Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. december 2021

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6C/170/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616208868
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2021:5616208868.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobkyne J.. J. E., nar.

XX. X. XXXX, bytom J. U. XXXX/XX, R., zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom
Mlynská 28, Košice proti žalovanému T. X., Q.. XX. X. XXXX, bytom D.-X. Y.. XXB, XXX XX X., Y. N.
Q., zastúpeného JUDr. Jiří Martausom, advokátom, so sídlom Ul. 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, za
účasti intervenienta na strane žalovaného HUK-COBURG-Allgemeine Versicherung AG, 96 444 Coburg,
Reg. Gericht Coburg HRB 465, zastúpeného JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou, so sídlom Pavla
Mudroňa 26, Martin, IČO: 42 71135, o zaplatenie náhrady škody na zdraví vo výške 39.913 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 9.171,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 9.171,16 eur od 29. 10. 2016 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 815 eur z a s t a v u j e .

III. Vo zvyšnom rozsahu žalobu z a m i e t a .

IV. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 54,04 %, pričom o výške
tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 13. 12. 2016, doručenou na tunajší súd 16. 12. 2016 sa žalobkyňa domáhala rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej z titulu bolestného sumu 28.786 eur a z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 7.418 eur, to všetko s 5% ročným úrokom z omeškania od 28. 10.
2016 do zaplatenia, ako aj a z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 3.709 eur. Tento
žalobný návrh odôvodnila tým, že 21. 3. 2015 v lyžiarskom stredisku Nízke Tatry Sever - Jasná, v okrese

Liptovský Mikuláš, na zjazdovke č. 11 (FIS) pri lyžovaní, následkom zrážky so žalovaným utrpela vážne
ublíženie na zdraví. Príčinou zrážky týchto dvoch lyžiarov bola nesprávna technika jazdy žalovaného.
Voči žalovanému bolo 23. 3. 2015 Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši
ČVS: ORP-223/OO-LM-2015 začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 Trestného zákona, ktoré doteraz nebolo právoplatne skončené. V dôsledku úrazu žalobkyňa
utrpela ťažké poranenia, a to vážne obojstranné pohmoždenie pľúc, zmliaždenie srdca, krvácanie
v oblasti mozgu, otras mozgu, poškodenie pečene, viacnásobné zlomeniny lonovej a hrudnej kosti,

rebier, lopatky s trvalými následkami a invaliditou. Trvalé následky súvisia najmä so vznikom duševných
porúch po ťažkom poranení hlavy a s obmedzením pohyblivosti bedrového a členkového kĺbu. Z
doterajšieho policajného vyšetrovania, zo znaleckého posudku č. 22/2015, vyhotoveného znalcom Z..
Y. O. a zo zápisníc o výsluchu svedkov tvoriacich súčasť vyšetrovacieho spisu vyplynulo, že príčinouzrážky lyžiarov bola vysokoriziková technika jazdy žalovaného, vzhľadom na podmienky rozhľadu a
dohľadu v mieste nehody, s prihliadnutím na konfiguráciu povrchu zjazdovky, jej tvaru a sklonu. Na
základe uskutočneného znaleckého skúmania bolo zistené, že rýchlosť žalovaného v čase nárazu

do žalobkyne dosahovala zhruba 42 km/hod. (+ 10 %), a na začiatku kolízneho deja (pred terénnym
zlomom) zhruba 51 km/hod. (+ 10 %). Z doteraz vykonaného dokazovania v súvislosti s vyšetrovaním
nehodyjepodľažalobkynepreukázaná občianskoprávnazodpovednosťžalovanéhozaškoduvzniknutú
na zdraví žalobkyne podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrážku zavinil výlučne žalovaný,
pričom z výsledkov vyšetrovania je preukázané splnenie všetkých zákonom vyžiadaných predpokladov

vzniku subjektívnej zodpovednosti žalovaného. Podľa lekárskych posudkov o bolestnom a o sťažení
spoločenského uplatnenia, vyhotovených J.. H. F., R.., primárom FBLR Národného rehabilitačného
centra v Kováčovej zo 6. 7. 2015 a 7. 6. 2016 vyplynulo, že bolestné bolo ohodnotené 1.630 bodmi
a sťaženie spoločenského uplatnenia 420 bodmi. Podľa žalobkyne rozhodným obdobím pre určenie
hodnoty 1 bodu je vzhľadom na vznik nároku v roku 2016 - rok 2015, v ktorom hodnota 1 bodu
predstavovala sumu 17,66 eur. Vzhľadom na uvedené bodové hodnoty, potom podľa § 5 ods. 2 zákona

č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia náhrada za bolestné
predstavuje sumu 28.786 eur a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 7.418 eur. Úraz
znamenal pre život žalobkyne zásadnú zmenu, pričom natrvalo, nezvratne a zásadným spôsobom
poznačil jej uplatnenie sa v rôznych oblastiach života. Stala sa pohybovo obmedzená, čím je natrvalo
vylúčená z plnohodnotného osobného, športového a spoločenského života, napáda na ľavú nohu, jej

psychika je narušená, vznikli u nej poruchy osobnosti, depresie, poruchy správania, plačlivosť a pod.
Vážne zranenia, ktoré utrpela, ju budú ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života. Pred úrazom
sa pravidelne venovala najmä lyžovaniu, ale aj iným druhom športu a žila aktívnym pracovným a
rodinným životom. Po úraze je výrazne obmedzená v možnosti uplatniť sa v živote, v pracovnom
zaradení a v osobných záľubách, trpí najmä únavou, nespavosťou, častými depresiami. Jej pohyb je

výrazne obmedzený v bedrách i kolenách. Na dolnej končatine je zjazvená, na predkolení je zjavná
deformácia. Pri kontakte s inými osoba je depresívna, pričom kontakt je spojený s návalmi plaču. V
rozhodnutí Sociálnej poisťovne Bratislava zo 4. 5. 2016 bol konštatovaný 70 % pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť a žalobkyňa sa stala invalidnou. Na základe uvedených skutočností tak
podľa žalobkyne ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., na

základe ktorého žalobkyni vznikol nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o
50 %, čo predstavuje sumu 3.709 eur. Žalobkyňa si prostredníctvom svojho zástupcu uplatnila výzvou
z 12. 10. 2016 doporučenou zásielkou u žalovaného nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví z
titulu bolestného vo výške 28.786 eur a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 7.418 eur, a
zároveň podľa § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. navrhla žalovanému uzavrieť dohodu o vyrovnaní pri

náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorej výšku vzhľadom k rozsahu závažnosti následkov
a obmedzeniu na strate spoločenského uplatnenia, stanovila v rozsahu 50 % základného ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, čo v peňažnom vyjadrení predstavuje náhradu vo výške 3.709 eur.
Dňa 28. 10. 2016 však bola doporučená zásielka nemeckou poštou vrátená zástupcovi žalobkyne ako
nevyzdvihnutá. Žalobkyňa navrhla v tejto žalobe vykonať dokazovanie uznesením OR PZ v Liptovskom

Mikuláši ČVS: ORP-223/OO-LM-2015 z 21. 3. 2015 a 29. 12. 2015, predmetným vyšetrovacím spisom,
znaleckým posudkom č. 66/2015, vyhotoveným J.. W. S. 10. 11. 2015, znalcom z odvetvia chirurgia,
lekárskymi správami z obdobia od 21. 3. 2015 až do 20. 10. 2016, znaleckým posudkom č. 22/2015
vypracovaným 20. 8. XXXX Z.. Y. O., znalcom z odboru cestná doprava - nehody v cestnej doprave,
výsluchom svedkov D. U.-E.Y., R. U.-E., občanov Poľskej republiky, lekárskymi posudkami o bolestnom

a o sťažení spoločenského uplatnenia zo 6. 6. 2016 a zo 7. 6. 2016, výsluchom žalobkyne, výsluchom
svedkov, ktorých mená a adresy žalobkyňa navrhne na pojednávaní, rozhodnutím Sociálnej poisťovne
Bratislava č. 6252247067 zo 4. 5. 2016, lekárskou správou z vyšetrenia k odbornému posudku o
invalidite z 21. 3. 2016, zdravotnou dokumentáciou, dohodou o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru a uplatnení nároku u žalovaného spolu s potvrdením o vrátení doporučenej zásielky nemeckou

poštou podľa poštovej obálky č. RN756251556DE z 28. 10. 2016.

2. Na základe Dodatku č. 21 k Rozvrhu práce Okresného súdu Liptovský Mikuláš na rok 2016 zo 14.
12. 2016 došlo k prideleniu tejto veci novému zákonnému sudcovi z dôvodu jeho nástupu do funkcie
na tomto súde dňa 19. 12. 2016.

3. Vo vyjadrení k žalobe z 24. 3. 2017, doručenom na tunajší súd 27. 3. 2017 žalovaný uviedol, že aj s
poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa sa odvoláva a navrhuje vykonať dôkazy, ktoré boli vykonané a
zadovážené v trestnom konaní je toho názoru, že v tomto trestnom konaní sú riešené otázky, ktoré môžumaťvýznamprerozhodnutiesúduopodanejžalobe,apretonavrhol,abysúdtotocivilnékonanieprerušil
podľa § 164 Civilného sporového poriadku až do právoplatného skončenia trestného konania, v ktorom
je žalovaný stíhaný pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Žalovaný ďalej

poukázal na to, že z textu žaloby nie je zrejmé, ktorú právnu povinnosť mal žalovaný porušiť, ktorá je v
príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom tiež poukázal na to, že pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na
závery znalcov v trestnom konaní, tak títo znalci riešili otázku zavinenia žalovaného z technického a nie
z právneho hľadiska. Žalovaný na záver navrhol, aby bol vypočutý „ako svedok škodovej udalosti“, a
aby bol ako dôkaz vykonaný aj celý obsah trestného spisu vo veci trestného stíhania žalovaného.

4. Dňa 19. 5. 2017 bolo na tunajší súd doručené oznámenie z 10. 5. 2017 o vstupe intervenienta
na strane žalovaného do tohto konania podľa § 82 CSP, a to spoločnosti HUK-COBURG-Allgemeine
Versicherung AG, 96 444 Coburg, Reg. Gericht Coburg HRB 465, čo táto spoločnosť odôvodnila svojim
právnym záujmom na výsledku konania, nakoľko žalovaný mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za
škodu v ich spoločnosti.

5. V replike z 30. 8. 2017, doručenej na tunajší súd 4. 9. 2017 žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2010, sp. zn. : 5Obdo 9/2010, podľa ktorého fakultatívne prerušenie
konania je založené na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky v trestnej veci,
pričom prihliadne aj na štádium, v akom sa konanie nachádza. Ďalej žalobkyňa poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 21. 10. 2010, sp. zn. : 3Cdo/150/2010, podľa ktorého je súd povinný najskôr
urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami, a až keď tieto zlyhajú, môže konanie
prerušiť. Výber, ktoré z jednotlivých opatrení je potrebné urobiť sa musí podriadiť zákonnej požiadavke
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, a preto
prerušenie konania predstavuje skôr výnimku ako pravidlo. Z doteraz zisteného skutkového stavu a

predložených dôkazov, t.j. zo znaleckých posudkov, zápisníc o výsluchu svedkov, ktoré má súd k
dispozícii je jednoznačne preukázaná zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorú spôsobil na zdraví
žalobkyne. Táto zodpovednosť vyplýva z § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom ide o tzv.
subjektívnu zodpovednosť žalovaného vyplývajúcu zo zavinenia nehody. Z výsledkov vyšetrovania
prípadu je preukázané splnenie všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov. Vyplýva to najmä zo

záverov znaleckého dokazovania (znalecký posudok č. 22/2015 vyhotovený Z.. O., ktorý tvorí súčasť
vyšetrovacieho spisu), že príčinou zrážky lyžiarov bola nesprávna a zo strany žalovaného vysoko
riziková technika jazdy, vzhľadom na podmienky rozhľadu a dohľadu v mieste nehody, s prihliadnutím na
konfiguráciu povrchu zjazdovky, jej tvaru a sklonu. Na základe uskutočneného znaleckého dokazovania
bola rýchlosť žalovaného pri náraze do žalobkyne stanovená na zhruba 42 km/hod. (+ 10 %), a na

začiatku kolízneho deja (pred terénnym zlomom) na zhruba 51 km/hod. (+ 10 %). Oblasť zakrytého
výhľadu na polohu žalobkyne v čase nárazu je potrebné vnímať v kontexte aktuálnej rýchlosti lyžiarov.
V tomto kontexte má prioritu primeraná technika jazdy zo strany žalovaného prichádzajúceho z hornej
časti svahu do oblasti, ktorá mu predtým mohla byť oblasťou zakrytého výhľadu. Zo záverov znaleckého
posudku č. 22/2015 vyplýva, že technickou príčinou zrážky lyžiarov bola nesprávna technika jazdy

žalovaného, najmä z dôvodu neprimeranej rýchlosti s prihliadnutím na hore uvedené skutočnosti.
Podľa žalobkyne je tak základ nároku nesporný a doteraz vykonané dokazovanie bez pochybností
preukazuje trestnoprávnu, ako aj občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú na
zdraví žalobkyne, a preto je návrh žalovaného, aby súd konanie prerušil podľa § 164 CSP v rozpore
so zákonnou požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany právo žalobkyne v súdnom konaní. Občiansky

zákonník v § 420 nevymedzuje formy zavinenia, forma zavinenia by mala svoj význam len pri určení
miery účasti na spoločnej zodpovednosti. Zo strany žalovaného však ide o nedbanlivostné konanie,
pričom § 420 ods. 3 OZ ráta s prezumpciou zavinenia. Z existujúcej dôkaznej situácie je možné vyvodiť
právny záver, že žalovaný spôsobil žalobkyni škodu porušením právnej povinnosti, ktorá vyplýva z ust.
§ 415 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby

sa nikomu neškodilo. Žalovaný si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na zdraví žalobkyne a porušil
preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, čo sa stalo dôvodom vzniku všeobecnej
zodpovednosti za škodu, a nakoľko zákon predpokladá, že žalovaný škodu zavinil, nemusí existenciu
zavinenia žalobkyňa preukazovať. Zrážku lyžiarov zavinil výlučne žalovaný. Aj vzhľadom na výsledok
trestného konania, kde sa skúma len trestnoprávna zodpovednosť trestne stíhanej osoby, okresný

súd bude musieť v občianskoprávnom konaní sám posúdiť prípadnú občianskoprávnu zodpovednosť
žalovaného, a to aj v prípade, ak by tento bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený. Pritom bude
môcť v občianskoprávnom konaní vychádzať z dokazovania, ktoré možno vykonať už teraz, bez ohľadu
na záver trestného konania, a aj preto nie je daný dôvod na prerušenie konania. Vzhľadom zistenia privyšetrovaní a produkované dôkazy navrhla žalobkyňa, aby súd návrh žalovaného na prerušenie konania
zamietol, nakoľko základ nároku a aj výška škody sú preukázané a nič nebráni, aby súd začal vo veci
konať. Žalobkyňa v replike navrhla tiež vypočuť ako svedkov - D. S., sestru žalobkyne, vypočutú v

prípravnom trestnom konaní 9. 4. 2015, N. U., horského záchranára vypočutého v prípravnom trestnom
konaní 15. 5. 2015, S. U., horského záchranára vypočutého v prípravnom trestnom konaní 13. 5. 2015,
J. A., horského záchranára vypočutého v prípravnom trestnom konaní 13. 5. 2015, H. F., horského
záchranára vypočutého v prípravnom trestnom konaní 15. 5. 2015, N. H., dobrovoľného člena HZS
vypočutého v prípravnom trestnom konaní 16. 5. 2015, J. N., dobrovoľného člena HZS vypočutého v

prípravnom trestnom konaní 16. 5. 2015, N. R., dobrovoľného člena HZS vypočutého v prípravnom
trestnom konaní 15. 5. 2015 a D. U.-E. a jej manžela U. E., občanov Poľskej republiky ako lyžiarov, ktorí
videli zrážku a boli v prípravnom trestnom konaní vypočutí 9. 4. 2015. Žalobkyňa tiež navrhla vykonať
ako ďalší dôkaz e-mailovú správu s opisom nehody zaslanú žalobkyni svedkyňou D. U.-E. 26. 3. 2015 (aj
s prekladom do slovenského jazyka.) Výsluch týchto svedkov žalobkyňa pritom navrhla preto, že nevie
ako by súd v občianskoprávnom konaní hodnotil svedecké výpovede realizované v trestnom konaní.

6. Dňa 22. 9. 2017 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie intervenienta k žalobe z 20. 9. 2017, v
ktorom intervenient uviedol, že žalobkyňa nepreukázala predpoklady tvrdenej existencie zodpovednosti
žalovaného za škodu žalobkyne podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď zo žaloby nevyplýva,
ktorú právnu povinnosť mal vlastne žalovaný porušiť. Trestné konanie vedené proti žalovanému nebolo

doposiaľ právoplatne skončené. V tomto trestnom konaní sa riešia otázky, ktoré môžu mať význam pre
rozhodnutie súdu. Aj keď znalec Z.. Y. O. v znaleckom posudku č. 22/2015 konštatuje, že technika jazdy
žalovaného bola nesprávna a vysoko riziková, je tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa
zastala v neprehľadnej časti terénu za terénnym zlomom, ktorý prichádzajúcemu lyžiarovi vytváral oblasť
zakrytého výhľadu. Uvedené nesprávne konania žalobkyne tak minimálne prispelo k vzniku kolíznej

situácie. Pokiaľ ide o výšku škody, najmä vo vzťahu k bodovému ohodnoteniu bolestného, namietol
intervenient výšku 1 bodu a tiež výšku vyčíslenej náhrady škody na zdraví. Intervenient tiež poukázal
na to, že žalobkyňa predložila ako listinný dôkaz znalecký posudok J.. W. S. č. 66/2015 z 10. 11. 2015,
ktorý bol vypracovaný pre účely trestného konania. Znalec J.. W. S. z odvetvia chirurgie a traumatológie
v tomto posudku opísal aj zranenia, ktoré žalobkyňa utrpela pri zrážke so žalovaným a bolestné vyčíslil

na 930 bodov. Žalobkyňa súčasne predložila lekársky posudok J.. H. F., R.., ortopéda a špecialistu pre
odbor fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia zo 6. 6. 2016, v ktorom hodnotil bolestné (žalobkyne)
celkovo počtom 1.630 bodov. Lekársky posudok o bolestnom od J.. H. F., R.. obsahuje tiež údaj o
tom, že žalobkyňa ukončila liečbu 23. 9. 2015, a preto intervenientovi nie je zrejmé z akého dôvodu
došlo po ukončení liečenia žalobkyne dodatočne (oproti znaleckému posudku J.. W. S. z 10. 11. 2015)

k navýšeniu bodového ohodnotenia bolestného o ďalších 700 bodov. Samotná žalobkyňa tak predložila
navzájom si odporujúce dôkazy o výške bolestného. Intervenient ďalej namietol, že J.. H. F., R.. nie je
posudzujúcim lekárom žalobkyne v zmysle § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 v znení neskorších
predpisov, a teda nebol oprávnený vystaviť lekársky posudok podľa § 7 ods. 1 tohto zákona, a ani
posudok o sťažení spoločenského uplatnenia. Vo vzťahu k výške bodového ohodnotenia bolestného

mal intervenient za to, že pokiaľ J.. W. S. vykonal ohodnotenie bolestného už 10. 11. 2015 je zrejmé, že
zdravotný stav žalobkyne bol už tak ustálený, že sa mohlo pristúpiť k ohodnoteniu bolestného. Pokiaľ
však nárok žalobkyne vznikol v roku 2015, správna hodnota 1 bodu je 17,16 eur. Intervenient na záver
svojho vyjadrenia navrhol podľa § 164 CSP prerušiť konanie do právoplatného skončenia trestného
konania vo veci vedenej voči žalovanému, keďže v prebiehajúcom trestnom konaní sa riešia otázky,

ktoré môžu mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

7. Vo vyjadrení intervenienta k replike žalobcu z 10. 11. 2017 intervenient doplnil, že pre posúdenie miery
zodpovednosti osôb zúčastnených na kolízii je zásadné posúdenie priebehu a príčin nehodového deja a
správanie sa žalobkyne a žalovaného na mieste kolízie. Intervenient poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu ČR z 20. 2. 2002, sp. zn. : 25Cdo 2471/2000, podľa ktorého spoluzavinenie poškodeného na vzniku
škody prichádza do úvahy aj vtedy, ak v dobe hroziacej škody nezakročil primeraným spôsobom na jej
odvrátenie. Ďalej intervenient poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. 2. 2006, sp. zn. : 25Cdo
65/2005, podľa ktorého ak sa na vzniku škody spolupodieľal úkon poškodeného, a to nie zavinený,
ide podľa názoru súdnej praxe o objektívnu skutočnosť, ktorá ide na ťarchu toho, koho postihla, teda

poškodeného. Zavinenie poškodeného podľa intervenienta spočíva nielen v jeho aktívnom konaní, ale
aj v opomenutí povinnosti, najmä povinnosti generálnej prevencie podľa § 415 OZ, a ak takéto konanie
(opomenutie) je jednou z príčin vzniku škody, znáša svoju škodu pomerne. Popri existencii povinnosti
každého bez rozdielu (vrátane žalobkyne) dbať na dodržiavanie povinnosti všeobecnej prevencie podľa§ 415 Občianskeho zákonníka, považoval intervenient za dôležité v tejto súvislosti poukázať aj na
obsah tzv. Bieleho kódexu, ktorý obsahuje všeobecne platné pravidlá správania sa lyžiarov na lyžiarskej
trati. V jeho bode 6. sa výslovne uvádza, že lyžiar nesmie bezdôvodne zastaviť a stáť na zúžených a

neprehľadných častiach lyžiarskej trate. Lyžiar, ktorý spadol musí takéto miesto, čo najrýchlejšie opustiť.
Intervenient poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. 2. 2005, sp. zn. : 25Cdo/1506/2004, podľa
ktorého hoci pravidlá správania pre lyžiarov vydané Medzinárodnou lyžiarskou federáciou FIS nie sú
všeobecne záväzným právnym predpisom, pre lyžiarov na zjazdovej trati sú záväzné a ich porušenie
predstavuje porušenie právnej povinnosti predchádzať vzniku škôd. Aj keď znalec Z.. Y. O. skonštatoval,

že technika jazdy žalovaného sa javí ako nesprávna a vysoko riziková, tak z obsahu jeho posudku
je rovnako zrejmé, že žalobkyňa zastala (spoločne so svojou sestrou) na exponovanom lyžiarskom
svahu v Jasnej v neprehľadnej časti terénu, za znalcom popisovaným terénnym zlomom, v mieste
zakrytého výhľadu pre prichádzajúceho lyžiara, čo potvrdila aj svedkyňa kolízie pani U.-E. vo svojej
e-mailovej správe z 26. 3. 2015, ktorú predložila žalobkyňa spolu so svojou replikou. Zo svedeckej
výpovedi sestry žalobkyne - D. S. obsiahnutej v znaleckom posudku zase vyplynulo, že na uvedenom

úseku stála, zakývala sestre (žalobkyni), a tá následne prišla až ku nej, zotrvali tam v krátkom rozhovore
a svedkyňa následne zaregistrovala pohyb lyžiara a následky zrážky. Preto sa nie je možné stotožniť
s návrhom žalobkyne, že je daná výlučná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobkyni.
Na záver intervenient dodal, že v ďalšom zotrváva na doterajšej argumentácii uvedenej v písomnom
podaní z 20. 9. 2017 vo vzťahu k uplatnenému nároku a jeho výške, a rovnako tak na ňom navrhovanom

doplnení dokazovania. Rovnako mal za to, že sú dané dôvody prerušenia konania podľa § 164 CSP do
právoplatného skončenia trestného konania, keďže v prebiehajúcom trestnom konaní sa riešia otázky,
ktoré môžu mať význam pre rozhodnutie súdu aj v tejto veci.

8. V podaní z 23. 2. 2018, doručenom na tunajší súd 23. 2. 2018, žalovaný v celom rozsahu súhlasil

s prostriedkami procesnej obrany uplatnenými intervenientom v jeho podaní z 10. 11. 2017 (vyjadrenie
intervenientakreplike.)Vzhľadomnato,ževovyjadreníintervenientakreplikez10.11.2017intervenient
v záverečnej časti výslovne uviedol, že v ďalšom zotrváva na doterajšej argumentácii uvedenej v jeho
predchádzajúcom vyjadrení k žalobe z 20. 9. 2017, a to ako vo vzťahu k uplatnenému nároku, tak aj
jeho výške, a rovnako aj na ňom navrhovanom doplnení dokazovania, tak súd mal za to, že vyjadrenie

žalovaného (súhlas) z 23. 2. 2018 je rovnako vyjadrením súhlasu nielen s vyjadrením intervenienta
k replike, ale aj k žalobe (súd síce predtým vyzýval žalovaného na vyjadrenie súhlasu s vyjadrením
intervenienta k žalobe, ale vtedy žalovaný na túto výzvu nijako nereagoval.)

9. Dňa 5. 4. 2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobkyne z 29. 3. 2018 (k vyjadreniam

intervenienta ku žalobe a replike), v ktorom žalobkyňa uviedla, že tvrdenie intervenienta, že žalobkyňa
nepreukázala predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je v rozpore s doteraz zisteným
skutkovýmstavomasvykonanýmidôkazmi,najmäznaleckýmposudkomč.22/2015,vyhotovenýmZ..Y.
O.,ktorýtvorísúčasťvyšetrovaciehospisu.Podľazáverovznaleckéhodokazovaniavprípravnomkonaní
v trestnej veci bola príčinou zrážky lyžiarov nesprávna a zo strany žalovaného vysoko riziková technika

jazdy. Spôsob a rýchlosť jazdy boli neprimerané podmienkam rozhľadu a dohľadu v mieste nehody, s
prihliadnutím na konfiguráciu povrchu zjazdovky, jej tvaru a sklonu. Na základe vykonaného znaleckého
skúmania bola ustálená rýchlosť žalovaného pri náraze do žalobkyne na zhruba 42 km/hod. (+ 10 %), a
nazačiatkukolíznehodeja(predterénnymzlomom)nazhruba51km/hod.(+10%).Konaniežalovaného
idúceho rýchlosťou 51 až 56 km/hod. pred terénnym zlomom, za ktorý nevidel, je možné považovať

za hrubú nedbanlivosť, ktorá spočívala v nedodržiavaní ani minimálnej miery opatrnosti posudzovanej
podľa všeobecných zásad pohybu lyžiarov na svahu (tzv. Biely kódex). Konfigurácia povrchu zjazdovky
a najmä možnosti rozhľadu a dohľadu mu neumožňovali sa pohybovať takou neprimerane vysokou
rýchlosťou. Aktuálnu polohu žalobkyne, ktorá stála za terénnym zlomom vytvárajúcim žalovanému
oblasť zakrytého výhľadu, na ktorú v súvislosti s námietkou spoluviny žalobkyne intervenient poukazoval

je potrebné technicky vnímať v kontexte aktuálnej rýchlosti lyžiarov a je potrebné si uvedomiť, že
lyžiar môže zastať na akomkoľvek mieste zjazdovky, z akýchkoľvek príčin. Dojazd žalobkyne ku
okraju zjazdovky bol motivovaný pádom jej sestry a zisťovaním, či táto je v poriadku. Vzhľadom na
uvedené, neobstojí námietka intervenienta, že žalobkyňa prispela ku vzniku kolíznej situácii tým, že
sa nachádzala v oblasti zakrytého výhľadu, t.j. za terénnym zlomom. Prioritu má primeraná technika

jazdy zo strany žalovaného prichádzajúceho z hornej časti svahu do oblasti, ktorá mu predtým mohla
byť oblasťou zakrytého výhľadu. Zo záverov znaleckého posudku č. 22/2015 vyplýva, že technickou
príčinou zrážky lyžiarov bola nesprávna technika jazdy žalovaného, najmä z dôvodu neprimeranej
rýchlostisprihliadnutímnahoreuvedenéskutočnosti.Týmjepreukázanápodmienkavznikusubjektívnejzodpovednosti žalovaného podľa § 420 Občianskeho zákonníka v celom rozsahu. Z doteraz zisteného
skutkového stavu bolo preukázané nedbanlivostné zavinenie žalovaného a jeho konanie odporovalo
povinnosti počínať si tak, aby ku škode nedošlo. Na druhej strane, nesplnenie povinnosti generálnej

prevencie podľa § 415 Občianskeho zákonníka zo strany žalobkyne nebolo preukázané. Z uvedeného
podľa žalobkyne vyplýva, že základ nároku je nesporný. Doteraz vykonané dokazovanie v súvislosti
s vyšetrovaním nehody bezpochyby preukazuje občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za škodu
vzniknutú na zdraví žalobkyne v celom rozsahu. Návrh intervenienta, aby súd podľa § 164 CSP konanie
prerušil až do právoplatného skončenia trestného konania proti žalovanému pre prečin ublíženia na

zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona protirečí zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany
práv účastníkov v súdnom konaní. Návrh intervenienta vychádza z už neplatného uznesenia o začatí
trestného stíhania vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona vydaného
Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Liptovskom Mikuláš pod ČVS : ORP-223/OO-LM-2015 z
29. 12. 2015, nakoľko podľa uznesenia OR PZ v Liptovskom Mikuláši ČVS : ORP-223/OO-LM-2015 z
2. 3. 2018 sa trestné stíhanie žalovaného, ktorý je občanom Spolkovej republiky Nemecko prerušilo s

návrhom na odovzdanie do cudziny. Vzhľadom na uvedené návrh intervenienta, aby súd podľa § 164
CSP konanie prerušil je v rozpore so zákonnou požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv žalobkyne
v súdnom konaní. Taktiež neobstojí námietka intervenienta súvisiaca s výškou uplatnenej pohľadávky.
Lekárske posudky o bolestnom zo 6. 6. 2016 a o sťažení spoločenského uplatnenia zo 7. M6. 2016 boli
vyhotovené posudzujúcim lekárom - primárom J.. H. F., R., ortopédom, špecialistom FBLR z Národného

rehabilitačného centra v Kováčovej, t.j. v zdravotníckom zariadení, v ktorom sa žalobkyňa liečila v
súvislosti s poškodením na zdraví. Lekárske posudky, ktoré boli predložené ako dôkazy navrhnuté
žalobkyňou boli vyhotovené v súlade s § 7 zákona č. 437/2004 Z.z. Znalecký posudok č. 66/2015, T. J..
W. S., chirurgom 10. 1. 2015 pre OR PZ Liptovský Mikuláš, t.j. pre účely prípravného konania v trestnej
veci ublíženia na zdraví je pre účely náhrady škody nepoužiteľný (§ 7 ods. 3 a 4 zákona č. 437/2004

Z.z.) V prípade dôvodných pochybností intervenienta o správnom hodnotení bolestného alebo sťaženia
spoločenského uplatnenia, môže súd nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odvetvia ortopédie. Na
záver žalobkyňa dodala, že nakoľko podľa lekárskeho posudku o bolestnom zo 6. 6. 2016 bolo liečenie
ukončené 23. 9. 2015, tak intervenientom namietaná správnosť bodovej hodnoty náhrady za bolesti je
opodstatnená. Rozhodným obdobím určenia hodnoty 1 bodu pre stanovenie výšky náhrady za bolesť je

rok 2014, v ktorom hodnota 1 bodu bola 17,16 eur. Pre uvedené bodové hodnotenie náhrada za bolestné
predstavuje 27.971 eur (1.630 bodov x 17,16 eur). Rozdiel v neprospech žalobkyne činí 815 eur (28.786
eur - 27.971 eur). Vzhľadom na uvedené zobrala žalobkyňa podľa § 144 CSP ohľadom bolestného v
sume 815 eur svoju žalobu späť a požiadala, aby súd v tejto časti konanie zastavil, pričom navrhla,
aby súd vyhlásil rozsudok, v ktorom zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni z titulu bolestného sumu

27.971 eur a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 7.418 eur, všetko s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 28. 10. 2016 do zaplatenia, a z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu
3.709 eur.

10. Uznesením sp. zn. : 6C/170/2016 zo 16. 11. 2018 tunajší súd rozhodol o prerušení tohto

civilného konania až do právoplatného skončenia trestného konania, v rámci ktorého bolo uznesením
povereného príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Obvodného
oddelenia Policajného zboru Liptovský Mikuláš z 29. 12. 2015, ČVS : ORP-223/OO-LM-2015, vznesené
obvinenie žalovanému. Predmetné uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 22. 12.
2018.

11. Uznesením tunajšieho súdu sp. zn. : 6C/170/2016 zo 4. 6. 2021 bolo rozhodnuté, že sa pokračuje
v konaní prerušenom do právoplatného skončenia trestného konania, v rámci ktorého bol uznesením
povereného príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Obvodného
oddelenia Policajného zboru Liptovský Mikuláš z 29. 12. 2015, ČVS : OPR-223/OO-LM-2015 vznesené

obvinenie žalovanému. Toto uznesenie o pokračovaní v konaní nadobudlo právoplatnosť 23. 6. 2021.

12. Na pojednávaní 9. 11. 2021 žalobkyňa uviedla, že trvá v celom rozsahu na podanej žalobe, ako aj na
obsahu svojich ďalších písomných podaní. Už samotnými listinnými dôkazmi bol preukázaný skutkový
základ uplatneného nároku, a to, že 21. 3. 2015 došlo v lyžiarskom stredisku Nízke Tatry Sever - Jasná,

v okrese Liptovský Mikuláš, na zjazdovke č. 11 k úrazu žalobkyne, ktorý utrpela v dôsledku stretu so
žalovaným. Vychádzajúc z obsahu vyšetrovacieho spisu, a najmä zo znaleckého posudku č. 22/2015,
ktorý vyhotovil Z.. Y. O. mala žalobkyňa za to, že bolo preukázané, že došlo k porušeniu povinnosti
zo strany žalovaného podľa § 415 Občianskeho zákonníka, teda prevenčnej povinnosti, podľa ktorejkaždý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku vzniku škode na zdraví, pričom porušenie tejto
povinnosti bolo v príčinnej súvislosti s následným vznikom úrazu žalobkyne, a teda poškodením zdravia
a so vznikom trvalých následkov. Pokiaľ ide o výšku uplatňovanej škody, túto preukázala žalobkyňa

lekárskymi správami a lekárskymi posudkami o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, na
základe ktorého stanovila výšku požadovanej náhrady škody na zdraví. Žalobkyňa si tiež uplatnila nárok
na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.,
podľa ktorého je možné náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %, a to s
poukazom na to, že v dôsledku úrazu sa stala invalidnou, čo bolo preukázané predložením rozhodnutia

Sociálnej poisťovne Bratislava zo 4. 5. 2016. Podľa žalobkyne sú tu však aj ďalšie dôvody opísané v
žalobe pre toto zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o rozsah ďalšieho
dokazovania, tak vzhľadom na námietky žalovanej strany ohľadne spoluzodpovednosti žalobkyne,
žalobkyňa navrhla vypočuť svedkov D. U.-E. a R. U.-E., ktorí boli svedkami predmetného stretu. V
súvislosti s nárokom na zvýšenie náhrady a sťaženie spoločenského uplatnenia navrhla žalobkyňa v
podanej žalobe tiež vlastný výsluch a na tomto pojednávaní aj výsluch manžela žalobkyne R. E., teda

na preukázanie okolností hodných osobitného zreteľa, že je u nej daná dôvodnosť nároku podľa § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Následne žalobkyňa poukázala na to, že na tomto súde sa vedie aj
konanie pod sp. zn. : 5C/5/2017, kde si žalobkyňa uplatňuje náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti, a to na tom istom skutkovom a zodpovednostnom základe, pričom návrh na
vypočutie svedkov D. U.-E. a R. U.-E. bol podaný aj v tomto konaní, a preto z hľadiska hospodárnosti

prenecháva na úvahu súdu, či bude tento dôkaz vykonávať aj v tomto konaní, alebo sa počká s jeho
vykonaním v konaní vedenom pod sp. zn. : 5C/5/2017, a následne sa potom v tomto konaní oboznámi s
výsluchom týchto svedkov. Na doplňujúcu otázku súdu, žalobkyňa uviedla, že svedeckými výpoveďami
poľských občanov D. U.-E. a R. U.-E. by chcela preukázať svoje skutkové tvrdenia týkajúce sa rýchlosti
a spôsobu jazdy žalovaného, čím mala na mysli predovšetkým neprimerane rýchlu a riskantnú jazdu

žalovaného a miesto úrazu, ktoré bolo z pohľadu spúšťajúceho sa žalovaného miestom so zakrytým
výhľadom, ako aj miestom na kraji zjazdovky, kde došlo k zrážke. Po doplňujúcej otázke súdu, aké
konkrétne skutkové tvrdenia žalobkyňa navrhuje preukázať navrhnutými svedeckými výpoveďami troch
horských záchranárov N. U., S. U. a J. A. a H. F. a dobrovoľných členov Hasičskej záchrannej služby N.
H., J. N. a N. R. žalobkyňa vyhlásila, že netrvá na týchto návrhoch na vykonanie dokazovania, nakoľko

z ich výpovedí by nevyplynuli žiadne relevantné skutkové tvrdenia z hľadiska predmetu tohto sporu. Na
doplňujúcu otázku súdu, aké konkrétne skutkové tvrdenia chce žalobkyňa preukázať výsluchom sestry
žalobkyne-D.S.žalobkyňauviedla,žetýmtodôkazombychcelapreukázaťjednaktieskutkovétvrdenia,
o ktorých hovorila v súvislosti s dvoma poľskými turistami E., a navyše aj skutkové tvrdenia, ktoré sa
týka dôvodu, pre ktorý sa žalobkyňa zdržala na svahu, a to konkrétne, že sestra mala menší polopád a

žalobkyňa k nej prišla, aby zistila, čo s ňou je a následne viedli krátky rozhovor v rozsahu 1 až 2 minúty,
a že si dajú pauzu, a čo budú potom robiť. Následne však žalobkyňa uviedla, že pokiaľ ide o svedeckú
výpoveď sestry žalobkyne D. S., tak táto už bola vypovedať na pojednávaní v júni 2021, v rámci veci
vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. : 5C/5/2017, a preto z dôvodu hospodárnosti upúšťa od návrhu na
osobné vypočutie D. S., sestry žalobkyne na tomto pojednávaní, za predpokladu, že bude oboznámená

zápisnica z jej svedeckej výpovede na pojednávaní 22. 6. 2021, vo veci vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. : 5C/5/2017. Na doplňujúcu otázku súdu, aké konkrétne skutkové tvrdenia chce žalobkyňa
preukázať touto výpoveďou žalobkyne, ako aj jej manžela, žalobkyňa uviedla, že týmito výpoveďami by
chceli preukázať ich skutkové tvrdenia ohľadne priebehu nehody z pohľadu žalobkyne a takisto dôvody
hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré skutkové

tvrdenia žalobkyňa uviedla v časti IV. žaloby a na tieto dôvody hodné osobitného zreteľa by chcela
osobitne vypočuť aj svojho manžela. Na doplňujúcu otázku súdu, aby sa žalobkyňa vyjadrila, že či má
nejakú vedomosť o úhrade bolestného v sume 2.000 eur od žalovaného v prospech jej osoby, žalobkyňa
uviedla, že potvrdzuje príjem 4 platieb po 500 eur, teda celkovo sumu 2.000 eur od žalovaného, ktorú od
neho dostala bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, a následne ho kontaktovala, aby vysvetlil dôvod týchto

platieb, tento však na túto výzvu nijako nereagoval, pričom dodala, že v nemeckom trestnom konaní
nevystupovala v postavení poškodeného, neuplatňovala si nárok na náhradu škody ako poškodená.
Vzhľadom na písomné vyjadrenie, komentár nemeckého štátneho zástupcu k rozhodnutiu nemeckého
súdu o zastavení konania v trestnej veci vedenej po odovzdaní trestného stíhania do Nemecka voči
žalovanému, kde tento uviedol, že jednou z podmienok, prečo súd rozhodol o zastavení konania bolo

aj to, že žalovaný uhradil jej osobe bolestné vo výške 2.000 eur, zobrala žalobkyňa túto informáciu na
vedomie a uznala, že tieto platby boli z dôvodu pokusu žalovaného mimosúdne uhradiť bolestné voči
jej osobe. Pokiaľ ide o spoluúčasť žalobkyne, ak by súd vychádzal z pravidiel správania sa lyžiarov na
lyžiarskej trati, tak pravidlo č. 6 o zastavení a státí hovorí, že lyžiar nesmie zastaviť a stáť na zúženýcha neprehľadných častiach lyžiarskej trate a musí toto miesto, čo najrýchlejšie opustiť. Je však potrebné
brať ohľad na všetky podmienky, ktoré sú v tomto pravidle zakotvené. To znamená, že predovšetkým
nesmie ísť o bezdôvodné zastavenie. V tomto konaní bolo pritom preukázané, že žalobkyňa nezastala

na danom mieste bezdôvodne. V danom prípade išlo o dôvod zastavenia, ktorý možno považovať za
relevantný, pretože šla na pomoc sestre, opýtať sa, resp. overiť si, či sa jej nič nestalo a po krátkom
rozhovore, ktorý však nebol úplne mimo rámca tohto lyžovania, keď sa len krátko dohodli, akú následnú
činnosť budú vykonávať a v podstate hneď potom sa spustili, tak takéto zastavenie nie je podľa jej
názoru možné považovať za bezdôvodné. Stáli pritom úplne na kraji zjazdovky, teda nestáli na nejakom

zúženom mieste, kde by nebol priestor ich obísť. Z opatrnosti stáli na kraji zjazdovky, aby umožnili
lyžiarom ich pohodlne obchádzať. Následne žalobkyňa zdôraznila podľa nej veľmi dôležitú skutočnosť,
že v podstate k zrážke došlo až vtedy, keď sa žalobkyňa po ukončení rozhovoru spustila po zjazdovke,
teda zastavenie na tejto zjazdovke vlastne ani nebolo v príčinnej súvislosti s kolíziou, pretože ona v tom
čase už lyžovala. V dôsledku toho je daná plná zodpovednosť žalovaného za vznik škody a neprichádza
tak do úvahy žiadne spoluzavinenie zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody poukázala

na lekárske posudky, majúc za to, že tieto lekárske posudky sú vyhotovené v súlade so zákonom
č. 437/2004 Z.z., pretože rehabilitačná starostlivosť je súčasťou liečby a je časovo umiestnená na
koniec celej liečby, kedy už daný lekár vie zohľadniť všetky skutočnosti týkajúce sa liečby a vie správne
zhodnotiť aj trvalé následky v podobe sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o lekársky posudok
o sťažení spoločenského uplatnenia bola tiež predložená lekárska správa z Národného rehabilitačného

centra z Kováčovej, kde je aj záznam zo psychologického vyšetrenia žalobkyne, v ktorom je potvrdené,
že u nej boli dané aj trvalé následky v psychickej oblasti, ktoré sú tam podrobným spôsobom opísané.
Hodnotiaci lekár síce nebol psychiater, ale žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že pri hodnotení položky
podľa 253 nie je potrebné (na rozdiel od položky 255) ju overiť príslušným psychiatrickým stanoviskom,
pretože ak by to tak bolo, tak by zákon (takisto ako pri položke 255) toto uvádzal. Preto aj lekár J.. F.

bol plne oprávnený na vykonanie takéhoto ohodnotenia a žiadna zákonná podmienka podľa zákona č.
437/2004 Z.z. nevylučovala, aby hodnotil aj položku 253, a preto žalobkyňa navrhla, aby sa vychádzalo
z celého bodového ohodnotenia, ktoré je v tomto lekárskom posudku uvedené. Pokiaľ ide o dôvody
pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobkyňa poukázala na svoje skutkové
tvrdenia a výsluch žalobkyne a výsluch svedkov, pričom rešpektuje, že oprávnenie stanoviť mieru tohto

zvýšenia je vecou úvahy súdu, avšak pritom navrhla, aby súd zohľadnil, že žalobkyňa v podstate prišla o
prácu,stalasainvalidnou,atoprávevdôsledkutrvalýchnásledkov,najmäpsychickéhocharakteru,ktoré
ju obmedzujú vo všetkých stránkach osobného, rodinného a spoločenského života. Na základe námietky
žalovanej strany a následne doplňujúcej otázky súdu, aby žalobkyňa upresnila svoje podstatné skutkové
tvrdenie, či došlo k momentu zrážky v čase, keď žalobkyňa stála na svahu, resp. stála a pripravovala

sa na ďalšie spustenie alebo už v momente, keď sa spúšťala, žalobkyňa výslovne uviedla, že to takto
nevie povedať, tvrdím to, čo povedala v žalobe, a to, že k zrážke došlo potom ako sa žalobkyňa po
ukončení rozhovoru pohla smerom dole.

13. Na pojednávaní 9. 11. 2021 žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o skutkový stav, teda za akých okolností

došlo k zrážke dvoch lyžiarov a za akých okolností žalobkyňa utrpela svoje zranenia, tak tento považuje
v podstate za preukázaný a pokiaľ ide o posúdenie spoluzodpovednosti, resp. spoluzavinenia strán
sporu na škode na zdraví žalobkyne, tak je to v podstate už len otázka právneho posúdenia veci.
Pokiaľ žalobkyňa odvíja svoj nárok od § 415 Občianskeho zákonníka, tak práve v tomto ustanovení
sa uvádza, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, a teda nielen žalovaný

bol povinný počínať si tak, aby ku škode nedošlo, ale aj žalobkyňa, pričom však žalobkyňa práve
nepostupovala týmto spôsobom, keď porušila povinnosť v zmysle bodu 6. Pravidiel správania na
lyžiarskej trati. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na znalecký posudok znalca Z.. Y. O., tak žalovaný sa
nestotožnil so záverom, že tento hovorí o výlučnom zavinení zo strany žalovaného. Znalecký posudok
rieši len technické príčiny zrážky dvoch lyžiarov a z tohto znaleckého posudku nebolo preukázané,

že by žalovaný neprispôsobil svoju jazdu svojim schopnostiam a povahe zjazdovky, pričom nebolo
dokázané, že keby mu žalobkyňa nevytvorila prekážku, že by bol spadol. Žalovaný nespadol, spadol
niekto iný, ktorý svoju jazdu neprispôsobil svojim schopnostiam a povahe zjazdovky. Na doplňujúcu
otázku súdu k jeho návrhu na vykonanie dokazovania jeho výsluchom, žalovaný uviedol, že netrvá na
výsluchu svojej osoby, pričom vysvetlil, že tento dôkaz pôvodne navrhoval len z opatrnosti, vzhľadom

na možné uplatnenie zásady koncentrácie, aby si možnosť výkonu tohto dôkazu do budúcna nejako
poistil. Vo vzťahu k okolnosti, že uhradil bolestné v sume 2.000 eur žalobkyni v rámci trestného
konania vedeného v Nemecku, tak ako to vyplýva nepriamo z obsahu spisu, teda z vyjadrenia
nemeckého prokurátora komentujúceho rozhodnutie nemeckého súdu o zastavení trestného konaniažalovaný vyhlásil, že to nepovažuje za spornú skutočnosť. Žalovaný takisto vyjadril súhlas so všetkými
prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany uvedenými na danom pojednávaní intervenientom.
Vzhľadom na to, že žalovanému je ťažké preukázať porušenie konkrétnej právnej povinnosti, tak

žalobkyňa opiera svoj nárok aspoň o ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, teda o porušenie
prevenčnejpovinnosti.Uvedenéustanovenievšakplatíprekaždého,pretožekaždýjepovinnýsipočínať
tak, aby nedochádzalo ku škodám a predchádzať škodám. Platí pre každého lyžiara, ktorý sa nachádza
na lyžiarskom svahu a je jedno, či ide o lyžiara, ktorý stojí alebo je v pohybe. Žalovaný však namietol,
že v záverečnom vyjadrení žalobkyne zaznela jedna podstatná skutočnosť, ktorá podľa neho ak ju urobí

nespornou, tak absolútne zbavuje žalovaného viny, pretože žalobkyňa uviedla, že nie je podstatné, či
tam stála, resp. ako dlho tam stála a o čom sa bavili, ale uviedla, že k zrážke došlo až potom, keď
sa po ukončení rozhovoru spustila po zjazdovke, čo však celkovo mení situáciu, pretože potom ide
o situácia, kedy žalobkyňa vytvorila náhlu prekážku v jazde žalovanému, ktorý síce išiel neprimerane
veľkou rýchlosťou, ale potom ako mu žalobkyňa vytvorila náhlu prekážku, došlo k zrážke. Preto žalovaný
v tomto prípade nenesie žiadnu vinu. Žalovaný túto situáciu prirovnal prípadu, keď auto stojace na okraji

cesty vojde náhle do cesty inému autu, hoci idúcemu neprimeranou rýchlosťou, ale nie nepovolenou, tak
v takom prípade, auto idúce po ceste absolútne nezodpovedá za dopravnú nehodu. Iná by bola situácia,
ak by bolo auto odstavené v neprehľadnej zákrute, kde nemá odstavené auto čo robiť a idúce auto do
neho narazí, tam je možné uvažovať o spoluvine, pričom vina idúceho auta spočíva v tom, že neubrzdil.
Vzhľadomnauvedenéžalovanývyhlásil,žeteraznevieakýskutkovýzákladvdanejvecivlastneexistuje.

Pokiaľ, ale sa má vyjadriť k skutkovým tvrdeniam, ktoré boli prednesené až do tohto pokusu o zmenu
skutkového tvrdenia, tak podľa názoru žalovaného je tam spoluvina, resp. spoluzodpovednosť žalobcu
a žalobkyne 50 na 50, a teda podľa žalovaného si nemôžu navzájom voči sebe uplatňovať žiadnu
náhradu škody. Žalovaný ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, čo bolo prvotným konaním v rozpore
s pravidlami správania na lyžiarskej trati, ktoré viedlo k zrážke. Podľa žalovaného to bolo konanie sestry

žalobkyne D. S., ktorá podľa tvrdenia žalobkyne mala polopád, čo zrejmé bolo v dôsledku toho, že
neprispôsobila lyžovanie svojim schopnostiam a povahe lyžiarskej trate, pretože spadla. Ale bez ohľadu
na to, či k tomuto pádu došlo jej zavinením, tak v bode 6. Pravidiel správania sa na lyžiarskej trati sa
na takýto prípad pamätá a lyžiar, ktorý spadol musí takéto miesto, čo najrýchlejšie opustiť, čiže takýto
lyžiar nemá čo na iného na tomto mieste vykyvovať v zmysle, poď pokecáme, vysvetlím ti, čo sa stalo a

má sa okamžite postaviť a toto miesto, čo najrýchlejšie opustiť. Sestra žalobkyne takto nepostupovala,
aspoň tak to vyplýva z ich výpovedí, hoci tieto sa postupom času mierne upravovali. Žalobkyňa zase
porušila bod 6. v tom, že nemala ísť ku žalobkyni a mala jej ukázať, aby čo najrýchlejšie z tohto miesta
odišla a miesto opustila, čiže, ak by žalobkyňa neporušila bod 6., na 100 % by k zrážke lyžiarov nedošlo.
Otázne je, že či ak by žalovaný šiel menšou rýchlosťou, či by sa takejto zrážke dalo zabrániť, čo sa

však na 100 % nedá vylúčiť. Potom si žalovaný položil otázku, či je jeho vina väčšia, ak by žalobkyňa
nestála na mieste, kde stáť nemala, a kde bolo státie nielen zakázané, ale zakázané bolo aj zastavenie
a na 100 % by sa inak s ňou žalovaný nemohol zraziť. Položil si tiež otázku, že pokiaľ by aj išiel
menšou rýchlosťou, či by sa jej žalovaný dokázal vyhnúť, a preto uzavrel, že treba uvažovať o miere
zavineniaobidvochlyžiarovvrozsahupolnapol.Žalobkyňatiežmalapredvídať,ženasvahumôžejazdiť

ktokoľvek, akokoľvek neschopný ovládať lyže, resp. ísť ako blázon, pretože pre lyžovanie sa nevyžaduje
splnenie žiadnych špeciálnych podmienok ako sú skúšky, psychotesty, resp. STK, ako je to v prípade
prevádzky motorových vozidiel na ceste, a preto, ak žalobkyňa stála na kraji zjazdovky, obzvlášť, pretože
ide o miesto, kde sa pri kraji zjazdovky ide obvykle najrýchlejšie, mala na to žalobkyňa pamätať. Išlo
o nešťastnú náhodu, ani žalovaný nie je po tom úraze na tom najlepšie, nikto to nechcel, aby sa to

stalo, ale došlo k tomu, a preto sa žalovaný spýtal, prečo by mal niesť za to zodpovednosť výlučne on.
Po odpovedi žalobkyne na doplňujúcu otázku súdu, aby upresnila svoje podstatné skutkové tvrdenie,
v ktorom momente došlo k zrážke, teda, či v čase, keď stála, resp. v čase, keď sa spúšťala a bola v
pohybe, na ktoré žalobkyňa (v podstate) odpovedala, že k zrážke došlo po tom, ako sa žalobkyňa po
ukončení rozhovoru pohla smerom dole, žalovaný dodal, že žalobkyňa uvádza protichodné skutkové

tvrdenia, nevie sa vyjadriť, resp. prichádza s potenciálne novou skutkovou verziou, ktorú nemá nijako
dôkazne podloženú, a preto navrhol žalobu zamietnuť.

14. Intervenient na pojednávaní konanom 9. 11. 2021 uviedol, že sa pridržiava svojich dovtedajších
písomných podaní a osobitne trvá na tom, že pokiaľ ide o základ nároku, že žalobkyňa sa svojim

nevhodným správaním na zjazdovke spolupodieľala na zrážke. Zo znaleckého posudku Z.. Y. O.
vyplýva, že žalobkyňa stála v čase zrážky na zjazdovke v nevhodnom úseku, ktorá bola pre lyžiarov
prichádzajúcich zhora zakrytá terénnou nerovnosťou. Rovnako z výsluchu D. S., zahrnutej do tohto
znaleckého posudku vyplynulo, že žalobkyňa spolu so sestrou zotrvávali v tejto časti zjazdovky vrozhovore, ktorý sa týkal aj iných skutočností ako len zistenia zdravotnej indispozície lyžiara, čo z
hľadiskagenerálnejprevenciepovažujeintervenientzaneprípustnésprávanienazjazdovke,atonavyše
v takej časti zjazdovky, ktorá je pre lyžiarov prichádzajúcich zhora neviditeľná. Ďalšie výsluchy ohľadom

priebehu samotnej zrážky, či už zo strany poľských občanov, žalobkyne alebo sestry žalobkyne by
nepriniesli žiadne nové skutočnosti, resp. s odstupom 6 rokov by bolo možné hodnotiť, aj s prihliadnutím
na to, že sestra žalobkyne s vysokou pravdepodobnosťou preberala túto udalosť so žalobkyňou v
rámci rodiny, tak že vnímanie svedkyne môže byť ovplyvnené aj týmto následným preberaním udalosti,
čomu sa najväčšou pravdepodobnosťou nedalo vyhnúť. Výsluch svedkov, tak ako bol zadokumentovaný

bezprostredne po škodovej udalosti má dostatočnú výpovednú hodnotu o priebehu zrážky a rýchlosti,
ktorou sa pohyboval žalovaný, ako aj k tej skutočnosti, že žalobkyňa stála na zjazdovke, a v ktorom
úseku zjazdovky stála a za akým účelom tam stála, a čo bolo predmetom rozhovoru, ktorý viedla so
svojou sestrou D. S.. Akékoľvek iné ďalšie vyjadrenia, ktoré neboli produkované v rámci výsluchu týchto
svedkov, by bolo potrebné hodnotiť z ohľadu na to, o aký časový odstup ide, ako aj vzhľadom na
možné ovplyvnenie svedeckej výpovede D. S. následnými rozhovormi so žalobkyňou. Intervenient tiež

poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Kolín vydané v trestnej veci žalovaného, ako aj na vyjadrenie
Štátneho zastupiteľstva Kolín k tomuto rozhodnutiu súdu, pričom podľa nej by sa mali zohľadniť aj
závery týchto rozhodnutí, ktoré rovnako posudzovali predmetnú udalosť, ako aj zavinenie žalovaného
na jej priebehu. Z uznesenia Okresného súdu Kolín vyplýva, že trestné konanie voči žalovanému bolo
zastavené podľa § 153 ods. 2 Trestného poriadku 5. 12. 2019, pričom v spise je pripojené doplňujúce

stanovisko Štátneho zastupiteľstva v Kolíne z 1. 10. 2018, z ktorého vyplynulo, že v danej veci došlo
k zastaveniu konania z dôvodu, že bola zistená vina páchateľa ako zanedbateľná a neexistoval žiadny
verejný záujem na jeho ďalšom stíhaní, pričom z vyjadrenia vrchného štátneho zástupcu vyplynulo aj
to, že smerodajné pre zastavenie konania bolo to, že žalovaný zaplatil bolestné vo výške 2.000 eur
v prospech žalobkyne, ako aj skutočnosť, že v minulosti nebol odsúdený a konštatovaním značnej

spoluviny poškodenej, pričom aj vzhľadom na vážne zranenia žalovaného nevidel žiadny ďalší záujem
na trestnom stíhaní. Napriek zastaveniu trestného stíhania nemecký súd teda zohľadnil existenciu
spoluviny poškodenej ako jeden z faktorov, ktorý ovplyvnil samotné rozhodnutie vo veci. Tieto závery
by mal civilný súd zohľadniť aj v prejednávanej veci. Intervenient zdôraznil, že z týchto dokumentov
tiež vyplynulo, že žalobkyni malo byť zaplatených 2.000 eur bolestného, čo doposiaľ nebolo nijako

zohľadnené v podanej žalobe, a preto by mala byť táto okolnosť tiež vzatá do úvahy. Intervenient
dospel k záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, tak je jednoznačne dané spoluzavinenie žalobkyne na
spôsobenej škode, a to s poukazom už na dôkazy, ktoré do konania produkovala samotná žalobkyňa,
najmäznaleckýposudokZ..O.avňomobsiahnutévýpovedesvedkov.Pokiaľideovýškunáhradyškody,
intervenient zhrnul, že pokiaľ ide o bolestné, samotná žalobkyňa predložila dva rôzne posudky, ktorými

bolo u nej ohodnotené bolestné, pričom jeden má formu znaleckého posudku, ktorý bol zabezpečený v
trestnom konaní v čase, kedy ešte prebiehalo na Slovensku, čo je znalecký posudok J.. S. a potom jeden
posudok má povahu lekárskeho posudku ortopéda a balneológa, liečebného rehabilitačného lekára
J.. F. z Národného rehabilitačného centra Kováčová. Lekársky posudok mal však vyhovoriť ošetrujúci
lekár podľa § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 Z.z., pričom J.. F. nebol ošetrujúcim lekárom

žalobkyne, je to primár rehabilitačného zariadenia, kde žalobkyňa absolvovala nie primárnu zdravotnú
starostlivosť, ale až následnú kúpeľnú liečbu. Predmet hodnotenia nespadá do kompetencie lekára
so špecializáciou v odbore fibulárna ortopédia, keď ortopédia lieči choroby pohybového ústrojenstva,
vývojové chyby, náhrady kĺbov, atď. Posúdenie predmetných zranení utrpených pri úraze patrilo
prioritne do špecializovaného odboru chirurgia, resp. úrazová chirurgia, pričom intervenient poukázal

na znalecký posudok vypracovaný J.. S., ktorý je lekárom v odbore chirurgie. Pokiaľ ide o sťaženie
spoločenského uplatnenia, tak okrem toho, že J.. F. nemá status ošetrujúceho lekára podľa zákona
č. 437/2004 Z.z., tak takisto hodnotenie, ktoré vykonal nespadá do kompetencie jeho odboru ako
ortopéda, fyziatra. Intervenient tiež pritom poukázal na to, že tento lekár hodnotil aj vážne duševné
poruchy po úrazoch hlavy, čo bolo úplne mimo jeho kompetenciu. Pokiaľ ide o nárok na zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak žalobkyňa si ho uplatnila v maximálnej možnej
výške 50 % z pôvodného bodového ohodnotenia, avšak takéto maximá sa priznávajú len v prípadoch
mimoriadneho sťaženia spoločenského uplatnenia, kedy možnosti uplatnenia poškodeným sú v ďalšom
živote takmer zmarené, absolútne minimalizované, resp. obmedzené. Ide o osoby, ktoré strácajú
možnostisebaobslužnosti,súpostihnutéakotrvaloimobilné,čovšak niejeprípadžalobkyne.Žalobkyňa

vo svojich písomných podaniach v podstate nekonkretizovala žiadne skutkové okolnosti ohľadom
priebehusamotnejudalosti,lenodkázalaacitovalazáveryposudkuZ..O.,akeďžeodkazovalanazávery
tohto posudku, nemožno považovať tieto jej skutkové zistenia za vlastné skutkové tvrdenia. Intervenient
považuje za neprípustnú akúkoľvek zmenu alebo akékoľvek nastoľovanie nových skutkových okolnostív rámci záverečnej reči ako to urobila žalobkyňa. Svedkyňa S. uviedla, že stála mimo svahu, na
okraji lesa a po krátkom rozhovore zaregistrovala, že niečo okolo nej veľmi rýchlo prešlo, ale tam,
kde sestra stála už videla sestru ležať na zemi bez lyží, čiže z tejto svedeckej výpovede jednoznačne

vyplýva, že nehodovú situáciu vnímala tak, že sestra s ňou stála v spoločnom rozhovore a po čase
zaregistrovala pohyb prichádzajúceho lyžiara a tam, kde sestra stála, už ležala bez lyží, čiže akákoľvek
verzia o nejakých dodatočných pohyboch žalobkyne je len účelovým prispôsobením výpovedí v snahe
privodiť si priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti poukázal intervenient aj na výpoveď
ďalšej očitej svedkyne - pani E., ktorá uviedla, že zbadala dve ženy, ktoré stáli na svahu. Mužovi sa

nepodarilo vykonať manéver, ohromnou silou narazil do jednej zo žien, čiže aj táto svedkyňa popisovala
udalosť tak, že dve ženy stáli na zjazdovke a následne došlo k zrážke do stojacich žien zo strany
žalovaného. Akékoľvek iné výpovede, ktoré sú v časovom odstupe od udalosti sú už len do určitej miery
prispôsobené žalobkyni tak, aby jej priniesli priaznivejší výsledok v spore. Súd by mal vychádzať pri
ustálení priebehu nehodového deja z pôvodných výpovedí, ako aj zo samotného znaleckého posudku,
ktorý bol koncipovaný tak, že žalovaný narazil do žalobkyne pri jazde, pričom táto stála na kraji zjazdovky

vľavo. Akékoľvek iné zmeny a korekcie dokonca až v záverečnej reči považuje intervenient za účelové
tvrdenia a v tomto smere sa stotožňuje so žalovaným, že žalobkyňa niesla svoj podiel na spôsobenej
škodovej udalosti a to nevhodným správaním tým, že zastala na úseku, ktorý je z povahy lyžovania
vyhradený rýchlejším lyžiarom, teda na okraji zjazdovky a pod terénnou nerovnosťou, kde bol zakrytý
výhľad pre lyžiarov prichádzajúcich zhora. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že obe stojace ženy

zotrvali v rozhovore, ktorý sa neobmedzil len na zistenie prípadného zdravotného stavu, ale tak ako bolo
opisované. Tieto ženy sa radili o tom, kde pôjde spolu na obed, ktorou lanovkou pôjdu a pod., čo vyplýva
aj z výpovedi svedkyne D. S. a žalobkyne, tak ako to bolo zadokumentované v trestnom spise. Vzhľadom
na uvedené možno konštatovať, že zastavenie žalobkyne v neprehľadnom úseku nebolo povoleným,
resp. primeranou reakciou obozretného lyžiara a dôsledným plnením si prevenčnej povinnosti. Pokiaľ

ide o ohodnotenie následkov na zdraví vo forme bodového ohodnotenia, tak každé poškodenie na
zdraví, ktoré má úrazový priebeh býva ukončované kúpeľnou liečbou, avšak to nič nemení na veci,
že posudzujúcim lekárom, ktorého má v mysli § 2 ods. 3 písm. b) zákona, je ten lekár, u ktorého si
liečil poškodený svoje zranenia, a do ktorého starostlivosti sa prípadne vráti. Ak by sa aj usúdilo, že
takýmto lekárom je lekár fyziater, balneológ, v podstate každé ťažšie poškodenie na zdraví by potom boli

oprávnení bodovať len takýto lekári, a nemalo by zmysel riešiť bodové ohodnotenie znalcom - lekárom
z príslušného špecializovaného odboru. Žalobkyňa pripojila viaceré prepúšťacie správy potvrdzujúce,
že bola hospitalizovaná na chirurgickom oddelení, a práve chirurg je ten lekár, ktorý je oprávnený
riešiť zdravotný stav žalobkyne a vykonávať aj príslušné bodové hodnotenie, tak ako to urobil J.. S. v
predloženom posudku. Aj preto považujú lekársky posudok J.. F. za nesprávny. Intervenient poukázal

na § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z., ktorý umožňuje, v prípade nejasností, využiť znalecký posudok
ako prípustnú formu bodového ohodnotenia bolestného a za sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa
názoru intervenienta je takýmto posudkom znalecký posudok napriek tomu, že bol zabezpečený ako
znalecký posudok v inom konaní. Podľa intervenienta žalobkyňa spoluspôsobila škodovú udalosť a
podieľala sa na nej rovnakou mierou ako žalovaný a v tomto zmysle navrhla súdu, aby o veci samotnej

rozhodol.

15. Súd dospel k zisteniu relevantného skutkového stavu jednak na základe nespornosti skutkových
tvrdení strán sporu a jednak na základe vykonaného dokazovania.

16. Za nesporné (pre nepopretie žalovaným podľa § 151 Civilného sporového poriadku a tiež na základe
zhodnosti skutkových tvrdení žalobkyne a žalovaného podľa § 186 ods. 2 CSP) bolo možné mať
nasledovné relevantné skutkové tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe z 13. 12. 2016, v replike z
30. 8. 2017 a v jej písomnom vyjadrení z 29. 3. 2018, ako aj v jej ústnych prednesoch na pojednávaní
9. 11. 2021. Dňa 21. 3. 2015 došlo na zjazdovke č. 11 (FIS), v jej spodnej časti „Palmerky“, v

lyžiarskom stredisku Nízke Tatry sever - Jasná, v okrese Liptovský Mikuláš k zrážke dvoch lyžiarov -
žalobkyne a žalovaného, ku ktorej došlo tak, že žalovaný pri spúšťaní sa po zjazdovke, idúc neprimerane
vysokou rýchlosťou, vzhľadom na podmienky jeho dohľadu v mieste nehody, dané ľavotočivým smerom
zjazdovky a jej klesajúcim sklonom vytvárajúcim terénny zlom (cca. 42 km/hod. + 10% pri náraze a
cca. 51 km/hod. + 10 % na začiatku kolízneho deja pred terénnym zlomom) narazil do žalobkyne

stojacej (k tomu viď bližšie ďalej uvedené odôvodnenie v časti právneho posúdenia) na ľavom kraji
zjazdovky, v oblasti zakrytého výhľadu pre zhora prichádzajúceho lyžiara (žalovaného), ktorá na tomto
mieste zastavila, aby zistila, či je jej sestra D. S., ktorá tam spadla v poriadku, a následne stojac
na ľavom kraji zjazdovky viedli pár minútový krátky rozhovor o tom, čo sa jej stalo a potom aj otom, akú činnosť budú následne vykonávať, pričom v dôsledku tejto zrážky žalobkyňa utrpela ťažké
zranenia spočívajúce v obojstrannom pohmoždení pľúc, zmliaždení srdca, krvácaní v oblasti mozgu,
otrase mozgu, poškodení pečene, viacnásobných zlomeninách lonovej a hrudnej kosti, rebier, lopatky,

s trvalými následkami súvisiacimi najmä so vznikom duševných porúch po ťažkom poranení hlavy a
s obmedzením pohyblivosti bedrového a členkového kĺbu, s následnou invaliditou so 70 % poklesom
schopnostivykonávaťzárobkovúčinnosť,sktorýmpoškodenímnazdravíbolaspojenábolesťasťaženie
spoločenského uplatnenia v osobnom živote, spoločenskom živote, ako aj pracovnom živote, keď prišla
o svoju prácu a nebola schopná získať novú prácu na plný úväzok, pričom k ukončeniu jej liečenia

došlo 23. 9. 2015. Uznesením Okresného súdu Kolín z 5. 12. 2019, ktoré neobsahovalo odôvodnenie
bolo podľa § 153 ods. 2 nemeckého Trestného poriadku právoplatne zastavené trestné konanie vedené
voči žalovanému, ktoré konanie bolo pôvodne vedené na Slovensku (pred jeho prevzatím nemeckými
justičnými orgánmi) pod ČVS : ORP-223/OO-LM-2015, pričom v sprievodnom písomnom stanovisku
Štátneho zastupiteľstva v Kolíne z 1. 10. 2018 sa uvádza, že k zastaveniu trestného konania došlo
preto, že tento nemecký súd zistil značnú spoluvinu poškodenej a vinu žalovaného pritom vyhodnotil ako

zanedbateľnú, a prihliadol tiež na to, že žalovaný v priebehu tohto trestného konania uhradil žalobkyni
bolestné vo výške 2.000 eur, že nebol dovtedy odsúdený a že sám pri zrážke utrpel vážne zranenia,
čím mal Okresný súd v Kolíne za to, že tu nie je daný verejný záujem na jeho ďalšom trestnom stíhaní.
Takisto nebolo medzi žalobkyňou a žalovaným sporné, že žalovaný na základe trestného konania
vedeného voči jeho osobe v Nemecku uhradil v roku 2019 v 4 platbách po 500 eur, v prospech žalobkyne

spolu sumu 2.000 eur, a to na účely odškodnenia utrpenej bolesti žalobkyne (bolestné.) V uvedenom
nemeckom trestnom konaní však žalobkyňa nevystupovala v postavení poškodenej, ktorej by patrili
príslušné procesné postavenie a práva a v jeho priebehu nemala o danom konaní žiadnu vedomosť.

17. Vo vzťahu k uvedeným nesporným skutkovým tvrdenia sa dokazovanie nemuselo vykonávať

(a súd teda zdôrazňuje, že preto v tejto veci nevykonal, resp. ak jaj vykonal, následne nehodnotil
žiadne iné ako ďalej uvedené dokazovanie) a osvojil si tieto nesporné skutkové tvrdenia ako súčasť
zistenéhoskutkovéhostavu(viďajzásadahospodárnostikonania-čl.17ZákladnýchprincípovCivilného
sporového poriadku.)

18. Za sporné (relevantné) skutkové okolnosti bolo možné mať okolnosti, ktoré sa týkali správnosti
určenia výšky bodového ohodnotenia za žalobkyňou utrpenú bolesť a sťaženie jej spoločenského
utrpenia vyplývajúce z uvedeného poškodenia zdravia, ako aj (ďalšie) okolnosti (okrem invalidity) hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. A výlučne tieto sporné skutkové

okolnosti boli predmetom dokazovania v tomto civilnom konaní.

19. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k nasledovným (relevantným) skutkovým
zisteniam.

20. Zo znaleckého posudku č. 66/2015 J.. W. S., chirurga, znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia
z 10. 11. 2015 vyplynulo, že v rámci prípravného trestného konania vedeného ešte na území SR pod
ČVS : ORP-223/OO-LM-2015 bolo v súvislosti so zraneniami žalobkyne utrpenými pri zrážke z 21. 3.
2015 celkové bolestné ohodnotené vo výške 930 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia v tomto
znaleckom posudku nebolo vôbec určené.

21. Z lekárskeho posudku o bolestnom vyhotoveného R.. J.. H. F., R.., ortopédom, špec. FBLR v
Kováčovej dňa 6. 6. 2016 súd zistil, že tento lekár obodoval bolestné súvisiace so zraneniami žalobkyne
utrpenými pri zrážke z 21. 3. 2015 vo výške 1.630 bodov. Pracovnú neschopnosť žalobkyne konštatoval
počnúc od 21. 3. 2015 a ukončenie jej liečenia k 23. 9. 2015.

22. Z lekárskeho posudku o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhotoveného R.. J.. H. F.,
R.., ortopédom, špec. FBLR v Kováčovej dňa 7. 6. 2016 mal súd preukázané, že tento lekár obodoval
sťaženie spoločenského uplatnenia súvisiace so zraneniami žalobkyne utrpenými pri zrážke z 21. 3.
2015 vo výške 420 bodov. Pracovnú neschopnosť žalobkyne konštatoval počnúc od 21. 3. 2015 a

ukončenie jej liečenia k 23. 9. 2015.

23. Z výzvy žalobkyne z 12. 10. 2016 súd zistil, že žalobkyňa uvedeného dňa vyhotovila pre žalovaného
písomnú výzvu na úhradu uplatnenej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.24.Z(fotokópie)poštovejobálkypríslušnejkvýzvežalobkynez12.10.2016malsúdpreukázané,žetáto
výzva ako hmotnoprávny úkon bola doručená do dispozičnej sféry žalovaného (§ 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) najneskôr 28. 10. 2016, kedy sa zásielka vrátila žalobkyni ako neprevzatá žalovaným.

25. Takto (z nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania) zistený skutkový stav súd
právne posúdil podľa nasledovných hmotnoprávnych ustanovení.

26. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len
„OZ“) každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode
a životnom prostredí.

27. Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

28. Podľa § 420 ods. 3 OZ zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

29. Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

30. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

31. Podľa bodu 2. Pravidiel správania sa na lyžiarskej trati vydaných Medzinárodnou lyžiarskou
federáciou FIS (ďalej len „Biely kódex“) každý lyžiar musí mať prehľad pred sebou. Každý lyžiar musí

prispôsobiť jazdu a rýchlosť jazdy povahe a stavu lyžiarskej trate a svojim schopnostiam a možnostiam,
terénu, poveternostným a snehovým podmienkam, ako aj počtu lyžiarov na lyžiarskej trati.

32. Podľa bodu 6. Bieleho kódexu lyžiar nesmie bezdôvodne zastaviť a stáť na zúžených a
neprehľadných častiach lyžiarskej trate. Lyžiar, ktorý spadol, musí takéto miesto čo najrýchlejšie opustiť.

33. Podľa § 2 ods. 3 písm. d) zákona č. 437/2004 Z.z. - o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 273/1994 Z.z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (v znení účinnom od 1. 8. 2014, ďalej len „zákon o náhrade za bolesť a SSU“)
na účely tohto zákona posudzujúci lekár je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s
poškodením na zdraví; ak ide o chorobu z povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické pracovné
lekárstvo a klinická toxikológia príslušného oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia.

34. Podľa § 3 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo;
musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho
následkov.

35. Podľa § 3 ods. 2 zákona o náhrade za bolesť a SSU náhrada za bolesť sa poskytuje na základe

lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového ohodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1
v I. a III. časti.

36. Podľa § 4 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v

rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

37. Podľa § 4 ods. 2 zákona o náhrade za bolesť a SSU náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.

38. Podľa § 5 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť
alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).39. Podľa § 5 ods. 2 zákona o náhrade za bolesť a SSU výška náhrady za bolesť a výška náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná
suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

40. Podľa § 5 ods. 4 zákona o náhrade za bolesť a SSU ministerstvo zdravotníctva SR ustanoví výšku

náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2
opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov SR uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31.
mája príslušného kalendárneho roka.

41. Podľa § 5 ods. 5 zákona o náhrade za bolesť a SSU v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým
je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

42. Podľa § 7 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU lekársky posudok spracúva posudzujúci
lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je
posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje
primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho

zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov.

43. Podľa § 7 ods. 6 zákona o náhrade za bolesť a SSU ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom
hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom
posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa

osobitného predpisu.

44. Podľa § 9 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb
ustanovených v prílohe č. 1 v I. a
III. časti . Pri určovaní bodového

hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti.

45. Podľa § 9 ods. 3 zákona o náhrade za bolesť a SSU ak je sadzba bodového hodnotenia za bolesť
ustanovená rozpätím bodov, pri hodnotení sa prihliada na rozsah a spôsob poškodenia na zdraví,
jeho závažnosť a priebeh liečenia vrátane náročnosti liečenia a na vzniknuté komplikácie. Pri ľahšom

alebo kratšom priebehu liečenia bolesti sa použije počet bodov pri dolnej hranici rozpätia bodov a pri
ťažšom alebo dlhšom priebehu liečenia sa použije počet bodov pri hornej hranici rozpätia bodov. Pri
popáleninách sa prihliada v rámci rozpätia bodov na ich umiestnenie a pôvod.

46. Podľa § 10 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a SSU

posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1
v II. a IV. časti . Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia
spoločenskéhouplatneniasahodnotízávažnosťpoškodenianazdravíapredpokladanývývojnásledkov.

47. Podľa § 10 ods. 5 zákona o náhrade za bolesť a SSU
ak je sadzba bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia ustanovená rozpätím bodov,
pri hodnotení sa prihliada aj na to, do akej miery jednotlivé následky spolu súvisia alebo sú už v sebe
obsiahnuté. Ak možno očakávať priaznivý vývoj vzhľadom na intenzitu alebo trvanie následkov, použije
sa počet bodov pri dolnej hranici rozpätia.

48. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

49. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania
je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba P. O. U. platná k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu.50. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu na základe uvedených právnych predpisov sa
súd riadil nasledovnými úvahami.

51. Na úvod je potrebné uviesť (vzhľadom na opakované námietky žalobkyne), že civilný súd je
podľa § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) viazaný len odsudzujúcim trestným
rozhodnutím (jeho skutkovou, ako aj právnou časťou, vrátane zavinenia), nie však aj oslobodzujúcim
trestným rozhodnutím, či rozhodnutím o zastavení trestného konania. Avšak vzhľadom na to, že až do

právoplatného rozhodnutia (o zastavení konania) v trestnej veci vedenej voči žalovanému (najprv na
Slovensku a následne v SRN) nebolo isté, či nakoniec nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho trestného
rozhodnutia, ktoré by bolo pre civilný súd záväzné, musel civilný súd toto civilné konanie podľa § 162
ods. 1 písm. a) CSP prerušiť (uznesením zo 16. 11. 2018.) V tejto súvislosti súd na zdôraznenie tohto
záveru poukazuje aj na komentár k Civilnému sporovému poriadku (k jeho ust. § 162) , autori : Števček
a kolektív, rok vydania 2016, C.H.BECK, str. 617, kde sa uvádza, že povinnosť súdu prerušiť konanie

podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP je nevyhnutné vykladať v intenciách § 193 CSP, posledná veta. Súd je
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, pričom
prerušenie konania v tomto prípade trvá až do momentu, kým táto predbežná otázka nie je právoplatne
(s konečnou platnosťou) vyriešená. Z uvedeného názoru právnej vedy vyplýva, že nie je správny právny
názor, podľa ktorého je civilný súd viazaný až právoplatným odsudzujúcim trestným rozhodnutím, a

že dovtedy (v priebehu trestného konania) si môže túto predbežnú otázku posúdiť sám podľa vlastnej
úvahy a nemusí prerušiť konanie. Civilný súd je v každom prípade povinný (nie oprávnený) prerušiť
civilné konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP a vyčkať až do právoplatného skončenia trestného
konania, a až potom vzhľadom na jeho výsledok môže začať uvažovať, či je jeho výsledok pre neho
záväzný alebo nie. Preto tu neprichádzalo do úvahy prerušenie konania podľa § 164 CSP. Osobitne

ku skutočnosti, že trestné konanie (od určitého momentu) prebiehalo v zahraničí (v Nemecku), súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 25 Cdo 2365/2007, v ktorom sa uvádza,
že civilný súd nie je podľa § 135 Občanského soudního řádu (obdoba súčasného slovenského § 193
CSP) viazaný odsudzujúcim trestným rozsudkom cuzozemského súdu (v danom prípade to bol tiež
nemecký súd), ktoré rozhodnutie nebolo na území Českej republiky uznané podľa Trestného poriadku,

a ktoré rozhodnutie bolo vydané ešte pred vstupom Českej republiky do Európskej únie. Z uvedeného
právneho záveru nepriamo vyplýva, že ak by bolo rozhodnutie nemeckého trestného súdu vydané
po vstupe Českej republiky do EÚ, tak by odsudzujúce rozhodnutie nemeckého súdu nebolo nutné
uznávať podľa § 515 a nasledovne Trestného poriadku. V tejto súvislosti tunajší súd tiež poukazuje
na ustanovenie § 7b ods. 2 (slovenského) Trestného zákona, podľa ktorého sa právoplatné odsúdenie

súdom iného členského štátu EÚ v trestnom konaní na účely trestného konania zohľadní rovnako,
ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky. Preto bol tunajší súd toho názoru, že je podľa § 193 CSP viazaný aj
odsudzujúcim rozhodnutím nemeckého trestného súdu ako súdu iného členského štátu EÚ, pokiaľ bolo
vydané po vstupe SR do EÚ. Navyše, z ust. § 529 ods. 5 Trestného poriadku a § 228 ods. 2 písm.

d), resp. § 215 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku vyplýva, že aj po odovzdaní trestného stíhania do
cudziny sa trestné stíhanie v SR nezastavuje, len sa prerušuje, a nie je teda vylúčená možnosť, že
sa v ňom bude znovu pokračovať na území Slovenskej republiky, a že v konečnom dôsledku bude
rozhodovať slovenský trestný súd. Keďže nakoniec výstupom z trestného konania voči žalovanému bolo
právoplatné uznesenie nemeckého súdu o zastavení trestného konania, a nie odsudzujúce rozhodnutie,

tunajší (civilný) súd nebol viazaný týmto trestným rozhodnutím, ale bol podľa § 194 ods. 2 CSP
oprávnený sám si túto otázku posúdiť ako prejudiciálnu pre účely svojho konania. Súd by sa síce mal
v zmysle § 194 ods. 2 CSP tiež vysporiadať s odôvodnením právoplatného uznesenia Okresného súdu
v Kolíne o zastavení trestného konania (ak sa chcel od jeho záverov odchýliť), avšak vzhľadom na to,
že toto rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, nebol takýto postup prakticky možný. Komentár

nemeckého štátneho zastupiteľstva k dôvodom rozhodnutia nemeckého súdu o zastavení trestného
konania, síce objasnil základné dôvody tohto súdneho rozhodnutia, keď uviedol, že k nemu došlo preto,
že nemecký súd zistil značnú spoluvinu poškodenej a vinu žalovaného vyhodnotil ako zanedbateľnú,
a prihliadol aj na to, že žalovaný v priebehu trestného konania uhradil poškodenej bolestné vo výške
2.000 eur, že nebol dovtedy odsúdený a sám utrpel pri zrážke vážne zranenia, čím mal za to, že nie je

daný verejný záujem na jeho ďalšom trestnom stíhaní, avšak považujúc toto odôvodnenie nemeckého
súdu za nedostatočne konkrétne a prispôsobené najmä potrebám trestného konania, sa tunajší súd s
týmto posúdením nemeckého trestného súdu vyporiadal tak, že sa s ním nestotožnil, nakoľko (viď aj
ďalej uvedené podrobné odôvodnenie) videl prevažujúce zavinenie na strane žalovaného, ktoré pritomna rozdiel od nemeckého súdu aj konkrétne percentuálne vyčíslil a odôvodnil. Za rozporné možno
považovať tiež závery trestného súdu, keď na jednej strane mal uvádzať, že spoluvina žalobkyne bola
značná a vina žalovaného zanedbateľná a súčasne vyžadoval od žalovaného, aby jej vyplácal bolestné

a túto skutočnosť vyhodnotil v jeho prospech. Len na okraj súd v súvislosti s týmto trestným konaním
v SRN súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že žalobkyňa v trestnom konaní nevystupovala ako
poškodená (neuplatňovala si nárok na náhradu škody), nebola o tomto konaní upovedomená, nemohla
sa v ňom vyjadrovať, tak vo vzťahu k tomuto (civilnému) konania nebolo možné uvažovať o prekážke
litispendencie, či prekážke právoplatne rozhodnutej veci.

52. Takisto ešte pred samotným jadrom právneho posúdenia, v súvislosti s (vyššie konštatovanou)
nespornosťou skutočnosti, že žalobkyňa v čase zrážky so žalovaným na zjazdovke stála, a teda, že
už nebola v pohybe, spúšťajúc sa dole svahom, potom ako ukončila rozhovor so sestrou, považoval
súd za nevyhnutné vysvetliť, prečo dospel k tomuto skutkovému zisteniu o státí na zjazdovke, a prečo
teda neakceptoval nové skutkové tvrdenie žalobkyne z jej záverečnej reči na pojednávaní 9. 11. 2021,

kde odrazu začala zdôrazňovať, že v čase zrážky sa už spúšťala dolu svahom. Žalobkyňa sa v žalobe
a replike (pokiaľ ide o skutkový opis okolností zrážky) opakovane odvolávala na znalecký posudok č.
22/2015 Z.. Y. O. z 20. 8. 2015, v rámci ktorého znalec uviedol, že žalobkyňa v čase zrážky stála, a
teda nebola v pohybe (potvrdzuje to aj CD príloha znaleckého posudku s animáciami zrážky.) Dokonca
aj neskôr, vo svojom písomnom vyjadrení z 29. 3. 2018 túto skutkovú verziu žalobkyňa potvrdila, keď

uviedla, že v čase zrážky stála na kraji zjazdovky (viď č.l. 144, zadná strana spisu.) A keďže aj zo
skutkových tvrdení žalovaného a intervenienta (s ktorými žalovaný vyjadril súhlas) vyplynulo, že v čase
zrážky žalobkyňa stála na kraji zjazdovky, bolo tak možné mať za zhodné skutkové tvrdenia strán
sporu podľa § 186 ods. 2, prvej vety CSP, že v čase nárazu žalovaná na zjazdovke stála. Dôvodné
pochybnosti o tejto zhodnej skutkovej verzii (v zmysle § 186 ods. 2, prvej vety CSP) pritom nezakladali

ani dovtedy žalobkyňou zabezpečené dôkazy, keď státie žalobkyne na svahu v čase nárazu potvrdil ako
znalecký posudok Z.. Y. O. č. 22/2015 z 20. 8. 2015, tak aj zápisnica o výpovedi (jedinej nestrannej
a očitej) svedkyne D. U.-E., vypovedajúcej v prípravnom trestnom konaní, a následne aj obsah jej
mailovejkomunikáciesosestroužalobkyne,čizápisnicaovýpovedisestryžalobkyneD.S.zprípravného
trestného konania, a hoci táto svedkyňa neskôr, na pojednávaní 21. 6. 2021 v civilnej veci vedenej pod

sp. zn. : 5C/5/2017 zmenila opis tejto skutkovej okolnosti tak, že sestra sa v čase zrážky už mala spúšťať
dolu svahom, nebolo možné tento dôkaz hodnotiť ako dôveryhodný, a to jednak vzhľadom na časový
odstup viac ako 6 rokov, a jednak vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah svedkyne k žalobkyni, ktorá si v
danom civilnom konaní uplatňovala nárok na náhradu škody na zdraví, keďže táto nová skutková verzia
bola spôsobilá privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre žalobkyňu. Hodnovernosť výpovede samotnej

žalobkyne z prípravného trestného konania, v ktorej uvádzala, že v čase zrážky sa už spúšťala po svahu,
spochybňuje okrem skutočnosti, že ide o výpoveď strany sporu (na preukázanie jej vlastných tvrdení),
aj jej vyjadrenie na pojednávaní 9. 11. 2021, že od nehody vlastne nevie, čo hovorí, má problémy s
pamäťou a so sústredením. Navyše, na výpoveď strany sporu možno prihliadať len pri dôkaznej núdzi,
čo však zjavne nebol tento prípad (§ 195 ods. 1 CSP - ak tvrdené skutočnosti „nemožno preukázať

inak“.) Takže nemajúc ani na základe tohto predbežného hodnotenia dovtedy zabezpečených dôkazov
dôvodné pochybnosti o správnosti zhodných skutkových tvrdení strán sporu (nešlo tu o štandardné
hodnotenie vykonaných dôkazov, len o ich predbežné hodnotenie za účelom konštatovania záveru o
neexistencii dôvodných pochybností o zhodných skutkových záveroch) súd mohol akceptovať vyššie
uvedené zhodné skutkové tvrdenia strán sporu o tom, že v čase zrážky žalobkyňa stála na svahu.

Zhodné skutkové tvrdenia strán sporu, o ktorých nie sú dôvodné pochybnosti sa však podľa § 186 ods. 2,
prvej vety CSP zásadne považujú za nesporné, a súd z nich vychádza aj bez dokazovania, a čo je podľa
§ 186 ods. 2, druhej vety CSP ešte významnejšie, na zmeny v skutkových tvrdeniach o skutočnostiach,
na ktorých sa strany v konaní predtým zhodli, sa už neprihliada. Preto súd nemohol prihliadať na zmenu
skutkového tvrdenia žalobkyne prednesenú na poslednú chvíľu, v rámci záverečnej reči na pojednávaní

9. 11. 2021 (po predbežnom právnom posúdení súdom), keď odrazu prišla s úplne novou skutkovou
verziou, pokiaľ id eo rozhodujúcu skutkovú okolnosť, že v čase zrážky už na svahu nestála, ale už sa
spúšťala dolu svahom, teda so skutkovou verziou, že išlo o náraz rýchlejšie idúceho lyžiara zozadu do
pomalšie idúcej lyžiarky pred ním, ktorá by mohla byť pre ňu výrazne priaznivejšia Keďže súd nemohol
natútozmenuskutkovéhotvrdeniažalobkyneprihliadať,maltaknazáklade(pôvodnej)zhodnostitvrdení

strán sporu za nesporné, že žalobkyňa nebola v čase zrážky v pohybe, ale že stála na svahu a vo vzťahu
k tejto skutočnosti nevykonával dokazovanie (súd znovu upozorňuje, že vyššie uvedené predbežné
hodnotenie dovtedy zabezpečených dôkazov nebolo štandardným hodnotením vykonaných dôkazov,
ale len zvažovaním, či tu je dôvodná pochybnosť o akceptovaní vtedajších zhodných skutkových tvrdenístrán sporu.) a vzhľadom na to, že súd na toto nové skutkové tvrdenie žalobkyne zo záverečnej
reči nemohol prihliadať, neprichádzalo potom do úvahy ani rozhodovanie súdu o pripustení, resp.
nepripustení tejto zmeny žaloby (v zmysle zmeny podstatného skutkového tvrdenia) na pojednávaní.

53. Len na okraj súd poznamenáva, že ak by aj bola preukázaná posledná skutková verzia
žalobkyne zo záverečnej reči, tak je otázne (z hľadiska právneho posúdenia veci) či by vôbec išlo
prípad pohybu pomalšie idúceho lyžiara pred rýchlejšie idúcim lyžiarom (kde by v zásade mal niesť
zodpovednosť len rýchlejšie sa pohybujúci lyžiar zozadu), ak tomuto pohybu žalobkyne bezprostredne

predtým predchádzalo protiprávne státie žalobkyne na svahu v oblasti so zakrytým výhľadom pre
prichádzajúceho lyžiara, či by nešlo príliš formalistické nazeranie na skutkové okolnosti prípadu, to však
už vzhľadom na vyššie uvedené závery a vzhľadom na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania
nebolo predmetom právneho posúdenia súdu.

54. Súd následne vychádzajúc zo zhodného skutkového zistenia, že žalobkyňa v čase zrážky nebola

v pohybe, ale stála na kraji zjazdovky, pri ďalšom právnom posúdení poukazuje na ust. § 415
OZ, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Aj
porušenie tejto všeobecnej prevenčnej povinnosti môže byť považované za naplnenie jedného z
predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ (porušenia právnej povinnosti
-protiprávnehokonania.)Vprejednávanejvecipritomsúddospelkzáveru,žetútovšeobecnúprevenčnú

povinnosť porušili ako žalobkyňa, tak aj žalovaný. V tejto súvislosti sú totiž významné (aj) Pravidlá
správaniaprelyžiarovvydanéMedzinárodnoulyžiarskoufederáciouFIS,tzv.Bielykódex,ktoréobsahujú
normy, ktorých dodržiavaním má byť zabezpečená bezpečnosť užívateľov zjazdovky a slúžia tak na
predchádzanie vzniku škôd, a s ktorými zákon spája zodpovednosť, a hoci nie sú všeobecne záväzným
právnym predpisom sú tieto pravidlá pre lyžiarov na zjazdovej trati záväzné, a to bez ohľadu na to, či

sú prameňom práva alebo nie (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. : 25 Cdo 1506/2004.)
Podľa bodu 2. týchto pravidiel bol žalovaný ako lyžiar povinný mať pred sebou prehľad a prispôsobiť svoj
spôsob jazdy a rýchlosť jazdy terénu, avšak túto povinnosť porušil, keď išiel do neprehľadnej časti trate
(do zatáčky a terénneho zlomu) neprimerane veľkou rýchlosťou, ktorá mu znemožnila zabrániť stretu
so žalobkyňou stojacou na zjazdovke v tejto neprehľadnej časti zjazdovky (a to je odpoveď zástupcovi

žalovaného, na jeho otázku z pojednávania, čo to je neprimeraná rýchlosť.) Žalovaný mal správne
pred touto neprehľadnou časťou trate spomaliť natoľko, aby bol schopný zabrániť zrážke so žalovanou,
a keďže tak neurobil naplnil prvý predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ (protiprávne
konanie.) Žalobkyňa bola zase podľa bodu 6. Bieleho kódexu povinná bezdôvodne nezastavovať a
nestáť na neprehľadnej časti trate. Súd síce uznal, že pôvodné zastavenie žalobkyne na trati z dôvodu,

aby zistila, či pred ňou idúca sestra, ktorá spadla je v poriadku, nebolo bezdôvodné, keďže bod 6.
Bieleho kódexu ospravedlňuje ako dôvod pre zastavenie a státie nielen príkladmo uvádzanú okolnosť
pádu lyžiara, ale hovorí (aj) vo všeobecnosti o neprípustnosti bezdôvodného zastavenia, či státia, bez
toho, aby tieto dôvody bližšie konkretizoval, čím možno mať za to, že pripúšťa zastavenie a státie aj
z iných ospravedlniteľných dôvodov ako je pád, napríklad pomoc spolujazdcovi, ktorý spadol, avšak

keďže z nesporných skutkových tvrdení strán vyplynulo, že potom ako žalobkyňa zistila, že sestra
je v poriadku, nepokračovali ďalej v jazde, ale (hoci len krátko) pokračovali v rozhovore aj o témach
nesúvisiacich s tým, či je sestra po páde v poriadku, ktoré sa týkali toho, aké ďalšie činnosti plánujú
po zlyžovaní svahu robiť (ako s obedom, akou pôjdu lanovkou apod.), tak minimálne odvtedy možno
správanie žalobkyne považovať za porušenie bodu 6. Bieleho kódexu, ktorý hovorí, že lyžiar, ktorý

spadol (a obdobne to logicky musí platiť aj v iných dôvodných prípadoch zastavenia a státia) musí takéto
miesto, v neprehľadnej časti trate, čo najrýchlejšie opustiť, čím tak možno aj u žalobkyne konštatovať
naplnenie predpokladu protiprávneho konania (porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ) ako
jedného z predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ.

55. Za nesporné bolo možné mať ďalej mať aj naplnenie ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti
za škodu podľa § 420 OZ, spočívajúceho vo vzniku škody na zdraví žalobkyne (ťažké zranenia, ktoré
spočívali v obojstrannom pohmoždení pľúc, zmliaždení srdca, krvácaní v oblasti mozgu, otrase mozgu,
poškodení pečene, viacnásobných zlomeninách lonovej a hrudnej kosti, rebier, lopatky, s trvalými
následkami súvisiacimi najmä so vznikom duševných porúch po ťažkom poranení hlavy a s obmedzením

pohyblivosti bedrového a členkového kĺbu), v súvislosti s ktorým poškodením zdravia žalobkyňa utrpela
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v pracovnom, spoločenskom a osobnom živote, za ktoré
sa v tomto konaní domáhala náhrady. Základ nároku na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia tak bol (ako už aj bolo vyššie uvedené) nesporný.56. Tretí predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu (príčinná súvislosť medzi porušením právnych
povinností žalobkyne a žalovaného a vzniknutou škodou na zdraví žalobkyne a s ňou súvisiacou

utrpenou bolesťou a sťažením spoločenského uplatnenia) bolo možné mať takisto za nesporný.

57. Pokiaľ ide o posledný predpoklad vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ
(zavinenie), tak tento sa ako u žalobkyne, tak aj k u žalovaného podľa § 420 ods. 3 OZ zo zákona
predpokladal, keďže ani žalobca ani žalovaná neuniesli dôkazné bremeno k opaku. Tento predpoklad

zavinenia podľa § 420 ods. 3 OZ však nemožno vzťahovať aj na záver o úmyselnej forme zavinenia,
takáto forma zavinenia by musela byť preukázaná, k čomu nedošlo vo vzťahu k žiadnej strane sporu.
Vzhľadom na to bolo možné (u oboch strán sporu) uvažovať iba o nedbanlivostnej forme zavinenia,
a keďže v konaní súčasne nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa alebo žalovaný bez primeraných
dôvodov spoliehali, že svojím správaním nespôsobia škodu (vedomá nedbanlivosť), bolo tak možné (u
oboch) na základe tohto predpokladu zavinenia ustáliť zavinenie iba vo forme nevedomej nedbanlivosti

58. Následne, vychádzajúc zo zistenia, že škoda na zdraví žalobkyne bola spôsobená okrem zavinenia
žalovaného, aj zavinením žalobkyne, musel súd podľa § 441 OZ zvažovať mieru spoluzodpovednosti
za škodu. V ust. § 441 OZ ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou a preto samotné určenie miery
zavinenia na vzniknutej škode je do značnej miere závislé od posúdenia súdu prvej inštancie. Z ust.

§ 441 OZ vyplýva, že rozhodujúcou okolnosťou pre stanovenie pomernej zodpovednosti je zavinenie
poškodeného. Ako už bolo uvedené pri predpokladoch vzniku zodpovednosti za škodu, súd mal u oboch
strán sporu zistené zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti. Pokiaľ ide o vzájomný pomer zavinenia
na vzniknutej škode (vo vzájomnom vzťahu žalobkyne a žalovaného), súd vychádzal predovšetkým zo
závažnosti porušených povinností a okolností za ktorých k nim došlo. Porovnajúc závažnosť porušenej

povinnosti žalobkyne a okolnosti za ktorých k nej došlo, keď žalobkyňa stála na kraji svahu iba po krátku
(niekoľko minút trvajúcu) dobu rozhovoru, ktorý sa spočiatku týkal aj legitímneho zisťovania, či je sestra
žalobkyne po páde v poriadku, so závažnosťou porušenej povinnosti žalovaného, a súčasne žiadnymi
pozoruhodnými okolnosťami jej porušenia, ktoré by toto porušenie povinnosti u žalovaného aspoň
čiastočne ospravedlňovali, súd dospel k záveru, že primeraná miera spoluzodpovednosti u žalobkyne

predstavuje 30% a spoluzodpovednosť žalovaného 70%. O porovnateľnej vine žalovaného a žalobkyne
by sa dalo hovoriť, keby žalobkyňa stála na tomto neprehľadnom úseku po dlhšiu dobu a keby k tomu
zastaveniu pôvodne nedošlo na základe relevantného dôvodu. Súd sa preto nestotožnil so závermi
nemeckého trestného súdu o „zanedbateľnom“ zavinení žalovaného a „značnej“ spoluvine žalobkyne.

59. Pri následnom určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa §
444 OZ v spojení s § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 7 ods. 1,
ods. 6, § 9 ods. 1, ods. 3 a § 10 ods. 1 a ods. 5 zákona o náhrade za bolesť a SSU, súd (viazaný
návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania, pričom iné ako ďalej uvedené dôkazy v tomto smere
strany sporu nenavrhli, a keďže súd má rozhodnúť na prvom pojednávaní) mohol vychádzať len zo

znaleckého posudku č. 66/2015, vyhotoveného 10. 11. 2015, chirurgom J.. W.Z. S., znalcom z odboru
zdravotníctvo a farmácia, vyhotoveným v rámci prípravného trestného konania voči žalovanému. V
rámci tohto znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené v trestnom konaní vedenom voči žalovanému
pod ČVS : ORP-223/OO-LM-2015 bolo jednou z úloh znalca určiť bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia (v bodoch) u žalobkyne, pričom tento znalec na takto položenú otázku odpovedal tak, že

určil celkové bodové hodnotenie bolestného (v súvislosti so zraneniami, ktoré žalobkyňa utrpela pri
zrážke 21. 3. 2015) vo výške 930 bodov. Súd pritom nemohol vychádzať z predloženého lekárskeho
posudku o bolestnom zo 6. 6. 2016 a lekárskeho posudku o sťažení spoločenského uplatnenia zo
7. 6. 2016, ktoré oba posudky vyhotovil primár J.. H. F., R.., ortopéd, špec. FBLR v Kováčovej,
nakoľko liečba v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová je síce považovaná za súčasť liečby, je

doliečovaním po operačných zákrokoch, avšak po skončení tejto rehabilitačnej starostlivosti sa pacient
vracia do starostlivosti príslušného lekára - špecialistu, a teda lekára Národného rehabilitačného centra
Kováčová nemožno považovať za lekára, ktorý naposledy liečil poškodenú žalobkyňu v súvislosti s
poškodením na zdraví podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o náhrade za bolesť a SSU, a ktorý je
oprávnený vyhotoviť lekársky posudok pre účely bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa § 7 ods. 1 tohto zákona. Inak by došlo k absurdnému stavu, že prakticky každý lekársky
posudok týkajúci sa následkov traumatických udalostí by mohol podávať výlučne lekár rehabilitačného
zariadenia, a nie lekár z odboru z traumatológie, či chirurgie, keďže prakticky každé poškodenie zdravia
takéhoto charakteru vyžaduje následnú rehabilitačnú liečbu. Vzhľadom na absenciu iných dôkaznýchnávrhov strán sporu (súd v civilnom procese pritom nemôže vykonávať dokazovanie ex offo, t.j. aj
bez návrhu strán) sa súd hodnotiac dokazovanie vykonané v medziach návrhov strán, mohol v tomto
smere preto prikloniť len k záverom znaleckého posudku č. 66/2015, vyhotoveného J.. W. S. v rámci

prípravného trestného konania, ktorý bolestné ohodnotil vo výške 930 bodov (k sťaženiu spoločenského
uplatnenia sa pritom vôbec nevyjadroval), pretože hoci v tomto dôkaznom prostriedku nešlo o lekársky
posudok podľa zákona o náhrade za bolesť a SSU, išlo o taký (iný) druh dôkazu, ktorý sa považuje za
prípustný na preukázanie týchto skutočností, čo nepriamo vyplýva aj z § 7 ods. 6 zákona o náhrade za
bolesť a SSU, keďže v prípade dôvodných pochybností o správnom hodnotení bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku podľa tohto zákona sa ako ďalší dôkaz pripúšťa aj
znalecké dokazovanie. Námietka žalobkyne, že tento znalec nebol posledným ošetrujúcim lekárom
neobstojí, pretože táto podmienka vyplývajúca z § 2 ods. 3 písm. d) zákona o náhrade za bolesť a
SSU sa vzťahuje len na lekára podávajúceho lekársky posudok podľa tohto zákona, avšak tu ide o iný
druh posudku - znalecký posudok. Nakoniec, vyhovenie tejto námietke žalobkyne o neprípustnosti tohto
dôkazu by paradoxne viedlo k úplnému zamietnutiu žaloby, pretože pre absenciu dôkazov by bol aj jej

nárok na bolestné, čo do výšky úplne nepreukázaný (obdobne ako to súd musel konštatovať vo vzťahu
ku sťaženiu spoločenského uplatnenia.)

60. Základ uplatneného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bol síce nesporný,
avšak výška tohto nároku nebola preukázaná žiadnym dôkazom navrhnutým stranami sporu.

Znalecký posudok J.. W. S. sťaženie spoločenského uplatnenia vôbec nehodnotil a lekárske posudky
rehabilitačného lekára zákon o bolestnom a SSÚ nepripúšťa, preto vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia musel súd žalobu zamietnuť v celom rozsahu pre
neunesenie dôkazného bremena k výške tohto nároku. Pre nepriznanie uplatnenej náhrady za sťaženie
spoločenskéhouplatnenia(anisčasti),neprichádzalodoúvahy(anisčasti)priznanieuplatnenéhonároku

na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona o náhrade za bolesť
a SSU, preto aj v tejto časti musel súd žalobu zamietnuť.

61. Vzhľadom na to, že lekársky posudok o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhotovený
primárom J.. H. F., PhD., ortopédom, špec. FBLR v Kováčovej dňa 7. 6. 2016 súd (sčasti inšpirovaný

právnou argumentáciou intervenienta zo záverečnej reči) právne posúdil ako dôkaz, ktorý je v tomto
konaní nepoužiteľný, keďže tento lekár nespĺňal definíciu posudzujúceho lekára podľa § 2 ods. 3 písm.
d) zákona č. 437/2004 Z.z., v znení účinnom od 1. 8. 2014 (viď k tomu bližšie časť odôvodnenia týkajúcu
sa právneho posúdenia), čím mal súd za nepreukázaný uplatnený nárok na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia čo do výšky v celom rozsahu (hoci základ tohto nároku bol nesporný),

nebolo už potom hospodárne hodnotiť vykonané dokazovanie ohľadne (inak relevantných) sporných
skutočností týkajúcich sa existencie (ďalších) okolností (okrem invalidity) hodných osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 tohto
zákona, keďže zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 by prichádzalo do
úvahy len v prípade priznania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (k čomu v danom prípade

nedošlo), a preto súd k tomuto hodnoteniu dôkazov ani nepristúpil. K vykonaniu tohto dokazovania
(v širšom ako hodnotenom rozsahu) síce pôvodne došlo, avšak vzhľadom na komplikovanosť veci
(novú argumentáciu strán sporu na pojednávaní) súd nemohol v komplexe okamžite vyhodnotiť ich
význam, z ktorého dôvodu bolo nakoniec aj pojednávanie odročené na vyhlásenie rozsudku, preto
sčasti dochádzalo aj k nehospodárnemu vykonaniu niektorých irelevantných dôkazov. Súd pritom

poznamenáva, že nie je viazaný svojím predbežným právnym posúdením veci, prípustnosť jeho zmeny
logicky vyplýva aj možnosti následného vyjadrovania sa strán sporu, a skutočnosti, že až potom súd
vyhlasuje konečný rozsudok, či zo zákonnej možnosti odročenia pojednávania na účely vyhlásenia
rozsudku.

62. Pri určení výšky náhrady za bolesť súd vychádzal z počtu bodov, ktorým sa ohodnotilo bolestné
v znaleckom posudku J.. W. S. č. 66/2015 (930 bodov.) Keďže k ukončeniu liečenia žalobkyne došlo
23. 9. 2015 (nesporné skutkové tvrdenie), a teda nárok žalobkyne na bolestné vznikol v roku 2015, tak
podľa § 5 ods. 2 zákona o náhrade za bolesť a SSU bola pre určenie výšky náhrady za bolesť ako
rozhodujúca považovaná príslušným opatrením určená suma 17,16 eur (za jeden bod) za rok 2014

(ako rok predchádzajúci vzniku nároku na toto bolestné.) Na základe celkového bodového ohodnotenia
bolestného vo výške 930 bodov by tak mala mať žalobkyňa (v prípade plnej zodpovednosti žalovaného)
nárok na náhradu za bolesť vo výške 15.958,80 eur (930 bodov x 17,16 eur.) Vychádzajúc potom zo
zistenej spoluzodpovednosti žalovaného v rozsahu 70%, ako aj prihliadajúc na čiastočnú (nespornú)úhradu bolestného žalovaným v prospech žalobkyne vo výške 2.000 eur (ako dôsledok nemeckého
trestného konania voči žalovanému), súd nakoniec podľa § 444 OZ v spojení s § 3 ods. 1, ods. 2, § 5
ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 7 ods. 1, ods. 6, § 9 ods. 1, ods. 3 zákona o náhrade za bolesť a SSU a § 441

OZ a § 420 OZ zaviazal žalovaného na náhradu za bolesť vo výške 9.171,16 eur (11.171,16 eur (0,7 x
15.598,80 eur) - 2.000 eur), a vo zvyšnom rozsahu súd žalobu preto zamietol.

63. Súd priznal žalobkyni aj uplatnený nárok na úroky z omeškania, avšak iba z priznanej sumy náhrady
za bolesť vo výške 9.171,16 eur, hoci v ňou uplatnenej úrokovej sadzbe 5 % ročne (podľa § 3 nariadenia

v spojení s § 517 ods. 2 OZ), avšak iba za obdobie od 29. 10. 2016 do zaplatenia, pretože doručením
výzvy žalobkyne na zaplatenie z 12. 10. 2016 do dispozičnej sféry žalovaného 28. 10. 2016 bolo možné
mať tento hmotnoprávny úkon za doručený (§ 45 ods. 1 OZ), a až od nasledujúceho dňa (29. 10. 2016),
keďže vo výzve nebola určená žiadna lehota na plnenie bolo možné mať podľa § 563 OZ žalovaného
za v omeškaní so zaplatením priznanej sumy náhrady za bolesť. Vo zvyšnom rozsahu, t.j. pre úroky z
omeškaniazosumyprevyšujúcejpriznanúsumubolestného-9.171,16eur,akoajpreúrokyzomeškania

uplatnené za deň 28. 10. 2016 súd preto žalobu zamietol.

64. Vzhľadom na to, že žalobkyňa ešte pred pojednávaním zobrala späť žalobu v časti o zaplatenie sumy
815 eur (z dôvodu omylu na svojej strane), pričom súčasne neuviedla, že berie späť žalobu aj v časti
k tejto sume príslušných úrokov z omeškania, tak súd rešpektujúc rozsah jej dispozičného oprávnenia

podľa § 145 ods. 2 CSP, ktorý nemohol prekročiť, musel rozhodnúť v tomto rozsudku aj o zastavení
konania v požadovanej časti, a to aj bez vyjadrenia žalovaného, resp. intervenienta, keďže tento sa
podľa § 146 ods. 1 CSP v prípade späťvzatia pred pojednávaním nevyžadoval.

65. V prípade kumulácie výroku o čiastočnom zastavení konania a meritórneho výroku v jednom

rozhodnutí, teda keď prichádza do úvahy uplatniť v jednom konaní pri rozhodovaní o náhrade trov
konaniaprincípzodpovednostizazastaveniekonania(§256CSP)asúčasneajprincípúspechukonania
(§ 255 CSP), dochádza k premene zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania na neúspech, a
následne k rozhodovaniu o celkovej náhrade trov konania podľa zásady úspechu (viď aj rozh. NS SR 6
M Cdo 19/2010.) V časti o zaplatenie sumy 815 eur zobrala žalobkyňa čiastočne žalobu späť z dôvodu

vlastného právneho omylu, ktorý si priznala, a preto možno mať za to, že v tejto časti zavinila zastavenie
konania, resp. po premene na neúspech, že v tejto časti bola neúspešná. Následne (celkovo) porovnajúc
žalobou uplatnený nárok na zaplatenie (spolu) sumy 39.913 eur (aj s príslušenstvom) a výroku rozsudku,
kde bol žalobkyni priznaný nárok len na sumu 9.171,16 eur (aj s príslušenstvom), súd dospel k záveru,
že úspech žalobkyne predstavoval 22,98 % (9.171,16 eur : 39.913 eur), a tým úspech žalovaného 77,02

%. Rozdeliac náhradu trov konania pomerne medzi strany sporu podľa § 255 ods. 2 CSP súd podľa §
262 ods. 1 CSP zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 54,04 % (77,02 %
- 22,98 %), pričom súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský
súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)

sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.