Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/15/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215185
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2116215185.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Katarína Slováčeková a sudcov:
Mgr. Jozef Mačej a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v
Trnave, IČO 00 175 480, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, zastúpený splnomocnencom:
UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava, proti
žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., IČO 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, zastúpená

splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
19C/202/2016-342 zo dňa 25.10.2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 488, § 489
Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), písm. b), § 1 ods. 2

písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 12 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.3.2010, § 53 ods. 1 až

6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu zvýšenia úrokového rozpätia, § 451 ods. 1, ods.
2, § 494 Občianskeho zákonníka, § 8b ods. 1 veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
anebytovýchpriestorovvzneníúčinnomdo31.10.2018,§9ods.7zákonač.182/1993Z.z.ovlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení účinnom od 1.11.2018, § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 290, § 298 ods.
1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalovaného (Dexia banka
Slovensko, a.s.) a žalobca (Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ktorý ako správca konal v mene
vlastníkov bytov a nebytových priestorov), uzavreli dňa 5.6.2008 Zmluvu o termínovanom úvere č.
06/035/06 (na strane „klienta“ ju podpísal A. B. C. ako prokurista Bytového družstva so sídlom v Trnave /

správcu, pričom v zmluve ako zmluvná strana priamo nefigurujú vlastníci bytov a nebytových priestorov).
Na základe uvedenej zmluvy bola dojednaná výška úveru 3.100.000,-Sk, účel zateplenie a kompletnádodávka a montáž hydroizolácie na streche bytového domu na ulici D. X, E.. V zmluve bol dojednaný bod
5.5., podľa ktorého „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde
k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu

Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených
Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú
zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi.“ O znení zmluvy, vrátane jej bodu 5.5.,

právny predchodca banky a štatutárny zástupca Bytového družstva so sídlom v Trnave individuálne
rokovali, čo potvrdil tak zástupca banky A. F., ako aj zástupca Bytového družstva A. C.. Právny
predchodca žalovaného pristúpil k zvýšeniu úrokového rozpätia, a to oznámením zo dňa 8.6.2011. Na
základe uvedeného začal žalovaný účtovať zvýšenú platbu splátok úveru, a to od 1.7.2011 vo výške
2,50 % ročne.

Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že právny vzťah založený zmluvou o úvere je
právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa
príslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka,aleajprávnychpredpisov,ktoréupravujúprávnevzťahy
spotrebiteľskéhocharakteru(§52anasl.Občianskehozákonníka).Súdprvejinštanciepovažovalznenie

bodu 5.5. zmluvy za určité a zrozumiteľné, teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Zo znenia bodu 5.5. zmluvy vyplýva, že žalovaný je oprávnený jednostranne
zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Uvedené
znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu zrozumiteľné a určité. O tom, že

medzi žalovaným ako bankou a žalobcom ako klientom prebehol riadny kontraktačný proces svedčí aj
výpoveď A. B. C. na pojednávaní konanom dňa 9.7.2020 v konaní sp. zn. 11C/33/2017. Keďže zmluvná
podmienka uvedená v bode 5.5. zmluvy sa týka predmetu plnenia, resp. ceny plnenia, je zo zákona
vylúčené jej určenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi
stranami prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť pripomienkovať

jednotlivé ustanovenia zmluvy, keď tohto procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja ako podnikatelia.
Z uvedeného potom vyplýva že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej veriteľ nemá možnosť zasiahnuť,
ale správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Vlastníci bytov a
nebytových priestorov mali prostredníctvom správcu možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť, teda
zmluvné podmienky boli individuálne dojednané, preto žiadnu z nich (ani bod 5.5. zmluvy) nie je

možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Sporné ustanovenie zmluvy umožňuje zmenu
úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa - banka má možnosť meniť (teda aj znížiť, nielen zvýšiť)
úrokové rozpätie, preto tu chýba prvok tzv. značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na text oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa
8.6.2011 mal súd prvej inštancie za to, že žalobca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho

použitia, pričom však nepreukázal (a ani to netvrdil), že by po rokovaniach so žalovaným proti tomuto
postupu nenamietal, hoci mal možnosť riešiť situáciu inak. Čo sa týka námietky žalobcu o neurčitosti
uvedeného oznámenia, nie je zrejmé od absencie akých zákonných náležitostí neurčitosť oznámenia
žalobca odvodzoval, podľa zmluvy (bod 5.5. veta posledná) postačuje oznámenie samotnej zmeny
bez stanovenia náležitostí oznámenia. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dospel súd prvej

inštancie k záveru, že bod 5.5. zmluvy nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
uvedené dojednanie nie je ani neplatným právnym úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné
obohatenie, ktorého vydania sa žalobca domáhal. Preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Nakoľko bol žalovaný v konaní úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní žalobca uviedol, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nejasné, právne neudržateľné, svojvoľné, chaotické, formalistické, arbitrárne
avykonštruované,bezakejkoľvekoporyvplatnejlegislatíve,akoajvovykonanomdokazovaní.Súdprvejinštancie neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 1 písm. i), písm. j) Občianskeho zákonníka, keď zmluvná
podmienka podľa čl. 5.5 sa netýka predmetu plnenia alebo ceny plnenia, ale týka sa jednostrannej
možnosti zmeny predmetu plnenia alebo ceny plnenia dodávateľom. Súd prvej inštancie nepochopil, že

predmetomkonaniajeneprijateľnázmluvnápodmienkaumožňujúcazmenu„hlavnéhopredmetuplnenia
resp. ceny plnenia“. Tieto zmluvné podmienky tak, ako sú koncipované, sú nejasné a neprimerané
a jednoznačne stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi, a to osobitne pokiaľ
ide o právo banky sa rozhodnúť o zvýšení svojej vlastnej marže. Z dôvodov, ktoré sú formulované
príliš široko, nejednoznačne a môžu byť zo strany banky uplatnené svojvoľne, predmetné zmluvné

podmienky sú netransparentné a neprijateľné. Žalobca v súdnom konaní odkázal na argumentáciu
slovenských súdov, ktoré vyhlásili uvedenú zmluvnú podmienku za neprijateľnú (čl. 4.6. Zmluvy o úvere).
Právna kvalifikácia obidvoch zmlúv (teda aj zmluvy v uvedenom súdnom konaní) je totožná, obe zmluvy
boli uzatvorené podľa § 497 Obchodného zákonníka medzi spotrebiteľmi, dokonca v prejednávanom
prípade s väčším množstvom, ktorí sa ani osobne nezúčastnili kontraktačného procesu. Obe zmluvy
sa týkali aj financovania bývania prípadne obnovy bývania, pričom súd prvej inštancie nesprávne vec

právne kvalifikoval s poukazom na § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zastúpenie
správcom nemá žiadny vplyv na postavenie spotrebiteľov, resp. spotrebiteľský prvok. Napriek zákonnej
povinnosti dodávateľa zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, v prípade existencie súdneho rozhodnutia,

súd prvej inštancie túto skutočnosť neskúmal a preklenul ju nezrozumiteľnou argumentáciou v bode 13.
odôvodnenia rozsudku, pričom súd prvej inštancie svojvoľne skonštatoval, že nie je možné aplikovať
§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu „neaplikovateľnosti daných rozsudkov kvôli iným
skutkovým okolnostiam“ (iný účel, zastúpenie správcom, znenie článkov 4.6. a 5.5 zmlúv nie je
totožné), sám si vytvoril vlastnú výnimku z Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nevykonal

žiadne posúdenie, či si plní dodávateľ túto zákonnú povinnosť v kontexte s § 305 a § 306 Civilného
sporového poriadku neposúdil, či neexistujú aj iné rozsudky súdu, ktoré by sa týkali konkrétnej
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom a nevyhľadal judikatúru, ktorou bola inými súdmi
uložená povinnosť žalovanej vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Spotrebiteľom sú bez pochyby jednotliví vlastníci bytov

a nebytových priestorov, nie správca, alebo iný zákonný, prípadne zmluvný zástupca. V prípade,
ak by platila hypotéza predostretá súdom prvej inštancie, na zbavenie sa spotrebiteľských záväzkov
by postačilo napríklad zastúpenie spotrebiteľov zamestnancom banky pri dojednávaní úveru, čo je
absurdné. Súd prvej inštancie však preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez
priebeh „kontraktačného procesu“ medzi zamestnancami banky a zástupcom správcu, čo je neprípustné

a nemá oporu v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nevykonal právne posúdenie podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie neposúdil čl. 5.5. zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a z toho dôvodu aj nariadil výsluch A. B. C., pričom z absolútne neplatného právneho úkonu právne
následky nemôžu nastať. Súd prvej inštancie zjavne nevykonal právne posúdenie čl. 5.5. zmluvy a

logicky a konzistentne nevysvetlil, prečo považuje čl. 5.5. zmluvy za určitý a zrozumiteľný, teda ako
si spotrebitelia mohli vyložiť toto ustanovenie a či mali vedomosť v každom čase, v akom rozsahu je
žalovaný ako banka oprávnený pristúpiť k zmene úrokového rozpätia a na základe akých skutočností a
podmienok. Teda článok 5.5. zmluvy bol neplatný už v čase jeho predloženia dodávateľom správcovi pre
rozpor s platným zákonom. Článok 5.5. zmluvy nemohol byť ani individuálne dojednaný medzi správcom

a bankou, nakoľko v čase posudzovania prvých zmlúv ani neexistoval. Dôvodom zvýšenia úrokového
rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovaného. Neboli splnené zmluvné podmienky
podľa čl. 5.5. zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by dojednanie bolo platné), pretože skutočné
dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného podrobne vysvetlil A. F. na výsluchu konanom
dňa 4.4.2020 (str. 3, Zápisnica z pojednávania spis. zn: 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020). Súd prvej

inštancie sa neoboznámil s podstatnou časťou žalobcom predložených dôkazov. Súd prvej inštancie
nevyhodnotil listinné dôkazy – Zápisnica zo schôdze bytovej jednotky zo dňa 18.2.2008, Odpoveď NBS
zo dňa 15.10.2021. Súd prvej inštancie nezaujímal ani právny názor Národnej banky Slovenska, ktorá
svoj postoj jasne definovala vo svojich predchádzajúcich stanoviskách, ako aj v liste zo dňa 5.10.2021, v
ktorom sa vyjadruje k čl. 5.5. zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal predmetom konania, porušoval

v priebehu súdneho konania „princíp rovnosti zbraní“, nevykonal právne posúdenie veci a namiesto toho
sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že prizná žalobcovi žalobou uplatnený nárok, prípadne aby rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie

neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol na základe riadne vykonaných dôkazov. Obom stranám dal
rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol až po
vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov, na ktoré mohol žalobca adekvátne reagovať. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu. To, že z
nich abstrahoval skutkový dej inak, ako ho prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú

vadu, ani porušenie rovnosti zbraní. Žalovaný považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
za adekvátne, súd prvej inštancie konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti.
Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
pretože bolo individuálne dojednané, nie je daný základ nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť
bezdôvodné obohatenia žalovaného, ktorý postupoval v súlade so zmluvou. Žalobca namieta, že
zmluva o terminovanom úvere nebola individuálne dojednaná, avšak tvrdenia žalobcu nemajú oporu

v skutkovom stave. Súd prvej inštancie riadne preskúmal všetky predložené listiny a skutkové tvrdenia.
V spore sa celkom jednoznačne preukázalo, že ustanovenie čl. 5.5. zmluvy o termínovanom úvere
je individuálne dojednané a že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta.
Ani, ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že čl. 5.5. zmluvy nebol individuálne dohodnutý,
nemohol žalobcovi priznať bezdôvodné obohatenie, čo v zásade konštatoval Krajský súd v Trnave

rozsudkom sp. zn. 11Co/58/2019 zo dňa 30.6.2020, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava
č. k. 33Csp/168/2017-303 zo dňa 7.9.2018, ktorým žalobu žalobcu v obdobnej veci zamietol. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými subjektami - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods.
1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§
391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 9.892,57 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00
% ročne zo sumy 6.443,62 eur od 27.6.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 3.448,95 eur odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na zmenu žaloby žalovanému

do zaplatenia a určenie, že zmluvná podmienka používaná žalovaným v spotrebiteľskej zmluve pod
článkom 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľná. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania
žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces, či konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie a či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil uplatnené nároky.Jednou z odvolacích námietok žalobcu, pritom však zásadnou bolo namietanie, že postupom súdu prvej
inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, preto že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie je svojvoľné, arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve a vo vykonanom dokazovaní.

Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ustanovenie § 220 Civilného sporového poriadku určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu. Ich
správnosť a úplnosť je preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra
odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý
záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, dochádza nielen k tomu, že

rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že
základnéprávonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymspôsobom.Odôvodnenierozhodnutídovoľuje
stranám posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vadyzakladajúcezmätočnosťsúdnehokonania,ktorézavinilsúdsvojímprocesnýmpostupomvrozpore
so zákonom, spravidla vždy strane v konaní spôsobujú porušenie jej práva na spravodlivý proces,

odnímajú jej možnosť konať pred súdom, pretože jej bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré
Civilný sporový poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v
spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je
vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým strane v konaní znemožní realizáciu jej procesných práv,
priznanýchjejvcivilnomsporovomkonaní.Onaplnenietohtoodvolaciehodôvoduidevždyajvtedy,akje
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, že
povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú
odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

Rozhodujúc o odvolaní žalobcu a preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k
záveru, že predmetné rozhodnutie nezodpovedá vyššie uvedeným zákonným predpokladom na obsah a
vyhotovenie rozhodnutia. Odvolací súd po dôslednom preštudovaní spisu a v ňom doložených listinných

dôkazov konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný a nepreskúmateľný.

Každá strana má procesné právo na to, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, pričom limitom pre
dôvody je samotný výrok rozhodnutia. Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť v súlade s
výrokom rozhodnutia. Pokiaľ tomu tak nie je, takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné a nie je procesnou

zárukou práva na spravodlivé konanie. Odôvodnenie rozhodnutia preto musí nadväzovať na výrokovú
časť rozhodnutia a musí byť s ňou v súlade. Odôvodnenie rozhodnutia je jeho dôležitou obsahovou
náležitosťou, ktorá musí plniť niekoľko funkcií. Predovšetkým musí presvedčiť strany sporu o správnosti
postupu súdu a o zákonnosti jeho rozhodnutia, čím sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania
posilňovanie dôvery účastníka súdneho konania v správnosť rozhodovania, ktoré následne vedie k

tomu, aby fyzické, resp. právnické osoby dobrovoľne plnili svoje povinnosti vyplývajúce z vydaného
rozhodnutia. Nemenej dôležitou funkciou je aj kontrolná funkcia spočívajúca v tom, že každé rozhodnutie
je možné preskúmať, pričom presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu
opravných prostriedkov. Pokiaľ absentuje logická nadväznosť výroku a odôvodnenia rozhodnutia a
odôvodnenie rozhodnutia sa nezaoberá skutkovými zisteniami je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vyššie uvedené
kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa, na čo dôvodne vo svojom odvolaní žalobca
poukazuje. Tu je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné.

V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými
zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom
skutkovom stave. Súd prvej inštancie totiž uvádza len dve čiastkové zistenia, ktoré vyplynuli zo
Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/041/08 zo dňa 5.6.2088 a z Listu žalovaného zo dňa 8.6.2011
(ods. 7. rozsudku), hoci obe strany predložili množstvo listinných dôkazov. Súd prvej inštancie

síce v preskúmavanom rozsudku vymenúva listinné dôkazy, ktoré vykonal (ods. 4. rozsudku),
avšak ďalej sa nimi nezaoberá a nevytvára ucelený záver o celkovom skutkovom deji. Súd musí
potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania
skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku

absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.
Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je
nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných skutkových okolností boli preukázané a ktoré
nie. V preskúmavanom rozsudku úplne absentuje vyjasnenie jednotlivých čiastkových zistení plynúcich
z vykonaných dôkazov a v nadväznosti na to uvedenie tzv. súborného zistenia skutkového stavu. Tu

sa žiada zdôrazniť, že pri opísaní skutkového stavu je potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov
boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán nimi boli potvrdené a lebo vyvrátené. V konaní pred
súdom prvej inštancie boli predložené (žalobcom i žalovaným) zápisnice z viacerých konaní vedených
na tamojšom súde, avšak súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku izolovane hodnotí len obsah
zápisnice z konania sp. zn. 11C/33/2017 z 9.7.2020 (ods. 12. rozsudku) a sp. zn. 11C/51/2017 z 4.2.2020

(ods. 14 rozsudku) a obsah ostatných zápisníc nehodnotí vôbec, hoci paradoxne uvádza, že tieto
dôkazy vykonal. Žalobca predložil v konaní Zápisnicu zo schôdze zo dňa 18.2.2008, avšak súd prvej
inštancievpreskúmavanomrozsudkuvôbecneuviedol,žebyuvedenýdôkazvykonal(vods.4.rozsudku
súd prvej inštancie uvádza len Zápisnicu zo schôdze z 8.1.2008) a aké zistenie vyvodil z uvedeného
dôkazu, resp. prečo uvedený listinný dôkaz nebol pre rozhodnutie vo veci samej relevantný. Rovnako

to platí aj vo vzťahu k Odpovedi NBS zo dňa 5.10.2021, ktorú žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie predložil (v ods. 4. rozsudku súd prvej inštancie uvádza len Odpoveď NBS z 28.4.2015).
Odvolacie námietky žalobcu o tom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými listinnými dôkazmi,
ktoré predložil, je opodstatnená. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie síce podrobne opisujeobsah vyjadrení strán sporu, avšak absentuje v ňom opísanie úvahy súdu prvej inštancie o tom, ktorý
z navrhnutých dôkazov vykonal a ktoré nie a z akého dôvodu, ktorý vykonaný dôkaz považoval za
hodnoverný a ktorý nie a prečo, aké zistenia vyvodil z dôkazov. Ak súd vykonal navrhované dokazovanie

na skutkové zistenia, ktoré nemajú bezprostredný dopad na rozhodnutie v spore, aj to je potrebné
vodôvodneníuviesť.Odvolacienámietkyžalobcuotom,žesúdprvejinštanciesavrozsudkunezaoberal
všetkými listinnými dôkazmi, ktoré predložil, resp. v odôvodnení preskúmavaného rozsudku nepodal
vysvetlenie, prečo obsah určitých dôkazov nepovažoval za podstatný pre rozhodnutie vo veci, je
opodstatnená.

Ďalej súd prvej inštancie vôbec neodpovedal žalobcovi na jeho argumentáciu prednesenú na
pojednávaní dňa 25.10.2021, že v súdenom spore je potrebné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 4 písm.
j) Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť
ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu

musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú
nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné,
možno považovať za nedostatočné odôvodnenie.

Odôvodnenie rozsudku má byť stručné, jasné a výstižné, ktorú požiadavku nenapĺňa zdĺhavé opisovanie
skutkových prednesov a vykonaných dôkazov, obsah ktorých je stranám sporu nepochybne známy
z pojednávaní uskutočnených vo veci. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery o rozhodných
skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to
najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie

dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak
nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a závery prijaté súdom prvej inštancie
dostatočne nerezultujú z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Takýmto postupom súdu prvej
inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní.

Za týchto okolností je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný,
jeho odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného

sporového poriadku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom,
odňal tak stranám možnosť konať pred súdom, ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom (ktorému neprináleží nahrádzať v plnom rozsahu konanie pred súdom prvej inštancie)
a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu, v ktorej správne žalobca poukázal
na porušenie povinnosti súdu prvej inštancie odôvodniť napadnutý rozsudok spôsobom uvedeným

v citovanom ustanovení Civilného sporového poriadku.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu

avďalšejčastiodôvodneniavysvetlí,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetejtonormy.
I v právnom posúdení veci nastalo pochybenie súdu prvej inštancie, keď v spore aplikoval ustanovenia §
24a zákona č. 129/2010 Z. z., § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka, avšak neuviedol, k akému dňu bolo
citované znenie účinné, aplikoval ustanovenia § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka
vznení,ktoréneboliúčinnévčaseuzatvoreniazmluvyotermínovanomúvere.Tiežsasúdprvejinštancie

v preskúmavanom rozsudku nevyjadril k interpretácii všetkých právnych noriem aplikovaných na daný
prípad, hoci množstvo právnych noriem citoval bez vysvetlenia súvisu s prejednávanou vecou, pričom
z odôvodnenia rozsudku nevyplýva potom vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Vzhľadom k uvedenému je nato potrebné
prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci.Odvolaciemu súdu neunikla ani vada v postupe súdu prvej inštancie spočívajúcom v pripustení
zmeny žaloby uznesením č. k. 19C/202/2016-195 zo dňa 26.5.2020 v časti požiadavky na určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Zákon kladie na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním

ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Civilný sporový poriadok vyžaduje, aby
žalobca vymedzil petit žaloby spôsobom dostatočne presným, zrozumiteľným a určitým, umožňujúcim
kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu v tom, čo je predmetom konania. Kedykoľvek v priebehu konania
musí byť zrejmé, o čom sa koná, teda čo je predmetom konania, ale v žiadnom prípade to nemôže
byť určené až dodatočne výsledkami súdneho dokazovania. Podľa odvolacieho súdu petit žaloby

v časti požiadavky na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno považovať za presný
a určitý, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne
účinky, ktoré žalobca sledoval podaním žaloby. V súlade s ustanovením § 298 ods. 1 Civilného
sporového poriadku je potrebné v prípade požiadavky na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
uviesť celé znenie zmluvnej podmienky a bez pochybností označiť aj právny úkon, ktorého obsahom
je zmluvná podmienka. Označenie tohto právneho úkonu spôsobom „Zmluva o termínovanom úvere“,

ako tomu je v prejednávanom prípade, nie je rozhodne postačujúce a nevyhnutným by bolo minimálne
uvedenie účastníkov zmluvy, dátum uzatvorenia zmluvy a prípadne i číslo zmluvy, ak je ním signovaná.
Nepochybne tak petit žaloby v uvedenej časti trpí vadou neurčitosti.

Napokon odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ustanovením § 172
vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že sa
číslujekaždýlistsúdnehospisu,pričomjednotlivépísomnostijepotrebnéopatriťprizaradenídosúdneho
spisu spisovou značkou a číslom spisu, keďže nie všetky podania a ich prílohy sú riadne opatrené číslom

listu.

Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v

opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (nepreskúmateľného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Rovnako nemôže
byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom
smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum

správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia

§ 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods.
1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa

ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec prejednať za stavu
dodržania postupu opísaného vyššie, teda najskôr odstrániť vady petitu žaloby. Ďalej posúdiť žalobou
oba uplatnené nároky na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť
vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov, a to najmä so sústredením sa
na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty žalobcu (najmä žalobcom žiadaná aplikácia § 39,

§ 53 ods. 4 písm. i), písm. j) Občianskeho zákonníka), tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec
vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. Rozhodnutie je potrebné
náležite odôvodniť tak, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia
neopomenie uviesť vyjasnenie jednotlivých čiastkových zistení a následne súborné zistenie skutkového
stavu v prejednávanej veci a dôkaznú situáciu vyhodnotiť s logickou postupnosťou s uvedením dôkazov,

z ktorých vyplynuli rozhodujúce čiastkové zistenia, odôvodnenia, ktorý dôkaz považuje za vierohodný
a ktorý nie, resp. ktoré skutkové zistenia z nich plynúce nemajú bezprostredný vplyv na rozhodnutie
v spore. V odôvodnení rozhodnutia je nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetýchtoprávnychnoriemadostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so
špecifickými námietkami a relevantnou argumentáciou strán.

Súd prvej inštancie samozrejme vykoná aj nápravu v žurnalizácii spisu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).