Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. november 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/22/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118204490
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3118204490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkýň: 1/ J., 2/ V., zastúpených P.,
proti žalovanej: H., zastúpenej V., o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. novembra 2020, č.k. 17C/24/2018-176, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni1/sumu16.513,26eurdo3dníodprávoplatnostirozsudkuavozvyšnejčastižalobužalobkyne
I. z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. m e n í tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu
žalobkyne II. z a m i e t a .

III. Žalobkyni 1/ p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti
žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy.
IV. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,34 % v

časti žaloby o náhradu škody.

V. Žalobkyni 2/ p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie škody
v sume 3.199,42 eur. Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 26.513,26 eur
a výrokom III. žalobu žalobkyne 1/ vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom IV. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 20.000 eur. Výrokom V. žalobkyni 1/ priznal proti žalovanej náhradu trov

konania v rozsahu 68,42 % a výrokom VI. žalobkyni 2/ priznal proti žalovanej náhradu trov konania v
plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že mu boli doručené dve žaloby žalobkýň, ktoré
vychádzali z totožného skutkového deja, preto ich uznesením zo dňa 29.10.2018 spojil na spoločné
konanie.Žalobkyňa1/saodžalovanejdomáhalazaplateniasumy25.000eurakonáhradyzaspôsobenú
nemajetkovú ujmu a sumy 6.486,50 eur ako náhrady majetkovej škody. Žalobu odôvodnila tým, že je
vdovou po zosnulom manželovi A.. V. Q., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX u žalovanej,
ktorá poskytuje ambulantnú a ústavnú zdravotnú starostlivosť. Bola toho názoru, že jej manželovi

bola žalovanou nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť, keď dňa 30.05.2016 včas nepodstúpil
operačný zákrok, v dôsledku čoho zomrel. Žalobkyňa 2/ je dcérou po zosnulom A.. V. Q. a domáhala sa
od žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení
konania v časti o zaplatenie sumy 3.199,42 eur, keď žalobkyňa 1/ vzala žalobu v tejto častispäť a žalovaná súhlasila s čiastočným späťvzatím žaloby. Táto suma predstavovala časť
uplatnenej náhrady majetkovej škody. Súd uviedol, že vychádzajúc z obsahu žaloby, žalobkyne sa v
spore domáhali ochrany svojej osobnosti, a to pred neoprávneným zásahom do ich práva na rodinný

život a práva na rešpektovanie ich súkromia v dôsledku úmrtia manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkyne
2/. Okrem toho sa žalobkyňa 1/ domáhala aj náhrady majetkovej škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s
pochovaním jej manžela. Neoprávnený zásah žalovanej do ich osobnostných práv mal byť uskutočnený
tým, že žalovaná porušila právnu povinnosť pri poskytnutí riadnej zdravotnej starostlivosti A.. V. Q. podľa
§ 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Ochrana pred neoprávneným zásahom do ich

osobnostných práv im má byť poskytnutá tým, že sa odstránia následky neoprávneného zásahu do
týchto práv tak, že im žalovaná poskytne náhradu nemajetkovej ujmy vo forme peňažného plnenia. Súd
poukázal na to, že pre vznik práva domáhať sa ochrany osobnosti je nevyhnutný zásah, pričom tento
zásah musí byť neoprávnený, teda protiprávny. Preto sa v prvom rade zaoberal tým, či došlo žalovanou
k porušeniu zákona o zdravotnej starostlivosti, teda k neoprávnenému zásahu. Na základe odborného
šetrenia Úradom a následne vypracovaného Oznámenia výsledku prešetrenia podnetu z 10.02.2017 a

na základe znaleckého posudku č. XXXXX/XXXX, podaného v konaní znaleckým ústavom, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že k uvedenému neoprávnenému zásahu došlo. Pritom zásah do práva
žalobkýň na súkromie, resp. na nerušený rodinný život, vzhľadom na úmrtie ich manžela a otca je
do budúcna absolútny. Oznámenie výsledku prešetrenia podnetu Úradom a podaný znalecký posudok
neboli žalovanou ničím relevantným spochybnené, preto súd prvej inštancie nemal pochybnosti o ich

správnosti. Podstata obrany žalovanej spočívala v argumentácii, že žalobkyne nepreukázali existenciu
príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi úmrtím ich manžela a otca a poskytnutou zdravotnou
starostlivosťou žalovanej. Nie je možné definovať, či by skoršou operáciou došlo k
reverzibilnému stavu. Samotná nevčasná operácia nebola v príčinnej súvislosti so smrťou poškodeného.
K tejto obrane žalovanej súd uviedol, že aj keď je skutočne pravdou, že táto okolnosť (existencia

bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti medzi úmrtím zomrelého a nevčasnou operáciou)
nebola preukázaná, súd prvej inštancie z tejto skutočnosti neurobil taký záver, že žalovaná nie je
zodpovedná za smrť zomrelého. Totiž k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej
starostlivosti preukázateľne došlo. Žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je podľa tejto
zákonnej normy povinná poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Tá je poskytnutá správne, ak sa

vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy. Znalecký ústav (a v tomto zmysle aj Úrad) konštatoval, že pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti A.. V. Q. na Chirurgickej klinike FN C. dňa 30.05.2016 došlo k nesprávnemu postupu
v tom, že nebola v deň prijatia pacienta indikovaná a vykonaná operačná revízia dutiny brušnej v

celkovej anestézii. Výsledky predmetných vyšetrení, ako aj objektívny nález na bruchu, predstavovali
indikáciu k akútnej operácii (interval vykonania do 6 hodín), či dokonca k život zachraňujúcej operácii.
Žalobkyne následne skutočne nepreukázali (vzhľadom na bod 2 záveru znaleckého ústavu v znaleckom
posudku), že by včasná operácia zomrelému život zachránila, avšak súd prvej inštancie pre vyhovenie
žalobe preukázanie tejto skutočnosti od žalobkýň nevyžadoval. Naopak, pre úspech žalovanej bolo

potrebné, aby ona preukázala, že by tomu tak nebolo. Teda žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné
bremeno, ktoré zaťažovalo ju a nie žalobkyne. Súd prvej inštancie pre prijatie tohto záveru odkázal
na nález Ústavného súdu SR z 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016, s ktorým sa plne stotožnil.
Tento judikát ústavného súdu sa stal odbornej verejnosti pomerne známym a má aj zásadný význam
pre tzv. medicínske spory. Podľa tam uvedeného právneho názoru ústavného súdu: „Požiadavka

jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty
osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi
dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých
javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto

subjektov, v ktorom má „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje
dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Právo na rovnosť účastníkov konania vyžaduje, aby dôkazné
bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej

požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu“. Súd konštatoval, že záver
plynúci z tohto rozhodnutia ústavného súdu je použiteľný aj na prejednávaný prípad. Aj znalecký ústav
konštatoval, že: „Neexistuje žiadny medicínsky parameter, ktorým by bolo možné definovať, či išlo v
čase zistenia diagnózy u pacienta o reverzibilný stav sepsy, t.j. taký, ktorý by bolomožné zvrátiť vykonaním operácie, alebo ireverzibilný stav, t.j. situáciu už liečbou nezvratnú. Nie je
teda možné vôbec potvrdiť, že ak by aj bol pán A.. Q. operovaný napr. dňa 30.05.2016 okolo 20:00
hod., tak by bolo možné s istotou predísť jeho smrti“. Nie je teda objektívne v možnostiach

žalobkýň preukázať to, na čo sa odvoláva žalovaná v rámci svojej obrany. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti uviedol, že ak by sa operáciou nedal zvrátiť zlý zdravotný stav zomrelého, vyvstáva logická
otázka, prečo potom žalovaná vykonala operáciu pacienta nasledujúceho dňa 31.05.2020 (správne rok
2016). Preto súd prvej inštancie považoval žalobu, čo do jej základu, za dôvodnú. Následne sa súd
zaoberal tým, či požadovaná výška nemajetkovej ujmy je uplatnená dôvodne a žalovaná je povinná na

jej zaplatenie. Rovnako tak to platí aj o uplatnenej náhrade majetkovej škody žalobkyňou 1/. Súd prvej
inštancie citoval pri posúdení uvedeného nároku ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval,
že v dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej prišiel o život otec, resp. manžel žalobkyne.
Tým bolo zasiahnuté do ich práva na súkromie, resp. práva na nerušený rodinný život, a preto súd
podľa názoru súdu žalobkyne oprávnené požadovať od žalovanej aj náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá je sekundárnou (teda následnou) formou satisfakcie pred neoprávneným zásahom do

ich osobnostných práv. Morálne (nepeňažné) zadosťučinenie by nebolo s prihliadnutím na následky
zásahu dostatočné. Súd ďalej uviedol, že závažnosť vzniknutej ujmy je v prejednávanom prípade
charakterizovaná tým, že žalobkyňa 1/ už nikdy nebude môcť žiť život manželky zomrelého a žalobkyňa
2/ stratila svojho otca v jeho veku XX rokov. Ide nepochybne o závažnú ujmu, čo si nevyžaduje ďalšie
bližšie odôvodnenie. Taktiež súd doplnil, že so zomrelým mali obe žalobkyne plnohodnotný a

vrúcny vzťah, bez negatívnych zistení. Zomrelý bol zdravý, zamestnaný, vitálny a pozitívny človeka; rolu
manžela a otca zastával bez negatívnych zistení. Okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, sú charakterizované tým, že žalovaná je poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti, ktorá
prevzala zomrelého za účelom jeho vyliečenia, vyzdravenia, pričom v tomto svojom základnom poslaní
a úlohe zlyhala tým, že mu včas neposkytla správnu liečbu. Aj preto existuje potreba kladenia väčšej

zodpovednosti na žalovanú. Nešlo v danom prípade o spôsobenie smrti napr. pri
dopravnej nehode, pracovnom úraze a pod., pri ktorom by súd mohol vziať do úvahy nešťastné okolnosti
spôsobenia smrti. Poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti by mali byť posudzovaní pri ich zlyhaniach
prísnejšie. Súd mal za to, že okolnosti, za ktorých k porušeniu práva, resp. k ujme došlo, sú takého
charakteru, ktoré odôvodňujú priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. V prípade oboch žalobkýň

je podľa názoru súdu výška uplatnenej nemajetkovej ujmy primeraná (aj s prihliadnutím na výšku
priznávaných náhrad v obdobných veciach súdmi v iných prípadoch). V tejto súvislosti súd poukázal
na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. Zároveň bol súd toho názoru, že vzhľadom na následky,
ktoré sa priznanou náhradou nemajetkovej ujmy odčiňujú, nemožno uzavrieť, že požadovaná náhrada je
vysoká, resp. čiastočne nedôvodná. Ide o náhradu súvisiacu so stratou života veľmi blízkeho, zdravého

človeka v produktívnom veku XX rokov. Výška požadovanej a aj súdom priznanej náhrady neprekračuje
výšku náhrad, ktoré sú v súdnej praxi priznávané pri odškodňovaní pozostalých za stratu života ich
blízkej osoby, resp. za neoprávnený zásah do ich rodinného života a súkromia. Požadovaná náhrada
takisto reflektuje aj zdravotný stav a vek A.. V. Q. a rodinný pomer so žalobkyňami. Nakoniec žalovaná v
priebehu konania výšku žalovaných náhrad nijak nespochybňovala (spochybňovala dôvodnosť základu

žaloby). Súd sa takisto pozastavil aj nad tou skutočnosťou, že žalobkyňa 1/ si uplatnila vyššiu náhradu
ujmy ako žalobkyňa 2/. Takýto prístup je pochopiteľný, pretože žalobkyňa stratila svojho celoživotného
partnera, s ktorým prežila 26 rokov v manželstve a plánovala dožiť svoj život v starobe,
pričom žalobkyňa 2/ je už dospelou osobou, ktorá si môže v budúcnosti založiť vlastnú rodinu, vydala
sa, má manžela, teda jej ujma je z tohto hľadiska relatívne „zmenšená“ oproti žalobkyni 1/. Súd sa

taktiež zaoberal okolnosťou, že v predsúdnej komunikácii každá zo žalobkýň požadovala od žalovanej
o 5.000 eur menej titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Je pravdou, že takýto prístup by mohol evokovať,
že po nevyhovení predžalobnej výzve žalovanou, by sa jednalo o akési sankcionovanie zo strany
žalobkýň, resp. za nárokovanie inej ujmy, akú skutočne žalobkyne pociťujú, avšak pre súd je logickým
a postačujúcim vysvetlením argumentácia právneho zástupcu žalobkýň, že im išlo o snahu vyhnúť

sa sporu, a teda nastaviť podmienky dohody tak, aby boli pre žalovanú prijateľnejšie. V dôsledku
čiastočného späťvzatia žaloby (v časti o zaplatenia 3.199,42 eur) si žalobkyňa 1/ uplatnila aj náhradu
škody v celkovej výške 3.287,08 eur, ktorá pozostávala z náhrady 663,88 eur v zmysle § 2 ods. 2
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ako maximálne náklady na zriadenie pomníka a na úpravu hrobu. Ďalej
pozostávala z nákladov na kar v sume 677,35 eur, z nákladov na pohreb, ktoré zaplatila pohrebníctvu v

sume629,56eur,znákladovnatrismútočnévencevsume180eur,zplatbyzaprepožičaniepohrebného
miesta v sume 39,82 eur a z nákladov na grafické práce v sume 3,77 eur, podľa § 101 ods. 3 zákona č.
461/2003 Z.z. Súd prvej inštancie považoval za preukázané vynaloženie sumy 629,56 eur Pohrebníctvu
C. dňa 07.06.2016 za pietny akt (152,69 eur), za zhotovenie parte (6,30 eur), za vystavenie parte (6,74eur), za pochovanie do hrobky (33,19 eur), za rakvu (247,50 eur), za tylovú prikrývku (9 eur), za
šerpu (1,35 eur), za krížik (6,98 eur), za hygienický vak (7,50 eur), za obliekanie (14,94 eur), za prevoz
zosnulého (31,80 eur), za výkon vozidla na mieste mimo pietneho aktu (6,64 eur) a za tri smútočné

vence v sume 180 eur, žalobkyňou 1/, na ktorú sumu má v zmysle ust. § 101 ods. 2 písm. a) zák. č.
461/2003 Z.z. (náklady účtované pohrebnou službou) právo na jej náhradu voči žalovanej. Súd prvej
inštancie považoval za preukázané vynaloženie sumy 4.956 eur (vrátane zálohy 1.000 eur a sumy
284 eur) za zriadenie pomníka a náhrobnej dosky obchodnej spoločnosti F.., žalobkyňou 1/. Na túto
sumu má žalobkyňa 1/ v zmysle § 101 ods. 2 písm. d), e) zák. č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 2 ods. 2

nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. právo na jej náhradu voči žalovanej, avšak iba v maximálnej sume
663,88 eur. Súd prvej inštancie považoval za preukázané vynaloženie sumy 39,82 eur za prepožičanie
pohrebného miesta č. XXX od prenajímateľa: mesto N. žalobkyňou 1/, na ktorú má v zmysle § 101 ods.
2 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. (cintorínske poplatky) právo na jej náhradu voči žalovanej. Súd prvej
inštancie považoval za preukázané, že žalobkyňa 1/ vynaložila sumu 677,35 eur na kar pre 80 ľudí,
pričom tieto náklady pozostávali z úhrady nápojov, pohostenia a výzdoby. Súd prvej inštancie však tieto

vynaložené náklady nepovažoval za majetkovú škodu, resp. za oprávnené náklady spojené s pohrebom
v zmysle ust. § 101 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Pohostenie účastníkov pohrebu nie je možné chápať
ako majetkovú škodu, ktorú je možné odškodňovať podľa § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 2 nariadenia vlády SR č. 87/1993 Z.z. a § 101 ods. 2, 3 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. V
poslednom z uvádzaných ustanovení je síce uvedený príkladmý výpočet nákladov, ktoré sa pri pohrebe

nahrádzajú, avšak podľa názoru súdu prípadné náklady na kar, nepredstavujú tieto náklady. Súd prvej
inštancie takisto zamietol žalobu žalobkyne 1/ o náhradu škody za grafické práce v sume 3,77 eur,
nakoľko žalobkyňa 1/ tieto náklady relevantným spôsobom nešpecifikovala a nebolo tak zrejmé, o aké
grafické práce sa malo jednať. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyni 1/ patrí náhrada za
ňou vynaložené, preukázané a primerané náklady spojené s pohrebom zomrelého v zmysle § 449 ods.

2 Občianskeho zákonníka iba čiastočne, a to vo výške 1.513,26 eur (39,82 + 663,88 + 180 + 629,56).
Na ich náhradu je povinná žalovaná v zmysle záverov tohto rozsudku a ust. § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zároveň uviedol, že nevykonal žalovanou navrhovaný výsluch svedkov, a to V.. V., V.. T., V..
R., V.. M., V.. B. a V.. V., ktorí mali podľa žalovanej opísať stav zomrelého, nakoľko ho v súvislosti s jeho
ochorením ošetrovali, a to z dvoch dôvodov. Prvým z nich je aplikácia ust. § 153 CSP, pretože žalovaná

tento návrh ako prostriedok procesnej obrany neuplatnila včas, keď tento návrh na vypočutie svedkov
mohla urobiť už skôr (minimálne po podaní znaleckého posudku, resp. už aj na prvom pojednávaní),
a zároveň vykonanie výsluchu týchto svedkov by si vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.
Druhým dôvodom bolo to, že súd prvej inštancie mal zodpovedanú otázku nesprávnej poskytnutej
zdravotnej starostlivosti žalovanou nikým nespochybneným znaleckým ústavom. Vypočúvanie lekárov,

ktorí ošetrovali zomrelého (súd poukázal aj na časový odstup približne 4 a pol roka od úmrtia zomrelého),
by tak bolo nadbytočné, a tým aj nehospodárne. Takisto samotný stav zomrelého vyplýva zo zdravotnej
dokumentácie, ktorú vedecky analyzoval znalecký ústav pri podávaní znaleckého posudku. Rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že žalobkyňa 1/
bola neúspešná, resp. vzala späť žalobu v časti o zaplatenie 4.973,24 eur (t.j. rozdiel medzi žalovanou

sumou 31.486,50 eur a priznanou sumou 26.513,26 eur) nie pre správanie žalovanej, čo je 15,79 % zo
žalovanej sumy. Celkový úspech žalobkyne 1/ po odrátaní úspechu žalovanej, tak predstavuje 68,42 %
(84,21 % - 15,79 %). Celkový úspech žalobkyne 2/ bol plný. Preto súd prvej inštancie v rámci náhrady
trov konania priznal žalobkyni 1/ proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 68,42 % a žalobkyni
2/ v plnom rozsahu.

2. Proti výrokom II., IV., V. a VI. podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaná. Uviedla,
žeodvolacídôvodpodľa§365ods.1,písm.f)CSPvidívnesprávnomvyhodnotenívykonanýchdôkazov,
a to predovšetkým znaleckého posudku č. XXXXX/XXXX. V jeho závere v bode 2 sú právne významné
skutočnosti, ktoré boli preukázané už v doterajšom priebehu dokazovania, a to, že aj pri skúmaní

hypotetickej situácie, pri ktorej by bol vykonaný operačný zákrok u A.. Q. aj skôr ako 31.05.2016, napr.
dňa 30.05.2016, okolo 20.00 hod., z technického hľadiska by išlo o operáciu rovnakého charakteru
ako bola vykonaná dňa 31.05.2016 s tým, že by hypoteticky bolo v dutine brušnej prítomné menšie
množstvo hnisu a ischemické zmeny v stene čriev mohli byť menšieho rozsahu. Znalecký
ústav však nedokázal určiť žiadnym spôsobom, do akej miery by aj pri vykonaní operačného zákroku

dňa 30.05.2016 večer, bola pozitívne ovplyvnená percentuálna prognóza prežitia pacienta, nakoľko
sa jednalo o nález vnútrobrušnej infekcie, ktorý sa pravdepodobne rozvíjal niekoľko dní. Ani podľa
stanoviska znalcov neexistuje žiadny medicínsky parameter, ktorým by bolo možné definovať, či išlo
v čase zistenia diagnózy u pacienta o reverzibilný stav sepsy, t.j. situáciu už liečbou nezvratnú. Znalciustálili, že nie je možné potvrdiť, že ak by bol p. A.. Q. operovaný napr. dňa 30.05.2016 okolo 20:00
hod., tak by bolo možné s istotou predísť jeho smrti. Obdobné závery boli uvedené aj v stanovisku
ÚDZS aj napriek konštatovaniu porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti.

Uvedenými závermi znalcov a ÚDZS je vyvrátená existencia materiálneho znaku pri uplatnení škody,
a to príčinnej súvislosti medzi zistenými porušeniami pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany
žalovanej a smrťou A.. Q., resp. zo žiadneho z odborných stanovísk nie je možné prijať záver, že by
ujma uplatnená v žalobe mala byť spôsobená konaním, resp. opomenutím konania žalovanej.
Bola toho názoru, že nebol preukázaný kauzálny nexus - príčinná súvislosť, ktorá je podstatným prvkom

zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom
spojení, teda aby toto protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom
tejto príčiny. Príčinnú súvislosť nemožno vylúčiť iba z dôvodu, že protiprávne konanie škodcu dovŕšilo
už existujúci nepriaznivý zdravotný stav poškodeného, čo nastalo v prípade A.. Q.. Príčinou vzniku
škodlivého následku v prejednávanej veci bol neskorý príchod pacienta na vyšetrenie, pričom príčinou
úmrtia bol atypický priebeh ochorenia, čo súvisí so samotným priebehom ochorenia, ktoré u A.. Q.

mali za následok smrť. Bezprostredná príčina smrti u A.. Q. vyplynula z jeho celkového zdravotného
stavu, v akom sa nachádzal od času hospitalizácie do času jeho úmrtia. Je dôvodné predpokladať,
že k tejto udalosti by však nedošlo, ak by A.. Q. nastúpil na hospitalizáciu včas, a to už pri prvotných
príznakoch a zdravotných ťažkostiach. Okolnosť postupu z jej strany (žalovanej) bola v reťazení príčin
až sekundárnym následkom hlavnej príčiny, ktorou je bezpochyby neskorá hospitalizácia pacienta, čo

napokon viedlo k jeho úmrtiu. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opomenul
vyhodnotiť ako zásadnú. Toto tvrdenie de facto potvrdila vo výpovedi aj žalobkyňa 2/, keď uviedla, že:
„uvedomujem si, že sa nedá dokázať, že by sa život otca dal zachrániť aj po včasnej operácii, ale
nedá sa dokázať ani opak. Preto to vnímam ako niečo nadpozemské, čo sa už nedá dokázať...“. Ďalej
uviedla, že v prípade preukazovania príčinnej súvislosti ako materiálneho znaku pri náhrade škody,

ktorá mala byť spôsobená poskytovaním zdravotnej starostlivosti, je potrebné v kontexte rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008 vychádzať aj z
podstaty úkonu lekára, ktorý vstupuje do celého reťazca príčin a následkov prebiehajúcich v ľudskom
tele so zámerom tieto procesy ovplyvňovať. Zásah lekára sám o sebe mení prirodzený beh vecí a
zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý

zvolil určitý liečebný postup, je veľmi náročné, až vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku
rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to náročnejšie je to
v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe dostupných znalostí zvoliť mal a
mohol. Preukázať, že práve iba toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený
vzťah, je v podstate nemožné. Preto je na mieste vychádzať z doktríny „straty šancí“ uplatňovanej v

právnych poriadkoch common law, podľa ktorej súd porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých
šancí na vyliečenie či odvrátenie smrti v prípade postupu lege artis. K dôvodnosti uplatneného práva
na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že súd prvej inštancie síce aplikoval správnu právnu normu,
avšak nesprávnym spôsobom, a to s poukazom na právnu kvalifikáciu uvedenú v čl. 44 odôvodnenia
rozsudku, kde uvádza, že výška náhrady škody, vychádzajúc z voľnej úvahy súdu, musí byť odôvodnená

a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená,
ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy aj s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Vyhodnotenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k jej určenej zodpovednosti za škodu a následného výroku
o náhrade škody podľa vlastnej úvahy považuje za nesprávne právne posúdenie. Právo na peňažnú
satisfakciu nepatrí automaticky pre každý zásah do osobnosti fyzickej osoby, ale predstavuje výnimočné

právo na prípady, ak iné spôsoby ochrany nepostačujú, avšak nie bez preukázania zavinenia, ktoré z jej
strany bolo potvrdené iba v rovine hypotetickej. Fyzická alebo právnická osoba môže byť zodpovedná za
nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby iba vtedy, ak neoprávnený zásah spočívajúci v porušení
alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby skutočne vyvolala. K priznanej výške náhrad
žalobkyniam za nemajetkovú ujmu namietala, že táto s ohľadom na uvedené nemala byť žalobkyniam

priznaná, nakoľko v konaní nebolo z vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdené, že smrť A..
Q. nastala v príčinnej súvislosti s jej konaním. Poukázala na to, že súd prvej inštancie pri prihliadnutí
na výšku priznávaných náhrad „v obdobných veciach“ uvádza rozhodnutia súdov,
kedy smrť nastala vo väčšine prípadov pri dopravných nehodách, nie postupom non lege artis zo
strany zdravotníckych zariadení. Preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné,

nakoľko súd v odôvodnení neprezentoval také úvahy, ktorými by svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou v obdobných veciach. Súd sa podľa nej obmedzil iba na zdôvodnenie
jej zavinenia, nevyhodnotil však primárnu príčinu následku - smrti p. A.. Q., a to oneskorený príchod do
jej zdravotného zariadenia, čo súvisí aj s nesprávnym postupom iného zdravotníckeho zariadenia uždňa 29.05.2016, kedy pacient uvádzal bolesti od 27.05.2016, a to pohotovostná ambulancia
R., ktorá napriek prvotným príznakom u pacienta neodporučila okamžitú hospitalizáciu, tak aby mu
bolo možné poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť včas. Namietala, že súd odmietol vykonať

zásadnédôkazyprerozhodnutievotázkezavinenia,atovýsluchsvedkov(podľabodu13.1odôvodnenia
rozsudku) a zároveň neakceptoval ani jej návrh na vykonanie znaleckého posudku v rozsahu bodu II
ods. 2a, ods. 2b návrhu znenia otázok pre znalca zo dňa 22.03.2019 (posúdenie možnosti zlepšenia
zdravotného stavu p. Q. v prípade, ak by sa bol dostavil do zariadenia žalovanej už 27.05.2016,
resp. 29.05.2016), z ktorých mal byť preukázaný postup pri ošetrovaní p. Q. pred príchodom do jej

zariadenia, čo je dôvodné vyhodnotiť ako odvolací dôvod (§ 365 ods. 1, písm. e) CSP), nakoľko súd
nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Neobstojí tvrdenie súdu,
že ona dôkazy nenavrhla v súlade s koncentračnou zásadou (už po prvom pojednávaní), resp. pre
nehospodárnosť, pretože súd prvej inštancie poukazujúc na závery znalca mal tieto závery za nesporné.
Práve však po vykonaní znaleckého dokazovania a následnom výsluchu žalobkýň sa prehĺbili rozpory
v zistených skutočnostiach, pre ktoré bolo dôvodné, pre ich odstránenie, pokračovať v dokazovaní, na

základe čoho navrhla vykonanie uvedených výsluchov svedkov. Tieto rozpory medzi dôkazmi vyplývajú
najmä z obsahu oznámenia Úradu zo dňa 10.02.2017 (str. 3), z ktorého vyplýva, že V.. V.
telefonoval s manželkou pacienta (žalobkyňou 1/) a pýtal sa tiež: „prečo Váš otec nešiel na chirurgiu
predchádzajúci deň, na čo mu ona mala odpovedať, že už bol aj oblečený pri dverách, ale potom si to
rozmyslel“, čo je z doteraz vykonaného dokazovania známa právna skutočnosť, ktorá vytvára zásadnú

pochybnosť o včasnosti vyhľadania zdravotnej starostlivosti p. Q. a rovnako pochybnosť
v otázke zodpovednosti inej osoby za jeho zhoršený zdravotný stav, teda aj za zavinenie škodlivého
následku (táto skutočnosť je v zásadnom rozpore so záverom súdu prvej inštancie o jej zavinení), túto
otázku však súd prvej inštancie nevyhodnotil. Zdôraznila, že ak by súd prvej inštancie vykonal dôsledne
hodnoteniedôkazovkaždýjednotlivoavšetkýchdôkazovvovzájomnýchsúvislostiach,muselbydospieť

k záveru, že vykonať výsluch navrhovaných svedkov je dôvodné aj preto, že dôkazy vo vzájomných
súvislostiach vykazujú také rozpory, ktoré neumožňujú prijať logicky nesporný záver o jej zavinení. Na
tieto rozpory a neexistenciu kauzálneho nexusu poukázala už vo vyjadrení zo dňa 04.06.2018 (čl. II).
Rozpory vyplývajú už z listinných dôkazov - žiadosti žalobkyne 1/ adresovanej Úradu pre dohľad zo dňa
27.06.2016, v ktorej žalobkyňa kriticky popisuje chronológiu postupu ošetrujúceho službu konajúceho

lekára V.. V. v postavení lekára pohotovostnej ambulancie a jeho následný zmenený prístup v postavení
obvodného lekára, ktorý bol „primeranejší“, z čoho vyplýva, že žalobkyňa namietala rozporný postup V..
V. (neuvedená správna telesná teplota, nevykonanie odberu krvi napriek bolesti a zvracaniu pri vyšetrení
v pohotovostnej ambulancii..). Z porovnania obsahu dvoch listinných dôkazov obsiahnutých v spise,
a to zo žiadosti na prešetrenie postupu zo dňa 27.06.2016 adresovanej Úradu a obsahu oznámenia

výsledku prešetrenia podnetu Úradu zo dňa 10.02.2017 vyplývajú zásadné rozpory, kde žalobkyňa v
žiadosti uvádza pri popise zdravotných ťažkostí u svojho manžela v čase vyšetrenia v pohotovostnej
ambulancii (M..) silné bolesti brucha, doma zvracal, teplota tesne pred príchodom 37,5C, po vykonaní
RTG neodobratá krv na vykonanie testov, lekárom konštatovaná nepriechodnosť čriev - kolika, podaná
injekcia od bolesti, čípok, kvapky Algifen. Až 30.05.2016 ten istý lekár ako obvodný lekár (V.. V.) až

v stave pretrvávajúcich bolestí konal „primeranejšie“ a nariadil odber krvi, opätovné RTG vyšetrenia,
pacientovi sa pri odchode priťažilo, zvracal, mal veľké bolesti, odoslaný svojpomocne na hospitalizáciu
do FN C.. Z prevzatých výsledkov krvi si žalobkyňa sama všimla vysoké CRP - 289 (horná hranica 5),
leukocyty 28 (horná hranica mala byť podľa vyjadrenia žalobkyne 10), z čoho sama usúdila, že sa jedná
o silný zápal v tele jej manžela. Tento stav však preukázateľne nastal ešte pred príchodom p. Q. do FN C.

a za tento stav bol preukázateľne zodpovedný lekár, ktorý dovtedy neurčil správnu diagnózu, nevykonal
bezodkladne odber krvi, v dôsledku čoho nevyhodnotil výsledky, ktoré bezpochyby by preukázali silné
zápalové procesy v tele p. Q. už dňa 29.05.2016, kedy bol v pohotovostnej
ambulancii. Z uvedeného vyplýva, že pre správne posúdenie veci je zásadnou aj otázka včasnej a
správnej primárnej diagnózy stanovenej V.. V. v čase prvotného vyšetrenia v pohotovostnej ambulancii

dňa 29.05.2016 a podľa tejto zistenej diagnózy zvolený následný postup, ktorý zjavne nemohol byť
správny, pretože zdravotný stav pacienta p. Q. sa rapídne zhoršoval ešte pred prijatím do H.. Jeho
zdravotný stav bol správne diagnostikovaný až po opakovanom RTG v jej zariadení dňa 30.05.2016,
(viď žiadosť žalobkyne 1/ zo dňa 27.06.2016 adresovanej Úradu pre dohľad). Tieto skutočnosti sú však
v rozpore so závermi uvedenými v oznámení Úradu zo dňa 10.02.2017 ako pochybenie (viď záver pod

bodom 1 výsledku prešetrenia podnetu Úradu zo dňa 10.02.2017), na základe ktorého Úrad nezistil
žiadne pochybenia M.. a skoncentroval zistené nedostatky len na jej strane, spočívajúce v nepodstúpení
včasnej operačnej liečby, aj keď priebeh hospitalizácie na OAIM a jednotlivé diagnostické a terapeutické
postupy boli lege artis. Ďalej poukázala na to, že o správnosti určenia primárnej diagnózy a ďalšomlekárskom postupe V.. V. sa nezmieňuje ani znalec v posudku č. XXXXX/XXXX, čo vytvára vákuum
v odbornom dokazovaní príčinnej súvislosti vo veci samej, preto skoncentrovať súdom zodpovednosť
za škodlivý následok na strane žalovanej je predčasné a bez riadneho zistenia skutočného stavu veci.

Uvedené skutočnosti však majú zásadný vplyv na posúdenie otázky miery jej zavinenia, resp. inej osoby
na vzniknutom iverzibilnom zdravotnom stave p. Q. v čase jeho prijatia do FN C., čo súd vo
svojom rozhodnutí vôbec nevyhodnotil. Dodala, že ak súd prvej inštancie považoval výšku žalobkyňami
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za odôvodnenú, v dôvodoch svojho
rozhodnutia s poukazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov mal zdôvodniť, na podklade akých

skutočností považoval nimi uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za opodstatnenú v priznanom
rozsahu 100 %, čo rovnako podľa nej spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Vzhľadom na uvedené
je podľa nej dôvodné považovať za nesprávne právne posúdenie aj výroky o náhrade trov konania v
rozsahu 68,42 %, resp. 100 %, pretože považuje za nesprávne výroky súdu, ktoré zakladajú pomer
úspechu strán v konaní. Žiadala, aby odvolací súd žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal jej náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili žalobkyne 1/, 2/. Uviedli, že
rozsudoksúduprvejinštanciepovažujúzazákonnýažiadalihoakovecnesprávnypotvrdiť.Poukázalina
záver znaleckého posudku, z ktorého vyplýva postup non lege artis žalovanej pri poskytovaní zdravotnej
starostlivostiV.Q.dňa30.05.2016nachirurgickejklinike,ktorýspočívalvtom,žemunebolavdeňprijatia

indikovaná a vykonaná operačná revízia dutiny brušnej v celkovej anestézii. Namiesto toho mu bola v
ten deň vo večerných hodinách indikovaná konzervatívna liečba, a to napriek tomu, že v zmysle záverov
znaleckého posudku, vyšetrenia, ako aj objektívny nález na bruchu z uvedeného dňa predstavovali
indikáciu k akútnej operácii, či dokonca k operácii z vitálnej indikácie - okamžitej, život zachraňujúcej.
Nasadením konzervatívnej liečby však zjavne lekári žalovanej nepovažovali zdravotný stav p. Q. za život

ohrozujúci. Považujú za absolútne alibistické, nemorálne a účelové zo strany žalovanej až v odvolacom
konaní, keď konanie pred súdom prvej inštancie nedopadlo podľa jej predstáv, prenášať zodpovednosť
na obvodného lekára V.. V., resp. dokonca na samotného zosnulého pacienta. Žalovaná mala možnosť
počas celého konania navrhovať dôkazy, čo však nevyužila a až na poslednom pojednávaní, keď
si zjavne uvedomila, že konanie sa nevyvíja v jej prospech, začala zrazu produkovať návrhy na

doplnenie dokazovania, ktoré súd prvej inštancie podľa ich názoru absolútne správne z pochopiteľných
dôvodov odmietol vykonať. Je pravdou, v zmysle záverov znaleckého posudku nebolo možné potvrdiť,
že ak by aj bol p. Q. operovaný napr. dňa 30.05.2016 o 20:00 hod., tak by bolo možné s istotou
predísť jeho smrti. Sú presvedčené, že pokiaľ ide o existenciu príčinnej súvislosti medzi preukázaným
nezákonným konaním žalovanej a následkom, resp. jej preukázanie, bolo namieste, v kontexte všetkých

relevantných okolností prípadu, modifikovať základnú konštrukciu bremena tvrdenia alebo dôkazného
bremena jeho sekundárnym prenesením zo žalobkýň na žalovanú, ktorá tak mala preukazovať, že
jej nekonanie nespôsobilo následok, teda smrť p. Q., keďže takýto prístup si vyžadovalo spravodlivé
posúdenie okolností prejednávanej veci. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo totiž
zistené jednoznačné a závažné porušenie zákonnej povinnosti zo strany žalovanej poskytnúť zdravotnú

starostlivosť správne a jedinou prekážkou preukázania príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
a následkom, ktorým bola smrť pacienta, bola neexistencia medicínskeho parametra, ktorým by bolo
možné definovať, či v čase zistenia diagnózy u p. Q. išlo o reverzibilný stav sepsy alebo ireverzibilný
stav, teda stav už liečbou nezvratný. Ohľadne uvedeného poukázali na rozsudok NS ČR sp. zn.
30Cdo/3631/2011 zo dňa 27.03.2013 a uznesenie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008.

Dodali, že ak by to museli v danej veci byť ony, ktoré by mali preukazovať existenciu príčinnej súvislosti
medzi zásadným porušením povinnosti žalovanej (nekonanie a nevykonanie život zachraňujúceho
operačného zákroku u pacienta) a následkom (smrť pacienta), bolo by im uložené nesplniteľné dôkazné
bremeno, čo by predstavovalo porušenie zásady rovnosti zbraní.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo výrokoch II. a IV. podľa § 388 CSP zmeniť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o čiastočnom zastavení konania, ako aj vo výroku III. o

zamietnutí žaloby žalobkyne I. vo zvyšnej časti odvolaním napadnutý nebol, preto je v týchto častiach
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).6. Žalovaná, tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie, aj v odvolaní namietala základ nároku
žalobkýň. Konštatovala, že žalobkyne nepreukázali príčinnú súvislosť medzi smrťou p. A..
Q. a poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. V tejto súvislosti poukázala na znalecký posudok, podľa

ktorého neexistuje žiadny medicínsky parameter, ktorým by bolo možné definovať, či išlo v čase zistenia
diagnózy u pacienta o reverzibilný stav sepsy, t.j. situáciu už liečbou nezvratnú. Znalci ustálili, že nie
je možné potvrdiť, že ak by bol p. A.. Q. operovaný napr. dňa 30.05.2016 okolo 20:00 hod., tak by
bolo možné s istotou predísť jeho smrti. Žalovaná ďalej v odvolaní akcentovala, že príčinou škodlivého
následku bol neskorý príchod pacienta na vyšetrenie a atypický priebeh ochorenia, ktoré mali u p. A..

Q. za následok smrť.

7. Odvolací súd sa však s týmito námietkami žalovanej nestotožňuje. V danej veci je potrebné zopakovať
podstatné skutočnosti zistené súdom prvej inštancie:

8. Pán A.. Q. bol hospitalizovaný u žalovanej dňa 30.05.2016. V teň mu boli vykonané vyšetrenia a

operovaný nebol. Na ďalší deň, t.j. 31.05.2016 už operovaný bol. Dňa XX.XX.XXXX p. A.. Q. zomrel.

9. Znalecký posudok znaleckého ústavu skonštatoval, že dňa 30.05.2016 došlo k nesprávnemu postupu
žalovanej v tom, že nebola v deň prijatia pacienta indikovaná a vykonaná operačná revízia dutiny brušnej
v celkovej anestézii. Výsledky vyšetrení, ako aj objektívny nález na bruchu predstavovali indikáciu k

akútnej operácii (interval vykonania do 6 hodín), či dokonca k operácii z vitálnej indikácie (okamžitá, život
zachraňujúca operácia). Zároveň je pravdou, že znalecký posudok výslovne deklaruje, že „neexistuje
žiadny medicínsky parameter, ktorým by bolo možné definovať, či išlo v čase zistenia diagnózy u
pacienta o reverzibilný stav sepsy, t.j. taký, ktorý by bolo možné zvrátiť vykonaním operácie,
alebo ireverzibilný stav, t.j. situáciu už liečbou nezvratnú. Nie je teda možné vôbec potvrdiť, že ak by

aj bol pán A.. Q. operovaný napr. dňa 30.05.2016 okolo 20:00 hod., tak by bolo možné s istotou
predísť jeho smrti“.

10. Pritom však platí, že „aj znalecký posudok je dôkazom, ktorý podlieha hodnoteniu zo strany súdu
a jeho závery nemôžu byť súdom iba mechanicky preberané“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa

28.04.2020,sp.zn.I.ÚS3937/18).Kmechanickémuprebratiuzáverovznaleckéhoposudkusúdomprvej
inštancie správne nedošlo. Závery znaleckého posudku teda konštatujú, že dňa 30.05.2016 mal byť
pán A.. Q. operovaný, no nebol. Judikatúra zdôrazňuje, že ak „bol liečebný zákrok z pohľadu odborného
(medicínskeho) objektívne nesprávny a súčasne išlo o chybu odvrátiteľnú, nemožno postup lekára
považovaťzalegeartis“(rozsudokNajvyššiehosúduČRzodňa01.06.2017,sp.zn. 25Cdo4168/2016).

Preto postup žalovanej zo dňa 30.05.2016 nebol lege artis, čo správne uviedol aj súd prvej inštancie.

11. Znalecký posudok deklaroval, že ak by bola vykonaná operácia už dňa 30.05.2016, nie je možné
potvrdiť, či by bolo možné s istotou predísť smrti pána A.. Q.. Kľúčové však je, že znalecký posudok
výslovne netvrdí, že stav A.. Q. dňa 30.05.2016 bol nezvratný a akýkoľvek medicínsky zákrok by

jeho smrti beztak nezabránil. Znalecký posudok uvádza, že v čase vypracovania znaleckého posudku
nejestvuje žiadny medicínsky parameter, ktorým by sa dalo zistiť, či išlo v čase zistenia diagnózy o
reverzibilný, alebo ireverzibilný stav sepsy u pacienta. Inými slovami, znalecký posudok deklaruje, že na
zistenie a overenie stavu sepsy (reverzibilný alebo ireverzibilný) bol jedinečný moment iba a výlučne dňa
30.05.2016, a preto mala byť v tomto čase aj vykonaná operácia. Znalecký posudok tak pripúšťa, že v

tomto momente sa hypoteticky mohlo operačne zistiť, že stav sepsy je reverzibilný a smrti by sa predísť
dalo (alebo lapidárnejšie vyjadrené: či A.. Q. prežije, bolo možné zistiť len operáciou dňa 30.05.2016).

12. V danej veci je potrebné dodať, že žalovaná nepreukázala, že smrť pána A.. Q. nastala v dôsledku
neskorého príchodu do nemocnice a tiež že by za následkom smrti bol atypický priebeh ochorenia

pána A.. Q.. Tieto skutočnosti nevyplývajú zo znaleckého posudku a ani z iných vykonaných dôkazov.
Ohľadom týchto tvrdení preto žalovaná dôkazné bremeno neuniesla. Žalovaná mala zachovanú
možnosť preukázať tieto skutočnosti a tiež i to, že nevykonaním operácie dňa 30.05.2016 by beztak stav
pána A.. Q. nezvratne viedol k jeho smrti; nič z uvedeného však neučinila.

13. Súdom prvej inštancie bolo v tejto súvislosti správne odmietnuté, aby položil otázky znaleckému
ústavu, ktorými malo byť preukázané, že neskorý príchod pána A.. Q. k žalovanej viedol k jeho
smrti. Podstatné totiž je, že ani skorší príchod by nijak nevylučoval nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti žalovanej. Ako fakt je potrebné akceptovať, že p. A.. Q. sa dostavil k žalovanejdňa 30.05.2016 a nie skôr. Ak by správne poskytnutá zdravotná starostlivosť aj tak viedla k smrti,
zodpovednosť žalovanej by nebola založená, a teda za neskorý príchod by zodpovedal samotný pacient.
Diametrálne odlišná situácia však je, ak sa p. A.. Q. dostavil k žalovanej dňa 30.05.2016 a zdravotná

starostlivosť bola poskytnutá non lege artis. Prijatím argumentácie žalovanej by sa poľahky zbavil
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti svojej zodpovednosti napriek tomu, že ju poskytol non lege artis
len tým, že by poukázal, že pacient sa mal dostaviť už skôr, čím by sa poprel zmysel riadne poskytovanej
zdravotnej starostlivosti. Argumentácia žalovanej sa tak snaží prekryť svoje pochybenia pacientovým
neskorým príchodom, čo je neakceptovateľné.

14. Taktiež neobstojí námietka žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie nedôvodne odmietol vykonať
výsluch svedkov, ktorých navrhovala. Súd prvej inštancie správne ozrejmil, že títo svedkovia by
skutkový stav nijako neboli schopní zmeniť, nakoľko nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť bola
preukázané nikým nespochybneným znaleckým posudkom. S týmto záverom ani žalovaná v odvolaní
nepolemizuje. Odvolací súd s týmto posúdením súdu prvej inštancie súhlasí a považuje ho za vecne

správny. Preto je daná príčinná súvislosť medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovanou non lege
artis a smrťou p. A.. Q.. To zakladá zodpovednosť žalovanej za ujmu a škodu žalobkýň, preto základ
nároku bol ustálený súdom prvej inštancie správne.

15. Žalovaná ďalej v odvolaní nesúhlasila s výškou priznanej nemajetkovej ujmy žalobkyniam.

Namietala, že súd prvej inštancie prihliadol na výšku priznávaných náhrad v obdobných veciach, kde
smrť nastala pri dopravných nehodách, nie postupom non lege artis. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
preto považovala za nepreskúmateľné.

16. S námietkou, že nie je celkom náležité porovnanie náhrad priznávaných pri nemajetkovej ujme

v doprave s náhradami priznávanými pri nemajetkovej ujmy v dôsledku pochybení pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti, sa odvolací súd stotožňuje. Pri akceptovaní tejto námietky odvolací súd
musel nadviazať na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť. Odvolací súd už v rozsudku zo dňa
10.02.2022, sp. zn. 17Co/37/2021 konštatoval, že „v prípade zdravotnej starostlivosti je opodstatnená
všeobecnépožiadavka,žepriposkytovanínesmiedochádzaťkzásadnýmpochybeniamalebotriviálnym

omylom. Tieto musia byť vylúčené pre mimoriadny význam zdravia pre každého človeka a s tým spojenú
požiadavku na vysokú profesionálnu odbornosť lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov. Ak
k zásadným pochybeniam alebo triviálnym omylom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dôjde,
musia následky s tým spojené akcentovať sankčný a preventívny charakter v zásade vo vyššej miere
ako následky ujmy vzniknutej v doprave. Preto porovnanie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti s výškami náhrad nemajetkovej ujmy priznaných v súvislosti s
poškodením zdravia v doprave je pri porovnateľnom zásahu v zásade namieste vyššia náhrada pri
poškodení zdravia v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti, než pri poškodení zdravia v doprave“.
Zároveň v tomto rozhodnutí odvolací súd prijal záver, že „zásadné pochybenie alebo triviálny omyl budú
preto odôvodňovať podstatne vyššiu náhradu ako pochybenie na hrane postupu lege artis“.

17. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy je tak nutné zasadiť do kontextu rozhodovacej praxe súdov SR.
Odvolací súd pritom selektoval rozhodnutia, v ktorých bolo rozhodované o náhrade nemajetkovej ujmy
pozostalým (s výnimkou posledného rozhodnutia) v dôsledku pochybenia pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti.

18. V prípade vedenom Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6Cdo 168/2010 (priznaných rodičom zomretej
maloletej dcéry po 33.194 eur) spočívalo pochybenie pri zdravotnej starostlivosti v tom, že v kritickom
čase (r. 1981) už bola k dispozícii (i keď obmedzene) ultrasonografická diagnostika a katetrizácia srdca,
za pomoci ktorých bolo možné potvrdiť, prípadne vyvrátiť správnosť diagnózy srdcovej vady. Súd dospel

k záveru, že v danom prípade bolo nevyhnutné vykonať aj náročnejšie diagnostické vyšetrenie a tak
predísť možnému prípadnému omylu pri stanovení správnej diagnózy srdcovej vady. Ak takto žalovaná
(jej lekári) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupovala, nehodnotila zistiteľný stav podľa
súčasných poznatkov lekárskej vedy, a teda jej konanie pri výkone zdravotníckych služieb považoval
za postup non lege artis.

19. V prípade rozhodnutia Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/18/2013 (priznaných 20.000 eur matke
zomretéhomaloletéhosyna)spočívalopochybenieprivýkonezdravotnejstarostlivostivtom,žepoprijatí
pacienta a následnej stabilizácii jeho zdravotného stavu neboli použité všetky vyšetrovacie metódy,okrem štandardných vyšetrovacích metód. Ďalšie metódy mohli prípadne odhaliť všetky nástrahy
súvisiace s charakterom zranenia pacienta a na ich základe by sa pri súčasnej úrovni zdravotníckej
starostlivosti dalo predísť náhlemu zhoršenie zdravotného stavu, ktoré viedlo až k smrti pacienta. K

pochybeniu tak došlo pri použití vyšetrovacích metód na komplexné zistenie zdravotného stavu pacienta
a pri náhlom zhoršení jeho stavu tiež nesprávnym postupom pri oživovaní pacienta, a to hlavne z
hľadiska včasného poskytnutia prvej pomoci.

20. V prípade rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/17/2012 (priznaných 16.596 eur matke

vydatej plnoletej dcéry), kde pochybenie pri zdravotnej starostlivosti spočívalo v neúplnej diagnostike
urologického ochorenia pri hospitalizácii a neaplikovaní adekvátnej liečby s následkom smrti pacienta
pre rozvoj sepsy a multiorgánové zlyhanie.

21. V prípade rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/168/2019 sa jednalo o nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy pozostalej manželky (30.000 eur) a pozostalej plnoletej dcéry (18.000 eur)

a pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti tu spočívalo v oneskorenom diagnostikovaní a
liečení neuroinfekcie.

22. V rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/160/2018 bolo pozostalému manželovi po
pacientke (57 r.) priznaných 30.000 eur, pozostalej maloletej dcére 20.000 eur a dvom pozostalým

plnoletým deťom po 10.000 eur. Pochybenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti spočívalo v liečení
infekcie neúčinným antibiotikom, následnom operačnom výkone v teréne s prebiehajúcou močovou
infekciou a podcenení klinických ťažkostí pacientky a objektívnych prejavov krvácania vo včasnom
pooperačnom období, ktoré pochybenia mali za následok smrť pacientky.

23. Napokon v rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/37/2021 bolo žalobkyni ako
pacientke priznaných spolu 25.000 eur za rok meškajúcu poskytnutú zdravotnú starostlivosť pri
onkologickej liečbe s výrazným progresom, a to pri pochybení zdravotníckej starostlivosti spočívajúcej
vo včasnom neoznámení diagnostikovaného onkologického ochorenia.

24.Odtýchtoprípadovjenutnéodlišovaťprejednávanýprípad.Vovyššiešpecifikovanýchrozhodnutiach
(s výnimkou prvého rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 168/2010, kde obmedzenie spočívalo v nepoužití
dostupnejdiagnostickejmetódy-sonovroku1981),išloozásadnépochybeniaposkytovateľazdravotnej
starostlivosti.

25. V prejednávanej veci, a to na podklade zisteného skutkového stavu, však nemožno klásť pochybenie
žalovanej na totožnú úroveň s uvedenými rozhodnutiami. Dôležité totiž je, že ani správne poskytnutá
zdravotná starostlivosť nezaručovala záchranu života p. A.. Q.. Tým ale nie je bagatelizované
pochybenie žalovanej. Pochybenie žalovanej nebolo triviálne, keďže tento záver nevyplynul ani zo
znaleckého dokazovania, ani z iných dôkazov, pričom bez zmienky nemôže zostať ani náročnosť

posúdenia zdravotného stavu pacienta žalovanou (jej lekárov) v určitom relevantnom čase.
V danom prípade bola operácia vykonaná na ďalší deň od znaleckým dokazovaním zistenej potreby
vykonania operácie A.. Q.. Touto argumentáciou musí byť opodstatnená výška nemajetkovej ujmy. Je
namieste, ako už bolo konštatované, aby závažnejšie pochybenia v poskytovaní zdravotnej starostlivosti
viedli aj k vyššej náhrade nemajetkovej ujmy, kde musí vystupovať do popredia sankčný a preventívny

charakter tejto náhrady.

26. Zároveň nemožno prehliadať, že pri vyššie uvedených prípadoch sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom aj za úmrtie detí v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti. Odvolací súd už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nemajetková ujma

je principiálnejšie intenzívnejšia pri zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúceho v úmrtí
vlastného dieťaťa, a to samozrejme pri dbaní na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Aktuálna
rozhodovacia prax, čo sa týka výšok nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom v prípadoch detských úmrtí,
je prevažne dosahujúca o niečo viac ako 30.000 eur. Preto aj touto výškou je nutné „merať“ výšku
náhrady priznanej súdom prvej inštancie v tomto prípade.

27. Berúc v úvahu uvedené parametre odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné zmeniť napadnuté
výroky II. a IV. o priznaní nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/. Zasadiac uvedené pochybenie
žalovanej do kontextu rozhodovacej činnosti súdov a zohľadniac okolnosti prípadu, je podľa odvolaciehosúdu primeraná výška nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ vo výške 15.000 eur a žalobkyni 2/ vo výške
10.000 eur. S rozličnou výškou pre žalobkyne sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, pričom
výslovne tento záver ani odvolaním žalovanej napadnutý nebol. Vzhľadom na to odvolací súd zmenil

napadnuté výroky II. a IV., priznal žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur a žalobkyni 2/ vo
výške 10.000 eur a u oboch žalobkýň vo zvyšnej časti (pokiaľ žalobkyňa 1/ žiadala nemajetkovú ujmu
vo výške 25.000 eur a žalobkyňa 2/ vo výške 20.000 eur), žalobu zamietol.

28. Vzhľadom na zmenu rozhodnutia odvolací súd nanovo rozhodol o náhrade trov konania podľa § 396

ods. 2 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy z porušenia práv na ochranu osobnosti je potrebné posudzovať úspech vo veci v zásade z hľadiska
rozhodnutiaozákladetohtonároku,tedazhľadiskadanostisamotnéhonárokunanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch a nie podľa pomeru priznanej a žalovanej sumy, ktorý je do istej miery závislý od
úvahy súdu (I. ÚS 204/2017-13 z 19.04.2017). Žalobkyňa 1/ žalobou uplatnila nárok na zaplatenie sumy
25.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumy 6.486,50 eur titulom náhrady škody. V základe

nemajetkovej ujmy bola žalobkyňa 1/ úspešná, preto jej v tejto časti žaloby patrí nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. V časti o zaplatenie náhrady škody v sume 3.199,42 eur vzala
žalobkyňa 1/ žalobu späť, a to nie pre správanie žalovanej, preto táto suma predstavuje jej neúspech,
rovnako ako suma 1.773,82 eur, v ktorej časti bola žaloba právoplatne zamietnutá. Vo zvyšnej časti
1.513,26eurbolažalobkyňa1/úspešná.Úspechžalobkyne1/včastižalobyonáhraduškodyjevovýške

23,33 % a vo vyššej miere je v tejto časti žaloby úspešná žalovaná, ktorej úspech predstavuje 76,67 %
(čo je potom v tejto časti neúspech žalobkyne 1/). Celkový (čistý) úspech žalovanej potom predstavuje
53,34 % a v takomto rozsahu bol potom priznaný nárok žalovanej voči žalobkyni 1/ na náhradu trov
konania v časti žaloby na náhradu škody. Žalobkyňa 2/ uplatnila žalobou iba náhradu nemajetkovej ujmy,
pričom bola v základe plne úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V

zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške týchto náhrad rozhodne súd prvej inštancie.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).