Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4621200010
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4621200010.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobkyne: C. N., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C.. G. XXX, XXX XX L., občan SR (zastúpená do 13. 09. 2022 JUDr. PhDr. Milanom
Španírom, LL.M, bytom Hlavná 513/63, 941 11 Palárikovo), proti žalovanému: ENPAY TRANSFORMER
COMPONENTS, s.r.o., IČO: 35 939 389, so sídlom Krškany 38, 934 01 Levice, právne zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Martin Bránik, s.r.o. so sídlom Mlynská 1, 934 01 Levice, IČO: 50 412 132,
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany sp. zn. 8Cpr/1/2021-173 zo dňa 11. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou (doručenou súdu dňa 03.01.2021), sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Žalobu odôvodnila s tým, že bola zamestnaná u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 01.08.2015 v znení Dodatkov č. 1 - 12, pracovala na pozícii „pracovník vo výrobe

transformátorových komponentov“, jej pracovný pomer trval viac ako 5 rokov, v rámci ktorého bol
pracovný pomer (pôvodne) na dobu určitú niekoľkokrát predlžovaný formou dodatku k pracovnej zmluve.
Dňa 02.11.2020 bola žalobkyni doručená poštová korešpondencia od žalovaného, ktorej obsahom bolo
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 29.10.2020. Zamestnávateľ skutkovo
vymedzil tri dôvody výpovede:
a) závažné porušenie pracovnej disciplíny tým, že zamestnankyňa údajne odmietla nosiť rúško podľa
opatrenia ÚVZ SR a podnecovala k tomu ostatných zamestnancov,

b)závažnéporušeniepracovnejdisciplínytým,žesizamestnankyňaúdajnenahrávalarozhovorriaditeľa
spoločnosti bez jeho súhlasu,
c) opakované sťažnosti na zamestnankyňu.
Tvrdenia zamestnávateľa uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru boli z veľkej časti
nepravdivé a uvedené skutky, ktoré považoval zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, za žiadnych okolností nemožno považovať za porušenia pracovnej disciplíny závažným
spôsobom a teda takej intenzity, aby bolo možné aplikovať ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce. Zamestnávateľ sa pri tvrdení o závažnom porušení pracovnej disciplíny odvolával na opatrenie
ÚVZ SR ako právnej normy, ktorej porušením podľa zamestnávateľa bol založený dôvod na okamžité
skončenie pracovného pomeru a skutok sa mal stať počas núdzového stavu vyhláseného v Slovenskej
republike. Postup orgánov verejnej moci počas núdzového stavu bol vymedzený v zákone č. 387/2002Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu. ÚVZ SR nie je ústredným
orgánom štátnej správy a teda nie je ani orgánom krízového riadenia; tým je naopak ministerstvo
zdravotníctvaavládaSR.Zákonokrízovomriadenítedapriznávaprávomocvydávaťopatreniaorgánom

verejnej moci, ktoré síce môžu mať svoj vecný prienik práve s opatreniami ÚVZ SR vydávanými
podľa § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví, avšak jedná sa o orgány hierarchicky stojace nad
ÚVZ SR. Nemalo by zmysel, aby mali vláda a ministerstvo oprávnenie konať (prijímať opatrenia) za
núdzového stavu, ak všetko potrebné by bol oprávnený vybaviť svojimi opatreniami ÚVZ SR. Uvedené
tiež podčiarkuje skutočnosť, že ak po mimoriadnej situácii došlo k vyhláseniu núdzového stavu, tak

podľa § 3b zákona o civilnej ochrane platí, že sa má postupovať podľa Zákona o
bezpečnosti štátu a nie podľa Zákona o verejnom zdraví, ktorý umožňuje ÚVZ SR vydávať opatrenia.
Aj vzhľadom na závažnosť situácie, akou je núdzový stav, je zrejmé, že ÚVZ SR tu už nemá svoje
štandardnékompetenciepodľa§48zákonaoverejnomzdraví.Vyhlásenímnúdzovéhostavuvládamení
svoje fungovanie z „normálneho režimu“ do „špeciálneho režimu“ a v súlade s pravidlami deľby moci
tak dochádza k posilneniu kompetencií vlády SR a jednotlivých ministerstiev, ako najvyšších štátnych

orgánov v rámci výkonnej moci. Za takých okolností nie je daná žiadna kompetencia ÚVZ SR podľa
ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví pri vydávaní opatrení ÚVZ SR, nakoľko je evidentné (či
už zo zákona o verejnom zdraví, zákona o krízovom riadení alebo zákona o civilnej ochrane), že
kompetenciu vydávať opatrenia v obsahovom prieniku s opatreniami ÚVZ, je oprávnená vláda SR,
prípadne ministerstvo zdravotníctva SR. Opačný výklad vyššie uvedeného by mohol byť v rozpore s

ústavnoprávnymi princípmi obmedzovania základných práv a slobôd ako aj princípom deľby moci a
princípomprávnehoštátu.Vtomtokontextejenutnézdôrazniť,žežiadenzákonneupravujekompetenciu
ÚVZ SR zasahovať do základných ľudských práv a slobôd v takom rozsahu, v akom to ÚVZ SR vykonalo
predmetným opatrením. Na veci nič nemení ani tá skutočnosť, že ÚVZ SR bol v niektorých prípadoch
na vydanie daného opatrenia ÚVZ SR mohol byť splnomocnený vládou SR. Práve s ohľadom na princíp

proporcionality vyjadrený priamo v Ústave SR, nemožno na štátny orgán, ktorý je v hierarchii štátnych
orgánov vo veci možnosti obmedzovania základných ľudských práv na úplnom konci reťazca parlament
SR- vláda - ministerstvo - ÚVZ SR, delegovať kompetenciu vydať právny akt, ktorým bude obmedzená
na svojich právach všetci občania SR. Opatrenie na ktoré sa zamestnávateľ odvoláva bolo vydané
nezákonne nakoľko kompetencia vydávať opatrenia ÚVZ SR podľa ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom

zdraví v čase vyhlásenej núdzového stavu neexistuje. Ak sa zamestnávateľ odvoláva pri rozviazaní
pracovného pomeru na predmetné opatrenie ÚVZ SR, nemožno konanie zamestnankyne, aj keby sa
stalo tak ako to uvádza zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 20.01.2021 s tým, že žalobkyňa sa svojím správaním a konaním dňa

29.10.2020 sa dopustila viacnásobného porušenia pracovnej disciplíny, konkrétne určito vymedzeného
v troch bodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 29.10.2020, pričom každý z týchto
bodov predstavuje v podmienkach vyhláseného núdzového stavu na území SR, závažné porušenie
pracovnej disciplíny, o to viac kumulatívne všetky body spoločne. Pri zohľadnení ustálenej judikatúry
českých súdov by bolo možné konštatovať, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa je akceptovateľné v situáciách, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať,
aby zamestnanca po uplatnení výpovede ešte zamestnával počas výpovednej doby.“ Podľa čl. VII
bod 6 Pracovného poriadku sa za závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje, neuposlúchnutie,
resp. nedodržanie pokynov zamestnávateľa alebo nadriadeného zamestnanca, opakované odmietanie
plniť oprávnené príkazy nadriadeného, vážne nesplnenie a zanedbanie povinností, hrubé správanie

sa k zamestnávateľovi, nadriadenému, podriadenému, alebo k iným spolupracovníkom, iné porušenie
pracovnej disciplíny, v dôsledku ktorého hrozí vznik ujmy na zdraví, majetku,
alebo významných záujmov spoločnosti. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný prijať nevyhnutné
opatrenia na ochranu zdravia zamestnancov v súlade s čl. 8 Zákonníka práce, za účelom zamedzenia
resp. zníženia možnosti šírenia vírusu COVID 19, ktorého hrozba bola bezprostredná a potvrdená aj

vyhlásením núdzového stavu s účinnosťou od 01.10.2020. Týmto opatrením - interným pravidlom na
zabezpečenie ochrany zdravia zamestnancov bola prevzatá povinnosť nosenia rúšok na pracovisku, a
to aj v nadväznosti na prijaté Opatrenie ÚVZ. Zamestnanci vrátane žalobkyne boli riadne oboznámení
s týmto novým pravidlom, jednak verbálnym poučením zamestnávateľa o povinnosti nosenia rúška
na pracovisku, konkrétne žalobkyňa bola poučená p. B. M., - výrobným vedúcim pracoviska a p.

M. U. - zmenovým majstrom, a súčasne formou vyvesenia písomného znenia Opatrenia ÚVZ na
nástenkách na každom pracovisku. Žalobkyňa ako jediná sa rozhodla nerešpektovať uvedený interný
pokyn zamestnávateľa, odmietala nasadiť si rúško a to aj po upozornení vedúcim zamestnancom
a navyše podnecovala aj ďalších zamestnancov, aby nenosili rúško, nakoľko sa jedná údajne iba onejakú „chripôčku“. Následne celý incident mal v úmysle riešiť prokurista žalovaného - p. T.. B. Z.,
ktorý si zavolal žalobkyňu do zasadačky v snahe pokúsiť sa jej opätovne vysvetliť význam nového
pokynu zamestnávateľa v areály žalovaného, no namiesto toho, aby si to dala vysvetliť, začala

rozhovor nahrávať, na čo bola upozornená prokuristom, že si to neželá a aj uvedené upozornenie
taktiež nerešpektovala. Keďže žalobkyňa nemala záujem upustiť od svojho arogantného, sebeckého a
hrubým spôsobom nekolegiálneho správania, ktorým ohrozovala zdravie ostatných zamestnancov na
pracovisku, a to napriek opakovaným výzvam, žalovaný nakoniec privolal policajnú hliadku. O tomto
skutku bol spísaný úradný záznam a vec bola odstúpená priestupkové konanie na Regionálny úrad

verejného zdravia L.. Spôsob akým žalobkyňa úmyselne rebelovala prijaté interné opatrenia, ohrozovala
zdravie ostatných zamestnancov v čase vyhláseného núdzového stavu, považoval žalovaný za závažné
porušenie pracovnej disciplíny, lebo nie je spravodlivé požadovať od žalovaného, aby uplatnil miernejší
spôsob ukončenia pracovného pomeru (výpoveďou) a umožnil žalobkyni výkon práce počas výpovednej
doby. Je vylúčené, aby mal žalovaný povinnosť tolerovať takéto správanie žalobkyne počas trvania
výpovednej doby, lebo by tým ohrozoval zdravie ostatných zamestnancov, ktorí rešpektovali legitímne

interné opatrenie zamestnávateľa týkajúce sa nosenia rúška. Zdôraznil, že žalobkyňa nasledujúci
pracovný deň vôbec neprišla do práce a ani nijako neospravedlnila svoju absenciu.

3. Žalovaný sa po pojednávaní k veci dňa 12.11.2021 sa vyjadril, že pri posudzovaní platnosti
právneho úkonu sa v prípade aj pracovnoprávnych úkonov musí vychádzať zo všeobecných ustanovení

Občianskeho zákonníka. Z § 41 OZ vyplýva, že aj prípadná čiastočná neplatnosť právneho úkonu,
nemôže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu ako celku, ak z obsahu alebo okolností tohto úkonu
je zrejmé, že túto „vadnú“ časť právneho úkonu je možné oddeliť od zvyšku. V prípade právneho
úkonu okamžitého skončenia zo dňa 29.10.2020 je celkom zrejmé, že spĺňa všetky formálne náležitosti
platného právneho úkonu, pričom pozostáva z 3 samostatných a oddeliteľných bodov, obsahujúcich

skutkové odôvodnenie okamžitého skončenia, resp. jednotlivých porušení žalobkyne. Tieto body -
odôvodnenia okamžitého skončenia sú samostatné a teda jeden bod nepodmieňuje platnosť druhého
bodu okamžitého skončenia. Podľa názoru žalovaného každý jeden bod je samostatne dostačujúci na
okamžité skončenie pracovného pomeru, o to viac, všetky 3 spoločne musia byť dostačujúce. V prípade,
ak by však súd mal za to, že niektorý z bodov nie je dostatočne určitý, tak sa súd musí vysporiadať,

či zvyšné body, resp. aspoň jeden z týchto bodov nie je dostatočný na okamžité skončenie. Má za to,
že 1. bod odôvodnenia okamžitého skončenia je absolútne dostačujúci na okamžité skončenie, a preto
posudzovanie určitosti zvyšných bodov, je čisto len akademická záležitosť a nemá relevanciu na účely
tohto sporu, lebo prípadná vadnosť týchto zvyšných bodov nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu
ako celku.

4. Prokurista žalobcu T.. B. Z. na pojednávaní uviedol, že celý skutok prebiehal pár dní, vyvrcholilo
to 29.10. Žalobkyňa chodila po hale, hovorila, aby nenosili rúško. Jeho zavolal vedúci oddelenia, že
to zle vplýva na zamestnancov. Zavolal žalobkyňu do zasadačky s tým, že nikto z nich si nevymyslel
núdzový stav, ani ochorenie. Žalobkyňa si zapla telefón, prítomný bol pán M., vedúci oddelenia. On ju

vyzval, aby si ho vypla, osobne jej vypol odpočúvanie a vrátil telefón. Chcel sa vrátiť k diskusii, čo nebolo
možné a vykázal žalobkyňu zo závodu von. Stála na vrátnici, zavolal policajtov, tiež si začala nahrávať
hovor, to už nechal v ich kompetencii. Bolo to postúpené na regionálny úrad, odvtedy sa neozvala. Na
druhý deň nenastúpila do práce. Poprel, že by nebola oboznámená s pracovným poriadkom, k čomu je
podpis, alebo s nosením rúška. V každej hale bola vyvesená aktuálna vyhláška, bolo to prezentované

aj majstrami, ktorí informovali i o pandemických opatreniach a povinnostiach, boli vyvesené piktogramy
a povinnosti nosiť rúška. K bodu 3 - bolo to viackrát, podstatné je, čo sa dialo v bode 1. Žalobkyňa
bola zamestnaná od 01.08.2015, dovtedy patrila medzi najlepších pracovníkov, potom sa v súvislosti s
pandémiu radikálne zmenilo jej správanie.

5. Žalobkyňa uviedla, odkedy to začalo, nemala problém nosiť rúško, ale sa jej potom začala točiť hlava,
mala závrate, dávala si ho dole. Keď to predýchala, tak to ustúpilo. Časom sa problémy stupňovali,
preto to zo zdravotného hľadiska nenosila a dôvod bol i bezpečnosť práce, keďže robila s ostrými
plechmi. Majster jej hovoril, aby si ho dala, uviedla mu, že ho nemá zo zdravotného hľadiska ako i z
bezpečnostného. Ráno o 6,00 hod. ju dali pracovať, o 7,00 hod. prišiel pán M., že má ísť od zasadačky,

tam povedal, že ide pre riaditeľa. Počula ako hovoril, že sa s ňou nebude rozprávať, ak nemá rúško,
potom povedal,abyišlapreč.Žiadalanejakýdoklad,prečomáopustiťpracovisko,načojejpovedali,aby
počkala. Čakala na vrátnici, ale nedoniesli jej žiadne papiere. O dva dni jej prišla výpoveď kvôli tomu, že
nemala rúško, že mala burcovať zamestnancov, vulgárne nadávať, čo by si nikdy nedovolila, je slušnevychovaná. Nepoprela, že občas zvýšila hlas, ale všetko sa snažila riešiť v kľude. Keď aj prišli kolegovia,
že potrebujú s niečím pomôcť, tak sa snažila pomôcť, nikoho od ničoho neodhovárala, neburcovala. O
rúškach sa rozprávali v rámci debaty, nikoho na nič nenahovárala. Rešpektovala každého rozhodnutie

s tým, aby ju nikto nenútil na niečo, čo jej škodí. Nikoho za to ona neodsudzovala. Poprela, že by si
nahrávala rozhovor, iba mala so sebou telefón, ktorý jej riaditeľ vytrhol a hodil na koniec stola.

6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.11.2021 uviedol, že právny úkon okamžitého skončenia zo
dňa 29.10.2020 spĺňa všetky formálne náležitosti platného právneho úkonu, pričom pozostáva z 3

samostatných a oddeliteľných bodov, obsahujúcich skutkové odôvodnenie okamžitého skončenia, resp.
jednotlivých porušení žalobkyne. Tieto body - odôvodnenia okamžitého skončenia sú samostatné a
teda jeden bod nepodmieňuje platnosť druhého bodu okamžitého skončenia. Jeden bod je samostatne
dostačujúci na okamžité skončenie pracovného pomeru, o to viac, všetky 3 spoločne musia byť
dostačujúce. V prípade, ak by však súd mal za to, že niektorý z bodov nie je dostatočne určitý, tak sa
súd musí vysporiadať, či zvyšné body, resp. aspoň jeden z týchto bodov nie je dostatočný na okamžité

skončenie. 1. bod odôvodnenia okamžitého skončenia je absolútne dostačujúci na okamžité skončenie,
a preto posudzovanie určitosti zvyšných bodov, je čisto len akademická záležitosť a nemá relevanciu
na účely tohto sporu, lebo prípadná vadnosť týchto zvyšných bodov nespôsobuje neplatnosť právneho
úkonu ako celku. Poukázal na čl. 8 ZP, podľa ktorého bol povinný vykonať nevyhnutné opatrenia
na ochranu života a zdravia zamestnancov pri práci v čase vyhláseného núdzového stavu a keďže

na základe Opatrenia ÚVZ sp. zn. OLP/8323/2020 z 14.10.2020 bola nariadená povinnosť nosenia
rúška aj na pracovisku, tak túto povinnosť preniesol aj na svoje pracovisko, a to formami: - jednotlivé
oddelenia žalovaného dostali emailové správy z 01.10.2020 a 28.10.2020, aby zabezpečili dodržiavanie
povinnosti nosenia rúška; následne vedúci príslušných oddelení, resp. na príslušných pracoviskách
informovali všetkých zamestnancov na príslušnom oddelení/pracovisku. Konkrétne žalobkyňa bola

poučená B. M., výrobným vedúcim pracoviska a M. U., zmenovým majstrom; v neposlednom rade na
každej nástenke jednotlivých pracovísk bolo vyvesené znenie Opatrenia ÚVZ sp. zn. OLP/8323/2020.
Neexistuje žiadne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by vyžadovalo, aby pokyn zamestnávateľa voči
zamestnancovi mal vždy písomnú formu a dokonca podpísané oproti podpisu zamestnanca. V tomto
prípade bol zamestnávateľom udelený pokyn žalobkyni, aby dodržiavala povinnosť nosenia rúška, čo

opakovane odmietla, hoci táto povinnosť vyplývala aj z písomného znenia Opatrenia ÚVZ a navyše bola
aj ústne poučená. O tom, že bola poučená a mala vedomosť o povinnosti nosiť rúško a túto povinnosť
nerešpektovala vyplýva z dôkazných prostriedkov pripojených k vyjadreniu žalovaného z 20.01.2021.
Ani pri pracovnom poriadku, ktorý je základným interných predpisom zamestnávateľa, sa nevyžaduje,
aby zamestnanci písomne potvrdili, že boli s ním oboznámení, ale postačuje ich vedomosť preukázať aj

inak podľa § 84 ods. 4 ZP. Preto je vylúčené, aby sa vyžadovalo, že žalovaný bol povinný písomne uložiť
žalobkyni interný pokyn na nosenie rúška a uvedené jej dať prípadne ešte aj podpísať. Takáto povinnosť
zamestnávateľa neexistuje a žalovaný preukázal, že pokyn na nosenie rúška vyplýval z písomných a aj
verbálnych pokynov zamestnávateľa, s ktorými bola žalobkyňa oboznámená.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23.11.2021 namietala dôvody uvedené v bode 2. a 3. okamžitého
skončenia s tým, že sú len účelovými a dodatočne „prilepenými“ dôvodmi k hlavnému dôvodu
skončenia pracovného pomeru a to v bode č. 1. Žalovaný ani vo vyjadrení k žalobe, ani na pojednávaní
a taktiež v poslednom jeho vyjadrení nepreukázal tieto dôvody žiadnymi dôkazmi, nepredložil žiadnu
zvukovú nahrávku, ktorá údajne má existovať a nepredložil žiadne písomné sťažnosti, ktoré údajne

mali smerovať proti žalobkyni. Práve naopak, vo výsluchu prokuristu p. Z. bolo povedané, že žalobkyňa
bola zodpovednou a spoľahlivou zamestnankyňou, ktorá nikdy nedostala žiadne písomné upozornenie
na porušenie prac. disciplíny a až prvým problematickým incidentom bolo predmetné nedorozumenie
s rúškom. K dôvodu č. 1 okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla, že žalovaný, vo svojom
vyjadrení k žalobe, aj v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru a aj v administratívnom spise v

konaní pred RÚVZ L. poukazoval resp. dožadoval sa aktuálnych informácií o konaní, ktoré keď skončilo
v neprospech žalovaného a naopak, v prospech žalobkyne, účelovo odvracia od neho pozornosť a tvrdí,
žepriestupkovékonaniejezaloženénainýchprincípochaževlastneaniniejepodstatnéprerozhodnutie
v tomto spore. Žalovaný riešil predmetný „rúškový“ incident aj mimo rozsahu svojich pracovnoprávnych
kompetencií a jeho snaha sa ukázala ako bezpredmetná a zbytočná. Odkázala na rozhodnutie o

zastavenípriestupkovéhokonania,ktorénadobudloprávoplatnéúčinky.Príslušnýštátnyorgánrozhodol,
že skutok nie je priestupkom - nie je protiprávnym konaním. Žalovaný poukazoval na Opatrenie ÚVZ, že
bolo zverejnené na verejne dostupných miestach na pracovisku. Predmetné opatrenie je nulitné, nebolo
zverejnené v Zbierke zákonov SR a jeho porušením nedošlo k spáchaniu protiprávneho konania. Textsamotného opatrenia nebol prevzatý do pracovného poriadku a ani do iného interného riadiaceho aktu.
To, že vedúci zamestnanci si medzi sebou zasielali neurčité inštrukcie v podobe emailov, neznamená,
že boli premietnuté do individuálneho pokynu vo vzťahu k zamestnankyni N..

8. Napadnutým zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným rozsudkom Okresný súd Topoľčany ako
súd prvej inštancie vo veci takto rozhodol:

I. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 29.10.2020 j e n

e p l a t n é a pracovný pomer trvá.

II. Žalobkyni súd priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o konkrétnej sume tejto náhrady rozhodne tunajší súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

9. Skutkový stav veci súd prvej inštancie zistil nasledovne:

9.1. Žalovaný uzatvoril dňa 01.08.2015 so žalobkyňou pracovnú zmluvu, ktorá bola následne menená
dodatkami 1-12.

9.2. Dňa 30.10.2020 žalovaný odoslal žalobkyni Okamžité skončenie pracovného pomeru (OSPP) zo
dňa 29.10.2020, v ktorom uviedol, že „ týmto s Vami končíme pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou zo dňa 1.8.2015 v zmysle §68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (Okamžité skončenie pracovného pomeru) nakoľko ste porušili závažne pracovnú
disciplínu.

Skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru:
1. Pracovnú disciplínu ste závažne porušili dňa 29.10.2020 tým, že ste odmietala na pracovisku nosiť
rúško podľa opatrenia ÚVZ SR: POVINNOSŤ NOSIŤ RÚŠKA OD 15.10.2020 (OLP/8323/2020), a
to vedome aj s upozornením nadriadeného a taktiež podnecovala na to ostatných zamestnancov.
Opakovane ste uvádzali (predpokladáme naučená z konšpiračných zdrojov) ničím nepodložené tvrdenia

resp. hoaxy, ktoré sú v rozpore s platnými opatreniami hlavného hygienika SR a navyše neúctivé
voči Vašim kolegom - ostatným zamestnancom, ktorí rešpektujú nové pravidlá za účelom ochrany nás
všetkých. Z uvedeného dôvodu bola na Vás privolaná policajná hliadka a boli ste vykázaná z pracoviska.
Vaším svojvoľným a nezodpovedným správaním ste ohrozili zdravie ostatných zamestnancov a
nerešpektovali celoštátne pravidlá nosenia rúška v čase pandémie.

2. Pracovnú disciplínu ste závažne porušili inými porušeniami dňa 29.10.2020, konkrétne tým, že ste
si nahrávali rozhovor riaditeľa spoločnosti Ing. Z. bez jeho súhlasu v zasadacej miestnosti, kde Vám
sa snažil vysvetliť za prítomnosti svedka, že pravidlá nosenia rúšok sú celoštátnymi opatreniami, ktoré
musí naša spoločnosť dodržiavať a kontrolovať ich dodržiavame zamestnancami.
3. Opakovane na Vás dostávame sťažnosti, že sa správate hrubo a urážlivo voči ostatným

zamestnancom - označujete ich vulgarizmami, čo vyvoláva zlú atmosféru na pracovisku medzi ostatnými
zamestnancami.
Váš pracovný pomer končí dňom doručenia tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru .“

9.3. Z Potvrdenia o zamestnaní zo dňa 09.11.2020 vyplynulo, že žalobkyňa pracovala u žalovaného

od 01.08.2015 do 02.11.2020. Podľa Čestného prehlásenia zo dňa 29.10.2020 podpísaného 11
pracovníkmižalovaného,títoprehlásili,žebolisvedkamiakožalobkyňaodmietlanosiťrúškoanavádzala
ostatných zamestnancov, aby tiež nenosili a porušovali interné pravidlá nosenia rúšok. Podľa Potvrdenia
MV SR, OR PZ v Leviciach, obvodného oddelenia PZ, podal Ing. Z. oznámenie na osobu C. N., ktorá
dňa 29.10.2020 v čase o 08:40hod. nemala prekryté horné dýchacie cesty( nos a ústa) vo firme ENPAY

transformers components v obci C., čím porušila opatrenie verejného zdravotníctva SR pri ohrození
verejného zdravia podľa § 56 ods. 1 písm. f) zák. č. 355/2007Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia. Zo spisu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v L. vyplynulo, že sa rozhodovalo o
priestupku, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že „ dňa 29.10.2020 v čase o 8:40hod. nemala
na svojom pracovisku v spoločnosti ENPAY TRANSFORMER COMPONENTS, s.r.o. Krškany prekryté

horné cesty dýchacie. Svojim konaním porušila Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP/8323/2020 zo dňa 14.10.2020, s účinnosťou od
15.10.2020 od 6:00 do odvolania“. Rozhodnutím č. D1/2021/00279 zo dňa 24.08.2021 bolo zastavené
konanie voči obvinenej C. N. vo veci uloženia pokuty podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007Z.z. sodôvodnením, že nebolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané naplnenie objektívnej
stránky priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zák. č. 355/2007
Z.z. v znení účinnom do 12.11.2020 a preto v zmysle ust. § 76 ods. 1 písm. c) zák. č. 372/1990Zb.

konanie o priestupku bolo zastavené. Zo spisu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Leviciach
D1/2021/01661,D1/2022/00186bolozistené,žežalovanýpodaldňa05.11.2021podnetnapreskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ku ktorému bolo vydané Úradom verejného zdravotníctva SR
dňa 14.01.2022 stanovisko, v ktorom hlavný hygienik SR uvádzal, že neboli zistené také závažné
skutočnosti, ktoré by poukazovali na vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným

právnym predpisom alebo všeobecným závažným nariadením. Rozhodnutie č. D1/20214/00279 zo dňa
24.08.2021 bolo vydané v súlade s ustanoveniami zákona č. 372/1990Z., zákona č. 71/1967Zb. a
zákona č. 355/2007Zb. Žalobkyňa svojim podpisom potvrdila, že bola poučená s aktuálnou verziou
pracovného a mzdového poriadku zo dňa 01.01.2020 a obsahu porozumela. Mailom zo dňa 29.10.2020
bolo doručené žalovanému opatrenie verejného zdravotníctva s tým, že je povinnosť nosiť ochranné
rúško vo vnútorných priestoroch, porušenie tohto predpisu môže byť sankciované vo výške 1.569 eur

pre fyzickú osobu. Svedok T.. B. M. uviedol, že o povinnosti nosiť rúško sa dozvedeli od p. Z., majstri
dostali mail, tí to povedali ľuďom, bolo to na nástenke a na vstupných dverách brány. Žalobkyňa bola
upovedomená o tejto povinnosti majstrami ako i ním osobne, dohováral jej, prečo ho nenosí, keď ostatný
nosia a i im to bolo nepríjemné. Žalobkyňa mu uviedla, že je zdravá, nebude to nosiť, nenosí to ani jej
rodina. Neuviedla mu, že sa jej ťažko dýcha. Bol ju napomínať vždy, keď išiel cez halu a nemala to,

alebo keď mu o tom povedali majstri. Napomínaná bola určite i 29.10. , v ten deň prišiel do práce na
7,00hod. a majster mu hovoril, že zase nechce nosiť rúško, dal ju bokom, aby na neho počkala. Spýtal sa
žalobkyne aký má problém, povedala, že nebude nosiť rúško, dala na stôl telefón a spustila nahrávanie.
Upozornil p. Z., že nahráva, aby si dali pozor a nebolo niečo použité voči ním. Z. jej povedal, aby to vypla,
neposlúchla,taksapostavili,žejekoniec,abyopustilamiestnosť.Potvrdil,žežalobkyňabolaukážkovým

zamestnancom, osobne sa v nej sklamal. Svedok M. U. uviedol, že o nosení rúšok na pracovisku sa
dozvedel od p. Z. a potom od p. O. z personálneho a znenie nariadenia bolo na každom vchode haly.
Na začiatku dňa zadeľuje zamestnancom úlohy, tam im bolo oznámené o povinnosti nosiť rúško. Takto
informoval všetkých zamestnancov, kde bola i žalobkyňa. Žalobkyňa to odmietala, mala pripomienky.
Zo začiatku to nosila a pozdejšie to odmietla nosiť, že mala informáciu od nejakých vedcov ohľadne

hustoty a že ten malý vírus prenikne. Potvrdil, že nebol svedkom toho, že by nabádala k nenoseniu
ďalších kolegov, ale pri rozdelení povedala, že je to blbosť nosiť, alebo niečo v tomto znení. Dňa 28.10. si
odmietla nasadiť rúško, po dohode s vedúcim jej 29.10. nezadelili prácu s tým, že bude čakať na p. Z. a
p. M.. Deň predtým ju stále upozorňovali, že je to nariadenie p. Z., hygieny, vlády, že sa má v interiéroch
nosiť rúško, p. M. ju niekoľko krát upozorňoval a pristúpili k tomu, že ak to bude i na druhý deň, nebude

jej pridelená práca. Dňa 29.10. nemala fyzicky nasadené rúško.

10. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vykonané dokazovania, zistený skutkový
stav veci, citované ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z. - § 68 ods. 1 a 2, §
70, § 77) a všeobecné úvahy k predpokladom okamžitého skončenia pracovného pomeru (OSPP)

zamestnávateľom voči zamestnancovi s odkazom i na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zák. č.
40/1964 Zb.), odôvodnil nasledovne:

10.1. V posudzovanom prípade žalovaný v liste z okrem iného uviedol, že okamžite zrušuje
pracovný pomer so žalovanou podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Z.zák.. Z vymedzených

dôvodov okamžitého zrušenia pracovného pomeru je zrejmé, že žalovaný videl dôvod na to, že
so žalobkyňou rozväzuje pracovný pomer okamžitým zrušením, okrem iného v porušení povinnosti
žalobkyne vyplývajúcej z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci zvlášť hrubým
spôsobom jej konaním spočívajúcim v nenosení rúška na pracovisku dňa 29.10.2020, uvádzaní ničím
nepodložených tvrdení tzv. Hoaxov, ohrozovaním zdravia ostatných zamestnancov nerešpektovaním

nosenia rúška, nahrávaním si rozhovoru s riaditeľom a hrubým a urážlivým správaním voči ostatným
zamestnancom. Žalovaný teda v okamžitom zrušení pracovného pomeru uplatnil dôvod uvedený v
ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) zák. práce, ktorý zároveň náležíte konkretizoval uvedením skutočností,
v ktorých videl jeho naplnenie.

10.2. Pri úvahe, akým spôsobom má byt' dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru
konkretizovaný tak, aby boli splnené požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 68 zák. práce, treba
mať na zreteli, že ustanovenie § 68 ods. 1 zák. práce vymedzuje len skutkové podstaty na okamžité
zrušenie pracovného pomeru zamestnávateľom. Na to, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť,či okamžité zrušenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom, je potrebné zistiť, či nastali také
skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru.
Z dôvodu uvedeného v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce môže zamestnávateľ okamžite

zrušiť pracovný pomer vtedy, ak zamestnanec svojim konkrétnym zavineným konaním porušil závažne
pracovnú disciplínu. Dôvod zrušenia pracovného pomeru preto musí byť uvedený nielen tak, aby bolo
zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 68 ods. 1 Zák. práce bol uplatnený, ale súčasne
takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca je videný; len taká
konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke zaisťuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého

dôvodu bol so zamestnancom okamžite zrušený pracovný pomer, a že dôvod nebude možné dodatočne
meniť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom na okamžité zrušenie pomeru, pritom nie je potrebné rozvádzať
do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité zrušenie
pracovného pomeru neplatné 1en vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol
pracovný pomer zrušený.

10.3. Zákonník práce rozlišuje medzi sústavným menej závažným porušovaním povinnosti vyplývajúcej
z právnych predpisov vzťahujúcich sa k zamestnancom vykonávanej práci, závažným porušením
povinnosti a porušením povinnosti vyplývajúcej z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej
práci zvlášť hrubým spôsobom, (rozsudok Najvyššieho SR zo dňa 12.4.2001 sp. zn. 21 Cdo 3019/2000,
uverejnený v časopise Súdna judikatúra roč. 2002, pod č. 56). Porušenie povinnosti vyplývajúcej z

právnych predpisov vzťahujúcich sa k zamestnancom vykonávanej práci najvyššej intenzity (závažným
spôsobom) je potom dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru alebo na výpoveď z
pracovného pomeru.

10.4. Ak vznikne - tak ako v prejednávanej veci - pochybnosť o obsahu právneho úkonu z hľadiska

určitosti alebo zrozumiteľnosti, treba sa pokúsiť pomocou výkladu právneho úkonu o odstránení takej
nejasnosti (§ 35 ods. 2 obč. zák.). Podľa ustálenej judikatúry súdov výklad právneho úkonu môže
smerovať len k objasneniu toho, čo v ňom bolo skutočne prejavené, a vôľa konajúceho sa pri výklade
právneho úkonu vyjadreného slovami uplatní, len ak nie je v rozpore s jazykovým prejavom; uvedené
však neznamená, že by sa malo lipnúť len na doslovnom význame použitých výrazov, pretože zmyslom

výkladu je zistenie skutočného zámeru konajúceho v prejave vôle. Tieto pravidlá sa použijú aj pri
výklade písomného právneho úkonu, vrátane takého, ktorý možno platne urobiť len písomne. V prípade,
že nejasnosť právneho úkonu nemožno odstrániť ani pomocou výkladu prejavu vôle, je právny úkon
neplatný (§37 ods. 1 obč. zák.). Pomocou výkladu právneho úkonu pritom nie je dovolené meniť zmysel
aobsahinakjasnéhoprávnehoúkonu,aninemožno„nahradzovať“alebo„dopĺňať“vôľu,ktorúkonajúciv

rozhodnom čase nemal alebo ktorú síce mal, ale ktorú neprejavil ( rozsudok Najvyššieho súdu zo 14. 10.
1996, sp. zn. 3 Cdon 946/96, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk roč. 1997, pod č. 29).

10.5. Vzhľadom na prevedené dokazovanie mal súd za preukázané, že pokiaľ ide o jednotlivé dôvody
uvedené žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru:

10.6. Časť dôvodov je neurčitá, nejasná, čo sa nepodarilo odstrániť vykonaným dokazovaním ani v
konaní a preto v týchto častiach je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, ide o dôvody -
„Opakovane ste uvádzali (predpokladáme naučená z konšpiračných zdrojov) ničím nepodložené
tvrdeniaresp.hoaxy,ktorésúvrozporesplatnýmiopatreniamihlavnéhohygienikaSRanavyšeneúctivé

voči Vašim kolegom - ostatným zamestnancom, ktorí rešpektujú nové pravidlá za účelom ochrany nás
všetkých“ (bod 1., veta druhá). Tento dôvod nebol bližšie konkretizovaný. Výpoveďou svedkov v konaní
vypočutých nebolo preukázané, že by dňa 29.10.2020 žalobkyňa opakovane uvádzala nepravdy a
ničím nepodložené tvrdenia a navádzala ostatným pracovníkov, aby nenosili rúška. Toto nevyplynulo z
výpovede Ing. Z. a ani svedka M.. Svedok U. sa vyjadril, že nebol svedkom, že by žalobkyňa nabádala

svojich kolegov, aby nenosili rúško, pri rozdeľovaní práce povedala, že je to blbosť, alebo niečo v tomto
znení, nepotvrdil však, či sa takto vyjadrila dňa 29.10.2020.
„Opakovane na Vás dostávame sťažnosti, že sa správate hrubo a urážlivo voči ostatným
zamestnancom - označujete ich vulgarizmami, čo vyvoláva zlú atmosféru na pracovisku medzi ostatnými
zamestnancami“ (bod 3.), v okamžitom skončení nebolo konkretizované o aké hrubé a urážlivé

správanie zo strany žalobkyne malo ísť voči ostatným pracovníkom, kedy, v akom časovom rozmedzí,
aké vulgarizmy mali byť použité a v čom to malo vyvolať a kedy zlú atmosféru na pracovisku. Ani
vykonaným dokazovaním na pojednávaní, ani vo svojich vyjadreniach toto nebolo zo strany žalovaného
konkretizované.10.7. Časť dôvodov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru nebolo preukázaných
„Vaším svojvoľným a nezodpovedným správaním ste ohrozili zdravie ostatných zamestnancov a

nerešpektovali celoštátne pravidlá nosenia rúška v čase pandémie“ (bod 1., veta štvrtá). Žalovaný
nepreukázal, že žalobkyňa priamo ohrozila zdravie ostatných pracovníkov dňa 29.10.2020 a taktiež v
predchádzajúcom období.
„a taktiež podnecovala na to ostatných zamestnancov.“ (koniec 1. vety bodu 1.) žalovaný predložil
Čestné prehlásenie zo dňa 29.10.2020 podpísané 11 pracovníkmi s prehlásením, že boli svedkami,

ako žalobkyňa odmieta nosiť rúško a navádzala ostatných zamestnancov, aby tiež nenosili a porušovali
interné pravidlá nosenia rúšok. Z tohto čestného prehlásenia nevyplynulo, kedy sa tohto mala dopúšťať
žalobkyňa, akým konkrétnym konaním mala podnecovať ostatných pracovníkov, aby nenosili rúško.
Podľa výpovede svedka U. iba vyjadrila svoj názor, že je to blbosť, pričom svedok neuvádzal, že by
konkrétne navádzala ostatných pracovníkov, aby rúško nenosili.
„Z uvedeného dôvodu bola na Vás privolaná policajná hliadka a boli ste vykázaná z pracoviska.“ (bod

1., veta tretia), z výpovede T.. Z. vyplynulo, že dňa 29.10.2020 vykázal žalobkyňu zo závodu, nakoľko
stála na vrátnici, zavolal policajtov a bolo to postúpené na regionálny úrad. Z rozhodnutia Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva v L. vyplynulo, že rozhodnutím č. D1/2021/00279 zo dňa 24.08.2021
bolo zastavené konanie voči obvinenej C. N. vo veci uloženia s odôvodnením, že nebolo jednoznačne a
bez dôvodných pochybností preukázané naplnenie objektívnej stránky priestupku na úseku verejného

zdravotníctva .

10.8. „dňa 29.10.2020 ste odmietala na pracovisku nosiť rúško podľa opatrenia ÚVZ SR: Povinnosť nosiť
rúška od 15.10.2020 (OLP/8323/2020) a to vedome aj s upozornením nadriadeného“ (bod 1., začiatok
prvej vety), žalobkyňa potvrdila, že na pracovisku nenosila rúško, podľa jej tvrdenia zo zdravotných

dôvodov. Ing. Z. potvrdil, že mu oznámil svedok M., že dňa 29.10.2020 žalobkyňa chodila po hale a
hovorila,abynenosilirúško,čosvedokM.všaknepotvrdil.Tentovypovedal,žepojehopríchodedopráce
mu majster povedal, že žalobkyňa zase nechce nosiť rúško, preto ju dal bokom, aby na neho počkala.
„Pracovnú disciplínu ste závažne porušili inými porušeniami dňa 29.10.2020, konkrétne tým, že ste si
nahrávalirozhovorriaditeľaspoločnostiT..Z.bezjehosúhlasuvzasadacejmiestnosti,kdeVámsasnažil

vysvetliť za prítomnosti svedka, že pravidlá nosenia rúšok sú celoštátnymi opatreniami, ktoré musí naša
spoločnosť dodržiavať a kontrolovať ich dodržiavame zamestnancami“ (bod 2.). Žalobkyňa poprela, že
by si rozhovor nahrávala, svedok M. potvrdil, že videl, ako dala telefón na stôl a pustila nahrávanie, na
čo upozornil T.. Z..

10.9. Vzhľadom na vyššie uvedené, bolo preukázané, dôvody skončenia pracovného pomeru v bode
3. a v časti bodu 1. boli neurčité a pre nejasnosť právneho úkonu nebolo ani možné toto odstrániť
pomocou výkladu prejavu vôle, preto v týchto častiach je právny úkon neplatný. V konaní bolo z dôvodov
skončenia pracovného pomeru preukázané, že žalobkyňa dňa 29.10.2020 nemala na pracovisku rúško,
bola vykázaná svedkom T.. Z. z pracoviska, následne sa zdržiavala na vrátnici, kde bola zavolaná

polícia.Uvedenékonaniebolopredmetompriestupkovéhokonania,Regionálnyúradverejnéhozdraviav
Leviciach rozhodol o zastavení konania z dôvodu, že nebolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností
preukázané naplnenie objektívnej stránky priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Taktiež bolo
preukázané, že si žalobkyňa nahrávala rozhovor s T.. Z.. Súd neposúdil tieto dve konania žalobkyne
tak, že by išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku ktorého mohol žalovaný ako

zamestnávateľ so žalovanou okamžite skončiť pracovný pomer.

10.10. Súd zo zhora uvedených dôvodov žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovaným zo dňa 29.10.2020 je neplatné a pracovný pomer trvá.

10.11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok
- zákon č. 160/2015 Z. z.) a žalobkyni, ktorá bola v spore úspešná, priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o konkrétnej sume tejto náhrady rozhodne tunajší súd
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

11. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním v celom rozsahu napadol len žalovaný, domáhajúci
sa jeho zmeny tak, aby podaná žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá a aby jemu bola priznaná
náhrada trov celého konania v plnom rozsahu, keď súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov
vyčítal to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jehorozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody v zmysle ust. §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). V dôvodoch odvolania poukázal na to, že nemal inú možnosť, ako
pracovný pomer so žalobkyňou ukončiť okamžite, keďže žiadne iné pracovnoprávne opatrenia neboli

objektívne možné a mal záujem ochrániť ostatných zamestnancov. Rozhodnutie v celom rozsahu
považuje za nezákonné a arbitrárne, lebo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazné prostriedky,
resp. úplne odignoroval dôkazy v jeho prospech a neaplikoval správne stabilizovanú judikatúru súdov
a odbornú literatúru. Nestotožňuje sa s formalistickým rozhodovaním súdu konštatujúceho údajnú
neurčitosť dôvodov okamžitého skončenia, keď podľa jeho názoru OSPP spĺňa všetky náležitosti

platného právneho úkonu, najmä § 70 Zákonníka práce ako aj všeobecných ustanovení OZ týkajúcich
sa právnych úkonov. Dôvody OSPP podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP boli jasne a určito vymedzené do
3 bodov predmetného okamžitého skončenia, keď v prípade uvedených bodov sa jedná o samostatné
a oddeliteľné body obsahujúce skutkové odôvodnenie navzájom sa nepodmieňujúce (nepodmieňujú
platnosť ostatných dôvodov), keď má za to, že samotný 1. bod odôvodnenia OSPP je absolútne
dostačujúci na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne a preto posudzovanie určitosti

zvyšných bodov je len čisto akademická záležitosť nemajúca relevanciu pre tento spor, keď prípadná
vadnosť zvyšných bodov nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu ako celku. Primárnym dôvodom
jeho OSPP zo dňa 29. 10. 2020 bolo opakované odmietanie nosenia rúška dňa 29. 10. 2020 zo
strany žalobkyne, v rozpore s opatrením Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) č. OLP/8323/2020.
V tomto bode konkrétne vymedzil konkrétne porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou (povinnosť

nosenia rúška podľa opatrenia ÚVZ), konkrétne vymedzenie dátumu porušenia (dňa 29. 10. 2020),
konkretizáciu intenzity správania žalovanej (odmietala na pracovisku a to opakovane), konkrétne
vymedzenie subjektívnej stránky konania žalobkyne (konala vedome aj s upozornením nadriadeného)
a konkretizáciu ďalšieho sprievodného správania žalobkyne (podnecovanie ostatných zamestnancov,
aby rúško nenosili), keď všetky podstatné a relevantné skutočnosti uvedené v prvej vete 1. bodu OSPP

boli riadne preukázané dôkaznými prostriedkami. Nad rámec zákonných náležitostí uviedol aj ďalšie
sekundárne sprievodné prejavy správania žalobkyne (v druhej až štvrtej vete 1. bodu), avšak súd sa
venoval vo svojom odôvodnení posúdením týchto sekundárnych častí 1. bodu a úplne odignoroval
relevantné právne posúdenie samostatnej podstaty skutku žalobkyne vymedzenej v prvej vete 1. bodu
OSPP. Odcitujúc znenie 1. bodu OSPP uviedol, že je z neho zrejmé, aký bol primárny dôvod OSPP a

to už pri použití úplne základného gramatického výkladu nepripúšťajúceho vznik žiadnych pochybností.
Prvoinštančný súd odcitoval judikované právne vety, ktoré sú notorietami k predmetu sporu, avšak
tieto notoriety vôbec neaplikoval na tento spor správne, ale výlučne svojvoľne, arbitrárne a izolovane
vykladal len sekundárne časti OSPP. K odseku 17.1. (10.6.) odôvodnenia rozsudku uviedol, že je úplne
sekundárne a nemôže spôsobovať neurčitosť celého 1. bodu okamžitého skončenia vymedzeného už

v prvej vete tohto bodu, keď v ďalších vetách len rozvinul ďalšie správanie žalobkyne na pracovisku,
teda nešlo o izolovanú špecifikáciu dôvodu OSPP, ale o doplňujúcu, keď tieto sekundárne prejavy
správania žalobkyne boli v konečnom dôsledku aj preukázané svedkom U. a čestným prehlásením
zamestnancov. K odseku 17.2. (10.7.) odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že toto odôvodnenie považuje
za nezrozumiteľné, arbitrárne a v zjavnom rozpore s dôkaznými prostriedkami (že nebolo preukázané,

že žalobkyňa priamo ohrozovala zdravie ostatných zamestnancov dňa 29. 10. 2020), lebo v tom čase
už bola celosvetovo oficiálne vyhlásená pandémia COVID - 19 a túto sprevádzali rôzne reštriktívne
opatrenia zo strany štátu s cieľom predchádzania jej šírenia, keď poukazuje na Nález Ústavného súdu
SR zo dňa 14. 10. 2020 sp. zn. PL.ÚS 22/2020-104 o tom, že vyhlásenie núdzového stavu na území
SR s účinnosťou od 01. 10. 2020 uznesením vlády SR č. 587 z 30. 09. 2020 je v súlade s Ústavou

SR. Skutočnosť, že COVID - 19 je vážnym ochorením je všeobecne známou skutočnosťou, preto s
odkazom na čl. 11 ods. 4 a § 186 ods. 1 CSP sa takéto všeobecne známe skutočnosti nedokazujú, preto
považuje za neprípustné, aby súd prvej inštancie tvrdil, že nepreukázal ohrozovanie zdravia ostatných
zamestnancov zo strany žalobkyne. Jeho povinnosťou bolo preukázať len to, že žalobkyňa rúško nosiť
odmietala a teda už nenosením rúška ohrozovala zdravie ostatných zamestnancov, lebo mohla byť

bezpríznaková a mohla ochorenie v rámci jeho prevádzky šíriť a tým mu spôsobiť zatvorenie celej
prevádzky. Nenosenie rúška žalobkyňou bolo preukázané jej výsluchom dňa 17. 03. 2022, výsluchom
svedkov T.. M. a U. rovnako dňa 17. 03. 2022 a čestným prehlásením zamestnancov na č. l. 50
(datované 29. 10. 2020). Interpretácia súdu ohľadom čestného prehlásenia je absolútne izolovaná,
navyše bez akéhokoľvek základu na jeho ťarchu, keď súd sa v odôvodnení rozhodnutia v bode 17.3.

(10.8.) vôbec nezaoberal skutočnosťou, že tento dôkazný prostriedok nebol žalobkyňou nijako vyvrátený
- nebol predložený dôkaz opaku, t. j. bolo preukázané, že 11 zamestnancov potvrdilo, že žalobkyňa ku
dňu 29. 10. 2020 rúško nosiť odmietala a k jeho nenoseniu navádzala aj ostatných zamestnancov s
dôsledkom porušenia interných pravidiel nosenia rúšok. V tomto bode odôvodnenia tiež súd chaotickya nesystematicky cituje časť prvej vety 1. bodu OSPP, hoci sa touto časťou mal zaoberať v poradí
ako prvou, ak mal v úmysle systematicky a dôsledne sa zaoberať určitosťou dôvodov okamžitého
skončenia, keď navyše sa touto časťou zaoberá veľmi stroho, neuvádza žiadnu svoju právnu úvahu

aplikovanú na odôvodnenie ne/určitosti okamžitého skončenia. V rozpore s judikatúrou uvádzanou ním
vo vyjadrení k žalobe súd prvej inštancie k posúdeniu závažnosti porušenia pracovnej disciplíny vyslovil
právny názor, že správanie žalobkyne intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny nedosiahlo,
hoci bolo preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o povinnosti nosiť rúško, rúško nosiť odmietala
opakovane, jej správanie malo reálny negatívny vplyv na správanie aj celého pracovného kolektívu, že

správanie žalobkyne sa nedalo (ním) riešiť iným alternatívnym riešením a že žalobkyňa takto konala
v čase vyhlásenia núdzového stavu. S poukazom na preukázané skutočnosti má za to, že nie je
spravodlivé od neho očakávať, aby uplatnil voči žalobkyni miernejší prostriedok ukončenia pracovného
pomeru, a to predovšetkým vzhľadom na arogantný a sebecký prístup a správanie žalobkyne voči
svojim kolegom a na negatívny vplyv jej správania na iných zamestnancov pri jeho snahe realizovať
štátom vynucované nariadené opatrenia. Nemôže obstáť právne posúdenie správania žalobkyne ako

nie závažného porušenia pracovnej disciplíny, takúto formu posudzovania zo strany súdu považuje za
úplne odtrhnutú od reality, v ktorej v danom čase spoločnosť bola, keď on nemal ako inak vynútiť, aby
žalobkyňa opatrenia štátu rešpektovala a táto tak konala opakovane. Rozhodovanie súdu by nemalo
byť len akademické bez zohľadnenia praktických dôsledkov, keď aj sám konajúci súd si nedokázal
urobiť poriadok so žalobkyňou na pojednávaní dňa 28. 09. 2021 (žalobkyňa opakovane odmietala

mať rúško na pojednávaní napriek upozorneniu sudkyne); je potom veľmi nepresvedčivé rozhodovanie
súdu, ktorý si sám nevedel vymôcť dodržiavanie hygienických pravidiel voči žalobkyni, no na druhej
strane posúdil identické správanie žalobkyne na jeho pracovisku ako menej závažné. Apeluje preto na
odvolací súd, aby našiel rozumné a spravodlivé rozhodnutie, keď takého sa nedočkal ani zo strany
Regionálneho úradu verejného zdravotníctva (RÚVZ) Levice, keď štát prenechal bremeno vynucovania

opatrení primárne na zamestnávateľoch a keď právne posúdenie určitosti právneho úkonu je v rozpore
so stabilizovanou judikatúrou.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Podstatasporujevtom,žezvymyslených,účelových,nepresných,neurčitých,vágnychakonšpiračných

dôvodov zamestnávateľ zjavne nezákonne skončil pracovný pomer dlhoročnej a spoľahlivej svojej
zamestnankyne, keď v celej jeho argumentácii sa jedná o neurčité, vymyslené a fabulujúce tvrdenia,
ktoré nemajú žiadny reálny základ podložený dôkazmi, teda sa jedná len o subjektívne dojmy
právneho zástupcu žalovaného, nemajúce základ v právnom poriadku SR. Všetky tri dôvody skončenia
pracovného pomeru jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti nenapĺňajú stupeň intenzity závažného

porušenia pracovnej disciplíny, naviac sú neurčité a nezrozumiteľné. Iluzórna povinnosť nosenia rúška
bola právoplatne vyvrátená rozhodnutím RÚVZ Levice a nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia
o tom, že sa nedopustila ako zamestnankyňa protiprávneho konania je nerešpektovaním základných
princípov právneho štátu a sústavy štátnych orgánov. Ak jej konanie nebolo protiprávne, tak nebolo
protiprávne ani 29. 10. 2020, ani nikdy, to že odmietala niečo, čo pre ňu nebolo záväzné a neukladalo

jej povinnosť predsa nie je nič zlé a už vôbec nie protiprávne a namieta, že by podnecovala aj
ostatných zamestnancov, keď ide o nepodložené a konšpiračné tvrdenie zástupcu žalovaného. Súd
veľmi správne a hospodárne postupoval, ak bližšie nerozoberal a právne nevyhodnocoval predmetný
skutok nenosenia rúška, pretože to vykonal špecializovaný štátny orgán majúci to v kompetencii a to
ÚVZ SR a RÚVZ Levice. Zástupca žalovaného neuvádza žiadne dôkazy a vedecky podložené dáta

a relevantné štatistiky k pandémii COVID - 19, žiadne ohrozenie z jej strany nebolo a nebolo ani
preukázané, pretože nemôže platiť prezumpcia chorobnosti, t. j., že človek je chorý, ak nepreukáže
opak. Bola zdravá a netrpela žiadnym ochorením a preto v zmysle Zákonníka práce a pracovnej
zmluvy prácu vykonávať chcela. Čestné prehlásenie od 11 zamestnancov bolo vyhotovené účelovo a
pod nátlakom nadriadených zamestnancov podpísané zo strachu, keď jej návrh na vypočutie týchto

zamestnancov súd vyhodnotil ako nehospodárny. Zástupca žalovaného sa snaží povedať, že ak
vláda vyhlási núdzový stav, môžu byť porušované základné ľudské práva, občianske slobody a práva
zamestnancov bez adekvátneho právneho predpisu? Vyhlásenie núdzového stavu je len ústavnoprávny
rámec, ale povinnosti možno ukladať len Ústavou SR predpokladaným spôsobom, keď právny poriadok
SR platil aj počas núdzového stavu. Prezentované názory zástupcu žalovaného považuje za jeho

konšpiračné teórie prezentujúce jeho vlastné myšlienkové pochody, ako si on realitu predstavuje, keď
aj jeho správanie na pojednávaniach nebolo v súlade s etikou, bolo infantilné a neprofesionálne a voči
zúčastneným arogantné a agresívne, keď ona sa správala slušne a dôstojne. K ostatným vyjadreniam
v odvolaní sa ani nevie konkrétne vyjadriť pre ich neurčitosť, iluzórnosť a vágnosť, celé odvolanie jevypracované v duchu subjektívnych dojmov a má za to, že zamestnávateľ ako aj jeho zástupca sa
nechali vtiahnuť do mediálneho ošiaľu s názvom COVID - 19.

13. K podanému vyjadreniu žalobkyne sa následne vyjadril žalovaný, zotrvávajúc na svojej argumentácii
z podaného odvolania a popierajúc argumentáciu žalobkyne z jej vyjadrenia, keď v podstate rovnakým
spôsobom sa následne vyjadrovala aj žalobkyňa k tomuto vyjadreniu žalovaného.

14. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (keď nepovažoval za potrebné doplnenie alebo
zopakovanie dokazovania), pričom viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť ako rozhodnutie vo výroku vecne správne, keď súčasne o trovách odvolacieho konania rozhodol
v zmysle ust. § 396 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorého nároku bude následne konať a rozhodovať súd

prvej inštancie.

15. V danej veci je predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru (OSPP) zo strany žalovaného ako zamestnávateľa voči žalobkyni ako zamestnankyni
uskutočnené písomným podaním žalovaného dňa 29. 10. 2020, v ktorom žalovaný poukázal na ust.

§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, keď
skutkové vymedzenie dôvodov OSPP špecifikoval v troch bodoch, keď bod 1. obsahuje štyri samostatné
vety, pričom medzi stranami nebolo sporné riadne doručenie OSPP, existencia pracovného pomeru
žalobkyne u žalovaného a vyjadrenie nesúhlasu žalobkyne s OSPP žalovaného, s požiadavkou trvania
jej pracovného pomeru u žalovaného. Súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel, keď časť dôvodov

pre OSPP vzhliadol neurčitou - nejasnou, s následkom čiastočnej neplatnosti tohto právneho úkonu
v týchto častiach, a časť dôvodov nemal preukázaných, keď za určité dôvody skončenia pracovného
pomeru ako aj za preukázané dôvody považoval dôvody špecifikované v prvej vete bodu 1. a v bode
2., že žalobkyňa dňa 29. 10. 2020 na pracovisku nemala rúško a že si nahrávala (toho istého dňa)
rozhovor s T.. Z. (bez jeho súhlasu), pričom však tieto dve konania žalobkyne neposúdil tak, že by

išlo (z jej strany) o závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku ktorého mohol žalovaný ako
zamestnávateľ so žalobkyňou pracovný pomer skončiť okamžite, na základe čoho podanej žalobe
žalobkyne vyhovel a ako úspešnej v spore jej priznal aj náhradu trov konania. Vychádzajúc z obsahu
podaného odvolania žalovaného mal odvolací súd za to, že žalovaný považuje za opodstatnený ako
dôvod pre OSPP skutok vymedzený v prvej vete bodu 1. jeho OSPP, ktorý považuje za absolútne

dostačujúci a primárny pre platnosť jeho OSPP, keď už nad rámec zákonných náležitostí OSPP v
uvedenej prvej vete bodu 1. uviedol aj ďalšie sekundárne sprievodné prejavy správania žalobkyne
(vo vetách dva až štyri bodu 1.), o ktorých však v odvolaní netvrdí (rovnako ako o skutkových
okolnostiach uvedených v bode 2. a 3. jeho OSPP) to, že by same o sebe boli opodstatnené pre
(platné) skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou formou OSPP, keď primárne k vete prvej bodu

1. OSPP i rozvíja svoje odvolacie dôvody podľa neho preukazujúce úplnosť vymedzenia skutkového
dôvodu a posúdenie konania žalobkyne ako závažného porušenia pracovnej disciplíny, k čomu dodáva,
že ku konaniu žalobkyne došlo v čase núdzového stavu, opakovane a on inú možnosť (ako ukončiť
pracovný pomer so žalobkyňou OSPP) nemal, keďže žiadne iné pracovnoprávne opatrenia (z jeho
strany) neboli objektívne možné a keď rozhodovanie súdu by malo byť rozumné a spravodlivé a nielen

akademické bez zohľadnenia praktických dôsledkov súdneho rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného
preto odvolací súd uvádza, že skutkové okolnosti OSPP vymedzené v bodoch 2. a 3. ako aj vo vetách
dva až štyri bodu 1. OSPP nepovažuje (rovnako ako súd prvej inštancie a tiež aj samotný žalovaný) za
opodstatnené pre platné skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného formou OSPP. Ako súd
prvej inštancie v bode 15. (10.3.) odôvodnenia svojho rozhodnutia správne uviedol, použitie ukončenia

pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom formou OSPP sa aplikuje - je opodstatnené
(platné) len pri porušení povinností zamestnancom najvyššej intenzity (závažným spôsobom), teda
ide o výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru pre prípady, keď s ohľadom na porušenie
pracovnej disciplíny zamestnancom nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať iný spôsob
ukončenia pracovného pomeru zamestnanca (výpoveďou), s trvaním jeho pracovného pomeru ešte

nejaký čas po závažnom porušení pracovnej disciplíny. Nahrávanie rozhovoru žalobkyne s prokuristom
žalovaného bez jeho súhlasu je síce neprípustné s ohľadom na ochranu osobnostných práv prokuristu
v zmysle Občianskeho zákonníka, avšak nemožno ho považovať za porušenie pracovnej disciplíny
a to najvyšším - závažným spôsobom, keďže s bezprostredným výkonom povinností žalobkyne akozamestnanca voči žalovanému nesúvisí a vplyv na plnenie si jej povinností zamestnanca vo vzťahu
k zamestnávateľovi vplyv nemalo. Skutkové okolnosti uvedené v bode 3. a vo vetách dva až tri bodu
1. sú len všeobecné bez náležitej konkretizácie, kedy a akým spôsobom k uvedenému konaniu malo

prísť. Z vykonaného dokazovania, i s prihliadnutím k rozhodnutiam RÚVZ Levice a ust. § 194 Civilného
sporového poriadku, nemožno dospieť k záveru, že by žalobkyňa s ohľadom na svoj zdravotný stav
skutočne zdravie ostatných zamestnancov spoločnosti ohrozila (jej pozitivita na COVID - 19 preukázaná
nebola), ako to je uvedené vo štvrtej vete bodu 1., dopad konania žalobkyne (nenosením rúška) na
iných zamestnancov žalovaného OSPP neuvádza. Odmietanie nosenia rúška na pracovisku podľa

opatrenia ÚVZ SR porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou predstavovalo, že by sa však malo jednať
o opakované konanie žalobkyne aj v iný deň však z vety prvej bodu 1. OSPP nevyplýva (aj sám žalovaný
v podanom odvolaní v bode 7. pod písmenom b/ a c/ uvádza ako dátum porušenia disciplíny len deň 29.
10. 2020), keď z výpovede svedkov v konaní nebolo preukázané, že by k nenoseniu rúška podnecovala
aj ostatných zamestnancov žalovaného. Ani z predloženého čestného prehlásenia nevyplýva časové
vymedzenie toho, kedy a tiež akým konkrétnym spôsobom mala žalobkyňa k nenoseniu rúška navádzať

ostatných zamestnancov. Odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) nenosenie rúška žalobkyňou
na pracovisku (len) dňa 29. 10. 2020 preto za závažné porušenie jej pracovnej disciplíny nepovažuje,
OSPP žalobkyne žalovaným preto považuje za neplatné a rovnako nesúhlasí s názorom žalovaného
o tom, že nemal možnosť vec riešiť inak, keďže podľa názoru odvolacieho súdu mal možnosť (pri
zistení nenosenia rúška) žalovanú vykázať z pracoviska, s vykázaním jej absencie v práci, keď pri

opakovaných konaniach a absenciách žalobkyne v ďalších dňoch mohol ako dôvod pre OSPP použiť
neospravedlnené absencie žalobkyne v práci (po tom, čo by bola z práce vykázaná, resp. do nej
nevpustená pre nenosenie rúška). Odvolaciemu súdu neprináleží riešiť zákonnosť a ústavnosť prijatého
opatrenia ÚVZ SR, avšak platí všeobecná zásada o zákonnosti a správnosti rozhodnutí orgánov štátu
až dovtedy, pokiaľ nesprávnosť či nezákonnosť nebola riadnym (zákonom upraveným) spôsobom

vyvrátená. S ohľadom na uvedené odvolací súd sa s argumentáciou žalobkyne k otázke existencie či
neexistencie jej povinnosti nosiť rúško nezaoberal a mal túto jej povinnosť za preukázanú a zo strany
žalovaného ako zamestnávateľa právom vyžadovanú, keďže bolo povinnosťou žalovaného (s ohľadom
i na jemu hroziace sankcie) rozhodnutie ÚVZ SR realizovať v praxi a teda ani prípadná nezákonnosť
tohto rozhodnutia nemôže byť pripísaná na jeho neprospech (ťarchu).

16. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).