Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119266922
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6119266922.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava IČO: 36 613 843, proti žalovanému: B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX,
V., o zaplatenie 1.931,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu

Dunajská Streda č. k. 14Csp/74/2019 - 162 zo dňa 11. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na nové konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom
II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd po citovaní § 565, § 53 ods. 9, § 525 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného
ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), rozsudok vecne odôvodnil tým,
že dňa 13.09.2014 bola medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným uzatvorená Úverová

zmluva - Clubcard kreditná karta Premium, predmetom ktorej bol revolvingový úver s výškou kreditného
limitu 2.400,- eur, s výškou splátky 4 % z dlžnej čiastky, s ročnou úrokovou sadzbou 26,28 %, 11,88
%, priemernou hodnotou RPMN 24,36 %, RPMN 31,5 %, s celkovou čiastkou splatnou spotrebiteľom
2.759,06 eur. Zmluva je formulárového typu, predtlačená. Pred podpisom zmluvy sú uvedené ťažko
čitateľné zmluvné podmienky z dôvodu mimoriadne malých písmen. V texte však absentuje dohoda o
podmienkach mimoriadneho zosplatnenia úveru.

3. Z úverových podmienok (ITK213P) nie je zrejmé, či sa s nimi mohol žalovaný ako spotrebiteľ
oboznámiť pred podpísaním zmluvy a keďže sa jedná o predtlač, je vylúčené že by tam ustanovené
podmienky boli individuálne dohodnuté so spotrebiteľom.

4. Listom zo dňa 30.04.2016 právny predchodca žalobkyne vyzval žalovaného k splateniu celého

úveru, a to vo výške 2.713,40 eur, v lehote do 15 dní od odoslania výzvy. Z uvedenej výzvy nie je
zrejmé, pre ktorú omeškanú splátku bol úver zosplatnený. Výzvu na zaplatenie prípadných omeškaných
splátok pred samotným zosplatnením úveru žalobkyňa nepredložila ani na výzvu súdu. Listom zo
dňa 21.06.2017 právny predchodca žalobkyne žalovanému oznámil postúpenie pohľadávky ku dňu
13.09.2014vcelkovejsume3.347,52eur.Aniztohtodokumentuniejezrejmézčohobymalapozostávať
postupovaná pohľadávka. Z prehľadu čerpaní finančných prostriedkov kartou (čl. 43) je zrejmé, že

žalovaný kreditnú kartu naposledy použil dňa 21.10.2015, kedy vybral z bankomatu 60,- eur. Z prehľaduo zaplatených splátkach (čl. 44) je zrejmé, že žalovaný zaplatil za obdobie od 19.11.2014 do 19.10.2015
sumu vo výške 1.072,40 eur.

5.Právnypredchodcažalobkyneuzatvorilsožalovanýmzmluvuospotrebiteľskomúvereanajejzáklade
poskytol žalovanému úver. Právny predchodca žalobkyne nepreukázal súdu, že by splnil podmienky
zosplatnenia úveru teda, že či právo o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
vôbec bolo dohodnuté, či toto právo uplatnil do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, a to najskôr po
uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a to pri súčasnom upozornení spotrebiteľa v

lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

6. Na základe vyššie uvedeného potom súd dospel k záveru, že ani postúpenie pohľadávky nemohlo
byť v súlade so zákonom. Jednak z predložených listín žalobkyňou nie je možné zistiť, a už vôbec
nie preskúmať zloženie postúpenej pohľadávky. Navyše keďže nedošlo k platnému zosplatneniu úveru,
mohol právny predchodca žalobkyne postúpiť len nezaplatené splátky na úver. Uvedené však žalobkyňa

netvrdila.

7. Žalobca ako postupník s postúpenou pohľadávkou získava všetky práva s ňou spojené (§ 524 ods.
2 OZ), vrátane práv požadovať po postupcovi predloženie listín preukazujúcich výšku, ako aj právny
základpostúpenejpohľadávky.Vzhľadomktomudôkaznébremenoktvrdeniamocharakterepostúpenej

pohľadávky v konaní pred súdom zaťažuje postupníka. V zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 OZ nemožno
postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

8. Súd taktiež podrobil prieskumu úverovú zmluvu ohľadne skúmania bonity spotrebiteľa veriteľom.

9. Ako už bolo vyššie uvedené právny predchodca žalobkyne ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli
dňa 13.09.2014 zmluvu spotrebiteľskom úvere. Veriteľ bol oprávnený vyžiadať si od klienta údaje,
ktoré pokladá za potrebné a prípadne požadovať aj ich doloženie. Keďže išlo o úver, ktorý je svojím
charakterom spotrebiteľským úverom a priamo na neho dopadajú ustanovenia označeného zákona o
spotrebiteľských úveroch, žalobkyňa ako veriteľ bola povinná splniť si pred jeho poskytnutím povinnosť

skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať poskytnutý
spotrebiteľský úver, a to postupom vyplývajúcim z § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to pod
sankciou vyplývajúcou z § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade porušenia tejto
povinnosti.

10. Žalobkyňa pri poskytovaní úveru žalovanému súdu nepreukázala akým spôsobom zisťovala
schopnosť splácať úver. Zo zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ bol zamestnancom v spoločnosti Albatros
spol. s r.o. od 07/2007 s čistým mesačným príjmom 1.000,- eur. Príjem jeho partnerky bol vo výške 320,-
eur. Počet vyživovaných detí 0. Na výzvu súdu v tomto smere reagovala podaním z 27.01.2020 (čl. 138),
ktoré doplnila podaním z 10.03.2020 (čl. 150), kde uviedla, že pri posudzovaní bonity v registri Solus

klient nebol uvedený, verifikácia klienta nebola, verifikácia zamestnávateľa nebola, dokumentácie klient
nepredložil k posúdeniu; so záverom - výpočet bonity skončil s kladným výsledkom umožňujúci klienta
zadlžiť. Klient u nich mal už dva riadne splatené úvery, jeden bol tiež revolvingový. Tiež rozvinula svoju
teóriu k poslednej vete ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom zastáva
názor, že „zo spojky alebo vyplýva zámer zákonodarcu ponechať možnosť skúmania bonity dvoma

spôsobmi nezávisle od seba - a to buď výlučne overením dokladov o výške príjmu, rodinnom stave a
pod. alebo len nahliadnutím do databázy dlžníkov, pričom nie je vyžadované súčasne splnenie oboch
predpokladov.“.

11. Z vykonaného dokazovania listinami, ako aj z tvrdení žalobkyne, tak aj z výsluchu žalovaného je

však zrejmý záver, že pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať žalobkyňa nemala preukázanú
ani výšku mesačného príjmu dlžníka za primerané obdobie pred poskytnutím úveru, rovnako tak nemala
preukázané a ňou ani neboli zisťované ani jeho výdavky. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukazovala,
že by využila zákonom predpokladanú možnosť žiadať dlžníka ako spotrebiteľa, aby poskytol úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

Žalobkyňa v konaní tiež netvrdila a ani nepreukázala, že by akýmkoľvek spôsobom skúmala výšku
výdavkov žalovaného a jeho rodiny a vplyv týchto výdavkov na posúdenie jeho spôsobilosti splácať daný
úver.12. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je dosiahnuť, aby
dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré
možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti

očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je

možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.
Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že
informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám
a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia
úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a

samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je
povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť,
či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o
príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.

13. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania

zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ
musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak
stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo

nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

14. Dôsledkom vyššie uvedeného je tak záver súdu, že v zmysle § 11 ods. 2 v spojení s § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch žalobkyňa pred poskytnutím úveru ako veriteľ neposúdila so zákonom

vyžadovanou odbornou starostlivosťou bonitu klienta prostredníctvom preukázania hlavne jeho príjmu,
výdavkov a rodinného stavu, čo je potrebné považovať za hrubé porušenie povinnosti zisťovania
bonity klienta s odbornou starostlivosťou vedúce súd k záveru, že poskytnutý úver je bez úrokov a
poplatkov.Opísanézisteniasúčasnevedúsúdkzáveru,žežalobkyňanebolaoprávnenáúverpredčasne
(jednorázovo) zosplatniť, pretože pri posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver žalovaným

nežiadala ho o preukázanie v tomto smere rozhodujúcich skutočností. Pričom žalobkyňou rozvinutú
teóriu o možnosti skúmania bonity spotrebiteľa v podaní z 10.03.2020 (čl. 150) súd pokladá za scestnú,
vzhľadom na vyššie uvedené.

15. Žalobkyňa ako veriteľ teda nebola ani oprávnená úver zosplatniť, keďže aj táto sankcia vyplýva

veriteľovi z § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v prípade, ak pri posudzovaní bonity dlžníka
pred poskytnutím spotrebiteľského úveru veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou zakotvenou v § 7
označeného zákona. Žalobkyňou vykonané zosplatnenie úveru tak považuje súd v zmysle § 39 OZ za
neplatné.

16. Ďalej súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, kedy práva
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu
osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými
a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú

banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Z uvedeného potom vyplýva, že v tomto prípade spôsobilým
predmetom postúpenia mohla byť iba pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľskéhoúveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

17. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do
rozporu s dikciou zákona a priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti
predpisov zverejnených v Zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka. Keďže
žalobkyňou nebolo v konaní preukázané ani naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia
pohľadávky tak, ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch (splatnosť postupovanej pohľadávky

v čase jej postúpenia), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné. S ohľadom na túto
skutočnosť súd dospel k záveru, že žalobkyňa nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia
a žalobkyňou uplatnené právo v tomto konaní, jej preto nie je možné priznať.

18. Žalobkyňa teda neuniesla svoje dôkazné bremeno, že žalovaná pohľadávka bola v čase jej
postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané,

že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené
oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa
platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu
na jej uplatňovanie pred súdom, a preto súd žalobu zamietol.

19. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Žalovaný mal v konaní úspech, pretože súd žalobu
zamietol v celosti. Mal by tak nárok na náhradu trov konania. V konaní si však žiadne trovy neuplatnil a
ani z predmetného spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú. Preto mu náhrada trov konania priznaná
nebola.

20. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

21. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na ustanovenie § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Mala za to, že postupca pri poskytovaní úveru postupoval riadne v zmysle ustanovenia
§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s naplnením zákonnej požiadavky na
overovanie bonity klienta pri uzatvorení Úverovej zmluvy zo dňa 13.09.2014 medzi postupcom a
žalovaným žalobkyňa uviedla, že tá bola naplnená dopytom do nebankového registra dlžníkov SOLUS

s negatívnym výsledkom. Z predmetnej zmluvy nepochybne vyplýva, že postupca pred poskytnutím
úveru žalovanému skúmal výšku príjmu žalovaného (1.000,- eur v čistom), rodinný stav (druh/družka),
počet vyživovaných detí (0), ako aj príjem osoby žijúcej s ním v spoločnej domácnosti (320,- eur)
a žalovaný správnosť týchto údajov osvedčil svojím podpisom v zmluve. Postupca rovnako v čase
poskytnutia úveru evidoval dva úvery, ktoré žalovaný riadne splatil. Z uvedeného podľa názoru žalobcu

jednoznačne vyplýva zachovanie odbornej starostlivosti pri poskytovaní úveru a možnosť postupcu
žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

22. Nakoľko bolo v konaní pred súdom prvej inštancie podľa názoru žalobkyne preukázané, že
postupca mal vedomosť o rodinnom stave a výške príjmu žalovaného a zároveň bol vykonaný dopyt do

nebankového registra dlžníkov, nemohlo za žiadnych okolností dôjsť ani k hrubému porušeniu povinnosti
postupcu. Žalobkyňa si v súvislosti s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
dovoľuje poukázať aj na to, že hrubé porušenie povinnosti je posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o
spotrebiteľoch. Zo spojky ,,alebo“ teda bez pochybností vyplýva zámer zákonodarcu ponechať možnosť

skúmania bonity dvoma spôsobmi nezávisle od seba - a to buď výlučne overením dokladov o výške
príjmu s ohľadom na výšku úveru, dobu na ktorú sa poskytuje a prípadne aj účelu alebo len nahliadnutím
do databázy dlžníkov, pričom nie je vyžadované súčasne splnenie oboch predpokladov. Postupca pri
poskytovaní úveru zachoval odbornú starostlivosť a overil schopnosť žalovaného splácať poskytnutý
úver.

23. Žalobkyňa ďalej poukázala aj na ustanovenie § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného od 01.01.2015, v zmysle ktorého ,,Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to,
že veriteľ: a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úverepodľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a
pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom

na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.“

24. Vyššie citované ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch síce nebolo účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, avšak je z neho zrejmé, že zákonodarca neskôr práve s ohľadom na zamedzenie
svojvoľného vykladania odbornej starostlivosti veriteľa presne zadefinoval, čo sa rozumie pod pojmom
odborná starostlivosť, pričom prihliadnuc k skutkovým okolnostiam predmetného prípadu, má žalobkyňa
za to, že postupca postupoval presne v intenciách predmetného ustanovenia, v ktorom zákonodarca
definoval, čo sa považuje za vynaloženie odbornej starostlivosti.

25. Žalobkyňa sa preto s ohľadom na vyššie uvedené nestotožňuje so záverom súdu, že konaním s
odbornou starostlivosťou veriteľa sa na účely § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje
také konanie veriteľa, na základe ktorého musí analyzovať okrem iného aj domáci/ osobný rozpočet
spotrebiteľa, a to tak stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov (konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo

inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti), pričom
analýza len niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Ak
by bolo úmyslom zákonodarcu takýto výklad predmetného ustanovenia, tak by ho pretavil priamo do
znenia uvedeného ustanovenia, v ktorom by stanovil, že veriteľ má brať do úvahy nielen dobu, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru, ale aj ďalšie záväzky dlžníka. Žalobkyňa má za to, že súd v predmetnom prípade
vyžaduje pri aplikácii vyššie uvedeného § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch požiadavky nad
rámec zákona, čím výrazne znevýhodňuje postavenie žalobkyne v konaní.

26. Žalobkyňa v odvolaní ďalej poukázala na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 796/2016-65 zo dňa

22. júna 2017 a uviedla, že výklad ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v tomto
prípadesúdpoňalprísneformalistickyastriktne,čomalopodľanázoružalobkynezanásledokvyvodenie
nesprávneho právneho záveru súdu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa pri posudzovaní
bonity žalovaného konala nepochybne s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Svoju schopnosť splatiť poskytnutý úver nespochybňoval v čase uzavretia

zmluvy ani žalovaný, na základe čoho je právne posúdenie súdu o nedostatku odbornej starostlivosti
žalobkyne pri posudzovaní schopnosti žalovaného splatiť úver neopodstatnené a absurdné. Takýto
postup súdu a výklad vyššie uvedených ustanovení zákona má podľa názoru žalobkyne za cieľ zbaviť
spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vystupuje a výrazne sa týmto
narušuje právo žalobkyne na spravodlivý proces.

27. Najvyšší súd SR vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že súdy sa musia pri
aplikácii práva vyhnúť prehnanému formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu.
Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov subjektov práva nie sú v súlade s ústavnými princípmi
spravodlivého procesu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala aj na nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.

I. ÚS 155/2017 zo dňa 31. augusta 2017.

28. V odvolaní zároveň upriamila pozornosť na § 151 ods. 1 CSP a zdôraznila, že postupca bonitu
žalovaného pred poskytnutím úveru riadne skúmal a predmetné tvrdenie bolo navyše v konaní medzi
stranami sporu nesporné. Žalovaný uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom kvalifikovane nepoprel, na

základe čoho je potrebné predmetnú skutočnosť považovať v zmysle § 151 ods. 1 CSP za nespornú.
Nakoľko žalovaný nespochybňoval svoju schopnosť splatiť poskytnutý úver ani v čase uzatvorenia
zmluvy, resp. ani v priebehu prvoinštančného konania považuje žalobkyňa právne posúdenie súdu
o nedostatku odbornej starostlivosti postupcu pri posudzovaní schopnosti žalovaného splatiť úver za
neopodstatnené a absurdné. Takýto postup súdu a výklad vyššie uvedených ustanovení zákona zbavuje

spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje a výrazne narušuje
právožalobkynenaspravodlivýproces.Účelomochranyspotrebiteľajezabezpečiťrovnováhuvprávach
a povinnostiach strán sporu tak, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na prípadnú neprijateľnosť a
neplatnosť dohodnutých zmluvných podmienok. Za ochranu spotrebiteľa nemožno považovať postupsúdu, pri ktorom súd považuje medzi stranami nesporné skutočnosti za nepreukázané, nakoľko súd
sa v takom prípade stavia do pozície advokáta spotrebiteľa, ktorý namiesto samotného spotrebiteľa
spochybňuje skutkové okolnosti prípadu, čo už rozhodne nepredstavuje ochranu spotrebiteľa, ale

nezákonné narušenie základných civilných princípov nezávislosti a nestrannosti súdu, ktoré platia aj pre
spory s ochranou slabšej strany.

29.Sohľadomnato,žesažalobkyňanestotožňujesposúdenímsúdu,žepostupcaneposudzovalbonitu
žalovaného pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou, nestotožňuje sa ani so záverom súdu o

neplatnosti postúpenia pohľadávky. Nakoľko žalobkyňa bola oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru, pohľadávka bola ku dňu jej postúpenia splatná a postúpenie v súlade zo zákonom. Spôsob
posúdenia schopnosti splácať úver spotrebiteľom bol v prejednávanom prípade nepochybne posúdením
s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, na základe čoho bola
žalobkyňa v konaní oprávnená vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru a tiež pristúpiť
k postúpeniu pohľadávky.

30. Podľa žalobkyne súd na základe vykonaného dokazovania dospel podľa jej názoru k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nakoľko v prejednávanom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky po uplynutí
konečnej splatnosti úveru, čo však súd prvej inštancie vôbec neskúmal, čím nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Postúpiť pohľadávku po konečnej splatnosti je zákonom (§
17 zákona o spotrebiteľských úveroch) dovolené aj v takom hypotetickom prípade, ak veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou (čo ako vyplýva z vyššie uvedeného žalobkyňa nepripúšťa) a v dôsledku
takto nesprávne zisteného skutkového stavu potom dospel súd aj k nesprávnemu právnemu záveru o
neplatnosti postúpenia pohľadávky.

31. Záverom svojho odvolania žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že vyhovie žalobe a prizná žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, event. navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne je dôvodné.

34. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z odvolacej argumentácie uplatnenej

žalobkyňou, bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie vedúcich k
zamietnutiu žaloby z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne.

35. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v danej veci postupoval s odbornou starostlivosťou pokiaľ

ide skúmanie bonity klienta a preto súd nesprávne tiež konštatoval, že neboli splnené podmienky na
predčasné zosplatnenie úveru. Navyše súd nesprávne uzavrel i to, že došlo k postúpeniu pohľadávky
po uplynutí konečnej splatnosti úveru, pričom postúpiť pohľadávku po konečnej splatnosti je dovolené
v zmysle ustanovenia § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch.

36. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a
žalovaným bola dňa 13.09.2014 uzatvorená Úverová zmluva, predmetom ktorej bol bezúčelový
revolvingový úver, s výškou kreditného limitu 2.400 eur, s výškou splátky 4% z dlžnej čiastky, s ročnouúrokovou sadzbou 26,28%, 11,88%, priemernou hodnotou RPMN 24,36%, RPMN 31,5%, s celkovou
čiastkou splatnou spotrebiteľom 2.759,06 eur.

37. Listom zo dňa 21.06.2017 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil postúpenie pohľadávky
na žalobcu ku dňu 13.09.2014 v celkovej sume 3.347,52 eur.

38. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z, o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v
čase uzatvorenia zmluvy, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je

oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že právny predchodca žalobcu
nedostatočne skúmal bonitu žalovaného. Jeho povinnosťou bolo posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom sa berie do úvahy najmä doba, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj
účel spotrebiteľského úveru. Už súd prvej inštancie uviedol, že zo zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ bol

zamestnancom v spoločnosti Albatros spol. s r.o. od 07/2007 s čistým mesačným príjmom 1.000 eur.
Príjem jeho partnerky bol vo výške 320 eur. Počet vyživovaných detí 0. Na výzvu súdu žalobca v
tomto smere reagoval podaním z 27.01.2020 (čl. 138), ktoré doplnil podaním z 10.03.2020 (čl. 150),
kde uviedol, že pri posudzovaní bonity v registri Solus klient nebol uvedený, verifikácia klienta nebola,
verifikácia zamestnávateľa nebola, dokumentácie klient nepredložil k posúdeniu; so záverom - výpočet

bonity skončil s kladným výsledkom umožňujúci klienta zadĺžiť. Klient u nich mal už dva riadne splatené
úvery, jeden bol tiež revolvingový. Žalobca však nepreukázal akým spôsobom overoval túto skutočnosť,
resp. ako postupoval pri posudzovaní bonity žalovaného. Žalobca nemal preukázanú žiadnu konkrétnu
výšku jeho mesačného príjmu za primerané obdobie pred poskytnutím úveru, a nijakým spôsobom
nezisťoval jeho výdavky.

40. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej

databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

41. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27.03.2014, LCL Le Crédit Lyonnais proti Fesihovi
Kalhanovi, C-565/12 uviedol, že najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia

neposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonityspotrebiteľa
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov, ktorí sa takého správania dopustia. Vzhľadom na
dôležitosť tohto cieľa, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov pred nezodpovedným
uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej

neschopnosti, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne
by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit
Lyonnais,C-565/12, body 52 a 53).

42. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j.
vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ
„s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné
vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi informáciu len o výške svojich
príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval.

Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejdepritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s
istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky

riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako
z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť

ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujúibatakéinformácieopríjmochavýdavkoch,zktorýchjeveriteľschopnýzískaťobjektívnyobraz
o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku

v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci
rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o
úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

43. Z vykonaného dokazovania je možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca

v konaní nepreukázal akým spôsobom jeho právny predchodca posudzoval schopnosť splácať úver
žalovaným, nezisťoval jeho výdavky, prípadne záväzky aj voči iným úverovým veriteľom a uvedené
nevyhodnotil v pomere k jeho príjmom prihladiac na úverové zaťaženie, má sa preto za to, že porušil
svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

44. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že žalovaný v konaní nespochybňoval svoju schopnosť
splatiť poskytnutý úver, v dôsledku čoho sa tvrdenie žalobkyne o riadnom skúmaní bonity žalovaného
považuje za nesporné, odvolací súd uvádza, že s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania
bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

je nutné vyhodnotiť, či pri uzavretí zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa (OZ, zákon o spotrebiteľských
úveroch a pod.).

45. Nakoľko je možné konštatovať, že súd prvej inštancie správne posúdil tú skutočnosť, že žalobca

nepreukázal, že jeho právny predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity, je
možné uzavrieť, že v zmysle ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. nebol oprávnený úver jednorázovo
zosplatniť.

46. Žalobca v odvolaní namietal tiež tú skutočnosť, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel

k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, nakoľko v prejednávanej veci došlo k postúpeniu pohľadávky po
uplynutí konečnej splatnosti úveru.

47. S ohľadom na vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu má odvolací súd za to, že záver súdu
prvej inštancie v tom, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, že žalovaná pohľadávka nebola v

čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie je predčasný a preto i nesprávny.

48. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávok medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a žalobkyňou, práva
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu

osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru

alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

49. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 17
ods. 1 umožňuje previesť práva zo spotrebiteľskej zmluvy z veriteľa na tretiu osobu - veriteľa podľa § 20ods. 1 písm. zákona o spotrebiteľských úveroch aj v prípade, ak predmetom postúpenia bola pohľadávka
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru. Ďalej však uvedené nerozvinul a nie je
zrejmé ako dospel k záveru, že pokiaľ bolo predčasné zosplatnenie pohľadávky neplatné, k postúpeniu

pohľadávkynedošlopokonečnomtermínesplatnostispotrebiteľskéhoúveru.Prirevolvingovýchúveroch
platí (o ktorý prípad ide v tomto konaní), že žalovaný mohol postupne čerpať finančné prostriedky do
dohodnutej sumy a žalobca ich do tejto dohodnutej sumy dopĺňal. Takýto druh zmlúv je teda zvyčajne a
aj v tomto prípade bola zmluva uzavretá na dobu neurčitú a pokiaľ dlžník pravidelne spláca dlžnú sumu,
veriteľ mu vždy úverový kredit dopĺňa. Žalovaný však mohol vyčerpať úver jednorázovo, podľa zmluvy

mohol čerpať úver do úverového rámca 2.400 eur, pričom výška mesačnej splátky bola stanovená
na 4% z dlžnej sumy. Podľa listinných dokladov k postúpeniu pohľadávky prišlo na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 14.06.2017. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom neboli preukázané
zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, avšak bez bližších skutkových záverov. Neuviedol na
základe čoho, akých konkrétnych skutkových okolností dospel k záveru, že žalovaná pohľadávka nebola
v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie, že nedošlo k postúpeniu pohľadávky po

uplynutí konečnej splatnosti úveru, na ktorú skutočnosť poukazoval, preto je možné dospieť k záveru
o nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.

50. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti
konať pred súdom).

51. Na základe uvedeného podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu I.
inštancie vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

52. Povinnosťou súdu I. inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude potrebné posúdiť aj
ďalšie aspekty zmluvy o úvere. Žalobca sa vyjadril, že bola splnená podmienka a to tá, že k postúpeniu

pohľadávky prišlo až po termíne konečnej splatnosti pohľadávky. K uvedenému súd vyzve žalobcu,
aby svoje predmetné skutkové tvrdenie bližšie zdôvodnil a predložil listinné dôkazy, ku ktorým má právo
vyjadriť sa žalovaný. Pri svojom rozhodovaní bude vychádzať zo skutkových tvrdení strán, dôkazov a v
prípade potreby môže stranu vyzvať na objasnenie rozporov v skutkových tvrdeniach, v prípade potreby
doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť a náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou

i skutkovou argumentáciou strán sporu.

53. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu I. inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd I. inštancie v novom rozhodnutí o veci.

54. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).