Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/71/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720201584
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3720201584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: J.. Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
K. XXXX/XX, W., zastúpený Q.. Q. R., advokátom so sídlom N.. B.. P. XX, C., proti žalovaným: 1/ V. W.,
M. XXX/XX, W., J. XX XXX XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou Q.. P. M. & W., B.., so sídlom C.
XXX/X, A., J. XX XXX XXX, 2/ C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, W., 3/ J.. Q. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XXX, W., 4/ M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, W., 5/ P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. XXX/X, W., 6/ Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, W., 7/ V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX,
W., 8/ J.. S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, W., 9/ W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. L. XXX/X,

K., 10/ P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, W., o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 8C/22/2020-151 zo dňa 17. júna 2021 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ - 10/ m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovaným 1/ - 10/ priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca sa
domáhal určenia vlastníctva mesta (žalovaného 1/) k pozemku prevedenému mestom na tretiu osobu.

Súd zistil, že žalovaný 1/ - V. W. dňa 27.8.2019 zverejnilo zámer podľa § 9a zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) odpredať predmetný
pozemok ako prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí.
Uznesením č. 147/2019 zo dňa 4.9.2019 mestská rada odporučila mestskému zastupiteľstvu schváliť
predaj predmetného pozemku ako prípad osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o
majetku obcí. Uznesením č. 157/2019 zo dňa 25.9.2019 Mestské zastupiteľstvo V. W. schválilo tento
predaj ako prípad osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. Pri všetkých

uvedených rozhodovaniach bol dôvod osobitného zreteľa vymedzený tak, že ide o odpredaj pozemku,
ktorý mesto nevyužíva a ktorý bezprostredne susedí s pozemkom vo vlastníctve žiadateľov, na ktorom je
postavený obytný dom, ktorého sú žiadatelia tiež vlastníkmi. Pozemok, ktorý je predmetom predaja, tvorí
dvor predmetného obytného domu. Kúpna cena bola určená rovnako ako pri predaji spoluvlastníckych
podielov na pozemku pod obytnými domami jednotlivým vlastníkom bytov. Dňa 13.11.2019 uzatvoril
žalovaný 1/ (mesto) so žalovanými 2/ - 10/ Kúpu zmluvu a dohodu o predkupnom práve, na základe
ktorej im predal predmetný pozemok a zmluvné strany touto zmluvou zároveň zriadili predkupné právo

v prospech predávajúceho. Zmluva bola zverejnená na webovom sídle mesta dňa 13.11.2019.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 2 písm. a), § 9a ods.1, § 9a ods. 8 písm. e), § 9b ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a § 39 Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, že žalobcovi prislúcha ako fyzickej osobe, ktorá má v V. W. trvalý pobyt, aktívna
vecná legitimácia na podanie takejto žaloby. Naliehavý právny záujem na tomto určení vyplýva priamo

z osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon o majetku obcí (§ 9b ods. 1, ods. 2). V danom prípade
mal súd prvej inštancie za preukázané, že prevod predmetného pozemku bol zrealizovaný spôsobom,
ktorý zákon o majetku obcí pripúšťa, a to s poukazom na § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, a to
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, o ktorých mestské zastupiteľstvo rozhodlo 3/5-inovou väčšinou
všetkých poslancov. Osobitný zreteľ mestské zastupiteľstvo v súlade s § 9a zákona o majetku obcí aj

riadne a náležite zdôvodnilo. Boli dodržané aj ďalšie podmienky prevodu v zmysle § 9a ods. 8 písm. e)
zákona o majetku obcí, a to zverejnenie zámeru previesť majetok obce týmto spôsobom najmenej 15
dní pred schvaľovaním prevodu obecným/mestským zastupiteľstvom na úradnej tabuli
a na internetovej stránke, pričom tento zámer bol zverejnený počas celej tejto doby.

1.3 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pojem osobitného zreteľa zákon o majetku obcí nekonkretizuje

a je na výlučnom posúdení mestského zastupiteľstva v rámci výkonu samosprávy mesta, pričom
jedinou podmienkou je, že tento dôvod musí byť schválený 3/5 väčšinou všetkých poslancov mestského
zastupiteľstva. Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa má vyplývať z miestnych pomerov v
obci. Každý prípad je však potrebné posudzovať individuálne. Súd mal za preukázané splnenie tejto
podmienky. Zámerom mesta bolo ponechať pozemok, ktorý nevyužívalo, vlastníkom bytov v obytnom

dome postavenom na pozemku, ktorý bezprostredne susedí s prevádzaným pozemkom. Z výpovede
žalovaných súd tiež zistil, že obytný dom bol postavený v r. 1969 a odvtedy vlastníci bytov užívajú
predmetný pozemok, majú tam svoje záhradky, stromy, vinice, pozemok udržiavajú, kosia. Prevádzaný
pozemok susedí s obytným domom, v ktorom majú žalovaní byty, ide o prislúchajúci pozemok k
pozemku, na ktorom stojí obytný dom. V priebehu konania bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že by nemal

prístup k svojim nehnuteľnostiam, susediacim s prevádzaným pozemkom. Tieto špecifické miestne
podmienky podľa súdu prvej inštancie sami o sebe odôvodňujú postup žalovaného 1/ v zmysle § 9a
ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom stanovenej ceny
pozemku, keď pri aplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je potrebné stanoviť cenu znaleckým
posudkom. V danom prípade teda nemožno hovoriť o obchádzaní zákona, o svojvoľnom či nezákonnom

konaní žalovaného 1/.

1.4 K námietke žalobcu, že ak by celý predmetný pozemok mal tvoriť dvor vedľa stojaceho bytového
domu, tak by sa na nakladanie s ním vôbec nevzťahoval zákon o majetku obcí, keďže nakladanie s
takýmto majetkom obce upravujú osobitné predpisy, a to zákon č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších

predpisov, súd prvej inštancie uviedol, že § 9b zákona o majetku obcí vylučuje aplikáciu § 39
Občianskeho zákonníka, predstavuje jeho konkretizáciu, zúženie v tom smere, že výslovne určuje, iba
ktoré porušenie zákona je dôvodom na neplatnosť. Iné dôvody, aj keby napĺňali podstatu ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka, nie je možné pri žalobe podľa § 9b zákona o majetku obcí akceptovať.
Ak by sa žalobca mienil domáhať neplatnosti zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, musel

by podľa § 137 písm. c) CSP preukazovať naliehavý právny záujem. V danom prípade žalobca nie je
účastníkom neplatnosťou namietanej zmluvy a ani nemá právny záujem na
požadovanom určení. Súd prvej inštancie (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 13.7.2010 sp. zn. 28Cdo/2037/2010) dodal, že žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov,
urobených subjektom verejného práva, nemôžu byť mimo zákonný rámec používané ako prostriedok

kontroly občanov pri nakladaní s verejným majetkom. V opačnom prípade by sa vytvoril neželaný stav,
kedy by každý subjektívne nespokojný občan mohol vykonávať oprávnenia, ktoré sú zverené príslušným
kontrolným orgánom. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že prevod predmetného pozemku nebol
realizovaný ako prevod priľahlého pozemku, ktorý by vyžadoval postup v zmysle § 9a ods. 8 písm.
a) zákona o majetku obcí. Sám žalobca pripúšťa, že predmetná parcela nemá charakter priľahlého

pozemku. Pokiaľ toto odvodzoval z dôvodov osobitného zreteľa uvedených obcou, súd konštatoval, že
obec nie je orgánom oprávneným určovať, čo je a čo nie je priľahlý pozemok.

2.1 Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP
a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že považuje

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie za nezrozumiteľné a zmätočné, pričom poukázal na rozpor
medzi konštatovaním, že naliehavý právny záujem na takom určení, ako požaduje žalobca
podanou žalobou, vyplýva priamo z osobitného právneho predpisu (§ 9b ods. 1 a 2 zákona o majetku
obcí) a konštatovaním na inom mieste, kde súd prvej inštancie uvádza, že má za to, že ak by sa žalobcamienil domáhať neplatnosti zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, musel by preukazovať
naliehavý právny záujem a že žalobca nemá právny záujem na požadovanom určení. V nadväznosti na
to súd prvej inštancie nezrozumiteľne uviedol, že keď právne posúdil žalobu v zmysle § 137 písm. c)

CSP, tak mal za to, že § 9b zákona o majetku obcí vylučuje aplikáciu § 39 Občianskeho zákonníka. To
považuje žalobca za popretie základných právnych princípov vyplývajúcich z občianskeho
hmotného práva, keďže § 39 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno zo základných
všeobecných ustanovení upravujúcich neplatnosť právnych úkonov v občianskoprávnych
vzťahoch.

2.2 Ďalej žalobca zdôvodnil odvolanie tým, že zo zápisu na liste vlastníctva vyplýva, že sporný pozemok
je zapísaný spoločne s pozemkom, na ktorom je postavený bytový dom, pričom zároveň z listu
vlastníctva vyplýva, že ide o pozemok, na ktorom je dvor. Je zrejmé, že ide o priľahlý pozemok v zmysle
§ 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, teda bol prevedený z vlastníctva
žalovaného 1/ do vlastníctva žalovaných 2/ až 10/ ako priľahlý pozemok v režime ustanovení zákona

č. 182/1993 Z. z. V nadväznosti na to žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 3
písm. c) zákona o majetku obcí, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na nakladanie s majetkom
obce, ktoré upravujú osobitné predpisy, medzi ktoré podľa odkazu 2b) k tomuto ustanoveniu patrí aj
zákon č. 182/1993 Z. z. Pokiaľ žalovaný 1/ pojal za dôvod hodný osobitného zreteľa pri predaji sporného
pozemku žalovaným 2/ až 10/ tú skutočnosť, že ide o pozemok tvoriaci dvor k bytovému domu, teda

že ide o priľahlý pozemok k bytovému domu, práve táto skutočnosť by vylučovala možnosť prevodu
takéhoto pozemku postupom podľa § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. V takom prípade by
potom bol právny úkon, ktorým žalovaný 1/ sporný pozemok previedol na žalovaných 2/ až 10/ pre rozpor
so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 3 písm. c) zákona o majetku obcí
absolútne neplatný. Prevod nebol realizovaný ani na základe obchodnej verejnej súťaže, ani dražbou a

ani priamym predajom najmenej za cenu stanovenú znaleckým posudkom a zároveň nebol realizovaný
ani iným spôsobom, ktorý by tento zákon pripúšťal, pretože išlo o prevod priľahlého pozemku k bytovému
domu v režime zákona č. 182/1993 Z. z., na ktorý sa zákon o majetku obcí v zmysle jeho § 1 ods. 3
písm. c) nevzťahuje. To znamená, že nešlo ani o prípad, keď zákon o majetku obcí iný spôsob prevodu
pripúšťa tak, ako to má na mysli ustanovenie jeho § 9b ods. 1.

2.3 V súvislosti s naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení žalobca ďalej uviedol, že je
vlastníkom priľahlých nehnuteľností k spornému pozemku, cez ktorý chce realizovať v prípade jeho
nadobudnutia prístup na svoje ďalšie pozemky a na nich umiestnené stavby z hľadiska ich lepšieho
využitia, že cez sporný pozemok má uložené so súhlasom žalovaného 1/ inžinierske siete vedúce k

stavbám na jeho pozemkoch a že ešte pred prevodom sporného pozemku na žalovaných 2/ až 10/
požiadalžalovaného1/oprevodčastitohtopozemkuzapodmienokekonomickypodstatnevýhodnejších
pre žalovaného 1/. Súhrn týchto skutočností podľa neho dostatočne odôvodňuje jeho naliehavý právny
záujem na požadovanom určení v prípade posúdenia predmetnej žaloby ako žaloby podľa
§ 137 písm. c) CSP, keď je nepochybné, že v prípade pozitívneho rozhodnutia o tejto žalobe by žalobca

mal opätovne možnosť uchádzať sa o nadobudnutie príslušnej časti pozemku od žalovaného 1/, pričom
odčlenenie takejto časti pozemku by ani pri prevode jeho ostatnej časti na žalovaných 2/ až
10/ ako priľahlého pozemku k bytovému domu nemalo za následok zmenu možného účelu a ani kvality
využitia pozemku pre žalovaných 2/ až 10/. Napokon podľa žalobcu nie je opodstatnený poukaz súdu
prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, keďže pri uzavretí kúpnej zmluvy ide

o súkromnoprávny vzťah, v ktorom žalovaný 1/ nevystupoval ako subjekt verejného práva a ktorého
platnosť je možné posúdiť predovšetkým na základe noriem súkromného práva.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že

táto žaloba môže byť úspešná len za podmienky, že obec/mesto nezrealizovalo prevod spôsobom,
ktorý zákon pripúšťa. V danom prípade mal súd preukázané, že prevod predmetného pozemku bol
zrealizovaný spôsobom, ktorý zákon o majetku obcí pripúšťa, a to s poukazom na § 9a ods. 8 písm.
e) zákona o majetku obcí. Postup žalovaného 1/ bol riadne vykonaný v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením. Prijatiu uznesenia mestského zastupiteľstva predchádzala rozprava, kde boli uvedené

dôvody zámeru odpredaja predmetného pozemku žalovaným 2/ - 10/ z dôvodu hodného osobitného
zreteľa a zároveň bola prerokovaná žiadosť žalobcu o odpredaj predmetného pozemku, ktorej vyhovené
nebolo. Podľa žalovaného 1/ je len na vôli samotnej obce, akú skutočnosť bude považovať za dôvod
hodný osobitného zreteľa. Pre úspešný prevod majetku obce sa vyžaduje len zdôvodnenie využitiaosobitného zreteľa, pričom zákon tieto dôvody výslovne nešpecifikuje. Skutočnosť, že žalobca mal
v minulosti záujem o kúpu časti predmetného pozemku neodvodňuje jeho naliehavý právny záujem.
Ďalej žalovaný 1/ zdôraznil, že žalobca viackrát počas konania uvádzal nesúrodé a účelové vyjadrenia,

ktoré si vo vzájomných súvislostiach odporujú, viackrát výslovne uvádzal, že predmetná parcela nemá
charakter priľahlého pozemku, a to v závislosti od toho, či mu daná argumentácia práve vyhovovala.
Žalovaný však neprevádzal predmetný pozemok ako priľahlý pozemok a ani ho nikde v uznesení takto
necharakterizoval.

4. Žalovaní 2/ - 10/ v spoločnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu takisto navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Prvostupňový súd dospel podľa nich k správnemu
záveru, keď riadne zistil skutkový stav a posúdil ho v zmysle príslušných zákonných ustanovení. S
odôvodnením rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožňujú a považujú ho za presvedčivé a dostatočne
odôvodnené. Zároveň uviedli, že sa pripájajú k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu a v plnej miere
sa s ním stotožňujú.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolaciehopojednávaniapodľa§385ods.1CSPadospelkzáveru,ženapadnutýrozsudokjepotrebné
potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Žalobca v odvolaní tvrdil, že predmetný pozemok predstavuje priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6
zákonač.182/1993Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov.Jepravdou,ževodôvodneníprevodužalovaný1/
(mestská rada aj mestské zastupiteľstvo) uvádzal, že „pozemok, ktorý je predmetom predaja, tvorí dvor
predmetného obytného domu“. Nemožno však automaticky zamieňať pojmy dvor a priľahlý pozemok.
Predmetný pozemok v čase prevodu zo žalovaného 1/ na žalovaných 2/ až 10/ nebol definovaný ako

priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, a ani nebol prevádzaný ako priľahlý pozemok v režime zákona č. 182/1993 Z.
z. To, že žalovaný 1/ v uzneseniach, ktoré predchádzali prevodu tohto pozemku, v rámci odôvodnenia
osobitného zreteľa uvádzal, že tento pozemok tvorí dvor obytného domu, nemohlo z predmetného
pozemku vytvoriť priľahlý pozemok v zmysle citovaného zákona. Slovo „dvor“ tu nemožno vnímať ako

synonymumslovnéhospojenia„priľahlýpozemok“,aleskôrvbežnomjazykovomvýznameakopozemok
vedľa domu, nádvorie, pozemok využívaný na prechod k domu a pod. Nie každý dvor musí
byť priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. Napokon o tom, ktorý pozemok
a v akom rozsahu je potrebné považovať za priľahlý pozemok podľa citovaného ustanovenia zákona č.
182/1993 Z. z. nerozhoduje obecné/mestské zastupiteľstvo ani iné orgány obce/mesta.

7. Súd prvej inštancie teda správne konštatoval, že prevod predmetného pozemku bol zrealizovaný
spôsobom, ktorý pripúšťa ustanovenie § 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí, pričom osobitný
zreteľ mestské zastupiteľstvo riadne zdôvodnilo a boli dodržané aj ďalšie podmienky prevodu v zmysle
§ 9a ods. 8 písm. e) zákona o majetku obcí. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza,

že pojem osobitného zreteľa zákon o majetku obcí nekonkretizuje. S určitou výhradou je možné
súhlasiť aj s tým, že dôvod hodný osobitného zreteľa je na výlučnom posúdení obecného/mestského
zastupiteľstva, pričom tento dôvod musí byť schválený 3/5 väčšinou všetkých poslancov mestského
zastupiteľstva. Výhrada odvolacieho súdu spočíva v tom, že vymedzenie dôvodu hodného osobitného
zreteľa rozhodnutím obecného zastupiteľstva, aj keď bolo schválené 3/5 väčšinou, nemôže byť úplne

svojvoľné. Keď zákonodarca v citovanom ustanovení vyžaduje, aby bol osobitný zreteľ zdôvodnený, je
zrejmé, že zdôvodnenie nemôže byť výlučne formálne a dôvod nemôže byť fiktívny, ale musí ísť o reálne
existujúce okolnosti. Existencia dôvodu hodného osobitného zreteľa má vyplývať z miestnych pomerov
v obci.

8. V preskúmavanej veci o takéto reálne existujúce okolnosti išlo: Bez toho, aby odvolací súd vstupoval
do výlučnej právomoci mestského zastupiteľstva, považuje za potrebné uviesť, že predmetom prevodu
bol pozemok bezprostredne susediaci s bytovým domom, v ktorom sú byty vo vlastníctve kupujúcich,
títo vlastníci bytov predmetný pozemok aj dlhodobo užívajú, majú tam svoje záhradky, stromy, vinice,
pozemok udržiavajú, kosia. Tieto skutočnosti, uvádzané žalovaným 1/ v odôvodnení osobitného zreteľa,

žalobca nespochybňoval, naopak žalobca sám v odvolaní označil predmetný pozemok ako dvor. Zjavne
teda nešlo ani o fiktívny, vymyslený dôvod, ani o čisto formálne zdôvodnenie osobitného
zreteľa.9. Pokiaľ žalobca v odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie tvrdenie, že § 9b zákona o majetku obcí
vylučuje aplikáciu § 39 Občianskeho zákonníka, odvolací súd pripúšťa, že takto formulovaná veta,
vytrhnutá z kontextu celého odôvodnenia, môže vzbudzovať pochybnosti. Je zrejmé, že ustanovenie

§ 39 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecne aplikovateľný princíp občianskoprávnych vzťahov.
Zhodne so súdom prvej inštancie je však potrebné uviesť, že ustanovenie § 9b zákona o majetku
obcí predstavuje lex specialis (osobitný predpis) vo vzťahu k žalobe o neplatnosť prevodu majetku
obce v tom zmysle, že toto ustanovenie podrobnejšie špecifikuje predpoklady uplatnenia neplatnosti
prevodu žalobou na súde. Pokiaľ nie sú tieto predpoklady naplnené (napr. ak bola žaloba podaná inou

osobou než fyzickou osobou s trvalým pobytom v obci, alebo bola podaná po lehote jedného roka),
nemôže súd vysloviť neplatnosť prevodu na základe ustanovenia § 9b zákona o majetku obcí. To však
neznamená, že nie je možné určiť vlastnícke právo obce z dôvodu neplatnosti prevodu majetku obce
na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu aj mimo režimu § 9b zákona majetku obcí (neplatnosť podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka) - to je stále možné, ak žalobca preukáže naliehavý právny záujem na
takomto určení.

10. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že to, na čo poukázal žalobca v
odvolaní ako na vnútorný rozpor v odôvodnení napadnutého rozsudku (keď súd prvej inštancie uviedol,
že naliehavý právny záujem vyplýva priamo z osobitného právneho predpisu, a to z § 9b zákona o
majetku obcí, ale na inom mieste konštatoval, že ak by sa žalobca mienil domáhať neplatnosti zmluvy

v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nemal by naliehavý právny záujem na požadovanom určení),
bol v skutočnosti spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou samotného žalobcu,
podľa ktorého v tomto prípadne nebolo možné aplikovať zákon o majetku obcí, pretože išlo o prevod
priľahlého pozemku v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z., čo podľa § 1 ods. 3 písm. c) zákona o
majetku obcí vylučuje aplikáciu zákona o majetku obcí. Súd prvej inštancie k tomu správne konštatoval,

že pokiaľ sa fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci, domáha neplatnosti prevodu majetku obce
podľa § 9b zákona o majetku obcí, neskúma sa naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení,
pretože možnosť domáhať sa takéhoto určenia vyplýva priamo z citovaného ustanovenia § 9b zákona
o majetku obcí. Ak by však išlo o priľahlý pozemok, ako tvrdil žalobca, na daný prípad by sa zákon o
majetku obcí nevzťahoval, a potom by nebolo možné aplikovať ani ustanovenie § 9b zákona

o majetku obcí, teda žalobca by nemal z hmotnoprávneho predpisu vyplývajúce oprávnenie domáhať
sa určenia neplatnosti prevodu resp. určenia, že predmetný pozemok patrí do vlastníctva obce/mesta,
a musel by preukazovať naliehavý právny záujem na takomto určení podľa § 137 písm. c) CSP.

11. V takomto prípade (ak by sa na vec nemal vzťahovať zákon o majetku obcí) by žalobu o určenie, že

nehnuteľnosť je vo vlastníctve mesta, bolo možné považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti
(ktorá je podľa § 137 písm. d/ CSP prípustná len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu), alebo v
širšom zmysle za žalobu o určenie, či tu právo (vlastnícke právo mesta) je alebo nie - taká žaloba by bola
prípustná len ak by žalobca preukázal naliehavý právny záujem na takomto určení. Súd prvej inštancie
pritom správne konštatoval, že žalobca nebol účastníkom namietanej zmluvy a nemá právny záujem

na požadovanom určení. To, že po vrátení vlastníctva mestu by sa žalobca teoreticky mohol uchádzať
o odkúpenie časti predmetného pozemku, nezakladá jeho právny záujem na určení, že pozemok je vo
vlastníctve mesta, keďže žiadať o odkúpenie veci od mesta môže v zásade ktokoľvek kedykoľvek. Súd
prvej inštancie tiež správne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.7.2010
sp. zn. 28Cdo/2037/2010, podľa ktorého žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov, urobených

subjektom verejného práva, nemôžu byť mimo zákonný rámec používané ako prostriedok kontroly
občanov pri nakladaní s verejným majetkom. Neobstojí argument, že kúpna zmluva je súkromnoprávny
inštitút - takýto charakter má každá kúpna zmluva (buď ako občianskoprávny alebo ako obchodný
záväzkový vzťah), aj keď je predávajúcim alebo kupujúcim verejnoprávny subjekt. Prostriedky kontroly
výkonu samosprávy obce/mesta však upravujú verejnoprávne predpisy a len výnimočne - len tam, kde

to zákon výslovne ustanovuje (ako napr. vyššie uvedený § 9b zákona o majetku obcí) - možno do týchto
verejnoprávnych vzťahov vstupovať prostriedkami súkromného práva. Napokon je možné tiež uviesť,
že žalobca nepreukázal a ani neuvádzal, s akým konkrétnym ustanovením zákona č. 182/1993 Z. z.
alebo iného právneho predpisu by bol takýto prevod (ak by bol vykonaný ako prevod priľahlého pozemku
mimo režimu zákona o majetku obcí vzhľadom na ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c/ a § 9a ods. 8 písm.

a/ zákona o majetku obcí) v rozpore.

12. Vyššie (v bodoch 10 a 11) uvedené úvahy je potrebné považovať len za teoretickú odpoveď súdu
prvej inštancie a následne aj odvolacieho súdu na argumentáciu žalobcu o nemožnosti aplikácie zákonao majetku obcí v tejto veci. Treba však zopakovať, že odvolací súd - zhodne so súdom prvej inštancie -
dospel k právnemu záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prevod tzv. priľahlého pozemku podľa § 2
ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z., teda na predmetný prevod sa vzťahovalo ustanovenie § 9a ods. 8 písm.

e) zákona o majetku obcí, pričom žalovaný 1/ ako predávajúci splnil všetky tam uvedené podmienky (išlo
o prevod z dôvodu hodného osobitného zreteľa, o ktorom rozhodlo mestské zastupiteľstvo trojpätinovou
väčšinou všetkých poslancov, osobitný zreteľ bol dostatočne a vecne zdôvodnený a zámer previesť
majetok týmto spôsobom bol zverejnený 15 dní pred schvaľovaním prevodu mestským zastupiteľstvom).
Preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a aplikoval naň

správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

14. Žalobca (odvolateľ) nebol v odvolacom konaní úspešný a naopak úspešní v celom rozsahu boli
žalovaní 1/ - 10/, preto odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 CSP priznal žalovaným 1/ - 10/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako o výške náhrady trov konania pred
súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).