Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313212246
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2313212246.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. F. R., nar. XX.X.XXXX, adresa
T. XXX, 2. C. R., nar. XX.X.XXXX, adresa T. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Albín Lancz, so
sídlom Galanta, Mierová 1435/33, proti žalovaným: 1. Q. D., nar. X.X.XXXX, adresa XXX XX T., L. T. St.
XXB, Izrael. 2. Y. A., nar. XX.X.XXXX, adresa U. XXX D.N. Y. XXXXX, Izrael, 3. T. Y., nar. X.X.XXXX,
adresa XXXXX Y. X., A. Ca XXXXX, Z., 4. J. A., nar. XX.X.XXXX, adresa XXXXX T., I. Y. XX, Izrael, 5. M.
M., nar. X.XX.XXXX, adresa XXXXX T., T. apt. XX, Izrael, všetci žalovaní zastúpení advokátom: JUDr.
Branislav Bogner, so sídlom Trenčín, Vajanského 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vydržaním, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C/124/2013/283 zo
dňa 23.5.2017, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievčasti,ktoroubolažalobazamietnutávovzťahu
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku napadnutý rozsudok z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným priznal plnú náhradu trov

konania.

2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že účinnosťou nar. č. 198/1941 Sl.z. tzv.
Židovského kódexu došlo k odňatiu židovského majetku na území klérofašistického Slovenského štátu.
Do masy tohto majetku spadala aj parcela č. 2175/1 - roľa o výmere 1ha a 48 árov, ktorá bola odňatá
B. A., právnej predchodkyni žalovaných a jej deťom Y. a F.. Táto skutočnosť nebola medzi stranami
sporu spornou. V roku 1944 boli na odňatých pozemkoch v katastrálnom území T. vykonané pozemkové

úpravyvzmyslektorýchdošlokzrušeniuparcielzapísanýchvpozemkovo-knižnejvložkeč.1238,pričom
v zmysle vyhotoveného geometrického plánu došlo k vzniku parcely č. 2175/1 - roľa o výmere 1 ha
48 á, ktorá mala byť podľa končeného zoznamu nadobúdateľov židovského majetku nadobudnutá L.
R.. Po ukončení 2. svetovej vojny došlo k prijatiu zák. č. 128/1946 Sb., v zmysle ktorého boli všetky
majetkové prevody týkajúce sa hnuteľného a nehnuteľného majetku uskutočnené pod tlakom politickej a
rasovej perzekúcie vyhlásené za neplatné. V zmysle uvedeného teda došlo k právnemu následku, ktorý
spočíval v tom, že všetky úkony spočívajúce v odňatí nehnuteľností a ich následnom prevode na tretie

osoby stratili svoju platnosť. Aj napriek vyššie uvedenej skutočnosti malo dôjsť podľa názoru žalobcov
k prevodu vlastníckeho práva z L. R. na C. K., ktorý na tejto nehnuteľnosti začal stavať dom. Tento
rozostavaný dom s nehnuteľnosťami mal byť následne odpredaný v roku 1967 Miestnemu národnému
výboru v Hájskom a následne mal byť pridelený do užívania žalobcom. Podľa názoru žalobcov tietoskutočnosti svedčia o tom, že k nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo ako ich dobromyseľní
držitelia, nakoľko tieto nehnuteľnosti užívali dobromyseľne po dobu vyžadovanú zákonom.

3. S poukazom na ust. § 78 ods. 1 a 2 CSP o nútenom procesnom spoločenstve súd žalobu v časti
nehnuteľnostízapísanýchnaLVč.XXXXprekat.úz.T.zamietol,pretožeztohtolistuvlastníctvavyplýva,
že okrem žalovaných je ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti vedená aj G. W.. Keďže žalobcovia túto
spoluvlastníčku v žalobe neoznačili ako sporovú stranu, je súd názoru, že nedošlo k splneniu požiadavky
podľa § 78 ods. 1 CSP. Nútené spoločenstvo je dané tým, že akékoľvek rozhodnutie v spore musí mať

zákonite dopad aj na vlastnícke právo G. W..

4. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal žalobou iba v časti nehnuteľností vedených na LV č. XXX. V
tejtočastivecposúdilvzmysleust.§129ods.1,§130ods.1, §134ods.1a3Občianskehozákonníka
(zák.č.40/1964Zb.-ďalejlenOZ).Súdprvejinštancieskonštatoval,žeprvýmzákladnýmpredpokladom
vydržania je či držba je oprávnená, pretože iba oprávnená držba môže byť základom pre nadobudnutie

vlastníckeho práva z dôvodu vydržania. Oprávnenosť držby sa pritom posudzuje s prihliadnutím na
subjektívne presvedčenie držiteľa, ako aj na ostatné objektívne skutočnosti. Objektívnou skutočnosťou
v danom prípade je existencia zásady, že neznalosť práva nikoho neospravedlňuje. Na základe toho
súd dospel k názoru, že držba žalobcov ani ich právnych predchodcov nebola držbou oprávnenou,
pretože sporné nehnuteľnosti boli v dôsledku perzekúcie odňaté ich pôvodným židovským vlastníkom,

pričom následne boli prideľované tretím osobám, medzi ktoré mala patriť aj L. R., ktorá mala nadobudnúť
takto odňatý židovský majetok. Uvedená osoba teda po skončení 2. sv. vojny musela mať vedomosť
že v dôsledku prijatého zákona 128/1946 Sb. bol prevod vlastníckeho práva na jej osobu vyhlásený
za neplatný. Z uvedeného dôvodu teda nemohla L. R. ani platne previesť na C. K. vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam, ktoré mali byť následne v roku 1967 pridelené do osobného užívania

žalobcom. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobcovia pri aplikácii zásady že neznalosť zákona
nikoho neospravedlňuje mali a museli vedieť, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené po roku 1946 ich
vlastníkom, teda právnym predchodcom žalovaných. Z týchto dôvodov teda nemohli byť žalobcovia
ani ich právni predchodcovia dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov a to ani na základe iného
domnelého právneho titulu, preto súd vyhodnotil ich držbu ako držbu neoprávnenú, ktorá nemôže byť

spôsobilá privodiť vznik ich vlastníckeho práva titulom vydržania.

5. Súd prvej inštancie vyhodnocoval aj listinné dôkazy predložené stranou žalobcov, pričom vo veci
zaujal stanovisko, že žiadne z predložených rozhodnutí súdov a iných orgánov žiadnym spôsobom
nespochybňuje závery ku ktorým súd dospel po vykonanom dokazovaní, pretože žiadne z rozhodnutí

sa netýka konkrétnych sporných nehnuteľností a zo žiadneho nevyplýva, že by na základe ich výrokov
došlo k spochybneniu vlastníctva žalovaných, resp. k preukázaniu, že na strane žalobcov existoval
domnelý právny titul, ktorý by spôsobil vznik ich subjektívneho presvedčenia o existencii vlastníctva. Súd
sa taktiež oboznámil s množstvom čestných prehlásení ktoré boli žalobcami predložené. Zo žiadneho z
nich však podľa názoru súdu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu.

6. Na záver považoval súd prvej inštancie za potrebné vysloviť názor, že v danom prípade má byť
akýmsi právnym základom, od ktorého primárne odvodzujú vznik svojich práv žalobcovia, odňatie
majetku osobám židovského pôvodu na základe právnych noriem fašistického slovenského štátu,
ktoré boli inšpirované právnymi normami prijatými nacistickým Nemeckom. Podľa názoru súdu išlo o

najprimitívnejší prípad diskriminácie určitej národnosti a rasy, preto je úlohou súdu, aby túto skutočnosť
v zmysle zásad spravodlivosti pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Súd si preto dovoľuje vysloviť názor,
že takýto diskriminačný a likvidačný prístup štátu voči svojim občanom nemôže za žiadnych okolností
požívaťžiadnuprávnuochranuanemôžezakladaťžiadneprávaatoanipretretieosobyaniichprávnych
nástupcov. Takýto spôsob hodnotenia zisteného stavu je preto povinnosťou súdu, ktorý je povinný svoje

rozhodnutie postaviť nielen na znení zákona ale aj na obsahu základných zásad spravodlivosti, etiky
a morálky.

7. Súd žalovaným ako procesne úspešnej strane sporu priznal v zmysle § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu
trov konania.

8.Protitomutorozsudku(vcelomjehorozsahu)sodkazomnaodvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.
a), b), d), f), g) a h), podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie obaja žalobcovia,pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v zmysle žaloby a súčasne žalobcom
priznal náhradu trov konania.

9. V úvode odvolania zdôraznili, že žalobcovia nadobudli vlastníctvo k predmetnému pozemku
vytýčenému geometrickým plánom č. 60/2002 na základe ústnej kúpnej zmluvy s vtedajším vlastníkom
C. K., čo potvrdili jednak čestné prehlásenie jeho právneho nástupcu potvrdzujúce úhradu kúpnej
ceny, ako aj priebeh kontraktačného procesu, nepriamo aj uznesenie MNV, ktoré schválilo uvedený
prevod. C. K. predmetné vlastníctvom nadobudol od predchádzajúcej vlastníčky L. R., ktorá uvedenú

nehnuteľnosti nadobudla od Slovenského štátu v dikcii vtedy platných noriem, ktoré boli následne
vyhlásené za neplatné, čím však retroaktívne nedošlo aj k priamemu zneplatneniu uvedeného prevodu
vlastníckeho práva. Aj napriek právnemu stavu vtedajšie orgány verejnej moci umožnili a osvedčili
prevod vlastníctva k predmetu sporu z L. R. na C. K.. V dôsledku takto špecifikovaného prevodu
vlastníckeho práva je nevyhnutné prezumpovať dobromyseľnosť už pri osobe C. K.. U žalobcov sa
jednalo o v poradí tretí subjekt nadobúdajúci dotknutú nehnuteľnosť. Žalobcovia okamžite začali s

užívaním predmetu sporu výstavbou rodinného domu. Žalobcovia teda nadobudli vlastnícke právo
v dobrej viere, keďže disponovali vedomosťou o vlastníctve na strane K. a keďže im takýto stav v
rámci správneho konania potvrdil aj orgán verejnej moci zodpovedný za evidenciu a nakladanie s
nehnuteľnosťami. V dôsledku absencie akejkoľvek pochybnosti vo vzťahu k vlastníctvu C. K. nebol
dôvodnastranežalobcovkpreskúmavaniujehotitulunadobudnutia,resp.právnychtitulovnadobudnutia

jeho predchodcov. V dôsledku uvedeného došlo užívaním pozemku žalobcami k vzniku dobromyseľnej
držby, keďže svoj vlastnícky titul odvodzovali od riadnej kúpnej zmluvy a od riadneho schválenia
orgánu verejnej moci. Prenášať na žalobcov bremeno preskúmavania vlastníckeho práva vo vzťahu
k viac ako jednému právnemu predchodcovi s následkom nedobromyseľnosti, predstavuje absolútne
extenzívny prístup k výkladu hraničiaci až s nezákonnosťou, keďže samotná právna norma predpokladá,

pri pochybnostiach výklad pre držiteľa priaznivejší a teda, že je dobromyseľný. Aj napriek takémuto
právnemustavuokresnýsúdvyhodnotilsprávaniežalobcovakonedobromyseľné.Žalobcoviaalenemali
ani pri zachovaní primeranej obozretnosti možnosť disponovať informáciami o pôvode vlastníctva na
strane L. R.. Nie je možné vyvolávať právny následok v podobe nedobromyseľnosti žalobcov na
podklade neplatnosti právnej normy, na základe ktorej nadobudla vlastnícke právo právna predchodkyňa

v druhom stupni. Existencia nedobromyseľnosti na strane niektorého právneho predchodcu, napríklad
pani R. nezakladá nedobromyseľnosť aj na strane právnych nástupcov, hoci takúto konštrukciu v
odôvodnení prvoinštančný súd kreuje. Právny záver súdu o neplatnosti prevodu vlastníckeho práva v
dôsledku neplatnosti právnych noriem, na základe ktorých k daným prevodom došlo, nemá oporu v
právnej úprave. Právna úprava týkajúca sa danej oblasti totiž vytvára nárok na strane osôb poškodených

neplatnými právnymi predpismi, ktoré si tieto osoby musia presne stanoveným spôsobom uplatniť.
Právny názor súdu o automatickom zneplatnení právnych úkonov vykonaných na podklade právnych
noriem neskôr vyhlásených za neplatné, je teda nesprávny.

10. Vo svetle vyššie uvedeného odvolatelia majú za vyvrátené tvrdenia prvoinštančného súdu o

nedobromyseľnosti žalobcov, naopak ich dobromyseľnosť bola preukázaná. Na pozemkoch tvoriacich
predmet sporu bola totiž postavená stavba na základe platne vydaného stavebného povolenia zo strany
stavebného úradu, ktoré bolo vydané ešte právnemu predchodcovi žalobcov, pričom podmienkou pre
vydanie takéhoto rozhodnutia je osvedčenie právneho vzťahu k pozemku. Vyššie precizovanú premisu
následne len potvrdzuje určenie súpisného čísla na stavbe, ako aj vykonanie dodatočného zápisu danej

stavby do katastrálneho operátu s vlastníctvom k danej stavbe na strane žalobcov. Ďalším činiteľom
osvedčujúcim dobromyseľnosť žalobcov ako aj ich právneho predchodcu je uznesenie MsNV o povolení
odpredaja tohto pozemku z C. K. na žalobcov, v ktorom procese kooperoval samotný starosta, čo
preukazuje aj nevyhnutnú dobromyseľnosť na strane žalobcov. Ak by titul nadobudnutia na strane C.
K. bol neplatný, musel by túto okolnosť odhaliť už orgán verejnej moci. Z vtedy dostupných záznamov

vyplývalo vlastnícke právo C. K., o ktorom neboli dôvody pochybovať. Potvrdzujúcim predpokladom
vlastníctva k pozemkom bolo aj každoročné vyrubovanie dane z nehnuteľnosti zo strany správcu dane.
Právnu argumentáciu prvoinštančného súdu je potrebné vyhodnotiť ako nesprávnu a bez opory v
právnom stave veci. Odvolatelia zdôraznili, že zo strany pôvodných vlastníkov židovského pôvodu totiž
nedošlo k uplatneniu si ich reštitučného nároku vo vzťahu k dotknutým pozemkom, čím sa ten dostal

na základe platnej právnej úpravy (reštitučnej) vlastníctvom štátu, čím došlo k dodatočnému odobreniu
celého predchádzajúceho reťazca.11. V ďalšej časti odvolatelia zdôraznili, že za odsúdeniahodný následok likvidačného a diskriminačného
prístupu štátu vo vzťahu k právnym predchodcom žalovaných, je podľa ich názoru zodpovedný výlučne
štát a preto by bolo rovnako nespravodlivé ak by akékoľvek negatívne následky zlého štátneho prístupu

maliznášaťsubjektylenpreto,žežilivdanomzriadení.Hocimusiaprivoliťkpočiatočnémunemorálnemu
spôsobu presúvania vlastníctva v tomto prípade, nemôžu v snahe o znovunastolenie etiky pristúpiť
k prenášaniu negatívnych následkov na články absolútne oddelené od pôvodných nadobúdateľov.
Vysporiadať sa za neprávosti spáchané na právnej predchodkyni žalovaných na báze diskriminačnej
právnej úpravy by mal štát a nie ľudia, na ktorých fakticky dopadli negatívne následky konania štátu.

12. Žalobcovia v odvolaní zároveň vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k nárokom, ktoré majú
žalovaní vo vzťahu k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto sporu a to v dikcii § 8 zák. č. 128/1946 Sb.
Ani na základe právnej úpravy, z ktorej vychádzal prvoinštančný súd neprichádza do úvahy uplatnenie
nárokuzostranyžalovanýchaužvôbecnievpodobenavráteniadopôvodnéhostavu.Podľaodvolateľov
kobdobnýmzáveromdospelvrámciodvolaciehokonaniaajKrajskýsúdvBratislavevrámcirozhodnutia

sp. zn. 15Co/106/1996, v ktorom súd uviedol, že neplatný prechod (prevod) práva nebol teda odstránený
ipso iure, ale len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takže pokiaľ sa tak nestalo, trvajú
jeho právne následky i naďalej. Prechod vlastníckeho práva na štát má v danom období konštitutívny
charakter a nastával priamo zo zákona. Zápisy v pozemkových knihách mali preto len deklaratórny
charakter.

13. Podľa odvolateľov v danom prípade je vhodné posúdiť aj vzájomný vzťah dvoch princípov
právneho štátu, ktoré sa dostávajú do vzájomnej konfrontácie. Súdy by mali poskytovať ochranu
tretiemu dobromyseľnému nadobúdateľovi veci a to aj v nadväznosti na princíp právnej istoty a ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere. V dikcii uvedeného nemožno len slepo nasledovať princíp, že

nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako sám má. Keďže v prejednávanom prípade by práve
takéto striktné nasledovanie uvedeného princípu mohlo viesť k nespravodlivým záverom. Ochrana
práv nadobudnutých v dobrej viere by mala predstavovať nosný princíp pre vyslovenie meritórneho
rozhodnutia. Žalobcovia po dobu 50 rokov v takejto dobrej viere obhospodarujú danú nehnuteľnosť,
zveľaďujú, platia za ňu daň, užívajú ju a počas celej tejto doby nemali vedomosť o údajnom vlastníckom

prepojení na iné subjekty, pretože tieto subjekty nevzniesli žiadne nároky smerujúce k uvedenej
nehnuteľnosti, resp. sa ani žiadnym spôsobom nesnažili dosiahnuť nápravu danej veci.

14. Vo vzťahu k „zastaveniu“ (?) časti konania vzťahujúcemu sa k pozemkom vedeným na LV č.
XXXX z dôvodu nepokrytia všetkých spoluvlastníkov predmetných parciel žalobou, žalobcovia uviedli,

že spoluvlastníci evidovaní na LV č. XXXX, ktorí neboli označení ako žalovaní, nie sú súčasťou núteného
spoločenstva, ako to predpokladá § 78 CSP, pretože ich právny status bol v počiatočnom období
totožný ako právny status žalobcov. V dôsledku skutočnosti, že dotknutý spoluvlastníci boli pri obdobnej
žalobe, ako je tu prejednávaná, úspešní, tak došlo k ich dodatočnému zapísaniu na dotknutý LV,
vo vzťahu k ich spoluvlastníckym podielom na pozemkoch nároky žalobcov nesmerovali. Žalobcovia

nadobudli dobromyseľnou držbou vlastníctvo len k podielom evidovaným na LV pri žalovaných a preto
zvyšné subjekty vystupujúce na danom LV nemajú byť súčasťou žalovaného spoločenstva. Rozhodnutie
by vo vzťahu k nežalovaným spoluvlastníkom nemalo mať žiadny dosah na ich práva či povinnosti,
pretože petit žaloby môže mať za následok len zmenu spoluvlastníkov - žalovaných bez vplyvu na
zvyšných spoluvlastníkov. Zároveň G. W. v žalobe neoznačený subjekt v zmysle nadobúdacieho titulu -

kúpnej zmluvy nemala nadobudnúť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam a preto je tento zápis v katastri
nehnuteľností v časti nesprávny. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o zastavení (?) konania v tejto časti
na podklade absencie sporovej strany nie je správne, pretože táto strana nemá byť stranou sporu.

15. Žalobcovia v odvolaní uzavreli, že rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach,

ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch, ako aj na nesprávnom právnom posúdení veci.
Považujú za preukázané, že žalobcovia dobromyseľne držali prejednávané nehnuteľnosti po dobu
výrazne prevyšujúcu 10 rokov, ktorý stav odôvodňuje rozhodnutie súdu o určení vlastníctva vydržaním.
Zároveň v dôsledku neuplatnenia si reštitučných nárokov nedošlo k vráteniu vlastníctva k daným
pozemkom žalovaným a preto sú v tejto časti zápisy v katastri nehnuteľností nesúladné s platným

právnym stavom a tým pádom aj nesprávne.

16. Žalovaní odvolanie nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcov predložili prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, aby bolo odvolanie ako nedôvodné v celomrozsahu „zamietnuté“ (?), aby napadnutý rozsudok bol v celom rozsahu ako vecne a právne správny
potvrdený a žalobcovia zaviazaní spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania žalovaných 2 až 6
(zrejme 1 až 5) v odvolacom konaní. S právnymi závermi súdu sa v plnom rozsahu stotožňujú, keď súd

správne zistil a vyhodnotil skutkové a právne okolnosti veci a na základe takto zistených skutočností
vo veci správne rozhodol.

17. Ako prvé žalovaní zdôraznili, že parcely, ktoré sú predmetom žalobného návrhu a ktoré mali byť
vytvorené geometrickým plánom, nie sú evidované v katastri nehnuteľností a z tohto dôvodu nie je

možné určiť vlastnícke právo k nim. Žalobný petit je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný, pretože
žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k právne neexistujúcim pozemkom.

18. V súvislosti s potrebou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s
odkazom na § 137 písm. c CSP, žalovaní poukázali na to, že účastníkmi tohto konania nie sú
všetky subjekty evidované ako vlastníci pozemkov zapísaných na LV č. XXXX, napriek tomu, že ide

o nútené spoločenstvo. Ak návrh na začatie konania nesmeruje voči všetkým subjektom núteného
spoločenstva, naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný. V tejto súvislosti odkázali
na rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo 1/2010. Podľa žalovaných je úplne irelevantné, či sa spoluvlastníčka
časti nehnuteľnosti cíti byť vlastníčkou, resp. či s vydržaním súhlasí. Jedinou právne významnou
skutočnosťou z hľadiska ust. § 78 CSP je to, či je takýto subjekt účastníkom súdneho konania. Medzi

vlastníkmi podľa LV č. XXXX je aj G. W. a Poľnohospodárske družstvo G., ktorí nie sú účastníkmi
súdneho konania na strane žalobcov, ani na strane žalovaných. Štátny pozemkový úrad, ktorý s
nehnuteľnosťou nakladal, vyhotovil Zoznam nadobúdateľov, ktorým hodlal nehnuteľnosti odpredať.
Žalobcovia ale nepreukázali, že skutočne došlo k platnému uzatvoreniu týchto zmlúv s ich právnymi
predchodcami a či sa predmetné zmluvy týkali pozemkov, ktoré sú predmetom ich určovacej žaloby.

Zák. č. 128/1946 Sb. v spojení so zák. č. 79/1948 Sb. boli všetky majetkové prevody uskutočnené
podľa Židovského kódexu, teda aj majetkové prevody, na základe ktorých údajne mali nadobudnúť
vlastníctvo právni predchodcovia žalobcov, vyhlásené za neplatné. Na základe toho došlo k navráteniu
nehnuteľného majetku pôvodným vlastníkom, právnym predchodcom žalovaných. Skutočnosť, že
nehnuteľnosti boli vrátené a vydané pôvodným vlastníkom preukazuje aj potvrdenie predsedu MNV

v L. zo dňa 8.6.1948, ktoré založili do spisu v konaní OS Galanta č.k. 5C/117/2008. Slovenský štát
existujúci v rokoch 1939 - 1945 nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľností ako vlastník dotknutých
nehnuteľností, hoci pri prevode platil prísne intabulačný princíp a zápisy v evidenciách nehnuteľností
mali konštitutívne účinky. Keďže Slovenský štát sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností,
nemohol ich ani platne previesť na nadobúdateľov a L. R. sa nikdy nemohla stať ich vlastníčkou.

Žalobcovia, ani ich právni predchodcovia nemohli byť s prihliadnutím na okolnosti v dobrej viere, že im
predmetné pozemky patria. Ak by aj L. R. nadobudla na základe konečného zoznamu nadobúdateľov
v roku 1944 nejakú nehnuteľnosť, takýto prevod by bol podľa zák. č. 128/1946 Zb. neplatný. Keďže
nemohla byť najmenej od roku 1946 vlastníkom týchto pozemkov, nemohla ich ani následne previesť
platne na tretiu osobu. Všetky osoby uvedené v Zozname nadobúdateľov museli vedieť, že po roku 1946

boli majetky vrátené pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti žalovaní odkázali na rozhodnutia NS ČR
sp. zn. 22Cdo/1317/2002 a 22Cdo/262/2005, podľa ktorých predpokladom oprávnenej držby je, aby ten,
kto s vecou nakladá ako so svojou, bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec ako
vlastníkovi patrí. Vedomosť užívania veci z iného titulu odlišného od vlastníckeho práva (napr. z titulu
práva osobného užívania), teda dobrú vieru užívateľa, že mu vec ako vlastníkovi patrí, vylučuje.

19.Nazákladepredtýmuvedeného,žalovaníuzavreli,žežalobcovianemôžubyťvdobrejviereotom,že
ichprávnipredchodcoviavlastnilidotknutépozemky,nemohlaimaniichprávnympredchodcomvzniknúť
oprávnená držba a to ani na základe domnelého právneho titulu. Vydržanie v prospech žalobcov,
preto nepripadá do úvahy. Žalobcovia doteraz v konaní nepredložili žiadny právne relevantný doklad

preukazujúci nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od akejkoľvek osoby.
Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a riadne neosvedčili svoj naliehavý právny záujem. Vlastníctvo
žalovaných k nehnuteľnostiam je naopak osvedčené jednak zápisom v evidencii nehnuteľností a jednak
nepretržitou líniou vlastníctva ich právnych predchodcov.

20. Ďalšie podania strany v odvolacom konaní do spisu nedoručili.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je dôvodné sčasti ako vecne správny potvrdiť (§ 387 CSP) a sčasti je nevyhnutné
ho zrušiť a v zrušenom rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 387 a 391 CSP).

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania uplatnenými
žalobcami, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k
záveru o potrebe zamietnutia žaloby v celom rozsahu a to vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na
LV č. XXXX z dôvodu, že stranami v konaní nie sú všetky osoby zapísané ako spoluvlastníci dotknutých

nehnuteľností v katastri nehnuteľností, a vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX z
dôvodu, že žalobcovia vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam neboli dobromyseľní, z ich strany sa
jednalo o držbu neoprávnenú, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k vydržaniu.

23. Prioritne odvolací súd riešil zamietnutie žaloby vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č.

XXXX (parc. č. 2175/101 a 2175/201, z ktorých zrejme je vytvorená parcela, ku ktorej podľa petitu má
byť určené vlastnícke právo žalobcov č. 2175/66 o výmere 274 m2).

24. Z LV č. XXXX založeného v spise vyplýva, že okrem žalovaných 1 až 5 ako spoluvlastníci daných
nehnuteľností sú pod 1. a 2. zapísaní W. G., nar. X.X.XXXX dvakrát v podiele 480/83813-ín a pod 19.

D. N. G. v podiele 1/8. Títo v katastri zapísaní spoluvlastníci danej nehnuteľnosti ale nie sú stranami
predmetného konania ani na strane žalobcov, ani na strane žalovaných. Žalobcovia sa pritom podanou
žalobou domáhajú určenia svojho výlučného vlastníckeho práva resp. spoluvlastníckeho práva každého
vpodiele1,spolutedakcelku,geometrickýmplánomurčenejčastidotknutýchnehnuteľností.Určenieich
spoluvlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam sa teda bude nesporne dotýkať všetkých ostatných

spoluvlastníkov.

25. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán ako určitý spôsob vyporiadania strán medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, c) v určení, či tu právo je alebo nie je ak je na tom naliehavý právny

záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

26. V zmysle § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné
práva a povinnosti a každý koná za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne.

27. Podľa § 77 ods. 1 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také
spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

28. Pri žalobe o určenie, či tu právo (vrátane vlastníckeho práva) je alebo nie je, predpokladom
úspešnosti žaloby po procesnej stránke je, že strany majú vecnú legitimáciu, a že na takomto určení
je naliehavý právny záujem. Vecná legitimácia v konaní, či už aktívna alebo pasívna predstavuje
hmotnoprávny vzťah strany k prejednávanej veci, má ju ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu,
ktorý je predmetom konania. Pokiaľ je strán viac Civilný sporový poriadok v citovaných ustanoveniach

rozlišuje dva druhy procesného spoločenstva a to samostatné a nerozlučné. Ust. § 78 CSP uvádza
ešte nútené spoločenstvo, ktoré je však v podstate osobitnou formou nerozlučného spoločenstva. O
nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako
žalobca alebo žalovaný, teda tam, kde podľa hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré vkonaní ide, nedeliteľnej povahy. V takýchto prípadoch sa vydáva ohľadom všetkých spoločníkov jediný
rozsudok. Takýmto prípadom je aj žaloba o určenie, že žalobca resp. žalobcovia je/sú výlučnými
vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti. Pri takto formulovanom petite sú pasívne

legitimované všetky osoby, ktoré sú ako spoluvlastníci zapísané v katastri nehnuteľností v čase
rozhodovania súdu. Nesprávny resp. neúplný okruh strán, má potom za následok nedostatok vecnej
legitimácie, pre ktorý nie je možné žalobe vyhovieť. Nikto, kto je zapísaný v katastri nehnuteľnosti
ako vlastník resp. spoluvlastník nehnuteľností nemôže byť totiž zbavený vlastníckeho práva v súdnom
konaní, ktorého nie je stranou. V zmysle § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je totiž v

zásade záväzný iba pre strany príp. pre tých, ktorí sa stali nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku.
Spoluvlastníkov,ktoríneboliúčastníkmidanéhokonaniaourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam
by teda takýto rozsudok nezaväzoval.

29. Žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, môže byť úspešná len vtedy, ak žalobca preukáže
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (cit. ust. § 137 CSP). Naliehavosť právneho záujmu

je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaný popiera ne/existenciu práva resp. právneho pomeru
žalobcu, teda právo resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (je daná existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu a toto
ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa súčasne
viaže k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva. O

splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné uvažovať iba vtedy, ak bude výrok súdneho
rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný rozsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo predpokladá,
že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Ak sa teda žalobca domáha určenia, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k
osobám zapísaným v katastri nehnuteľnosti naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pokiaľ

takéto určovacie rozhodnutie je spôsobilým prostriedkom pre docielenie zapísania žalobcu ako vlastníka
do katastra, namiesto tam zapísaných žalovaných osôb. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľnosti a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie
žalobcu, ktorý nie je zapísaný v katastri ako vlastník, je neisté a bez požadovaného určenia by jeho
právo mohlo byť ohrozené. Pokiaľ však žalobca žiada určiť, že je vlastníkom nehnuteľnosti vcelku (nielen

spoluvlastníckeho podielu niektorej z osôb zapísaných v katastri), žaloba o určenie vlastníckeho práva
musísmerovaťprotivšetkým,ktorísúakovlastnícidanejnehnuteľnostizapísanívkatastrinehnuteľností.
Keďže v zmysle § 228 ods. 1 CSP je rozsudok záväzný len pre strany a ich právnych nástupcov,
môže byť takýto rozsudok podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľnosti, len ak stranami v konaní boli všetky osoby v čase rozhodovania zapísané v katastri

nehnuteľností ako vlastníci. Ak by žalobca smerovala len proti niektorým z nich, bol by síce výrok
rozsudku záväzný pre orgán, ktorý kataster vedie, avšak nebol by záväzný pre tie osoby, ktoré sú
zapísané v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci a neboli stranami v konaní, čoho dôsledkom by
bolo, že orgán by údaj o vlastníctve resp. spoluvlastníctve osôb, ktoré neboli stranami v konaní, nemohol
z katastra nehnuteľností vymazať, pričom zapísaním žalobcov ako vlastníkov resp. spoluvlastníkov v

súlade s rozsudkom, by vznikol duplicitný zápis vlastníckych práv. Tým by sa neodstránila neistota v
skutočných právnych vzťahoch medzi stranami a nedosiahla by sa zhoda medzi skutočným právnym
stavom a stavom zapísaným v katastri.

30. Z uvedeného vyplýva, že ak žalobcovia žiadajú určiť, že sú vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi dotknutej

nehnuteľnosti každý v podiele 1/2, spolu teda k celku, avšak žaloba nesmeruje proti všetkým osobám,
ktoré sú v čase rozhodovania zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci resp. spoluvlastníci
predmetnej nehnuteľnosti, ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný. Aj keď
právna teória a prax nie sú jednotné v tom, či nesplnenie tejto podmienky, teda neoznačenie všetkých
osôb zapísaných v katastri nehnuteľnosti (resp. ich právnych nástupcov) ako žalovaných, predstavuje

nedostatok pasívnej vecnej legitimácie alebo nedostatok naliehavého právneho záujmu, prípadne oboje,
jednota panuje v tom, že dôsledkom nesplnenia tejto podmienky musí byť zamietnutie žaloby, ako
správne v dotknutej časti postupoval súd prvej inštancie.

31. K odvolacej argumentácii žalobcov v tomto smere sa žiada dodať, že s poukazom na vyššie

uvedené je právne nerozhodné, či jedna z v katastri zapísaných spoluvlastníčok G. W. ne/mala
nadobudnúť spoluvlastníctvo k dotknutým parcelám, a preto má byť zápis v katastri nehnuteľností podľa
tvrdenia žalobcov nesprávny. Rozhodujúcim totiž je, či v čase rozhodovania je v katastri zapísaná
ako spoluvlastníčka dotknutých nehnuteľností. Z petitu žaloby nijako nevyplýva, že by sa určenievlastníckeho práva žalobcov malo dotýkať iba spoluvlastníckeho podielu žalovaných spoluvlastníkov a
nie už spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov G. W. a PD G.. Podľa petitu uplatnený nárok smeruje
proti všetkým a musí sa dotýkať všetkých v katastri zapísaných spoluvlastníkov.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na
LV č. XXXX ako vecne správny s použitím ust. § 187 ods. 1 CSP potvrdil.

33. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou zamietnutia žaloby vo vzťahu k nehnuteľnostiam
vedeným na LV č. XXX, konkrétne či vo vzťahu k dotknutým parcelám v danom prípade došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcov vydržaním.

34. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení navrhli vykonať početné
dôkazy a to

- konečný zoznam nadobúdateľov v kat. úz. L./T.
- geometrický plán Ing. M. z 18.4.1944 č. 98/1944
- výpis z vložky č. 1238
- výpis z vložky č. 1491 k parc. č. 2175/1
- čestné prehlásenie O. R. z 6.6.2012

- vl. 1238 lustrovaná vložka
- LV č. XXX
- LV č. XXXX
- starosta obce T. C. G. čestné vyhlásenie z 9.7.2012
- žiadosť o pridelenie stavebného pozemku - odpoveď MNV - uznesenie č. 7/1966 - odpoveď z 27.6.1967

- žiadosť na správu katastra o zápis stavby domu z 30.1.2003
- listina o určení súp. čísla 188
- geometrický plán č. 60/2002 z19.11.2002
- identifikácie parc. č. 2175/1, 2175/2 z 15.6.1993
- spis 5C/117/2008 navrhovateľov manželov H. voči dedičom A.

- spis 23C/219/2010 návrh G. H. a sestry F..
Z vymenovaných dôkazov do spisu boli dodatočne založené LV č. XXX a XXXX. Žalobcovia zároveň
uviedli, že všetky tieto dôkazy boli doručené vo veci 5C/117/2008 a 23C/219/2010, preto ich opakovane
nezasielajú a žiadajú súd o oboznámenie sa s nimi a pripojenie ich k tomuto návrhu.

35. Zo spisu nevyplýva, že by predmetné spisy boli pripojené k preskúmavanej veci a podľa zápisníc
z pojednávaní súd prvej inštancie žiaden z týchto dôkazov ani nevykonal tak, že by listinné dôkazy
na pojednávaní prečítal alebo oboznámil ich obsah (podľa ust. § 204 CSP). Zároveň tieto listinné
dôkazy, keďže netvorili súčasť spisu, nemohli byť ani doručené protistrane na oboznámenie. Pretože
geometrický plán č. 60/2002 netvorí obsah spisu, nie je ani dobre možné posúdiť súvislosti medzi

pôvodnými a novo vytvorenými parcelami. Pri určení vlastníctva k novovytvoreným parcelám, by
predmetný geometrický plán potom musel byť súčasťou rozsudku. Pokiaľ súd prvej inštancie predmetné
navrhnuté dôkazy nemienil vykonať (§ 185 ods. 1 CSP) bolo potom jeho povinnosťou v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku uviesť prečo navrhnuté dôkazy nevykonal, čo sa ale podľa
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nestalo.

36. Odvolací súd je pritom toho názoru, že vykonanie týchto dôkazov bolo potrebné a nevyhnutné,
rozhodne neboli nadbytočné. Vzhľadom na to, že žalobcovia sa domáhajú určenia svojho vlastníckeho
práva k parcelám, ktoré boli novovytvorené predmetným geometrickým plánom, bez daného
geometrického plánu nebolo možné jednoznačne zistiť a ustáliť ktorých pôvodných parciel sa žaloba

žalobcov dotýka. Nadväzne potom nebolo možné ani ustáliť ako v priebehu rokov dochádzalo k zmene
vlastníckych či užívacích vzťahov k parcelám, ktoré mali byť žalobou dotknuté.

37. Okrem, v dôsledku nevykonania navrhnutých a relevantných dôkazov nezistenia potrebného
skutkového stavu, súd prvej inštancie vec aj nedostatočne právne posúdil keď na vec neaplikoval

náležité hmotnoprávne ustanovenia.

38. Podľa popisu okolností prípadu žalobcami, ktorý ale nebol verifikovaný navrhnutými dôkazmi, právni
predchodcovia žalovaných mali prísť o vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe ust.§ 150 nar. z 9.9.1941 o právnom postavení židov č. 198/1941 Sl. zb. tzv. Židovského kódexu. Podľa
tohto ustanovenia poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve židov a židovských združení sa stanú
dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách vlastníctvom Slovenského

štátu. Za tieto nehnuteľnosti sa poskytne dodatočne náhrada, ktorej výšku určí podľa § 156 a ktorú podľa
§ 159 vyplatí Štátny pozemkový úrad. Podľa § 155 citovaného kódexu Štátny pozemkový úrad môže
s nehnuteľnosťami, ktoré sa stali podľa § 150 vlastníctvom štátu, nakladať podľa zák. č. 46/1940 S.z.
alebo podľa smerníc vydaných vládou. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že vlastníctvo k dotknutým
nehnuteľnostiam prešlo na štát ex lege stanoveným dňom a to bez potreby zápisu v pozemkovej knihe.

Zákonodarca v tomto prípade opustil vtedy platnú intabulačnú zásadu, keď k prechodu vlastníctva nebol
potrebný pozemnoknižný zápis. Podľa citovaných ustanovení teda malo dôjsť k odňatiu nehnuteľností
právnym predchodcom žalovaných, ktorí boli židia a tieto nehnuteľnosti prešli zo zákona do vlastníctva
Slovenského štátu. Následne štát prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu mohol prevádzať
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva fyzických osôb. Podľa v konaní tvrdeného (zatiaľ v dôsledku
nevykonania dôkazov nepreukázaného) takto štát pridelil sporné nehnuteľnosti do vlastníctva L. R..

Podľa geometrického plánu, ktorý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, sa tak malo stať v roku 1944.

39. Následne po 2. svetovej vojne štát zvolil nápravu reštitučným konaním v zmysle zák. č. 128/1946 Sb.
o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti
a z iných zásahov do majetku vyplývajúcich. V § 1 tento zákon ustanovil, že akékoľvek majetkové

prevody... sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej
rasovej alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkovo
právne konanie je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo k
inému majetkovoprávnemu konaniu došlo za primeranú odplatu buď z podnetu pôvodného vlastníka
(oprávneného) alebo v prevažnom jeho záujme. Podľa § 2 rovnaké nároky ako z majetkových prevodov

neplatných podľa § 1 vychádzajúcich z majetkových prevodov prevedených po 29.9.1938 právnym
predpisom neplatným, alebo akýmkoľvek spôsobom najmä úradným výrokom na základe takéhoto
predpisu alebo inak výrokom súdnym alebo úradným, ktorý bude ako výrok z doby neslobody zrušený
alebo zmenený. To platí primerane o iných zásahoch do majetku prevedených takýmito neplatnými
predpismi alebo na ich základe alebo takýmito súdnymi alebo úradnými výrokmi. Podľa tohto zákona

mali osoby oprávnené, ktoré neplatným prevodom stratili veci alebo práva proti osobám povinným, ktoré
veci alebo práva neplatným prevodom nadobudli, nárok na vrátenie veci alebo práva, alebo na iné
navrátenie do predošlého stavu, prípade na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny (§ 6). V § 8 cit.
zák. bolo zakotvené premlčanie nároku s tým, že nárok sa premlčuje za tri roky odo dňa, keď tento zákon
nadobudne účinnosť, ak ide o nárok vychádzajúci zo zrušenia alebo zmeny súdneho alebo úradného

výroku za tri roky od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že
zákonodarcamalnamyslilehotuprekluzívnu,pouplynutíktorejužnebolomožnéprávnyúkonsprávnym
účinkom vykonať. Pre rozhodnutie o nároku bol pritom v zmysle § 10 ods. 1 príslušný okresný súd.

40. Z citovaných ustanovení zákona zák. č. 128/1946 Sb. teda vyplýva, že pokiaľ postihnuté osoby

alebo ich právni nástupcovia nedosiahli rozhodnutie súdu o reštitúcii, bola pôvodná neplatnosť prechodu
vlastníctva na tretiu osobu uplynutím trojročnej prekluzívnej reštitučnej lehoty podľa § 8 citovaného
zákona zhojená tak, že štát, ktorý nehnuteľnosti predtým nadobudol podľa nar. č. 198/1941 Sl. zb. tzv.
Židovského kódexu. zostal aj naďalej vlastníkom dotknutého majetku, bez potreby zápisu v katastri. Ak
by v danom prípade bolo potom preukázané, že v zmysle vyššie uvedeného Slovenská republika bola

vlastníčkou dotknutých nehnuteľností a následne by boli uvedené nehnuteľnosti ako stavebný pozemok,
resp. záhrada pridelené podľa vtedy účinných predpisov do osobného užívania žalobcov ako manželov,
bolo by potom nevyhnutné tiež prihliadnuť na to, že v zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka s
účinnosťou od 1.1.1992 právo osobného užívania pozemku sa zmenilo dňom účinnosti tohto zákona na
vlastníctvo fyzickej osoby. Pokiaľ súd prvej inštancie cit. na vec sa vzťahujúce a relevantné ustanovenia

na vec neaplikoval, vec nesprávne právne posúdil.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pri absencii bližšieho zdôvodnenia prvoinštančným súdom, nie
je potom zrejmé z čoho súd vychádzal, z akých skutkových a právnych záverov (keď navrhnuté a
relevantné dôkazy nevykonal a vyššie citované zákonné ustanovenia na vec neaplikoval) v ods. 19

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, keď uzavrel, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené v roku 1946
právnym predchodcom žalovaných. Súd prvej inštancie tento svoj záver nijako skutkovo ani právne
bližšie neodôvodnil. S poukazom na vyššie uvedené potom ani neobstojí záver súdu prvej inštancie, že
žalobcovia „mali a museli vedieť, že sporné nehnuteľnosti boli vrátené v roku 1946 ich vlastníkom“, vdôsledku čoho podľa záverov súdu prvej inštancie neboli dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov
a jednalo sa o držbu neoprávnenú, ktorá nebola spôsobilá privodiť vznik ich vlastníckeho práva titulom
vydržania.

42. Ne/dobromyseľnosť žalobcov ako nadobúdateľov dotknutých nehnuteľností je pritom nevyhnutné
posudzovať v kontexte všetkých okolností daného prípadu, pričom je potrebné prihliadať aj na listinné
dôkazy svedčiace o pridelení predmetného stavebného pozemku, stavebné povolenie, kolaudačné
rozhodnutie, pridelenie súpisného čísla (orgánmi štátnej moci), aj platenie daní žalobcami. V tejto

súvislosti bude tiež potrebné náležite vyhodnotiť skutočnosť, že žalobcovia predmetnú nehnuteľnosť
nadobúdali podľa ich zatiaľ nepreukázaných tvrdení až ako štvrtí v poradí po právnych predchodcoch
žalovaných (štát - R. - K.). Tiež bude potrebné zohľadniť aj v ust. § 130 ods. 1 OZ zakotvenú zásadu,
že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

43. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

44. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

45. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

46. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

47. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

48. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti

uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale
tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení

rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju
interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP,
je nepreskúmateľné.

49. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia právadozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

50.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

51. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie fakticky
v relevantných záveroch neodôvodnil (ani právne a ani vecne), nie je dobre možné tento nedostatok
napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom.

52.Spoukazomnavyššieuvedenébolpotomvčastinaplnenýžalobcamivodvolaníuplatnenéodvolacie
dôvody najmä v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, aj písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

53. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s
použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v nepotvrdenej časti zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP v
zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a pre
vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový
stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutiejenevyhnutnénáležite,vsúladesust.§220ods.2,3,4CSPodôvodniť.Vnovomrozhodnutí

rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).