Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/288/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114201748
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114201748.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajove, v právnej veci žalobkyne: C.
N., rod. T., nar. XX.XX. XXXX, bytom V., ul. M. č. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Magda Poliačiková,
advokátka, s.r.o., Národná 17, Žilina, IČO: 36 848 654, proti žalovanej: Slovenská republika, zast.
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25C/17/2014-235 zo dňa 08. 03. 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, podľa ktorého je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni
sumu 6.258,58 eur, p o t v r d z u j e.

V odvolaním nenapadnutej časti, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol, ostáva rozsudok n e d o t k
n u t ý.

Žalobkyňa má voči žalovanej p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu

6.258,58 €, všetko do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že žalobkyňa bola v konaní obvinenou (neskôr obžalovanou) v zmysle § 2 zák. č. 58/1969
Zb.aakoobvinenávyužilamožnosťpodaťprotinezákonnémurozhodnutiuopravnýprostriedokvzmysle
§ 3 zákona. Uvedené nezákonné rozhodnutie bolo rozsudkom Okresného súdu Žilina 5T 84/2005 zo
dňa 8.2.2011 zrušené (žalobkyňa C. N. bola spod obžaloby oslobodená, pretože nebolo dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná). Za takýchto zákonných podmienok má žalobkyňa

nárok na náhradu škody, ktorá škoda bola žalobkyni spôsobená nezákonným rozhodnutím. Žalobkyňa
si uplatnila nárok na náhradu škody najprv Žiadosťou o náhradu škody podľa §-u 15 ods. 1/ zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zo dňa 21.12.2012,
doplnenou. Doplnením žiadosti zo dňa 23.1.2013 a následne Žiadosťou o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu. V obidvoch prípadoch bol uplatnený nárok, ktorý bol ku dňu rozhodovania
súdu predmetom konania, v obidvoch prípadoch nebol nárok žalobkyne uspokojený. S poukazom na

uvedenú skutočnosť podala žalobkyňa žalobu na Okresný súd Žilina dňa 20.1.2014 zo dňa 8.1.2014,
ktorou žalobou sa domáhala nárokov uvedených v žalobe a vyplatenia žalovaných súm uvedených
v petite žaloby. Po viacerých späťvzatiach žaloby predmetom nároku zostali nasledovné nároky vo v
konečnom vyčíslení: a/ úroky z omeškania z nevyplatenej mzdy vo výške 478,52 €; b/ trovy právnehozastúpenia vo výške 902,61 €, c/ úhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €, d/ skrátenie dôchodku
za rok 2005 vo výške 43,82 €. Pokiaľ súd vychádzal z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 5
T/84/2005 zo dňa 08.02. 2011, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť voči žalobkyni dňa 09.04. 2011,

ktorým bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená (pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý sú obžalovaní I. Y. a C. N. stíhaní), musel súd priznať, že vo svetle uvedeného je Uznesenie
Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Stred zo dňa 21.05.
2004, pod číslom konania ČVS: PPZ-15/BPK-S-2004 nezákonné rozhodnutie. Pokiaľ súd vychádzal
z nárokov uplatnených žalobkyňou či už pri predbežnom prejednaní nároku alebo priamo v žalobe,

musel konštatovať, že v prípade nárokov v konečnom vyčíslení: a/ úroky z omeškania z nevyplatenej
mzdy vo výške 478,52 €; b/ trovy právneho zastúpenia vo výške 902,61 €, c/ skrátenie dôchodku za
rok 2005 vo výške 43,82 € a d/ úhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €, jedná sa u bodov a/,b/
c/ o uplatnenú škodu (skutočnú škodu) a v prípade bodu d/ o nemajetkovú ujmu (ako určitá náhrada
za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby).Vzhľadom k tomu, že v
súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nebolo v súlade so zákonom, ktoré

skončilo pre žalobkyňu oslobodzujúcim rozsudkom, v uvedenej súvislosti vznikla ujma žalobkyni. Za
takýchto okolností možno hovoriť o príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom ujmy.
Žalobkyňa z dôvodu začatia trestného stíhania bola dňa 26.5.2004 postavená mimo službu v zmysle
§-u 33 ods. 2/,3/ zák. č. 312/2001 Z.z., na základe čoho bol znížený plat žalobkyni na 50 %. Žalobkyňa
si uplatnila úrok z omeškania za obdobie, čo žalobkyni bola zadržiavaná časť mzdy (počas trestného

stíhania a z dôvodu trestného stíhania ), ako 6 % úrok z omeškania z nevyplatenej mzdy vo výške
478,52 €, s poukazom na § 517 ods. 1/,2/ OZ, Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. Pokiaľ súd prepočítal
úrok z omeškania vo výške 6 % z nevyplatenej mzdy riadne a včas, súd zistil oproti prepočtu žalobkyne z
č.l. 175 spisu, že úrok z omeškania predstavuje sumu 497,61 €.V žalobe je uplatnený nárok žalobkyňou
len v sume 478,52 €. Súd s poukazom na uvedené vychádzal súd so sumy 478,52 €, vyčíslenej a

uplatnenej žalobkyňou v žalobe. Pre posúdenie nároku na náhradu škody uplatnenej žalobkyňou v časti
trov konania vrátane trov právneho zastúpenia je potrebné uviesť, že žalobkyňa bola stíhaná pre trestný
čin podľa § 158 ods. 1 písm. c/ a § 160a ods. 1/ a 2/ trestného zákona. V súvislosti s nutnou obhajobou v
trestnomkonanízastupovala žalobkyňuJUDr.MagdaPoliačiková,advokátka,sosídlomvX.,nazáklade
plnej moci zo dňa 25.5.2004. Trovy konania boli vyčíslené žalobkyňou v zmysle §§-ov 12 a 14 vyhl. č.

655/2004 Z.z. na sumu 902,61 € v žalobe žalobkyne, následne upravené na sumu 891,29 €. Listom zo
dňa 27.1.2016, na základe čiastočného späťvzatia žalobkyne bolo konanie uznesením Okresného súdu
Žilina 25C 17/2014-167 zo dňa 6.5.2016 o sumu 11,31 € zastavené. Žalobkyňa zdokladovala v konaní
len úhradu trov konania vo výške 780,06 €, úhradu žalovanej sumy nad uvedené zdokladovať nevedela.
S poukazom na uvedené súd pri rozhodovaní o nároku žalobkyne vychádzal len zo sumy 780,06 €.

Žalobkyňa si žalobou zo dňa 8.1.2014 uplatnila nárok vo vyčíslení 43,82 € z titulu skrátenia dôchodku
za rok 2005. Hoci si uvedený nárok uplatnila žalobkyňa v podanej žalobe, k preukázaniu dôvodnosti
predmetnéhonárokunepredložilažiadnedôkazy,predmetnýnárokvkonanívôbecnepreukazovalaaani
nepreukázala. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku (úhrade nemajetkovej ujmy)
bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

podľa zák. č. 58/1969 Zb., možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho, proti ktorému bolo vedené nezákonné trestné stíhanie. Zákon č. 58/1969 Zb.
priamo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmyjespoukazomnauvedenépotrebnéposúdiťvsúvislostisvyššieuvedenýmiskutočnosťami,hlavne
s odkazom na príslušné články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejnené

ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (článok 5 ods. 5
dohovoru), ktorý je v zmysle článku 154c ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných
práv a slobôd. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd zastáva názor, že priznanie takéhoto
nároku s odkazom na iné právne normy, Slovenský právny poriadok priznanie nároku nevylučuje. Podľa

názoru súdu, každé začaté trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva ďalšie negatívne dopady na osobný život a ďalší osud stíhanej osoby nielen v čase trestného
stíhania, ale aj do budúcna (nezávisle na tom, či stíhaná osoba je alebo nie je právoplatne odsúdená
za stíhaný skutok). Pokiaľ bolo voči komukoľvek vedené trestné stíhanie nedôvodne alebo vedené
spôsobom, ktorý neustanovuje zákon, v takom prípade má každý právo sa domáhať, aby sa: a/

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, b/ aby sa odstránili následky
týchto zásahov, c/ a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy vpeniazoch. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina 5T 84/2005 zo dňa 8.2.2011 súd
zistil, že skutkové tvrdenia prezentované obžalobou boli založené od samého začiatku na nezákonných
dôkazoch, pričom miera predmetnej nezákonnosti v rámci celého prípravného konania bola tak závažná,

že tento nezákonný stav sa nedal zvrátiť vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní. Nezákonnosť
celého prípravného konania viedla súd k tak závažným pochybeniam o priebehu skutku, že oboch
obžalovaných (z ktorých jedna bola žalobkyňa), súd oslobodil spod obžaloby z dôvodu § 226 písm. a)
Tr. por. (nedostatok odôvodnenia uznesenia o začatí trestného stíhania, nezákonné použitie agenta,
atď). Z odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku mal súd jednoznačne preukázané, že celé trestné

stíhaniezačatéuznesenímPrezídiapolicajnéhozboruÚradubojaprotikorupcii,Odborbojaprotikorupcii
Stred, č.k. ČVS:PPZ-15/BDP-S-2004 zo dňa 21.5.2004, až po rozhodnutie Okresného súdu Žilina, vo
forme rozsudku Okresného súdu Žilina 5T 84/2005 zo dňa 8.2.2011, v trvaní sedem rokov voči osobe
žalobkyne, bolo celé protizákonné. Pokiaľ žalobkyňa vyčíslila výšku nemajetkovej ujmy na sumu 5.000,-
€, považoval súd nárok žalobkyne v tejto časti v žalovanej výške za dôvodný. Nezákonne vedené
trestné stíhanie a dĺžka takto nezákonne vedeného trestného stíhania v podstatnej miere ovplyvnilo

fyzický a psychický stav žalobkyne, malo dopad na vedenie súkromného a verejného života žalobkyne.
Priznaná výška je podľa názoru súdu primeraná okolnostiam zásahu do práv žalobkyne chránených
zákonom. S poukazom na uvedené Okresný súd Žilina priznal žalobkyni nárok pozostávajúci z náhrady
trov právneho zastúpenia vo výške škody 780,06 €, úroku z omeškania vo výške 478,52 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €, spolu 6.258,58 €, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť

žalobcovi do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Predmetom nároku žalobcu bol aj nárok za skrátenie
dôchodku za rok 2005 vo výške 43,82 €, ktorý nárok nebol žalobcom v konaní vôbec preukazovaný a
ani preukázaný a nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 902,61 €. K
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je potrebné uviesť, že výška škody bola žalobcom v konaní
preukázaná len do sumy 780,06 €. S poukazom na uvedené Okresný súd Žilina súd žalobu žalobkyne

v časti skrátenia dôchodku za rok 2005 vo výške 43,82 € a v časti trov konania nad preukázané trovy
780,06 € zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia náhrady
škody - sumy 6.929,91 € a súd priznal žalobkyni po viacerých späťvzatiach žalobkyne sumu 6.258,58
€, Okresný súd Žilina zohľadniac mieru úspechu žalobkyne vo výške 91 %, priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (s ohľadom na nepatrný neúspech v spore).

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, kde uviedla, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku neuviedol žiadne ustanovenie zákona č. 58/1969 Zb. z ktorého by bolo možné osvojiť si
záver, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím. Žalovaná pri svojej procesnej
obrane poukazovala na to, že konštatovanie nezákonnosti bolo možné dosiahnuť v rámci procesných

prostriedkov v zmysle Trestného poriadku, ktorými mohli konkrétne byť: zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní, dovolanie, sťažnosť pre porušenie zákona, pričom žalobkyňa žiaden
z týchto opravných prostriedkov nevyužila. Súd tak žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe akých
zákonných ustanovení príp. judikatúry, dospel k prijatému záveru o nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia a zároveň žalovanej neposkytol žiadnu odpoveď na jej argumentáciu ohľadom prostriedkov,

ktorými bolo konštatovanie nezákonnosti možné dosiahnuť, čím žalovanej znemožnil uskutočňovať
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd
prvej inštancie sa taktiež opomenul vyjadriť k zavineniu (nezavineniu) trestného stíhania žalobkyňou,
čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, nakoľko napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom
riadneho a vyčerpávajúceho, resp. v tomto prípade neposkytnutím žiadneho odôvodnenia vo vzťahu

k (ne)zavineniu trestného stíhania žalobkyňou. Podľa žalovanej nemožno každé vznesenie obvinenia,
ktoré sa končí oslobodením spod obžaloby považovať za nezákonné, nakoľko v každej trestnej veci je
potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti daného prípadu a pozorne zvážiť priebeh trestného konania
z hľadiska vývoja dôkaznej situácie. Z konkrétnych skutkových okolností vyplynulo, že vznesenie
obvinenia sa javilo ako potrebné a zodpovedné k situácii, do ktorej sa žalobkyňa dostala svojou vinou,

pretože si trestné stíhanie spôsobila sama, a ku ktorej prispela, a preto sa javí ako nesúladné s dobrými
mravmi, aby štát zodpovedal za škodu v súvislosti s trestným stíhaním. Aj napriek tomu, že použitie
agenta, ktorý konal dňa 21. 05. 2004, pričom mohol a mal konať len od 03. 02. 2004 do 03. 05.
2004, bolo neskôr označené za nezákonné, v predmetnom konaní o náhradu škody, súd nič nebránilo,
aby prihliadol na skutočnosti zo zistení agenta plynúce, ktoré podľa žalovanej odôvodňujú zavinenie

trestného stíhania. Žalovaná vyššie uvedené opiera o čl. 16 ods. 2 CSP. Podľa žalovanej súd prvej
inštancie v časti prepočítania trov právneho zastúpenia podľa názoru žalovanej dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Žalovaná už v prvotnom vyjadrení k žalobe uviedla, že vykonanie úkonov dňa
28. 07. 2004 (výsluch Y.) a 29. 05. 2008 (preštudovanie vyšetrovacieho spisu) z poskytnutého prepisuvyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-15/BPK-S-2004 nevyplýva. Vykonanie predmetných úkonov nebolo v
konaní preukázané, pričom iba odkaz súdu na príslušné č.l. nepovažuje za dostačujúce. Po odrátaní
dvoch úkonov, ktorých existencia nebola preukázaná, mali trovy právneho zastúpenia predstavovať

sumu vo výške 671,58 €. Pokiaľ ide o uplatnený nárok - úroky z údajného omeškania pri doplatení
mzdy, tento nárok nespĺňa pojmové znaky skutočnej škody a vzhľadom na doplatenie mzdy je zjavné,
že nárok vo výške 478,52 € nemôže byť ani stratou na zárobku. Zároveň žalovaná poukázala i na
tú skutočnosť, že bol to služobný úrad žalobkyne, ktorý sa do omeškania s výplatou dostal, pričom
logickým záverom je nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej pri uplatnení takéhoto nároku.

Ak žalovaná nebola subjektom vyplácajúcim doplatok mzdy, nemohla sa dostať ani do omeškania s
jej doplatením. Žalovanej nie je zrejmé, na podklade akého právneho predpisu súd prvej inštancie
priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy. Súd poukázal na čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1
a 2 ústavy SR a na § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb.
vyslovene neupravuje možnosť náhrady nemajetkovej ujmy a následne uzavrel, že slovenský právny
poriadok priznanie nároku nevylučuje. Podľa žalovanej takýto nárok nebolo možné žalobkyni priznať

ani aplikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ten sa v zmysle judikatúry
aplikuje len v prípade priznávania náhrady nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody, čo v
prípade žalobkyne nenastalo). Žalobkyni nebolo možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
ani s odkazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka dotýkajúce sa práva na ochranu
osobnosti z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Zároveň žalovaná poukázala

na nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k objasneniu príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Z napadnutého rozsudku
pritom vyplýva, že súd žalobkyni nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy výlučne v súvislosti s
uznesením o vznesení obvinenia, ale aj v súvislosti s „dĺžkou“ konania, čo naznačuje, akoby súd mal
dospieť k záveru o tom, že trestné konania trvalo neprimerane dlho. Existenciu nesprávneho úradného

postupu v podobe prípadných prieťahov v trestnom konaní však súd neposudzoval, práve naopak, nárok
žalobkyne posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Neexistovali teda
žiadne dôvody, pre ktoré by mal súd zvažovať dĺžku trestného konania a odôvodňovať ňou nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalovanej nebolo možné zohľadňovať okolnosti ohľadom
medializácie trestného stíhania žalobkyne, nakoľko na tieto žalovaná nemala žiaden vplyv a v konaní

nebolo tvrdené ani preukázané, že informácie o trestnom stíhaní žalobkyne rozširovali orgány činné
v trestnom konaní žalovaná má za to, že prípadnú ujmu žalobkyni spôsobil iný súkromnoprávny
subjekt - vydavateľ periodika, voči ktorému by si žalobkyňa mohla uplatniť nároky žalobou o ochranu
osobnosti, resp. iné fyzické osoby , ktoré informácie o jej trestnom stíhaní rozširovali bez zachovania
prezumpcie neviny. Vyššie uvedené však nie je výsledkom konania štátu, a preto štát nemôže niesť

za prípadné následky zodpovednosť, t.j. v konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
medializáciou či iným šírením informácií, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Vo vzťahu k
výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorý
neposkytuje náležité odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni, ktorá sa zhodou
okolnostízhodujesvýškoužalobkyňouuplatňovanéhonároku.Jedinéokolnosti,ktorésúdvnapadnutom

rozsudku spomenul (medializácia, zhoršenie zdravotného stavu) nebolo možné pri priznávaní náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadniť, a žiadne ďalšie súd prvej inštancie neuviedol. Vo vzťahu k trovám konania
súd konštatoval v predmetnej veci len čiastočný úspech žalobkyne. Podľa žalovanej , správne mal súd o
nároku na náhradu trov konania rozhodnúť v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že mal vypočítať najskôr
pomer úspechu a neúspechu strán v spore (s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa si podanou žalobou

uplatnila náhradu škody vo výške 6.929,91 € s príslušenstvom a rozsudkom jej bolo priznaných 6.258,58
€ bez príslušenstva) a náhrady pomerne rozdeliť a čiastočne úspešnej strane priznať nárok na náhradu
trov konania v určenom rozsahu. Žalovaná má za to, že miera úspechu žalobkyne predstavuje 90,3 %
(čo nepredstavuje nepatrný neúspech), pričom žalovaná bola úspešná na 9,7 %, z čoho vyplýva, že
percentuálny úspech žalobkyne v spore je, po odrátaní percentuálneho podielu úspechu žalovanej len

80,6 % a preto nebolo možné žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd
prvej inštancie naviac vôbec nezohľadnil neúspech žalobkyne v časti uplatneného príslušenstva resp.
opakujúceho sa plnenia požadovaného vo výške 6,52 € od 01. 01. 2013 do budúcna.

3.Kpodanémuodvolaniusavyjadrilažalobkyňa,kdeopakovanepoukázalananesprávnyúradnýpostup

z ktorého vzišlo nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia voči jej osobe a následne
bola podaná aj nezákonná obžaloba. Celé trestné konania voči jej osobe bolo vedené na základe
konania agenta, ktorý konal bez príkazu a išlo tak o nelegálny postup. Súd dospel k záveru, že príkaz
na použitie agenta obsahoval len formálne odôvodnenie bez uvedenia konkrétnych skutočností a pretoneboli splnené zákonné podmienky na vydanie príkazu na použitie agenta, a teda už od 03. 02. 2014 išlo
o nezákonný postup OČTK, ktorý pretrvával až do podania obžaloby Okresnou prokuratúrou v Žiline dňa
31. 08. 2004. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd zohľadnil mieru úspechu žalobkyne vo výške 91

%, a preto jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% vzhľadom na nepatrný neúspech,
čo je v súlade s § 255 ods. 1, 2 CSP, a z ktorého dôvodu považuje odvolanie za nedôvodné. Na záver
vyjadrenia žiadala aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, nakoľko nie sú
dané dôvody ani na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku a zároveň si uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania.

4. K vyjadreniu žalobkyne zaslala žalovaná repliku, v rámci ktorej spochybnila žalovaná v prvom
rade záver súdu prvej inštancie o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Súd
prvej inštancie nepriznal žalobkyni nárok z titulu nesprávneho úradného postupu, ale z nezákonného
rozhodnutia. S poukazom na rozsiahlu a už ustálenú judikatúru v tejto oblasti, žalovaná zdôraznila, že
postuporgánuverejnejmoci,ktorývyústidorozhodnutia,niejemožnénapadnúťprostredníctvomžaloby

o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu, ale výlučne z titulu nezákonného rozhodnutia.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalovaná za to, že žalobkyňou označený nesprávny úradný
postup prezídia policajného zboru, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii - stred v konaní
ČVS: PPZ-15/BPK-S-2004, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia, nemožno subsumovať pod nesprávny
úradný postup a prípadná vzniknutá škoda sa nemôže uplatniť len podľa nezákonného rozhodnutia

ako právneho titulu nároku na náhradu škody. Žalovaná nerozporuje skutočnosť, že žalobkyňa bola
oslobodená, na druhej strane však namieta to, že bola oslobodená len kvôli tomu, že voči nej nemohli
byť použité dôkazy, ktoré jej vinu preukazovali, a to z dôvodu, že neboli získané zákonným spôsobom.
Za predpokladu, že by súd vyhodnotil konanie orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne postup
Prezídia policajného zboru resp. Okresnej prokuratúry v Žiline) ako nesprávny úradný postup, v príčinnej

súvislosti s ktorým mohla žalobkyni vzniknúť uplatňovaná škoda, tento trval podľa žalobkyne minimálne
v období od 03. 02. 2004 do 31. 08. 2004, t.z. že nárok na náhradu škody z tohto právneho titulu by
musel byť v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaný podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , nakoľko namietaný nesprávny
úradný postup trval aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003. V tom prípade však Ministerstvo

spravodlivosti SR, odkazujúc na § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je orgánom oprávneným konať
v mene Slovenskej republiky, pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, pretože toto právo patrí výlučne Generálnej prokuratúre SR. Napriek tomu, že podľa názoru
žalovanej neexistuje a v konaní ani nebol uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu (aj súd prvej inštancie priznal uplatnený nárok len z titulu nezákonného rozhodnutia

a nie nesprávneho úradného postupu), žalovaná záverom uviedla, že Ministerstvo spravodlivosti SR je
orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky len čo sa týka nezákonného rozhodnutia -
uznesenieovzneseníobvinenia,apretovovzťahukprípadnémunesprávnemuúradnémupostupusvoje
oprávnenie konať v mene žalovanej odmieta, nakoľko zo zákona vyplýva, že táto povinnosť prináleží
generálnejprokuratúreSR.Podľažalovanejkonanieagentaanímzískanédôkazynemožnoposudzovať

cez nesprávny úradný postup, nakoľko tieto sa premietli do rozhodnutia o oslobodení. Žalovaná
zdôraznila, že dôkazy získané agentom, hoci neboli akceptované v trestnom konaní, výsledkom ktorého
bolo, že bola žalobkyňa oslobodená, mali byť vzaté do úvahy v konaní o náhradu škody, pretože
dôsledne preukazujú zavinenie žalobkyne na trestnom stíhaní. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne aby rozsudok v napadnutej

časti zrušil a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. K replike žalovanej zaslala žalobkyňa dupliku, v ktorej sa pridržiavala už skorších vyjadrení.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti ostal rozsudok nedotknutý.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s
rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal

a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Predpokladom priznania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa
zákona č. 58/1969 Zb. je splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu - existencia
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi.

13. V prejednávanej veci žalobkyňa za nezákonné rozhodnutie označila Uznesenie o vznesení

obvinenia z 21. 05. 2004 ČVS:PPZ-15/BPK-S-2004, ktorým bolo voči žalobkyni začaté trestné stíhanie
podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, § 158 ods. 1 písmeno c Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 160a) ods. 1 a 2 Trestného zákona. Žalobkyňa

voči predmetnému uzneseniu podala opravný prostriedok (sťažnosť zo dňa 28.5.2004), ktorá sťažnosť
bola uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline 1 Pv 158/04-33 zo dňa 8.6.2004 zamietnutá. Rozsudkom
Okresného súdu Žilina 5T 84/2005 zo dňa 8.2.2011, ktorý rozsudok sa stal právoplatný voči žalobkyni
dňa 9.4.2011, bola žalobkyňa (ako jedna z dvoch obžalovaných) podľa §-u 226 písm. a/ Tr. por. spod
obžaloby oslobodená.

14. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nedostatku zákonných podmienok pre zodpovednosť žalovanej
za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.,
konkrétne k otázke nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti odvolací súd považuje odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie za správne a zodpovedajúce ustálenej súdnej praxi.

Rozhodujúce v tomto prípade je, že žalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Žilina 5T 84/2005
z 08. 02. 2011 právoplatne oslobodená spod obžaloby. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
rozsudokNajvyššiehosúduSRz28.06.1993sp.zn.1Cdo53/93,podľa
ktorého ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom
konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa
na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám. Rovnako si dovoľuje odvolací súd poukázať
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 NCdo 15/2009 , v zmysle

ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01. 07. 2004 a rovnako tak podľa
predtým platného zákona č. 58/1969 Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom účinného do 30. 06. 2004. Podľa doterajšej súdnej judikatúry zmyslom právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

15. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním v tejto veci je
plne v súlade s ustálenou súdnou praxou a námietky odporcu vyjadrené v odvolaní týkajúce sa právneho
posúdenia nezákonného rozhodnutia vo veci, ako aj nedostatku príčinnej súvislosti nepovažuje odvolací
súd za dôvodné.

16. S poukazom na vyššie uvedené, vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu trov jej právneho
zastúpenia v trestnom konaní, odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade žalobkyne išlo o nutnú obhajobu a
súd prvej inštancie pri priznaní nároku na náhradu trov vychádzal jednak z návrhu žalobkyne, ktorý bol
konfrontovaný s obsahom originálu trestného spisu 5T 84/2005. Preskúmaním napadnutého rozsudku

a trestného spisu, dospel odvolací súd k tomu, že rozhodnutie súdu je vecne správne, trovy právneho
zastúpenia tak ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí súhlasia s úkonmi vykonanými právnym
zástupcom žalobkyne a zaznamenanými v trestnom spise, pričom námietky žalovanej sú nedôvodné.

17. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani dôvody, ktorými argumentuje žalovaná proti úrokom z

omeškania z nevyplatenej mzdy, nakoľko aj tento nárok má základ v nezákonnosti trestného stíhania.
Nebyť vznesenia obvinenia voči žalobkyni, nedošlo by k postaveniu žalobkyne mimo službu, ani k
zníženiu platu žalobkyne. Zamestnávateľ žalobkyne tak urobil len z dôvodu existencie zákonnom
predpokladanej skutočnosti (dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu na základe uznesenia o
vznesení obvinenia zo strany orgánov činných v trestnom konaní), kedy zákon zamestnávateľovi ukladá

zaradiť takého zamestnanca mimo činnej štátnej služby.

18. Súčasťou uplatneného nároku žalobkyne na náhradu škody bola aj nemajetková ujma. Aj v prípade
tohto nároku, keďže trestné konanie neviedlo k odsúdeniu žalobkyne, bolo správne konštatovanie
súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím z hľadiska

posudzovania zodpovednosti za škodu - nemajetkovú ujmu spôsobenú trestným konaním žalobkyni ako
obvinenej a neskôr obžalovanej. Pritom podmienkou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je iba
taký zásah, ktorý dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby znižuje v značnej miere a zanecháva mimoriadne
trvalé následky. Žalobkyňa preukázala natoľko intenzívny zásah do jej súkromia ako aj negatívny
dopad na jej ďalšie profesionálne pôsobenie spôsobený trestným stíhaním, ktorý odôvodňoval priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch môže spočívať iba
v okolnostiach trestného stíhania, ktoré súd videl v dĺžke trvania trestného stíhania (v trvaní 7 rokov)
a s tým spojeného neúmerne dlhého vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom
trestného stíhania, ako aj v charaktere trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a jeho vplyvu
na výkon štátneho služobného pomeru žalobkyne (žalobkyňa bola postavená mimo riadny výkon štátnej

služby),príp.jejďalšieuchádzaniesaozamestnanie(ovplyvneniemienkyoosobežalobkyne).Vprípade
žalobkyne boli dané dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch a odvolací súd napadnuté
rozhodnutie v tejto časti považuje za vecne správne.

19. Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, že zákon č. 58/1969 Zb.

priamo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, čo však nevylučuje možnosť tento nárok posúdiť s
odkazom na iné právne normy, ktoré sú súčasťou slovenského právneho poriadku, najmä s ohľadom na
tú skutočnosť, že bola konštatovaná existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré viedlo k nezákonnému
stíhaniu žalobkyne, ktoré predstavovalo vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolalo ďalšie
negatívne dopady na osobný život a ďalší osud stíhanej osoby nie len v čase trestného stíhania, ale

aj do budúcna, pričom v tejto súvislosti možno hovoriť o ochrane ústavných práv a slobôd zaručených
v čl. 17 a 19 Ústavy SR. A preto s poukazom na vyššie uvedené ako aj s podporou prijatej judikatúry
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo 177/2005) považoval odvolací súd
postup súdu prvej inštancie správny, keď súd prvej inštancie pripustil posúdenie uplatneného nároku nanáhradu nemajetkovej ujmy podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 5 ods. 5 Dohovoru), ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a

slobôd.

20. Pokiaľ ide o otázku trov konania, súd námietky žalovanej považuje za nedôvodné a v rozpore s
rozhodovacou činnosťou súdov. Súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s § 255 ods. 1 CSP
pri výpočte úspechu žalobkyne v prejednávanej veci. Pri výpočte čistého úspechu zohľadnil aj späťvzatia

čiastkových nárokov, medzi ktorými bolo aj späťvzatie žalovanou namietaného opakujúceho sa plnenia
požadovaného vo výške 6,52 eur od 01. 01. 2013 do budúcna.

21. S poukazom na skutkové okolnosti prejednávanej veci a vykonané dokazovanie odvolací súd sa
stotožnil so súdom prvej inštancie a jeho postup považoval za plne v súlade so zákonom. Odvolací súd
neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorých založila svoje odvolacie dôvody, a preto

napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.

22. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a

preto odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)