Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/17/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121010351
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6121010351.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov

senátu JUDr. Jozefa Mikluša a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 27. októbra 2022, v trestnej veci obžalovaných C.. E. I., W. S. a L. V., stíhaných pre pokračovací
zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Tr. zák. v jednočinnom
súbehu so zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust.
§ 138 písm. b) Tr. zák., a to formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., konajúc o odvolaní krajského
prokurátora a obžalovaných C.. E. I. a W. S., voči rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.
5T/26/2021 zo dňa 15.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. sa z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 5T/26/2021 zo dňa 15.11.2021 vo výrokoch, ktorými bol obžalovaným C.. E. I., W. S. a L. V.
uložený trest zákazu činnosti.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. u k l a d á:

I. Obžalovanému C.. E. I., nar. XX.XX.XXXX v V. V., trvale bytom V. V., E. cesta XXXX/XX, podľa § 61

ods. 1, ods. 2 a ods. 6 Tr. zák. trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, prokuristu
ako aj splnomocnenca právnických osôb v trvaní 7 ( sedem) rokov.

II. Obžalovanému W. S., nar. XX.XX.XXXX v V. X., trvale bytom V. V., Z. XXXX/XX, podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 a ods. 6 Tr. zák. trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, prokuristu ako aj
splnomocnenca právnických osôb v trvaní 7 ( sedem) rokov.

III. Obžalovanému L. V., nar. XX.XX.XXXX v X., bytom X., R. XX, podľa § 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 6

Tr. zák. trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, prokuristu ako aj splnomocnenca
právnických osôb v trvaní 7 (sedem) rokov.

Ostatné výroky rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/26/2021 zo dňa 15.11.2021
zostávajú týmto rozhodnutím nezmenené.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného C.. E. I. a obžalovaného W. S. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 5T/26/2021 zo dňa 15.11.2021 boli obžalovaní C..
E. I. v bodoch 1/ až 26/, W. S. v bodoch 1/ až 26/ a L. V. v bodoch 17/ až 26/ uznaní za vinných z
pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Tr. zák.
v jednočinnom súbehu so zločinom daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spoukazomna§138písm.b)Tr.zák.,atoformouspolupáchateľstvapodľa§20Tr.zák.natomskutkovom
základe, ako je uvedené v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. Za túto
trestnú činnosť bol obžalovanému C.. E. I. podľa § 276 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2,

ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák., § 41 ods. 2, § 46 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere troch rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. mu okresný súd výkon uloženého trestu podmienečne
odložil s probačným dohľadom nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorý bude vykonávať
OkresnýsúdBanskáBystrica.Podľa§51ods.2Tr.zák.okresnýsúdurčilskúšobnúdobuvtrvaníštyroch
rokov. Zároveň okresný súd tomuto obžalovanému podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. uložil povinnosť

spočívajúcu v príkaze pravidelne preukazovať probačnému úradníkovi miesto zamestnania, prípadne
uchádzaniesaozamestnanie.Podľa§56ods.1,ods.2Tr.zák.okresnýsúdtomutouloženémuuložiltiež
peňažný trest vo výške 10.000,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák., pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného
roka. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. okresný súd tiež uložil tomuto obžalovanému trest zákazu činnosť
vykonávania funkcie štatutárneho orgánu, prokuristu ako aj splnomocnenca právnických osôb v trvaní

štyroch rokov.

Obžalovanému W. S. okresný súd za túto trestnú činnosť uložil podľa § 276 ods. 4 Tr. zák. s použitím §
38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák., § 41 ods. 2, § 46 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere troch rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu podmienečne odložil a uložil

probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorý bude vykonávať Okresný súd
Banská Bystrica. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák., okresný súd určil skúšobnú dobu tomuto obžalovanému
v trvaní piatich rokov. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. okresný súd tiež uložil tomuto obžalovanému
povinnosť spočívajúcu v príkaze pravidelne preukazovať probačnému úradníkovi miesto zamestnania,
prípadne uchádzanie sa o zamestnanie. Taktiež tomuto obžalovanému podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

okresný súd uložil peňažný trest vo výške 10.000,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by
výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia
slobody v trvaní jedného roka. Taktiež tomuto obžalovanému podľa § 61 ods. 1,2 Tr. zák. okresný súd
uložil trest zákazu činnosti vykonávania funkcie štatutárneho orgánu, prokuristu, ako aj splnomocnenca
právnických osôb v trvaní piatich rokov.

Obžalovanému L. V. okresný súd za túto trestnú činnosť podľa § 276 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 38
ods. 2,§ 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák., § 41 ods. 2, § 46 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere troch rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu podmienečne odložil a uložil
probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorý bude vykonávať Okresný súd

Banská Bystrica. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. okresný súd určil skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Podľa
§ 51 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. zároveň okresný súd tomuto obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v
príkaze pravidelne preukazovať probačnému úradníkovi miesto zamestnania, prípadne uchádzanie sa
o zamestnanie. Podľa § 56 ods. 1,2 Tr. zák. okresný súd tomuto obžalovanému uložil peňažný trest vo
výške 2.000,- Eur a podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť

úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov. Podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Tr. zák. okresný súd uložil aj tomuto obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávania funkcie
štatutárneho orgánu, prokuristu ako aj splnomocnenca právnických osôb, a to v trvaní troch rokov.

Voči tomuto rozsudku podal včas ako osoba oprávnená odvolanie krajský prokurátor, a to voči výroku o

treste a taktiež obžalovaní C.. E. I. a W. S., a to obaja voči všetkým výrokom.

Krajský prokurátor podané odvolanie písomne odôvodnil podaním zo dňa 10.01.2022, ktoré bolo
okresnému súdu doručené 13.01.2022. Uviedol, že predmetný rozsudok vo výroku o vine je podľa jeho
názoru správny, avšak odvolanie bolo zahlásené intervenujúcim prokurátorom z dôvodu, že uložené

tresty s použitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia nezodpovedajú navrhovaným trestom
a uložený trest zákazu činnosti nebol uložený v hornej polovici trestnej sadzby. Rozsudkom bola
konštatovaná vina obžalovaných C.. E. I., W. S. a L. V. za konanie, ktoré sa im kladie za vinu a ktorého
sa podľa obžaloby dopustili. Obžalovaný C.. E. I. ako konateľ C. Z., s.r.o. obstaral dodanie predmetných
služieb svojim odberateľom, 14 obchodným spoločnostiam. Prostredníctvom obžalovaného W. S. (a

ním fakticky riadených a ovládaných spoločností S. C. group, a.s., H., s.r.o. a ďalších) zabezpečil do
svojhoúčtovníctvafaktúrykodpočítaniuDPH,ktorézapracovaldodaňovýchpriznaní.Podľaznaleckého
dokazovania, tieto služby nemali a ani nemohli byť (vzhľadom na neexistenciu kapacít) uskutočnenétak, ako boli fakturované. Deklarovalo sa obchodovanie a dodanie existujúcich IT služieb atď., avšak
samotnéobchodnétransakcieanáslednáfakturáciavuvedenomrozsahubolilenpredstierané(fiktívne).

Z dokazovania (zistení z daňových kontrol) vyplýva, že spoločnosť C. Z., s.r.o. nemohla uplatniť
odpočet uvedenej dane z tovarov a služieb z deklarovaných dodávateľských faktúr za dané zdaňovacie
obdobie vzhľadom na to, že zo strany týchto spoločností (jej dodávateľov), platiteľov DPH, nebol
preukázanývznikdaňovejpovinnostizdodaniatovarovaslužieb.Obžalobatvrdilaatvrdí,žezúčastnené
spoločnosti boli súčasťou umelého reťazca. Dokazovaním zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, aby

spoločnosti, ktoré boli odberateľmi služieb, resp. ich zástupcovia, mali vedomosť o tom, že dodávateľské
a subdodávateľské spoločnosti C.. E. I. a W. S., ako aj spoločnosti, ktoré majú znaky tzv. chýbajúceho
obchodníka, boli súčasťou podvodného reťazca a predmetné plnenie, dodávka služieb, je dotknuté
podvodom vo vzťahu k DPH. Pokiaľ sa týka obžalovaného L. V., menovaný bol formálne dosadený za
spoločníka a konateľa spoločnosti W. N., s.r.o., ktorej podstatou existencie a činnosti bolo zabezpečiť
vykonávanie fiktívnej fakturácie, umožniť v časti finančné toky a zamedziť sprístupnenie účtovníctva

spoločnosti. Na spáchaní trestnej činnosti sa podieľal nezastupiteľne, miera jeho účasti na trestnej
činnosti (oproti obžalovaným C.. I. a E. S.) bola skutočne nižšia. V pozícii štatutárnych orgánov
ďalších spoločností, ktoré sa mali podieľať na dodávkach služieb pre spoločnosť C. Z. s.r.o., resp. mali
byť tvorcami poskytovaných služieb boli osoby, ktoré o tom nemali vedomosť, osoby bez záujmu o
reálny výkon podnikateľskej činnosti, osoby cudzích štátnych príslušníkov. Uvedené osoby boli v rámci

trestného konania vypočuté, pokiaľ tomu nebránili objektívne dôvody. V niektorých prípadoch sa jednalo
o spoločnosti, ktoré boli následne účelovo zlúčené, prevedené na ďalšie osoby alebo zrušené. Daňové
podvodné konanie bolo sprevádzané aj obchádzaním trestu zákazu činnosti vykonávania podnikateľskej
činnosti vo vlastnom mene, uložené E. S. príslušným súdom v roku 2015. Jediným zámerom tohto
konania bolo podstatne sťažiť, resp. zmariť odhalenie protiprávneho konania obžalovaných osôb - najmä

C.. E. I., W. S. (a L. V.), ako jediných osôb, vo vzťahu ku ktorým je za daného stavu dostatočne
preukázaná priama a nespochybniteľná spoluúčasť na trestnej činnosti. Uložené tresty svojou výmerou
nezodpovedajú všetkým hľadiskám rozhodným pre ukladanie trestov. Krajský prokurátor je toho názoru,
že neboli dostatočne zohľadnené, resp. správne aplikované dotknuté zákonné ustanovenia. V tejto
súvislosti odcitoval ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., § 34 ods. 5 písm. a) Tr. zák., § 39 ods. 1,3 písm. d) Tr. zák.,

§ 41 ods. 2 Tr. zák. Uviedol, že mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby v zmysle §
39 ods. 1,3 písm. d) Tr. zák. prichádza do úvahy v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok.
Súd dôvody zvoleného postupu v rozsudku bližšie nekonkretizoval. V danej veci neboli zistené žiadne
konkrétne výnimočné okolnosti prípadu, či mimoriadne pomery obžalovaných, odôvodňujúce použitie
tohto ustanovenia pri ukladaní trestov. Dĺžku konania vzhľadom na rozsah trestnej činnosti nemožno

považovať za neadekvátnu. Podľa názoru obžaloby mal súd pri výmere trestu odňatia slobody (ale aj pri
ďalších trestoch) zohľadniť závažnosť konania, dlhšiu dobu páchania trestnej činnosti a celkový rozsah
činu, teda okolnosti odôvodňujúce použitie prísnejšej trestnej sadzby. Závažnosť spáchaného trestného
činu je určená zákonom ustanovenou trestnou sadzbou v trvaní sedem až dvanásť rokov. Z hľadiska
kategorizácie trestných činov sa jedná o závažný protiprávny čin. Jeho stupeň je zvýšený charakterom

trestnej činnosti, spôsobom a rozsahom jej spáchania. Trestná činnosť bola páchaná po dlhšiu dobu
od októbra 2014 do decembra 2016 vo viacerých, celkom 26 po sebe idúcich zdaňovacích obdobiach,
aktívnym, cieľavedomým a úmyselným konaním, so skrátením dane vo výške viac ako 1,4 mil. Eur.
Uložené tresty odňatia slobody po mimoriadnom znížení pod dolnú hranicu ustanovenú zákonom, v
takejto výmere sú podľa názoru obžaloby príliš mierne. Peňažné tresty sú vzhľadom na povahu trestnej

činnosti namieste, boli však navrhované, najmä u obžalovaných C.. E. I. a W. S. vo vyššej výmere,
ako boli uložené. Vo vzťahu k uloženým trestom zákazu činnosti výkonu funkcie štatutára, prokuristu,
splnomocnenca právnickej osoby krajský prokurátor uviedol, že v zmysle § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr.
zák. mali byť uložené tresty v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v ods. 2, to znamená vo výmere
67 mesiacov, keďže sú ukladané v súvislosti s daňovou trestnou činnosťou. Záverom krajský prokurátor

navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok rozsudku okresného súdu zrušil a sám vo veci
rozhodol tak, že obžalovaným uloží diferencované, primerané a zákonu zodpovedajúce tresty.

Proti rozsudku okresného súdu podal tiež odvolanie obžalovaný C.. E. I., ktorý ho písomne odôvodnil
tak, že odvolanie smeruje proti výroku o vine a treste. Uviedol, že s napadnutým rozsudkom tak

vo vzťahu k výroku o vine, ako aj vo výroku o treste, sa nemôže v žiadnom prípade stotožniť a
súhlasiť a má za to, že došlo k podstatným chybám v konaní, ktoré napadnutému výroku predchádzalo.
Namietal, že už samotné obvinenie jeho osoby bolo založené na domnienkach, dohadoch a účelovom
kriminalizovaní jeho osoby, o ktorých pohnútke sa možno len domnievať. Tiež má za to, že ani jedenz vyprodukovaných dôkazov v prípravnom konaní, o ktoré prokurátor oprel obžalobu, ako aj v konaní
pred súdom, nepreukázal jeho vinu, ale práve naopak, všetky dôkazy, a to tak svedecké výpovede,
znalecký posudok a listinné dôkazy, jednoznačne dokazovali jeho nevinu, a to, že spoločnosť C.

Z., s.r.o. postupoval v súlade so zákonom a v rámci bežnej praxe. Poukázal na to, že celý výrok
rozsudku si protirečí so znaleckým posudkom a jeho závermi a v konečnom dôsledku dokazuje
jeho nevinu. V tejto súvislosti odcitoval pasáže z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku na
strane č. 53, č. 51 a 52. Zo zadovážených dôkazov znaleckého posudku a skutkových okolností je
zrejmé, že konečným užívateľom predmetných dodaných služieb, neboli jeho odberatelia, ale i následní

odberatelia, končiac konečnými prijímateľmi konkrétneho celku služieb, čo boli aj nadnárodné firmy
a ich projekty na území F. republiky, ako aj v zahraničí. Jeho spoločnosť, ako aj ďalšie spoločnosti,
pôsobili ako sprostredkovatelia (subdodávatelia) služieb a podobne. Vyšetrovanie iba potvrdilo, že si
riadne plnil svoje daňové povinnosti, ktoré mu z predmetných obchodných činností vznikli. F. C. Z.,
s.r.o. bola v priebehu roku 2016, spätne za rok 2015 auditovaná, nakoľko jej táto povinnosť vyplynula
zo zákonných povinností a audit potvrdil, že spoločnosť postupovala v súlade so zákonom. Ku dňu

prevodu obchodného podielu a odstúpenia jeho osoby ako konateľa spoločnosti, boli vyrovnané všetky
vtedy zrejmé pohľadávky ako preddavky na daň z príjmu, vyrovnanie zostatku kontokorentného úveru,
sporné faktúry, všetky nedoplatky a podobne. Od ukončenia ekonomickej činnosti firmy a predaja
firmy prešiel takmer rok a pol. Za toto obdobie, kedy už spoločnosť nevykonávala prakticky žiadnu
ekonomickú činnosť a nedosahovala žiaden zisk, si plne plnil všetky povinnosti, ktoré mu z funkcie

konateľa vyplývali. Keby chcel firmu zrušiť a zbaviť sa jej ,,z večera do rána“, neplatil by drahý audit,
ktorý stojí státisíce Eur a trvá rok, nevyplácal by kontokorentný úver, neplatil preddavky na daň z príjmu
štátu, nedoplatil by sporné a neuhradené faktúry a neplatil viac ako rok účtovníka. Pod bodmi 4/ a 5/
písomného odôvodnenia podaného odvolania obžalovaný C.. E. I. poukázal na odôvodnenie rozsudku
na strane 54. V tejto súvislosti uviedol, že tvrdenia uvedené v odôvodnení, nie sú pravdivé. F. C. Z., s.r.o.

vznikla a aktívne podnikala od roku 2006, a preto nemohla byť vytvorená ako účelová pre akúkoľvek
domnelú podvodnú schému. Za neopodstatnené tiež považuje odvolateľ tvrdenie, že C. Z., s.r.o. získala
neoprávnenýmajetkovýprospechuplatnenýmnadmernéhoodpočtuvovýškecez18.000,-Eur.Ktomuto
uviedol, že daňový odpočet (odpočty) vznikli výhradne v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti,
a to buď pri skoršom nákupe služby v inom zdaňovacom období, kde následne v ďalších obdobiach

so ziskom daná služba sa predala a príslušná daň bola odvedená ešte o zisk zdanenej a navýšenej
miere alebo pri nákupe s podnikaním súvisiacich služieb. Prípadne sa mohla faktúra na vstupe zabudnúť
zahrnúť do príslušného zdaňovacieho obdobia, ale kde už rozdiel medzi nákupom tovaru a aj samotná
daň bola v tom období a v čase odvedená, ale nezahrnutie dokladu v tomto období logicky vyústilo
v neskoršom období do nadmerného odpočtu, a to v období, keď sa daný doklad zahrnul do výkazu,

pričom v tom čase nemusela mať spoločnosť doklady na vstupe v rovnakej výške ako na výstupe, a tak
vznikol nárok na odpočet, čo sa ale samozrejme nemôže považovať, ani nepovažuje za neoprávnený
odpočet.ObžalovanýC..I.poukázalnato,želegislatívajednoznačnedefinuje,ževprípadeakýchkoľvek
pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech obvinenej osoby, pričom je presvedčený o tom, že
v rámci tohto trestného procesu, po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, nielenže

existujú pochybnosti o jeho vine, ale práve naopak, existujú dôkazy preukazujúce jeho nevinu. Záverom
obžalovaný C.. E. I. navrhol, aby ho odvolací súd podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby krajského
prokurátora oslobodil, alternatívne, aby odvolaním napadnutý rozsudok v časti výroku o jeho vine zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný W. S. v písomne podanom odvolaní prostredníctvom obhajcu uviedol, že odvolanie podáva
voči všetkým výrokom o vine a nadväzujúcim výrokom, ako aj voči konaniu, ktoré predchádzalo
rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného v zmysle podanej obžaloby. Uviedol, že v jeho prípade
došlo k porušeniu práva na obhajobu, keď jeho zvolený obhajca listom zo dňa 19.08.2021 vo veci
konajúcemu súdu oznámil, že mu dňa 14.07.2021 ako obhajcovi obžalovaného W. S. bolo doručené

upovedomenie o hlavnom pojednávaní na termín 04.08.2021 a 06.08.2021 o 09.30 hod. Ďalej uviedol,
že v dňoch 22.07. až 31.07.2021 má dlhodobo plánovanú dovolenku, a teda nemá z tohto dôvodu kolíziu
s uvedeným termínom hlavného pojednávania, nakoľko sa z dovolenky vracal pred týmto termínom.
Ďalej vo svojom písomnom podaní obhajca uviedol, že keďže podľa medializovaných informácií Ústavný
súd SR pozastavil platnosť Vyhlášky hlavného hygienika č. 226, ktorá začala platiť od 09.07.2021 z

dôvodu jej ,,diskriminácie osôb na základe iného postavenia obmedzením ich základných práv a slobôd“
nemá povinnosť absolvovať ,,povinnú“ karanténu a teda termíny hlavného pojednávania by riadne a bez
problémov absolvoval. Ďalej tiež uviedol, že podľa ďalších medializovaných informácií však má platiť
zase už ,,nová vyhláška“, na ktorú sa rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nevzťahuje apodľa ktorej ,,spadá“ opätovne do kategórie osôb, ktorá bude musieť absolvovať povinnú karanténu.
Obhajca tiež poukázal na to, že z uvedeného dôvodu a za pomerne ,,chaotického“ právneho stavu, ktorý
sa mení každým dňom a spôsobuje všeobecnú právnu neistotu, je nútený ospravedlniť svoju neúčasť

na nariadených termínoch hlavného pojednávania a zároveň požiadať vo veci konajúci súd, aby odročil
termín hlavného pojednávania, nakoľko jeho klient trvá na jeho osobnej účasti. Zároveň poukázal na to,
že predmetná trestná vec má 8663 listov, 23 zväzkov a príloh cez 1500 listov, pričom aj z opatrnosti sa
snažil zabezpečiť substituentov, ale títo ním oslovení, vzhľadom na rozsiahlosť spisu, ako aj vzhľadom
natermínhlavnéhopojednávania,odmietliprevziaťsubstitúciu.Vovecikonajúcisúdnevyhoveluvedenej

žiadosti o odročenie termínu hlavného pojednávania a ustanovil vo veci náhradného obhajcu (L.. V.), a
to tak, že tento nemal priestor sa s obhajcom obžalovaného poradiť, pričom o tom, že bol obžalovanému
ustanovený, sa vôbec nedozvedel, že mu bol ustanovený sa dozvedel až priamo na termíne hlavného
pojednávania. Obžalovaný teda nemal priestor, a to ani len teoreticky vykonať riadnu poradu s týmto
ustanoveným obhajcom. Obžalovaný W. S. má teda za to, že mu bolo upreté právo (nie jeho vinou, ani
vinou jeho zvoleného resp. ustanoveného obhajcu) vykonať riadnu poradu. V tejto súvislosti poukázal

obžalovaný na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež na článok 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa obžalovaného je teda zrejmé, že sa so svojím ustanoveným
obhajcom nemohol riadne radiť, pripraviť sa na termín hlavného pojednávania, keďže sa po prvýkrát
stretli až v deň pojednávania, pričom práve na prvom termíne hlavného pojednávania sa uskutočnilo
dôležité procesné vyhlásenia, majúce dopad na celé trestné konanie. Zo strany súdu tak došlo v jeho

prípade k porušeniu označených práv na obhajobu, ktorá je zároveň vyjadrená aj v ust. § 2 ods. 9 Tr.
por. V napadnutom rozsudku v časti, kedy súd uvádza tzv. vlastné hodnotenie dokazovania vykonaného
v rámci trestného konania (od strany 50 rozsudku), ktoré vyhodnotil súd v jeho neprospech, primerane
rozsiahlym spôsobom, poukázal na ,,šetrenia“ (resp. závery) daňových úradov, pričom súd preberá
tieto závery do rozsudku a tieto závery aj náležite akcentuje. Súd tak vlastne prebral rozhodnú časť

dokazovania správcu dane, pričom daňová kontrola a závery z nej plynúce sú samostatným konaním,
ktoré je založené na úplne iných mechanizmoch a postupoch. Navyše, ako aj vyplynulo z dokazovania,
obžalovaný vôbec nemal žiadny dosah na závery daňových kontrol, nakoľko s ním správca dane
nekomunikoval (nemal mandát konať za kontrolované subjekty), a preto ani nemohol žiadnou svojou
procesnou aktivitou mať vplyv na výsledky správcu dane. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, akékoľvek

závery správcu dane, ktoré sú obsiahnuté či už v protokole o daňovej kontrole, resp. následnom
rozhodnutí o výrube dane, nie sú pre súd záväzné. Súd sa teda pri rozhodovaní o podanej obžalobe
musí riadiť jedine výsledkami dokazovania v rámci hlavného pojednávania. To platí o to viac, že v
trestnom konaní sa dôsledne uplatňuje princíp tzv. obráteného dôkazného bremena, kde orgány činné v
trestnom konaní musia nadovšetkú pochybnosť preukázať vinu obžalovaného (t.j. rozdiel od daňového

konania, kde to musí byť práve daňový subjekt, kto musí preukazovať konkrétne skutočnosti). Pokiaľ
teda konajúci súd v jeho trestnej veci prevzal do svojho rozsudku rozsiahle závery správcu dane (ktoré
boli v jeho neprospech) tak, ako to vyplýva z odôvodnenia a tieto následne použil ako podklad pre
vyslovenie viny obžalovaného, postupoval v rozpore s ust. § 119 ods. 1 Tr. por. Obžalovaný má tiež
za to, že konajúci súd sa v rozpore s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. nevysporiadal s argumentáciou, ktorú

predniesol na hlavnom pojednávaní v jeho záverečnej reči. Obžalovaný namietal, že podľa obžaloby (aj
podľa rozsudku) by mala existovať vopred uzavretá vzájomná dohoda medzi ním a obžalovaným I. a
V., pričom však existencia takejto dohody, na ktorú sa poukazuje a ktorá je aj súčasťou skutkovej vety
rozsudku a obžaloby, nebola ničím, žiadnym dôkazom preukázaná. Navyše obžalovaný C.. I. uviedol,
že obžalovaného V. ani len nepozná. Samotný obžalovaný V. uviedol, že s osobou obžalovaného S. sa

stretol iba jedenkrát v živote. Skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, sa mali stať v rokoch 2014 až 2016,
pričom on potvrdil, že sa stretol s V. v roku 2018, t.j. po skutkoch. Toto potvrdil samotný obžalovaný V..
Z tohto dôvodu je tak s určitosťou možné konštatovať, že táto časť rozsudku nie je preukázaná žiadnym
dôkazom. K týmto jeho námietkam súd nezaujal žiadne stanovisko, a to v rozpore s ust. § 168 ods. 1
Tr. por. Vo výroku rozsudku, ako aj v obžalobe, sa tiež konštatuje, že obžalovaný S. mal riadiť a ovládať

spoločnosti S.C.T.,a.s.aH.,s.r.o.Zožiadnehodôkazunebolopreukázané,žebyonmalriadiťaovládať
tieto spoločnosti. Maximálne disponoval plnými mocami. Plné moci však nepreukazujú, a to v žiadnom
prípade, že splnomocnená osoba riadi a ovláda obchodnú spoločnosť. Ak niekto môže riadiť obchodnú
spoločnosť, tak v zásade konateľ spoločnosti, resp. aj valné zhromaždenie spoločnosti. Faktom však
ostáva, že nebol ani konateľ, ani spoločník uvedených obchodných spoločností. Svedok F. vo svojej

výpovedi uviedol, že do spoločnosti R. a H. bol ustanovený ako konateľ, kde ho oslovil na túto činnosť
G. N., ktorý mu dal za to nákladné auto a tiež mu platil odmeny. Doklady, ktoré potreboval na rôzne
vybavovanie, tak tie mu nosil G. N.. Svedok F. ďalej podpisoval rôzne faktúry, zmluvy, splnomocnenia,
ktoré mu nosila F. N., manželka pána N.. Pre túto trestnú vec je však rozhodujúce, že tento svedokteda nikde v týchto súvislostiach vo svojej výpovedi nespomína, neuvádza jeho osobu, čo je možné
jednoznačne hodnotiť jedine v jeho prospech. Ani tieto skutočnosti však súd nevzal do úvahy. Svedok
F. dokonca na priamu otázku uviedol, že pokyny mu nedával S., ale iba svedok N.. Spochybnená, a

to zásadným spôsobom, je aj výška údajnej škody, ktorá je predmetom obžaloby a ktorá má dopad
na určenie právnej kvalifikácie. Je tiež potrebné akcentovať, že viaceré faktúry, ktoré sú predmetom
obžaloby, sa IT služieb vôbec netýkali. Toto je ďalšia výhrada, ktorá spôsobuje, že už len z tohto dôvodu
je otázna výška škody, a to tiež len za predpokladu, ak by sa vôbec ustálilo, že došlo k spáchaniu
nejakého trestného činu. Záverom obžalovaný W. S. prostredníctvom obhajcu navrhol, aby odvolací súd

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a aby ho z dôvodov podľa § 285 písm. c) Tr. por. spod obžaloby
oslobodil, alternatívne, aby po zrušení vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a
rozhodnutie.

Proti uvedenému rozsudku písomne odôvodnil odvolanie aj samotný obžalovaný W. S., v ktorom v
podstate zopakoval dôvody podaného odvolania jeho obhajcom. Namietal, že výsledky zistení o rozsahu

daňovej povinnosti a jej nesplnenia (skrátení) daňovým subjektom, ku ktorým dospel v daňovom konaní
správca dane, nemožno mechanicky, bez ďalšieho dokazovania, prevziať do trestného konania a len na
ich podklade nemožno ustáliť záver o rozsahu daňového úniku, či dokonca o existencii, či neexistencii
trestnej zodpovednosti obžalovaných za daňový delikt, pretože takéto zistenia daňového úradu spravidla
v celom rozsahu nie sú pokryté úmyslom, ako obligatórnym znakom skutkových podstát daňového

subjektu. Uviedol tiež, že žiadne výsledky daňových kontrol ani rozhodnutí mu nikdy neboli doručené, a
anižiadnemuzobžalovaných.Keďžezostranydaňovéhosubjektuvjehoprípadeneboladodržaná(úzka
súčinnosť) zásada, ktorá tvorí ťažisko v procese výkonov dôkazného prostriedku v trestnom konaní,
nebola v tomto prípade uplatnená, nie je možné prehlásiť, že správca dane sa zaoberal každou vecou,
ktorá je predmetom správy daní a z výkonu kontroly je zrejmé, že takéto stanovenie daňovej povinnosti

daňovým úradom sa deje tzv. kontumačným spôsobom, len kvalifikovaným odhadom, nie dokazovaním,
pričom súčasne použitie metódy dokazovania a určenia dane podľa pomôcok je v trestnom konaní
neprípustné. Na základe uvedeného má obžalovaný W. S. za to, že z dôvodu absencie úmyslu u neho
ako obžalovaného, vzťahujúceho sa k predmetnému trestnému činu, ale predovšetkým z absencie
spoľahlivého preukázania objektívnej stránky skutkovej podstaty, nebolo vykonané úplné dokazovanie

v samotnom súdnom procese. V rámci daňového konania vo veci samej prichádza obrana zo strany
obžalovaného aj v iných konaniach, kde priamo na výsluchu svedka, kontrole Y. úradu V. V., bolo ním
prehlásené, že sa im nepodarilo preveriť, overiť, či k plneniu došlo alebo k plneniu nedošlo. Nemali
takto ustálený záver pre uzatvorenie výkonu daňovej kontroly a na základe len úvahy, čo je pre daňové
konanie prípustné na základe toho, že s nimi daňový subjekt nekomunikoval, bol nekontaktný, uzavreli

všetky výkony daňových kontrol v neprospech daňového subjektu, ale nie v neprospech obžalovaných.
Obžalovaný S. tiež uviedol, že on nemal žiadnu možnosť sa voči záverom daňových kontrol brániť, ani
nijak vyjadrovať sa k priebehu výkonu daňových kontrol. Takto jednostranné konanie zo strany správcu
dane je absolútne nepreskúmateľné a obžalovaný má za to, že sa týmto mal súd i zaoberať jednotlivo.
Poukázal na to, že je potrebné použiť vo veci súdneho znalca, avšak súdny znalec vo svojom posudku

sa nevenoval stanoveniu škody tak, aby vyčíslil výšku dane z pridanej hodnoty na základe presného
zisťovania daňového subjektu, ktorému bola vyrubená daň podľa pomôcok, teda odhadoch. Súdny
znalec vo svojom posudku len konštatoval, že v rámci jemu predložených kontrolných výkazov vyplynul
nesúlad, teda vyplynula pochybnosť, ktorú znaleckým posudkom vôbec objektívne neskúmal, nakoľko
výška dosiahnutého príjmu v konkrétnom zdaňovacom období ešte nič nehovorí o tom, aký bol výsledok

daňového subjektu (a to, či bol kladný, nulový alebo záporný), nakoľko výšku dosiahnutého príjmu nie
je možné automaticky považovať za výšku základu dane, z ktorej je nutné určovať vlastnú daňovú
povinnosť daňového subjektu. Prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena vykonal v tomto smere
hlavne určité dokazovanie, avšak z takéhoto vykonaného dokazovania nevyplývajú nepochybne závery
uvedené v skutkovej vete obžaloby a ani to, že by základ dane daňového subjektu mal byť v takej výške,

akojeuvedenévobžalobe.Obžalovanýpripomenul,žečiastkovéskutkytak,akosúuvedenévobžalobe,
bymohlibyťzákladomdanelenvprípade,akbysazistilo,žedaňovýsubjektvpredmetnýchzdaňovacích
obdobiach mal výlučne len tento príjem a nemal žiadne relevantné (zistiteľné) výdavky, ktoré by
zakladanie znižovali. Podstatnými skutočnosťami, ktoré však neboli v rámci dokazovania preukázané,
ani objasňované a tiež neboli vôbec spomenuté v znaleckom posudku, ako v samotnej obžalobe a sú v

rámci právnej obrany daňových subjektov v prípade daňového konania náležite podstatné a záväzné, že
on v týchto konaniach vystupoval ako svedok a nie ako zástupca daňových subjektov v rámci daňových
konaní a hlavne nie ako štatutárny orgán týchto spoločností. Obžalovaný tiež namietal, že je absolútne
neprípustné uznať ho vinným zo spáchania zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 písm.c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., nakoľko
v tejto veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie a on sa nijak a ničím nepodieľal na konaní tak, ako je
uvedené v obžalobe, alebo v rozsudku, aj keď rozsudok neobsahuje odôvodnenie trestnej činnosti vo

vzťahu k ustanoveniam daňového podvodu. Znalecký posudok použitý v predmetnom trestnom konaní
sa nezaoberá žiadnou skutočnosťou na posúdenie konania obžalovaných vo veci daňového podvodu.
Vo vzťahu ku skutku daňového podvodu nebola nijak preukázaná činnosť jeho osoby na páchaní tak,
ako je to uvedené v obžalobe. Obžalovaný podobne ako jeho obhajca v odôvodnení podaného odvolania
poukázal na to, že znalecký posudok nijakým spôsobom nevyčíslil škodu tak, ako je uvedené v samotnej

obžalobe, ako aj v rozsudku a jeho záver nie je možné použiť ako dôkazný prostriedok na hodnotenie
dôkazov. Samotné dokazovanie jednoznačne nepotvrdilo, že všetky faktúry nesú znaky podvodného
reťazca a znalec tieto ani nepomenoval tak, aby sa v procese dokazovania viedlo konanie tak, aby sa
tieto preukázali, či vyvrátili. Čo sa týka vzájomnej dohody obžalovaných, k tomu obžalovaný uviedol, že
výsledkom dokazovania sa jednoznačne nepotvrdilo obžalobe nijak preukázať, že by k nejakej dohode
obžalovaných došlo. Nikto z vypočutých svedkov nepotvrdil a ani len náznakom nepoukázal, že by

mala existovať určitá dohoda obžalovaných. Počas celého konania vo veci, ako aj počas vykonaného
dokazovania, predovšetkým s výsluchom svedkov, ako aj obžalovaných, sa nepodarilo bez akýchkoľvek
pochybností preukázať, že on fakticky riadil a ovládal spoločnosti S. C. T., a.s. a H.. Dokazovanie
jasne poukázalo na inú osobu, ktorá mohla plniť alternatívu skutkového deja tak, ako je to uvedené
v samotnej obžalobe, ako aj v odôvodnení rozsudku. Podobne ako jeho obhajca, aj obžalovaný S.

poukázal podľa jeho názoru na rozpory rozsudku, čo sa týka konania ako splnomocnenca, zástupcu
uvedených spoločností. Namietal tiež, že znalec nevykonal preverenie, ako ani daňový úrad, všetkých
zdaniteľných plnení uvedených v kontrolovanom výkaze a nemôže teda určiť tak, ako je to uvedené v
rozsudku, že všetky údaje vykazovali nesúlad a znalec nemohol vyčísliť presnú výšku škody skrátenia
dane. To by potom musel znalec označiť aj spoločnosti ako D., a.s., T-com, a.s., F., a.s., F., a.s., čo však

znalec neoznačil ani v jednom z jeho konštatovaní a záverov. Obžalovaný tiež uviedol, že on nepreviedol
žiadnu firmu na inú osobu tak, ako je to uvedené v rozsudku a že sa on sám nemohol brániť v procese
výkonu daňovej kontroly. Nakoľko nebol oprávnenou osobou v prípade procesu daňovej kontroly a teda
ani nemohol tušiť, aké konštatovania a závery správca dane vo svojom rozhodnutí vykoná. Obžalovaný
tiež uviedol, že je pre neho nezrozumiteľný a nejednoznačný zákaz činnosti splnomocnenca právnických

osôb tak, ako je uvedený v rozsudku, nakoľko z uvedeného vyplýva, že už pri výkone zamestnania bude
pre neho položená prekážka zo strany súdu, kde nebude môcť zástupcov a svojho zamestnávateľa na
bežné činnosti, nebude môcť vykonávať svoje pracovné činnosti, ktoré sú svojou formou tiež prevzatím
splnomocnenia právnických osôb. Záverom obžalovaný W. S. podobne ako jeho obhajca navrhol, aby
ho odvolací súd po zrušení odvolaním napadnutého rozsudku z dôvodov podľa § 285 písm. c) Tr. por.

spod obžaloby oslobodil alebo, aby vec po zrušení vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a
rozhodnutie.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 27. októbra 2022 v zmysle § 293 ods. 7 Tr. por. v
neprítomnosti obžalovaného W. S. a obžalovaného L. V. a v neprítomnosti poškodeného Y. úradu V.

V.. Obžalovaný W. S. požiadal, aby verejné zasadnutie sa vykonalo v jeho neprítomnosti. Obžalovaný
L. V. prostredníctvom obhajcu súdu tlmočil svoj súhlas, aby verejné zasadnutie sa vykonalo taktiež v
jeho neprítomnosti. Splnomocnenec poškodeného svoju neprítomnosť na verejnom zasadnutí nijakým
spôsobom neospravedlnil.

Zástupca krajského prokurátora sa na verejnom zasadnutí pridŕžal podaného odvolania. Čo sa
týka odvolaní zo strany obžalovaných, tieto navrhol ako nedôvodné zamietnuť. Navrhol, aby tresty
obžalovaným boli uložené v zákonných sadzbách. Tiež poukázal na to, že trest zákazu činnosti nebol
uložený správne. Navrhol, aby odvolací súd zrušil výrok o trestoch u všetkých obžalovaných a uložil im
tresty v zákonných sadzbách a uložil im tiež zákonný trest zákazu činnosti, ktorý by mal byť uložený v

hornej polovici trestnej sadzby, keďže ide o daňové trestné činy.

Obhajca obžalovaného C.. E. I. na verejnom zasadnutí sa pridŕžal podaného odvolania a dôvodov
uvedených v jeho písomnom vyhotovení. Poukázal na to, že jeho klient je človek bezúhonný. Za
služby, ktoré si objednal, riadne dodávateľom zaplatil. Následne za služby, ktoré vykonal, vyfakturoval

odberateľom a z týchto faktúr tiež zaplatil DPH. Podľa jeho názoru k žiadnemu úniku nedošlo. Navrhol,
aby jeho klient bol spod obžaloby oslobodený. Vo vzťahu k odvolaniu prokurátora, toto navrhol ako
nedôvodné zamietnuť.Obhajca obžalovaného W. S. sa taktiež na verejnom zasadnutí pridŕžal podaného odvolania. Čo sa týka
odvolania prokurátora, toto navrhol ako nedôvodné zamietnuť. Podobne ako jeho kolega, obhajca C..
E. I., navrhol aj on, aby jeho klient, obžalovaný W. S., bol spod obžaloby oslobodený.

Obhajca obžalovaného L. V. uviedol, že oni odvolanie nepodali, nakoľko jeho klient sa stotožnil
s rozsudkom. Čo sa týka podaného odvolania krajského prokurátora, toto navrhol ako nedôvodné
zamietnuť, pretože trest uložený jeho klientovi, považuje za správny.

Obžalovaný C.. E. I. na verejnom zasadnutí sa pridŕžal prednesu svojho obhajcu, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožnil.

KrajskýsúdvBanskejBystriciakosúdodvolacípredtým,akozačalplniťsvojupreskúmavaciupovinnosť,
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zistil, že odvolania boli podané včas, v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Tr.
por., odvolania boli podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. a) a b) Tr. por., pričom

nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle §
312 ods. 1, ods. 2 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie krajského prokurátora je z
časti dôvodné, naproti tomu, že odvolania obžalovaného C.. E. I. a obžalovaného W. S. neboli dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávaní vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por.,
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si vzájomne
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom

na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda
zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými
podstatnými okolnosťami vo vzťahu k jednotlivým výrokom rozsudku u všetkých troch obžalovaných.
Krajský súd s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožnil, preto v podrobnostiach

naň odkazuje, keďže opakovať správne a podrobné dôvody zákonného rozhodnutia by bolo nadbytočné.
V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto

postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku okresným súdom vo vzťahu k výroku o vine

obžalovaných C.. E. I. a W. S., reagujúc na odvolacie námietky obžalovaných uvádzaných v podaných
odvolaniach krajský súd dodáva, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že došlo k
porušeniu zásady zákazu zneužívania práva, čo znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií
zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. V tomto prípade
ideo„umelúkonštrukciu"zaúčelomzískaniadaňovejvýhody,čobolopotvrdenéajznaleckýmposudkom

C.. P. X., ktorým okrem iného bolo potvrdené, že v kontrolovanom období boli medzi spoločnosťami S.
C. T., a.s ., H., s.r.o. a C. Z. s.r.o. vykonané simulované obchodné transakcie, ktorých výsledkom bolo
účelové obchádzanie daňovej povinnosti, alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by
inak nebol subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom bolo účelové zníženie daňovej povinnosti. Bolo
teda okrem iného potvrdené zistenie správcu dane, že konaním subjektov C. Z. s.r.o. a S. C. T., a.s. a H.,

s.r.o bola umelo vytvorená situácia s cieľom získania daňovej výhody. Znalec sa jednoznačne vyjadril,
že v danom prípade ide o podvodný reťazec s tým, že spoločnosti obž. I., resp. S. N., ako aj ďalšie
spoločnosti H. a R. boli v strede tohto obchodného reťazca s tým, že na základe kontrolných výkazov,
ako aj ďalších podkladov znalec dospel k záveru v nesúlade vykázaných úkonov s reálnymi s tým, ževyčíslil aj presnú výšku škody skrátenia dane. To že išlo o podvodný reťazec fungujúci len obmedzený
čas bolo potvrdené aj tým, že následne tieto firmy sa buď pozlučovali s inými firmami alebo rovno zanikli.
Rozsiahlym dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že

obžalovaný C.. E. N. ako konateľ obchodnej spoločnosti C. Z., s.r.o., s obž W. S. ako osobou fakticky
riadiacou a ovládajúcou obchodné spoločnosti S. C. T. a.s. a L. V. ako spoločníkom a konateľom
obchodnej spoločnosti W. N., s.r.o., účelovo vytvárali obchodné reťazce predstierajúce vzájomné
obchodné vzťahy medzi uvedenými obchodnými spoločnosťami C. Z., s.r.o., V. V., S. C. group, a.s., V.
V., H., s.r.o. V. V. a W. N., s.r.o. X..

K odvolacím námietkam obžalovaného W. S. týkajúcim sa práva na obhajobu odvolací súdu uvádza,
že v prípade tohto obžalovaného nedošlo k porušeniu práva na obhajobu, pretože mu bol ustanovený
náhradný obhajca. Námietky, že nemal možnosť sa poradiť s takto ustanoveným obhajcom nie sú
dôvodné. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by sa obžalovaný S. domáhal porady s
ustanoveným obhajcom a ani nenamietal postup súdu v tomto smere. Taktiež nie je nijakým spôsobom
preukázané, že by sa zvolený obhajca obžalovaného pre prekážky na jeho strane snažil zabezpečiť

za seba substitučné zastupovanie. Tvrdenia o tom, že žiaden z kolegov advokátov nechcel prevziať
obhajobu obžalovaného na základe substitučnej plnej moci tak zostali len v rovine tvrdenia.

Krajský súd preskúmaním veci dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného C.. E. I. a ani odvolanie
obžalovaného W. S. nebolo dôvodné, preto podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného C.. E. I. a

obžalovaného W. S. zamietol.

Krajský súd naproti tomu dospel k záveru, že odvolanie krajského prokurátora bolo čiastočne dôvodné
a to čo trestu zákazu činnosti u všetkých troch obžalovaných.

Podľa § 61 ods. 6 Tr. zák., k súd odsudzuje páchateľa za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 2, 3 alebo ods. 4, trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 2, 3 alebo
ods. 4, trestný čin daňového podvodu podľa § 277a ods. 2 alebo ods. 3, trestný čin nezaplatenia dane a
poistného podľa § 278 ods. 2 alebo ods. 3 a trestný čin marenia výkonu správy daní podľa § 278a ods.
2 alebo ods. 3, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v odseku 2.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd pochybil, keď všetkým trom obžalovaným uložil
trest zákazu činnosti opomenúc aplikovať § 61 ods. 6 Tr. zák.

Krajský súd preto v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. po zrušení napadnutého rozsudku vo výrokoch, ktorými

bol obžalovaným C.. E. I., W. S. a L. V. uložený trest zákazu činnosti sám vo veci rozhodol tak, ako je
to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Čo sa týka zvyšných výrokov o uložených trestoch u všetkých troch obžalovaných, k tomu odvolací súd
uvádza, že sa v tomto smere plne stotožnil s odôvodnením prvostupňového súdu a v podrobnostiach

poukazuje na odôvodnenie na stranách č. 55 až 56 rozsudku prvostupňového súdu. Odvolací súd v
zhode s okresným súdom zastáva názor, že v tomto konkrétnom prípade bolo správne u všetkých troch
obžalovaných v súvislosti s ukladaním trestu aplikovať aj ust. § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák.

Tento rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Tr.

por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.