Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5319200302
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5319200302.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom Parc
de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d, Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, na
území SR konajúceho prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky,
so sídlom Einsteinova 11/3677, 851 01 Bratislava, IČO: 50 595 628, právne zastúpeného spoločnosťou:

URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti
žalovanému: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, XXX XX N. I. N., o zaplatenie sumy 370,24 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 8Csp/8/2019-46 zo dňa
18. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Čadca č.k. 8Csp/8/2019-46 zo dňa
18. septembra 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 04.02.2019
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 370,24 Eur spolu s úrokom vo výške 18,02 % ročne zo sumy

370,24 Eur od 21.09.2017 do 28.06.2018 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
370,24 Eur od 29.6.2018 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že spoločnosť
BANCO MAIS, SA (následne pod obchodným menom BANCO COFIDIS, SA zlúčená a absorbovaná
spoločnosťou COFIDIS, SA) v postavení veriteľa dňa 28.10.2011 uzatvorila so žalovaným v postavení
dlžníka Zmluvu o úvere č. 14210. Vzhľadom na charakter a obsah uzatvorenej

zmluvy túto súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a preto pri prejednávaní sporu aplikoval
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Jednalo sa o účelový úver, poskytnutý na kúpu vozidla
značky Seat, typ Ibiza 5DV, rok výroby 2006, s kúpnou cenou 6.600,00 Eur. Istina úveru poskytnutého
žalovanému predstavovala sumu 5.940,00 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 mesačných

splátkach po 191,30 Eur, pri dobe trvania zmluvy do 20.10.2017. Ročná úroková sadzba bola určená
hodnotou 18,02 %, jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 2.009,19 Eur, RPMN v rozsahu 38,10
%, priemerná hodnota RPMN 23,79 % a celková čiastka na úhradu činila 13.773,60 Eur. Žalovaný na
daný úver uhradil spolu 70 splátok, t.j. celkovo sumu 13.391,00 Eur.
4. Nakoľko sa jedná o spotrebiteľský spor, súd podrobil predloženú úverovú zmluvu kontrole z pohľadu
splnenia obligatórnych zákonných náležitostí uvedených v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010

Z.z. Nadväzne na to dospel k záveru, že v predmetnej zmluve absentuje obligatórna náležitosť
spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., t.j.,rozčlenenie, ktorá časť splátky pripadá na istinu, úroky a poplatky. V tejto súvislosti
konajúci súd popísal odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov SR v otázke potreby rozčlenenia splátok na
vyššie uvedené položky, pričom sa priklonil k názorovému smeru o potrebe takéhoto delenia. Súd sa

tiež vysporiadal aj s finančným plánom súvisiacim s uzatvorenou úverovou zmluvou, ktorý znázorňuje
súhrnný prehľad platieb, ku ktorému však žalujúca strana neprodukovala žiadne rozhodujúce skutkové
tvrdenia. Z predloženého finančného plánu nie je zrejmé, či bol súčasťou zmluvy a či ako jej súčasť
bol žalovanému pri podpise zmluvy aj doručený, či sa s ním žalovaný oboznámil, a to i vzhľadom
k absencii akéhokoľvek podpisu žalovaného na tejto listine. Uvedené skutočnosti nevyplývajú ani zo

samotnej úverovej zmluvy. Ďalej podľa zistení okresného súdu v predmetnej úverovej zmluve absentuje
tiež obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z., a síce uvedenie údaju o
RPMN a všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. V zmluve je totiž uvedený len údaj týkajúci
sa výšky RPMN (38,10 %). Pokiaľ by aj boli predpoklady, ktoré boli pri jej výpočte použité, súčasťou
všeobecných obchodných podmienok, uvedený obsahový nedostatok úverovej zmluvy by nezhojili,
pretože v obchodných podmienkach majú byť uvedené len údaje technického či vysvetľovacieho

charakteru. Zároveň okresný súd poukázal na nesprávnosť uvedeného údaju o výške RPMN (38,10 %).
Pri použití údajov týkajúcich sa počtu splátok, výšky splátky, (čomu zodpovedá i samotná predchodcom
žalobcu v zmluve uvedená celková čiastka, ktorú je žalovaný spotrebiteľ povinný uhradiť), predstavuje
totiž výška RPMN 38,81 %. V zmluve sa dokonca uvádza aj údaj „jednorazový spracovateľský poplatok“
vo výške 2.009,19 Eur, pri použití ktorého (ako jedného z predpokladov pre výpočet RPMN) by RPMN

predstavovala hodnotu 73,26 %. Bez ohľadu na to, či uvedený poplatok mienil právny predchodca
žalobcu započítať žalovanému do hodnoty RPMN, nemožno v tomto smere zmluvu považovať za
určitú a zrozumiteľnú, na základe čoho údaj o RPMN akoby v zmluve ani uvedený nebol. Z dôvodu
absencie náležitostí uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. prvoinštančný
súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a)

zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov. V dôsledku toho má žalobca nárok len na vrátenie
tých peňažných prostriedkov, ktoré jeho právny predchodca žalovanému skutočne poskytol a ktoré mu
žalovaný nevrátil, teda na rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami. V konaní
nebolo sporné, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 5.940,00 Eur, a že žalovaný na poskytnutý
úver uhradil celkovo sumu 13.391,00 Eur, teda istinu preplatil, na základe čoho súd žalobu žalobcu ako

nedôvodnú zamietol.
5. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Súd žalobu
v celom rozsahu zamietol, na základe čoho bol úspešnou procesnou stranou žalovaný. Nakoľko mu
však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu preto nárok na ich náhradu v nadväznosti na článok 17
základných princípov Civilného sporového poriadku nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý
sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Odvolateľ nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu o absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm.

k) zákona č. 129/2010 Z.z. v predloženej úverovej zmluve. Podľa jeho názoru, obsahom predmetnej
zmluvy je jasné vymedzenie výšky splátky, počet mesačných splátok a splatnosť splátky, vrátane
uvedeniatermínuprvejaposlednejmesačnejsplátky.Zmluvataktiežrozlišujejednotlivésplátkynaistinu,
úroky a iné poplatky a tiež poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom, pričom všetky tieto údaje vyplývajú z finančného plánu tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť

úverovej zmluvy. V súvislosti s obligatórnymi náležitosťami spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. žalobca poukázal aj na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako
aj krajských súdov SR, z ktorých vyplýva, že predmetné zákonné ustanovenie je potrebné vykladať
eurokonformne tak, že sa neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu
ku každej položke osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné

poplatky. Odvolateľ považoval za preukázané, že finančný plán predložený do spisu je neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, ktorý tvorí jej prílohu a je s ňou pevne spojený, a nie je preto potrebné, aby
bol samostatne podpísaný. Žalobca sa ďalej nestotožnil ani so skutkovým zistením prvoinštančného
súdu o absencii predpokladov použitých pre výpočet RPMN a tiež o nesprávne uvedenej výške RPMN
v úverovej zmluve. Článok 5. Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere č. 14210 obsahuje

presný vzorec pre výpočet RPMN spolu s vysvetlením jednotlivých komponentov dosadzovaných do
vzorca. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že hodnota RPMN je v úverovej
zmluve uvedená nesprávne a uviedol inú hodnotu, no bližšie už nešpecifikoval, ako/akým výpočtom k
uvedenej hodnote dospel. Nadväzne na to ním vyslovený právny záver je bez bližšej špecifikácie podľanázoru žalobcu právne neudržateľný. Ak by aj okresný súd pri prepočte hodnoty RPMN vychádzal z
„internetovej kalkulačky“, takýto výpočet nie je záväzný, pretože je len orientačný a môže obsahovať
chyby. Žalobca nesúhlasil ani s konštatovanou absenciou predpokladov použitých pri výpočte hodnoty

RPMN v predloženej úverovej zmluve. Priamo v zmluve, konkrétne v jej článku II. individuálnych
podmienok je totiž uvedené, že pri výpočte RPMN boli použité predpoklady uvedené v tabuľke
nachádzajúcej sa v predchádzajúcej časti úverovej zmluvy. Z uvedených dôvodov považoval odvolateľ
napadnutý rozsudok za nesprávny, nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie pri posudzovaní
veci nebral totiž do úvahy tvrdenia uvádzané žalobcom a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s

tvrdenými skutočnosťami vyrovnal.

8. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené tzv. fikciou doručenia dňa 30.12.2019, procesne
nereagoval.

9. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené/doručené neboli.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario toto rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti výrokov I. a III. v zmysle § 389 ods.
1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.

11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie žalobu vo zamietol s odôvodnením, že
poskytnutý spotrebiteľský úver zo zákona považoval za bezúročný a bez poplatkov, pre
absenciu obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm.

j) a k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Konštatoval, že v zmluve o spotrebnom úvere uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 28.10.2011 absentoval údaj o výške, počte a termínov splátok
istiny, úrokoch a iných poplatkoch, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, ako aj údaj o RPMN a všetkých predpokladoch použitých na výpočet RPMN.

12. Vo vzťahu k obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z:z. odvolací súd uvádza, že sa jedná o údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Zákon o spotrebiteľských úveroch nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského
súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR k predmetnej
spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, bola
podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015. Až uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a
preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S
poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220
ods. 3 CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd vo

svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym
zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je
možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok
medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými interpretačnými metódami nebolo možné poskytnúť
nepriamy účinok únijnému právu (napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ,

Zmluva o fungovaní Európskej únie, Úradný vestník 2012/C 326/01). Nejednalo by sa tak o interpretačnú
metódu contra verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad,
ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do
úzadia“), ale o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k
povinnosti neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z

článku 1 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov),
vzhľadom na jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy,
teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.13. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že
nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy

uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

14. Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
zo dňa 5. septembra 2019, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, tak ako boli
vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu
o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku (C-42/15) a pred zmenou vnútroštátnej
právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

15. V odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval,
že požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou
právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.
Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra
legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza

z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.

16. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18,
vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej
judikatúry, (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená

rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, napr. v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/128/2016, sp. zn. 7Sžo/61/2015, vychádzala z výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu
smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné
poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola

uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred
zmenou vnútroštátnej právnej úpravy (zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.),
vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

17. Vzhľadom na to, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR, a ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom
rozhodovaníkodlišnémuprávnemunázoru,ktorýužbolvyjadrený v(nepublikovanom)rozhodnutí

iného senátu najvyššieho súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a s
prihliadnutím na precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno
očakávať konkurujúcu právnu úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov.
Je preto potrebné konštatovať zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej
judikatúrou. Bol tak poskytnutý dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov,

teda aj odvolacieho súdu. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, sp. zn. 4Cdo/211/2017, sp. zn. 3Cdo/56/2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 a sp.
zn. 4Cdo/65/2018.

18. So zreteľom na uvedené závery, právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý

spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., už nebolo možné považovať za
správny. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o., je dôvodné
očakávať zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority, ako aj ostatných

súdov, s týmto rozhodnutím.

19. Odvolacia námietka žalobcu o dodržaní zákonnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. bola preto dôvodná.20. Ako dôvodnú posúdil krajský súd aj odvolaciu argumentáciu žalobcu súvisiacu s právnym záverom
súdu o absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z., konkrétne o absencii údaja

o RPMN (resp. nesprávne uvedenom údaji o výške RPMN majúcim za následok, ako keby údaj uvedený
v zmluve nebol) a predpokladoch použitých na výpočet RPMN, ako aj o pochybeniach v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

21. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele

druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho ochrany,
a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 ods.
1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník

konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky
považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné
právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných
princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo

každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v
tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.
22. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje
aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a

nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo
na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky
ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade

s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie
spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.

23. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
25. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne askutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

26. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,
ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,
potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v
odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP
je nepreskúmateľné.

27.Povinnosťsúdurozhodnutienáležiteodôvodniťjeodrazomprávastranysporu nadostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne

relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v
rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane

uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu,
keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v
odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. (pozri

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017)

28. V posudzovanom prípade prvoinštančný súd v odseku 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku
konštatoval, že v úverovej zmluve absentuje uvedenie predpokladov pre výpočet RPMN. Uvedené
tvrdenie však nemá oporu v jeho vlastných skutkových zisteniach, keď sám konajúci súd v odseku 7.

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia po vykonaní dokazovania žalobcom predloženej listiny - Zmluvy
o úvere č. 14210 zo dňa 28.10.2011, konštatoval, že zmluva obsahuje o.i. účel úveru, výšku istiny
(5.940,00 Eur), počet mesačných splátok (72) s výškou jednotlivej splátky (191,30 Eur), dobu trvania
zmluvy (20.10.2017), ročnú úrokovú sadzbu (18,02 %) a jednorazový spracovateľský poplatok (2.009,19
Eur). Všetky vyššie uvedené údaje v zmluve predchádzajú údaju o RPMN vo výške 38,10 %, pri ktorom

je výslovne uvedené, že pri jeho výpočte boli použité predpoklady uvedené v zmluve vyššie, a po ktorom
nasleduje údaj o priemernej hodnote RPMN (23,79 %) a údaj o celkovej čiastke na úhradu (13.773,60
Eur).

29. Za nepreskúmateľný je potrebné považovať právny záver okresného súdu o nesprávne určenej

hodnote RPMN, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje opísanie postupu, podľa ktorého
prvoinštančný súd k danému záveru dospel. Len jednoduché konštatovanie o nesprávne určenej
hodnote RPMN 38,10 %, spočívajúce na argumentácii, že súd považuje za správnu hodnotu
RPMN 38,81 %, (no bez bližšieho vysvetlenia postupu/výpočtu, ktorým súd k takejto hodnote dospel),
nemôže tvoriť podklad pre formulovanie právneho záveru majúceho zásadný vplyv

na meritórne rozhodnutie súdu v posudzovanom prípade.

30. Odvolaciemu súdu je tiež nejasný záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že pri
použití jednorazového spracovateľského poplatku by hodnota RPMN predstavovala 73,26 %. Z obsahu
predloženej úverovej zmluvy, je totiž zrejmé, že údaj o poplatku sa nachádza v časti dohodnutých

podmienok úveru, z ktorých právny predchodca žalobcu pri výpočte priemernej hodnoty RPMN aj
vychádzal (bližšie odsek 28. tohto rozhodnutia). Nebol preto dôvod domnievať sa, že na uvedený
poplatok pri výpočte RPMN prihliadnuté nebolo. Naviac okresný súd ani pri tejto svojej úvahe nijakým
spôsobom neobjasnil, ako dospel k hodnote RPMN 73,26 %.

31. Popísané pochybenia okresného súdu považoval odvolací súd za tak podstatné, že
nevidel dôvod ďalej sa v podrobnostiach zaoberať ďalšou argumentáciou žalovaného v súvislosti s
(ne)uvedením náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v predloženej úverovej
zmluve,keďžetubolijednoznačnesplnenépodmienkyprezrušenienapadnutéhorozhodnutiaavrátenieveci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej inštancie v
takomto rozsahu by nemal naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla určený na to, aby náležite vykladal
a aplikoval právo v opravných konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne vyššej

úrovni na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol účel
civilného sporového konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 CSP v spojitosti s článkom 46 a nasl. Ústavy
SR a nenachádzať podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 písm. b) CSP a

zároveň podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a
predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na
doplnenie dokazovania vo vzťahu nároku uplatnenému žalobou. Následne vyhodnotí svoje
skutkové zistenia týkajúce sa (ne)uvedenia náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.

v predloženej úverovej zmluve, prípadne iných náležitostí vyžadovaných zákonom, s tým, že je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného
vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. § 220 CSP.

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).