Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/189/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108225761
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5108225761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JanyUrbanoveja

členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: Z. A., rod. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, XXX XX J., zastúpenej JUDr. Antonom Slamkom, advokátom so sídlom
P. XXXX/XX, XXX XX V. C., proti žalovaným: 1/ Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. O. XXX, 2/
C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. O. XXX, o zaplatenie sumy 11.650,33 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo
dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa
23.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 v prvej vete výroku p o t
v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 v tretej vete výroku z r u š
u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti (druhá veta výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
4C/209/2008-245 zo dňa 08.11.2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k.
4C/209/2008-260 zo dňa 23.11.2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne
a nerozdielne sumu 6.264,39 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta prvá výroku). Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (veta druhá výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 %.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 22.10.2008
domáhala, aby súd uložil žalovaným vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo
výške 190.000,- Sk. Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/
povinnosť vypratať nehnuteľnosť - rodinný dom súp.č. XXX, stojaci na par. c-KN č. 4054 o výmere
622 m 2, nachádzajúci sa v obci V. O., zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. V. O. (ďalej a „sporná
nehnuteľnosť“). V zmysle aktuálne zápisu na označenom liste vlastníctva je žalobkyňa vlastníčka
spornej nehnuteľnosti, ktorú žalovaní už niekoľko rokov neoprávnene užívajú, čím sa bez právneho

dôvodu obohacujú na úkor žalobkyne. Žalobkyňa sa preto domáha vydania bezdôvodného obohatenia,
od žalovaných predstavujúceho nájomné za užívanie spornej nehnuteľnosti vo výške 5.000,- Sk (165,97
Eur) za jeden mesiac za obdobie od 01.07.2005 do 01.09.2008.3. K žalobe žalobkyňa pripojila LV č. XXXX pre k.ú. V. O., z ktorého vyplýva, že je výlučnou vlastníčkou
spornej nehnuteľnosti, ktorú nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve č. D/279/96-31, Dnot. 69/96.
4. Konanie v prejednávanej veci bolo uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C/209/2008-46 zo dňa

04.11.2009 prerušené až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v konaní vedenom na Okresnom
súde Žilina pod sp. zn. 6C/91/2006.
5. Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 6C/91/2006-162 zo dňa 25.01.2011 v právnej veci žalobcov: 1/
B. O., 2/ N. O. proti žalovanej: Z. A., o určenie vlastníckeho práva rozhodol tak, že žalobu, ktorou sa
žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu súp.č. XXX, postaveného

na parc.č. 4054, nachádzajúceho sa v k.ú. V. O., evidovaného na LV č. XXXX, zamietol. Uvedené
rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/43/2012 zo dňa 17.01.2013
nadobudlo právoplatnosť dňa 02.04.2013.
6. Následne okresný súd na pojednávaniach, vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán a
listinnými dôkazmi predloženými stranami v priebehu konania.
7. Na pojednávaní konanom dňa 09.07.2014 žalovaní vzniesli proti nároku uplatnenému žalobou

(vydaniebezdôvodnéhoobohatenia)námietkupremlčania.Zároveňvzniesli ikompenzačnú
námietku z titulu vnesených investícií do sporne nehnuteľnosti, na ktorej námietke však následne
nezotrvali. Namietali tiež výšku žalobkyňou uplatneného nájomného/bezdôvodného obohatenia.
8. Za účelom špecifikácie výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných za neoprávnené užívanie
rodinného domu si žalobkyňa objednala vyhotovenie znaleckého posudku.

9. Spolu s podaním doručeným súdu 10.09.2014 (č.l. 116 spisu) predložila súdu výpočet hodnoty
nájmu, vyhotovený Ing. Mariánom Pilkom. V označenom podaní súčasne navrhla, aby súd na základe
predloženého výpočtu nájmu rozhodol o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného
obohatenia sumu 116,61 Eur mesačne za obdobie od 22.10.2006 až do vypratania nehnuteľnosti
žalovanými.

10. Uvedené podanie žalobkyne konajúci súd posúdil podľa obsahu ako späťvzatie žaloby v
časti uplatneného nároku na náhradu za užívanie nehnuteľnosti žalovanými a za návrh na
pripustenie zmeny žaloby, o ktorých rozhodol uznesením č.k. 4C/209/2008-128 zo dňa 15.10.2014 tak,
že konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 165,97 Eur mesačne od 01.07.2005 do
21.10.2006, ako i v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 54,36 Eur mesačne od 22.10.2006

do 01.09.2008, zastavil. Zároveň súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania (žaloby) v znení, že
žalovaní v rade 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni náhradu za neoprávnené
užívanie nehnuteľnosti - rodinného domu súp.č. XXX s príslušenstvom vo výške 111,61
Eur mesačne od 22.10.2006 až do jeho vypratania a odovzdania žalobkyni. Zároveň
žalovaní v rade 1/ a 2/ sú povinní spornú nehnuteľnosť vypratať a odovzdať žalobkyni.

11. Z hodnoty výpočtu nájomného zo dňa 25.08.2014 vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom (č.l. 120),
súd zistil, že všeobecná hodnota nájmu stavby rodinného domu súp. č. XXX s
príslušenstvom v obci V. O. predstavuje 1.339,31 Eur ročne. Všeobecná hodnota časovo obmedzeného
nájmu na 30 rokov bola Ing. Mariánom Pilkom stanovená v sume 1.428,87 Eur/rok.
12. Podaním doručeným súdu dňa 20.07.2015 (č.l. 186 spisu) právna zástupkyňa žalovaných súdu

oznámila, že po dohode strán sporu žalovaní spornú nehnuteľnosť za účasti žalobkyne dňa 04.07.2015
vypratali. Zároveň uviedla, že sporové strany sa dohodli na stanovení výšky náhrady za užívanie
nehnuteľnosti s tým, že právny zástupca žalobkyne dá vypracovať orientačný výpočet nájmu. Strany sú
teraz v mimosúdnom riešení sporu.
13. Právny zástupca žalobkyne podaním zo dňa 25.08.2015, doručeným súdu 27.08.2015 (č.l. 191

spisu) súdu oznámil, že medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu mimosúdnej dohody a zároveň uviedol,
žalobkyňa netrvá na vykonaní znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky bezdôvodného
obohatenia. Týmto podaním vzala žalobkyňa žalobu v časti o vypratanie a odovzdanie spornej
nehnuteľnosti späť a navrhla pripustiť zmenu žaloby, na základe ktorej sa žalobkyňa voči žalovaným
v rade 1/ a 2/ domáha zaplatenia náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v celkovej výške

11.650,33 Eur. Žalovaná istina pozostáva z nasledovných súm:
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 22.10.2006 do 22.10.2007,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2007 do 22.10.2008,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2008 do 22.10.2009,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2009 do 22.10.2010,

- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2010 do 22.10.2011,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2011 do 22.10.2012,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2012 do 22.12.2013,
- ročnej náhrady vo výške 1.339,31 Eur za obdobie od 23.10.2013 do 22.10.2014 a- pomernej náhrady vo výške 935,85 Eur za obdobie od 23.10.2014 do 04.07.2015.

14. O tomto procesnom návrhu rozhodol Okresný súd Žilina uznesením č.k. 4C/209/2008-201 zo

dňa 10.05.2016 tak, že konanie v časti uplatneného nároku o vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti
rodinného domu súp.č. XXX zastavil a súčasne pripustil zmenu žaloby, na základe ktorej sa žalobkyňa
voči žalovaným v rade 1/ a 2/ domáhala zaplatenia náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v
celkovej výške 11.650,33 Eur.

15. Právna zástupkyňa žalovaných v podaním doručenom súdu 18.01.2017 (č.l. 217 spisu) opätovne
vzniesla námietku premlčania proti nároku uplatnenému žalobou (bezdôvodné obohatenie). Ďalej
uviedla, že žalovaní považujú sumu nájmu deklarovanú žalobkyňou za neprimeranú a
nereálnu. Žalobkyňa pri stanovení výšky nájmu vo výške 111,61 Eur mesačne totiž vychádzala z výpočtu
hodnoty nájmu vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom, ktorý podľa názoru žalovaných nie je relevantný.
16. Na pojednávaní konanom dňa 13.10.2017 žalobkyňa v celom rozsahu zotrvala na žalobe v zmysle

súdom pripustenej zmeny. Vychádzala z výšky nájmu stanovenej v odbornom posudku znalca Ing.
Mariána Pilku. Námietky žalovaných voči takto stanovenej výške nájomného žalobkyňa označila za
účelové a neobjektívne.
17. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť. Zotrvali na námietke voči výške nájmu stanovenej znalcom.
Zároveň uviedli, že žalobkyňa na dome nikdy nevykonávala žiadnu údržbu, ani opravy. Práve naopak

všetky opravy realizovali na vlastné náklady žalovaní. Pre prípad úspechu žalobkyne v spore, navrhli
o trovách konania rozhodnúť tak, že žalobkyni ich náhrada z dôvodov hodných osobitného zreteľa
nebude priznaná (§ 257 CSP). Podľa názoru žalovaných takýmito dôvodmi osobitného zreteľa sú v
danom prípade najmä ich zlá finančná situácia a tiež okolnosti sporu, keďže napriek ústnej dohode boli
žalovaní nakoniec z domu vyhodení a žalobkyňa ešte požaduje od nich nájomné, ktoré nie sú schopní

zo svojho príjmu uhradiť.
18. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 123, § 124, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458, § 107
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu zaviazal
žalovaných na zaplatenie sumy 6.264,39 Eur v prospech žalobkyne a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
19. Z výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. V. O. mal súd preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou

spornej nehnuteľnosti - rodinného domu súp.č. XXX, stojaceho na pozemku parc. č. 4054 v obci V.
O.. Medzi stranami nebola nikdy uzatvorená zmluva o nájme spornej nehnuteľnosti. Túto žalovaní
užívali bez právneho dôvodu až do dňa 04.07.2017, kedy nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. Uvedená
skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Žalovaní sa v neprospech žalobkyne bezdôvodne obohatili
užívaním jej patriacej nehnuteľnosti, za ktoré žalobkyni neplatili žiadnu náhradu.

20. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založené
na tom, že právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj ak dodatočne odpadol. O obohatení
možno hovoriť vtedy, ak dosiahol takýmto plnením majetkovú hodnotu ten, komu bolo plnené, takže v
jeho majetku došlo buď ku zvýšeniu aktív alebo ku zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav
nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Vzhľadom na to, že inštitút bezdôvodného

obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala niektorou zo skutkových
podstát uvedených v ust. § 451 až 454 Občianskeho zákonníka, odvodzuje sa výška plnenia za užívanie
cudzej veci plnením bez právneho dôvodu od výšky súm vynakladaných obvykle v danom mieste a
čase užívania obdobnej veci, spravidla formou nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol
povinný platiť podľa platnej nájomnej zmluvy. Obohatenie nájomcu spočíva v tom, že užíval cudziu vec

a keďže nájomca nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu vrátiť, je preto
povinný vrátiť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Pokiaľ jej výška nie je predpisom stanovená,
určí ju súd podľa svojej úvahy opierajúc sa o finančné ocenenie prospechu, ktorý účastníkovi užívaním
veci vznikol, alebo na základe znaleckého posudku.

21. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia okresný súd z vychádzal listinného dôkazu
predloženého žalobkyňou, a to výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu stavby rodinného domu súp. č.
XXX s príslušenstvom v obci V. O., vyhotoveného Ing. Mariánom Pilkom dňa 25.08.2014, ktorá bola
znalcom určená sumou 1.339,31 Eur ročne, keď všeobecná hodnota časovo obmedzeného nájmu na
30 rokov bola znalcom stanovená v sume vyššej - 1.428,87 Eur/rok. Žalobkyňa si uplatnila nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia na základe výpočtu znalca všeobecnej hodnoty nájmu vo výške
1.339,31 Eur ročne, a to v celkovej výške 11.650,33 Eur za obdobie od 22.10.2006
do 04.07.2015. Obdobie užívania nehnuteľnosti žalovanými, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, nebolo medzi stranami sporné. Spornou zostala výška uplatnenejnáhrady za užívanie domu č.súp. XXX žalovanými, ktorí popierali správnosť výpočtu znalca Ing.
Mariána Pilku v predloženom výpočte nájmu zo dňa 25.08.2014. Žalovaní však v priebehu konania
neprodukovaližiadnerelevantnétvrdenia,ktorýmibyspochybnilisprávnosťvýpočtunájomnéhoznalcom

Ing. Mariánom Pilkom, a ani nepredložili súdu žiaden iný dôkaz preukazujúci, že výpočet nájomného
uvedeným znalcom je nesprávny. Zároveň žalovaní ani nekonkretizovali, aká výška nájomného by
podľa ich názoru zodpovedala všeobecnej hodnote nájmu, teda nájmu za porovnateľné nehnuteľnosti
v danom mieste a čase. Na túto spornú skutočnosť žalovaní v prvoinštančnom konaní žiadny
nepredložili dôkaz, a ani vykonanie takého dôkazu nenavrhli. Za základ pre svoje rozhodnutie o výške

bezdôvodného obohatenia okresný súd použil jediný dôkazný prostriedok predložený v konaní na túto
spornú skutočnosť, a to výpočet nájmu znalcom Ing. Mariánom Pilkom zo dňa 25.08.2014.
22. Vzhľadom na uplatnenie hmotnoprávnej námietky premlčania súd zároveň skúmal jej dôvodnosť.
23. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať, ako všetky majetkové práva, s
výnimkou vlastníckeho práva. Pri bezdôvodnom obohatení plynie subjektívna a objektívna premlčacia
doba,pričomsubjektívnadvojročnápremlčaciadobaplynieododňa,keďsaoprávnenáosobadozvie,že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Táto plynie v rámci trojročnej objektívnej
premlčacej doby, ktorá uplynie za tri roky odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.
24. Žalobkyňa sa pôvodne žalobou podanou dňa 22.10.2008 voči žalovaným domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do 01.09.2008. Následne žalobu v časti
uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do

21.10.2006 podaním doručeným súdu dňa 10.09.2014 zobrala späť, ktorým podaním zároveň rozšírila
žalobný nárok na vydanie bezdôvodného obdobia aj za obdobie od 02.09.2008 do
vypratania nehnuteľnosti.
25. Keďže žalobou si žalobkyňa uplatnila nárok na bezdôvodné obohatenie len za obdobie do
dňa 01.09.2008 a až návrhom doručeným súdu dňa 10.09.2014 si uplatnila voči žalovaným nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia aj za iné obdobie nasledujúce po 01.09.2008, teda
od 02.09.2008 do dňa vypratania nehnuteľnosti (04.07.2015), je zrejmé, že je právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie predchádzajúce dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe, t.j. predo dňom 10.09.2012, sa premlčalo. Z uvedeného vyplýva, že právo žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa premlčalo za obdobie od 02.09.2008 do 09.09.2012.

26. Vzhľadom na konštatované premlčanie práva za uvedené obdobie žalobkyni patrí bezdôvodného
obohatenie len za obdobie od 22.10.2006 do 01.09.2008 a za obdobie 10.09.2012 do 04.07.2015, v
ktorý deň bola nehnuteľnosť žalovanými odovzdaná žalobkyni.
27. Suma bezdôvodného obohatenia sume vo výške 6.264,39 Eur, ktorú súd priznal žalobkyni voči
žalovanýmpozostávaznáhrady/nájomnéhozaužívaniespornejnehnuteľnosti,ato zaobdobie

od 22.10.2006 do 22.10.2007 v sume 1.339,31 Eur; za obdobie od 22.10.2007 do 01.09.2008
- alikvotná časť v sume 1.152,80 Eur; za obdobie od 10.09.2012 do 22.10.2012 patrí žalobkyni suma
157,81 Eur - alikvotná časť bezdôvodného obohatenia za 43 dní (43 dní x 3,67 Eur), za obdobie od
23.10.2012 do 22.10.2012 v sume 1.339,31 Eur, za obdobie od 23.10.2012 do 22.10.2013 v sume
1.339,31Eur,zaobdobieod23.10.2013do22.10.2014vsume1.339,31Eurazaobdobieod23.10.2014

do 04.07.2015 alikvotná časť v sume 935,85 Eur (255 dní x 3,67 Eur). Za obdobie od 02.09.2008 do
09.09.2012 sa totiž právo na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni premlčalo.
28. Žalobkyňa bola preto úspešná v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 6.264,39 Eur a neúspešná bola čo do uplatneného nároku vo výške 5.385,94 Eur, v ktorej časti
súd jej žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a 2 CSP a priznal žalobkyni
voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 % podľa pomeru úspechu
strán vo veci. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa ust. § 262 ods. 1 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Zároveň konajúci súd uviedol, že nerozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257

CSP v súlade s návrhom žalovaných, ktorí navrhovali žalobkyni pre prípad úspechu v spore nepriznať
jej nárok náhradu trov konania, keďže dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaných
nie sú dané. Pokiaľ žalovaní na odôvodnenie tejto požiadavky poukázali na svoju zlú finančnú
situáciu, na preukázanie tohto svojho tvrdenia súdu nepredložili žiadne dôkazy. Ani tvrdenia žalovaných,
že napriek ústnej dohode so žalobkyňou boli nakoniec z domu vyhodení a že žalobkyňa požaduje od

nich nájomné, ktoré oni nie sú schopní zo svojho príjmu uhradiť, v konaní neboli preukázané. Žalovaní
mali dostatok času na uzavretie dohody so žalobkyňou. Pojednávania v tejto veci
boli odročované na základe žiadosti žalovaných z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych
jednaní strán sporu, a to najprv ohľadom vypratania nehnuteľnosti a následne ohľadne uzatvoreniadohody o náhrade za užívanie nehnuteľnosti. Žalovaní užívali spornú nehnuteľnosť po celý čas bez
právneho titulu a k jej vydaniu žalobkyni z ich strany došlo až dňa 04.07.2015. Žalovaní tiež na svoju
obranu uvádzali, že všetky opravy na dome uhrádzali oni z vlastných peňazí a že žalobkyňa nikdy na

dome nevykonávala žiadnu údržbu, ani opravy. Za situácie, keď žalovaní niekoľko rokov bez právneho
dôvodu užívali rodinný dom patriaci žalobkyni, bolo nepochybne ich povinnosťou zabezpečovať i jeho
nevyhnutnú údržbu. Zároveň žalovaní neboli oprávnení požadovať od žalobkyne, ktorej bránili v
užívaní jej vlastnej nehnuteľnosti, aby im zabezpečovala jej údržbu. Pri rozhodovaní o trovách konania
súd prvej inštancie prihliadol aj na tento postoj žalovaných v rámci prebiehajúceho konania. Vzhľadom

na to, že v súdenej veci neboli preukázané žiadne sociálne aspekty, tvrdené žalovanými, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, o náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 CSP
s prihliadnutím na zásadu úspešnosti jednotlivých strán v konaní.

31. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/, ktorí
sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.
32. Namietali správnosť záveru okresného súdu o tom, že žalovaní sa na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatili. Podľa ich názoru okresný súd nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, keďže nezohľadnil
všetky objektívne okolnosti sporu a neprihliadol všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Sporný
dom súpisné č. XXX v k. ú. V. O. užívali dlhodobo žalovaní spoločne so svojimi deťmi v domnení, že

sa jedná o dom po manželových rodičoch. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla žalobkyňa až v rámci
dedičského konania. Žalobkyňa mala tiež vedomosť o tom, že jej právny predchodca umožnil žalovaným
po celú dobu predmetnú nehnuteľnosť dlhodobo a dobromyseľne užívať. Sporná domová nehnuteľnosť
bola vo veľmi zlom stave. Jedná sa totiž o starý drevený dom spojený so šopou. Ak by ho žalovaní
neudržiavali, dom by bol v čase, keď sa žalobkyňa stala jeho vlastníčkou, v dezolátnom stave. Žalovaní

obývalipredmetnýdomsvedomím,žedompatrížalovanémuvrade1/,vktoromonbýval pocelý
život. Konajúci súd vo svojom rozhodnutí poukázal na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce bezdôvodné obohatenie, no opomenul už pri svojom rozhodnutí aplikovať ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v

rozpore s dobrými mravmi. S prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci a všetky tvrdenia
strán sporu i skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, bolo teda nevyhnutné zo strany
konajúceho súdu posúdiť, či priznanie nároku žalobkyni v danom prípade neodporuje dobrým mravom.
Táto základná zásada súkromného práva totiž predstavuje kritérium obmedzujúce subjektívne právo
žalobkyne požadovať náhradu za užívanie spornej nehnuteľnosti. Odvolatelia opätovne akcentovali,

že žalobkyňa od momentu ako nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX
pre k.ú. V. O. mala vedomosť, že žalovaní v rade 1/ a 2/ nemajú možnosť zabezpečiť si pre seba a
ich deti akúkoľvek formu náhradného bývania. Práve z tohto dôvodu ich žalobkyňa nechala v dome
bývať. Následne, keď žalobkyňa zistila, že môže od žalovaných získať majetkový prospech, podala
žalobu v tejto veci na súd. V nej sa domáhala voči žalovaným vydania bezdôvodného obohatenia. S

prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu je teda podľa názoru odvolateľov potrebné, aby súd
proporcionálne posúdil dve subjektívne práva, a to na jednej strane vlastnícke právo žalobkyne a na
strane druhej právo na ochranu obydlia žalovaných, no najmä ich maloletých detí. Následne, ak aj
žalobkyňa žiada náhradu za užívanie rodinného domu, túto je potrebné posúdiť s prihliadnutím na všetky
okolnosti prejednávanej veci. Pri posudzovaní samotného nároku žalobkyne by mal súd zohľadniť jeho

primeranosť i negatívny dopad na práva žalovaných a ich detí. Aj keď žalobkyňa má vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti, jej vlastníctvo a práva s tým spojené nemôžu byť realizované na úkor zásahu
do základných ľudských práv žalovaných. Dom, ktorý žalobkyňa nadobudla, nemohli žalovaní opustiť.
Nemali totiž žiadne iné náhradné bývanie. Spolu s deťmi by tak skončili bez domova.
Navyše suma, ktorú si žalobkyňa uplatnila voči žalovaným za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, je

taká, že žalovaní ju nemajú možnosť jej uhradiť. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že žalovaní sú bez
akýchkoľvekfinančnýchprostriedkov,čopreukazujeifakt,žedom,ktoréhoužívaniejepredmetomsporu,
bol skutočne len veľmi provizórnym miestom na život, v ktorom by bežný človek nežil. Tieto skutočnosti
uvádzali žalovaní opakovane i v priebehu prvoinštančného konania. Pokiaľ ide o výšku nájomného/
bezdôvodného obohatenia, odvolatelia nesúhlasili s odôvodnením súdu prvej inštancie prezentovanom

v bode 28. napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti zdôraznili, že prostredníctvom ich vtedajšej
právnej zástupkyne opakovane namietali nesprávnosť jeho výpočtu. Znalec sám uviedol, že pri svojom
výpočte vychádzal z metodiky a nájomné rátal bez zohľadnenia individualít spornej nehnuteľnosti.
Na pojednávaní a tiež v písomnom vyjadrení žalovaní namietali, že znalec do svojho výpočtu zahrnulaj náklady na údržbu, sumu na poistenie nehnuteľnosti a ďalšie iné všeobecné platby, ktoré ale
žalobkyňa nikdy neuhrádzala. Tieto však výšku nájomného zvýšili až na sumu 1.339,31 Eur ročne. Už
pri logickom posúdení predmetného výpočtu je jednoznačné, že tento nemohol byť objektívny vzhľadom

na namietané položky a tiež s ohľadom na stav a vek nehnuteľnosti. Výška nájomného, ktorú súd priznal
žalobkyni v napadnutom rozhodnutí, teda nie je správna a nezodpovedá skutkovému stavu zistenému
súdom. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaní v konaní nepredložili
žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť výpočtu nájomného. Podľa názoru odvolateľov bolo
predovšetkým povinnosťou žalobkyne preukázať, že ňou uvádzané tvrdenia sú pravdivé, (najmä pokiaľ

ide o platby zahrnuté v sume nájmu, t. j. opravy a údržby domu, poistenia, platenia dane a pod.).
Žalobkyňa však nepredložila súdu doklady, ktoré by vynaloženie týchto nákladov potvrdzovali. Túto
procesnú situáciu mal preto okresný súd vyhodnotiť ako nepreukázanú skutočnosť. Ďalej žalovaní
uviedli, že hoci dom opravovali, nemohli súdu predložiť znalecký posudok, či stanovisko znalca, nakoľko
nemajú žiadne finančné prostriedky, ktorými by ich vyhotovenie zaplatili. K výške nájomného odvolatelia
tiež uviedli, že súd žalobkyni priznal nájomné za užívanie nehnuteľnosti za obdobie rokov 2006 až 2015

podľa výpočtu v bode 34. rozsudku. Vôbec pritom nezohľadnil, že obdobie cca 10 rokov je značne dlhá
doba, počas ktorej sa nehnuteľnosť znehodnotí. To platí obzvlášť, ak sa jedná o chátrajúcu
drevenicu. Táto skutočnosť sa preto musí odraziť aj na výške nájomného. Okrem toho žalovaní vyslovili
svoj nesúhlas aj s výrokom o trovách konania. Podľa ich názoru v danom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa pre ich nepriznanie žalobkyni (§ 257 CSP). Tieto odvolatelia vidia najmä v sociálnych

a ekonomických okolnostiach na ich strane, a tiež okolnostiach prejednávanej veci. Podľa ich názoru
aj za situácie, ak by súd správne posúdil výšku nájomného, úspech žalobkyne nemohol predstavovať
výšku 53,78 %, a preto jej nárok na ich náhradu v predmetnej výške neprináleží.

33. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako

vecne správny potvrdiť.
34. Uviedla, že tvrdenia žalovaných uvádzané v ich opravnom prostriedku neprinášajú žiadne nové
skutočnosti vo veci. Žalovaní len opakovane uvádzajú skutočnosti, ktoré boli predmetom právoplatne
skončeného súdneho konania (vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/91/2006 - poznámka
odvolacieho súdu). Tvrdenia žalovaných, že v spornom dome bývali s vedomím, že im patrí, sa

preto nezakladajú na pravde. Žalovaní nikdy nepreukázali titul dobromyseľnosti, či už k vlastníctvu
alebo užívaniu predmetnej nehnuteľnosti. Neobstojí ani tvrdenie odvolateľov o tom, že konaním
prvoinštančného súdu došlo k zásahu do ich práv a oprávnených záujmov. Zároveň konanie žalobkyne
v prejednávanej veci i súdu prvej inštancie nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi. Všetky
okolnosti prejednávanej veci nasvedčujú tomu, že ak niekto v danom prípade konal v rozpore s

dobrými mravmi, tak to boli práve žalovaní. Vo vzťahu k súdenej veci sú bezvýznamné a nepravdivé
aj tvrdenia odvolateľov o tom, že žalobkyňa vedela, že sa nemajú kde vysťahovať. Žalovaní mali totiž
možnosť bývať v inej nehnuteľnosti v mieste svojho bydliska. Z dôvodu vidiny bezplatného užívania
nehnuteľnosti patriacej žalobkyni však odmietali vysťahovať sa do tejto inej nehnuteľnosti. Námietka
odvolateľov, že boli bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, sa tiež nezakladá na pravde. Ostatné

tvrdenia žalovaných uvedené v ich opravnom prostriedku označila žalobkyňa za subjektívne, ničím
nepodložené a nedôvodné.

35. Žalovaní, ktorým bolo uvedené vyjadrenie žalobkyne doručené, odvolaciu repliku vo veci nepodali.

36. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli súdu predložené.

37. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v prvej vete výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správne potvrdil a v tretej vete výroku o trovách konania toto rozhodnutie podľa (§ 389 ods. 1 písm. b/
CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Vo vzťahu k potvrdzujúcej časti odvolací súd uvádza, že preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré
bolivovecivznesenéavplnomrozsahustotožnilsoskutkovýmiaprávnymizávermisúduprvejinštancie.

Okresnýsúdvdostatočnomrozsahuzistilskutočnostirozhodnéprerozhodnutieovydaníbezdôvodného
obohatenia žalovanými, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naňpoukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

39. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaných formulovanú v ich opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalovaných za obsahové vymedzenie ich odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

40. Žalovaní vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakovali svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

41. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaných k spôsobu vyhodnotenia dokazovania
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo o povinnosti žalovaných vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie rozhodol spôsobom uvedeným v jeho výrokovej časti a ku svojim záverom dospel v kontexte

všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v potvrdzujúcej časti odvolací súd uvádza:

43. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila voči žalovaným v rade 1/, 2/ nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe
toho, že žalovaní 1/ a 2/ dlhodobo užívali rodinný dom súpisné č. XXX stojaci na pozemku CKN parc. č.
4054 v k.ú. V. O. zapísaný na LV č. XXXX pre k.ú. V. O.. Medzi žalobkyňou a žalovanými nikdy nebola
uzatvorená zmluva o nájme uvedeného rodinného domu. Žalovaní uvedenú nehnuteľnosť teda užívali
dlhodobo bez právneho dôvodu až do dňa 04.07.2017, kedy nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. V danej

súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že o plnenie bez právneho dôvodu pôjde aj vtedy, ak oprávnená
osoba (napr. vlastník veci) sama nie je aktívne činná, ale napriek tomu na jej úkor získa bezdôvodné
obohatenieináosoba.Jetomuivtedy,aktakátoináosobazískavabezdôvodnéobohatenietým,ženapr.
užíva cudziu nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, čo je i prípad súdenej veci. Na jej strane dochádza
totiž k majetkovému prospechu bez toho, aby na užívanie vynaložila finančné prostriedky. Argumentácia

odvolateľov o tom, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú dlhodobo spoločne s deťmi v domnení, že sa
jednáodomporodičochžalovanéhovrade1/jepretobezakejkoľvekprávnejrelevanciekprejednávanej
veci a to aj s prihliadnutím na právoplatne skončené súdne konanie vedené na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 6C/91/2006, v ktorom súd žalobu žalobcov 1/ Z. O. a 2/ C. O. proti žalovanej Z. A.,
ktorej predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti zamietol. Žalovaní si teda

prisvojili úžitkovú hodnotu veci, ktorá im nepatrila. Neobstojí ani argumentácia žalovaných o tom, že
nárok žalobkyne mal v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka konajúci súd vyhodnotiť ako
rozporný s dobrými mravmi. Je potrebné zdôrazniť, že úvaha súdu o tom, či je možné výkon práva
odoprieť pre jeho rozpor s dobrými mravmi, sa vždy odvíja od posúdenia jedinečných skutkových
okolností prípadu. Žalobkyňa si žalobou v prejednávanej veci uplatňuje voči žalovaným nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za obdobie, v ktorom bez akéhokoľvek právneho dôvodu
žalovaní i so svojimi deťmi užívali dom, ktorý je jej vlastníctvom. Medzi elementárnu slušnosť patrí i
vzájomné rešpektovanie vlastníckych práv, a nie naopak, tak ako to učinili žalovaní, ktorí si dlhé roky bez
akéhokoľvek právneho titulu prisvojovali úžitkovú hodnotu nehnuteľnosti patriacej žalobkyni. Žalobkyňa
ako vlastník bola konaním žalovaných vylúčená z užívania veci, ktorej je vlastníčkou. Je prirodzené,

že ak niekto užíva cudziu nehnuteľnosť, musí mať na to určitý právny titul (nájomnú zmluvu a pod.). V
prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaní nikdy žiadny takýto titul na užívanie domu patriacemu
žalobkyni nemali. Je nutné zdôrazniť, že aktuálne nárok uplatnený žalobou po jej zmene a čiastočnom
späťvzatí, (o ktorých konajúci súd právoplatne procesne prípustným spôsobom rozhodol), už nebolnárokom na vypratanie nehnuteľnosti, ale jednalo sa len o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Argumentácia žalovaných o ochrane ich obydlia, a najmä ich maloletých detí je preto bez akéhokoľvek
právneho významu k prejednávanej veci. Je zrejmé, že žalovaní v období od 22.10.2006 do 04.07.2015

užívali nehnuteľnosť patriacu žalobkyni bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho došlo na ich stane
k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyni. Jeho výšku žalobkyňa preukázala sumou 11.650,33
Eur. S prihliadnutím na dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných prvoinštančný
súd správne konštatoval premlčanie práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 02.09.2008 do 09.09.2012, v ktorej časti žalobu zamietol. Okresným súdom priznaná

suma bezdôvodného obohatenia vo výške 6.264,39 Eur je teda nárok z bezdôvodného obohatenia
za obdobie užívania spornej nehnuteľnosti žalovanými od 22.10.2006 do 01.09.2008 a za obdobie od
10.09.2012 do 04.07.2015, kedy žalovaní nehnuteľnosť odovzdali žalobkyni. V danej súvislosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 32. až 35., s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje.

44. Námietka žalovaných o nesprávnosti výpočtu výške nájomného (bezdôvodného obohatenia) súdom
prvej inštancie tiež neobstojí. V danej súvislosti odvolatelia poukazovali na svoje vyjadrenia
na pojednávaní a písomné vyjadrenie, v ktorom namietali, že znalec do svojho výpočtu
nájomného zahrnul aj sumu na údržbu a poistenie nehnuteľnosti a tiež ďalšie iné všeobecné platby,
ktoré žalobkyňa nikdy neuhrádzala. Tieto položky však výšku nájomného zvýšili na sumu 1.339,31 Eur

ročne. Navyše výška takto stanoveného nájomného nezohľadňuje stav a vek spornej nehnuteľnosti, v
ktorej žalovaní bývali.

45. Vzhľadom na obsah týchto odvolacích námietok krajský súd upriamuje pozornosť na
základné procesné povinnosti strán sporu v civilnom sporovom konaní.

46. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia,

ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.

47. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

48. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno

v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa

novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

49.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za

splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že vkonaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k
odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP).

50. Zároveň platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).

51. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).

52. Z uvedených hľadísk vychádzal i súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní.

53. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že žalovaní vo svojom podaní zo dňa
18.01.2017 len uviedli, že „sumu nájmu deklarovanú navrhovateľkou považujú za neprimeranú
a nereálnu.“ Pokiaľ navrhovateľka pri stanovení sumy nájmu vo výške 116,61 Eur mesačne vychádzala
z výpočtu hodnoty nájmu predloženého Ing. Mariánom Pilkom, žalovaní namietali, že podľa ich názoru
uvedený výpočet nie je relevantný. V danej súvislosti len namietali metodiku výpočtu, ktorú znalec

použil pri výpočte hodnoty nájmu za spornú nehnuteľnosť. Tak ako bolo konštatované v napadnutom
rozhodnutí, svedok Ing. M. O. vypočítal hodnotu nájmu na základe znaleckého posudku vyhotoveného
Ing. Zdenkom Muškom č. 40/2005, ktorý je súčasťou spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/91/2006,
v ktorom bol popísaný stav a uvedená i všeobecná hodnota spornej nehnuteľnosti. Z týchto Ing. Pilko
vychádzal, keď pre účely výpočtu nájomného z označeného znaleckého posudku prevzal východiskovú

hodnotuavšeobecnúhodnotunehnuteľnosti.Žalovanívšaknamietalilenmetodikuvýpočtu,ktorúznalec
použil pri stanovení výšky ich bezdôvodného obohatenia (mesačného nájomného pre účely stanovenia
jeho konečnej výšky) uvedenú v odbornej publikácii venujúcej sa danej problematike. Vychádzal teda
z tam uvedených ukazovateľov a hodnôt jednotlivých položiek, ktoré pri svojom výpočte následne
zohľadnil. V danej súvislosti nebolo preto povinnosťou žalobkyne preukázať náklady na opravy a údržbu

domu, poistenie, či platenie dane za spornú nehnuteľnosť, keďže tieto neboli predmetom konania. Na
druhej strane žalovaní svoje tvrdenie o tom, že nájomné za obdobné nehnuteľnosti sa v danej lokalite
pohybuje mesačne okolo 42,00 Eur mesačne, ničím nepodložili. Je teda nepochybné, že žalovaní
svoje skutkové tvrdenia o inej výške nájomného za spornú nehnuteľnosť v súdenej veci nepreukázali.
Naopak bola to práve žalobkyňa, ktorá predložila súdu dôkaz (výpočet Ing. Mariána Pilku), z ktorého súd

prvej inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných vychádzal. Tvrdenie žalovaných
o tom, že sporný dom opravovali a udržiavali, zostalo len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Je
však nutné zdôrazniť, že v prípade investícií vynaložených na nehnuteľnosť
žalovanýmibezsúhlasuvlastníka(žalobkyne)jepotrebnérozlišovaťmedzinákladminapotrebnúopravu
alebo údržbu a inými investíciami, než na nevyhnutné opravy a údržbu, ktoré zhodnocujú nehnuteľnosť.

Dôsledkom uvedených investícií nemusí byť potom zvýšenie ceny nehnuteľnosti, pretože obvykle ide o
zabezpečenie nevyhnutnej údržby a nutných opráv, dosiahne sa spravidla to, že sa vec neznehodnotí
nad rámec bežného opotrebenia. Napokon argumentácia žalovaných o tom, že pri rozhodovaní o výške
nájomného za obdobie cca 10 rokov súd neprihliadol na okolnosť, že počas tejto doby sa nehnuteľnosť
znehodnotí,(obzvlášťakideochátrajúcudrevenicu),jevpriamomrozporesichtvrdením,žedoúdržbya

opravy nehnuteľnosti investovali značné finančné prostriedky a túto udržiavali v riadnom stave. Žalovaní
tiež opomínajú notoricky známu skutočnosť, že výšku hodnoty prenájmu nehnuteľnosti v tom-ktorom
období primárne určuje ponuka a dopyt na trhu s nehnuteľnosťami a trhová hodnota nehnuteľností je
len jedným z viacerých kritérií určujúcich výšku nájmu.

54. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaných
ako nedôvodné. Zároveň krajský súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré

prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), a preto rozsudok okresného súdu v prvej vete výroku
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.55. Odvolací súd však vyhodnotil rozhodnutie okresného súdu v jeho tretej vete výroku o trovách konania
ako nepreskúmateľné, čo jednoznačne naplnilo podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a
vrátenie veci súdu prvej inštancie v predmetnej časti (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 ods. 1 CSP)

z nasledovných dôvodov:

56. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.
57. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele
druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho ochrany,
a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 ods.
1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr.

IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník
konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky
považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné

právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných
princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo
každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v
tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.
58. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje

aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a
nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo
na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky

ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie
spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.

59. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
60. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
61. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

62. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd
je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu

rozsudku.

63. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania neprihliadol na fakt, že žalobkyňa sa svojou žalobou zo dňa 22.10.2008 pôvodne domáhala
1/ vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.07.2005 do
01.09.2008 v sume 195.000,- Sk. a 2/ vypratania predmetnej nehnuteľnosti - rodinného domu súpisné

č. XXX v k.ú. V. O.. Následne podaním zo dňa 10.09.2014 žalobkyňa upravila žalobu a súčasťou
tohto podania bolo aj čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom Okresný súd Žilina rozhodol uznesením
č.k. 4C/209/2008-128 zo dňa 15.10.2014. Ďalším podaním zo dňa 25.08.2015 doručeným súdu dňa
27.08.2015 zobrala žalobkyňa žalobu späť v časti týkajúcej sa uplatneného nároku o vypratanie a
odovzdanie spornej nehnuteľnosti a zároveň zmenila žalobu, ktorou sa ďalej domáhala voči žalovaným

1/ a 2/ zaplatenia sumy 11.650,33 Eur. O týchto procesných úkonoch rozhodol Okresný súd Žilina
uznesením č.k. 4C/209/2008-201 zo dňa 10.05.2016.

64. Ak teda následne okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP
nevyhodnotil celý nárok uplatnený žalobou a následne vo vzťahu k nemu nevyčíslil pomer úspechu a

neúspechu jednotlivých strán sporu, (i s prihliadnutím aj na procesné zavinenie na zastavení
konania v častiach uvedených vyššie), ktoré by podložil svojimi úvahami a riadnymi výpočtami (nielen
výsledným číslom), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Z obsahu napadnutého rozhodnutia v spojení
s jeho opravným uznesením vôbec nie je zrejmé ako dospel k výpočtu tzv. čistého úspechu žalobkyne v
spore. Za daných okolností odvolací súd rozsudok okresného súdu v predmetnej časti zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

65. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľov o tom, že
v danom prípade boli dané pre rozhodnutie súdu o trovách konania dôvody hodné osobitného zreteľa
zakladajúce aplikáciu ust. § 257 CSP. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na

argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v bode 37. odôvodnenia jeho rozhodnutia, s ktorými sa
stotožňuje, keďže vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú ďalej uvádza:

66. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom

skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade
trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a

dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj subjektov v konaní a prípadne iné
okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o
nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných
osobitného zreteľa.

67. Ako už bolo uvedené vyššie, Civilný sporový poriadok vo svojom ust. § 257 upravuje možnosť
súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania strane, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Východiskom pre ich hodnotenie je pomerne bohatá judikatúra súdov k ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,
ktorého účel a podmienky sú v podstate totožné s aktuálne účinným ustanovením § 257 CSP. Vyplýva

z nej, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať tak na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť
nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
Do úvahy však treba zobrať tiež do okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniunároku a prihliadnuť i na postoj strán v konaní. (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6MCdo 5/2011 zo dňa 18.01.2012).

68. V ďalšom konaní okresný súd prihliadne na pôvodne žalobkyňou uplatnený nárok a následne
prihliadne na jej procesné úkony (čiastočné späťvzatia žaloby), ktoré vyhodnotí a prihliadne na procesné
zavinenie jednotlivých strán sporu na zastavení konania v tej-ktorej časti a s prihliadnutím na obidva
nároky uplatnené žalobou následne vyhodnotí pomer úspechu a neúspechu jednotlivých procesných
strán v spore a v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP v nadväznosti na to rozhodne o nároku tej-ktorej strany

sporunanáhradutrovkonania.Svojezáverykonajúcisúdzahrnieajdoodôvodneniasvojhorozhodnutia,
tak ako mu to ukladá ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP, resp. (aktuálne) ust. § 236 CSP s použitím
§ 234 ods. 2 CSP.

69. V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

70. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta druhá výroku) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

71. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).