Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215210005
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4215210005.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcov: 1/ X. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V., P. XX a 2/ B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom tamtiež, žalobcovia v 1. a 2. rade zast. JUDr. Alojzom
Baránikom, advokátom so sídlom Bratislava I, Grösslingova 4, proti žalovanému: PRVÁ R3ALITNÁ
s.r.o., so sídlom Komárno, Kapitánova ul. 2728/21, IČO: 46 354 638, zast. JUDr. Líviou Kňažikovou,

advokátkou so sídlom Komárno, Nám. M. R. Štefánika č. 6, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 01.12.2017 č. k. 7C/74/2015-176
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd v y h o v u j e návrhu žalobcov v l. a 2. rade, aby na ich miesto vstúpili do konania ako
žalobcovia: 1. C.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. P. XX a 2. M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., P. XX.

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania (výrok
I.), žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.04.2015
medzi FOR-GLASS s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorou predávajúci previedol

na žalovaného bližšie špecifikované nehnuteľnosti v kat. úz. M. zapísané na LV č. XXXX zamietol (výrok
II.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 42a, § 42b Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalobu
žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 02.04.2015 medzi
predávajúcim a FOR-GLASS s.r.o. a žalovaným zamietol majúc za to, že i keď si žalobcovia nárok

uplatnili v zákonnej 3-ročnej lehote, v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok odporovateľnosti
právneho úkonu. V tejto súvislosti vyzdvihol, že podmienky odporovateľnosti právneho úkonu sú:
a/ existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa, b/ platnosť odporovateľného
právneho úkonu, c/ vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, d/ ukrátenia veriteľa a e/ úmysel ukrátiť veriteľa.
Konštatoval, že predmetnou kúpnou zmluvou odpredal predávajúci nehnuteľnosti a to stavby a pozemky
zapísané na LV č. XXXX v kat. úz. M. žalovanému za kúpnu cenu v sume 292.106,50 eura, pričom

nárok žalobcov uplatnený v konaní je len v rozsahu 183.000 eur, z čoho vyvodil, že nedošlo k scudzeniu
nehnuteľností úmyselne v nepomerne nižšom rozsahu, než aká bola faktická cena nehnuteľností,
pričom aj predávajúci predmetné nehnuteľnosti nadobudol za dohodnutú kúpnu cenu v rovnakej
sume. Ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby vzhliadol v nesplnení podmienky individuálne jednoznačne
identifikovaného právneho úkonu, a to označením dátumu uzatvorenia kúpnej zmluvy, dátumu od
ktorého je platná, ktorý dátum v danom prípade je zhodný s dňom účinnosti zmluvy a povolením

vkladu vlastníckeho práva, t. j. dňa 02.04.2015 a nie, ako to žalobcovia uviedli v žalobe. Za situácie, že
súd je viazaný žalobou, mal za to, že v prípade úspechu by takéto rozhodnutie nemohlo tvoriť základodporovateľnosti právneho úkonu pre nesúlad tejto skutočnosti. Podľa jeho názoru, v konaní nebola
preukázaná ani existencia pohľadávky žalobcov voči FOR-GLASS s.r.o., ktorá je podmienkou úspechu
v konaní. V tomto smere sa nestotožnil s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 15C/560/2012,

ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcov voči FOR GLASS s.r.o. a priznaných im 183.000 eur ako
kúpnej ceny za odpredané nehnuteľnosti podľa kúpnej zmluvy zo dňa 30.03.2009 poukazujúc na to,
že v kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že v prípade, že nedôjde zo strany I. k poskytnutiu finančných
prostriedkov na kúpnu cenu, z čoho možno dôvodne predpokladať, že kúpna cena nebude zaplatená,
kúpna zmluva je od začiatku neplatná. Mal za to, že z tohto dojednania v článku 6 kúpnej zmluvy

možno mať za to, že medzi účastníkmi kúpnej zmluvy bola podľa § 36 ods. 2 druhej vety OZ dohodnutá
rozväzovacia podmienka vo vzťahu k dohode o podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy a to k splateniu
časti dohodnutej kúpnej ceny. Nesúhlasil ani so záverom uvedenom v označenom rozhodnutí, že
neúčinnosť zmluvy nemožno na kúpnu zmluvu aplikovať, pretože k nečerpaniu úveru prišlo z vôle a
s vedomým zavinením žalovaného. Podľa jeho názoru nešlo o svojvoľné nečerpanie úveru, ale toto
bolo podmienené okolnosťami v prístupe I. k poskytnutiu úveru. Ďalej za absolútne neplatnú považoval

i Opravnú doložku zo dňa 06.04.2009 ku kúpnej zmluve ohľadne zmeny článku 6 v zmysle ktorej, ak
nedôjde zo strany I. k poskytnutiu finančných prostriedkov, má predávajúci právo od zmluvy odstúpiť.
Konštatoval,žeopravnádoložkaodporujezákonuaobchádzahovtom,žepodpísanéosobyneuzatvorili
dodatok ku kúpnej zmluve, ale využili v splnomocnení právo dohodnúť opravu a uzatvorili písomný
prejav vôle, ktorým však vzhľadom k jeho obsahu mali snahu docieliť podstatnú zmenu dohodnutých

podmienok kúpnej zmluvy podľa § 588 OZ vo vzťahu k platnosti a účinnosti zmluvy v dôsledku
dojednaniarozväzovacejpodmienkyvspojeníscenounehnuteľnostíazároveňsivymienilijednostranné
právo od zmluvy odstúpiť. Uviedol tiež, že žalobe žalobcov nebolo možné vyhovieť aj z dôvodu, že z
ich strany nebol podaný konkrétny návrh, že došlo k prevzatiu záväzku zo strany FOR-GLASS s.r.o.
bez primeraného protiplnenia, o ktorom by súd mohol konať, ale došlo len k uplatneniu nároku na

odporovateľnosť právneho úkonu z kúpnej zmluvy, ktorou FOR-GLASS s.r.o. predal žalovanému sporom
dotknuté nehnuteľnosti. Poukázal tiež na to, že podľa výpisov z obchodného registra FOR-GLASS s.r.o.
a žalovaný ako právnické osoby nie sú osoby v zmysle § 42a a nasl. prepojené a v tomto smere
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Rovnako tak nemožno hovoriť o úmysle a vedomosti FOR-
GLASS s.r.o. poškodiť žalobcov, keď tento požiadal a prejavil vôľu o poskytnutie potrebnej súčinnosti

na vrátenie nehnuteľnosti, ako to bolo dohodnuté v rozväzovacej podmienke, a až s odstupom 5
rokov, keď nedošlo k zmene postoja žalobcov zobchodoval nehnuteľnosti ich predajom žalovanému.
Rezultoval, že v rámci vymedzeného predmetu konania riešil ako prejudiciálnu otázku podľa § 42a ods.
1 OZ existenciu vymáhateľnej pohľadávky, ktorá ale z ním uvádzaných dôvodov vzniknúť nemohla a
následne takto nebolo možné ani určiť odporovateľnosť kúpnej zmluvy zo dňa 02.04.2015 uzatvorenej

medzi FOR-GLASS s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Keďže žalobcovia v konaní
nepreukázali zákonné predpoklady určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy, ich žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Vo vzťahu k návrhu žalobcov na prerušenie konania za účelom vyriešenia otázky súvisiacej s
vymáhateľnosťou pohľadávky citoval § 162 - § 164 CSP a uviedol, že síce v konaní o určenie neúčinnosti
právneho úkonu je podmienkou úspešnosti žaloby preukázanie existencie vymáhateľnej pohľadávky,

avšak v danom prípade, ak by aj existovala vymáhateľná pohľadávka, neboli splnené ďalšie podmienky
odporovateľnosti právneho úkonu, z ktorého dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol. Podotkol,
že tento návrh sa javí aj ako účelový, pretože prv podaný návrh žalovaného na prerušenie konania
žalobcovia odmietli, okrem toho vo veci žalobcov proti FOR-GLASS s.r.o. už bolo množstvo prieťahov a
nebol podaný vzájomný návrh na prerušenie konania podľa § 163 CSP. Taktiež zamietol návrh žalobcov

na odročenie pojednávania za účelom doplnenia dokazovania s poukazom na zásadu koncentrácie
konania, hospodárnosť, ako aj rýchlosť konania, keď žalobcovia bližšie neozrejmili právne relevantné
skutočnosti, ku ktorým by mali nimi navrhnutí svedkovia vypovedať, resp. mali sa vyjadrovať k otázkam,
ktoré sú irelevantné vo vzťahu k predmetu konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP a s ohľadom na plný úspech žalovaného v konaní mu priznal nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu t. j. vo výške 100%.

3. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
označilizaabsolútnearbitrárny,svojvoľnýanezákonný.Prioritnenamietali,ženebolisplnenépodmienky

pre zamietnutie ich návrhu na prerušenie konania, čo zakladá vadu konania, ktorá mala za následok
nesprávnosť rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázali na to, že návrh na prerušenie konania až do
skončenia konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/560/2012 podal žalovaný na
jedinom pojednávaní konanom dňa 01.12.2017 z dôvodu, že v uvedenom konaní sa rieši otázka,ktorá je významná pre konanie s ohľadom na spornosť výšky ich pohľadávky voči FOR-GLASS s.r.o..
O tomto návrhu rozhodol súd priamo na pojednávaní vyhlásením uznesenia o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania bez toho, aby dal možnosť ich právnemu zástupcovi sa k návrhu vyjadriť.

Po vyslovení predbežného názoru súdu tiež podali návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia súdu v konaní sp. zn. 15C/560/2012 z dôvodu, že sa v ňom rieši existencia a výška
vymáhateľnej pohľadávky a o ich návrhu súd prvej inštancie rozhodol až v rozsudku tak, že ho
zamietol. Mali za to, že týmto nesprávnym procesným postupom im súd prvej inštancie znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, princípu rovností zbraní, zákazu prekvapivých rozhodnutí a ľubovôle zo strany súdu, ako
aj práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nestotožnili sa so záverom prvoinštančného súdu, že
pohľadávka nesúvisí s predmetom konania, a preto nemôže byť dôvodný ani návrh na prerušenie
konania, keďže medzi základné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu, ktoré musí súd pri
rozhodovaní o určení neúčinnosti právneho úkonu skúmať je aj existencia pohľadávky veriteľa voči jeho
dlžníkovi, ktorú však súd nepovažoval za súvisiacu s predmetom konania. V prípade, že súd považoval

ich vymáhateľnú pohľadávku za spornú, nemal tak dôvod návrh na prerušenie konania do skončenia
konania 15C/560/2012, v ktorom sa pohľadávka rieši, zamietnuť. Poukázali tiež na to, že s ohľadom
na skutočnosť, že strany sporu zhodne navrhli prerušenie konania, bolo povinnosťou súdu konanie
v zmysle § 163 CSP prerušiť a to v súlade s ich požiadavkou do právoplatného skončenia konania
vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/560/2012. Ďalej uviedli, že rozsudok súdu prvej

inštancie nespĺňa základné náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku v časti jeho odôvodnenia, ktoré
neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Mali za to, že z odôvodnenia nie je zrejmé, z
akých dôvodov sa domáhajú určenia neúčinnosti právneho úkonu, aké dôkazné prostriedky použili,
aké boli argumenty žalovaného proti ich tvrdeniam. Naviac vytkli, že súd v odôvodnení svojvoľne
zmenil prednesy procesných strán a uviedol tvrdenia, ktoré neboli použité, rozsudok obsahuje množstvo

gramatických i štylistických chýb a chýb z hľadiska vecnej skladby, keď ani po opakovanom prečítaní
niektorých viet sa nedá zistiť ich význam a zmysel. Rozsudok súdu prvej inštancie preto označili za
nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
proces, pretože riadne odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces.Prezentovalitiežnázor,žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým

zisteniam, keď konštatoval, že FOR-GLASS s.r.o. so žalovaným dohodla kúpnu cenu za predmetné
nehnuteľnosti vo výške 292.106,50 eura, čím nedošlo k scudzeniu nehnuteľností úmyselne v nepomerne
nižšom rozsahu, než aká bola ich faktická cena, keďže FOR-GLASS s.r.o. predmetné nehnuteľnosti
nadobudla za dohodnutú kúpnu cenu v rovnakej sume. Pri vyslovení tohto záveru však nevzal do
úvahy skutočnosť, že nehnuteľnosti predali spoločnosti FOR-GLASS s.r.o.,, ktorá im za ne nezaplatila

kúpnu cenu, preto sa jej zaplatenia museli domáhať súdnou cestou v konaní sp. zn. 15C/560/2012,
počas ktorého FOR-GLASS s.r.o. odpredala nehnuteľnosti žalovanému bez toho, aby za ne požadovala
zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny, čím sa zbavila jediného majetku, ktorý by bolo možné postihnúť
v rámci exekúcie v prípade ich úspechu v konaní. Po nadobudnutí vlastníckeho práva, žalovaný tieto
nehnuteľnosti zaťažil v prospech spoločnosti IMMO-MEM s.r.o., ktorá začala s výkonom záložného

práva na nehnuteľnosti a po tom, čo na súde prvej inštancie bola FOR-GLASS s.r.o. uložená povinnosť
zaplatiť im kúpnu cenu, táto zanikla zlúčením s nemajetnou spoločnosť AKUSHA s.r.o.. Nestotožnili sa
ani s tvrdením prvoinštančného súdu, že kúpnu zmluvu, ktorej neúčinnosti sa dovolávajú, nedostatočne
identifikovali, pretože v petite žaloby uviedli číslo vkladu, pod ktorým bola kúpna zmluva zapísaná,
označenie zmluvných strán a aj jej predmet, t. j. špecifikáciu predmetných nehnuteľností, ktoré údaje

sú nespochybniteľné. V tejto súvislosti uviedli, že pokiaľ by aj pripustili, že kúpna zmluva v žalobnom
petite je nedostatočne identifikovaná, procesným následkom vadnosti v žalobe navrhovaného petitu
nemá byť zamietnutie žaloby, ale povinnosť súdu vyzvať ich na odstránenie vady žaloby podľa § 129
ods. 1 CSP. Pokiaľ tak prvoinštančný súd neučinil, znemožnil im, aby uskutočňoval ich procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Vytkli prvoinštančnému súdu,

že pokiaľ mal za to, že nebola preukázaná ich pohľadávka voči FOR-GLASS s.r.o., v tomto smere
svoj záver riadne neodôvodnil a nevysporiadal sa s tým, prečo sa nestotožnil so závermi uvedenými v
rozhodnutí pod sp. zn. 15C/560/2012. Podľa ich názoru, dá sa len usudzovať, že prvoinštančný súd
chcel povedať, že článok 6 Kúpnej zmluvy zo dňa 30.03.2009 je rozväzovacou podmienkou, ktorú si
vyložil tak, že ak FOR-GLASS s.r.o. nezaplatí kúpnu cenu podľa článku 3 zmluvy, zmluva je od počiatku

neplatná, v takom prípade však sa mal zaoberať platnosťou takéhoto dojednania. Podľa ich názoru,
dohoda účastníkov konania o neplatnosti kúpnej zmluvy je neplatná, a preto je neplatný aj článok 6
zmluvy zo dňa 30.03.2009. Dôvodili, že zmluvné strany kúpnej zmluvy sa nemôžu rozhodnúť, že v
prípade, že niektorá zo strán poruší svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, uzavretá kúpna zmluvasa stane od počiatku neplatnou, keďže to zákon nedovoľuje a je to v rozpore s podstatou a povahou
inštitútu neplatnosti právneho úkonu. Porušenie zmluvy niektorou zmluvnou stranou môže zakladať rad
ďalších práv a povinností pre jednotlivých účastníkov, avšak v žiadnom prípade nezakladá neplatnosť

kúpnej zmluvy, pretože porušenie zmluvnej povinnosti nie je vadou kúpnej zmluvy, t. j. právneho úkonu,
s ktorou zákon spája jej neplatnosť. Pokiaľ prvoinštančný súd mal za to, že takáto dohoda možná je a
že je platná, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dodali, že platnosťou
Kúpnej zmluvy zo dňa 30.03.2009 sa zaoberala aj Správa katastra Komárno ešte pred povolením vkladu
vlastníckeho práva ako predbežnou otázkou rovnako aj okresný súd v konaní sp. zn. 15C/560/2012,

kde konštatoval, že kúpna zmluva platná je. Nesúhlasili ani s tvrdeniami prvoinštančného súdu, že
FOR-GLASS s.r.o. svojvoľne nečerpala úver poskytnutý I., pretože tieto sú založené na skutočnostiach,
ktoré neboli predmetom dokazovania a boli medzi účastníkmi nesporné, z ktorého dôvodu úvahy súdu
v tomto smere sú len jeho ničím nepodloženými domnienkami nemajúcimi žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní. Za protirečivú označili skutočnosť, že súd na jednej strane naznačil, že kúpna zmluva je
neplatným právnym úkonom a na druhej strane favorizuje FOR-GLASS s.r.o. za to, že od tejto, podľa

neho neplatnej zmluvy chcela odstúpiť. V súvislosti s platnosťou opravnej doložky k zmluve považovali
za potrebné uviesť, že počas konania poukazovali na to, že doložka a skúmanie jej platnosti je pre
konanie irelevantné, nakoľko nikdy nedošlo k naplneniu hypotézy článku 6 kúpnej zmluvy, a preto sa
opravná doložka nikdy na zmluvu neaplikovala. Za nepravdivý považovali i záver prvoinštančného súdu
o tom, že nepodali návrh na označenie konkrétneho úkonu, ktorého určenia neúčinnosti sa domáhajú,

keď v žalobe a následne aj na pojednávaní uviedli, že FOR-GLASS s.r.o. tým, že predala svoj jediný
majetok, t. j. predmetné nehnuteľností žalovanému bez toho, aby požadovala zaplatenie kúpnej ceny,
sledovala neodôvodnené zmarenie zaplatenia pohľadávky ako veriteľom, a preto kúpna zmluva zo dňa
13.04.2015 je odporovateľným právnym úkonom, z ktorého dôvodu súdu nič nebránilo aplikovať na ich
tvrdenia podľa neho správnu právnu normu, keď právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Neosvojili si ani

argumentáciu súdu prvej inštancie o ústretovosti FOR-GLASS s.r.o. a ani o tom, že nie je možné hovoriť
o jeho úmysle a vedomosti poškodiť ich ako veriteľov a rovnako tak, že nebola preukázaná osobná
prepojenosť konateľov FOR-GLASS s.r.o. a žalovaného. V tomto smere však súd prvej inštancie ich
návrhy na výsluch svedkov zamietol, hoci na to nemal ospravedlniteľný dôvod, i keď tieto výsluchy boli
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Záverom akcentovali, že celý rozsudok je arbitrárny,

založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa o zákon ani o vykonané dokazovanie, uvádzajú sa v ňom
navzájom protikladné tvrdenia, nesprávne sa interpretujú prejavy strán konania, je v ňom množstvo
chýb a nezrozumiteľných viet, ktoré ani pri snahe o výklad nedávajú žiadny zmysel a uvádzajú sa v
ňom skutočnosti, ktoré zo žiadnych dôkazov nevyplývajú. Zároveň tým, že sa súd prvej inštancie v
ňom nestotožnil so závermi uvedenými v rozsudku č. k. 15C/560/2012-273 a tieto spochybnil, založil

tým pre nich stav právnej neistoty. Záverom za novoty v konaní označili skutočnosť, že po vyhlásení
rozsudku sa dozvedeli o tom, že uznesením zo dňa 24.11.2007 bol na majetok spoločnosti AKUSHA
s.r.o. vyhlásený konkurz, a že na LV č. XXXX kat. úz. M. zo dňa 05.01.2008, týkajúcom sa predmetných
nehnuteľností je vyznačená aj poznámka o začatí prvého kola dražby na základe oznámenia o začatí
výkonu záložného práva na vymoženie pohľadávky spoločnosti IMMO-MEM s.r.o., čo podporuje ich

záver, že sporom dotknutá kúpna zmluva je neúčinným právnym úkonom.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvejinštancieakovecnesprávnypotvrdiť.Dôvodil,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho

posúdenia veci. Žalobu žalobcov označil za nedôvodnú, keď žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné
bremeno a tvrdené skutočnosti nepreukázali dôkazmi. Naviac súd prvej inštancie v konaní správne
procesne postupoval a stranám riadne umožnil uplatňovať si procesné práva, čím nedošlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a konanie pred súdom prvej inštancie netrpí žiadnymi vadami, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dodal, že v prípade nevykonaných navrhnutých dôkazov

súd ich nepripustenie riadne a náležite odôvodnil. Uzavrel, že zistený skutkový stav riadne obstojí a nie
sú tu dané žiadne odvolacie dôvody uvádzané žalobcami v ich odvolaní.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného opätovne zdôraznili, že rozsudok súdu prvej
inštancie považujú za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, a preto v plnom rozsahu zotrvávajú na svojom

odvolaní.

6. V priebehu odvolacieho konania žalobcovia navrhli, aby do konania na ich miesto vstúpili C.. L. F. a
M. F., obaja bytom V., P. XX z dôvodu, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2017v spojení s jej Dodatkom č. 1 zo dňa 02.02.2018 postúpili svoju pohľadávku vo výške 183.000 eur,
ktorú si uplatňujú voči FOR-GLASS s.r.o. v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/560/2012, vrátane jej
príslušenstva a všetkých práv s ňou spojených na tieto osoby ako postupníkov, ktorí sa tak stali veriteľmi

tejto pohľadávky na miesto nich.

7. Podľa § 80 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak po začatí
konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o
ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného

vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

8. Podľa § 80 ods. 2 CSP, súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

9. Podľa § 80 ods. 3 CSP, ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

10. Ustanovenie § 80 CSP upravuje situáciu, ak po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práv
alebo povinností, o ktorých sa koná na inú osobu než stranu prebiehajúceho sporu (napr. na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky alebo na základe prevzatia dlhu). K zmene sporových strán môže dôjsť

jedine a výlučne v dôsledku skutočností, ktorá nastala po začatí konania. Pri rešpektovaní princípu
jednotnosti konania k zmene sporových strán môže dôjsť aj v odvolacom konaní. Subjektom, ktorý
disponujeprocesnouaktivitouprizmenestránsporujepodľanovejprávnejúpravyCSPvýlučnežalobca,
pričom žalobca je oprávnený navrhnúť zmenu sporových strán v každom možnom prípade. V prípade, že
žalobca navrhuje aby do konania vstúpil namiesto neho iný subjekt na strane žalobcu je potrebný súhlas

tohto subjektu so vstupom do konania. Súd na procesné nástupníctvo teda neprihliada ex offo, ale len na
návrh žalobcu. Odvolací súd ďalej dodáva, že ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu
jeho vstupu. To znamená, že účinky, a to hmotnoprávne aj procesnoprávne, medzi pôvodnými stranami
zostávajú aj po nástupe právneho nástupcu do konania zachované a právny nástupca je viazaný
všetkými úkonmi, ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca. Taktiež trovy konania vzniknuté počas

konania predchodcovi patria k trovám konania nástupcu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21
Cdo 379/2014).

11. V súvislosti s návrhom na zmenu strany sporu súd skúma, či ide o právnu skutočnosť, či ide o takú
právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, či

takáto právna skutočnosť nastala a či je spôsobilá mať za následok prevod alebo prechod práv alebo
povinností o ktorých sa koná. Nezaoberá sa však otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré
mali byť prevedené alebo mali prejsť na iného tu naozaj je, alebo či skutočne bolo prevedené, keďže
sa týka už posúdenia veci samej. Ten, kto návrh podáva, je však povinný tvrdiť rozhodné okolnosti a
nesie nepriaznivé následky vyplývajúce z toho, že nebudú v konaní zistené. Súd posudzuje splnenie

uvedených predpokladov a tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného
návrhu len z hľadiska ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok - prevod alebo prechod
práva na iného. Či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo je vyhradené až rozhodnutím vo
veci samej v rámci skúmania vecnej legitimácie strany sporu.
12. V danom prípade žalobcovia predložením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2017 v

spojení s jej Dodatkom č. 1 zo dňa 02.02.2018 preukazovali, že ňou ako postupcovia pohľadávku vo
výške 183.000 eur s jej príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými, ktorú si uplatňujú v konaní
vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15C/560/2012 voči dlžníkovi FOR-GLASS s.r.o.
postupujú na C.. L. F. a M. F. ako postupníkov. Za situácie, že tým malo dôjsť k prevodu práv doterajších
žalobcov na iné fyzické osoby a tieto súhlasili so svojím vstupom do konania na miesto žalobcov (viď čl.

IV. bod 4.1. zmluvy), odvolací súd návrhu žalobcov v intenciách § 80 ods. 2 CSP vyhovel.

13. Následne odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že
odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.

14.Predmetomtohtokonaniaježalobažalobcov,ktorousadomáhajúurčenianeúčinnostikúpnejzmluvy
uzatvorenej dňa 13.04.2015 medzi FOR GLASS, s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim,ktorou predávajúci previedol na žalovaného nehnuteľnosti v kat. úz. M. zapísané na LV č. XXXX
ako pozemky registra „C“ a stavby postavené na týchto pozemkoch v žalobe bližšie špecifikované.
Dôvodili, že uzatvorením kúpnej zmluvy predávajúci zmenšil svoj majetok a tým ich ukrátil pri uspokojení

pohľadávky na zaplatenie sumy 183.000 eur ako zvyšnej časti kúpnej ceny, ktorú si voči predávajúcemu
uplatňujúvkonanívedenomnaOkresnomsúdeKomárnopodsp.zn.15C/560/2012.Vpriebehukonania
zároveň žiadali konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 15C/560/2012. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcov na
prerušenie konania zamietol a následne zamietol i ich žalobu. Žalobcovia vo svojom odvolaní označili za

jeden z odvolacích dôvodov i to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom im ako strane
sporu znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Zásah do ich práva na spravodlivý súdny proces vzhliadli v postupe súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhoch strán sporu na prerušenie konania, nesplnenie si povinnosti
na odstránenie vytýkaných vád žaloby, ako i v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre jeho
nezrozumiteľnosť a nejasnosť. Odvolací súd preto v prvom rade posudzoval opodstatnenosť tohto

odvolacieho dôvodu.

15. Úvodom odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a

ktoré tak zároveň znamená porušenie ústavnou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnostistránsporu,právovyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Je potrebné tiež

pripomenúť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom
konaní. Ak rozhodnutie neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, je nepreskúmateľné.

16. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Aj podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je požiadavka riadneho odôvodnenia
rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo
len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným
spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť stanoveného postupu - ústavné
kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS
327/2010).

17. Zo zápisnice o jedinom pojednávaní, ktoré sa vo veci uskutočnilo dňa 01.12.2017 vyplýva, že
po neúspešnom pokuse o vyriešenie sporu zmierom a otvorení pojednávania súd prvej inštancie
vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na prerušenie konania uplatnený na pojednávaní právnou zástupkyňou
žalovaného zamietol, pričom v zápisnici nie je záznam o prednese tohto návrhu žalovaným a ani

jeho zmene a stanovisko žalobcov k návrhu žalovaného na prerušenie konania bolo zisťované až po
vyhlásení uznesenia. Následne po tom, čo súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, právna
zástupkyňa žalobcov podala návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania pod
sp. zn. 15C/560/2012, nakoľko sa v ňom rieši otázka výšky pohľadávky. Na uvedenom pojednávaní
bol vyhlásený rozsudok, ktorého súčasťou bol i výrok o tom, že návrh žalobcov na prerušenie konania

zamieta. V tomto smere prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia po citácii ust. § 162 - § 164
CSP konštatoval, že i keď v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 1 OZ
je podmienkou úspešnosti žaloby preukázanie existencie vymáhateľnej pohľadávky, i v prípade, že
by existovala vymáhateľná pohľadávka, nie sú splnené ďalšie podmienky odporovateľnosti právneho
úkonu, návrh žalobcov na prerušenie konania sa javil ako účelový, keďže na pojednávaní uplatnený

návrh žalovanej strany na prerušenie konania zástupkyňa žalobcov rezolútne odmietla podporiť a vo
veci nebol podaný vzájomný návrh na prerušenie konania podľa § 163 CSP. Pokiaľ išlo o návrh
žalovaného na prerušenie konania, ktorý bol vyhláseným uznesením tiež zamietnutý, tento sa vo výroku
rozhodnutia nepremietol a v spise sa nenachádza ani písomné vyhotovenie tohto uznesenia.18.InštitútprerušeniakonaniajeupravenývCivilnomsporovomporiadkuvust.§162-§165.Prerušenie
konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v

zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V ust. § 162 CSP zákonodarca vymedzuje obligatórne
dôvody pre prerušenie konania na základe rozhodnutia súdu, kedy súd rozhoduje o prerušení konania
aj bez dispozičného úkonu jednej zo sporových strán. Osobitný dôvod prerušenia konania je vymedzený
v § 163 CSP, keď súd obligatórne preruší konanie, pokiaľ to zhodne navrhnú obe sporové strany. Na
rozdiel od týchto ustanovení § 164 CSP upravuje fakultatívne prerušenie konania, v ktorom zákonodarca

ako jediný dôvod na prerušenie konania normuje dôvod, že prebieha súdne alebo správne konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd samotný dal na
takéto konanie podnet. Keďže prerušenie konania v zmysle § 164 CSP závisí od úvahy súdu, hlavnými
kritériami pre posúdenie vhodnosti prerušenia konania sú okrem zásady hospodárnosti konania i
vhodnosť použitia tohto inštitútu, dĺžka konania, právo sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu,
ako je zamedzenie prípadných odlišných rozhodnutí súdov o tej istej otázke na podklade zhodných

skutkových okolností. Jeho aplikácia preto prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých sa takýmto
postupom súdu napĺňa samotný cieľ civilného sporového konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej
ochrany práv a oprávnených záujmov strán sporu. Keďže k základným princípom Civilného sporového
poriadku patrí i princíp kontradiktórnosti (čl. 9) v záujme jeho zachovania a rešpektovania, v prípade, že
jedná zo strán sporu podala návrh na prerušenie konania, umožní súd, aby sa k návrhu na prerušenie

konania vyjadrila strana, ktorá takýto procesný postup nenavrhla. O prerušení konania rozhoduje súd
uznesením, pokiaľ návrh na prerušenie konania zamietne, nerozhoduje o ňom samostatným uznesením,
ale uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania bude súčasťou meritórneho rozhodnutia. Aj
v tomto prípade však súd musí odôvodniť nielen meritórny výrok, ale aj výrok uznesenia o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, keď aj práve tento postup súdu môže zakladať vadu konania, ktorá by

mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia, ak v rámci preskúmania výroku o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania súd dospeje k záveru, že dôvody na prerušenie konania boli dané. V intenciách
§ 357 písm. n/ CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prerušil konanie alebo zamietol
návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP a § 164 CSP.

19. Zhora popísané zistenia vyplývajúce zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.12.2007 však dokladujú,
že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhoch strán sporu na prerušenie konania sa neriadil
platnou právnou úpravou a v tomto smere ním zvolený nesprávny postup znemožnil strane sporu, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ktorá následne mala vplyv i na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ totiž žalovaný ako prvý na

pojednávaní navrhol konanie prerušiť, ktorý prednes ale v zápisnici absentuje, takže sa len možno
domnievať, že prerušenie konania požadoval podľa § 164 CSP, pred rozhodnutím o ňom bol súd
povinný umožniť žalobcom sa k nemu vyjadriť, čo však neučinil. Naviac za situácie, že nevzhliadol
dôvody na prerušenie konania, zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania sa malo stať
súčasťou enunciátu napadnutého rozsudku obdobne, ako v prípade zamietnutia návrhu žalobcov na

prerušenie konania, zároveň s odôvodnením tohto výroku. Pochybenia sa dopustil i tým, že uznesenie
o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, ktoré vyhlásil na pojednávaní následne v
rozpore s § 235 ods. 2 CSP doposiaľ písomne nevyhotovil a nedoručil stranám sporu. Nebyť uvedeného
nesprávnehoprocesnéhopostupusúduprvejinštancievsúvislostisrozhodovanímonávrhužalovaného
na prerušenie konania, na pojednávaní by sa tak stretli zhodné návrhy oboch sporových strán na

prerušenie konania, čím by bol daný dôvod na obligatórne prerušenie konania v zmysle § 163 ods.1
CSP. Argumentácia súdu prvej inštancie, že nebol podaný vzájomný návrh na prerušenie konania preto
neobstojí.

20. Podľa § 42a ods. 1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods.

2 - 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo
má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný,
alebo už bol uspokojený.

21. Odporovateľným právnym úkonom je teda každý právny úkon dlžníka, ktorý vedie k ukráteniu

pohľadávky veriteľa. Právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k
zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok,
že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto
úkonov, by sa z majetku dlžníka uspokojil. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníkaodporovať sú zakotvené v § 42a ods. 2 - 5 OZ. Medzi základné predpoklady odporovateľnosti, ako
už konštatoval správne i súd prvej inštancie, patria: a/ existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje
pohľadávka veriteľa, b/ platnosť odporovateľného právneho úkonu, c/ vymáhateľnosť pohľadávky

veriteľa, d/ ukrátenie veriteľa a e/ úmysel ukrátiť veriteľa. Pojem „vymáhateľná pohľadávka“ nie je však
v súdnej praxi interpretovaný rovnako. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 23.12.1992 sp.
zn. 3Cdo/102/99 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 44/2011 vyslovil právny názor, že pojem vymáhateľná pohľadávka nie je možné
interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou

vykonateľných rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. Odlišný právny názor však zastal Najvyšší súd SR v
uznesení zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012 podľa ktorého, vymáhateľnou pohľadávkou v
zmysle § 42a ods. 1 OZ treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. V tejto súvislosti uviedol, že
účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu,

ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie
súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže
na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho,
čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a to nie proti
dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda

právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľ v exekučnom konaní
a to postihnutím veci alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli
z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu
získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej
žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno

vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným
titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky
veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“, či
splatnú, teda žalovateľnú. Svoje závery podporil i poukazom na rovnaké právne závery českej judikatúry,

ako aj historickým výkladom vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti
právnych úkonov. Poukázal tiež na to, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou
treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku podrobila kritike aj právna teória a neudržateľnosť takéhoto
názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho
odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie

o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by takéto
rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka
veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky a išlo by tak len o akademické (teoretické)
rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí totiž
odporuje jednej zo základných zásad civilného sporového konania a to zásade efektivity.

22. V prejednávanej veci odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/253/2012, ktorý si v plnom rozsahu osvojil, dospel k záveru,
že žalobcovia nedisponujú vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 OZ, t. j. takou, ktorú
možno exekvovať, a ktorá by bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iným exekučným

titulom.Zdoposiaľvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobcoviaaR.N.akopodielovíspoluvlastníci
nehnuteľností v súčasnosti vedených v kat. úz. M. na LV č. XXXX, bližšie špecifikovaných v žalobe tieto
odpredali kúpnou zmluvou zo dňa 30.03.2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Komárno dňa
06.04.2009 pod V 993/09 za kúpnu cenu 292.106,50 eura FOR GLASS, s.r.o.. Z titulu nezaplatenia
kúpnej ceny si žalobcovia uplatnili v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

15C/560/2012 voči FOR-GLASS, s.r.o. nárok na zaplatenie sumy 183.000 eur s príslušenstvom,
rozsudkom zo dňa 30.08.2016 č. k. 15C/560/2012-273 bolo jej žalobe vyhovené a FOR-GLASS,
s.r.o. ako žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne 183.000 eur s 3%
úrokom z omeškania od 07.04.2009 do zaplatenia. Predmetný rozsudok bol napadnutý odvolaním
a doposiaľ nenadobudol právoplatnosť. V priebehu uvedeného konania FOR-GLASS, s.r.o. kúpnou

zmluvou zo dňa 02.04.2015, ktorej vklad bol povolený pod V-1126/2015 sporom dotknuté nehnuteľnosti
nadobudnuté od žalobcov odpredala žalovanému, ktorý je vedený ako ich výlučný vlastník doposiaľ. Je
tak zrejmé, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcov
ako veriteľov voči dlžníkovi FOR-GLASS, s.r.o. ešte nie je vymáhateľná, čím by nebol naplnený jedenzo základných predpokladov odporovacej žaloby. Za situácie, že žalobcovia sa domáhajú jej priznania v
inom súdnom konaní, ako i s prihliadnutím na to, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce,
ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho

konania, prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže
byť vykonateľná pohľadávka, bolo by preto dôvodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv.
Dôvodne tak žalobcovia namietajú nesprávne zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu
k ich návrhu na prerušenie konania. Neprerušenie konania v danej situácii by tak nevyhnutne viedlo
bez ďalšieho k zamietnutiu odporovacej žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov a skôr,

ako by si obstarali vykonateľnú pohľadávku ako predpoklad svojej aktívnej legitimácie na podanie
odporovacej žaloby, uplynula by im 3-ročná prekluzívna lehota vyplývajúca z ust. § 42a ods. 2 OZ na
jej podanie. Takýto následok však je neprijateľný a zjavne odporujúci účelu súdneho konania, ktorým
je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a možno mu
čeliť práve prerušením konania až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná
pohľadávka. Tým bol daný dôvod na prerušenie tohto konania až do právoplatného skončenia konania

vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15C/560/2012 podľa § 164 CSP. V tejto súvislosti je
tiež významné, že súd prvej inštancie zamietnutím návrhu na prerušenie konania a následným riešením
otázky vymáhateľnosti pohľadávky žalobcov, ako otázky prejudiciálnej, majúcej podstatný vplyv a
význam pre jeho rozhodnutie, ktorú posúdil diametrálne odlišne ako bola posúdená súdom v konaní sp.
zn. 15C/560/2012 navodil tak stav, že súdy rozhodli o totožnej otázke na podklade tých istých skutkových

okolností rozdielne, čo významným spôsobom oslabilo princíp právnej istoty strán sporu.

23. Už len samotná skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám a že rozhodnutie o návrhu
žalobcovnaprerušeniekonania,ktorépredchádzalorozhodnutiuvovecisamejvychádzaznesprávneho
právnehoposúdeniajeokolnosťou,prektorúmusíodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takýmito vadami, nemôže byť považované
za správne. Pokiaľ žalobcovia ako odvolací dôvod uviedli i nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol podrobiť prieskumu z
týchto hľadísk vzhľadom na zistené pochybenia, z ktorého dôvodu rozsudok nie je pre toto posúdenie
dostatočným podkladom.

24.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§389ods.
1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom súd prvej
inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§391 ods. 2 CSP) prioritne opätovne rozhodne
o návrhu žalobcov na prerušenie konania a až následne v závislosti od neho bude môcť rozhodnúť i vo

veci samej, pričom svoje rozhodnutie odôvodní jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom,
vysporiadajúc sa v ňom i so všetkými rozhodujúcimi skutkovými a právnymi argumentami žalobcov
uvedenými v odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho
(§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).