Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217205422
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8217205422.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.MariannyHirkovejvsporežalobcuE.V.,sosídlomB.Q.XXXXXJ.,W.:
XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Jozefská
3, 811 06 Bratislava, proti žalovaným: 1/ J. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/XX, XXX XX O., 2/
K. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, XXX XX O., 3/ K. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
P. XXX/XX, XXX XX O., 4/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, O., o zaplatenie 5.132,73
Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 4Csp/85/2017-542 zo dňa
24. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
„Konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 101,92 eur zastavuje.

Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.300,- eur zastavuje.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovaným v 1. až 4. rade a to spoločne a nerozdielne nárok na náhradu účelne
vynaložených trov konania podľa pomeru úspechu vo veci v rozsahu 66,84 %, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1, § 3, § 4 ods. 1, § 5, § 12 zákona č. 124/1996 Z. z. o štátnom
fonde rozvoja bývania, § 261 ods. 3 písm. d), § 263 ods. 2, § 497, § 499, § 502 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník účinný v čase vzniku každého zmluvného vzťahu, § 544 ods. 1, 2, § 39, § 48 ods.
1, § 121 ods. 3, § 457, § 566, § 546, § 548, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení účinnom od vzniku zmluvného vzťahu, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom pred 01.02.2013, § 255

ods. 1, § 256, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Uznesením č.k.19CoCsp/9/2020-449 zo dňa 31.08.2021 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
potvrdil rozsudok v jeho napadnutej, t.j. v časti výroku III. čo do nákladov spojených s uplatnenímpohľadávky vo výške 490,46 Eur; pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 1.040,- Eur, v
tejto časti rozsudok zrušil a konanie zastavil; v prevyšujúcej napadnutej zamietavej časti a v súvisiacom
výroku o trovách konania rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odmietol odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku, ktorým bola
žalovaným uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 5.132,73 Eur s prísl..
Odvolanie žalobcu v časti odmietol z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou a pripustil
späťvzatie žaloby v časti, keďže žalovaní nevyjadrili nesúhlas so zastavením konania v uvedenej časti.
Ohľadom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky skonštatoval, že náklady vzniknuté právnym

zastupovaním nemožno považovať za náklady účelne vynaložené v súvislosti s uplatnením pohľadávky,
pretože nešlo o právne úkony, ktoré by bolo nevyhnutné uplatňovať cez advokátsku kanceláriu, preto
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil. Vo vzťahu k nároku na zmluvnú pokutu uviedol, že
žalobcovi na túto nemohol vzniknúť nárok, pretože bola dohodnutá tak, že ju boli dlžníci povinní uhradiť
v prípade naplnenia bodu 8.4 zmluvy, teda nebolo zrejmé, kedy takýto nárok mal vzniknúť, či už v dobe
samotného omeškania s úhradou splátky alebo až po jednostrannom odstúpení od zmluvy. Navyše

nebola dohodnutá určito, čo samo o sebe vyvolávalo pochybnosti o jej platnom dojednaní. Úlohou súdu
prvej inštancie bolo posúdiť zostávajúci nárok žalobcu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a z
toho vyvodiť, či tento nárok je alebo nie je oprávnený. Zároveň sa súd prvej inštancie mal vysporiadať
aj s tvrdením žalobcu o späťvzatí žaloby v časti zmluvnej pokuty, a tým, že ak budú splnené zákonné
podmienky, bude potrebné konanie v tejto časti zastaviť.

4. Po zrušení a vrátení veci uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, že sa priklonil
k názoru Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019 o tom, že
úver poskytnutý žalobcom nie je spotrebiteľským úverom, žalobca nevystupuje ako veriteľ, ale ani
ako podnikateľ. Zmluvou poskytnutá podpora predstavuje pomoc a podporu sociálne a finančne

znevýhodneným občanom. Čo sa týka povahy zmluvného vzťahu, poukázal na odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu zo dňa 31.08.2021, č.k. 19CoCsp/9/2020-449. Vec je právoplatne rozhodnutá čo do
povinnosti žalovaných zaplatiť sumu 5.132,73 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 38,25 Eur a úrokmi
z omeškania vo výške 8% ročne z priznanej istiny od 14.09.2019 do zaplatenia a v časti nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, pričom konanie o zaplatenie sumy 1.040,- Eur bolo odvolacím

súdom zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, preto je potrebné v prevyšujúcej časti uplatneného
nárokunutnévovecirozhodnú,pretosazameralnatútočasťpredmetukonania.Vdôsledkučiastočného
späťvzatia návrhu o zaplatenie zmluvnej pokuty a sumy 1.300,- Eur pre započítanie platieb žalovaných
zastavil konanie v tejto časti, pričom uviedol, že tieto čiastočné späťvzatia sa udiali už nad rámec toho,
čo je predmetom konania. Ďalej uviedol, že platnosť odstúpenia od zmluvy na základe jednostranného

úkonužalobcunebolasporná,pričomstýmtoúkonomjevzmysle§457Občianskehozákonníkaspojená
povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia, t.j. žalobcovi nebolo vzniknúť aj nárok na zmluvný úrok
a ďalšie plnenia až do úplného vrátenia úveru. Vo vzťahu k zmluvnej pokute (aj napriek následnému
späťvzatiu žaloby v tejto časti pre plnenie) súd prvej inštancie opätovne zopakoval svoju prechádzajúcu
argumentáciu odôvodňujúcu nedôvodnosť takto uplatneného nároku žalobcom. V zmysle uvedeného

aj vykonané započítanie platieb žalovaných na uspokojenie nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej
pokuty nie je možné pripustiť, a teda bolo vykonané v rozpore s uvedeným. Spôsob započítavania
úhrad žalobcom je v rozpore aj s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca permanentne
započítava platby žalovaných na príslušenstvo, čím vôbec nedochádza k znižovaniu istiny a tým sú
žalovanídefacto„vzačarovanomkruhu“plateniapríslušenstvapohľadávokzneubúdajúcejistiny.Takéto

konanie veriteľa nemožno pripustiť. Vzhľadom k § 457 Občianskeho zákonníka je toho názoru, že
žalobca okrem súdom priznaného plnenia nemá nárok na žiadne ďalšie plnenia zo strany žalovaných.
Neostávalo tak nič iné ako len opätovne v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie sa
tiež nestotožnil sa argumentáciou a námietkami žalobcu vznesenými v konaní, pričom odpovede na
argumentáciu žalobcu poskytol už odvolací súd vo svojom rozsudku.

5. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným podľa pomeru úspechu vo veci v rozsahu 68,84% o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením. Samozrejme aj tu platí povinnosť žalovaných plniť spoločne a
nerozdielne.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm.
b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový priadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že Zmluva oposkytnutí podpory vo forme úveru je jednoznačne úverovou zmluvou, pretože obsah zmluvy zodpovedá
podstatným častiam zmluvy o úvere uvedenej v § 497 Obchodného zákonníka. Aplikácia noriem
Občianskeho práva je s ohľadom na uvedené nemožná, a táto je aj v rozpore s teóriou práva, keďže

Občiansky zákonník neobsahuje ustanovenia, ktoré by definovali úver ako samotný zmluvný typ tak,
ako ho pozná a definuje Obchodný zákonník. Zákon o ŠFRB neupravoval všetky podstatné náležitosti
zmluvy, a teda celkom zjavne sa jedná medzi Obchodným zákonníkom a Zákonom o ŠFRB o vzťah lex
generalis a lex specialis. Zdôraznil, že zmluva o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka nezodpovedá
podmienkam Zákona o ŠFRB. Rovnako aj v prípade spotrebiteľských úverov je v zmysle právnych

názorov rešpektovaných právnych teoretikov za lex generalis vo vzťahu k Zákonu o spotrebiteľských
úveroch považovaný Obchodný zákonník. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením, že odstúpením od
zmluvy došlo k jej zrušeniu od počiatku, ergo na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu. V prípade, ak by súd posudzoval nárok v medziach bezdôvodného obohatenia, došlo by k
znevýhodňovaniu tých klientov, ktorí si plnia svoje povinnosti riadne a včas. Zmluvné úroky na základe
odstúpenia od zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka nie sú časovo ohraničené, ale sú dôvodné až do

zaplateniacelejdlžnejsumy.Odstúpenímodzmluvymuostávazachovanýnároknavrátenienesplatenej
časti úveru spolu s úrokom, prípadne ďalšími sankciami a je tak oprávnený požadovať úrok nielen do
času odstúpenia od zmluvy, ale aj za obdobie po odstúpení až do úplného vrátenia nesplatenej časti
úveru. K uvedenému nároku v časti zmluvného úroku poukázal aj na judikatúru a rozhodovaciu prax
súdov. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v

odôvodnení bodu 49. rozsudku súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zmenil tak, že žalovaných zaviaže zaplatiť mu spoločne a nerozdielne nesplatený zmluvný úrok
vo výške 3,90% p.a. z istiny vo výške 5.025,63 Eur, a to od 27.01.2022 do zaplatenia a prizná mu aj
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho
argumentáciou navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil za uvedené podanie trovy právneho
zastúpenia.

7. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného

sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenierozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú

intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola

naplnená.

12. Súd prvej inštancie sa najprv zaoberal otázkou postavenia žalobcu, keďže od zodpovedania tejto
otázky následne záviselo aj posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S ohľadom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019 sa súd prvej inštancie priklonil k
názoru, že žalobca nemá postavenie veriteľa, ani podnikateľa, teda vzťah medzi ním a žalovanými nie

je vzťahom spotrebiteľským a ani vzťahom obchodným. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací
súd a poukazuje na to, že uvedený záver bol prijatý už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu
SR, napr. sp. zn. 6Cdo/75/2022 zo dňa 16.06.2022, sp. zn. 1Cdo/77/2019 zo dňa 25.11.2021, sp. zn.
4Cdo/14/2021 zo dňa 25.02.2021, sp. zn. 5Cdo/179/2019 zo dňa 26.11.2020, sp. zn. 7Cdo/199/2019
zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 5Cdo/170/2018 zo dňa 28.05.2020, sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo dňa 29.04.2020,

teda uvedená otázka bola už v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR vyriešená a ide tak o ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Napokon ani sporové strany v priebehu odvolacieho konania
nenamietali uvedené závery.

13. Sporným však vzhľadom na obsah podaného odvolania bolo, ustanovenia ktorého zákona je

potrebné aplikovať na uzatvorenú Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru. Žalobca v podanom
odvolaní opätovne argumentoval v prospech aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, keďže
predmetná zmluva má najbližšie k ustanoveniam zmluvy o úvere upravenej v Obchodnom zákonníku.
Odvolací súd však už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal a odôvodnil potrebu aplikácie
ustanovení nie Obchodného zákonníka, ale Občianskeho zákonníka na predmetný prípad, preto

odvolací súd na uvedené v plnom rozsahu odkazuje. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že uvedenou
otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR, a to vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/164/2020 zo dňa
26.08.2020 (v skutkovo a právne obdobnej veci, kde ako žalobca taktiež vystupoval Štátny fond rozvoja
bývania, ktorý si voči žalovaným uplatňoval nároky z uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí podpory vo
forme úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku nedodržiavania platobnej disciplíny žalovanými), v ktorom

uviedol nasledovné: „Dovolací súd však záverom dodáva, že i napriek skutočnosti, že Zmluva uzavretá
medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je i dovolací súd názoru, že nároky z nej je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane nárokov po odstúpení od Zmluvy). Ako
už bolo uvedené, dovolací súd poukazuje na to, že žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverov
nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v

zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. Jeho činnosť preto podnikaním nie je (§ 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka). Obchodný zákonník predovšetkým upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové
vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka).“
Ďalšie argumenty dovolacieho súdu odôvodňujúce aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka boli
nasledovné: „Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami
§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny
vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom
na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho
aplikovať i v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme

úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 124/1996 Z. z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej
Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru
ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude
spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej

Zmluve naopak dohodli, že „ich práva a povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákonom č. 124/1996
Z. z. a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy k ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa
budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom (viď
článok XII bod 12.3 Zmluvy)“. Strany si tak pre úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanoveníObchodného zákonníka, nedohodli. I z ďalších zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu
svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. čl. VII bod 7.1., 7.2., čl.
X a pod.). Dovolací súd má za to, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby

medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného
zákonníka. V danej veci (ako už bolo uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu
poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č.
124/1996 Z. z.. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v
samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich
posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to
vrátane práv vyplývajúcich z účinkov odstúpenia od Zmluvy. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a
lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 124/1996 Z. z.) nemal blanket
na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis občianskeho práva, a to
Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci

podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V takomto prípade by sa odstúpenie od
Zmluvy (vrátane nárokov z neho plynúcich) mohlo spravovať Obchodným zákonníkom i napriek tomu, že
by sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04).“ K rovnakým
záverom dospel Najvyšší súd SR aj vo svojom ďalšom rozhodnutí, a to v rozsudku sp. zn. 8Cdo/64/2019
zo dňa 23.09.2020, v skutkovo a právne obdobnej veci, kde rovnako ako žalobca taktiež vystupoval

Štátnyfondrozvojabývania,ktorýsivočižalovanýmuplatňovalnárokyzuzatvorenejZmluvyoposkytnutí
podpory vo forme úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku opakovaného porušovania povinností. Vzhľadom
na vyššie uvedené závery dovolacieho súdu tak bolo potrebné skúmať, či si v predmetnom prípade
sporové strany v uzatvorenej zmluve osobitne vymienili, že ich vzťah vzniknutý na základe Zmluvy o
poskytnutí podpory vo forme úveru sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Ako však už uviedol

odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (bod 31. a 32. odôvodnenia) sporové strany si pre
úpravuichzáväzkovéhovzťahunedohodliaplikáciuustanoveníObchodnéhozákonníka,naopakdohodli
sa, že ich vzťahy sa budú riadiť najmä Občianskym zákonníkom (čl. XII bod 12.3 Zmluvy o poskytnutí
podporyvoformeúveru).Zuvedenéhotaknepochybnevyplýva,ženárokyžalobcuzuzatvorenejZmluvy
o poskytnutí podpory vo forme úveru je potrebné posudzovať výlučne podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka. Naviac odvolací súd uvádza, že vyššie prijaté závery dovolacieho súdu v tomto smere možno
považovať taktiež za ustálenú rozhodovaciu prax.

14. Vo vzťahu k pojmu ustálená rozhodovacia prax poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 10/2021 zo dňa 25.02.2021, kde Najvyšší súd SR v bode 11. odôvodnenia

uviedol, že: „V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ (§ 421 ods. 1 C.s.p.) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.“ Vo vzťahu k uvedenému pojmu zaujal obiter dictum stanovisko aj
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. I. ÚS 51/2020-50 zo dňa 09.06.2020 nasledovne: „Inak povedané, pokiaľ
nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017
z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí
spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto
rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j.

opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z
uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by
ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“

15. Z vyššie uvedeného tak nepochybne vyplýva, že nároky žalobcu vyplývajúce zo Zmluvy o poskytnutí

podpory vo forme úveru bolo potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, preto odvolacie námietky žalobcu v tomto smere vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, keď ustálil, že odstúpením od zmluvy dochádza
k jej zrušeniu ex tunc, pričom zánikom hlavného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy, došlo aj k zánikuvedľajších záväzkov, ktoré pre svoju akcesorickú povahu sú závislé od existencie hlavného záväzku.
Medzi sporovými stranami nastal režim bezdôvodného obohatenia, teda sporové strany sú si povinné
vrátiť všetko to, čo si navzájom plnili.

16. Predmetom konania v tejto veci tak ostal už len nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške64,34Eurod19.05.2018do01.10.2019(vprvomrozsudkusúduprvejinštanciezodňa13.11.2019
zo žalobcom požadovaného vyčísleného úroku z omeškania vo výške 102,52 Eur od 19.05.2018 do
01.10.2019 bola priznaná len suma 38,25 Eur) a zmluvný úrok vo výške 3,90% od 08.03.2016 do

zaplatenia.

17. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že v režime Občianskeho práva je spôsob započítania iný, ako
v režime Obchodného práva, a teda všetky doterajšie úhrady žalovaných boli žalobcom, ako aj súdom
prvej inštancie v čase prvého ním vydaného rozhodnutia zo dňa 13.11.2019 nesprávne, pretože správne
malo dôjsť najprv k započítaniu uhradených súm na istinu a až následne na príslušenstvo pohľadávky,

nie naopak. V konečnom dôsledku tak došlo aj k nesprávnemu započítaniu úhrad žalovaných na tento
žalobcom vyčíslený úrok z omeškania, pretože nebol započítaný najprv na istinu, v dôsledku čoho aj
vyčíslenie úroku z omeškania žalobcom nebolo správne. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
má v tomto smere za to, že žalobca už nemá nárok na ďalšie plnenia vyplývajúce zo Zmluvy o poskytnutí
podpory vo forme úveru, a teda nemá nárok už ani na zvyšok tohto vyčísleného úroku z omeškania.

18. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zmluvný úrok z omeškania z príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorých má nárok na zmluvný úrok z omeškania až do úplného vrátenia
poskytnutého úveru. Ako však už bolo uvedené, predmetný vzťah medzi sporovými stranami je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a ak došlo k zániku zmluvy ex tunc, teda

zanikol hlavný záväzkový vzťah, došlo aj k zániku akcesorického vedľajšieho záväzku spočívajúceho v
povinnosti žalovaných uhradiť žalobcovi aj zmluvný úrok.

19. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR
II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu

zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o trovách konania.

21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

22. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešní boli žalovaní, ktorým
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní pasívni, k odvolaniu sa
nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).