Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217214470
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2217214470.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
IČO 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina proti žalovanému: A. B., nar. X. februára XXXX, trvale
bytom C. XXXX/XX, D. E., v konaní o zaplatenie sumy 1471,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9Csp/233/2017-324 z 15. apríla 2021,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 300,20 eur m e n í tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 300,20 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov tohto konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č.k. 9Csp/233/2017-324 z 15. apríla 2021 súd prvej inštancie žalobu zamietol
a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami § 708 ods. 1, § 710, § 497, § 502 zákona č. 519/1991 Zb. Obchodný zákonník
(ďalej len ,,ObZ“), § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ), § 255 ods. 1, Čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len ,,CSP“). Vecne dôvodil, že zo zmluvy o osobnom účte nevyplýva, že v nej sú uvedené
individuálne dojednania o povolení prečerpania, ani individuálne dojednania o poplatkoch a úrokoch.
Žalobca nepreukázal, že by žalovaného v čase zriadenia bežného účtu, či poskytnutia prečerpania

písomne vopred informoval o akýchkoľvek konkrétnych podmienkach, za ktorých mu bolo poskytnuté
prečerpanie na účte (o výške úroku a poplatkoch). Zmluvu o osobnom účte súd prvej inštancie posúdil
ako zmluvu spotrebiteľskú, teda žalobca si môže účtovať len úroky, ktoré boli zmluvnými stranami v
spotrebiteľskej zmluve individuálne dojednané, čo nemožno považovať za splnené, ak uvedený nárok
žalobca odvodzoval výlučne od priložených všeobecných obchodných podmienkach uvedených v bodu
3.12 (ďalej len ,,VOP“) a sadzobníka poplatkov. VOP upravujú otázku tzv. „nepovoleného prečerpania“ a
žalobcaupravujestav,aknastanenepovolenéprečerpanieúčtuapretakýtoprípadupravujetzv.„úrokpri

nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý má zodpovedať debetnej úrokovej sadzbe vyhlasovanej žalobcom.
Zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie“ nepoužíva a žalobca týmto slovným spojením mienil
označiťpriebežnénesplácanie,činedodržiavaniepožiadavkybankynapriebežnéznižovaniezáporného
salda účtu klienta. Žalobca so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah právne relevantnýmspôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov na bežnom účte
žalovaného, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu splácania prečerpania ako aj iných podmienok
súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou, pričom banka bola povinná vopred informovať klienta

o možnosti prekročenia limitu a klient mal prejaviť vážny záujem a svoju vôľu, právne relevantným
spôsobom o poskytovanie služby prečerpania na účte, ktorého je majiteľom. Vzhľadom na uvedené súd
prvejinštanciežalobuakonedôvodnúzamietol.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodoltak,žežalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§365 ods. písm.
f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 psím. h) CSP). Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenul
zmluvu o povolenom prečerpaní, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný 3. marca 2014, a na základe ktorej

žalobca poskytol žalovanému limit povoleného prečerpania vo výške 400,- eur s variabilnou úrokovou
sadzbou vo výške 19,9% ročne. Dňa 23. apríla 2014 na základe žiadosti žalovaného žalobca poskytol
žalovanému limit povoleného prečerpania do výšky 640,- eur, v zmysle VOP bod 8.5.2, pričom výška
aktuálneho limitu povoleného prečerpania bola uvedená, v tom ktorom výpise z účtu. Z obsahu zmluvy
o povolenom prečerpaní vyplýva, že bola uzatvorená v súvislosti so zmluvou o zriadení účtu. Súd prvej

inštancie nesprávne posudzoval zmluvu z 31. novembra 2013 ako zmluvu o poskytnutí pôžičky - zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. file_0.jpg

file_1.wmf

Práve zmluva o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte z 3. marca 2014 je svojou
povahouzmluvouospotrebiteľskomúvereformoupovolenéhoprečerpania,ktorejobligatórnenáležitosti

sú upravené v ustanovení § 10 ods. 1 a nie v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Zmluva obsahuje všetky obligatórne
náležitosti v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia a tak tvrdenie súdu prvej inštancie ohľadom
absencie zákonných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktoré sa však na uvedený prípad nedajú
aplikovať z dôvodu odlišnosti povahy a charakteru zmluvy, neobstoja. Zrušením povoleného prečerpania
a neuhradením dlžnej sumy sa žalovaný dostal do nepovoleného debetu vo výške debetného zostatku

na účte. Po znížení limitu na 0,- eur sa dlh žalovaného navyšoval z právneho titulu prekročenia, ktoré
upravuje zákon o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ZoSÚ, ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu
a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa
o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo
referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách,

úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky
môžu meniť. Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje
uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ, naopak, podl'a § 18 ods. 1 ZoSÚ postačuje, aby veriteľ informoval
spotrebiteľanatrvanlivommédiuoúrokovejsadzbe.Zákonuvedenýnárokpodmieňujevýlučnesplnením
informačnejpovinnostiveriteľa(banky)vovzťahukmajiteľoviúčtu.Žalobcasitútoinformačnúpovinnosť,

ktorou zákon podmieňuje možnosť uplatnenia úroku z prekročenia splnil odovzdaním VOP, Sadzobníka
poplatkov a Vývesky úrokových sadzieb pri uzatvorení Zmluvy o účte na oboznámenie sa žalovanému,
ktorý oboznámenie sa s dokumentáciou potvrdil, zverejnením VOP ako i výšku úrokových sadzieb v
Úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne, ale i historické; zverejnením VOP ako i výšku
úrokových sadzieb v Úrokovej výveske na každom obchodnom mieste v aktuálnom znení; zasielaním

Výpisov z účtu, z ktorých jednoznačne vyplývajú všetky obraty a teda aj výška a obsah prekročenia
a účtovaný úrok; uvedením údajov v Internetbankingu, do ktorého mal žalovaný prístup. Nepovolené
prečerpanie je podstatným porušením zmluvy o bežnom účte, ktoré má za následok nielen právo
banky požadovať úroky za prečerpanie, ale má právo aj na zrušenie účtu. Podstatnou skutočnosťou v
prejednávanej veci je, že záporný zostatok, do ktorého sa žalovaný dostal svojim konaním, je úročený

úrokovou sadzbou, o výške ktorej mal žalovaný vedomosť, a nárok naň je naviazaný na vrátenie
peňažných prostriedkov, ktoré tvoria prekročenie. Žalobca si neuplatnil žiaden úrok z omeškania, takže
od žalovaného žiada iba istinu a ročný úrok 28 %, ktorý zahŕňa všetky platby súvisiace s istinou. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na judikatúru krajských súdov SR. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudoksúdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania, ako aj náhradu
trov odvolacieho konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd výzvou zo 4. októbra 2022 vyzval žalobcu a žalovaného, aby sa v lehote 10 dní v zmysle
§ 382 CSP vyjadrili k možnému použitiu § 7 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, so zameraním či žalobca pred uzavretím zmluvy o povolenom prečerpaní i zmluvy
o spolupráci pri poskytovaní produktov a služieb zisťoval bonitu klienta.

Žalobca k použitiu § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ uviedol, že pre žalovaného viedol dlhodobo pred poskytnutím
úveru bežný účet a mal prehľad o finančných prostriedkoch, ktorými žalovaný disponoval, vyplývajúcich
z kreditných a debetných transakcií vykonávaných žalovaným. V konaní boli predložené všetky výpisy z
osobného účtu žalovaného, z ktorých sú zrejmé všetky transakcie vykonávané na účte žalovaného pred
poskytnutím úveru formou povoleného prečerpania a na základe ktorých bol žalovanému predschválený

úver – poskytnuté povolené prečerpanie. Uviedol, že pre žalovaného viedol účet č. E. XX XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX od 31. októbra 2013 na základe zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktov a služieb z 31. októbra 2013. V čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, taktiež nebol
predschválený limit žiadnym spôsobom zákonne obmedzený, resp. regulovaný. Uvedené je potrebné
podľa žalobcu vnímať v danom čase v intenciách zásady podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Rovnako si aj

pri navýšení limitu povoleného prečerpania na sumu 640,- eur na základe žiadosti žalovaného z 23.
apríla 2014, preveril záväzky žalovaného v registri SRBI, pričom bolo zistené, že žalovaný si naďalej
svoje iné záväzky plní riadne a včas pri zostávajúcej sume splátok 1845,- eur (listina CREDIT REPORT
– ANALYTIC, ktorá tvorí výstup z reportu realizovaného 23. apríla 2014). K použitiu § 11 ods. 2 ZoSÚ
uviedol,žeposudzovaljednotlivékreditnéadebetnéobratynaúčtežalovanéhoariadnevykonaladopyty

do úverového registra, pričom výsledkom týchto dopytov bol výstup z úverového registra vo forme listiny
CREDIT REPORT – ANALYTIC. Žalobca si splnil zákonom stanovenú povinnosť uvedenú v § 7 ods. 1 v
spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ a úver nemožno v žiadnom prípade považovať za bezúročný a bez poplatkov,
keďže neporušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a v žiadnom prípade sa nemôže jednať o hrubé
porušenie povinnosti. Žalobca postupoval v súlade so zákonnými požiadavkami upravujúcimi skúmanie

schopnosti spotrebiteľa splácať úver a bonitu žalovaného overil dostatočne. Opakovane navrhol, aby
odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) po doplnení

dokazovania oboznámením listín - zmlúv o povolenom prečerpaní na účte z 3. marca 2014 a 23. apríla
2014 a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalobcom sú čiastočne dôvodné.

Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.471,33 eur

s príslušenstvom od žalovaného.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na dôvody odvolania žalobcu

je nutné posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a či vec správne právne posúdil.V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.471,33 eur spolu s úrokom vo výške 28
% ročne od 28. júna 2017 do zaplatenia titulom neuhradených záväzkov zo Zmluvy o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom a žalovaným

dňa 31. októbra 2013, na základe ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol bežný účet, na ktorý
žalobca bol oprávnený prijímať platby v prospech žalovaného ako majiteľa účtu a podľa jeho pokynov z
tohto účtu realizovať platby. Podľa Čl. IV. bod 2. predmetnej zmluvy za poskytovanie produktov/služieb
bola banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov, vzájomné práva a povinnosti,
ktoré v zmluve nie sú výslovne upravené sa riadili obchodnými podmienkami banky. Dňa 3. marca 2014

došlo medzi stranami k uzavretiu Zmluvy o povolenom prečerpaní do výšky limitu 400 eur s dohodnutou
variabilnou úrokovou sadzbou 19,9% p.a., súčasťou zmluvy boli VOP a sadzobník poplatkov. Podľa
bodu 3.8 VOP majiteľ účtu je povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na
vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky a akýchkoľvek
finančných záväzkov voči banke. Podľa bodu 3.12 VOP po dobu nepovoleného prečerpania na účte
musí majiteľ účtu platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri

nepovolenom prečerpaní účtu“. Žalobcom predložený sadzobník poplatkov obsahuje početný zoznam
rôznych poplatkov v rôznej výške, týkajúce sa rôznych produktov. Z predložených úrokových sadzieb
žalobcu, účinných od 20.05.2014 vyplýva, že sadzba úroku pri nepovolenom prečerpaní je vo výške 28
% p.a. Nebolo sporným, že žalovaný prekračoval povolený limit povoleného prečerpania, preto žalobca
pristúpil v zmysle VOP k zníženiu žalovanému limitu povoleného prečerpania na 0 eur a účet uzatvoril,

keď predtým vykonal internú účtovnú transakciu a debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj
vnútornýpohľadávkovýúčet.Zrušenímpovolenéhoprečerpaniaaneuhradenímdlžnejsumysažalovaný
dostaldonepovolenéhodebetu.Zpredloženýchvýpisovkpredmetnémuúčtuč.XXXXXXXXXXnameno
žalovaného vyplýva žalovaná suma 1.471,33 eur, s tým, že na predložených výpisoch sú evidované
rôzne transakcie, poplatky, úroky, ktoré žalobca sumarizoval na výzvu súdu prvej inštancie v špecifikácii

(č.l. 120), v ktorej uviedol, že uplatňovaný nárok 1.471,33 eur je debetným zostatkom, rozdielom medzi
debetom a kreditom, ktoré všeobecne rozpísal.

Odvolací súd po doplnení dokazovania oboznámením listinných dôkazov – zmlúv o povolenom

prečerpaní na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že je dôvodné priznať žalobcovi
sumu 300,20 eur teda sumu, ktor§ žalobca žalovanému poskytol. Uzavrel, že žalobca má právo len
na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré žalovanému reálne poskytol, keďže mu nevznikol nárok na
úroky či poplatky, nakoľko tieto neboli medzi stranami platne dojednané. K zmluve priložené dokumenty
(VOP, úroková sadzba produktov, výveska úrokových sadzieb), na základe ktorých žalobca účtoval

žalovanému poplatky za debetný zostatok na bežnom účte, neboli k zmluve pripojené ani neboli
žalovaným podpísané, pričom v zmysle § 9 ods. 9 Zák. č. 129/2010 Z.z. od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo
uvedenévzmluveospotrebiteľskomúvere.Odvolacísúdpretožalobcovipriznallensumupredstavujúcu
rozdiel medzi kreditnými a debetnými operáciami na účte žalovaného (pri ktorých neakceptoval účtované

poplatky, úroky) a vo zvyšku žalobu zamietol.

Žalobca v odvolaní namietal, že zmluva bola vyhotovená vo viacerých nadväzujúcich zmluvných
dokumentoch, ktoré sú súčasťou zmluvy (VOP, sadzobník poplatkov a výveska úrokových sadzieb), čo

vyplýva jednak z textu zmluvy, kde sa tieto spomínajú ako neoddeliteľná súčasť zmluvy, s ktorou sa
žalovaný oboznámil a vyslovil súhlas svojím podpisom, a zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, podľa ktorého
zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, navyše ust. § 261 ods. 6 písm.
d) Obchodného zákonníka výslovne možnosť úpravy povinnosti zo zmluvy v OP upravuje.

Odvolací súd pripomína, že východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,

lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa.Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto
faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou
podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci

spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou
v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve z vyššie uvedeného dôvodu boli
prijaté právne predpisy zamerané na ochranu spotrebiteľa. Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovil
osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského

úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy.

Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a
2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo
na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná
požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu.

Odvolací súd má za to, že zmluvy predložené žalobcom neobsahujú údaj o úrokovej sadzbe
nepovoleného prečerpania. Nestotožňuje sa s názorom odvolateľa, podľa ktorého postačuje dojednať
úrokovú sadzbu, ktorou sa úročí nepovolené prečerpanie, vo všeobecných obchodných podmienkach.

Odvolací súd konštatuje, že úlohou všeobecných obchodných, resp. zmluvných podmienok v prípade
spotrebiteľských zmlúv je spresniť a rozvinúť niektoré ustanovenia zmluvy, prípadne upraviť určité
technické náležitosti. Tento názor opiera o nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS
3512/11 zo dňa 11. 11. 2013, v ktorom sa uvádza: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve
spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby

nebylonezbytnédokaždésmlouvypřepisovatujednánítechnickéhoavysvětlujícíhocharakteru.Naopak
nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané
formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že
pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě).
Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze

přiznat právní ochranu.“ Ústavný súd ČR v citovanom rozhodnutí uviedol aj to, že v spotrebiteľských
zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť v zákonných limitoch, medzi ktoré patrí,
že nesmú (pod hrozbou absolútnej neplatnosti podľa ustanovení OZ) obsahovať dojednania, ktoré sú
v rozpore s požiadavkou dobrej viery a znamenajú k ujme spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy, akou je výška úroku z úveru

vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a pripravil ich
výlučne veriteľ, takúto nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vyvoláva. Preto podľa
odvolacieho súdu nie je pre právne posúdenie tejto veci rozhodujúce, či bolo v konaní preukázané, že
žalovaný mal možnosť sa s VOP a sadzbami úrokových produktov uvedenými v Sadzobníku v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o bežnom účte oboznámiť, resp. že sa s nimi naozaj oboznámil.

Odvolací súd navyše dodáva, že žalobca nárok na úrok 28 % ročne z dlžnej sumy odvodzuje z čl. 3
bodu 3.12 VOP, ktorá zmluvná podmienka bola už medzičasom rozsudkom Okresného súdu Košice II
č. k. 36C 117/2013-55 zo dňa 29. 11. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6Co 91/2014 zo dňa 24.03.2015 vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Žalobcom uplatnený
nárok na zaplatenie úroku vo výške 28% ročne zo sumy 1.471,23 eur od 28. júna 2017 do zaplatenia

preto správne (i keď z iných dôvodov) prvoinštančný súd zamietol.

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie účtu“
nepoužíva. Z ustanovení § 2 písm. f), § 1 ods. 5 a § 18 ods. 1 ZoSÚ vyplýva možnosť majiteľa účtu

nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec vlastných prostriedkov ako podstatný znak prekročenia.
Nepovolené prečerpanie prostriedkov na účte v zmysle, v akom ho definujú VOP žalobcu, resp.
prekročenie v zmysle v akom ho definuje ZoSÚ je svojím charakterom úverom, z ktorého za určitých
podmienok vzniká veriteľovi nárok na úrok. Zmluva o bežnom účte uzavretá medzi stranami sporu jespotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
(dodávateľ) a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekonalvrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti.Prespotrebiteľské
zmluvy platí, že nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. VOP sú pre strany zmluvy, ktorej súčasť majú
tvoriť záväzné len v prípade, ak boli zmluvnej strane známe. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 z 30.11.2011: „zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami

vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám
uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy. V prípade sporu predpokladanú
znalosť týchto podmienok treba preukázať. Bude tak povinná strana, ktorá sa znalosti týchto podmienok
dovoláva“. Odvolací súd dodáva, že i keď predmetom konania vedeného na Najvyššom súde SR pod
sp. zn. 2Cdo/245/2010 bolo skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky, rozhodnutie je aplikovateľné aj
na prejednávanú vec. Odkaz na VOP a úrokové sadzby produktov zverejnené v priestoroch pobočiek

banky alebo na jej webovej stránke nie sú pre spotrebiteľa dostatočnou informáciou a nepreukazujú, že
žalovaný bol s ich obsahom riadnym spôsobom oboznámený. Žalobca nepreukázal, že žalovaný mal
možnosť oboznámiť sa s VOP upozorňujúcimi podľa jej tvrdenia na nárok na úrok z prekročenia vo
výške 28 % ročne, ktorý si voči nemu nárokuje a žalovaný nemal možnosť ani predmetný nárok na úrok
namietať, ak bol vopred určený vo formulárovo pripravených VOP a v úrokových sadzbách produktov.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah a ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané (§ 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak úrok nebol so
žalovaným individuálne dojednaný, ale bol len jednostranne určený žalobcom mimo uzatvorenej zmluvy

o bežnom účte vo VOP a sadzobníku úrokových produktov (ako tvrdí žalobkyňa), na základe zmluvy
žalobcovi nárok na úrok z prečerpania nevznikol. Odvolací súd vyhodnotil námietky žalobcu ohľadne
nepriznania požadovaných úrokov vo výške 28 % ročne vyplývajúcich len z VOP ako nedôvodné,
pretože účtovaný úrok nebol individuálne dohodnutý a žalovaný nemal možnosť ovplyvniť obsah VOP
a sadzby úrokových produktov.

Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od zmlúv obchodných) majú slúžiť
predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a poctivosti, ak sa dávajú do

nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska informovania spotrebiteľa dôležité,
resp. ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že si ich spotrebiteľ nevšimne. Ak
takéto podstatné ustanovenia dodávateľ zahrnie do všeobecných obchodných podmienok, nepočína si
v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013). Odvolací súd považuje za neprípustné, aby

mal veriteľ nárok na zaplatenie úroku z prekročenia len na základe toho, že spotrebiteľovi prečerpanie
fakticky umožní, úrokovú sadzbu si určí sám (vlastnými sadzbami úrokových produktov) a spotrebiteľa
o jej výške informuje v zmysle § 18 ZoSÚ.

Čo sa týka úroku 28 % ročne úprava podstatnej náležitosti zmluvy ako úrok z úveru v obchodných
podmienkach, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a pripravil ich výlučne veriteľ, u spotrebiteľa
vyvolala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Bez pochybností predstavuje teda
neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú nemožno prihliadať. Odvolací súd podporne
poukazuje na mnohé rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré dospeli k rovnakému záveru o nedôvodnosti

uplatnenéhoúroku28%prinepovolenomprečerpaní,atorozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystrici
sp. zn. 17Co/147/2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/38/2018, Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 7Co/135/2018, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/305/2018, Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 5Co/271/2018.

Nedôvodné bolo odvolanie žalobcu voči zamietajúcej časti istiny 1.171,13 eur, ktorá pozostáva z
uplatnených úrokov a poplatkov, čo však ani jednoznačne zo žaloby nevyplýva, rovnako ako z nej
nevyplýva, akým výpočtom žalobca vôbec k výške poplatkov dospel. V špecifikácii nároku žalobca zaslalsúdu zhrnutie kreditných a debetných transakcií na bežnom účte žalovaného, kde uviedol okrem iného,
že debetných transakcií bolo 301 v celkovej hodnote 17.524,47eur a medzi debetnými transakciami je
uvedené: poplatok za transakcie – počet transakcií 17 – celková výška transakcií 78,05 eur, poplatok za

balík služieb – počet transakcií 44 - celková výška transakcií 171,60 eur, poplatok za upozornenie-debet
– počet transakcií – 8 - celková výška transakcií 120 eur, poplatok za výzvu-debet – počet transakcií
1 - celková výška transakcií 30 eur, poplatok za vedenie exekúcie – počet transakcií 12 – celková
výška transakcií 60,- eur. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že v zmluve poplatky
dojednané neboli a výška takto uplatnených poplatkov nevyplýva navyše ani zo žiadnych žalobcom

doložených listinných dokladov (vrátane sadzobníka poplatkov). Išlo pritom o spotrebiteľskú zmluvu,
takže žalobca si mohol účtovať poplatky iba za predpokladu, že boli zmluvnými stranami dojednané ( §
9 ods. 9 zákona č. 129/2010Z.Z.). Keďže žalobca ich nepreukázal, nevznikol mu na ne nárok.

Odvolací súd zdôrazňuje, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou

poctivo,vopačnomprípademuniejemožnéposkytnúťprávnuochranu.Pretoodvolacísúdnepovažoval
za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že zákon o platobných službách výslovne neustanovuje, že
poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané, že zmluva o úvere je
absolútny obchod, pričom ustanovenie § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka výslovne upravuje
možnosť obchodných podmienok, že len zákon môže určiť povinnosť podpísať aj všeobecné obchodné

podmienky, že viac podpisov nezaručuje vyššiu právnu silu, a že text zmluvy odkazuje na všeobecné
obchodné podmienky. Na mieste je uviesť, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach
štandardizácie produktov bežnej spotreby ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť
ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často
vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať,

resp. pochopiť ich obsah (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 114/2017 zo dňa
06.03.2019). Tak ako bolo už vyššie spomenuté, obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na
rozdiel napr. od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej
zmluvy prepisovať dohodu technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nesmú slúžiť k tomu, aby
do nich v často neprehľadnej, zložite formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl dodávateľ

dohody, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá že pozornosti spotrebiteľa
najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepostupuje v právnom vzťahu
poctivo, a z takéhoto konania nemôže vzniknúť nárok (porovnaj nález Ústavného súdu v ČR sp. zn. I. ÚS
3512/11 zo dňa 11.11.2013). V preskúmavanom prípade predstavujú všeobecné obchodné podmienky
a sadzobník rozsiahly a neprehľadný dokument, pričom žalovaný vzhľadom na rozsiahlosť a na odbornú

právnu terminológiu, ak by aj mal možnosť ich prečítať, nemal možnosť ich pochopiť. Z uvedeného
dôvodu nemôžu všeobecné obchodné podmienky slúžiť na to, aby do nich banka skryla pre spotrebiteľa
nevýhodné ustanovenia týkajúce sa úrokov a poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu v zmluve chýba individuálne dojednanie o nároku na poplatky; pokiaľ
odvolateľ argumentuje, že uvedené dojednanie obsahujú VOP k zmluve s odkazom na príslušný
Sadzobník, ide o dokumenty, listiny, k zmluve formulárového charakteru, ak aj obsahujú dojednanie
o poplatkoch, toto splýva so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný
spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný

o význame tejto podmienky.

Ďalšie argumenty žalobcu už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci za nerozhodné, bez
potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku či pripomienku, je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04,

II.ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej
veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
o zaplatenie sumy 300,20 eur zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému uložil ju zaplatiť žalobcovi

do troch dní a vo zvyšnej časti (istiny i príslušenstva) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

V konaní v prevažnej miere úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov prvoinštanšného
i odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),

o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade žalovaný v prvoinštančnom i odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu

mu ani žiadne trovy v konaní nevznikli.

Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu

spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku

na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).