Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. december 2022

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 3Csp/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822200123
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Vaľuš
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2022:8822200123.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Milanom Vaľušom v spore žalobkyne: O. U., R.. XX. XX.
XXXX, T. D. I. XXX, XXX XX I., zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko so sídlom Ul. Sov. Hrdinov 163/66, 069
01 Svidník, IČO: 31954448 proti žalovanému: 365.bank, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,
IČO: 31 340 890, zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o. so sídlom Štefánikova 8, 811 05
Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o určenie neprijateľnosti

zmluvných podmienok, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e ,že úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere dostupná pôžička č. 2574764709
zo dňa 15. 12. 2009, je bezúročný a bez poplatkov.

II.Súd určuje, žezmluvnápodmienkauvedenávZmluveoúveredostupnápôžičkač.2574764709
zo dňa 15. 12. 2009 v časti (3) Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia, bod (7) v znení :“Zmluvné
strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a

výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných
podmienkach“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

III.Súd určuje, žezmluvnápodmienkauvedenávZmluveoúveredostupnápôžičkač.2574764709
zo dňa 15. 12. 2009 v Obchodných podmienkach pre úver, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie
pohľadávok a zabezpečenie, bod 4.6 v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú

bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa
Sadzobníka (2) sankčný úrok (3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok
BankyvočiKlientovisaplatbyKlientazapočítavajúnajskôrnapohľadávkuskôrsplatnúpodľauvedeného
poradia.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré trovy je p
o v i n n ý zaplatiť žalovaný a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému určenia, že úver je bezúročný a bez
poplatkov a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle výroku tohto rozhodnutia, ako aj
náhrady trov konania.

2. Žalobkyňa podanie žaloby odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu. Ide o

Zmluvu o úvere dostupná pôžička, č. 2574764709, zo dňa 15. 12. 2009 (ďalej len „Zmluva“). Predmetom
Zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000,- eur, ktorý som sa zaviazala žalovanému zaplatiť v 30
mesačných splátkach vo výške 46,- eur. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 25 %,RPMNvovýške31,55%apriemernáRPMNvovýške48,96%.Žalovanémunatentoúveruhradilasumu
vcelkovejvýške1.084,25eura.Jednásaospotrebiteľskúzmluvu,ktorúsomuzatvorilaakospotrebiteľka
so žalovaným, dodávateľom finančnej služby. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský

úver, zmluva musí obsahovať náležitosti podľa 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“). Podľa § 4
ods. 2 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. j/ZoSÚ). Zmluva neobsahuje správny údaj o výške RPMN,
ktorý je v zmluve uvedený vo výške 31,55 %. Predkladám výpočet RPMN, podľa oficiálnej internetovej
interaktívnej kalkulačky Ministerstva financií SR, z Portálu finančnej osvety a ochrany finančného
spotrebiteľa MF SR, ktorá vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia zmluvy. Podľa tejto oficiálnej
kalkulačky MF SR je hodnota RPMN 28,93 %. Nesprávne uvedenie výšky RPMN má ten istý dôsledok
ako neuvedenie RPMN. V Zmluve je tiež uvedená nesprávne celková výška nákladov 375,31 eura.

Celkovávýškanákladovpredstavujerozdielmedzisumou,ktorúmáspotrebiteľnaúverskutočnezaplatiť
(výška mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje v danom prípade sumu 1 380,- eur (46,- eur x
30) a výškou poskytnutého úveru 1 000,- eur. Skutočná celková výška nákladov je preto správne 380,-
eur. Podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ, Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Keďže Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. j/ZoSÚ, poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Aj keby úver nebol bezúročný a bez poplatkov z dôvodov uvedených vyššie,
tak v úverovej zmluve je uvedená výška ročnej úrokovej sadzby 25 %. V tejto súvislosti poukazujem
na priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, pri spotrebiteľských
úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov, v decembri 2009, vo výške 11,42 % p. a. Z uvedeného vyplýva,

že úrok stanovený veriteľom v úverovej zmluve je viac ako dvojnásobne vyšší. Výška úrokov musí
byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. V opačnom prípade je právny úkon
absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1MCdo/1/2009 zo dňa 31. júla 2009). Vzhľadom na uvedené považujem ročnú úrokovú sadzbu uvedenú

v Zmluve o úvere dostupná pôžička, č. 2574764709, zo dňa 15. 12. 2009 vo výške 25 %, za absolútne
neplatnú.Podľa§11ods.4ZoSÚ:„Spotrebiteľsamôžepredsúdomdomáhaťurčenianeplatnostizmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou“. Z ustanovenia § 11 ods. 4 ZoSÚ vyplýva, že spotrebiteľ má vždy právo žiadať, aby súd
posúdil či je úver bezúročný a bez poplatkov výrokom rozsudku, a to bez ohľadu na to, či by inak mohol

túto otázku posúdiť len ako otázku predbežnú. Podľa § 53 ods. 1 OZ „Spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka”). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“

Zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v časti (3) Zmluva o úvere a záverečné
ustanovenia, bod (7), v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach.“ V spotrebiteľských úveroch je neprijateľným
dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy

výlučne pred rozhodcovským súdom, vopred vybraným dodávateľom, a následne by rozhodnutie tohto
rozhodcovského súdu malo slúžiť ako exekučný titul. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch
spôsobuje, že o právach a právom chránených záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba,
ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných
podmienok. Takáto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv, vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje
si tým svoje zmluvné postavenie. Nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Poukázala na
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 15Csp/5/2021, zo 16. 09. 2021, ktorým bola za neprijateľnú
určenáobdobnázmluvnápodmienkapriamovovzťahukžalovanémuanamnožstvorozhodnutí,ktorými
bola predmetná zmluvná podmienka určená za neprijateľnú voči žalovanému ešte pod obchodným

menom Poštová banka, a. s., ako napr. rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/198/2019,
zo 14. 08. 2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 16CoCsp/13/2020, z 31. 05.
2021, alebo rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 16Csp/73/2020, zo 06. 10. 2020, potvrdený
rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19CoCsp/55/2020, z 10. 06. 2021. Naviac, poukázala ajna nález Ústavného súdu SR, zo dňa 11. 06. 2019, sp. zn. III. ÚS 438/2018, z ktorého vyplýva, že
pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mala ako
spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia

nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd. Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v Obchodných
podmienkach pre úver, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 4.6,
v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky
bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2) sankčný úrok (3)

úrok z úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči Klientovi sa platby
Klientazapočítavajúnajskôrnapohľadávkuskôrsplatnúpodľauvedenéhoporadia.“Predmetnézmluvné
ustanovenie poskytuje žalovanému ako dodávateľovi úveru možnosť započítavať moje platby na iný
účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a bez ohľadu na moju vôľu. Toto ustanovenie zmluvy zakladá
nevyvážený vzťah medzi mnou a žalovaným, pokiaľ ide o započítavanie mojich platieb na predmetný
úver, keďže umožňuje žalovanému postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítavanie mojich

platieb sa tak stáva pre mňa netransparentné. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s
požiadavkoudobrejviery,zjavnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,vneprospech
spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ). O neprijateľnosti predmetnej
zmluvnej podmienky a priamo vo vzťahu k žalovanému, už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Svidník, sp. zn. 7Csp/7/2018, zo dňa 24. 01. 2019, ktorý potvrdil Krajský súd Prešov, sp. zn.

2Co/60/2019, zo dňa 26. 08. 2019. Z rozsudku Okresného súdu Svidník vyberám odôvodnenie 45.:
„Uvedené zmluvné ustanovenie poskytlo žalovanej v priamom rozpore s § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka možnosť započítať platby žalobkyne aj na iný účel, ako je prioritné splácanie istiny. Táto
zmluvná podmienka založila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie
dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Podľa § 54 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka, ktorej neplatnosť súd vyhlásil,
znamenala odchýlenie od ustanovenia Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ

má oprávnený záujem na prioritnom splácaní istiny, pričom žalovaná uprednostnila vlastné ekonomické
záujmy v neprospech spotrebiteľa.“ To isté sa týka aj rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn.
16Csp/80/2018,zodňa15.11.2018vspojeníspotvrdzujúcimrozsudkomKrajskéhosúduPrešov,sp.zn.
19Co/25/2019, zo dňa 27. 08. 2019, z ktorého vyberá: odôvodnenie 14.: „Odvolací súd má za to, že súd
prvej inštancie správne postupoval, keď vyhovel žalobe v časti o určenie konkrétnej zmluvnej podmienky

uvedenej v Zmluve o úvere č. 2949446110 z 23. 11. 2010, v Obchodných podmienkach, článku 5.
Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 5.6 v presnom znení za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Odvolací súd jednoznačne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že išlo o vopred
pripravený text veriteľa, kedy absentuje vôľa zmluvných strán dohodnúť sa na povinnosti dlžníka platiť
platby na iný účel, ako je splatenie istiny úveru. Išlo o podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá

a predstavuje ľubovôľu dodávateľa započítať platby na iný účel ako boli určené, čo jednoznačne
spôsobuje nerovnováhu v spotrebiteľských vzťahoch v neprospech spotrebiteľa.“ - odôvodnenie 15.:
„Vo vzťahu k vysloveniu neprijateľnej zmluvnej podmienky súdom prvej inštancie odvolací súd ešte
uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13 nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje
a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol. Cieľ,

ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa, totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli
povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len
v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny
súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú, zdrží sa jej

uplatnenia, s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomuto namieta (viď rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 04. 06. 2009, PANNON GSM, C-243/08, 20091-04713).“ Nakoľko o neprijateľnosti predmetných
zmluvných podmienok bolo právoplatne rozhodnuté, ako na to poukázala vyššie, dala do pozornosti
publikáciu,Števček,M.,Dulak,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,F.,Tomašovič,M.akol.Občiansky
zákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, 635 - 636 s. : „Ak by však dodávateľ opätovne

uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre ktorú mu už súd raz plnenie
z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže zamietnuť a nemusí už
opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už na právoplatný rozsudok
súdu. Súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenie v rozpore so zákonom. “,čopodľa jej názoru, analogicky platí aj v prípadoch ak súd už o neprijateľnosti danej zmluvnej podmienky
rozhodol, na základe žaloby podanej spotrebiteľom.

3. Právny zástupca žalovaného so žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a
priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom listín, a to: žalobou spolu s
prílohami na čl. 1 - 40, zmluvou o úvere Dostupná pôžička na čl. 5, vyjadrením žalovaného na čl. 49 -

55, spolu s prílohami až na čl. 61, replikou žalobkyne k vyjadreniu žalovaného na čl. 70 - 73, s prílohami
až na čl. 87, duplikou žalovaného na čl. 93 -96, obsahom zápisnice zo dňa 07.12.2022.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav vecí:

6. Dňa 14. 12. 2009 uzatvorili žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ Zmluvu o úvere Dostupná

pôžička č. 2574764709, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur, ktorý
sa žalobkyňa zaviazala splácať v 30 mesačných splátkach po 46,00 eur, počnúc dňom 15. 01. 2010,
pri výške úrokovej sadzby 25,00 % ročne, RPMN 31,55 % a priemernej RPMN na trhu 46,96 %.
Dátum konečnej splatnosti bol stanovený na deň 15. 06. 2012. Celková výška nákladov predstavovala
sumu 375,31 eur. Údaj o celkovej čiastke úveru, ktorú bola žalobkyňa povinná zaplatiť, v zmluve nebol

uvedený.

7. Právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 20. 01. 2022 uviedol,
že dňa 14. 12. 2009 spísala žalobkyňa v prítomnosti zamestnanca žalovaného (do 02. 07. 2021
podnikajúci pod obchodným menom Poštová banka, a. s.) žiadosť o poskytnutie úveru, v ktorej žiadala

od žalovaného úver vo výške 1.000,- eur (30.126,- Sk). Žalovaný následne s odbornou starostlivosťou
a najmä v súlade s pôvodným zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2009 (ďalej len „ZoSÚ“), pristúpil k vizuálnej
kontrole a overení predložených dokumentov: žiadosť o dostupnú pôžičku, zmluva o úvere, žiadosť o

šikovnú rezervu, fotokópia občianskeho preukazu, potvrdenie o výške príjmu, nie staršie ako 30 dní,
rozhodnutie o priznaní dôchodku, potvrdenie pošty, že klient dôchodok poberá, potvrdenie o trvalom
pobyte doklad: SIPO, faktúra za elektrinu, faktúra za plyn, faktúra za vodné/stočné, faktúru za telefón,
mobil (nie staršie ako 3 mesiace), výpis z účtu a z úverových krát (YES, AURA, OK, QAUTRO), preberací
protokol z pošty. Po dôkladnom preskúmaní a akceptácii žiadosti, uzavrel žalovaný dňa 15. 12. 2009

so žalobkyňou, zmluvu o úvere č. 2574764709 (ďalej len „zmluva o úvere“). Na základe tejto zmluvy
sa žalovaný zaviazal, že žalobkyni poskytne úver vo výške 1.000,- eur. V čl. 3 zmluvy o úvere boli
prehľadne uvedené najmä: výška schváleného úveru (1.000,- eur), počet mesačných splátok (30) a ich
výška (46,- eur), úroková sadzba (25 % p. a.), dátum konečnej splatnosti úveru (15. 06. 2012), RPMN
(31,55 % p. a.), ako aj celková výška nákladov, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť (375,31 eur). Zmluvný

vzťah sporových strán trval až dokým žalobkyňa dna 23. 04. 2010 dobrovoľne splatila celý zostatok
úveru. Počas trvania úverového vzťahu pritom nerozporoval žiadnu náležitosť zmluvy o úvere ani iné
dohodnuté podmienky. Nevyužil ani možnosť odstúpiť od zmluvy o úvere, nepodal reklamáciu alebo
sťažnosť na príslušný orgán dohľadu. Viac ako jedenásť rokov (!) po splatení úveru, na základe čoho
de iure došlo k zániku peňažného záväzku žalobcu splnením (§ 559 ods. 1 OZ) sa podaná žaloba

o určenie bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere zo dňa 20. 01. 2022, javí ako špekulatívna
a šikanózna. Žalobca totiž už zjavne nemá záujem na náprave vytýkaných nedostatkov (existenciu
ktorých zásadne odmietame). O nepoctivej motivácii žalobcu svedčí aj skutočnosť, že sa nepokúsil
odstrániť domnelé nedostatky zmluvy o úvere korektne v zmysle zásady pacta sunt servanda, a to

napríklad štandardným uzavretím dodatku k zmluve o úvere ešte počas trvania úverového vzťahu.
Žalobca v tomto smere nepreukázal, že by inicioval akékoľvek mimosúdne rokovania so žalovaným.
Naopak, jeho účelovo motivované konanie svedčí o evidentnom záujme na získaní neoprávneného
majetkového prospechu na úkor žalovaného, a to v rozpore s esenciálnou súkromnoprávnou zásadou
neminem laedere. Zneužitím práva je aj jeho výkon, ktorý vzhľadom na doterajšie správanie strany

nebolo možné očakávať. Náhle a antagonistické zmeny v postupe vyhodnocuje ako zneužitie práva aj
odborná literatúra: „Prímo je dovolávaní se práva závadné tehdy, když existence práva nebo výsledek
jeho realizace jsou samy o sobé nezávadné a dovolávaní se práva je závadné kvúli jiným okolnostem,
za nichž je činéno, napr. kvúli tomu, že oprávnený jedná v rozporu se svým predchozím jednáním(contra factum proprium).“ (PULKRÁBEK, Z.: Zákaz zneužití práva v rozporu s jeho účelem. EUROLEX
BOHEMIA, Praha 2007, s. 43; rovnako aj ČOLLÁK, J.: Zákaz zneužitia práva v súkromnom práve a v
práve obchodných spoločností, C. H. Beck, Praha 2018, s. 42; priložené k vyjadreniu). Orgán aplikujúci

právo by mal pri zohľadnení skutkových okolnosti konkrétneho prípadu citlivo vyhodnotiť zámer strany
vykonávajúcej subjektívne právo a dôsledky výkonu tohto práva na protistranu. Osobitne so zreteľom
na okolnosti prípadu sa žalovaný domáha, aby súd komplexne posúdil konanie žalobcu aj cez prizmu
dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ) a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia
práva) v spojení so súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta

sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať), ktoré platia aj pre „privilegovaných“ spotrebiteľov. Za
účelom náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný podľa § 195 ods. 1 CSP navrhuje, aby súd
vykonal dokazovanie aj výsluchom žalobcu, a to k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu a
konaniu žalobcu pred iniciovaním tohto súdneho konania. Žalovaný pre úplnosť uvádza, že objektívne
nevie zabezpečiť prítomnosť žalobcu na pojednávaní. Pre prípad vykonania tohto dôkazu preto v
súlade s § 197 ods. 2 CSP žiada súd o jeho predvolanie. Podľa základného princípu v čl. 5 CSP

(zákaz zneužitia práva): „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu
ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia
na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k
nedôvodným prieťahom v konaní.“ Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností, žalovaný podľa § 151 CSP
popiera všetky tvrdenia žalobcu, uvádzane v žalobe, vrátane uplatnených nárokov, ktoré považujeme

za nedôvodné a šikanózne. Domnievame sa, že dubiózne správanie žalobcu vzhľadom na opísaný
skutkový stav: žaloba bola podaná (20. 01. 2022) po 12-tich rokoch od uzavretia zmluvy o úvere (15.
12. 2009), žaloba bola podaná (20. 01. 2022) po jedenástich rokoch od splatenia úveru (23. 04. 2010),
žalobca nevyužil svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy o úvere, žalobca nenavrhoval, aby došlo
k modifikácií podmienok zmluvy (napr. formou dodatku), žalobca nepodal sťažnosť alebo reklamáciu

na poskytnuté bankové služby, žalovaný voči žalobcovi neinicioval žiadne súdne, rozhodcovské ani
iné konanie, žalobca neinicioval žiadne mimosúdne rokovania pred podaním žaloby, žalobca napriek
vyššie uvedeným skutočnostiam prekvapivo podal na žalovaného žalobu, čo vykazuje evidentne znaky
šikanózneho výkonu práva, ktoré by všeobecné súdy nemali tolerovať, v opačnom prípade možno
považovať úpravu o „dobrých mravoch“ za obsolentnú. Argumentum ad absurdum - všetci veritelia

(paradoxne aj licencované banky), hoci evidujú splatenie dlhu (úveru, pôžičky), pričom zaniknuté dlhy
už niekoľko rokov nefigurujú v účtovníctve veriteľa, de facto žijú v právnej neistote, keďže dlžníci (resp.
klienti banky) ich môžu kedykoľvek zažalovať, napr. aj 100 rokov po uzavretí úverovej zmluvy, či splatení
dlhu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že v obdobných určovacích sporoch sa nemôže žalovaný
veriteľ procesne brániť námietkou premlčania. Osobitne poukazujeme aj na nález pléna Ústavného súdu

SRzodňa07.02.2018PL.ÚS11/2016-60,publikovanývZNaUÚSSRpodč.1/2018:„ajkeďjeochrana
spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je
potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek
inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu
interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany

spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným
princípom.“ (ods. 46). Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 08. 11. 2016 sp. zn. III. ÚS 2700/15:
„Za výkon práva v rozporu s dobrými mravy je typicky nutno považovat projevy šikany (tzv. dolus
coloratus), t. j. výkon práva učinený primárne za účelem poškození či znevýhodnení jiného [nález ze
dne 02. 04. 2001 sp. zn. IV. ÚS 22/01 (N 55/22 SbNU 5)], jakož i nepomerené tvrdý výkon práva,

jenž by se príčil spravedlivému rešení veci.“. Žalobca sa namiesto zodpovedného prístupu k splneniu
svojho dlhu účelovo rozhodol zneužiť svoje spotrebiteľské postavenie a špekulatívne napadnúť vybrané
zmluvné podmienky, a to po takmer 12-ich rokoch od uzavretia zmluvy. Máme za to, že v danej veci
ide o tzv. „učebnicový“ príklad zištného zneužitia prospotrebiteľskej legislatívy na úkor žalovaného
(veriteľa), ktorý bol primárne uskutočnený za účelom ekonomického zvýhodnenia žalobcu (finančný

zisk). Uplatnenie sankcií voči veriteľovi za čiastkové nesplnenie obsahových náležitostí zmluvy o úvere
(ktoré odmietame), nie je správne, spravodlivé ani účelné. Súdy by v takých prípadoch mali venovať
pozornosť tomu, či z celkového obsahu zmluvného dojednania je možné zistiť zákonom vyžadované
údaje. Nemožno preto sankcionovať absenciu určitej náležitosti zmluvy, ak inak z ostatného znenia
zmluvy je táto náležitosť nesporná (KRAJČO, J.: Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi v SR a EÚ.

Komentár. EUROUNION, Bratislava 2011, s. 339). Súd by mal preto prihliadnuť na všetky aspekty
konania (správania sa) zainteresovaných strán a všetky významné okolnosti prípadu. Súlad výkonu
práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a
to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby dotknutej). Dobrémravy sú súhrnom etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržanie je
často zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (ZSP 56/2010). Spravodlivosť je kritériom ukladajúcim

každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré
nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a
účel príslušných zákonných ustanovení (ZNaU ÚS SR č. 74/2010). Povinnosť zohľadňovať špecifické
okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé
vyriešenie veci, čiže také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej strany nespôsobilo

zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej, akcentoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28. 04.
2016 sp. zn. 2Obdo/V1/2014. Je potrebné zdôrazniť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nemožno pojať ako obranu pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou (rozsudok
NS ČR zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. 23Cdo/1201/2009; ŠVESTKA, J. - SPÁČIL, J. - ŠKÁROVÁ, M. -
HULMÁK, M. a kol.: Občiansky zákonník I. Komentár. C.H.BECK, Praha 2008, str. 408). Absolútne a
nekritické favorizovanie spotrebiteľa sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne, nelegitímne

a posúva justíciu mimo ústavnej roviny jej úloh. Ochrana spotrebiteľa nikdy neznamenala ochranu
pred jeho vlastnými ekonomickými (hoci aj neuváženými) rozhodnutiami. Znamenala predovšetkým jeho
ochranu pred neúplnými a nepravdivými informáciami, vyplývajúcimi z informačnej asymetrie medzi
obchodníkom a spotrebiteľom (BEJČEK, J.: Ochrana spotrebitele nebo i pokrytecky zastrená ochrana
vérolomnosti? In: Právní rozhledy. roč. 2013, číslo 13-14/2013, s. 477). V tejto súvislosti poukazujeme na

odlišné stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a bývalého predsedu
občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. I.
ÚS 547/2012, v ktorom pomerne ilustratívne poukázal na zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť
ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie“ veriteľskej pozície v neprospech právnej istoty a celkového
doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry: „Všeobecné

súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne
adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek čo sa
prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“),
a to sa už dotýka samotnej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z
úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. (ods. 2) Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže

absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus
iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa;
opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko
nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak
neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. (ods. 3) Preto ak nedôjde k racionálnemu

zvratuvdoterajšejjudikatúresúdov,opäťvrátaneústavnéhosúdu,existujúcebagateľnésporytakzahltia
všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia
aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). “(ods.
4) Dávame do pozornosti aj odlišné stanovisko bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky
JUDr. Rudolfa Tkáčika v uznesení zo dňa 20. 09. 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017, v ktorom je taktiež

vyjadrené znepokojenie vo vzťahu k neustále sa sprísňujúcej právnej úprave ochrany spotrebiteľov v ich
prospechakneprimeranostiochrany,poskytovanejsúdmispotrebiteľom:„Tentospôsobamieraochrany
spotrebiteľov, či už v právnej úprave alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv. „až za hrob“), ako sme
v súčasnosti svedkami, môže (aj pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh štátu v tomto smere) v
dlhodobejšom časovom horizonte priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj spoločnosti. Súčasný

model (okrem rizika porušovania ústavy a ústavných princípov) totiž v praxi často vedie k tomu, že
občania(spotrebitelia)nebudúpovinníanizaviazanísplácaťsvojepeňažnédlhyvrátaneistiny,kuktorým
sa dobrovoľne zaviazali, čo (na základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledku zbavuje paušálne
nie zanedbateľný počet ľudí zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza známeho pravidla
„dlhy sa nemusia platiť“).“ (ods. 8) Vzhľadom na stúpajúce množstvo generických spotrebiteľských

sporoch, iniciovaných práve spotrebiteľmi, si žalovaný dovolí v závere zacitovať aktuálne stanovisko
sudcu JUDr. Rastislava Sikorjaka zo dňa 25. 11. 2021 z obdobného konania, aktuálne vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9Csp/131/2021 o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
o vydanie bezdôvodného obohatenie a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, kde je žalobca
(spotrebiteľ) taktiež zastúpený advokátom JUDr. Igorom Šafrankom (t. j. advokát žalobcu má vedomosť

o pravdivosti nižšie citovaného stanoviska): „Súd prejednáva stovky obdobných vecí ako je táto s
tým, že sa javí relevantná obrana dodávateľa, že vedomosť spotrebiteľa musí byť viazaná na určitý
objektívny moment a nemôže byť ponechaná jedine na tvrdenie spotrebiteľa, že sa o bezdôvodnom
obohatení dozvedel určitého dňa od tretieho subjektu a teda práve a len od tohto dňa začína plynúťpremlčacia doba (prípadne táto začína plynúť ešte neskôr a to od rozhodnutia súdu), keďže takýto
prístup vylučuje možnosť obrany námietkou premlčania, vzhľadom na to, že spotrebiteľ vždy uvedie
dátum, podľa ktorého je dodržaná minimálne subjektívna premlčacia doba. Pre uvedené stovky prípadov

je tak typická nasledujúca schéma žaloby: zmluvný vzťah ukončený väčšinou v období rokov 2011
- 2018, spotrebiteľ si zadováži potvrdenie občianskeho združenia, že bez bližších podrobností sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedel v čase do podania žaloby neprekračujúceho 2 roky a zároveň sa
domáha predĺženej objektívnej 10 - ročnej premlčacej doby len na tom základe, že dodávateľ má ovládať
právo a akýkoľvek nedostatok v zmluve je ním spôsobený úmyselne a spotrebiteľ právo ovládať nemusí.

Okresný súd teda považuje za potrebné poznať odpoveď súdneho dvora v nasledujúcom (...)“. Pre
úplnosť uvádzame, že sudca medzičasom uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 13. 12. 2021,
č. k. 9Csp/131/2021-137 identifikované konanie prerušil a požiadal SDEÚ o rozhodnutie o deviatich
predbežných otázkach, ktorých zodpovedanie bude mať význam aj pre toto konanie. V prípade potreby
žalovaný doloží do konania citované stanovisko sudcu, vrátane pripravovaných predbežných otázok,
o ktorých má vedomosť aj zástupca žalobcu. V zmluve o úvere je uvedený údaj o RPMN vo výške

31,55 % správny. Podľa názoru žalobkyne je však výška RMPN v zmluve uvedená nesprávne, keďže
podľa (právne nezáväzného a informatívneho) „výpočtu“, realizovaného prostredníctvom internetovej
kalkulačky, mala byť uvedená vo výške 28,93 %. Údajný výpočet RPMN prostredníctvom internetovej
kalkulačky pritom nemožno považovať za legitímny a zákonný. Z nepreukázaného výpočtu nie je jasné,
ktorý nástroj mal byť pri výpočte použitý, akým spôsobom uvedený nástroj funguje a aký vzorec v

danom výpočte využíva. Už len zo vstupných údajov takýchto „internetových“ nástrojov vyplýva, že nie
sú schopné vypočítať RPMN presne a môžu slúžiť maximálne ako informatívna (právne nezáväzná)
pomôcka pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere úveru. Žalobkyňa (prípadne jej zástupca) použila na
účely svojho výpočtu internetovú kalkulačku dostupnú na webovom portáli www.fininfo.sk , na ktorú odkazuje Ministerstvo financií SR (MF SR). Pri hypertextovom odkaze však

upozorňuje, že ide iba o výpočet na informatívne (právne nezáväzné) účely. Žalobca v tomto smere
poukazuje na právne záväzný rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 19. 12. 2019 vo veci C-290/19 (RN
c/a Home Credit Slovakia a. s.), v zmysle ktorého, ak veriteľ uvedie v zmluve o úvere presnú výšku
RPMN (nie ako rozpätie hodnôt), splnil si voči spotrebiteľovi svoju informačnú povinnosť podľa smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/Es zo dňa 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere:

Strana 8 z 15 ods. 30 odôvodnenia: „Z tohto hľadiska informačná povinnosť uvedená v článku 10 ods.
2 smernice 2008/48, podľa ktorej zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza RPMN, prispieva k
dosiahnutiu cieľov sledovaných touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019,
Pohotovosť, C-331/18, EU:C:2019:665, bod 42 citovanú judikatúru), najmä cieľa vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľa.“ Ods. 33 odôvodnenia: „Smernica 2008/48 totiž v časti II prílohy I upravuje dodatočné

predpoklady určené na uľahčenie výpočtu RPMN v prípade, že nie sú známe určité skutočnosti, alebo
ak ich nie je možné určiť z iných dôvodov.“ Výrok rozsudku: „Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, zmenenej smernicou Komisie 2011/90/EÚ zo 14. novembra
2011, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola

RPMN vyjadrená nie ako jedna konkrétna hodnota, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu
hodnotu.“ V zmluve o úvere, ktorú uzavreli sporové strany, je výška RPMN uvedená priamo v čl.
3 zmluvy o úvere. Závery citovaného rozsudku preto nie sú aplikovateľné v tomto prípade. K tomu
analogicky poukazujeme aj na nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2021 sp.
zn. 7Cdo/183/2020, publikované pod R 86/2021. R 86/2021 (právna veta): „Z ustanovenia § 9 ods.

2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej
zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady
pre jej výpočet.“ R 86/2021 (z odôvodnenia): „Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií,
zastáva názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť

veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom
zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady
pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani
teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. (...) V posudzovanom prípade
zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne neuvádza uviesť v zmluve i matematický výpočet výšky

ročnej percentuálnej miery nákladov, ako to vyplýva z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu. Pokiaľ by takúto požiadavku mal zákonodarca v úmysle, nič mu nebránilo uviesť ju v danej
právnej norme.“ (ods. 12 a ods. 12.2). Za daných okolností (bez predloženia preskúmateľného a
kvalifikovaného výpočtu), odhliadnuc od šikanóznej povahy žaloby a toho, že údaj RPMN nemá po11 rokoch od splatenia úveru žiaden reálny význam, nemožno považovať tvrdenia žalobkyne za úplné
a pravdivé. Podotýkame, že ide o zložitý matematický výpočet (iterácie). Napokon, ak by mal súd
za to, že ide o otázku, ktorá vyžaduje odborné znalosti, žalovaný ponecháva na zvážení súdu, či by

sa malo v konaní vykonávať znalecké dokazovanie. Vzhľadom na hospodárnosť konania a z dôvodu
objektívnej neznalosti predbežného právneho posúdenia veci, žalovaný nateraz nenavrhuje postupovať
týmto spôsobom, avšak nebráni sa tomu, pokiaľ by malo od toho závisieť rozhodnutie súdu, aj keď takýto
postup by sa priečil záverom najvyšších súdnych autorít. Žalovaný sa domnieva, že ešte pred prípadným
rozsiahlymdokazovanímbyboloúčelnéahospodárnenajprvpredbežneposúdiť,čisprávaniežalobkyne

je za daných špecifických okolností konaním v rozpore s dobrými mravmi a aký je skutočný cieľ (motív)
žaloby. Máme za to, že od posúdenia týchto otázok bude závisieť rozhodnutie súdu a hypoteticky aj
dovolacie konanie. Podľa § 53 ods. 1 OZ: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ Žalobca sa (ad absurdum
po jedenástich rokoch od splatenia celého úveru) zároveň domáha určenia neprijateľnosti dvoch
zmluvných podmienok (pravdepodobne kvôli navýšeniu trov právneho zastúpenia), a to konkrétne: A)
čl. 3 bod 7 zmluvy o úvere: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou

uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach.“ B) čl. 4 bod 4.6 Obchodných podmienok pre
úver - dostupná pôžička: „Platby od klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to,
na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka,
(1) sankčný úrok, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky
voči Klientovi sa platby Klient a započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného

poradia.“ V prvom rade akcentujeme, že žalovaný voči žalobcovi neinicioval žiadne rozhodcovské
konanie. Následne považujeme za nekorektné, ak žalobca nepriložil k žalobe pôvodné, ako aj aktuálne
znenie príslušných Všeobecných obchodných podmienok, ktoré žalovaný (banka) neustále aktualizuje
v súlade s rozhodovacou súdnou praxou, ako aj inštrukciami NBS, a ktoré dlhodobo neobsahujú danú
podmienku (Obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery, účinné po 1.6.2014, ktoré podľa čl. 8.10

spravujú aj právne vzťahy z úverov dostupná pôžička). Odhliadnuc od vyššie uvedeného, z namietaného
ustanovenia vyplýva, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá [„Zmluvné strany sa dohodli“ (...)]
jasne a zrozumiteľne priamo v čl. 3 zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej
podmienky v zmysle § 53 OZ, keďže objektívne nemôže spôsobovať „značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“, keďže možnosť obrátiť sa na rozhodcovský

súd nemal výlučne iba dodávateľ (žalovaný), ale aj spotrebiteľ (žalobkyňa) plne v súlade so zákonom
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, k čomu nedošlo Namietaná zmluvná podmienka bola
zrejmá už pri podpisovaní žiadosti o úvere, t. j. nebola „skrytá“ a žalobkyňa mala o nej vedomosť už
pri podpise úverovej zmluvy. Ani prípadná hypotetická neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky
(čo zásadne odmietame) nemá vplyv na platnosť ostatných zmluvných ustanovení a elementárnu

povinnosť žalobkyne splatiť poskytnutý úver, ktorý žalobkyňa reálne splatila. Námietka žalobkyne je v
tomto ohľade zjavne účelová a špekulatívna, bez akéhokoľvek vecného súvisu s právnym dôvodom a
výškou uplatnených peňažných nárokov. Neobstojí ani všeobecné a paušálne poukazovanie žalobkyne
na rozhodnutia v iných sporoch. Podľa názoru žalobcu by neprijateľnou zmluvnou podmienkou malo
byť aj dojednanie obsiahnuté v obchodných podmienkach, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

a upravuje následky porušenia platobnej disciplíny zo strany dlžníka. CSACH, K.: O prílohách zmluvy.
Súkromné právo č. 6/2021: „Slovenské súkromné právo neobmedzuje obsah prílohy zmluvy ani inej
nepriamej súčasti zmluvy. Príloha zmluvy môže obsahovať aj cenu či predmet zmluvy, teda to, čo
zvykneme označovať ako podstatné náležitosti zmluvy, a to dokonca aj v spotrebiteľskom práve
(pozn. žalovaného - autor článku priamo v poznámke odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 27. 05. 2020 sp. zn. 4Cdo/9/2019). Nie je vylúčená ani samotná identifikácia strán v prílohe
zmluvy. V našich končinách sa tak nepresadila línia rozhodovania českého ústavného súdu, podľa
ktorého mohli byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách len
určité nepodstatné a technické otázky. Prílohy ako súčasť právneho úkonu musia spĺňať náležitosti
jeho formy. Avšak ak ide o nepriame súčasti zmluvy a tieto sú riadne inkorporované, nemusia byť

podpísané (pozn. žalovaného - autor článku opäť poukazuje v poznámke na rozhodnutie dovolacieho
súdu 4Cdo/9/2019, vrátane právnej doktríny v SR).“ (str. 207). Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 27.5.2020 sp. zn. 4Cdo/9/2019: „Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred
neplatnosťou právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Pretoaj v prejednávanej veci je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred
výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili
zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným

odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť
tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj
tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej
zmluvy.“ (ods. 12). Aplikácia obchodného zákonníka v spotrebiteľských sporoch a tým aj prednostné
započítavanie úhrad spotrebiteľa na príslušenstvo akceptuje aj aktuálna judikatúra ÚS SR sp. zn. III. ÚS

307/2020: „Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere,
alenapr.ajzmluvyobežnomavkladovomúčte,resp.vzťahyzcestovnéhošeku,akoabsolútneobchody.
To, že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369
ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom
je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov
občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských

vzťahov i v režime Obchodného zákonníka. Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti
Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania
niektorých právnych inštitútov v ich úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne
niekedy je Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no
nie v každom prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej

doby podľa Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia
Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po
uznaní záväzku, keď Obchodný zákonník určuje premlčaciu dobu štyroch rokov a Občiansky zákonník
desiatich rokov.“ Z týchto dôvodov námietka žalobkyne neobstojí (resp. je právne bezvýznamná),
čo potvrdzuje aj prezentovaná aktuálna právna doktrína a najmä rozhodnutia najvyšších súdnych

autorít. Opakovane žalovaný zdôrazňuje, že žalobca sa domáha určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok v zmluve o úvere ad absurdum po zániku zmluvy (dobrovoľnom splatení úveru). Očividne
tým zneužíva skutočnosť, že nie je povinný preukazovať naliehavý právny záujem a využíva toto
konanie ako nástroj šikany žalovaného. Rozhodcovská doložka a ani zrážky zo mzdy žalobcu pritom
neboli uplatnené zo strany žalovaného, je teda vylúčené aby došlo k akejkoľvek ujme na právach

žalobcu. Akceptácia žalobného nároku je v tomto prípade možná iba pri zjavne formalistickom výklade
príslušných ustanovení. Povinnosťou súdov je práve naopak zohľadňovať špecifické okolnosti každého
konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé
lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť
druhej procesnej strany (I. ÚS 549/2015). K nekritickému zvýhodňovaniu spotrebiteľa zaujal negatívne

stanovisko opakovane aj Ústavný súd SR. V tejto súvislosti uviedol, že hoci ochrana spotrebiteľov
tvorí neoddeliteľnú súčasť súkromného práva a postavenie spotrebiteľov treba brať vážne, je nutné ju
interpretovať triezvo a neutrálne ako iné právne inštitúty. Táto ochrana je už totiž súčasťou zákonnej
normy a nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu (PL. ÚS 11/2016, publikované v ZNaU ÚS SR
podč.1/2018,I.ÚS332/2019,I.ÚS71/2020,II.ÚS57/2020).Paušálnepreferovaniezvýšenejprocesnej

ochrany spotrebiteľa môže v konečnom dôsledku viesť k vytvoreniu fakticky „nadradeného“ postavenia
slabšej strany, čím dochádza k porušeniu princípu rovnosti strán v spore. Žalovaný - podnikateľ je tak
postavený do výrazne nevýhodnejšej pozície oproti žalobcovi - spotrebiteľovi (I. ÚS 382/2019). Úlohou
súdov nie je ani v spotrebiteľských sporoch aktívne „vyhľadávať“ chybu v ustanoveniach, ale poskytovať
objektívnu súdnu ochranu sporovým stranám, ktorých práva boli porušené alebo ohrozené. Opačný

prístup narúša postavenie sudcu ako nestranného arbitra a posúva ho smerom k jednej zo sporových
strán. Ochrana spotrebiteľa nikdy neznamenala ochranu pred jeho vlastnými ekonomickými (hoci aj
neuváženými) rozhodnutiami. Znamenala predovšetkým jeho ochranu pred neúplnými a nepravdivými
informáciami, vyplývajúcimi z informačnej asymetrie medzi obchodníkom a spotrebiteľom (BEJČEK J.:
Ochrana spotrebitele nebo i pokrytecky zastrená ochrana vérolomnosti? In: Právni rozhledy. roč. 2013,

číslo 13-14/2013, s. 477). Formalistický prístup súdov deformuje vzťahy v spoločnosti, a to najmä vo
vzťahu k podnikateľskému prostrediu. Výsledkom činnosti súdov je vytvorenie akéhosi privilegovaného
statusu spotrebiteľa, ktorý nie je zaviazaný splácať svoje dlhy. Vedľajším produktom je aj dlhodobé
„démonizovanie“ veriteľskej pozície (totožne aj odlišné stanoviská bývalého sudcu Ústavného súdu
SR JUDr. Rudolfa Tkáčika vo veci sp. zn. III. ÚS 572/2017 a bývalého podpredsedu Ústavného súdu

SR a bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia NS SR JUDr. Milana Ľalíka vo veci sp. zn. I.
ÚS 547/2012). Odňatie nároku na úroky a poplatky spojené s úverom znamená, že žalobca by dostal
úver od žalovaného „zadarmo“, čo je zrejme aj primárny dôvod, pre ktorý inicioval toto súdne konanie.
V súlade s § 107 ods. 1 OZ: „Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí zadva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.“ V zmysle § 107 ods. 2 OZ: „Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,

keď k nemu došlo.“ Žalovaný sa mal na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť tým, že okrem splátok istiny
úveru, ktorý by mal byť podľa žalobcu bezúročný a bez poplatkov, inkasoval aj dohodnuté príslušenstvo.
Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru by pritom mala nastupovať priamo ex lege. Žalovaný preto nemal
mať nárok na úroky a poplatky od počiatku úverového vzťahu. Žalobca zrejme zámerne neuvádza, kedy
sa prvýkrát dozvedel (resp. objektívne mohol dozvedieť) o údajnom bezdôvodnom obohatení na strane

žalovaného, čím sa zrejme snaží umelo predĺžiť premlčaciu lehotu, ktorá medzičasom márne uplynula.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je určujúcim moment, keď sa oprávnený dozvie
o skutočnostiach, na základe ktorých môže uplatniť nárok na súde, t. j. keď nadobudne vedomosť o
rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Okamih, v ktorom spotrebiteľ zistí, ako
možno právne kvalifikovať jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností, nie je pri posudzovaní
začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty relevantný (rozsudok NS SR zo dňa 01. 05. 2013 sp. zn.

1Cdo/67/2011, publikované v časopise ZSP pod č. 22/2013; totožne aj NS ČR: rozsudok zo dňa 27.
09. 2000 sp. zn. 20Cdo/927/98, uznesenie zo dňa 27. 11. 2013 sp. zn. 28Cdo/3914/2012, rozsudok zo
dňa 28. 11. 2013 sp. zn. 33Cdo/2225/2012 a mnohé iné). Vedomosť osoby o určitých skutočnostiach je
vnútorným psychickým stavom a preto nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania
môžu byť iba skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa tento vnútorný psychický stav

subjektu prejavuje navonok, a teda okolnosti, z ktorých možno existenciu vedomosti vyvodiť (m.m. R
45/1986, 2Cdo/109/2007, 3Cdo/224/2017, 5Cdo/64/2018, 4Cdo/120/2019, 1VObdo/2/2020 a mnohé
iné).Aplikujúctietozáverynadanýprípad:Priúverovýchvzťahochmádlžníkvedomosťotom,komuplní,
bezprostredne po uzavretí zmluvy. Dlžník uzavrel zmluvu o úvere so žalovaným dňa 15. 12. 2009; počas
celého trvania úverového vzťahu vedel, že plní v prospech spoločnosti 365.bank, a. s. (do 2.7.2021

Poštová banka, a. s.); Rozsah bezdôvodného obohatenia je spotrebiteľovi zrejmý najneskôr pri splatení
úveru, resp. pri realizácii poslednej splátky. Vtedy nepochybne vie určiť, akú celkovú čiastku veriteľovi
uhradil. Poslednú (mimoriadnu) splátku uhradil dlžník dňa 23. 04. 2010, čím zároveň splatil celý zostatok
úveru. Tieto znalosti mu nepochybne stačia na iniciovanie súdneho konania o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Či ide skutočne o bezdôvodné obohatenie alebo nie, určí záväzne až súd. Preto nemožno

počítať začiatok subjektívnej premlčacej lehoty od momentu, keď spotrebiteľovi niekto údajne poskytol
právne posúdenie veci. Daný moment však žalobca nikde v žalobe nešpecifikuje. Objektívna premlčacia
lehota sa neodvíja od subjektívnych okolností (vedomosť oprávneného). Pre jej začiatok je naopak
určujúce, kedy došlo k vzniku danej právnej skutočnosti. Uplynutím tejto lehoty dochádza k definitívnemu
premlčaniu nároku. Ide o nástroj absolútneho vymedzenia časových horizontov na uplatňovanie práv.

Eliminujesatýmtiežšpekulatívnekonanie,smerujúcekúčelovémupredlžovaniusubjektívnepremlčacej
lehoty. Ak by sa teda v tomto prípade použila trojročná premlčacia lehota, nárok žalobcu by bol ku dňu
podania žaloby premlčaný. A to aj v prípade, ak by sa určil začiatok plynutia objektívnej premlčacej
lehoty až na splatenie celého úveru, t. j. 23. 04. 2010 (podľa potvrdenia o prijatí návrhu na začatie
konania na súde podal žalobca žalobu na súd, ktorá bola doručená až dňa 20. 01. 2022). Pri objektívnej

premlčacej lehote je nutné sa vysporiadať aj so závermi rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa zo dňa
22. 04. 2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o. C-485/19 (na ktorý poukazuje aj žalobca).
Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je v súlade so zásadou efektivity, aby sa pri práve na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplatnila trojročná objektívna premlčacia lehota, ktorá začne plynúť odo dňa,
keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. To však neznamená, že by sa objektívna premlčacia lehota

nemala uplatniť vôbec. Súdny dvor EÚ totiž vychádzal z predpokladu, že pri dlhodobých úverových
vzťahoch, môže táto lehota uplynúť ešte predtým, ako dôjde k ukončeniu zmluvy. To však v tejto
veci neplatí. Žalobca splatil celý zostatok úveru dňa 23. 04. 2010. Ak by sme aj stanovili začiatok
plynutia premlčacej lehoty na tento deň, bol by jeho nárok v čase podania žaloby už viac ako tri roky
premlčaný. Za daných skutkových okolností nie je dôvodné vylúčiť uplatnenie objektívnej premlčacej

lehoty. Dlžník by mal v takom prípade priestor svojvoľne disponovať so subjektívnou lehotou bez
možnosti definitívneho uplynutia objektívnej premlčacej lehoty. Z týchto dôvodom žalovaný vzniesol
námietku premlčania. Podotýka, že Súdny dvor EÚ vo vzťahu k premlčaniu spotrebiteľských nárokov
prijal vo svojej rozhodovacej činnosti aj závery, že stanovenie primeraných lehôt spotrebiteľom na
podaniežalobypodhrozboupremlčaniavzáujmeprávnejistotyjezlučiteľnésprávomEurópskejúnie.To

sa týka aj pravidla umožňujúceho vzniesť námietku premlčania proti žalobám podaným spotrebiteľom aj
pri žalobách o uplatnenie reštitučných účinkov vyplývajúcich z určenia bezúročnosti a bez poplatkovosti
úveru; ak je premlčacia lehota stanovená v zákone a je vopred známa, ide o dostatočné opatrenie
na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať účinný prostriedok nápravy. Dĺžkapremlčacejlehotytaksamaosebeniejenezlučiteľnásozásadouefektivity.Vzhľadomnarozsah,povahu
a dôvodnosť uplatnených námietok, najmä pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, ako aj námietka
konania žalobcu v príkrom rozpore s dobrými mravmi (zjavné zneužitie práva za účelom poškodenia

druhej zmluvnej strany, resp. za účelom finančného prospechu) si žalovaný v tomto štádiu (vyjadrenie je
prvým úkonom žalovaného v tomto spore), vyhradzuje právo na doplnenie ďalších návrhov na vykonanie
dokazovania. Bez znalosti predbežného právneho posúdenia veci súdom podľa § 181 ods. 2 CSP a
ešte pred navrhovaným výsluchom žalobcu nemožno objektívne vopred vyhodnotiť, ktoré konkrétne
skutočnosti bude potrebné v spore objasniť a ktoré konkrétne dôkazne prostriedky bude potrebné v

spore zabezpečiť. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sa žalovaný domáha, aby Okresný súd Vranov
nad Topľou žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

8. V replike žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uvádza, že zotrváva na celej ňou v žalobe uvedenej
právnej argumentácii a skutkových tvrdeniach, pričom vyjadrenia uvedené žalovanou považuje za

nesprávne. Podľa názoru žalovanej, je úroveň RPMN uvedená správne, hoci pri jednoduchom
matematickom prepočte celkových nákladov, ktorý som špecifikoval v žalobe, sú celkové náklady
uvedené zjavne nesprávne. Nedbalý a nesprávny prístup žalovanej k náležitosti RPMN, a teda zjavne
aj k výpočtu, preukazuje aj nesprávny údaj o výške celkových nákladov, ako jeden zo vstupných
veličín pre výpočet RPMN. Žalovaná jej však nedala žiadnu rozumnú odpoveď, prečo tento údaj

nezodpovedá jednoduchým matematickým výpočtom, ale iba alibisticky sa snaží preniesť bremeno
svojej zodpovednosti na mňa neustálym poukazovaním, že sa jedná o zjavné zneužitie práva a
špekulatívnu žalobu. Naopak práve konanie žalovanej nesie prvky zjavného zneužitia spotrebiteľského
práva, keď zneužitím svojho mocenského postavenia účelovo uviedla RPMN a celkové náklady
nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k výpočtu RPMN dodávam, že mnou uvedený výpočet

je oficiálnym výpočtom Ministerstva financií SR. Poukazujem na tlačovú správu NBS, z ktorej citujem:
„NBS bude navyše môcť na základe nového opatrenia na svojom webe zverejniť kalkulačku RPMN,
pomocou ktorej si bude môcť každý skontrolovať, či má správne vypočítané RPMN. Či už klient,
ktorý si úver zobral, alebo sudca, ktorý o veci rozhoduje.“ Žalobkyňou predložený výpočet RPMN
považujem za správny, pretože predstavuje výpočet na základe oficiálnej internetovej interaktívnej

kalkulačky Ministerstva financií SR, z portálu finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF
SR, ktorá vyžaduje aj zadanie dátumu uzatvorenia zmluvy. Z argumentácie žalovanej vyplýva záver,
že akýkoľvek výpočet realizovaný oficiálnou kalkulačkou Ministerstva financií SR je de facto nesprávny.
Na druhej strane, však v konaní nepreložila na základe akého spôsobu (výpočtu) dospela k svojmu
výsledku. Zo strany dodávateľa došlo k porušeniu zákazu uvádzať nepravdivé údaje spočívajúce v

klamaní spotrebiteľa uvádzaním nepravdivého údaju o úrovni podmienok tykajúcich sa spotrebiteľských
úverových zmlúv (nepravdivý údaj o výške RPMN a celkových nákladoch), keď v prípade predmetnej
zmluvy je nepochybné, že RPMN a celkové náklady sú uvedené nesprávne, resp. predstavuje nekalú
podmienku, ktorá je neplatná a teda v predmetnej zmluve ako keby absentovala. Podľa ust. § 54
ods. 2 OZ: „V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší.“ Pokiaľ žalovaná poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 19.12.2019 vo veci
C-290/19, tento je pre posúdenie tejto veci bezpredmetný. V predmetnom konaní Súdny dvor EÚ sa
zaoberal iba otázkou prípustnosti rozpätia sadzby RPMN. Podľa výroku rozsudku: „Článok 10 ods.
2 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, zmenenej smernicou Komisie 2011/90/

EÚ zo 14. novembra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola RPMN vyjadrená nie ako jedna konkrétna hodnota, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a
najvyššiu hodnotu.“ Žalovaná sa k ďalšej námietke žalobkyne, a to k neplatnosti úroku z úveru pre rozpor
s dobrými mravmi ani nevyjadruje. Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi mnou a žalovanou má
bezpochyby tzv. formulárový charakter. Zo strany žalovanej som nebola nijakým spôsobom upozornená

na predmetné neprijateľné zmluvné podmienky. Moja „zmluvná voľnosť“ bola obmedzená len na dohodu
o výške poskytnutého úveru, pričom všetky ostatné zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty
predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa
ovplyvniť ich obsah. Dodávateľ konal v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď mi podsunul
na podpis takúto Zmluvu, čo považujem za nekalú obchodnú praktiku podľa ust. § 7 zákona o ochrane

spotrebiteľa. Konanie dodávateľa predstavuje obchodnú praktiku, ktorá podstatne narušuje alebo môže
podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Otázka neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, týkajúcej sa poradia započítavania splátok, už bola opakovane jednotne judikovaná, nielen
vo vzťahu k nebankovým subjektom, ale aj vo vzťahu ku všetkým známym kamenným bankám. Vovzťahu k žalovanej (predošlý názov Poštová banka, a. s.) už bola predmetná zmluvná podmienka
určená za neprijateľnú rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/6/2018, z 21. 01. 2019,
potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/61/2019, zo 17. 09. 2019 a rozsudkom

Okresného súdu Prešov, sp. zn. 29Csp/25/2018, z 25. 02. 2019, potvrdeným rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/71/2019, z 20. 02. 2020. Rovnako vo vzťahu k žalovanej, aj rozsudky
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Co/60/2019, z 26. 08. 2019; sp. zn. 9Co/85/2019, z 21. 11. 2019;
sp. zn. 13Co/156/2019, z 25. 02. 2020; sp. zn. 19Co/25/2019, z 27. 08. 2019. Podľa stanoviska
Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík

predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR, zo dňa 24. 01. 2017, ktorá posudzovala zmluvy
žalovanej vyplýva, že: „Predmetné ustanovenia, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednané, ale
sú včlenené do textu zmluvných podmienok, sa hrubým spôsobom odchyľujú v neprospech spotrebiteľa
od ustanovenia § 581 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno
započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná, rovnako nemožno započítať ani premlčané pohľadávky,
ďalej pohľadávky ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako ani pohľadávky z vkladov. Započítanie

nie je prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia. Z predmetných
ustanovení VOP vyplýva, že skutočnosť, že banka klienta vôbec neinformuje o vykonanom započítaní,
nemá za následok neplatnosť, resp. neúčinnosť vykonaného započítania. Táto zmluvná podmienka je
neprijateľnou, pretože v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka je započítanie účinné len
ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu, teda prejav adresovaný

druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na
započítanie proti pohľadávke druhého účastníka, ktorý zároveň nesmie odporovať ustanoveniam §34
a nasl. Občianskeho zákonníka. Existuje nebezpečenstvo, že vzhľadom k tejto zmluvnej podmienke
sa spotrebiteľ o vykonanom započítaní vôbec nedozvie, čo považujeme za neprípustné. Vzhľadom k
uvedenému tieto zmluvné podmienky, ktoré neboli so spotrebiteľom osobitne dojednané, spôsobujú

hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a sú neprijateľné, pretože sa v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka odchyľujú
v neprospech spotrebiteľ od ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.“ Neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky predstavuje skutočnosť, že žalovaná ju so mnou individuálne nedojednala, ale
táto bola už vopred naformulovaná v štandardnej zmluve. Nemala som žiadnym spôsobom možnosť

ovplyvniť obsah týchto podmienok. Mohla som Zmluvu o úvere spolu s OP ako celok odmietnuť,
alebo podrobiť sa celému predformulovanému obsahu. Možnosť odmietnuť uzatvoriť iba rozhodcovskú
doložku a ovplyvniť jej obsah mi v žiadnom prípade nebola zo strany žalovanej daná. Moja vôľa
smerovala výhradne k získaniu spotrebiteľského úveru a nie k uzavretiu rozhodcovskej doložky.
Dodávateľ ma nijakým spôsobom neupozornil na zakomponovanú rozhodcovskú doložku, na prípadné

riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovského súdu a taktiež mi nebol známy inštitút rozhodcovskej
doložky ako takej. Miesto rozhodcovského konania si taktiež jednostranne stanovil dodávateľ, čím
vznikajú vážne pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti rozhodcovského konania. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech mňa ako spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ust. § 53 ods. 4 OZ neplatná.

Podľa ust. § 54 ods. 1 OZ: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“ Uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 10. 2012 č. k. 17CoE/175/2012-118: „Krajský súd zmenil
rozhodnutie okresného súdu a zastavil exekúciu vedenú proti spotrebiteľovi zo strany nebankovej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného súkromným
arbitrom. Odvolací súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej neprijateľnou zmluvnou podmienkou
je aj alternatívna (nevýhradná) rozhodcovská doložka, ktorej dôsledkom je, že ak dodávateľ podá
žalobu na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa rozhodcovskému konaniu musí podrobiť. V tomto zmysle
odvolací súd uzavrel, že exekúcia je neprípustná, vedená na podklade materiálne nevykonateľného

exekučného titulu (§ 57 ods. I písm. a) Exekučného poriadku) - rozhodcovského rozsudku vydaného
v súkromnoprávnom konaní súkromnoprávnym orgánom bez akejkoľvek právomoci, keďže neexistuje
platne uzavretá rozhodcovská doložka. Odvolací súd prvostupňovému súdu ďalej vytkol, že sa namiesto
otázkami prípustnosti exekúcie, zaoberal otázkami, podľa ktorých sa prípustnosť exekúcie podľa zákona
neposudzuje (napr. že spotrebiteľ bol oproti ostatným spotrebiteľom v exekúcii zvýhodnený tým, že v

jeho prípade už došlo k čiastočnému zastaveniu exekúcie, že konal nemorálne, keď veriteľovi nevrátil
požičanú sumu atď.). Odvolací súd ďalej skonštatoval, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt (práva
patria bdelým)“ v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. Aj z tohto dôvodu je nepodstatné, že spotrebiteľ neexistenciu rozhodcovskej doložkynenamietal v rozhodcovskom konaní a ani nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pri
svojom rozhodovaní sa krajský súd odvolal aj na rozhodnutia slovenských súdov v spotrebiteľských
veciach zverejnené na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR.“ Uznesenie Krajského súdu v

Trnave zo dňa 09. 08. 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36: „Krajský súd potvrdil zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej
vydaný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom je exekučný súd povinný zohľadniť už
v štádiu rozhodovania o udelení poverenia na vykonávanie exekúcie. Režim ochrany pred výkonom

rozhodcovského rozsudku v exekúcii nepočíta s tým, že by povinný voči rozhodcovskému rozsudku
musel podať žalobu o jeho zrušenie. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka,
ktorá formálne žalobcovi umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a
to z dôvodu, že možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská
doložka nie je spôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. “ Žalobkyňa poukazuje aj na Dôvodovú správu k zákonu o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní, z ktorej citujem: „vyššie uvedené zásady prechodných ustanovení sa presadzujú z dôvodu
preferencie nového právneho režimu a „očistenia“ trhu a zmluvnej praxe od používania rozhodcovských
doložiek spĺňajúcich znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky“. Vzhľadom na neprijateľnú rozhodcovskú
doložku je potrebné vychádzať z rozsudku Súdneho dvora EÚ Océano Grupo Editorial SA a Rocío
Murciano Quintero a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades a spol., spojené

prípady C-240/98 až C-244/98, v zmysle ktorého predmetná rozhodcovská doložka nespĺňa ani kritériá
geografickej prijateľnosti miesta rozhodcovského konania, pretože na strane spotrebiteľa sa z tzv.
geografických dôvodov nadmerne sťažilo uplatnenie jeho práv. Taktiež poukazujem na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-168/05 Elisa Maria Mostaza Claro, z ktorého vyplýva, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Tým budú naplnené ciele smernice, podľa ktorej sa majú
štáty postarať o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali (čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pre porovnanie dáva do pozornosti
súdu neprijateľnosť rozhodcovskej doložky v rakúskom práve (§ 6 ods. 2 bod 7 rakúskeho zákona
o ochrane spotrebiteľa „Pre spotrebiteľa sú v zmysle § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka

nezáväzné najmä také zmluvné ustanovenia, podľa ktorých.... má byť spor medzi podnikateľom a
spotrebiteľom rozhodnutý jedným alebo viacerými rozhodcami“) a závery univerzitných profesorov v
dôvodovej správe k § 617 rakúskeho procesného kódexu. K problematike neplatnosti rozhodcovskej
doložky príkladmo poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (6Cdo/1/2012, 6Cdo/3/2013), ale
aj Ústavného súdu SR (IV ÚS 55/2011, IV ÚS 60/2011,1 ÚS 456/2011). Poukazuje preto na publikáciu

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1037, 1038 s.: „Napriek tomu, že vyhlásenie
zmluvnej podmienky za neprijateľnú v jednom individuálnom spotrebiteľskom spore nie je záväzné
pre posúdenie tejto zmluvnej podmienky v inom individuálnom spotrebiteľskom spore, za predpokladu
obdobných skutkových okolností by mal súd rozhodnúť obdobne. Zaväzuje ho k tomu požiadavka

právnejistotyvyjadrenávčlánku2CSP,akoajvrozhodovacejčinnostiÚstavnéhosúduSR.“Kprocesnej
stránke dokazovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorej neprijateľnosť už bola judikovaná,
poukazujem na publikáciu: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič,
M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 635 s., 636 s.: „Ak
by však dodávateľ opätovne uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre

ktorú mu už súd raz plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže
zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už
na právoplatný rozsudok súdu. Súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenia v
rozpore so zákonom.“ Nie je žiaden dôvod na to, aby tento procesný princíp neplatil aj v prípadoch, keď
žalobu podá spotrebiteľ. Súdna kontrola štandardných formulárových zmlúv je postavená na absolútnej

neplatnosti neprijateľných klauzúl. Je podstatné a rozhodujúce, že mnou napádané zmluvné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve sú objektívne spôsobilé poškodiť spotrebiteľa. K pojmu neprijateľná zmluvná
podmienka poukazujem na publikáciu Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019,
562 s.: „Z uvedeného logicky plynie, že značná nerovnováha bude v podstate generálne prezumovaná

pokiaľ sa nepreukáže opak spočívajúci v založení nižšej úrovne, resp. miery nerovnováhy.“ Stotožňuje
sa aj s citáciou obsiahnutou v publikácii Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,
Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019,
567 s.: „Vrchný krajinská súd aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je predmetomposúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou spája aký
pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.“ Ak žalovaná ako dodávateľ
nepredložila v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom

po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k
záveru, ktorý prezentuje žalovaná, a zamietnuť v tejto časti žalobu. Podľa ust. § 53 ods. 3 OZ: „Ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané.“ Je potrebné skúmať naopak konanie žalovanej (dodávateľa a
tvorcu zmluvných podmienok), ako si plnila svoje zákonné povinnosti, najmä postupovať s odbornou

starostlivosťou, pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. Podľa § 4 ods. 10 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa: „Ak predávajúci porušuje povinnosť uloženú súdom alebo osobitným predpisom
zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky, považuje sa také konanie za osobitne závažné
porušenie povinnosti predávajúceho.“ Pokiaľ žalovaná vo vyjadrení uvádza, že konaním špekulatívne a
v rozpore s dobrými mravmi, s poukazom na citované ust. § 4 ods. 10 zákona o ochrane spotrebiteľa, je
potrebné práve žalovanú považovať za subjekt, ktorý už dlhodobo nerešpektuje právoplatné rozhodnutia

všeobecných súdov a Ústavného súdu SR. Na základe uvedeného je potrebné považovať práve za
špekulatívnu argumentáciu žalovanej, pričom práve jej konanie ako dodávateľa finančnej služby je
potrebné posúdiť skrz prizmu dobrých mravov. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa: „Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú
dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré

je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.“ Čo sa týka námietky premlčania, tak táto
dôvodná nie je, pretože v tomto konaní sa žiadneho finančného, ani majetkového plnenia nedomáha.

Poukazujenaprotichodnosťtvrdenížalovanej,pretoženastrane4vyjadreniažalobkyne,tátouvádza,že
„v obdobných určovacích sporoch sa nemôže žalovaný veriteľ procesne brániť námietkou premlčania.“
Z tohto dôvodu námietku premlčania vznesenú žalovanou považujeme za nedôvodnú, neodôvodnenú
a zároveň ani neprípustnú. Je znakom iba účelovej obrany žalovanej v snahe brániť porušovanie
spotrebiteľského práva a popierať akékoľvek legitímne nároky svojich klientov. S poukazom na uvedené

považuje žalobkyňa argumentáciu žalovanej za nenáležitú a navrhuje, aby súd žalobe v celom rozsahu
vyhovel a žalovanú zaviazal k náhrade trov konania v plnom rozsahu.

9. Žalovaný vo svojej duplike uviedol, že podľa § 151 CSP naďalej popiera všetky tvrdenia žalobcu
uvádzané v žalobe a v replike, vrátane uplatnených nárokov, ktoré považujeme za nedôvodné a

šikanózne. Žalobca naďalej tvrdí, že zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o výške RPMN (31,55
%). Trváme na tom, že údaj o RPMN je v zmluve uvedený v správnej výške. Podľa názoru žalobcu
je výška RMPN v zmluve uvedená nesprávne, keďže podľa (právne nezáväzného a informatívneho)
„výpočtu“, realizovaného prostredníctvom internetovej kalkulačky má byť údajne vo výške 28,93 %, čo
odmietame. Navyše, v takomto prípade by nebola RPM v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa.

Nemožno opomenúť, že aj aktuálna rozhodovacia prax rešpektuje, že veritelia mali až do momentu
prijatia opatrenia Národnej banky Slovenska č. 5/2020 nezjednotené postupy pri výpočte RPMN, čo
nemôžeísťnaťarchužalovaného:„Vtejtosúvislostiodvolacísúdopakovanepoukazujenanezjednotené
postupy pri výpočte RPMN, keď Národná banka Slovenska prijatím opatrenia č. 5/2020 „spresnila
a vysvetlila“ postup pri výpočte RPMN a aj z tohto precizovania jednoznačne vyplýva, že postup

žalovaného pri poskytnutí predmetného spotrebiteľského úveru nemal žiadny vplyv na výslednú hodnotu
RPMN, pričom v konaní nebol (ohľadne spôsobu jej výpočtu, resp. výslednej hodnoty) preukázaný
opak.“ (ods. 16 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo da 31. 05. 2022 sp. zn. 11CoCsp/38/2021). Aj z
týchto dôvodov nemožno zjednodušene akceptovať výsledok z interaktívnej kalkulačky MF SR, ktorá je
jednak nastavená podľa novoprijatých pravidiel NBS, a ktorá má minimum vstupných údajov pre výpočet

RPMN. Napokon, identifikovaná kalkulačka nie je právne záväzná, ale naopak iba informatívna pre
spotrebiteľov. Žalobca nepreukázal a ani v konaní netvrdí, že by RPMN vo výške 31,55 % ovplyvnila jeho
ekonomické správanie, pričom úver žalobca splatil predčasne už v roku 2010. Očividne nejde o výkon
práva v súlade s dobrými mravmi, na čo žalovaný apeloval už v prvom vyjadrení. Otázka či je jednou
z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj matematický výpočet ročnej percentuálnej miery

nákladov bola definitívne uzavretá Najvyšším súdom SR v rozhodnutí publikovanom pod R 86/2021
(uznesenie NS SR zo dňa 24. 02. 2021 sp. zn. 7Cdo/183/2020): „Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/
[pozn. v súčasnosti § 9 ods. 2 písm. h)] zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostíspotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov
alebo predpoklady pre jej výpočet.“ Obdobne poukazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacích
súdov: Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 12. 2021 sp. zn. 5CoCsp/82/2020: „Súd

však nesprávne právne posúdil prejednávanú vec podľa § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ v platnom a účinnom
znení v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, z ktorého nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve o
úvere konkrétny matematický výpočet RPMN, pričom zákon ani nevyžaduje, aby boli predpoklady pre
výpočet RPMN špeciálne v zmluve označené ako predpoklady pre výpočet RPMN. Túto požiadavku
nie je možné vyvodiť z gramatického, a ani z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia. V

zmluve majú byť uvedené len predpoklady použité na výpočet RPMN, pričom pod predpokladmi nie
je možné rozumieť uvedenie vzorca na výpočet RPMN, ktorý je uvedený priamo v prílohe č. 2 ZoSÚ
(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo 24. 02. 2021). Ak
súd považoval uvedenie vzorca na výpočet RPMN ako aj presnú špecifikáciu predpokladov na jeho
výpočet za obligatórne údaje zmluvy o úvere, tak odvolací sa s týmto názorom nestotožňuje. Okrem
uvedeného, z rozhodnutia súdu nie je ani zrejmé, ktorý z predpokladov na výpočet RPMN by mal v

zmluve o úvere absentovať.!“ (ods. 14.2). Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 09. 2021
sp. zn. 6CoCsp/3/2021: „Odvolací súd zhodne so žalobcom uvádza, že spôsob výpočtu RPMN nie je
veriteľ povinný uvádzať v úverovej zmluve a pokiaľ chýba konkrétny matematický vzorec a postup pri
výpočte RPMN v zmluve o úvere, nejde o nedostatok, ktorý je zákonom sankcionovaný ako bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere totiž nie je uvedenie

výpočtu RPMN, ale iba uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN, ktoré podľa názoru
odvolacieho súdu, vychádzajúc zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uvedené sú.“ (ods. 16). Uznesenie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 01. 2021 sp. zn. 23CoCsp/23/2020: „Pokiaľ ide o zistenie
správnosti RPMN, nemôže súd prvej inštancie vychádzať len z údajov tzv. internetovej kalkulačky, ale
musí si zaobstarať hodnoverné stanovisko zodpovednej inštitúcie (NBS, prípadne Ministerstvo financií

SR) o tom, aká správna RPMN mala byť v prejednávanej veci aplikovaná. Samotná okolnosť, že do
kalkulácie pre výpočet RPMN boli zahrnuté položky, ktoré v súčasnosti súd prvej inštancie nepovažuje
za dôvodné z hľadiska ich priznania v prospech žalobcu, neznamená, že RPMN v čase jej kalkulácie
a zakotvenia do zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami, bola stanovená chybne, pretože žalobca
mohol vychádzať len z údajov a položiek, ktoré považoval z hľadiska obsahu zmluvy za adekvátne a

zákonné. Preto by mal súd prvej inštancie overiť, či pri výpočte RPMN postupoval žalobca správne,
avšak v tejto súvislosti by nemal odhliadnuť od tzv. spracovateľského poplatku a poistenia, ktoré
žalobca pri kalkulácii RPMN použil, pretože z týchto údajov žalobca vychádzal, a len tieto okolnosti
môžu byť hodnoverné pri ustálení RPMN.“ Žalobca odkazuje iba na nesúvisiace závery Komisie na
posudzovanie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 24. 01. 2017.

Závery Komisie však nie sú pre súd právne záväzné (majú iba odporúčací charakter), nevzťahujú sa
na Obchodné podmienky účinné v čase uzavretia úverovej zmluvy a nezohľadňujú neskôr vydané
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2020 sp. zn. 4Cdo/9/2019. Žalovaný akcentuje, že
Ministerstvo spravodlivosti SR (MS SR), nie je orgánom oprávneným rozhodnúť o subjektívnych právach
a právom chránených záujmoch v občianskoprávnych veciach: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 26. 10. 2017 sp. zn. 4Cob/235/2015: „Odvolací súd má za to, že v danom prípade žalobcom
predloženéstanoviskoKomisiejepotrebnépovažovaťzajedenzlistinnýchdôkazov,ktorýjesúdpovinný
hodnotiť podľa pravidiel vyplývajúcich z ustanovenia § 191 CSP, pričom odpoveď Komisie má len
odporúčací charakter.“ (ods. 8). Daný prípad sa týkal odpovedi Komisie pre posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách zriadenej MS SR. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17. 04.

2018 sp. zn. 27Co/221/2017: „Odvolací súd predovšetkým v tejto súvislosti uvádza, že Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky zriadené v zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. nie je orgánom
oprávneným rozhodnúť o subjektívnych právach a právom chránených záujmoch v občianskoprávnych
veciach. Týmto orgánom je súd, ktorý prejednáva a rozhoduje spory vyplývajúce zo subjektívnych práv
(čl. 1 CSP), pričom v rámci svojej procesnej činnosti podáva pre daný spor záväzný výklad aplikovanej

normy.“ (ods. 9). Možno teda konštatovať, že aj pri tejto námietke ide iba o paušálnu a šablónovitú
argumentáciu spotrebiteľa, keďže priložené stanovisko nekorešponduje so skutkovým a právnym
stavom veci. Namietaná rozhodcovská doložka, bola dohodnutá „Zmluvné strany sa dohodli“ (...)]
jasne a zrozumiteľne priamo v čl. 3 zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej
podmienky v zmysle § 53 OZ, keďže objektívne nemôže spôsobovať „značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“, keďže možnosť obrátiť sa na rozhodcovský
súd nemal výlučne iba dodávateľ (žalovaný), ale aj spotrebiteľ (žalobkyňa) plne v súlade so zákonom č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Namietaná zmluvná podmienka bola zrejmá už pri podpisovaní
žiadosti o úvere, t. j. nebola „skrytá“ a žalobkyňa mala o nej vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy.Ani prípadná hypotetická neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky (čo zásadne odmietame)
nemá vplyv na platnosť ostatných zmluvných ustanovení a elementárnu povinnosť žalobkyne splatiť
poskytnutý úver. Námietka žalobkyne je v tomto ohľade zjavne účelová a špekulatívna, bez akéhokoľvek

vecnéhosúvisusprávnymdôvodomavýškouuplatnenýchpeňažnýchnárokov.Neobstojíanivšeobecné
a paušálne poukazovanie žalobkyne na rozhodnutia v iných sporoch. Naviac, žalovaný poukazuje aj na
nález ÚS SR zo dňa 11. 06. 2019 sp. zn. III. ÚS 438/2018: „V prípade rozhodcovských doložiek existuje
množstvo rozdielnych skutkových situácií, ktoré vylučujú aplikáciu predošlých záverov dovolacieho súdu
naposudzovanúvec.Medzinepatrianajmä:posúdenietotožnostisubjektovrozhodcovskejdoložkyaich

vzájomného postavenia, vyhodnotenie, kto a z akého dôvodu inicioval uzavretie rozhodcovskej doložky,
výklad vôle vrátane posúdenia, či a akým spôsobom sa pri uzavretí rozhodcovskej doložky realizovali
práva spotrebiteľa rozhodnúť sa, a predovšetkým samotné znenie rozhodcovskej doložky.“ (ods. 40).
Po dôkladnom oboznámení sa s predmetným nálezom je zrejmé, že analytická právna veta, na ktorú
odkazuje žalobkyňa, absolútne nekorešponduje s odôvodnením nálezu (ods. 40 - 46), v ktorom ústavný
súdibadeklaroval,že:„Vzhľadomnaodlišnosťposúdeniaskutkovýchokolnostíuzavretiarozhodcovskej

doložky, keď v danej veci ani nešlo o rozhodcovskú doložku, ktorá by od spotrebiteľa vyžadovala,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno hovoriť o odklone od
prechádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu, a tým ani o porušení základného práva sťažovateľa na
zákonného sudcu, ktoré malo spočívať v nesplnení si povinnosti konajúceho senátu najvyššieho súdu
predložiť vec podľa § 48 ods. 1 CSP veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie..“ (ods. 31).

Navyše, podľa verejne dostupných údajov z Ministerstva spravodlivosti SR je už niekoľko rokov verejne
známe,žepríslušnýrozhodcovskýsúd:Rozhodcovskáamediačnáa.s.,Dunajská15,81108Bratislava,
IČO: 46 023 151 je od 30. 01. 2015 neaktívny. Z týchto dôvodov je jednak žalobcom napádaná zmluvná
podmienka obsolentná (právne neúčinná) a iniciované určovacie konanie je v tomto smere nadbytočné,
keďženapádanéustanoveniejeneaplikovateľnéanepredstavujeprežalobcužiadneriziko.Aniprípadná

hypotetická neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky (čo zásadne odmietame) nemá vplyv na
platnosť ostatných zmluvných ustanovení a elementárnu povinnosť žalobcu splatiť poskytnutý úver.
Námietka žalobcu je v tomto ohľade zjavne účelová a špekulatívna, bez akéhokoľvek vecného súvisu
s právnym dôvodom a výškou uplatnených peňažných nárokov. Neobstojí ani všeobecné a paušálne
poukazovanie žalobcu na rozhodnutia v iných sporoch. Podľa názoru žalobcu by neprijateľnou zmluvnou

podmienkou malo byť aj dojednanie obsiahnuté v obchodných podmienkach, ktoré boli neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy a upravuje následky porušenia platobnej disciplíny zo strany dlžníka. CSACH, K.: O
prílohách zmluvy. Súkromné právo č. 6/2021: „Slovenské súkromné právo neobmedzuje obsah prílohy
zmluvy ani inej nepriamej súčasti zmluvy. Príloha zmluvy môže obsahovať aj cenu či predmet zmluvy,
teda to, čo zvykneme označovať ako podstatné náležitosti zmluvy, a to dokonca aj v spotrebiteľskom

práve (pozn. žalovaného - autor článku priamo v poznámke odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. 05. 2020 sp. zn. 4Cdo/9/2019). Nie je vylúčená ani samotná identifikácia strán v prílohe
zmluvy. V našich končinách sa tak nepresadila línia rozhodovania českého ústavného súdu, podľa
ktorého mohli byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách len určité
nepodstatné a technické otázky. Prílohy ako súčasť právneho úkonu musia spĺňať náležitosti jeho formy.

Avšak ak ide o nepriame súčasti zmluvy a tieto sú riadne inkorporované, nemusia byť podpísané (pozn.
žalovaného - autor článku opäť poukazuje v poznámke na rozhodnutie dovolacieho súdu 4Cdo/9/2019,
vrátane právnej doktríny v SR).“ (str. 207). Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2020 sp. zn.
4Cdo/9/2019:„Podľaústavnekonformnéhovýkladujepreferovanáplatnosťpredneplatnosťouprávneho
úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci

je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k
absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné
náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú
listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky,
že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že

zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy.“ (ods. 12) Aplikácia
obchodnéhozákonníkavspotrebiteľskýchsporochatýmajprednostnézapočítavanieúhradspotrebiteľa
na príslušenstvo akceptuje aj aktuálna judikatúra ÚS SR sp. zn. III. ÚS 307/2020: „Obchodný zákonník
konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj zmluvy o bežnom
a vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že spotrebiteľskú

zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369 ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ,
možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v režimeObchodného zákonníka. Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného
zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania niektorých
právnych inštitútov v ich úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne niekedy

je Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom
prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa
Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného
zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku,
keď Obchodný zákonník určuje premlčaciu dobu štyroch rokov a Občiansky zákonník desiatich rokov).“

Z týchto dôvodov námietka žalobkyne neobstojí (resp. je právne bezvýznamná), čo potvrdzuje aj
prezentovaná aktuálna právna doktrína a najmä rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Vo zvyšku
žalovaný zotrváva na svojom predošlom vyjadrení, vrátane uplatnených námietok.

10. Na pojednávaní zástupca žalobkyne uviedol, že pokiaľ sa týka vykonaného dokazovania, okrem
skutočností, ktoré sú uvedené v písomnej žalobe žalobkyne, replike žalobkyne k vyjadreniu žalovaného,

v podstate viac vecí nemajú čo dodať, trvajú na podanej žalobe. Prítomná žalobkyňa Amália Zajacová,
uviedla, že okrem toho, čo už uviedol jej právny zástupca vo svojich písomných vyjadreniach, ako
aj na dnešnom pojednávaní, viac vecí nemá čo dodať. Zhodne uviedli, že je pravdou, že zmluva o
úvere je ukončená, všetko je vyplatené. Majú právny záujem na podaní žaloby, pretože žalobkyňa
podpísala formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, že úver mal byť

bezúročný a bezpoplatkový, žalobkyňa zaplatila viac, ako si požičala od žalovaného. Žalobkyňa si v
skutočnosti požičala 1.000,- euro a vrátila 1.084,50, a preto má záujem, aby peniaze, ktoré preplatila,
jej boli vrátené. Preto trváme na podanej žalobe. Žalobkyňa uviedla, že si vybrala 365.banku z toho
dôvodu, že mali celkom dobré podmienky. Podpisom zmluvu podpísala. V súvislosti so zmluvou, ktorá je
predmetom tohto konania nejaké námietky proti 365.bank, a. s. Bratislava, nepodala. Úver v 365.bank,

a. s. Bratislava splatila, kedy sa to stalo, nevedela presne uviesť. Možno je doba, kedy zaplatila úver pre
365.bank, a. s. Bratislava, aj 10 rokov. Uviedla, že stále záväzok preberala iná spoločnosť, preto túto
žalobu podala. Pôvodne si zobrala úver od Poštovej banky, a. s. Potom to prechádzalo na iné subjekty,
až sa to zastavilo pri 365.bank, a. s. Preto vlastne podala aj žalobu. Zmluvu o úvere, ktorú mala uzavretú
s Poštovou bankou, aj Poštovej banke uhradila. Nerozumela celej situácii, čo sa vlastne deje a preto

si zabezpečila jednu spoločnosť. Myslí tým, že požiadala o právnu pomoc Združenie na ochranu práv
spotrebiteľa. Myslí tým, že zašla do Prešova na úrad. Bolo to dávnejšie, kedy zašla do Prešova na
Úrad pre ochranu spotrebiteľov, kde požiadala o právnu pomoc. Neviem kedy to bolo. Do textu pôžičky
zasiahnuť nemohla, pri jej uzatváraní. Mala možnosť jedine prečítať zmluvu o pôžičke a podpísať ju.

11. Zástupkyňa žalovaného uviedla, že sa takisto pridržiava vyjadrenia, ktoré súdu zaslali a chcela
ešte k veci dodať, že pokiaľ sa týka určenia neprijateľných zmluvných podmienok, aj keď súdna prax
nevyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu, v tomto prípade je dôležitá, že zmluva o úvere
už bola ukončená, nakoľko žalobkyňa splnila všetky svoje záväzky z tejto zmluvy a žaloba prichádza
do úvahy len vtedy, ak by zmluva o úvere ďalej pokračovala. Pretože účelom tejto zmluvy, resp.

tohto konania, že tejto žaloby je uplatňovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vydanie bezdôvodného
obohatenia nie je v petite tejto žaloby, ktorá je predmetom tohto konania. Ja som sa vyjadrovala k
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

12. Uvedený spor súd takto právne posúdil:

13. Podľa § 261 ods. 6 písm. c) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ,,Obchodný
zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo
zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti
(§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o

tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o
bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

14. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

15. Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v časeuzavretia úverovej zmluvy (ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi.

16. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

17. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere
je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie
zmluvy o kúpe konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria
obchodný celok.

18. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

19.Podľa§52ods.1a2zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka(ďalejlen„Občianskyzákonník“)

platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

20. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia,
cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané

zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

23. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie tohto práva.

24. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

25. Podľa § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne
a včas.

26. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.27. Podľa § 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to
neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka
započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.

28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Podľa § 39a Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou

nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie,
dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá
sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné
plnenie v hrubom nepomere.

30. Podľa § 3 ods. 3 zákona NR SR č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov,každýspotrebiteľ
má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až §
54 Občianskeho zákonníka.

31. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z

toho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

32. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za
neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať
sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na

základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý
používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto
prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatvárala
žalovaná ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových
podmienok bol daný žalovanou bez možnosti žalobkyne privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné

predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to,
že tým, že by na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu
postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

33. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej

únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ďalej len „smernica“).

34. Zmluvy uzavreté medzi stranami sporu sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmyslesmernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

35. Ako vyplýva z § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi

36. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len “Zákon“) platného a účinného v
rozhodnom období, banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako
akciová spoločnosť, ktorá a) prijíma vklady a b) poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa
písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.

37. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo
na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

38. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti:
a)druh spotrebiteľského úveru,
b)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c)adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d)meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f)dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g)celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h)opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i)úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo

referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

j)odplatu podľa osobitných predpisov,
k)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
l)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
m)právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

n)súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
o)prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanieplatobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
p)úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
q)upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
r)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
s)výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
t)informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
u)právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom
splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského
úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16 ,
v)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

w)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
x)právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3 , ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu,

y)názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23 ,
z)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k
dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou

hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o
spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok,
aa)názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare.

39. Podľa ust. § 11 ods. 1zákona č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak
a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,

b)zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
a) až l) , s) , z) a aa) ,

c)zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d)v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,

e)veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

40. Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1 , nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia

povinnosti podľa § 7 ods. 1
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.41. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského
úveru sa vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 .

42. Podľa ust. § 19 os. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov
sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom zahŕňajúce aj všetky plnenia
súvisiace s poskytnutým spotrebiteľským úverom nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru
poukazované veriteľovi alebo akejkoľvek tretej osobe s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ

zaplatiťzanedodržanieakýchkoľvekzáväzkovustanovenýchvzmluveospotrebiteľskomúvere;náklady
na vedenie platobného účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na
používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné
transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je
dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom. Ak ide o zmluvu o viazanom

spotrebiteľskom úvere použijú sa na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov celkové náklady
spotrebiteľa podľa prvej vety s výnimkou iných skutočných nákladov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť
predávajúcemu, okrem kúpnej ceny za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa
operácia vykoná v hotovosti alebo na úver.

43. Podľa ust. § 19 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov
sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že
veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve
o spotrebiteľskom úvere.

44. Podľa ust. § 19 os. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje zmeny
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere
nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej
miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú
nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

45. Podľa ust. § 19 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z., ak je to potrebné, môžu sa pri výpočte ročnej
percentuálnej miery nákladov použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2 .

46. Podľa ust. § 19 ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z opatrením, 22i) ktoré môže vydať Národná banka Slovenska a ktoré sa vyhlasuje
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, sa ustanovia podrobnosti o výpočte ročnej percentuálnej miery
nákladov.

47. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

48. Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich

práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.

49. Podľa ust. § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za

dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,
a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

50. Podľa ust. § 100 ods. 1, 2 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

(§101až110).Napremlčaniesúd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknutéustanovenie § 105 . Záložné práva
sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

51. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

52. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

53. Podľa § 3 ods.1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, výška úrokov z omeškania je
o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

54. Uzatvorená úverová zmluva od ktorej žalobca odvádza svoj nárok je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uzavretá úverová zmluva nie
je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona. Žalovaný je právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu
svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobca bol v daných prípadoch spotrebiteľom,
keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania. Nakoľko zmluvy uzavreté medzi stranami sporu majú charakter zmluvy o

spotrebiteľskomúverevzmyslezák.č.129/2010Z.z.,musiaobsahovaťnáležitostiustanovenézákonom
pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.

55. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom
a žalovaným ako veriteľom bola uzavretá zmluva o úvere, pričom táto zmluva je zároveň zmluvou

spotrebiteľskou. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred
určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa
z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa
očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade
s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a
táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

56. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

57. Nepochybne uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa,
pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o
tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka.

58. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.59. Prvým dôvodom podaného návrhu je to, že zmluva o úvere neobsahuje niektoré z obligatórnych
náležitostí požadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v

znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej aj len ,,zákon č. 129/2010 Z. z.“) a
to podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s písm. g) celkovú
výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie - v zmluve o
úvere je náležitosť celková výška spotrebiteľského úveru uvedená nesprávne.

60. Dôvodom bezúročnosti je, že je RPMN vypočítané nesprávne. V súlade s písm. j) ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov - RPMN 31,55 % uvedená v zmluve o úvere je nesprávna,
nakoľko správna výška RPMN činí 28,93 %.

61.Zmluvaoúvereobsahujejasnýaurčitýprejavvôležalobkynezískaťúvervkonkrétnejvýške1.000,00
eur, ktorý sa zaviazal splácať v 30 mesačných splátkach vo výške 46,00 eur mesačne od 15. 01. 2010
do 15. 06. 2012 vždy k 15.dňu toho ktorého mesiaca pri celkovej výške nákladov 375,31 eur, ročnej
úrokovej sadzbe 25 %. Ako uviedla na pojednávaní, obsah zmluvy meniť nijakým spôsobom nemohla,
mala možnosť si ju jedine prečítať a podpísať ju.

62. Zákon č. 129/2010 Z. z. jasne rozlišuje medzi poskytnutým úverom a celkovými nákladmi spojenými
so spotrebiteľským úverom, preto je vylúčené, aby náklady spojené s poskytnutím úveru tvorili súčasť
istinyposkytnutéhoúveru.Vzmysleustanovenia§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úverov „do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o

spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“
Obligatórna obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - celková výška poskytnutého
spotrebiteľského úveru - musí zodpovedať jej kogentnému pojmovému vymedzeniu.

63. Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia nesprávne uvedenie RPMN spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, čo v danom prípade bolo preukázané.

64. V danom prípade na základe vyššie uvedených skutočnosti mal súd za to, že existuje dôvodná
pochybnosť o správnosti údajov RPMN. Tvrdenie žalovaného je nedôvodné. Dodávateľom v danom

právnom vzťahu je žalovaný. Je zrejmé, že RPMN bola určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa.

65. Podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov a výpočet RPMN upravujú ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“).

66. Na účely tohto zákona sa RPMN rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

67. Výpočet RPMN upravuje ustanovenie § 19 zákona, kde je definované na základe čoho sa vypočíta

RPMN, aké údaje sa použijú na výpočet RPMN a z čoho sa vychádza pri výpočte RPMN a príloha 2, v
ktorej je stanovená základná rovnica na výpočet RPMN a poznámky k výpočtu RPMN.

68. V prípade, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne RPMN v neprospech
spotrebiteľa, tak podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona sa poskytnutý spotrebiteľský úver

považuje za bezúročný a bez poplatkov.

69. Predmetný úver bol spotrebiteľovi žalobkyni bol poskytnutý bankovým subjektom a spotrebiteľ
očakáva riadnu odbornú starostlivosť pri postupe s poskytnutím úveru. Uvedenie nesprávneho údaja
RPMN, zavádzanie spotrebiteľa, je bezo sporu klamaním spotrebiteľa, a preto nie je možné priznať

takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch.
Uvedenie takéhoto nesprávneho údaja je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Nesprávnu
RPMN je potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN v zmluve uvedený nebol, pretože správny údaj
o RPMN v zmluve absentuje.70. Je povinnosťou veriteľa uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (teda zohľadňujúci všetky
náklady s poskytnutím tohto úveru spojené), keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom
profesionálom so skúsenosťami a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja

podnikateľskú činnosť. Bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi
orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok,
zaakýchmábyťspotrebiteľoviúverposkytnutý,nedochádzaknaplneniucieľazákonaospotrebiteľských
úveroch. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu
spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou

je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie
o poskytovanom úvere.

71. Odhliadnuc aj od vyššie uvedeného, taktiež nie je naplnené zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
j) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ďalšou zákonnou náležitosťou úverovej zmluvy v čase jej
uzatvorenia bola aj celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.

72. Súd má za to, že údaje uvedené v zmluvnom formulári nekorešpondujú so skutočnosťou. Výška
mesačnej splátky je 46,00 eur, počet splátok 30. Avšak 30 splátok po 46,00 eur predstavuje spolu sumu
1.380,00 eur. V zmluve je však uvedená výška celkových nákladov 375,31 eur, čo by predstavovalo
celkovú čiastku úveru 1.375,31 eur, čo je zavádzajúci údaj pre spotrebiteľa. Údaje uvedené v zmluvnom

formulári nekorešpondujú so skutočnosťou, čoho dôsledkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého
úveru pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to aj chybná informácia o
celkovejvýškenákladovaabsenciavýškycelkovejčiastky,ktorú musíbymalspotrebiteľ,tedažalobkyňa
zaplatiť.

73. Ako bolo vyššie uvedené, súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobkyne a považuje úver za bezúročný
a bez poplatkov.

74. Pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenie, tak toto nebolo predmetom žaloby, preto sa súd
týmto nárokom zo strany žalobkyne nezaoberal.

75. Pokiaľ ide o návrh žalobkyne určiť, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 2574764709 zo dňa 15. 12. 2009, v časti 3) Zmluva o úvere a záverečné ustanovenia, bod
(7), v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou

vo Všeobecných obchodných podmienkach“, tak súd poukazuje na ustanovenia § 53 Občianskeho
zákonníka, ktoré sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré
sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje
absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k
tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v

súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má
iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa
predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť,
či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných
podmienok,ktorévyvoláprávoplatnésúdnerozhodnutieadodávateľjepovinnýzdržaťsaichpoužívania.

Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne
formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch
alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

76. V tomto prípade je neprijateľným dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť všetky spory

vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom, vopred vybraným dodávateľom,
a následne by rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu malo slúžiť ako exekučný titul. Rozhodcovská
zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených záujmoch spotrebiteľa
rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou, teda
bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku,

nakoľko sa spotrebiteľ vzdáva svojich práv, vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje
si tým svoje zmluvné postavenie. (pozn.: predmetná zmluvná podmienka určená za neprijateľnú voči
žalovanému ešte pod obchodným menom Poštová banka, a. s., ako napr. rozsudok Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 8Csp/198/2019, zo 14. 08. 2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.16CoCsp/13/2020, z 31. 05. 2021, alebo rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 16Csp/73/2020, zo
06. 10. 2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19CoCsp/55/2020, z 10. 06. 2021).

77. Ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v Obchodných podmienkach pre úver, v článku
4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 4.6, v znení: „Platby od Klienta sa
voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v
nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2) sankčný úrok (3) úrok z úveru (4) splátka
istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr

na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“

78. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne vzhľadom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky

jednostrannecestouformulárovýchzmlúv.Pretakéhovzťahyjecharakteristické,žepodnetkzmluvnému
rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania
pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa.

79. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej

zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho
hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha
určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

80. Za neprijateľnú považuje súd zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za
plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.
teóriaskutočnéhoplneniaspomínanánajčastejšievsúvislostispoplatkamivspotrebiteľskýchúverových
vzťahoch). Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená, že
žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha

prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v
zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka.

81. Súd je toho názoru, že každý poplatok musí korešpondovať nejakému predmetu plnenia a je
nevyhnutné aby sa týmto poplatkom plnilo za skutočné plnenie poskytované spotrebiteľovi a v jeho

záujme. Zmluvná podmienka, ktorá núti spotrebiteľa platiť veriteľovi poplatky za služby bez ohľadu na
to, či sú spotrebiteľovi po materiálnej stránke aj skutočne dodané, či ich spotrebiteľ skutočne využije,
sú neprijateľné.

82. Občiansky zákonník obsahuje iba demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok.

To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v
štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

83. Súd má za to, že išlo o vopred pripravený text veriteľa, kedy absentuje vôľa zmluvných strán

dohodnúťsanapovinnostidlžníkaplatiťplatbynainýúčel,akojesplatenieistinyúveru.Išloopodmienku,
ktorá nebola individuálne dohodnutá a predstavuje ľubovôľu dodávateľa započítať platby na iný účel
ako boli určené, čo jednoznačne spôsobuje nerovnováhu v spotrebiteľských vzťahoch v neprospech
spotrebiteľa.

84. Súd na záver neprijateľnosti zmluvných podmienok dodáva, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice
93/13 nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné,
aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol. Cieľ, ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa, totiž
nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli povinní namietať nekalý charakter zmluvnej
podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu

priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na
tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, s výnimkou prípadu, keďspotrebiteľ proti tomuto namieta (viď. rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 04. 06. 2009, PANNON GSM,
C-243/08, 20091-04713).“

85. Čo sa týka námietky premlčania, súd nevidí dôvodnosť tejto námietky zo strany žalovanej, pretože
v tomto konaní sa žiadneho finančného, ani majetkového plnenia žalobkyňa nedomáha. V určovacích
sporoch sa nemôže žalovaný, ktorý je v postavení veriteľa, procesne brániť námietkou premlčania. V
tomto prípade ide o určovaciu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, prípadne úrok je absolútne neplatný. Taktiež sa domáha určenia neprijateľnosti zmluvných

podmienok. Taktiež žalovaný nepreukázal účel ekonomického zvýhodnenia žalobkyne, a preto má súd
za to, že neuniesol dôkazné bremeno.

86. Z citovaných ustanovení vyplýva, že sú to práve účastníci konania (strany sporu), ktorí majú nielen
povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci
platí dispozičná zásada a prejednávacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky a sú povinní predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých a predložených dôkazov vykoná. Účastník, ktorý nepredloží dôkazy, ktoré má k dispozícii,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavuzistenéhonazákladepredloženýchavykonanýchdôkazov.Dôsledkomtoho,žetvrdenieúčastníka

nie je preukázané, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie svojich tvrdení.

87. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

88.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

89. Žalobkyňa bola v súdnom konaní úspešná v celom rozsahu, a preto jej súd priznal náhradu

trov konania vo výške 100 %. O konkrétnej výške trov rozhodne súd samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdu vo Vranov a nad Topľou písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
uvedie sa spisová značka. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( § 363 SCP). Odvolanie

musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania ( § 364 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť (§ 365 CSP) len tým, že
a)neboli splnené procesné podmienky,

b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa exekučného poriadku.