Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215143
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2116215143.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, Ludvika
van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpený splnomocnencom: UNITED LAWYERS,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291, proti
žalovanej: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpená
splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO:
36 853 186, o zaplatenie 3.020,67 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 3. novembra 2021, č.k. 27C/23/2017-468, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia žaloby (výrok II.), ako aj
v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti istiny 318,21 € s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 269,37 € od 27.06.2016 do zaplatenia a zo sumy 48,84 €
od 03.07.2018 do zaplatenia zastavil (výrok I.) a žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100% (výrok III.).

2. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 488, § 489, § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. i), § 53
ods. 5 a 12, § 53a ods. 1 v znení účinnom od 01.03.2010 a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,

ako aj § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len
„ZoVB“) v znení účinnom do 31.10.2018, § 9 ods. 7 ZoVB v znení účinnom od 01.11.2018 a § 8b
ods. 3 ZoVB v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, keď na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/062/10 zo dňa
18.06.2010 (č.l. 16) a jej dodatku č. 1 zo dňa 26.07.2010 vyplýva, že klient - vlastníci bytov v Bytovom
dome na ul. A. B. s. č. XXXX v C. zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v Trnave (zastúpené
D. E. F., prokuristom) a žalovaná ako banka (ešte ako Dexia banka Slovensko a. s. do 31.12.2011)

uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť klientovi úver vo výške
60.000 € za účelom obnovy bytového domu. Úročenie úveru bolo dojednané v bode 2.2.4. zmluvy,
keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 3 mesačného EURIBOR plus úrokové rozpätie
2,0% p.a.. Podľa Definícií a výkladových pravidiel zmluvy sa revizibilná úroková sadzba mení podľapravidiel stanovených v príslušných ustanoveniach bodu 5 zmluvy. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté
dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak
dôjde k zmene miery rizika klienta, alebo zmene vývoja situácie na medzibankových trhoch, alebo

zmene úverovej politiky banky. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou
ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených
Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú
zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť jednostranne bez dodatkov k úverovej zmluve.

Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi. Z listu žalovanej zo dňa 30.08.2012
(č.l. 10) adresovaného správcovi vyplýva, že ním banka oznamuje správcovi, že v súvislosti s bodom
5.5. úverovej zmluvy č. 06/062/10 banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia na 3,0% p.a. od
14.09.2012 s tým, celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 3 mesačného EURIBORU +
3,0% p.a. Pokiaľ išlo o otázku oprávnenosti právneho zástupcu zastupovať pôvodných žalobcov pri
podaní predmetnej žaloby, táto bola s kladným záverom vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave

č.k. 9Co/272/2018-240 zo dňa 28.05.2019. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná - banka ako
veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka Slovensko a. s.) a žalobca (Bytové družstvo so sídlom v
Trnave, ktorý ako správca zastupoval vlastníkov bytov a nebytových priestorov) uzavreli dňa 18.06.2010
Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/062/10 (na strane „klienta“ ju podpísal D. E. F., ako prokurista
Bytového družstva so sídlom v Trnave/správcu). Na základe uvedenej zmluvy bola dojednaná výška

úveru a účel úveru. V konaní sa žalobca ako správca bytového domu domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná zvýšila od 14.09.2012 úrokové rozpätie z 2,0% p.a.
na 3,0% p.a., a to podľa žalobcu na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného
obohatenia po čiastočnom späťvzatí žaloby mala predstavovať spolu sumu 2.702,46 € ako rozdiel medzi
zaplatenými splátkami od 14.09.2012 do 28.02.2020 po zvýšení úrokového rozpätia do splatenia úveru a

pôvodne dohodnutým úrokom. Nebolo pritom sporným, že úver bol splácaný v zmysle prehľadu splátok
úveru na č.l. 265 a nasl. spisu. Pokiaľ išlo o charakter uzavretej zmluvy o úvere, uzavrel ju správca
z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom v čase
uzavretiazmluvy),akoajzozneniačlánkuIIIbod5.Zmluvyovýkonesprávyč.155.Jevšaknepochybné,
že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, tak ako to

vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch, kým správca je ich zákonným
zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497
a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52
a nasl. OZ). Hoci v prípade zmluvy o úvere nejde s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) zákona č.

258/2001 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, vzťah
medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom bol potrebné posúdiť ako spotrebiteľský
vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaná v konaní namietala nedostatok právomoci súdov
SR rozhodovať spor medzi stranami, a to s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode
15.11. dodatku k zmluve o termínovanom úvere. Súd poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.

335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať
nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo
preukázané nebolo. Vzhľadom na všetko uvedené dospel súd k záveru, že tu nie je prekážka konania
spočívajúca v nedostatku jeho právomoci a spor prejednal. Pokiaľ ide o miestnu príslušnosť súdu,

táto bola daná ustanovením § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení
účinnom do 30.06.2016), v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj
súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom vlastníci
bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby) sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom v prevažnom rozsahu
v obvode prvoinštančného súdu. Na uvedenom nič nemení to, že v konaní sa neuplatňuje nárok na

plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže tento nárok so
spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí. Zároveň súd poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Žiline č.k. 7NcC/3/2017-89 zo dňa 08.02.2017, ktorým bolo konštatované, že na prejednanie a
rozhodnutievecijemiestnepríslušnýmOkresnýsúdTrnava,ktorýmrozhodnutímjeuvedenýsúdviazaný
(§ 43 ods. 2 veta posledná CSP). Žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide

o bezdôvodné obohatenie žalovanej, získané na úkor vlastníkov bytov tým, že zvýšila úrokové rozpätie
na základe neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Aj v replike uviedol, že nie je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku. Až
počas konania uviedol, že ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné - tieto tvrdenia žalobcu si odporujú,pretože v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, že spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - takýto
záver však predpokladá, že žalobca bol schopný pochopiť význam uvedeného ustanovenia, a že už pri

samotnom koncipovaní bodu 5.5. bolo zrejmé, že dané ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie
úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia žalovaného ako banky. Z uvedeného vyplýva, že
pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani nespochybňoval, a vychádzajúc zo
žaloby mu bol jeho význam zrejmý - neskoršie spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy
považoval preto súd za účelové. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy o úvere, súd ho považoval za

určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo znenia
bodu 5.5. zmluvy o úvere, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná
je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom
zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou
rizikovej váhy klienta. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu podľa
názoru súdu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom nepoužíva len v uvedenom

bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta,
pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi
skutočnosťami (pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými pojmami, ktorých význam
musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Na určitosti zmluvného dojednania
nič nemení ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila

k zmene úrokového rozpätia - sadzbu EURIBOR neurčuje totiž žalovaný, ale príslušná európska
inštitúcia, a preto ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na
zmenu základnej sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej.
Zrozumiteľnosť a určitosť ustanovenia bodu 5.5. dodatku vyplýva aj z dokazovania oboznámením sa
s výpoveďami svedka D. E. F. v konaniach vedených na tunajšom súde (zápisnice č.l. 303 a 426),

ktorý bol prokuristom žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a zmluvu o úvere, ako aj viaceré
iné zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu v období od 05.08.1996 do 01.02.2014
podpísal. Z výpovede tohto svedka vyplýva, že v rámci kontraktačného procesu boli žalobcovi posielané
návrhy zmlúv na pripomienkovanie, pričom dostal čas, aby sa vyjadril alebo ho podpísal, s tým, že
buď sa podpíše alebo sa bude upravovať a ak boli v zmluve ustanovenia, ktoré považoval žalobca

za neurčité, tieto sa upravovali. Svedok tiež uviedol, že vedel, že v zmluve bolo písané, že banka
môže jednostranne meniť maržu („v tej zmluve to tak bolo písané“). Z uvedeného vyplýva, že ohľadom
zmluvy prebehol riadny kontraktačný proces, po ktorom nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité.
Žalobca v konaní svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením
na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

a to s poukazom na stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2015 (č.l. 50) a rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.02.2016 (č.l. 105). Pokiaľ ide o stanovisko
Národnej banky Slovenska (NBS), súd poukazuje na skutočnosť, že NBS sa v stanovisku, ktoré pre
súd nie je záväzné, žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu
12.1.1.1. zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu

úrokového rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide o vyššie uvedený rozsudok Krajského
súdu v Žiline, uvedené rozhodnutie je na tu prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádza z iných
skutkových okolnosti. Predovšetkým, v uvedenom konaní nebola posudzovaná zmluva o termínovanom
úvere uzavretá za účelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov
zastúpení správcom; v uvedenom konaní bola posudzovaná zmluva o poskytnutí úveru s odkladacou

podmienkou, do splnenia ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárny, v ktorej ako dlžníci
vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v tu prejednávanej
veci, s iným počtom ustanovení. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže je inak
definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti oboch
prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky prihliadať na to, že Krajským

súdom v Žiline bolo určené, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa
29.09.2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t. j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a
ods. 1 OZ. Žalobca predložil aj stanovisko NBS zo dňa 05.10.2021, ktoré sa však netýka konkrétnej
zmluvy, ktorá je predmetom konania, v ňom poukázala NBS na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
7Co/13/2018 z 18.04.2018, ktoré sa však týka individuálnej spotrebiteľskej zmluvy, nejde o Zmluvu

uzatvorenú s vlastníkmi bytov. Žalobca v žalobe označil ustanovenia bodu 5.5. a bodu 12.1.1.1. zmluvy
za neprijateľné zmluvné podmienky, a preto neplatné. K bodu 12.1.1.1. zmluvy súd uvádza, že na
základe uvedeného ustanovenia nedošlo v tu prejednávanej veci k zvýšeniu úrokového rozpätia, a preto
je posudzovanie jeho prijateľnosti alebo neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky nadbytočné, keďžeaplikácia sankčnej úrokovej sadzby nie je predmetom tohto konania. Okrem toho, žalobca vo svojich
ďalších podaniach poukazoval na ustanovenie § 298 ods. 1 CSP práve a len vo vzťahu k bodu 5.5.
zmluvy, t. j. aby súd aj bez návrhu vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Neprijateľná zmluvná

podmienka je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie zákon sankcionuje absolútnou
neplatnosťou. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 OZ
obsahuje len ich demonštratívny výpočet. Zákon upravuje výnimku z uvedeného pravidla neprijateľnosti
zmluvných podmienok, a síce, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde vtedy, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia alebo ak bola neprijateľná podmienka individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 OZ v
zneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy).Zaindividuálnedojednanézmluvnéustanoveniasanepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah; pričom individuálne dojednanie preukazuje dodávateľ. Súd poukazuje na ustanovenie § 53
ods. 12 OZ, v zmysle ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu
služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v

dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. Ak by teda aj bola v spotrebiteľskej
zmluve obsiahnutá taká podmienka, ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná,
nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že zmluvná
podmienka bola individuálne dojednaná, nesie dodávateľ, v tomto prípade žalovaná. Z vykonaného

dokazovania oboznámením s výsluchom svedka D. E. F. v iných konaniach vedených na tunajšom
súde (č.l. 303 a 426) mal súd za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým
spôsobom, že žalobcovi ako správcovi bol zaslaný návrh na pripomienkovanie, pričom dostal čas,
aby sa vyjadril alebo ho podpísal, s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať. Z uvedeného
vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý

je odborne spôsobilou osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah dodatku. Nie je pritom podstatné, že
si boli znenia viacerých zmlúv podobné, čo je akceptovateľné, keďže išlo o uzatváranie obdobných
zmlúv za obdobným účelom (obnova bytového fondu toho-ktorého bytového domu). Rozhodujúce je,
že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom, ktorý bol
odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy resp. dodatku zasiahnuť. Vzhľadom

na všetko vyššie uvedené dospel súd k záveru, že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako
správcu možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané,
a preto žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani
vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia. Súd tiež dodáva,

že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 01.06.2010) umožňuje
jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ. Odhliadnuc od uvedeného, ustanovenie bodu 5.5. zmluvy
umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť, a teda aj
znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo svedeckých výpovedí v iných konaniach vedených na
tunajšom súde svedka D. E. F. (č.l. 303 a 426), ktorý bol prokuristom žalobcu v období od 05.08.1996
do 01.02.2014 a oprávneným konať vo veciach týkajúcich sa úverových zmlúv, preukázané, že žalobca
vedel o zvýšení úrokového rozpätia už v čase jeho zvýšenia, toto zvýšenie bolo predmetom rokovaní so
žalovanou, pričom nakoniec žalobca zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval (z výpovede svedka: tým,

že sa úroky zvýšili, boli tam naťahovačky so žalovanou; bolo to konzultované s členom predstavenstva
G. H.; žalovaná argumenty žalobcu neakceptovala, museli to nechať tak; zvýšenie úrokov považovali
za nesprávne; boli také názory, že aby keď nesúhlasia s úrokmi, aby nesplácali úvery, ale s tým svedok
nesúhlasil; v tej zmluve to tak bolo písané, že môže prísť k úprave, na základe toho neuspeli, keď
to rozporovali). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca, hoci najprv so zvýšením úrokového rozpätia

nesúhlasil, nakoniec s prihliadnutím na ustanovenie zmluvy, ktoré takýto postup umožňovalo, zvýšenie
úrokového rozpätia akceptoval a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku. Bolo tak preukázané,
že žalobca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia a voči tomuto postupu po
rokovaniach so žalovanou už nenamietal, hoci mal viacero možností riešiť situáciu inak (nesplácanie
úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku; predčasné splatenie úveru; prechod do

inej banky; uplatnenie bodu 5.7. zmluvy). Súd dodáva, že čo sa týka oznámenia zvýšenia úrokového
rozpätia, s poukazom na znenie bodu 5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo
dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo žalobcovi
oznámené, a to Oznámením o zmene úrokového rozpätia zo dňa 30.08.2012 (č.l. 10), ktoré žalobcapriložil k žalobe so skutkovým tvrdením v žalobe, že žalovaná toto oznámenie zaslala žalobcovi. Toto
skutkové tvrdenie žalovaná nepoprela. Súd tiež poukazuje na výpoveď svedka D. I. (č.l. 297, 406, 409,
414, 420 a 430), ktorý uviedol, že keď išlo o 10 prípadov, oznámenia išli v jednej obálke so sprievodným

listom. Je bez významu, že žalobca nedisponuje údajom v knihe došlej pošty o doručení oznámenia od
žalovanej, ale rozhodujúce je, že v žalobe uvádza a doložil súdu uvedené oznámenie, čo preukazuje,
že mu doručené bolo, pričom v žalobe ani neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume
jeho doručenia. Súd tiež poukazuje na výpovede svedkyne D. J. K. z iných konaní (č.l. 297, 409, 414 a
420), ktorá potvrdila, že našli v kancelárii k niektorým bytovým domom oznámenia o zvýšení úrokového

rozpätia v počte asi 30. Ak žalobca neskôr v konaní začal spochybňovať doručenie mu oznámenia, súd
považoval takýto postup za účelový, a to z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej.
Súd poukazuje aj na to, že žalovaná predložila kópiu poštovej knihy z 30.08.2012 (čl. 291), ktorou
preukazuje odoslanie oznámenia žalovanému a žalobca predložil kópie poštovej knihy od 31.05.2011
do 17.06.2011, teda za iné obdobie, ktorými spochybňoval doručenie oznámenia. Svedok D. I. zároveň
potvrdil, že podpisy na oznámení o zmene úrokového rozpätia sú pravé. Okrem toho, zo svedeckej

výpovede D. I. vyplýva, že žalobca bol pred doručením listu o zmene úrokového rozpätia informovaný na
osobnom rokovaní, ktoré sa konali maximálne mesiac pred zaslaním listu a až následne mu bol zaslaný
list, a teda k oznámeniu zvýšenia úrokového rozpätia došlo aj ústne. K dôvodnosti použitia bodu 5.5.
súd odkazuje na výpoveď svedka D. I., ktorý uviedol, že každý rok sa bytové domy prehodnocovali a
mohla sa zmeniť marža, spracovávali to na základe analýz ako podnikateľskú klientelu, posudzovali

finančné výkazy, výdavky bytového domu, tvorba fondu opráv, vek majiteľov, stúpajúcim vekom je riziko
splácania väčšie, pokiaľ sa ekonomika nemení, roky sa to držalo, problém nastal finančnou krízou, čo
znamenalo zvýšené riziko splácania úverov. Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že je všeobecne
známe, že v druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k spomaleniu
resp. k poklesu ekonomického rastu (viď. napr. Výročná správa Európskej centrálnej banky za rok 2011

zverejnená na stránke L.) a nešlo o obdobie hospodárskeho rastu ako sa mylne domnieva žalobca. V
uvedenomobdobísapritommierarizikadlžníkovzhoršilavovšeobecnostiazvýšilosarizikonesplácania
úverov. Súd dodáva, že skutočnosť, že zmluva umožnila žalovanej zmenu úrokového rozpätia, nesúvisí
so zmenou majiteľa spoločnosti žalovanej v roku 2011, ale s dojednaním bodu 5.5. v čase uzatvorenia
zmluvy. V tu prejednávanej veci teda došlo k zmene ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov, ktorý

si strany ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy. Súd dodáva,
že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal neadekvátnosť
zvýšenia.Súdvšakopätovnezdôrazňuje,žežalobcažalobuskutkovovymedziltak,žetvrdilbezdôvodné
obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v bode
5.5. zmluvy, s tým, že do doručenia stanoviska NBS nevedel, že žalovaná nemá na zvýšené úrokové

rozpätie nárok. Znamená to teda, že podľa tvrdenia žalobcu voči použitiu ustanovenia bodu 5.5. zmluvy
namietal až o niekoľko rokov po tom, čo došlo k postupu žalovanej podľa zmluvy. Avšak už v čase
použitia tohto ustanovenia žalobca (ako je vyššie uvedené) o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a zmieril
sa s jeho použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia. Ak potom žalobca voči jeho použitiu namietal až
o niekoľko rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe

prokuristu. Pokiaľ žalobca poukazuje na neplatnosť zmluvného dojednania podľa § 53 ods. 4 písm. j)
OZ, teda, že cena dohodnutá v čase uzatvorenia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia, toto
tvrdenie žalobca nepreukázal, ani bližšie nešpecifikoval. Súd zistil, že z titulu úveru bola poskytnutá
vlastníkom bytov suma 60.000 € na 15 rokov, splatnosť úveru je 17.06.2025, k zvýšeniu úrokov došlo
po 15 mesiacoch od uzatvorenia zmluvy a za žalované obdobie od 14.09.2012 do 28.02.2020 (t. j. 7

rokov 6 mesiacov) sa podľa žalobcu zvýšil úrok o 2.702,46 €, z čoho nevyplýva, že by bolo zvýšenie
dohodnutej ceny plnenia podstatne prekročené pri výške čerpaného úveru. Je potrebné tiež poukázať na
povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy),
a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech
vlastníkovbytovanebytovýchpriestorovvdome.Súdpoukazujenato,žežalobcajetouistouprávnickou

osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí zmluvy v roku 2010, pričom žalobou podanou o
cca 6 rokov neskôr namieta znenie zmluvy, s ktorým v roku 2010 súhlasil a použitie bodu 5.5., ktoré v
roku 2012 nakoniec akceptoval. Ak žalobca spochybňuje výhodnosť dojednania zmluvy pre vlastníkov
bytov, spochybňuje tým paradoxne splnenie si svojej povinnosti uloženej mu citovaným ustanovením.
V súvislosti zo zmluvou o úvere boli vlastníci bytov zastúpený žalobcom ako správcom, za ktorého

pri uzatváraní zmluvy o úvere, ako aj pri rokovaniach o zmene úrokového rozpätia konal prokurista.
Skutočnosť, že následne došlo k zmene v osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále o toho istého
správcu, ktorý bol povinný dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy). Keďže vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnúzmluvnú podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na
úkorvlastníkovbytov,pretožejejboloplnenénazákladeuvedenéhoplatnéhoustanovenia.Zuvedeného
dôvodu súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, keďže

žalovanásasplnenímdoomeškanianedostala.Keďžesúddospelkzáveru,žežalovanásabezdôvodne
neobohatila, bolo by nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania časti uplatneného nároku
a vznesenou námietkou premlčania, keďže žalobcovi, resp. vlastníkom bytov voči žalovanej žiadny
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v

celom rozsahu úspešná a to aj v časti zastavenia konania, ktoré zavinil žalobca nesprávnym výpočtom
uplatneného nároku, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu
účelne vynaložených trov konania v celom rozsahu, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. Civilné
sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok konania, ktorá
je vyjadrená aj v ustanovení § 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo strán však musí súd
skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP upravuje

moderačné právo súdu, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať úspešnej
strane nárok na náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto ustanovenia je možné len z
výnimočnýchdôvodov,ktorávýnimočnosťmôžespočívaťvokolnostiachdanejveci,akoajvokolnostiach
u strán sporu, pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za
zavinenie a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobcom

neboli tvrdené a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane
neúspešného v konaní ide o správcu zastupujúceho spotrebiteľov. Súd po posúdení všetkých okolností
konkrétnej veci, dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre
ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a v časti výroku o nároku na
náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie nevykonal právne posúdenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky vôbec, pričom nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej nesprávna

právna kvalifikácia, je základom zmätočnosti celého súdneho konania. Článok 5.5 obsahuje skutkové
podstaty neprijateľných zmluvných podmienok upravených v ust. § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú
vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5, i keby boli individuálne dojednané. Nejedná sa o generálnu klauzulu
neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenú v § 53 ods. 1, pri ktorej je možné posudzovať individuálne
dojednanie, ale o osobitnú skutkovú podstatu neprijateľných zmluvných podmienok uvedenú v § 53 ods.

4, ktorá je neplatná ex lege. Súd nepochopil, že predmetom konania je neprijateľná zmluvná podmienka
umožňujúca zmenu „hlavného predmetu plnenia, resp. ceny plnenia“, a predmetom sporu nie je pôvodne
dojednaný hlavný predmet plnenia, resp. ceny plnenia. Pri otázke, či podmienka spôsobuje značnú
nerovnováhu, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy, ktoré by sa uplatnili v prípade neexistencie
zmluvnej podmienky. Na základe takejto porovnávacej analýzy je možné posúdiť, či a prípadne do akej

miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie
zakotvené v platnom právnom poriadku. Poukázal na článok 5.5 a 5.7 zmluvy, ktoré ustanovenia aj
po formálnej aj po materiálnej stránke spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nemôže sám jednostranne rozhodnúť
o zmene, tak ako je to v prípade banky, ale musí splniť podmienky obsiahnuté v článku 5.7, ktoré sú

nejasné a neprimerané, a jednoznačne stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi.
Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda, ktorý hovorí, že zmluvy sa
majú dodržiavať. Vyplýva z neho zásada nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným úkonom zmluvnej
strany. V rámci zmluvnej voľnosti si strany taktiež môžu dohodnúť ďalšie podmienky, za ktorých jedna
alebo obe strany môžu zmeniť obsah zmluvy jednostranným úkonom. Akákoľvek jednostranná zmena

musí mať základ buď v zákone, alebo v zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti
nároku na vykonanie jednostrannej zmeny je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 OZ,
a ďalej tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných predpisov. Dôvod zmeny musí byť dostatočne
transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený. O existencii vážneho objektívneho dôvodu
je poskytovateľ povinný informovať v oznámení tak, aby mohol spotrebiteľ uvážiť, či tento dôvod

skutočne existuje. Aby zmenová klauzula prešla testom prijateľnosti a splnila požiadavky pre výnimku
podľa § 53 ods. 15 písm. a) alebo b) OZ, musí v nej byť explicitne zakotvené všetko, čo predmetné
ustanovenie vyžaduje. Nepostačuje iba faktické naplnenie požiadaviek pri uskutočňovaní jednostrannej
zmeny. Súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd mal vykonať právnu kvalifikáciu
neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť, prečo použil danú právnu kvalifikáciu a následne
sa vysporiadať s potrebou individuálneho dojednávania. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej

zmluvnej podmienky obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca už pri podanej
žalobe poukázal. Nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej nesprávna právna kvalifikácia, je základom
zmätočnosti celého súdneho konania. Súd nesprávne právne vec posúdil v zmysle § 53 ods. 2 OZ,
hoci na túto skutočnosť opakovane počas celého konania žalobca poukazoval a nahradil zákonnú
požiadavku individuálneho dojednania zmluvy so spotrebiteľmi, teda možnosť spotrebiteľa oboznámi sa

so zmluvnými podmienkami pred samotným podpisom zmluvy a možnosť ovplyvniť obsah zmluvy pred
podpisom zo strany spotrebiteľa, možnosťou tretej osoby oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami
(správcu), čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 OZ a je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ. Súd nesprávne
právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 37 ods. 1 OZ a §
39 OZ, hoci neplatnosť súd posudzuje bez návrhu ex officio. Nesprávne právne posúdenie podľa §
37 ods. 1 OZ nevykonanie právneho posúdenia podľa § 39 OZ malo vážny dopad na vady celého

súdneho konania. Súd nerešpektujúc ust. § 54 ods. 2 OZ aplikoval výkladové pravidlo podľa § 35
ods. 2 OZ, ktoré nie je možné aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu vôbec, čo vylučuje práve § 54 ods.
2 OZ a nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom, teda priaznivejším pre spotrebiteľa. Súdu ako
pomôcku predložil rozsudky iných súdov, ktoré sa výkladom zaoberali a dospeli k opačnému záveru. Súd
nevykonal právne posúdenie článku 5.5 a logicky a konzistentne nevysvetlil, prečo považuje tento článok

za určitý a zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia mohli vyložiť toto ustanovenie, a či mali vedomosť
v každom čase, v akom rozsahu je žalovaná ako banka oprávnená pristúpiť ku zmene úrokového
rozpätia a na základe akých skutočností a podmienok. Hoci žalovaná nepredlžila žiadny listinný alebo
iný relevantný dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednávanie zmluvy o termínovanom úvere,
súd mal za preukázané individuálne dojednanie zmluvy, pričom vyslovene porušil ust. § 53 ods. 3

OZ. Súd evidentne vychádzal len zo zápisnice zo dňa 09.07.2020 v konaní sp. zn. 11C/33/2017
a zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 04.02.2020 sp. zn. 11C/51/2017, pričom sa nezaoberal
listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil. Keďže sa súd neoboznámil s podstatnou časťou žalobcom
predložených dôkazov a nevykonal dokazovanie v tomto smere, súd dospel k nesprávnym skutkovým
tvrdeniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd nevykonal dokazovanie a preklenul

dokazovanie len listinnými dôkazmi z iných súdnych konaní obsahujúcich výpovede D. I. a D. F., ktoré sú
neurčité a vágne. Svedok D. I. potvrdil, že boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok D. F. tvrdil,
že zmluvy boli rovnaké. Zo samotných výsluchov je zrejmé, že prvé zmluvy sa uzatvárali v roku 2006,
pričom tieto zmluvy sa dojednávali hlavne čo sa týka podmienok poskytnutia formálnych náležitostí,
nakoľko sa jednalo vôbec o nový bankový produkt, pripomienky žalobcu boli akceptované v minimálnom

rozsahu a dotýkali sa maličkostí, nie podstatných častí zmluvy. Aj vzhľadom na osobu D. F., ktorý
pôsobil vo funkcii viac ako dvadsaťpäť rokov, nemožno predpokladať, že by zmluvy podrobne čítal,
nakoľko si variantnosť zmlúv ani nevšimol. Súd nesprávne ustálil dôvodnosti použitia bodu 5.5 v zmysle
argumentácie v bode 37. odôvodnenia rozsudku, nakoľko neexistoval racionálny a zmluvne dojednaný
dôvod na zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaná pristúpila bezdôvodne a svojvoľne s úmyslom

zvýšiť svoj zisk na úkor spotrebiteľov k zvýšeniu úrokového rozpätia. Dôvodom zvýšenia úrokového
rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovanej. Neboli splnené zmluvné podmienky
podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia, pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového
rozpätia a úmysel žalovanej podrobne vysvetlil D. I. na výsluchu dňa 04.04.2020 v konaní sp. zn.
11C/51/2017. Súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k nesprávnemu právnemu

názoru o nemožnosti aplikácie § 53 ods. 4 písm. j) OZ, nakoľko cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy
bola podstatne prekročená v čase splnenia o 50%. Výpočet bezdôvodného obohatenia aj s vyčísleným
rozdielom je obsahom súdneho spisu, dokonca výpočet je považovaný za nesporný, nakoľko správnosť
výpočtu nespochybnila ani samotná žalovaná. Súd nezaujímal ani právny názor NBS, ktorá svoj
postoj jasne definovala vo svojich predchádzajúcich stanoviskách. Prvoinštančný súd vykonával svojou

činnosťou procesnú obranu žalovanej, ktorá viedla k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“, nakoľko
neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa ani nevenoval. V konečnom dôsledku
savenovalzneniučl.5.5zhľadiskajehourčitostiazrozumiteľnosti,alepodrobnehľadaldôvodyaskúmal
kontraktačný proces (aj bez návrhu žalovanej, bez predloženia jedného relevantného listinného dôkazu),
pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či je vôbec platné v zmysle § 39 OZ, resp. postupovať podľa

§ 53a a § 53d OZ.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu
vecnej správnosti potvrdiť. Uviedla, že obom stranám dal súd rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov,dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov.
Súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne
zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v sporoch,

ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom znení.
Správne pritom poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trnave, ktorý opakovane
považoval uplatnený nárok žalobcu za nedôvodný. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne dojednané (čo potvrdil svedok D. E.
F., bývalý zamestnanec žalobcu), nie je daný základ nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť

bezdôvodné obohatenie žalovanej, ktorá postupovala v súlade so zmluvou. Poukázala na to, že
bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že ako ich zástupca mal možnosť zmluvu pripomienkovať,
pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli. Nepredloženie žalobcom vymienenej
komunikácie o priebehu kontraktačného procesu neznamená, že kontraktácia nebola preukázaná.
Naopak, vzhľadom na výpovede jej účastníkov nemožno o jej priebehu pochybovať. V konkrétnom
prípade súd nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom a skúmaním, či je alebo nie je ust. 5.5

zmluvy o termínovanom úvere určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej
podpisubolapotvrdenásamotnýmizmluvnýmistranami.Jeirelevantné,čizmluvaotermínovanomúvere
bola určitá a zrozumiteľná pre vlastníkov (spotrebiteľov), rozhodujúce je, či bola určitá a zrozumiteľná
správcovi ako ich zástupcovi. Čl. 5.5. zmluvy nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
ani podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia. Podľa úpravy spotrebiteľských zmlúv nemožno hodnotiť

podľa doslovného znenia konkrétneho ustanovenia (§ 53 ods. 2 OZ), ale ako celkovú úpravu v §
52 až § 54 OZ, ktorý uvedenú problematiku upravoval odlišne od aktuálnej úpravy. Z nej nevyplýva
možnosťpovažovaťustanovenieodohodnutejzmeneúrokovejsadzbyvzmluveoúvereuzavretejmedzi
správcom (pri výkone jeho podnikateľskej činnosti) a žalovanou za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Nemožno uznať ani argument, že ak sa dohodnutá podmienka týka jednostrannej možnosti zmeny ceny

plnenia, netýka sa uvedenej problematiky. Sporné ustanovenie nie je rovnaké ako zmluvná podmienka
posudzovaná súdmi v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017, spolu s uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 124/2020. Čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere doposiaľ nebol
vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku, navyše jediným správcom, ktorý vyžaduje vydanie
bezdôvodného obohatenia na jeho základe, je žalobca. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaná

dodala, že súd správne deklaroval, že ide o irelevantné skutočnosti. Záver NBS nie je pre súd záväzný,
preto nie je dôvod na to, aby mal v tomto spore akúkoľvek relevanciu.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 27C/23/2017 bolo zaplatenie
3.020,67 € s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti
istiny 318,21 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 269,37 € od 27.6.2016 do zaplatenia

a zo sumy 48,84 € od 3.7.2018 do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej
voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia žaloby (výrok II.) a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.).

8. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.9. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

12. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,
v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).

13. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle

čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale
súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

15. Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu
teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

16. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997,

Recueil III/1997).

17. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.18. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

19. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(IV. ÚS 115/03).

20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
súdu (napr. I. ÚS 188/06).

21. Odvolacia námietka žalobcu sa týkala ne/platnosti dojednaného ustanovenia čl. 5.5 Zmluvy. Súd
prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a
zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario) a bližšie sa k
uvedenému vyjadril v bode 29., 30. svojho rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca ako
právnická osoba založená výlučne za účelom správy bytových domov, je povinný hospodáriť s majetkom

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami
zmluvy o výkone správy (§ 8b ods. 2 písm. a) ZoVB. Preto sa možno dovolávať aj odbornej starostlivosti
(a teda aj očakávať, že pokiaľ uzatváral Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/062/10 zo dňa 18.06.2010,
mal určité vedomosti a vedel čo podpisuje) a pokiaľ táto objektívna starostlivosť správcom dodržaná
nebola, vytvára to zodpovednostný vzťah medzi ním a vlastníkmi. V tomto smere odvolací súd poukazuje

aj na rozhodnutie v inej veci Krajského súdu v Trnave pod č. k. 23Co 185/2019-503 zo dňa 28.09.2020,
kde súd uviedol, že v konaní bolo preukázané, že za vlastníkov koná žalobca ako správca, u ktorého
sa predpokladajú určité vedomosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o pojem ekonomický a k záveru
o jeho nezrozumiteľnosti bolo vhodné vykonať primerané dokazovanie aj napríklad s poukazom na bod
5.7. zmluvy, v ktorom sa používa rovnaký pojem s odkazom na možnosť klienta raz ročne požiadať

banku o prehodnotenie jeho miery rizika a s tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby. Z uvedeného
vyplýva, že samotná zmluva predpokladala, že v istých prípadoch mohol byť uvedený faktor (podľa
názoru súdu prvej inštancie nezrozumiteľný) pre klienta banky výhodný.

22. ZoVB v § 8 ods. 5 ustanovuje, že „Správca zodpovedá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v

dome za všetky škody vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností
vyplývajúcich z tohto zákona, alebo zo zmluvy o výkone správy.“ A na margo uvedeného je potrebné
uviesť, že od 1. júna 2016 je správca v zmysle § 6 zák. č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov a
o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov ,,povinný mať uzavreté poistenie zodpovednosti za

škodu, za vznik ktorej zodpovedá pri výkone správy podľa osobitného predpisu,6) v rozsahu primeranom
počtu spravovaných bytových domov a miere rizika spojeného s výkonom správ“.

23. Výklad právneho úkonu je potrebné urobiť, ak je obsah právneho úkonu sporný či pochybný a
domáhasahoniektorýzjehoúčastníkov.Účelomvýkladuniejeformalistickývýkladprávnehoúkonu,ale

zistenie skutočnej vôle jeho účastníkov, ak táto vôľa nie je zjavná z obsahu právneho úkonu. Súčasne je
potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka právneho, voči ktorému právny úkon smeroval. Právne
úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa obsahu vôle toho, ktoprávny úkon urobil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon
určený (viď Ro NS SR sp. zn. 2 Cdo 281/2005).

24. Odvolací súdu opäť poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co 185/2019-503
zo dňa 28.09.2020, kde „podľa názoru odvolacieho súdu ide o pojem ekonomický a k záveru o jeho
nezrozumiteľnosti bolo vhodné vykonať primerané dokazovanie aj napríklad s poukazom na bod 5.7.
zmluvy, v ktorom sa používa rovnaký pojem s odkazom na možnosť klienta raz ročne požiadať banku o
prehodnotenie jeho miery rizika a s tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby. Z uvedeného vyplýva,

že samotná zmluva predpokladala, že v istých prípadoch mohol byť uvedený faktor (podľa názoru súdu
prvej inštancie nezrozumiteľný) pre klienta banky výhodný.“ S uvedeným názorom sa odvolací súd
stotožňuje a možno preto uzavrieť, že dojednanie bodu 5.5 zmluvy odvolací súd nepovažuje za neplatné
pre jeho nezrozumiteľnosť a nejednoznačnosť. Význam daného ustanovenia bol stranám zrejmý a tu je
treba prihliadnuť tiež aj na okolnosti uzatvorenia zmluvy, keď vlastníkov bytov zastupoval správca bytov,
ale i to, že zmluva bola dojednaná individuálne, pričom ovplyvniť jej obsah mohli obe strany. Možno

len súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca pôvodne určitosť daného ustanovenia
nespochybňoval a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý, pričom uvedené namietal až
neskôr, čo možno považovať z jeho strany za účelové.

25. Odvolací súd nevidí dôvod neplatnosti ani pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Ako bolo

konštatované tak súdom prvej inštancie, ale aj odvolacím súdom vyššie, zmluva bola uzatváraná
správcom vlastníkov bytom, u ktorého sa predpokladajú určité vedomosti, odvolací súd má za to, že
zmluva bola dojednaná individuálne (k tomu viď nižšie) a ani výška zmeny úrokového rozpätia s ohľadom
na okolnosti, za ktorých k nej banka pristúpila, nebola v takej výške, ktorá by bola neprimeraná.

26. Odvolateľ namietal i neprijateľnosť zmluvnej podmienky dojednanej v bode 5.5 Zmluvy a nesprávne
vyhodnotenie výpovedí svedkov, ktoré sa uskutočnili na iných pojednávaniach ohľadom kontraktácie
predmetnej zmluvy. Výpoveď svedka I. považoval za účelovú a svedka D. F. za zmätočnú, a tiež za
tendenčnú a účelovú s cieľom vyviniť svoju osobu zo zodpovednosti za prípadnú škodu.

27. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

28. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré

boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

29. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s

poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie

súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

30. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom anipolemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

31. Súd prvej inštancie sa vyjadril k výpovedi oboch svedkov v bode 34.-36. odôvodnenia rozsudku,
pričom k samotnému kontraktačnému procesu sa vyjadril tak, že skutočnosť, že sa znenie ustanovení
neskôr dojednaných zmlúv väčšinou zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu
5.5.), nie je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese
kontraktácie, a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa niektoré ich ustanovenia zhodovali.

Rozhodujúce je, že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom, ktorý bol
odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších
zmluvách nezasiahol, stalo sa to z jeho rozhodnutia, a nie preto, že by bola zmluva formulárová.
Vzhľadom na veľký časový odstup od uzavretia konkrétnej zmluvy a veľké množstvo uzatváraných
obdobných zmlúv je ťažko očakávať, že bude preukázaný konkrétny priebeh uzatvárania tejto konkrétnej
zmluvy, ako to požadoval žalobca. Súd mal s poukazom na vyššie uvedené za to, že zmluvné dojednanie

v bode 5.5. zmluvy je potrebné považovať za individuálne dojednané aj v prípade tu prejednávanej
zmluvy. Zároveň je (rovnako ako v prípade otázky určitosti zmluvného dojednania) dôvodné očakávať,
že správca ako profesionál v oblasti uzatvárania úverových zmlúv za vlastníkov bytov by formulárovú
zmluvu ani nepodpísal. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ by aj výpoveď svedka I. mala
byť tendenčná, výpoveď svedka D. F. zo strany žalobcu spochybnená pred súdom prvej inštancie

nebola. Z jeho výpovedí je zrejmé, že rokovania medzi stranami prebiehali ohľadom zmluvy, uviedol, že
štandardným spôsobom úverovú zmluvu si prešli, odkonzultovali s právnikom, prvé zmluvy čítali celé, tie
ďalšie zmluvy tak detailne nečítali. Vyjadril sa tiež tak, že návrhy zmlúv dostávali aj na pripomienkovanie,
aby sa vyjadrili. K úrokovej sadzbe sa vyjadril tak, že si úplne nepamätal, ale myslí si, že nebola
dohodnutá ako fixná. Uviedol tiež, že s prvými zmluvami sa viacej pohrali, dohadovali o úverových

podmienkach, o výške úrokov, bolo viacej jednaní na prvých zmluvách, tie ostatné čo bežali boli opisy
predchádzajúcich zmlúv, týmto sa toľko nevenovali, kde získali nejaký úspech, ale väčšinou ťahali za
kratší koniec. Vedel, že došlo k nejakým úpravám úrokov v období, keď Dexiu kúpila Penta. Z obsahu
výpovedísvedkaD.F.jezrejmé,žekontraktačnýprocesprebiehal,žalobcamalmožnosťpripomienkovať
návrh zmluvy, preto odvolací súd má za to, že zmluva a zmluvné podmienky boli dojednané individuálne.

32. Závery súdu prvej inštancie o individuálne dojednanej zmluve sú správne a odvolací súd sa s
nimi stotožňuje. Žalobca vedel, že má dohodnutý úver s druhom úrokovej sadzby: Revizibilná. Ďalej
bolo dojednané, že celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 3 mesačného EURIBOR + úrokové
rozpätie 2 % p.a. Dojednanie v bode 5.5, v zmysle ktorého má banka právo adekvátnym spôsobom

meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, nemožno považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Nebolo vylúčené, že sa mohli meniť aj v prospech spotrebiteľa. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve a takúto zmenu písomne v
primeranej lehote oznámi klientovi. Uvedené znamená, že výška úrokovej sadzby sa môže v priebehu

úverového vzťahu meniť. Ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy)
napríklad žalobcovi pri obstarávaní služieb a tovaru ukladá povinnosť dojednať čo najvýhodnejšie
podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Bolo preto
na žalobcovi, aby takýmto spôsobom i konal.

33. Dňa 25.08.2016 doručila NBS žalobcovi stanovisko k predmetnej veci (na podnet žalobcu) v ktorom
vyjadrila názor, že zmena úrokovej sadzby v dôsledku údajnej zmeny miery rizika klienta (žalobcu) je v
rozpore s právnymi predpismi. Súd nie je viazaný názorom NBS a treba tiež uviesť, že táto sa k bodu
5.5 Zmluvy nevyjadrovala.

34. Žalovaný žalobcu o zvýšení úrokového rozpätia informoval listom zo dňa 30.08.2012 odoslaným
správcovi. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by im uvedená zásielka nebola
doručená a odvolací súd sa taktiež stotožňuje s bližším odôvodnením súdu prvej inštancie.

35. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ posudzoval

rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca. Zdôvodnil, prečo na tieto neprihliadal (bod 31. odôvodnenia
rozsudku) a uvedenému zdôvodneniu nie je možné nič vytknúť. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že v danom
prípade má za preukázané, že rokovania ohľadom uzatvorenia zmluvy a ich zmien boli dojednané
individuálne a za vlastníkov bytov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý malmožnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, iba z vlastného
rozhodnutia, nie preto, že by bola zmluva formulárová.

36. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s.
2928 a pod.). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 122/2010)

37. Nemožno vytknúť súdu prvej inštancie ani tú skutočnosť, že by porušil princíp kontradiktórnosti ako
základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí
byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho
rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne
súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař,

D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H.
Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom
Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo
súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces
nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného

konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že
nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv
na výsledok konania pred nimi.

38. Argumentácia žalobcu stála na tom, že dojednanie bodu 5.5 Zmluvy považuje za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, neskôr že ide o neplatne dojednané ustanovenie pre jeho neurčitosť a
nezrozumiteľnosť. Žalovaná vo svojich vyjadreniach uviedla, z akého dôvodu nie je možné považovať
predmetné dojednanie bodu 5.5 za neprijateľnú zmluvnú podmienku, vyjadrila sa aj k jeho určitosti
a zrozumiteľnosti, a zdôvodnila tiež za akých okolností mohla pristúpiť k zmene úrokového rozpätia. Vo
veci boli ako dôkaz zo strany žalovanej navrhnuté výsluchy svedkov D. B. I. a D. E. F., keď žalovaná

zároveň doložila i zápisnice z pojednávania z konania vedeného Okresným súdom Trnava sp. zn.
11C/51/2017 zo dňa 04.02.2020 a sp. zn. 11C/33/2017 zo dňa 09.07.2020, kde zo strany svedka D. I. boli
tiež vysvetlené okolnosti, za ktorých sa zmluvy uzatvárali, ale vyjadrila sa aj k pojmom a okolnostiam, za
ktorých mohla žalovaná pristúpiť k zmene úrokového rozpätia, a tým aj k zmene úrokovej sadzby, ktoré
žalobca nevyvrátil pred súdom prvej inštancie. K uvedeným záverom sa mohol žalobca vyjadriť, pričom

súd rozhodol iba v zmysle vykonaného dokazovania. Pokiaľ i uviedol argumentačne niečo navyše,
uvedené už vplyv na vec samú nemalo.

39. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

40. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 256 ods. 1, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania

protistrane.

43. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.44. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že strana
sporu, ktorá v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo

vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí
vychádzať zo zákona, a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu
ochranu dotknutého účastníka.

45. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej

strane náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo
bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom.

46. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu v spore, ktorá je
doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Ak mala strana sporu plný úspech v konaní,

prizná sa jej celá náhrada trov konania. Ak mala strana v spore úspech len čiastočný, potom sa náhrada
trov konania pomerne rozdelí. V prípade, ak strana zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Súd je však povinný vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať
všetky relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Ustanovenie § 257
CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie.

Aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP,
avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie
dvoch podmienok a to, musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne musí

ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia.
Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť
dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môže týkať celkom špecifických skutkových
či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného
oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia § 257 CSP by mala mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti.

Nakoľko použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania, musí aplikácia predmetného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (viď. R 34/1982). Nepriznať trovy konania je
teda prípustné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane strán,
pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností v danej veci.

47. Po oboznámení sa s obsahom spisu i odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú
splnené podmienky na aplikáciu ust. § 257 CSP, v zmysle ktorého by žalovanej nemal byť priznaný
nárok na náhradu trov konania.

48. Iba tá skutočnosť, že ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ, nestačí na to, aby súd
mechanicky aplikoval v jeho prípade ust. § 257 CSP v prípade jeho neúspechu. Pri ustanovovaní
zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska
jednotlivých ústavných štandardov, vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov
neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať

vážne,ochranuspotrebiteľovjenutnéinterpretovaťtriezvo,neutrálne,akoakékoľvekinéprávneinštitúty.
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018)

49. Súdny dvor už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna, a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie

(rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18,
EU:C:2020:537,bod56,akoajzo16.júla2020,CaixabankaBancoBilbaoVizcayaArgentaria,C-224/19
a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 82, ako aj citovanú judikatúru).

50. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej zamietajúcej časti i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.51. Úspešná žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní celom
rozsahu úspešná, a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku,atosamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

52. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).