Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/185/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4409203093
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4409203093.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcov: 1. P. I., nar. XX. XX. XXXX,
bytom F., 2. S. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., 3. Q. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., L. A. XXXX/
XX a 4. P. S., nar. XX. . XX. XXXX, bytom F., A. XXXX/XX, žalobcovia v 1. až 4. rade všetci zastúpení
JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom so sídlom Bratislava, Dostojevského Rad 1, proti žalovaným:

1. P.. F. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., O. A.. XX, 2. B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., O. A. XX,
3. Prešporská realitná spoločnosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Horská 13/C, IČO: 35 804 912, 4. P..
D. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., W. X, žalovaní v 1. až 4 rade všetci zastúpení JUDr. Borisom
Bohunským, advokátom so sídlom Bratislava, Kozia 20, 5. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., N. I. X a
6. Q. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX, zastúpený Advokátska kancelária Stoklasa & Stoklasová
s. r. o., so sídlom Nitra, Farská č. 25, IČO: 36 856 282, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.

Tomáš Stoklasa, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov v 1 - 4. rade proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25.05.2018, č. k. 5C/68/2009-674, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III. a IV. mení tak, že
žalovaným v 1. až 4. rade nepriznáva náhradu trov konania.

Žalobcom v 1. až 4. rade nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalovanému v 1. rade, žalovanému v 2. rade,
žalovanému v 3. rade a žalovanému v 4. rade každému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom
v 1. až 4. rade v rozsahu 100% (výroky I. - IV.). Žalobcom v 1. až 4. rade priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v 5. rade a to v rozsahu 100% (výrok V.).

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia v 1. až 4. rade sa žalobou zo dňa 17.03.2009
domáhali voči žalovaným v 1. až 5. rade určenia neplatnosti prevodu vlastníctva nehnuteľností a to
rodinného domu súp. č. XX v kat. úz. O., postaveného na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X - záhrady
a tiež rodinného domu súp. č. XXX v kat. úz. O., postaveného na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/
X - zast. plochy a nádvoria, taktiež určenia neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovaným
v 1. až 5. rade a určenia ich vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam. Uznesením zo dňa

14.07.2011, č. k. 5C/68/2009-209 bola pripustená zmena žaloby a predmetom konania sa stalo určenie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a ich vydanie žalobcom, pričom žalobcovia podaním
zo dňa 11.04.2014 žalobu voči žalovaným v 1. až 5. rade zobrali späť, z ktorého dôvodu uznesením
zo dňa 21.04.2015, č. k. 5C/68/2009-396 bolo konanie voči žalovaným v 1. až 5. rade zastavené. Na
odvolanie žalobcov proti tomuto uzneseniu v časti o náhrade trov konania, odvolací súd uznesením zo
dňa 30.06.2016, č. k. 6Co/400/2015-411 predmetné uznesenie, okrem jeho zastavujúcej časti, zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Voči žalovaným v 1. až 5. rade konanie bolo
právoplatne zastavené dňom 22.05.2015. Konštatoval, že ako okresný, tak i odvolací súd v doterajšíchsvojich rozhodnutiach o trovách konania zastaveného voči žalovaným v 1. až 5. rade postupovali podľa
ustanovení v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku, pričom v súčasnosti civilné
sporové konanie upravuje zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) platný a

účinný od 01.07.2016. V zmysle § 470 ods. 1 CSP preto pri svojom rozhodnutí aplikoval ust. § 256 ods.
1, 2, § 262 ods. 1, 2 a § 257 CSP. Zdôraznil, že konanie vo veci samej voči žalovaným v 1. až 5. rade
bolo právoplatne zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby ku dňu 22.05.2015. Mal za to, že vo vzťahu
k žalovaným v 1. až 4. rade bola žaloba nepochybne vzatá späť bez preukázania dôvodnosti podanej
žaloby voči ním, z ktorého dôvodu zastavenie konania procesne zavinili žalobcovia v 1. až 4. rade, čím

bol daný dôvod pre priznanie im náhrady trov konania. Následne v intenciách zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré podľa § 257 CSP
umožňuje súdu žalovaným náhradu trov konania nepriznať. Akcentoval, že v § 257 CSP je upravená
odchýlka od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní
o náhrade trov konania. Ide o výnimočné ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o
náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadoch a zároveň

má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, pričom úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Vychádzajúc z dôvodov čiastočného späťvzatia žaloby voči žalovaným v 1. až. 5. rade a z následného
zastavenia konania, považoval za nesporné, že pokiaľ ide o žalovaného v 5. rade, tento procesne zavinil
zastavenie konania voči jeho osobe, pretože až po začatí konania došlo k prepisu vlastníckeho práva v

katastri nehnuteľností zo žalovaného v 5. rade na žalovaného v 6. rade z dôvodu dražby nehnuteľností.
Žalovaný v 5. rade, ktorý bol pôvodne pasívne legitimovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností
zapísaných na liste vlastníctva v čase podania žaloby spôsobil, že žaloba voči nemu bola z dôvodu
zániku jeho vecnej pasívnej legitimácie vzatá späť a konanie voči nemu zastavené. Preto žalobcom v
1. až 4. rade voči nemu priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP, keď nemal

preukázané, že na strane žalovaného v 5. rade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu
§ 257 CSP. V prípade zastavenia konania voči žalovaným v 1. až 4. rade dospel k záveru, že zastavenie
konania procesne zavinili žalobcovia v 1. až 4. rade, z ktorého dôvodu nárok na náhradu trov v zmysle
§ 256 ods. 1 CSP prináleží žalovaným v 1. až 4. rade. Zároveň skúmal existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa na strane žalobcov, ktorú títo vyvodzovali zo svojich majetkových pomerov, ako i

osobitosti sporu a konania žalovaných v súvislosti s ich postupnými prevodmi vlastníctva k dotknutým
nehnuteľnostiam. V súvislosti so žalobcami namietaným charakterom sporu, resp. poukazovaním
na konanie žalovaných argumentoval, že žaloba o určenie platnosti právneho úkonu, resp. určenie
vlastníctva nepredstavuje výnimočný spor a to ani vo vzťahu k namietaným potupným prevodom
nehnuteľností medzi žalovanými v 1. až 4. rade, ku ktorým prevodom však došlo ešte pred začatím

konania. Naviac žalobcovia v čase začatia sporu vedeli, kto bol v tom čase ako vlastník nehnuteľnosti
zapísaný v liste vlastníctva a vedeli od koho a akým titulom ich žalovaný v 5. rade mal nadobudnúť,
a pokiaľ by sa od počiatku domáhali určenia vlastníctva voči žalovanému v 5. rade ako v evidencii
nehnuteľností vedenému vlastníkovi, neboli by žalovaným v 1. až 4. rade trovy vznikli. Poznamenal, že
aký typ žaloby, s akým petitom, s akým okruhom účastníkov na strane žalovaných žalobcovia podali,

bolo len na ich dispozičnom uvážení, keď disponujú predmetom konania a označujú jeho účastníkov,
čomu korešponduje aj zodpovednosť žalobcov za prípadné nesprávne žalovanie veci s nesprávnym
okruhom účastníkov, ktoré si následne vynúti úpravu petitu aj okruhu účastníkov konania. Žalobcovia
zastúpení právnym zástupcom tak postupnými procesnými návrhmi spôsobili zastavenie konania voči
žalovaným v 1. až 4. rade bez toho, že by títo žalovaní svojim správaním, konaním a postojom k sporu

po začatí konania zavinili zastavenie konania. Bolo to rozhodnutie samotných žalobcov podať žalobu
aj voči nim, a preto ich procesný postup v konaní bez ohľadu, z akých dôvodov, nemôže byť na ťarchu
žalovaným v 1. až 4. rade, ktorí využili svoje právo a dali sa v konaní právne zastupovať, čím im vznikli
trovy. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcov o ich sociálnych, majetkových a rodinných pomeroch,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobcovia v 1. a 2.

rade sú manželia a obaja poberatelia starobného dôchodku a žalobcovia v 3. a 4. rade sú manželia,
pričom žalobkyňa v 3. rade je poberateľkou invalidného dôchodku a žalobca v 4. rade od 01.07.2005,
t. j. takmer 13 rokov, podniká. Za situácie, že žalobcovia majú pravidelný mesačný príjem, nevzhliadol
tak dôvody hodné osobitného zreteľa s prihliadnutím na ktoré by bolo možné postupovať podľa § 257
CSP a žalovaným v 1. až 4. rade, ktorým inak vznikol nárok na náhradu trov konania tento nepriznať.

O trovách konania preto rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. až 4. rade každému
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne vyšší
súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.3. Proti tomuto uzneseniu podali žalobcovia v časti, ktorou bol žalovaným v 1. až 4. rade priznaný
voči nim nárok na náhradu trov konania (výroky I. - IV.) odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zmeny a
nepriznania náhrady trov konania žalovaným v 1. až 4. rade pre existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Tvrdili, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania čisto na základe formálneho
posudzovaniaúspechuvoveciajehorozhodnutienerešpektujevšetkyustanoveniaCivilnéhosporového
poriadku. V tejto súvislosti odkázal na čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 5 CSP, ktorými sa súd prvej inštancie neriadil.
Poukázali na to, že žalovaní sa k nim nesprávali spravodlivo, hoci im poskytli pôžičku v sume 1.020.000,-
Sk, ale ako zálohu obdržali ich dva domy a súvisiace pozemky, ktoré mali prinajmenšom trojnásobnú

hodnotu, pričom žalovaný v 1. rade ich ubezpečoval, že pôžičku nemusia splácať, kým im nevybaví
výhodný hypotekárny úver. Následne ich však žalovaný v 1. rade vyhodil na ulicu, hoci mali vtedy tri
malé deti, urobil tak tzv. svojpomocne a na základe zmlúv, o ktorých v tomto konaní bolo rozhodnuté,
že sú neplatné. Išlo tak o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu a to ani procesne v
zmysle rozhodovania o náhrade trov. Hoci sa snažili postupovať v súlade s právom a podávali návrhy
na predbežné opatrenia zákazu nakladania s nehnuteľnosťami, žalovaní nehnuteľnosti prevádzali na

ďalších žalovaných a až pri piatom žalovanom sa súdu podarilo dosiahnuť účinnosť rozhodnutia o
predbežnom opatrení. Ďalej argumentovali, že napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje súdnu prax v dobe
podávania žaloby, kedy táto nebola zjednotená, pokiaľ ide o znenie v petitu v prípadoch neplatnosti
následných prevodov. Naviac podľa katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. do 31.08.2009 nemohli
nazerať do zbierky listín o sporných nehnuteľnostiach a oboznámiť sa s úplným obsahom kúpnych

zmlúv medzi žalovanými a presvedčiť sa, či tieto neobsahujú ustanovenia, ktorých platnosť by museli
napadnúť. Žalobu podávali 20.03.2009 a z dôvodu procesnej opatrnosti boli nútení podať žalobu proti
všetkým. Žalovaní si nehnuteľnosti prevádzali medzi sebou, keď žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2.
rade sú súrodenci a žalovaný v 1. rade bol členom štatutárneho orgánu žalovaného v 3. rade, čo
svedčí o špekulatívnych prevodoch a snahe znemožniť im dosiahnutie účinného súdneho rozhodnutia

napravujúceho právny stav. Poukázali tiež na to, že žalovaný v 5. rade prinajmenšom umožnil, aby sa
ich nehnuteľnosti používali na skladovanie a možno aj výrobu omamných látok, ktoré trestné stíhanie
voči nemu bolo zastavené, avšak išlo opäť o hrubé zneužívanie práva zo strany žalovaného v 5. rade,
pričom žalovaní v 1. až 4. rade vytvorili reťazec, ktorý vyústil u žalovaného v 5. rade. Postup žalovaných
v zmysle čl. 5 CSP preto nepožíva právnu ochranu ani podľa procesných ustanovení. V dobe, kedy

došlo k ich vyhodeniu z domov sa obrátili na políciu, ktorá pomoc im však zo strany polície poskytnutá
nebola. Žalovaní v 1. až 4. rade tak voči nim využili mnohé formy zneužívania práva, ktoré súdy a polícia
nedokázali zastaviť, pričom by mali uhradiť trovy tým, ktorí právo zneužívali. Záverom poukázali na
svoje sociálne pomery, odôvodňujúce použitie § 257 CSP, keďže žalobcovia v 1. a 2. rade sú starobní
dôchodcovia s príjmom žalobca v 1. rade 149 eur mesačne a žalobkyňa v 2. rade vo výške 103 eur

mesačne, žalobca v 3. rade pracuje ako živnostník, avšak jeho zárobky sú tak nízke, že nepodlieha ani
plateniu daní a žalobkyňa v 4. rade je čiastočná invalidná dôchodkyňa s dôchodkom 104 eur mesačne,
pričom sa stará o domácnosť svojej rodiny, ako i domácnosť rodičov.

4. Žalovaní v 1. až 5. rade sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadrili.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

6. V danom prípade súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade trov konania vo vzťahu k stranám sporu,
ktoré boli účastníkmi konania do právoplatnosti jeho uznesenia o zastavení konania voči pôvodne
žalovaným v 1. až 5. rade, t. j. do 22. 05. 2015. Žalovaným v 1. až 4. rade každému voči žalobcom priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to odvolaním žalobcov napadnutými výrokmi I. až IV.

preskúmavaného uznesenia, ktoré sú predmetom i tohto odvolacieho konania. V časti, ktorou súd prvej
inštancie priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 5. rade v rozsahu 100%
uznesenie súdu prvej inštancie pre absenciu odvolania strán sporu nadobudlo právoplatnosť.

7. Ako vyplýva z obsahu spisu niet pochýb o tom, že žalobcovia sa žalobou došlou súdu prvej inštancie

dňa 20. 03. 2009 voči žalovaným v 1. až 5. rade domáhali určenia neplatnosti prevodu vlastníctva
nehnuteľností a to rodinného domu súp. č. XX v kat. úz. O. na parcele č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere XXX m2 a parcely č. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2, ako i rodinného domu č.
XXX v kat. úz. O. na parcele č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parcely č.XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 na žalovaného v 1. rade zmluvou o zabezpečení
záväzku prevodom práv zo dňa 30. 06. 2004, určenia neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1.
rade a žalovanou v 2. rade zo dňa 20. 04. 2007, kúpnej zmluvy medzi žalovanou v 2. rade a žalovanou

v 3. rade zo dňa 24. 04. 2008, kúpnej zmluvy medzi žalovanou v 3. rade a žalovanou v 4. rade zo dňa
13. 10. 2008 a kúpnej zmluvy medzi žalovanou v 4. rade a žalovaným v 5. rade zo dňa 03. 11. 2008.
Zároveň požadovali určiť, že žalobcovia v 1. rade a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci rodinného
domu súp. č. XX v kat. úz. O. na parcele č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a
parcely č. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2 a žalobcovia v 3. a 4. rade sú bezpodielový spoluvlastníci

nehnuteľností v kat. úz. O., rodinného domu súp. č. XXX a podielový spoluvlastníci, každý v 1-ici parcely
č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parcely č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere XX m2. Na návrh žalobcov došlý súdu prvej inštancie v priebehu konania dňa 26. 04.
2011, súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14. 07. 2011 č. k. 5C/68/2009-209 pripustil zmenu žaloby
tak, že predmetom konania zostalo určenie vlastníckeho práva žalobcov v 1. a 2. rade k už označeným
nehnuteľnostiam, ako i vlastníckeho práva žalobcov v 3. a 4. rade k označeným nehnuteľnostiam a

povinnosť žalovaného v 5. rade vydať tieto nehnuteľnosti žalobcom. Potom, čo v priebehu konania
žalovaný v 6. rade dobrovoľnou dražbou nadobudol vlastníctvo k sporom dotknutým nehnuteľnostiam
žalobcovia navrhli podaním zo dňa 15. 12. 2011, aby súd pripustil do konania vstup žalovaného v 6.
rade a zmenu žaloby v časti uloženia mu povinnosti vydať im nehnuteľnosti, ktorému súd prvej inštancie
vyhovel uznesením zo dňa 17. 04. 2012 č. k. 5C/68/2009-247. Vo veci samej súd prvej inštancie prvýkrát

rozhodol rozsudkom zo dňa 04. 12. 2012 č. k. 5C/68/2009-266, ktorým žalobe žalobcov vyhovel a určil,
že sú vlastníkmi označených nehnuteľností a žalovanému v 6. rade uložil povinnosť tieto im vydať, ktorý
bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2013 č. k. 25Co/104/2013-321 zrušený a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne žalobcovia podaním doručeným súdu dňa 17.
04. 2014 zobrali žalobu proti žalovaným v 1. až 5. rade späť a žiadali voči nim konanie zastaviť. Súd

prvej inštancie uznesením zo dňa 21. 04. 2015 č. k. 5C/68/2009-396 konanie voči žalovaným v 1. až 5.
rade zastavil, v ktorej časti toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 05. 2015 a žalobcom uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným v 1 až 4. rade náhradu trov konania tak ako ju
vyčíslil v enunciáte svojho rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo okrem jeho zastavujúcej časti uznesením
Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 06. 2016 č. k. 6Co/400/2015-411 zrušené a vec bola vrátená súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie o trovách konania, v časti ktorou bolo
zastavené vo vzťahu k žalovaným v 1. - 5. rade rozhodol preskúmavaným uznesením.

8. Odvolací súd prioritne upriamuje pozornosť na to, že v danom prípade ide v poradí už o druhé
rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania, ktoré bolo voči žalovaným v 1. - 5. rade

právoplatne zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcami. Vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení zo
dňa 30. 06. 2016 č. k. 6Co/400/2015-411 odvolací súd už poskytol výklad k rozhodovaniu o náhrade trov
konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 146 ods. 2 OSP platného v čase jeho rozhodovania
a dopadajúceho na prípady, kedy došlo k zastaveniu konania, ako i k aplikácii § 150 ods. 1 OSP
predstavujúceho výnimku z práva na náhradu trov konania, spočívajúcu v existencii dôvodoch hodných

osobitného zreteľa.

9. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutiajehoúčinnosti.Podľa§470ods.2vetaprváCSPprávneúčinkyúkonov,ktorénastalipredo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a teda sa použije na všetky
konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z
tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania pri uskutočňovaní jednotlivých

procesných úkonov počas konania. Plnia dôležité funkcie pri prevencii a sú zároveň aj sankciou za
neúspech v konaní, alebo za chybné vedenie konania. Za trovy konania sa považujú len tie výdavky,
ktoré vznikli od momentu začatia konania do jeho skončenia, resp., ktoré vznikli aj pred začatím konania,
ale ich vynaloženie bezprostredne súvisí s konaním.12. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia.
Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu

pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách, teda ako na strane žalobcu, tak i na strane žalovaného. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán,
ktorá zavinila, že vznikli. Pojem „ procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska
a je nevyhnutné vykladať ho komplexne a extenzívne. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom

procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré
vznikli po začatí sporu. Ide o sankčnú náhradu trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli
a ukladá sa rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil, pričom sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny
výsledoksporu.Zavinenievšakniejemožnéinterpretovaťvdoslovnomjazykovomzmysle,alevovzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu, (teda aj jej prejav vôle spočívajúci v
späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie

muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či bola žaloba podaná
dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Vo všeobecnosti
možno uviesť, že žalovaný procesne zaviní potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania
spravidla vtedy, keď sa po podaní žaloby rozhodne uspokojiť žalobcom uplatňovaný nárok. Je však
potrebné dôsledne rozlišovať medzi procesným zavinením žalovaného na potrebe podať žalobu a jeho

procesným zavinením na potrebe žalobu vziať späť s následkom zastavenia konania.

13. Odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a zo zásady zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) pri rozhodovaní o trovách konania predstavuje § 257 CSP, podľa ktorého
súd výnimočne neprizná náhradu trov, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedená právna

úprava vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v § 150 OSP a vyjadruje jedinú možnosť
prelomenia zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o trovách
konania, pričom už vo formulácii ust. § 257 CSP je expressis verbis vyjadrená požiadavka výnimočnosti
jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Umožňuje súdu, aby
v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia nepriznal náhradu trov konania

tej strane sporu, ktorej inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie tohto ustanovenia môžu byť len
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré Civilný sporový poriadok neuvádza ani exemplifikatívne, čo
však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán sporu,
ich procesný postoj, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice sudcovskej

úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania. V princípe má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti a na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie súdneho
konania a jeho výsledok.

14. Odvolací súd posudzujúc danú vec z hľadiska zhora uvedených teoreticko-právnych východísk sa

stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za situácie, keď k zastaveniu konania došlo v dôsledku
späťvzatia žaloby žalobcami voči žalovaným v 1. - 4. rade, z procesného hľadiska žalobcovia tak nesú
procesnú zodpovednosť na zastavení konania vo vzťahu k týmto žalovaným. Dôsledkom toho je, že
žalovaným tak v intenciách § 256 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcom.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania i správne následne posudzoval

splnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP, ktorej sa žalobcovia dovolávali. Pokiaľ však z ním
uvádzaných dôvodov mal za to, že na strane žalobcov nie je existencia dôvodov hodných osobitného
zreteľa, odvolací súd si tento jeho záver neosvojil.

15. Odvolací súd nespochybňuje, že predmetom sporu bola určovacia žaloba (určenie neplatnosti

prevodných zmlúv a následne len určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) a teda uplatnenie
nároku, ktorý sám osebe nepredstavuje výnimočný charakter sporu, s ktorým by bez ďalšieho mohli byť
spojené dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotné toto zistenie však bolo treba vyhodnotiť v kontexte s
ďalšími konkrétnymi okolnosťami daného prípadu, ktoré by mohli vo svojom súhrne opodstatniť aplikáciu
§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Pri posudzovaní existencie výnimočných okolností v

tomto prípade je významnou skutočnosťou, že žalobcovia si žalobou uplatnili jednak nárok na určenie
neplatnosti prevodných zmlúv, ktorými žalovaní v 1. - 5. rade postupne nadobudli vlastnícke právo k
sporom dotknutým nehnuteľnostiam pôvodne patriacim žalobcom, zabezpečujúcim im bývanie, a tiež
sa domáhali určenia, že sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. V súvislosti s petitom určenia neplatnostiprevodných zmlúv preto za strany sporu označili žalovaných, i keď ako výlučný vlastník nehnuteľností
v čase podania žaloby bol vedený žalovaný v 5. rade. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že pri
uplatnení práva žalobcov ich situácia bola sťažená i v dôsledku správania sa žalovaných v 2. - 5.

rade, keď len v roku 2008 došlo k trom postupným prevodom nehnuteľností medzi nimi. V tomto smere
dôležitosť bolo potrebné pripísať najmä skutočnosti, že žalobcovia počas celého sporu uplatnený nárok
na určenie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ich vydanie, podľa poslednej zmeny žaloby,
vyvodzovali z neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva uzatvorenej sa žalovaným v 1.
rade a následných kúpnych zmlúv realizovaných medzi žalovanými v 2. - 5. rade, čo žalovaní rozsiahlo

spochybňovali, a to i po zastavení konania voči nim v pozícii intervenientov na strane žalovaného v 6.
rade (okrem žalovaných v 2. a 5. rade). Ako plynie z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
03. 05. 2018 č. k. 5C/68/2009-626 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 02. 2020
č. k. 6Co/184/2018-739 tvrdenia žalobcov boli opodstatnené, keď v rámci vyriešenia predbežnej otázky,
boli všetky označené prevodné zmluvy posúdené ako neplatné a v konečnom dôsledku žalobcovia boli
v spore úspešní, i keď už len vo vzťahu k žalovanému v 6. rade. V súhrne týchto skutočností je tak

opodstatnený záver o existencii výnimočných okolností daného prípadu.

16. Aj pokiaľ ide o posudzovanie majetkových osobných, zárobkových a iných pomerov na strane
žalobcov odvolací súd nezdieľa názor prvoinštančného súdu, že tieto nezakladajú dôvod hodný
osobitného zreteľa, pretože žalobcovia v 1., 2., 4. rade majú pravidelný mesačný príjem vo forme

starobného a invalidného dôchodku a žalobca v 3. rade je živnostník. Takýto záver by bol opodstatnený
len v prípade posúdenia všetkých relevantných zistení, najmä v konfrontácií s predpokladanou výškou
trov konania, ako i pomermi žalovaných v 1. - 4. rade. Niet pochýb o tom, že žalobcovia v 1. a 2.
rade sú manželia, obaja starobní dôchodcovia, žalobca v 1. rade s dôchodkom vo výške 165,30 eur
mesačne a žalobkyňa v 2. rade vo výške 120 eur mesačne. Rovnako tak žalobcovia v 3. a 4. rade

sú manželia, žalobca v 3. rade je živnostník, ktorého príjmy s ohľadom na ich výšku boli s nulovou
daňovou povinnosťou a žalobkyňa v 4. rade ako invalidná dôchodkyňa poberala 112,70 eur mesačne.
Vychádzajúc z uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 21. 04. 2015 č. k. 5C/68/2009-396 výška trov
konania žalobcov v 1. - 4. rade len ku dňu vydania rozhodnutia bola vyčíslená celkovou sumou 22.298,34
eurstým,žežalobcoviav1.a2.radesanajejúhrademalipodieľaťvrozsahu11.179,73euražalobcovia

v 3. a 4. rade v rozsahu 11.118,61 eur. S ohľadom aj na to, že iný majetok žalobcov preukázaný nebol
odvolací súd pri pomerovaní celkových pomerov žalobcov s výškou trov konania žalovaných dospel k
záveru, že tieto zakladajú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie im náhrady trov konania.
Zvlášť pokiaľ žalovaní v 1. - 4. rade ani netvrdili, že by nepriznanie náhrady trov konania pociťovali
vzhľadom na svoje pomery ako neprimeranú tvrdosť.

17. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci boli naplnené
podmienky pre zmiernenie dôsledku právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, keď bola
preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ako i výnimočnosti danej právnej veci, a
teda splnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Odvolací

súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 388 CSP zmenil spôsobom
uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia, pretože neboli splnené podmienky na ich potvrdenie, ani na
ich zrušenie.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 a § 257 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
pre dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo by v rozpore so zásadou
spravodlivosti pokiaľ by žalovaní v 1. - 4. rade, ktorí nezavinili zastavenie konania voči nim, a do tej doby
vynaložili finančné prostriedky na právne zastúpenie, ktorých náhrada im priznaná nebola, mali uhradiť
žalobcom ešte i trovy tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).