Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/409/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311221775
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2311221775.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci žalobkyne: R. X., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, zastúpená: Advokátska
kancelária TIMAR & partners, s.r.o., Šaľa, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: H. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y., Y. XXX, zastúpený: 1/ JUDr. V. J., PhD., L., P.. XX a 2/ Mgr. H. J., L., B. XX,
o 9.528,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 2.
júla 2013 č. k. 8C/270/2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu
3.176,13 eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.176,13 eur od 19.09.2011 do zaplatenia
a v zostávajúcej časti žalobu (o zaplatenie 6.352,27 eur) zamietol, pričom žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1 a 2,

§ 456 a § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení.
Vecne zdôvodnil vznikom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý užíval nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX katastrálne územie Y. a to dom súpisné č. XXX postavený na pozemku parc. č.
1541/2 a pozemky parc. č. 1540/2, 1541/1, 1541/2 a 1541/3 vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, v období
od 16.01. 2010 (nasledujúcim dňom po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov)

do 30.06. 2011. Základ nároku (zodpovednosť žalovaného za vzniknuté bezdôvodné obohatenie) mal
preukázaný predovšetkým listinnými dôkazmi a to pripojeným spisom Okresného súdu Galanta sp. zn.
23C/206/2009, v ktorom žalovaný v pozícii svedka vypovedal na súdnom pojednávaní dňa 16.02.2010,
že žije v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi v rodinnom dome súp. č. XXX, popierajúc vedenie
spoločnej domácnosti s jeho priateľkou (ktorá mala svoju domácnosť). V ďalšom období žalovaný
vypovedal v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12P/198/2009 a to

dňa 13.04.2010, kedy uviedol, že aktuálne žije v spoločnej domácnosti s plnoletými deťmi Y. a V. (ktorú
skutočnosťpotvrdilanapojednávaníajdcéraúčastníkovY.X.).Ajvkonanísp.zn.12P/70/2010vedenom
pred Okresným súdom Galanta na pojednávaní 11.12.2010 žalovaný opäť potvrdil, že žije v spoločnej
domácnosti so svojimi deťmi. Ukončenie užívania predmetnej nehnuteľnosti mal súd prvého stupňa
za jednoznačne preukázané skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu sp. zn. 5C/144/2011 vedený na
Okresnom súde Galanta, v ktorom žalobkyňa sa vlastníckou žalobou domáhala vypratania predmetných

nehnuteľnostívočižalovanému,ktorýtakučinilažpo30.06.2011(zdôvoduzavineniakonaniabolsúdom
zaviazaný aj k náhrade trov konania bez podania opravného prostriedku). Komunikácia medzi právnou
zástupkyňou žalobkyne a bývalým právnym zástupcom žalovaného z 3.02.2011 a 2.03.2011 taktiež
preukazovala užívanie uvedených nehnuteľností žalovaným. Súčasne mal za preukázané, že žalovaný
nebýval v inej nehnuteľnosti (Y. č. XX), keďže z potvrdenia Slovenského plynárenského priemyslu,
a.s. vyplývala nulová spotreba zemného plynu (uvedenými dôkazmi bola vyvrátená svedecká výpoveď

priateľky žalovaného C. E. a jej rodičov manželov H.). Pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia
súd prvého stupňa vychádzal z inzercií realitných kancelárií na internete s prihliadnutím na lokalitu (obecY.), vybavenosť domu, jeho úžitkovú plochu pri porovnávaní ponuky za prenájom v meste D. a ustálil
sumu 500,- eur mesačne ako primeranú za užívanie nehnuteľností. Z nej potom vychádzal pri výpočte za
obdobie od 16.01.2010 do 30.06.2011 vo výške 8.750,- eur, ku ktorej pripočítal sumu 778,40 eur (ktorú

za žalovaného užívajúceho nehnuteľnosť zaplatila žalobkyňa). Z dôvodu, že súčasne so žalovaným
užívali predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne aj plnoleté deti účastníkov konania V. a Y.
X. (ktorú skutočnosť potvrdili ako svedkovia), uplatňovanú sumu súd prvého stupňa delil na tri časti,
t. j. 3.176,13 eur na osobu, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne
a v zostávajúcej časti žalobu preto zamietol. Zdôraznil, že voči deťom mala žalobkyňa vyživovaciu

povinnosť a prispievala výživným na uspokojovanie ich potrieb. Z dôvodu omeškania žalovaného s
plnením dlhu žalobkyni priznal aj úroky z omeškania s poukazom na označené zákonné ustanovenia O.
z. (počnúc podaním žaloby do zaplatenia). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil len poukazom
na čiastočný úspech obidvoch účastníkov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby

(a priznaním mu náhrady trov konania). Odvolanie obsahovo odôvodnil neunesením dôkazného
bremena žalobkyne, ktorá hodnoverným spôsobom nepreukázala užívanie predmetných nehnuteľností
žalovaným v rozhodnom období iným spôsobom, ako len povinnou starostlivosťou o spoločné deti
účastníkov. Žalobkyňa uviedla, že v dome sa nezdržiavala od 15. marca 2009, kedy odišla pre incident
so žalovaným. Ten nikdy nepopieral, že sa v dome až do júna 2011 denne zdržiaval, za účelom

zabezpečenia starostlivosti o spoločné deti, o ktoré do uvedenej doby žalovaná neprejavila záujem (v
tom čase bola dcéra účastníkov ešte maloletá). V súdnych konaniach žalovaný potvrdil, že žije s deťmi
v spoločnej domácnosti, čo zodpovedalo aj skutočnosti, pretože sa staral o deti a z prevažnej časti
uhrádzal všetky náklady spojené s bývaním detí v rodinnom dome. Uvedené spolužitie predstavovalo
dennú starostlivosť o deti a to osobnú aj finančnú. To však neznamenalo, že by žalovaný musel s

deťmi doma aj nocovať (nejednalo sa o malé deti). Ku korešpondencii svojho bývalého právneho
zástupcu uviedol, že pri formulácii návrhu na majetkové usporiadané bol použitý termín vysťahovania sa
z domu, ale mienené bolo len vypratanie hnuteľných vecí netvoriacich predmet BSM (osobný majetok
žalovaného a jeho detí, ako aj stavebný materiál nadobudnutý žalovaným po rozvode manželstva).
Rodinný dom nadobudla žalobkyňa darovacou zmluvou 29.09.1997, v ktorom období bol vypracovaný

aj znalecký posudok (dom bol ocenený na sumu 231.000,- Sk), prestavba domu bola uskutočnená
až následne, o čom svedčí stavebné povolenie Stavebného úradu obce Šoporňa z 23.06.2006. Na
celkovej rekonštrukcii domu sa žalovaný podieľal vlastnými rukami. Uplatňovanie nároku žalobkyne z
titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovanému je v rozpore s dobrými mravmi. Darovacou zmluvou
z 25.05.2006 žalovaný daroval žalobkyni polovicu predmetného domu a žalobkyňa sa zaviazala zriadiť

mu vecné bremeno pozostávajúce z práva doživotného bývania (vklad zmluvy bol povolený len v časti,
ktorou sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou domu, ale právo vecného bremena nebolo zapísané
z dôvodu pochybenia správy katastra, pričom žalobkyňa odmietla poskytnúť potrebnú súčinnosť k
odstráneniu vady). Žalovaný namietal aj výšku bezdôvodného obohatenia, pri ktorej sa vychádzalo z
ceny prenájmu obdobnej nehnuteľnosti vo výške 900,- eur, avšak súd (ktorý nemôže odborne posúdiť a

určiť výšku nájmu) napriek žiadostiam obidvoch účastníkov (na pojednávaní 15.11.2012) na nariadenie
znaleckého dokazovania, tento dôkaz bez odôvodnenia nevykonal. Súd prvého stupňa tak určil výšku
nájmu, ktorá nezodpovedá reálnej výške nájmu rodinného domu v obci Šoporňa v rozhodnom období.
Nevykonaním navrhovaného dôkazu došlo k neodstrániteľnej vade konania. Je v rozpore so zásadami
slušnosti, ako aj Zákonom o rodine, aby nezaopatrené deti, o ktoré matka nejavila záujem, bývaním

v rodičovskom dome sa vystavovali nebezpečenstvu žaloby zo strany matky o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalovaný tiež namietal, že súd prvého stupňa vychádzal predovšetkým z výpovedí svedkýň
(D., L., F., navrhnuté žalobkyňou), pričom prvé dve potvrdili, že predmetnú nehnuteľnosť užíval žalovaný
aj so svojou priateľkou, i s jej maloletým synom. Tieto svedkyne potvrdili aj to, že v dome počas
rozhodného obdobia nikdy neboli. Podľa ich hromadných písomných vyhlásení tieto od nich požadovala

žalobkyňa. V doplnení odvolania žalovaný poukázal na kópiu faktúr SPP, a.s., odberné miesto Y., Y.
XX (číslo 7440095962 z 21.01.2012 a 7443059528 z 24.01.2011), ktoré vyvracajú záver súdu prvého
stupňa, že za žalované obdobie bola v rodinnom dome na adrese Y. XX, Y. nulová spotreba plynu.
Žalovaný na pojednávaní 24. januára 2013 odôvodnil rozdiel medzi spotrebou plynu v dome žalobkyne a
v dome, v ktorom býval s priateľkou A. E. (súd prvého stupňa sa tým ale nezaoberal). Uplatňovaný nárok

žalobkyne rozdelil na tri diely, nie však v časti uplatňovaného nároku sumou 778,40 eur (náhrada za
žalobkyňou zaplatenú spotrebu energií). Keďže počas trvania manželstva dom vo vlastníctve žalobkyne
zveľadili účastníci zo spoločných prostriedkov, žalovaný sa v inom súdnom konaní domáha vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalobkyni (v konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta sp. zn.8C/29/2013), ako aj vydania bezdôvodného obohatenia z titulu úhrad nákladov spojených s prevádzkou
domu (konanie vedené na Okresnom súde Galanta sp. zn. 30C/35/2013 ).

Proti uvedenému rozsudku v jeho zamietavej časti podala včas odvolanie aj žalobkyňa s návrhom
na jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyni, ktorej vznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo forme trhového nájomného, získaného v prípade nájmu predmetných

nehnuteľností v rozhodnom období, prislúcha uvedený nárok vo výške, ktorá nie je určená počtom
osôb, ktoré nehnuteľnosť užívajú ale výškou trhového nájmu za nehnuteľnosť, ktorá by bola platená. Na
podporu svojej argumentácie označil rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 1789/2002, podľa
ktorého v prípade užívania cudzej veci (nehnuteľnosti) bez platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné
obohatenie užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od
prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník majúci povinnosť majetkový prospech

vydať a to vo výške, ktorá zodpovedá čiastke obvykle vynakladanej v danom mieste a v danom čase
na užívanie takejto veci, napríklad formou nájmu. Ak by žalovaný neužíval nehnuteľnosť bez právneho
dôvodu ale na základe platnej nájomnej zmluvy, bol by povinný platiť celé nájomné (bez ohľadu na
bývanie detí v dome), keďže platba nájomného zaťažuje nájomcu. Užívanie predmetnej nehnuteľnosti
deťmi účastníkov v rozhodnej dobe nemalo vplyv na požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia,

ktorú nemožno znižovať (alebo ich solidárne zaväzovať so žalovaným). Skutočnosť, že žalobkyňa
mala voči deťom vyživovaciu povinnosť v rozhodnej dobe, vylučuje plnenie na základe bezdôvodného
obohatenia. Žalobkyňa poukázala i na ustanovenie § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení
neskorších zmien a doplnení, ako aj na súdne konania (vedené pred Okresným súdom Galanta pod
sp. zn. 23C/206/2009 a sp. zn. 12P/198/2009), v ktorých bola zaviazaná platiť výživné na plnoleté

deti, avšak súdy nezohľadnili v uvedených konaniach v jej prospech skutočnosť, že žalovaný s deťmi
užíva nehnuteľnosť v jej vlastníctve (tým došlo k porušeniu ústavnej zásady „ne bis in idem“, keďže v
neprospech žalobkyne súd znížil plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, pričom uvedená skutočnosť
bola už v neprospech žalobkyne pripočítaná konajúcimi súdmi v konaniach o určenie výživného na
plnoleté deti). Skutočnosť, že žalovaný užíval v rozhodnej dobe nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve

žalobkyne s deťmi, bola však v prospech neho zohľadnená v konaní pred Okresným súdom Galanta
pod sp. zn. 12P/70/2010 (o určenie výživného na nemanželské dieťa žalovaného, kedy súd vzhľadom
na jeho ďalšie vyživovacie povinnosti , určil nižšie výživné, s prihliadnutím na zabezpečovanie bytových
potrieb).

Žalobkyňa označila odvolanie žalovaného za nedôvodné a skutkové dôvody za právne irelevantné,
rozporné k rozsahu vykonaného dokazovania. Procesná obrana žalovaného spočívala výlučne v
tvrdení, že nehnuteľnosti v rozhodnom období neužíval a býval so svojou priateľkou A. E. v jej
rodinnom dome v Y. č. XX. Žalobkyňa predložila listinné dôkazy (rozsudky a zápisnice z pojednávaní)
preukazujúce relevantné skutočnosti, ktoré žalovaný nevyvrátil na základe ním produkovaných dôkazov.

Svedecké výpovede žalobkyňa považovala len za podporný dôkaz, ako aj ďalšie listiny preukazujúce
spotrebu médií v jednotlivých rodinných domoch (ide o nepriame dôkazy, avšak vo vzájomnej súvislosti
preukazujúce užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovaným). Vyživovaciu povinnosť voči deťom si
žalobkyňa riadne plnila až do okamihu jej zrušenia, a to aj nad rámec svojich schopností a možností.
Súčasťou žaloby boli aj inzeráty, ktorými žalobkyňa preukazovala výšku trhového nájmu obdobných

nehnuteľností v relevantnom mieste a čase (výška bezdôvodného obohatenia tak zodpovedá obvyklému
nájmu na trhu). Podľa § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvého stupňa, pričom na skutočnosti a dôkazy predkladané neskôr (než do vyhlásenia súdu prvého
stupňa o skončení dokazovania) sa neprihliada. S poukazom na uvedené žalovaným predložená faktúra
v odvolacom konaní ako nové skutkové tvrdenie je neprípustná (§ 120 ods. 4 v spojení s § 205a O.

s. p. zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Napriek uvedenému procesnému
nedostatkuideposkutkovejstránkeodôkazirelevantný,keďževkonanínebolosporné,ženehnuteľnosť
na ulici Y. XX (pôvodne nehnuteľnosť vo vlastníctve A. E., neskôr jej rodičov manželov H.) bola v
období od 19. 01. 2011 až do 30.06.2011 užívaná manželmi H., čo vyplýva z ich výpovede. Súd prvého
stupňa konštatoval nulovú spotrebu plynu v období pred nasťahovaním sa manželov H. (žalovaný a

A. E. tvrdili, že nehnuteľnosť užívali aj pred nasťahovaním manželov H., pričom bolo nelogické, aby
v zimnom období bola spotreba plynu nulová). Tvrdenie žalovaného v odvolaní o rozdelení žalovanej
sumy na tri diely s výnimkou časti nákladov 778,40 eur, nebolo pravdivé, keďže z odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že delil na tri časti celkovú žalovanú istinu (teda aj nákladyza spotrebované energie). Argument žalovaného o nezohľadnení súdom prvého stupňa skutočnosti
zveľadenia užívaných nehnuteľností účastníkmi ako manželmi a domáhanie sa žalovaného v iných
konaniach vydania bezdôvodného obohatenia voči žalobkyni, je treba považovať za skutkovo a právne

irelevantný.

Žalovaný označil žalobu za rozpornú s dobrými mravmi (ako prejav nemorálnosti keď žalobkyňa
ako matka zlyhala, v návrhu na rozvod manželstva navrhla zverenie detí do osobnej starostlivosti
žalovaného, ktorého aj v trestnom konaní prezentovala ako násilníka a ničomníka). Žalobkyňa až do

ukončenia kompletnej rekonštrukcie domu nemala dôvod podávať návrh na rozvod manželstva. Deťom
bez ich vedomia zrušila v dome trvalý pobyt (Y. v septembri 2010 a V. v novembri 2011). Platila určené
výživné na Y. vo výške 66,- eur mesačne, po rozvode vo výške 70,- eur mesačne a synovi V. 100,- eur
mesačne (z ktorého sa mali deti celý mesiac živiť, šatiť, umývať, obývať, chodiť do školy, kupovať si
školské pomôcky). Vyživovacia povinnosť žalovaného mala spočívať v tom, že by za nich žalobkyni platil
nájomné za užívanie domu v jej výlučnom vlastníctve, ktorý bol ním aj za pomoci syna V. zveľadený.

Žalovaný v písomnom vyjadrení prostredníctvom druhého právneho zástupcu uviedol, že súd prvého
stupňa neozrejmil svoje úvahy, ktorými sa riadil pri zistení bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, v dôsledku čoho nebola splnená podmienka náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Znaky ľubovôle nesie aj určenie výšky bezdôvodného obohatenia, keď súd prvého stupňa sa uspokojil

s názorom žalobkyne, že vzhľadom na lokalitu Y. bola primeraná výška mesačného nájmu 500,- eur.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 43/99, podľa ktorého manžel, ktorý užíval
byt v rodinnom dome patriacom druhému manželovi, má po rozvode manželstva právo na náhradný byt
v zmysle § 713 ods. 1 O. z. v spojení s § 853 O. z. Žalobkyňa tak zabezpečila pre žalovaného náhradný
byt, keď sa žalobou domáhala vypratania bytu v rodinnom dome.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
odvolania žalovaného a žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom rozsudku o
trovách konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ 2 O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.

s. p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Vo vzťahu k základu nároku žalobkyne
súd prvého stupňa však rozhodol správne keď považoval za preukázanú zodpovednosť žalovaného
za vznik bezdôvodného obohatenia (aj na strane ďalších osôb užívajúcich nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu a to detí účastníkov konania). Nepostupoval už správne ohľadne výšky uplatňovaného nároku
a pretože nevyužil procesný inštitút medzitýmneho rozsudku (hoci o jeho vydaní informoval účastníkov

na pojednávaní dňa 15.11.2012) odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolacie dôvody žalobkyne neboli vzhliadnuté ako dôvodné.

Podľa § 451 ods. 1, 2 O. z., kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného

právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.

Predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie
majetkových hodnôt jedným subjektom (ktorého majetkový stav sa zväčšil alebo, hoci sa tak malo stať,

sa neznížil) a to na úkor iného, v ktorého majetkových pomeroch sa táto zmena negatívne prejavila.
Ujma jedného je v podstate dôsledkom obohatenia iného. K neoprávnenému získaniu prospechu sa
nevyžaduje protiprávny úkon (ako je tomu napríklad pri zodpovednosti za škodu), ale ide o objektívne
vzniknutý stav, kedy bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od jedného
subjektu k druhému. Otázka zavinenia (úmysel, nedbanlivosť), nie je z hľadiska povinnosti vydať

bezdôvodné obohatenie významná. Obdobne tak nemá význam ani prípadná deliktná nespôsobilosť
obohateného.

K vytvoreniu stavu, že majetok obohateného sa nezmenšil, hoci sa zmenšiť mal, a tým aj k vzniku
bezdôvodného obohatenia, dochádza i v prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej

zmluvy, prípadne iného právneho dôvodu. Bezdôvodné obohatenie tu spočíva v tom, že ten, kto užíval
cudziu nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (nájomnej zmluvy alebo inej dohody), vykonával právo
nájmu cudzej veci bez toho, aby platil nájomné. Neoprávnený užívateľ tak získaval majetkový prospechzodpovedajúci čiastke obvykle vynakladanej v danom mieste a čase na užívanie takejto veci, napríklad
formou nájmu.

V prejednávanej veci bol sporný základ nároku, ako aj jeho výška. Medzi účastníkmi nebolo ale
sporné, že žalobkyňa bola v rozhodnej dobe výlučnou vlastníčkou predmetného domu, ktorý do rozvodu
manželstva žalovaný užíval na základe odvodeného právneho titulu ako príslušník domácnosti, ktorý
vyplýval z rodinno-právneho vzťahu so žalobkyňou založený manželstvom. Tento odvodený právny
vzťah však zanikol rozvodom manželstva účastníkov (dňa 15.01.2010) a od uvedenej doby žalovaný

býval v predmetnom dome bez právneho dôvodu (keďže medzi účastníkmi nebola uzavretá nájomná
zmluva a žalovaný nepreukázal iný právny dôvod, ktorý by ho oprávňoval k jeho užívaniu). Z dôvodu, že
neuhrádzal žalobkyni žiadnu protihodnotu za užívanie predmetného domu, došlo na strane žalovaného
k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vydať a to za konkrétne obdobie od 16.01.2010
(nasledujúci deň po rozvode manželstva) do 30.06.2011 (kedy najskôr predmetný dom vypratal). Súd
prvého stupňa preto správne konštatoval, že žalovaný užíval predmetný dom v uvedenom období bez

právneho dôvodu a preto mu vznikla povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentom žalovaného označujúcom za rozhodujúci dôkaz (údajne
podľa názoru súdu prvého stupňa) výpovede svedkýň (D., L., F.), vzhľadom k tomu, že kľúčovými
dôkazmi pre meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa boli listinné dôkazy tvoriace obsah označených

súdnych spisov, obsahujúcich tvrdenia a výpovede samotného žalovaného. Práve v nich zhodne potvrdil
vedenie spoločnej domácnosti s deťmi v predmetnom dome v rozhodnej dobe, súčasne popierajúc
spolužitie s partnerkou v inom dome (pretože mali oddelené domácnosti). Uvedené skutočnosti mal
súd prvého stupňa za preukázané v chronologickom slede a to výsluchom žalovaného (v pozícii svedka)
na pojednávaní dňa 16.02.2010 v konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 23C/206/2009, na

pojednávaní dňa 13.04.2010 v konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 12P/198/2009 (v ktorom
výpoveď žalovaného potvrdila aj dcéra účastníkov Y. X.), ako aj na pojednávaní dňa 11.11.2010 v konaní
sp. zn. 12P/70/2010. Koniec rozhodného obdobia užívania predmetného domu žalovaným mal súd
prvého stupňa preukázaný jeho dobrovoľným vyprataním v priebehu súdneho konania, vedeného na
Okresnom súde Galanta sp. zn. 5C/144/2011 (začatého podaním žaloby žalobkyňou 29.04.2011, ktoré

konanieboloskončenézastavenímvdôsledkuspäťvzatiažaloby05.09.2011presprávaniežalovaného).

Súd prvého stupňa dôvodne poukázal aj na písomnú komunikáciu medzi právnymi zástupcami
účastníkov z 03.02.2011 a 02.03.2011. V prvej z nich pôvodný právny zástupca žalovaného jednoznačne
potvrdil trvanie užívania predmetných nehnuteľností (domu i pozemkov) žalovaným, navrhujúc jeho

ďalšie pokračovanie (vzhľadom na záujem žalovaného na odkúpení nehnuteľností, keďže z časového
ani ekonomického hľadiska nebolo účelné aby sa 28.02.2011 z predmetných nehnuteľností žalovaný
vysťahoval a vzápätí po uzavretí kúpnej zmluvy znovu nasťahoval). Súčasne mal žalovaný zvážiť výšku
úhrady predstavujúcej odplatu za užívanie nehnuteľností (v záujme ukončenia dlhotrvajúcich sporov).
Z druhého vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného vyplýval zase prejav ochoty vypratať predmetné

nehnuteľnosti v lehote 10 pracovných dní, s dodatočným určením začiatku plynutia lehoty. S poukazom
na uvedené sám žalovaný vyvrátil svoju obranu o neužívaní predmetného domu bez právneho dôvodu
v rozhodnom období. Uvedenému záveru korenšponduje tvrdenie žalovaného v odvolaní, že nikdy
nepopieral, že v predmetnom dome sa až do júna 2011 denne zdržiaval.

Základným pojmovým znakom domácnosti je spotrebné spoločenstvo trvalej povahy, čo znamená,
že určité osoby hospodária spoločne so svojimi príjmami, pričom výrazom spolužitia týchto osôb a
úmyslu viesť takéto spoločenstvo je aj spoločné bývanie (ktoré sa nemusí nevyhnutne kryť s pojmom
nocovanie). Tomu zodpovedá opis spolužitia žalovaného s deťmi v odvolaní (o dennej osobnej a
finančnej starostlivosti o nich). Preto a j v prípade nocovania žalovaného mimo predmetného domu, bola

táto skutočnosť bez právneho významu. Zánik užívania nehnuteľností predpokladá odovzdanie objektu
bývania oprávnenej osobe (v danom prípade žalobkyni), k čomu došlo tu až v priebehu súdneho konania
o vypratanie, pričom žalovaný v odvolaní sám potvrdil potrebu vypratania hnuteľných vecí tvoriacich
osobný majetok žalovaného ako aj detí, vrátane stavebného materiálu nadobudnutého žalovaným
po rozvode manželstva. Aktivity žalovaného a spôsob využívania nehnuteľností pred odovzdaním

predmetného domu, jeho vyprataním, boli výlučne záležitosťou žalovaného, právne nevýznamné z
hľadiska predmetu sporu.Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa zhodnotenia predmetného domu, jeho osobným podielom
na celkovej rekonštrukcii domu (pozostávajúcej z jeho nadstavby a prístavby) nebolo možné považovať
za dôvodnú a spôsobilú spochybniť správnosť základu nároku žalobkyne už z dôvodu, že žalovaný sa

domáha nárokov tohto druhu v samostatnom súdnom konaní voči žalobkyni.

Ani ďalší argument žalovaného poukazujúci na výkon práva žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi
nebolo možné prijať. Z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa v konaní vedenom pred Okresným
súdomGalantasp.zn.5C/47/2009vyplývalonadobudnutiepredmetnéhodomudovýlučnéhovlastníctva

žalobkyne darovacou zmluvou z 29.09.1997 od svojich rodičov. Od roku 2005 manželský vzťah
účastníkov nefungoval, z ktorého dôvodu žalovaný mal mať vzťah s inou partnerkou, z ktorého sa
narodilo v R. XXXX dieťa. Napriek tomu žalobkyňa darovala žalovanému polovicu predmetných
nehnuteľností a pre pokoj v rodine jej žalovaný darovanú nehnuteľnosť vrátil späť s tým, že bude
zriadené vecné bremeno (obsah ktorého mal spočívať v práve doživotného bývania navrhovateľa v
spornýchnehnuteľnostiach).Následnevpredloženejzmluveozriadenívecnéhobremena,vypracovanej

žalovaným, bolo však uvedené, že toto právo vecného bremena sa zriaďuje bezodplatne a náklady na
zachovanie a opravy domu, ako aj platby spojené s užívaním domu a ostatných pozemkov mala znášať
žalobkyňa. Takýto obsah dohody však z darovacej zmluvy nevyplýval, teda žalobkyňa zmluvu o zriadení
vecného bremena odmietla podpísať dôvodne, keďže nebola v súlade s darovacou zmluvou (rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 22.09.2010 č. k. 9Co/427/2009-268). Preto okolnosti darovania polovice

predmetného domu žalovaným žalobkyni a neuzavretie zmluvy o zriadení vecného bremena zo strany
žalobkyne nebolo možné považovať za okolnosti spôsobilé zohľadnenia v danom konaní, z hľadiska
posudzovania súladu konania s dobrými mravmi.

V rámci týchto úvah nebolo možné prehliadať ani skutočnosti týkajúce sa konania o rozvode manželstva

účastníkov, iniciovaného žalobkyňou 07.01.2009 z dôvodu, že žalovaný sa dopustil domáceho násilia
a nadviazal počas trvania manželstva mimomanželskú známosť, z ktorej sa narodilo dieťa (vo vzťahu
k maloletej dcére žalobkyňa akceptovala jej rozhodnutie, prihliadajúc na vek blízky plnoletosti, že bude
žiť ďalej s otcom). Manželstvo účastníkov bolo rozvedené s poukazom na nefunkčnosť manželstva a
jeho vážny rozvrat, v dôsledku čoho neplnilo svoj účel (od 17.12.2008 účastníci spolu nežili a neviedli

spoločnú domácnosť z dôvodu vážneho konfliktu medzi nimi). V inom konaní vedenom pred Okresným
súdom Galanta pod sp. zn. 16C/238/2008 sa žalobkyňa domáhala nariadenia predbežného opatrenia
zakázaním vstupu do predmetného domu žalovanému z dôvodu vážnych konfliktov a fyzického násilia
z jeho strany, ktorému návrhu súd prvého stupňa vyhovel, pričom odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvého stupňa zamietnutím návrhu navrhovateľky z dôvodu neunesenia dôkazného bremena

potreby nariadenia predbežného opatrenia (z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 24Co/18/2009-15 z 29.01.2009 bolo zistené, že policajným orgánom bol žalovaný dňa 19.12.2008
vykázaný zo spoločného obydlia - predmetného rodinného domu a pozemkov).

Ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami

demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Vo
vzájomnom vzťahu subjektov občianskeho práva uvedené znamená, že v prípade dobrých mravov ide
o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, všetko vo vhodnej
miere a únosnosti. S poukazom na § 3 O.z. je možné odoprieť ochranu aj takému výkonu práva, ktorý
sa ocitne v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to, že s prihliadnutím na okolnosti spočívajúce v

osobe alebo pomeroch účastníka, ktoré svojou závažnosťou mimoriadny ohľad vyžadujú, je dôvod na
nepriznanie uplatňovaného nároku. Je však nevyhnutné dbať o to, aby ten, kto sa dobrých mravov
dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi (R 39/1986). Prihliadajúc na vyššie uvedené
konanie účastníkov ako subjektov občiansko-právnych vzťahov nemožno konštatovať, práve s ohľadom
na správanie žalovaného, jeho oprávnenosť dovolávať sa aplikácie ustanovenia § 3 O.z. (žalovaná

sa v predmetnom dome nezdržiavala od 15.03.2009 práve vzhľadom na incident so žalovaným,
ktorého podľa písomnej výzvy zo 07.12.2010 vyzývala na vypratanie nehnuteľností, ako aj na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorého úhradu žalovaný zvažoval). Nebol preto dôvod kvalifikovať výkon
práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému ako výkon práva v rozpore s
dobrýmimravmi(contrabonosmores).Nadrámecuvedenéhosúdkonštatuje,žeobdobneajvprípadoch

zabezpečovania bytovej náhrady rozvedenému manželovi po zániku manželstva rozvodom (ktorého
uvedená skutočnosť nelegitimuje k bezplatnému užívaniu objektu bývania), bol by rovnako daný dôvod
zaoberať sa súladom konania rozvedeného manžela, ktorý zostal bývať v dome vo vlastníctve druhého
z manželov, s dobrými mravmi.V odvolaní žalovaného ako aj žalobkyne odznel argument nesúhlasu s posúdením rozsahu
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie aj vo vzťahu k dvom spoločným deťom účastníkov, ktoré boli

v rozhodnej dobe plnoleté (dcéra účastníkov dovŕšila plnoletosť XX.XX.XXXX, teda po uplynutí krátkej
doby od rozvodu manželstva ako začiatku rozhodnej doby v danom konaní). Rozvod privodil nielen
zánik manželstva žalobkyne a žalovaného a tým aj ich rodinno-právnej väzby (ako je vyššie uvedené
i zánik odvodeného právneho titulu žalovaného užívať predmetný dom vo vlastníctve žalobkyne ako
príslušníka domácnosti), ale jeho dôsledkom bolo aj nové usporiadanie rodinných pomerov matky a

detí (v dôsledku rozvodu sa definitívne rozpadla pôvodná rodina a domácnosť jej členov). Obidve deti
sa stali príslušníkmi spoločnej domácnosti výlučne jedného z rodičov a to žalovaného (svojho otca).
Tým, že všetci traja (žalovaný a obidve deti) vykonávali užívanie veci (predmetného rodinného domu)
bez nájomnej zmluvy (prípadne iného právneho dôvodu na základe dohody so žalobkyňou) v rozhodnej
dobe, vzniklo aj na ich strane bezdôvodné obohatenie. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie má
objektívny charakter a preto k neoprávnenému získaniu prospechu sa nevyžaduje žiaden protiprávny

úkon. Atribútmi zodpovednostného vzťahu za bezdôvodné obohatenie sú protiprávny stav, v danom
prípade užívanie predmetného bytu uvedenými troma osobami bez právneho dôvodu (t.j. užívanie
nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy, resp. iného právneho dôvodu), ďalej vznik bezdôvodného
obohatenia(získaniemajetkovýchhodnôtjednýmsubjektomnaúkoriného,čímdochádzakvznikuujmy)
a príčinný vzťah medzi uvedenými dvoma atribútmi. Tieto definičné znaky spĺňali okrem žalovaného aj

deti účastníkov (pripojením sa k domácnosti výlučne jedného z rodičov) a preto i na ich strane ide o
objektívne vzniknutý stav, kedy bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od
jedného subjektu k druhému.

Poukaz na záväzok platby nájomného zaťažujúceho osobu, ktorá uzavrela nájomnú zmluvu nebol

náležitý, pretože plnenie zo zmluvy zaväzuje dlžníka na rozdiel od zodpovednostného vzťahu, ktorý
vzniká zo zákona u zodpovedných subjektov, v prípade naplnenia atribútov zodpovednostného vzťahu,
ako tomu bolo v danom prípade. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobkyne namietajúcou
výpočet výšky bezdôvodného obohatenia podľa počtu osôb, keďže ide o posúdenie druhu záväzku
viacerých subjektov a teda základu nároku, nie výšky (bezdôvodné obohatenie ako protiprávny stav

vzniká u každej osoby, ktorá získava majetkové hodnoty na úkor inej osoby). Vzhľadom k tomu, že
O.z. medzi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení neobsahuje ustanovenia obdobné § 438 ods.
1 o solidárnej povinnosti viacerých osôb, vychádza sa zásadne z toho, že nemožno uložiť solidárnu
povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia, pokiaľ solidarita nevyplýva priamo z iného ustanovenia
zákona. Z dôvodu, že nárok žalobkyne smeroval voči žalovanému a nie aj proti ďalším osobám, nebol

daný dôvod zaoberať sa ďalej argumentáciou týkajúcou sa zodpovednostného vzťahu detí účastníkov
(u ktorých by pri uplatňovaní nároku voči nim mohlo prichádzať do úvahy zváženie aplikácie ustanovenia
§ 3 O.z.). Pri posudzovaní základu nároku voči žalovanému bolo však nevyhnutné zohľadniť vznik
bezdôvodného obohatenia aj na strane týchto ďalších dvoch osôb.

Medzi odôvodnené potreby dieťaťa, predstavujúce jedno zo základných kritérií určovania výživného,
patria aj jeho náklady na bývanie (v príslušnej alikvótnej časti, keďže ide o jednu zo základných
existenčných potrieb dieťaťa). Osobou oprávnenou na výživné je dieťa, pričom u maloletých osôb je
rodič len platobným miestom, na ktoré sa výživné poukazuje. Ak súd rozhodujúci o výživnom detí
účastníkov ako oprávnených osôb nezohľadnil v prospech žalobkyne skutočnosť, že žalovaný spolu s

deťmi užíva predmetný dom v jej výlučnom vlastníctve (a ako matke jej bolo určené vyššie výživné s
ohľadomnaskutočnosť,žežalovanývykonávaosobnústarostlivosťodieťaatedazabezpečujeajbytové
podmienky),vtakomprípadevýživnézahŕňaloajnákladynabývanievrelevantnejčasti,ktorémaloslúžiť
právenaúhradunákladovspojenýchsbývaním(odplatyzaužívaniedomuakoiúhraduďalšíchnákladov
spojenýchsbývaním).Lenakbyplnenievyživovacejpovinnostispočívaloajvovecnomplnení,napríklad

zabezpečením bývania (k čomu tu nedošlo), nenastal by stav užívania predmetného domu deťmi bez
právneho dôvodu. Avšak aj v takomto prípade by bolo nevyhnutné zohľadniť rozsah hodnoty vecného
plnenia v prospech detí, keďže žalovaný neužíval predmetný dom sám ale spolu s deťmi. Nemohlo tak
dôjsť k duplicitnému posudzovaniu prospechu na strane detí bývaním v predmetnom dome vo výlučnom
vlastníctve žalobkyne ako matky detí. Na uvedený záver nemá žiaden vplyv posudzovanie pomerov

žalovanéhoakopovinnejosobykďalšiemudieťaťu(nepochádzajúcehozmanželstvaúčastníkov),keďže
bytové potreby detí môže zabezpečovať rodič, aj v prípade plnoletých detí, avšak deti samotné sú
v hmotnoprávnej pozícii oprávnených osôb vo vzťahu k nároku na výživné a povinnými osobami v
prípade užívania veci bez právneho dôvodu. Vzhľadom k tomu, že výživné na deti účastníkov bolourčené žalobkyni súdom, boli v ňom primárne zohľadnené základné kritériá určovania výživného a to
odôvodnené potreby detí a schopnosti a možnosti žalobkyne ako povinnej osoby. V konaní pritom nebolo
tvrdené porušovanie povinnosti žalobkyne platiť určené výživné.

Vyššie uvedené závery, týkajúce sa preukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za
bezdôvodné obohatenie, neboli spôsobilé vyvrátiť listinné dôkazy majúce charakter len nepriamych
dôkazov, týkajúce sa spotreby a nákladov na bývanie v dome partnerky žalovaného, prípadne jej rodičov.
Z uvedeného možno vyvodiť, že súd prvého stupňa vo vzťahu k základu nároku žalobkyne vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vecne správne základ nároku posúdil.

Z dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k výške uplatneného
nároku a v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa postráda náležitú argumentáciu, ktorú by
mohol odvolací súd preskúmať, bola odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa výšky bezdôvodného
obohatenia dôvodná. Podľa ustálenej judikatúry súdov výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá

obvyklému nájomnému, ktoré by užívateľ bol povinný uhradiť vlastníkovi nehnuteľnosti, ak by ju užíval
na základe riadne uzavretej nájomnej zmluvy. Pri zisťovaní hodnoty, o akú sa žalovaný bezdôvodne
obohatil na úkor žalobkyne, bolo preto potrebné vychádzať z hodnoty obvyklého nájomného v
danom čase a na danom mieste, vynakladané za užívanie obdobných rodinných domov (prípadne
pozemkov, vzhľadom na predmet konania vymedzený v žalobe), s prihliadnutím na charakter stavby,

veľkosť podlahovej plochy, počet podlaží, izieb a príslušenstva. Súd prvého stupňa v odôvodnení
rozhodnutia nekonkretizoval z akých inzercií realitných kancelárií na internete vychádzal, predovšetkým
akoporovnalpodobnénehnuteľnostivdanejlokalite(vrozhodnutíuvádzaodlišnúlokalitu,akoilenjednu
nehnuteľnosť bez zdôvodnenia takého postupu) a v danom čase, pričom nevyhodnotil ani jednotlivé
relevantné porovnávacie kritéria so zohľadnením špecifík komparátorov. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa kvalifikujúce sumu 500 eur mesačne ako primeranú bolo preto nepreskúmateľné. Pre zisťovanie
hodnoty obvyklého nájomného v danom čase a na danom mieste sa v zásade nevyžaduje nariadenie
znaleckého dokazovania (vzhľadom na dôkazný návrh procesných strán vznesený pred súdom prvého
stupňa, pričom jeho nevykonanie bolo žalovaným v odvolaní vytýkané). Obvyklé nájomné je možné zistiť
inýmspôsobomatokomparáciounájomnéhodohodnutéhozaužívanieporovnateľnéhopredmetunájmu

v rozhodnej dobe v danej lokalite. Nebolo tiež postačujúce vychádzať len z inzercií jednej nehnuteľnosti
(predloženou žalobkyňou). V konaní aj žalovaný predkladal listinný dôkaz týkajúci sa uzavretej nájomnej
zmluvy, ktorá by mohla spĺňať kritérium rovnakej lokality (obec Y.) a rozhodného obdobia.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo tiež zjavné

posúdenie výšky priznaných úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže v O.z. pri nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený čas plnenia, je potrebné podľa ustanovenia
§ 563 O.z. vychádzať z toho, že povinný je povinný bezdôvodné obohatenie vydať po tom, čo ho
veriteľ požiadal o splnenie a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, za kvalifikovanú výzvu veriteľa
adresovanú dlžníkovi je potrebné považovať žalobu, pričom zročnosť pohľadávky nastane v deň po

doručení tejto výzvy veriteľa adresovanej dlžníkovi (ak nie je vo výzve určená dlhšia lehota). Je potrebné
zdôrazniť, že výška úrokov z omeškania sa odvíja od splatnosti dlhu (nie od dátumu požadovaného
plnenia).

Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa postráda potrebnú argumentáciu vo vzťahu k výške

uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 3.176,13 eur s 9,25% ročným úrokom z
omeškania, chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať a napadnutý rozsudok
je v dôsledku uvedeného nepreskúmateľný. Právo na spravodlivý proces garantované článkom 6 ods.
1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.), ako aj článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) vyžaduje, aby rozhodnutia

súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Povinnosťou súdu je preto uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantnédôvody,naktorýchsvojerozhodnutiezaložilaktorésamusiatýkaťtakskutkovej,akoiprávnej
stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Podľa§221ods.1písm.f/ah/O.s.p.pretoodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaa

vrátil mu vec na ďalšie konanie, keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom jeho postupom bola
tiež žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu preskúmať výšku uplatňovaného nároku žalobkyne vykonaním dokazovania za
účelom preukázania výšky bezdôvodného obohatenia, zadovážením dôkazov preukazujúcich hodnotu

obvyklého nájomného v danom čase a na danom mieste za užívanie obdobných rodinných domov
aj s prihliadnutím na charakter nehnuteľnosti, veľkosť podlahovej plochy, počet podlaží, izieb a
príslušenstva. V odôvodnení súdneho rozhodnutia bude súd prvého stupňa dostatočným spôsobom
informovať účastníkov konania o skutkových zisteniach a právnych záverov, na základe ktorých výšku
bezdôvodného obohatenia posúdil (opisom porovnávaných nehnuteľností a konkretizáciou jednotlivých

kritérií vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti).

Vo vzťahu k základu nároku, ktorý súd prvého stupňa ustálil správne (keďže považoval za preukázanú
zodpovednosť žalovaného za vznik bezdôvodného obohatenia i na strane ďalších osôb užívajúcich
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu (detí účastníkov konania), aj v tejto časti písomného vyhotovenia
súdneho rozhodnutia bude súd prvého stupňa postupovať v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a

preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právneho závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol (keďže nevyužil možnosť vydania medzitýmneho rozsudku).

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a vráti mu vec na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci. Pri aplikovaní zásady

pomerného úspechu a neúspechu účastníkov podľa § 142 ods. 2 O.s.p. je nevyhnutné kvantifikovať
pomer úspechu jednotlivých procesných strán (žalobkyne a žalovaného) a následne posúdiť, ktorému z
účastníkov konania vznikol nárok na náhradu trov vo výslednom pomere. Výrok, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, by prichádzal do úvahy v prípade rovnocenného úspechu a
neúspechu účastníkov konania, čo nebol daný prípad. Súd prvého stupňa bude preto povinný, v prípade

aplikovania ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., náležite preskúmať, či jednej z procesných práv vznikol
nárok na náhradu trov konania, v akom pomere a preskúmateľným spôsobom vyjadriť právny záver, na
základe ktorého rozhodol o trovách konania.

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.