Rozsudok pre zmeškanie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 2C/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522200601
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Danka Majdáková
ECLI: ECLI:SK:OSSL:2022:8522200601.4

Rozsudok pre zmeškanie

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v súkromnoprávnom spore žalobcu:
Slovenská republika, v mene ktorej koná poverená osoba Slovenská konsolidačná, a.s. so sídlom
Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005 proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. XXXX/XX, XXX XX D. E., v konaní o zaplatenie 78 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 78 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od

19.06.2020 do zaplatenia do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výšku určí
súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 22.04.2022 žalobca žiadal zaviazať žalovanú zaplatiť mu sumu 78 eur

s 5 % úrokom z omeškania od 19.06.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola
dňa 19.05.2020 vystavená faktúra č. 7060120057 v sume 78 eur s dátumom splatnosti do 18.06.2020
za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel Marmont za
obdobie od 30.04.2020 do 06.05.2020. Uplatnený nárok žalobca odvodzoval z ustanovenia § 58 ods.
2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane
verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu

nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného
zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade
s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie
v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej
izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu
aj v prípade, ak by nebola umiestnený v karanténnom zariadení. Zdôraznil, že je povinný využívať

všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993Z. z. o správe
majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu. K žalobe žalobca pripojil faktúru, výzvy
a doručenky.

Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel platobným rozkazom č.k. 2C/8/2022-14 zo dňa 04.05.2022, voči

ktorému žalovaná v zákonom stanovenej lehote podala odpor.

Vodporeprotiplatobnémurozkazužalovanáuviedla,že nesúhlasísúhradoufaktúryvsume78eur.Bola
zdravá, bezpríznaková a proti jej vôli bola nútená zotrvať v spoločnom zariadení s ostatnými občanmi.
Jej pobyt v zariadení nebol dobrovoľný, musela ho strpieť. Ak pobyt musela nasilu strpieť, ten kto ju

tam nasilu zdržal je povinný znášať náklady s tým spojené. Aj keď musela karanténu znášať v záujmeverejného zdravia, nie je povinná znášať náklady s tým spojené. Postup Slovenskej republiky považuje
za výsostne diskriminačný.

Žalobca vo vyjadrení k odporu, ktoré bolo doručené súdu dňa 11.07.2022 v prvom rade navrhol
odpor žalovanej odmietnuť, pretože podľa neho neobsahuje vecné odôvodnenie. Ďalej z opatrnosti
uviedol, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej
ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu

situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho
sa korona vírusu na Slovensku, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 (ďalej
len „uznesenie č. 113“) písmeno A.6. uložila ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením
povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych
zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej
len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4

písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“)z dôvodu
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a
§ 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré
v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám,

ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí
zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa
rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na
dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho
výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Podľa § 4 ods. 1

písm.a)zákonač.179/2011Z.z.ohospodárskejmobilizáciiaozmeneadoplnenízákonač.387/2002Z.
z.oriadeníštátuvkrízovýchsituáciáchmimočasuvojnyavojnovéhostavuvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“) (právna úprava platná a účinná v čase od 01.07.2016 do 18.01.2021)
„subjektom hospodárskej mobilizácie je ústredný orgán určený vládou Slovenskej republiky“. Subjektu
hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej

mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb,
v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie
a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001

Z. z.“) ako štátna rozpočtová organizácia. Jeho kompetencie vymedzuje uvedený zákon. Ministerstvo
riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister (§ 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. ). Podľa § 11 písm. a)
zákona č. 575/2001 Z. z. cit.: „„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a
správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti

železničnej dopravy, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej
republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na
vedenie motorových vozidiel, otázky azylantov a odídencov, evidenciu obyvateľov, evidenciu cestných
motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu a ochranu pred
požiarmi.“ V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že z obsahu samotného

uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila
Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia so
zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do
karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Žalobca opätovne poukázal na ustanovenie
§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností

ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu
verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje
okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom
č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady
vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na

vyššie uvedené vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to,
čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaná sám. Na podporu svojich tvrdení
žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL ÚS 4/2021-136 zo dňa
08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súduSR“). V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného
nálezuÚstavnéhosúduSRajkonštatuje,žecit.:„uloženiepovinnostipodľa§58ods.2zákonaoochrane
verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto

zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4
ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že
cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie
nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl.

17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods.
1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“. Vzhľadom
na vyššie uvedené žalobca inými slovami poukazuje na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu mal a
naďalej má za jednoznačne danú a nespornú, nakoľko táto bola založená priamo uznesením č. 113 s
tým, že Ministerstvo vnútra SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého uznesenia vlády

SR povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenia § 51 ods. 1
písm. a), § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovm, ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona
č. 355/2007 Z. z. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Predmetné ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.

umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností
uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba
povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti

plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. PL. ÚS 4/2021). V závere zdôraznil, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov
za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.

Pojednávania vytýčeného na deň 27.10.2022 sa strany sporu nezúčastnili, aj keď predvolanie im bolo
riadne a včas doručené. Žalobca svoju neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania.
Žalovanásvojneúčasťnijakýmspôsobomneospravedlnila, pretosúdvsúlades§180C.s.p.pojednával
v neprítomnosti žalobcu a žalovanej.

Podaním doručeným súdu dňa 19.10.2022 žalobca oznámil, že v súlade s § 16 ods. 7 zákona č.
374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom účinností zmluvy
o vymáhaní pohľadávok štátu, ktorá bola uzavretá 12.8.2022 a zverejnená v Centrálnom registri zmlúv
dňa 18.08.2022 pod číslom Z2200159 vstúpila Slovenská konsolidačná, a.s. ako poverená osoba do

postavenia doterajšieho správcu, ktorý toto postavenie v konaní stráca. K oznámeniu pripojila Zmluvu
o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR z 12.08.2022, prílohu č. 1246809.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov na základe
čoho ustálil tento skutkový stav:

Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších
predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 od. Mimoriadnu situáciu. V nadväzností na vyhlásenie
mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa korona vírusu na Slovensku, Vlada
SR uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR,

ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblasti do karanténnych zariadení určených Ministerstvom
vnútra SR. Následne Úrad verejného zdravotníctva SR nariadil opatrením číslo OLP/2596/2020 zo dňa
16.03.2020 nasledovné: všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované
skupiny vrátili z postihnutých oblasti zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o reparácii
ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených

MV SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení
negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.
Žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení SOREA hotel Marmot v období od 30.04.2020
do 06.05.2020 a počas tejto doby jej bola zabezpečovaná strava, ktorú si vymáha žalobca v paušálnejsume 13 eur za deň, v súlade s v tom čase účinnom zákone č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019 Z.z. o sumách stravného. Žalobca vystavil žalovanej
faktúru č. 7060120057 v sume 78 eur za stravu, s lehotou splatnosti do 18.06.2020, ktorá jej bola

doručená 03.06.2020. Následne jej zaslal výzvu na úhradu po lehote splatnosti, list zo dňa 19.10.2020,
a výzvu na úhradu pohľadávky štátu, list zo dňa 17.1.2022, ktorý jej bol doručený 24.1.2022. Žalovaná
sumu 78 eur doposiaľ neuhradila.

Žalovaná v konaní nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu, že bola v rozhodnom období v karanténnom
zariadení žalobcu, rovnako nepoprela, že jej nebola poskytovaná karanténnym zariadením strava
a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného.

VpriebehukonaniadošlomedziMinisterstvomvnútraSlovenskejrepublikyaSlovenskoukonsolidačnou,

a.s. dňa 12.08.2022 k uzatvoreniu Zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR, predmetom
ktorej bola aj konsolidácia pohľadávky voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu. Zmluva
bol zverejnená v Centrálnom registri zmlúv dňa 18.08.2022 pod číslom Z2200159.

Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa § 16 ods. 7 zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ak zmluva o vymáhaní pohľadávky štátu nadobudla účinnosť počas konkurzu,
reštrukturalizácie, likvidácie, dedičského konania alebo konania podľa osobitného predpisu, vstupuje

dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávky štátu do postavenia správcu v príslušnom konaní
poverená osoba a správca toto postavenie stráca.

Podľa § 2 ods. 1 písm. m), písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v rozhodnom období t.j. k 06.05.2020 (ďalej
len ZoOPaRVZ) izolácia je oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od
iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia, karanténnne opatrenia sú karanténa,
zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad,

Podľa § 12 ods. 2 písm. f) ZoOPaRVZ izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení,
prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia,

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) ZoOPaRVZ fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa §
48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí
v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.

Podľa§51ods.1písm.d) zákonač.355/2007 Z.z.ZoOPaRVZpodrobiťsavsúvislostispredchádzaním
prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s
nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému
očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam,

Podľa § 58 ods. 2 ZoOPaRVZ náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto
zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

Právne posúdenie vecí:Keďže v priebehu konania v zmysle § 16 ods. 7 zákona č. 374/2014 Z.z. nadobudla účinnosť zmluva
o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR do postavenia správcu – Ministerstva vnútra
SR vstúpila poverená osoba – Slovenská konsolidačná, a.s., preto súd v konaní ďalej pokračoval

s poverenou osobou – Slovenskou konsolidačnou a.s., ktorá je oprávnená konať v mene Slovenskej
republiky.

V súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 boli od roku 2020 štátom prijaté rôzne

opatrenia,medzianiajnariadenáizoláciavovymedzenomkaranténnomzariadení.Predmetnéopatrenie
bolo predmetom aj ústavného prieskumu, pričom Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z
08.12.2021 vyjadril právny názor, že síce nariadenie izolácie v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, nie je v súlade s Ústavou SR, no samotné znenie § 58 ods. 2 zákona č. 388/2007
Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov týkajúce
sa znášania nákladov súvisiacich s plnením povinností podľa cit. zákona, a to bez náhrady, je v súlade

s Ústavou SR. V zmysle bodu 167. dotknutého nálezu totiž: „V štáte rešpektujúcom slobodu jednotlivca
je zároveň vecou každej osoby, aby pri užívaní slobody dbala i na (ochranu zdravia) ostatných, a to aj
voľbou alternatív svojho konania v najširšom zmysle tejto možnosti. So slobodou jednotlivca je spojená
i jeho zodpovednosť. Vo svetle týchto úvah je potrebné vnímať v situácii ohrozenia verejného zdravia
širšie aj zavinenie jednotlivca a jeho správanie pri riešení otázky, či si jednotlivec svojím konaním zavinil

nariadenieopatrenia(naochranuverejnéhozdravia)alebonie.Tutotižnejdeibaoprávnyvýznampojmu
zavinenia. Prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným z
najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu nepovažuje
ústavný súd argumentáciu navrhovateľky tým, že uloženie povinnosti znášať náklady opatrení nie je
schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia verejného zdravia

je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia s tým spojených vecou
celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena.“

Z vykonaného dokazovania bolo súdu jednoznačne preukázané, že žalovanej bolo vyfakturované

stravné za absolvovanie nariadenej karanténnej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel
Marmont za obdobie od 30.01.2020 do 06.05.2020 v sume 78 eur, z dôvodu šírenia nákazlivej ľudskej
choroby, pričom za dané obdobie vznikli žalobcovi náklady v súvislosti s poskytnutím stravy v sume
78 eur. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 78
Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku

stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie,
t. j. v bežnom živote. K námietke žalovanej, že jej pobyt v karanténnom zariadení bol nedobrovoľný,
že bola zdravá, bezpríznaková súd opätovne poukazuje na vyššie citovaný nález Ústavného súdu
SR podľa ktorého je prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne
jedným z najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia a uloženie povinnosti

znášať náklady opatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách
ohrozenia verejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho
opatrenia s tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena.

Vzhľadom na uvedené súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi sumu
78 eur.

Úrok z omeškania

Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo

požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.Podľa § 563 Obč. zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený prvým predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Nepriaznivým právnym dôsledkom porušenia povinnosti zaplatiť peňažný dlh podľa ustanovenia § 563
Obč. zák. je vznik omeškania v spojení s nárokom veriteľa na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda,
kedy nastala splatnosť dlhu. Osoba zodpovedná zo zodpovednostného záväzko-právneho vzťahu sa
dostáva do omeškania zásadne vtedy, ak dlh nesplní deň nasledujúci po dní, kedy bola veriteľom o

plnenie požiadaná a od toho dňa môže požadovať úroky z omeškania. Súd mal preukázané, že žalobca
vyzval žalovanú k zaplateniu faktúry do 18.06.2020, nasledujúcim dňom, .tj. 19.06.2020 sa žalovaná
dostala do omeškania.

Výška základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 19.06.2020 bola 0 % úrok z
omeškania v sadzbe 5 %.

Keďže žalobcom uplatnený nárok na priznanie úrokov z omeškania bol v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami súd aj v tejto časti žalobe vyhovel a priznal žalobcovi úroky z omeškania v sadzbe 5 %
ročne od 19.06.2020 do zaplatenia z priznanej sumy t.j. 78 eur.

Trovy konania:

Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Žalobca mal plný úspech vo vecí, preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % od
neúspešnej žalovanej. Výšku trov konania určí vyšší súdny úradník tunajšieho súdu samostatným
uznesením po právoplatnosti veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa §
77. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360
ods. 1, 2 C.s.p.).

Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
361 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu

smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.