Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. november 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220201323
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2220201323.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX a 2/ C. D., nar.
XX.XX.XXXX, obaja bytom A. XXXX/XX, E. F., obaja zastúpení splnomocnencom: Združenie na ochranu
práv občana - AVES, so sídlom Jána Poničana 9, Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovaným: 1/
Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Grösslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpený
splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853
186, 2/ DRAŽOBNÍK, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavova 6, Košice, IČO: 36 764 281, a 3/ G. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. B. XXX, zastúpený JUDr. Jurajom Czirfuszom, advokátom, so sídlom Hlavná

48, Dunajská Streda, o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 4. júna 2021, č.k. 17C/11/2020-494, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol
(výrok I.) a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania

rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok
II.). Súčasne súd napadnutým rozsudkom zrušil neodkladné opatrenie nariadené vo výrokoch I. a II.
uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17C/11/2020-180 z 16.04.2020 (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 52, § 53 ods. 1 a 5, § 151b ods. 2 a 3,
§ 151h ods. 1 a 2, § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 1 ods. 3 písm.
c) a d) zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj § 21 ods. 2 a 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných

dražbách, keď v prvom rade konštatoval, že žaloba bola podaná včas v súlade s § 21 ods. 2 veta
druhá zákona č. 527/2002 Z.z. Uviedol, že súd môže rozhodnúť o neplatnosti dražby len v prípade,
ak dražba nebola uskutočnená v súlade so zákonom č. 527/2002 Z.z., resp. že záložná zmluva je
neplatná. Podmienkou pre takéto rozhodnutie je naviac dôkaz o tom, že boli, a teda nielen mohli byť,
dotknuté práva osoby, ktorá podala návrh na určenie neplatnosti dražby. Súd potom určí neplatnosť
dražby v prípade, ak porušenie ustanovení zákona bolo takej povahy, že to malo preukázateľný
vplyv na vydraženie predmetu dražby z hľadiska splnenia predpokladov stanovených zákonom pre

vykonanie dražby. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom žalovaných, že vykonaným
dokazovaním nebol v danom prípade zistený žiadny dôvod na vyslovenie neplatnosti predmetnej
dobrovoľnej dražby. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda
vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, abydala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie
zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh
prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené

sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce
speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom, a to zákonom č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách. Proces dobrovoľnej dražby je zákonným a regulovaným spôsobom
dosiahnutia uspokojenia veriteľa, pričom zároveň platí, že vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v ust.
§ 151j ods. 1 OZ, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú

prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ
poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, tu nijakým spôsobom v predmete prebiehajúceho konania vo
veci samej, ako aj konania o skôr rozhodnutom návrhu na neodkladné opatrenie, neznemožňovala
a ani nadmerne nesťažovala ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva Smernica Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poskytnutie predbežnej
ochrany spotrebiteľom vo vzťahu k ich obydliu uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č.k.

17C/11/2020-180 z 16.04.2020 predstavuje primeraný a účinný prostriedok na zabránenie uplatňovaniu
prípadných nekalých podmienok, čo súd bližšie overoval až v predmetnom konaní vo veci samej.
Súd uviedol, že ust. § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách je potrebné vykladať tak, že
dôvodom neplatnosti dražby tu môže byť aj porušenie takých procesných alebo hmotnoprávnych
podmienok výkonu záložného práva a výkonu dražby, v dôsledku čoho sa spochybní platnosť hlavnej

zmluvy, platnosť záložnej zmluvy, existencia záložného práva, pravosť a splatnosť pohľadávky, výška
a charakter pohľadávky, ktorá môže byť tvorená dominantne napríklad plneniami z neprijateľných
zmluvných podmienok a v rozpor s dobrými mravmi a podobne. Súd však vykonaným dokazovaním
nezistil v predmetnej veci ani existenciu prípadného dôvodu neplatnosti dražby z uvedených dôvodov.
Námietku, že žalobcovia nerozumeli jazyku zmluvy, a že im neboli pri uzatváraní zmluvy poskytnuté

relevantné informácie o zložitých vzťahoch pri stavebnom sporení a poskytnutí medziúveru, považoval
súd za účelovú a ničím nepodloženú, keď žalobcovia zmluvy, vyjadrujúc svoju slobodnú a vážnu vôľu,
na znak súhlasu s ich obsahom riadne podpísali a následne úver bez námietok prijali a použili, pričom
následne mali aj dostatok času na odstúpenie od zmlúv – 14-dňovú lehotu od uzavretia zmluvy, resp.
na premýšľanie o vstupe do zmluvného vzťahu – 1-mesačnú lehotu v zmysle článku VIII. úverových

zmlúv, počas ktorých lehôt sa mohli žalobcovia v prípade potreby a vážneho záujmu bližšie oboznámiť
s obsahom zmluvného materiálu i za pomoci kvalifikovanej osoby. Žalobcovia si pritom museli byť
vedomí svojich záväzkov z predmetných úverov, nakoľko ich dlhé roky plnili presne podľa zmluvných
dojednaní a predmetný dôvod neplatnosti si žalobcovia prvý krát uplatnili až po tom, ako prestali úvery
splácať. Neobstojí tvrdenie žalobcov, že by predmetné úverové zmluvy boli neurčité, neprehľadné

a nezrozumiteľné, pričom výška mesačných splátok v jednotlivých fázach splácania úverov, zvlášť pri
medziúvere a pri stavebnom úvere, bola určovaná v zmysle vopred stanovených pravidiel finančných
produktov – stavebného sporenia a poskytnutia medziúveru, vyplývajúcich zo zmluvného materiálu,
ktorý bol pred žalobcov dostupný. Súd konštatoval, že nemožno v rámci zmluvného vzťahu, kde
bola obsahom uzavretej zmluvy o úvere prejavená slobodná a autonómna vôľa jej oboch (viacerých)

účastníkov ospravedlniť opomenutie úverového dlžníka (hoci aj bežného spotrebiteľa) konať vo vzťahu
k svojim právam a záväzkom s primeranou mierou obozretnosti a zodpovedne zvažovať vlastné
konanie a jeho dôsledky s osobitným dôrazom na to, že zjavne išlo o finančné produkty náročnejšie
na pochopenie, avšak žalobcovia sa napriek tomu rozhodli využiť práve tieto produkty žalovaného 1/.
Súd poukázal na argumentáciu žalovaného 1/ ako záložného veriteľa, podľa ktorej dňa 24.01.2017 bola

medzi žalovaným 1/ a žalobcami uzavretá zmluva o úvere na bývanie č. 33138006/7930, na základe
ktorej poskytol žalobcom medziúver vo výške 19.800 eur. Dňa 24.01.2017 bola medzi žalovaným 1/
a žalobcami uzavretá aj ďalšia zmluva o úvere na bývanie č. 33138030/7930, na základe ktorej poskytol
žalobcom medziúver vo výške 19.800 eur. Hoci výkon záložného práva bol začatý na uspokojenie
pohľadávky z úverovej zmluvy č. 33138030/7930, súd aj s ohľadom na totožný text a obsah uzavretých

úverových zmlúv posudzoval z hľadiska vznesených námietok naraz obe úverové zmluvy, a teda
závery súdu sa tu vzťahujú na oba zmluvné vzťahy. Podľa skutkových zistení žalobcovia čerpali
peňažné prostriedky na základe oboch označených zmlúv o úvere. Takisto pri oboch úveroch porušili
počas trvania zmluvy svoju platobnú disciplínu, z ktorého dôvodu pristúpil žalovaný 1/ k predčasnému
zosplatneniu úverov, o čom žalobcov oboznámil osobitnými listami, ktoré im boli doručené do vlastných

rúk, a to žiadosť o okamžité splatenie úveru č. 33138006 zo dňa 30.01.2019, ktorá bola v zmysle
doručeniek ako verejných listín doručená žalobcom dňa 04.02.2019 a žiadosť o okamžité splatenie
úveru č. 33138030 zo dňa 29.03.2019, ktorá bola doručená žalobcom dňa 05.04.2019. Pokiaľ išlo
o námietky žalobcov, ktoré sa vzťahovali na predchádzajúce výzvy žalovaného 1/ podľa § 53 ods. 9 OZ,tak súd tu vychádzal z toho, že ich doručenie žalovaným 1/ do dispozičnej sféry žalobcov nebolo medzi
stranami sporné, pričom o obdržaní týchto výziev žalobcami svedčí aj fakt, že predmetné výzvy predložili
súdu samotní žalobcovia. Z výzvy žalovaného 1/ z 26.09.2018 v úverovom prípade č. 33138030/7930

vyplýva, že žalobcovia boli k dátumu výzvy v omeškaní so zaplatením sumy vo výške až štyroch
splátok úveru. Z výzvy žalovaného 1/ z 27.12.2018 v úverovom prípade č. 33138006/7930 vyplýva, že
žalobcovia boli k dátumu výzvy v omeškaní so zaplatením sumy vo výške až štyroch splátok úveru.
Z uvedeného vyplýva, že bola lehota troch mesiacov podľa § 53 ods. 9 OZ do vyhotovenia výziev na
plnenie zameškaných splátok splnená, pričom v samotných výzvach je uvedené, že žalobcom bola

poskytnutá lehota dvadsať dní na dodatočnú úhradu nedoplatku s tým, že súčasne boli upozornení
na to, že v prípade nerešpektovania výzvy môže byť vyhlásená mimoriadna splatnosť celého dlhu
v oboch úverových prípadoch. V konaní nebolo preukázané, že by si žalobcovia svoje povinnosti na
základe výziev (v celom rozsahu) splnili, pričom túto okolnosť ani žalobcovia v konaní netvrdili. Ak potom
uplynulazákonnálehotapätnásťdníodupozornenianamožnosťuplatneniaprávaveriteľanapredčasné
zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 OZ (resp. dvadsať dní podľa výziev) márne a žalobcovia si svoje

povinnosti nesplnili, potom žalovaný 1/ mohol v zmysle zákonnej úpravy podľa § 565 OZ v spojení s § 53
ods.9OZ,akoajpodľazmluvnejúpravyobsiahnutejvzmluvnejdokumentácii,napr.včlánkuVII.vyhlásiť
ako veriteľ mimoriadnu splatnosť celého dlhu v oboch úveroch. Súd poukázal na to, že z konštrukcie
celého § 565 OZ vyplýva, že pod najbližšie nasledujúcou splátkou treba rozumieť splátku najbližšie
nasledujúcu po tej splátke, pre ktorej nesplnenie veriteľ požaduje splnenie celého dlhu, čo však nemožno

aplikovať pri spotrebiteľských nárokoch vzhľadom na obsah § 53 ods. 9 OZ. Za tohto legislatívneho
stavu preto poslednú vetu ustanovenia § 565 pri spotrebiteľských zmluvách nemožno použiť. Žalobcovia
teda mali zo žiadosti o okamžité splatenie úverov jednoznačne vedomosť o zosplatnení úverových
pohľadávok, ako aj o ich výške, pričom z uvedených žiadostí v spojení s obsahom zmlúv o úvere
nevyplýva, že by pohľadávky pri predčasnom zosplatnení úverov, a to nedoplatok v úverovom prípade

č. 33138030/7930 vo výške 19.797,39 eur a nedoplatok v úverovom prípade č. 33138006/7930 vo
výške 19.781,65 eur boli tvorené akýmikoľvek plneniami z neplatných zmlúv o úvere, či z neprijateľných
zmluvných podmienok, alebo plneniami v rozpore s dobrými mravmi (a už vôbec z nich nevyplýva,
že by také plnenia mali mať v daných prípadoch dominanciu v rámci jednotlivých častí úverových
pohľadávok). Toto nevyplýva ani zo stavu pohľadávok v čase oznámenia o začatí výkonu záložného

práva (zabezpečujúceho úver č. 33138030/7930) z 27.09.2019, resp. v čase uplatnenia prednostného
záložného práva zabezpečujúceho úver č. 33138006/7930, keď z oznámenia žalovaného 1/ v jeho
vyjadrení z 27.05.2021, ako aj z jeho záverečnej reči na pojednávaní, je zrejmé a v konaní nikým nebolo
spochybňované, že žalovaný 1/ si uplatňoval svoju zabezpečenú pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy
o úvere na bývanie č. 33138030/7930 v čase začatia výkonu záložného práva, t. j. dňa 27.09.2019,

v sume 20.436,94 eur (pozostávajúcej z istiny vo výške 19.797,39 eur a z príslušenstva vo výške
639,55 eur) a ďalej svoju zabezpečenú pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o úvere na bývanie č.
33138006/7930 v čase začatia výkonu záložného práva, t. j. dňa 27.09.2019, v sume 20.05,26 eur
(pozostávajúcej z istiny vo výške 19.181,65 eur a z príslušenstva vo výške 823,61 eur). Žalovaným
1/ udaná výška pohľadávok v čase začatia výkonu záložného práva pritom v časti istiny neprekračuje

sumy,ktorévyplývajúakozostatkyúverovýchpohľadávokzožiadostíookamžitésplatenieúveru,pričom
uvedené sumy taktiež zodpovedajú sumám uvedeným žalovaným 1/ v jeho vyjadrení z 27.05.2021 vo
vzťahu k výsledku predmetu dražby, podľa ktorého výťažok z predaja zálohu, po odpočítaní nákladov
dobrovoľnej dražby vo výške 3.834,01 eur, predstavoval sumu vo výške 36.565,99 eur. Výťažok dražby
bol použitý na úplné uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 1 (v rozsahu 20.604,50 eur) a na

čiastočné uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 2 (v rozsahu 15.961,49 eur). Na základe
uvedeného je potrebné vylúčiť akékoľvek úvahy o neprimeranosti výkonu záložného práva (aj na účely
podľa § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách), keďže medzi výškou vymáhaných pohľadávok
a hodnotou draženej nehnuteľnosti tu bol rozdiel do 20%, čo vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné
považovať za neprimerané. Pokiaľ išlo o žalobcami namietané zmluvné pokuty, úroky vo výške 25%

ročne z omeškaných splátok a poplatky za upomienky, súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané,
že by vymáhané sumy nevyhnutne museli obsahovať aj takéto nároky, a to i vzhľadom na „len“ mierny
nárast pohľadávok od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úverov do času začatia výkonu záložného
práva, pričom žalobcovia taktiež bližšie nešpecifikovali dôvody, pre ktoré by mal súd príslušné zmluvné
dojednania posúdiť ako neplatné, ako ani sumu, ktorá by mala byť vymáhaná z uvedeného titulu.

Čo sa týka poplatkov za vedenie účtu, za výpisy a za poskytnutie úveru, ktoré žalobcovia považujú
za neprípustné a neplatné, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného 1/, že úvery boli vyplatené
v celosti, pričom až následnou transakciou bol vykonaný voči úverom zápočet poplatkov za poskytnutie
úveru, ktorý druh poplatku zákon (napr. § 37 ods. 17 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách) sám o sebenezakazuje. Taktiež sú prípustné aj poplatky za výpisy z účtov a poplatky za vedenie nie úverového
účtu tak, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade sporiteľského účtu. Pri medziúverovom účte pritom
neboli uplatňované poplatky za vedenie účtu. Pokiaľ išlo o náklady výkonu záložného práva, tak v zmysle

článku 3 bod 6 predmetných záložných zmlúv má záložný veriteľ, t. j. v tomto prípade žalovaný 1/,
právo na úhradu nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva,
pričom uvedené ustanovenie samo o sebe nevykazuje znaky neprijateľnej podmienky a žalobcovia
konkrétnejednotlivésúčastitýchtonákladovnenamietali.Idepritomonáhradunákladov,ktorámázáklad
aj v ust. § 151l ods. 3 OZ s tým, že v čase začatia výkonu záložného práva tieto náklady ešte neexistujú,

a teda preto ani nemôžu ovplyvniť správnosť, oprávnenosť, resp. primeranosť dražby vykonávanej na
uspokojenie tých pohľadávok veriteľa, ktoré pochádzajú priamo z úverového vzťahu. Súd poukázal na
ust. § 151b ods. 2 a 3 OZ, ako aj na text čl. I. ods. 1 predmetných záložných zmlúv, podľa ktorého si
záložný veriteľ týmito zmluvami zabezpečuje uspokojenie časti svojej pohľadávky zo zmlúv o úvere vo
výške 19.800 eur spolu s príslušenstvom, čo predstavuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Z textu
vyplýva, že v danom prípade bola v súlade so zákonnou požiadavkou stanovená najvyššia hodnota

istiny zabezpečovanej pohľadávky vo výške 19.800 eur, pričom popri nej bol dostatočným spôsobom
určený aj zmluvný vzťah, z ktorého táto pohľadávka vzniká, a to zmluvy o úvere č. 33138006/7930
a č. 33138030/7930, a taktiež bolo vymedzené aj to, čo sa nad výšku presne vyčíslenej istiny považuje
za príslušenstvo pohľadávky, ktoré nie je možné dopredu vyčísliť, keďže vznik jednotlivých nárokov
titulom príslušenstva pohľadávky, ako aj ich výška sú závislé práve od správania žalobcov ako dlžníkov

počas trvania zmlúv. Súd dospel k záveru, že predmetné záložné zmluvy sú dostatočne určité na
účely ust. § 151b ods. 2 a 3 OZ, a teda nie je možné ich považovať z dôvodu námietok žalobcov za
neplatné. Nakoľko výkon záložného práva bol začatý na uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy
č. 33138030/7930 a pri druhej pohľadávke z úverového vzťahu č. 33138006/7930 si žalovaný 1/ dňa
30.12.2019 uplatnil prihláškou uspokojenie prednostného záložného práva (V 536/17) zabezpečujúceho

uvedenú druhú pohľadávku, objektívne z týchto skutočností vyplýva, že listina – oznámenie o začatí
výkonuzáložnéhoprávamohlabyťzáložnýmveriteľomvyhotovenáanáslednedoručovanáoprávneným
subjektom len v prípade záložného práva zabezpečujúceho pohľadávku zo zmluvy o úvere na bývanie č.
33138030/7930 zo dňa 24.01.2017, pričom námietky žalobcov, že im také oznámenie nebolo doručené
aj v prípade druhej úverovej pohľadávky, preto považoval súd za irelevantné a bezpredmetné. V čase

uzavretia záložných zmlúv bola vlastníkom nehnuteľnosti spoločnosť CSV-Sys, s. r. o., pričom záložné
právo vzniklo jeho zápisom v KN podľa § 151e ods. 2 OZ. Po tomto podľa § 151h ods. 1 a 2 platilo, že pri
prevode alebo prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu, ak zmluva o zriadení
záložného práva neurčuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženie záložným
právom, alebo ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. O tom spôsobe zabezpečenia

návratnosti úveru mali žalobcovia vedomosť aj priamo z úverovej zmluvy (čl. VI.). Podľa uvedeného
teda záložné právo ako vecné právo k cudzej veci zapísané v KN pôsobí naďalej voči žalobcom ako
nadobúdateľom predmetných nehnuteľností bez nutnosti uzavretia akéhokoľvek dodatku k pôvodným
záložným zmluvám alebo uzavretia nových záložných zmlúv so žalobcami. Ostatné návrhy strán sporu
na doplnenie dokazovania súd nepripustil, pretože ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie

rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by spôsobili
predlžovanie konania a oddialenie meritórneho rozhodnutia. Pokiaľ išlo o konkrétne návrhy žalobcov
ohľadom pripojenia dražobného spisu, z ktorého chceli žalobcovia zistiť pravosť a výšku pohľadávok
a doplniť výzvu, ktorá mala predchádzať oznámeniu o predčasnom zosplatnení úveru, súd nepovažoval
vykonanie tohto dôkazu za potrebné, pretože v spore neexistovali dôvodné pochybnosti o výške, v akej

sa pohľadávky vymáhajú výkonom záložného práva, pričom žalobcovia bližšie neuviedli, ako inak by
chceli pravosť pohľadávok v uvedenej výške zisťovať z obsahu dražobného spisu, keď žalovaný 1/ ako
navrhovateľ všetky (z procesu dražby) dostupné informácie k tomu uviedol aj v predmetnom konaní.
Taktiež súd považoval za nadbytočné preverovať v dražobnom spise výzvy, ktoré mali predchádzať
oznámeniu o predčasnom zosplatnení úveru, keďže tieto výzvy žalobcovia majú k dispozícii, pričom

samotný dražobný spis predmetné výzvy ani nemusí obsahovať. O nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že
žalovaní majú právo na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100%, keďže žalovaní boli v tejto
sporovej veci úspešní na 100% a neúspešní na 0%, t. j. čistý úspech žalovaných predstavuje 100%. O
výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods.

2 CSP (výrok II. rozsudku). Súd zároveň v zmysle § 335 ods. 1 CSP zrušil vydané neodkladné opatrenie
vzhľadom na výsledok sporu (výrok III. rozsudku).3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý
rozsudok zmeniť a ich žalobe vyhovieť, a priznať im náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie

odôvodnili tým, že postupom súdu im bolo porušené právo konať pred súdom vo svojom jazyku v
zmysle § 155 CSP. Vo veci bolo vytýčené jedno pojednávanie na deň 04.06.2021 a vzhľadom na
to, že do dňa vytýčeného pojednávania súd nerozhodol uznesením o pribratí tlmočníka do konania,
žalobcovia mali za to, že súd tlmočníka do konania nepribral, preto boli toho názoru, že bez tlmočníka
je ich účasť na vytýčenom pojednávaní neefektívna a nehospodárna z pohľadu vynaloženia finančných

prostriedkov na cestovné. Na pojednávanie sa však dostavila tlmočníčka, ktorej účasť bola súdom
zabezpečená na žiadosť žalobcov, avšak z dôvodu, že ani jeden zo žalobcov sa nedostavil, tlmočníčka
bola súdom poučená o tom, že môže z pojednávania odísť. Po ospravedlnení zástupcom neúčasti
žalobcov na pojednávaní, ktorí sa zdržiavali v zahraničí a nevedeli o tom, či bude na pojednávanie
zabezpečený tlmočník, sudca poučil zástupcu žalobcov, že nie je povinnosťou súdu dopredu oznamovať
stranám sporu zabezpečenie tlmočníka. Taktiež sudca uviedol, že tlmočenie v konaniach predmetného

charakteru môže zabezpečiť aj priamo sudca v zmysle § 51 Spracovacieho poriadku. S poučením
sudcu sa nestotožnili, keď v danom prípade o pridelenie tlmočníka žiadali súd priamo žalobcovia
a právom očakávali, že súd o pridelení tlmočníka rozhodne riadnym uznesením tak, ako sa to bežne
v civilnoprávnych veciach. Poukázali tiež na to, že zo strany žalobcov bol daný návrh na dokazovanie
pripojením dražobného spisu, ktorý návrh súd zamietol. Odvolatelia odkázali na uznesenie Krajského

súdu v Trnave zo dňa 07.12.2020, č.k. 9Co/84/2020-433, v ktorom odvolací súd konal o návrhu žalobcov
na nariadenie neodkladného opatrenia, konkrétne bod 3. odôvodnenia uznesenia. K zosplatneniu zo
zmluvy č. 33138030/7930 v sume 19.794,13 eur malo dôjsť v dôsledku omeškania so sumou 95,88 eur,
resp. 586,25 eur, pričom žalobcovia dobrovoľnou dražbou prišli o nehnuteľnosť v minimálnej hodnote
47.217,23 eur. Obvyklá cena obdobných nehnuteľností v danej oblasti sa pohybuje v sumách od

55.000 do 66.000 eur. V dôsledku týchto skutočností potom súd prvej inštancie v neodkladnom opatrení
konštatoval opodstatnenosť požiadavky žalobcov, že dobrovoľná dražba sa javí byť v rozpore s dobrými
mravmi. Výkon záložného práva predajom nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe bol realizovaný výlučne
zo zmluvy č. 33138030/7930, t. j. na uspokojenie pohľadávky vo výške 19.794,13 eur, čo mal súd
prvej inštancie preukázané už pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení. Výkon záložného práva

na uspokojenie zabezpečovacej pohľadávky zo zmluvy č. 33138006 realizovaný nebol, pričom tu
dokonca nedošlo ani k zaslaniu oznámenia o začatí výkonu záložného práva na adresu žalobcov.
To, či bola alebo nebola dobrovoľná dražba uskutočnená v súlade so zákonom č. 527/2002 Z.z.,
je nevyhnutné riadnym dokazovaním, a to najmä prieskumom celého dražobného spisu tak, ako je
to obvyklé v obdobných súdnych sporoch. Len prieskumom dražobného spisu možno uzavrieť, či

bola alebo nebola dobrovoľná dražba uskutočnená v súlade so zákonom. Poukázali tiež na to, že
súd prvej inštancie opomenul, že spotrebiteľské zmluvy o úveroch na bývanie (ako sú aj predmetné
sporné úverové zmluvy) sa riadia najmä ustanoveniami zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie
účinného od 21.03.2016, a predmetné úverové zmluvy vôbec nepodrobil súdnemu prieskumu podľa
citovaného zákona. Zotrvali na tom, že predmetné zmluvy sú neurčité a nezrozumiteľné, keďže príslušné

ustanovenia o určení výšky mesačných splátok v jednotlivých fázach splácania úverov a zvlášť pri
medziúvere a pri spotrebnom úvere obsahujú rozdielne sumy, čo robí z týchto ustanovení neprehľadnú
časť zmluvy. Zákon o dobrovoľných dražbách neobsahuje ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že
žalobca v priebehu konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby nemôže rozšíriť svoje skutkové tvrdenia
o ďalšie dôvody neplatnosti dražby. V spotrebiteľských zmluvách je súd ex offo vždy povinný preskúmať

platnosť a nekalosť zmluvnej podmienky, v danom prípade zmluvné pokuty, úroky vo výške 25% ročne
z omeškaných splátok a poplatky za upomienky, a to bez toho, aby spotrebiteľ bližšie špecifikoval
dôvody,prektorébymalsúdpríslušnézmluvnédojednaniaposúdiťakoneplatné.Zmluvnépokuty,úroky,
poplatky za upomienky, poplatky za poskytnutie úveru, poplatky za vedenie účtu a pod. boli určené ako
neprijateľné/neplatné zmluvné podmienky, ktoré veritelia nemôžu v zmysle ust. § 53a ods. 1 OZ používať

so všetkými spotrebiteľmi. V tomto smere poukázali na rozhodnutia krajských súdov. Nesúhlasili s tým,
že poplatky neboli uplatňované, keď z výpisov je zrejmé, že žalovaný 1/ od počiatku účtoval poplatky
v neprimeranej výške, ktoré sa napokon pretavili pri predčasnom zosplatnení úverov, a to napr. poplatky
za vedenie účtov, poplatky za poskytnutie úverov, poplatky za uzavretie zmlúv, poplatky za upomienky
19 eur takmer každý mesiac a pod. Vo vzťahu k sporným/neplatným záložným zmluvám sa s názorom

prvoinštančného súdu nestotožnili a opätovne odkázali na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave z 23.02.2016, sp. zn. 10Co/99/2015, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 19.04.2012,
č.k. 6C/106/2011-103 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/147/2016 zo dňa 28.06.2017.
Predmetné záložné zmluvy neurčujú najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, čospôsobuje ich absolútnu neplatnosť, a to v celom rozsahu. Dražobník nie je orgánom verejnej moci, ale
obyčajnou súkromnou osobou, ktorá nedisponuje žiadnym verejno-mocenským oprávnením a právne
vzťahy vznikajúce pri dobrovoľných dražbách sú tak vzťahmi súkromnoprávnymi, nie verejnoprávnymi.

Model správania spočívajúci v preferencii dobrovoľnej dražby, medzičasom hromadne uplatňovaný
účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy
ochrany práv a prispieva k realizácii práva tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní
pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“
predať majetok dlžníkov (záložcov). Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej

právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je nežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním
a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia. Namietli tiež, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, pričom ak súd nedokáže svoje rozhodnutie
odôvodniť, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné, teda neobhájiteľné, prijaté bez opory v práve. V tejto
súvislosti poukázali na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť. Námietku žalobcov o porušení ich práva konať vo svojom jazyku podľa
jeho názoru nemožno akceptovať, nakoľko žalobcovia boli počas celého konania riadne zastúpení,
samotná žaloba bola žalobcami podaná v slovenskom jazyku a prípadné oboznamovanie sporových
strán s obsahom úkonov v rámci konania bolo tak predmetom konkrétneho zmluvného vzťahu medzi

splnomocniteľom a splnomocnencom, a nešlo o povinnosť súdu. Námietka, že žalobcom tak nebol
zrejmý účel a výsledok konania, je zjavne účelová a zavádzajúca. Navyše na pojednávaní sa osobne
zúčastnil ich splnomocnený zástupca, prítomnosť žalobcov tak nebola potrebná. Súd žiadosti žalobcov
na pribratie tlmočníka vyhovel a osobnú účasť tlmočníka na pojednávaní riadne zabezpečil, pričom
absencia uznesenia o pribratí tlmočníka do konania je irelevantná, nakoľko ide len o rozhodnutie

procesného charakteru, ktorým sa upravuje vedenie konania v zmysle § 235 CSP. Súd toto uznesenie
nie je povinný doručovať stranám konania. Skutočnosť, že sa žalobcovia na pojednávanie nedostavili
z vlastnej vôle, je na ich ťarchu. K námietke nevykonania dôkazu pripojením dražobného spisu uviedol,
že súd nevykonanie tohto dôkazu riadne odôvodnil, pričom žalovaný 1/ sa v plnom rozsahu stotožnil
s právnym záverom súdu. Pripojenie dražobného spisu nebolo vzhľadom na predložené dôkazné

prostriedky potrebné. Všetky námietky žalobcov ohľadne neurčitosti a nezrozumiteľnosti úverových
a záložných zmlúv považoval za účelové a zavádzajúce, pričom s týmto názorom sa stotožnil aj súd
prvej inštancie, ktorý sa s namietanými skutočnosťami náležite vysporiadal v odôvodnení rozsudku.
Zabezpečená pohľadávka žalovaného 1/ vyplývajúca zo zmluvy o úvere na bývanie č. 33138006/7930
v čase začatia výkonu záložného práva, t. j. dňa 27.09.2019, predstavovala sumu vo výške 20.005,26

eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 19.181,65 eur a príslušenstva vo výške 823,61 eur. Zabezpečená
pohľadávka žalovaného 1/ vyplývajúca zo zmluvy o úvere na bývanie č. 33138030/7930 v čase začatia
výkonu záložného práva predstavovala sumu vo výške 20.436,94 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške
19.797,39 eur a príslušenstva vo výške 639,55 eur. Z uvedeného je zrejmé, že k porušeniu princípu
primeranosti nedošlo, keďže ku dňu začatia výkonu záložného práva hodnota oboch zabezpečených

pohľadávok bez ich príslušenstva výrazne prevyšovala sumu 2.000 eur a nedošlo ani k porušeniu
§ 3 ods. 6 zákona o dražbách. Hodnota predmetu dražby bola znaleckým posudkom č. 194/2019
zo dňa 02.12.2019 stanovená na celkovú sumu vo výške 47.217,27 eur, pričom predmet dražby bol
vydražený za najvyššie podanie vo výške 40.400 eur. Náklady, ktoré vznikli v súvislosti s výkonom
záložného práva, tvorili spolu peňažnú sumu 3.834,01 eur. Výťažok z predaja zálohu, po odpočítaní

nákladov dobrovoľnej dražby, tak predstavoval sumu vo výške 36.565,99 eur. Výťažok bol použitý
na úplné uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 1 (v rozsahu 20.604,50 eur) a na čiastočné
uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy č. 2 (v rozsahu 15.961,49 eur). Žalovaný 1/ pristúpil
k výkonu záložného práva zabezpečujúceho pohľadávku z úverovej zmluvy č. 2. Vykonávané záložné
právo bolo v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované až po záložnom práve

zabezpečujúcom pohľadávku z úverovej zmluvy č. 1. Vzhľadom na uvedené si žalovaný 1/ v súlade
s § 151ma ods. 8 Občianskeho zákonníka uplatnil uspokojenie svojej splatnej pohľadávky z úverovej
zmluvy č. 1 zabezpečenej záložným právom evidovaným pod V 536/17 (záložným právom v poradí
rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným právom vykonávaným formou dobrovoľnej
dražby) z výťažku dražby. Pohľadávka z úverovej zmluvy č. 1 bola z tohto dôvodu uspokojovaná

prednostne v rámci výkonu záložného práva zabezpečujúceho pohľadávku z úverovej zmluvy č. 2.
Poukázal na to, že proces dobrovoľnej dražby je núteným, avšak zákonným a regulovaným spôsobom
dosiahnutia uspokojenia veriteľa. Napádané záložné zmluvy obsahujú presnú a jasnú špecifikáciu
a hodnotu zabezpečovaných pohľadávok. Zo záložných zmlúv je zrejmé, že záložné práva zabezpečujúpohľadávky v celom rozsahu, nie len v určitej časti istiny. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax
NajvyššiehosúduSR(uznesenieNSSRzodňa28.08.2020,sp.zn.6Cdo/66/2019publikovanévZbierke
stanovísk a rozhodnutí NS SR – R 8/2021), v zmysle ktorého predpokladom úspešnosti žaloby o určenie

neplatnosti dražby nie je len to, že boli porušené ustanovenia zákona, ale aj to, že žalobca bol práve
porušením týchto ustanovení fakticky dotknutý na svojich právach, pričom obidva uvedené predpoklady
musia byť splnené súčasne a povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno na ich preukázanie v tomto prípade
zaťažuje žalobcu. Nesúhlasil ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď
z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré

sú pre rozhodnutie vo veci významné.

5. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný 2/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť. Podľa jeho názoru nedošlo v konaní k nijakému porušeniu práva
žalobcov na konanie vo svojom jazyku, nakoľko zo strany súdu bol riadne zabezpečený tlmočník.
Žalobcovia zneužívajú fakt, že sú maďarskej národnosti, no zrejmé, že im musí byť zrejmý účel, ale

aj výsledok konania. K zamietnutiu návrhu na vykonanie dôkazu – predloženie dražobného spisu
uviedol, že súd nie je povinný vykonať každý navrhovaný dôkaz. Bol toho názoru, že prvoinštančný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a riadne vysvetlil, prečo nepristúpil k vykonaniu tohto
dôkazného prostriedku. Uviedol, že pre úspešnosť žaloby musí žalobca dokázať, že porušením
niektoréhozustanovenízákonaodobrovoľnýchdražbáchbolreálnedotknutýnasvojichprávach,pričom

súčasne musí existovať a byť preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením konkrétneho ustanovenia
(ustanovení) zákona o dobrovoľných dražbách a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby. Podľa
jeho názoru nedošlo k nijakému porušeniu zákona, ktorý by mal mať za následok vyhlásiť dražbu za
neplatnú. Proces dobrovoľnej dražby je núteným, no zákonným spôsobom, ktorý je navyše regulovaný
zákonom a slúži na uspokojenie pohľadávok veriteľa. Dlžník teda nemôže namietať neprimeranosť

výkonu záložného práva, pretože sám si bol vedomý na základe záložnej zmluvy, aké následky sa
spájajú s porušením povinnosti plniť riadne a včas. Dobrovoľnú dražbu nemožno teda považovať za
spoločensky nebezpečný jav, nakoľko je riadne právne regulovaná a samotný zákon ju predpokladá. Čo
sa týka samotnej platnosti záložnej zmluvy, plne sa stotožnil s vyjadrením žalovaného 1/ k žalobe, kde
boli podľa jeho názoru jasne vyvrátené domnienky žalobcov ohľadne platnosti záložnej zmluvy. Podľa

jeho názoru sa súd riadne vyporiadal s argumentáciou žalobcov a vyvodil správne a logické závery.

6. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný 3/, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
vecnej správnosti potvrdiť. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, obsahujúci presvedčivé
argumenty vo vzťahu k meritu veci. Žalobcami označené odvolacie dôvody o nemožnosti konať pred

súdom vo svojom jazyku, o nevykonaní navrhnutých dôkazov, o nesprávnom právnom posúdení
a o nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutia, považoval za účelové, nemajúce procesné, skutkové
a právne opodstatnenie. Odvolacia argumentácia žalobcov je vo vzťahu k prejednávanému prípadu
rovnako irelevantná ako samotná žaloba, v ktorej taktiež absentovali právne relevantné dôvody
porušenia zákona o dobrovoľných dražbách.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenými osobami - stranami sporu, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),

a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17C/11/2020 je určenie
neplatnosti dražby. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancia žalobu zamietol, žalovaným
1/, 2/, a 3/ priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a súčasne zrušil
neodkladné opatrenie nariadené vo výrokoch I. a II. uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
17C/11/2020-180 zo dňa 16.4.2020.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v celom rozsahu.10. Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 psím. f/ CSP) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

11. Postup súdu, ktorým sa znemožní strane sporu realizácia procesných práv, ktoré jej Civilný

sporový poriadok priznáva, je relevantný vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska
zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi),
a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci.Procesnoprávnyrámecpredstavujúpredovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesuako
vyplývajú z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. O naplnenie

uvedeného odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
javí ako nespravodlivé. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach pod vplyvom
judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,

sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

12. Odvolatelia videli porušenia práva na spravodlivý proces v tom, že bolo porušené ich právo konať

vo svojom jazyku.

13. Podľa § 155 ods. 1 CSP, každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v
jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S
prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie nepochybil, keď vo veci vytýčil pojednávanie,
na ktoré predvolal i žalobcov a súčasne zabezpečil na uvedené pojednávanie účasť tlmočníka, pričom
žalobcom, resp. ich splnomocnenému zástupcovi nedoručil uznesenie o pribratí tlmočníka, a ani im
vopred neoznámil, že na pojednávanie zabezpečil účasť tlmočníka.

15. V zmysle ustanovenia § 235 ods. 2 CSP uznesenie o pribratí tlmočníka nie je potrebné vyhotovovať,
pretože sa týka len vedenie konania a nie je proti nemu prípustné odvolanie, preto postačuje, keď
sa vyhlási verejne, ak bolo vydané na pojednávaní (§ 235 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie na
pojednávanie dňa 4.6.2021 zabezpečil na žiadosť žalobcov účasť tlmočníčky. Vzhľadom na to, že sa

žalobcovia pojednávania nezúčastnili, súd na pojednávaní nevyhlásil uznesenie o jej pribratí a poučil
ju, že môže odísť. Pokiaľ by boli žalobcovia prítomní, súd by na pojednávaní vyhlásil uznesenie
o pribratí tlmočníčky, a táto by žalobcom tlmočila priebeh pojednávania. Zo žiadneho ustanovenia
Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť súdu vopred informovať strany o zabezpečení účasti
tlmočníka, o zabezpečenie účasti ktorého žiadali.

16. Odvolatelia tiež namietali, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

17. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, súd sa zaoberal všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj

špecifickými námietkami strán sporu. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazya ako vec právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je teda v súlade s ustanovením § 220
ods. 2 CSP.

18. Odvolatelia ďalej namietali, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnutý dôkaz – zabezpečenie
a oboznámenie dražobného spisu.

19. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je
úlohou a doménou súdu (§ 185 ods. 1 CSP). Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie

dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné,
pretože takýmto spôsobom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať
v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia
skutkového stavu.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo nepovažoval za potrebné

vykonať žalobcami navrhnutý dôkaz, pričom odvolací súd sa s takýmto postupom a jeho odôvodnením
stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 19. odôvodnenia).

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až 210 CSP.

22. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

23. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

24. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

26. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany

sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

27. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(I.ÚS 50/2004).

28. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovaťk spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

29. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

30. Odvolací súd súhlasí s odvolateľmi, že lehota ustanovená v § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o

dobrovoľných dražbách slúži k uplatneniu práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Pokiaľ to nie
je v rozpore s koncentráciou konania, môže žalujúca strana po včas podanej žalobe nielen rozširovať
okruh žalovaných, ale tiež uvádzať ďalšie skutkové okolnosti spôsobilé založiť aj iný, ako v žalobe
uplatnený dôvod neplatnosti dražby (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.mája 2021,
sp. zn. 5Cdo/220/2018, publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí NS SR pod č. 89/2021).

31.Anivtomtosmerevšaksúdprvejinštancienepochybil,keďsíceskonštatoval,žežalobcovianámietky
týkajúce sa predchádzajúcich výziev žalovaného 1/ uplatnili po 3 mesačnej lehote, ale napriek tomu ich
posúdil a zaujal k nim stanovisko.

32.Možnodaťzapravduodvolateľom,žestrataichobydliapredstavujeobrovskýzásahdoichpráv,ktorý
spôsobuje veľmi nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie nemožno chápať ako absolútne
nedotknuteľné. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť
vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa,
ktorá vyplýva z práva Európskej únie, no len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje

zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje. Vychádzajúc zo skutkových okolností nariadenie neodkladného opatrenia súdom prvej
inštancie uznesením zo dňa 16. apríla 2020, č.k. 17C/11/2020-180 možno považovať za primeraný
a účinný prostriedok na ochranu práv žalobcov ako spotrebiteľov. V podrobnostiach odvolací súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. januára 2019, sp. zn. 8Cdo/147/2017.

33. Osobitný typ žaloby, ktorou sa môže osoba dotknutá na svojich právach domáhať na súde určenia
neplatnosti dobrovoľnej dražby, upravuje § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. Ide o inštitút právnej
ochranyprotidobrovoľnejdražbe,ktorýmôžuuplatniťosobyňoudotknutéakojedinýprostriedoknápravy
a ochrany práva na zvrátenie výsledku dobrovoľnej dražby. Dražba je neplatná len za predpokladu,

že na základe podanej žaloby o tom rozhodol rozsudkom súd a určil dražbu za neplatnú. Jedným z
dôvodov, pre ktorý je možné uplatniť žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, je porušenie
ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Zákon výslovne neustanovuje, ktoré jeho ustanovenia
majú takú povahu, že ich porušenie má za následok neplatnosť dražby. Upravuje len prípady, v ktorých
nie je možné vysloviť neplatnosť dražby (§ 21 ods. 6 zákona č. 527/2022 Z.z.). Keďže ide o jediný

prostriedok procesnej ochrany dotknutej osoby a iné dôvody, ktoré by neumožňovali vysloviť neplatnosť
dražby titulom porušenia zákona alebo titulom iných skutočností, zákon neuvádza, treba v tomto smere
zvoliť skôr extenzívny výklad. K úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby ale nepostačuje len
zistenie, že došlo k porušeniu ustanovení zákona. Predpokladom úspechu takejto žaloby je, že musí
ísť o také jeho porušenie, ktorým je zároveň žalujúca strana aj reálne dotknutá na svojich právach.

Medzi porušením niektorého ustanovenia zákona a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby musí
existovať príčinná súvislosť. To znamená, že pre úspešnosť žaloby o určenie neplatnosti dražby v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia musia byť kumulatívne splnené dva predpoklady a to, že
boli porušené ustanovenia tohto zákona, a že žalujúca osoba bola práve porušením týchto ustanovení
fakticky dotknutá na svojich právach. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v spore o neplatnosť

dražby zaťažuje žalujúcu stranu (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. augusta 2020, sp. zn.
6Cdo/66/2019).34. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie posúdil vec v zmysle vyššie uvedeného, zaoberal
sa všetkými námietkami žalobcov, z ktorých títo vyvodzovali neplatnosť dražby a dospel k správnemu
záveru, že neboli zistené žiadne vytýkané porušenia zákona o dobrovoľných dražbách, ktorými by

boli žalobcovia reálne dotknutí na svojich právach, teda v tomto smere žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno. Rovnako neboli preukázané tvrdenia žalobcov ohľadne neplatnosti záložných zmlúv, prípadne
čiastočnej neplatnosti uzatvorených hlavných zmlúv, pričom odvolací súd v podrobnostiach poukazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa súd zaoberal všetkými
podstatnými skutkovými a právnymi argumentami strán.

35. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v
odôvodnenísvojhorozhodnutiaprvoinštančnýsúd,tedaodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovať

špecifickou odpoveďou.

36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,
ako i v časti nároku na náhradu trov konania, keď súd správne o tomto nároku rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP a v spore úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči

v spore neúspešným žalobcom, podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v celom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

38. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).