Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. december 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205847
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5917205847.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: Ing. V. B., CSc., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX/X, XXX XX U., zastúpeného spoločnosťou: Zukalová - Advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Laurinská 10, 811 01 Bratislava, IČO: 36 859 354, proti žalovanému:
Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému

spoločnosťou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36
853 186, o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/16/2017-627 zo dňa 14. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/16/2017-627 zo dňa 14. júla 2021 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 78.458,06 eur v

hrubom titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.401,77
eur v hrubom od 07.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.468,50 eur v hrubom od
07.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.176,80 eur v hrubom od 07.12.2014
do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.149,28 eur v hrubom od 07.01.2015 do zaplatenia, vo
výške 5,05% ročne zo sumy 1.480,50 eur v hrubom od 07.02.2015 do zaplatenia, vo
výške 5,05% ročne zo sumy 1.480,50 eur v hrubom od 07.03.2015 do zaplatenia, vo výške

5,05% ročne zo sumy 1.076,74 eur v hrubom od 07.04.2015 do zaplatenia, vo výške
5,05% ročne zo sumy 1.413,22 eur v hrubom od 07.05.2015 do zaplatenia, vo výške
5,05% ročne zo sumy 1.680,50 eur v hrubom od 07.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05%
ročne zo sumy 2.680,50 eur v hrubom od 07.07.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05%
ročne zo sumy 734,37 eur v hrubom od 07.08.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne
zo sumy 1.367,30 eur v hrubom od 07.09.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne
zo sumy 1.458,70 eur v hrubom od 07.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo

sumy 1.535,47 eur v hrubom od 07.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo
sumy 1.528,16 eur v hrubom od 07.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo
sumy 1.321,84 eur v hrubom od 07.01.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo
sumy 1.721 eur v hrubom od 07.02.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo
sumy 1.639,07 eur v hrubom od 07.03.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.660,84 eur v hrubom od 07.04.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne

zo sumy 1.819,00 eur v hrubom od 07.05.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.819,00 eur v hrubom od 07.06.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.819,00 eur v hrubom od 07.07.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročnezo sumy 866,20 eur v hrubom od 07.08.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.423,58 eur v hrubom od 07.09.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.736,34 eur v hrubom od 07.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne

zo sumy 1.732,39 eur v hrubom od 07.11.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.736,34 eur v hrubom od 07.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne
zo sumy 1.488,30 eur v hrubom od 07.01.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo
sumy 1.854,50 eur v hrubom od 07.02.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy
1.669,05 eur v hrubom od 07.03.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.854,50

eur v hrubom od 07.04.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.854,50
eur v hrubom od 07.05.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.854,50
eur v hrubom od 07.06.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.770,22
eur v hrubom od 07.07.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.236,35
eur v hrubom od 07.08.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.209,48
eur v hrubom od 07.09.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.766,20

eur v hrubom od 07.10.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.770,22
eur v hrubom od 07.11.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.685,92
eur v hrubom od 07.12.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.412,97
eur v hrubom od 07.01.2018 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 258,06 eur
v hrubom od 07.02.2018 do zaplatenia (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že

žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%, s tým, že jej o výške rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II.).
2. Žalobca sa v tomto spore žalobou zo dňa 03.10.2017 pôvodne domáhal voči žalovanému náhrady
mzdyzdôvoduneprideľovaniaprácepodľapracovnejzmluvy,atedazdôvoduprekážokvprácinastrane
zamestnávateľapodľa§142ods.3Zákonníkapráce.Žiadal, abysúduložilpovinnosťžalovanému

zaplatiť mu sumu 75.529,08 eur titulom náhrady mzdy v hrubom spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne (5 % ročne od mesiaca apríl 2016) zo sumy 2.098,03 eur od 07.10.2014 do zaplatenia
a následne z rovnakej sumy za každý nasledujúci mesiac od siedmeho dňa v mesiaci
do september 2017, a to všetko
do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

3. Vzhľadom na zmenu skutkového stavu počas konania pred súdom prvej inštancie, predovšetkým s
ohľadom na skutočnosť, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol platne skončený dňa 13.02.2018,
žalobca vypočítal žalovanú sumu a predložil súdu tento nový návrh znenia petitu a žiadal súd, aby
pripustil zmenu petitu v nasledovnom znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 86.989,13 eur
v hrubom titulom náhrady mzdy s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy náhrady

mzdy v hrubom 2.089,03 eur od 07.10.2014 do zaplatenia, t. j. mzda za mesiac september
2014 (5 % ročne od apríla 2016) a následne z rovnakej sumy za každý nasledujúci mesiac od 7. dňa v
mesiaci končiac marcom 2018. Následne Okresný súd Ružomberok uznesením č. k. 3Cpr/16/2017-203
zo dňa 07.07.2018 pripustil zmenu žaloby v požadovanom znení.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v poradí prvým rozsudkom č. k.

3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.458,06
eur v hrubom titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.800,00 eur v hrubom od 07.10.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur
v hrubom od 07.11.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od
07.12.2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.01.2015 do

zaplatenia, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.02.2015 do zaplatenia,
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.03..2015 do zaplatenia, vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.04.2015 do zaplatenia, vo výške
5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.05.2015 do zaplatenia, vo výške
5,05 % ročne zo sumy 1.800,00 eur v hrubom od 07.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05

% ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.07.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.08.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.09.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 %

ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.01.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.02.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.03.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročnezo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.04.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.05.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.06.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy

2.000,00 eur v hrubom od 07.07.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.08.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.09.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.11.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00

eur v hrubom od 07.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.01.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00
eur v hrubom od 07.02.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
v hrubom od 07.03.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v
hrubom od 07.04.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom
od 07.05.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.06.2017

do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.07.2017 do zaplatenia,
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.08.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od 07.09.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy
2.000,00 eur v hrubom od 07.10.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v
hrubom od 07.11.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom

od 07.12.2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000,00 eur v hrubom od
07.01.2018 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 258,06 eur v hrubom od
07.02.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní (výrok I.) a v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.).
Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak,
že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 80,38 % (výrok IV.). Pri svojom

rozhodovaní konajúci súd vychádzal z ustálenej judikatúry, podľa ktorej v prípade, že zamestnávateľ po
právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje
prácu v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 Zákonníka práce, ide o prekážku na strane zamestnávateľa
podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ
neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto

náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnanec žiadal (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4 Cdo/204/2009). S prihliadnutím na uvedené okresný súd dospel k záveru, že
základ nároku uplatňovaného žalobcom je oprávnený, avšak len za obdobie do 04.01.2018, kedy bol
žalobca písomnou formou žalovaným vyzvaný nastúpiť do práce, dostaviť sa na pracovisko,
ako to vyplynulo z oboznámenia s touto listinou a tiež z výsluchu svedka JUDr. F. G..

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa 25.03.2020 v spojení s
opravným uznesením sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa 24.04.2020 rozsudok Okresného súdu Ružomberok
č. k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 po preskúmaní veci na základe odvolania žalovaného vo
výrokoch I. a IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej
časti, nenapadnutej odvolaním, (t. j. vo výrokoch II. a III.) zostal rozsudok súdu prvej inštancie

nedotknutý. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v
prejednávanej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalovaného na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy žalovaného za obdobie presahujúce 12 mesiacov nezohľadnil aj sociálnu
funkciu náhrady mzdy za toto obdobie (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce), ktorá vyžaduje skúmanie a
posúdenie celkovej sociálnej situácie zamestnanca, pre ktoré posúdenie je potrebné tiež zistiť aj to,

či sa žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa, na ktorú skutočnosť navrhoval žalovaný vykonať
dokazovanie vyžiadaním dokladov, prípadne informácií
zo Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na to, súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pre ktoré žalovaným navrhnuté dokazovanie nevykonal.
6. Po vrátení sporu na čiastočné prejednanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie sa vyjadril žalobca,

podľa ktorého sa právna argumentácia odvolacieho súdu týka postupu pri priznávaní
náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
t. j. iného hmotnoprávneho základu ako je spore vedený o zaplatenie náhrady mzdy z titulu prekážok
v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Legitímne očakávania žalobcu v rozhodnutí odvolacieho
súdu neboli naplnené, pretože v znení odôvodnenia jeho rozhodnutia sa právna argumentácia zaoberá

iba právnym posúdením náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a jej znížením, teda úplne
inou právnou otázkou, ktorá nie je predmetom vedeného sporu a toto rozhodnutie nedáva žalobcovi
odpoveď na základnú otázku - na základe ktorého ustanovenia hmotného práva je oprávnený súd
uplatniť moderačné právo znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnancovi, ktorému neprideľujezamestnávateľ prácu z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu hmotnoprávna úprava uvedená v § 142 ods. 3 Zákonníka práce
neumožňuje krátiť alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnanca z dôvodu prekážok v práci na

strane zamestnávateľa, ktorý neprideľoval prácu zamestnancovi, ak bol zamestnanec pripravený prácu
vykonávať a skutočnosť, že si zamestnanec našiel inú prácu a z nej mal príjem, aby si zabezpečil životné
potreby, teda iný pracovný pomer, nie je v zmysle Zákonníka práce považovaná za prekážku v práci
na strane zamestnanca, ktorá by mohla „prerušiť“ trvanie prekážky v práci na strane zamestnávateľa
a počas trvania ktorej by zamestnancovi nepatrila náhrada mzdy.

7. Žalovaný sa nestotožnil so spochybňovaním úvah a záverov odvolacieho súdu zo strany žalobcu,
pričom podľa § 391 ods. 2 CSP sa jedná o názor záväzný pre ďalší postup súdu prvej inštancie. Náhrada
mzdy má primárne slúžiť ako kompenzácia za výpadok v príjmovej zložke zamestnanca, pre ktorý
nemoholuspokojovaťsvojepotreby.Prirozhodovaníonároku nanáhradumzdyjepretopotrebné
individuálne vyhodnotiť celkovú sociálnu situáciu zamestnanca a vzhľadom na absentujúcu právnu
úpravu je analogické použitie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4Cdo 125/2018 zo dňa 26.03.2019 v tomto prípade nevyhnutné. Súd prvej inštancie je povinný
zohľadniť skutočnosť, že žalobca od 15.04.2013 nepretržite vykonával prácu pre zamestnávateľa Mesto
Vysoké Tatry, na pracovnej pozícii prednosta mestského úradu. Zároveň musí vziať do úvahy aj celkovú
výšku plnenia, ktoré žalobca inkasoval v novom zamestnaní. Ďalej uviedol, že zamestnávateľ
žalobcu (Mesto Vysoké Tatry) predložil na výzvu súdu stručný prehľad zdaniteľných príjmov žalobcu za

obdobie od septembra 2014 do januára 2018 a pravdepodobných zárobkov, ktoré by
mesačne dosahoval v predmetnom období u žalovaného. Z priloženej tabuľky jednoznačne
vyplýva, že celkový úhrn príjmov žalobcu u ostatných zamestnávateľov prevyšuje celkový
úhrn jeho pravdepodobných zárobkov u žalovaného. Napriek tomu, že žalovaný údajne
neprideľoval prácu žalobcovi podľa pracovnej zmluvy, nedošlo u neho k výpadku v príjmovej zložke a

prípadná náhrada mzdy v takom prípade nenapĺňa svoj primárny účel, ktorým je kompenzácia
straty príjmu, ale práve naopak zjavne slúži na bezdôvodné obohatenie žalobcu na úkor žalovaného.
8. V rámci dokazovania sa následne súd prvej inštancie oboznámil s obsahom predložených listín a
pristúpil aj k výsluchu žalobcu. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že v predmetnom
období od septembra 2014 do januára 2018 bol zamestnancom Mesta Vysoké Tatry, na základe

výberového konania bol poverený funkciou prednostu mestského úradu mesta Vysoké Tatry. Jeho mzda
bolaadekvátnazískanémuvzdelaniuakvalifikácii,ktorábolaširoká,keďžeabsolvovalmnožstvoškolení.
Čo sa týka ďalšieho zamestnania v Tatranskej odpadovej spoločnosti s.r.o. Žakovce
žalobca uviedol, že ho tam delegovalo mesto - poslanci mesta, a (okrem iného) bol delegovaný aj do
iných spoločností. V označenej spoločnosti žalobca pôsobil ako konateľ, hájil záujmy mesta a za svoj

výkon poberal odmenu. Rovnako bol žalobca delegovaný mestom aj do spoločnosti Mestské kultúrne
stredisko a do Kúpeľov Dr. Guhra, kde bol konateľom, ale tam žiadnu odmenu nepoberal.
Aj v čase svojho výsluchu bol žalobca zamestnaný u zamestnávateľa Mesto Vysoké Tatry vo funkcii
šéfa odboru majetku, investícií, regionálnej politiky a projektov. Žalobca dochádza z miesta bydliska
v U. do zamestnania cca 13 km, čo je len cesta do práce. V čase keď pracoval ako riaditeľ pobočky

žalovaného v meste U., presúval sa len v rámci mesta, kde má aj bydlisko. Vzhľadom
na svoje rozsiahle vzdelanie, ktoré žalobca nadobudol aj v zahraničí, žalobca má záujem pracovať pre
banku (žalovaného). Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že z titulu svojej funkcie sa zúčastňuje
množstvapodujatíajcezvíkendy.Tietojehoaktivityvšakniesúzohľadňovanévodmenáchanauvedené
účely, je nútený použiť aj svoje súkromné motorové vozidlo. Žalobca žije s manželkou, ktorá dosahuje

príjem, iné príjmy už nemá. Odmena za výkon funkcie v Tatranskej odpadovej spoločnosti s.r.o. bola od
400,00 eur brutto mesačne tak, ako je uvedené v doklade zo Sociálnej poisťovne. Z titulu výkonu funkcie
konateľa vo všetkých spomínaných spoločnostiach žalobca poberal len tie benefity, ktoré sú uvedené vo
výpise zo Sociálnej poisťovne. Na otázku o mimoriadnych plneniach, províziách, benefitoch alebo iných
osobitných plneniach vyplatených zo strany Mesto Vysoké Tatry za predmetné obdobie žalobca

uviedol, že provízie nepoberal a o odmenách rozhoduje primátor mesta po prerokovaní s odborovou
organizáciou na základe vopred stanoveného kľúča, osobitne pre vedúcich zamestnancov a osobitne
pre ostatných zamestnancov. V danej súvislosti žalobca pripustil možnosť, že v uvedenom období mu
boli vyplatené odmeny. Všetky príjmy, ktoré žalobca obdržal od zamestnávateľa, sú uvedené vo výpise
zo Sociálnej poisťovne a vyplývajú z jeho výplatnej pásky. Manželka žalobcu je zamestnaná v Sociálnej

poisťovni, kde pracuje ako referentka pre nemocenské poistenie. Príjem v takýchto pozíciách je veľmi
nízky, nedosahuje ani priemer v rámci hospodárstva SR, je to na dolnej hranici, nedosahuje ani 1.000,00
eur v hrubom. Žalobca nemá ďalšie vyživovacie povinnosti. Na otázku, či žalobca žije
vo vlastnom byte alebo dome resp., či jedná sa o nehnuteľnosť, ktorá nie je zaťažená úverom, žalobcauviedol, že mali s manželkou úvery na bývanie (hypotekárny úver aj úver zo Štátneho fondu rozvoja
bývania), ktoré už majú splatené. Tieto úvery boli splatené v priebehu obdobia, keď mal žalobca nastúpiť
pracovať u zamestnávateľa Mesto Vysoké Tatry.

9. Súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní tejto veci primárne pristúpil k vymedzeniu konkrétneho
časového obdobia v nadväznosti na využitie moderačného práva v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka
práce. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného došlo oznámením
žalovaného doručeným žalobcovi dňa 23.03.2011 a žalobca listom zo dňa 24.03.2011 adresovaným
žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a okamžité skončenie pracovného pomeru

považuje za neplatné. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 10C/80/2011 (medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.10.2013 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014) právoplatne rozhodnuté o určení
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného. Následne v tom
istom konaní bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.11.2017 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2019 aj o priznaní náhrady mzdy výške

38.595,72 eur žalobcovi titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 12 mesiacov,
konkrétne od 24.03.2011 do 22.08.2014, t.j. do právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaným), no v časti uplatnenej náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 12 mesiacov spor nebol právoplatne skončený. Zo mzdových listov vystavených
zamestnávateľom žalobcu, Mesto Vysoké Tatry, v predmetnom období september 2014 až január 2018

mal súd preukázané, že hrubá mzda žalobcu bola nasledovná: v roku 2014: september - vo výške
1.168,52 eur, október - vo výške 1568,50 eur, november - vo výške 1.748,50 eur, december - vo výške
1.468,52 eur, spolu rok 2014: 6.254,04 eur, mesačný priemer: 1563,51 eur, v roku 2015: január - vo
výške 1.480,50 eur, február - vo výške 1.480,50 eur, marec - vo výške 1.480,51 eur, apríl - vo
výške 1.480,52 eur, máj -vo výške 1.780,50 eur, jún - vo výške 1.680,50 eur, júl - vo výške

1.689,02 eur, august - vo výške 1.689,01 eur, september - vo výške 2.289,02 eur, október - vo výške
1.689,02 eur, november - vo výške 2.589,02 eur, december - vo výške 1.689,01 eur, spolu rok 2015 -
21.017,13 eur, mesačný priemer: 1.751,43 eur, v roku 2016: január - vo výške 1.721,00 eur, február - vo
výške 1.721,02 eur, marec - vo výške 1.819,01 eur, apríl - vo výške 2.319,00 eur, máj - vo výške 2.119,00
eur, jún - vo výške 1.819,00 eur, júl - vo výške 1.819,01 eur, august - vo výške 2.419,01 eur, september

- vo výške 1.819,02 eur, október - vo výške 2.319,01 eur, november - vo výške 3.119,02 eur, december-
vo výške 2.319,03 eur, spolu za rok 2016: 25.332,13 eur, mesačný priemer: 2.111,01 eur, v roku 2017:
január - vo výške 1.854,50 eur, február - vo výške 2.154,50 eur, marec - vo výške 1.854,50 eur, apríl -
vo výške 1.854,50 eur, máj - vo výške 3.154,50 eur, jún - vo výške 1.854,52 eur, júl - vo výške 1.854,52
eur, august - vo výške 2.154,52 eur, september - vo výške 1.891,60 eur, október - vo výške 2.191,61 eur,

november - vo výške 2.591,60 eur, december - vo výške 1.891,61 eur, spolu za rok 2017:
25.302,48 eur, mesačný priemer: 2.108,54 eur, v roku 2018: január - vo výške 1.899,02 eur.
Tieto skutočnosti mal konajúci súd preukázané aj z oznámenia Sociálnej poisťovne -
informácia o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca za predmetné obdobie, z ktorého ďalej zistil,
že žalobca súčasne dosahoval príjem u ďalšieho zamestnávateľa (Tatranská odpadová spoločnosť s.

r. o. Žakovce), konkrétne v rámci predmetného obdobia uplatňovaného nároku na náhradu
mzdy od 05.07.2017 až do 31.01.2018, kde vymeriavacím základom pre účely poistného
bola suma 400,00 eur mesačne.
10. Po oboznámení a s uvedenými skutočnosťami mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca u
iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov) dosahoval za predmetné obdobie príjem na

porovnateľnej úrovni, resp. v určitom období aj vyšší ako u žalovaného, konkrétne v roku 2016 už
žalobca dosiahol priemerný hrubý mesačný príjem vo výške 2.111,01 eur a v roku 2017 priemerný hrubý
mesačnýpríjemvovýške2.108,54eur,keďod05.07.2017pribudlaodmenaodďalšiehozamestnávateľa
(Tatranská odpadová s.r.o. Žakovce) v rozsahu 400,00 eur mesačne v hrubom. Sumárom uvedeného
tak napr. v roku 2017 hrubý mesačný príjem žalobcu presahoval príjem, ktorý by žalobca dosahoval

u žalovaného, o cca 500,00 eur mesačne. Žalobca svojím aktívnym prístupom, vynaloženým úsilím a
použitím jeho schopností, znalostí a skúseností, teda vlastným pričinením, získal uvedené zamestnanie,
v ktorom v predmetnom období dosahoval príjem, z ktorého mal podľa názoru súdu prvej inštancie
k dispozícii dostatok peňažných prostriedkov na úhradu výdavkov na zabezpečenie svojich potrieb či
plnenie svojich záväzkov (pre príklad, napr. úver na bývanie a úver zo Štátneho fondu rozvoja

bývania v predmetnom období splatil v celom rozsahu). Pokiaľ žalobca poukázal na skutočnosť, že
príjem od zamestnávateľa Mesto Vysoké Tatry zohľadňuje, resp. zohľadňoval jeho pôsobenie aj v iných
subjektoch, kde bol delegovaný týmto zamestnávateľom, z hľadiska predmetu sporu nejde o relevantnú
skutočnosť, keďže súd skúma objektívne dosiahnutý príjem žalobcu a nezaoberá sa konkrétnou náplňoupráce, resp. využitím pracovného času. Konajúci súd považoval za nepochybné, že z uvedeného
príjmu bolo možné uhrádzať aj cestovné výdavky spojené s cestou do zamestnania z miesta jeho
bydliska (vzdialenosť 13 km), keďže takáto vzdialenosť nepredstavuje mimoriadne závažnú odchýlku pri

posudzovaní otázky dochádzania do zamestnania v rámci Slovenskej republiky, a tak z pohľadu dĺžky
trvania cesty, ako aj z pohľadu vynaložených cestovných výdavkov. Žalobca žije v spoločnej domácnosti
s manželkou, ktorá je taktiež zamestnaná a dosahuje príjem do 1.000,00 eur v hrubom, ktorá sa teda
tiež sa podieľa na úhrade výdavkov na spoločnú domácnosť. Z uvedených dôvodov tak
súd prvej inštancie dospel k záveru, že náhrada mzdy by v tomto prípade u žalobcu v žiadnom

prípade neplnila svoju sociálnu funkciu.
11. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že v súdenom prípade
bolo možné uvažovať o znížení náhrady mzdy, a to s prihliadnutím na obranu žalobcu v spore, ktorú
súd vyhodnotil ako dôvodnú, keď súčasne zohľadnil sociálnu funkciu náhrady mzdy a využil moderačné
oprávnenie podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (neprávne uvedené Občianskeho zákonníka - poznámka
odvolacieho súdu) a vzhľadom na zistený skutkový stav, ktorý vyplynul z výsluchu žalobcu, mzdových

listov od zamestnávateľa žalobcu Mesto Vysoké Tatry, či oznámenia Sociálnej poisťovne, nakoľko je
zrejmé,žežalobcamal zdosiahnutéhopríjmuuspokojenésvojepotreby,nebolunehozistený
žiaden nedostatok či strádanie. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.
12. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému,
ktorý bol v celom rozsahu v spore úspešný, priznal nárok na ich náhradu voči neúspešnému žalobcovi

v rozsahu 100%. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu mzdy titulom náhrady mzdy
v celkovej výške 86.989,13 eur, z ktorej nárok na časť náhrady mzdy vo výške 8.531,07 v hrubom s
príslušenstvom bol už právoplatne zamietnutý v poradí prvým rozsudkom č.k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa
30.11.2018 a nárok na časť náhrady mzdy vo výške 78.458,06 eur v hrubom s príslušenstvom bola
zamietnutá v poradí druhým rozsudkom, aktuálne preskúmavaným odvolacím súdom.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Odvolateľ prezentoval názor, že napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie boli porušené jeho
procesné práva a napadnuté rozhodnutie považuje za prekvapivé, vydané v rozpore s rozhodovacou
činnosťou okresných a krajských súdov a tiež v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Súd prvej

inštancie sa totiž vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, že v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho
súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR. Napadnutý rozsudok nijakým
spôsobom nerieši meritum veci, ktoré je podľa názoru odvolateľa aplikácia ust. § 142 ods. 3
Zákonníka práce z dôvodu neprideľovania práce žalobcovi jeho zamestnávateľom (t. j. žalovaným)
po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/80/2011,

ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného je neplatné.
Prvoinštančný súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, uplatnil moderačné právo podľa §
79 Zákonníka práce napriek tomu, že ide o súdne konanie, ktoré je konaním separátnym od konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ktoré
prebieha na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/80/2011. Pokiaľ okresný súd podľa § 79

Zákonníka práce využil svoje moderačné oprávnenie vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému žalobou,
hoci sa v tomto spore jedná o nárok uplatnený podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, takýto postup
nevykazuje znaky spravodlivosti, čím došlo k porušeniu práva žalujúcej strany sporu na spravodlivý
proces. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom, ktorý v súdenom
prípade aplikoval nesprávnu hmotnoprávnu normu - namiesto ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce súd

vo veci rozhodol podľa ust. § 79 Zákonníka práce. V skutkovej rovine odvolateľ poukázal na to, že
žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný po právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava
I v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.08.2014 prideľovať žalobcovi ako
svojmu zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu a vytvárať
podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh. Zároveň žalobca ako zamestnanec bol povinný

podľapokynovzamestnávateľavykonávaťprácuosobnepodľapracovnejzmluvyvstanovenejpracovnej
dobe a dodržiavať pracovnú disciplínu. Žalobca dňa 24.03.2011 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a okamžité skončenie považuje za neplatné, následne podal žalobu na
OkresnýsúdBratislavaI,zktorejrovnakovyplývalo,žetrvánaďalšomzamestnávaní.NásledneOkresný
súd Bratislava I právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný

žalobcovi, je neplatné. Bezprostredne po právoplatnosti rozsudku mal preto žalovaný povinnosť vyzvať
žalobcu na nástup do práce. Nebolo povinnosťou žalobcu domáhať sa u žalovaného nástupu do práce.
Povinnosťprideľovaťžalobcoviprácuvyplynulažalovanémupriamozust.§47ods.1písm.a)Zákonníka
práce. Za obdobie od 23.03.2011do 08.01.2018 žalovaný nijakým spôsobom žalobcu nekontaktoval, o žalobcu ako zamestnanca sa
absolútne nezaujímal a jeho listy s požiadavkou o nástup do práce ignoroval. Na nástup do práce
žalovaný vyzval žalobcu až po doručení žaloby o náhradu mzdy. Jednalo sa teda o čisto formalistický

krok zamestnávateľa, bez vytvorenia podmienok pre skutočný nástup jeho zamestnanca (žalobcu) na
výkon práce. V danej súvislosti žalobca poukázal na právnu úpravu v ust. § 77 až 80 Zákonníka práce
upravujúce nároky zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru a ust. § 136 až § 145
Zákonníka práce upravujúce práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca v prípade prekážok v
práci. Žalobca sa domáhal u žalovaného opakovane prideľovania práce, a to výzvami zo dní 26.08.2016

a 26.09.2016 s tým, že na jeho druhú výzvu nedostal od žalovaného už žiadnu odpoveď. V týchto
výzvach žalobca jednoznačne deklaroval, že má záujem pracovať pre žalovaného ako „riaditeľ pobočky
banky žalovaného v Poprade“. Po právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I bol totiž
žalovaný povinný prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom mieste výkonu
práce v Poprade, platiť žalobcovi za vykonanú prácu dohodnutú mzdu a vytvárať podmienky pre
úspešné plnenie jeho pracovných úloh. Ak by tomu tak nebolo, ochrana poskytovaná žalobcovi z

titulu vyhratého súdneho sporu o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru by bola iba formálna.
Z vykonaného dokazovania a vyjadrení žalovaného, ako aj odvolania žalovaného je nesporné, že
pracovné miesto riaditeľa pobočky žalovaného v Poprade po skončení pracovného pomeru so žalobcom
nebolo zrušené, ale bolo obsadené iným zamestnancom. Z uvedeného vyplýva, že došlo k naplneniu
podmienky pre vznik prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

Je tak zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ odo dňa 22.08.2014 nebol schopný prideľovať žalobcovi
ako zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy
v dohodnutom mieste výkonu práce a súčasne žalovaný nijako nepreukázal, že by
po 22.08.2014 vyzval žalobcu na nástup do práce, ani to, že mu vytvoril pracovné podmienky a umožnil
mu vykonávať prácu. Argumenty žalovaného, že mal iné voľné miesta

na pobočkách po celej SR, ale nie na pobočke Poprad, nič nemenia na skutočnosti, že pracovné miesto
žalobcubolodlhodoboobsadenéinýmzamestnancomnapobočkePoprad.Nebolopovinnosťoužalobcu
vyhľadávať na portáli profesia.sk, aké iné voľné pozície má žalovaný. Dňom právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I vzniklo žalobcovi právo na nástup do práce na pobočke Poprad, čo mu však
nebolo umožnené, pretože túto pobočku dlhodobo viedol na pozícii riaditeľ pobočky iný zamestnanec.

Žalobca nebol povinný sa na pracovisku zdržiavať, pokiaľ mu bolo žalovaným oznámené, že jeho
pracovné miesto nie je pripravené. Výzva žalovaného na jeho návrat do práce bola teda len formálna,
pretože jeho pracovné miesto bolo už obsadené iným zamestnancom, čo mu bolo povedané priamo na
pobočkeinýmzamestnancomžalovaného.Povinnosťprideľovaťžalobcoviprácusitakžalovanýnevedel
v daný deň splniť. Na základe výzvy žalovaného zo dňa 04.01.2018 prišiel žalobca dňa 09.01.2018 do

práce s očakávaním, že mu bude pridelená práca „riaditeľ pobočky žalovaného Poprad“, čo sa však
zo strany žalovaného nestalo. Za týchto okolností tvrdenie žalovaného, že žalobca bezdôvodne opustil
pracovisko, nemá oporu v Zákonníku práce. Odo dňa 22.08.2014 žalovaný nemohol voči žalobcovi
urobiť žiadnu platnú výzvu na nástup do práce, pretože pracovné miesto žalobcu bolo preukázateľne
obsadené iným zamestnancom, čím vznikla na strane žalovaného prekážka v práci podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce, ktorá trvala až do skončenia pracovného pomeru žalobcu dňa 13.02.2018. V aktuálne
prejednávanom spore je preto irelevantné, či sa žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa a aký tam
poberal príjem. Návrh žalovaného na krátenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce o
výšku mzdy, ktorú žalobca zarobil v rozhodnom období, nemá oporu v Zákonníku práce a ani v inom
právnompredpise.Pokiaľžalovanýnamietal,žežalobcamalpracovnúzmluvusinýmzamestnávateľom,

ktorá podľa jeho názoru vylučovala, aby žalobca zároveň nastúpil do práce u žalovaného, žalobca
opätovne akcentoval, že on nemohol u žalovaného nastúpiť na reálny výkon práce, pretože jeho miesto
a práca, ktorú tam mal vykonávať, bolo už obsadené iným zamestnancom. Je nepochybné, že v
prípade súbehu dvoch pracovných pomerov s rovnakým pracovným časom je z objektívneho hľadiska
vylúčené, aby zamestnanec pracoval na plný pracovný úväzok súčasne u dvoch zamestnávateľov,

keďže pracovná doba by sa časovo prekrývala. O daný prípad sa však u žalobcu nejedná, pretože z
dôvodu dlhodobej prekážky v práci na strane žalovaného nemohlo dôjsť k „súbehu“ povinností žalobcu
skutočne pracovať v rovnakom čase na plný úväzok u dvoch zamestnávateľov. Žalobca zdôraznil, že
bol ochotný ukončiť svoj pracovný pomer u iného zamestnávateľa, ak by mu žalovaný začal prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v

Trnave sp. zn. 4CoPr/10/2015, v zmysle ktorého „zo samotnej skutočnosti, že žalobca sa zamestnal
u iného zamestnávateľa nemožno vyvodzovať, že by žalobca nebol pripravený, ochotný
a schopný „znovu“ nastúpiť (po právoplatnom súdnom rozhodnutí o určení neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru dohodou) do práce u žalovaného“. Na strane žalobcu nebola žiadna taká prekážka,ktorá by mu bránila nastúpiť do práce k žalovanému, čo on sám potvrdil aj tým, že sa dňa 09.01.2018
bezprostredne po doručení výzvy dostavil na pracovisko
a dožadoval u žalovaného pridelenia práce. Jediná prekážka, spočívajúca v obsadení pracovného

miesta žalobcu, a teda v nemožnosti prideľovať mu prácu, bola teda na strane žalovaného. Odvolateľ sa
tiež nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce má sociálnu funkciu. Jedná sa totiž o ekvivalent mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť
v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce neumožnil
vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy.

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
16. Predovšetkým produkoval tvrdenia o absencii všetkých zákonom stanovených náležitostí podaného
odvolania (konkrétne absenciu kvalifikovaného elektronického podpisu), tvrdiac, že žalobca namiesto
autorizácie odvolania vykonal len zaručenú konverziu odvolania v listinnej podobe s vlastnoručným
podpisom advokátky, ktorá ho zastupuje v konaní. Nestotožnil sa tiež s odvolacou námietkou žalobcu

o porušení jeho práva na spravodlivý proces, keďže žalobca vo svojom opravnom prostriedku
nešpecifikoval, ktoré procesné právo nemohol v dôsledku postupu konajúceho súdu vykonať. Za
nedôvodnú žalobca označil i námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci.
Základná povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy [§ 47 ods.
1 písm. a) Zákonníka práce] totiž koreluje so základnou povinnosťou zamestnanca osobne vykonávať

túto prácu v pracovnom čase na pracovisku. Je teda povinnosťou zamestnanca byť na
pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z
neho až po skončení pracovného času [§ 47 ods. 1 písm. b) v spojení s § 81 písm. b) Zákonníka práce].
Žalobca sa však na miesto, kde naposledy vykonával prácu, v auguste 2014 nedostavil a neurobil tak
ani v nasledujúcom období. Žalovaný, ani jeho právny predchodca P. P., a.s., neboli povinní vyzývať

žalobcu, aby sa dostavil na pracovisko, prípadne mu oznámiť, že sú pripravení mu prideľovať prácu
podľa pracovnej zmluvy. Žalobca sa osobne dostavil na pobočku žalovaného v Poprade prvýkrát až dňa
09.01.2018 na základe písomnej výzvy žalovaného zo dňa 04.01.2018 a následne po 13 minútach
pracovisko svojvoľne opustil a vrátil sa späť do úradu, kde bol zamestnaný, čo potvrdil vo svojej
výpovedi aj svedok JUDr. F. G.. Žalobca však opomenul, že jeho ďalší pracovný pomer, ktorý v tom čase

trval už vyše troch rokov, mu preukázateľne bránil vo výkone práce pre banku (t. j. žalovaného).
Nový zamestnávateľ pritom nebol upovedomený o tom, že žalobca chce ďalej pracovať pre banku, čo
uviedol i sám žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.08.2018. Správanie žalobcu
nasvedčuje tomu, že banku vyzval na prideľovanie práce iba formálne, bez reálnej vôle pre
ňu pracovať. Žalobca zrejme mylne očakával, že bude viesť pobočku banky automaticky, bez potreby

osobitného zaškolenia, hoci túto prácu vykonával naposledy pred niekoľkými rokmi. Tvrdenie žalobcu,
že mu nebolo umožnené jeho zamestnávateľom (žalovaným) pracovať, je zavádzajúce. Navyše z čl. 2
prílohy č. 1 k menovaciemu dekrétu žalobcu vyhotovenej právnym predchodcom žalovaného vyplýva,
že právny predchodca žalovaného, ani žalovaný neboli povinní prideľovať prácu žalobcovi výlučne
v mieste, kde naposledy vykonával dohodnutú prácu, t. j. na pobočke v Poprade. Miestom výkonu

práce žalobcu tak mohla byť ktorákoľvek z pobočiek banky na území Slovenskej republiky a žalobca
v nej vyjadril súhlas aj s eventuálnym preradením v rámci jednotlivých prevádzkových miest, podľa
potrieb zamestnávateľa. V spore predložené listiny pritom potvrdzujú, že žalovaný a tiež jeho právny
predchodca boli v rozhodujúcom období schopní a pripravení prideľovať žalobcovi dohodnutú prácu na
pozícii riaditeľa pobočky, ak by o ňu prejavil skutočný záujem, napr. na pobočke v Bratislave,

Trnave, Zvolene, Trenčíne, Prievidzi, Lučenci, Dunajskej Strede alebo v Šali. V období od právoplatnosti
rozsudku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. od 22.08.2014 do 09.01.2018
nebol žalobca ani raz osobne prítomný na pobočke žalovaného v Poprade s tým, že je pripravený,
schopný a ochotný vykonávať dohodnutú prácu, na základe čoho je zrejmé, že nemal reálny záujem
ďalejpracovať prežalovaného.NeobstojípretoodkazžalobcunarozhodnutieNajvyššiehosúdu

SR sp. zn. 1Cdo 13/2009. K strate na zárobku pre nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy pritom môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám
pripravený, ochotný a schopný vykonávať túto prácu, pričom sa jedná o stabilizovaný
záver prezentovaný nielen v právnej doktríne, ale aj v súdnej praxi. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení
jednoznačne uzavrel, že náhrada mzdy má primárne slúžiť ako kompenzácia za výpadok v príjmovej

zložkezamestnanca,prektorýnemoholuspokojovaťsvojepotreby.Prirozhodovaníonárokunanáhradu
mzdy je preto potrebné individuálne vyhodnotiť celkovú sociálnu situáciu zamestnanca a vzhľadom na
absentujúcu právnu úpravu je analogické použitie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nevyhnutné. Za dotknuté
obdobie pritom žalobca u svojho iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov) zarobil viac, ako byzarobil u žalovaného a v takom prípade nie je možné o kompenzácii mzdy uvažovať. Záverom žalovaný
poukázal na čl. 2 Zákonníka práce a prezentoval názor, že účelom vedeného sporu nie je výkon práva,
ale snaha žalobcu obohatiť sa na úkor žalovaného.

17. Žalobca v odvolacej replike označil argumentáciu žalovaného vo vzťahu k tvrdeniu o
neúplnom odvolaniu za nedôvodnú. Nestotožnil sa s vecnou i právnou argumentáciou žalovaného vo
vzťahu k prejednávanému sporu. Zároveň zdôraznil, že mal právo a voči svojej rodine aj povinnosť
zabezpečiť si zamestnanie. Skutočnosť, že žalobca sa zamestnal u iného
zamestnávateľa za porovnateľných mzdových podmienok, ako mal u žalovaného, mu preto nemôže

byť na ťarchu v súvislosti nárokom uplatneným v tomto konaní. Z konania žalovaného, napr. aj v
dovolacom konaní vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, je jasný nezáujem žalovaného
ako zamestnávateľa o žalobcu ako zamestnanca. Žalobca opätovne produkoval argumentáciu týkajúcu
sa absencie úkonov žalovaného na obnovení pracovnoprávneho vzťahu. Nestotožnil sa s tvrdením
protistrany, že mu bolo možné prideliť prácu aj na inom mieste (v inej pobočke), keď v Dohode o zmene
pracovnýchpodmienok zodňa21.07.2009savýslovneuvádzaakomiestovýkonupráce„pobočka

zamestnávateľa v Poprade“. Menovací dekrét, na ktorý sa žalovaný odvoláva, nebol súčasťou pracovnej
zmluvy. V súdenom prípade tak nebolo preukázané, že žalovaný bol pripravený prideľovať žalobcovi
prácu. Odvolateľ zotrval aj na svojej argumentácii týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia sporu
súdom prvej inštancie podľa § 79 ods. 2 namiesto § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Súčasne zdôraznil, že
Zákonník práce nedáva možnosť súdu moderovať náhradu príjmu z titulu prekážok v práci podľa § 142

ods. 3 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu bezdôvodné obohatenie, na ktoré žalovaný poukazuje
v súvislosti s náhradou mzdy, nemôže vzniknúť. S prihliadnutím na prísnu formálnosť a kogentnosť
ustanovenia § 222 Zákonníka práce bezdôvodné obohatenie v pracovnoprávnych vzťahoch môže totiž
vzniknúť len ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z

nepoctivých zdrojov. Je teda zrejmé, že poberanie mzdy od dvoch či viacerých zamestnávateľov, resp.
mzdy a náhrady mzdy nespadá pod žiadny z uvedených dôvodov.
18. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike naďalej zotrval na svojom tvrdení o absencii autorizácie
podaného odvolania žalobcu v elektronickej podobe. K právnej stránke vedeného sporu opakovane
poukázal na svoj názor, že náhrada mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce nemá povahu

satisfakcie, ale kompenzácie mzdy, ktorá ušla zamestnancovi z dôvodu, že mu zamestnávateľ
neprideľoval prácu. Pokiaľ mal zamestnanec počas obdobia, za ktoré si uplatňuje nárok na náhradu
mzdy, iný príjem, mzda, ktorá mu ušla pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa,
môže zodpovedať nanajvýš rozdielu medzi tým, čo by zarobil nebyť tejto prekážky a tým, čo
reálne zarobil u ďalšieho zamestnávateľa. Žalobca opomína fakt, že výkon práce pre všetkých jeho

zamestnávateľov naraz by nebol možný. Ako účelové a špekulatívne vyznieva tvrdenie žalobcu o tom,
že pre prípad prideľovania práce u žalovaného, bol pripravený ukončiť pracovný pomer u svojho nového
zamestnávateľa (Mesto Vysoké Tatry). Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že na otázku, či upovedomil
zamestnávateľa Mesto Vysoké Tatry, že má záujem pracovať pre banku, žalobca odpovedal tak, že
nemal kladné vyjadrenie zo strany žalovaného a preto nemal žiadny dôvod to oznamovať tomuto

zamestnávateľovi, bolo by to kontraproduktívne. V súlade s pracovnou zmluvou bol žalobca povinný
informovať žalovaného o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu jeho práce alebo ktoré by mu mohli
spôsobiť ujmu, osobitne pre hroziaci konflikt záujmov (ak by bol ďalší zamestnávateľ klientom banky).
Žalobca neupovedomil žalovaného o existencii ďalšieho pracovného pomeru a neposkytol
mu potrebné informácie ani na základe jeho písomnej žiadosti. Bezdôvodné odmietnutie požadovanej

súčinnosti je v príkrom rozpore s deklarovanou ochotou a pripravenosťou žalobcu ďalej pracovať pre
žalovaného. Doposiaľ v spore nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by bol skutočne ochotný,
pripravený a schopný znovu vykonávať prácu pre žalovaného. Účastník pracovného
pomeru, ktorý nie je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, sa podľa názoru
žalovaného nemôže domáhať vo vzťahu k druhému účastníkovi tomu zodpovedajúceho plnenia.

19. V ďalšom podaní žalobca zotrval na úplnosti podaného odvolania.
20. Iné podania strán sporu v tomto odvolacom konaní súdu neboli produkované.
21. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správne potvrdil.
22. Odvolací súd považoval za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v
jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými
pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa zaobsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Prípadná ďalšia argumentácia
uvedená vo vyjadreniach strán sporu nie je pre rozhodovanie odvolacieho súdu relevantná

(§ 365 ods. 3 CSP).
23. Predovšetkým však odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného prezentovanými
vo vyjadrení k odvolaniu o absencii kvalifikovaného elektronického podpisu splnomocneného zástupcu
žalobcu na podanom odvolaní. Preskúmaním elektronického súdneho spisu vedeného v registračnom
systéme súdu ako aj z potvrdenia dňa 29.11.2022 vytlačeného v listinnej podobe do súdneho spisu,

označeného ako „Výsledok informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe“ (č. l.
721 spisu) je totiž zrejmé, že súbor obsahujúci odvolanie žalobcu bol podpísaný platným mandátnym
certifikátom splnomocneného zástupcu žalobcu.
24. Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom v súvislosti s napadnutým rozsudkom
prvoinštančného súdu, odvolací súd dospel k záveru o jeho vecnej správnosti, aj keď vec po
právnej stránke posúdil podľa iných zákonných ustanovení. Odvolaciu námietku žalobcu

o tom, že prvoinštančný súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu preto krajský
súd vyhodnotil ako dôvodnú.
25. Zároveň je nutné dodať, že pre odvolací súd nevyplýva z § 226 CSP (aktuálne § 391 ods. 2 CSP -
poznámka odvolacieho súdu) jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší
záväzný právny názor môže zmeniť (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.

ÚS 46/2013-40 zo dňa 03.09.2013), tak ako tomu bolo i v prejednávanom prípade, keď vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteným súdom prvej inštancie odvolací súd aktuálne v inom zložení senátu pristúpil
k inému právnemu posúdeniu nároku žalobcu uplatnenému žalobou.
26. Pred svojím rozhodovaním odvolací súd v súlade s ust. § 382 CSP výzvou zo dňa 25.11.2022 vyzval
sporové strany, aby sa v lehote 3 dní od doručenia vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 3,

§ 47, § 222 a článku 2 Zákonníka práce, ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní
veci neboli použité.
27. Žalobca v reakcii na predmetnú výzvu uviedol, že s aplikáciou uvedených zákonných ustanovení
súhlasí, pričom na uvedené ustanovenia zákona nadviazal svojou argumentáciou produkovanou už v
rámci prvoinštančného konania či v iných svojich podaniach predložených súdu v rámci odvolacieho

konania.
28. Rovnako tak aj žalovaný v reakcii na výzvu súdu opakovane produkoval právne úvahy prednesené
súdu v skorších fázach prvoinštančného i odvolacieho konania.
29. Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer: a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu
podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných

úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou
a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce
osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu (§ 47 ods.
1 Zákonníka práce).
30. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na

strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.
31. V zmysle čl. 2 tretia veta Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

32. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa 25. marca 2020), z dokazovania vykonaného okresným súdom
vyplýva nasledovný skutkový stav, ktorý medzi stranami sporu nie je sporný:
33. Na základe pracovnej zmluvy vznikol žalobcovi pracovný pomer u zamestnávateľa - spoločnosti
A. Q. a.s., ktorá od 01.11.2007 zmenila obchodné meno a do 14.02.2013 podnikala

ako F. P. a.s. Následne došlo k zmene obchodného mena banky na P. P., a.s., pod ktorým spoločnosť
právneho predchodcu žalovaného podnikala do 31.07.2017. Právnym nástupcom spoločnosti P. P..
a.s. sa od 01.08.2017 stala spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11
Žilina. Na základe uvedeného je žalovaný právnym nástupcom spoločnosti zamestnávateľa, s ktorým
žalobca uzatvoril pracovný pomer a u ktorého je zamestnaný. Žalobcov pracovný pomer s právnym

predchodcom žalovaného bol platne uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.06.1996. Na jej
základe pracoval žalobca od 01.07.1996 do 31.12.2001 na pozícií „vedúci prevádzky pobočky A. Q., a.s.
v Poprade“. Od 01.01.2002 bol žalobca poverený vedením pobočky A. Q., a.s. v Poprade. Rozhodnutím
žalovaného zo dňa 25.02.2002 bol žalobca menovaný do funkcie „riaditeľ pobočky A. Q., a.s. v Poprade“.Na základe dodatku č. 5 k pracovnej zmluve zo dňa 16.09.2002 bola so žalobcom dohodnutá zmena
pracovnej zmluvy na výkon funkcie „riaditeľ pobočky A. Q., a.s. v Poprade“. Dňa 21.07.2009 podpísal
žalobca a právny predchodca žalovaného Dohodu o zmene pracovných podmienok a

Menovací dekrét, na základe ktorého žalobca s účinnosťou od 21.07.2009 vykonával pre
F. P. a.s. prácu „riaditeľ pobočky“ s miestom výkonu práce „pobočka zamestnávateľa v Poprade“. Dňa
23.03.2011 bol žalobcovi doručený list - Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo
strany žalovaného F. P., a.s. Žalobca považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a
preto sa v zákonnej lehote obrátil na príslušný Okresný súd Bratislava I so žalobou o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy v konaní vedenom pod sp.
zn. 10C/80/2011. Okresný súd Bratislava I rozhodol v označenej veci medzitýmnym rozsudkom dňa
02.10.2013, v ktorom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného,
je neplatné. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.06.2014, ktorý medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava I
potvrdil. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 22.08.2014.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie na Najvyšší súd SR dňa
23.09.2014, ktoré dovolací súd uznesením zo dňa 29.06.2016 zamietol. Následne súd prvej inštancie
rozsudkom č.k. 10C/80/2011-765 zo dňa 13.11.2017 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/161/2018-914 zo dňa 29.10.2019), rozhodol i povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10C/80/2011 dňa 02.10.2013 (v spojení s rozsudkom Krajského
súduvBratislave)bolpretožalovanýpovinnýod22.08.2014ďalejžalobcuzamestnávaťaprideľovať,mu
prácu podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov. Po doručení uznesenia Najvyššieho súdu žalobcovi
žalobca zaslal žalovanému dňa 26.08.2016 prvú výzvu na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy
a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3

Zákonníka práce. Žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď zo dňa 13.09.2016, v ktorej na obsah
prvej výzvy na prideľovanie práce nereagoval, pričom svoju ďalšiu odpoveď podmienil poskytnutím
informácií o priebehu a existencii iných zamestnaní žalobcu. Žalovaný zaslal žalobcovi druhú výzvu zo
dňa 26.09.2016 na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu
prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Na druhú výzvu žalovaný doposiaľ nereagoval. Ku dňu

doručenia prvej aj druhej výzvy mal žalovaný (v tom čase P. P. a.s.) stále v prevádzke
pobočku banky v meste Poprad, v priestoroch ktorej žalobca vykonával prácu „vedúci pobočky“ pred
neplatným skončením jeho pracovného pomeru.
34. V aktuálne prejednávanom spore sa preto žalobca žalobou domáhal voči žalovanému náhrady mzdy
z dôvodu neprideľovania práce podľa pracovnej zmluvy, a teda z dôvodu prekážok v práci na strane

zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a to za obdobie od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení neplatného skončenia jeho pracovného pomeru u
žalovaného konkrétne za obdobie od 22.08.2014 do skončenia pracovného pomeru dňa 13.02.2018.
Následne žalobca podaním zmenil žalobu a po právoplatnosti výrokov I. a II. rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/16/2017-326 zo dňa 30.11.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 6CoPr/1/2019 zo dňa 25.03.2020) si uplatňoval voči žalovanému svoj nárok, tak ako
je špecifikovaný vo výroku napadnutého rozsudku (žiadal, aby mu žalovaný zaplatil istinu vo výške
78.458,06 eur s príslušenstvom), za obdobie od 07.09.2014 do 07.03.2018.
35. Žalovaný svoju obranu v spore založil najmä na tom, že k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 17.03.2011 súdom došlo napokon iba z formálnych dôvodov. Dôvod pre

okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bol u žalobcu
materiálnoprávne naplnený, avšak len v dôsledku formálneho pochybenia pôvodného zamestnávateľa
by mal žalovaný povinnosť žalobcu ďalej zamestnávať, resp. poskytovať mu náhradu mzdy. Ďalšou
relevantnou skutočnosťou je nepretržitý výkon práce žalobcom pre iného zamestnávateľa od roku 2013
s tým, že od 15.04.2013 (ešte pred právoplatným skončením konania o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru) žalobca nepretržite vykonáva pre zamestnávateľa Mesto
Vysoké Tatry prácu v pracovnom pomere na pozícii prednosta mestského úradu. Za výkon funkcie bol
žalobcovi priznaný plat vo výške 1.898,50 eur brutto mesačne. Žalobca tak počas obdobia, za
ktoré si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu mzdy vo výške 2.098,03 eur brutto mesačne (od
9/2014 do 8/2017), poberal a naďalej poberá plat v adekvátnej výške 1.898,50 eur brutto mesačne.

V súlade s organizačným poriadkom Mestského úradu Vysoké Tatry v Starom Smokovci
(ďalej aj „úrad“), účinného od 01.05.2008, žalobca najmä organizuje prácu úradu, riadi a kontroluje
jeho hospodársku činnosť, zabezpečuje materiálno-technické vybavenie úradu, jeho zariadení a ich
údržbu, kontroluje hospodárne využívanie finančných prostriedkov pridelených na činnosť úradu ainformuje o tom primátora, predkladá materiály na zasadnutia orgánov mesta týkajúce sa činnosti úradu,
odpovedá na interpelácie poslancov, pripomienky mestských výborov, prípadne občanov, zastrešuje
spoluprácu s orgánmi mesta, orgánmi mestského zastupiteľstva, orgánmi štátnej správy, právnickými

a fyzickými osobami. Plneniu tak časovo a obsahovo náročných úloh prednostu úradu zodpovedá
dohodnutý pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny týždenne. V zmysle pracovnej zmluvy a § 81 písm. b)
Zákonníka práce je žalobca povinný byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný
čas na prácu a odchádzať z neho až po jeho skončení. Mestský úrad Vysoké Tatry, sídliaci v Starom
Smokovci, poskytuje svoje služby päť pracovných dní v týždni, v úradných hodinách spravidla od 7.30

hod. do 15.30 hod., čiže v čase, keď by mal žalobca riadiť pobočku banky v Poprade vzdialenom trinásť
kilometrov. Žalobca pred okamžitým skončením pracovného pomeru pracoval v P. P., a.s. na pozícii
riaditeľ pobočky (do tejto funkcie bol vymenovaný menovacím dekrétom, ktorý je súčasťou spisu), s
dohodnutým pracovným časom 38,5 hodiny týždenne. Bol zodpovedný za chod pobočky, akvizičnú
činnosť v úverovej oblasti, predaj produktov banky a kvalifikované poradenstvo v oblasti bankových
služieb. Pobočka bola otvorená každý pracovný deň v týždni v čase od 9.00 hod. do 17.00 hod. s

hodinovou prestávkou na obed od 12.00 hod. do 13.00 hod. Jeho pracovný pomer sa pritom neskončil
a naďalej trval (až do 07.03.2018). Za týchto podmienok je však vykonávanie ďalšej práce žalobcu
vo funkcii prednostu mestského úradu nereálne. Právny predchodca žalovaného umožnil žalobcovi
vykonávať dojednanú prácu po právoplatnom určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru v roku 2014, čo však žalobca odmietol. Po rozhodnutí Okresného súd Bratislava I

(o nároku na náhradu mzdy a o vzájomnej žalobe žalovaného), žalovaný z opatrnosti vyzval žalobcu,
aby dňa 09.01.2018 nastúpil do práce. Žalobca však v uvedený deň prišiel na pracovisko 9.56 hod.
a opustil ho 10.09 hod. s absurdným odôvodnením, že „pre neho nie je nič pripravené“, a teda nemá
vytvorené pracovné podmienky. Žalobca sa nevrátil na pracovisko sa ani na telefonické upozornenie
žalovaného, že jeho nezotrvanie na pracovisku sa považuje zamestnávateľ za porušenie

pracovnejdisciplíny.ŽalobcavtelefonickomrozhovoresJUDr.F.G.,zamestnancomžalovaného(riaditeľ
Odboru právneho a compliance) dokonca uviedol, že nemá záujem o prácu v Prima banke Slovensko,
a.s., neskončí svoj pracovný pomer s Mestom Vysoké Tatry a nenastúpi u žalovaného do práce. Listom
zo dňa 09.01.2018 žalovaný upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny aj písomne [§ 63 ods.
1 písm. e) Zákonníka práce]. Žalobca nebol prítomný na pracovisku bez udania dôvodu dňa 10.01.2018

a ani dňa 11.01.2018. Listom zo dňa 11.01.2018 bol žalobca opätovne žalovaným upozornený na
porušenie pracovnej disciplíny, avšak bezvýsledne. Dňa 15.01.2018 bola žalovanému doručená reakcia
advokáta žalobcu na výzvu na nástup do práce zo dňa 04.01.2018, ku ktorej sa žalovaný písomne
vyjadril a súčasne opäť upozornil žalobcu na neospravedlnené absencie v práci a
žiadal ho, aby sa bezodkladne dostavil na pracovisko. Túto svoju elementárnu povinnosť však žalobca

ani následne nesplnil. Žalobca nielenže nebol pripravený znovu vykonávať prácu pre zamestnávateľa
P. P., a.s. (a žalovaného), ale ani nemal o to reálny záujem. Napriek tomu, že
žalobca bol dlhoročným zamestnancom Mesta Vysoké Tatry, do 07.03.2018 neskončil pracovný pomer
so žalovaným (či už dohodou alebo výpoveďou). Práve naopak, špekulatívne "vyzýval" žalovaného
na prideľovanie práce, zjavne so špekulatívnym cieľom domôcť sa ďalšieho plnenia v konaní o náhradu

mzdy z titulu údajnej prekážky v práci. Pokiaľ by žalobca inkasoval náhradu mzdy za obdobie, počas
ktorého pracoval pre iného zamestnávateľa a prijímal za to plat, vo výške bezmála rovnej mzde
dohodnutej so P. P., a.s., išlo by prakticky o duplicitné plnenie, ktoré nezodpovedá funkciám inštitútu
náhrady mzdy, a ani elementárnej požiadavke spravodlivosti. Za popísaných okolností sa náhrada
mzdy stáva nástrojom bezdôvodného obohatenia. Inštitút náhrady mzdy by sa mal uplatniť subsidiárne

až po tom, keď sa prejavia prezumované negatívne dôsledky pre zamestnanca - absencia príjmu, k
však čomu v prípade žalobcu rozhodne nedošlo. Ako ďalšiu skutočnosť žalovaný uviedol doterajší
prístup žalobcu k plneniu pracovných povinností. P. P., a.s. upozornila žalobcu na porušenie pracovnej
disciplíny počas trvania pracovného pomeru listom zo dňa 24.02.2011 (takmer mesiac pred okamžitým
skončenímpracovnéhopomeru).Žalobcovibolovytýkanénerealizovaniedohodnutýchpracovnýchúloh,

permanentné porušovanie smernice „Segmentácia klientov“, nedodržiavanie otváracích a zatváracích
hodín pobočky a nevhodná atmosféra na pobočke (dlhodobo „proti sebe idúce skupiny poradcov“).
Žalobca súčasne v rozpore s pracovnou zmluvou neinformoval zamestnávateľa o svojich
mimopracovných aktivitách [bod 7 písm. h) pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca dodatok č. 5 zo
dňa 16.09.2002 a čl. „Zákaz konkurencie“ prílohy k menovaciemu dekrétu zo dňa 31.07.2009]. V

roku 2009 vykonával žalobca bez vedomia P. P., a.s. funkciu predsedu predstavenstva spoločnosti
HOTEL CROCUS ŠTRBSKÉ PLESO, a.s. a funkciu konateľa spoločnosti Správa Hotela Crocus, s.r.o.
V roku 2013 vznikol žalobcovi ďalší pracovný pomer u iného zamestnávateľa, čo P. P., a.s. zistila až na
základe vlastného šetrenia v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o súvisiacichnárokoch. V prípade žalobcu tak zjavne nešlo o zamestnanca, ktorý si svoje pracovné povinnosti plnil
riadneazodpovedne[§81ods.1písm.a)Zákonníkapráce].Žalovaný vrámcisvojhopodnikania
prijíma vklady, poskytuje úvery a iné služby podľa § 2 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení

neskorších predpisov. Činnosť banky v sebe zahŕňa významné rizikové prvky, preto sa na zamestnancov
bánk kladú vysoké nároky z hľadiska prístupu k plneniu pracovných povinností. Riadne
a zodpovedné plnenie povinností vyplývajúcich zamestnancom zo všeobecne záväzných právnych
predpisov a interných predpisov banky, vzťahujúcich sa na prácu nimi vykonávanú, je
odôvodnené predovšetkým následkami (ich eventuálneho porušenia), ktoré sa môžu negatívne prejaviť

vo fungovaní celého bankového systému. Vysoké nároky a požiadavky kladené v tomto smere na
zamestnancabankytakposúvajúmieruintenzityporušeniapracovnejdisciplínynaúplneinúúroveň,ako
je tomu pri ostatných subjektoch. Od vedúceho zamestnanca - riaditeľa pobočky banky je vyžadovaná
absolútna bezúhonnosť, vysoko etické a morálne správanie sa a nadštandardné plnenie
pracovných úloh. Neoprávnené vykázanie služobnej jazdy, ako aj ďalšie nedostatky namietané
žalovaným, uvedené kritériá rozhodne nespĺňajú. Za týchto okolností nemožno od žalovaného rozumne

očakávať dôveru v osobu žalobcu, (ktorá je v bankovom sektore absolútnou nevyhnutnosťou),
a ochotu mu ďalej prideľovať prácu. Ďalšou skutočnosťou je, že žalobcovi by mal prideľovať prácu úplne
iný subjekt ako bol jeho pôvodný zamestnávateľ. Nemožno totiž opomenúť, že zamestnávateľ P. P., a.s.
zanikol ku dňu výmazu z obchodného registra (01.08.2017). Žalobcu by mal teda ďalej zamestnávať,
resp. poskytovať mu náhradu mzdy jeho právny nástupca - žalovaný, ktorý pôvodne nebol v žiadnom

pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom. Súd by mal pri rozhodovaní o náhrade mzdy
v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce prihliadať cez prizmu čl. 2 Zákonníka práce
na všetky okolnosti, či už na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa. Skutkové okolnosti prípadu
negujú záver, že ide o poskytnutie ochrany proti bezpráviu. Priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi
by nepochybne viedlo k neodôvodnenému zisku na jeho strane a zároveň k

hospodárskemupoškodeniužalovaného.Účelomkonaniainiciovanéhožalobcomtakniejevýkonpráva,
ale snaha obohatiť sa a poškodiť žalovaného. Ide o zjavné zneužitie práva, ktorému
by nemala byť poskytnutá súdna ochrana.
36. Primárne je potrebné zdôrazniť, že pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť
prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami, a či tieto

skutočnosti môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo
nezavinil alebo k nej došlo objektívne. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovaného o tom, že je
len právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobcu, keďže jedným z dôvodov, keď dochádza
ku generálnej sukcesii práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je i zlúčenie zamestnávateľa, čo
je i prípad žalovaného. Rovnako pre posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka

práce uplatneného žalobou nemôže byť relevantná ani argumentácia žalovaného o tom, že k
určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 17.03.2011 súdom došlo
iba z formálnych dôvodov. Pri rozhodovaní tohto sporu je totiž súd viazaný právoplatným rozsudkom
vydaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C/80/2011, predmetom ktorého
bolo i určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (resp. jeho

právneho predchodcu). Výrok tohto právoplatného rozhodnutia je nepochybne záväzný i pre obidve
strany sporu (228 CSP).
37. Ustanovenie § 47 ods. 1 Zákonníka práce upravuje práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného
pomeru. Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie

pracovnýchúlohadodržiavaťostatnépracovnépodmienkyustanovenéprávnymipredpismi,kolektívnou
zmluvou a pracovnou zmluvou (§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce) a zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.)
38. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6Cdo 5/94

zo dňa 21.02.1995, publikovaného v Právnych rozhledech 7/1995, v zmysle ktorého ak zamestnávateľ
prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu (napríklad
v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru), aj keď zamestnanec bol pripravený prácu
vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce po tom, čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval
a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Preto nie je porušením pracovnej disciplíny, ak

sa zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu do práce nevyzval, nedostavil do
zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce.39. Súčasne je nutné zdôrazniť, že len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný a
pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa môže domáhať u druhého
účastníka tohto právneho vzťahu tomu zodpovedajúceho plnenia.

40. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a
schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/204/2009).
41. Pre rozhodnutie tohto sporu je preto podľa názoru odvolacieho súdu relevantné zodpovedanie

otázky, či žalobca ako zamestnanec žalovaného bol v rozhodnom období skutočne pripravený ochotný
a schopný vykonávať u svojho zamestnávateľa (žalovaného) prácu podľa pracovnej zmluvy podľa § 47
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Z obsahu predloženého spisu ako aj na základe vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie a tiež odvolací súd preukázané, a zároveň medzi žalobcom a
žalovaným ani nebolo sporné, že žalobca v rozhodnom čase, t. j. v čase právoplatnosti rozhodnutia o
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 22.08.2014 až do 07.03.2018, a potom i

naďalej vykonával prácu na základe pracovného pomeru u iného zamestnávateľa. Od apríla
2013 žalobca totiž nepretržite vykonával prácu pre zamestnávateľa Mesto Vysoké Tatry.
42. Hoci žalobca v priebehu tohto sporu tvrdil, že bol pripravený nastúpiť na výkon práce u žalovaného
ako u svojho zamestnávateľa, tieto jeho tvrdenia zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení.
Žalobca v priebehu sporu prezentoval svoju ochotu nastúpiť na výkon práce u žalovaného podľa

pracovnej zmluvy. V rozhodnom období však žalobca vykonával prácu ako zamestnanec na plný úväzok
u iného (aktuálneho) zamestnávateľa - Mesto Vysoké Tatry. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto
priam nemožné predstaviť si jeho plnohodnotný nástup na výkon pracovnej činnosti u žalovaného (ako
jeho zamestnávateľa) podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, obzvlášť za
situácie, keď pracovný čas žalobcu u aktuálneho zamestnávateľa a u žalovaného koliduje. V danej

súvislosti preto neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že pre prípad vykonávania práce u žalovaného, bol
pripravený skončiť pracovný pomer u svojho aktuálneho zamestnávateľa. Žalobca tento svoj postoj
v rámci tohto sporového konania nepreukázal žiadnym dôkazom, t. j. nepreukázal, že by aj vykonal
konkrétne kroky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že skutočne v spornom období bol ochotný a
pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru u žalovaného. S prihliadnutím na

iné pracovnoprávne záväzky žalobcu u iného zamestnávateľa, reálny výkon práce u žalovaného v
rozhodnom čase, zostal len v teoretickej rovine, nedávajúc záruku možnosti reálneho nástupu žalobcu
na výkon práce u žalovaného podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve (vrátane jej dodatkov).
43. S prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci popísané vyššie možno uzavrieť, že
pokiaľ bol žalobca v rozhodnom čase zamestnaný u iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov),

pričom pracovný čas u tohto nového zamestnávateľa koliduje s pracovným časom žalobcu ako
zamestnancažalovaného,(t.j.jehodoterajšiehozamestnávateľa),objektívnenemožnohovoriťosplnení
podmienky žalobcu ako zamestnanca v súlade s ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce byť pripravený u žalovaného riadne vykonávať prácu. Pripravenosť, ochota a schopnosť žalobcu
vykonávať pre žalovaného ako jeho zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy je teda iba iluzórna.

Sprihliadnutím nauvedenúargumentáciužalobcaakozamestnanec,zdôvodunepreukázania
jeho pripravenosti riadne si plniť svoje pracovné povinnosti u žalovaného, nemá nárok na náhradu mzdy
podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
44. Za popísanej situácie je potom pre rozhodovanie tohto sporu irelevantné, či existovali prekážky
vykonávania práce zamestnancom aj na strane zamestnávateľa, keďže už len samotná existencia

prekážok zamestnanca riadnym spôsobom plniť svoje pracovnoprávne povinnosti z dôvodu uvedeného
vyššie (zabezpečenie prítomnosti žalobcu ako zamestnanca na pracovisku) je sama o sebe dôvodom
nemožnosti vykonania práce podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve.
45. V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti

zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (čl. 2 tretia
veta Zákonníka práce). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že objektívne právo predpokladá, že
výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho
vzťahu (v súdenej veci žalobca) síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho
realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu (žalovaného), ide síce o výkon práva,

ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré
má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne dosiahol súlad
so zákonom. Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súladeso zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha
poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 MCdo/17/2008 zo dňa 13.10.2009). Takéto konanie žalobcu preto nemôže požívať

právnu ochranu.
46. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu sa odvolací súd už bližšie nezaoberal ďalšou odvolacou
argumentáciou žalobcu prezentovanou v jeho opravnom prostriedku. Pokiaľ krajský súd posúdil žalobou
uplatnený nárok žalobcu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako nedôvodný z dôvodov uvedených
vyššie, bolo by nadbytočné jednotlivo posudzovať (ne)dôvodnosť jeho ďalších odvolacích námietok a k

tomu sa viažucou reakciou žalovanej sporovej strany.
47. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na iné súdne rozhodnutia
všeobecných súdov SR v súvislosti s posudzovaním pripravenosti zamestnanca nastúpiť
na pracovné miesto po právoplatnom súdnom rozhodnutí o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, odvolací súd dodáva, že z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Zároveň pri rozhodovaní každého sporu musí súd vždy prihliadať

na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
48. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu v časti výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .
49. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.
50. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu

v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

51. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).