Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/108/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718204406
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5718204406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu: M.
K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, M., právne zastúpený: Burian & partners, s.r.o., so sídlom V.
Tvrdého 819/1, Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a o vydanie hnuteľnej
veci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/25/2018-159 zo dňa 13.
marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti výroku I., ktorým zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva k

motorovému vozidlu, p o t v r d z u j e .

Výrok I. v zostávajúcej časti, ktorým okresný súd zamietol žalobu o vydanie hnuteľnej veci a výrok II.,
z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla špecifikovaného v bode 1 odôvodnenia
napadnutého rozsudku a jeho vydania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 21 ods.
1 až 4, ods. 9 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o Policajnom zbore“), § 409 ods. 1 a § 446 Obchodného zákonníka, § 92 a § 97 ods. 1 veta
prvá Trestného poriadku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že v
konaní o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nie je žalovaný pasívne vecne legitimovaný.
Žalovaný si vlastnícke právo k uvedenému motorovému vozidlu neuplatňoval a ani vlastníctvo žalobcu
nespochybňoval, preto v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie veci mal preukázané, že predmetné motorové vozidlo je v

držbe žalovaného. Poukazujúc na právnu úpravu § 97 veta prvá Trestného poriadku a § 92 Trestného
poriadku konštatoval, že k vráteniu zaistenej veci dochádza v prípade, ak už táto nie je potrebná na
ďalšie konanie. Na základe správy organizačnej zložky žalovaného zo dňa 12.02.2019, v ktorej sa
konštatovalo, že predmetné motorové vozidlo je potrebné pre ďalšie trestné konanie, okresný súd ustálil,
že žalobca nemá oprávnenie domáhať sa vydania sporného motorového vozidla od žalovaného a tento
nie je povinný mu ho vydať. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný,

priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal
jeho zmeny tak, že ním podanému žalobnému návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. Namietal,že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že na základe vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že všetky lehoty uvedené v ustanovení § 21 zákona o

Policajnom zbore, počas ktorých mu mohlo byť motorové vozidlo zaistené uplynuli, nebol poučený
o možnosti podania žaloby v súlade s ustanovením § 21 ods. 9 tohto zákona, a preto vychádzajúc
z tohto ustanovenia sám podal žalobu o určenie vlastníckeho práva. V zmysle tohto ustanovenia je
postačujúce, ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená. Keďže
sporné motorové vozidlo mu bolo zaistené v čase, keď mal uzatvorenú kúpnu zmluvu so spoločnosťou

ĎURKA, s.r.o., od ktorej v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka motorové vozidlo nadobudol,
došlo k pochybnostiach o jeho vlastníckom práve. Žalobca ďalej namietal argumentáciu súdu prvej
inštancie, ktorou odôvodňoval zamietnutie jeho žaloby aj v časti vydania sporného motorového vozidla.
Opätovne, vychádzajúc z ustanovení zákona o Policajnom zbore poukazoval na to, že uplynuli všetky
lehoty, na základe ktorých mu mohlo byť predmetné motorové vozidlo orgánmi žalovaného zadržované.
PodľajehonázoruokresnýsúdnesprávnevychádzalzosprávyÚraduinšpekčnejslužby,útvarinšpekcie,

Odbor inšpekčnej služby - Stred zo dňa 12.02.2019, nakoľko ide o správu orgánu žalovaného, ktorú
tento vyhotovil na základe žiadosti súdu. Je zrejmé, že žiadnu inú správu vydať ani nemohol, keďže
ide fakticky o tvrdenie žalovaného (prostredníctvom tohto orgánu). Súd prvej inštancie ignoroval, že
znalecké dokazovanie týkajúce sa predmetného motorového vozidla bolo vykonané, a teda ďalšie
zaistenie motorového vozidla pre potreby trestného stíhania už nie je potrebné. Uspokojil sa s tvrdením

žalovaného o nutnosti tohto vozidla pre trestné stíhanie, avšak nezisťoval, na aké konkrétne úkony je
motorové vozidlo orgánom žalovaného v trestnom konaní použité.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,

že sporné motorové vozidlo nie je možné vydať, nakoľko je potrebné pre ďalšie trestné konanie spojené
s jeho odovzdaním do trestného konania vedeného Políciou Českej republiky.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania a
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie

v časti výroku I., ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k predmetnému
motorovému vozidlo, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a vo zvyšnej časti výrok
rozsudku I. a závislý výrok II. o trovách konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a podľa § 391
ods. 1 C.s.p. v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu smerujúce proti výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva k
spornému motorovému vozidlu, nie je dôvodné.

7. Procesný inštitút určovacej žaloby má miesto iba tam, kde ide o preventívnu ochranu práva a kde

pomôže eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave
nie je možné dospieť iným spôsobom. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že žalovaný prostredníctvom
svojich orgánov bez právneho dôvodu drží hnuteľnú vec - motorové vozidlo, ktoré je jeho výlučným
vlastníctvom. Žalovaný nenamietal, že žalobca nie je vlastníkom uvedeného motorového vozidla, avšak
tvrdil skutočnosti, pre ktoré je oprávnený mať vec u seba a nie je povinný ju vydať žalobcovi, a to aj

napriek tomu, že je jeho vlastníkom.

8.Žalobcaoprávnenosťnauplatnenienárokuurčovacejžalobyodvodzovalodznenia§21ods.9zákona
o Policajnom zbore. V zmysle tohto zákonného ustanovenia (citovaného v bode 44 rozsudku súdu prvej
inštancie) dáva osobe, ktorej bola vec policajným orgánom zaistená, právo na podanie žaloby, ktorou

si môže uplatniť vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec. Ide tu však o možnosť tohto uplatnenia
voči „inej osobe“, nie útvaru policajného zboru. V tomto prípade je potrebné prihliadať na skutočnosť,
že uvedený právny predpis patrí do oblasti verejnoprávnych predpisov, ktoré upravujú postupy orgánov
štátu. V prípade zaistenia veci podľa zákona o Policajnom zbore, orgán, ktorý takéto zaistenie realizoval,
nevystupuje ako subjekt, ktorý zaistením spochybňuje vlastnícke právo osoby, ktorej vec bola zaistená.

Iné však je, akým spôsobom má tento orgán postupovať v prípade, že má pochybnosť o vlastníckom
práve osoby, u ktorej došlo k zaisteniu veci. V tomto prípade je možné od tohto orgánu očakávať postup
v zmysle § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, na ktorý poukazoval žalovaný. Zaistenie sporného
motorového vozidla orgánmi žalovaného nemožno chápať ako tvrdenie žalovaného, že žalobca nieje vlastníkom sporného motorového vozidla. Jednoznačne uplatniť žalobu (akúkoľvek), vrátane žaloby
o určenie vlastníckeho práva, možno voči subjektu, ktorý do tohto práva zasahuje, v tomto prípade,
ktorý vlastníctvo spochybňuje. Okresný súd preto dospel k správnemu záveru, že zo strany žalovaného

vlastníctvo žalobcu nebolo spochybňované tvrdením, že sa žalovaný cíti byť vlastníkom, preto nie je
daná ani jeho pasívna vecná legitimácia v konaní o určenie vlastníckeho práva žalobcu k spornému
motorovému vozidlu. Odvolací súd, vychádzajúc z týchto záverov, rozsudok okresného súdu v časti,
ktorou zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, ako vecne správny potvrdil.

9. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerovali k nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
zamietol jeho žalobu aj v časti vydania sporného motorového vozidla. V tomto prípade namietal žalobca
nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci.

10. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal vydania motorového vozidla, ktoré mu bolo zaistené
policajnými orgánmi pretože zákonné dôvody zaistenia, ktoré sú upravené v zákone o Policajnom

zbore pominuli. Podstatnou pre rozhodnutie sporu bolo vyriešenie otázky, či sa môže žalobca takýmto
spôsobom domáhať v občianskom súdnom konaní vydania veci, ktorá bola zaistená podľa predpisov
verejného práva v situácii, kedy dôvody zaistenia veci pominuli. V tomto prípade je potrebné ustáliť, či
zaistenie veci je realizované (aktuálne) podľa zákona o Policajnom zbore, alebo v zmysle ustanovení
Trestného poriadku.

11. Ochrana vlastníckeho práva podlieha právomoci civilného súdu, postup pre vrátenie veci vydanej
(zaistenej) v trestnom konaní tak, ako ho určuje Trestný poriadok - nemôže osoba, ktorá takúto vec
vydala, resp. jej bola zaistená, obchádzať uplatnením nároku na vydanie veci v občianskom súdnom
konaní. V tomto konaní nemá súd právomoc preskúmavať správnosť postupu orgánov činných v

trestnom konaní v medziach tohto konania, pretože sa jedná o realizáciu inštitútu trestného práva
procesného. Ak nie je pochybnosť o tom, komu sa má vec vrátiť (tak ako to bolo v súdenom prípade),
závisí vrátenie veci v prípade, že táto bola zaistená pre potreby trestného stíhania na posúdení otázky,
či zaistená vec je naďalej pre takéto konanie nutná, čo je však výlučne otázkou príslušného orgánu
činného v trestnom konaní. V prípade, ak námietky spočívajú v spochybnení správnosti postupu orgánov

činných v trestnom konaní, tak posúdenie zákonnosti tohto postupu v trestnom konaní sú príslušné riešiť
orgány činné v trestnom konaní, nie civilný súd. Tieto rozhodujú o zaistení veci, jej vrátení, prípadne o
zákonnosti takéhoto zaistenia, nie je možné nariadiť vydanie zaistenej veci predtým, než orgán činný v
trestnom konaní rozhodne, že takúto vec na ďalšie konanie nie je treba.

12. Súd prvej inštancie vychádzal v súdenom spore zo správy Úradu inšpekčnej služby, útvar inšpekcie,
odbor inšpekčnej služby Stred, Banská Bystrica z 12.02.2019 (č.l. 147), v ktorej sa konštatuje, že
uvedené vozidlo je potrebné na ďalšie trestné konanie. Možno prisvedčiť odvolateľovi, že uvedená
informácia je fakticky vyjadrením žalovaného prostredníctvom jeho organizačnej zložky, ktorá patrí do
jeho pôsobnosti. Zo skutkového stavu, ktorý bol zistený súdom prvej inštancie však nevyplýva, že by

predmetné motorové vozidlo bolo zaistené a následne vydané, resp. odovzdané v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore orgánom činným v trestnom konaní.
Naopak, v samotnej správe sa konštatuje „vozidlo nebolo prevzaté z nášho útvaru do konania na OR
PZ Martin“. Zo spisu nie je zrejmé, či zaistené vozidlo bolo prevzaté pre potreby trestného stíhania vo
veci jeho krádeže z dvora príslušnej organizácie žalovaného, resp. či bolo vydané pre potreby trestného

stíhania v inej veci, ak áno, akej a či takéto trestné stíhanie vôbec začalo. V prípade, že by bolo
preukázané, že existuje trestné stíhanie, pre potreby ktorého bolo predmetné motorové vozidlo či už
zaistené, vydané alebo odovzdané v zmysle ustanovení Trestného poriadku, možno vychádzať z vyššie
uvedeného záveru, že nie je vecou civilného súdu v konaní o ochranu vlastníckeho práva osoby, ktorej
bola takáto vec zaistená, riešiť otázku, či je táto vec potrebná naďalej pre trestné stíhanie. Potom by

neboli dôvodné námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne vykonaného dokazovania v súvislosti s
tým, za akým účelom je naďalej potrebné predmetné motorové vozidlo pre trestné stíhanie. Avšak v
rámci vykonaného dokazovania existencia trestného stíhania, pre účely ktorého malo byť predmetné
motorové vozidlo zaistené, neboli preukázané. Súd prvej inštancie tak mal posúdiť oprávnenosť
zaistenia motorového vozidla v zmysle ustanovení zákona o Policajnom zbore. Teda, či má žalovaný

oprávnenie naďalej vec držať a obmedzovať vlastnícke právo žalobcu. V tomto prípade, ak by došlo k
zaisteniu „iba“ v zmysle zákona o Policajnom zbore, je v právomoci civilného súdu zhodnotiť postup
policajných orgánov, jeho súladnosť so zákonom a tým vyhodnotiť, či obmedzenie vlastníckeho práva
žalobcu je dôvodné, resp. či dôvody pre zaistenie motorového vozidla existujú.13. Na základe týchto skutočností krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol
žalobu o vydanie motorového vozidla zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V novom konaní súd prvej inštancie bude vychádzať z vyššie prezentovaného právneho
názoru odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).