Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5319200302
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5319200302.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho, a JUDr. Vladimíra Topoľančíka v právnej veci žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom
Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d, Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, na
území SR konajúceho prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky,
so sídlom Einsteinova 11/3677, 851 01 Bratislava, IČO: 50 595 628, právne zastúpeného spoločnosťou:
URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti
žalovanému: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, XXX XX N. I. N., o zaplatenie sumy 370,24 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 8Csp/8/2019-109 zo

dňa 25. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 8Csp/8/2019-109 zo dňa 25. septembra 2020 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 04.02.2019
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 370,24 Eur spolu s úrokom vo výške 18,02 % ročne zo sumy

370,24 Eur od 21.09.2017 do 28.06.2018 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 370,24 Eur od 29.6.2018 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe,
že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 28.10.2011 zmluvu o úvere č. 14210, na základe ktorej
žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 5.940,00 Eur za účelom kúpy motorového vozidla značky
Seat Ibiza, pričom žalovaný bol povinný úver splácať v mesačných splátkach v zmysle finančného plánu,
ktorý je súčasťou zmluvy. Žalobca si povinnosti vyplývajúce zo záväzkového vzťahu splnil riadne a včas.
Žalovaný bol v zmysle zmluvy povinný uhradiť žalobcovi celkom 72 splátok vo výške 191,30 Eur, ktoré

boli splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, v čase od 20.11.2011 do 20.10.2017, no uhradil mu len 70 splátok
v zmysle finančného plánu a ďalšie dohodnuté splátky v lehote splatnosti už neuhradil. Žalobca preto
listom zo dňa 07.02.2018 upozornil žalovaného na možnosť vyhlásenia mimoriadneho zosplatnenia
celého úveru. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru viac ako 3
mesiace, žalobca v zmysle bodu 20. všeobecných podmienok vyhlásil úver, vrátane jeho príslušenstva,
spolu so všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú, za splatný a oznámenie o tejto skutočnosti odoslal
žalovanému listom zo dňa 20.06.2018. Úver a celé jeho príslušenstvo spolu so všetkými platbami, ktoré

saknemuvzťahujú,satakstalisplatnýmidňa28.06.2018.Žalovanýuhradilžalobcovicelkom70splátok,
čomu podľa finančného plánu zodpovedá nesplatený zostatok istiny vo výške 370,24 Eur, ktorého sa
žalobca voči žalovanému domáhal. Žalovaný na podanú žalobu nijakým spôsobom nereagoval.3. V tomto spore okresný súd rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 8Csp/8/2019-46 zo dňa
18.09.2019, ktorým žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
založil na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti sporného úveru, v nadväznosti na absenciu

zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to náležitosti týkajúcej sa výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a taktiež náležitosti týkajúcej sa veličiny ročnej
percentuálnejmierynákladov(RPMN)acelkovejčiastky,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,pričomvzmluve
je potrebné uviesť všetky predpoklady pre výpočet tejto veličiny použité. V dôsledku toho žalobcovi
vzniklo právo len na vrátenie tých peňažných prostriedkov, ktoré žalobca poskytol žalovanému a ktoré

mu žalovaný nevrátil, teda na rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami.
Keďže v súdenom prípade nebolo sporné, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 5.940,00 Eur
a že žalovaný z neho uhradil 13.391,00 Eur, teda 70 splátok po 191,30 Eur (žalovaný teda istinu úveru
preplatil), súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
4. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Žiline tento rozsudok súdu prvej inštancie po
jeho preskúmaní uznesením sp. zn. 6CoCsp/3/2020 zo dňa 29.05.2020 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na skutkové zistenia súdu prvej inštancie
prezentované v napadnutom rozhodnutí, ktorý v jeho odôvodnení uviedol, že sporná zmluva obsahuje
účel úveru, výšku istiny 5.940,00 Eur, počet mesačných splátok 72 s výškou jednotlivej splátky 191,30
Eur, dobu trvania zmluvy do 20.10.2017, ročnú úrokovú sadzbu 18,02 % a jednorazový spracovateľský
poplatok vo výške 2.009,19 Eur. Všetky tieto uvedené údaje v zmluve predchádzajú údaju o RPMN vo

výške38,10%, priktoromjevýslovneuvedené,žeprijehovýpočtebolipoužitépredpokladyuvedené
vzmluvevyššieapoktoromnasledujeúdajopriemernejhodnoteRPMN23,79%aúdaj ocelkovej
čiastke na úhrade 13.773,60 eur. Zároveň odvolací súd odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo vzťahu k nesprávne určenej hodnote RPMN považoval za nepreskúmateľné, pretože
v ňom absentovalo bližšie vysvetlenie postupu, resp. výpočtu, ktoré odôvodňuje okresným súdom

prezentovaný záver. Vo vzťahu k náležitosti zmluvy týkajúcej sa rozčlenenia splátky úveru poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, ako jednej z najvyšších súdnych autorít, ktorý
v ňom prezentoval, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahŕňa, a preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že v danom prípade zákon
členenie splátky nepožaduje.

5. Následne v ďalšom konaní bol súd prvej inštancie, viazaný právnym záverom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP) a nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré sa sporové strany (resp. právny zástupca žalobcu)
nedostavili. Žalovaný však vo vyjadrení zo dňa 24.09.2020 doplnil skutkové tvrdenia v nadväznosti
na doručené rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho závery. Poukázal na výpočet RPMN, odkazujúc na
kvalifikovaný vzorec, ktorý vychádza z prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Pri výpočte tejto veličiny použil nasledovné hodnoty: istinu úveru vo výške 5.940,00 eur, výšku mesačnej
splátky 184,50 Eur, pričom mesačná splátka zahrňovala istinu, úrok a spracovateľský poplatok a počet
mesačných splátok 72. Do výpočtu RPMN použil údaj o mesačnej splátke vo výške 184,50 Eur, pretože
od výšky mesačnej splátky odpočítal poplatok za trvalý príkaz vo výške 2,00 Eur, mesačné poistenie
spôsobilostisplácaťúverpreprípadsmrtiaúplnejtrvalejinvalidityvovýške1,34Euramesačnépoistenie

spôsobilosti splácať úver pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti vo výške 3,46 Eur.
Mesačné poistenie a poplatok za trvalý príkaz boli odpočítané z dôvodu, že predstavujú tzv. doplnkové
služby, ktoré boli žalobcom poskytnuté na základe dohody medzi žalobcom a žalovaným, kedy žalovaný
nebol žiadnym spôsobom nútený k pristúpeniu k poisteniu či k zriadeniu trvalého príkazu a bolo len
výlučne na rozhodnutí žalovaného, či k týmto službám pristúpi alebo nie. Náklady na

doplnkovú službu sa musia do celkových nákladov započítať len v prípade, ak je doplnková služba
povinná na získanie úveru, alebo ak je doplnková služba povinná na získanie úveru za
ponúkaných podmienok. Žalobca má za to, že v danom prípade v prípade poistenia a zriadenie trvalého
príkazu nemožno hovoriť o povinných doplnkových službách.
6. Na základe doplneného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že spoločnosť

BANCO MAIS, SA (následne pod obchodným menom BANCO COFIDIS, SA zlúčená a absorbovaná
spoločnosťou COFIDIS, SA) v postavení veriteľa dňa 28.10.2011 uzatvorila so žalovaným v postavení
dlžníka Zmluvu o úvere č. 14210. Vzhľadom na charakter a obsah uzatvorenej zmluvy
túto konajúci súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto pri
prejednávaní sporu aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
(28.10.2011), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.).
Jednalo sa o účelový úver, poskytnutý na kúpu vozidla značky Seat, typ Ibiza 5DV, rok výroby 2006, s
kúpnou cenou 6.600,00 Eur. Istina úveru poskytnutého žalovanému predstavovala sumu 5.940,00 Eur,ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 mesačných splátkach po 191,30 Eur, pri dobe trvania zmluvy
do 20.10.2017. Ročná úroková sadzba bola určená hodnotou 18,02 %, jednorazový spracovateľský
poplatokvovýške2.009,19Eur,RPMNvrozsahu38,10%,priemernáhodnotaRPMN23,79% acelková

čiastka na úhradu činila 13.773,60 Eur. Žalovaný na daný úver uhradil spolu 70 splátok, t. j. celkovo
sumu 13.391,00 Eur.
7. Keďže sa jedná o spotrebiteľský spor, súd prvej inštancie opätovne podrobil predloženú úverovú
zmluvu kontrole z pohľadu splnenia obligatórnych zákonných náležitostí uvedených v ustanovení § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

8. Súd prvej inštancie, viazaný právnym záverom odvolacieho súdu o tom, že v dotknutej zmluve
boli uvedené všetky predpoklady pre výpočet RPMN, sa ďalej zaoberal tým, či pri ich použití žalobca
dospel k správnemu výsledku. Údajom pre výpočet RPMN je podľa zistení okresného súdu aj poistenie
spôsobilosti splácať úver, či už pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 96,48 Eur a poistenie
pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti vo výške 149,12 Eur, keďže pri výške každej
mesačnej splátky úveru 191,30 Eur je uvedené, že ide i o prípadnú mesačnú splátku povinného

zmluvného poistenia, prípadnú mesačnú splátku kasko poistenia a trvalý príkaz mesačnej splátky. Zo
samotnej zmluvy mal teda konajúci súd preukázané, že súčasťou splátky boli i poplatky za poistenie.
Pokiaľ veriteľ pri výpočte vychádzal zo splátky bez poistenia (teda po odpočítaní poplatkov za poistenie),
mal ich použiť ako dodatočný náklad, pretože je zrejmé, že žalovaný ich musel zaplatiť. Pri zahrnutí
sumy splátky obsahujúcej poistenie by pri počte splátok 72 pripadlo na každú jednotlivú splátku

úveru 4,80 Eur na poistenie a hodnota RPMN by predstavovala, pokiaľ by už výška poistného bola
do jednotlivej splátky zahrnutá výšku 38,60 %. Pokiaľ by do výšky splátky neboli zahrnuté poplatky za
poistenie, bolo by dôvodné ju započítať ako dodatočný náklad, pretože je zrejmé, že uvedenú sumu by
musel spotrebiteľ v súvislosti s poskytnutým úverom uhradiť, a vtedy by RPMN predstavovala
40,90 %.

9. Ďalej okresný súd uviedol, že v prejednávanom spore nebolo preukázané platné uzatvorenie poistnej
zmluvy medzi účastníkmi úverového vzťahu. V bode 4. zmluvy označenom ako „Poistenie“ je v prvom
riadku tabuľky s názvom „Dlžník uzavrel samostatnú zmluvu s Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.“
uvedené „A/N“, pričom nie je žiadnym spôsobom vyznačené, či došlo k uzavretiu poistnej zmluvy alebo
nie. Pokiaľ je v ďalších riadkoch pri výške mesačnej splátky, či už povinného zmluvného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „PZP“) alebo
kasko poistenia, či PZP a mesačnej splátky kasko poistenia, uvedená suma 0,00 Eur, takéto dojednanie
poistnej zmluvy považoval okresný súd za neurčité a nezrozumiteľné, práve v nadväznosti na
údaje uvedené v bode 2. zmluvy, týkajúce sa dohodnutých podmienok úveru, kde je pri
poistení spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity uvedená suma 96,48 Eur

a pri poistení spôsobilosti splácať úver pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti suma
249,12 Eur. Jedná sa tak o zjavný rozpor v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, ktorá má obsahovať
predpoklady pre výpočet RPMN, čo má podľa názoru okresného súdu priamy súvis s hodnotením
tejto náležitosti. Pokiaľ súd nemal preukázané platné uzavretie poistnej zmluvy, ktoré by zodpovedalo
ustanoveniam § 788 a nasledujúce Občianskeho zákonníka o poistných zmluvách a pokiaľ toto poistenie

podľa tvrdení žalobcu nebolo zahrnuté do splátky pri výpočte RPMN, nemalo byť súčasťou predpokladov
použitých pre RPMN a v dôsledku toho zmluva v tejto časti pôsobí mätúco, nezrozumiteľne, je neurčitá,
a v tejto časti je neplatná, s následkom absencie náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm.
j) zákona č. 129/2010 Z. z.. Následne súd prvej inštancie uviedol, že uvedenie údajov týkajúcich sa
poistenia bolo už súčasťou vopred pripravenej zmluvy a za takéhoto stavu možno potom s najväčšou

pravdepodobnosťou predpokladať, že žalovaný by sa pre poistenie nerozhodol po uzavretí úverovej
zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, ale prijal už naformulované poistenie. Aj preto podľa názoru
konajúceho súdu nebolo možné prisvedčiť žalobcovi, že v prípade týchto poplatkov titulom poistenia,
ktorépodľažalobcutrebapovažovaťzadoplnkovéslužby,šlooslužby,ktorénebolipovinné.Snajväčšou
pravdepodobnosťou tak možno predpokladať, že pristúpenie k poisteniu bolo jednou z

podmienok poskytnutia úveru.
10. Vo vzťahu k žalobcom účtovanému poplatku za trvalý príkaz vo výške 2,00 Eur mesačne súd prvej
inštancie uviedol, že tento poplatok mal tvoriť súčasť mesačnej splátky 191,30 Eur a bez pochýb bol tiež
nákladom, ktorý v konečnom dôsledku musel žalovaný spotrebiteľ žalobcovi zaplatiť. V časti II. zmluvy
obsahujúcej ostatné údaje pre výpočet RPMN sa však tento poplatok neuvádza. Z prílohy uzatvorenej

zmluvy - Finančného plánu vyplýva, že mesačnú splátku tvorí istina a úrok, no nevyplýva z neho, že by
súčasťou splátky mali byť aj poplatky, príp. nie je uvedená ich výška. Uvedený poplatok tak súd prvej
inštancie nepovažoval za individuálne dojednaný a zároveň vyjadril pochybnosť o tom, či žalovaný bol
o tomto poplatku vôbec uzrozumený. O individuálnom dojednaní nebolo možné hovoriť ani ztoho dôvodu, že poplatok za trvalý príkaz (hoci vo vyššej výške) bol uvedený vo
vopred predtlačených všeobecných podmienkach, napísaných drobným písmom, ktoré na ich
poslednej strane žalovaný podpísal. Avšak aj keby bolo možné posúdiť individuálne dojednanie tohto

poplatku dodávateľom so spotrebiteľom, nezhojilo by to nedostatok absencie jeho uvedenia v zmluve
medzi údajmi ako predpokladmi pre výpočet RPMN. Pri zohľadnení tohto poplatku okresný súd dospel
pri výpočte RPMN k výslednej hodnote 41,95 %, keď vychádzal z výšky splátky 184,50 Eur (určená
výška splátky 191,30 Eur a od nej odrátaná výška poplatkov za poistenie - jeden vo výške 1,34 Eur,
druhý v sume 3,46 Eur a poplatku za trvalý príkaz vo výške 2,00 Eur) a z dodatočných nákladov

489,60 Eur za poistenie (4,80 Eura x 72 splátok) a 144,00 Eur titulom poplatkov za trvalé príkazy (2,00
Eurá x 72 splátok).
11. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru o nesprávne uvedenej výške RPMN v
dotknutej úverovej zmluve, čo má za následok jej absenciu a nadväzne bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Veriteľovi
(žalobcovi) tak vznikol nárok len na rozdiel medzi plneniami zo zmluvy, teda medzi poskytnutou

výškou úveru a uhradenými splátkami, pričom v danom prípade bolo nesporné, že žalovanému bol
poskytnutý úveru vo výške 5.940,00 Eur, na ktorý žalovaný uhradil celkovo sumu 13.391,00 Eur, t. j.
úver preplatil, v dôsledku čoho okresný súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
12. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, tak, že plne
úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže mu v spore žiadne trovy nevznikli.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň mu prizná voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania.
14. Odvolateľ namietal výpočet RPMN vykonaný súdom prvej inštancie je nesprávny. keďže do údajov

pre výpočet RPMN konajúci súd zahrnul aj poplatok za poistenie spôsobilosti splácať úver. Mesačné
poistenie spôsobilosti splácať úver a poplatok za trvalý príkaz boli totiž odpočítané od výšky mesačnej
splátky z dôvodu, že tieto predstavujú doplnkové služby, ktoré boli žalovanému poskytnuté žalobcom
na základe dohody. Žalovaný nebol nijakým spôsobom nútený k pristúpeniu k poisteniu či k zriadeniu
trvalého príkazu. Bolo teda na jeho výlučnom zvážení, či k takýmto službám pristúpi alebo nie. Zároveň

žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008, podľa
ktorej je ročná percentuálna miera nákladov v článku 23 písm. i) vymedzená ako celkové náklady
spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrená ako percento ročne z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane
nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 Smernice. Celkovými nákladmi sa podľa toho istého článku
písm. g) Smernice sa rozumejú všetky náklady, vrátane úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek

druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem
notárskych poplatkov. Zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
úvere, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok. Náklady na doplnkovú službu sa musia do
celkových nákladov započítať len v prípade, ak je doplnková služba povinná na získanie úveru, alebo

ak je doplnková služba povinná na získanie úveru za ponúkaných podmienok. Žalobca mal za to, že v
súdenom prípade poistenie a zriadenie trvalého príkazu neboli povinnými doplnkovými službami. RPMN
nezahŕňa ani poplatky spojené s transakciami, ktorým mesačný poplatok za trvalý príkaz nepochybne
je. Navyše okresný súd svoj výpočet bližším spôsobom neozrejmil, v dôsledku čoho považuje odvolateľ
napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a arbitrárne. V danej súvislosti odvolateľ poukázal

na viacero súdnych rozhodnutí odvolacích súdov (napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Co/50/2019 zo dňa 30.12.2019 a iné). Ďalej žalobca namietal, že zrejmom vzájomnom rozpore sú i
závery okresného súdu týkajúce sa poplatku za poistenie, keď na jednom mieste súd uvádza, že v spore
nebolo preukázané platné dojednanie poistnej zmluvy a na inom mieste odôvodnenia zasa uvádza, že
veriteľ (žalobca) nepostupoval správne, keď do výpočtu RPMN mal zahrnúť aj mesačný poplatok za

poistenie spôsobilosti splácať úver. Zároveň odvolateľ akcentoval, že skutočnosť platného dojednania
poistnej zmluvy žalovaný v spore nenamietal a nerozporoval. Okresný súd tiež pochybil aj v tom smere,
že PZP a Kasko poistenie, návrh ktorých služieb bol uvedený v článku IV. úverovej zmluvy a ktoré
služby neboli dojednané, nekorešponduje s dohodnutým poistením spôsobilosti splácať úver (jedná sa
o rôzne druhy poistenia). Odvolateľ nesúhlasil ani s právnym záverom konajúceho súdu týkajúcim sa

inkasovaného poplatku za trvalý príkaz. Uviedol, že tento poplatok bol pôvodne v mesačnej splátke
zahrnutý, no keďže veriteľ (žalobca) nemal povinnosť tento zahrnúť do výpočtu RPMN,
následne ho od mesačnej splátky odpočítal. Navyše žalovaný platné uzavretie poistnej zmluvy v sporenenamietal, jedná sa len o domnienku súdu. S poukazom na uvedené dôvody potom neobstojí záver
okresného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru.

15. Iné podania strán sporu v rámci odvolacieho konania súdu neboli produkované.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správne potvrdil.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne

správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).

18. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca sa vo svojom odvolaní nestotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí.

19. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,

teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,

je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Zároveň dáva odvolací súd do
pozornosti, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na
súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky
daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci okresný súd svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred

súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi
názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany
sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

20. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu

formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Prípadná ďalšia argumentácia
uvedená vo vyjadreniach strán sporu nie je pre rozhodovanie odvolacieho súdu relevantná (§ 365 ods.

3 CSP).

21. V posudzovanom prípade sa odvolací súd v plne stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z. a to z dôvodu absencie zohľadnenia údaju o poplatku za trvalý príkaz

pri výpočte RPMN.

22. Nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorá sa uzatvára vo
viacerých prípadoch v rovnakej podobe medzi podnikateľom vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť
a spotrebiteľom, ktorý nemá možnosť reálnym spôsobom zmeniť obsah pripraveného návrhu zmluvy,

nemôže vyjednávať o zmene návrhu s vyhliadkou na úspech a jeho jediná možnosť naloženia
s návrhom zmluvy spočíva v alternatíve, že buď príjme návrh zmluvy ako celku alebo ho odmietne.23. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, z obsahu predloženej
úverovej zmluvy zo dňa 28.10.2011, konkrétne z jej bodu II. Dohodnuté podmienky úveru vyplýva,
že výška každej mesačnej splátky je tvorená, prípadnou mesačnou splátkou PZP, prípadnou splátkou

KASKO poistenia a trvalým príkazom mesačnej splátky. Z ďalšej časti úverovej zmluvy však už
predmetný poplatok ako samostatná položka, resp. bližšia špecifikácia výšky tohto poplatku zrejmá
nie je. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, zmienka o poplatku za trvalý príkaz sa nachádza ešte vo
všeobecných obchodných podmienkach žalobcu. Samotný žalobca v podaní zo dňa 24.09.2019 uviedol,
že uvedený poplatok vo výške 2,00 Eur mesačne odpočítal od výšky mesačnej splátky, do ktorej bol

pôvodne zahrnutý, keďže sa jedná o doplnkovú službu, ktorá bola žalovanému poskytnutá na
základe dohody medzi ním a žalovaným (žalovaný nebol k zriadeniu trvalého príkazu nijakým spôsobom
nútený).

24. Žalobca však v danom prípade nijakým spôsobom neuniesol bremeno svojich tvrdení o existencii
dohody medzi ním a žalovaným o poskytnutí služby trvalého príkazu. Zo zakomponovania

mesačného poplatku za trvalý príkaz v rámci uzatváraného zmluvného vzťahu tak, ako je to popísané
v odseku vyššie aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako spotrebiteľ
nemal možnosť rozhodnúť sa, či službu trvalého príkazu využije alebo nevyužije, ale táto služba mu bola
pri podpise zmluvy dodávateľom nanútená. Zmienka o poplatku za trvalý príkaz sa nachádza tiež vo
všeobecných obchodných podmienkach žalobcu, ktoré tvoril dodávateľ (t. j. žalobca). V prípade podpisu

zmluvy spotrebiteľ teda nemal možnosť využiť inú alternatívu. Jeho vyjednávacia sila v kontraktačnom
procese bola v tomto smere len iluzórna. Žiada sa dodať, že vyžiadanie takejto služby spotrebiteľom je
vysoko nepravdepodobné. Spotrebiteľ často ani nevie, čo táto služba v sebe zahŕňa.

25. Možno teda zhrnúť, že v prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského

kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti
jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou. Je zrejmé, že žalovaný ako spotrebiteľ
nemal možnosť tieto zmluvné podmienky predmetnej formulárovej zmluvy ovplyvniť.

26. Potrebu zohľadnenia uvedeného poplatku ako celkového nákladu spotrebiteľa spojeného so

spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v rámci výpočtu výšky RPMN
odvolací súd vníma aj preto, že pri údaji o výške splátky uvedenom v bode II. úverovej zmluvy bolo
výslovne uvedené, že súčasťou mesačnej splátky je aj poplatok za trvalý príkaz, čo
evokuje dôvodný predpoklad, že existencia daného poplatku bude zohľadnená aj vo výpočte RPMN.
Pokiaľ však veriteľ následne uvedenú položku pre potreby výpočtu RPMN vynechal, výsledná

vypočítaná výška RPMN bola nižšia, ako keby danú položku, s ktorou spotrebiteľ pre jej uvedenie ako
súčasť mesačnej splátky počítal, do výpočtu RPMN zahrnul a uvedená nesprávnosť sa prejavila
v neprospech spotrebiteľa.

27. Informácia o RPMN slúži totiž spotrebiteľovi ako významné orientačné kritérium pre

porovnanie, pri výbere úverového produktu na finančnom trhu medzi inými poskytovanými úvermi
obdobného charakteru. Údaj o RPMN je teda indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru.
Jedná sa teda jednoznačne o náležitosť, ktorá má podstatný vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah
jeho záväzku voči veriteľovi. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že spotrebiteľ z hľadiska informovanosti
a vyjednávacej pozície je vždy slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto v súlade s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ, ak zákon č. 129/2010 Z. z. absenciu údaja RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere,
(ako podstatného porušenia povinností dodávateľa), sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru.

28. V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako

zákonnú náležitosť stanovenie RPMN, aj pri úvere uzavretej medzi stranami sporu musí byť v zmluve
uvedený správny údaj o RPMN. V predmetnej zmluve uzavretej stranami sporu je však údaj o výške
RPMN stanovený nesprávne, a teda v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.

29. Keďže odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom údaji RPMN, ktorý v

predmetnej spotrebiteľskej zmluve bol síce uvedený, no v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa,
ktorá skutočnosť už sama o sebe postačuje na vyvodenie záveru o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., z
dôvoduhospodárnostikonaniasaužnezaoberalďalšímidôvodmibezúročnostiabezpoplatkovostiúveruprezentovanými súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, a ani k nim sa viažucou odvolacou
argumentáciou žalobcu.

30. Na základe správneho právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného
spotrebiteľského úveru, na ktorý žalobca v postavení veriteľa poskytol žalovanému sumu 5.940,00 Eur,
keď žalovaný na tento úver zaplatil žalobcovi celkom sumu 13.391,00 Eur, súd prvej inštancie následne
preto vecne správne rozhodol, keď žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

31. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
konania (veta štvrtá výroku), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu
argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úvahe okresného súdu a zákonným ustanoveniam
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku.

32. Pokiaľ žalobca vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na viaceré rozhodnutia odvolacích

súdov, odvolací súd uvádza, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri svojom
rozhodovaní viazaný. Je teda zrejmé, že odvolateľom označené rozhodnutia takými nie sú.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane

odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu.

34. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a
bránením práva ako trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý

súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen
o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom
rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách
konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods.

1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel
absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016
a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).