Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120234129
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6120234129.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Advokátska kancelária Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpený JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., so
sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava, IČO: 50 990 365, o zaplatenie 4.875,97 eur s prísl, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 16Csp/204/2020-190 zo dňa 13 . septembra 2022,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 39, § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, ods.

5, ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky (ďalej len „zákon
o bankách“), § 17 ods. 1, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1zákona č. 129/2010 Z.z. zákona o spotrebiteľských
úveroch.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca ako právny nástupca Slovenskej sporiteľne,

a.s. žalobou podanou pôvodne na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 7.2.2020 uplatnil proti
žalovanému nárok na zaplatenie sumy 4.875,97 eura s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnil tým,
že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili spolu dňa 24.8.2016 zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX,nazákladektorejposkytolprávnypredchodcapôvodnéhožalobcužalovanémupeňažné
prostriedky.Žalovanýneplnilvstanovenýchtermínochsplátky,čímporušilsvojupovinnosťpodľazmluvy,
preto dňa 23.11.2017 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 22.11.2017.
Celkový dlh žalovaného ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavuje sumu 4.875,97 eura

(istina 3.000 eur, riadny úrok 1.567,21 eur, úrok z omeškania 240,80 a poplatkov 67,96 eur ) s prísl..Vo veci bol Okresným súdom Banská Bystrica dňa 28.2.2020 vydaný platobný rozkaz sp. zn. 21 Up
269/2020, ktorým bolo žalobe vyhovené.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 12.8.2021 prostredníctvom právneho zástupcu
žalovaného, ktorý uviedol, že nárok je premlčaný, pretože premlčacia doba začala plynúť už odo dňa
nasledujúceho po zročnosti splátky, s ktorou bol žalovaný v omeškaní ako prvou. Zároveň namietol
aktívnu legitimáciu žalobcu pre porušenie postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,

t. j. nedoručenie výzvy žalovanému.

Písomným podaním z 13.9.2021 sa k vyjadreniu žalovaného ešte vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že
každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia
doba samostatne. Konštatoval, že § 565 OZ umožňuje, aby sa dlžník s veriteľom dohodli, že ak sa

nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak toto právo veriteľ
uplatní, trojročná doba začína plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu
splatnosti celého dlhu. Dôvodil, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pre nesplnenie splátky splatnej
20.11.2017,tedapremlčaciadobabyuplynulanajskôr20.11.2020ažalobabolapodanánasúd7.2.2020.
Ďalej žalobca konštatoval, že dodržal všetky podmienky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách a rovnako

tak oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky.

Dňa 16.9.2021 tunajší súd vyhlásil rozsudok č. k. 16Csp 204/2020-120, ktorým rozhodol tak, že: „I.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.992,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z

tejto sumy od 18.12.2018 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Proti rozsudku v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a s tým súvisiaceho výroku o trovách konania
podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas. Odvolanie odôvodnil tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil, nakoľko dojednaná ročná úroková sadzba 20,90 % ročne nemôže byť
v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že viac ako dvojnásobne prevyšuje mieru úrokov pri obdobnom
spotrebiteľskom produkte. Úroková miera v bankách pri podobných úveroch bola v roku 08/2016 podľa
štatistík NBS vo výške 11,46 % p. a..

Proti výroku rozsudku o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi sumu 2992,44 eur s príslušenstvom a
výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu včas. Namietal
záver súdu, keďže žalovaný celkovo na úver uhradil iba sumu 7,56 eur, úver bol zosplatnený pre
omeškanie s úhradou splátky splatnou dňa 20.11.2017, a teda od tohto okamihu mala začať plynúť

premlčacia doba. Žalovaný je toho názoru, že súd nesprávne právne aplikoval ust. § 103 Občianskeho
zákonníka (resp. opomenul dikciu druhej vety cit. ust). Ak žalovaný neuhradil ani prvú splátku úveru v
celosti (Zmluva bola uzavretá 24.08.2016), nemohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že omeškanie
nastalo až po zosplatnení (23.11.2017). Uvedený výklad súdu je tak v priamom rozpore s ust. § 103
Občianskeho zákonníka ako aj judikatúrou krajských súdov. Odhliadnuc od uvedeného sa súd prvej

inštancie nijako nevysporiadal s námietkou žalovaného, týkajúcou sa aktívnej legitimácie žalobcu.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením zo dňa 25.4.2022 č. k. 8CoCsp 52/2021-176 zrušil
rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil najmä tým, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné zaoberať sa
otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Odvolací súd predložené podacie hárky (č.l.
108, 109, 110 spisu) bez ďalšieho za takýto relevantný dôkaz preukazujúci odoslanie a doručenie
do dispozičnej sféry žalovaného nepovažuje. Súd nedostatočne posúdil predložené dôkazy a preto jepotrebné prisvedčiť žalovanému, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní je sporná. Ak
žalobca v konaní preukáže platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a súd
prvej inštancie dospeje na základe vykonaných dôkazov k záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu

je daná, následne sa bude zaoberať odvolacou námietkou žalovaného o začatí plynutia premlčacej doby
pri zosplatnení úveru podľa § 103 Občianskeho zákonníka.

Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého právny predchodca

žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.), a žalovaný uzatvorili dňa 24.8.2016 zmluvu o splátkovom úvere
(ďalej len ako „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.000 eur, ktorý
sa žalovaný zaviazal splácať v 48 pravidelných mesačných splátkach vo výške 98,05 eura, pri RPMN
25,78 %, ročnej úrokovej sadzbe 20,90 % a priemernej hodnote RPMN 16,57 %. Najvyššie prípustná
miera odplaty je uvedená vo výške 23,73 %. Konečná splatnosť bola uvedená do 20.9.2020.

Výzvou zo dňa 5.10.2017 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo
výške 1.218,56 eur.

Výzvou zo dňa 12.9.2018 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo
výške 4.597,74 eur.

Listom zo dňa 23.11.2017 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval

žalovaného k okamžitej úhrade celkovej dlžnej čiastky vo výške 3.936,32 eur.

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 17.12.2018 postúpila spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s.
pohľadávku voči žalovanému na aktuálneho žalobcu.

Písomným podaním z 3.1.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie
pohľadávky na aktuálneho žalobcu.

Z vyjadrenia žalobcu z 21.7.2021 vyplýva, že žalovaný z poskytnutého úveru uhradil celkovo 7,56 eur,
čo žalovaným ani nebolo rozporované.

Na pojednávaní konanom 16.9.2021 právny zástupca žalobcu uviedol, že právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému sumu 3.000 eur z čoho žalovaný zaplatil iba sumu 7,56 eur. K aktívnej vecnej
legitimácii uviedol, že táto je daná a postúpenie pohľadávky bolo v súlade s § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Poukázal na to, že boli zo strany žalujúcej predložené výzvy spolu s doručenkami, konkrétne
zo dňa 5.10.2017, 23.11.2017 ako aj 12.9.2018, rovnako tak oznámenie o postúpení pohľadávky z

3.1.2019. Vo vzťahu k premlčaniu uviedol, že podľa právneho názoru pohľadávka premlčaná nie je,
nakoľko pohľadávka bola zosplatnená v zmysle § 569 Občianskeho zákonníka, čiže právo zosplatniť
celý dlh je možné len do splatnosti najbližšej splatnej splátky a rovnako tak poukázal na § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, teda, že veriteľ môže zosplatniť dlh až po troch mesiacoch. Konštatoval, že
premlčaciu dobu je potrebné počítať od 21.11.2017, pričom žaloba bola podaná 7.2.2020, teda žaloba,

resp. nárok z tejto žaloby premlčaný nie je. Navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť, v prípade úspechu
si uplatnil náhradu trov konania. Nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že nárok považuje v celom rozsahu za

premlčaný a konštatoval, že nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Navrhol žalobu
v celom rozsahu zamietnuť, v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania, nemal návrhy na
doplnenie dokazovania.Na pojednávaní konanom 13.9.2022 právny zástupca žalovaného uviedol, že nárok žalobcu považuje
vzhľadom na argumenty uvedené v týchto vyjadreniach za premlčaný a rovnako tak konštatoval,

že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia a tým pádom nemohlo dôjsť ani k platnému
postúpeniu pohľadávky. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania, nemal návrhy na doplnenie
dokazovania.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Súd sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Posudzovaný právny vzťah
strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keďže Slovenská sporiteľňa, a.s. bola

od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou bola dňa 24.8.2016
uzatvorená zmluva o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver) č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol
žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.000,- eur. Konečná splatnosť bola 20.9.2020. Na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na

žalobcu.

V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou
procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce

pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán a
každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten
skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie
na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za
základ pre svoje rozhodovanie. Stranám teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení

dôkazného bremena, nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Dôkazné bremeno je teda inštitútom
procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je aby určitá skutočnosť rozhodná podľa
hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná. Pravým zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná
dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je

pravdivá.

V zmysle citovaného ustanovenia 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. pre postúpenie pohľadávky musia
byť splnené 2 podmienky a to postúpenie pohľadávky na oprávnenú osobu a ukončenie úverového

vzťahu.

Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7 Cdo/26/2017 uviedol: „Podmienky podľa § 92
ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému

subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“

Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky.

Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len
peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sapredmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola
splatná. Z uvedeného teda vyplýva, že pôvodný žalobca nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“.

Ako vo svojom rozhodnutí konštatoval aj odvolací súd, žalobca v konaní relevantne preukázal doručenie
žalovanému podanie označené ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 23.11.2017
(č.l.27,107spisu).Podľa§53ods.9Občianskehozákonníka,akideoplneniezospotrebiteľskejzmluvy,

ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby žalobca bol upozornil žalovaného
tak ako to vyžaduje ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Bez preukázania výzvy žalovanému na
zaplatenie dlhu nemôže byť zosplatnenie platné v súlade s § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

Žalobca nepreukázal doručenie takejto výzvy žalovanému, čo indikuje neplatné zosplatnenie
predmetného úveru.

Súd má teda za to, že neboli v konaní vzhľadom na neplatné zosplatnenie splnené zákonné predpoklady
pre platné postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa 20.9.2020. Ako už
je vyššie uvedené k vyhláseniu predčasnej splatnosti platne a preukázateľne nedošlo a teda Slovenská
sporiteľňa, a. s. nemohla postúpiť žalobcovi dňa 17.12.2018 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť
Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu konala v rozpore s ustanovením § 92

ods. 8 zákona o bankách, ale aj s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je zmluva o postúpení
pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor tohto právneho
úkonu so zákonom - ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.).
Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“),
podľa ktorého strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalobca nebol v konaní
úspešný, žalovaný mal úspech v celosti, preto žalovaný má oproti žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365

ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci,§365ods.1písm.f)CSP,súdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Žalobca sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom, v zmysle ktorého

nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, pretože právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka
bolo žalobcom uplatnené v rozpore s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že
podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal dôjdenie výzvy pred postúpením do dispozičnej sféry
žalovaného v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade súd prijal takýto záver
(ohľadom nesplnenia rovnakej podmienky, t.j. ohľadom preukázania doručenia do dispozičnej sféry

žalovaného v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) aj pri posudzovaní splnenia podmienok
pre postúpenie pohľadávky na žalobcu v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov,čomázanásledokneplatnosťpostúpeniapohľadávky.Občiansky
zákonník účinnosť prejavu vôle spája s okamihom jeho odovzdania alebo doručenia adresátovi, t. j.
v súdenom prípade žalovanému. Zákon však explicitne nevyžaduje, aby sa adresát aj s obsahom

právneho úkonu reálne oboznámil. Dôležité však je, aby adresát tohto právneho úkonu mal reálnu
možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle (tak ako v súdenom prípade s Výzvou zo dňa
05.10.2017). Nie je však podmienkou aby sa s obsahom prejavu vôle aj skutočne oboznámil. Súd prvej
inštancie tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vecnesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému podaciemu hárku, preukazujúcemu, že písomnosť
bola odoslaná a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaného uzavrel, že uvedené nebolo v konaní
preukázané. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že k Výzve zo dňa 05.10.2017 pripojil podací

hárok, ktorý preukazuje, že daná písomnosť bola odoslaná na poštovú prepravu na adresu žalovaného,
a to pod podacím číslom RE954875965SK. Z podacieho hárku je zrejmý aj dátum odoslania Výzvy –
11.10.2017 a teda nemožno mať pochýb, že právny predchodca žalobcu túto písomnosť preukázateľne
zaslal na adresu žalovaného, ktorý mal možnosť sa s obsahom tejto Výzvy oboznámiť. Na základe
uvedeného má žalobca za to, že v konaní jednoznačne preukázal, že zásielka bola doručovaná priamo

žalovanému a preto skutočnosť, že žalobca nedisponuje doručenkou nie je podľa názoru žalobcu
dostatočným preukázaním toho, že zásielka sa do dispozičnej sféry žalovaného nedostala, ako to
uviedol konajúci súd. Ak súd dospel k iným záverom, potom žalobca zastáva názor, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa preto nemôže stotožniť so záverom
súdu, v zmysle ktorého zosplatnenie úveru nebolo pre súdom tvrdené nepreukázanie doručenia Výzvy

žalovanému platné, nakoľko boli splnené obidve zákonné podmienky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a to aj s ohľadom na to, že v zmysle ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal žalovaný
objektívnu možnosť sa s Výzvou pred zosplatnením oboznámiť.

K splneniu podmienok pri postúpení pohľadávky na iný subjekt podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením
pohľadávky právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8
zákona o bankách ukladá a to, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že

žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa
05.10.2017, ktorou bol žalovaný okrem iného upozornený aj na možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti pohľadávky, a ku ktorej žalobca predložil podací hárok preukazujúci jej odoslanie žalovanému,
výzvou označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 23.11.2017, ku ktorej
žalobca predložil kópiu doručenky, ktorá preukazuje doručenie tejto výzvy žalovanému, výzvou zo dňa

12.09.2018, ktorou bol žalovaný osobitne upozornený na možnosť postúpenia pohľadávky tretej osobe,
a ku ktorej žalobca predložil podací hárok preukazujúci jej odoslanie žalovanému. Žalobca teda v konaní
tvrdil a predloženými listinnými dôkazmi bez pochýb preukázal, že žalovaný bol v čase postúpenia
pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Za kvalifikovanú výzvu právneho

predchodcu žalobcu pritom možno považovať nielen výzvu zo dňa 12.09.2018, ale aj oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2017, ku ktorému žalobca pripojil kópiu doručenky.
Žalobca preukazoval doručovanie výzvy zo dňa 12.09.2018 predložením podacieho hárku. Vo vzťahu k
samotnému podaciemu hárku možno analogicky poukázať na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa 06.07.2010, ktorého právna

veta znie „Je na účastníkovi konania, aby preukázal odoslanie podania súdu, či už podacím lístkom,
predložením druhopisu podania s potvrdením podateľne súdu o prevzatí zásielky doručenej osobne,
predložením výpisu z elektronickej pošty o odoslaní zásielky alebo predložením telefaxového potvrdenia
o bezchybnom odoslaní podania spolu s potvrdením, že podanie bolo odoslané príslušnému súdu
s výsledkom doručenia „OK".“S ohľadom na uvedené žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu súd

nepovažoval (okrem iného) ani predložený podací hárok za dostatočný dôkaz ohľadom skutočnosti, že
Výzva zo dňa 12.09.2018 sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného a má za to, že v tejto súvislosti
dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe vyššie
uvedených skutočností má žalobca za to, že v konaní preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a súd
vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, pokiaľ dospel k záveru o opaku a žalobu zamietol. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe
žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s., dňa 24.08.2016 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere

č. XXXXXXXXXX. Išlo o úver spotrebiteľský, ktorého úprava v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá
v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli bez akýchkoľvek
pochybnostíVšeobecnéobchodnépodmienky,ktoréžalovanýovplyvniťnemohol,nakoľkoboliužvopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa
ktorého účastník je subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania.

V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018 Slovenská sporiteľňa, a.s.,
postúpila na žalobcu pohľadávku vo výške 4875,97 eur (č.l. 21 spisu). Žalobca si v konaní uplatnil
pohľadávku vo výške 4875,97 eur s príslušenstvom. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje

Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. V prejednávanej veci postupcom bola banka, a preto
pri rozhodovaní sa musela zohľadniť i špeciálna úprava postúpenia pohľadávky obsiahnutá v zákone
č. 483/2001 Z.z. o bankách.

Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

V tomto ustanovení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval osobitný
postup pri postúpení pohľadávky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými podmienkamipre takéto postúpenie boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a dlžníkove
omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

Čo sa týka podmienky písomnej výzvy, pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby písomná výzva sa dostala
do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť
dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou zo dňa 5.10.2017 (č.l. 46 a č.l. 109 spisu) a výzvou zo dňa
12.09.2018 (č.l. 45, č.l. 110 spisu) je potrebné dodať, že vo vzťahu k týmto listinám nebolo preukázané

ich doručenie žalovanému zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s..

Žalobca v podanom odvolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa
06.07.2010,ktoréhoprávnavetaznie„Jenaúčastníkovikonania,abypreukázalodoslaniepodaniasúdu,
či už podacím lístkom, predložením druhopisu podania s potvrdením podateľne súdu o prevzatí zásielky

doručenej osobne, predložením výpisu z elektronickej pošty o odoslaní zásielky alebo predložením
telefaxového potvrdenia o bezchybnom odoslaní podania spolu s potvrdením, že podanie bolo odoslané
príslušnémusúdusvýsledkomdoručenia„OK".“StýmtoprávnymzáveromNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Avšak je nutné konštatovať, že v danej veci
žalobca nepostupoval v súlade s citovaným uznesením Najvyššieho súdu SR.

Čo sa týka podmienky písomnej výzvy, pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby písomná výzva sa dostala
do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť
dlžníkovi. V súvislosti s písomnými výzvami zo dňa 5.10.2017 (č.l. 46, č.l. 109 spisu), výzva zo dňa

12.9.2018 (č.l. 45, č.l. 110 spisu) je potrebné dodať, že vo vzťahu k týmto listinám nebolo preukázané
ich doručenie žalovanému zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s..

Žalobca v konaní predložil Podací hárok č. F. XXXXXXXXX, ktorým preukazuje odoslanie výzvy zo dňa

12.9.2018 (č.l. 110 spisu), rovnako tak Podací hárok č. F. (č.l. 109 spisu), ktorým preukazuje odoslanie
Výzvy zo dňa 5.10.2017 žalovanému. Predložené podacie hárky v jednom riadku obsahujú podacie
číslo zásielky, meno priezvisko žalovaného, dátum odoslania. Na relevantné preukázanie odoslania
písomnosti je však potrebné preukázať, že tento podací hárok bol podaný aj na poštovú prepravu.
Z rozhodovacej praxe súdu je známe, že žalobca predkladá takéto hárky, ktoré nie sú verifikované a nie

je možné z nich vyvodiť, že takéto podanie bolo aj podané na poštovú prepravu, absentuje pečiatka
pošty, resp. iné (elektronické) potvrdenie pošty o prijatí korešpondencie. Je pravdou, že ust. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka ani ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách explicitne nevyžaduje, aby sa dlžník
s výzvou aj oboznámil, ale je povinnosťou veriteľa relevantne preukázať, že predmetná výzva bola
žalovanému odoslaná do jeho dispozičnej sféry a teda, že žalovaný mal možnosť sa s písomnosťou

oboznámiť. Odvolací súd nespochybňuje, že jediným dôkazom na preukázanie odoslania nemusí byť
len doručenka o prevzatí písomnosti, na tento účel môže slúžiť aj podací hárok, z ktorého však musí byť
preukázateľné, že žalobca výzvu vyhotovil a odoslal. Podacie hárky č. F. XXXXXXXXX (č.l. 110 spisu )
a č. F. (č.l. 109 spisu) túto podmienku nespĺňajú.

Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva. Keďže neboli splnené podmienky pre platné zosplatnenie úveru, vychádzajúc

z uvedeného nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky banky podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku z 15. decembra 2020,

sp. zn. 5 Cdo 36/2020, zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2021 „Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je primárne
zásadná skutočnosť (ktorú nemožno opomínať), že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo
spotrebiteľskéhoúveru).Zároveňďalšímizozákonaobankáchvyplývajúcimiskutočnosťami(zákonnýmipodmienkami) platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na

tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §
92 ods. 8 tretia veta zák. č. 483/2001 Z. z.), aby nedošlo k jeho porušeniu.“

Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, išlo o neplatný právny úkon odporujúci
zákonu. Neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo
znamená, že právny úkon takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý, nemá za následok vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a

pôsobí od začiatku voči každému. Ak v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, sa
hovorí o omeškaní so splnením čo len časti peňažného záväzku dlžníka, za predpokladu nevyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru, týmto peňažným záväzkom môže byť iba dlh vzniknutý neuhradením už
splatných splátok, nakoľko s ďalšími splátkami splatnými v budúcnosti nemôže byť dlžník v omeškaní.
Pokiaľ v ďalšej časti tohto ustanovenia sa hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej tomuto peňažnému

záväzku, je zrejmé, že ide o peňažný záväzok vzniknutý z doposiaľ neuhradených splatných splátok.

Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto
doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa

nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy
o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť
tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom
sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči
tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v

právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu
a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu

upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné
podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách, mal zákonodarca úpravou obsiahnutou v ustanovení §

92 ods. 8 zákona o bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je
dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku
motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom
nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na
účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval.

Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo
zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou,
táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej
osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by
sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou,

osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Základným právnym problémom v danej veci je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Teda, či podmienky pre

postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách, musia byť splnené, aby došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo
v prípade ich nedodržania, prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonupostúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je to, že ide o spotrebiteľský spor
vyplývajúci z pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru. Ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi
skutočnosťami (podmienkami) sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)

a následné dlžníkove nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)
osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto
isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu.
Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

Podľa ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by
postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

Za predpokladu nesplnenia podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách, pri
postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, išlo by o postúpenie v rozpore so zákonom, a to
zákonom o bankách, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vylúčené. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku
ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Uvedený záver priamo vyplýva z

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.04.2018 vydaného vo veci 1Cdo 147/2017, ktorý
bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
rozhodnutie č. 60.

Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej inštancie
správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

Hodnotenie dôkazov upravuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 191. Podľa tohto ustanovenia

dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého
vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.

Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranuaj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

Strana sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, pretože len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za
základ svojho rozhodnutia. Ak teda žalobca v tomto prípade tvrdil, že došlo k platnému postúpeniu

pohľadávky a bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, bol povinný svoje tvrdenie preukázať.
Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné
skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť)
je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie je povinný po
významných skutočnostiach pátrať.

Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol právne
dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06).

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť,
že úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a žalobca vzhľadom
na neúspech v odvolacom konaní nemá nárok na ich náhradu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).