Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217208937
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2217208937.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E. F.,
o zaplatenie 2.388,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 29. apríla 2021, č.k. 9Csp/127/2017-177, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania istiny 2.388,01 eur
r u š í, vo zvyšnej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e a v časti splatnosti uloženej povinnosti na plnenie
m e n í tak, že úroky z úveru a úroky z omeškania, týmto rozsudkom prisúdené, ako aj istinu prisúdenú

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9Csp/127/2017-110 zo dňa 24.09.2019 p o v o ľ u j e
žalovanej zaplatiť v mesačných splátkach po 240 eur, splatných vždy do 25. dňa v kalendárnom mesiaci,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

II. Napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie v časti nepriznania úroku z omeškania zo sumy
148,89 eur m e n í tak, že žalovanej ukladá povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške

8% ročne zo sumy 148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkom,napadnutýmodvolaním,súdprvejinštancievýrokomI.uložilžalovanejpovinnosťzaplatiť
žalobcovi 2.388,01 eur s úrokom 148,89 eur, s úrokom z omeškania 2,27 eur, úrokom 17,90 % ročne
z nezaplatenej istiny 2388,01 eur od 24.02.2017 najneskôr do konečnej dohodnutej doby splatnosti
(20.12.2022), s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 2.388,01 eur od 24.02 2017 až do

zaplatenia, pričom sa žalovanej povoľuje splácať uvedený dlh s mesačnými splátkami vo výške 65 eur, a
to vždy do 25.dňa kalendárneho mesiaca až do úplného zaplatenia, počnúc od právoplatnosti rozsudku,
s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky je zročný celý zvyšný dlh, výrokom II. súd vo zvyšku žalobu
zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust.
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa

žalobou zo dňa 10.04.2017 domáhal zaplatenia sumy 2.388,01 eur s príslušenstvom ako pohľadávky
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom sp.zn.
9Csp/127/2017-110 zo dňa 24.09.20219, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 2.388,01 eur
spolu s úrokom omeškania 8% ročne zo sumy 2.388,01 eur od 24.02.2017 do zaplatenia spolu súrokom z úveru vo výške 148,89 eur, s úrokom z omeškania vo výške 2,27 eur a vo zvyšku
žalobu zamietol. Odvolací súd uznesením sp zn 9CoCsp69/2020-149 zo dňa 15.09.2020 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I a to v časti lehoty plnenia priznanej sumy

2.388,01 eur, v časti úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.388,01 eur od 24.02.2017
do zaplatenia, úroku vo výške 148,89 eur, úrokov z omeškania vo výške 2,27 eur, v napadnutom
zamietajúcom výroku II a v závislom výroku III o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a uložil súdu prvej inštancie posúdiť zmluvu spolu s predloženými dôkazmi v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, zákonom stanovených obligatórnych náležitostí zmluvy a správne vec

posúdiť podľa aktuálneho právneho stavu, zároveň prihliadnuť na možnosť splácania priznanej
sumy 2.388,01 eur v splátkach za dodržania ustálenej rozhodovacej praxe. Súd prvej inštancie mal
vykonaným dokazovaním zistené, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená úverová zmluva zo
dňa 10.01.2013, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.000 eur, ktorý sa žalovaná
zaviazala zaplatiť v 120-tich mesačných splátkach po 53,78 eur. Súd dospel k záveru, že predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.

V otázke preverovania bonity žalobca uviedol, že ju posudzoval prostredníctvom Spoločného registra
bankových informácií, údajom poskytnutým žalovanou o príjmoch, výdavkov a reportom Sociálnej
poisťovne. Zo žiadosti o poskytnutí spotrebného úveru súd zistil príjem žalovanej vo výške 550 eur
mesačne, v tabuľke údaje o jej výdavkoch bola uvedená suma 160 eur. Iné konkrétne údaje o
spotrebiteľke ohľadne jej sociálnych pomerov nezisťoval. Súd mal za to, že z preukázaného príjmu

žalovanej vo výške 550 eur (v čase uzavretia zmluvy), je dohodnutá mesačná splátka v sume 53,78
eur so zreteľom na jej sociálne a ekonomické pomery zvládnuteľná.

3. Podľa vyjadrenia žalobcu žalovaná zaplatila z úveru 2.474,60 eur, z toho na istinu bola pripísaná
suma 611,99 eur a na úroky suma 1.862,61 eur. Okrem uvedeného súd priznal žalobcovi aj nárok na

sumu 148,89 eur z titulu úrokov v zmysle zmluvy, ktoré bola žalovaná povinná splatiť do predčasného
zosplatnenia vo výške úrokovej sadzby 17,90% p.a. a taktiež úrok vo výške 2,27 eur, vypočítaný ako
úrok z omeškania 8% ročne za každú omeškanú dlžnú splátku odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti.
Ohľadne úrokov z úveru sa súd riadil rozsudkom NS SR so zn 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.6.2020, v zmysle
ktorého v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú

by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preto súd v tejto časti vyhovel žalobe
s tým, že vo výrokovej časti tohto rozsudku uviedol dobu najneskoršiu dobu konečnej splatnosti -
lehotu splatnosti podľa uzavretej zmluvy. Pokiaľ ide o úroky z omeškania z nezaplatených úrokov, súd
konštatoval, že podľa ust. § 121 ods.3 OZ žalobca nemôže požadovať úroky z omeškania 5% ročne
z nezaplatených úrokov zo sumy 148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia. Žalobca neuviedol spôsob

výpočtu týchto nezaplatených úrokov a v tejto časti súd žalobu zamietol. Súd povolil žalovanej dlh
zaplatiť mesačných splátkach po 65 eur s poukazom na uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 9CoCsp
69/2020-149, a rozpočítal zaplatenie celého dlhu vo forme splátok cca na 36 mesiacov, pričom prihliadol
na príjem žalovanej, na jej sociálne, zárobkové a majetkové pomery. Bolo zistené, že jej mesačný
príjem toho času činí 722,15 eur a s mesačnými splátkami vo výške 65,- eur súhlasila. O náhrade trov

konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % .

4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu.

5. Žalobca sa odvolal v časti povolenia splácania dlžnej sumy v splátkach a voči zamietajúcemu
výroku a to výlučne v časti nepriznaného úroku z omeškania z úroku. Poukazuje na to, že žalobou si
uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 148,89
eur od 24.02.2017 (odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru) až do zaplatenia. V čl. III. žaloby
špecifikoval úroky vo výške 148,89 eur, ktoré predstavujú dohodnutý úrok v zmysle zmluvy, ktorý bol

žalovaný povinný splatiť v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia,
pričom úroková sadzba 17,90% vyplýva zo zmluvy. Ako prílohu pripojil prepočet zmluvných úrokov,
z ktorých vyplýva suma 148,89 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný dlžné úroky 148,89 eur (pripadajúce
na časť neuhradených anuitných splátok) neuhradil, žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania z tejto
sumy ako zákonný nárok. Súd žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že žalobca neuviedol spôsob

výpočtu týchto nezaplatených úrokov, čo však vzhľadom na vyššie uvedené súd nesprávne vyhodnotil
a potom žalobu v tejto časti neopodstatnene zamietol. Keďže zmluvné úroky ku dňu zosplatnenia
celého dlhu boli vyčíslené pevnou sumou, ktorá pripadá na časť anuitných splátok neuhradených
dlžníkom, pripadajúcu na zmluvný úrok naakumulovanú ku dňu zosplatnenia a táto sa ďalej t.j. aj pozosplatnení celého dlhu nenavyšuje, nejde ohľadom nároku na tento úrok z omeškania o rozpor so
zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov ohľadom
príslušenstva. Nárok na úrok z omeškania zo zmluvného úroku ku dňu zosplatnenia je nárokom,

ktorý predpokladá aj ust. § 497 Obchodného zákonníka a žiadne zákonné ustanovenie tento nárok
svojím znením nespochybňuje, v tejto súvislosti poukazuje žalobca na viaceré rozhodnutia odvolacích
súdov podporujúce tento názor (rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 6Co/78/2018, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 16CoCsp/23/2020, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
19Co/143/2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2CoCsp/7/2021, rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/101/2018, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/131/2019
a mnohé ďalšie). V časti odvolania voči výroku súdneho rozhodnutia o priznaní možnosti plniť dlh
v splátkach žalobca poukázal na ust. § 232 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého lehota na plnenie je 3
dni a zákon explicitne podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu. Súd teda
nemôže určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi.
Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R 87/1966, 7Cdo/116/2012), v ktorých najvyšší súd

uvádza rozhodujúce hľadiská pri úvahe súdu o prípadnom priznaní výhody splátok. Žalobca pripomína,
že rozhodnutie súdu by malo byť spravodlivé a nemalo by výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na
úkor druhej. V danom prípade nebolo ani vykonané dostatočné dokazovanie týkajúce sa skúmania
majetkových pomerov žalovaného a pri výške splátky 65 eur mesačne nebude celý dlh splatený v lehote
36 mesiacov. Výška priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky. Žalobca má právo,

aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a má právo na rešpektovanie zásady
spravodlivosti uvedenej v čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej ochrana ohrozených a porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky
a navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie aj v časti nepriznaného úroku z omeškania vo

výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia a žalovanú zaviaže
uhradiť celú dlžnú sumu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal priznať mu náhradu
trov v celom rozsahu.

6. Žalovaná sa odvolala proti časti rozsudku, ktorým súd žalobe vyhovel a v závislom výroku o trovách

konania. Bola toho názoru, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP) a to tým, že je rozpor medzi výrokovou časťou napadnutého rozsudku a jeho odôvodnením.
Z odôvodnenia nie je možné zistiť, z akého dôvodu súd prisúdil žalobcovi úrok 148,89 eur a úrok
zomeškaniavovýške2,27eur,pretoževtejtočastirozsudokneobsahuježiadnedôvodyaprávneúvahy,

čím je rozsudok nepreskúmateľný. Ďalej poukázala na to, že súd ju pred pojednávaním vyzval, aby
preukázala, že na úvere už zaplatila 2.474,60 eur pre prípad, že súd posúdi úver ako bezúročný a bez
poplatkov. V zmysle bodu 10. odôvodnenia ale aj sám žalobca tvrdil, že zaplatila na úvere 2.474,60 eur,
čiže v tomto prípade ide o formálnu pravdu danú zhodným tvrdením sporových strán a pokiaľ za tohto
stavu súd vyzval žalovanú na preukázanie svojho tvrdenia, jednak porušil zásadu rovnosti sporových

strán a jednak uložil zároveň žalovanej neprimerané dôkazné bremeno. Ďalej argumentovala odvolacím
dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý sa podľa žalovanej prejavuje tak, že súd v bode
4. odôvodnenia uvádza, že vykonal dokazovanie a oboznámil sa s obsahom pripojených listinných
dôkazov. Z tejto formulácie vyplýva, že ťažisko dokazovania súd nasmeroval do dokazovania listinami,
ktoré následne vymenoval – úverová zmluva č. 000000000028503 zo dňa 10.01.2013, VOP, upomienka,

posledná upomienka, výzva na predčasné splatenie úveru, platobná história, žiadosť o povolenie dlh
splatiť v mesačných splátkach, písomné vyjadrenie žalobcu, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn.
9CoCsp/69/2020-149, potvrdenie o výške príjmu žalovanej. Následne súd v bode 13 odôvodnenia
uviedol, že žalobca preveril bonitu žalovanej prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií,
údajom poskytnutých žalovanou o príjmoch a výdavkov, ďalej reportom Sociálnej poisťovne. Keď súd

prvej inštancie vykonal dokazovanie len listinami uvedenými v bode 4. odôvodnenia a nie aj inými
listinami, nemohol zistiť či a v akej kvalite vykonal žalobca posúdenie bonity žalovanej. Napriek tomu sa
súd venuje posudzovaniu bonity žalovanej, odvolávajúc sa na listiny, ktorými dokazovanie nevykonal,
následnéinformáciečerpanéznevykonanýchlistinnýchdôkazovnemajútakžiadnurelevanciuanaďalej
treba mať za to, že žalobca nevykonal s odbornou starostlivosťou posúdenie schopnosti žalovanej

splácať úver, nakoľko vo vzťahu k tomuto aspektu je tu vada v postupe súdu prvej inštancie. S tým
súvisí aj nesprávne právne posúdenie veci súdom (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), pretože s odkazom na
ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca ako veriteľ potom nebol oprávnený vykonať
jednorazové zosplatnenie úveru. Je dokonca možné uvažovať o hrubom porušení povinnosti veriteľazakotvenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch s tým následkom, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Odvolateľka tiež poukázala na rozpor konania žalobcu s dobrými mravmi,
spôsobený tým, že sa na úkor žalovanej neprimerane obohatil. Z bodu 1. a bodu 10. odôvodnenia

rozsudku vyplýva, že pôvodná výška úveru bola 3.000 eur, doposiaľ bola zaplatená suma 2.474,60 eur,
ktorú žalobca rozpočítal na sumu istiny 611,99 eur a sumu úrokov 1.862,61 eur. Celkovo zaplatené
úroky dosahujú 62,08% istiny. V zmysle úverovej zmluvy bolo treba za 10 rokov splatiť žalobcovi
pri riadnom splácaní namiesto 3.000 eur až 6.453,60 eur, čo je predraženie úveru o 2,15 násobok.
Na základe uvedeného odvolateľka navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalovanú

zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 525,40 eur ako rozdiel medzi objemom skutočnej výšky úveru (3.000
eur) a objemom už splatených peňazí (2.474,60 eur) bez úrokov a poplatkov i bez úroku z omeškania
s tým, že žiadne sporová strana nebude mať právo na náhradu trov konania.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej poukázal na svoje predošlé
vyjadrenia a to zo dňa 16.05.2019 a 03.03.2021, kde podľa názoru žalobcu dostatočne preukázal, že

bonitu žalovanej preveril. Naďalej má za to, že ako banka si s odbornou starostlivosťou preveril žalovanú
ako žiadateľa o úver pred jeho poskytnutím ohľadom jej schopnosti splácania úveru v zmysle § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ žalovaná poukazuje na celkovú čiastku, ktorú bolo treba na
úver zaplatiť a považuje ju za neprimeranú, táto čiastka je uvedená v bode 1.2 zmluvy, takže žalovaná
mala o tejto celkovej čiastke vedomosť pred podpisom zmluvy. Vo zvyšku žalobca zotrvával na podanom

odvolaní a svojich predošlých vyjadreniach a navrhol súdu, aby časť výroku napadnutého žalovanou
ako vecne správne potvrdil.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podali včas oprávnené osoby (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), vzhľadom k potrebe zopakovania a doplnenia
dokazovania nariadil v zmysle § 385 ods. 1 CSP vo veci pojednávanie, na ktoré sa nedostavila žiadna
zo strán sporu, preto odvolací súd vec prejednal v ich neprítomnosti (§ 180 CSP v spojení s § 378 ods. 1
CSP) a to v medziach podaných odvolaní, a vyhodnotením dokazovania dospel k záveru, že odvolanie
podali dôvodne žalobca aj žalovaná.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 2.388,01 eur, úroku
148,89 eur, úroku z omeškania 2,27 eur, úroku 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.388,01 eur od
24.02.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 2.388,01 eur od
24.02.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 148,89 eur

od 24.02.2017 do zaplatenia.

10. V prejednávanej veci išlo o nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavretej dňa 11.01.2013
pod č. 28503 medzi žalobcu ako dodávateľom a žalovanou ako spotrebiteľom, na základe ktorej bol
žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.000 eur a žalovaná sa zaviazala splatiť ho spolu s dohodnutými

úrokmi 17,90% ročne v celkovej čiastke 6.692,40 eur, v pravidelných 120 mesačných splátkach po
53,78 eur vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci s termínom konečnej splatnosti 20.12.2019. Žalovaná
porušila povinnosť splácať včas a riadne dohodnuté splátky a žalobca ju preto písomne vyzval podaním
zo dňa 21.12.2016 na úhradu omeškaných splátok a súčasne ju upozornil na možnosť vyhlásenia
splatnosti celého úveru, ak dlh nevyrovná v určenej lehote. Nakoľko k úhrade dlhu nedošlo, žalobca ku

dňu 23.02.2017 úver zosplatnil a uplatnil si žalobou neuhradené záväzky z úverovej zmluvy.

11. Prvým rozsudkom sp. zn. 9Csp/127/2017-110 zo dňa 24.09.2019 súd prvej inštancie výrokom I.
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.388,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 2.388,01 eur od 24.02.2017 do zaplatenia, úrok vo výške 148,89 eur a úroky z

omeškaniavovýške2,27eur,všetkodotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku,vozvyškuvýrokomII.
žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
100 %. Na odvolanie žalobcu aj žalovanej odvolací súd rozsudkom sp. zn. 9CoCsp/69/2020-149 zo dňa
15.12.2020 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a to v
časti lehoty plnenia priznanej sumy 2.388,01 eur, v časti úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy

2.388,01 eur od 24.02.2017 do zaplatenia, úroku vo výške 148,89 eur, úrokov z omeškania vo výške
2,27 eur, v napadnutom zamietajúcom výroku a v závislom výroku o náhrade trov konania vec zrušil a
v zrušenom rozsahu vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vychádzajúc
z uvedeného, po vrátení veci predmetom konania pred súdom prvej inštancie zostal úrok 148,89 eur,úrok z omeškania 2,27 eur, úrok 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.388,01 eur od 24.02.2017 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 2.388,01 eur od 24.02.2017 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 148,89 eur od 24.02.2017

do zaplatenia a lehota na plnenie, ktorá sa týkala právoplatne priznanej istiny 2.388,01 eur (voči ktorej
istine odvolanie podané nebolo).

12. Predmetom tohto odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie v celom jeho vyhovujúcom výroku I. (proti ktorému sa odvolala žalobkyňa čo do uloženia

povinnosti zaplatiť dlžné sumy a žalobca čo do povolenia splátok vo výške 65 eur), v časti zamietajúceho
výroku II., ktorou súd nepriznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov
148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia (keď žalobca nenapadol zamietnutie žaloby čo do čiastočného
nepriznania úroku 17,90% ročne z nezaplatenej istiny 2.388,01 eur za obdobie po konečnej dohodnutej
doby splatnosti) ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že medzi stranami bola uzatvorená platná
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej ZoSÚ), preto žalobcovi súd priznal neuhradenú časť istiny ako aj
uplatnené príslušenstvo, pričom dohodnuté úroky z úveru mu priznal nie do zaplatenia ako požadoval,
ale v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR najneskôr do konečnej dohodnutej doby splatnosti

(20.12.2022), vo zvyšnej časti požadovaného obdobia úročenia nárok zamietol a zamietol tiež uplatnené
úroky z omeškania 8% ročne z nezaplatených vyčíslených úrokov vo výške 148,89 eur od 24.02.2017
do zaplatenia s odôvodnením, že podľa ust. § 121 ods. 3 OZ takéto úroky nie sú prípustné.

14. Podstata odvolacej argumentácie žalovanej spočívala jednak vo výhradách týkajúcich sa

nesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k výške priznanej istiny a potom vo výhradách voči
postupu súdu prvej inštancie, ktorému vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti úrokov a úrokov
z omeškania, a tiež porušenie procesných noriem upravujúcich vykonávanie dokazovania, keď súd
nevykonal žiadne dokazovanie k otázke či a v akej kvalite vykonal žalobca posúdenie bonity žalovanej,
napriek tomu sa súd v rozhodnutí venuje posudzovaniu bonity žalovanej a rozhodnutie založil okrem

iného i na závere o tom, že jej bonita riadne posudzovaná bola. Súd takto dospel z reálne vykonaných
dôkazov (medzi ktorými dôkazy o preverovaní bonity neboli) k nesprávnym skutkovým zisteniam,
výsledkom čoho je podľa odvolateľky nezákonné rozhodnutie vychádzajúce zo záveru o platnom
zosplatnení úveru a jeho dôvodnom úročení.

15. Podľa § 380 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

16. Podľa § 216 ods. 1, 2 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť žalobný
návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu

medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

17. Odvolací súd v prejednávanej veci zistil, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal
žalobcovi opakovane plnenie, ktoré už bolo právoplatne priznané jeho skorším rozhodnutím. Ako bolo
uvedené vyššie, v tejto veci už prvým rozsudkom sp. zn. 9Csp/127/2017-110 zo dňa 24.09.2019

súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.388,01 eur spolu
s príslušenstvom, pričom Krajský súd v Trnave svojím rozsudkom sp. zn. 9CoCsp/69/2020-149 zo dňa
15.12.2020 rozhodol vo vzťahu k priznanej istine tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil iba čo do
lehoty na plnenie, ktorá sa týkala už priznanej istiny 2.388,01 eur (voči ktorej istine samotnej odvolanie
podané nebolo). Toto vyplýva jednak z výroku citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu a jednak z bodu

8 jeho odôvodnenia, kde sa predostiera, čo bolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu a okrem
iného odvolací súd výslovne uvádza, že „vyhovujúca časť rozsudku vo výroku I. ohľadne priznanej sumy
2.388,01 eur nebola žalovanou napadnutá odvolaním (samotné priznanie tejto sumy považuje žalovaná
vpodanomodvolanízavecnesprávneaodvolacíminámietkaminapádalenlehotuplneniatejtopriznanej
sumy), nadobudla právoplatnosť a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu.“ Pokiaľ potom súd

prvej inštancie v novom rozhodnutí opätovne zaviazal žalovanú na zaplatenie tejto sumy, neboli na
to splnené procesné podmienky, pretože žalobca nežiadal priznať istinu vo výške 4.776,02 eur (2 x
2.388,01), ale iba sumu 2.388,01 eur. Súd tak porušil jednu zo základných zásad civilného sporovéhoprocesu a to zásadu ne ultra petitum, zakotvenú v ustanovení § 217 CSP, podľa ktorej nemožno prisúdiť
žalobcovi viac než tento v žalobe požadoval.

18. Preto v prípade priznanej istiny 2.388,01 eur nedostatok žalobného návrhu tak predstavuje
neodstrániteľný nedostatok (podmienky) konania, majúci za následok, že odvolací súd musel na takúto
skutočnosť prihliadať v zmysle § 380 ods. 2 CSP, hoci aj nebola tým dôvodom, pre ktorý žalovaná
výrok v časti istiny napadla. S prihliadnutím k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za aplikácie § 389 ods. 1 písm. a) CSP v časti výroku I , ktorým bola žalovaná zaviazaná

zaplatiť žalobcovi istinu 2.388,01 eur, zrušil a to bez potreby zaoberať sa jej argumentáciou ohľadom
správnosti výšky priznanej istiny, keďže táto otázka už bola vzhľadom k výsledkom doterajšieho konania
irelevantná (právnu relevanciu mohla mať iba v prípade, ak by sa žalovaná bola čo do istiny odvolala
voči prvému rozsudku okresného súdu).

19. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovanej, ktorými vytýkala prvoinštančnému súdu nesprávny

procesný postup, tieto vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné a k ich odstráneniu bolo nutné nariadiť
zopakovať a doplniť dokazovania a napokon ponúknuť aj dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, súladné
s ust. § 220 CSP.

20. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaná v písomnom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 27.03.2019

(čl. 55 spisu) namietala, že žalobca nebol oprávnený predčasne úver zosplatniť z dôvodu nesplnenia
si povinnosti veriteľa posudzovať schopnosť dlžníka splácať úver pred uzavretím zmluvy ( § 7 ods. 1
v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ), keď podľa nej z doručenej žaloby a príloh nevyplýva či a ako si žalobca
túto povinnosť splnil. Z rovnakého dôvodu bola toho názoru, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a
navrhla, aby súd vyzval žalobcu na predloženie dôkazov svedčiacich o tom, že svoju povinnosť skúmať

bonitu klienta nezanedbal.

21. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu na preukázanie splnenia označenej povinnosti. Žalobca doručil
na výzvu súdu podanie zo dňa 16.05.2019 (čl. 65 spisu), v ktorom opísal ako postupoval pri skúmaní
schopnosti žalovanej ako žiadateľky o úver, z akých zdrojov a informácií vychádzal pri posudzovaní

jej bonity (o čom súčasne predložil dôkazy), pričom z uvedeného mal za to, že konal s odbornou
starostlivosťouvzmysle§7ods.1ZoSÚasvojupovinnosťsipreduzavretímzmluvysožalovanouriadne
splnil. Z obsahu spisu vyplýva, že aj po vrátení veci z odvolacieho súdu prvoinštančný súd opäť vyzval
žalobcu na preukázanie uvedenej povinnosti a tento opäť súdu zaslal vyčerpávajúce vyjadrenie zo dňa
03.03.2021 k spôsobu, akým si preveroval bonitu klientky a opäť zaslal prílohy ako dôkazy k svojim

tvrdeniam. Súd prvej inštancie však ani jedno z týchto vyjadrení žalobcu nezaslal na vedomie žalovanej
a podľa obsahu zápisníc z realizovaných pojednávaní vo veci tiež vyplýva, že obsah týchto podaní nebol
ani na pojednávaní ( kde bola prítomná žalovaná) doručovaný ani reprodukovaný, a nebolo vykonané
dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorými žalobca navrhol preukázať splnenie povinnosti v zmysle § 7
ods. 1 ZoSÚ. Napriek tomu z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tieto

vyjadrenia žalobcu, ako aj súvisiace dôkazy vzal do úvahy, posudzoval a vyhodnocoval postup veriteľa
pri posudzovaní bonity žalovanej. Žalovaná toto zistila až z písomného vyhotovenia rozsudku, keďže
v priebehu konania na prvoinštančnom súde nemala možnosť na tvrdenia a dôkazy žalobcu reagovať
a sa k nim vyjadrovať.

22. Na základe zisteného, keďže súd posudzoval splnenie povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ odvolávajúc sa na listiny, ktorými dokazovanie nevykonal, dôvodne potom žalovaná namietala
v podanom odvolaní nesprávnosť jeho procesného postupu ako aj to, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uvedenú vadu mohol odvolací súd napraviť
doručením sporných vyjadrení a listín žalobcu žalovanej a zopakovaním, resp. doplnením dokazovania

týmito listinami. Preto odvolací súd vo veci vytýčil pojednávanie a doručil žalovanej písomné podania
žalobcu zo dňa 16.05.2019 a 03.03.2021 aj s pripojenými dôkazmi. Žiadna zo strán sa však na
pojednávanie nedostavila, žalobca sa ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania a žalovaná sa
ospravedlnila telefonicky do infocentra súdu z dôvodu horúčky (úradný záznam z jej telefonátu bol súdu
doručený v priebehu pojednávania). Keďže žalobca ani žalovaná nepožiadali o odročenie pojednávania,

a neboli splnené podmienky podľa § 183 CSP, súd prejednal vec za ich neprítomnosti.

23. Po zopakovaní dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie a doplnení dokazovania
k otázke či a v akej kvalite vykonal žalobca posúdenie bonity žalovanej dospel odvolací súd k záveru,že žalobca ako dodávateľ si pred poskytnutím úveru preveril žalovanú ako žiadateľku o úver ohľadom
jej schopnosti splácať úver s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon o spotrebiteľských
úveroch.

24. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,

príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

25. Podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na
jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

26. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, na výpočet ukazovateľa schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b)
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem

spotrebiteľa.

27. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou,
t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky
príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a
vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti

spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr.
možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a
pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre

rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak z informácií,
ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť,
vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za

dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne

vyhodnotiť.

28. V prípade zanedbania tejto povinnosti ZsÚ v § 11 ods. 2 zakotvuje, že ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

29. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca pred uzavretím zmluvy preveroval schopnosť
splácania úveru žalovanej z troch rôznych zdrojov. Jednak vychádzal z údajov, poskytnutých samotnou
žalovanou v jej žiadosti o poskytnutie úveru (doloženou do spisu ako dôkaz), kde žalovaná uviedla, žeje od 25.07.2004 zamestnaná u zamestnávateľa Slovenská pošta, a.s. s priemerným čistým mesačným
príjmom 550,- eur, býva vo vlastnej nehnuteľnosti, je vydatá a nemá žiadne vyživovacie povinnosti,
uhrádza splátky úverov vo výške 160,- eur, iné výdavky nemá. Záväzky žalovanej ako žiadateľky preveril

žalobca údajmi zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), o čom doložil súdu report zo SRBI
ako dôkaz, a napokon preveril zamestnanosť žiadateľky reportom zo Sociálnej poisťovne, ktorý bol
vytvorený v súlade s § 170 ods. 19 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a ktorým Sociálna
poisťovňa na žiadosť žalobcu overila informácie súvisiace s príjmom žiadateľky, o čom žalobca rovnako
predložil dôkaz. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca pred uzavretím úverovej zmluvy riadne zisťoval

údaje o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a to nielen z údajov, ktoré uvádzala sama žiadateľka,
ale sám si aktívne zabezpečoval ďalšie objektívne zistiteľné informácie o žiadateľke. Pokiaľ potom,
berúc do úvahy okrem príjmov a žiadateľkou uvádzaných výdavkov, tiež výšku spotrebiteľského úveru
a jednotlivých splátok, ako aj dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, dospel žalobca k záveru,
že žiadateľka je schopná predmetný úver splácať. Odvolací súd v jeho postupe nezistil pochybenie
a zhodne so žalobcom má za to, že zistená sociálno-ekonomická situácia žalobkyne umožňovala úver,

vzhľadom na konkrétne dohodnuté podmienky, splácať.

30. Nakoľko vykonané dokazovanie nepreukázalo tvrdenie žalovanej o žalobcovom porušení povinnosti
ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, naopak bolo preukázané, že nejde o prípad
porušenia povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a už vôbec nie o prípad hrubého

porušenia tejto povinnosti), nebol ani dôvod aplikovať na uvedený prípad ustanovenie § § 11 ods. 2 tohto
zákona, preto žalobca bol oprávnený vyžadovať od žalovanej jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru a úver ani nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodov vytýkaných odvolateľkou.
Pokiaľpotomsúdprvejinštanciepriznalžalobcoviúrokyuplatnenévsúladespodmienkamidohodnutými
v úverovej zmluve, nemožno mu nič vytknúť.

31. Žalovaná v súvislosti s priznanými úrokmi z úveru tiež poukazovala na rozpor konania žalobcu
s dobrými mravmi, spôsobený tým, že sa na úkor žalovanej neprimerane obohatil, keď výška úrokov,
ktoré by podľa predmetnej úverovej zmluvy mala zaplatiť, je neprimerane vysoká, úver je predražený.

32. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

33. Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať

odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

34. Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky resp. úveru predstavujú odmenu za užívanie

požičanej istiny. Občiansky zákonník, ani iné právne predpisy výslovne nestanovujú do akej výšky je
možné pri peňažnej pôžičke, resp. úvere dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať,
že by výška úrokov závisela výlučne len od dohody zmluvných strán, nakoľko platí všeobecné ust. § 3
ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi, ako i ust. cit. § 39 OZ. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch

sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je
vsúladesovšeobecneuznávanýmivzťahmimedziľuďmiamravnýmiprincípmispoločenskéhozriadenia
a ktorý v historickom vývoji osvedčí istú stabilitu vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú
zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.

35. Nepochybne neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke, či úvere sú všeobecne
považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi
a mravným princípom spoločenského poriadku, teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednávaní
úrokov pri peňažnej pôžičke, resp. úvere koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade

s dobrými mravmi je preto také konanie spotrebiteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí bez ohľadu
na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej
istiny a ktorý svoje peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.36. Predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.01.2013 bol žalovanej poskytnutý úver
vo výške 3.000 eur a žalovaná sa zaviazala splatiť ho spolu s dohodnutými úrokmi 17,90% ročne
v celkovej čiastke 6.692,40 eur, v pravidelných 120 mesačných splátkach po 53,78 eur. Z webovej

stránky Národnej banky Slovenska vyplýva, že pri obdobných spotrebiteľských úveroch poskytnutých
v mesiaci január 2013 na dobu nad 5 rokov bola priemerná úroková miera 14,27%. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo

26/2011). Podľa názoru odvolacieho súdu, v predmetnej zmluve dojednaná úroková sadzba 17,90%
žiadnym podstatným spôsobom neprevyšuje obvyklú úrokovú mieru, úroky dohodnuté v zmluve boli
primerané a preto odvolací súd vyhodnotil námietky žalovanej v tejto časti ako neopodstatnené.

37. Vzhľadom k vyššie uvedenému záveru patril teda žalobcovi aj nárok na zmluvné úroky, ktoré
si žalobou uplatnil v súlade s úverovou zmluvou, t.j. vo výške 17,90 % ročne tak, ako ich priznal

prvoinštančný súd. Neuhradené zmluvné úroky, ktoré bola žalovaná v zmysle úverovej zmluvy povinná
zaplatiť v rámci anuitných splátok za obdobie do predčasného zosplatnenia úveru (23.02.2017) si
žalobca uplatnil v celkovej výške 148,89 eur. Žalobca presný prepočet výšky týchto úrokov predložil
súdu v prílohe k podanej žalobe (čl. 22 spisu) a tento výpočet bol žalovanej doručený spolu so
žalobou a ďalšími jej prílohami na vyjadrenie. Žalovaná však správnosť výpočtu nepoprela ani nijako

nespochybnila, preto výška vyčíslených úrokov nebola sporná (§ 151 ods. 1 CSP) a správne postupoval
súd prvej inštancie, keď žalobcovi uvedenú sumu priznal. Rovnako správne postupoval prvoinštančný
súd, keď priznal žalobcovi aj nárok na ostatné uplatnené zmluvné úroky vo výške 17,90 % a to odo
dňa nasledujúceho po zosplatnení, t.j. od 24.02. 2017 do zaplatenia, najneskôr do konečnej dohodnutej
doby splatnosti (20.12.2022) podľa úverovej zmluvy, keďže takéto rozhodnutie je v súlade s aktuálnou

judikatúrou Najvyššieho súdu SR, na ktorú správne súd prvej inštancie poukázal. Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 vyplýva záver, že v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

38. Pokiaľ sa jedná o úroky z omeškania, nárok na tieto vyplýva žalobcovi z ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Vykonávací predpis, ktorým je v uvedenom prípade nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z.,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ustanovuje v § 3 ods. 1 v znení
účinnom ku dňu omeškania žalovanej, že výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Žalobca si vyčíslil v sume 2,27 eur dlžný úrok z omeškania za všetky omeškané
dlžné splátky úveru odo dňa ich splatnosti až do predčasného zosplatnenia úveru a následne žiadal

priznať aj úrok z omeškania vo výške 8% ročne z dlžnej sumy istiny a vyčíslených zmluvných úrokov
148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia. Aj v prípade vyčísleného úroku z omeškania vo výške 22,27 eur
žalovaná správnosť predloženého výpočtu zo strany žalobcu (čl. 23 spisu) nijako nepoprela, preto výška
vyčíslených úrokov z omeškania nebola sporná (§ 151 ods. 1 CSP) a aj v tomto prípade nebol dôvod
uplatnené zákonné úroky z omeškania nepriznať. Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie, keď

žalobcovi priznal aj ostatné úroky z omeškania v zákonom uplatnenej výške 8% ročne z dlžnej sumy
istiny 2.388,01 eur od 24.02.2017 do zaplatenia, keď z dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť,
ktorá by tento nárok žalobcu spochybňovala.

39. Ako vyplýva z odvolaním napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi časť

uplatnených úrokov z omeškania a síce úroky z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených
vyčíslených úrokov 148,89 eur od 24.02.2017 do zaplatenia z dôvodu, že pri omeškaní so zaplatením
úrokov nie je možné požadovať úrok z omeškania z dohodnutého úroku.

40. V uvedenej zamietnutej časti podal odvolanie žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne

vec právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny
predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Po
preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu sú dôvodné.41. Odvolací súd sa nestotožňuje v nastolenej otázke so záverom prvoinštančného súdu a je toho
názoru, že veriteľ má nárok aj na úrok z omeškania z nezaplateného úroku z úver. Pri zmluve

o úvere, vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je zmluvný úrok podstatnou náležitosťou úveru,
ktorá úver definuje (§ 497 Obchodného zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/1998, zverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí pod R 59/1998 a v časopise Zo súdnej praxe pod č. 43/2000: Pri zmluve o úvere
sú úroky súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo

zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania. Hoci spotrebiteľský právny vzťah je potrebné
posudzovať podľa noriem občianskeho práva, z hľadiska definície úrokov a úrokov z omeškania a
nároku na tieto plnenia odvolací súd považuje za aplikovateľné aj rozhodnutia obchodných senátov.
Zmluvnýúrokajúrokzomeškaniasúpodľa§121ods.3Občianskehozákonníkasúčasťoupríslušenstva
pohľadávky. Toto ustanovenie však nie je možné interpretovať tak, že by neexistoval nárok na úrok z
omeškania z príslušenstva. Nárok na úrok z omeškania totiž nie je upravený ustanovením § 121 ods.

3, ale ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré neviaže úrok z omeškania na istinu,
resp. na „pohľadávku“ (pojem použitý v § 121 ods. 3), ale na „omeškanie s plnením peňažného dlhu“.
Podľa názoru odvolacieho súdu pod pojem „dlh“ je možné zahrnúť aj nezaplatený zmluvný úrok, preto
v prípade omeškania dlžníka patrí veriteľovi úrok z omeškania aj z takéhoto dlhu. Podstatné je podľa
názoru odvolacieho súdu rozlišovanie medzi úrokmi z úrokov - tzv. anatocizmus, ktorý je neprípustný

a úrokmi z omeškania z úrokov. Na rozdiel od (zmluvných) úrokov, úroky z omeškania predstavujú
sankčný mechanizmus, ktorý nastupuje zo zákona (§ 517 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného
zákonníka).

42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že veriteľ zo zmluvy o úvere

(aj spotrebiteľskom úvere) má nárok nielen na vrátenie istiny a na zmluvný úrok, ale v prípade
omeškania dlžníka má tiež právo požadovať úrok z omeškania nielen z nezaplatenej časti istiny, ale
aj z nezaplateného zmluvného úroku. Preto odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako dôvodné
a považoval za potrebné zamietajúci rozsudok v tejto časti zmeniť a žalobe vyhovieť.

43. Ako opodstatnenú vyhodnotil odvolací súd napokon aj argumentáciu žalobcu, v ktorej nesúhlasil
s povolením splátok žalovanej vo výške 65 eur na úhradu dlhu majúc za to, že výška priznanej splátky je
neadekvátna výške priznanej pohľadávky, súd podľa neho nerešpektoval zásady spravodlivosti a právo
žalobcu na zaplatenie jeho pohľadávka v primeranej lehote.

44. Podľa § 232 ods. 2, 3 a 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (ods. 2). Lehota na plnenie je tri dni a
plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (ods. 3). Ak
súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto
dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že

omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (ods. 4).

45. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje lehotu, v ktorej je potrebné splniť povinnosť uloženú
v rozsudku. Základná zákonná lehota je tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Toto
ustanovenie však pripúšťa výnimku, keď v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu,

vrátane možnosti určiť, že peňažné plnenie sa vykoná v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti
určí súd, pričom súd súčasne môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
splatnosť celého plnenia.

46. Povolenie splátok povinnému subjektu (tu žalovanej) je vždy zásahom do práva oprávneného

subjektu (tu žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený právom
povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Pri rozhodovaní o povolení a výške splátok,
je však potrebné prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípadu, t. j. na príjmy, výdavky, majetkové,
sociálne,rodinnéaleajzdravotnépomerypovinného,navýškupriznanéhoplnenia,povinnýmsubjektom
prejavenú snahu o plnenie záväzku, ale aj na hľadisko ochrany oprávneného, teda či stanovením dlhšej

lehoty na splnenie peňažného záväzku povinným subjektom, nebudú nad primeranú mieru dotknuté
jeho oprávnené záujmy.47. V prejednávanej veci mal aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že je dôvodné
žalovanej, ktorá o to v spore požiadala, povoliť zaplatenie priznanej pohľadávky v splátkach, keď po
preskúmaní jej majetkových pomerov zistil, že zaplatenie celej dlžnej sumy naraz by pre žalovanú

predstavovalo výrazné zhoršenie jej sociálnej situácie. Žalovaná pracuje ako poštový doručovateľ, kde
dosahuje čistý priemerný mesačný zárobok 722 eur, je vdova, vdovský dôchodok už nepoberá, žije
sama. Nájomné a s tým súvisiace náklady uviedla žalovaná vo výške cca 146 eur, na stravu a ostatné
potreby minie cca 200 eur, uviedla tiež splátky iných úverov okolo 446 eur mesačne. Podľa predloženého
výpisu z účtu za marec 2021 je po úhrade mesačných výdavkov k 31.03.2021 konečný zostatok jej

prostriedkov debet 23,68 eur. Je teda zrejmé, že po úhrade všetkých pravidelných výdavkov jej na
živobytie zostáva minimálna suma.

48. Vzhľadom na takto zistené pomery žalovanej a výšku dlžnej sumy, k úhrade ktorej ju súd v tomto
konaní zaviazal (celá žalovaná istina 2.388,01 eur spolu s priznaným zmluvným úrokom do 20.12.2022
predstavuje 7.413,80 eur, v čom nie je započítaný priznaný úrok z omeškania) je žiadosť žalovanej

o povolenie splátok nepochybne dôvodná. Zároveň však povolenie splátok vo výške 65 eur v zmysle
rozhodnutia súdu prvej inštancie by však znamenalo, že len istinu spolu s priznaným zmluvným
úrokom by žalovaná splácala 114 mesiacov, teda vyše 9 rokov, čo je v rozpore so súdnou praxou,
ktorá je dlhodobo ustálená na závere, že v prípade povolenia splácania rozhodnutím súdu priznanej
pohľadávky žalobcu, je potrebné splácanie nastaviť tak, aby dlh bol splatený najdlhšie do troch rokov od

právoplatnostisúdnehorozhodnutia.Vopačnomprípadeby,takakoajargumentovalžalobcavpodanom
odvolaní, došlo k nedôvodnému zvýhodneniu dlžníka oproti jeho veriteľovi. Je potrebné poukázať na to,
že žalovaná uzavrela s právnym predchodcom žalobcu úverovú zmluvu, v ktorej sa zaviazala dlh splácať
v splátkach vo výške 53,78 eur mesačne, a to až do konečnej splatnosti úveru dňa 20.12.2022. Žalovaná
si teda musela byť vedomá svojich povinností a zodpovednosti uvedený úver aj s príslušenstvom riadne

splácať. Napriek tomu, že žalovaná úver riadne nesplácala, na základe čoho pristúpil veriteľ k jeho
predčasnému zosplatneniu dňa 23.02.2017, čím žalovaná stratila možnosť dlh ďalej splácať a vznikla jej
povinnosťuhradiťúversúrokminaraz,naďalejúvernesplácala.Popreskúmanímajetkovýcharodinných
pomerov žalovanej, je aj odvolací súd toho názoru, že táto sa nachádza v takej sociálnej situácii, že
požadovať od nej zaplatenie pohľadávky v bežnej paričnej lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku,

bybolopreňuneprimeranetvrdéamohlobyjuexistenčneohroziť.Zároveňvšakniejemožnéodžalobcu
spravodlivo požadovať, aby na zaplatenie súdom priznanej pohľadávky čakal tak dlho, pričom odvolací
súd pripomína, že okrem bežných úrokov je žalovaná zaviazaná aj k zaplateniu úrokov z omeškania,
ktorých výška predstavuje len ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku sumu 1.163 eur, takže pri splátkach 65
eur by žalovaná dlh splácala takmer 132 mesiacov, teda 11 rokov.

49. Vzhľadom na takto vysokú pohľadávku žalobcu, majetkové pomery žalovanej a požiadavku súladnú
s ustálenou súdnou praxou, aby pohľadávka žalobcu bola splatená najneskôr do troch rokov od
rozhodnutia súdu, dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade je dôvodné žalovanej povoliť
splácanie dlhu v splátkach vo výške 240 eur mesačne pod následkom straty výhody splátok, čo

znamená, že omeškanie so splatením čo i len jednej splátky, bude mať za následok zročnosť celej
pohľadávky. Odvolací súd má za to, že takáto výška splátky je proporcionálna jednak k možnostiam
žalovanej tak, aby jej zostali prostriedky na základné životné potreby a dostala ešte možnosť pohľadávku
splácať, keďže nie je v jej možnostiach uhradiť ju jednorazovo a na druhej strane k dôvodnej požiadavke
veriteľa, aby jeho doteraz riadne žalovanou nesplácaná pohľadávka, bola čo najskôr uhradená.

50. Zo všetkých uvedených dôvodov a s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I , ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť
žalobcovi istinu 2.388,01 eur zrušil za použitia ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s
§ 217 CSP a s § 380 ods. 2 CSP, výrok I. rozsudku vo zvyšnej vyhovujúcej časti za použitia § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a výrok II v časti týkajúcej sa nepriznania úroku z omeškania
z neuhradeného úroku z úveru, vyčísleného ku dňu zosplatnenia vo výške 148,89 eur od 24.02.2017 do
zaplatenia zmenil aplikujúc ustanovenie § 388 CSP a v tejto časti tiež žalobcovi nárok priznal. Súčasne
odvolací súd zmenil aj napadnutú časť výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia splatnosti
priznaných peňažných pohľadávok tak, že všetky priznané peňažné plnenia ( a to prvým rozsudkom

súdu prvej inštancie vydaným v tejto veci dňa 24.09.2019, č.k. 9Csp/127/2017-110, v ktorom prisúdil
žalobcovi celú istinu a v ktorej rozsudok nadobudol už skôr právoplatnosť, ako aj plnenia priznané týmto
rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie) povolil žalovanej
splácať v mesačných splátkach spolu vo výške 240 eur, splatných vždy k 25.dňu každého kalendárnehomesiacapočnúcprávoplatnosťoutohtorozsudkustým,žeomeškaniežalovanejsplnenímjednejsplátky
má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 3 CSP).

51. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

52. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, bolo podľa § 396 ods. 2 CSP
jeho povinnosťou rozhodnúť o nároku na náhradu trov tak prvoinštančného, ako i odvolacieho konania.
Žalobca bol v konaní úspešný aj v časti uplatnenej istiny, ako aj úrokov z úveru a úrokov z omeškania,

ktoré všetky mu boli súdom priznané, okrem nepatrnej časti úroku z úveru teoreticky požadovaného
po dátume konečnej splatnosti úveru od 20.12.2022 do zaplatenia. S poukazom na konečný výsledok
konania vyplývajúci z predmetného rozsudku odvolacieho súdu bol napokon žalobca v podstate v celom
rozsahu plne úspešný, v dôsledku čoho mu v zmysle citovaných ustanovení vznikol nárok na plnú
náhradu trov konania voči plne neúspešnej žalovanej. Preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu

trov konania tak prvoinštančného, ako i odvolacieho v plnom rozsahu. O výške náhrady trov následne
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).