Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoPr/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510200400
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8510200400.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove vo veci žalobcu: X. R., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XX, XXX XX Z., T., štátny občan
T., proti žalovanému: Lintel, s.r.o., so sídlom v Podolínci, ul. Tatranská č. 25/555, o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa, č.k. 2C 31/2010-202 zo dňa 9.6.2011 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu žalovaným ako jeho zamestnávateľom zo dňa
8.12.2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, pričom v rovnakom rozsahu rozhodol aj vo vzťahu k trovám konania štátu.

Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným ako zamestnávateľom nedošlo k vzniku
pracovnoprávneho vzťahu, teda k uzatvoreniu pracovnej zmluvy ústnou formou. Účastníci konania
nedohodli podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, ktorými sú dátum nástupu do práce, druh práce,
miesto výkonu práce a mzdové podmienky. Na strane účastníkov konania nikdy nebola vôľa smerujúca k
vzniku pracovného pomeru. Ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil tvrdenie žalobcu, že nastúpil do
práce dňa 9.4.2007, väčšina svedkov uviedla, že na pílu v P. prišiel v období máj až júl 2008, nikto im ho

nepredstavil, pričom sa hovorilo, že prišiel namontovať novú linku alebo že je tlmočníkom. Sám žalobca
rozporuplne uvádza moment, kedy sa mal so žalovaným dohodnúť na uzatvorení pracovnej zmluvy.
Rovnako ani jeden zo svedkov nevedel jednoznačne popísať druh práce, ktorú žalobca mal vykonávať.
Žalobca nepreukázal ani poslednú náležitosť pracovnej zmluvy, a to mzdové podmienky. Žalobca tvrdil,
že dohodol so žalovaným mzdu 3.000 Eur mesačne, neskôr 4.000 Eur. Z výpovede svedkov však
vyplynulo, že podklady pre výpočet mzdy žalobcovi pripravované neboli. Mzda v takejto výške, ako tvrdí

žalobca v podmienkach okresu F. Z. za takýto druh práce, je nereálna. Skutočnosť, že žalobca nikdy
nemal vôľu uzatvoriť pracovný pomer so žalovaným vyplýva jednak z výpovede svedkyne V. G., čo
preukazuje najmä tú skutočnosť, že žalobca si bol vedomý toho, že k vzniku pracovnoprávneho vzťahu
medzi nim a žalovaným nikdy nedošlo. Táto skutočnosť potvrdzuje tvrdenie štatutárneho zástupcu
žalovaného, že existovala dohoda - nepomenovaný záväzkový vzťah medzi nim ako súkromnou osobou
a žalobcom, na základe ktorej žalobca tlmočil štatutárnemu zástupcovi žalovaného a vykonával úkony

spojené so sprostredkovaním predaja dreva do T. a štatutárny zástupca žalovaného mu za tieto
služby platil odmenu a provízie. Existenciu takého záväzkového vzťahu medzi žalobcom a štatutárnym
zástupcom žalovaného potvrdzuje aj príjmový doklad z 20.11.2009, v ktorom žalobca vyhlásil, že vo
vzťahu k štatutárnemu zástupcovi žalovaného a jeho firmám nemá žiadne nároky. Žalobca na tomto
doklade svoj podpis nespochybnil, uviedol však, že sa na to nepamätá. Aj ďalšie listinné dôkazy, a to
potvrdenia obchodných spoločností, potvrdzujú existenciu vyššie uvedenej dohody medzi žalobcom a

konateľom žalovaného. Skutočnosť, že v žalobe, ktorá bola podaná v T., žalovaný označil žalobcu akosvojho zamestnanca, nespôsobuje vznik pracovného pomeru, keďže medzi účastníkmi nikdy nebola
vôľa pracovnoprávny vzťah založiť.

Keďže medzi žalobcom a žalovaným nevznikol pracovnoprávny vzťah, neplatia preňho ustanovenia o
skončení pracovného pomeru, teda ani ustanovenia vzťahujúce sa k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru. Na základe toho súd žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu medzi účastníkmi a ust. § 148 ods.

1 O.s.p. vo vzťahu k štátu. V zmysle § 153 ods. 7 O.s.p. určil súd prvého stupňa výšku trov vo forme
percentuálneho vyjadrenia.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že nedoloženie vzniku pracovného pomeru písomne uzavretou zmluvou bez ďalšieho

neznamená, že pracovnoprávny vzťah nevznikol. Vykonané dokazovanie svedčí pre vznik pracovného
pomeru ústne uzavretou zmluvou, ktorá mala všetky podstatné náležitosti pracovnej zmluvy. Z konania
žalobcunemožnovyvodiť,žebyspôsobilneplatnosťvznikupracovnéhopomerumedzinimažalovaným.

Z výpovede svedka C. K. jasne vyplýva, že žalobca bol prijatý na to, aby viedol chod píly ako človek,

ktorý má skúsenosti s drevom. Dohodu o druhu práce, mieste výkonu práce a začiatku výkonu práce,
teda podstatné náležitosti ústne uzavretej pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, preukazuje
najmä samotný opis pracovnej činnosti žalobcu u žalovaného a výpovede svedkov. Ak by k dohode
o druhu práce, mieste výkonu práce a začiatku výkonu práce medzi účastníkmi konania nedošlo,
zamestnanci žalovaného pracujúci v prevádzke žalovaného na píle v P. by žalobcu nepoznali, nevideli

by ho vykonávať opisovanú pracovnú činnosť a zároveň títo zamestnanci žalovaného by nevykonávali
prácu, ktorú im žalobca pridelil. Mzdové podmienky ako ďalšiu podstatnú náležitosť ústne uzavretej
pracovnej zmluvy preukazuje samotná výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného. V súvislosti s
tlmočením žalobcu pre žalovaného, ktoré popísali svedkovia ako každodennú pracovnú činnosť žalobcu
u žalovaného treba uviesť, že táto pracovná činnosť má všetky definičné znaky závislej práce v zmysle §

1 ods. 2 Zákonníka práce. Závislá práca je výučný predmet pracovného pomeru. Ide o bezpodmienečný
zákonný príkaz vykonávať prácu, ktorá má právne charakteristiky závislej práce výlučne pracovným
pomerom. Pokiaľ ide o vôľu uzavrieť pracovný pomer treba charakterizovať, že táto je tým, čo chce
zamestnávateľ a zamestnanec. Skutočnosť, že žalovaný mal záujem, aby žalobca pre neho vykonával
závislú prácu preukazuje činnosť žalovaného, a to najmä poskytnutie zálohy vo výške 1.500 Eur

žalobcovi pred nástupom do práce. Zo strany žalovaného išlo o prejav vôle urobený konkludentnými
činmi a tento prejav vyjadruje vôľu žalovaného takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti
prípadunietpochybnostiotom,žeideoprejavvôlesmerujúcikvznikupracovnéhopomerusožalobcom.
Žalovaný žalobcu považoval za svojho zamestnanca, čo potvrdzuje aj žaloba, ktorú žalovaný podal v T.,
v ktorej žalobcu niekoľkokrát označil ako svojho zamestnanca.

Žalobca ako občan T. republiky a občan Európskej únie požíva právo voľného pohybu a pobytu v zmysle
európskeho práva. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/38/ES zo dňa 29.4.2004 o práve
občanov únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských
štátov bola do slovenského právneho poriadku pribratá zákonom č. 558/2005 Z.z. Žalobca ako občan

T. republiky v čase vzniku pracovného pomeru v roku 2007 nemal žiadnu zákonnú povinnosť žiadať o
povolenie k pobytu na území Slovenskej republiky.

V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru treba poukázať na listinný dôkaz, a to
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 7.12.2009 riadne v práci a v ten deň došlo ku

konfliktu medzi žalovaným a žalobcom ohľadom preseknutého elektrického káblu.

Zuvedenéhovyplýva,žesúdprvéhostupňavecnesprávneprávneposúdilvpodstatnejčasti,t.j.votázke
vzniku pracovného pomeru a tým aj vo vzťahu k otázke platnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že pracovná zmluva ako jeden z
najdôležitejších inštitútov pracovného práva je jediným možným právnym titulom, ktorý vedie k vzniku
pracovného pomeru. Pracovné právo totiž vychádza zo zásady uzavretého počtu zmluvných tipov, ktorývyplýva z § 18 Zákonníka práce. Zamestnávateľ a zamestnanec musia prejaviť vzájomne zhodnú vôľu,
ktorou chcú právne ošetriť výkon závislej práce za mzdu pracovnou zmluvou.

Vôľa musí byť slobodná, nikoho nemožno nútiť uzatvoriť pracovnú zmluvu. Znakom vôle je to, že
uzatvorenie pracovnej zmluvy musí vážne chcieť zamestnávateľ, ale i zamestnanec. Tento znak
vôle je pomenovaný ako vážnosť vôle. Následkom nedodržania tejto náležitosti pracovnej zmluvy zo
strany zamestnávateľa bude to, že pracovná zmluva bude neplatná, a to od okamihu jej uzavretia.
Pracovná zmluva bude rovnako neplatná, ak nedodrží túto náležitosť pracovného úkonu zamestnanec.

Vykonanýmdokazovanímvpredmetnejvecibolojednoznačnepreukázané,žetakzostranyžalovaného,
ale najmä zo strany žalobcu nikdy neexistovala vôľa uzavrieť pracovnú zmluvu. Žalobca v tom období,
kedy malo dôjsť k uzavretiu pracovnej zmluvy, spolupracoval s viacerými spoločnosťami na dodávke
dreva zo F. do T.. Išlo však o neoficiálne konanie žalobcu bez živnostenského oprávnenia, ktoré mu
zrejme vyhovovalo, lebo sa tak vyhol daňovým a iným povinnostiam na vzťah. V tomto smere treba
poukázať na výpovede svedkyne V. G., ktorá pripravovala podklady pre mzdy, avšak žalobca jej povedal,

že vo vzťahu k nemu to nemá robiť. Teda tu bol zjavný úmysel žalobcu neuzavrieť pracovnoprávny
vzťah. Žalobca sa narodil v bývalom I., ovláda český jazyk, slovenský jazyk a pozná aj podmienky
pracovnoprávnych vzťahov podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Samotný žalobca priznal,
že pracoval ako sprostredkovateľ a teda nebol v pracovnoprávnom vzťahu. V predmetnom prípade
nedošlo k naplneniu ani jednej z podstatných zložiek pracovnej zmluvy, ktorými sú druh práce, miesto

výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky. V tomto smere existujú vo výpovedi
samotného žalobcu rozpory ohľadom konkrétneho dátumu vzniku pracovného pomeru a pracovnej
náplne. Samotnými svedeckými výpoveďami zadováženými v priebehu prvostupňového konania bola
jednoznačne preukázaná nepravdivosť tvrdenia žalobcu ohľadom nástupu do práce 9.4.2007.

Nebol teda preukázaný ani druh práce, pretože v tomto smere taktiež existujú rozpory medzi tvrdením
žalobcu, ktorý hovoril o práci vedúceho píly, pričom štatutárny zástupca žalovaného poukazoval na to,
že išlo iba o tlmočnícke a sprostredkovateľské práce. Žalobca taktiež nevedel náležite preukázať, aké
boli dojednané mzdové podmienky medzi nim a žalovaným. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, ods. 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, pretože tento je
nepreskúmateľný z dôvodov nedostatočného odôvodnenia.

V predmetnej veci bolo už rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 1Co 95/2011-236
zo dňa 12.10.2011, ktorým bol pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, pričom náhrada trov
odvolacieho konania účastníkom nebola priznaná.

Následne však vo veci rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý nálezom č.k. IV. US

460/2012-32 zo dňa 22.11.2012 určil, že základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu boli porušené, pričom predmetný rozsudok Ústavný súd SR zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V predmetnej veci je potrebné predovšetkým vyhodnotiť, že žalobca ako občan T. republiky, majúci právo
voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov Európskej únie, už od apríla 2007 vykonával
v prospech žalovanej práce majstra na píle v P. vo vlastníctve žalovanej, pričom sa staral o chod píly,
prideľoval práce robotníkom pracujúcim na tejto píle a viedol práce v súvislosti so zavádzaním nových
strojov do prevádzky.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ
povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce, právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv,
je neplatný.Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia
zamestnancov,právnyúkon,ktorýnebolvopredprerokovanýsozástupcamizamestnancovaleboprávny
úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje

tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa § 18 Zákonníka práce, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov, je
uzatvorená len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Z cit. ust. Zákonníka práce vyplýva, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nie je
sankcionované jej neplatnosťou, t.z., že Zákonník práce nevylučuje možnosť uzavretia pracovného
pomeru i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti,

ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku práv, ktoré právne
predpisy s takýmto prejavom spájajú. Požiadavkou, aby pracovná zmluva bola uzavretá v písomnej
forme, sa na jednej strane vyjadruje princíp ochrany zamestnanca pre prípad vzniku pochybnosti o
vzniku pracovného pomeru a na strane druhej sa súčasne zakladá povinnosť zamestnávateľa dbať
o splnenie tejto požiadavky v záujme právnej istoty a preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre

prípad sporu o vzniku pracovného pomeru a o náležitostiach pracovnej zmluvy.

Pre posúdenie otázky či došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjekty na účastníkov o
vzniku pracovného pomeru, významné je objektívne zistenie či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými
právna norma spája vznik pracovnej zmluvy.

V danom prípade zo strany účastníkov išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými
činmi a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet
pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k vzniku pracovného pomeru.

Tieto myšlienky zdôraznil Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. IV. US 460/2012-32 zo dňa 22.11.2012,
ktorými sa však súd prvého stupňa neriadil a nezaložil svoje rozhodnutie na týchto úvahách. Na základe
toho je potrebné hodnotiť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako nepreskúmateľné a nezodpovedajúce
požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a
zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru odvolacieho súdu však napadnutý rozsudok
okresného súdu uvedené požiadavky nespĺňa.

Preto postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vyrovnať sa s požiadavkami uvedenými v predmetnej veci zo strany
Ústavného súdu SR uvedenými v jeho náleze č.k. IV. US 460/2012-32 zo dňa 22.11.2012 a s právnym

názorom uvedeným v tomto rozhodnutí Ústavného súdu SR, ako aj s právnym názorom uvedeným
v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu a v závislosti od toho vo veci zákonne rozhodnúť, pričom sa
nevylučuje, že vo veci bude potrebné vykonať aj ďalšie dokazovanie, ak sa ukáže takáto potreba
vykonania ďalšieho dokazovania.

V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.