Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 15C/357/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315208053
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová
ECLI: ECLI:SK:OSHE:2020:8315208053.26

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v právnej veci žalobkýň 1. M. O., rod. I.,
nar. X.X.XXXX, bytom K. XXX/XX, H.-L., právne zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou,
so sídlom Štúrova 20, Košice, 2. S. O., nar. X.XX.XXXX, bytom u matky, K. XXX/XX, H.-L., zákonne
zastúpenej matkou M. O., bytom K. XXX/XX, H.-L., proti žalovaným 1. Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX/XX, N., právne zastúpenej JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, so sídom Nám. slobody 13/25,

Humenné, 2. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalované v 1. a 2. rade sú p o v i n n é uhradiť žalobkyni v 1. rade sumu 15 000 eur a žalobkyni
v 2. rade sumu 25 000 eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že zaplatením jednej
zo žalovaných zaniká povinnosť druhej žalovanej.

Žalované v 1. a 2. rade sú p o v i n n é uhradil žalobkyni v 2. rade pozostalostnú úrazovú rentu

mesačne vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, splatnú vždy do
15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, k rukám žalobkyne v 1. rade, s účinnosťou od 1.5.2013 s
tým, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej.

Nesplatenú časť zostalostnej úrazovej renty za obdobie od 1.5.2013 do novembra 2020 vo výške 2
998,98 eur sú žalované v 1. a 2. rade p o v i n n é uhradiť k rukám žalobkyne v 1. rade do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhej žalovanej.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej v 2. rade právo na náhradu konania
v celom rozsahu s tým, že výška trov bude určená po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej v 1. rade právo na náhradu trov konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne podali dňa 24.6.2015 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadali, aby žalovaní v 1. a 2. rade
uhradili z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne žalobkyni v 1. rade sumu 50 000 eur,

žalobkyni v 2. rade sumu 150 000 eur a žalobkyni v 2. rade peňažnú rentu vo výške 500 eur mesačne
od 1.5.2013 do dosiahnutia 18 rokov veku, ktorú by platili k rukám matky vždy do 20. dňa v mesiaci.
Zároveň žalobkyne žiadali, aby im žalovaní uhradili trovy konania v celom rozsahu.Podanú žalobu odôvodnili tým, že žalobkyňa v 1. rade je vdovou po neb. S. O., ktorý zahynul pri
dopravnej nehode dňa 17.4.2013 a žalobkyňa v 2. rade je jeho dcérou.

Žalovaná v 1. rade bola uznaná vinnou zo spôsobenia dopravnej nehody pri ktorej zahynul S. O. a
žalovaná v 2. rade je poisťovňou, s ktorou mala žalovaná v 1. rade uzatvorenú dohodu o povinnom
zmluvnom poistení.

K dopravnej nehode došlo dňa 17.4.2013 na N. ulici v N. a to tak, že došlo k zrážke motorového vozidla,
ktorého vodičkou bola žalovaná v 1. rade a motocyklom, ktorého vodičom bol neb. S. O.. Pri tejto
dopravnej nehode utrpel S. O. zranenia na následky ktorých na mieste podľahol.

Náhlym umrtím manžela a otca utrpeli žalobkyne silnú citovú ujmu, lebo spolu s nebohým vytvárali
rodinu, v ktorej existovali citové putá s dobre vyvinutými sociálnymi väzbami v rámci súkromného i

citového života. Žalobkyňa v 2. rade bola na svojho otca citovo naviazaná, trávila s ním veľa voľného
času a navyše v čase dopravnej nehody bola vážne chorá. Nebohý sa pripravoval aj na možnosť stať
sa darcom orgánu pre žalobkyňu v 2. rade a podroboval sa všetkým potrebným lekárskym úkonom.
Žalobkyňa v 1. rade prežívala pocity úzkosti, smútku, zúfalstva zo straty manžela a straty viesť súkromný
život s ním. Protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade došlo k nenávratnej deštrukcii v medziľudských

vzťahochtvoriacichzákladrodinnéhoživota.Týmdošlokzásahudoosobnostnýchprávžalobkýň,najmä
práva na súkromie a práva na rodinný život. Na základe toho si uplatnili voči žalovaným nemajetkovú
ujmu vyjadrenú v peniazoch. Výšku odôvodnili tým, že zomrel mladý človek, ktorý bol absolventom
vysokej školy, maj pred sebou celý život a v budúcnosti mohol byť oporou svojej manželke a dcére.
Jeho smrťou došlo k následkom, ktoré sú trvalé a neostrániteľné, a preto došlo k závažnej ujme do

osobnostných práv žalobkýň.

2. Žalovaná v 1. rade sa k podanej žalobe vyjadrila tak, že je si vedomá toho, že bola uznaná vinnou
z dopravnej nehody, pri ktorej zahynul S. O., ktorý sa však aj vlastným správaním spoluzodpovedal
za vzniknutú nehodu, lebo podľa znaleckého posudku prekročil v danom úseku maximálnu povolenú

rýchlosť. Ak by rýchlosť dodržiaval, mohol zrážke zabrániť v celom rozsahu.

Žalovaná v 1. rade zároveň považovala výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy za neopodstatnenú a
nepreukázanú. Nárok žalobkyne v 2. rade na rentu považovala za celkom irelevantný a žiadala ho
zamietnuť v celom rozsahu. Namietala aj svoju vecnú pasívnu legitimáciu, lebo so žalovanou v 2. rade

mala uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení. Má za to, že v konaní by mala byť vecne
pasívne legitimovaná len žalovaná v 2. rade.

Svoje vyjadrenie v priebehu sporu doplnila tak, že vzniknutá dopravná nehoda zasiahla aj do jej
súkromia, lebo žije v neustálom strachu, strese, úzkosti a bola nútená požiadať aj o odbornú pomoc

z oblasti psychiatrie. Namietala, že neb. S. O. mal v rodine silné citové väzby, lebo podľa jej názoru
už dlhšiu dobu nežil so svojou manželkou v spoločnej domácnosti. Poukazovala na to, že aj rodičia
neb. S. O. si uplatnili v konaní XXC/XXX/XXXX nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žiadala pri
priznaní nemajetkovej ujmy vychádzať z doterajšej súdnej praxe a jej výšku prispôsobiť s prihliadnutím
na primeranosť a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva žalobkýň došlo. Pokiaľ ide o rentu,

považovalajuzaabsolútnenepreukázanúapoukázalanato,žežalobkyňav2.rademánároknavýplatu
sirotského dôchodku.

K samotnej pasívnej legitimácii žalovanej v 2. rade poukázala na nejednotnú rozhodovaciu prax, ale aj
na rozhodnutie Súdneho dvora, podľa ktorého sa pos pojmom „ujma na zdraví“ má rozumieť akákoľvek

ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva
uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú
ako aj psychickú traumu. Teda Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody patrí aj nemajetková
ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Navrhla, aby súd vykonal
dokazovanie za účelom preukázania, v akej miere bola spôsobená ujma žalobkýň a potom určil jej výšku.

3. Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila tak, že nie je sporné, že motorové vozidlo žalovanej v 1. rade
prostredníctvom ktorého došlo k dopravnej nehode bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej v 2. rade.
Poukázala však aj na to, že nie je daná 100% zodpovednosť žalovanej v 1. rade za vzniknutú dopravnúnehodu, lebo neb. S. O. prekročil zákonom povolenú rýchlosť. Spoluzodpovednosť poškodeného na
vzniknutej dopravnej nehode a teda aj na vzniknutej škode je minimálne v rozsahu 20%.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaná v 2. rade namietala svoju vecnú pasívnu
legitimáciu a preto žiadala, aby v tejto časti bola voči nej žaloba zamietnutá. Podľa jej názoru v
zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. zodpovedá len za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Z ustanovenia § 2 predmetného zákona je zrejmé, že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou
motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody. Teda nie ten, komu bolo zasiahnuté do

osobnostných práv a má prípadne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tiež poukázala na ustanovenie
§ 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorého poistený má právo, aby poisťovateľ
za neho nahradil nároky, ktoré sú taxatívne vymedzené v danom ustanovení. Náhrada nemajetkovej
ujmy ako nárok sa v celom zákone ani nespomína. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je
krytý povinným zmluvným poistením. Poukázala na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tomto

smere. Možno preto konštatovať, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne
spätá s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil a jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť
tohto subjektu.

Aj keď žalovaná v 2. rade namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu, z opatrnosti namietala aj výšku

uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považovala za neprimerane vysokú a neopodstatnenú.
Žalobkyne musia preukázať, že v značnej miere bola znížená ich dôstojnosť alebo vážnom v spoločnosti
a že požadovaná suma je adekvátna závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 2. rade na peňažnú rentu, žalovaná v 2. rade ho v celom rozsahu
rozporovala a namietala. Poukázala na to, že žalobkyňa v 2. rade tejto svoj nárok nijako neodôvodnila,
ani nepreukázala, ani nenavrhla vykonať dokazovanie na preukázanie základu a výška tohto nároku.

V priebehu konania žalovaná v 2. rade vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku, lebo k

dopravnej nehode došlo 17.4.2013 a žaloba bola súdu doručená dňa 24.6.2015 a teda po tom, čo
márne uplynula lehota na uplatnenie práva v zmysle ustanovenia § 106 OZ. Poukázala na aplikačnú
prax súdov, podľa ktorej nárok mal byť uplatnený v dvojročnej premlčacej lehote. Dôrazne namietala aj
výšku uplatnenej ujmy a poukázala na rozhodovaciu prax niektorých súdov Slovenskej republiky, ktorí
pri obdobných nárokoch priznali násobne nižšie sumy. Znova zdôraznila, že chráneným predmetom za

poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému nie je zásah do súkromia, ktorého
súčasťou je aj rodinný život a teda nie je daná jej vecná pasívna legitimácia.

4.Súdvykonaldokazovanievýsluchomžalobkynev1.rade,oboznámilsasrozsudkomOSHumennésp.
zn. XT/XXX/XXXX, s rozsudkom KS v Prešove sp. zn. XTo/XX/XXXX, so závermi znaleckého posudku

vykonaného v tomto konaní, s listinnými dôkazmi, najmä s dokladmi o zdravotnom stave žalobkyne v
2. rade, s dokladmi o výške vdovského a sirotského dôchodku, s dokladmi o dosiahnutom vzdelaní,
pracovnom zaradení, ako aj o príprave na podnikanie u neb. S. O., s rozhodnutím, že žalobkyni v 1. rade
bol priznaný príspevok na opatrovanie osoby ZŤP, s rodným listom maloletej žalobkyne v 2. rade, so
sobášnym listom žalobkyne v 1. rade, úmrtným listom neb. S. O., so správou Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny Snina a Sociálnej poisťovne a zistil nasledovný skutkový stav.

5. Rozsudkom OS Humenné sp. zn. XT/XXX/XXXX bola žalovaná v 1. rade uznaná za vinnú, že dňa
17.4.2013 v čase o 16:48 hod. viedla osobné motorové vozdilo Škoda P. EČ: N.-XXXAS po ceste
na N. ulici v N., ktorého vedeniu nevenovala náležitú pozornosť, s vozidlom pri odbočovaní vľavo

prešla k pravej krajnici a odtiaľ vykonávala odbočovací manéver doľava, pričom po prejdení do ľavého
protismerového jazdného pruhu došlo k zrážke ľavou časťou jej vozidla s motocyklom zn. C. EČ: N.-
XXXAB, ktoré viedol vodič S. O., ktorý v danom čase predbiehal na N. ulici v ľavom jazdnom pruhu
vozidlo Škoda V., ktoré jazdilo za motorovým vozidlom Škoda P., kde následkom tejto zrážky vodič S.
O. utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol.

Rozsudkom KS v Prešove bol žalovanej v 1. rade uložený tresť odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov,
ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 16 mesiacov. Zároveň jej bol uložený aj trestzákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 1 rok. Poškodená M. O. bola s nárokom na
náhradu škody odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.

V rámci trestného konania bol vypracovaný znalcom F.. Z. S. znalecký posudok č. XX/XXXX, v rámci
záveru ktorého znalec konštatoval, že príčinu predmetnej dopravnej nehody nie je možné z technického
hľadiska stanoviť jednoznačne. Kolíziu vyvolala vodička Škody P. vojdením do koridoru jazdy motocykla,
ktorý ju ľavým jazdným pruhom predchádzal, ale v prípade jazdy motocyklistu rýchlosťou v danom
úseku maximálne dovolenou tento mohol predmetnej dopravnej nehode zabrániť. Vodička Škody P.

mohla predmetnej dopravnej nehode zabrániť v prípade, ak by v ľavom jazdnom pruhu zo zadu sa
blížiaceho motocyklistu jazdiaceho na motocykli C. včas zaregistrovala a zotrvaním pri pravom okraji
alebo v pravom jazdnom pruhu vozovky nevošla do ľavého pruhu koridoru jeho jazdy. V prípade, že
by sa v čase reakcie motocyklistu brzdením motocykel pohyboval rýchlosťou do 70 km/h, mohol by
havarijným brzdením zastaviť ešte pred miestom zrážky. Vodička Škody P. jazdila nesprávnou technikou
jazdy, nakoľko sa pred odbočovaním nezaradila k stredu vozovky, ale najprv zašla na jej pravý okraj a

plynule pokračovala v pohybe v oblúku cez vozovku vľavo.

X. Zo sobášneho listu mal súd za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade a S. O. boli manželia, manželstvo
uzatvorili dňa XX.X.XXXX a je zapísané v knihe manželstiev matričného úradu H.Á. vo zväzku XX, ročník
XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom X. Z úmrtného listu mal súd za preukázané, že S. O. zomrel

XX.X.XXXX v N.. Rodným listom mal. S. O. mal súd za preukázané, že sa narodila dňa X.XX.XXXX a je
dcérou S. O., nar. X.X.XXXX a M. O., rod. I., nar. X.X.XXXX. Potvrdením Sociálnej poisťovne mal súd za
preukázané, že maloletá S. poberá sirotský dôchodok vo výške 133,20 eur mesačne a to od 5.10.2010.
Zároveň z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vyplýva, že maloletá S. je osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím. V čase smrti otca S. O. s ním žila v spoločnej domácnosti.

7. Diplomom mal súd za preukázané, že neb. S. O. absolvoval prvý stupeň vysokoškolského štúdia
v študijnom programe - fyzioterapia a bol mu udelený akademický titul „bakalár“ a to dňa 19.5.2010.
Potvrdením č. XXX/XXXX Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné mal súd za preukázané,
že neb. S. O.H. absolvoval dňa 14.11.2012 praktickú prípravu na začatie prevádzkovania samostatnej

zárobkovej činnosti. Potvrdenie bolo vydané dňa 14.11.2012. Mal v úmysle podnikať a preto vypracoval
aj podnikateľský zámer a žiadosť o poskytnutie príspevku na samostatnú zárobkovú činnosť. Tiež mal
súd za preukázané, že v minulosti mal uzatvorený pracovný pomer so zamestnávateľom - Nemocnica
Snina, s.r.o., ktorý bol ukončený dohodou ku dňu 31.7.2011. Správou Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Humenné, pracovisko Snina mal súd za preukázané, že v čase dopravnej nehody bol neb. S. O.

vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a to od 1.8.2011 do 16.4.2013. Prostredníctvom tohto
úradu mu nebol poskytnutý žiaden príspevok na podnikanie. Správou Sociálnej poisťovne, pobočka
Humenné mal súd za preukázané, že neb. S. O. v období od 1.1.2004 do 30.1.2020 nebol poberateľom
dôchodkových dávok, dávok v nezamestnanosti, nemocenských a úrazových dávok. Výpisom zo
živnostenského registra mal súd za preukázané, že S. O. bola vydaná dňa 12.11.2007 koncesná listina,

avšak toto rozhodnutie bolo zrušené dňa 23.7.2008.

8. Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že bola manželkou neb. S. O. a žili spolu v H. v byte,
ktorý kúpili svokrovci. Keďže mali v obci H. veľký vinohrad, často tam chodili a manžel im bol nápomocný
pri prácach v tomto vinohrade. Dňa 5.10.2010 sa im narodila dcéra S. a keď mala asi 11 mesiacov,

tak im oznámili, že má zhubný nádor obličky. Bol to veľký zlom v ich manželstve, lebo sa s tým ťažko
vyrovnávali, ale manžel pomáhal jej, aj maloletej dcére. Vozil ich na vyšetrenia a bol s dcérkou aj v K.,
keď sa tam liečila. Bol potencionálnym darcom obličky, ak by ju maloletá S. potrebovala. Smrť manžela
bola pre ňu tragickejšia o to viac, že musela naraz riešiť aj jeho smrť, aj zdravotný stav dcéry, ktorá bola
onkologickou pacientkou a liečila sa v Prahe. Uviedla, že najväčšou manželovou záľubou bola motorka,

na ktorej rád jazdil. Ináč žili ako mladí ľudia aj spoločenským životom, mali veľa priateľov s ktorými
sa stretávali, chodili na svadby, oslavy a podobne. V manželstve mali nezhody týkajúce sa bežných
záležitostí, lebo striedavo študovali na vysokej škole a ako mladí ľudia sa potýkali s nedostatkom peňazí
a pomáhali im rodičia. Manžel športoval, hral futbal za dedinu z ktorej pochádzal. Keď sa narodila S.,
tak si snažil zabezpečiť finančné prostriedky aj tým, že vozil ženy do Rakúska alebo do Švajčiarska.

Preto si chcel otvoriť živnosť a začal v tomto segmente podnikať sám. Bol aj na kurz a boli pripravené
už papiere, aby začal s podnikaním, ale bohužiaľ zomrel.Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že po smrti manžela upadla do depresií, ale nešla za odborníčkou, lebo lieky
jej predpísala jej všeobecná lekárka. Brala Lexaurin, Frontin a Neurol. Aj keď žila v strese, musela sa
predovšetkým postarať o dcéru, ktorá sa sústavne liečila. Keďže v Košiciach bola stanovená nesprávna

diagnóza, museli vyhľadať lekársku pomoc v Prahe. Finančne jej pomáhali aj manželoví rodičia, pretože
sama by to nezvládla. Musela si zobrať aj hypotéku, pretože Sociálna poisťovňa jej oznámila, že nemá
nárok na sirotský a vdovský dôchodok, lebo manžel bol nedostatočný čas poistený. Musela vyplatiť
zhruba 6 000 eur, aby doplatila poistenie tak, aby jej mohol byť priznaný sirotský a vdovský dôchodok.
Zdravotný stav dcéry sa stabilizoval natoľko, že transplantácia obličky nebola už potrebná. Po smrti

manžela mala finančné problémy, lebo poberala len sirotský a vdovský dôchodok a príspevok na
opatrovanie dcéry.

Potvrdila, že s manželom nemali rovnakú adresu trvalého bydliska, lebo ona mala adresu v byte svojich
svokrovcov v Košiciach a manžel si nechal trvalý pobyt v okrese N., lebo sa mu tam lepšie vybavovali
doklady pre podnikanie. Žili však v spoločnej domácnosti, pričom kvôli zdravotnému stavu dcéry ona

zväčša zostávala v Košiciach a manžel chodil aj za rodičmi, kde im pomáhal. Ocenila, že v starostlivosti
o zdravotný stav dcéry jej pomáhali rodičia, aj svokrovci, ktorí prispievali na cesty a pobyty v Prahe.
Maloletá S. dostávala finančné darčeky od starých rodičov a prarodičov najmä na sviatky. Zdravotná
poisťovňa nepreplácala náklady na zdravotnú starostlivosť v Prahe a preto musela všetko hradiť z
vlastných finančných prostriedkov, s pomocou rodiny.

V ďalšej svojej výpovedi pred súdom uviedla, že jej manžel zomrel ako mladý človek, ktorý mal
budúcnosť pred sebou a ako rodina mohli mať spoločné zážitky. Navyše mohol byť potencionálnym
darcom obličky pre svoju dcéru. Jeho smrť ju veľmi zasiahla, ale musela to brať triezvo a zodpovedne,
lebo sa musela postarať o dcéru, ktorá bola v aktívnej liečbe s onkologickým ochorením. Určitú dobu

po jeho smrti musela brať lieky na upokojenie. Smrť jej manžela zasiahla samozrejme celú rodinu, ale
najviac dcéru, ktorá sa s tým doposiaľ nevie vysporiadať. V čase jeho smrti mala len 2,5 roka, takže
celkom nevedela spracovať realitu. Bola v aktívnej liečbe a celá rodina tomu podriadila všetko. Po určitej
dobe sa u nej začali prejavovať aj psychické problémy, pretože máva zlé sny a má problém s jedlom.
Teraz je tretiačka na základnej škole a musí navštevovať psychologičku. Podľa záverov odborníčky

nejde u nej o anorexiu, ale môže ísť o psychickú poruchu ako následok psychického stresu. Bohužiaľ
svokrovci jej situáciu vysvetlili tak, že môže za to určitá teta, ktorá zapríčinila smrť jej otca a maloletá
S. ju preto teraz nenávidí.

Samotná žalobkyňa v 2. rade je v súčasnej dobe zamestnaná, zabezpečila si vlastný byt, má nového

partnera s ktorým žije v spoločnej domácnosti a narodilo sa jej ďalšie dieťa - dcéra L. a to v decembri
2019.

Pokiaľ ide o pozostalostnú rentu pre maloletú S., tak žalobkyňa v 1. rade uviedla, že jej manžel v
čase nehody nebol zamestnaný a po ukončení prvého stupňa vysokoškolského štúdia v ďalšom už

nepokračoval. Chcel si otvoriť živnosť, pretože pracoval načierno pre jedného svojho kamaráta a vozil
ženy do Rakúska alebo do Nemecka. Keďže sa mu to zdalo perspektívne, tak vybavoval príspevok na
zriadenie živnosti a chcel v tom pokračovať. V stredu došlo k dopravnej nehode a vo štvrtok mal ísť
podpísať všetky listiny a bol by mu vyplatený aj príspevok na otvorenie živnosti. Chcel začať podnikať aj
z dôvodu, aby zabezpečil maloletej S. čo najlepšiu lekársku starostlivosť, lebo od jej štyroch rokov boli

v Česku samoplatcami. Keďže nedôverovali už lekárom na Slovensku, rozhodli sa spolupracovať len
s nemocnicou v Prahe. Pri kontrolách, ktoré maloletá musí absolvovať je potrebné najprv zložiť zálohu
asi 1 000 eur na jedno vyšetrenie a potom na konci roka sa urobí vyúčtovanie. Na liečbu maloletej S.
rodina pomíňala vštetky finančné prostriedky, ktoré mali a prispievali starí rodičia z jednej aj z druhej
strany. Keďže ona bola s dcérou na materskej dovolenke, dostávala len rodičovský príspevok a neskôr

opatrovateľský príspevok. Za tým účelom manžel aj načierno pracoval, ale nevedela uviesť aký zárobok
dosahoval.

9. Listinnými dôkazmi mal súd za preukázané, že žalobkyni v 1. rade bol priznaný vdovský dôchodok vo
výške 204,80 eur od 5.10.2010. Od 1.10.2016 jej bol priznaný peňažný príspevok na opatrovanie osoby

s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je S. O. a to vo výške 244,59 eur mesačne.

10. Žalovaná v 1. rade v priebehu konania preukazovala, že nehoda mala nepriaznivé následky tak
pre ňu, ako aj pre príslušníkov jej rodiny. Ona sama bola tri mesiace na liekoch, prežívala stres, ktorýprenasledujeajcelújejrodinu.Mladšiadcérasaodvtedyzačalavnocipomočovaťatentostavpretrváva.
Predložila lekársku správu S.. M. K. z 22.4.2013, kedy jej bola určená diagnóza - adaptačná porucha
s depresiou, depresívna porucha ťažká a boli naordinované lieky. Doložila aj potvrdenie z 26.6.2018,

že sa zúčastnila psychologického vyšetrenia v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva v N.
a to s maloletou dcérou Z.. Po nehode bola prijatá ako účastníčka dopravnej nehody na chirurgickom
oddelení v Nemocnice v Snine, lebo si udrela hlavu. 3.5.2013 bola na ošetrení pre bolesti v dolnej časti
chrbta, v dôsledku autonehody. Poukazovala tiež na to, že rodičom neb. S. O. bola rozsudkom súdu
zaviazaná uhradiť spolu 30 000 eur a už táto suma je pre ňu likvidačná.

11. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná čo
do základu, nie však čo do uplatnenej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ani nároku na
pozostalostnú rentu.

12. Keďže žalovaná v 2. rade vzniesla námietku premlčania nároku o priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy, musela súd posúdiť, či tento nárok je premlčaný.

Žalovaná v 2. rade v podaní z 21.1.2019 uviedla, že k dopravnej nehode došlo ďňa 17.4.2013 a žaloba
bola konajúcemu súdu doručená dňa 24.6.2015. Z toho je zrejmé, že nárok žalobkýň bol uplatnený po
tom, čo márne uplynula lehota na uplatnenie práva v zmysle ustanovenia § 106 OZ. Na pojednávaní

dňa 28.2.2019 sa k vznesenej námietke premlčania pripojila aj žalovaná v 1. rade.

Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila tak, že v zmysle § 106 OZ premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Žalobkyne sa o nemajetkovej ujmy mohli
dozvedieť bezprostredne po tom, ako došlo k úmrtiu neb. S. O. a teda nie je podstatné ukončenie

trestného konania. Na uplatnenie nároku na náhradu škody stačí poznanie o tom, kto za škodu
zodpovedá. Navyše, žalobkyne si v rámci trestného konania neuplatňovali žiadne nároky, ktoré sú
predmetom daného konania.

Žalobkynesakvznesenejnámietkepremlčaniavyjadrilitak,ženiejedôvodná,lebosinárokynanáhradu

škody uplatnili v trestnom konaní riadne a včas. Počas trestného konania beh premlčacej lehoty spočíval
a žaloba bola podaná 24.6.2015. Poukázali na to, že priamo v rozsudku OS Humenné sp. zn. XT/XXX/
XXXX boli odkázané s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiaskoprávnych. Ak by si
takýto nárok v rámci trestného konania neuplatnili, v rozsudku, ktorým bola žalovaná v 1. rade uznaná
za vinnú, by nemohli byť odkázaní s nárokom na jeho uplatnenie v občianskoprávnom konaní.

13. Súd nárok žalobkýň na priznanie nemajetkovej ujmy nepovažoval za premlčaný a mal za to, že bol
uplatnený včas.

Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2009, v ktorom najvyšší súd

konštatoval, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu
je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

VrozsudkuKSvPrešovesp.zn.8Co/135/2018súdkonštatoval,žepodľa§15ods.2Zák.č.381/2001Z.
z., na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sú uplatnené
na základe § 11 a nasl. OZ sa v zmysle ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo
265/2009) premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Takáto trojročná doba sa uplatní voči

škodcovi a preto v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 Zák. č. 381/2001 Z. z. aj voči poisťovateľovi.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Keďže na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa uplatní všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá
začína plynúť, keď sa právo mohlo vykonať prvý krát, súd má za to, že nárok žalobkýň bol uplatnený
včas. K dopravnej nehode došlo dňa 17.4.2013 a žalobkyne sa mohli dozvedieť najskôr o tom, kto za
smrť ich manžela a otca zodpovedá v nasledujúci deň a vtedy mohli právo na náhradu nemajetkovejujmy uplatniť po prvý krát. Trojročná premlčacia lehota by tak uplynula dňa 18.4.2016. Keďže žaloba
bola podaná dňa 24.6.2015, nárok bol uplatnený včas a teda súd na vznesenú námietku premlčania
žalovanými v 1. a 2. rade nemohol prihliadnuť.

14. K nároku žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa žalovaná v 1. rade vyjadrila tak, že
vo veci by nemala byť vecne pasívne legitimovanou, považovala nárok za nepreukázaný a jeho výšku
za neprimeranú. Poukazovala tiež na spoluzavinenie neb. S. O. na vzniku dopravnej nehody, ako aj na
svoje majetkové pomery, zlý zdravotný stav po dopravnej nehode, ako aj na skutočnosť, že rodičom

nebohého už bola zaviazaná uhradiť spolu sumu 30 000 eur. Žiadala voči nej žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

Žalovaná v 2. rade vo svojich vyjadreniach namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu, namietala
premlčanie uplatneného nároku a tiež ho považovala za nepreukázaný, neopodstatnený a neprimerane
vysoký.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a
prejavu osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľaodseku2citovanéhoustanovenia,pokiaľbysanezdalopostačujúcezadosťučineniepodľaodseku

1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

16. Ustanovenie § 13 OZ obsahu prostriedky ochrany osobnostných práv. Ich použitie nie je viazané
na podmienku zavinenia pôvodcu zásahu, pretože ide o prípad objektívnej zodpovednosti. Všeobecnou
podmienkou uplatnenia ochrany podľa tohto ustanovenia je, že ide o závažnejší zásah do psychickej a
morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých

stránkach osobnosti. Súdna prax rozlišuje tri prostriedky ochrany osobnostných práv. 1. žalobu na
upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), 2. žalobu na odstránenie následkov už
uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba), 3. žaloba na poskytnutie primeraného zadosťučinenia
(satisfakčná žaloba). Uvedené špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa
jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne. Z ustanovenia

§ 13 vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby
primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej
satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k porušeniu osobnostných práv v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba
považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Spôsob odstránenia

následkov zásahu do osobnostných práv bude rozdielny podľa povahy veci, najmä podľa druhu zásahu
do práva na ochranu osobnosti a podľa okolností, za ktorých k zásahu došlo. Zo žaloby žalobcov je
zrejmé,žesajednáosatisfakčnúžalobuatosozreteľomnato,žezásahdoosobnostnýchprávnemožno
odčiniť obnovením pôvodného stavu.

17. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, je nepochybne preukázané, že jeho konaním došlo k porušeniu
práva žalobcov na ich rodinný život, pričom tento zásah bol taký intenzívny a nezvratný pokiaľ ide o
následok,ženepostačujemorálnezadosťučinenie,alejepotrebnépriznaťajnáhradunemajetkovejujmy
v peniazoch. Z rozsudku OS Humenné sp. zn. XT/XX/XXXX vyplýva, že žalovaný v 1. rade sa dopustil
prečinu usmrtenia, lebo inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, pričom v súlade s ustanovením § 193 CSP

súd je v civilnom sporovom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a o
tom, kto ho spáchal.18. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,
motorového plavidla ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode

nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa § 429 OZ, prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobnú na zdraví a veciach, tak aj za
škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou veci, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich
opatrovať.

19. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je osobitným druhom
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Ide o
zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorá spočíva
v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s
činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. Medzi osobitnou povahou prevádzky a spôsobenou

škodou musí byť príčinná súvislosť. V danom prípade je preukázaná tým, že žalovaný v 1. rade bol
uznaný za vinného z prečinu usmrtenia a bol mu uložený trest.

20. U prevádzkovateľa motorového vozidla je riziko znášania následkov zodpovednosti za škody
spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo zákona poistený pre prípad

vzniku svojej zodpovednosti za škodu a to podľa Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení.
V danom prípade bolo nesporne preukázané, že žalovaný v 1. rade, ktorý objektívne zodpovedá
za škodu podľa ustanovenia § 427 a nasl. OZ, mal so žalovanou v 2. rade uzatvorenú zmluvu o
povinnom zmluvnom poistení č. 8880075159. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, súd ustálil vec tak,
že je zodpovedný za škodu nielen podľa ustanovení § 427 a nasl. OZ, ale aj za ujmu, ktorú utrpeli

žalobcovia na osobnostných právach, lebo je potrebné pripustiť analogické použite §§ 420 a nasl. OZ aj
pri určení osoby zodpovednej za zásah do práva na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje
napríkladnarozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.30Cdo/999/2007.Jepotrebnékonštatovať,žemedzi
žalobcami a žalovaným v 1. rade ani nebola spornou skutočnosť, či žalovaný v 1. rade zodpovedá za
zásah do osobnostných práv žalobcov podľa ustanovenia § 13 OZ. Žalovaný v 1. rade namietal len

výšku uplatneného nároku a odporúčal žalobcom, aby žalobu voči nemu zobrali späť z dôvodu, že ich
nároky uspokojí žalovaná v 2. rade.

21. Žalovaná v 2. rade nárok žalobcov popierala čo do základu s poukazom na to, že vo veci nie je vecne
pasívne legitimovaná. Potvrdila, že ohľadom vozidla, ktorým bola nehoda spôsobená, bolo uzatvorené

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tvrdila
však, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života
pozostalých,kuktorýmdochádzausmrtenímpridopravnejnehode,nespadádorozsahupoistnéhokrytia
povinného zmluvného poistenia.

22. Podľa § 4 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol

poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak.Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený
je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

23. Pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody platí zásada, že poškodený musí uplatniť svoje právo
voči tomu, kto za škodu zodpovedá, t. j. voči poistenému. Poistiteľ plní poškodenému namiesto
poisteného. Iba výnimočne má poškodený priame právo na náhradu škody voči poisťovateľovi a to,
ak tak ustanovujú osobitné predpisy. Takýmto osobitným predpisom je Zákon o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý v § 15 stanovuje, že
poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Poškodení
tak môžu náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadovať od poisteného škodcu,
alebo od poisťovateľa. Voľba je výlučne na oprávnenej osobe. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má
nárok na to isté plnenie proti dvom subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu.
Proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie

založené všeobecným právnym predpisom. Pokiaľ sa teda žalobcovia rozhodli uplatniť svoj nárok voči
žalovanému v 1. rade ako vinníkovi dopravnej nehody, pri ktorej zomrela ich matka a tiež voči žalovanej
v 2. rade ako jeho poisťovateľke, je to ich výlučná kompetencia. Žalovaný v 1. rade sa bránil len tým,
že žalobcovia by mali voči nemu zobrať žalobu späť a uplatňovať nárok len voči žalovanej v 2. rade tak,
ako im to umožňuje ustanovenie § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobcovia však na to nereflektovali

a žalobu voči žalovanému v 1. rade nezobrali späť.

24. Úlohou súdu bolo preto vyporiadať sa s námietkou žalovanej v 2. rade o nedostatku jej vecnej
pasívnej legitimácie, s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č. 381/2001 Z. z. Vyvstala
otázka, či pod pojem „škoda na zdraví“ je možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení

§ 11 a 13 OZ, lebo túto skutočnosť žalovaná v 2. rade namietala.

25. Podľa názoru súdu je pojem „škoda“ v zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. potrebné vykladať extenzívne a
eurokomformne tak, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný

život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Tu súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR z 5.12.2018 sp. zn. II. ÚS 695/2017, ktorý konštatoval, že Občiansky
zákonník v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo a to tým spôsobom,
že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú
ďalšie ustanovenia OZ, ktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady.

V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie ustanovenia § 444 OZ, z ktorého vyplýva, že pri
škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia,
teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník
vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou
(materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri

používanípojmu„škoda“a„ujma“,nemožnoztejtoskutočnostirobiťďalekosiahlezáveryvtomsmere,že
škodoujevzmysleobčianskoprávnejúpravylenhmotná(materiálna)ujma.Zuvedenéhopotomvyplýva,
že Občiansky zákonník významovo s pojmom „škoda“ nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach
danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ani z právnej úpravy
obsiahnutej v Zákone č. 381/2001 Z. z nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“,

ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú.

26. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 z 24.10.2013 sa právne predpisy členských
štátov, ktoré sa týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upavuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

Pre posúdenie, či povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy je podstatné,

či vnútroštátne právo umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé osoby bez ohľadu na
to, či toto právo je upravené v ustanoveniach týkajúcich sa náhrady škody alebo v inej časti Občianskeho
zákonníka. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky umožňuje s poukazom na ustanovenie § 11 a 13
Občianskeho zákonníka priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým osobám a za eurokomformnývýklad možno považovať taký výklad pojmov náhrady škody, resp. škoda na zdraví, ktorá v sebe zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy.

Ak teda vnútroštátne právo umožňuje pozostalým po obeti dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným zmluvným poistením
motorového vozidla. Poistenie zodpovednosti teda kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 Zák.
č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi a to rovnako, ako všetky ostatné nároky s tým

súvisiace.

27. Tu súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS
474/2016 zo 17.8.2016 a rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.4.2015, ale aj ďalšie.

28. Súd poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, napríklad rozhodnutie

6Mcdo 1/2016 z 31.7.2017, ktorým najvyšší súd v obdobnej veci mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora SR zamietol. Najvyšší súd SR v uznesení 6Cdo 164/2018 z 28.2.2019 konštatoval, že
vychádza z eurokomformného výkladu pojmu „škoda na zdraví“ upraveného v ustanovení § 4 ods. 2
písm. a) Zák. č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v jeho
uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17.8.2016. Dospel, s prihliadnutím na samotný účel povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc
skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, v súvislosti s ktorou vzniká zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková
ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného poistenia v
zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne

vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových
vozidiel. Na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-22/2012 z 24.10.2013 nadviazali ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu a to sp. zn. 6Cdo 143/2017, 6Cdo 219/2019, 6Cdo 206/2017, 6Cdo 212/2017 a 8Cdo
6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor k otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený
v rozhodnutiach najvyššieho súdu 4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011 a 3Cdo 301/2012 bol neskoršou

judikatúrou najvyššieho súdu prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie
uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.

29. K otázke pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy bolo v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 uverejnené rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 31.7.2017 sp. zn. 6Mcdo 1/2016 pod č. 61 s právnou vetou: „Škodou pre
účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien

a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete
dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je
poisťovňapasívnelegitimovaná“.AjvuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo95/2017z29.10.2018
v obdobnej prejednávanej veci najvyšší súd konštatuje, že označené rozhodnutie Európskeho súdneho
dvora, Ústavného súdu SR, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 1/2016, predstavujú

ustálenú prax o riešení otázky pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade, od ktorej sa odvolací súd
neodklonil. Touto ustálenou praxou bol prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009 a 3Cdo 301/2012.“

30. Vzhľadom na horeuvedené rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré konštatovali, že rozhodovaciu prax

súdov v Slovenskej republike je potrebné považovať za ustálenú, pokiaľ ide o vecnú pasívnu legitimáciu
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí usmrtených pri dopravných
nehodách, súd konštatuje, že nemal dôvod sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť a vec
uzatvoril tak, že čo do základu je nárok žalobcov opodstatnený voči obom žalovaným.

31. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, žalobkyne žiadali, aby žalobkyni v 1.
rade bola priznaná suma 50 000 eur a žalobkyni v 2. rade suma 150 000 eur. Súd sa s týmto návrhom
nestotožnil a považoval výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú.32. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť
svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská a to tak na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to ako na strane žalobcov, tak

aj na strane žalovaných. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu v súlade s požiadavkami spravodlivosti, pričom slovenský právny poriadok nepozná minimálnu
ani maximálnu hranicu výšky finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
podľa § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom
prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ a to najmä z hľadiska intenzity trvania

a rozsahu nepriaznivých následkov.

V danom prípade nespochybniteľne došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkýň v tej najhoršej
možnej intenzite, keď zásah nie je možné odčiniť len ospravedlnením, či prinavrátením do pôvodného
stavu. Vzhľadom k tomu, že došlo k usmrteniu manžela a otca, z hľadiska pozostalých trestnoprávna
ochrana je nedostatočná, rovnako ako klasická občianskoprávna ochrana prostredníctvom náhrady

škody, s poukazom na citovú ujmu vzniknutú žalobkyniam a na postavenie neb. S. O. v rodine.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 OZ taxatívne
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodnutí vychádzať ex offo. Sú to závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej
intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania.

Všeobecne platí, že spôsob ochrany osobnosti musí byť primeraný povahe zásahu, pričom nutnosťou
je stanoviť mieru závažnosti zásahu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť
na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti

nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto
výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

33. V prípade žalobkýň nespochybniteľne vznikla nenapraviteľná ujma a to smrťou ich manžela a otca,

ktorú nie je možné odškodniť inak, ako priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažným spôsobom
bolo dotknuté ich právo na súkromný a rodinný život, pričom je nespochybniteľné, že negatívny zásah
do tejto osobnostnej sféry na nich pôsobil zraňujúco, vyvolal v nich rôzne emócie a to od smútku a žiaľu
za stratou blízkej osoby, až po zlosť a nenávisť voči tomu, kto im to spôsobil. Pri určení samotnej výšky
priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal súd zo skutočnosti, že smrťou manžela a otca žalobkýň im bola

spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma, pretože sa pretrhla väzba k ich najbližšiemu človeku.

34. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal nielen zo závažnosti ujmy spôsobenej
žalobkyniam, ale aj z okolností pri ktorých k dopravnej nehode došlo. Žalovaná v 1. rade bola uznaná za
vinnú a odsúdená za spáchanie prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., avšak tak zo znaleckého

dokazovania, ako aj zo záverov rozsudku KS v Prešove vyplýva, že svoj podiel viny na vzniknutej kolízii
malajneb.S.O..Krajskýsúdkonštatoval,žeajkeďmožnopričítaťurčitúmieruspoluúčastipoškodeného
na vzniku dopravnej nehody nedodržaním povolenej rýchlosti jazdy, v danom prípade kolíznu situáciu
spôsobila obžalovaná nesprávnou technikou jazdy pri odbočovaní doľava. Ak by sa totiž pri odbočovaní
zaradila čo najďalej vľavo v časti vozovky určenej pre jej smer jazdy, vodič motocykla by mal možnosť

ju spozorovať na dostatočnú vzdialenosť a tomu prispôsobiť, prípadne prehodnotiť aj svoj predbiehací
manéver.

Rovnako zo záverov znaleckého posudku znalca F.. Z. S., vypracovaného pre účely trestného konania
vyplýva, že v prípade jazdy motocyklistu na motocykli C. V. rýchlosťou v danom úseku maximálne

dovolenou, tento mohol predmetnej dopravnej nehode zabrániť. Samotný znalec však konštatoval aj to,
že príčinu predmetnej dopravnej nehody nie je možné z technického hľadiska stanoviť jednoznačne.
Vodička motorového vozidla zn. Škoda P., teda žalovaná v 1. rade, jazdila nesprávnou technikou
jazdy, nakoľko sa pred odbočovaním nezaradila k stredu vozovky, ale najprv zašla na jej pravý okraja plynule pokračovala v pohybe v oblúku cez vozovku vľavo. Súd tieto okolnosti vzniku dopravnej
nehody vyhodnotil tak, že pri vzniknutej dopravnej nehode došlo aj k spoluzodpovednosti neb. S. O.,
lebo prekročil predpísanú a dovolenú rýchlosť. Musel však zobrať do úvahy, že vinníčkou dopravnej

nehody bola žalovaná v 1. rade, pretože bola za to právoplatne odsúdená. Okolnosti na strane neb. S.
O. však súd zobral do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy, ktorú znížil oproti stavu, ak by bolo
preukázané, že neb. S. O. neniesol na vzniknutej dopravnej nehode žiadnu zodpovednosť. Súd však
nevyčísľoval zníženie percentuálne alebo matematicky, ale pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy
na tieto skutočnosti prihliadol.

35. Pokiaľ ide o závažnosť ujmy vzniknutej žalobcom, súd má za to, že v ich prípade došlo k
nenapraviteľnej ujme, ktorú možno len zmierniť priznaním peňažnej satisfakcie, pretože žiaden ľudský
život nemožno finančne ohodnotiť. Zároveň súd zohľadnil tak závažnosť ujmy, okolnosti, ktoré mali vplyv
na vznik nemajetkovej ujmy, mieru zavinenia, ale aj na to, v akej miere by mohla v konkrétnom prípade
vo vzťahu k dotknutým osobám uvedená satisfakcia pôsobiť na zmiernenie následkov zásahu tak, aby

nedošlokzneužitiutohtoprávnehoprostriedkunaneprípustnéobohacovaniesa.Priznanienemajetkovej
ujmy nie je reparáciou, ale len satisfakciou, lebo akákoľvek priznaná suma by nemohla žalobkyniam
nahradiť manžela a otca. Nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom
Občiansky zákoník nestanovuje jej výšku, priznané finančné zadosťučinenie musí byť primerané, lebo
jeho zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu a nemôže tiež viesť

k neprimeranému obohacovaniu sa.

36. Preto pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd z toho, že žalobkyňa v 1. rade bola
manželkou neb. S. O. a žalobkyňa v 2. rade jeho dcérou. Žili s nebohým v spoločnej domácnosti, tvorili
rodinuabolimedzinimisilnécitovéväzby.Žalobkyňav1.radevosvojejvýpovediuviedla,žesmanželom

viedli klasický rodinný život dvoch mladých ľudí, ktorým finančne vypomáhali rodičia a žili v byte
manželových rodičov. Žili spoločenským životom, zúčastňovali sa posedení, rodinných osláv, svadieb a
neb. S. O. športoval, pretože hral aj futbal za dedinu z ktorej pochádzal. Zlomom v ich manželskom živote
bola skutočnosť, keď maloletej žalobkyni v 2. rade bolo zistené vážne onkologické ochorenie, ktoré si
vyžadovalo lekársku starostlivosť. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že manžel jej bol nápomocný, pretože

ich spolu s maloletou žalobkyňou v 2. rade sprevádzal do nemocnice jednak v Košiciach a jednak neskôr
do Prahy, keď tam absolvovali rôzne lekárske vyšetrenia spojené s niekoľkodňovým pobytom. Jeho smrť
zásadným spôsobom ovplyvnila aj liečbu maloletej žalobkyne v 2. rade, lebo bol potencionálnym darcom
obličky pre svoju dcéru a práve v krátkom čase po dopravnej nehode sa mal zúčastniť vyšetrenia v
Prahe, kde by sa táto skutočnosť potvrdila. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že smrť manžela ju zasiahla

o to viac, že zostala sama na riešenie zásadných zdravotných problémov svojej dcéry a nemohla sa
viac spoliehať na pomoc manžela. Ako uviedla, riešila bezprostredne po smrti svojho manžela nielen
veci súvisiace s jeho pohrebom, ale aj so zdravotnou starostlivosťou o svoju dcéru. Neabsolvovala síce
psychologické ani psychiatrické vyšetrenia a následnú liečbu, ale bola odkázaná na užívanie liekov
na upokojenie, bez ktorých by celú situáciu nezvládla. Vyjadrila sa tak, že musela byť v prvom rade

matkou a zabezpečiť starostlivosť svojej dcéry a to nielen po zdravotnej stránke. Dcéra zrazu prišla o
svojho otca a bolo jej potrebné túto skutočnosť nejako vysvetliť a postarať sa o ňu. Smrť manžela bola
pre žalobkyňu v 1. rade nepochybne zásadným zvratom v jej doterajšom živote. Prišla o manžela s
ktorým si budovala spoločnú budúcnosť, o otca pre svoju dcéru a o človeka, ktorý jej bol nápomocný v
zložitom životnom období, kedy dcéra trpela vážnym onkologickým ochorením. Neskôr bola žalobkyňa

v 1. rade nútená zabezpečiť si vlastný byt, lebo sa musela vysťahovať z bytu svojich svokrovcov. Na to
potrebovala úver, ktorý musela splácať. Teda jej život sa zhoršil nielen v citovej, ale aj v ekonomickej
oblasti, lebo všetky potreby svojej dcéry musela zabezpečovať zrazu sama, pričom dcéra je osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím a žalobkyňa v 1. rade mala len minimálny príjem a to opatrovateľský
príspevokaneskôrajvdovskýdôchodok.Nenaplnilisajejočakávanianaspoločnýrodinnýživot,naopak,

prišlaoblízkuosobu,manžela,ktorýbyjejboloporouvriešeníkaždodennýchproblémov,alerodinubyaj
materiálne zabezpečil. Žalobkyňa v 1. rade síce neskôr nadviazala nový partnerský vzťah a narodilo sa
jej ďalšie dieťa, avšak nepochybne má nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za smrť manžela, ku ktorej
prišlo zavinením inej osoby. Zohľadňujúc predpísané kritériá a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, súd priznal

žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15 000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Mal
za preukázané, že došlo k zásahu do práva na rodinný a súkromný život, ktorý je nezvratný. Zohľadnil
pritom aj okolnosti, za ktorých k tomuto zásahu došlo.37. Pokiaľ ide o maloletú žalobkyňu v 2. rade, súd jej priznal nemajetkovú ujmu vo výške 25 000 eur,
vzhľadom na skutočnosť, že neb. S. O. bol jej otcom. V čase jeho smrti mala len 2,5 roka a teda
okolnosti zrejme nevnímala až tak dramaticky ako sa odohrali. V konaní nebolo preukázané, aby jej

súčasné zdravotné problémy ako je nechutenstvo alebo gastronomické problémy súviseli so smrťou
otca, nepochybne sa však jeho smrť maloletej žalobkyne v 2. rade dotýka v každodennom živote. Je
pravdou, že ani jej onkologické ochorenie nebolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú
zavinila žalovaná v 1. rade, ale pri liečbe svojej dcéry bol neb. S. O. nepochybne súčinný. Bol jej veľkou
citovou oporou pri zdolávaní ťažkého zdravotného stavu, keďže ju sprevádzal na väčšinu zdravotníckych

úkonov. V ďalšom liečení bola o túto jeho citovú podporu ochudobnená a odkázaná už len na pomoc
matky. Maloletá S. prišla o svojho otca a teda aj o právo na rodinný život s ním, pričom tento stav je už
nezvratný. Teda vo svojom budúcom živote sa nebude môcť spoľahnúť na pomoc a podporu svojho otca,
nebude s ním môcť mať citovú väzbu, ani s ním prežívať radosti a starosti spojené so svojim životom.
Bude ochudobnená o možnosť tráviť s ním voľné chvíle, rozprávať sa s ním, očakávať od neho rady
a pomoc. Strata otca je nenahraditeľnou stratou v živote každého človeka a o to viac bolestivou, ak k

nej dôjde ešte v útlom alebo mladom veku dieťaťa. Maloletá S. prišla o možnosť žiť so svojim otcom
svoj budúci život, ale súd musel zobrať do úvahy aj skutočnosť, že jej otec sa správal riskantne ak
pred dôležitým vyšetrením ohľadne darcovstva orgánu svojej dcére jazdil na motorke, pričom nedodržal
predpísanú rýchlosť. Preto súd priznal maloletej žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 25 000 eur a v
prevyšujúcej časti jej nárok zamietol.

38. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do práva na rodinný život pôsobí zraňujúco, individuálne
a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek prežíva emócie a vzťahy s inými ľuďmi
individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú
znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto

osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity
ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce paušálne
priznanie výšky nemajetkovej ujmy. Súd preto priznal žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške
15 000 eur a maloletej žalobkyni v 2. rade vo výške 25 000 eur.

39. Maloletá žalobkyňa v 2. rade uplatnila prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne, žalobkyne v 1.
rade mimo nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj nárok napeňažnú rentu vo výške 500 eur mesačne,
s účinnosťou od 1.5.2013 do dosiahnutia 18 rokov veku.

V podanej žalobe tento nárok nijako neodôvodnila. Žalované v 1. a 2. rade ho preto žiadali v celom

rozsahu zamietnuť ako neopodstanený a neodôvodnený.

40. V priebehu ďalšieho trvania sporu právna zástupkyňa žalobkýň uviedla, že maloletá žalobkyňa v 2.
rade bola odkázaná na starostlivosť zo strany svojho nebohého otca, ktorú jej poskytoval osobne doma,
ale aj pri pobytoch v nemocnici po závažných operáciách a ktoré ako dieťa musela absolvovať. Bol jej

nápomocný pri bežnej starostlivosti a výchove, dával jej lásku a dennodenne prejavoval náklonnosť,
ktorú dieťa potrebuje. Preto renta v rozsahu 500 eur mesačne je v primeranej výške. Len renta v takomto
rozsahu môže čiastočne zmierniť vzniknutý následok, t. j. stratu otca, živiteľa.

41. Žalovaná v 2. rade sa k tomuto nároku vyjadrila tak, že absentuje odôvodnenie požadovanej výšky. Z

vykonaných dôkazov vyplýva, že neb. S. O. síce mal ukončené vysokoškolské vzdelnie prvého stupňa,
ale to nepreukazuje výšku a rozsah vyživovacej povinnosti, ktorú v čase svojej smrti mal voči svojej
maloletej dcére. Nebol ani účastný na nemocenskom poistení v dostatočnom rozsahu, pretože boli
problémy s poskytnutím, resp. priznaním vdovského a sirotského dôchodku. Občiansky zákonník pritom
poukazuje na iný právny predpis a tam je stanovené v akom rozsahu a v akej výške by táto pozostalostná

renta mohla byť priznaná. Samotná žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že im vypomáhali
finančne rodičia a jej manžel sa pripravoval na otvorenie živnosti. Prípravu absolvoval v roku 2012 a k
jeho úmrtiu došlo v roku 2013, čiže nejde o bezprostredne nadväzujúcu skutočnosť. Dôvodnosť nároku
žalobkyne v 2. rade na rentu vo výške 500 eur mesačne nebola ničím preukázaná, naopak, v čase
dopravnej nehody bol jej otec evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Poukázala na to, že v zmysle ust.

§ 448 ods. 2 OZ sa výška nároku na pozostalostnú úrazovú rentu riadi rozsahom zákonnej vyživovacej
povinnosti zomrelého. Samotnú výšku nároku je potrebné chápať ako rozdiel medzi tým, čo povinný
zomrelý na výživu pozostalých poskytoval a výšku dôchodkových dávok poberaných pozostalými z
dôvodu smrti osoby výživu poskytujúcej, t. j. dôchodkovými dávkami poskytovanými z toho istéhodôvodu. Navyše, suma pozostalostnej úrazovej renty, resp. úhrn súm pozostalostných úrazových rent po
tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený
nárok pri 100% strate pracovnej schopnosti. Keďže nebol preukázaný žiaden príjem nebohého, iba to,

že žalobkyne sú poberateľkami vdovského a sirotského dôchodku, nie je žalovanej v 2. rade zrejmé, ako
žalobkyne dospeli k tomu, že im nárok patrí, ba dokonca vo výške 500 eur. Uplatnený nárok dokonca
prevyšuje výšku minimálnej mzdy v čase úmrtia manžela a otca žalobkýň.

42. Právna zástupkyňa žalobkýň na to reagovala tak, že neb. S. O. mal voči svojej maloletej dcére

vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu zo Zákona o rodine a žalobkyňa v 2. rade si svoj nárok uplatňuje
podľa ustanovenia § 448 OZ. Naviac žalobkyňa v 2. rade je ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom,
ktoré si vyžaduje osobitnú zvýšenú starostlivosť so zvýšenými nákladmi na jej zabezpečenie. Smrť
otca zabránila maloletej žalobkyni naplno rozvíjať citové väzby s otcom a táto nezvratná strata má byť
nahradená v peniazoch, pričom výšku 500 eur považuje za primeranú. Neb. S. O. zomrel vo veku 29
rokov, teda je predpoklad, že by v budúcnosti vzhľadom na svoje vzdelanie a ambície dosahoval taký

zárobok, ktorý by odôvodňoval priznanie pozostalostnej renty v sume 500 eur mesačne.

43. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že neb. S. O. mal v čase dopravnej nehody 29
rokov a žalobkyňa v 2. rade, jeho dcéra mala 2,5 roka. Nepochybne tak vyživovacia povinnosť otca voči
svojej dcére trvala. Mal ukončený prvý stupeň vysokoškolského štúdia a pred nehodou bol zamestnaný

v Nemocnici s poliklinikou Snina, ale v období od 28.2.2011 do 31.7.2011. Bol vedený ako uchádzač
o zamestnanie na Úrade práce od 24.9.2010 do 1.3.2011 a potom od 1.8.2011 do 16.4.2013. Teda od
narodenia dcéry 5.10.2010 do svojej smrti bol zamestnaný len v období od 28.2.2011 do 31.7.2011.
Podľa tvrdenia žalobkyne v 1. rade chcel začať podnikať a mal mu byť priznaný aj príspevok na tento
účel. K tomu však už nedošlo. Žalobkyňa v 1. rade tvrdila, že finančné prostriedky si zabezpečoval

tak, že pracoval „načierno“ a pre jedného svojho kamaráta vozil ženy pracujúce v Rakúsku alebo vo
Švajčiarsku. Táto skutočnosť však nebola preukázaná a ani samotná žalobkyňa nevedela uviesť, aký
mal príjem z tejto činnosti. V každom prípade išlo o činnosť nelegálnu, lebo v čase od 1.8.2011 do svojej
smrti bol vedený ako uchádzač o zamestnanie a teda legálne nemohol dosahovať žiaden príjem.

44.Maloletážalobkyňav2.radeuplatnilažaloboupodanoudňa24.6.2015nároknapeňažnúrentupodľa
ustanovenia § 448 OZ. Nová právna úprava tohto ustanovenia bola zavedená od 1.12.2019 zákonom
č. 394/2019 Z. z. a podľa v súčasnosti platného znenia tohto ustanovenia, pri usmrtení uhrádza ten, kto
spôsobil škodu formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku
dňu svojej smrti povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške

rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na
výživu poskytovať, ak by k usmrteniu nebolo došlo a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými
z rovnakého dôvodu.

Podľa § 879w OZ, ustanovenim § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.12.2019; vznik

týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30.11.2019.

Teda nárok žalobkyne v 2. rade na pozostalostnú úrazovú rentu súd posúdil podľa ustanovenia § 448 OZ
platného do 30.11.2019, keďže k dopravnej nehode došlo a nárok na túto rentu vznikol dňa 17.4.2013.

Podľa ustanovenia § 448 OZ platného v čase vzniku nároku, fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v
čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa
posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

45. Podľa § 92 ods. 1 Zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, fyzická osoba, voči ktorej mal
poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania v čase úmrtia
vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný
predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas
ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť uvedená v odseku 1.Podľa § 93 ods. 1 horecitovaného zákona, mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške
výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm
pozostalostných úrazových rent po tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty,
na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri 100% strate pracovnej schopnosti. To platí aj vtedy,
ak poškodený bol poberateľ úrazovej renty z dôvodu nižšieho percentuálneho poklesu pracovnej
schopnosti.

46. Z horecitovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o sociálnom poistení nepochybne
vyplýva, že fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok
napostalostnúúrazovúrentu.Keďževočimaloletejžalobkyniv2.rademaljejotec,zomrelýpridopravnej
nehode vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Občiansky zákonník odkazuje
pri posúdení tohto nároku a výšku pozostalostnej úrazovej renty na zákon o sociálnom poistení.

Podľa § 92 ods. 1 tohto zákona má fyzická osoba voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom, nárok
na pozostalostnú razovú rentu.

Podľa § 93 ods. 1 tohto zákona sa mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty určí vo výške výživného,
ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.

Neb. S. O. nemal voči svojej dcére, maloletej žalobkyni v 2. rade, výšku vyživovacej povinnosti určenú
súdom, ale je nepochybné, že jeho vyživovacia povinnosť voči nej trvala a že v súlade s ustanovením

§ 448 OZ má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Jej výšku preto súd určil v rozsahu, v akom by bol
neb. S. O. zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry v čase svojej smrti, ak by o tom rozhodoval súd.
Vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery by vyživovacia povinnosť bola určená v minimálnom
rozsahu, lebo bolo preukázané, že bol nezamestnaný, preukázateľne nemal žiaden príjem a býval v
byte svojich rodičov.

47. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a

majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30%
zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

Súd teda určil výšku pozostalostnej úrazovej renty vo výške 30% zo sumy životného minima na

nezaopatrené neplnoleté dieťa za každý mesiac od 1.5.2013 do rozhodnutia súdu. Zároveň určil, že
žalovaní v 1. rade majú povinnosť platiť túto rentu k rukám matky žalobkyne v 2. rade s tým, že
zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a zároveň
rozhodol, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej.

48. Nesplatenú časť pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 1.5.2013 do novembra 2020 súd
vyčíslil na sumu 2 998,98 eur. 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa bolo
v uvedenom období určené nasledovne. V roku 2013 do 30.6. to bola suma 26,65 eur, krát 2 mesiace,
t. j. 53,30 eur. Za mesiace júl až december 2013 to bola suma 27,13 eur krát 6 mesiacov, t. j. 162,78
eur. Za celý rok 2014 to bola suma 27,13 eur krát 12 mesiacov, t. j. 325,56 eur. Rovnako tak tomu bolo

aj v rokoch 2015 a 2016, to znamená za každý z týchto rokov po 325,56 eur. Od januára do júna 2017
to bola suma 27,13 eur krát 6 mesiacov, t. j. 325,56 eur, za obdobie júl až december to bolo 27,32 eur
krát 6 mesiacov, 325,56 eur za obdobie január až júl 2018 to bolo 27,32 eur krát 6 mesiacov, t. j. 325,56
eur, za obdobie júl až december 2018 to bolo 28,08 eur krát 6 mesiacov, t. j. 168,48 eur, za mesiace
január až jún 2019, to bolo 28,08 eur krát 6 mesiacov, t. j. 168,48 eur, za obdobie jún až december 2019

to bolo 28,79 eur krát 6 mesiacov, t. j. 172,74 eur, za mesiace január až jún 2020 to bolo 28,79 eur krát
6 mesiacov, t. j. 172,74 eur a za mesiace júl až november 2020 to bolo 29,42 eur krát 5 mesiacov, t. j.
147,10 eur. Spolu tak nesplatenú časť pozostalostnej úrazovej renty súd vyčíslil na sumu 2 998,98 eurs tým, že na jej úhradu zaviazal žalované v 1. a 2. rade tak, že zaplatením jednej zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej.

V prevyšujúcej časti nárok žalobkyne v 2. rade na pozostalostnú úrazovú rentu zamietol.

49. Žalobkyne v 1. a 2. rade žiadali zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie nemajetkovej
ujmy spoločne a nerozdielne podľa ustanovenia § 438 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak škodu spôsobí viac
škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.

Podľanázorusúduvšakmedzižalovanýmiv1.a2.radenejdeosolidárnuzodpovednosť,pretoženároky
u každého z nich vychádzajú z iného právneho základu. Zatiaľ čo nárok žalobcov voči žalovanému v
1. rade ako škodcovi má svoj základ v spôsobenej škode, nárok žalobcov voči žalovanej v 2. rade má
základ v nároku na výplatu poistného plnenia voči poisťovateľovi podľa osobitného zákona a to 381/2001
Z. z. Obdobne rozhodol aj KS v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 8Co/135/2018. Rovnako tak vyplýva

z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015, nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu
týkajúca sa uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy spoločne
a nerozdielne. Rovnako tak zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 1/2016 možno
vyvodiť, že nejde u žalovaných v 1. a 2. rade o solidárny záväzok, keďže právny základ nároku voči
každej z týchto osôb je iný. Preto súd rozhodol, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého žalovaného.

50. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyne boli v danom konaní úspešné čo do základu
v celom rozsahu, pretože súd rozhodol, že majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to voči obom

žalovaným. Zároveň žalobkyni v 2. rade priznal právo na pozostalostnú úrazovú rentu. Zásadu úspechu
podľa § 255 ods. 1 CSP je potrebné uplatniť aj v sporoch, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu,
pričom prejednávaný spor takým bezpochyby je. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné
rozlíšiťčojezákladnéačojesprevádzajúce.Zazákladnésapovažujerozhodnutie,žedoprávažalobkýň
bolo zasiahnuté. Výška priznanej nemajetkovej ujmy je potom nadväzujúca. V takýchto prípadoch majú

žalobkyne právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, čo
je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, lebo ten sa skúma čo do právneho základu,
a nie čo do výšky priznaného nároku. Rozhodujúcim je stav, že do práv žalobkýň bolo preukázateľne
zasiahnuté. Výška závisela len od posúdenia súdu a bolo by nespravodlivé, ak by žalobkyne pri
úspešnom uplatnení svojich práv boli zaviazané hradiť žalovaným trovy konania len preto, že nimi

uplatnená suma prevyšovala sumu, ktorú nakoniec súd priznal.

51. Žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej v 1. rade súd právo na náhradu trov konania
nepriznal a to podľa ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvod hodný osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov konania žalobkyniam voči žalovanej v 1. rade súd považoval osobné a
majetkové pomery žalovanej. Vychádzal z toho, že jej bola priznaná právna pomoc Centrom právnej
pomoci z dôvodu zlých sociálnych pomerov. Je zamestnaná v spoločnosti Autoex, s.r.o. Snina, so
zárobkom vo výške minimálnej mzdy, to znamená 566,86 eur. Má ešte vyživovaciu povinnosť k jednému
dieťaťu vo veku 14 rokov, ktoré navštevuje základnú školu. S manželom bývajú v rodinnom dome, kde

platia náklady spojené s bývaním 300 eur a k tomu treba pripočítať ešte náklady na kúrenie asi 600 eur
za rok. Platia tiež spoločne poistenie za dom 72 eur ročne, úver vo výške 365,64 eur mesačne, poplatok
za telefóny 35 eur mesačne, ďalšiu poistku vo výške 21 eur mesačne. Manžel žalovanej v 1. rade je
živnostník a dosahuje príjem asi 700 až 800 eur mesačne. Spolu s nimi žije ešte v spoločnej domácnosti
syn, ktorý má 19 rokov a je nezamestnaný. Žalovaná v 1. rade spolu s manželom majú úspory asi vo

výške 4 000 eur, avšak tie sú prioritne určené na zabezpečenie svadieb pre plnoleté deti. Majú dve
motorové vozidlá v hodnote 1 500 eur a asi 100 eur. Zároveň súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že
žalovaná v 1. rade bola zaviazaná rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 11C/351/2015, ktorý bol potvrdený
rozsudkom KS v Prešove sp. zn. 22Co 7/2019, zaplatiť rodičom neb. S. O. každému z nich po 15 000
eur ako nemajetkovú ujmu. V tomto konaní nevystupovala poisťovňa a teda tento nárok musí žalovaná

v 1. rade uhradiť z vlastných finančných prostriedkov. Preto súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa
žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanej v 1. rade náhradu trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.