Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. november 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/39/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613010757
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Mozner
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7613010757.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a
sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci proti obvinenému Ing. N. O. a
spol. pre trestný čin skrátenia dane a poistného § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. (ďalej len „Trestný zákon") a iné na neverejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2021
v Bratislave o dovolaní ministra spravodlivosti Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach z 5. septembra 2018, sp. zn. 4To/105/2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Dovolaním napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež “krajský súd“) podľa § 319
Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
(ďalej tiež „okresný súd“) z 8. februára 2017, sp. zn. 5T/167/2013, podané proti výroku o vine vo vzťahu

ku všetkým obvineným.

Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa oslobodil obvinených Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. spod
obžaloby prokurátora nasledovným spôsobom:

Podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C. spod obžaloby zo

skutku v bode 1/, kvalifikovaného ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a),
ods. 5 Trestného zákona (v znení účinnom do 31. augusta 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C.
C. a. s., a to Ing. N. O. ako generálny riaditeľ a Ing. Š. C. ako obchodný riaditeľ s (už teraz nebohým)
Ing. T. I. tým, že v období od 14. januára 1997 najneskôr do momentu odstavenia plamennej pece do
17. februára 1999 v meste C., okr. A. G. Z., v priestoroch obchodnej spoločnosti C. C. a. s., spoločným

konanímakoštatutárnizástupcoviaobchodnejspoločnostiC.C.a.s.,konkrétneIng.N.O.akogenerálny
riaditeľ, Ing. Š. C. ako obchodný riaditeľ a Ing. T. I. ako výrobný riaditeľ, z titulu svojho funkčného
zaradenia v zmysle funkčnej schémy podniku svojimi pokynmi pre príslušné podriadené organizačné
zložky podniku zabezpečili výmenu z celkového množstva 24.079,888 evidovaných mokrých metrických
ton zahraničného medeného koncentrátu s 23 % - 61 % obsahom medi dovezeného do súkromného
colného skladu nachádzajúceho sa v areáli C. C. a. s., prevádzkovateľom ktorého bola obchodná

spoločnosť C. C. a. s., a ktorý mal navrhnuté pridelenie colne schváleného určenia spätný vývoz, po
tom, ako ho nechali spracovať v plamennej peci, v množstve najmenej 18.626,268 suchých metrických
ton, za tuzemský medený koncentrát s nižším 16,14 % - 18,28 % obsahom medi jeho navezením
od voľného skladu umiestneného v objekte C. C. pri elektrárni, pričom týmto zavineným konaním
spôsobili, že došlo k nedodržaniu podmienok režimu uskladňovania v colnom sklade ohľadom tovaru
uskladneného v tomto sklade a jeho následnému neoprávnenému odňatiu spod colného dohľadu

na základe údajov uvedených v dovoznom colnom vyhlásení, ktorým sa daný tovar prepustil do
colného režimu uskladnenia v colnom sklade, a týmto svojím konaním spôsobili pre štátny rozpočetSlovenskej republiky, v zastúpení Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, celkovú škodu vo výške
67.803.355,80 Sk (2.250.659,09 eura) ustálenú s ohľadom na colnú hodnotu uskladneného tovaru
vo výške 294.797.199,- Sk (9.785.474,31 eura) odňatého spod colného dohľadu pripadajúceho na

množstvo 18.626,268 suchých metrických ton a zodpovedajúcu výške colného dlhu pozostávajúceho
z nezaplatenej dane z pridanej hodnoty vo výške 23 %, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali
obvinení.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O. a Ing. Š. C. zo skutku v bode

2A/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona (v
znení účinnom do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že
22. októbra 1997 v C., okres A. G. Z., podpísali s Priemyselnou bankou a. s. Košice úverovú zmluvu č.
72/97/EBRD s výškou úverového rámca 3.125.000,- DEM/70.831.250,- Sk (2.351.166,77 eura) v znení
dodatkov č. 1 a 2 na financovanie projektu „Kontinuita výroby - nákup medených surovín“, čerpaný

jednorazovo, a ktorý bol splatný v troch splátkach, a to do 20. septembra 1999 splátka pripadajúca
na istinu vo výške 520.000,- DEM, do 20. septembra 2000 splátka pripadajúca na istinu vo výške
520.000,- DEM a do 20. decembra 2001 splátka pripadajúca na istinu vo výške 2.085.000,- DEM, pričom
zabezpečenie veriteľovej pohľadávky podpísali zmluvné strany rovnakého dňa zmluvu č. 72HM/1997/
EBRD,predmetomktorejbolozriadeniezáložnéhoprávanahnuteľnýmajetokdlžníka,konkrétnezásoby

ako materiál, nedokončená výroba a polotovary, výrobky, spolu v hodnote 45.000.000,- Sk, hoci obaja
obvinení vedeli, že predmet tohto záložného práva už založili skôr ohľadom iných úverových zmlúv
a k nim prináležiacich záložných zmlúv, a to najmä dňa 29. mája 1997 na základe zmluvy o zriadení
záložného práva č. 4/A/1997, č. 4/B/1997, č. 4/C/1997 a č. 5/A/1997 v prospech záložného veriteľa
Všeobecnej úverovej banky a. s. Bratislava, voči ktorému mali nesplnený peňažný záväzok z úveru vo

výške najmenej 191.862.515,- Sk, dňa 11. septembra 1997 na základe zmluvy o zriadení záložného
právakhnuteľnostiamč.8/97/HvprospechzáložnéhoveriteľaSlovenskejsporiteľnea.s.Bratislava,voči
ktorému mali nesplnený peňažný záväzok z úveru vo výške najmenej 296.549.126,- Sk, a v prípade, ak
by poskytovateľ úveru disponoval týmito informáciami o tom, že predmet záložného práva bol založený
už v prospech iných záložných veriteľov, úver by nebol nikdy poskytol, navyše úver vzali s vedomím, že

ho nebudú schopní kvôli vysokej úverovej zadlženosti vôbec splatiť, pričom splátky istiny neboli vôbec
splatené, čím takto svojím zavineným konaním spôsobili pre poškodeného, Priemyselnú banku a. s.
Košice, škodu najmenej vo výške poskytnutej istiny 3.125.000,- DEM/70.831.250,- Sk (2.351.166,77
eura), pričom práva a povinnosti z úverovej zmluvy boli postúpené na Slovenskú sporiteľňu a. s.
Bratislava, pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obvinených Ing. Š. C. a Ing. B. Č. zo skutku v
bode 2B/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného
zákona (účinného do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým,

že 8. júla 1998 v Košiciach podpísali s Priemyselnou bankou a. s. Košice úverovú zmluvu č. 46/98 s
výškou úverového rámca 105.000.000,- Sk (3.485.361,48 eura) na financovanie nákupu zásob, čerpaný
v dvoch splátkach, a to sumu 50.000.000,- Sk do 10. júla 1998 a 55.000.000,- Sk do 27. júla 1998,
a ktorý bol splatný v troch splátkach, a to do 25. apríla 1999 splátka pripadajúca na istinu vo výške
35.000.000,- Sk, do 25. mája 1999 splátka pripadajúca na istinu vo výške 35.000.000,- Sk a do 25.

júna 1999 splátka pripadajúca na istinu vo výške 35.000.000,- Sk, pričom na zabezpečenie veriteľovej
pohľadávky podpísali zmluvné strany rovnakého dňa zmluvu č. 25/98 o zriadení záložného práva na
hnuteľný majetok, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva na hnuteľný majetok dlžníka,
konkrétne zásoby, a to medené koncentráty a anódy v elektrolýze medi, spolu v hodnote 80.050.320,-
Sk, ďalej rovnakého dňa uzavreli zmluvu o budúcej zmluve č. 18/98, ktorou sa zmluvné strany dohodli

na uzavretí zmluvy o postúpení bonitných pohľadávok v prospech záložného veriteľa v celkovej výške
90.000.000,- Sk v prípade, ak bude ohrozené splácanie úveru, hoci obaja obvinení vedeli, že predmety
tohto záložného práva už založili skôr ohľadom iných úverových zmlúv a k nim prináležiacich záložných
zmlúv na hnuteľný majetok, ale aj investície, a to najmä dňa 29. mája 1997 na základe zmluvy o zriadení
záložného práva č. 4/A/1997, č. 4/B/1997, č. 4/C/1997 a č. 5/A/1997 v prospech záložného veriteľa

Všeobecnej úverovej banky a. s. Bratislava, voči ktorému mali nesplnený peňažný záväzok z úveru vo
výške najmenej 191.862.515,- Sk, dňa 11. septembra 1997 a dňa 20. februára 1998 na základe zmluvy o
zriadenízáložnéhoprávakhnuteľnostiamč.8/97/Hač.3/98/HvprospechzáložnéhoveriteľaSlovenskej
sporiteľne a. s. Bratislava, voči ktorému mali nesplnený peňažný záväzok z úveru vo výške najmenej296.549.126,- Sk, a tiež vedeli, že prípadné budúce bonitné pohľadávky budú použité na splácanie
skoršíchúverovrealizáciouskoršíchzmlúvouzavretíbudúcichzmlúvopostúpeníbonitnýchpohľadávok
v zmysle úverových zmlúv uzavretých s inými peňažnými ústavmi, a v prípade, ak by poskytovateľ úveru

disponoval týmito informáciami o tom, že predmety záložného práva (zásoby a investície) boli založené
už v prospech iných záložných veriteľov a že prípadné budúce bonitné pohľadávky by sa v prípade
ich existencie použili na splatenie skorších úverov, úver by nebol nikdy poskytol, navyše úver vzali s
vedomím, že ho nebudú schopní kvôli vysokej úverovej zadlženosti vôbec splatiť, pričom splátky istiny
neboli vôbec splatené, čím takto svojím zavineným konaním spôsobili pre poškodeného, Priemyselnú

banku a. s. Košice škodu najmenej vo výške poskytnutej istiny 105.000.000,- Sk (3.485.361,48 eura),
pričom práva a povinnosti u úverovej zmluvy boli postúpené na obchodnú spoločnosť Majetkový holding
a. s. Bratislava, pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O. a Ing. B. Č. zo skutku
v bode 2C/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného

zákona (účinného do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že
5. augusta 1998 v Košiciach podpísali s Priemyselnou bankou a. s. Košice úverovú zmluvu č. 59/98 s
výškou úverového rámca 20.000.000,- Sk (663.878,38 eura) na financovanie obchodných pohľadávok
do lehoty splatnosti, čerpaný jednorazovo do 31. augusta 1998, a ktorý bol splatný v lehote do 25.

januára 1999, pričom na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky podpísali zmluvné strany rovnakého
dňa zmluvu č. 23/98 o uzatvorení budúcej zmluvy, ktorou sa dohodli na uzavretí zmluvy o postúpení
bonitných pohľadávok v prospech záložného veriteľa v lehote do 10. februára 1999 v celkovej výške
40.000.000,- Sk v prípade, ak bude ohrozené splácanie úveru, hoci obaja obvinení vedeli, že prípadné
budúce bonitné pohľadávky budú použité na splácanie skorších úverov realizáciou skorších zmlúv

o uzavretí budúcich zmlúv o postúpení bonitných pohľadávok v zmysle úverových zmlúv uzavretých
s inými peňažnými ústavmi, a v prípade, ak by poskytovateľ úveru disponoval týmito informáciami
o tom, že prípadné budúce bonitné pohľadávky by sa v prípade ich existencie použili na splatenie
skorších úverov, úver by nebol nikdy poskytol, navyše úver vzali s vedomím, že ho nebudú schopní
kvôli vysokej úverovej zadlženosti vôbec splatiť, pričom splátky istiny neboli vôbec splatené, čím takto

svojím zavineným konaním spôsobili pre poškodeného, Priemyselnú banku a. s. Košice, škodu najmenej
vo výške poskytnutej istiny 20.000.000,- Sk (663.878,38 eura), pričom práva a povinnosti z úverovej
zmluvy boli postúpené na obchodnú spoločnosť Majetkový holding a. s. Bratislava, pretože skutok nie
je trestným činom.

Podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č.
zo skutku v bode 3/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5
Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti
C. C. a. s. tým, že najmenej v období roka 1998 najneskôr do momentu odstavenia plamennej pece

do 17. februára 1999 v meste C., okr. A. G. Z., v priestoroch obchodnej spoločnosti C. C. a. s.,
spoločným konaním ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s., konkrétne Ing. N. O.
ako generálny riaditeľ, Ing. Š. C. ako obchodný riaditeľ a Ing. T. I. ako výrobný riaditeľ z titulu svojho
funkčného zaradenia v zmysle funkčnej schémy podniku svojimi pokynmi pre príslušné podriadené
organizačné zložky podniku zabezpečili spracovanie zahraničných medených koncentrátov s 23 % -

61 % obsahom medi uskladnených v súkromnom colnom sklade z celkového množstva 24.079,888
evidovaných mokrých metrických ton najmenej v množstve 18.626,268 suchých metrických ton bez
toho, aby podali colné vyhlásenie so žiadosťou o zmenu colne schváleného určenia z „uskladnenie
v colnom sklade“ na „voľný obeh“, a z tohto titulu zaplatili colný dlh, následne v mesiacoch júl až
september1999obvineníIng.N.O.aIng.Š.C.akoosobysplnomocnenésprávnomkonkurznejpodstaty

úpadcu C. C. a. s., na úkony smerujúce k predaju zahraničného medeného koncentrátu uskladneného
v colnom sklade s vedomím Ing. B.G. Č. ako finančného riaditeľa, vydali podriadeným zložkám podniku
pokyny na prevezenie 18.626,268 suchých metrických ton CuSb výpražkov s nižším 16,14 % - 18,28
% obsahom medi vlastníka, obchodnej spoločnosti J. A. G. O. a. s. Ž. G. I., uskladnených v objekte
C. C. a. s. na voľnej skládke pri elektrárni do súkromného colného skladu a pochádzajúcich z lokality

Rudňany, okres Spišská Nová Ves, a to bez vedomia vlastníka a v rozpore s kúpnou zmluvou č.
16041/37/779/96 zo dňa 11. apríla 1996 v znení dodatkov č. 1 až 4, konkrétne s bodom 12/ zmluvy, na
základe ktorého prechod vlastníctva k tovaru z predávajúceho na kupujúceho mal byť uskutočňovaný po
úhrade 10 % predplatby z hodnoty mesačného množstva a jeho následného odberu zo skladu C. C. a vnadväznosti na dodatok č. 4 z 3. decembra 1998, ktorý podmienil manipuláciu s tovarom až po úhrade
celkovej sumy v lehote do 31. marca 1999 na základe vystavenej predbežnej faktúry na celé množstvo
ostávajúcich CuSb výpražkov predstavujúcich v peňažnom objeme sumu 15.031.000,- Sk, teda osoby

konajúce v mene kupujúceho porušili tzv. výhradu vlastníckeho práva, pretože s tovarom nakladali
ako s vlastným bez toho, aby im takéto oprávnenie vyplývalo zo zmluvy, alebo aby na nich v zmysle
zmluvy prešlo vlastnícke právo k tovaru, a následne v období od 19. augusta 1999 do 18. septembra
1999 zabezpečili v zmysle príslušného splnomocnenia predaj tovaru deklarovaného ako zahraničný
medený koncentrát, hoci v skutočnosti boli predané a do zahraničia vyvezené CuSb výpražky, konkrétne

obchodným spoločnostiam E. A..Q., XX. P. V. M., XXXXX O. a E. E. G..Z.., V. P. XXa, R., čím takto svojím
zavineným konaním spôsobili pre poškodeného, obchodnú spoločnosť J. A. G. O. a. s. Ž. G. I., celkovú
škodu vo výške 12.609.983,44 Sk (418.574,77 eura) zodpovedajúcu 18.626,268 suchých metrických
ton CuSb výpražkov, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní.

Okresný súd týmto rozsudkom zároveň podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal poškodených:

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Slovenskú sporiteľňu a. s., Majetkový holding a. s. a J. A. G.
O. a. s. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) napadol uznesenie
krajského súdu z 5. septembra 2018, sp. zn. 4To/105/2018, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo,

dovolaním podaným z dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, a to na základe podnetu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, deklarujúc porušenie zákona v ustanoveniach § 148 ods.
1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona (účinného do 31. augusta 1999), § 248 ods. 1, ods. 5
Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000), § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona (účinného
do 27. januára 1999), § 285 písm. b), c) a § 319 Trestného poriadku v prospech obvinených Ing. N. O.,

Ing. Š. C. a Ing. B. Č..

Čo sa týka skutku pod bodom 1/ obžaloby, minister spravodlivosti poukázal na výpoveď svedka Ing.
O. B. [v dovolaní nesprávne pomenovaného B.; pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“)], ktorá má byť primárnym dôkazom v neprospech obvinených a ktorej obsah majú

potvrdzovať výpovede aj ďalších svedkov, menovite O. V., U. Ž. a B. M.. Uvedené penzum dôkazov má
zároveň vyvracať tvrdenie svedka JUDr. B. A., správcu konkurznej podstaty úpadcu C. C. a. s., že do
súpisu konkurznej podstaty úpadcu bol zahrnutý aj medený koncentrát v množstve 24.037,988 ton.

Zámenu zahraničného medeného koncentrátu s 23 % - 61 % obsahom medi za tuzemský medený

koncentrát s nižším 16,4 % - 18,28 % obsahom medi podľa ministra spravodlivosti preukazujú aj zistenia
spoločnosti SGS či súdnych znalcov doc. Ing. L. L.Č., CSc. a prof. RNDr. M. M., DrSc.

Na podklade uvedeného minister spravodlivosti vyslovil názor, že bolo nepochybne dokázané, že do
súkromného colného skladu v areáli spoločnosti C. C. a. s. bolo v spornom období navezených viacero

druhov zahraničných medených koncentrátov, pričom ich celková hmotnosť predstavovala 24.037,988
ton. V sklade sa teda nachádzala akási zmes koncentrátov, ktorých obsah medi bol rôzny a pohyboval
sa v rozmedzí cca 18 % - 62 %. Z colného skladu pritom bolo presne uvedené množstvo materiálu
aj vyvezené, resp. predané zahraničnej spoločnosti E., O., ktorá predmetný materiál ďalej predávala
do Číny. Z analýz vykonaných samotným kupujúcim, prostredníctvom nezávislej spoločnosti A., však

vyplýva, že priemerná koncentrácia obsahu medi v tomto materiáli bola v rozmedzí len 17 % - 18 %. Na
základe informácií z colných vyhlásení, ktoré deklarujú koncentráciu medi naskladneného zahraničného
medeného koncentrátu, je potom zrejmé, že nie je možné konštatovať, že došlo k predaju zahraničného
materiálu, ktorý bol v minulosti navezený do colného skladu. Zároveň platí, že ani pri premiešaní
materiálu z rôznych zahraničných krajín, by pri preukázanom obsahu medi v zahraničnom materiáli

nemohlo dôjsť k takému zníženiu obsahu medi, aké bolo zistené analýzou vykonanou spoločnosťou
SGS. V predávanom materiáli bol okrem toho prítomný aj antimón, ktorý vzniká najmä pri spotrebovaní
medenéhokoncentrátuvplamennejpeciajeobsahommenejkvalitnýchvýpalkov.Sumarizujúc,vdanom
prípade nedošlo podľa dovolateľa k predaju uskladneného zahraničného medeného koncentrátu, ale
tuzemských výpalkov. Tým bolo porušené povolenie udelené spoločnosti C. C. a. s. na prevádzkovanie

súkromného colného skladu, na základe ktorého bolo možné v colnom sklade uskladňovať iba
zahraničný tovar.V tomto ohľade možno podľa ministra spravodlivosti poukázať na výpovede viacerých pracovníkov
colnéhoskladu(svedkovM.W.,Š.M.,B.E.aPhDr.O.O.),aleajsamotnýchobvinených,ktorídeklarovali
porušenie colných predpisov v oblasti neoprávnenej manipulácie s tovarom v colnom sklade 3. februára

1999. Na neoprávnenú manipuláciu s tovarom v colnom sklade poukazuje aj Protokol o porušení colných
predpisov a Príkaz na colné konanie č. 149.

So zahraničným koncentrátom teda bolo ešte pred vyhlásením konkurzu neoprávnene manipulované
spoločnosťou C. C. a. s. Podľa tvrdení aj svedkov Ing. M. U. a pracovníkov colného úradu bol tento

koncentrát zmiešaný so slovenským koncentrátom a bol uložený v areáli elektrární pod portálom, kde
bol uložený aj rudniansky koncentrát - výpalky. Aj znalec prof. RNDr. M. M., DrSc. v tejto súvislosti
poznamenal, že nedostatočné zabezpečenie colného skladu mohlo viesť k voľnému manipulovaniu s
uskladneným materiálom.

Uvedeným konaním došlo podľa ministra spravodlivosti k zámene zahraničného medeného koncentrátu

za výpalky dovezené zo Závodu Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom (t. j. za tuzemský
medený koncentrát) a zahraničný koncentrát mohol byť spotrebovaný pri výrobe, resp. inak využitý,
čím boli porušené príslušné ustanovenia Colného zákona, keďže spoločnosť C. C. a. s. sa tým vyhla
zaplateniu colného dlhu, ktorého zaplatenie podmieňuje použitie zahraničného tovaru v režime colného
uskladnenia.

Hodnota zahraničných medených koncentrátov bola podľa obratovej súpisky colného skladu
deklarovaná na sumu 386.000.000,- Sk, avšak na základe znaleckého dokazovania bola pri predaji
materiálu so spoločnosťou E. dohodnutá kúpna cena na 42 dolárov za suchú metrickú tonu, čo
predstavovalo sumu cca 42.000.000,- Sk. Na podklade uvedeného je podľa ministra spravodlivosti

zrejmé, že samotná cena dodaného tovaru nezodpovedá kvalite deklarovaného zahraničného
koncentrátu, ktorý mal byť podľa obratových súpisiek uskladnený v colnom sklade, a teda muselo ísť
o predaj menej kvalitného tovaru. Za logické pritom nemožno považovať tvrdenie obvinených, že táto
cena je iná z dôvodu, že všetky poplatky a náklady pri prevoze tovaru znášal kupujúci, nakoľko nie je
možné, aby samotnú hodnotu materiálu niekoľkonásobne prevyšovala hodnota poplatkov a nákladov

za jeho prepravu.

Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že ak by aj bolo preukázané spáchanie skutku, nebolo možné
toto konanie stotožniť s obvinenými, minister spravodlivosti poukázal na funkčnú schému akciovej
spoločnosti C. C., z ktorej vyplýva, že jej generálnym riaditeľom bol vtedy Ing. N. O., že Ing. Š. C. pôsobil

ako jej obchodný riaditeľ a že obaja zastávali aj funkciu štatutárneho orgánu v tejto spoločnosti. Je
preto nepochybné, že na základe svojich funkcií riadne a spoľahlivo ovládali chod celého podniku a z
dôvodu ich funkcií mali aj oprávnenie vydávať príkazy podriadeným zamestnancom. Z výpovedí svedkov
- zamestnancov spoločnosti C. C. a. s. (Ing. O. B., Ing. M. U., B. M. a ďalších) pritom podľa dovolateľa
vyplynulo, že príkazy na prevoz, resp. na vybratie materiálu z colného skladu bol daný „zhora“. Svedok

B. M. potvrdil, že príkazy na nakládku výpalkov realizoval na príkaz Ing. N. O. a Ing. Š. C., ktorí boli
prítomní pri nakládke tovaru. Svedok Ing. M. U. taktiež svedkovi Ing. O. B. pri príkaze vyberať tovar z
colného skladu oznámil, že je to príkaz zhora. Minister spravodlivosti k tomu dodal, že v rámci funkčnej
schémy je jasné, že príkaz musel dôjsť od jeho nadriadeného, a to nebohého obvineného T. I., resp. od
iných osôb vo vedúcej sfére spoločnosti.

Na podklade týchto dôkazov sa podľa názoru dovolateľa núka jediný možný záver, a to, že predmetné
neoprávnené nakladanie s medeným koncentrátom v režime colného uskladnenia bolo realizované na
základe pokynu štatutárnych zástupcov spoločnosti - obvinených Ing. N. O. ako generálneho riaditeľa
a Ing. Š.E. C. ako jej obchodného riaditeľa.

Minister spravodlivosti ďalej označil za mylné aj tvrdenie súdu, že týmto konaním nemohla byť
spôsobená škoda a obvinení by tým nedosiahli žiaden prospech, nakoľko zaplatený colný dlh by bol
v podstate vrátený spoločnosti vo forme vratky dane z pridanej hodnoty. K tomu, aby bola nejakému
podnikateľskému subjektu vrátená daň z pridanej hodnoty, teda celá jej výška ako uviedol súd, by totiž

museli byť splnené zákonné podmienky na vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.
Nárok na takýto postup by mal podnik iba vtedy, ak rozdiel medzi daňou na vstupe a na výstupe
by za konkrétne zdaňovacie obdobie predstavoval takú výšku (t. j. daň na výstupe prevyšuje daň na
vstupe), ktorá by zodpovedala výške zaplateného colného dlhu, čo je stav celkom nereálny, keďže satu nezohľadňujú aj iné obchody podniku v súvislosti s medeným koncentrátom, nie iba jeho uskladnenie
v colnom sklade.

Hoci colný úrad náhradu škody nežiadal z dôvodu, že nebolo preukázané manipulovanie s tovarom
v colnom sklade a samotný spätný vývoz zahraničného materiálu z colného skladu do zahraničia
nepodlieha colným poplatkom, minister spravodlivosti upriamil pozornosť na vyjadrenie Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky, že v prípade zistení o zámene zahraničného tovaru za slovenský tovar
v množstve minimálne preukázanom vo výške 18.626,268 ton (zodpovedajúcom hmotnosti tuzemských

výpalkov),došlokodňatiutovaruspodcolnéhodohľadu,atýmajkvznikucolnéhodlhuzodpovedajúceho
23 % dane z pridanej hodnoty vo výške 67.803.355,85 Sk (2.250.659,09 eura).

Vsúvislostisoskutkomvbode3/obžalobyministerspravodlivostiuviedol,žezvykonanéhodokazovania
je zjavné, že tovar vydávaný za zahraničný medený koncentrát v skutočnosti predstavoval medené
výpalky, s obsahom medi v sušine od 15 % - 22 %, pochádzajúce zo Slovenskej republiky, ktoré

spoločnosť C. C. a. s. získala na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so J. A. G. O., sídliacim v Ž. G. I.,
ktorú za spoločnosť C. C. a. s. podpísali obvinení Ing. N. O. a Ing. Š. C..

Z inventarizácie vykonanej 30. septembra 1998 bol na skládke v Krompachoch zistený stav materiálu
- výpalkov z Rudnian o hmotnosti 21.617,418 ton, aj keď z inventúrneho súpisu vyplýva, že evidované

množstvo na sklade bolo 28.149,368 ton, čiže rozdiel o 6.531,95 ton materiálu. O rok neskôr, z
inventarizácie vykonanej 30. septembra 1999, bolo následne zistené, že na sklade výpražkov sa
predmetnýmateriálužnenachádza,hocitammalobyťuskladnených18.626,268tonmateriáluvhodnote
12.609.983,436 Sk. Tento výsledok je zrejmý aj zo zápisu zo zasadnutia ústrednej inventarizačnej
komisie J. A. G. O. z 8. januára 2002, v ktorom sa uvádza, že manko v podobe 18.626,268

ton tetraedritového koncentrátu (CuSb výpražkov) bolo spôsobené neoprávneným predajom majetku
spoločnosťou C. C. a. s.

O chýbajúcom materiáli v uvedenom množstve, vlastnícky patriacemu J. A. G. O., vypovedala aj
svedkyňaJUDr.Ľ.O.,zástupkyňapoškodenéhozávodu.Vlistez30.septembra1999tentozávodokrem

iného poukázal na okolnosť, že podľa ich názoru sa výpražky v sklade nenachádzali preto, lebo boli
zamenené za medený koncentrát v colnom sklade.

Minister spravodlivosti v tomto kontexte uviedol, že nakoľko spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby bolo
spoľahlivo preukázané a nakoľko skutok v bode 3/ obžaloby s predmetnou vecou úzko súvisí, možno

konštatovať, že k tejto zámene logicky došlo.

Obvinení ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a. s. teda dali príkaz nielen na spotrebovanie
medeného koncentrátu nachádzajúceho sa v colnom sklade, ale navyše, aby zahladili svoje protiprávne
konanie, vydali príkaz na navezenie medených výpalkov do colného skladu s úmyslom, aby tento bol

považovaný za spotrebovaný koncentrát. Z výpovedí svedkov v bode 1/ bolo preukázané, že výpalky boli
vozené z areálu elektrární, kde sa práve nachádzali aj výpalky dovážané z Rudnian na základe kúpnej
zmluvy so J.Á. A. G. O.. Tento tovar však nepatril do vlastníctva spoločnosti C. C. a. s. Nadobudnutiu
vlastníckeho práva k danému materiálu spoločnosti bránila podmienka ustanovená v bode 12) kúpnej
zmluvy a platobné podmienky dohodnuté dodatkom č. 4 ku kúpnej zmluve. Na túto okolnosť opakovane

upozorňovala aj poškodená spoločnosť - J. A. G. O., a to už pri vyhlásení konkurzu na úpadcu C. C..
Následne boli tieto výpalky predané do Francúzska ako medený koncentrát, kde však bolo viacerými
analýzami zistené, že nejde o medený koncentrát, ale o CuSb výpalky, a to na základe obsahu medi
a škodlivých prvkov.

Trestnoprávna podstata skutku v bode 3/ obžaloby podľa ministra spravodlivosti spočíva v porušení
výhrady vlastníckeho práva, nakoľko obvinení neoprávnene disponovali s tovarom, ktorý sa síce
nachádzal v areáli menovanej spoločnosti, avšak z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny k nemu táto
spoločnosť v zmysle kúpnej zmluvy nenadobudla vlastnícke právo.

Aj keď predaj sporného materiálu realizoval správca konkurznej podstaty úpadcu, JUDr. B. A., tento
s ohľadom na tamojšie okolnosti nemal možnosť zistiť, že v uvedenom prípade predáva majetok inej
firmy, resp. že ide o medené výpaly a nie medený koncentrát, ktorý sa podľa dokladov mal nachádzať
v colnom sklade; to znamená, že nemohol mať vedomosť, že v areáli firmy sa nachádza tovar patriaciJ. A.I. G. O., nakoľko išlo o rozsiahly podnik, v areáli ktorého sa okrem iného nachádzalo množstvo
tovaru a iného hnuteľného majetku. Bolo povinnosťou práve bývalých štatutárov spoločnosti upozorniť
správcu na fakt, že v areáli sa nachádza tovar vlastnícky nepatriaci do majetku úpadcu. Obvinení

podľa ministra spravodlivosti ani nemali záujem túto skutočnosť správcovi oznámiť, nakoľko svojim
konaním - navezením výpalkov do colného skladu, sa snažili zakryť svoje iné protiprávne konanie, a to
spotrebovanie medeného koncentrátu bez zaplatenia colného dlhu.

Dovolateľ zastáva názor, že uvedený stav zapríčinili priamo štatutári úpadcu, a to aj preto, lebo boli pri

predaji materiálu prítomní a boli aj od správcu splnomocnení na jeho predaj. Tohto činu sa obvinení
dopustili za pomoci Ing. B. Č. ako finančného riaditeľa spoločnosti, ktorý musel byť o danom stave, t. j.
o tom, že úpadca nie je vlastníkom dotknutého materiálu, uzrozumený.

Za takéhoto stavu je podľa ministra spravodlivosti neodôvodnené konštatovanie súdov, že Závod
slovenského národného povstania mal vlastne pohľadávku voči spoločnosti Z. ako nástupníckej

spoločnosti, pričom aj zmluvou o postúpení pohľadávky malo dôjsť k akceptácii tohto „dlhu“ oboma
subjektmi. Pokiaľ ide o žalobu podanú J. A. G. O. na súde, tak túto podľa jej zástupcov vzali späť, lebo
v danej veci bol zmätok a mysleli si, že uznaním pohľadávky spoločnosťou Z. bude ich nárok uhradený,
čo sa však nestalo a poškodenej spoločnosti doposiaľ nebola uhradená ich pohľadávka, keďže aj voči
spoločnosti Z. bolo začaté konkurzné konanie. Ani poukázanie súdu na zamietnutie žaloby poškodenej

spoločnosti na Krajskom súde v Košiciach nemožno považovať za správne, pretože toto bolo následne
zrušené najvyšším súdom; toto rozhodnutie by podľa dovolateľa bolo účelné zabezpečiť.

Minister spravodlivosti považuje za nesporné, že súd posudzoval otázku zodpovednosti za skutok v
civilnoprávnej rovine, nakoľko sa zameral len na stanovenie toho, kto má zodpovednosť za pohľadávku

v prospech Závodu slovenského národného povstania. Trestnoprávnu zodpovednosť však nemožno
podľa neho posudzovať len s ohľadom na to, komu patrí právo a komu povinnosť z pohľadávky, ale
je potrebné posudzovať, kto zapríčinil stav, resp. je zodpovedný za stav, ktorý viedol k vzniku daného
protiprávneho konania.

Trestnoprávnu zodpovednosť z tohto skutku podľa ministra spravodlivosti možno prisudzovať práve
obvineným, ktorí aj napriek tomu, že mali vedomosť o tom, že spoločnosť nie je vlastníkom materiálu
nachádzajúceho sa v areáli tamojšej elektrárne - konkrétne výpalkov CuSb, vydali príkaz na ich
neoprávnenú manipuláciu v úmysle zakryť svoje iné protiprávne konanie.

Poznamenal tiež, že ak súd prihliadal na prevod danej pohľadávky zo spoločnosti C. C. na spoločnosť Z.
a za podstatu daného trestného činu považoval neoprávnenú manipuláciu s určitou pohľadávkou, ktorú
mala pôvodne spoločnosť C. C. voči J. A. G. O., takýto skutok by spravidla bolo potrebné kvalifikovať ako
trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona, pretože
táto skutková podstata je širšia a chráni celý cudzí majetok a nielen cudzie veci.

K skutku uvedenému v bode 2/ obžaloby minister spravodlivosti uviedol, že možno súhlasiť so súdom
v tom, že pri zmluvách o zriadení záložného práva v prospech Všeobecnej úverovej banky pod č. 4/
A/1997, 4B/1997, 4/C/1997, 5/A/1997 a dodatkoch, všetky z 29. mája 1997, nebol preukázaný rovnaký,
resp. obdobný predmet zálohu ako v prípade záložných zmlúv v prospech Priemyselnej banky. Napriek

tomu sa však predmet daného zálohu zhoduje s predmetom zálohu určeným v záložných zmluvách
uzatvorených medzi C. C. a. s. a Slovenskou sporiteľňou pod č. 8/87/H z 11. septembra 1997 a č. 3/98/
H z 20. februára 1998, ktorými došlo k zriadeniu záložného práva tak na hnuteľný majetok ako aj budúce
pohľadávky spoločnosti C. C. a. s.

Po bližšej charakteristike oboch naposledy uvedených zmlúv minister spravodlivosti podotkol, že
predmetom zálohu v nich bol rovnaký hnuteľný majetok - materiál, výrobky a polotovary, ako v prípade
zálohu, ktorý figuroval, resp. bol predmetom zálohu aj v zmluvách uzatvorených spoločnosťou C. C. a. s.
s Priemyselnou bankou. So Slovenskou sporiteľňou boli rovnako uzatvorené zmluvy, ktorých predmetom
boli budúce pohľadávky dlžníka s odberateľmi tak, ako tomu bolo aj v prípade zmlúv s Priemyselnou

bankou.

Zo zmlúv uzatvorených so Slovenskou sporiteľňou bolo tiež zistené, že ich plnenie bolo dohodnuté na
obdobie roku 1998. Napríklad k zmluve o úverovej linke, ktorá nadväzovala na zmluvu o úvere z 11.septembra 1997, bola výslovne v bode 6.7 zmluvy uvedená povinnosť dlžníka predložiť veriteľovi zmluvy
uzatvorené so svojimi odberateľmi na rok 1998 do 3 dní od ich podpisu. Uvedené podľa dovolateľa
preukazuje, že Slovenská sporiteľňa svoje pohľadávky voči spoločnosti C. C. a. s. zabezpečila budúcimi

pohľadávkami spoločnosti s jej odberateľmi tak, ako tomu bolo v prípade zmluvy č. 23/98 z 5. augusta
1998 uzatvorenej s Priemyselnou bankou.

V spise sa pritom nachádzajú aj ďalšie zmluvy o úvere, o zriadení záložného práva a podobne,
ktoré podľa dovolateľa preukazujú, že predmet zálohu, ktorý figuroval v zmluvách uzatvorených medzi

spoločnosťou C. C. a. s. a Priemyselnou bankou, bol už v čase uzatvárania týchto zmlúv založený aj v
prospech pohľadávok iných finančných inštitúcií. Ide napríklad o:
- zmluvu č. 3162 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok -
Cu koncentráty a Cu anódy,
- zmluvu č. 336/96 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok
- investície,

- zmluvu č. 371/97 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok
- pohľadávky,
- zmluvu č. 41/98 (správne má byť 410/98; pozn. najvyššieho súdu) a jej dodatky so Všeobecnou
úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok a pohľadávky,
- zmluvu č. 1/1998 so Všeobecnou úverovou bankou, kde boli založené pohľadávky,

- zmluvu č. 8069/HM so Všeobecnou úverovou bankou, kde boli založené investície a
- zmluvu č. 14/98/PP s Poštovou bankou, kde boli založené hnuteľné veci (Cu katódy a anódy),
pohľadávky v zmysle zmlúv č. 8/D/98/PP a 5/C/98/PP a ďalšie.

Zo zmlúv uzatvorených so Všeobecnou úverovou bankou pod č. 1/1998 a 2/1998 o založení pohľadávok

jepodľaministraspravodlivostizrejmé,ževeľkúčasťpohľadávok,resp.budúcichpohľadávoknazáklade
uzatvorených kúpnych zmlúv s viacerými odberateľmi, mala spoločnosť C. C. a. s. v roku 1998 už
založenú v prospech Všeobecnej úverovej banky a preto uspokojenie pohľadávok Priemyselnej banky
v zmysle zmluvy č. 3/98, vo vzťahu k zmluve pod č. 59/98, bolo ohrozené, resp. v prípade realizácie
tohto práva Priemyselnej banky nereálne.

Spoločnosť C. C. a. s. teda mala podľa dovolateľa v danom období uzavretých viacero zmlúv s rôznymi
finančnými inštitúciami, v ktorých ručila svojím hnuteľným majetkom (najmä Cu koncentrátmi a Cu
anódami) ako aj budúcimi pohľadávkami, a tieto napriek uvedenej okolnosti založila aj v prospech
Priemyselnej banky.

Minister spravodlivosti v tejto súvislosti poukázal na zistenia znalca Ing. Ľ. W., z ktorých vyplynulo, že
C. C. a. s. v roku 1998 vykazovali taký vysoký objem záväzkov, že vlastné imanie vykazovalo záporné
hodnoty, čo znamená, že spoločnosť bola v predĺžení. Úverová zadlženosť tejto spoločnosti v roku 1994
bola ešte v prijateľných hodnotách, avšak v roku 1997 už bola na hodnote 282 % a v rokoch 1998 a

1999 ju už nebolo možné vyhodnotiť, nakoľko vlastné imanie spoločnosti bolo v záporných hodnotách.
Na základe jeho zistení z úverových zmlúv boli predmety záložného práva u viacerých bánk rovnaké,
čo znamená, že Slovenská sporiteľňa akoby mala založené všetky zásoby, Všeobecná úverová banka
asi 50 % zásob a Priemyselná banka asi 15 % tých istých zásob.

Dovolateľ v tomto smere zdôraznil, že znalec konštatoval značnú preúverovanosť spoločnosti, ktorá
už v čase uzatvárania sporných úverových zmlúv bola v záporných číslach. Poukázal aj na zrejmé
založenie rovnakých komodít v prospech viacerých bánk ako záruky za poskytnuté úvery. Predmetom
zálohu pritom podľa všetkého, poukazujúc aj na výpoveď svedkyne Ing. Z. V., boli zásoby - materiál na
výrobu, resp. výrobky a polotovary vo všeobecnej rovine. Nebolo teda podstatné, či v danom prípade

došlo k spotrebe založeného materiálu, ak sa v sklade nachádzal ďalší obdobný materiál, alebo došlo
k jeho doplneniu, nakoľko dôležité bolo množstvo daného materiálu na sklade. S odkazom na znalcove
prepočty uvedené v predchádzajúcom odseku dovolateľ vyslovil názor, že by mohla nastať situácia, kedy
bysisvojezáložnéprávomohlauplatniťjednazfinančnýchinštitúcií,pričombybolospotrebovanéväčšie
množstvo surovín na sklade a pre následné zabezpečenie inej finančnej inštitúcie by toto množstvo v

prípade uplatnenia si záložného práva na uspokojenie pohľadávky nepostačovalo.

Na tomto mieste minister spravodlivosti poukázal na výpovede svedkov - Ing. B. M. - prezidenta
Priemyselnej banky, a Ing. Z. V. - zamestnankyne tejto banky, ktorí v podstate zhodne potvrdili, žespoločnosť C. C. a. s. bola dôveryhodný klient a na základe podkladov, ktoré im spoločnosť poskytla,
nebola badateľná žiadna preúverovanosť ani skutočnosť, že predmet záložného práva bol založený aj
v prospech iných bánk. Podotkli, že v tom čase neexistoval úverový register, a preto nebolo možné

skontrolovať konkrétne úvery klienta v inej banke.

Obvinení teda ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a.s. uviedli podľa dovolateľa Priemyselnú
banku do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úverov tým, že banku dostatočne
neinformovali o viacerých poskytnutých úveroch z iných finančných inštitúcií a zároveň zatajili

skutočnosť, že predmet záložného práva v prospech Priemyselnej banky bol založený aj v prospech
iných bankových inštitúcií. Išlo pritom o podstatné okolnosti, ktoré banka nemohla zistiť z vlastnej
iniciatívy, nakoľko v danej dobe neexistoval žiaden úverový register a zároveň, ak by tieto okolnosti zistili,
banka by ani v prípade tak „veľkého“ klienta, akým bola uvedená spoločnosť, nerobila výnimky a dané
úvery by im poskytnuté neboli.

Podľa ministra spravodlivosti zároveň platí, že samotní obvinení v čase žiadosti o daný úver s ohľadom
na veľký počet úverov ako aj vo vzťahu ku kríze, do ktorej sa spoločnosť dostala, určite vedeli, že
pravdepodobne nebudú schopní tieto úvery uhradiť minimálne v plnej výške.

Na margo tvrdenia súdu, že banka mala možnosť zistiť preúverovanosť zo štvrťročných výkazov,

no napriek tomu po poskytnutí úveru v októbri 1997 (v dovolaní neprávne uvedený rok 1999; pozn.
najvyššieho súdu) poskytla spoločnosti aj ďalšie úvery v júli a auguste roku 1998, minister spravodlivosti
uviedol, že z dokazovania nevyplynulo, že takýto výkaz bol banke v období od októbra 1997 do
júla 1998 poskytnutý. Z výpovedí zamestnancov banky vyplynulo len to, že títo boli niekoľkokrát na
osobnej kontrole u klienta, avšak nemali možnosť nahliadnuť do účtovnej evidencie, a teda len fyzicky

skontrolovaliinvestovanieposkytnutýchprostriedkovastavpredmetovzáložnéhopráva.Jepretootázne
či Priemyselná banka, resp. jej zamestnanci, mali možnosť vyššie uvádzané okolnosti zistiť.

Za nevysvetliteľný v tomto smere považuje minister spravodlivosti zámer Všeobecnej úverovej banky
uplatniť si svoje záložné právo voči spoločnosti, ktorá bola ich dlhodobým klientom a ktorej poskytovali

množstvo úverov. Za zvláštne treba podľa neho považovať aj vytvorenie firmy Z. s podporou práve
Všeobecnej úverovej banky, ako nástupníckej spoločnosti C. C. a. s., ktorá prevzala majetok spoločnosti
ako aj jej pohľadávky na základe uplatneného záložného práva. Týmto počinom nezostávala C. C. a. s.
iná možnosť ako vyhlásiť konkurz a skončiť výrobu. Zvláštne je podľa dovolateľa i to, že spoločnosť Z.
vstúpila do konkurzu len po približne troch mesiacoch od vyhlásenia konkurzu na spoločnosť C. C. a. s.

Dovolateľ preto konštatuje, že dve firmy v konkurze, v podstate s jedným majetkom, vyhovovali práve
obvineným, nakoľko to zapríčinilo zmätok v otázke vlastníckeho práva k majetku oboch spoločností a v
dôsledku toho mohli obvinení dokonať, resp. zastierať svoje protiprávne konanie.

V podstate z týchto dôvodov minister spravodlivosti navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1

Trestného poriadku vyslovil, že uznesením krajského súdu z 5. septembra 2018, sp. zn. 4To/105/2017,
v spojení s rozsudkom okresného súdu z 8. februára 2017, sp. zn. 5T/105/2017, bol porušený zákon
v ustanoveniach § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona (účinného do 31. augusta
1999), § 248 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000), § 250 ods. 1, ods.
4 Trestného zákona (účinného do 27. januára 1999), § 285 písm. b), c) a § 319 Trestného poriadku

v prospech obvinených Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. a postupom podľa § 386 ods. 2 Trestného
poriadku zrušil napadnuté rozhodnutia ako aj ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce, pokiaľ
vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad a zároveň podľa § 388 ods. 1 Trestného
poriadku okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Obvinení Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. svoje negatívne stanovisko k dovolaniu vyjadrili
prostredníctvom spoločného obhajcu.

Uviedli, že toto dovolanie absolútne nekorešponduje s výsledkami dokazovania, pričom minister
spravodlivosti v ňom odkazuje najmä na vyjadrenia svedkov z prípravného konania, opomínajúc ich

výpovede z hlavného pojednávania. Pokiaľ ide o svedecké výpovede týkajúce sa dôkazov o údajnej
preúverovanosti, účelovo podľa nich zamlčuje svedectvá o údajoch a listinách, ktoré o stave úverov
spoločnosti C. C. a. s. boli Priemyselnej banke poskytnuté vždy so žiadosťou o úver a potom pravidelne
vo štvrťročných štatistických výkazoch.Dovolateľovi vytkli, že napriek jeho tvrdeniu, že k trestnej činnosti malo dôjsť na príkaz zhora, tento
nevedel označiť konkrétnu osobu. Zdôraznili, že pokyny na vsádzku domácich koncentrátov aj z colného

skladu do pece dával tiež svedok Ing. O. B., pričom informácie o materiáli uskladnenom v colnom sklade
mal Ing. M. U. a zároveň nikto z obvinených Ing. O. B. nedal pokyn, aby spracoval vsádzku z colného
skladu. Naposledy menovaný svedok sám vysvetlil, že pod pojmom „zhora“ nemyslel žiadnu konkrétnu
osobu, podotýkajúc, že nadriadený mu bol Ing. M. U..

Minister spravodlivosti v dovolaní poukázal na výpoveď svedka B. M. s dôrazom na jeho tvrdenie, že
mu bolo podozrivé a mal pocit, že sa koná niečo nekalé, že konali pod nátlakom zo strany vedenia,
a to konkrétne obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C.. K tomu obvinení uviedli, že menovaný svedok
sám vypovedal, že medené koncentráty sa prevážali a nakladali na príkaz Ing. M. W. - jeho priameho
nadriadeného, pričom on sám nevedel rozoznať, či sa prevážajú výpalky alebo koncentráty. Svedok
taktiež na otázku, či mal obvinený Ing. N. O. vykonávať nejakú nekalú činnosť, keď im kázal nakladať,

odpovedal, že nevie. Podľa obvinených bolo dokázané, že medené koncentráty sa prevážali a nakladali
na základe zmluvy medzi správcom konkurznej podstaty C. C. a. s., JUDr. B. A., ktorý si prepravu a
nakládku objednal, a správkyňou konkurznej podstaty Z. a. s. - JUDr. V. K.. Obvinených Ing. N. O. a
Ing. Š. C. poveril JUDr. B. A., ako svojich zamestnancov, dohliadaním nakládky, aby nevznikli náklady -
penále za nedodržanie zmluvného termínu nakládky so Železnicami Slovenskej republiky.

Dovolateľ s odkazom na posudok znalca prof. RNDr. M. M., DrSc. tvrdí, že v danom prípade nedošlo k
predaju zahraničného medeného koncentrátu, ale výpalkov. Tu však obvinení upozornili, že menovaný
znalecjezodboruchémieaniehutníctva,pričompredtýmnikdynerobilposudoknamedenékoncentráty.
Podľa názoru znalca navyše, ak raz bola porušená norma (z nehomogénnej skládky materiálu), nedá

sa zodpovedne povedať, či to pôvodne bola ruda alebo výpalky; koncentráty nazýva rudou.

Žiaden zo svedkov pritom podľa obvinených nepotvrdil názor dovolateľa, že neoprávnené nakladanie
s medenými koncentrátmi v režime colného uskladnenia bolo realizované na pokyn obvinených Ing. N.
O. a Ing. Š. C..

Opodstatneným je podľa nich i tvrdenie, že prípadný colný dlh, ktorý bol súčasťou dane z pridanej
hodnoty na vstupe, by spoločnosť dostala späť vo forme nadmerného odpočtu, nakoľko väčšina
výrobkov spoločnosti (v priemere 55 %) bola určená na vývoz pre zákazníkov v zahraničí. Náklady na
materiál, energiu a služby predstavovali 75 % z tržieb. Tržby z vývozu boli oslobodené od dane z pridanej

hodnoty, a preto si spoločnosť každomesačne uplatňovala nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty;
vyčíslené prostriedky spoločnosť dostávala zo štátneho rozpočtu.

Pokiaľ minister spravodlivosti poukázal na dodatok č. 4 ku kúpnej zmluve so J. A. G. O. z 3. decembra
1998, k tomu obvinení uviedli, že dotknutý záväzok spoločnosti C. C. a. s. voči tomuto závodu bol s jeho

súhlasom prevzatý firmou Z. a. s., pričom spoločnosť C. C. a. s. tento záväzok v plnej výške zaplatila
18. decembra 1998 formou vzájomného zápočtu záväzkov a pohľadávok so spoločnosťou Z. a. s.

Závod Slovenského národného povstania sa domáhal svojho vlastníctva medeného koncentrátu,
zahrnutého do konkurznej podstaty spoločnosti C. C. a. s., súdnou cestou, a to návrhom z 24. novembra

1999 na uplatnenie práva o vylúčenie sumy získanej za prevod vlastníctva z konkurznej podstaty. Tento
závod však podaním z 30. mája 2002 svoj návrh zobral v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť,
čo aj Krajský súd v Košiciach urobil v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/1268/99.

Obvinení nesúhlasia s dovolateľom a tvrdia, že s ohľadom na listinné dôkazy je odôvodnený záver súdu,

že J. A. G. O. mal vlastne pohľadávku voči spoločnosti Z., pričom aj zmluvou o postúpení pohľadávky
malo dôjsť k akceptácii tohto „dlhu“ spoločnosťou Z. ako aj J. A. G. O.. Ďalej poukázali na výpoveď
svedkyne JUDr. Ľ.F. O., zástupkyne poškodeného závodu, že všetky súdne konania na základe návrhov
podaných J. A. G. O. boli zastavené; išlo o žaloby voči spoločnostiam Z. a C. C. a. s., pričom v prípade
vylučovacej žaloby z konkurzného konania spoločnosti Z. zobrali žalobu späť, pretože najvyšší súd

rozhodol, že predchádzajúce súdy nedostatočne zistili skutkový stav, a napokon od nich krajský súd
žiadal také podklady, ktoré nemali, a preto bolo konanie zastavené.V súvislosti so skutkom v bode 2/ obžaloby obvinení uviedli, že C. C. a. s. mali načerpané úvery
od viacerých bánk a za tieto ručili kombináciou rôznych druhov majetku a iných zabezpečovacích
prostriedkov ako nehnuteľným majetkom (pozemkami, budovami, stavbami), hnuteľným majetkom

(strojmi, zariadením, technológiami, zásobami materiálu, výrobkami, nedokončenými výrobkami),
existujúcimi pohľadávkami z obchodného styku voči odberateľom, bianko zmenkami, ktoré umožňovali
banke pri akýchkoľvek pochybnostiach o bonite spoločnosti dať zmenky s dlžnou sumou na
úhradu, notárskymi zápisnicami na celý majetok spoločnosti (ktoré umožňovali banke pri akýchkoľvek
pochybnostiach o splácaní úveru speňažiť akúkoľvek časť majetku spoločnosti a použiť ju na

uspokojenie svojej pohľadávky) a zmluvou o budúcej zmluve na postúpenie pohľadávok.

Podotkli, že keď sa spoločnosť C. C. a. s. podľa účtovných údajov dostala do predĺženia, jej štatutári
podali návrh na konkurz spoločnosti. Obvinení uviedli, že banky starostlivo hodnotili každú ich žiadosť
o úver, a teda posudzovali výšku úverov v ostatných bankách, výšku majetku, pohľadávok, kontrakty,
z ktorých vznikali budúce pohľadávky, pričom ak spoločnosť presiahla hranicu zadlženosti a nesplnila

množstvo iných ukazovateľov stanovených internými predpismi banky, úver im neposkytli. Prezident
Priemyselnej banky - svedok Ing. B. M. k preúverovaniu uviedol, že banka mohla zistiť z overených
štatistických výkazov objem poskytnutých úverov a že si nemyslí, že by niekto z obvinených pri podpise
zmluvy konal tak, že by to súviselo s nepravdivými informáciami pre poskytnutie úveru.

Založiť podľa obvinených bolo možné len konkrétne zásoby, a teda nie zásoby vo všeobecnej forme.
Zásoby, ktorými spoločnosť ručila Slovenskej sporiteľni, ale aj iným bankám, boli v neustálom pohybe.
Pri podpísaní záložných zmlúv mali C. C. a. s. vždy majetok poskytnutý na ručenie. Dostatočnú
výšku majetku pre zaručenie požadovaného úveru, aj úverov poskytnutých z ostatných bánk, si banky
preverovali z predložených účtovných podkladov. Zásoby si často overovali osobne, pričom tieto boli

v priebehu niekoľkých týždňov, resp. mesiacov spracované na medené výrobky, ktoré boli predané
odberateľom. Z tržieb za predané výrobky boli nakúpené ďalšie materiálové zásoby potrebné pre
pokračovanie výroby medi v Krompachoch.

Súčasťou každej žiadosti o úver, adresovanej Priemyselnej banke, bola aj súvaha spoločnosti, v ktorej

bola uvedená celková výška nesplatených úverov spoločnosti, takže Priemyselná banka bola o úveroch
od ostatných bánk informovaná. Svedok Ing. B. M. v tomto smere vypovedal, že jednotlivé úvery sa
poskytovali štandardným spôsobom, na ktorý bol v banke vypracovaný mechanizmus. Najprv prebehlo
posúdenie žiadosti referentom (súčasťou žiadosti bola aj súvaha s údajmi o výške nesplatených úverov,
o hodnote pohľadávok, o hodnote zásob a tiež o uzatvorených kontraktoch na výrobky), nasledovalo

predloženie žiadosti do úverového výboru, kde sa úver schválil alebo neschválil. C. C. a. s. boli
kontrolované na základe predkladaných štvrťročných výkazov, kde sa posudzovala úverová zaťaženosť,
či náhodou firma nie je preúverovaná.

K tvrdeniu ministra, že z dokazovania nevyplynula skutočnosť, že takýto výkaz bol banke v období od

októbra 1997 do júla 1998 poskytnutý, obvinení poukázali na vyjadrenie svedkyne Ing. Z. V., že klient
predkladal oficiálne štatistické výkazy. Všetky skutočnosti, o ktorých bola banka pravidelne informovaná,
sú obsiahnuté vo výpovediach svedkov Ing. B. M. a Ing. Z. V.. Názor, že by bolo vhodné doplniť
dokazovanie, či reálne existuje listina, ktorá by spornú okolnosť preukazovala, považujú obvinení s
ohľadom na 20 ročný časový odstup za celkom nezmyselný.

Obvinení tiež uviedli, že v tej dobe končila „Mečiarova vláda“ a nová „Dzurindova vláda“ menila
aj riaditeľov bánk. Došlo k ukončeniu podpory Všeobecnou úverovou bankou, a tým aj k likvidácii
spoločnosti, nakoľko v dôsledku vyhlásenia konkurzu stratili produkciu a následne aj schopnosť splácať
úvery. Ten stav im v žiadnom prípade nevyhovoval. V spoločnosti bol vyhlásený konkurz a zmätok v

nej riešil správca konkurznej podstaty, teda nie oni ako konatelia. Nemali teda vytvorené podmienky na
žiadne konanie a už vôbec nie protiprávne.

Postupom ministra spravodlivosti pokračuje podľa obvinených trauma spojená s dĺžkou tohto trestného
konania, ktorému boli so svojimi rodinami vystavení takmer 20 rokov.

V podstate z týchto dôvodov obvinení navrhli, aby najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol dovolanie ministra spravodlivosti, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody podľa § 371
Trestného poriadku.Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie ministra spravodlivosti
podané na podnet osoby, ktorej zákon právo na podanie dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku nepriznáva, spĺňa všetky formálne podmienky podľa § 382 písm. a), b) a d) až f) Trestného
poriadku, sústredil svoju pozornosť na vecnú stránku podaného dovolania a dospel k záveru, že mu nie
je možné vyhovieť, nakoľko je zrejmé, že nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku [§
382 písm. c) Trestného poriadku].

Podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému
rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v
podstatných okolnostiach nesprávne zistení, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným
spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ministrom spravodlivosti formálne uplatnený dovolací

dôvod pripúšťa v podstate dva okruhy námietok. Sú to buď námietky postihujúce (i) konkrétne chyby
súdu pri hodnotení dôkazov, v ktorých dôsledku je skutkový stav v podstatných okolnostiach nesprávne
zistený, alebo (ii) závažné porušenia ustanovení zákona, zabezpečujúcich objasnenie veci, pre ktoré
nemôže zistený skutkový stav obstáť. V oboch prípadoch súčasne platí, že naplnenie tohto dovolacieho
dôvodu je vždy podmienené splnením materiálnej podmienky, ktorá vyžaduje, aby zistené porušenie

zákona zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku).

Zároveň je v tejto súvislosti nutné uviesť, že ak minister spravodlivosti využije svoje oprávnenie podať
dovolaniepodľa§371ods.3Trestnéhoporiadkuprenesprávnezistenieskutkovéhostavuvpodstatných
bodoch na základe vykonaných dôkazov, musí v dovolaní konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými

sa súd spravoval pri hodnotení dotknutých dôkazov (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko len
taká chyba môže byť v uvedenej situácii podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia dovolacím
súdom. Ak sa dovolateľ obmedzí iba na výpočet vykonaných dôkazov alebo uvedie len ich vlastné
hodnotenie, také dovolanie je zrejme nedôvodné (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 45/2017-IV).

V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že podstata
protiprávneho konania popísaného v bode 1/ obžaloby, právne kvalifikovaného ako trestný čin skrátenia
dane a poistného vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 148 ods. 1, ods. 3 písm.
a), ods. 5 Trestného zákona (účinného do 31. augusta 1999), spočívala v tom, že obvinení Ing.

N. O., Ing. Š. C. a Ing. T. I. (ktorého trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že zomrel) ako
štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a. s. potom, čo nechali spracovať tam špecifikované množstvo
zahraničného medeného koncentrátu dovezeného do tamojšieho súkromného colného skladu, svojimi
pokynmi zabezpečili jeho výmenu za tuzemský medený koncentrát s nižším obsahom medi, čím došlo
k neoprávnenému odňatiu zahraničného medeného koncentrátu spod colného dohľadu a spôsobeniu

škody pre štátny rozpočet Slovenskej republiky, zodpovedajúcej 23 % z hodnoty tovaru odňatého, a to
vo výške 67.803.355,80 Sk, resp. 2.250.659,09 eura.

Súbežne s tým sa skutkom v bode 3/ obžaloby, ktorý na skutok v bode 1/ bezprostredne nadväzuje a
vecne s ním súvisí, právne kvalifikovaným ako trestný čin sprenevery vo forme spolupáchateľstva podľa

§ 9 ods. 2 a § 248 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000), kládlo obvineným
Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. za vinu, že Ing. N. O. a Ing. Š. C. ako osoby splnomocnené správcom
konkurznej podstaty úpadcu C. C. a. s. na úkony smerujúce k predaju zahraničného medeného
koncentrátu uskladneného v colnom sklade, s vedomím Ing. B. Č., vydali podriadeným zložkám podniku
pokyny na premiestnenie tam určeného množstva tuzemského koncentrátu (výpražkov) do súkromného

colného skladu, predtým uskladneného na inom mieste v objekte daného podniku, a to bez vedomia
jeho vlastníka a v rozpore s kúpnou zmluvou a jej dodatkami, a teda, že s týmto tovarom nakladali ako
s vlastným bez toho, aby im takéto oprávnenie vyplývalo zo zmluvy alebo aby na nich v zmysle zmluvy
prešlo vlastnícke právo, a následne v zmysle príslušného splnomocnenia zabezpečili predaj tohto tovaru
do zahraničia, deklarujúc, že ide o zahraničný medený koncentrát, čím jeho vlastníkovi spôsobili škodu

vo výške 12.609.983,44 Sk, resp. 418.574,77 eura.

Rozsudkom okresného súdu v spojení s dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu, boli
títo obvinení z oboch skutkov oslobodení podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nebolodokázané, že sa ich dopustili. Použitím tohto dôvodu oslobodenia okresný súd inými slovami prijal
ten záver, že hoci sa inkriminované skutky stali a tieto vykazujú znaky trestného činu, z vykonaného
dokazovania nemožno ustáliť, že ich spáchali práve títo obvinení.

Prvostupňový súd v tejto súvislosti k skutku v bode 1/ obžaloby okrem iného uviedol, že žiaden z
vykonaných dôkazov nenasvedčuje tomu, že by sa obvinení dopustili konania tvrdeného obžalobou.
Ani z prečítanej výpovede nebohého svedka Ing. M. U. nevyplynulo, že by mu niekto z obvinených
dal pokyn na spracovanie zahraničného medeného koncentrátu. Ak by aj bol spracovaný zahraničný

medený koncentrát bez úhrady colného dlhu po jeho spracovaní, podľa súdu k takémuto postupu
nebol preukázaný žiaden pokyn zo strany niektorého z obvinených - nevedno komu a kto konkrétne
(či niekto z obvinených alebo všetci) mal dať pokyn podriadeným zložkám podniku, aby sa do vsádzky
použil medený koncentrát bez toho, aby zaň bolo zaplatené clo. Okresný súd zároveň konštatoval,
že žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by v sledovanom období dochádzalo v podniku k
zámene koncentrátu tým spôsobom, že tuzemský koncentrát bol navezený na miesto zrejme predtým

umiestneného zahraničného medeného koncentrátu potom, čo bol tento spracovaný.

Čo sa týka skutku v bode 3/ obžaloby, súd prvého stupňa najprv odkázal na svoje závery k skutku
v bode 1/ obžaloby a ďalej uviedol, že obvinení v tomto prípade vykonávali len činnosť pre správcu
konkurznej podstaty, ktorý zabezpečoval predaj majetku podniku C. C. a. s. v rámci konkurzu, a teda

i predmetného medeného koncentrátu, ktorý aj bol správcom predaný. Vlastnícke právo k medenému
koncentrátu v čase realizácie jeho predaja navyše podľa súdu nepatrilo J. A. G. O., ktorý mal pohľadávku
voči spoločnosti Z. a. s. v hodnote daného koncentrátu. Činnosť obvinených spočívala len v zariaďovaní
technickýchzáležitostívsúvislostisdotknutýmpredajom,pričomdisponovaťsnímmoholjedinesprávca
konkurznej podstaty. Vo vykonanom dokazovaní nemalo podľa súdu napokon vôbec oporu tvrdenie

obžaloby, že obvinení vydali príkaz na prevezenie tuzemského koncentrátu (výpražkov) do súkromného
colného skladu, pretože z výpovedí žiadneho zo svedkov toto konštatovanie nevyplýva a nie je ani ničím
iným podložené.

Nestotožňujúc sa so závermi súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1/

obžaloby, že ak by aj bolo preukázané spáchanie označeného skutku, nebolo by možné toto konanie
stotožniť s obvinenými, minister spravodlivosti v dovolaní poukázal na výpovede svedkov - vtedajších
zamestnancov C. C. a. s. (Ing. O. B., Ing. M. U., B. M.) a v nadväznosti na to aj na funkčnú schému
daného podniku.

Minister spravodlivosti, vychádzajúc z premisy, že spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby bolo spoľahlivo
preukázané a nakoľko skutok v bode 3/ obžaloby s predmetnou vecou úzko súvisí, vyslovil názor,
že obvinení dali príkaz nielen na spotrebovanie medeného koncentrátu nachádzajúceho sa v colnom
sklade, ale vedení potrebou zahladenia svojho protiprávneho konania, s vedomím Ing. B. Č., vydali
príkaz aj na navezenie medených výpalkov (vo vlastníctve J. A. G. O.) do colného skladu, aby tento bol

považovaný za spotrebovaný koncentrát, čo majú preukazovať výpovede svedkov uvedené v bode 1/
obžaloby.Podľaministraspravodlivostibolozároveňpovinnosťouobvinenýchakoštatutárovspoločnosti
upozorniť správcu na fakt, že v areáli podniku sa nachádza tovar vlastnícky nepatriaci do majetku
úpadcu. Tento stav mali obvinení zapríčiniť aj preto, lebo boli pri predaji materiálu prítomní, na čo aj
boli splnomocnení.

Z uvedeného je zrejmé, že minister spravodlivosti v konfrontácii s úvahami, ktoré viedli predovšetkým
okresný súd k záveru, že nebolo dokázané, že skutky spáchali obvinení, neidentifikoval žiadnu
konkrétnu chybu v hodnotení dôkazov alebo pri objasňovaní veci, spôsobilú spochybniť správne zistenie
skutkového stavu, ale len poukázal na viaceré dôkazy, z ktorých vyvodil vlastné hodnotiace závery

o spáchaní stíhaných skutkov, ich trestnosti a najmä trestnej zodpovednosti obvinených zaň. Ako už
ale bolo uvedené vyššie, iba to, že dovolateľ hodnotí vykonané dôkazy s iným záverom ako súdy v
pôvodnom konaní, pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nestačí.
Musí totiž zároveň označiť konkrétnu chybu, z ktorej vyplýva, že pri hodnotení dôkazov nepostupovali
súdy v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku; teda, že ich hodnotenie vykonaných dôkazov nie je

založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, v dôsledku čoho
sú ich skutkové závery neúplné, resp. nesprávne. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať, že
napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý nebol na základe vykonaných dôkazov
v podstatných okolnostiach správne zistený. Treba pritom zdôrazniť, že dovolací súd nie je povolanýk tomu, aby preberal iniciatívu dovolateľa a v napadnutom rozhodnutí, poprípade v konaní, ktoré mu
predchádzalo, sám vyhľadával chyby, ktoré by zodpovedali uplatnenému dovolaciemu dôvodu.

V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné k veci pre úplnosť dodať, že kým pre postavenie
obvineného pred súd stačí vyššia miera podozrenia, že obvinený spáchal určitý trestný čin, resp. podľa
aktuálnej právnej úpravy má prokurátor podať obžalobu vždy, ak nie je nepochybné, že skutok, ktorý je
trestný činom, nespáchal obvinený [§ 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], pre odsúdenie musí byť
vina obvineného preukázaná bez akejkoľvek dôvodnej (rozumnej) pochybnosti.

S ohľadom na konštatované najvyšší súd len v stručnosti uvádza, že z výpovede svedka Ing. O. B.
ako aj ďalších svedkov, vtedajších zamestnancov spoločnosti C. C. a. s., na ktorých dovolateľ osobitne
poukazoval, nevyplývajú také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tvrdiť, že závery prijaté
nižšími súdmi sú v rozpore so skutkovými zisteniami ustálenými vykonaným dokazovaním.

Svedok Ing. O. B. k použitiu medeného koncentrátu z colného skladu a jeho zámene za menej kvalitné
výpalky uviedol, že sa o tom možno dozvedel od vedúceho prevádzky, Ing. M. U., avšak ako to celé malo
prebiehať, nevedel uviesť. Ak uviedol, že sa to robilo na príkaz zhora, nemyslel tým konkrétne žiadnu
osobu, on konal na príkaz priameho nadriadeného, Ing. M. U., ktorý mu dával odborné pokyny, pričom
z obvinených nebol s nikým v dennom kontakte, hoci jemu nadriadeným bol výrobný riaditeľ Ing. T. I., s

ktorým niekedy telefonicky komunikoval o tom, aká je vsádzka.

Z výpovedí svedka Ing. M. U.E., ktorý zomrel 19. januára 2013, vyplynuli v podstate protichodné
informácie, a to, že nedisponoval žiadnymi podkladmi ohľadom toho, čo bolo uskladnené v súkromnom
colnom sklade, a preto sa nevie vyjadriť k neoprávnenému nakladaniu s medeným koncentrátom

dovážaným zo zahraničia, konkrétne či v roku 1999 došlo k manipulácii s týmto koncentrátom v rozpore
s colnými predpismi. Uviedol, že v rokoch 1997 až 1999 sa medený koncentrát zo súkromného colného
skladu bral, ak bol prijatý na skladovú kartu spoločnosti C. C. a. s., avšak kedy bol prijatý na kartu, to
on nevedel uviesť, pretože to bolo vecou obchodníkov a skladu. Keď prišiel medený koncentrát, mal
zato, že tento je vysporiadaný a bral sa do spotreby. Čo sa týka koncentrátu uloženého v súkromnom

colnom sklade, s ktorým sa začalo manipulovať niekedy v auguste až septembri 1999, ten sa nakladal
na vagóny a išiel na predaj. Obvinení Ing. N. O. a Ing. Š. C. podľa slov svedka chodili dozorovať túto
nákladuvrátaneplachtovaniavozňov.Čisavtomtoprípadenaložilmedenýkoncentrátsnižšímobsahom
medi, k tomu uviedol, že oni nevideli chemické analýzy, podieľali sa len na nakladaní podľa pokynov
JUDr. V. K.. Na strane druhej tento svedok len všeobecne uviedol, že sa nedá vylúčiť možnosť, že k

niektorým zámenám na niektorých miestach v colnom sklade mohlo pri výrobe dôjsť, pretože sa robilo
v nepretržitej prevádzke a pokiaľ si niektorí ľudia uľahčili prácu, že zobrali v priebehu smeny z colného
skladu a následne tam doplnili, tak to nikto nezbadal, išlo o malé množstvo.

Svedok B. M. vo svojej výpovedi síce menoval obvineného Ing. N. O., avšak len v tom smere, že

bol nervózny v súvislosti s prevozom medeného koncentrátu v roku 1999, ku ktorému zabezpečovali
plachtovanie vozňov, čo bolo svedkovi podozrivé. S odstupom času však svedok uviedol, že sa na celú
situáciu pozerá tak, že časy vtedy boli pohnuté, každý chcel prácu, kvôli dažďu neboli dobré pracovné
podmienky, všetci boli nervózni. Podotkol, že nemá žiadnu konkrétnu vedomosť o tom, že by obvinený
Ing. N. O. vykonával nejakú nekalú činnosť, keď im kázal, aby to nakladali. Prevoz materiálu, ktorý

svedok nevedel identifikovať, či išlo o koncentrát alebo výpalky, navyše vykonávali na príkaz Ing. M. W..
Obvinený Ing. N. O. k tejto výpovedi uviedol, že v tom čase už neboli manažéri, ale on bol zamestnancom
C. v konkurze, pričom bol zodpovedný za to, aby neplatili stojné, čo odôvodnilo jeho správanie. Svedok
na to reagoval tým, že to je možné, resp. určite to tak bolo.

Svedok O. V. na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k obvineným uviedol, že si nespomína na svoju
výpoveď z prípravného konania, kde tvrdil, že k nakládke chodievali obvinení Ing. N. O. a Ing. Š. C.,
ktorí tam mali všetko riadiť. Pokiaľ tam boli, tak si myslí, že asi kontrolovali, ako prebieha práca.

Ani svedok U. Ž. na otázku, či mu v inkriminovanom čase dal niekto z obvinených pokyn, aby dal

nejaké vsádzky do plamennej pece, uviedol, že si myslí, že nebola taká hierarchia, aby také pokyny
dávali riaditelia, teda nie. Pokiaľ ide o uvedenú nakládku, svedok si taktiež na hlavnom pojednávaní
nespomenul, či toho boli obvinení osobne prítomní. Po prečítaní jeho výpovede z prípravného konania
viac-menej potvrdil svoju skoršiu výpoveď, že v mesiacoch júl až september 1999 sa na nakládkezúčastňovali aj obvinení Ing. N. O. a Ing. Š. C., ktorí boli poverení JUDr. B. A., pričom tam chodili dozerať
na nakladanie a priebeh nakládky, ale nie pravidelne, teda každý deň.

Z obsahu uvedených výpovedí ani podľa najvyššieho súdu nevyplýva, že by obvinení (hoci len jeden z
nich) konali spôsobom, ktorý sa im kládol za vinu v bodoch 1/ a 3/ obžaloby, pričom na tomto mieste
treba opätovne pripomenúť, že trestné stíhanie obvineného Ing. T. I. bolo zastavené, nakoľko zomrel.
Svoju účasť na nakládke materiálu v auguste až septembri 1999 potvrdili samotní obvinení, avšak táto
sama osebe nepreukazuje žiadne ich protiprávne konanie. Zároveň platí, že poukázanie na organizačnú

štruktúru podniku C. C. a. s. v sledovanom období na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči
obvineným, ako jej vtedajším štatutárnym zástupcom, nestačí.

Ostatným námietkam, týkajúcim sa oboch inkriminovaných skutkov, dovolací súd nevenoval osobitnú
pozornosť, nakoľko ich vzhľadom na negatívne skutkové zistenie, pokiaľ ide o ich páchateľa, považoval
za irelevantné.

Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/, resp. 2A/, 2B/ a 2C/ obžaloby, kvalifikovaný ako trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona (v znení účinnom do 27. januára 1999) spáchaný
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, súd prvého stupňa podľa § 285 písm.
b) Trestného poriadku oslobodil obvinených spod obžaloby, pretože dospel k záveru, že tento skutok

nie je trestným činom.

Výrok uvedený v predchádzajúcom odseku odôvodnil okresný súd v podstate tým, že obvinení ani
v jednom prípade neuviedli Priemyselnú banku do omylu v súvislosti s poskytnutými úvermi. Z
dokazovania totiž vyplynulo, že títo predložili všetky požadované doklady pre poskytnutie úverov a

banka mala možnosť, dokonca osobnou návštevou svojich pracovníkov, overiť správnosť deklarovaných
skutočností, čo aj zrejme učinila. Vtedajší zástupcovia banky navyše na hlavnom pojednávaní hodnotili
spoločnosť C. C. a. s. ako svojho dobrého a dlhoročného klienta, ktorému poskytovali úvery už od
roku 1993. Povinnosť spoločnosti C. C. a. s. predkladať jednotlivé doklady, z ktorých vyplýval finančný
stav spoločnosti, jej pritom bola uložená už v prvej úverovej zmluve z 22. októbra 1997, takže banka

mala možnosť z predkladaných dokladov zistiť všetko, čo súvisí s chodom spoločnosti, jej aktivitami,
majetkom, resp. zadlženosťou, a pokiaľ tomu tak nebolo, je podľa súdu nelogické, žeby aj pri nesplnení
týchto povinností a bez toho, aby mala prehľad o spoločnosti s možnosťou splácania úverov, jej poskytla
ďalšie dva úvery (2B/ a 2C/) po uvedenom dátume, a to ešte pred splatnosťou prvého úveru (2A/).

Obvinení mali podľa ministra spravodlivosti uviesť banku do omylu v otázke splnenia podmienok na
poskytnutie dotknutých úverov tým, že ju dostatočne neinformovali o viacerých poskytnutých úveroch
z iných finančných inštitúcií a zároveň zatajili skutočnosť, že predmet záložného práva v prospech
Priemyselnej banky bol založený aj v prospech iných bankových inštitúcií, nakoľko predmetom zálohu
pri zmluvách, ktoré uzatvorili C. C. a. s. s Priemyselnou bankou, bol rovnaký hnuteľný majetok a budúce

pohľadávky,akovprípadezmlúv,ktoréC.C.a.s.uzavrelisoSlovenskousporiteľňou,akcentujúczistenia
znalca Ing. Ľ. W. o značnej preúverovanosti spoločnosti, a že Slovenská sporiteľňa akoby mala založené
všetky zásoby, Všeobecná úverová banka asi 50 % zásob a Priemyselná banka asi 15 % tých istých
zásob.

Aj v prípade tohto skutku však platí už uvedené, a síce, že minister spravodlivosti neoznačil žiadnu
konkrétnu chybu v postupe súdov oboch stupňov (najmä prvostupňového) pri hodnotení dôkazov alebo
pri objasňovaní veci, ktorá by bola spôsobilá spochybniť správne zistenie skutkového stavu a naň
nadväzujúci záver, že skutok nie je trestným činom, ale len poukázal na viaceré dôkazy, z ktorých vyvodil
vlastné hodnotiace závery o spáchaní stíhaného skutku a jeho trestnosti.

Nad rámec vyššie priblíženého odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa k aktuálne posudzovanému
skutku možno poukázať najmä na vyjadrenia relevantných svedkov, Ing. B. M. - vtedajšieho prezidenta
Priemyselnej banky a Ing. Z. V. - v tom čase vrchnej riaditeľky úseku devízových vzťahov a členky
predstavenstva Priemyselnej banky, ktoré dovolateľ prehliada a z ktorých vyplynulo, že táto banka mala

v sledovanom období prepracovaný mechanizmus posudzovania kritérií pre poskytovanie úverov, ktorý
aplikovali aj v tomto prípade. Obvinení predkladali za spoločnosť C. C. a. s. banke ňou požadované
podklady k žiadosti o poskytnutie úverov a táto predtým, než úver schválila a poskytla, mala možnosť
overiť si všetky tam uvedené skutočnosti. Obaja naposledy menovaní svedkovia v tejto súvislosti uviedli,že si nemyslia, žeby niekto z predstaviteľov dotknutej spoločnosti poskytol banke nepravdivé informácie
za účelom získania úveru. Spoločnosť C. C. a. s. bola ich dlhoročným klientom, s ktorým nemali žiadne
problémy. Priemyselná banka podľa svedkov pravidelne (od prvého úverového vzťahu) dohliadala na

plnenie zmluvných vzťahov ako aj stav zásob a pohľadávok - či nie je preúverovaná, a to spravidla
mesačne, ale aj vo štvrťročných intervaloch na základe oficiálnych štatistických výkazov, ktoré im klient
predkladal.

Svedkyňa Q. G., ktorá v spoločnosti C. C. a. s. pracovala ako účtovníčka, v súvislosti s úverovými

zmluvami, ktoré podnik uzatváral, potvrdila, že na ich základe sa do účtovníctva naúčtovala výška úveru
a keď sa úver splácal, tak sa znižoval. To čo bolo naúčtované sa prejavilo v hlavnej knihe a odtiaľ sa
to prenášalo na výkazy a na súvahu, ktorá sa bežne predkladala banke, a tá z nej mohla zistiť objem
nesplatených úverov.

ČosatýkaznalcaIng.Ľ.W.zodboruekonomikaapodnikanie,ktorýskúmalhodnotumajetkuspoločnosti

C. C. a. s. v čase podávania žiadostí o úvery, k tomu okresný súd konštatoval, že pri jeho výsluchu
na hlavnom pojednávaní konanom 20. marca 2015 sa vyskytli nezrovnalosti a pochybnosti v porovnaní
s jeho písomným znaleckým posudkom. Bez ohľadu na neúplnosť, a tým aj správnosť predmetného
znaleckého skúmania, však podľa súdu nešlo o taký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné založiť
vinu jednotlivých obvinených; v dotknutom prípade aj samotný minister spravodlivosti v dovolaní priznal,

že toto znalecké dokazovanie bolo v určitých bodoch spochybnené.

Znalec Ing. Ľ. W. na hlavnom pojednávaní uviedol, že už koncom roku 1995 hodnota úverov spoločnosti
C. C. a. s. výrazne presahovala celkový objem jej vlastného imania, pričom v roku 1997 úverová
zadlženosť predstavovala 282 % a k 31. decembru 1998 už bola spoločnosť v predĺžení. Podotkol,

že z dokladov predkladaných bankám, z ktorých tiež vychádzal, nezistil nepravdivé údaje v porovnaní
s účtovnými výkazmi. Banky podľa znalca mohli zistiť zlú ekonomickú situáciu spoločnosti a taktiež
mohli zvážiť navyšovanie alebo opätovné poskytnutie úverov, avšak bolo to presne v období, kedy
začala expanzia - banky zmenili filozofiu a neposudzovali tak prísne povinnosti pri poskytnutí úverov.
Pokiaľ banky videli, že v účtovných výkazoch figuruje vysoký objem úverov, zákonite museli vidieť, že

sú tam aj iné banky, ktoré úverujú danú spoločnosť, a tým pádom mali preverovať aj čím sa ručilo
ostatným bankám, čiže tuto vidí problém bánk. Znalec po otázkach obvineného pripustil aj tú možnosť,
že spoločnosť C. C. a. s. sa dostala do predĺženia až potom, čo si Všeobecná úverová banka uplatnila
záložné právo, v dôsledku čoho spoločnosť nemohla pokračovať vo výrobe, plniť si svoje záväzky a
vykázala stratu.

K dovolateľovmu tvrdeniu o opakovanom založení tých istých predmetov v prospech viacerých
bankových inštitúcií, opierajúcemu sa najmä o záver znalca, že Slovenská sporiteľňa akoby mala
založené všetky zásoby, Všeobecná úverová banka asi 50 % zásob a Priemyselná banka asi 15 %
tých istých zásob, treba poukázať aj na ostatné vyjadrenia znalca vzťahujúce sa k tomuto záveru. Ten

totiž okrem iného uviedol, že išlo o jeho prepočet vychádzajúci z obsahu úverových a záložných zmlúv;
doslova uviedol, že „... jedine na základe toho bolo možné skonštatovať, že pokiaľ Slovenská sporiteľňa
mala založený celý objem zásob, tak tieto zásoby boli potom logicky evidované ako predmet záložného
práva v ďalších dvoch bankách“ a že iné podklady nemal k dispozícii. Základom pre tento prepočet
mu tak bol len všeobecný údaj uvedený v zmluve o zriadení záložného práva k hnuteľnostiam z 20.

februára 1998, č. 3/98/H, uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou a C. C., a. s. (aj prostredníctvom
ktorej došlo k zabezpečeniu zmluvy o úverovej linke z 20. februára 1998 medzi uvedenými subjektmi) o
zriadení záložného práva na hnuteľný majetok - zásoby v hodnote podľa stavu vo finančných výkazoch
(súvaha) záložcu vyhotovených k 30. júnu 1997 vo výške 1.008.073.224 Sk. Znalec pritom nevedel
uviesť, aké konkrétne množstvo zásob bolo v tomto prípade založené v prospech Slovenskej sporiteľne.

Pri jednotlivých zmluvách sa podľa vyjadrenia Ing. Ľ. W. nenachádzali inventarizačné súpisy zásob,
a preto nebolo možné prideliť presnú hodnotu založeného majetku k príslušnému úverovému vzťahu.
Spochybnenábolazároveňisprávnosťúdajovtýkajúcasamnožstvamedenéhokoncentrátuvtabuľkách
č. 21 a 22 v doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 1/2004, z ktorých tento znalec vychádzal pri svojom
vyššie uvedenom prepočte. Znalec na hlavnom pojednávaní napokon pripustil aj tú alternatívu, že sa

nezaložili tie isté zásoby, ale išlo vždy o nové zásoby k určitému dátumu. Uviedol, že je to logické
tvrdenie a on ho spätne nevie spochybniť, lebo nemal k dispozícii denné záznamy stavu zásob, ako boli
nakupované a predávané, pričom predpokladá, že takéto záznamy ani neexistujú, takže je to možné.V písomnom znaleckom posudku znalec v nadväznosti na otázku č. 3, „... aké množstvo zásob (t. j.
medených koncentrátov, medených anód, resp. iných zásob, ktoré tvorili predmet záložného práva)
vlastnili C. C. a.s. k 22. októbru 1997 [časť skutku 2A/], 8. júlu 1998 [časť skutku 2B/], 5. augustu

1998 [časť skutku 2C/] a 15. decembru 1998 a aká bola ich hodnota,“ v podstate uviedol, že podrobnú
špecifikáciu zásob pre absenciu komplexnej inventarizácie zásob k uvedeným dátumom nebolo možné
zistiť.

Znalec Ing. Ľ. W. na hlavnom pojednávaní uviedol aj to, že sa zaoberal výhradne zásobami, ktoré

porovnával s predmetom záložného práva iných bánk, podotýkajúc, že neskúmal všetky úverové zmluvy
vrátane otázok, čo bolo predmetom záložného práva v týchto zmluvách. Znalec podľa vlastných slov
nezohľadňoval pohľadávky alebo stroje, ktoré boli rovnako predmetom záložného práva. Tieto veci
podľa neho nebolo možné posúdiť z pohľadu či postačovali alebo nepostačovali na krytie jednotlivých
pohľadávok.

Z vykonaného dokazovania sa teda aj podľa najvyššieho súdu nepodarilo spoľahlivo preukázať ani to,
či záložné právo v prospech Priemyselnej banky sa týkalo predmetov, ktoré by boli skôr založené aj v
prospech iných subjektov. Bez bližšej identifikácie predmetov záložného práva v prípade zmlúv, na ktoré
dovolateľ poukázal, nemožno dospieť k opačnému záveru.

Rekapitulujúc uvedené, z konania obvinených ani v jednom prípade nevyplýva žiadna forma úmyslu
uviesť banku do omylu v záujme poskytnutia úveru v prospech spoločnosti C. C. a. s. Tie boli bankou
poskytnuté so znalosťou pomerov u žiadateľa, pričom banka mala možnosť si pred poskytnutím úveru
deklarované skutočnosti overiť, čo aj urobila.

Napodkladevyššierozvedenýchúvah,prezrejménesplneniedôvodovdovolaniapodľa§371Trestného
poriadku, najvyšší súd dovolanie ministra spravodlivosti jednomyseľne odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.