Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 5C/170/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113239297
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1113239297.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIvBratislavevkonanípredsudkyňouMgr.KatarínouŠkultétyovou,vprávnejveci

navrhovateľa: C. A., bytom T., F.. U. 1, adresa pre doručovanie A. XX, T., zastúpený advokátom JUDr.
Petrom Vačokom, so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1
759,88 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Eur, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1 759,88 Eur a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- Eur, všetko do troch dní tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamieta.

O trovách konania rozhodne súd v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 14.11.2013 domáhal zaplatenia náhrady škody v
podobe trov obhajoby vo výške 1 759,88 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Eur,
na tom skutkovom základe, že dňa 27.09.201999 bolo uznesením Okresného úradu vyšetrovania
PZ Bratislava, M.: Z.-XXX/XX-Šk (ďalej len "uznesenie o vznesení obvinenia") vznesené proti nemu
obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1,4 Trestného zákona, ktorý čin bol dňa

07.03.2000 preklasifikovaný na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1,3 Trestného zákona. O
vzneseníobvineniasanavrhovateľdozvedelprijehozadržanídňa28.09.1999,ktoréprebehlopodľajeho
tvrdení za dramatických a nepochopiteľných okolností. Voči uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ
sťažnosť. Dňa 30.09.1999 bol na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Nt 126/99
v súvislosti s týmto obvinením vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku - kolúzna väzba. Dňa 12.11.1999 bolo voči navrhovateľovi na základe uznesenia Okresného
úradu vyšetrovania PZ Bratislava, ČVS: OÚV-539/99-Šk vznesené ďalšie obvinenie pre trestný čin

vydierania spolupáchateľstvom, voči ktorému rovnako podal sťažnosť. Dňa 09.12.1999 prokurátor
Okresnej prokuratúry Bratislava I vydal uznesenie pod č.k. Pv/372/99-26, ktorým obe sťažnosti zamietol
ako nedôvodné. V návrhu poukazoval navrhovateľ na to, že vyšetrovanie od počiatku vykazovalo
zásadné nedostatky, kedy závažné dôkazy preukazujúce jeho nevinu boli zo strany prokuratúry a
vyšetrovateľa podľa jeho názoru účelovo ignorované s cieľom jeho kriminalizácie a psychického
nátlaku.Väzbanavrhovateľabolaopakovanepredlžovanánazákladenávrhovprokuratúry,napokondňa
16.06.2000 vydal Okresný súd Bratislava I v konaní 3Nt 628/00 uznesenie, ktorým návrh prokurátora na

predĺženie väzby zamietol a navrhovateľ bol dňa 27.06.2000 prepustený na slobodu. Napriek tomu, že
podľa navrhovateľa sa od počiatku v spise nachádzali dôkazy preukazujúce jeho nevinu, vyšetrovanie
skutkov trvalo 7 rokov, počas ktorých bol navrhovateľ vystavený hrozbe väzby, opakovane boli zo strany
orgánov štátu poskytované médiám nepravdivé informácie, bol mu odobratý zbrojný pas aj zbraň. Dňa27.06.2002 si z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ zmenil priezvisko na priezvisko A., čím chcel
od kriminalizácie uchrániť svojho otca, ktorý mal rovnaké meno a priezvisko ako navrhovateľ. Keďže
vyšetrovanie trvalo 7 rokov, obžaloba bola na navrhovateľa podaná až dňa 24.01.2007 a to bez jediného

relevantného dôkazu preukazujúceho vinu navrhovateľa. Prokuratúra obžalobu opierala o výpoveď
svedka poškodeného J., ktorého však orgány činné v trestnom konaní neboli schopné zabezpečiť počas
celého pojednávania pred Okresným súdom Bratislava I trvajúceho viac ako 4 roky. Dňa 14.12.2011
bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava, vydaným pod sp. zn. 1T 11/2007 oslobodený,
nakoľko nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/114/2012 zo dňa 28.11.2012, ktorým súd
odvolanie prokurátora zamietol. Navrhovateľ v žalobe poukázal nato, že ak sú aj splnené podmienky
pre stíhanie konkrétnej osoby, čo v jeho prípade podľa neho splnené nebolo, zásah musí byť vykonaný
len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu, pričom treba rešpektovať dôstojnosť a súkromie.
V súvislosti s trestným konaním vznikla navrhovateľovi škoda v podobe vynaložených trov obhajoby vo
výške 1 758,88 Eur.

Ďalej mala navrhovateľovi vzniknúť v súvislosti s trestným stíhaním nemajetková ujma na osobnostných
právach, vyčíslená navrhovateľom spolu v sume 500.000 Eur, spôsobená tak nezákonným trestným
stíhaním ako aj nesprávnym úradným postupom, za ktorý navrhovateľ považoval neprávnym úradným
postupom prokuratúry, resp. vyšetrovateľa, ako aj v dĺžke väzby trvajúcej 9 mesiacov a v celkovej
dĺžke trestného stíhania, ktoré trvalo viac ako 13 rokov. Výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ

následkami spôsobenými mu v dôsledku väzby a trestného stíhania, jeho medializáciou, ktorou došlo
k výraznému zásahu do jeho osobnosti, poškodením jeho dobrého mena a povesti v mieste bydliska,
tento zásah spôsobil navrhovateľovi ujmu v pracovnom, rodinnom živote, v postavení v spoločnosti.
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu školy ako podmienku pre uplatnenie nároku na
súde doručil navrhovateľ odporcovi dňa 22.07.2013, avšak bezúspešne.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.01.2015 žiadal návrh navrhovateľa
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Odporca vo svojom vyjadrení vzniesol námietku premlčania
podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb, ktorú odôvodnil tým, že obe rozhodnutia, od ktorých navrhovateľ
odvíja uplatnený nárok, teda uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin ublíženia na zdraví a

uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom boli navrhovateľovi
doručené ešte v roku 1999, preto ak si navrhovateľ uplatnil svoj nárok až žiadosťou o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa19.07.2013,doručenomodporcovidňa22.07.2013,urobil
tak oneskorene až po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.
Poukázal pri tom na rozhodnutie NS ČR z 11.03.2010, sp. zn. 30Cdo 3266/2008.

Odporca spochybnil tiež nárok navrhovateľa na náhradu trov obhajoby vynaložených v súvislosti s
trestným konaním v sume 1 759,88 eur. Poukázal na to, že z listiny predloženej navrhovateľom nie je
možné zistiť, či skutočne k úhrade trov zo strany navrhovateľa došlo, aké úkony právnej služby boli zo
strany jednotlivých obhajcov uskutočnené, pričom navrhovateľ nepredložil žiadnu zmluvu, resp. dohodu
o poskytovaní právnych služieb za účelom obhajoby v predmetnom konaní.

Odporca v súvislosti s nemajetkovou ujmou uplatnenou navrhovateľom uviedol, že žalobou o náhradu
škodypodľazákonač.58/1969Zb.niejemožnéuplatňovaťpopriinýchnárokochináhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom v tejto súvislosti odporca poukázal na názor Ústavného súdu SR vyjadrený
v uznesení sp. zn. II.ÚS 467/2008 zo dňa 16.12.2008. Odporca tiež uviedol, že pri posúdení väzby
navrhovateľa podľa č. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

"dohovor") je potrebné dospieť k záveru, že pozbavenie osobnej slobody neodporovalo Dohovoru.
Odporca tiež namietal samotnú výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je podľa neho
neprimeraná a to aj s poukazom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Zb v platnom znení. Namietal
tiež, že pokiaľ navrhovateľ odôvodňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem iného
aj neprimeranou dĺžkou konania, navrhovateľ vo svojom návrhu nešpecifikoval ktoré úseky trestného

konania považuje za tie, kde došlo zo strany orgánov štátu k zbytočným prieťahom alebo nečinnosti.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním výsluchom
navrhovateľa, výsluchom odporcu, prednesmi právneho zástupcu navrhovateľa, výsluchom svedka O..
C. H., pripojeným trestným spisom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 1T 11/2007, oboznámením s

listinnýmidokladmizaloženýmivspise,pričomprihliadolnaďalšíobsahspisovéhomateriáluavšetko,čo
inakvkonanívyšlonajavo(§120ods.1O.s.p.).Súdtedavecprejednalvintenciáchtvrdeníuvádzanými
navrhovateľom v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a vyjadrení a prednesov odporcu z
hľadiska skutočností, ktoré považoval za nesporné. Zároveň súd poučil účastníkov konania podľa § 120ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to
písomne v predvolaní na pojednávanie, ako aj ústne na pojednávaní.

Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním teda súd zhodnotil v rozsahu potrebnom
pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter
sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad
rámec návrhu účastníkov, nakoľko považoval skutkový stav za dostatočný pre posúdenie dôvodnosti
žalobnéhonávrhu,ďalšiedokazovaniebybolonadbytočnéanepotrebnézhľadiskazisteniaa posúdenia

rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci.

V posudzovanej veci zo skutkových zistení bolo nesporne preukázané, že uznesením Okresného

úradu vyšetrovania PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99- Šk zo dňa 27.09.1999 bolo voči navrhovateľovi
vznesené obvinenie podľa § 221 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Voči navrhovateľovi tiež bolo
vznesené obvinenie uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I, ČVS: OÚV-539/99- Šk
zodňa12.11.1999podľa§235ods.1,ods.2písm.b) Trestnéhozákona.Sťažnosťnavrhovateľapodaná
v zákonnej lehote voči obom uzneseniam o vznesení obvinenia bola uznesením zo dňa 09.12.1999

vydaným Okresnou prokuratúrou Bratislava I, č. k. Pv 372/99-26 zamietnutá. Dňa 30.09.1999 bol
navrhovateľ uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Ntpr 126/99 vzatý do väzby. Sťažnosť
navrhovateľa podaná v zákonnej lehote proti predmetnému uzneseniu o vzatí do väzby bola uznesením
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Nto 168/99 zamietnutá. Väzba navrhovateľa ako nesporne
vyplynulo z vykonaného dokazovania teda trvala od 28.09.1999 (ako vyplýva z uznesenia) do

27.06.2000, kedy bol z väzby prepustený na základe uznesenia príkazu Okresného prokurátora zo dňa
27.06.2000, č. Pv 372/99-133, vydaného na základe uznesenia Okresného súdu v Bratislave, sp. zn.
3Nt 628/00 zo dňa 16.06.2000, ktorým súd návrh okresného prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby zamietol. Navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.12.2011, sp. zn.
1T 11/2007, právoplatného v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2012 , sp.

zn. 1 To/ 114/2012 navrhovateľ oslobodený spod obžaloby pre skutok ublíženia na zdraví podľa § 222
ods. 1,3 Trestného zákona a pokračovacieho trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2, § 235 ods. 1,2 písm. b) Trestného zákona. Z nesporných skutkových zistení ďalej vyplynulo,
že v trestnom konaní udelil navrhovateľ plnú moc na zastupovanie advokátovi JUDr. H.i, ktorému ako
vyplýva z vykonaných listinných dôkazov (č.l. 107) dňa 15.05.2013 navrhovateľ zaplatil celkové trovy

právnehozastúpeniavovýške1759,88Eur,pričomztrestnéhospisuakoizvyúčtovania(č.l.94,106,107)
súd zistil, že odmena advokáta za jeden úkon bola určená podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. a zodpovedá
úkonom advokáta zaznamenanými v trestnom spise.
Z vykonaného dokazovania výsluchom navrhovateľa, ako aj listinnými dôkazmi založenými do súdneho
spisu navrhovateľom vyplynula tá skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase vznesenia obvinenia

podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti G. Q., a.s.. V čase vzatia do väzby mal 26 rokov
a bol slobodný.

Podľa ustanovenia § 27 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona
sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto

zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona.

Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Nakoľko škoda uplatnená v konaní navrhovateľom mala vzniknúť v dôsledku rozhodnutí, vydaných pred
účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. (účinný od 1.7.2004) súd posúdil nárok na náhradu škody uplatnený
titulom nezákonných rozhodnutí podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Podľa § 1, ods. 1, veta prvá zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde orozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán").

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 18 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v
tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Podľa § 21 citovaného zákona, strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví.
Ustanovenia § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí v týchto prípadoch obdobne.

Podľa§22ods.1zákonač.58/1969Zb.,právonanáhraduškodypodľatohtozákonsapremlčízatriroky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď

poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa ods. 3, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia
doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov,

neplynie.

Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia (ČVS: OÚV-539/99- Šk zo dňa 27.09.1999 a vydané OÚV
PZ Bratislava I), od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako aj vedenie samotného trestného
konania voči navrhovateľovi) bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní uznesenia o začatí trestného

stíhania, čím bolo začaté trestné konanie, pasívne vecne legitimovaným subjektom bol štát (Slovenská
republika) v zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom spravodlivosti SR, čím je daná pasívna
vecná legitimácia odporcu v spore.
Vzhľadom k tomu, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania sa súd v prvom rade zaoberal
posúdením,čiprávouplatnenénavrhovateľomjealeboniejepremlčanévzmysleust.§22ods.2zákona

č. 58/1969 Zb. Odporca poukazoval na to, že uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin ublíženia
na zdraví, ako aj uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom boli
navrhovateľovi doručené ešte v roku 1999, preto ak si navrhovateľ uplatnil svoj nárok až žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 19.07.2013, doručenom odporcovi dňa
22.07.2013, urobil tak oneskorene až po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona

č. 58/1969 Zb. Poukázal pri tom na rozhodnutie NS ČR z 11.03.2010, sp. zn. 30Cdo 3266/2008.
Súd sa podrobne zaoberal uplatnenou námietkou odporcu a dospel k záveru, že vzhľadom na celkovú
dĺžku trestného stíhania trvajúceho trinásť rokov navrhovateľ z objektívnych dôvodov na jeho strane
nemal možnosť ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. napriek tomu, že sa na jeho prípad
vzťahuje dodržať a uplatniť svoje právo na náhradu škody pred uplynutím objektívnej lehoty na

premlčanie nároku.

Súd s poukazom na závery vykonaného dokazovania, majúc na zreteli ústavné princípy týkajúce sa
vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci nemohol prijať iný záver ako
ten, že právo uplatnené navrhovateľom nie je premlčané, nakoľko opačný záver by podľa názoru

súdu v danom prípade znamenal nedôvodný, s ústavou rozporný, aj keď zákonný zásah do práv
navrhovateľa spočívajúci v tom, že ako osoba, ktorej vznikla škoda vznikla pred účinnosťou zákona
č. 514/2003 Z.z., by bol oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ustanovenie o objektívnej lehote, v prípadoch kde došlo kpozbaveniu osobnej slobody pre premlčanie nároku neobsahuje, znevýhodnený a nedošlo by u neho k
odškodneniuzasplneniaostanýchzákonnýchpodmienoklenzdôvoduuplynutiadesaťročnejobjektívnej
lehoty dôvodu, čo by malo za následok odopretie spravodlivosti (denegatio justitie). Do úvahy vzal

súd aj tú skutočnosť, že samotné trestné stíhanie navrhovateľa trvalo od 27.09.1999 (uznesenie o
vznesení obvinenia) do právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/114/2012
zo dňa 28.11.2012, do ktorého ukončenia nebolo možné objektívne zo strany navrhovateľa uplatnenie
nároku na náhradu škody, keďže neboli dané predpoklady vzniku takéhoto nároku. S poukazom na
uvedené, je preto rozhodujúce, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pred

uplynutím subjektívnej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Uvedený záver je podľa názoru
súdu súladný aj so súčasnou judikatúrou v otázkach posúdenia premlčania, ktorá prekonala doposiaľ
pertraktovaný názor, že neprihliadnuť na námietku premlčania vznesenú z dôvodu uplatnenia práva po
uplynutí objektívnej premlčacej lehoty nie je možné (rozhodnutia NS ČR týkajúce sa otázky posúdenia
rozporu výkonu práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi).

Sumarizujúc uvedené závery súd preto uzavrel, že právo na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy uplatnené v konaní navrhovateľom p r e m l č a n é n i e je.
Navrhovateľ opieral uplatnený nárok aj o znenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb., teda o nesprávny úradný
postup, ktorý navrhovateľ videl v dĺžke na ňom vykonanej väzby, ako aj v celkovej dĺžke trestného
konania, ktoré trvalo 13 rokov.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie nesprávneho úradného postupu v danom prípade súd
poukazuje na konštantnú judikatúru podľa ktorej v prípadoch, ak postup orgánov verejnej moci, vrátane
súdu, smerujúci k vydaniu rozhodnutia bol nesprávny, avšak zároveň bol zavŕšený vydaním samotného
rozhodnutia (v danom prípade za nezákonné rozhodnutie treba považovať vzhľadom k vyššie ako aj
ďalej uvedenému uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 27.09.1999) platí, že sa možno domáhať

náhrady škody len z titulu nezákonného rozhodnutia, pretože takéto nezákonné rozhodnutie v sebe
subsumuje aj nesprávny úradný postup. S poukazom na uvedené súd uzavrel, že titulom pre priznanie
nároku na náhradu škody uplatnenej navrhovateľom je vyššie označené nezákonné rozhodnutie.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore

s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,
že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.).

Vprejednávanejvecižalobcasvojnároknanáhraduškodyvyvodzovalzuzneseniaovzneseníobvinenia
zo dňa 27.09.1999, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného konania voči
nemu, vrátane zásahu do osobnej slobody v podobe 9 mesiacov trvajúcej väzby, pričom výsledkom
trestného konania bolo jeho oslobodenie spod obžaloby. Toto uznesenie, uznesenie zo dňa 12.11.1999

(obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom), ako aj uznesenie o vzatí navrhovateľa do
väzby považoval navrhovateľ za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené.
Skutky, ktorých sa mal dopustil, mu preukázané neboli, preto bol spod obžaloby oslobodený. Keďže toto
uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať
sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona

rovnakývýznamakojehozrušenieprenezákonnosť.Trebapritomvziaťdoúvahy,žepooslobodeníspod
obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by
nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. Tá
sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa
ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom
na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že
to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Systematickým a logickým výkladom

tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969
Zb. treba vyvodiť, že oslobodenie spod obžaloby má v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona
rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo z
určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesenío vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých oslobodenie spod obžaloby z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu nemá rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia,
vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického

výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť
rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu
škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,

alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný
čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému
obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Trestného poriadku).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola vyššie označeným
uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním, vrátane väzobného stíhania
spôsobená škoda za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť
odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného

uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný
čin ublíženia na zdraví, bez ohľadu na to, že neskôr bolo voči nemu vznesené obvinenie aj trestný
čin vydierania spolupáchateľstvom, ktoré rovnako neskončilo právoplatným odsúdením navrhovateľa.
Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, a hoci sa
obrátil so svojim nárokom na príslušný súd pred uplynutím šesťmesačnej lehoty, v čase rozhodovania

súdu, vzhľadom na uplynutie uvedenej lehoty mal súd za preukázané, že odporca nárok navrhovateľa v
rámcipredbežnéhoprerokovanianeuspokojilvdôsledkučohoposúdilzákonnúpodmienkupredbežného
prerokovania za splnenú.

Podľa ustanovenia § 442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý

zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba
nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1 759,88 Eur, nakoľko
bolo preukázanú, že práve o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného
trestného stíhania voči jeho osobe, ktorú ako bolo preukázané, navrhovateľ aj skutočne právnemu
zástupcovi zaplatil (č.l. 107).

Ďalšou podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so
zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia (po tom čo bol spod
obžaloby oslobodený) možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho, voči komu bolo trestné stíhanie vedené.

Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život, spoločenské postavenie a životný osud. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo

na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti
tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné
stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé
vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medziprípady "vadného" obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu

za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným
oslobodzujúcim rozsudkom).

V prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví Napriek tomu, však na danú vec treba aplikovať
aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú totiž povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
podľačlánku11ÚstavySR,asúprimárnezodpovednéajzadodržiavanietýchprávazákladnýchslobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Podľa článku. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa

na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb tak, aby bol tento výklad jednotný a v súlade s Ústavou SR treba

prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy.
Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona
č. 58/1969 Zb. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne
nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia
nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb.,

tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z.,
boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003
Z.z.znevýhodnenéanedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla
(denegatio justitie). To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny
štát (čl. 1 Ústavy SR), tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy

a odškodnenia (vo forme nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu. Inak povedané nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe
vedie trinásť rokov trestné stíhanie (aj v konaní pred súdom, a takáto osoba je vystavená neustálym
procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená,
vzatá do väzby a následne obžalovaná z trestného činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom

z dôvodu, že osoba skutok nespáchala prípadne, ako v tomto prípade, že nebolo preukázané, že
skutky kladené za vinu navrhovateľovi sa stali, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po dobu
trinásť rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii a deväť mesiacov podrobená väzbe nebude priznané
odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákona č. 58/1969 Zb. neupravoval. Uvedený
záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto

prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia
§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej
báze, čo znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený
v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásahdo ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako
právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako
nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva

(kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je teda zrejmé, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné
stíhanie je povinná sa procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní podriadiť. Teda nejde o
sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. OZ nie je v danom prípade
možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

Ustanovenie §1 zákona č. 58/1969 Zb. teda zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o
vznesení obvinenia. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, voči
komu sa viedlo trestné stíhanie. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o vznesení obvinenia,
škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, voči

komu sa viedlo trestné stíhanie, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.
Právo na náhradu škody však nemá ten, kto bol oslobodený spod obžaloby alebo proti ktorému bolo
trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola
udelená milosť, prípadne, že trestný čin bol amnestovaný. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď
rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený

oslobodený spod obžaloby.

Súd za účelom ustálenia otázky vzniku nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vykonal výsluch
navrhovateľa a výsluch svedka O.. C. H., ďalej súd prihliadol na celý obsah súdneho spisu a zvážil všetky
skutočnosti v ňom uvedené v rozsahu potrebnom pre nesporné ustálenie skutkového stavu veci.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 06.02.2015 a 11.05.2015 uviedol, že v čase
vznesenia obvinenia mal XX rokov, bol podnikateľom a pracoval ako predseda predstavenstva
spoločnosti G., a.s.. Podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k
zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky. V súvislosti s jeho väzobným

stíhaním, trvajúcim deväť mesiacov prišiel o postavenie vo firmách, ako aj v spoločnosti G. Q., a.s..
Keďže pre väzbu nemohol vyvíjať žiadnu pracovnú činnosť, po prepustení previedol aj svoj obchodný
podiel v spoločnosti K. O., s.r.o. Do toho času stíhaný nebol. Bol držiteľom zbrojného preukazu skupiny A
a členom streleckého klubu, legálne vlastnil zbraň. Bol slobodný, oženil sa až v roku 2001 po prepustení
z väzby. K okolnostiam svojho zadržania uviedol, že boli pre neho veľmi dramatické, nakoľko potom

čo sa sám na základe telefonického predvolania dostavil na políciu, kde nevedeli, prečo prišiel, sa
na neho potom čo nasadol späť do svojho auta "vyrútili" policajti zo samopalmi v rukách. Neskôr už
boli podľa jeho vyjadrenia slušní, odviedli navrhovateľa na oddelenie PZ na Sasinkovej, s obrusom z
navrhovateľovho auta, nakoľko nemali vrece. Napokon potom čo bol zadržaný, ho vzali do väzby. Z
väzby komunikoval prostredníctvom listov, ktoré písal priateľke aj kamarátom s cieľom, aby ich čítala

prokurátorka Dr. H., keďže bol v kolúznej väzbe, bolo mu jasné, že to čítať budú. Mal ťažké srdce na
túto prokurátorku, ktorá celý jeho prípad násilne tlačila. Väzbu sa snažil prežiť najlepšie ako vedel,
objednával si časopisy, z ktorých si vystrihoval články, aby sa zamestnal a aby mu "nepreskočilo".
Bol uväznený v cele 2x4m, kde bolo okienko až úplne hore, čiže denné svetlo nevideli, nábytok bol
pripevnený pevne k zemi. Podmienky vo väzbe boli podľa navrhovateľa hrozné, boli traja na jednu celu,

tiekla len studená voda, sprcha bola dovolená len dvakrát v týždni, zo začiatku len raz. Zhoršil sa mu
zrak, aj sluch, čo lekári uzavreli ako psychosomatického charakteru, keďže orgán sluchu poškodený
nemá. Svoj prípad pociťuje ako obrovskú krivdu, keďže od začiatku bolo jasné, že je nevinný, v konaní
však boli zmanipulovaní podľa neho aj znalci, ktorí poskytli účelové posudky, neboli vôbec zohľadnené
dôkazy preukazujúce jeho nevinu, keďže podľa obvinenia mal poškodenému spôsobiť ujmu 20.03., u

tohtosavšakprináhodnomRTGvyšetrenídňa23.03.zistilo,žetamniejeprítomnážiadnatrauma.Tento
dôkaz vlastne vznikol náhodou, nakoľko išlo o notorického alkoholika, ktorý sa náhodou pre zdravotné
ťažkosti dostavil k svojmu lekárovi, ktorý ho poslal aj na RTG. Prokuratúra na tento dôkaz po celý čas
však neprihliadala. Čo sa týka súkromného života uviedol, že v roku 2001 sa oženil, jeho manželka mala
dieťa z predchádzajúceho vzťahu a v manželstve chcela mať dieťa aj s navrhovateľom, čo bol napokon

dôvod rozpadu ich manželstva, keďže navrhovateľ odmietal mať v takej situácii dieťa, pretože sa obával
budúcnosti, v prípade, že by ho napriek nevine súd uznal vinným. Cítil zodpovednosť, preto sa rozhodol
dieťa radšej nemať. Vo výpovedi poukázal tiež na to, že trestné konane bolo voči nemu vedené trinásť
a pol roka, teda stále nad ním visel Damoklov meč, čo ho veľmi traumatizovalo. Následky trestnéhostíhania pociťuje aj v tom, že hoci bol právoplatne oslobodený a spĺňa zákonné podmienky, doposiaľ mu
nevydali zbrojný preukaz, ktorý mu bol v súvislosti s trestným stíhaním odobratý.

Z výsluchu svedka C. H., otca navrhovateľa súd zistil, akým spôsobom boli skutočnosti súvisiace s
trestným stíhaním navrhovateľa, jeho pobytom vo väzbe vnímané v jeho bezprostrednom okolí a ako
zasahovali do prežívania samotného navrhovateľa a jeho rodiny. Z obsahu výpovede vyplynulo, že
trestnéstíhaniemalopodľanehovýraznýnegatívnydopadnapsychikunavrhovateľa,ponávratezväzby
sa snažil zamestnať aj podnikať, avšak otec navrhovateľa je presvedčený, že navrhovateľovi sa doposiaľ

nepodarilonaspäťsariadnezaradiťdospoločnosti.Zdôvoduobávsúvisiacichstrestnýmstíhaním,ktoré
prebiehalo trinásť rokov mu stroskotalo manželstvo, ako aj ďalší vzťah, keďže navrhovateľ sa obával
mať deti, nakoľko nevedel čo ho v budúcnosti čaká.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Navrhovateľ v konaní poukázal na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na
osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľa,
na jeho postavenia v spoločnosti, v súkromnom aj pracovnom živote. Navrhovateľ ako v minulosti trestne

stíhaná osoba je evidovaný v registri vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní, kde sú priložené
jeho fotografie a odobraté odtlačky prstov, pričom tieto skutočnosti musí po celý ďalší život akceptovať
a zmieriť sa s nimi. Informácie o osobe navrhovateľa, súvisiace so skutočnosťou, že bol obvinený zo
závažnej trestnej činnosti sú navyše voľne dostupné na internete a teda ľahko dostupné.

Pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľa v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či
inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľovi priznal náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50 000,- Eur, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia
navrhovateľa, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok bez sporu prejavilo v pochybnostiach okolia

o bezúhonnosti navrhovateľa, o jeho cti a charaktere.

Najdôležitejšou skutočnosťou pre rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je však to,
že nie je možné ujmu, ktorá vzniknutú navrhovateľovi v súvislosti s väzobným trestným stíhaním a
pobytom v zariadení pre výkon väzby, a s tým spojené prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich

negatívnych pocitov odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľovi
nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd považuje výšku
priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú.

Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej

ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného
zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť
k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a
tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné

obohacovanie. Ako už bolo uvedené, trestné stíhanie navrhovateľa, počas ktorého bol podrobený aj
väzbe v trvaní deväť mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie trvalo celkovo 13 rokov, predstavovalo
aj s ohľadom na jeho dĺžku svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv,
ktorého negatívne následky pociťoval navrhovateľ veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného
stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes.

Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným
prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahovdoosobnostnýchpráv(zdôvodunezákonnéhorozhodnutiaanesprávnehopostupuorgánovštátu),kedy
sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). V danom prípade z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľovi, napriek tomu, že bol spod obžaloby oslobodený

sa doposiaľ nikto za zásah do jeho osobnostných práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil,
ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo
aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou ako
zmierniť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa súd považoval
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len

forma napr. písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne samotná konštatácia porušenia
práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne
ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľa. Preto má súd za to, že v danom prípade sú splnené
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu
absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za
postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia.

Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že
navrhovateľovi prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej
súvislosti s vedením trestného konania voči jeho osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah,

ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu.
Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 určuje s prihliadnutím najmä na :
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov. ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z uvedeného je zrejmé akou úvahou sa súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy spravoval, ktoré
skutočnosti ustálené vykonaným dokazovaním vzal pri rozhodovaní do úvahy, keďže na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a
preukázal v konaní taký zásah do jeho osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení
jeho dôstojnosti, resp. vážnosti v spoločnosti vzniknutý v dôsledku nezákonného rozhodnutia, v miere
odôvodňujúcej oprávnenosť jeho nároku, vo výške ktorú súd so zreteľom na všetky skutočnosti a
okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo posúdil ako adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným

rozhodnutím.

Pokiaľ ide o následky väzby súvisiace so zhoršením sluchu navrhovateľa, ako psychosomatického
prejavu súd na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že navrhovateľ tieto svoje tvrdenia
nepreukázal, keď v konaní neprodukoval žiaden hodnoverný dôkaz, napr. lekársku správu potvrdzujúcu

tieto zistenia.

Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za
to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je zjavnom nepomere k
preukázaným následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. Súd má v danom prípade

za to, že priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu požadovanom navrhovateľom, prípadne v rozsahu
prevyšujúcom nemajetkovú ujmu v peniazoch priznanú vo výroku rozsudku, by bolo v príkrom rozpore s
požiadavkou nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie, tak ako na túto
požiadavku už vyššie v inej súvislosti poukazoval súd.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého môže súd o trovách konania rozhodnúť tak, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.