Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313216601
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8313216601.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcu:MECOMGROUPs.r.o.,sosídlomPoľná4,066
01 Humenné, IČO: 31 735 151, zastúpený: JUDr. Milanom Sedlákom, advokátom so sídlom Kukučínova
č. 19, 040 01 Košice, IČO: 31 314 252, proti žalovanému: A.. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXX,
XXX XX J. L., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. ROJKO s.r.o., so sídlom Železničná 90/12, 017
01 Považská Bystrica, o zaplatenie 18 826,41 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. 15 C 180/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. mája
2019 sp. zn. 19 Co 116/2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2019
sp. zn. 19 Co 116/2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 15 C 180/2014 -213 z 8. marca

2018 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 21 019,88 eur, úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 224,36 eur od 30.6.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 297,17 eur od 2.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 98,72
eur od 4.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 430,17 eur od 8.7.2009
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7 610 eur od 8.7.2009 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 192,71 eur od 9.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 172,56 eur od 11.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 1 717,43 eur od 11.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
7 458,72 eur od 13.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 325,96 eur
od 15.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 131,19 eur od 16.7.2009
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 167,42 eur od 17.7.2009 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 224,36 eur od 30.6.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu

vo výške 0,05 % denne zo sumy 297,17 eur od 2.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 %
denne zo sumy 98,72 eur od 4.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy
430,17 eur od 8.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 7 610 eur od
8.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 192,71 eur od 9.7.2009 do
zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 172,56 eur od 11.7.2009 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 1 717,43 eur od 11.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú

pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 7 458,72 eur od 13.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo
výške 0,05 % denne zo sumy 325,96 eur od 15.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 %
denne zo sumy 131,19 eur od 16.7.2009 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy
167,42 eur od 17.7.2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň
žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o
ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. mája 2019 sp. zn. 19 Co 116/2018
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

2.1. Odvolací súd konštatoval, že v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích
námietok v kontexte s namietaným nevykonaním navrhnutých dôkazov, i to, či súd prvej inštancie na
zistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 78/05).
2.2. Podľa ostatného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v ďalšom konaní bolo potrebné zistiť,
či spoločnosť PROŠUTO s.r.o. nemala aj iných veriteľov ako žalobcu, a ak áno, v akých výškach boli
ich pohľadávky a vzhľadom na výšku pohľadávok spoločnosti PROŠUTO s.r.o. ustáliť výšku oprávnenej
pohľadávky žalobcu v predmetnom konaní pri zachovaní zásady pomerného uspokojenia pohľadávok.
Povinnosťou žalovaného bolo v ďalšom konaní predložiť alebo označiť dôkazy preukazujúce jeho

tvrdenia o existencii ďalších veriteľov a o výške ich pohľadávok vo vzťahu k spoločnosti PROŠUTO s.r.o.
v rozhodnom období.
2.3. Žalovaný na preukázanie vyššie uvedených tvrdení navrhol vykonať rad dôkazov (viď bod 10.
rozhodnutia) a predložil listinné dôkazy ( viď bod 18. a 19. rozhodnutia). Súd prvej inštancie žalovaným
predložené listinne dôkazy vyhodnotil (viď bod 20.) a súčasne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k

nevykonaniu ostatných žalovaným navrhnutých dôkazov (viď bod 21. - 23).
2.4. Odvolací súd v tomto poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bolo
skonštatované, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým
prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R
125/1999).

2.5. Podľa odvolacieho súdu odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou

účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra 2011, sp. zn.
6 Cdo 153/2011).
2.6. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a

ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha

konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).2.7. Závery uvedené vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít k dokazovaniu
podľa vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku, sú aplikovateľné aj na dokazovanie podľa teraz
účinného Civilného sporového poriadku.

2.8. Z uvedeného teda podľa odvolacieho súdu vyplýva, že s tvrdením žalovaného v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti namietaného neúplného zistenia skutkového stavu veci
nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre správne
rozhodnutie nemožno súhlasiť. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá potom i správny výrok o
trovách konania.

2.9. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
2.10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym

úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Žalovaný proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP a § 421 písm. a) a c) CSP.
3.1. K odvolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ žalovaný uviedol, že prípustnosť dovolania opiera

o skutočnosť, že súd prvej inštancie porušil viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, keď v
predošlom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu jednoznačne určil povinnosti súdu prvej inštancie,
najmä určil, že úlohou súdu prvej inštancie bude zistiť, či spoločnosť PROŠUTO s.r.o. mala aj iných
veriteľov, a ak áno v akých výškach boli ich pohľadávky vzhľadom na výšku pohľadávok spoločnosti
PROŠUTO s.r.o. a ustáliť výšku oprávnenej pohľadávky žalobcu v predmetnom konaní pri zachovaní

zásady pomerného uspokojenia pohľadávok.
3.2. Žalovaný poukázal v dovolaní na to, že súdu doložil listinu označenú ako „Zoznam záväzkov
spoločnosti PROŠUTO s.r.o. ku dňu 30.6.2009, pričom súd prvej inštancie toto neuznal s odôvodnením,
že ide o listinu bez dátumu a podpisu - v skutočnosti išlo o výpis z počítačovej zostavy a odvolací
súd určil súdu prvej inštancie úlohu, či spoločnosť PROŠUTO s.r.o. nemala aj iných veriteľov, ak áno

v akých výškach. Žalovaný uviedol, že navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním správy od príslušného
správcu dane, výsluchom predošlého konateľa, výsluchom označeného dlžníka a od žalobcu vyžiadať
účtovné doklady na preukázanie zaúčtovania ním uplatnenej pohľadávky. Ďalej súdu predložil súvahu
spoločnosti PROŠUTO s.r.o. a odsúhlasenie pohľadávok a záväzkov.
3.3. Podľa žalovaného súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie žiadaním príslušných správ,

takouto dôkaznou povinnosťou zaťažil žalovaného, hoci je nesporné, že v určitej komunikácii, najmä
vo vzťahu k správcovi dane tento nemal reálne možnosť dosiahnuť podanie takej správy, ktorá mala
byť predmetom dokazovania a ktorú daňový úrad mohol podať iba inému štátnemu orgánu, v danom
prípade súdu.
3.4. Obdobne považoval žalovaný nad rámec svojich objektívnych možností, aby na jeho vyžiadanie

podali príslušné správy iné subjekty, právnické alebo fyzické osoby, ktoré nie sú jeho žiadosťami
viazané. V prípade, že by takéto správy vyžiadal súd, uvedené právnické a fyzické osoby by boli v inom
procesnom postavení.
3.5.Žalovanýtiežpoukázalnato,ževedenieúčtovníctvaupravujeosobitnýzákonč.431/2002Z.z.,tento
zákon obligatórnym spôsobom ustanovuje povinnosti účtovných jednotiek, teda aj žalobcu a povinnosti

v zmysle účtovného zákona nie je možné nahradiť odkazom na iné (čo aj súdne rozhodnutie). Tvrdenie,
že existencia pohľadávky bola preukázaná v konaní OS Žilina 20 Cb 430/2009 nezodpovedá zákonu,
nezodpovedá požiadavke dokazovania v tomto konaní, nakoľko súd si ani predmetný spis nepripojil.
3.6. Ďalej žalovaný uvádzal dovolacie dôvody podľa § 421 písm. a) a c) CSP, teda, keď ide o
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď

rozhodnutie odvolacieho súdu sa pri riešení veci odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a dovolacím súdom je vec rozhodovaná rozdielne. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie
sa vôbec nezaoberal a nevyhodnotil závery Nálezu Ústavného súdu SR IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012.
Podľa žalovaného Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012 okrem iného
konštatoval, že je povinnosťou krajského súdu vyporiadať sa s otázkou totožnosti uplatneného nároku

na náhradu škody (v tomto prípade najmä vo vzťahu k § 240 Tr. zák. a k pomernému uspokojeniu
nárokov oproti uplatneniu si nároku na náhradu škody v plnej výške zodpovedajúcej faktúram. Právo
veriteľa vo vzťahu k trestnému činu zvýhodňovania veriteľa je právom veriteľa na uspokojenie svojej
pohľadávky podľa zásad konkurzného a reštrukturalizačného konania. Súd prvej inštancie, ani odvolacísúd napriek vedomosti čo i len o rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012, tak sa
týmto rozhodnutím neriadili, resp. sa ním nezaoberali, hoci to žalovaný navrhoval.
3.7. Záverom žalovaný uviedol, že aj keď platí zásada, že súd rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná

alebo nevykoná, nemôže ísť o svojvôľu, pretože účelom zákona je vykonať také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k náležitému objasneniu veci, ba súd má oprávnenie k uloženiu edičnej alebo informačnej
povinnosti. Každé ustanovenie zákona a rozhodnutie súdu je potrebné vykladať v súlade s Ústavou
SR s prihliadnutím na princíp spravodlivosti a naplnenie princípu právnej istoty. V zmysle základných
princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Strany sporu majú v konaní rovné postavenie a súd postupuje v súlade s platnými a
účinnými právnymi predpismi. Ústavný súd SR v uznesení II. ÚS 92/2015 tiež judikoval, že úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej Ústavným súdom SR je chrániť občana pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom napadnuté rozhodnutia

podľa tvrdenia žalovaného majú charakter neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti a to minimálne s
prihliadnutím na uvádzané judikáty Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2012; II. ÚS 92/2015) a že Ústavný
súd SR konštatoval, že o svojvôľu pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam.

3.8. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho Krajského súdu Prešov č.
k. 19 Co 116/2018-251 zo 16. mája 2019 zrušil; alternatívne zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
Okresného súdu Humenné č. k. 15 C 180/2014-213 z 8. marca 2018; prípadne ak dovolací súd zistí, že
sám môže rozhodnúť vo veci, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že
odvolaniu žalovaného vyhovie a rozhodne tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže k úhrade všetkých

trov konania v celom konaní.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s dovolacími dôvodmi
žalovaného.
4.1. Žalobca je toho názoru a trvá na tom, že v danej veci nie je splnený dovolací dôvod uvedený

v ustanovení § 420 písm. f) CSP, nakoľko dovolateľ vzhľadom na svoju procesnú pasivitu neuniesol
na podporu svojich tvrdení dôkazné bremeno. Podľa žalobcu je pravdou, že Krajský súd v Prešove
uznesením sp. zn. 19 Co 245/2016 a 19 Co 246/2016 zo dňa 10. októbra 2017 uložil súdu prvej inštancie
povinnosť namietanú dovolateľom v časti I. dovolania. Tejto povinnosti súdu však korešpondovala
povinnosť žalovaného dovolateľa v ďalšom konaní predložiť alebo označiť dôkazy preukazujúce jeho

tvrdenia o existencii ďalších veriteľov a o výške ich pohľadávok vo vzťahu k spoločnosti PROŠUTO
s.r.o. v rozhodnom období. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorým sa riadia i
konaniazačatézaplatnostiúčinnostipredchádzajúcejprávnejúpravy,nastalazásadnázmenavprocese
dokazovania, v zmysle ktorého vykonáva súd iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám
má len obmedzenú dôkaznú iniciatívu, nesmie však vyšetrovať a pátrať po skutkových tvrdeniach a

nahrádzať tak aktivitu a procesnú zodpovednosť strán, inak by sa vystavil riziku porušenia rovnosti strán.
Pritom súd sám rozhoduje, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, a teda nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovanie a ani povinný všetky navrhované dôkazy vykonať. Súd prvej inštancie sa podľa
názoru žalobcu ústavne akceptovateľným spôsobom v odôvodnení rozsudku zo dňa 08. marca 2018
vysporiadalsjednotlivýminávrhminavykonaniedokazovania.Ajnapriektomu,žežalovanýdovolateľbol

zo strany súdu niekoľkokrát vyzývaný na predloženie relevantných dôkazov na podporu svojich tvrdení,
spadajúcich do rozhodného obdobia, a to jednak pred vydaním prvého rozhodnutia vo veci samej, ako aj
pred vydaním druhého rozhodnutia vo veci samej (keďže ním predložené listiny pre nedostatky nebolo
možné vyhodnotiť za relevantný dôkaz, resp. predložené účtovné doklady. Žalobca len zdôrazňuje, že
do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (k tomu viď napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04).
4.2. Žalobca v prvom rade poukazuje na to, že žalovaný sa snaží svojimi námietkami zvrátiť svoju
dôkaznú pasivitu v tomto konaní.

Z hľadiska dovolacích dôvodov Civilný sporový poriadok presne definuje, že dovolanie prípustné podľa
§ 421 CSP možno odôvodniť iba tým a dovolací dôvod vymedziť tak, aby bolo presne uvedené
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a taktiež v čom spočíva nesprávnosť tohtoprávneho posúdenia. Nesprávne právne posúdenie môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo
rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie si však nemožno
zamieňať s tzv. procesnými vadami, ktoré majú svoj základ v namietanom nesprávnom procesnom

postupe súdu. V tomto prípade, podľa názoru žalobcu, žalovaný nenamieta a neodôvodňuje nesprávne
právne posúdenie veci tak, ako to predpokladá zákon, ale namieta z vykonaného dokazovania
nesprávne zistenie skutkového stavu, v dôsledku ktorého podľa názoru dovolateľa je naplnený dôvod
nesprávneho právneho posúdenia. V tomto prípade sa však zo strany žalovaného dovolateľa ide o
nesprávnu interpretáciu a účelový výklad procesných predpisov, nakoľko pri jeho argumentácii nejde

o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval
za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým
zisteniam. Pokiaľ ide o dovolateľom namietaný odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v
dovolaní absentuje konkrétny judikát zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, na ktorý sa dovolateľ odvoláva. Podľa žalobcu len samotné poukazovanie

na rozhodnutia Ústavného súdu SR (navyše súvisiace s trestným konaním vedeným na všeobecných
súdoch) bez ďalšieho nezakladá nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko každý prípad je potrebné
posudzovaťindividuálne.Vtejtovecisižalovanýprispôsobilprávnuvetuvyplývajúcuztýchtorozhodnutí,
ktorá sa mu hodila do jeho argumentácie, ktorá však nemá oporu v odôvodnení.
4.3. Žalobca k tomuto dôvodu dovolania uvádza, že dovolanie žalovaného dovolateľa nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi, taxatívne vymedzenými v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) a c)
CSP, z dovolania rovnako nie je zrejmé, ktorý z týchto dôvodov je daný a riadne odôvodnený, resp.
tieto dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom stanoveným v ustanovení § 432 až § 435 CSP,
v dôsledku čoho je potrebné dovolanie v tejto časti odmietnuť. Na základe vyššie uvedeného preto
žalobca prostredníctvom svojho zástupcu navrhuje a žiada, aby Najvyšší súd SR dovolanie zamietol,

resp. odmietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. K vyjadreniu žalobcu k dovolaniu zaujal stanovisko žalovaný, ktorý zotrval na svojich argumentoch
vyjadrených v jeho dovolaní. Je presvedčený, že žalobca si uplatňuje pohľadávku, ktorú má odpísanú.
Ani CSP nevylučuje dôkaznú aktivitu súdom, v tomto prípade som dôkazy riadne označil, samotné ich

zabezpečenie je objektívne nad rámec jeho možností, pričom odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie
vykonať dôkazy. Nesporne poukázal na to, že firma PROŠUTO s.r.o. mala viacero veriteľov, ako aj sumy
(v rozsahu mne dostupných dokladov, keď dlh voči Swaman Myjava bol cca 150 000,- €, voči Sixing s.r.o.
cca 80 000,- €, voči ďalším veriteľom 143 000,- €). Pre vzťah k iným subjektom, aj pre odstup času, aj
na skutočnosť, že predošlý konateľ mu neodovzdal všetky doklady, resp. doklady mohli byť dohľadané

len z úradov, je toho názoru, že súd mal dostatok podkladov a možností vyžiadať príslušné správy.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie

žalovaného je prípustné a súčasne tiež dôvodné podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle, ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou, ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo
1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už

právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane

[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz
na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V

zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a podmienky prípustnosti dovolania, sú uvedené
v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (por. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom

dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom
dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Žalovaný vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z § 421 ods. 1
písm. a/ a c/ CSP.

16. Žalovaný v dovolaní vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP videl v tom, že prvostupňový súd a následne

ani odvolací súd sa dôsledne neriadili obsahom a rozsahom predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento nariadil prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie a týmto nesprávnym
procesným postupom znemožnili žalovanému uskutočniť jemu patriace procesné práva.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,

I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu

realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno
vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom
súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúceopodstatnenosťžalobouuplatnenéhonároku.Podnesprávnymprocesnýmpostupomsúdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré

majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

20. V rámci práva na spravodlivý súdny proces a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí najvyšší súd
poukazuje na ustálenú súdnu prax, že pokiaľ odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí

uloží súdu prvého stupňa, aby nejakým spôsobom doplnil dokazovanie, aby mohlo byť vo veci
spravodlivo a zákonne rozhodnuté, tak je potrebné, aby tento proces pri opätovnom vrátení veci
na odvolací súd aj verifikoval a preskúmal a vo veci predvídateľným spôsobom rozhodol. V danom
prípade však odvolací súd žiadnym relevantne významným spôsobom zmenu tohto svojho postoja
argumentačne nezdôvodnil a preto svoje rozhodnutie zaťažil vadou podľa § 420 písm. f) CSP. Ak tak

chcel postupovať mal tento svoj zámer oznámiť, inak zaťažil konanie vadou nepredvídateľnosti svojho
rozhodnutia.
20.1. CSP predpokladá taký postup odvolacieho súdu v opakovanom odvolacom konaní, aby sa
predchádzalo vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Teda vychádza sa z princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu

právnej istoty.
20.2. O tzv. prekvapivé rozhodnutie môže ísť aj vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci
na iných záveroch ako vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, za súčasného naplnenia
tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť
vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších

právnych záverov nejavili ako významné.

21. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o tak
závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo žalovanému uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420

písm. f/ CSP a preto považoval dovolací súd za potrebné dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Vzhľadom na to sa dovolací súd ani v preskúmavanej veci nezaoberal ďalšou dovolacou argumentáciou
žalovaného.

22. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen procesne prípustné, ale

aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v
spojení s § 450 CSP).

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej

inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

24. V novom rozhodnuti´ odvolaci´ su´d rozhodne znovu o trova´ch po^vodne´ho konania a o trova´ch
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.