlivých
skutočnosti, ktoré boli v konaní zistené a ich časovú a vecnú nadväznosť. Zdravotný stav žalobkyne

mal po vykonanej operácií dňa 13.12.2005 nesporný vývoj a chronologický postup. Žalobkyňa naďalej
zotrvávala na svojom presvedčení, že k prenosu nozokomiálnej nákazy do tela muselo dôjsť už
pri prvotnej hospitalizácií u žalovaného a vzhľadom na kmeň baktérie, ktorý sa typický vyskytuje
v zdravotníckych zariadeniach je zrejmé, že tento bol prenesený do tela žalobkyne zo zariadenia
žalovaného. V konaní bolo preukázané, že príznaky ranovej infekcie u žalobkyne boli už pri výbere

stehov dňa 30.12.2005 a samotná opätovná hospitalizácia žalobkyne dňa 04.01.2006 bola z dôvodu, že
žalobkyňa mala v rane silné bolesti a vysoké teploty. Je teda nelogické a racionálne nezdôvodniteľné
tvrdiť, že k prenosu infekcie došlo až pri výbere stehov dňa 30.12.2005, resp. pri hospitalizácií žalobkyne
od 04.01.2006, nakoľko v tom čase už prejavy ranovej infekcie u žalobkyne boli prítomné. Pokiaľ ide
o právnu stránku veci, podľa presvedčenia žalobkyne zodpovednosť žalovaného treba posudzovať

podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka. Ide o zodpovednosť objektívnu, u ktorej sa nevyžaduje
zavinené porušenie povinnosti, keďže v danom prípade tzv. zodpovednosť za výsledok. V tomto smere
je teda úplne irelevantné, či zo strany žalovaného došlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti lege artis
alebo nie, či boli dodržané všetky hygienicko-epidemiologické štandardy. Irelevantné je tiež to, či nie
je technicky možné dosiahnuť úplnú sterilitu prostredia. Na strane žalovaného je daná zodpovednosť

aj podľa § 421a Občianskeho zákonníka, ktorej sa nemožno zbaviť. V zmysle citovaného ustanovenia,
každý zodpovedá za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci,
ktoré sa pri plnení záväzku použili. Zodpovednosť podľa citovaného zákonného ust. sa vzťahuje aj na
poskytovanie zdravotníckych služieb. S vznesenou námietkou premlčania sa žalobkyňa nestotožnila,
pretože žalovaný opomína základný fakt, že k zhojeniu rany nedošlo v dobe 10 až 14 dní po jednotlivých

operáciách, nakoľko operačná rana žalobkyne neustále hnisala, čím sa liečba neustále a kontinuálne
predlžovala a k zhojeniu rany nedošlo ani po niekoľkých operačných výkonoch. Liečenie žalobkyne a
jednotlivé operácie, za ktoré sa dožaduje náhrady škody predstavujú jeden kontinuálny celok procesu
liečby a v tomto zmysle treba k hodnoteniu tejto náhrady aj pristupovať. S uvedeným súvisí aj otázka
stanovenia hodnoty bodu pri stanovení náhrady za bolesť. Liečba žalobkyne, ako určitý kontinuálny

celok, bola ukončená v roku 2007, preto je záver okresného súdu ohľadne stanovenia hodnoty bodu pri
náhrade za bolesť bez akýchkoľvek pochybnosti správny. Správny je aj záver okresného súdu ohľadom
priznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. V zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovoch konania žalobkyňa zotrvala na svojej

argumentácií prezentovanej v podanom odvolaní.

6. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zopakoval svoje predošlé vyjadrenia, naďalej
trval na tom, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spätne čas, moment, spôsob zavlečenieinfekcie nie je možné u žalobkyne zistiť. V tomto smere poukázal na závery vykonaného znaleckého
dokazovania, ktoré podrobne citoval. Zdôraznil tiež, že žiaden zo znaleckých posudkov nekonštatoval
porušenie povinnosti žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni. Preto žalovaný

považuje žalobu žalobkyne v celom rozsahu za nedôvodnú. Nesprávny je názor žalobkyne ohľadom
trov konania, v danom prípade má okresný súd správne priznať trovy konania podľa pomeru úspechu
a neúspechu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. Keďže aktuálny Civilný sporový poriadok neobsahuje
obdobne ustanovenie ako predchádzajúca a procesnoprávna úprava v § 142 ods. 3.

7. Vo svojich ďalších podaniach obe sporové strany, či už žalobkyňa, resp. žalovaný zotrvali na svojich
vyjadreniach/argumentácií tak, ako boli uvedené v predchádzajúcich podaniach.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania oboch strán v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.

10. Predmetom preskúmania bolo v danom prípade rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur s príslušenstvom a ďalej sumy 4.680,- eur
spolu s príslušenstvom a sumu 2.340,- eur spolu s príslušenstvom, a to na základe zodpovednosti
žalovaného za poškodenie zdravia žalobkyne, ktoré bolo vyvolané infekciou, ktorou sa žalobkyňa
nakazilavpriestorochnemocnicežalovanéhovobdobíod04.01.2006do19.01.2006.Poprávnejstránke

okresný súd poukázal na ustanovenia § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého každý
zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

11. Keďže v danom prípade išlo v prvom rade o posúdenie toho, či medzi stranami sporu vznikol
zodpovednostný vzťah, súd prvej inštancie sa správne v konaní najskôr zaoberal tým, či zo strany

žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu, ktoré je prvým predpokladom vzniku takéhoto vzťahu,
pričom konštatoval, a to na základe výsledkov vykonaného dokazovania, že k takémuto protiprávnemu
konaniu zo strany žalovaného došlo, avšak nie tak, ako tvrdila žalobkyňa v súvislosti s jej operáciou zo
dňa 13.12.2005 (viď. rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 25.09.2007),
ale až v súvislosti s jej následnou liečbou, ku ktorej došlo v priestoroch nemocnice žalovaného v

období od 04.01.2006 do 19.01.2006. Okresný súd svoje hodnotiace závery založil na tom, že vykonané
znalecké dokazovanie, či už v trestom konaní (znalecký posudok Doc. MUDr. Tomáša Trča, Csc.,
súdnehoznalcazodboruzdravotníctvo,ortopédiaatraumatológiazČeskejrepublikyzodňa20.09.2008,
fakultný posudok z odboru zdravotníctvo, vypracovaný Lekárskou fakultou Univerzity Karlovy v Hradci
Králové dňa 24.02.2012, znalecký posudok znaleckej organizácie Forensic.sk, inštitút forenzných

medicínskych expertíz s. r. o., so sídlom v Bratislave, číslo 133/2004), resp. v civilnom konaní (znalecký
posudok č. 18/2018 MUDr. Borisa Lisánskeho) a následne výpovede znalcov, viacerých ošetrujúcich
lekárov vyvrátilo tvrdenia žalobkyne o nákaze infekciou pri operácií dňa 13.12.2005 a žalobkyňa tiež
žiadnymi dôkazmi nepreukázala, že by k infekcií došlo v období od 23.12.2005 do 04.01.2006. Z
viacerých možných príčin vzniku infekcie u žalobkyne, ktoré vzišli zo znaleckého dokazovania a podľa

názoru odvolacieho súdu sú štyri, a to: 1/ k vzniku infekcie došlo pri operácií dňa 13.12.2005, 2/ k
vzniku infekciu došlo dňa 30.12.2005 (v súvislosti s výberom stehov v domácom prostredí žalobkyne),
3/ k vzniku infekcie došlo v období od 04.01.2006 do 19.01.2006 a 4/ k vzniku infekcie nedošlo z
vonkajšieho prostredia, ale táto bola „v skrytej forme“ v tele samotnej žalobkyne (viď výpoveď MUDr.
Borisa Lisanského), si prvoinštančný súd osvojil „....názor vyslovený v znaleckom posudku organizácie

Forensic.sk, Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s. r. o., so sídlom v Bratislave, že k zaneseniu
pseudomonadovej infekcie mohlo dôjsť v období od 04.01.2006 do 19.01.2006, a to vzhľadom na
skutočnosť, že pseudomonadova infekcia je typická infekcia charakteristická pre nemocničné prostredie,
a preto je ťažko predpokladať, že by mohla byť zanesená pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej
rany dňa 30.12.2005, a to vzhľadom na skutočnosť, že stehy boli žalobkyni vyberané v domácom

prostredí“. V uvedenom smere okresný súd odkázal na výsluch svedka MUDr. O. T., ktorý vypovedal
za znaleckú organizáciu Forensic.sk a na ktorého výpoveď v podrobnostiach odkázal (ide o bod 33.
napadnutého rozsudku). Okresný súd ďalej pokračoval, že z uvádzaných dôvodov (...pseudomonadova
infekcia je typická infekcia charakteristická pre nemocničné prostredie...) si osvojil záver, že aj keďpri odobratí stehov z operačnej rany dňa 04.01.2006 pri rehospitalizácií žalobkyne nebola zistená
prítomnosť pseudomonas aeruginosa (ktorá bola potvrdená z materiálu odobratého pri operácií dňa
19.01.2006), boli prítomné v mieste operačnej rany iné baktérie, ktoré vytvárali vhodnejšie podmienky

pre ďalší infekt, vyvolaný pseudomonas aeruginosa, ku ktorému však došlo až počas hospitalizácie
žalobkyne v čase od 04.01.2006 do 19.01.2006. Okresný súd vec uzatváral, že práve infekcia, ktorá
u žalobkyne vznikla v nemocničnom prostredí v tomto období bola dôvodom a podľa vykonaného
dokazovania jediným neúspešnej operácie z 13.12.2005.

12. Obe sporové strany vo svojich opravných prostriedkoch namietli správnosť skutkového zistenia
okresného súdu, ktorý ho viedol k záveru o zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia na strane
žalobkyne.

13. Žalobkyňa v podstate zopakovala svoju argumentáciu z prvoinštančného konania, že k zaneseniu
infekcie došlo v súvislosti s jej operáciou zo dňa 13.12.2005, v ktorom smere poukázala na dôkazy

ňou predložené, ktoré neboli podľa jej názoru zo strany prvoinštančného súdu správne vyhodnotené
(predovšetkým obsah zdravotnej dokumentácie žalobkyne, odpoveď Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou zo dňa 25.09.2007). Súhlasila s tým, že v súčasnosti už nie je praktický možné preukázať
konkrétny prameň prenosu nákazy, a preto za daného stavu bolo jej povinnosťou tvrdiť a preukázať
iné okolnosti a skutočnosti, z ktorých by súd mohol spravodlivo vyvodiť záver, že infekcia bola do

tela žalobkyne zavedená práve v čase hospitalizácie u žalovaného a že zdroj nákazy pochádza z
prostredia žalovaného, v tomto smere tvrdila, že dôkazné bremeno uniesla. Poukázala najmä na vecnú
a časovú súvislosť jednotlivých skutočnosti tak, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania. V konaní
bolo preukázané, že príznaky ranovej infekcie u žalobkyne boli už pri výbere stehov dňa 30.12.2005 a
samotná opätovná hospitalizácia žalobkyne dňa 04.01.2006 bola z dôvodu, že žalobkyňa mala v rane

silné bolesti a vysoké teploty.

14. Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku zasa argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo z časových hľadísk viacero možnosti vzniku infekcie, čo v konečnom dôsledku konštatoval
aj znalec v znaleckom posudku, vypracovaným spoločnosťou Forensic.sk, závery ktorého si okresný

súd osvojil. Prvoinštančný súd nevysvetlil z akých dôvodov neprihliadol a ignoroval tie časti posudku
znaleckej organizácie, že aktuálne spätne čas, moment, spôsob zavlečenia už nie je možné zistiť.
Žalobkyňa pritom nepredložila také relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne odborne závery znalca
spochybnili. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je aj nesprávne právne posúdenie prvoinštančného
súdu. Žalovaný podľa svojho presvedčenia preukázal dostatočne vyvinie podľa § 420 ods. 3

Občianskeho zákonníka. Na podporu správnosti svojej argumentácii poukázal na už v prvoinštančnom
konaní predložený protokol o skúškach sterility a protokol o skúškach mikrobiologických sterov z
prostredia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z 19.10.2005 s negatívnym výsledkom výskytu
pseudomonas. Tiež poukázal, že ani z ďalšieho vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by porušil
hygienicko-epidemiologický režim, a preto nie je na mieste konštatovať porušenie právnej povinnosti z

jeho strany.

15. Oboznámiac sa s obsahom celého spisového materiálu, ako aj dôvodmi napadnutého rozhodnutia,
odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. jeho skutkové zistenia sú predčasné, pretože sa

dôsledne nevysporiadal zo všetkými skutočnostiam, ktoré vzišli najavo z vykonaného dokazovania.
Záver o prijatí zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia na strane žalobkyne v dôsledku
infekcie, ku ktorej malo dôjsť v období od 04.01.2006 do 19.01.2006 je podľa názoru odvolacieho
súdu založený na „predpokladanej pravdepodobnosti“ a nie na jasnom a presvedčivom zistení. Okresný
súd v procese hodnotenia dôkazov zvažoval v podstate viaceré možné príčiny vzniku infekcie, z

ktorých len preukázanie dvoch by zakladalo zodpovednosť na strane žalovaného, a to vznik infekcie
pri operácií dňa 13.12.2005 (viď bod 90. a 91. rozsudku okresného súdu) a v súvislosti s liečbou
žalobkyne od 04.01.2006 následne. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne
nezaoberal zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania a síce, že k vzniku infekcie mohlo
dôjsť aj pri domácej liečbe žalobkyne a tiež, že infekcia sa už nachádzala v jej organizme. Absenciu

vzniku infekcie z týchto možných príčin súd prvej inštancie síce vylúčil (viď bod 94. a 95. napadnutého
rozhodnutia), avšak tieto skutočnosti neodôvodnil dostatočným, jasný a presvedčivým spôsobom. Sám
lenkonštatuje,„že oliečbežalobkyne vobdobíod23.12.2005dorehospitalizácie04.01.2006neexistujú
v zdravotnej dokumentácii žiadne záznamy“. To, že dňa 30.12.2005 pri výbere stehov v domácomprostredí žalobkyne lekárom, ktorého meno okresný súd nepoznal, mohlo dôjsť k nákaze baktériou
pseudomonas aeruginosa, uviedol súdny znalec MUDr. Boris Lisánsky (viď bod 81. napadnutého
rozsudku). Pritom jeho výpoveď mala podľa vlastných slov poskytnúť okresnému súdu „najucelenejší

obraz o povahe zdravotného poškodenia žalobkyne“. Aj keď je odvolací súd toho názoru, že pri
zodpovednostných vzťahoch, vyplývajúcich z lekárskych zákrokoch v nemocničnom prostredí, nie je
možné vždy vyžadovať od strany sporu, aby preukázala, že vzťah príčiny a následku bol priamy
a bezprostredný, nie je možné ani založiť zodpovednosť žalovaného len na „pravdepodobnostnom
závere“, že v danom prípade k vzniku infekcie došlo po 04.01.2006, v podstate vychádzajúc z charakteru

infekcie (charakteristickej pre nemocničné prostredie), opisu a priebehu zápalového ochorenia na strane
žalobkyne. K záveru o zodpovednosti žalovaného, že k vzniku infekcie došlo dňa 04.01.2006 a následne
v jeho priestoroch, sa súd prvej inštancie priklonil predovšetkým vzhľadom k výsledkom vykonaného
znaleckého dokazovania, či už v trestnom alebo občiansko-právnom konaní, s poukazom na spomínaný
charakterinfekcie,vroku2006sanavyšeprikontroledňa19.6.2006vnemocnicižalovanéhospomínaná
infekcia objavila. Okresný súd, ale dostatočne nevysvetlil a nevyhodnotil prečo sa priklonil k tomu,

že infekcia v nemocničnom prostredí na pracovisku ortopedicko-traumatologickej klinky žalovaného
existovala už v čase liečby žalobkyne, keď na druhej strane správa Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva z 18.04. 2005 a 19.10.2005 uvedenú možnosť vylučuje. Inak povedané, prečo okresný
súd „prisúdil“ väčšiu dôkaznú hodnotu záverom znaleckého dokazovania (resp. správe z roku 2006),
ako správe z roku 2005. Tiež z vykonaného dokazovania vyplýva, že je rozdiel, ak sa baktéria kultivuje z

biologického materiálu odobratého od človeka alebo ak sa zistí pri odobratí sterov z pracovných plôch,
nástrojov, zdravotníckych prístrojov a pod. V tomto smere nebolo dostatočným spôsobom vykonané
dokazovanie a síce k možnosti, že k zápalovému ochoreniu na strane žalobkyne došlo v dôsledku
zákroku v domácom prostredí, resp. „z vnútra organizmu“ (táto príčina sa javí zatiaľ ako najmenej
pravdepodobná). V uvedenom smere musí okresný súd doplniť dokazovanie tak, aby bolo možne

spoľahlivo určiť príčinu nákazy u žalobkyne a zároveň svoje závery, ku ktorým dospeje zákonným
spôsobom (§ 220 ods. 2 CSP) odôvodní.

16. Ďalšími odvolacími námietkam žalovaného o nesprávnom právnom posúdení danej veci (§ 420
Občianskeho zákonníka resp. § 421 Občianskeho zákonníka), nesprávne posúdenou námietkou

premlčania vo vzťahu k časti nároku na bolestné, ďalej určenou hodnotou bodu za bolesť, nesprávnym
zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a napokon nesprávnou interpretáciou
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania sa už odvolací súd nezaoberal,
a to vzhľadom k nedostatkom v zistenom skutkovom stave. Riešenie uvedených odvolacích námietok
by bolo predčasné, resp. nadbytočné, v ďalšom konaní pred okresným súdom je ale dostatočný priestor

pre to, aby sa aj týmito námietkami okresný súd oboznámil a zaoberal.

17. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V zmysle
uvedeného ustanovenia, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v

dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanieodvolacímsúdom.Vdanomprípadevdôsledkunesprávnehoprávnehoposúdenievotázke
zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia žalobkyne, okresný súd nevykonal navrhované
dôkazy dôsledne a vzhľadom k jeho rozsahu odvolací súd nepovažoval za účelné jeho doplnenie v
konaní pred odvolacím súdom. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2
CSP). Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude odstránenie vyššie uvedených nedostatkov.

18. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)