Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/199/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414202431
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4414202431.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a
členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobcu R.. Y. W., narodeného XX.
T. XXXX, trvale bytom v I. E.Á., M. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Timoranská & Štofková
s.r.o., so sídlom v Nových Zámkoch, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti žalovanej 1/ V. O., narodenej
XX. I. XXXX, trvale bytom v B., L. XXX/XX a žalovanej 2/ Y. Š., narodenej XX. V. XXXX, trvale bytom v

B., M. XXX/X, obom zastúpeným JUDr. Máriou Ančinovou, advokátkou so sídlom v Nových Zámkoch,
Podzámska 29, o zaplatenie 55 598,60 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky
pod sp. zn. 5 C 33/2014, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. apríla
2019 sp. zn. 6 Co 153/2017, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) medzitýmnym
rozsudkom z 25. októbra 2016, č. k. 5 C 33/2014-176, rozhodol, že základ uplatneného procesného
nároku žalobcu je daný a o tom, že o výške nároku a o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku,
ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej 1/ zaplatenia sumy 37 668 eur s príslušenstvom, od žalovanej
2/ sumy 16 086 eur s príslušenstvom, a napokon voči žalovanej 2/, pôvodnému žalovanému 3/ (manžel
nebohej S. Z. - L. Z.) a pôvodnému žalovanému 4/ W. Z. zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 1
850 eur s príslušenstvom. Poukázal na to, že žalované 1/ a 2/ a právna predchodkyňa žalovanej 2/,
pôvodného žalovaného 3/ a 4/ S. Z., mali byť zamestnankyňami v jeho maloobchodnej predajni v B.
od roku 2004, pričom si brali z pokladne hotovosť pre svoje súkromné účely, čím mu vznikla škoda. Po

právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 2, § 182 ods. 1 až 3, § 184 ods.
1, § 225 ods. 1, § 179 ods. 1 a 2 a § 222 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ustanoveniami § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2 a §
112 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a ustanovením § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

1.1 V danom prípade súd prvej inštancie rozhodol za splnenia podmienky účelnosti medzitýmnym
rozsudkompodľa§214ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadkuvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „C. s. p.“), pričom dospel k záveru, že procesný nárok žalobcu je daný. Právny vzťah
medzi žalobcom na jednej strane a žalovanými 1/ a 2/ a nebohou S. Z. súd prvej inštancie vyhodnotil
ako pracovnoprávny vzťah, ktorý sa spravuje Zákonníkom práce a podporne Občianskym zákonníkom.
Žalované 1/ a 2/ a nebohá S. Z.Á. boli zamestnané v predajni potravín žalobcu na základe dohôd o

vykonaní práce, resp. pracovných zmlúv, pričom uzatvorené boli aj dohody o hmotnej zodpovednosti,
tzn. zodpovedali za schodok na zverených hodnotách podľa § 182 až § 184 Zákonníka práce. Súd prvejinštancie konštatoval naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti zamestnanca za schodok
na zverených hodnotách (vznik škody vo forme schodku na zverených hodnotách, existencia platných
dohôd o hmotnej zodpovednosti, existencia pracovného pomeru, zavinenie zamestnanca, k škode došlo

pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením), ktorých naplnenie vyplynulo z
vykonaného dokazovania.
1.2 Uznesením súdu prvej inštancie z 15. augusta 2019, č. k. 5 C 33/2014-271, súd konanie voči
pôvodnému žalovanému 3/ zastavil z úradnej povinnosti podľa § 62 a § 63 ods. 2 C. s. p., keďže tento
zomrel dňa 26. augusta 2018 po začatí konania a konanie o dedičstve po ňom bolo zastavené z dôvodu,

že bol zistený len majetok nepatrnej hodnoty. Pokiaľ ide o pôvodného žalovaného 4/ W. Z., zomrelého
XX. J. XXXX, dedičstvo po ňom nadobudla žalovaná 2/, a preto s ňou súd prvej inštancie pokračoval v
konaní ako s právnou nástupkyňou pôvodného žalovaného 4/.
1.3 Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovanými súd prvej inštancie uviedol, že trestné
konaniebolozačaténazákladetrestnéhooznámeniažalobcudňa13.augusta2009.Trestnéoznámenie
poškodeného neobsahovalo nárok na náhradu škody v adhéznom konaní. Dňa 3. septembra 2009 bola

so žalobcom spísaná zápisnica o trestnom oznámení a v nej si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
vo výške 56 428,40 eur. Listom zo dňa 9. júna 2016 žalobca oznámil polícii, že si nárok na náhradu škody
vadhéznomkonaníužďalejneuplatňuje,pretožesihouplatnilvobčianskomsúdnomkonaní.Žalobcasa
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, najskôr v auguste 2008, kedy o tom získal poznatky od
S. R., svedka R.. V. R., a následne z vykonanej kontroly pokladničných hárkov. Nárok na náhradu škody

v adhéznom konaní podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku bol žalobcom uplatnený dňa 3. septembra
2009 a uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní spĺňa predpoklady uvedené v § 46 ods.
3 Trestného poriadku. V trestnom konaní poškodený riadne a zodpovedne pokračoval a zúčastňoval sa
všetkých výsluchov vyžadovaných orgánmi činnými v trestnom konaní. K prerušeniu trestného stíhania
došlo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa 29. apríla 2011. V tejto súvislosti súd

prvej inštancie zastal názor, že na základe uvedeného uznesenia nedošlo k právoplatnému skončeniu
trestného konania, ale len k jeho prerušeniu. Preto s poukazom na ustanovenie § 112 Občianskeho
zákonníka treba mať za to, že žalobca ako veriteľ a poškodený tak v rámci subjektívnej premlčacej
dvojročnejdobypodľa§106ods.1Občianskehozákonníka,azároveňajvrámcidesaťročnejobjektívnej
premlčacej doby (škoda bola spôsobená úmyselne) podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka si

uplatnilsvojnároknanáhraduškodyvadhéznomkonanívčas,atomalozanásledok,žeod3.septembra
2009 premlčacie doby neplynuli. Nič na tomto závere nezmenilo ani oznámenie poškodeného zo dňa
9. júna 2016 adresované polícii, pretože v tej dobe, presnejšie už od 7. februára 2014, si žalobca svoj
nárok na náhradu škody uplatnil v občianskom súdnom konaní, preto vznesená námietka premlčania
žalovanými nie je dôvodná.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom
medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd konštatoval, že právne posúdenie
premlčania zo strany súdu prvej inštancie bolo správne. Poškodený (žalobca) si uplatnil nárok na
náhradu škody včas, pretože najskôr sa o vzniknutej škode dozvedel v auguste 2008 a náhradu škody

si uplatnil dňa 3. septembra 2009. Nárok na náhradu škody bol uplatnený riadne, pretože vo svojom
uplatnení uviedol minimálnu výšku škody, ktorú mohol v priebehu konania ďalej upresňovať. V prvotnom
uplatnení náhrady spôsobenej škody nebolo potrebné, aby si poškodený uplatnil náhradu škody voči
každej z obvinených jednotlivo v určitej výške, pretože táto výška spôsobenej škody sa môže v priebehu
konania meniť. Preto bolo postačujúce, že poškodený uviedol minimálnu výšku škody, ktorú požadoval

priznať. K otázke prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, že ide
o rozhodnutie predbežnej povahy a vec ním nie je vybavená konečným spôsobom. Nemožno sa teda
stotožniť s námietkou žalovaných, že prerušením trestného stíhania bolo toto ukončené; došlo len k
jeho prerušeniu, a keďže si žalobca uplatnil v adhéznom konaní nárok na náhradu škody riadne a včas,
v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu

konania neplynie. Vo vzťahu k námietke žalovaných, že trestné stíhanie bolo prerušené a žalobca v
konaní riadne nepokračoval, pretože nárok v civilnom konaní si uplatnil až žalobou dňa 7. februára 2014,
t. j. 2 roky a 8 mesiacov od doručenia rozhodnutia o sťažnosti proti uzneseniu o prerušení trestného
stíhania, odvolací súd uviedol, že nečinnosť súdu v konaní nemôže ísť na ťarchu účastníka konania
a nemôže mať za následok pokračovanie plynutia premlčacej doby. Keďže v danom prípade trestné

stíhanie bolo prerušené, poškodený nemohol vyvíjať žiadnu súčinnosť so súdom, avšak svojimi úkonmi
nebránil v priebehu konania a jeho rozhodnutiu vo veci, a teda v konaní riadne pokračoval v zmysle
ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka.3. Rozsudok odvolacieho súdu napadli včas podaným dovolaním žalované 1/ a 2/. Prípustnosť
dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. a namietali, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, avšak vec nesprávne právne posúdil v otázke premlčania nároku

žalobcu. Uplatnením škody nie je samo podanie trestného oznámenia, ak neobsahuje požiadavku,
aby konkrétnej osobe bola uložená povinnosť na náhradu škody v určitej výške. V prípade žalobcu
nedošlokriadnemuuplatneniunáhradyškodyvtrestnomkonaní,ktorébolozačaté,alenebolovznesené
obvinenie a uznesením vyšetrovateľa bolo prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Žalobca ako poškodený uznesenie o prerušení

trestného stíhania prevzal dňa 6. mája 2011 a podal proti nemu sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté
Krajskou prokuratúrou v Nitre dňa 8. júna 2011. Predmetné rozhodnutie bolo doručené žalobcovi,
ktorý od uvedeného dátumu vo veci prerušeného konania nepokračoval. Z uznesenia o prerušení
trestného stíhania malo byť žalobcovi zrejmé, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať
trestné stíhanie voči určitej osobe, a teda ani nebude možné rozhodovať o náhrade škody uplatnenej
žalobcom. Po doručení predmetného rozhodnutia muselo byť žalobcovi známe, že v prerušenom

konaní bude možné pokračovať len po jeho súčinnosti, predložením nových skutočností a dôkazov, na
základe ktorých by bolo možné vzniesť obvinenie voči konkrétnej osobe. Nemožno hovoriť o riadnom
pokračovaní žalobcu v konaní, ak tento podal civilnú žalobu až 7. februára 2014, teda dva roky a osem
mesiacov od doručenia rozhodnutia Krajskej prokuratúry v Nitre o jeho sťažnosti proti uzneseniu o
prerušenítrestnéhostíhania.Dovolateľkyuviedli,žerozhodnutiasúduprvejinštancieaodvolaciehosúdu

považujú za arbitrárne, nepreskúmateľné, zjavne neodôvodnené zákonným spôsobom a popierajúce
princíp právnej istoty. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s námietkou
žalovaných, ktorá mohla spochybniť základ nároku žalobcu. Z pripojeného trestného spisu bolo
jednoznačne preukázané, že žalobca si škodu uplatnil iba globálne, a nie voči samotným osobám
páchateľov. V trestnom konaní tak nedošlo k riadnemu uplatneniu náhrady škody, a teda ani k prerušeniu

spočívania subjektívnej premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd tak
nesprávne právne posúdil vec, chybne aplikoval právo na zistený skutkový stav a nesprávne vyložil
právne predpisy. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
navrhli, aby zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

4. K dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) C. s. p.
predpokladá porušenie procesných noriem a netýka sa hmotnoprávnych nárokov strán. Žalované však
v podanom dovolaní rozvádzajú úvahy o právnom posúdení veci, a teda o samotnom hmotnoprávnom
nároku. Podľa žalobcu konanie ako celok vykazovalo znaky spravodlivosti, a preto nemožno uvažovať

nad tým, že postupom súdu bolo porušené právo žalovaných na spravodlivý proces. Rozhodnutia súdov
prvej inštancie a odvolacieho súdu spĺňajú všetky zákonné požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a sú presvedčivé. Podstatná námietka žalovaných sa dotýkala posúdenia spočívania
premlčacej doby v dôsledku uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní. Žalobca je toho
názoru, že prerušenie trestného stíhania nemožno považovať za jeho meritórne ukončenie, a teda

žalobca dôvodne očakáva pokračovanie v uvedenom konaní, pričom pokračovanie on ovplyvniť nevie,
teda mu nemožno vytýkať, že by po uplatnení nároku riadne v začatom konaní nepokračoval. Rovnaký
názor k tejto otázke zaujali aj súdy nižších inštancií a skutočnosť, že sa s ním žalované nestotožňujú,
neznamená porušenie ich práva na spravodlivý proces. Dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie
zamietol ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p. ) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C. s. p.) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), v ktorých neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

C. s. p.

7. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) C. s. p., je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C. s. p. alebo § 421 C. s. p. v spojení s §
431 ods. 1 C. s. p. a § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalované vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. namietali
arbitrárnosť napadnutého rozsudku, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.
Za nesprávne právne posúdenie veci považovali závery súdov nižších inštancií o nedôvodnosti nimi
vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu. Podľa ich názoru žalobca jednak neuplatnil svoj nárok
na náhradu škody v trestnom konaní riadne, a jednak v začatom konaní riadne nepokračoval v zmysle

§ 112 Občianskeho zákonníka, čo malo za následok márne uplynutie premlčacej doby.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle§420písm.f)C.s.p.niejevýznamnýsubjektívnynázordovolateľatvrdiaceho,žesasúddopustil

vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý
proces.

14. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C. s. p.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strána dôkazov vykonaných v konaní, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie odvolacieho
súdu sa vysporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup

je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

15. Odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy
žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé,

ako a z akých dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393
C. s. p. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. nemožno považovať
to, že žalované sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú, a že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľky so závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasia a nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe

viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p., pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

17. Pokiaľ žalované odvolaciemu súdu vytýkali nesprávne právne posúdenie veci v otázke premlčania
nároku žalobcu dovolací súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd ďalej poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.

f) C. s. p. nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva
na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej
úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym
posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo

44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný
právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle §
420 písm. f) C. s. p.

18. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných odmietol podľa § 447 písm. c) C. s. p.

ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

19. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.