Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. december 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/109/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122010265
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6122010265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Bednára a sudcov

JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., v trestnej veci obžalovaného X. Y.,
pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d)
Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. decembra 2022 v Banskej Bystrici
odvolanie obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 5T/15/2022 zo dňa 1. júna 2022, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 5T/15/2022 zo dňa 01. 06. 2022 vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodujúc sám

odsudzuje

obžalovaného X. Y., nar. XX. XX. XXXX v E. nad K., trvale bytom I. cesta XXX/XX, I., prechodne bytom
M. H. XX/XX, E. nad K.,

podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d)
Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá a ukladá obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd ustanovuje obžalovanému skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri)

roky.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. j) Trestného zákona súd ukladá obžalovanému povinnosť spočívajúcu v
príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/15/2022 zo dňa 01. 06. 2022 bol obžalovaný

X. Y. uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.
1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, žeod presne nezistenej doby od roku 2010 do 01. 12. 2020, v priestoroch bytu na ulici M. X v Z. Z. a
v priestoroch rodinného domu na ulici I. cesta XX, obec I., okres Z. Z., v nepravidelných intervaloch
bezdôvodne verbálne a fyzicky útočil na svoju priateľku T. O., nar. XX. XX. XXXX, s ktorou v tom čase

žil v spoločnej domácnosti, ponižoval ju vulgárnymi nadávkami, zakazoval jej stretávať sa s inými ľuďmi,
s priateľmi, zakazoval jej kamkoľvek chodiť bez neho, neustále jej kontroloval mobilný telefón, neustále
ju podozrieval z nevery, v roku 2010 po narodení ich spoločnej dcéry I. ju prvýkrát udrel a povedal jej
„že on s takouto štetkou žiť nebude“, v čase keď mala ich spoločná dcéra jeden rok ju počas toho ako
boli na návšteve u jej sestry v F., keď spala, napadol a začal ju škrtiť, v lete v roku 2020, keď prišla

neskoro domov ju udrel dlaňou pravej ruky na ľavú stranu jej tváre a to takou intenzitou, „že jej stena dala
druhú“, následne ňou začal triasť a roztrhal na nej oblečenie, v októbri 2020 na ňu verbálne zaútočil, že
je štetka, a že ho podvádza, následne ju vyhodil zo spoločnej spálne do detskej izby, kde si poškodená
ľahla, v čase keď zaspávala k nej páchateľ prišiel a začal ju udierať dlaňami a päsťami po celom tele,
nakoniec chytil drevenú dosku a tou ju udrel po hlave, po tomto napadnutí mala poškodená opuchnutú
celú tvár, monokel na ku a modriny po stehnách, z obavy z neho odmietla volať políciu a nebola ani

na lekárskom ošetrení, čím jej spôsoboval psychické a fyzické utrpenie a toto konal pred ich spoločnou
maloletou dcérou N. Ľ., nar. 20. XX. XXXX.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 208 ods. 3, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods.
3 písm. d) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného

zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil probačný dohľad nad správaním
obžalovaného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd ustanovil skúšobnú dobu
vo výmere 4 rokov. Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť
podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu
sociálnehovýcvikualeboinémuvýchovnémuprogramu.Napokonpodľa§288ods.1Trestnéhoporiadku

poškodenú T. O. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieokresnýprokurátor,atoprotivýroku
o treste, ktoré písomne odôvodnil v podstate tým, že Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje za
žalovaný trestný čin trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov až 15 rokov. Pri aplikácii ustanovenia §

39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu je síce obžalovanému pri danej trestnej sadzbe v
zmysle § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona možné uložiť trest minimálne vo výmere 2 rokov, avšak
vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery páchateľa je rozhodnutie o uloženom treste vo výmere 3 rokov
s podmienečným odkladom a uloženým probačným dohľadom v trvaní 4 rokov zjavne neprimerané.
Uvedené odôvodňuje najmä s poukazom na povahu spáchaného skutku, spôsob spáchania skutku

so stupňujúcou tendenciou, ktorého sa obžalovaný dopustil závažnejším spôsobom konania, a to po
dlhší čas. Dlhší čas je v tomto prípade vyjadrením obdobia takmer celého spolužitia obžalovaného s
poškodenou. Súd síce dôvodnosť mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej
trestnej sadzby opieral o riadny spôsob života obžalovaného a prostredie v ktorom žije a pracuje, avšak
tietoskutočnostisaméosebenepredstavujúdostatočnýpodkladnato,abysúdomuloženýpodmienečný

trest odňatia slobody s probačným dohľadom bolo možné považovať za dostatočný na nápravu
páchateľa, ako aj zabezpečenie individuálnej a generálnej prevencie. Podľa jeho názoru na dosiahnutie
účelutrestnejrepresiemalbyťobžalovanémuuloženýtrestnadolnejhranicitrestnejsadzbyustanovenej
Trestným zákonom za daný trestný čin. Obžalovaný necíti žiadnu vinu ani ľútosť nad svojim konaním,
okolnosti prípadu, ani pomery obžalovaného, ktoré súd bližšie pri použití zmierňovacieho ustanovenia

nerozviedol, neodôvodňujú využitie § 39 Trestného zákona v takej miere, aby bol obžalovanému uložený
podmienečný trest. Preto navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a sám vo
veci rozhodol tak, že uloží obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj obžalovaný, ktoré písomne
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že samotné hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá akceptácii zásady vyhodnocovania dôkazov v neprospech ako i v prospech
obžalovaného, keď boli vykonané viaceré jednostranné a neodôvodnené závery, v zmysle ktorých sa
mal dopustiť konania, ktoré mu bolo kladené za vinu a spôsobiť tak poškodenej výrazné psychické

problémy. Vykonané dôkazy súd v závere nevyhodnotil vôbec správne a opomenul sa pridržiavať
skutkového stavu tak, ako bol skutočne zistený. Nie je pravdou, že by sa dopustil protiprávneho
skutku tak, ako mu je kladené za vinu v obžalobe, nakoľko tam uvádzané konštatovania a závery
sú vytrhnuté z kontextu a neodzrkadľujú reálny skutkový a právny stav. Bolo zrejmé, že vzájomnéspolužitie s poškodenou bolo podľa svedeckých výpovedí osôb pohybujúcich sa v tesnej blízkosti
poškodenej označované za konfliktné, no je nutné zvýrazniť, že sa tak vyjadrovali jedine osoby blízke
poškodenej - či už bolo dôvodom reprodukovanie nepravdivých skutočností, ktoré im uvádzala samotná

poškodená, alebo tak konali vedome, nepovažuje za smerodajné, považuje to však za tendenčné a
účelové. Vo veci vypovedalo viacero svedkov, ktorí potvrdili absenciu fyzického násilia medzi ním a
poškodenou, konštatovali, že vzájomné konflikty boli vyslovene verbálneho rázu a rovnako tak potvrdili
i angažovanosť poškodenej v týchto konfliktoch - okrem konania, ku ktorému sa s plným vedomím
a svedomím priznal, i s odkazom na uvedené nedošlo k tomu, že by poškodenej spôsoboval fyzické

utrpenie. To, čo súd na základe tvrdení poškodenej a jej rodiny označil za fyzické násilie, sú podľa neho
v čase samostatne stojace konania (skutky) majúce znaky skutkovej podstaty priestupku (keďže nie
je riadne zdokumentovaný rozsah zranení), maximálne však prečinom ublíženia na zdraví. V konaní
bola preukázaná konfliktná a vulgárna povaha poškodenej, potom i tvrdenia o údajnom psychickom
týraní nevyznievajú vierohodne, pričom všetky tieto skutočnosti boli súdom prvého stupňa prehliadané
a teda osoba poškodenej bola nevhodným spôsobom „umelo viktimizovaná“. Uvedeného skutku sa

mal podľa obžaloby dopustiť v rozsahu 10 rokov, a teda že mal osobu blízku týrať po uvedenú dobu -
takéto tvrdenie sa nemôže zakladať na reálnych skutkových okolnostiach, nakoľko po označenú dobu
by žiadna, ani mimoriadne odolná osoba, nedokázala týranie vystáť tak, že by sa o tomto nezdôverila
ani najbližším osobám, resp. nepodala oznámenie o takomto stave orgánom činným v trestnom konaní.
Poškodená sa nikdy nevyjadrila tak, že by bola týraná, pričom k takémuto záveru jednoznačne dospel

aj znalec z oblasti psychológie vo svojom znaleckom posudku vyhotovenom pre účely tohto trestného
konania. Prvotné tvrdenia sa z jej strany objavili až po tom, ako prišlo na majetkovo-právne spory,
ktoré medzi sebou s poškodenou momentálne vedú. Znalecký posudok rovnako tak označil poškodenú
za alibisticky zmýšľajúcu, s tendenciami na účelovú prezentáciu skutočností. Veľavravným je aj fakt,
že znalec u poškodenej „v súčasnosti nezistil žiadne známky psychickej traumatizácie, ktoré by boli v

príčinnej súvislosti s konaním páchateľa“, pričom vo vzťahu k obžalobe sa teda toto nemôže zakladať
na pravde - je vylúčené, aby po 10 rokoch týrania osoba vo vzťahu k domnelému páchateľovi neniesla
žiadne známky psychickej traumatizácie, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s konaním tohto domnelého
páchateľa. Ďalej uviedol, že vo vzťahu ku svojej dcére a Y. O. sa správal síce prísne, no v rámci
dobrých a poctivých úmyslov tieto riadne vychovať a pripraviť na život, nakoľko poškodená, ich matka,

žila rozporuplným životom, v rámci ktorého holdovala alkoholu, nevhodne sa obliekala a tým pre jej
dcéry poskytovala nevhodný materský vzor. Samotný znalec sa vyjadril tak, že s poškodenou prežívali
konfliktný vzťah, čo však ale samozrejme nie je možné prezentovať tak, že by bola poškodená týraná.
Poškodená sa nedokázala vyrovnať s tým, že si pre život našiel vhodnejšiu partnerku a ju pre jej
nedokonalosti, s ktorými sa nedokázal zmieriť, opustil - s poškodenou nechce viac tráviť život, čo sa

poškodenej samozrejme dotklo, a tá sa mu cestou trestného konania vedeného voči jeho osobe chce
pomstiť a dosiahnuť tak svoje zadosťučinenie, na ktoré má podľa jej morálneho názoru nárok. Okresný
súd tak uveril fabuláciám poškodenej, ktorá obyčajné hádky a konflikty bez akejkoľvek fyzickej dohry
prezentovala tak, že mala byť týraná a malo jej byť neznesiteľným spôsobom ubližované. Samotná
skutočnosť,žektýraniumalodôjsťvrozpätídesiatichrokovapoškodenátútosituáciunijakýmspôsobom

neriešila, nikomu o nej nepovedala a zároveň si užívala život na diskotékach poukazuje na to, že nie
je možné tvrdiť, že by bola poškodená nejakým spôsobom zasiahnutá, resp. že by bola žila v strachu,
odriekaní a spôsobom, ktorý by mu vyhovoval. Na Okresnom súde Banská Bystrica sa vedie konanie
pod sp. zn. 17C/2/2021, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, a
samotné podanie trestného oznámenia poškodenou možno označiť za tendenčné. Záverom uviedol,

že skutku sa nedopustil a k jeho odsúdeniu došlo v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazného
materiálu. Na poškodenej neboli ustálené žiadne následky, ktoré by jej boli jeho konaním spôsobené,
a teda i samotná trestnoprávna kvalifikácia konania nezodpovedá skutkovému stavu veci, pričom táto
sa javí neprimerane prísna vzhľadom na absenciu akýchkoľvek následkov, a nemôže tak akceptovať
uložený trest, a už vôbec nie trest, ktorého uloženia sa domáha obžaloba. Na základe uvedeného preto

navrhol,abykrajskýsúdzrušilnapadnutýrozsudokavecvrátilokresnémusúdunaopätovnéprejednanie
a rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil a oslobodil ho spod obžaloby.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 06. 12. 2022 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v
neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne a

včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava
písomných dôvodov odôvodnenia odvolania, a teda navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudokvo výroku o treste a sám uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby bez použitia § 39 Trestného zákona a na výkon trestu ho zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť ako

nedôvodné.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na podanom odvolaní a navrhol, aby mu
krajský súd vyhovel. Ak by však aj senát krajského súdu mal preukázanú vinu obžalovaného, potom
nemá žiadne výhrady k uloženému trestu a tento považuje za správny, najmä s poukazom na to, že

obžalovaný doposiaľ viedol riadny život a chce ho viesť aj naďalej. Ak teda krajský súd bude mať
preukázanú vinu obžalovaného, navrhol, aby obidve odvolania zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného bolo
podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou

osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva
na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
je z časti dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom
prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k jednotlivým výrokom
rozsudku. Keďže sa krajský súd s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožnil, v podrobnostiach naň

odkazuje (str. 21 - 23).

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku okresným súdom vo vzťahu k výroku o vine, reagujúc
na odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd dodáva nasledovné:

Na naplnenie skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.
a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona sa nevyžaduje,
abypáchateľsvojimkonanímspôsobilnásledok-syndrómtýranejosoby,aleboposttraumatickústresovú
poruchu. Taktiež je potrebné uviesť, že z medicínskeho hľadiska ani neexistuje diagnóza „syndróm
týranej osoby“, ide len o súbor fyzických, psychických a sociálnych symptómov, ako sú napr. depresie,

nízke sebavedomie, či izolácia, znovu prežívanie traumy, naučená bezmocnosť, stiahnutie sa od okolia
a pod. Skutočnosť, že poškodená T. O. takéto symptómy nevykazovala, a že sa nikomu z blízkeho
okolia za celý čas spolužitia s obžalovaným nesťažovala na to, že by mala byť z jeho strany týraná,
z trestnoprávneho hľadiska neznamená, že obžalovaný svojim konaním nenaplnil všetky zákonné
obligatórne znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Z výpovedí vypočutých svedkov

(samotnej poškodenej T. O., jej dcéry Y. O., T. N. a B. N., rodičov poškodenej, ako aj W. N., sestry
poškodenej) totiž zhodne vyplynul záver, že obžalovaný sa s poškodenou hádal v podstate denne, a že
sa vo vzťahu k nej správal takým spôsobom, ako je to uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Ani krajský súd preto nemal dôvod neveriť týmto svedeckým výpovediam, ktoré sa v podstatných
okolnostiach zhodovali, a bolo by zrejme iluzórne domnievať sa, že by sa všetci uvedení svedkovia

vedeli vzájomne dohodnúť na takých detailoch opisu skutku, o akých zhodne vypovedali. Správne preto
postupoval okresný súd, keď nepristúpil k zmene právnej kvalifikácie skutku na trestný čin výtržníctva,
resp. trestný čin ublíženia na zdraví, ako to uvádzal obžalovaný v rámci podaného odvolania. Okresný
súd teda správne zistil skutkový stav a po vyhodnotení vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12Trestného poriadku dospel aj ku správnym právnym záverom. Krajský súd preto nemal žiadny zákonný
podklad pre to, aby mohol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Čo sa týka výroku o treste, krajský súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 4 rokov s probačným dohľadom je
zákonný. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia
trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby

zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný
priukladanítrestuprihliadnuť,patríajosobapáchateľa,pomerypáchateľa(majetkové,rodinné,osobné),
či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Ustanovenie § 39
ods. 1 Trestného zákona pre jeho aplikovateľnosť v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa
ku spáchaniu trestného činu, ani jeho postoj k prejednávanej veci. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného

zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu
a jemu blízke osoby. V tejto súvislosti krajský súd len pripomína, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne
trestaný, viedol riadny život, nedávno uzavrel manželstvo a jeho manželka očakáva narodenie dieťaťa.
Preto aj podľa názoru krajského súdu je možné v prejednávanej veci vzhľadom na okolnosti prípadu
a pomery páchateľa mimoriadne znížiť trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby

v zmysle § 39 Trestného zákona. Takto uložený trest je potom podľa názoru krajského súdu zákonný
a spravodlivý, a zároveň postačujúci pre ochranu spoločnosti, nápravu páchateľa, ako aj z pohľadu
generálnej a individuálnej prevencie, pričom dostatočne zabezpečí prevýchovu obžalovaného a zároveň
takýto trest postihuje len obžalovaného, ktorý tak bude môcť naďalej pracovať, aby si mohol plniť svoje
zákonné vyživovacie povinnosti.

Krajský súd sa však nemohol stotožniť s povinnosťou, ktorú okresný súd uložil obžalovanému v rámci
probačného dohľadu, a to podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným
odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 51 ods. 9
Trestného zákona povinnosť podľa odseku 4 písm. h) možno uložiť po predchádzajúcom vyžiadaní

správy od probačného a mediačného úradníka o vhodnosti jej uloženia, ak vhodnosť uloženia tejto
povinnosti nevyplýva z odborného vyjadrenia alebo zo znaleckého posudku. Po preskúmaní spisového
materiálu však musí krajský súd konštatovať, že sa v ňom nenachádza správa od probačného a
mediačného úradníka o vhodnosti uloženia takejto povinnosti obžalovanému, ani sa v spise nenachádza
odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok, ktorý by odôvodňoval uloženie takejto povinnosti.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané

v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

V zmysle citovaného ustanovenia preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, a sám
rozhodol tak, že uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, a súčasne rozhodol o

podmienečnom odklade jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 4 roky s probačným dohľadom, teda
uložil obžalovanému rovnaký trest ako súd okresný. V rámci probačného dohľadu potom krajský súd
uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo
zúčastniť sa na psychologickom poradenstve, ktorá by mala zabezpečiť, aby sa v budúcnosti nedopúšťal
trestnej činnosti.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné.

Okresný súd nepochybil ani vo výroku o náhrade škody, preto tieto výroky napadnutého rozsudku ostali
týmto rozhodnutím nedotknuté.Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.