Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. október 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120273625
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:6120273625.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: B. O. X., X. so sídlom F. 5, W., G.
XX XXX XXX, zastúpeného H. D., X., so sídlom F. X,. W., G. XX XXX XXX, proti žalovanej: W. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., Š.O. XXX/XX, o zaplatenie 3 000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. januára 2022 č. k. 5Csp/66/2020-287 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 345,65 eur od 25.6.2019 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. nepriznal
žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým,

že právny predchodca žalobcu - X., uzavrel dňa 14.11.2012 so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej vo výške 4 010,- eur. Podľa zmluvy sa žalovaná
zaviazala úver splácať v 120 mesačných splátkach po 72,35 eur. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že zo
strany žalovanej bola celkovo uhradená suma 3 664,35 eur. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú
listom zo dňa 27.1.2018 na zaplatenie dlžnej sumy 810,27 eur s upozornením, že v opačnom prípade
môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Vzhľadom k tomu, že žalovaná dlžnú sumu neuhradila,

listom zo dňa 1.3.2018 právny predchodca žalobcu žalovanej oznámil, že ku dňu 28.2.2018 došlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Zo strany žalovanej došlo po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru k zaplateniu sumy 6,68 eur. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 26.3.2019
žalovanú vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 4 770,14 eur s tým, že v prípade nezaplatenia bude banka
oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
24.6.2019 X. X., Y. postúpila pohľadávku voči žalovanej na žalobcu.

1.2 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods.
2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení (zrušenie sa týkalo len zamietajúcej časti prvého rozsudku súdu prvej inštancie) okrem iného
uložil súdu prvej inštancie skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a zákonné náležitosti zmluvy, najmä
pokiaľ ide o započítanie spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru do

celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie najmä dokladmi o
doručovaní výziev žalovanej a dospel k záveru, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo platne
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Možnosť zosplatniť úver mali strany dohodnuté v čl. I. bod10 zmluvy. Žalovaná bola na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru upozornená výzvou zo
dňa 27.1.2018. Žalobca preukázal, že všetky výzvy žalovanej boli odoslané poštou, a teda sa dostali
do dispozičnej sféry žalovanej. Žalobca predložil aj doklady preukazujúce, že jeho právny predchodca

splnil podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách, t. j. že pred postúpením pohľadávky zaslal žalovanej
písomnú výzvu na úhradu dlhu a žalovaná napriek tomu bola s plnením v omeškaní viac ako 90 dní,
teda žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný.

1.3 Súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje správny údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom.

V zmluve je uvedená výška celkovej sumy úveru 8 380,85 eur, avšak 120 splátok po 69,90 eur (po
odpočítaní poplatku za poistenie) predstavuje 8 388,- eur. V súvislosti s takto nesprávne uvedenou
celkovou čiastkou spojenou s úverom je potom nesprávne uvedená aj RPMN v neprospech spotrebiteľa.
Pokiaľ sa v bode 5.5.3 obchodných podmienok uvádza, že výška poslednej splátky bude tvorená
zostatkom pohľadávky banky, toto ustanovenie je neurčité. Ak posledná splátka úveru mala mať odlišnú
výšku ako ostatné splátky, táto skutočnosť mala byť určitým spôsobom (konkrétnou výškou) uvedená

priamo v zmluve. V zmluve je teda uvedený nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom a
zároveň je aj RPMN uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Pre tento nedostatok obligatórnych
náležitostí zmluvy o úvere súd posúdil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov (pričom rozdiel medzi
poskytnutou istinou úveru a úhradami žalovanej bol žalobcovi priznaný už vo výroku I. rozsudku z
27.1.2021 č. k. 5Csp/66/2020-196, ktorý nebol dotknutý prvým odvolaním. Súd prvej inštancie tak priznal

žalobcovi nárok len na rozdiel úroku z omeškania priznaného predchádzajúcim rozsudkom (5 %) a úroku
z omeškania, na ktorý vznikol žalobcovi nárok a ktorý žalobca v žalobe požadoval (8 %) podľa § 10c
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vo zvyšnej časti žalobu opätovne zamietol.

2. Proti uvedenému rozsudku v zamietajúcom výroku (výrok II.) a výroku o trovách (výrok III.) podal

včas odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, prípadne aby

odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že hoci súd v napadnutom rozhodnutí opakovane uvádza,
že rozhodoval v súlade s názorom odvolacieho súdu, žalobcovi sa opätovne javí rozhodnutie ako
nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, z akej rozhodovacej praxe nadriadeného súdu mal súd pri
rozhodovaní vychádzať. Žalobca uvádza, že považuje za preukázané a odvolacím súdom potvrdené,

že RPMN bola vypočítaná správne. Nestotožňuje sa s úvahami súdu, že by spotrebiteľ mal obligatórne
náležitosti zmluvy hľadať okrem zmluvy aj vo všeobecných obchodných podmienkach. V zmysle
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 9/2019 „je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje
vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti zmluvy. Ak teda strany
uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá

nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy“. Ďalej žalobca poukázal na to,
že podľa bodu 5.5.3 úverových podmienok X. je výška poslednej splátky tvorená zostatkom pohľadávky
banky. V súvislosti s nesúladom medzi súčtom mesačných splátok a tzv. celkovou čiastkou úveru súd
opomenul, že tento nesúlad je spôsobený výlučne matematickým zaokrúhľovaním, ktoré je nevyhnutné,
nakoľko najnižšia jednotka meny euro je 1 eurocent. Celková čiastka, ktorú má žalobca na základe

zmluvy o úvere uhradiť, je skutočne 8 380,85 eur. Pri počte 120 rovnakých splátok však vychádza výška
jednej splátky 69,84041666666667 eur, čo žalovaný nie je schopný uhradiť. Z tohto dôvodu bola výška
splátky v zmluve o úvere zaokrúhlená na 69,90 eur, pričom vzniknutý matematický rozdiel 7,15 eur
žalovaný nie je povinný uhradiť. Taký bagateľný rozdiel by nemal mať za následok sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru; taká sankcia by totiž bola evidentne neprimeraná, čo by bolo v rozpore s

judikatúrou SD EÚ, podľa ktorej členský štát môže „vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoviť, že
v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“.
Tento rozdiel však podľa žalobcu nemohol sťažiť spotrebiteľovi (a už vôbec nie znemožniť mu), aby

vedel zistiť výšku svojej splátky a rozsah svojho záväzku. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný schopnosť
rozpoznať rozsah svojho záväzku, v dôsledku čoho je aplikácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
neprimerane prísna a v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj
s racionálnym výkladom práva v súkromnoprávnych vzťahoch.3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (výroky II. a III.) je potrebné potvrdiť
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP. Výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý
odvolaním, preto odvolací súd jeho správnosť nepreskúmaval.

5. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a
vyvodzoval z neho správnosť uvedenia RPMN, je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd v uznesení
nepotvrdzoval správnosť RPMN uvedenej v zmluve, iba konštatoval, že z odôvodnenia prvého rozsudku
súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, ako súd vypočítal správnu hodnotu RPMN. K prednosti výkladu
zachovávajúceho platnosť zmluvy odvolací súd uvádza, že tu nejde o neplatnosť zmluvy (ani súd prvej

inštancie ani odvolací súd nepovažujú predmetnú zmluvu za neplatnú), ale o sankciu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, ktorá nastupuje zo zákona bez ohľadu na vôľu zmluvných strán.

6. K námietke nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že pokiaľ súd
prvej inštancie na niektorých miestach odkazoval na názor odvolacieho súdu bez uvedenia konkrétneho

rozhodnutia odvolacieho súdu (z čoho žalobca odvodzoval nepreskúmateľnosť rozsudku), z kontextu
odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie mal na mysli predchádzajúce
zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (č. k. 19CoCsp/21/2021-256 z 27.10.2021). Súd
prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami
žalobcu a logicky vysvetlil, z akých dôkazov vychádzal, ako zistil skutkový stav veci a ako vec

právne posúdil. To, že sa súd nestotožnil so žalobcovým právnym posúdením veci, nezakladá
nepreskúmateľnosť rozsudku.

7. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s právnym
názorom súdu prvej inštancie v tom, že ak v zmluve (a ani vo formulári štandardných európskych

informácií o spotrebiteľskom úvere) nie je osobitne uvedená výška poslednej splátky, je potrebné
vychádzať z toho, že všetky splátky sú v rovnakej výške, a tiež že neobstojí odkaz žalobcu na bod
5.5.3 úverových podmienok, podľa ktorého výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky
banky. Takto formulovanú zmluvnú podmienku považuje odvolací súd za neprijateľnú, pretože umožňuje
banke určiť výšku poslednej splátky prakticky ľubovoľne (mohlo to byť žalobcom v odvolaní uvádzaných

62,75 eur, ale rovnako tak 100 eur alebo 1000 eur, ak by banka práve takúto sumu považovala za
zostatok svojej pohľadávky). Odvolací súd nemá dôvod na tomto právnom posúdení niečo meniť.

8. Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že nesúlad medzi celkovou čiastkou spojenou s úverom a súčtom
mesačných splátok vznikol výlučne zaokrúhlením sumy mesačnej splátky, odvolací súd k tomu uvádza,

že vzhľadom na počet splátok (120) by pri zaokrúhľovaní mohol vzniknúť rozdiel maximálne v sume 1,20
eur (120 x 1 cent). Podstatou argumentácie súdu prvej inštancie však bolo to, že ak má mať posledná
splátka inú výšku než predchádzajúce splátky, musí byť táto výška poslednej splátky priamo uvedená
v zmluve. Na tomto mieste nie je potrebné polemizovať o tom, či by výška poslednej splátky mohla byť
uvedená aj vo všeobecných obchodných podmienkach (vzhľadom k tomu, že má ísť o uvedenie

presnej sumy vo vzťahu ku konkrétnemu úveru, takáto možno ani prakticky neprichádza do úvahy).
V žiadnom prípade však nemožno akceptovať formuláciu vo všeobecných zmluvných podmienkach
(v tomto prípade bo 5.5.3 úverových podmienok), podľa ktorej výška poslednej splátky bude tvorená
zostatkom pohľadávky banky. Ako už bolo uvedené vyššie, takáto formulácia umožňovala ľubovoľné
určenie výšky poslednej splátky, preto ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

9. Nie je teda podstatné, či skutočný rozdiel medzi súčtom splátok (počítaným pri
rovnakej výške všetkých splátok tak ako je uvedená v zmluve) a celkovou čiastkou spojenou s úverom,
uvedenou v zmluve, je vysoký alebo nízky. Podstatné je, že vyššie uvedená neprijateľná zmluvná
podmienka umožňovala banke určiť výšku poslednej splátky prakticky ľubovoľne, čo nesporne sťažuje

(až znemožňuje) spotrebiteľovi posúdenie rozsahu svojho záväzku. Preto je sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru primeraná a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.10. Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie (výrok II.) ako
vecne správny potvrdil.

11. Vo vzťahu k výroku o trovách konania (výrok III.) žalobca neuviedol žiadne dôvody nesprávnosti
tohto výroku - zrejme ho napadol len pre prípad, že by odvolací súd zmenil rozhodnutie vo veci samej.
Odvolací súd k výroku o trovách uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje
podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu.
V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca bol vo veci samej úspešný v

rozsahu 11,52 % (345,65 eur z požadovaných 3 000 eur) a žalovaný v rozsahu 88,48 %, teda v konaní
mala prevažný úspech žalovaná, a preto jej vznikol nárok na náhradu trov v rozsahu jej čistého úspechu
(rozdielu medzi jej úspechom a úspechom žalobcu). Vzhľadom k tomu, že žalovanej žiadne trovy v
konaní pred súdom prvej inštancie nevznikli, súd prvej inštancie jej náhradu trov nepriznal. Keďže v
odvolacom konaní bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdené, teda nedošlo k zmene
pomeru úspechu a neúspechu strán vo veci samej, odvolací súd napadnutý rozsudok aj vo výroku o

trovách potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

12. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, teda by mala v súlade s ustanoveniami § 396
ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná však bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy odvolacieho

konania jej nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).