Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. február 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/171/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119011007
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6119011007.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr.
Jozefa Ryanta a JUDr. Adriány Považanovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. februára 2021, v
trestnej veci obžalovaného O. Y. za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Tr. zák. v spojení s § 138 písm. c) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 02. 10. 2020, sp. zn. 6Tk/1/2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného O. Y. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný O. Y. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy
podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom
základe že,
dňa XX.XX.XXXX v čase medzi XX.XX hod. a XX.XX hod. v R., v objekte bývalých kasární na ul. W.

armády v budove č. XXXX, ktorá je nevyužívaná a nezabezpečená proti neoprávnenému vniknutiu,
na 2. podlaží v miestnosti, ktorú využívali bezdomovci na prebývanie, fyzicky napadol G. D., nar.
XX.XX.XXXX, a to tým spôsobom, že v stave po požití alkoholických nápojov, po predchádzajúcej
vzájomnej slovnej hádke, ho udrel dlaňou do tváre, následkom čoho poškodený spadol na zem a
opätovne sa postavil, následne ho minimálne jedenkrát prudko udrel päsťou do oblasti tváre k pravému
oku, na čo poškodený opäť spadol na zem a ostal ležať na zemi, obžalovaný potom pokračoval v

útoku aj opakovanými prudkými a silnými kopnutiami nohou do oblasti hlavy a tváre, hrudníka, brucha a
ľavého stehna, pričom tento útok zintenzívňoval prudkým dupnutím alebo dupnutím a skočením nohou
zhora na brucho, po čom ostal poškodený na zemi ležať v bezvedomí, z ktorého sa neprebral, čím tak
spôsobil poškodenému vnútrolebkové poranenie, vnútrobrušné zranenie - trhlinu okružlia s následkom
masívneho krvácania do brušnej dutiny a iné poranenia, pričom po následnom úrazovo-krvácavom šoku
poškodený zomrel na mieste dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod.

Za to bol obžalovanému podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. m) Tr. zák. a § 38 ods. 5
Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov a 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr.
zák. bol zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia.
Podľa § 73 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. bolo obžalovanému uložené ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený ochranný dohľad vo výmere 2 roky.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému K. D. škodu
vo výške XXX,XX Eur.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie,
ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa
14.12.2020,atoprotivšetkýmvýrokom.Argumentovaltým,žeokresnýsúdvyhodnotilvykonanédôkazy

v jeho neprospech, čo bolo v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 10 Tr. por.,
pričom sa dopustil viacerých nezrovnalostí a nesprávnych zistení.Zdôraznil, že jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní bola menej rozporná s jeho výpoveďou v
prípravnom konaní oproti rozporom vo výpovediach svedka B. R., veď v odôvodnení aj okresný súd
konštatoval,žetentosvedoknevedelhodnoverneodôvodniťtietočiastočnérozpory. Právetentosvedok,

ktorý bol viackrát trestne stíhaný, sa potreboval zbaviť podozrenia a hodiť všetko na neho. Vykonané
dôkazy jednoznačne preukázali, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nespáchal on, ale práve B. R..
Tento svedok vôbec nepotvrdil, že by mal na poškodeného dupnúť nohou v oblasti brucha, čo viedlo k
smrti poškodeného. Pokiaľ on poškodeného kopol hranou topánky, tak takýto útok nemohol zanechať
rozsiahlu morfu v tejto oblasti, čo potvrdzujú závery znaleckého posudku. O agresivite B. R. hovoril aj

B. D., na ktorého sa mal tento svedok vrhnúť po skutku v dôsledku opitosti. Aj svedok H. D., otec G. V.,
vypovedal, že táto chodila k nemu domov často dobitá, pretože ju B. R. stále bil. Zo znaleckého posudku
taktiež vyplynulo, že krv G. V. bola zaistená nielen na jej oblečení, ale aj na tričku B. R., čo potvrdzuje, že
ju fyzicky napádal, a to takou intenzitou, že jej krv vystrekla na jeho tričko. Napokon výpovede svedkov
Y. Y. a Y. D. potvrdili, že sa im B. R. priznal k tomu, že taktiež fyzicky napadol poškodeného v čase,
keď došlo k jeho úmrtiu. Nemožno opomenúť ani to, že dve predchádzajúce družky B. R. zomreli za

zvláštnych okolností.
Lživo vypovedala aj družka B. R. G. V., keď sa v jej tvrdeniach vyskytli viaceré rozpory, a to aj vo vzťahu k
výpovediam B. R.. Snažila sa dokazovať, že sa spolu až tak často nestretávali (všetci štyria prítomní pri
čine), hoci sám B. R. potvrdil, že bývali všetci štyria v jednej miestnosti, a taktiež pred tým spolu popíjali.
Ďalej tvrdila, že M. Y. začala sťahovať poškodenému nohavice, keď ešte stál, ale B. R. vypovedal, že

sa tak stalo, až keď bol poškodený na zemi. Nepravdivé bolo tvrdenie tejto svedkyne aj v tom, že on
mal nielen ju, ale aj M. Y. a B. R. nahovárať, aby po príchode polície, resp. záchranky, nepovedali, že
poškodeného zbil, ale že ho našli už mŕtveho, keď prišli z mesta. Naproti tomu B. R. vypovedal, že on
ako obvinený, im nič nehovoril o tom, čo majú povedať, keď príde sanitka. V tomto smere poukázal tiež
na to, že G. V. sa mala vlastnému otcovi zdôveriť s tým, že vie na B. R. určité skutočnosti, ale nemôže

ich povedať, pretože sa jej tento vyhrážal, že ak bude vypovedať, tak ju zabije.
Taktiež záver prvostupňového súdu o tom, že svedkyňa G. V. s B. R. nemali priestor, aby sa vopred
dohodli na ich výpovediach, bol nesprávny, hoci zároveň pripustil, že mali na takúto dohodu čas 20
minút. Časový úsek však musel byť podstatne dlhší, a to ešte pred príchodom svedkov D. S. a Q. W..
Q. príslušníci PZ B.. M. H. a D. C. tiež vypovedali, že po ich príchode na miesto činu, všetci štyria (v

tom čase podozriví) medzi sebou komunikovali, prevažne po rómsky.
O tom, že vypovedal pravdivo, svedčia závery znaleckého posudku zo súdnej pitvy poškodeného, z
ktorého vyplýva, že útok na neho bol vedený z oboch strán, pričom sa poškodený mohol otáčať v
sebaobrane z boka na bok. B. R. však vypovedal, že keď poškodený spadol, už sa nehýbal a on ako
obžalovaný ho neobchádzal, ale kopal ho do brucha a hlavy len z jednej strany. Vzhľadom na závery

znalcov je evidentné, že verzia udalostí podľa svedka B. R. je nepravdivá, pretože by poškodeného
musel napádať z viacerých strán, alebo by sa tento musel hýbať a otáčať na zemi. Práve jeho výpoveď
(obžalovaného) bola pravdivá, keď uviedol, že B. R. poškodeného kopal, keď ležal na boku a vrtel sa
na zemi, pretože sa snažil uhnúť.
V prospech neho vyznieva aj skutočnosť uvedená Q. W. v trestnom oznámení zo dňa XX.XX.XXXX, a to,

ženamiestečinusanachádzaleštejedenmuž(okremneho),ktorýmaljednookopodliatekrvouanatom
nič nemení skutočnosť, že si už pri výpovedi na hlavnom pojednávaní na túto skutočnosť nespomenula.
Okresný súd postupoval rozdielne, keďže pri B. R. konštatoval, že si skutočnosti pamätal lepšie deň
po skutku, avšak v prípade Q. W. konštatoval presný opak. Z jej tvrdenia pri trestnom oznámení totiž
vyplýva, že práve B. R. mal oko podliate krvou, k čomu nemohlo dôjsť inak, ako tak, že sa dostal do

fyzickej potýčky s poškodeným.
Po skutku, t.j. po smrti svojho kamaráta, bol dlhodobo v šoku, a preto nebol schopný vypovedať.
Taktiež nehovoril ani so svojim obhajcom a nemal čím odôvodniť sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia. Pokiaľ tento opravný prostriedok nebol podaný, stalo sa tak z toho dôvodu, že obhajoba
nepostupovala účelovo, ale postupne zbierala dôkazy, ktorých početnosť sa zväčšovala, a až po ich

získaní argumentovala v jeho prospech. Odhliadnuc od uvedeného zdôraznil, že obvinený má právo a
nie povinnosť podať sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a ak prvostupňový súd konštatuje
absurdnosťou jeho argumentácie z toho dôvodu, že si nepodal predmetnú sťažnosť, tak porušuje jeho
práva a nelogicky prezentuje názor, že účelová sťažnosť bez dôkazov je lepšia ako žiadna sťažnosť.
Vykonané dôkazy, ako aj okolnosti prípadu z nich vyplývajúce, vylučujú u neho čo i len nepriamy úmysel

spôsobiť smrť poškodenému G. D.. E. C. D., K. D., B. R., G. V., M. Y., Y. Y. a C. T. potvrdili, že s
týmto boli veľmi dobrí kamaráti. Po zistení, že nie je v poriadku, mu spolu s manželkou poskytol prvú
pomoc. U. zabezpečil, aby bola volaná na pomoc sanitka, na príchod ktorej počkal. V žiadnom prípade
nebol uzrozumený so smrťou poškodeného, pretože ak by uzrozumený skutočne bol, nekonal by tak,ako konal, t.j. neposkytoval mu prvú pomoc, ani nevolal záchranárov. Naopak, žiaden zo svedkov o
prípadnom kamarátstve medzi B. R. a poškodeným nehovoril, dokonca M. Y. uviedla, že B. R. nikdy
nemal poškodeného rád, keďže ho podozrieval, že má pomer s jeho priateľkou G. V., a preto ho chcel

zbiť.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou bolo to, že G. V. začala podozrivo zahladzovať stopy na mieste činu,
kým on išiel hľadať pomoc. Táto totiž poumývala dlážku, kým jeho družka M. Y. sedela na posteli, čo
potvrdili svedkovia Q. W. a D. S., ktorí prišli na miesto činu. Napokon umývanie dlážky od krvi priznala
samotná G. V., ako aj B. R.. D. príslušníci polície svedkovia B.. M. H. a D. C. tvrdili opak, to len potvrdzuje

manipulovanie konania zo strany OČTK.
Okresný súd nezobral do úvahy závery znaleckého posudku zo súdnej pitvy poškodeného, ktorý bol v
stave akútnej, možno až smrteľnej otravy alkoholom, v dôsledku čoho takáto osoba upadá do spánku
až bezvedomia, pričom je to spojené so stratou tonusu svalstva. Práve významné alkoholické opojenie
sa mohlo podieľať na smrti poškodeného spomalením reakčnej doby na vonkajšie podnety, poruchou
koordinácie pohybov, vrátane sťaženej kontroly rovnováhy v stoji aj pri chôdzi. Ak by mal poškodený

za normálnych okolností aspoň bežne spevnené brušné svalstvo a nestratil by jeho tonus (napätie),
smrteľný úder nemusel byť smrteľný. Je otázne, či by vzhľadom na svoje vzdelanie, ako aj všetky
uvedené okolnosti, mohol vedieť o tom, že dupnutie chodidlom na prednú brušnú stenu bude, resp.
môže byť smrteľné, ba či vôbec môže spôsobiť akúkoľvek vážnu ujmu na zdraví. Na dupnutie chodidlom
sa totiž obvykle nezomiera, preto v tomto smere existujú značné pochybnosti o jeho úmysle, čo aj

nepriamom, spôsobiť poškodenému smrť. Ak by tak naozaj chcel konať, v miestnosti, kde sa skutok stal,
bolo množstvo dostupných predmetov, ktoré by zvýšili intenzitu a nebezpečnosť útoku, avšak žiaden z
nich nepoužil. Svedok B. R. o ňom naviac uviedol, že sa preľakol, keď poškodený ležal na zemi.
Nesprávnym bol záver okresného súdu tiež v tom, že skutok spáchal surovým spôsobom, pretože by
muselo ísť o útok vyznačujúci sa extrémne vysokou intenzitou, ktorý obsahuje určité prvky surovosti,

napr. rozdupanie hlavy obete, zasadenie väčšieho množstva bodných rán, alebo útok sekerou a pod.,
čo sa v tomto prípade nenastalo. Poškodený, okrem smrteľného dupnutia chodidlom na prednú brušnú
stenu zhora, neutrpel žiadne iné zranenia, ktoré by mali za následok spôsobenie ťažkej ujmy na jeho
zdraví, pričom aj svedok B. R. potvrdil, že údery, resp. kopy z jeho strany neboli silné. Naviac, tento
svedokvypovedal,žeišlolenojedenkopdohlavyadvaúdery.Akpoškodenývskutočnostičelilviacerým

napadnutiam, tak to potvrdzuje, že na neho útočil aj svedok B. R.. Znalecký posudok preukázal i to,
že vnútrolebkové poranenie hlavy poškodeného mohlo vzniknúť nekontrolovateľným pádom v dôsledku
akútnej otravy alkoholom a nie samotným úderom útočníka, pričom svedok B. R. potvrdil, že poškodený
si pri páde na zem tvrdo narazil hlavu. Ak by išlo o extrémne surový útok, poškodený by musel mať
poškodené rebrá, prasknutú lebku a iné podobné zranenia, čo však zistené nebolo, na jeho tele sa

nachádzali len bežné modriny. Okrem jediného úderu, ktorý spôsobil smrť, ďalšie útoky ani nesmerovali
na brucho poškodeného.

Keďže smrť poškodeného nebola vopred plánovaná, na jeho usmrtenie nebola použitá žiadna zbraň,
ani iný predmet, pričom mu bola poskytnutá prvá pomoc a potom zabezpečené poskytnutie odbornej

zdravotnej pomoci, trest, ktorý mu bol uložený vo výmere 22 rokov a 6 mesiacov, považoval
nielen za neprimeraný, ale priam drakonický. Jeho výška absolútne nezodpovedala účelu trestu a
bola porovnateľná s uloženými trestami v iných prípadoch, v ktorých sa páchatelia dopustili oveľa
závažnejších konaní, pokiaľ ide o spôsob spáchania, vrátane použitia zbraní, plánovania vraždy vopred
a pod. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností prípadu a pomerov

páchateľa. Represia je potrebná len v nevyhnutnej miere, odstrašujúco má pôsobiť neodvrátiteľnosť
trestu, ale nie jeho prísnosť. Do úvahy bolo potrebné zobrať i to, že ochranu spoločnosti zabezpečí
taktiež ochranné protialkoholické liečenie, ktoré mu bolo uložené. V konečnom dôsledku je potrebné
uložiť páchateľovi spravodlivý a primeraný trest, čo sa v jeho prípade nestalo.

Zdôraznil, že zásada „in dubio pro reo“ sa vzťahuje na každú osobu bez ohľadu na jej spoločenské
postavenie alebo spôsob života, čiže sa vzťahuje aj na bezdomovcov, ako aj na osoby, ktoré boli v
minulostitrestnestíhané.Vtomtokonanívšakniejenaňupotrebnéanipoukazovať,pretožepáchateľom
skutku,ktorýmujekladenýzavinu,bolaináosobaaonbymalbyťspodobžalobyoslobodený.Vzhľadom
na všetky vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd vydal spravodlivé rozhodnutie, ktoré

zodpovedá vykonaným dôkazom a jeho skutočnému konaniu.

Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako
nedôvodné.Naprotitomuobhajcaobžalovanéhopoukázalna dôvodyuvedenévpísomnevyhotovenom odôvodnení
odvolania a navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu. V

prvom rade žiadal, aby bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, nakoľko nebolo vylúčené, že skutok
spáchal tam prítomný B. R.. Ak by tak odvolací súd nerozhodol, navrhol zmeniť právnu kvalifikáciu
skutkuaposúdiťkonanieobžalovanéholenakozločinublíženianazdraví,pretožeabsentujesubjektívna
stránka na uznanie jeho viny z obzvlášť závažného zločinu vraždy, nakoľko nemal ani nepriamy úmysel
spôsobiť poškodenému smrť. Ak by ani táto odvolacia námietka nebola akceptovaná, žiadal upraviť

právnu kvalifikáciu obzvlášť závažného zločinu vraždy tak, aby bolo vypustené ust. § 145 ods. 2 písm. b)
Tr.zák.vspojenís §138písm.c)Tr.zák.,keďževdanomprípadenešloosurovýspôsobspáchaniačinu.
Ako posledné navrhol, znížiť výmeru trestu uloženého obžalovanému, ktorá bola neprimerane prísna,
odvolávajúc sa aj na ďalšie prípady a tresty v nich páchateľom uložené.

Obžalovaný žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, ako to navrhol jeho obhajca.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovaného zistil, že toto bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne
v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o
vine, o treste, o ochranných opatreniach a o náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali
podaniedovolaniapodľa §371ods.1Tr.por.,čovšakzistenénebolo.Pouvedenomprocesnompostupe
dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nebolo podané dôvodne.

Súd prvého stupňa, pri dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu,

rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto
smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v ust. § 168 ods. 1 Tr. por., posudzovanému
prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať. Vyložil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový
súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke
viny obžalovaného zo spáchania skutku, za ktorý bol trestne stíhaný a správne postupoval, keď ho v
konečnom dôsledku uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods.

2 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje
na odôvodnenie rozsudku okresným súdom na str. č. 23 až 36, s ktorým sa, okrem jednej skutočnosti,
stotožnil. Súčasne však považoval za potrebné reagovať aj na odvolacie námietky obžalovaného, ktoré
ale nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo
výroku o vine.

Na začiatku krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané,
že sa obžalovaný spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu dopustil
takého konania, ako mu bolo kladené za vinu, ktorým zároveň iného úmyselne usmrtil, pričom čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - surovým spôsobom. Celkový priebeh a popis skutku, vrátane

jednotlivýchokolnostíaudalostí,ktorémupredchádzaliaktorépoňomnasledovali,okresnýsúdsprávne
zistil a ustálil na str. 23 a 24 odôvodnenia rozsudku.

Je nepochybné, že v danom prípade existovali dve skupiny dôkazov, a to v prospech, ale aj v neprospech
obžalovaného. Jeho obhajoba, z hľadiska určenia a stotožnenia osoby, ktorá skutok spáchala, spočívala

predovšetkým v tom, že usmrtiť poškodeného mal B. R., ktorý bol pri čine prítomný, a nie on ako
obžalovaný. Jeho výpovede potvrdzovala v rozhodujúcich častiach, pri skutku tiež prítomná, svedkyňa
M. Y., ktorá je jeho manželkou, a ktorá mala evidentne snahu vypovedať v jeho prospech, aby ho
zbavila trestnej zodpovednosti, resp. aspoň ju zmiernila. Nemožno opomenúť, že táto svedkyňa bola
právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného súdu Brezno zo dňa 17.02.2020, sp. zn. 4T/127/2019,

keď bola uznaná vinnou z pokračovacieho zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., ktorý spáchala v
bode1)tak,ženajprvžiadalaodpoškodenéhoG.D.výdavokzpeňazí,ktorémudalobžalovanýakeďna
to G. D. nereagoval, počas toho, ako ho fyzicky napádal obžalovaný údermi päsťami, k tomuto pristúpila,
keď už ležal na zemi, udrela ho najmenej dvakrát do tváre, stiahla mu šuštiakové nohavice, prehľadalavrecká a zobrala mu z nich finančnú hotovosť vo výške 5,- Eur. Pokiaľ ide o rozpory vo výpovediach
obžalovaného a svedkyne M. Y. z prípravného konania a hlavného pojednávania, ako aj o rozpory v
ich výpovediach navzájom, súd prvého stupňa na ne správne poukázal na str. 24 a 25 odôvodnenia

rozsudku a ich opakovanie zo strany odvolacieho súdu by bolo nadbytočné. Možno však konštatovať,
že z nich nepochybne vyplýva snaha obžalovaného, ako aj svedkyne M. Y., zľahčovať a bagatelizovať,
najmä spôsob fyzického napadnutia poškodeného obžalovaným a preniesť trestnú zodpovednosť za
smrťpoškodenéhonasvedkaB.R..Vtejtosúvislostijepotrebné zopakovaťazdôrazniť,žeobžalovanýa
svedkyňaM.Y.vypovedaliodupnutíB.R.nabruchopoškodeného,t.j.oútoku,ktorýspôsobilsmrť,ažpo

tom, čo takýto záver vyplynul z výsledkov pitvy poškodeného. Ani údajné zranenie B. R., ktoré nepriamo
vyplýva z trestného oznámenia podaného Q. W., nebolo v ďalšom konaní dostatočne preukázané,
pretože túto skutočnosť už vo svojej výpovedi v procesnom postavení svedkyne menovaná nepotvrdila,
aanijejprípadnáexistenciasamaosebedostatočnenepreukazuje,žebysamalB.R.určitýmspôsobom
podieľať na fyzickom napadnutí poškodeného, a už vôbec nie v takom rozsahu a takým spôsobom, ako
tvrdil obžalovaný.

V prospech obžalovaného možno hodnotiť aj výpovede svedkov uvedených v odvolaní, z ktorých
vyplývalo, že obžalovaný mal s poškodeným kamarátsky vzťah, a teda nemal dôvod, aby ho fyzicky
napadol takým spôsobom, ako mu bolo kladené za vinu. Časť týchto svedkov zároveň potvrdila i to, že
B. R. má sklony k agresívnemu správaniu, naviac tento už bol v minulosti opakovane súdom trestaný

za rôznu úmyselnú trestnú činnosť, čo vyplýva z jeho odpisu z registra trestov. Nesporným bolo tiež
to, že práve družka B. R., G. Chovancová, umývala dlážku na mieste činu, na ktorej sa nachádzala aj
krv poškodeného. F. bolo preukázané, že sa obžalovaný snažil poskytnúť poškodenému prvú pomoc
a následne zabezpečil privolanie odbornej zdravotníckej pomoci. Do určitej miery možno súhlasiť s
obhajobou, že popis priebehu fyzického napadnutia poškodeného zo strany obžalovaného, ktorý uviedol

svedok B. R., nezodpovedá záverom znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, a to najmä
pokiaľ ide o početnosť a lokalizáciu zranení, avšak krajský súd konštatuje, že to predovšetkým platí vo
vzťahu k výpovedi tohto svedka na hlavnom pojednávaní. O tom, že poškodeného mal fyzicky napadnúť
aj B. R., vypovedali svedkyne Y. Y. a Y. D., tieto však neboli priamo pri skutku a ako osoby blízke
obžalovanému mali dôvod vypovedať v jeho prospech, keďže nechceli, aby za skutok niesol trestnú

zodpovednosť. Tieto dôkazy však ani vo svojom súhrne, berúc do úvahy ich celkovú dôkaznú hodnotu,
nepostačujú na to, aby zbavili obžalovaného trestnej zodpovednosti za uvedený obzvlášť závažný
zločin.

Obžalovaného totiž zo spáchania skutku, tak ako bol ustálený, usvedčuje súhrn priamych a nepriamych

dôkazov vyznievajúcich v jeho neprospech, ktoré na seba nadväzujú, dopĺňajú sa a zároveň
jednoznačne preukazujú, že práve on bol tou osobou, ktorá sa ho dopustila. Podstatným boli výpovede
dvoch priamych svedkov B. R. a G. V., ktorí popísali priebeh skutku, vrátane fyzického útoku
obžalovaného na poškodeného. Aj keď v ich výpovediach navzájom, ale aj vo výpovediach svedka
B. R. z prípravného konania a jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, existovali určité rozpory

týkajúce sa priebehu skutku (čo zároveň preukazuje, že neboli vopred dohodnutí na obsahu svojich
výpovedí),atoajvovzťahukfyzickémunapadnutiupoškodenéhoobžalovaným,napriektomumožnoich
výpovedezprípravnéhokonaniavrozhodujúcichčastiachpovažovaťzahodnoverné.Natomničnemení
skutočnosť, že svedok B. R. mal pri výpovedi na hlavnom pojednávaní taktiež tendenciu zľahčovať
spôsob a intenzitu útoku obžalovaného voči poškodenému, pričom takáto zmena bola v rozpore so

závermi znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, ako už bolo vyššie konštatované. V tomto
smere aj krajský súd dospel k záveru, že najpresnejšie popísal priebeh skutku, vrátane fyzického útoku
obžalovaného na poškodeného, práve svedok B. R., avšak v jeho výpovedi z prípravného konania
zo dňa XX.XX.XXXX, pričom v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným súdom na
str. 26 až 29. Zdôrazňuje, že veľmi dôležitými pre zistenie a ustálenie spôsobu fyzického napadnutia

poškodeného boli závery znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, ktoré presne špecifikovali
mechanizmus vzniku, počet, charakter a lokalizáciu zranení poškodeného. Práve tento dôkaz v spojitosti
s výpoveďami svedkov B. R. a G. V. z prípravného konania, ktorí boli, okrem obžalovaného a M. Y.,
jedinými osobami priamo prítomnými pri skutku, boli dôkazmi, ktoré sa dopĺňali a v konečnom dôsledku
výraznýmspôsobomprispeliksprávnemuzisteniuaustáleniupriebehuskutku.U.osprávnostiaúplnosti

záverov tohto znaleckého posudku nemal odvolací súd žiadne pochybnosti a poukazuje aj na jeho
hodnotenie okresným súdom na str. č. 33 odôvodnenia rozsudku.Krajský súd po komplexnom zhodnotení dôkaznej situácie dospel k záveru, že súhrn vykonaných
dôkazov svedčiacich v neprospech obžalovaného jednoznačne preukazuje nielen to, že sa skutok
kladený obžalovanému za vinu ako taký stal, ale aj to, že ho spáchal práve obžalovaný takým spôsobom,

ako ho správne ustálil okresný súd, ktorý ho súčasne náležite právne kvalifikoval a zároveň vyvracia v
dostatočnom rozsahu aj obhajobu obžalovaného podporenú dôkazmi vyznievajúcimi v jeho prospech.
Vzhľadom k tomu neexistoval žiadny relevantný dôvod, aby bola v tomto trestnom konaní aplikovaná
zásada v pochybnostiach v prospech obžalovaného.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku daného obzvlášť závažného zločinu možno konštatovať, že obžalovaný
ju naplnil z hľadiska zavinenia minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu (ust. § 15 písm. b/ Tr. zák.),
pretože vedel, že svojím konaním môže vyvolať následok závažný z hľadiska trestného práva, v tomto
prípade usmrtenie poškodeného a pre prípad, že takýto následok spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Vzhľadom na argumentáciu súdu prvého stupňa v tomto smere na str. č. 35 odôvodnenia rozsudku,
s ktorou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, by bolo jej opakovanie nadbytočné, pričom táto

argumentácia v dostatočnom rozsahu reaguje na odvolacie námietky obžalovaného v tomto smere a
zároveň ich vyvracia. Spôsob, početnosť a intenzita útokov zo strany obžalovaného voči poškodenému,
berúc do úvahy fyzické schopnosti obžalovaného, ako aj ich polohu počas napadnutia, taktiež miesta
na tele poškodeného, voči ktorým boli opakovane vedené, a v ktorých sa nachádzajú životne dôležité
orgány, dokonca naznačuje, že by mohlo ísť aj o tzv. priamy úmysel, avšak takéto úvahy odvolací súd

nemohol bližšie rozvinúť, pretože odvolanie podal len obžalovaný a bolo by to v jeho neprospech, čo nie
je prípustné. Za takejto situácie bolo teda nepochybne preukázané, že obžalovaný ako dospelá osoba,
musel vedieť, aj vedel, že takýmto svojím konaním môže spôsobiť usmrtenie poškodeného, a pre prípad,
že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Pokiaľ ide o pohnútku obžalovaného, krajský súd zhodne konštatuje, že ňou bolo nezvládnutie situácie
z jeho strany po tom, čo poškodený nechcel vrátiť jeho manželke, resp. jemu výdavok z peňažnej
hotovosti, ktorú mu pred tým zveril a následne jeho reakcia na pretrvávajúcu neochotu poškodeného
odovzdať mu ich. V ďalšom poukazuje na odôvodnenie okresným súdom na str. č. 36 rozsudku.

Namieste bola aj právna kvalifikácia skutku podľa § 145 ods. 2 písm. b) Tr. zák. v spojení s § 138
písm. c) Tr. zák., t.j. že obzvlášť závažný zločin vraždy bol spáchaný závažnejším spôsobom konania,
a to surovým spôsobom, pričom aj v tomto smere poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresným
súdom na str. č. 35. Bolo totiž nepochybne preukázané, že obžalovaný, okrem zasadenia minimálne
jedného rozhodujúceho úderu vo forme dupnutia nohou alebo skočenia do oblasti hornej strednej časti

brucha, ktoré spôsobilo v konečnom dôsledku smrť poškodeného, tohto opakovane napádal ďalšími
prudkými útokmi, pričom išlo o najmenej jedenásť samostatných úderov, resp. kopov do rôznych vyššie
uvedených častí tela, čo možno nepochybne celkovo hodnotiť ako spôsob fyzického napadnutia s
vyššou mierou brutality, pri ktorom sa násilie stupňovalo a to napriek stavu poškodeného, ktorý bol pod
výrazným vplyvom alkoholu. Z týchto dôvodov nebolo možné skutok kladený obžalovanému za vinu

právne kvalifikovať miernejšie, tak ako sa toho domáhal.

Pokiaľ ide o pochybenia týkajúce sa procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní v
prípravnom konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, na ktoré obžalovaný poukázal v konaní
pred prvostupňovým súdom, a ktoré už v odvolaní bližšie nerozviedol, odvolací súd konštatuje, že súd

prvého stupňa sa s nimi podrobne vysporiadal v odôvodení rozsudku na str. č. 29 až 33 a krajský súd si
ich, okrem jednej skutočnosti, osvojil. Možno totiž súhlasiť s námietkou odvolateľa ohľadne hodnotenia
nepodania sťažnosti v tom čase obvineným proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo strany okresného
súdu. Ak totiž v tom čase obvinený, či už sám, alebo prostredníctvom svojho obhajcu, nepodal sťažnosť
proti uvedenému uzneseniu, nemôže byť takýto postoj hodnotený v jeho neprospech, keďže je to jeho

procesné právo, a len na ňom záleží, či ho využije alebo nie. Taktiež nie je povinnosťou obhajoby
poukázať na pochybenia v prípravnom konaní už počas jeho priebehu, a to i vtedy, ak by už boli
zistiteľné, a nie je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ak tak obvinený urobí v
rámci práva na obhajobu až v konaní pred súdom.

Pokiaľ ide o úvahy o druhu a výmere trestu uloženého obžalovanému, odvolací súd sa stotožnil s
výrokom prvostupňového súdu, ktorý obžalovanému uložil vyššie uvedený nepodmienečný trest odňatia
slobody, vrátane spôsobu jeho výkonu. Okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti, na ktoré bol podľa
Trestného zákona povinný prihliadnuť, predovšetkým v zmysle ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., odvolací súdpreto poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. č. 36 a pokiaľ ide o
osobu obžalovaného a jeho pomery aj na str. č. 22.

Súd prvého stupňa u obžalovaného správne zistil existenciu jednej priťažujúcej okolnosti, a to, že už bol
zatrestnýčinodsúdený(ust.§37písm.m/Tr.zák.),vzhľadomnatrestnýrozkazOkresnéhosúduBrezno
zo dňa 30.01.2007, sp. zn. 1T/8/2007, právoplatný dňa 15.02.2007 zároveň nezistil existenciu žiadnej
poľahčujúcej okolnosti, t.j. ich pomer bol 1 : 0, pričom prihliadol aj na mieru závažnosti poľahčujúcej
okolnosti (ust. § 38 ods. 2 Tr. zák.), ktorá však nemala zásadný význam. Správne taktiež konštatoval,

že napriek prevahe priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi nie je možné aplikovať zvýšenie dolnej
hranicezákonomustanovenejtrestnejsadzbyo1/3-inu(ust. §38ods.4,8Tr.zák.),keďžebolopotrebné
zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o1/2-icu (ust. § 38 ods. 5, 8 Tr. zák.), nakoľko
bol obžalovanému ukladaný trest za opätovné spáchanie zločinu, berúc do úvahy rozsudok Okresného
súdu Brezno zo dňa 12.06.2006, sp.zn. 1T/205/2005 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská
Bystrica zo dňa 11.01.2007, sp.zn. 2To/357/2005, ktorým mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 6 rokov a 4 mesiace, a to aj za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák. V konečnom dôsledku predstavovala trestná sadzba pre ukladanie trestu odňatia
slobody obžalovanému rozpätie od 22 rokov a 6 mesiacov až do 25 rokov, pričom uloženie trestu
odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby v uvedenej výmere bolo zákonné a odôvodnené, berúc
do úvahy všetky pred tým zistené skutočnosti a okolnosti, na ktoré bolo potrebné prihliadnuť. Zároveň

odvolací súd konštatuje, že neboli zistené žiadne také okolnosti prípadu alebo pomery obžalovaného,
ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu, a taktiež ani ďalšie zákonné dôvody uvedené v ust.
§ 39 Tr. zák., ktoré by umožňovali jeho prípadnú aplikáciu.

Prvostupňový súd nepochybil ani v tom, keď obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák.

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, keďže ho odsudzoval ako páchateľa obzvlášť závažného
zločinu na trest odňatia slobody vo výmere prevyšujúcej 15 rokov.

Obžalovaný svoje odvolanie smerujúce proti výrokom o uložených ochranných opatreniach, ako aj
výroku o náhrade škody, bližšie neodôvodnil. Krajský súd zistil, že namieste bolo aj obligatórne uloženie

ochranného opatrenia - ochranného dohľadu nad správaním obžalovaného vo výmere 2 roky, hoci vo
výroku absentovalo uvedenie ust. § 78 ods. 1 Tr. zák., pričom išlo len o formálne pochybenie, ktoré
nemalo vplyv na jeho zákonnosť (to platí aj pre absenciu ust. § 38 ods. 8 Tr. zák. pri ukladaní trestu).
Opodstatnené bolo aj uloženie ochranného protialkoholického ústavného liečenia obžalovanému,
prihliadajúc najmä na závery znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, keďže bol u neho zistený

syndróm závislosti od alkoholu v klinicky rozvinutom štádiu. Nemožno opomenúť ani to, že trestný čin
spáchal v stave po požití alkoholických nápojov.

Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v danej výmere, ako aj spôsobu jeho výkonu, v
spojení s uloženými ochrannými opatreniami zabezpečí v dostatočnej miere dosiahnutie účelu trestu,

a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej
prevencie, a takýto trest zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 34 ods. 1, ods. 4 Tr.
zák., a súčasne i z ďalších ustanovení, ktoré upravujú zásady ukladania trestov a ochranných opatrení,
vrátane ust. § 35 Tr. zák.

Pri preskúmavaní napadnutého výroku o náhrade škody krajský súd taktiež dospel k záveru, že tento
je dôvodný a v súlade so zákonom. Poškodeným v tejto trestnej veci bol nebohý G. D., pričom náklady
spojené s jeho pohrebom vynaložil jeho brat K. D. a vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že ich výška
predstavovala sumu 946,36 Eur, ktorú zároveň možno považovať za primeranú. Obžalovaný zodpovedá
za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. a pri spôsobe a rozsahu jej náhrady bolo potrebné vziať do

úvahy aj ust. § 449 ods. 2, 3 Obč. zák., preto okresný súd správne postupoval, keď už obžalovanému
uložil povinnosť, aby ju K. D., ktorý mal pri tomto nároku postavenie právneho nástupcu poškodeného,
v uvedenej výške nahradil.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd ako súd odvolací, po preskúmaní zákonnosti a
odôvodnenosti všetkých napadnutých výrokov, o podanom odvolaní obžalovaného, ktoré nepovažovalza dôvodné, rozhodol v súlade s citovaným ustanovením Trestného poriadku tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.