Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 4C/24/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614201387
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mikuláš Géczi
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2018:6614201387.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Mikulášom Géczim v spore žalobcu E.. O.. S. U., H.., F..
XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XX, XXX XX S., štátneho občana SR, zastúpeného JUDr. Erikou
Mochnackou, advokátkou, so sídlom advokátskej kancelárie T. G. Masaryka 14/A, 984 01 Lučenec, proti
žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 427,26 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 406,07 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 406,07 eur od 21.08.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania vo výške
100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasapodanoužaloboudomáhalvočižalovanémuzaplateniasumy427,26eurspríslušenstvom.
Súd rozsudkom č. k. 4C/24/2014-77 zo dňa 19.11.2015 podanej žalobe v plnom rozsahu vyhovel a
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 406,07 eur spolu s úrokom z omeškania v sume 5,5 %
ročne zo sumy 406,07 eur od 21. 08. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku, ako aj k plnej náhrade trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 427,26 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci (ďalej len OR PZ), ČVS: Z. zo dňa
30.12.2011 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, ako aj vznesené obvinenie za prečin porušenia
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Proti
tomuto uzneseniu podal dňa 10.01.2012 žalobca sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil. Táto sťažnosť
bola uznesením Okresnej prokuratúry Lučenec č. k. XPv/XXX/XX zo dňa 23.01.2012 zamietnutá

ako nedôvodná. Následne uznesením Okresnej prokuratúry Lučenec sp. zn. XPv XXX/XX/XXXX zo
dňa 09.05.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.05.2012, bolo trestné stíhanie voči žalobcovi
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. V súlade s
§ 33 ods. 1 Trestného poriadku žalobca ako obvinený využil svoje právo a zvolil si vo vyššie uvedenom
konaní obhajcu. V súvislosti s obhajobou uhradil zvolenému obhajcovi na tarifnej odmene advokáta
čiastku 427,26 eur.

3. Návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 z. z.“) si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
voči Ministerstvu vnútra SR. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil v zmysle § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa názoru žalobcu, uznesenie o zastavení
trestného stíhania nemá odlišný význam ako zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom. Uznesením Okresnej prokuratúry Lučenec bolo trestné stíhanie voči žalobcovi

zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Podľa
žalobcu, uznesenie prokuratúry o zastavení trestného stíhania má rovnaký dôsledok ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Za takto spôsobenú škodu zodpovedá štát, ktorý
sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť.

4. Dňa 14.02.2013 podal žalobca návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím štátneho orgánu podľa § 6 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstvo
vnútra SR (žalovaný). Žalovaný dňa 09.01.2014 v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody žiadosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že podľa neho nemožno paušálne považovať
za nezákonné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci
rozsudok obvineného, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj
základnýchzásadtrestnéhokonania.Suvedenýmprávnymnázoromžalovanéhosažalobcanestotožnil.
Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je vznik
škody, ktorá v tomto prípade podľa žalobcu predstavuje majetkovú ujmu spočívajúcu vo vynaložených
nákladoch na obhajobu, nakoľko v súvislosti s trestným konaním vedeným proti žalobcovi si tento

zvolil obhajcu. Táto škoda predstavuje odmenu advokáta vo výške 427,26 Eur za obhajobu v trestnom
konaní, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení trestného stíhania. S poukazom na § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. si žalobca uplatnil proti žalovanému aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z
dlžnej sumy, a to počnúc od 21.08.2013 do zaplatenia. Nárok odôvodnil tým, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená dňa 20.02.2013, ktorý ju prerokoval

dňa 09.01.2014, t. j. po uplynutí 6-mesačnej lehoty uvedenej v § 16 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z. z.
Šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie žalovanému uplynula dňa 20.08.2013.

5. Žalovaný s podanou žalobou žalobcu nesúhlasil. V odpore proti platobnému rozkazu poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 248/2012-13 zo dňa 07.11.2012, v ktorom Ústavný súd

SR vyhodnotil názor Krajského súdu v Bratislave ako plne akceptovateľný a korektný, podľa ktorého
napriek existencii ustálenej judikatúry, je potrebné posudzovať zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o
vznesení obvinenia vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Na základe uvedeného žalovaný
poznamenal, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o tom, či trestný čin bol spáchaný
určitou osobou, ale vyjadruje len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že určitá osoba je páchateľom

skutku, ktorý sa považuje za trestný čin. Preto mal za to, že v tejto veci okolnosti konkrétneho prípadu
odôvodňujú postup, na základe ktorého by sa na uznesenie o vznesení obvinenia nenazeralo ako na
nezákonné, aj keď bolo trestné stíhanie zastavené, ale na základe ktorého by bolo na uznesenie o
vznesení obvinenia nazerané ako na zákonné a správne. Preto je žalovaný toho názoru, že v predmetom
konaníniejesplnenýprvýpredpokladvznikuzodpovednostištátuzaškodu,atonezákonnérozhodnutie.

Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že v konaní nie je preukázané ani reálne uskutočnenie
úkonov v trestnom konaní zo strany obhajcu, ktoré tento žalobcovi v trestnom konaní fakturoval (viď
vyúčtovanie odmeny advokáta zo dňa 28.05.2012), a ani reálna účasť obhajcu žalobcu na nich. Na
základe uvedeného žalovaný žiadal, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

6. Dňa 01.04.2015 žalobca doručil súdu vyjadrenie k odporu, v ktorom okrem iného vzal žalobu v časti
sumy 21,19 eur spolu s prísl. späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Vo zvyšku sumy 406,07
rur s prísl. naďalej trval na podanej žalobe. Na základe uvedených skutočností súd uznesením č. k.
4C/24/2014-51 zo dňa 03.11.2015 konanie v časti prevyšujúcej sumu 406,07 eur zastavil.

7. Na základe predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol
uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Lučenci ČVS: Z. trestne stíhaný ako obvinený, a to pre trestný čin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona. Proti tomto rozhodnutiu žalobca podal dňa 10.01.2012 sťažnosť, ktorá bola uznesením OkresneprokuratúryLučenecč.k.XPvXXX/XX-Xzodňa23.01.2012zamietnutá.NásledneuznesenímOkresnej
prokuratúry Lučenec sp. zn. X H. zo dňa 09.05.2012 bolo trestné stíhanie obvineného (žalobcu) podľa §
215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené z dôvodu, že skutok, z ktorého spáchania bol žalobca

obvinený, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V trestnom konaní si žalobca zvolil
obhajcu a zaplatil mu na trovách právneho zastúpenia sumu 427,26 eur. Nárok, ktorý si proti žalovanému
nárokuje v predmetnom súdnom konaní teda zodpovedá hodnote uhradených trov právneho zastúpenia
a po právnej stránke ide o majetkovú ujmu (škodu) žalobcu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím
vydaným v trestnom konaní v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 z. z. Dňa 14.02.2013 žalobca podal

Ministerstvu vnútra SR (žalovaný) návrh o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý
žalovaný prerokoval a v odpovedi zo dňa 09.01.2014 oznámil žalobcovi, že jeho návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je nedôvodný, a preto mu nemožno vyhovieť.

8. Vykonaným dokazovaním a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona č. 514/2003 z. z. súd
dospel k záveru, že žalobca v súdnom konaní preukázal splnenie zákonných podmienok objektívnej

zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu, t. j. kumulatívne splnenie troch podmienok 1/ existencia
nezákonného rozhodnutia (uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Lučenec o vznesení obvinenia, ČVS: Z. zo
dňa 30.12.2011), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní), 3/ príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby a hotových výdavkov
právneho zástupcu v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu). Pre uplatnenie nároku na náhradu škody

v predmetnej veci bola naplnená aj požiadavka zákona vyjadrená v ustanovení § 6 ods. 1 zákona, t.
j. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia. Súd má za to, že rovnaký dôsledok ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj zastavenie trestného stíhania obvineného z
dôvodu, že skutok, ktorého sa mal dopustiť, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Podľa uznesenia Okresnej prokuratúry Lučenec sp. zn. X Pv XXX/XX/XXXX zo dňa 09.05.2012 trestné

stíhanie žalovaného bolo zastavené z dôvodu, že počas vyšetrovania nebolo zistené žiadne porušenie
povinnosti u obvineného (žalobcu), nakoľko tento ako predseda spoločnosti nemal uloženú povinnosť
spravovať zverený majetok, pričom táto povinnosť mu nevyplýva ani zo zákona ani zo zmluvy o založení
spoločnosti ani z inej právnej normy. Z uvedeného dôvodu prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec
konštatoval, že nedošlo k naplneniu zákonných znakov prečinu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Súd zároveň poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/677/2013-124 zo dňa 17.09.2014, ktorý vyslovil názor, že
rozhodujúcim kritériom pre ustálenie objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je len výsledok trestného konania a nie spôsob, ktorým orgány činné v trestnom konaní
pôvodne vyhodnotili podozrenie zo spáchania trestného činu, ani či sa ich podozrenie v končenom

dôsledku potvrdilo. Súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že je daný základ nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci vydaným v trestnom konaní.

9. V zmysle § 15 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné pred podaním návrhu na súd o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím jeho predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 zákona (v tomto
prípade Ministerstvo vnútra SR). Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený v súlade § 16 odsek 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Avšak pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne

prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.

10.Žalovanýpodľapredloženýchlistinnýchdôkazovnávrhomzodňa14.02.2013(č.l. 13spisu)požiadal
o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody a uplatnil si náhradu škody spočívajúcej v zaplatení
odmeny advokátovi vo výške 427,26 eur za obhajobu v trestnom konaní, ktoré sa začalo na základe

uznesenia o vznesení obvinenia a následne bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, nakoľko sa zistilo,
že skutok, ktorého sa žalobca dopustil, nie je trestným činom a nebol daný ani dôvod na postúpenie veci.
Ministerstvo vnútra SR v odpovedi zo dňa 09.01.2014 (č. l. 14 spisu) žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť. Žalobca následne v súlade
§ 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z.z. podal žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáha uspokojenia

nároku na súde v časti zaplatenej odmeny advokátovi v trestnom konaní vo výške 427,26 Eur. Podaním
zo dňa 31.03.2015 vzal žalobu v časti o zaplatenie 21,19 Eur späť, t. j. ďalej si uplatňoval len nárok na
náhradu škody v sume 406,07 Eur s prísl.11. Žalobcom uplatňované trovy konania spočívajú v zaplatení odmeny jeho advokáta za jednotlivé
úkony právnej služby v trestom konaní. Žalobca zaplatil Mgr. Jozefovi Mochnackému, advokátovi sumu
427,26 Eur za obhajobu trestnej veci vedenej na OR PZ Lučenec č. ČVS: Z. pričom pri výpočte odmenu

z jeden úkon právnej služby bol určený v zmysle § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výše
63,58 eur.

12.Žalobcasiuplatnilnároknanáhradutrovtohtokonania,ktorépozostávajúztrovprávnehozastúpenia
v sume 5 x po 63,58 eur (28.02.2012 prevzatie a príprava obhajoby + konzultácia s klientom, 12.03.2012

výsluch svedka D., 12.03.2012 podanie návrhu na zastavenie trestného stíhania, 19.04.2012 výsluch sv.
O., 24.04.2012 oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania) a 1 x po 42,37 eur (07.03.2012 konzultácia
s klientom) spolu s 6 x režijným paušálom za tok 2012 v sume 7,63 eur. Podľa § 12 ods. 3 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej ku dňu výpočtu odmeny advokáta (ďalej len „vyhláška“) je pri obhajobe
v trestnom konaní základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin,
na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna

dvanástina výpočtového základu. V zmysle § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na rok 2012 bola
suma 763 eur, z toho 1/12 činí 63,58 eur. Z uvedeného vyplýva, že advokátom vyčíslená tarifná odmena
zajedenúkonprávnejslužbyje správna.Podľa§14ods.1vyhlášky,odmenavovýškezákladnejsadzby
tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,

b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo
za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a
to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena

za každé dve skončené hodiny,
Podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky, odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú
skončenúhodinu. Podľavyúčtovaniaodmenyadvokáta(č.l.10spisu),sadňa07.03.2012sauskutočnilo
jednanie a porada s klientom, preto mu v zmysle citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky

prislúcha za uvedený úkon odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. 42,37
eur. Ďalšie úkony, ktoré si advokát vyúčtoval, bol výsluch svedka Jaroslava Sihelského dňa 12.03.2012,
podanie návrhu na zastavenie trestného stíhania zo dňa 12.03.2012, výsluch svedka Ing. Kalafusa dňa
19.04.2012 a oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania zo dňa 24.04.2012. Súd si na preskúmanie
skutočného vykonania úkonov uvedených vo vyúčtovaní advokáta zo dňa 28.05.2012 vyžiadal spis OR

PZ v Lučenci ČVS: Z., ktorého preštudovaním zistil, že advokát Mgr. Mochnacký sa dňa 12.03.2012
osobne zúčastnil na výsluchu Jaroslava Sihelského, o čom svedčí zápisnica o výsluchu svedka (č.
l. 22-23 vyšetrovacieho spisu), rovnako sa osobne zúčastnil aj výsluchu svedka Ing. Kalafusa dňa
20.04.2012, o čom svedčí zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného (č. l. 18-19 vyšetrovacieho spisu).
Podľa záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 24.04.2012 (č. l. 123-124 vyšetrovacieho

spisu) bol pri preštudovaní tohto spisu Mgr. Mochnacký prítomný. Za uvedené úkony právne služby
advokátovi prináleží odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny v sume 63,58 eur podľa §
14 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Ďalej preštudovaním vyšetrovacieho spisu súd zistil, že dňa 13.03.2012
podal právny zástupca obvineného návrh na zastavenie trestného stíhania, ktorý bol vypracovaný dňa
12.03.2012 (č. l. 121-122 vyšetrovacieho spisu), pričom za tento úkon patrí advokátovi odmena vo výške

základnej sadzby tarifnej odmeny v sume 63,58 eur podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky. Na základe
uvedených skutočností súd priznal žalobcovi náhradu škody spočívajúcej v náhrade trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní nasledovne:
-28.02.2012 prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom ............. 63,58 eur
-07.03.2012 jednanie a porada s klientom ................................................................... 42,39 eur

-12.03.2012 výsluch svedka Jaroslava Sihelského ...................................................... 63,58 eur
-20.04.2012 výsluch svedka - poškodeného Ing. Kalafusa ........................................ 63,58 eur
-12.03.2012 podanie návrhu na zastavenie trestného stíhania .................................... 63,58 eur
-24.04.2012 oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania ............................................63,58 eur
- 6 x režijný paušál za rok 2012 (7,63 Eur) ................................................................ 45,78 eur

Spolu odmena ........................................................................................................... 406,07 eur

13. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške
406,70 eur. Z korešpondencie účastníkov konania z obdobia pred podaním žaloby na súd vyplýva, žežalovaný vedel o nárokoch uplatňovaných žalobcom, o výške, ako aj o dôvodoch jeho nároku, preto
je žalobca oprávnený požadovať od žalovaného zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy odo dňa
nasledujúceho uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku. Návrh žalobcu na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.02.2013 bol žalovanému doručený dňa
20.02.2013 (č. l. 13 a 14 spisu). Šesťmesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku žalovanému
uplynula dňa 20.08.2013. Preto okrem nároku na zaplatenie sumy 406,07 eur súd priznal žalobcovi aj
právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 406,07 Eur od 21.08.2013 do
zaplatenia.

14. Proti rozsudku žalovaný podal odvolanie z dôvodu, že žalovanému bola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V podstate poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolateľ poukázal, že

právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia
vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z
ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované
ustanovenia, a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a
zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých otázkach, ktoré sú pre posúdenie veci

významné. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemá uvedené náležitosti. Žalovaný ho považuje
za nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je vždy potrebné hodnotiť ako možnosti účastníka
(strany sporu) pred súdom a zároveň ako dôvod zrušenia rozhodnutia. Žalovaný dôvodil, že ak
štát nemôže realizovať svoje procesné práva a povinnosti prostredníctvom toho subjektu, ktorý je
na to oprávnený osobitnými predpismi (zákon č. 514/2003 Z. z.), dochádza tým zo strany súdu k

znemožňovaniu realizácie jeho procesných práv. štát sa nemôže pred súdom účinne brániť, nakoľko
pred súdom za neho koná orgán, ktorý na to nie je príslušný a do ktorého pôsobnosti problematika
tvoriaca predmet sporu nespadá. Žalovaný zastal stanovisko, že orgánom konajúcim v mene štátu
v predmetnej veci má byť Generálna prokuratúra SR a nie Ministerstvo vnútra SR. Ustanovenie § 4
zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zmenené zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 514/2003 Z. z. S účinnosťou od 01. 01. 2013. Došlo k špecifikácii podmienok zodpovednosti orgánu
konajúceho v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. novela nemá prechodné
ustanovenia, a keďže ust. § 4 má procesných charakter má sa na daný prípad aplikovať znenie zákona
č. 514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013. Vzhľadom na to žalovaný zaslal názor, že od 01. 01. 2013 za
štát má konať Generálna prokuratúra SR. Vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.

z. je zrejmé, že príslušnosť Ministerstva vnútra SR konať za štát nie je daná. Na uvedenej skutočnosti
nič nemení ani ten fakt, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo
predbežne prerokované Ministerstvo vnútra SR. V tom čase ešte súdna judikatúra nedávala odpoveď
na to, akým spôsobom sa má riešiť otázka oprávneného konať za štát v takýchto prípadoch. Bolo preto
podľa žalovaného povinnosťou súdu ustáliť, ktorý orgán je oprávnený v mene štátu konať, a to bez

ohľadu na to, ktorý orgán bol v žalobe ako zástupca štátu označený. Okresný súd tým, že v rozpore s
ust. zákona č. 514/2003 Z. z. ustálil, že v tomto konaní je Ministerstvo vnútra SR orgánom oprávneným
konať v mene štátu, v podstate odňal štátu, ako účastníkovi konania (strane sporu) možnosť konať
pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Odvolateľ ďalej vytkol súdu, že sa nesprávne vysporiadal
aj s existenciou základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Žalovaný v konaní

opakovane uvádzal, že nemožno považovať za nezákonné každé uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, ale je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu. Uvedené je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR I.ÚS 548/2012-13 zo dňa 07. 11.
2012, v ktorom ústavný súd vyhodnotil názor Krajského súdu v Bratislave ako plne akceptovateľný
a korektný, keď tento konštatoval, že napriek existencii ustálenej judikatúry je potrebné posudzovať

zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu. Žalovaný poukázal na svoje tvrdenia uvádzané v konaní a zdôraznil ich. Odvolateľ navrhol preto
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

15. K podanému odvolaniu sa žalobca vyjadril, pričom súhlasil s tvrdením žalovaného, že nie je

rozhodujúce, že nárok predbežne prerokoval a nezakladá jeho pasívnu legitimáciu. V čase podania
návrhu na predbežné prerokovanie súdna judikatúra ešte nedávala odpoveď na to, akým spôsobom
sa má riešiť otázka orgánu oprávneného konať za štát. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie
KS Žilina z 21. 01. 2013, z ktorého vyplýva, že ak bol nárok na náhradu škody uplatnený naorgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa ods. 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne
postúpiť vec príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku ostávajú
zachované. Pasívne legitimovaným vo veci je štát. Jednotlivé ústredné orgány štátnej správy sa a priory

zbavujú zodpovednosti. Ak by však trestné stíhanie nebolo začaté, nemohlo byť ani proti žalobcovi
ako obvinenému vedené. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/677/2013-124zodňa17.09.2014,podľaktorého,rozhodujúcimkritériompreustálenieobjektívnej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je len výsledok trestného konania
a nie spôsob, ktorým orgán činný v trestnom konaní pôvodne vyhodnotil podozrenie zo spáchania

trestného činu. Pokiaľ trestné konanie bolo zastavené, pretože bolo preukázané, že skutok, pre ktorý
bol navrhovateľ trestne stíhaný sa nestal, treba vychádzať z toho, že toto trestné stíhanie nemalo začať.
Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho
konania.

16. Odvolací súd uznesením č. k. 13Co/224/2016-131 zo dňa 18.10.2016 rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že jedným z aspektov na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom
ochrany (IV.ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (I.ÚS 46/05, I.ÚS 353/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08). V
rozhodnutí procesný súd opomenul zdôvodniť, prečo neakceptoval argument žalovaného o tom, že
nie je tým subjektom, ktorý má v konaní zastupovať štát. Súd prvej inštancie tiež nevyhodnotil, prečo
v danom prípade nepovažoval za dôvodné zaoberať sa argumentáciou žalovaného, ktorý poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 548/2012 zo dňa 07. 11. 2012, podľa ktorého aj napriek

existencii ustálenej judikatúry je potrebné posudzovať zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o vznesení
obvinenia vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Za situácie, keď účastník výslovne
žiada pri rozhodovaní vyhodnotiť jeho tvrdenie, že nie je právnickou osobou, ktorá v danom prípade
má zastupovať štát a bližšie sa zaoberať otázkou, či naozaj je zodpovednosť štátu v spornom prípade
daná, nepostačuje argumentačne obísť situáciu všeobecnými poukazmi, resp. odkazom na zákonné

ustanovenie a jeho citáciu. Je preto potrebné, aby v priebehu ďalšieho konania vytýkané procesné
pochybenie súd prvej inštancie odstránil, a tak vo veci znova rozhodol. Ide o náležité zdôvodnenie,
či základ nároku je v danom prípade napriek tvrdenia žalovaného daný a tiež zaujatie jednoznačného
stanoviska o tom, ktorý subjekt za štát má konať, resp. koná.

17. Súd vytýčil termín pojednávania na 29.11.2018, žalobca bol na pojednávaní prítomný, doručenie
predvolania mal vykázané dňa 26.10.2018. Žalovaný bol tiež na pojednávaní prítomný, doručenie
predvolania mal vykázané dňa 29.10.2018.

18. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom vyšetrovacieho spisu č. ČVS: Z.,

prečítaním žaloby zo dňa 04.02.2014, plnej moci zo dňa 28.01.2014, uznesenia ORPZ Lučenec ČVS:
Z. zo dňa 30.12.2011, uznesenia Okresnej prokuratúry Lučenec č.k. XPv XXX/XX-X zo dňa 23.01.2012,
uznesenia Okresnej prokuratúry Lučenec sp.zn. XPv XXX/XX/XXXX zo dňa 09.05.2012, plnej moci
zo dňa 28.02.2012, vyúčtovania odmeny advokáta Mgr. Jozefa Mochnackého zo dňa 28.05.2012,
návrhu na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.02.2013, odpovede žalovaného

zo dňa 09.01.2014, spresnenia žaloby zo dňa 17.02.2014, platobného rozkazu č.k. 4C/24/2014-25
zo dňa 27.02.2015, odporu žalovaného zo dňa 16.03.2015, vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.04.2015 k
odporu žalovaného, vyjadrenia žalovaného zo dňa 03.11.2015 a zo dňa 06.11.2015, uznesenia č.k.
4C/24/2014-51 zo dňa 03.11.2015, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/677/2013-124
zo dňa 17.09.2014, rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 12C/46/2011-99 zo dňa

21.08.2013, rozsudku č.k. 4C/24/2014-77 zo dňa 19.11.2015, odvolania žalovaného zo dňa 25.02.2016,
vyjadrenia žalobcu zo dňa 06.04.2016 k odvolaniu žalovaného, uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 13Co/224/2016-131 zo dňa 18.10.2016.

19. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na vytýkané pochybenia súdu prvej inštancie v

rozsudku súd konštatuje, že k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo dňa 30.12.2011, t. j. za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , a teda na daný prípad je potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.20. V otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní dospel súd k záveru, že v danom spore
je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo Ministerstvo vnútra SR. V
tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúcu v tom, že pokiaľ ide o

trestné konanie, zákon účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia, tu dával povinnosť vystupovať
v mene SR až trom ústredným orgánom štátnej správy, a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu
vnútraSR(ďalejlen"MVSR")ajGenerálnejprokuratúreSR(ďalejlen"GPSR").Možnotedapovedať,že
vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Uvedené však platí iba potiaľ,

pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona). Tento zákon
(účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia) však v ustanovení § 4 ods. 1 písm. b) uvádzal, že
ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru je príslušné
Ministerstvo vnútra SR. V danej veci žalobca za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie, od ktorého
si uplatňuje žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa ČVS:Z. zo dňa 30.12.2011. Je teda
zrejmé, že škodu žalobcovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo

ako nezákonné rozhodnutie.

21. Návrh na predbežné prerokovanie nároku predložil žalobca Ministerstvu vnútra SR dňa 14.02.2013,
t. j. po účinnosti novely č. 412/2012 Z. z. účinnej od 01.01.2013, ktorá v § 4 ods. 1 písm. b)
určovala príslušnosť Ministerstva vnútra SR v prípade ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ

Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) bola daná príslušnosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ak
škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (zákon o prokuratúre) v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

23. Zároveň § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 ako orgán
príslušný konať v mene štátu označil aj orgán príslušný podľa písmena a) až l), u ktorého bola podaná
žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí
do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci.

24. Podľa súdu pre zachovanie princípu právnej istoty treba ustáliť, že nezákonné rozhodnutie bolo
vydané pred predmetnou novelou účinnou od 1.1.2013 s tým, že pokiaľ ide o trestné konanie, zákon
pred aj po účinnosti novely č. 412/2012 Z. z. poveril konaním v mene SR až tri ústredným orgánom
štátnej správy, a to Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR aj Generálnu prokuratúru SR.
Zároveň novelizáciou zákona č. 514/2003 Z. z. (zákonom č. 412/2012 Z. z.) účinnou od 01.01.2013 sa

za orgán oprávnený konať v mene štátu považuje v zmysle § 4 ods. 1 písm. m) zákona orgán príslušný
podľa písmena a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak
ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Z
uvedeného je preto zrejmé, že vydaním nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní došlo ku škode v
oblasti verejnej moci a v rámci trestného konania je daná pôsobnosť viacerých orgánov (MS SR, MV SR

a GP SR). Preto mal súd za to, že pasívna legitimácia žalovaného je v predmetnom spore daná v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013, v zmysle ktorého je orgánom
príslušným konať v mene štátu orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku
a tým je Ministerstvo vnútra SR.

25. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa ČVS:ORP-647/OVK-LC-2011 zo
dňa 30.12.2011, súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.
07. 2016, v ktorom ústavný súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 a v ktorom
uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
účinného od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) Doterajšia súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinenáa dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.

26. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

v zmysle § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre
správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného
gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Za správny treba
považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto

rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň

znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2010 sp. zn. 4
MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 2/2014).

27. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie
je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd vo vyššie spomínanom rozhodnutí preto
konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý
bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený,

uznesenie,ktorýmboloobvinenémuobvinenievznesenésúvždynezákonné,zasahujúcedozákladných
práv jednotlivca.

28. Na základe uvedeného mal súd za to, že pre posúdenie objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je irelevantné posudzovať okolnosti konkrétneho prípadu, keďže

preustáleniezodpovednostištátuzanezákonnérozhodnutiejerozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania samotný výsledok trestného konania. V prejedávanej
veci bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Lučenci ČVS: Z. zo dňa 30.12.2011 začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie žalobcovi (ako obvinenému) pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Po zamietnutí sťažnosti

prokurátorom bolo uznesením Okresnej prokuratúry Lučenec sp. zn. X Pv. XXX/XX/XXXX zo dňa
09.05.2012 trestné stíhanie obvineného (žalobcu) podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zastavené z dôvodu, že skutok, z ktorého spáchania bol žalobca obvinený, nie je trestným činom a
nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného je preto zrejmé, že výsledkom trestného (prípravného)
konaniabolokonštatovanie,ženejdeotrestnýčin,atedavyšlanajavonezákonnosťrozhodnutiaozačatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe.

29. Vykonaným dokazovaním preto súd opätovne dospel k záveru, že žalobca v súdnom konaní
preukázal splnenie zákonných podmienok objektívnej zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu, t. j.
kumulatívnesplnenietrochpodmienok1/existencianezákonnéhorozhodnutia(uznesenievyšetrovateľa

OR PZ Lučenec o vznesení obvinenia, ČVS: Z. zo dňa 30.12.2011), 2/ vznik škody (vynaložené trovy
obhajoby v trestnom konaní), 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody
(nutnosť úhrady trov obhajoby a hotových výdavkov právneho zástupcu v súvislosti s trestným stíhaním
žalobcu). Zároveň dostatočne odôvodnil aj pasívnu legitimáciu žalovaného ako aj požiadavku zákona v
zmysle § 6 ods. 1 zákona, t. j. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia.

30.Žalovanýpodľapredloženýchlistinnýchdôkazovnávrhomzodňa14.02.2013(č.l. 13spisu)požiadal
o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody a uplatnil si náhradu škody spočívajúcej v zaplatení
odmeny advokátovi vo výške 427,26 eur za obhajobu v trestnom konaní, ktoré sa začalo na základeuznesenia o vznesení obvinenia a následne bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, nakoľko sa zistilo,
že skutok, ktorého sa žalobca dopustil, nie je trestným činom a nebol daný ani dôvod na postúpenie
veci. Ministerstvo vnútra SR v odpovedi zo dňa 09.01.2014 (č. l. 14 spisu) žalobcovi oznámilo, že jeho

žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť. Žalobca následne
v súlade § 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z.z. podal žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáha
uspokojenia nároku na súde v časti zaplatenej odmeny advokátovi v trestnom konaní vo výške 427,26
Eur. Podaním zo dňa 31.03.2015 vzal žalobu v časti o zaplatenie 21,19 Eur späť, t. j. ďalej si uplatňoval
len nárok na náhradu škody v sume 406,07 eur s prísl. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca splnil aj

požiadavku ustanovenia § 15 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ohľadne predbežného prerokovania
nároku s príslušným orgánom a zároveň aj požiadavku ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z , t. j.
dodržal prekluzívnu 6-mesačnú lehotu na uplatnenie nároku na súde v prípade neuspokojenia nároku
príslušným orgánom a v predmetnom konaní si uplatnil nárok rovnaký ako pri predbežnom právnom
posúdení.

31. Podľa § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

32. Podľa § 18 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania
priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.

33. Podľa § 18 odsek 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia
vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

34.Pokiaľideovýškuvzniknutejškody,žalobcomuplatnenétrovykonaniaspočívajúvzaplateníodmeny

jeho advokáta za jednotlivé úkony právnej služby v trestom konaní. Žalobca zaplatil Mgr. Jozefovi
Mochnackému, advokátovi sumu 427,26 eur za obhajobu trestnej veci vedenej na OR PZ Lučenec č.
ČVS: Z., pričom pri výpočte odmenu z jeden úkon právnej služby bol určený v zmysle § 12 ods. 3
písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výše 63,58 eur. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov tohto
konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 5 x po 63,58 eur (28.02.2012 prevzatie a

príprava obhajoby + konzultácia s klientom, 12.03.2012 výsluch svedka D.., 12.03.2012 podanie návrhu
na zastavenie trestného stíhania, 19.04.2012 výsluch sv. O., 24.04.2012 oboznámenie sa s výsledkami
vyšetrovania) a 1 x po 42,37 eur (07.03.2012 konzultácia s klientom) spolu s 6 x režijným paušálom za
tok 2012 v sume 7,63 eur. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej ku dňu výpočtu
odmeny advokáta (ďalej len „vyhláška“) je pri obhajobe v trestnom konaní základnou sadzbou tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia
slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. V zmysle
§ 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na rok 2012 bola suma 763 Eur, z toho 1/12 činí 63,58 eur. Z
uvedeného vyplýva, že advokátom vyčíslená tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je správna.

35. Podľa vyúčtovania odmeny advokáta (č. l. 10 spisu), sa dňa 07.03.2012 sa uskutočnilo jednanie
a porada s klientom, preto mu v zmysle citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky
prislúcha za uvedený úkon odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j.
42,37 eur. Ďalšie úkony, ktoré si advokát vyúčtoval, bol výsluch svedka Jaroslava Sihelského dňa
12.03.2012, podanie návrhu na zastavenie trestného stíhania zo dňa 12.03.2012, výsluch svedka

Ing. Kalafusa dňa 19.04.2012 a oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania zo dňa 24.04.2012. Súd
preštudovaním vyšetrovacieho spisu OR PZ v Lučenci ČVS: Z. zistil, že advokát Mgr. Mochnacký
sa dňa 12.03.2012 osobne zúčastnil na výsluchu D., o čom svedčí zápisnica o výsluchu svedka (č.
l. 22-23 vyšetrovacieho spisu), rovnako sa osobne zúčastnil aj výsluchu svedka O. dňa 20.04.2012,
o čom svedčí zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného (č. l. 18-19 vyšetrovacieho spisu). Podľa

záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 24.04.2012 (č. l. 123-124 vyšetrovacieho spisu)
bol pri preštudovaní tohto spisu Mgr. Mochnacký prítomný. Za uvedené úkony právne služby advokátovi
prináleží odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny v sume 63,58 eur podľa § 14 ods. 1 písm. c)
vyhlášky. Ďalej preštudovaním vyšetrovacieho spisu súd zistil, že dňa 13.03.2012 podal právny zástupcaobvineného návrh na zastavenie trestného stíhania, ktorý bol vypracovaný dňa 12.03.2012 (č. l. 121-122
vyšetrovacieho spisu), pričom za tento úkon patrí advokátovi odmena vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny v sume 63,58 eur podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky.

36. Na základe uvedených skutočností súd priznal žalobcovi náhradu škody spočívajúcej v náhrade trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní nasledovne:
-28.02.2012 prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom ............. 63,58 eur
-07.03.2012 jednanie a porada s klientom ................................................................... 42,39 eur

-12.03.2012 výsluch svedka Jaroslava Sihelského ...................................................... 63,58 eur
-20.04.2012 výsluch svedka - poškodeného Ing. Kalafusa ........................................ 63,58 eur
-12.03.2012 podanie návrhu na zastavenie trestného stíhania .................................... 63,58 eur
-24.04.2012 oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania ............................................63,58 eur
- 6 x režijný paušál za rok 2012 (7,63 Eur) ................................................................ 45,78 eur

Spolu odmena ............................................................................................... 406,07 eur

37.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštanciepriznalžalobcovinároknanáhraduškodyvovýške406,70
eur.

38. Podľa § 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

39. Podľa § 517 odsek 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

40. Podľa § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Výška úrokov z omeškania vyplýva z ustanovenia § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v

znení platnom ku dňu vzniku omeškania.

41. Návrh žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.02.2013 bol
žalovanému doručený dňa 20.02.2013 (č. l. 13 a 14 spisu). Šesťmesačná lehota na predbežné
prerokovanie nároku žalovanému uplynula dňa 20.08.2013. Preto okrem nároku na zaplatenie sumy

406,07 eur súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo
sumy 406,07 eur od 21.08.2013 do zaplatenia.

42. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

43. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

44. Keďže žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu v súlade s § 255 ods. 2 CSP priznal náhradu trov
konania vo výške 100 %. Po právoplatnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, súd v súlade
s § 262 ods. 2 CSP rozhodne o výške náhrady trov konania.

45. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.46. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v
Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany

alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.