Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. jún 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206134
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120206134.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcov 1. REALITY PS s.r.o., so sídlom
Vajanského 30, Prešov, IČO: 44 200 145 a 2. PI Invest, s.r.o., so sídlom Vajanského 30, Prešov, IČO: 44
200 536, obaja žalobcovia zastúpení: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova
4D, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73, Prešov, IČO: 00 327

646, zastúpený: JUDr. Martin Staroň, advokát, so sídlom Hlavná 89, Prešov, o náhradu škody a prísl., o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/46/2020-446 zo dňa 12.5.2021 takto

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na pristúpenie Slovenskej republiky ako žalovaného
v 2. rade.

Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd
I. Zamietol návrh na pristúpenie Slovenskej republiky ako žalovaného v 2/ rade v zmysle návrhu zo dňa
15.12.2020.
II. Žalobu zamietol.

III. Rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Prvoinštančný súd rozhodol o uplatnenom nároku žalobcov na zaplatenie sumy, a to žalobcovi v 1/
rade vo výške 824.316,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 824.316,68 eur od
23.5.2020 do zaplatenia. Žalobca v 2/ rade si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie 174.883,34
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 174.883,34 eur od 23.5.2020 do zaplatenia.

Uplatnili si trovy konania.
Prvoinštančný súd zistil, že žalobcovia si uplatnili podľa žaloby náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu územnej správy s poukazom na § 10 ods. 2 a
§ 14 ods. 1 tohto zákona. Nesprávny úradný postup spočíval v neodôvodnených prieťahoch v konaní
o vydanie územného rozhodnutia a tiež prijatím uznesenia o zmenách územného plánu Mesta Prešov,
zverejneného pod VZN 5/2017.

Podľa žaloby žalobca v 2/ rade dňa 29.10.2014 inicioval územné konanie o vydanie územného
rozhodnutia o umiestnení stavby v rámci zamýšľaného investičného zámeru - bytovej výstavby v
súlade s vtedy platným územným plánom Mesta Prešov pod VZN 5/2013. Neskôr, a to dňa 23.11.2016
bolo prijaté VZN č. 12/2016, ktorým došlo k zmene územného plánu a pozemku žalobcu v 2/ rade
na využitie pre rekreáciu a šport. V dôsledku protestu prokurátora bolo následne toto VZN zrušené
mestským zastupiteľstvom, ale neskôr, dňa 28.6.2017 bolo prijaté ďalšie VZN č. 5/2017, ktoré je platné

aj naďalej. Žalobcovia vytýkali Mestu Prešov, že oznámilo začatie územného konania až 2.10.2015,
po takmer roku od podania návrhu zo strany žalobcov. V tom čase spĺňalo všetky predpoklady prevydanieúzemnéhorozhodnutia,ktorýmbybolaumožnenárealizáciainvestičnéhozámeru-vybudovanie
bytového komplexu. V Správnom poriadku, zákone č. 71/1967 Zb., v § 49 a nasl. je štandardná lehota
na vydanie rozhodnutia 30 dní od začiatku konania a v zvlášť zložitých prípadoch 60 dní. Ak nemožno

pre povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju príslušný odvolací orgán primerane predĺžiť.
Správny orgán nevydal v zákonnej lehote príslušné územné rozhodnutie a celková dĺžka konania bola
neúmerná. Správny orgán sa dopustil neodôvodnených prieťahov a bol nečinný. Mestské zastupiteľstvo
neskôr zmenilo územný plán mesta v ich neprospech, došlo k zmene funkčného využitia pozemkov vo
vlastníctve žalobcov, ktoré boli určené na bytovú výstavbu. Zmenou územného plánu boli zmenené na

trávnatú plochu nepoužiteľnú pre investora. Preto sa žalobcovia domáhali náhrady škody predstavujúcej
zníženie hodnoty ich pozemkov po zmene územného plánu mesta, vychádzajúc zo znaleckého posudku
D.. L. A. a D.. F. N. ako rozdiel hodnoty sporných pozemkov pri využití na bytovú výstavbu v sume
1.600.611,40 eur a pri využití na rekreáciu a šport vo výške 704.000 eur. Ide o pozemky žalobcu v 1/ rade
C-KN XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX a žalobcu v 2/ rade pod C-KN
XXXX/X. Žalobca si tak uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 824.316,68 eur (1.473.611,40 mínus

649.294,72 eur) a žalobca v 2/ rade vo výške 71.960,62 eur (127.000 mínus 55.039,38). Žalobca v 2/
rade si uplatnil aj náhradu škody za náklady vynaložené ním na územné konanie vo výške 102.922,72
eur, ktoré preukázal faktúrami a potvrdeniami o úhrade správnych poplatkov.
Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca v 2/ rade už dňa 27.5.2009 podal
návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby „B.“ okrem iného aj na parcelách, ktoré

sú predmetom tejto žaloby. Dňa 7.7.2009 bolo vykonané ústne pojednávanie s mnohými účastníkmi
územného konania, ktorí na ňom vzniesli svoje námietky. Dňa 2.9.2009 stavebný úrad vyzval žalobcu v
2. rade na doplnenie jeho návrhu o konkrétne podklady. Listom z 22.11.2010 žalobca v 2. rade požiadal o
predĺženie lehoty na doplnenie návrhu. Vzhľadom na prebiehajúci súdny spor o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k parcele C-KN XXXX/X v konaní pod sp. zn. 29C/282/2008, stavebný úrad

územnékonanieprerušildoukončeniatohtokonaniaaneskôrvydalúzemnérozhodnutieprespomínanú
stavbu dňa 3.3.2010 pod č. B/12934/2009-Tu. V dôsledku odvolania ďalších účastníkov konania Krajský
stavebný úrad zrušil napadnuté uznesenie. Vytýčené bolo pojednávanie dňa 17.2.2011, na ktorom bola
vznesená námietka zaujatosti voči pracovníkovi stavebného úradu a po jej zamietnutí sa uskutočnilo
pojednávanie dňa 9.6.2011. Stavebný úrad opäť vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, voči ktorému

sa odvolal účastník stavebného konania P.. P. A.. Krajský stavebný úrad jeho odvolanie zamietol. Toto
rozhodnutie bolo v rámci správnej žaloby P.. P. A. zrušené Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
1S/19/2012 dňa 23.4.2014. V tomto konaní P.. A. poukázal na netransparentný proces schválenia zmeny
územného plánu v roku 2007. Taktiež bol pred Krajským súdom v Prešove vypočutý D.. arch. V. E. z
odboru hlavného architekta Mesta Prešov, ktorý uznal, že v spomínanom zozname zmien územného

plánu bola lokalita č. 30 zapísaná divne. Zdôraznil však, že zmena územného plánu z roku 2007 bola
platná. K zrušeniu napadnutého rozhodnutia Krajského stavebného úradu zo strany Krajského súdu v
Prešove došlo z procesných dôvodov. Krajskému stavebnému úradu boli doručené aj námietky občanov
k územnému konaniu, ktorí odmietli zámer výstavby a podporili petíciu z 15.5.2007.
V čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia boli parcely C-KN XXXX/X, XXXX/X, XXXXX/

X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X určené ako obytné plochy bytových domov, a to od 4.4.2008 do
14.12.2016 v dôsledku VZN Mesta Prešov č. 168/2008. Pred 4.4.2008 mali v územnom pláne charakter
plochy občianskej vybavenosti podľa VZN č. 140/2005. K zmene územného plánu došlo VZN Mesta
Prešov č. 12/2016 s účinnosťou od 14.12.2016. Vtedy bolo využitie týchto pozemkov zmenené na
rekreáciu a šport. To sa nezmenilo ani ďalším VZN Mesta Prešov č. 5/2017 a aktuálne ani vo VZN č.

5/2018.
V dôsledku protestu prokurátora VZN č. 12/2016 bolo zrušené, a to všeobecne záväzným nariadením
č. 4/2017. Tým istým dňom nadobudlo účinnosť nové VZN č. 5/2017, ktoré zrušené nebolo a v zmysle
ktorého parcely boli určené na rekreáciu a šport. Takýto stav trvá doposiaľ.
Pokiaľ sa týka parcely C-KN XXXX/X a XXXX/XX, sú doposiaľ evidované ako obytné plochy rodinných

domov. Prvoinštančný súd zistil, že všetky parcely, ktoré tvoria predmet sporu, sú v súčasnosti vo
vlastníctve žalobcu v 1/ rade. Prvoinštančný súd vyhotovil genézu nadobudnutia vlastníckeho práva
žalobcu v 1/ rade, poukázal na skutočnosť, že u oboch žalobcov podľa výpisu z Obchodného registra
je jediným spoločníkom a konateľom tá istá osoba - X. V..
Žalobca ako dôkaz na preukázanie výšky škody predložil znalecké posudky znalcov z odvetvia odhady

hodnoty nehnuteľností D.. F. V. č. 259/19, ktorým bola určená hodnota sporných parciel určených na
rekreáciu a šport k 5.11.2019 a D.. L. A. pod č. 36 a 37/17, ktorý ohodnocoval parcely k 13.2.2017
na výstavbu bytových domov. Pri určení rozdielu takto zistených ocenení pozemkov žalobcovia zistili
zníženie hodnoty pozemkov, ktorú náhradu škody si uplatnili.Ďalej si žalobcovia uplatnili aj náhradu škody vynaloženú na územné konanie, kde súd z predložených
faktúr zistil uplatnený nárok vo výške 128.305 eur.
Prvoinštančný súd uplatnený nárok posúdil podľa § 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že v danom

prípade je potrebné rozlíšiť uplatnený nárok na náhradu škody vo vzťahu k prieťahom stavebného
úradu ako orgánu obce v súvislosti s nevydaním územného rozhodnutia o umiestnení stavby, od
nároku na náhradu škody uplatnenému kvôli zmene územného plánu mesta, ktoré realizovalo mestské
zastupiteľstvo.Vprvomprípadeišloonečinnosťstavebnéhoúradu,tedažalovaného,ktorývykonávatzv.
prenesenú pôsobnosť štátnej správy. Jedná sa o výkon štátnej moci, ktorú realizuje štát prostredníctvom

územného samosprávneho orgánu, a teda nepochybne v takom prípade za škodu spôsobenú takouto
činnosťou nezodpovedá jednotka územnej samosprávy (obec), ale štát. Obec zodpovedá len za škodu
spôsobenú jej orgánmi pri výkone samosprávy. Nie za výkon verejnej moci, za ktorý zodpovedá štát.
Prvoinštančný súd ďalej nárok posúdil podľa § 117 ods. 1, § 33 ods. 1 a § 32 ods. 1 písm. a/ stavebného
zákona, kde dospel k záveru, že žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný v spore o náhradu škody
súvisiacej s nečinnosťou stavebného úradu, pretože ide o činnosť spadajúcu pod výkon štátnej správy,

za ktorú zodpovedá štát, ktorý je zastúpený príslušným ministerstvom. Súd preto žalobu žalobcu o
náhradu škody súvisiacu a uplatnenú s činnosťou stavebného úradu, teda s jeho prieťahmi pri vydávaní
územného rozhodnutia, zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
Žalobcovia si uplatnili podľa prvoinštančného súdu aj nárok na náhradu škody kvôli zmene územného
plánu Mesta Prešov. Konštatoval, že obec ako orgán územného plánovania je oprávnená meniť

územnoplánovaciu dokumentáciu, dokonca má povinnosť ju pravidelne preskúmavať, najmenej raz za
4 roky, a sústavne sledovať, či sa nezmenili technické, hospodárske, územné a sociálne predpoklady,
na základe ktorých bola navrhnutá koncepcia organizácie územia. Ak dôjde k zmene predpokladov
alebo je potrebné umiestniť verejnoprospešné stavby, orgán územného plánovania obstará zmenu
územnoplánovacej dokumentácie. Prvoinštančný súd poukázal na § 30 zákona č. 50/1976 Zb. O

náhrade škody rozhodol podľa § 10 ods. 1, 2, § 13, § 14 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Zmena
územného plánu Mesta Prešov vo forme všeobecne záväzného nariadenia nemôže predstavovať
nezákonné rozhodnutia, lebo sa nejedná o rozhodnutie orgánov samosprávy. Ide o právnu normu,
tzv. normatívny právny akt, ktorý je všeobecne záväzný a je výsledkom normotvorby mestského
zastupiteľstva. Ide o právomoc, ktorá mestám a obciam svedčí priamo z Ústavy SR. Schválenie

územného plánu predstavuje realizáciu práva samosprávneho orgánu, ktoré nie je možné súčasne
vnímať ako protiprávne konanie. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
3Sžo/53/2016 z 20.9.2017 a na uznesenie II.ÚS 280/18 z 13.6.2018. Nie je možné, že žalovaný rozhodol
v rámci svojej kompetencie o zmene územného plánu nezákonne a tým zasiahol do práv žalobcu.
Išlo o výkon jeho práva. Stavebný zákon upravuje proces prijímania územného plánu, v rámci ktorého

dochádza k stretu záujmov mnohých vlastníkov pozemkov. Aj keď žalobcovia niektoré (nie všetky)
pozemky nadobudli v čase, keď boli určené na výstavbu územným plánom, nemohli byť presvedčení
o tom, že k zmene územného plánu nemôže dôjsť, zvlášť, ak rozhodnutie o ich zástavbe sa stretlo s
veľkou nevôľou verejnosti vo forme petície. Vlastnícke právo z tohto pohľadu nie je absolútne, je možné
ho zo zákona obmedziť, či dokonca aj vyvlastniť. Žalobcovia si mali byť vedomí rizika spočívajúceho v

zmene územného plánu, a preto nie je možné prijať ani záver o ochrane ich legitímneho očakávania.
Touto problematikou sa zaoberal Ústavný súd SR v náleze PL.ÚS 10/04. K zásahu do legitímneho
očakávania strán sporu nedošlo, ak bol zásah proporcionálny, vzhľadom na verejný záujem. Verejný
záujem vyplynul z prejavov nespokojnosti občanov mesta s plánovanou výstavbou zo strany žalobcov
a z ich snahy o zachovanie pozemkov na rekreáciu a šport. Bez významu nie sú ani pochybnosti v

procese schvaľovania zmeny územného plánu z roku 2008, teda v prospech žalobcov, vzhľadom na
skutočnosť, že na jeho prerokovanie na mestskom zastupiteľstve bol predložený zoznam až 66 lokalít,
teda veľký počet, a navyše v ňom zavádzajúcim spôsobom bola označená sporná lokalita pod č. 30.
Nebola označená ako ulica Z., ale bola určená ako lokalita južne od garáží na ul. F., čo súd považuje
za zavádzajúce. Aj sám hlavný architekt Mesta Prešov uznal v konaní 1S/196/2012, že lokalita bola

označená divne, čo nevedel vysvetliť. Zmena územného plánu sa realizovala v čase, keď už bola známa
petícia občanov proti výstavbe z 15.5.2017, bolo známe aj to, že mestský výbor príslušnej časti mesta
nedal k nej súhlas. Tieto okolnosti vyvolávajú podozrenia o legitimite a správnosti postupu pri schválení
zmeny územného plánu v roku 2008.
Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že ak by akákoľvek zmena územného plánu mala byť v rozpore s

požiadavkou ochrany legitímneho očakávania, obce by mali obavy z realizáciu svojho zákonného práva
meniť územný plán, čo súd nepovažuje za správne a bolo by to v rozpore so zákonom aj právomocami
obce.Prvoinštančný súd ďalej dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali ani vznik škody, ktorú zdôvodňovali
zníženímhodnotyspornýchpozemkovvdôsledkuzmenyúzemnéhoplánu.Škodajebuďskutočnáalebo
ušlý zisk. V tomto prípade žalobcami bola uplatnená tzv. skutočná škoda. Žalobca v 2/ rade však žiadny

pozemok v súčasnosti nevlastní a žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikla nejaká škoda.
Parcelu, ktorú pôvodne vlastnil, C-KN XXXX/X odpredal žalobcovi v 1/ rade, pričom opäť v tejto súvislosti
súd poukázal na personálne prepojenie oboch spoločností žalobcov. Za škodu nie je možné považovať
rozdiel hodnoty pozemkov určených na výstavbu a pozemkov označených ako trvalá trávnatá plocha,
možno to považovať za imaginárne, nie za skutočnú škodu. O škodu by išlo, pokiaľ by sa znížila hodnota

pozemkov v dôsledku zmeny územného plánu v porovnaní s kúpnou cenou, ktorú žalobca zaplatil za
kupovaný pozemok. Žalobca pozemky stále vlastní. Škoda by mala preto predstavovať to, o čo sa reálne
znížil jeho majetok.
Prvoinštančný súd poukázal na rozpornosť v súvislosti s výpočtom škody znížením hodnoty pozemkov.
Súd žalobu zamietol.
Prvoinštančný súd o opätovnom procesnom návrhu žalobcov, keď najskôr zamietol ich návrh na

pristúpenie Slovenskej republiky ako žalovaného v 2/ rade do konania, opätovne rozhodoval. Pôvodne
uznesenie bolo vydané pod č.k. 11C/46/2020-314 zo dňa 7.12.2020. Dňa 15.12.2020 žalobcovia
opätovne podali takýto návrh z tých istých dôvodov, argumentujúc zásadou efektívnosti a hospodárnosti
súdneho konania a solidárnej zodpovednosti žalovaného a Slovenskej republiky. Aj zodpovednosť
Slovenskej republiky je založená na nečinnosti Mesta Prešov ako stavebného úradu. Prvoinštančný

súd poukázal na ust. § 79 CSP. Prvoinštančný súd poprel, že by nevyhovením tohto návrhu došlo
k porušeniu zásady efektívnosti a hospodárnosti, práve naopak. Aktuálny procesný sporový poriadok
upravujeprávaobochprocesnýchstrán,žalobcovažalovaných,opakovanesapísomnevyjadriťkžalobe
formou repliky a dupliky tak, ako je to uvedené v § 167 CSP. Ak by súd pripustil iný subjekt do konania,
a to bez ohľadu na to, že stále by išlo o činnosť Mesta Prešov ako stavebného úradu, tomuto inému

subjektu - Slovenskej republike, zastúpenej príslušným ministerstvom, by museli byť zaručené procesné
práva podľa § 167 CSP, čiže by práve v rozpore so zásadou hospodárnosti sa súdne konanie predlžilo.
Pre posúdenie zodpovednosti Slovenskej republiky je potrebné vykonať celkom iné dokazovanie, ako
vo vzťahu k predmetu prejednania veci, keďže podstatou nároku je preverovanie činnosti stavebného
úradu v súvislosti s prieťahmi v konaní. Preto prvoinštančný súd znova návrh žalobcov na pristúpenie

Slovenskej republiky do tohto konania zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.
Prvoinštančný súd nezistil dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. O výške náhrady rozhodne prvoinštančný
súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia, a to proti všetkým
výrokom prvoinštančného rozhodnutia. Uviedli, že v danom prípade tu existujú odvolacie dôvody
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
Žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Predmetom uplatneného nároku je nárok za zníženie hodnoty pozemkov

v dôsledku iného nezákonného zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických
osôb, vyplývajúcich z § 10 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 14 ods. 1, 2 a § 17 tohto zákona.
V roku 2009 žalobcovia podali žiadosť o vydanie územného rozhodnutia. Účelom bolo zabezpečenie
kompletnej projektovej dokumentácie a ďalšej potrebnej dokumentácie pre účely vydania územného
rozhodnutia. Pozemky žalobcovia nadobudli ako pozemky stavebné, pričom boli v hodnote 26.400.000

Sk. Vtedy ich využitie bolo viazané platným územným plánom Mesta Prešov VZN č. 168/2008, kde
pozemky bolo možné využiť na stavbu bytového domu. Tak bol podaný aj návrh na začatie územného
konania. Územné konanie platne prebiehalo, bolo dvakrát vydané platné územné rozhodnutie, teda
boli splnené všetky podmienky na vydanie takéhoto územného rozhodnutia. Zrušenie rozhodnutia zo
strany Krajského súdu v Prešove bolo len pre procesné dôvody, nie z dôvodov na strane žalobcu a

jeho zámeru. Opätovne v roku 2014 došlo k pokračovaniu územného konania. Malo dôjsť k vydaniu
územného rozhodnutia o umiestnení stavby v rámci zamýšľaného investičného zámeru po splnenie
všetkých podmienok, ktoré v tom čase ukladala príslušná platná právna úprava. Dňa 2.10.2015 boli
následne žalobcovia žalovaným upovedomení o pokračovaní tohto konania.
V čase začatia a vedenia územného konania bolo platné a účinné všeobecné záväzné nariadenie Mesta

Prešov č. 168/2008, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Mesta Prešov v znení zmien
a doplnkov. V čase pôvodného územného konania, teda v čase podania žiadosti o vydanie územného
rozhodnutia, od 4.4.2008 do 14.12.2016, viac ako 8 rokov, nič nebránilo realizácii investičného zámeru
B., žalobcom. Výstavba týchto bytov bola v tom čase v súlade s vtedajším územným plánom MestaPrešov. Pred vydaním meritórneho rozhodnutia už v prebiehajúcom územnom konaní bolo vydané dňa
23.11.2016 nové VZN Mesta Prešov pod č. 12/2016, ktorým došlo k zmene územného plánu Mesta
Prešov.Vdôsledkuzmenyúzemnéhoplánunebolomožnérealizovať zamýšľanýinvestičnýzámer,ktorý

bol v podstate predmetom celého územného konania už 7 rokov, pred prijatím zmeny územného plánu.
Aj keď VZN bolo na základe protestu prokurátora zrušené, Mesto Prešov prijalo nové VZN č. 5/2017,
ktoré už ostalo v platnosti a ktoré znemožnilo žalobcovi realizovať investičný zámer, na ktorý bol v čase
nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností a v čase podania žiadosti o územné konanie plne oprávnený.
Nové VZN č. 5/17 vychádzalo z predchádzajúceho VZN č. 12/2016. Postup žalovaného v súvislosti so

zmenou územného plánu bol výslovne účelový a cieľavedomý s jediným cieľom, a to zmarenia realizácie
investičného zámeru zo strany žalobcov z dôvodu, že v danej lokalite došlo k viacerým petíciám
obyvateľstva. K zmene územného plánu v spornej oblasti v neprospech žalobcov došlo pod tlakom
verejnosti, a to kvôli opakovaným petíciám občanov, ktorí nesúhlasili s plánovanou bytovou výstavbou.
Konanie žalovaného žalobcovia považujú za iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb podľa § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Táto účelová, cieľavedomá

retroaktivita je v rámci verejného práva Slovenskej republiky absolútne neprípustná, a to bez ohľadu na
to, či ide o výkon štátnej správy alebo územnej samosprávy. V prejednávanej veci k zmene územného
plánu nedošlo na základe verejného záujmu, ale len na základe postoja a názoru pár obyvateľov danej
ulice Z., kde sa stavba mala realizovať.
Žalobcovia sa stotožnili s teóriou legitímneho očakávania, o ktorej hovoril prvoinštančný súd a ktorá

nemá chrániť tvorcov právnych predpisov, teda žalovaného ako orgán prijímajúci VZN Mesta Prešov,
ale táto doktrína chráni a má chrániť legitímne záujmy občanov tohto štátu, a teda tak fyzické, ako aj
právnické osoby. Územný plán bol zmenený a prijatý len z dôvodu petícií a nešlo o zmenu územného
plánu z objektívnych skutočností. K zmene územného plánu došlo z dôvodu subjektívnych skutočností,
abysavyšlovústretypárobyvateľomdanejlokalityvneprospechžalobcu.Žalobcoviapoukázalinanález

Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL16/06. V zmysle judikatúry totiž môže štát vertikálnym mocenským
zásahom, napr. náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne
očakávania účastníkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS10/04-27). Je nepredstaviteľné, aby
spôsob,akonevyhovieťžiadostioúzemnérozhodnutie,spočívalvúmyselnejzmeneúzemnéhoplánuna
základu subjektívnych pocitov. Žalobca sa plne spoliehal na platný územný plán a očakával rozhodnutie,

ktoré bude vychádzať z platného územného plánu. Žalobca bol pripravený prijať isté obmedzenia,
predložil znalecké posudky k výstavbe ohľadne tienenia a hluku a podobne, splnil všetky legislatívne
podmienky v tom čase vyžadujúce na ochranu a zachovanie kvality života vo vzťahu k iným obyvateľom
danej zóny. Žalobcovia poukázali na stanovisko predsedu senátu Najvyššieho súdu SR P.. D. J., kde v
rámci školenia v danej oblasti poukázal na to, že legitímny je postup, len ak je osvedčené, že by nešlo

o účelovú zmenu územného plánu, prípadne zneužitie práva stavebným úradom.
Žalobcovia tvrdili, že išlo o účelovú zmenu, na čo poukázal aj prvoinštančný súd. Ďalej žalobcovia
poukázali na proces, v ktorom sa domáhali zvrátenia tejto zmeny územného plánu Mesta Prešov a na
vzájomnú korešpondenciu so žalovaným.
Žalobcovia ďalej namietali, že do konania prvoinštančný súd nepripustil Slovenskú republiku. Spojenie

týchto konaní voči obom žalovaným by bolo hospodárne i efektívne. Tým súd porušil dôvody uvedené
v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
Účelovosť konania žalovaného vyplýva aj zo skutočnosti, že na vedľajšom pozemku aktuálne iný
vlastník a developer realizuje výstavbu bytového domu, a teda problematickou má byť len výstavba na
pozemkoch vo vlastníctve žalobcov, a nie bezprostredne susediacich.

Žalobcovia ďalej namietali zistenie, že nepreukázali vznik škody. Uviedli, že žalobcom bola spôsobená
škoda z dôvodu účelovej a úmyselnej zmeny územného plánu a v súvislosti s vyhlásením funkčným
využitím ich pozemkov došlo k výraznému zníženiu hodnoty predmetných nehnuteľností. Poukázali v
odvolaní na predložené znalecké posudky D.. L. A. a uviedli, že z výpočtu dvoch znaleckých posudkov
si uplatnili nárok zo znaleckého posudku, ktorý bol pre žalobcov nepriaznivejší.

Vo vzťahu k škode predložili faktúry, ktoré svedčili o tom, že uhrádzali finančné prostriedky v štádiu
územného konania.
Postupom žalovaného došlo aj k porušeniu práva žalobcov podnikať a dochádza k neodôvodneným a
neprípustným zásahom do ústavou zaručeného práva žalovaného podnikať, pričom k zmene územného
plánu došlo rýchlo, bez bližšej diskusie. Preto žalobcovia žiadali, aby odvolací súd rozsudok zrušil a

vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie. Uplatnili si náhradu trov konania.

4. K odvolaniu žalobcov zaujal písomné stanovisko žalovaný. Žalovaný považuje odvolanie za
nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny.Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom a argumentáciou súdu prvej inštancie.
Argumentácia vychádza z vykonaného dokazovania a správne vyhodnocuje vykonané dôkazy. So
zmenou územného plánu sa nemôže spájať nesprávny úradný postup. Nie je možné, aby žalovaný v

rámci svojej kompetencie rozhodol o zmene územného plánu a aby takýto proces bol považovaný za
nezákonný zásah do práv žalobcov.
Žalovaný súhlasí s tým, že žalobcovia si mali byť vedomí rizika spočívajúceho v zmene územného plánu,
a preto nie je možné prijať záver o ich ochrane pri legitímnom očakávaní.
Žalovaný poukázal na to, že zmena územného plánu obce nie je nezákonným rozhodnutím, ani

nesprávnym úradným postupom a ani iným nezákonným zásahom do práv, právom chránených
záujmov fyzických či právnických osôb. Proces územného plánovania a vytváranie, ako aj schvaľovanie
územnéhoplánuMestaPrešovjeoriginálnousamosprávnoukompetenciou(právomocou)MestaPrešov
ako jednotky územnej samosprávy. Vo fáze územného plánovania nejde o prenesený výkon štátnej
správy, ale o výkon územnej samosprávy. Právne normy umožňujú, aby žalovaný pri tvorbe územného
plánu zapracoval do územného plánu Mesta Prešov aj zmeny a doplnky, ako aj regulatívy, nakoľko

schvaľovanie územného plánu a jeho zmien a doplnkov je originálnou právomocou Mesta Prešov.
Nárok na náhradu škody žalobcu musí byť podložený splnením predpokladu spočívajúceho 1. vo
vydaní nezákonného rozhodnutia alebo uskutočnenia nesprávneho úradného postupu, alebo iného
nezákonného zásahu s tým, že rozhodnutie musí byť vydané a úradný postup musí byť uskutočnený
orgánom územnej samosprávy, v danom prípade obce a rozhodnutie musí byť vydané a úradný postup

musí byť uskutočnený v rámci výkonu samosprávy. Ďalším predpokladom je 2. vznik škody. Za 3. ide o
príčinnú súvislosť medzi vydaným rozhodnutím, resp. uskutočneným nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.
Všetky podmienky musia byť splnené súčasne. V prejednávanej veci Mesto Prešov neporušilo žiadne
právne povinnosti pri výkone územnej samosprávy pri prijímaní Všeobecného záväzného nariadenia č.

5/2017 o územnom pláne Mesta Prešov.
Žalovaný rozporoval názor P.. D. J. a uviedol, že konanie o vydanie územného rozhodnutia v
predmetnej veci žalobcov nie je do dnešného dňa skončené. Až po skončení stavebného konania
by sa mohli žalobcovia v prípade zamietnutia ich žiadosti o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby
domáhať preskúmania tohto rozhodnutia odvolaním, resp. následne správnou žalobou, kde by mohli

argumentovať vo vzťahu k stavebnému úradu ako prenesenému výkonu štátnej správy. Skutočnosť, či
savstavebnomkonanípostupujepodľaúzemnéhoplánuskôrprijatéhoaotázkanepravejretroaktivitysa
absolútne netýka žalovaného ako jednotky územnej samosprávy a výkonu jej originálnej samosprávnej
kompetencie, spočívajúcej v prijímaní zmien a doplnkov územného plánu.
Ďalej žalovaný namietal, že žalobcovia nadobudli pozemky ako stavebné pozemky. Poukázal pritom

na závery prvoinštančného súdu o spôsobe nadobúdania jednotlivých parciel žalobcami. Žiadal preto,
keďže neboli preukázané podmienky zodpovednosti za škodu žalovaného, aby odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a zaviazal žalobcov nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanému
trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. K vyjadreniu žalovaného zaujali písomné stanovisko žalobcovia. Zotrvali na podanom odvolaní v
celom rozsahu a na svojej právnej argumentácii z doterajšieho konania. V čase začatia územného
konania bolo platné a účinné Všeobecné záväzné nariadenie Mesta Prešov č. 168/2008, ktorým bola
vyhlásená záväzná časť územného plánu Mesta Prešov v znení zmien a doplnkov a od 4.4.2008
až do 14.12.2016 bola realizácia investičného zámeru B., resp. realizácia výstavby týchto bytov plne

v súlade s vtedajším územným plánom Mesta Prešov. Pred vydaním meritórneho rozhodnutia už v
prebiehajúcom územnom konaní začatom v roku 2009, bolo prijaté dňa 23.11.2016 nové VZN Mesta
Prešov č. 12/2016, ktorým došlo k zmene územného plánu Mesta Prešov. V dôsledku takejto zmeny
územného plánu nebolo možné vydať rozhodnutie, ktorým by sa povolilo umiestnenie stavby, a teda
v dôsledku zmeny územného plánu nebolo možné realizovať zamýšľaný investičný zámer, ktorý bol

v podstate predmetom celého územného konania. Aj keď predmetné VZN Mesta Prešov č. 12/2016
bolo na základe podnetu žalobcov a protestu prokurátora zrušené, Mesto Prešov následne prijalo nové
VZN č. 5/2017, ktoré už ostalo v platnosti a ktoré znemožnilo žalobcom realizovať investičný zámer, na
ktorý bol v čase nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností a v čase podania žiadosti o územné konanie
žalobca plne oprávnený. Postup žalovaného v súvislosti so zmenou územného plánu bol výslovne

účelový a cieľavedomý, s jediným cieľom, a to zmarenia realizácie investičného zámeru zo strany
žalobcov z dôvodu, že v danej lokalite došlo k viacerým petíciám obyvateľstva. Medzi stranami sporu
je nesporné, že k zmene územného plánu v spornej oblasti v neprospech žalobcov došlo pod tlakom
verejnosti, a to kvôli opakovaným petíciám občanov, ktorí nesúhlasili s plánovanou bytovou výstavbou. Vtomto prípade nešlo o zmenu územného plánu na základe relevantných objektívnych skutočností, avšak
jednalo sa o účelovú zmenu, čo potvrdil prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Je neprijateľné,
aby počas prebiehajúceho územného konania došlo k zmene tak zásadných podmienok, ako je zmena

územnéhoplánuakzmareniuinvestície.Žalobcoviapoukázalinato,žepozemkynadobudlinarealizáciu
investičného zámeru - Výstavby bytového komplexu bytový súbor - Z., práve preto v roku 2009 podali
žiadosť o vydanie územného rozhodnutia a zabezpečili kompletnú projektovú dokumentáciu a ďalšiu
potrebnú dokumentáciu pre vydanie územného rozhodnutia. Územný plán Mesta Prešov v čase začatia
územného konania pod č. 168/2008 umožňoval žalobcom využiť dané pozemky ako stavebné pozemky

na stavbu bytového domu. Nesprávnym úradným postupom v súvislosti s prijatím uznesenia o zmenách
územného plánu Mesta Prešov VZN č. 5/2017 bola žalobcom spôsobená škoda, nakoľko z dôvodu
účelovej a úmyselnej zmeny územného plánu v súvislosti s vyhláseným funkčným využitím došlo k
výraznému zníženiu hodnoty predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu. Žalobcovia žiadali, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si
trovy odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobcov zaujal písomné stanovisko žalovaný. Žalovaný žiadal potvrdiť napadnutý
rozsudok v plnom rozsahu a uplatnil si trovy konania. Žalobcovia vo vyjadrení poukázali v podstate
na skutočnosti, ktoré v predchádzajúcej časti odvolacieho konania vôbec konkrétne neuviedli. Žalobca
opakovane poukázal na územné konanie, na judikatúru Najvyššieho súdu a na to, že podľa jeho názoru

došlo k zneužitiu práva a účelovej zmene územného plánu. Prvoinštančný súd dospel správne k záveru,
že v súvislosti so zmenou územného plánu nemôže ísť o nesprávny úradný postup, nakoľko nie je
možné to, že žalovaný v rámci svojej kompetencie rozhodol o zmene územného plánu a toto je možné
považovať za nezákonný zásah do práv žalobcov. Išlo o výkon práva žalovaného. Žalovaný poukázal na
to, že zmena územného plánu nie je nezákonným úradným postupom, ani iným nezákonným zásahom

do práv, právom chránených záujmov fyzických či právnických sobôt. Právne normy umožňujú, aby
žalovaný pri tvorbe územného plánu Mesta Prešov prijímal aj zmeny a doplnky, ako aj regulatívy,
nakoľko schvaľovanie územného plánu a jeho zmien a doplnkov je originálnou právomocou obce (Mesta
Prešov). Žalovaný pri výkone územnej samosprávy neporušil žiadnu právnu povinnosť, realizovalo sa
právo na zmenu územného plánu formou VZN. Na to, aby si mohli žalobcovia uplatniť nárok na náhradu

škody podľa zákona č. 514/2013, musia byť splnené určité predpoklady súčasne. Žalobca však uvedené
predpoklady nepreukázal. Žalovaný namietal porušenie právnej povinnosti, resp. vydanie nezákonného
rozhodnutia, namietal existenciu vzniknutej škody a príčinnú súvislosť. Nedošlo ani k inému zásahu do
práv žalobcov a právom chránených záujmov. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, konanie
nebolo postihnuté žiadnou vadou, prvoinštančný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a správne ho

aj posúdil.

7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnuté výroky
prvoinštančného rozsudku podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil nasledovné okolnosti:

8. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku zamietol návrh na pristúpenie Slovenskej republiky ako
žalovaného v 2/ rade v zmysle návrhu zo dňa 15.12.2020. S týmto rozhodnutím žalobcovia nesúhlasili
a v odvolaní napadli aj uvedený výrok prvoinštančného rozsudku.
Prvoinštančný súd o tomto návrhu rozhodol podľa § 79 CSP, keď nezistil dôvody na vyhovenie tohto

návrhu. Dospel k záveru, že by to nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti a predĺžilo by to súdne
konanie. Uvedené rozhodnutie prvoinštančného súdu vo výroku o nepripustení vstupu žalovaného v 2/
rade do konania nie je rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo vo veci samej. Ide o procesné uznesenie.
Preto v danom prípade výrok prvoinštančného rozsudku o zamietnutí návrhu na pristúpenie Slovenskej
republiky ako žalovaného v 2/ rade do konania má charakter uznesenia, aj keď je subsumovaný do

písomnéhovyhotovenianapadnutéhorozsudku.Vtakomprípadejepotrebnéotomtovýrokurozhodovať
ako o procesnom uznesení.
Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktoré sú explicitne
vymenované v tomto zákonnom ustanovení pod bodom a/ až o/ CSP. Uznesenie, ktorým by sa rozhodlo
o návrhu na pristúpenie strany sporu do konania, nie je explicitne vymenované ako uznesenie, proti

ktorému je prípustné odvolanie.
Podľa § 386 písm. c/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.Keďže odvolanie žalobcov proti uvedenému procesnému výroku nie je prípustné, odvolací súd bez
ďalšieho skúmania napadnuté odvolanie proti uvedenému výroku odmietol.

9.Vovzťahukodvolaniuvovecisamejjepotrebnéuviesť,žeodvolaniejevočirozsudkuprvoinštančného
súdu, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu, pretože nedošlo k nezákonnému zásahu do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, keď napriek tomu, že žalobcovia
nadobudli nehnuteľnosti v čase, keď platným územným plánom VZN Mesta Prešov 168/2008 tieto
pozemky mohli byť využívané na stavbu bytového domu, a následne ďalšími zmenami, a to najmä

VZN Mesta Prešov č. 12/2016 a 5/2017 došlo k zmene územného plánu a nebolo možné už realizovať
zamýšľaný investičný zámer, ktorý bol predmetom územného konania už 7 rokov pred prijatím zmeny
územného plánu. K zmene územného plánu došlo pod tlakom verejnosti kvôli opakovaným petíciám,
v dôsledku čoho nehnuteľnosti stratili na svojej hodnote. Žalobcovia namietali účelovú zmenu VZN
č. 12/2016, resp. 5/2017, len na základe subjektívnych pocitov. Tým mali byť zmarené legitímne
očakávania žalobcov pri využívaní svojho vlastníctva.

Z odvolania teda vyplýva, že žalobcovia si uplatňujú nárok na náhradu škody a namietajú posúdenie
prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby v časti, kedy bolo rozhodované o nezákonnom zásahu do
práv právom chránených záujmov žalobcov v súvislosti so zmenou všeobecne záväzného nariadenia
Mesta Prešov o vyhlásení záväznej časti územného plánu Mesta Prešov.

10. Na to, aby odvolací súd mohol posúdiť dôvodnosť týchto odvolacích námietok, odvolací súd skúmal
jednotlivé odvolacie dôvody žalobcu. Zistil, že žalobca ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol odvolací
dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, kedy konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedený odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú

subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Môže ísť aj o pochybenia vo vykonanom dokazovaní, prípadne opomenutie
riadneho poučenia strany sporu alebo svedka, prípadne rozhodnutie, ktorému malo predchádzať
posúdenie predbežnej otázky a podobne.
Žalobcovia ako odvolatelia poukázali na vadu spočívajúcu v zamietnutí návrhu na pripustenie ďalšieho

žalovaného do konania. Keďže v rámci odvolacieho konania nebolo možné výrok, ktorý má charakter
uznesenia prvoinštančného súdu, preskúmavať, z vlastnej iniciatívy iný odvolací dôvod odvolací súd
nezistil a ani žalobcovia iný odvolací dôvod netvrdili, preto odvolací súd považuje vytýkanú vadu
prvoinštančného procesu za nedôvodnú.

11. Žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto
nesprávnosť môže byť spôsobená buď chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, alebo
nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo že je tu predpoklad dotvorenia skutkového stavu

ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku.
Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd dôkazy, ktoré vykonal v prejednávanej veci, skutkovo
nehodnotilsprávne.AkodôkazbolasúdupredloženálistinasnázvomŽiadosťopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody (čl. 65 a nasl. súdneho spisu). Uvedená listina nebola predmetom hodnotenia
prvoinštančného súdu a nebola ani opísaná v skutkových okolnostiach zistených prvoinštančným

súdom. Opomenutie tejto listiny malo zásadný vplyv na právne posúdenie celého prípadu a na
posúdenie základu uplatneného nároku žalobcami, najmä v súvislosti so vzniknutou škodou v dôsledku
nezákonného zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb žalovanou pri
prijímaní a zmene VZN Mesta Prešov o územnom pláne Mesta Prešov.

12. Žalobcovia namietali aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), čo je právnou
vadou rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd
neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej
právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobcovia si uplatnili žalobou nárok na náhradu škody voči
žalovanémuMestoPrešov,kdezákladomuplatnenéhonárokuboliprieťahyvkonaní,vúzemnomkonaní
žalobcov. Namietali dĺžku konania ako neúmerne dlhú v zjavnom rozpore s úpravou uvedenou v zákone
č. 71/1967 Zb.Ďalej ako dôvod uplatneného nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. považujú aj
okolnosti, že samotné Mesto Prešov rozhodlo o zmene VZN upravujúceho funkčné využitie územia a
pozemkovvovlastníctvežalobcov.MestoPrešovsvojimiprieťahmivúzemnomkonanízmariloinvestičný

záver a znehodnotilo pozemky vo vlastníctve žalobcov.
Podľa § 131 CSP, žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.
Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný

návrh.
Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby, kedy žalobca
opíše skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplývať oprávnenosť uplatneného nároku, by mal byť
jednoznačný a konkrétny tak, aby nedošlo k zámene s iným skutkom. Zo žaloby musí byť jednoznačne
jasné, čo je predmetom konania po skutkovej stránke. Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobcovia
si uplatňujú nárok jednak z dôvodu prieťahov v správnom konaní a jednak z dôvodu zmeny VZN

upravujúceho funkčné využitie územia a pozemkov vo vlastníctve žalobcov. Takýmto spôsobom
prvoinštančný súd o veci konal a o veci rozhodol, keď v súlade so žalobou posudzoval uplatnený nárok
z pohľadu pôsobnosti samosprávy a z pohľadu pôsobnosti verejnej moci.

13. V súlade s ust. § 132 ods. 3 CSP, žalobca k žalobe pripojil aj podanie na čl. 65 súdneho spisu,

kde žalobcovia požiadali Mesto Prešov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa §
15 zákona č. 514/2003 Z.z.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobený nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo o rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.
Podľa § 16 ods. 1 tohto zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nárok na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný

uviesť požadovanú výšku náhradu škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.
Podľa § 16 ods. 4 tohto zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený

požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Z citovaného zákonného ustanovenia platí, že podmienkou na riadne uplatnenie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je predbežné prerokovanie nároku s povinnou osobou.
Prvoinštančný súd predbežné prerokovanie nároku v skutkových okolnostiach neuviedol a tento dôkaz
nevyhodnotil.
Z obsahu predbežného prerokovania nároku vyplýva, že žalobcovia uplatnili predbežné prerokovanie

nároku so žalovaným z dôvodu nesprávneho úradného postupu, keď žalovaný nevydal rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, teda keď svoj nárok si uplatnili v dôsledku prieťahov. Zmena VZN, ktorým
došlo k zmene územného plánu v neprospech realizácie investičného záveru žalobcov v predbežnom
prerokovaní nároku bol len dôsledok plynutia času, v dôsledku neprimeraných prieťahov v konaní. Nebol
to samotný dôvod, pre ktorý si žalobcovia uplatnili náhradu škody.

V tejto súvislosti je potrebné s poukazom na predbežné prerokovanie nároku a uplatňovaný nárok
na náhradu škody zdôrazniť, že v zmysle platnej právnej úpravy pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý
bol predbežne prerokovaný. Vychádza sa tu z opisu rozhodujúcich skutočností v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Právne bezvýznamná je právna kvalifikácia tohto nároku.

Prvoinštančný súd sa touto základnou procesnou podmienkou nároku na náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nezaoberal, skutkové zistenia prvoinštančného súdu vo vzťahu k uvedeným okolnostiam,
ktoré majú byť predmetom posúdenia ako okolnosti, ktoré spôsobili žalobcom škodu, prvoinštančný súdnevyhodnotil, skutkovo neopísal, aj keď skutkové zistenia prvoinštančného súdu sú pre odvolací súd
podľa § 383 CSP záväzné.

14. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Odvolacie dôvody spočívajú v okolnosti, ktorá mala
podľa žaloby a podľa zistení prvoinštančného súdu spôsobiť žalobcom, okrem prieťahov v konaní,
škodu. Išlo o okolnosť v súvislosti so zmenou VZN Mesta Prešov, ktorým bol zmenený územný plán
počas prebiehajúceho stavebného konania. Táto okolnosť pre to, aby bola správne vyhodnotená
ako skutková okolnosť odôvodňujúca vznik škody na strane žalobcov, musí byť súčasťou návrh na

predbežné prerokovanie nároku a až v takom prípade, pokiaľ je táto okolnosť uvedená v predbežnom
prerokovaní nároku, môže byť ako dôvod vzniku škody po skutkovej stránke uvedená v žalobe.
Z obsahu spisového materiálu uvedené okolnosti nevyplývajú, a prvoinštančný súd opomenul
vyhodnotiť, či práve pre zmenu územného plánu VZN Mesta Prešov, vznikla žalobcom škoda, a či si
tento dôvod vzniku škody uplatnili v predbežnom prerokovaní nároku.
Pokiaľ prvoinštančný súd doplní dokazovanie z listín, ktoré sa nachádzajú v spise a ktoré predložil

žalobca v žalobe a posúdi totožnosť skutkových tvrdení v predbežnom prerokovaní nároku a v rozsahu
uplatnenom v žalobe, bude môcť následne o uplatnenom nároku rozhodnúť. Zatiaľ sa javí rozhodnutie
prvoinštančného súdu ako predčasné.
Preto odvolací súd napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu v spojení s výrokom o trovách
konania ako súvisiaceho výroku podľa § 389 ods. C/ CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

15. Úlohou prvoinštančného súdu bude vyhodnotiť podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na okolnosti, ktoré odvolací súd uviedol v tomto uznesení.
Až po tom, čo vyhodnotí, či predmetom predbežného prorokovania nároku boli aj nároky z titulu zmeny

územného plánu Mesta Prešov, nielen prieťahy v územnom konaní, posúdi dôvodnosť žaloby.

16. Prvoinštančný súd v konečnom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.