Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/257/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113239297
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113239297.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: C. A., T. F.. U. X T., I. pre C.:
A. XX, T., zastúpeného JUDr. Petrom Vačokom, advokátom so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13,
Bratislava, o náhradu škody v sume 1.759,88 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500.000 eur, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. septembra 2015, č.k. 5C
170/2013-126, v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. januára 2016 č.k. 5C/170/2013 - 145 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 27.000
eur p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu

škody v sume 1.759,88 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur a vo zvyšku
žalobu zamietol. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
Rozhodoltakpodľa§1ods.1,2§5,ods.1,§8ods.1,2, §20,§21,§22ods.1,2,3zákonač.58/1969
Zb., keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania
PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99-Šk zo dňa 27.9.1999 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie podľa §
221 ods. 1, ods.4 Trestného zákona a taktiež bolo voči nemu vznesené obvinenie uznesením Okresného

úradu vyšetrovania PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99-Šk zo dňa 22.11.1999 podľa § 235 ods.1, ods.2
písm. b) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu voči obom uzneseniam bola zamietnutá uznesením zo
dňa 9.12.1999 vydaným Okresnou prokuratúrou Bratislava I, č.k. Pv 372/99-26. Dňa 30.9.1999
bol žalobca uznesením okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Ntpr 126/99 vzatý do väzby. Sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp.zn. 5 Nto/168/99. Väzba žalobcu trvala od 28.9.1999 do 27.6.2000, kedy bol z väzby prepustený na
základe uznesenia príkazu Okresného prokurátora zo dňa 27.6.2000 č. Pv 372/99 - 133, vydaného na

základe uznesenia Okresného súdu v Bratislave sp.zn. 3Nt 628/00 zo dňa 16.6.2000, ktorým súd návrh
Okresného prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby zamietol. Žalobca bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 14.12.2011 sp.zn. 1T 11/2007 právoplatného v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 1To/114/2012 oslobodený spod obžaloby pre
skutok ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.1, 3 Trestného zákona a pokračovacieho trestného
činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods.1,2 písm. b) Trestného zákona. V

trestnom konaní žalobca udelil plnú moc na zastupovanie advokátovi JUDr. Petrovi Vačokovi, ktorému
dňa15.5.2013zaplatilcelkovétrovyprávnehozastúpeniavsume 1.759,88eur,pričomztrestnéhospisu,
akoizvyúčtovaniazistil,žeodmenaadvokátazajedenúkonbolaurčenápodľavyhláškyč.655/2004Z.z.a zodpovedá úkonom advokáta zaznamenanými v trestnom spise. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil,
že žalobca bol v čase vznesenia obvinenia podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti GB
Trading a.s. a v čase vzatia do väzby mal 26 rokov a bol slobodný. Námietku premlčania vznesenú

žalovaným posúdil ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú dĺžku
trestného stíhania trvajúceho 13 rokov žalobca z objektívnych dôvodov na jeho strane nemal
možnosť ustanovenie § 22 ods.2 zákona č. 58/1969 Zb. napriek tomu, že sa na jeho
prípad vzťahuje, dodržať a uplatniť svoje právo na náhradu škody pred uplynutím objektívnej lehoty na
premlčanienároku.Poukázalnato,že vporovnanísosobami,ktorýmškodavzniklaztohoistého

dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ust. o objektívnej lehote, v prípadoch, kde
došlo k pozbaveniu osobnej slobody pre premlčanie nároku neobsahuje, by bol žalobca, ktorému vznikla
škoda pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnený a nedošlo by u neho k odškodneniu
za splnenia ostatných zákonných podmienok len z dôvodu uplynutia 10 ročnej objektívnej lehoty, čo
by malo za následok odopretie spravodlivosti. Prihliadol na to, že trestné stíhanie trvalo od 27.9.1999
do právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/114/2012 zo dňa 28.11.2012, do

ktorého ukončenia nebolo možné objektívne zo strany žalobcu uplatnenie nároku na náhradu škody,
keďže neboli dané predpoklady vzniku takéhoto nároku. Za rozhodujúce považoval, že žalobca podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pred uplynutím subjektívnej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. Konštatoval, že tento záver je súladný aj so súčasnou judikatúrou v otázkach posúdenia
premlčania, ktorá prekonala doposiaľ pertraktovaný názor, že neprihliadnuť na námietku premlčania

vznesenú z dôvodu uplatnenia práva po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty nie je možné. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR týkajúce sa otázky posúdenia rozporu výkonu
práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobca svoj nárok odôvodňoval aj
nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúcim
v dĺžke na ňom vykonanej väzby, ako aj v celkovej dĺžke trestného konania, poukázal na konštantnú

judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak postup orgánov verejnej moci, vrátane súdu, smerujúci k vydaniu
rozhodnutia bol nesprávny, avšak zároveň bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, platí, že
sa možno domáhať náhrady škody len z titulu nezákonného rozhodnutia, pretože takéto nezákonné
rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup. Vzhľadom na to dospel k záveru, že
titulom pre priznanie nároku na náhradu škody uplatnenej žalobcom je nezákonné rozhodnutie. Zo

systematického a logického výkladu ust. § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a tiež jeho porovnaním s
ust. § 5 a § 6 citovaného zákona vyvodil, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to
v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebolpotvrdený.Vykonanýmdokazovanímmalzapreukázané,žežalobcovibolauznesenímovznesení

obvinenia a následným trestným stíhaním, vrátane väzobného stíhania spôsobená škoda, za ktorú
zodpovedá žalovaný, táto škoda bola žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného
uznesenia, ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin
ublíženia na zdraví, bez ohľadu na to, že neskôr bolo voči nemu vznesené obvinenie aj pre trestný
čin vydierania spolupáchateľstvom, ktoré taktiež neskončilo právoplatným odsúdením žalobcu. Žalobca

požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu. S poukazom na §
442 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi náhradu škody v sume 1.759,88 eur, keď bolo
preukázané, že práve o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného
trestného stíhania voči jeho osobe, ktorú žalobca aj skutočne právnemu zástupcovi zaplatil. Pri výklade
zákona č. 58/1969 Zb.; ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje, pričom nemožno aplikovať ani
ust. § 11 a nasl. a taktiež ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože nejde
o sféru občianskeho práva súkromného; aplikoval aj čl. 1, 17 ods. 2, 46 ods.3 Ústavy SR a dospel k
záveru, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Poukázal
aj na zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté

ako u zákona č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu a konštatoval, že osoby, ktorým škoda
vznikla, z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. by boli znevýhodnené oproti osobám,
ktorým vznikla škoda z toho istého dôvodu už za účinnosti uvedeného zákona a nedošlo by u nich k
odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Uviedol, že žalobca poukázal, že išlo o
citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity

a mal nepriaznivé dôsledky pre žalobcu, na jeho postavenie v spoločnosti, súkromnom aj pracovnom
živote. Žalobca je evidovaný v registri vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní, kde
sú priložené jeho fotografie a odobraté odtlačky prstov, pričom tieto skutočnosti musí po
celý ďalší život akceptovať a zmieriť sa s nimi. Informácie o osobe žalobcu, súvisiace soskutočnosťou, že bol obvinený zo závažnej trestnej činnosti, sú navyše voľne dostupné na internete, a
teda ľahko dostupné. Dostatočne sa tiež preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti
žalobcu v spoločnosti v značnej miere, preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch v sume 50 000 eur. Uviedol, že podstatou priznania nemajetkovej
ujmy je preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa v danom prípade navonok
bez sporu prejavilo v pochybnostiach okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere. Ujmu, ktorá
mu vznikla v súvislosti s väzobným trestným stíhaním a pobytom v zariadení pre výkon väzby, a s tým
spojené prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov nie je možné odstrániť

už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Uviedol, že doposiaľ žalobcovi nikto neposkytol ani len
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto považoval výšku priznanej nemajetkovej
ujmy za primeranú. Trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol podrobený aj väzbe v trvaní deväť
mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie trvalo celkovo 13 rokov, predstavovalo aj s ohľadom na
jeho dĺžku svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne
následky pociťoval žalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania, a ktoré v malej

miere pretrvávajú až dodnes. Považoval za splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v
danom prípade v peniazoch aj z toho dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy
reparácie zo strany žalovaného, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie
iného zadosťučinenia. Žalobcovi preto prináleží nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených
v priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči jeho osobe, ale aj náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú určil
s prihliadnutím na intenzitu a rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu a pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Vo
zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď výšku nemajetkovej ujmy
požadovanú žalobcom v žalobe posúdil, že je v zjavnom nepomere k preukázaným následkom, ktoré

mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. Pokiaľ ide o následky väzby súvisiace so zhoršením
sluchu žalobcu, ako psychosomatického prejavu, uviedol, že žalobca tieto svoje tvrdenia nepreukázal,
keď neprodukoval v konaní žiaden hodnoverný dôkaz, napr. lekársku správu potvrdzujúcu tieto zistenia.
Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 151 ods.3 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe žalobcu vyhovel, podal odvolanie v

zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a
žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a žalovanému svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Namietal, že napadnutý rozsudok vzhľadom na jeho rozsah a odôvodnenie je z väčšej časti

nepreskúmateľný, závery v ňom prijaté sú vnútorne rozporné a súd sa nijako nevysporiadal s jeho
podstatnými námietkami, alebo na ne poskytol nepreskúmateľnú, či nelogickú odpoveď. Súd prvej
inštancie nezohľadnil špecifickú situáciu, na ktorú žalovaný v priebehu konania opakovane poukazoval,
a to, že zo žaloby žalobcu vyplýva pluralita titulov pre uplatnenie nároku na náhrady škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb., keď žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie nielen uznesenie o vznesení

obvinenia, ale aj podanie obžaloby, vzatie do väzby a ako nesprávny úradný postup uviedol nielen
samotnú dĺžku trestného konania, ale osobitne aj zlomyseľné správanie sa konkrétnej prokurátorky,
čo predpokladá zvýšenú pozornosť súdu pri skúmaní existencie príčinnej súvislosti medzi jednotlivými
titulmi a prípadným vznikom škody. Za nepreskúmateľný považuje spôsob, akým sa vysporiadal s
námietkou premlčania, keď prišiel k prekvapujúcemu a zároveň nejasnému záveru, že napriek

tomu, že nárok žalobcu z titulu vedeného trestného stíhania bol uplatnený až po uplynutí objektívnej
lehoty uvedenej v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., premlčaný nie je. Zo záveru súdu prvej inštancie,
uvedeného v odôvodnení napadnutého rozsudku, nevyplýva, prečo súd neaplikoval ust. §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. a v tejto súvislosti namietal, že aplikácia určitého ustanovenia zákona
nemôže predstavovať odmietnutie spravodlivosti. Samotná skutočnosť, že predmetné trestné konanie

presiahlodobu10rokovneoslabujevznesenúnámietkupremlčaniažalovaného,keďsúdnapr.neskúmal
skutočnosť, či žalobca svojím správaním prispel k celkovej dĺžke trestného konania a tiež skutočnosť, že
nebolo vôľou žalobcu uplatniť si nárok na náhradu škody bezprostredne po skončení trestného stíhania.
Vzhľadom na to, záver súdu prvej inštancie, týkajúci sa vznesenej námietku premlčania, považuje
za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nesprávne. Taktiež podľa jeho názoru nebol dôvod

na záver, podľa ktorého mal súd za preukázaný nesprávny úradný postup v podobe dĺžky trestného
konania.Zazmätočnúpovažuječasťrozsudku,vktorejsúdprijalzáver,ževovecižalobcumožnopriznať
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci zákon č. 58/1969 Zb. to neumožňuje, pričom k
tomuto záveru dospel s poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že súd prvej inštancie svojvoľneprekvalifikoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd na iný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s
prihliadnutím na zákon č. 514/2003 Z.z. v spojení s Ústavou SR, ktorý postup je prekvapivý a

súd ním svojvoľne prekročil rámec žaloby tak, ako ho vymedzil žalobca. Okrem námietky premlčania sa
súd nezaoberal s jeho námietkami uvedenými v jeho písomných vyjadreniach zo dňa 26.1.2015 a
4.9.2015, ktorých obsah dáva do pozornosti odvolaciemu súdu a z ktorých je zrejmé, že v
priebehu konania namietal dôvodnosť a výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s
ktorými sa súd nezaoberal. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR,

Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietal, že absencia posúdenia podstatnej
argumentácie žalovaného v konaní zo strany súdu prvej inštancie má za následok porušenie práva
na spravodlivý proces a odôvodnenie rozsudku nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 157 ods.2
O.s.p., čo má za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Ďalej namietal, že žalobcovi prisúdený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a v tejto časti dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nerešpektoval účel a systematiku § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.
a poukázal na ust. § 17 ods.2 citovaného zákona, v zmysle ktorého sa nemajetková ujma uhrádza iba
vtedy,aksamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinenímaujmuspôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nie je možné uspokojiť inak, pričom
ako satisfakčný prostriedok je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 1To/114/2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Z priznanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva, že súd túto sumu nijako primerane neznížil.
Uviedol, že po posúdení možných iných satisfakčných prostriedkov mohol súd pristúpiť k skúmaniu
okolností uvedených v § 17 ods. 3, ale mohol tak urobiť len v spojení s ohraničením náhrady
výšky, náhrady nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 4. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

žalobca vníma ako závažnú skutočnosť to, že celý prípad násilne tlačila prokurátorka JUDr. Pažitná,
čo malo význam pre kvalifikáciu skutku, z ktorého bol obvinený, manipuláciu s
dôkazmi a rozhodovanie o väzbe. Taktiež uviedol, že by ako spravodlivosť pociťoval práve potrestanie
uvedenej prokurátorky. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že vzťahy v rodine
žalobcu boli, a aj zostali dobré a žalobca nepreukázal, že by v jeho prípade došlo k

medializovaniu trestnej činnosti a taktiež nepreukázal existenciu zdravotných problémov, ktoré by sa
objavili v príčinnej súvislosti s namietanou trestnou vecou. Súd konštatoval, že bola značným spôsobom
znížená vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, na tieto tvrdenia však nie sú jednoznačné dôkazy. Z
vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca sa venuje podnikaniu, zostali mu priatelia a širšia
rodina o jeho stíhaní nevie. V konaní nedošlo k jednoznačnému preukázaniu, že manželstvo

žalobcu sa rozpadlo z dôvodu, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie, keď nebol napr. oboznámený
(rozvodový) rozsudok súdu, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdil. Žalobca tiež objasnil, že priezvisko
Lanský si vybral podľa zločinca, ktorý v minulosti páchal ekonomickú trestnú činnosť v USA. Uviedol tiež,
že za medializáciu osoby žalobcu nenesie zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené namietal, že v
konaní nevyšli najavo žiadne konkrétne extrémne následky na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000 eur, pričom táto suma vysoko prekračuje
sumu, ktorú umožňuje priznať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské
práva by priznaná finančná náhrada, napr. v konaniach o ochranu osobnosti, nemala byť neprimeraná
iným finančným kompenzáciám - napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr.
telesnými zraneniami - P. I. O. R.. M.). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval,

že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by
mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006. Namietal, že súd prvej inštancie uvedené rozhodnutia nijako
nezohľadnil.
3. Žalobca sa v odvolacom konaní nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 07.08.2018 č.k. 8Co/77/2016-155
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že v časti priznanej náhrady škody a náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 27.000 eur rozsudok potvrdil a vo zvyšnej napadnutej časti zmenil tak, že žalobu
zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
to, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

možno v danom prípade považovať sumu 50.000 eur, ale dospel k záveru, že vzniknutým negatívnym
následkom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu nezákonným trestným stíhaním,
ktoré sú umocnené aj dĺžkou trestného stíhania, ktoré trvalo 13 rokov, a to od veku žalobcu 26 rokov do
jeho veku 39 rokov, je možné považovať za primeranú sumu 9.000 eur za trestné stíhanie pre trestný čin,pre ktorý bolo vznesené voči žalobcovi obvinenie uznesením zo dňa 27.09.1999 a taktiež v sume 9.000
eur pre trestný čin, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie uznesením zo dňa 12.11.1999. Zaujal
názor, že ujma vyvolaná obmedzením osobnej slobody je porovnateľná s ujmou vyvolanou trestným

stíhaním v trvaní 13 rokov. Spolu s náhradou nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 9.000 eur priznal
celkovú náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi väzbou a trestným stíhaním, vedeným na
základe uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 27.09.1999 a zo dňa 12.11.1999, v sume 27.000 eur.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. júna 2019 sp.zn. 3Cdo
25/2019 v dôsledku podania dovolania žalovaným proti rozsudku odvolacieho súdu, zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v posudzovanom
prípade sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď pri úvahách o
určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň túto neposúdil
aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu.

6. Odvolací súd opätovne prejednal vec v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 27.000 eur,
v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods.1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods.3 C.s.p.) a viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu (455 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

7. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným
rozhodnutím o väzbe a nezákonným zásahom do jeho práv v podobe trestného stíhania trvajúceho
13 rokov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi vedené
na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ, vydaného pod ČVS: OÚV-539/99-Šk, ktorým
mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods.1,4 Trestného zákona,

dňa 7.3.2000 preklasifikovaného na § 222 ods. 1,3 Trestného zákona a taktiež na základe uznesenia
Okresného úradu vyšetrovania PZ vydaného dňa 12.11.1999 pod ČVS: OÚV-539/99-Šk, ktorým mu bolo
vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 235 ods.1,2 písm.
b) Trestného zákona. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.12.2011 sp. zn. 1T
11/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 1T/114/2012,

právoplatným dňa 28.11.2012, oslobodený spod obžaloby, podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 222 ods.1,3 Trestného zákona a pokračovacieho trestného činu vydierania
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 235 ods.1,2 písm. b) Trestného zákona, z dôvodu, že
nebolo preukázané, že sa stali skutky vymedzené v žalobe, pre ktoré bol stíhaný.
8. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,

nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov
ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať

všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi
stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky,
ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom
prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému
obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným

vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného
zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom
individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná
výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom

na použitú právnu úpravu.
9. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou odvolací súd vychádzal z toho, že väzba má za následok
zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, právo na
súkromie.Vdanomprípadeužalobcumalaväzbazanásledoknáhle anásilnépretrhnutieväzieb
žalobcu s rodinou, jeho vytrhnutie z pracovného života, zamedzenie jeho styku s vonkajším prostredím,

a to v najprísnejším režimom kolúznej väzby, ku ktorej sa neskôr pridala aj úteková väzba, a všetko
toto malo nepriaznivý vplyv na psychiku žalobcu, čo potvrdil aj vypočutý svedok. Žalobca vo svojej
výpovedi hodnoverne opísal prežívanie vo výkone väzby, trpel pocitom bezmocnosti a strachu. Ujmu
spôsobenú obmedzením slobody umocnili aj okolnosti jeho zadržania bezprostredne po tom, ako sadobrovoľne prihlásil na polícii s úmyslom odovzdať zbraň, ktorú mal v legálnej držbe. Zásah polície bol
voči správaniu žalobcu značne neprimeraný. Z uvedených dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi za
274 dní väzby sumu 9.000 eur, čo predstavuje cca 33 eur denne, resp. 1.000 eur mesačne.

10. Nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala
výrazne odlišovať, pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby
sumou 1.000 eur mesačne, ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal
vo väznici poníženie.

11. Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho
súdu pre ľudské práva. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu nedosahuje ani výšku
nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie
pri porušení čl. 5 Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci V. proti Slovenskej
republike priznal ESĽP sumu 8.000 eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným
súdom SR v sume 70.000 Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci Petrov proti Slovenskej republike

ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy 8.000 eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5. do
8.11. 2010. Vo veci P. proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu 12.000 eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške 100.000 Sk považoval
za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako M. R.. E., O. I. P. R.. M., Q. E. v. Spojené Kráľovstvo sa týkali
náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti zverejnením informácií/fotografií.

12. Podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,
celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej
mzdy(§4ods.4).Vroku2000,kedysaväzbažalobcuskončila,bolaminimálnamzda146,05eur,apreto
suma 7.300 eur predstavuje maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými
činmi. Z hľadiska porovnania priznanej sumy s finančnou kompenzáciou priznávanou obetiam násilných

trestných činov, možno konštatovať, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je; vzhľadom
na individuálne okolnosti prípadu; premrštená či zjavne neprimeraná. V prípade žalobcu išlo o mladého
človeka, vzdelanú osobu, ktorej sa v čase zásahu darilo uspieť v profesionálnom živote a
ktorá si budovala aj svoj partnerský vzťah. Náhle pretrhnutie týchto vzťahov vzatím žalobcu do väzby
sa odrazilo i v jeho zlom psychickom stave. Zúfalstvo žalobcu sa následne prehlbovalo podmienkami,

v ktorých väzbu vykonával, nutnosťou podrobiť sa skúmaniu duševného stavu a zamietaním jeho
sťažností proti väzbe. Odvolací súd tak zastáva názor, že ujma vzniknutá v jeho osobnom a pracovnom
živote je porovnateľná s ujmou spôsobenou násilnými trestnými činmi.
13. Pokiaľ ide o odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, odvolací súd prihliadol na to, že
žalobca bol vyše trinásť rokov vystavený každodennému strachu o budúcnosť v súvislosti

s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to pokiaľ ide o trestný čin ublíženia
na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov. Žalobca
bol bezúhonnou osobou, pričom bol trestne stíhaný za závažné trestné činy. Nesporné je, že žalobca
bol v čase začatia trestného stíhania vo veku 26 rokov, bol podnikateľom, predsedom predstavenstva
spoločnosti GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k

zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky, pričom v súvislosti s trestným
stíhaním prišiel o postavenie v spoločnosti, trestné stíhanie malo negatívne dôsledky na jeho pracovný
život. Žalobca tak bol počas trestného stíhania vystavený neustálemu strachu o jeho ďalšie pracovné
uplatnenie a tým aj o jeho budúce živobytie. Dlhotrvajúce trestné stíhanie a s tým spojená beznádej
a neistota, vyvolali u žalobcu panický strach zo založenia si plnohodnotnej rodiny. Závažnosť ujmy

bola determinovaná tým, že trestné stíhanie žalobcu trvalo v jeho životnom období rozhodujúcom pre
budovanie si pracovnej kariéry a zakladanie si rodiny (vo veku od 26 do 39 rokov). Ako
bolo v konaní preukázané, v dôsledku začatého trestného stíhania bol žalobca nútený zmeniť si v jeho
priebehu svoje priezvisko. Uvedená skutočnosť potvrdzuje negatívny dopad trestného stíhania na jeho
súkromie. Všetky tieto skutočnosti mali za následok citeľný zásah do ľudskej dôstojnosti, cit, vážnosti

a dôveryhodnosti žalobcu v jeho profesionálnom živote, ktorý bol značnej intenzity, čo sa prejavilo v
pochybnostiach okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere. Odvolací súd považoval za
potrebné pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť aj to, že dôvodom oslobodenia žalobcu
spod obžaloby, bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný.
14. Odvolací súd sa pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním riadil takou

úvahou, že ujma vyvolaná obmedzením osobnej slobody je porovnateľná s ujmou vyvolanou trestným
stíhaním za dva závažné trestné činy v trvaní 13 rokov. Za trestné stíhanie v súvislosti s ublížením na
zdraví v trvaní 159 mesiacov odvolací súd považoval za primerané odškodnenie v sume 9.000 eur,
ktoré predstavuje 56 eur mesačne (cca 2 eur denne) a za trestné stíhanie v súvislosti s vydieraním vtrvaní 156 mesiacov, odvolací súd považoval za primerané odškodnenie v sume 9.000 eur, ktoré
predstavuje 57 eur mesačne (cca 2 eur denne).
15. Výškanemajetkovejujmyjetakvdanomprípadeodrazomzávažnostivzniknutejujmyaokolností,za

ktorých k jej vzniku došlo. Trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu,
ktorýbol;dovtedyakobezúhonnáosoba; vystavovanýpočasneprimeranedlhej dobytrestnéhostíhania
vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní. Negatívne následky spojené s trestným
stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej mieste a v jej postavení.
16. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný

súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s
trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),
v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS
754/2016-42). V inej veci (nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške
5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a
že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo

závažným zásahom do jeho osobnostných práv.
17. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998
Z.z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; vzhľadom na individuálne
okolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania skončili, bola minimálna mzda
327 eur, čo predstavuje 16.350 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej

trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia 18.000 eur prekračuje maximálny limit o
10%. Uvedené prekročenie považuje odvolací súd za plne odôvodnené pretože dĺžka trvania trestného
stíhania výrazne ovplyvnila dovtedajší život žalobcu, a preto rozsahom následkov a dĺžkou trvania
predstavuje značný zásah do jeho osobnostnej integrity.
18. Odvolací súd zastáva názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia

nemajetkovej ujmy možno zákon č. 215/2006 Z.z. použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním výšky
odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí
trestných činov. Vzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska
komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné

trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov.
19. Tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je len čiastočnou a nie úplnou kompenzáciou, svedčí
právna úprava odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z.z.,
podľa ktorej prílohy č. 1 možno SSÚ ohodnotiť maximálne počtom 8000 bodov (položka 60), čo pri sume
15,72 eur za 1 bod (v roku 2012) činí náhrada 125.760 eur.

20. Celková priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy 27.000 eur je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebná na vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným
trestným stíhaním a väzbou, nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj
fakt, že žalobcovi sa nedostalo primeraného zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, a vzhľadom
na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia

práva.
21. Výsledná suma je v tejto časti založená súdom prvej inštancie na relevantných a
preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne a
dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach spoločenského a súkromného života žalobcu s prihliadnutím na jeho osobu,

doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne okolnosti za ktorých došlo
ku vzniku ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 C.s.p.,
v ktorej bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi sumu 27.000 eur potvrdil ako vecne správny.
22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže bol v konaní

úspešný.Vzhľadomnato,žežalobcamalplnýúspechvčastiuplatnenéhonárokunanáhraduškodyačo
do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne
od úvahy súdu, nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti prejavom procesného úspechu žalovaného,
ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová,
S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,J;,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.

Praha: C.H.Beck, 2016, s.927).
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).