Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. január 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/111/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222824
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1111222824.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: Z.. J.. J. H., Q.. XX. XX. XXXX,
W. U. T. X, XXX XX T., zastúpenej Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom Dostojevského
rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, IČO: 00 681
156, Špitálska 4, 6 a 8, 816 43 Bratislava, zastúpenému: Martin Pavle s.r.o., IČO: 36 860 450,
advokátska kancelária so sídlom Pribinova 4, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08. februára 2022,
č.k. 11C/115/2011-2864, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 37.500 eur a v časti
náhrady odňatého osobného príplatku v sume 2.090,32 eur p r i p ú š ť a ,
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

Rozšírenie žalobného nároku v časti náhrady odňatého osobného príplatku po októbri 2015 nepripúšťa.

V napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru
doručená žalobkyni dňa 30. 03. 2011 je neplatná, v časti o určenie, že štátnozamestnanecký pomer
medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá žalobu zamietol, v časti uplatnených antidiskriminačných
nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom žalobu zamietol, v časti neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania,
v časti antidiskriminačných nárokov a nárokov na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom

žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázal na to,
že žalobkyňa sa žalobou v spojení s v konaní pripustenou zmenou žaloby voči žalovanému domáha
vydania rozhodnutia, ktorým by súd: a) určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená
30. 03. 2011 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá,
b) žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni formou zaslania ospravedlňujúceho listu za
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia, ktorého sa dopustil tým, že
za prácu rovnakej hodnoty platil žalobkyni nižší plat a nevytváral jej vhodné pracovné podmienky,

čím porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia vo vzťahu k žalovanému a
zasiahol do jej práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ďalej ospravedlniť sa s nasledovným
znením: "Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava
sa týmto ospravedlňuje zamestnankyni Z.. J.. J. H., U. T. za diskriminačné konanie voči jej osobe zdôvodu jej veku a zdravotného postihnutia vo forme priamej diskriminácie tým, že- jej od 01. 10. 2010
ponúkol miesto po pani Č., ktorej miesto však nebolo zaradené do odboru rodovej rovnosti a rovnosti
príležitostí, najviac na 5 rokov, napriek tomu, že v odbore rodovej rovnosti bolo k 01. 12. 2010 osem

štátnozamestnaneckých miest, z toho jedno neobsadené (uvoľnené po pani H., ktorá obsadila miesto
riaditeľky odboru) - jej 27. 01. 2011 doručil nedôvodné upozornenie z 25. 01. 2011
na porušenie služobnej disciplíny, ktoré následne doručil do spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava ako prílohu k žiadosti o predchádzajúci súhlas s daním výpovede pani H. a hoci sťažnosť
pani H. vo veci upozornenia na porušovanie služobnej disciplíny bola odôvodnená, o spôsobe vybavenia

príslušný úrad práce neinformoval,- jej bol s účinnosťou od 26. 01. 2011 neoprávnene odňatý osobný
príplatok, - jej bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny a napriek tomu, že na odbore rodovej rovnosti bolo v čase doručenia výpovede jedno voľné
neobsadené štátnozamestnanecké miesto, - bola vedená ako nezaradená zamestnankyňa za obdobie
od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 (18 mesiacov), - napriek prekážkam v práci na strane
zamestnávateľa musela pani H. do práce dochádzať, - bol jej odňatý prístup na internet počas obdobia

23. 06. až 04. 10. 2011, zablokovaná jej bola telefonická linka z kancelárie na miestne a medzimestské
telefonické spojenia, - jej bola doručená výpoveď dohody o vykonaní práce uzavretej s Národným
projektom Inštitút rodovej rovnosti zo dňa 23. 05. 2013, - vo forme nepriamej diskriminácie tým, že pani
H. žalovaný 07. 02. 2011 zadal pokyny na vybavenie práce s kratšou lehotou než iným zamestnancom
odboru, - vo forme obťažovania tým, že bývalá nadriadená p. H. počas celého obdobia pôsobenia vo

funkcii riaditeľky odboru s pani H. nepriateľsky a ponižujúco zaobchádzala, - vo forme neoprávneného
postihu tým, že - jej žalovaný neumožnil zúčastňovať sa v dňoch 17. až 21. februára 2014 v rámci aktivity
Národného projektu Inštitút rodovej rovnosti na vzdelávaní a - 25. 06. 2012 odporúčal žalovaný ustanoviť
odborného garanta plnenia dohody o spolupráci medzi žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej
vysokejškolyinéhozamestnancaodborurodovejrovnostiarovnostipríležitostíministerstvazdôvodu,že

p. H. má status nezaradeného zamestnanca", c) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v podobe ujmy na dôstojnosti v dôsledku diskriminačného konania vo výške 50.000,-
eur, d) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 529,50 eur mesačne od
25.01.2011doodstránenianásledkovporušeniaaúrokzomeškanianazákladeneoprávneneodňatého
osobného príplatku. Skutkový stav vykonaný dokazovaním posúdil po právnej stránke podľa čl. 12 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, § § 2 ods. 1, § 2a ods.1, ods.2, ods.3, ods.4, ods.8, ods.11, § 3 ods.
1, ods.2, § 6 ods.1, ods. 2 písm. b), § 9 ods.1, ods.2, ods. 3, § 11 ods.1, ods.2 zák. č. 365/2004 Z.z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len "AZ"), podľa § 1 ods. 1, 3, § 4 ods. 1,
ods.3, ods.4, ods. 5, ods.6, § 5 ods. 1,3, § 6 ods.1, §12 ods.1, ods.2, § 14 ods.1, § 20 ods.1, § 43 ods.1,

§ 47 písm. b), § 50, § 59 ods.1, § 60 ods.1, § 62 ods.1, § 81, § 83 ods.1 písm. c), § 89 ods.1, § 89 ods. 2,
§ 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zák. č.
400/2009Z.z)a§77Zákonníkapráce,a dospelkzáveruodôvodnostipodanejžalobylenvčasti,vktorej
sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. V
časti antidiskriminačných nárokov žalovaný v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno, ktoré ho v

konaní zaťažovalo a riadne súdu preukázal, že žalobkyňou vymedzené skutkové podstaty diskriminácie
neboli naplnené a vychádzajú z jej subjektívneho a skresleného vnímania skutočností bez vzájomného
vzťahu príčinnej súvislosti s označenou diskriminačnou pohnútkou. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd
žalobu aj v časti nároku vyplývajúceho z odňatia osobného príplatku žalobkyni. V konaní bolo nesporné,
že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol založený služobnou zmluvou zo dňa 01. 02. 2004 a

u žalovaného žalobkyňa pracovala od mája 2007 na Odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí
(ďalej len "ORRaRP") po preložení z jej pôvodného pracoviska na Ústredí práce, sociálnych vecí a
rodiny. Dňa 30. 03. 2011 jej bola na osobnom úrade doručená výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru datovaná 21. 03. 2011, odôvodnená ust. § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. a nadbytočnosťou
žalobkyne v dôsledku zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta v ORRaRP na základe Rozhodnutia

č. 31/2010 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 27. 09. 2010, č.
19074/2010-II/1, ktorým došlo k zmene Organizačného poriadku žalovaného v spojení s rozhodnutím
č. 9/2011 zo dňa 26. 01. 2011. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v čase doručenia výpovede
osobou so zdravotným postihnutím, platnosť tohto právneho úkonu bola v zmysle ust. § 50 zák. č.
400/2009Z.z.podmienenáprávoplatnýmrozhodnutímpríslušnéhoúradupráce,sociálnychvecíarodiny

udeľujúcim súhlas s výpoveďou. Žalovaný sa v texte výpovede odvolal na prerokovanie výpovede so
zástupcami odborovej organizácie zamestnancov ako aj na súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava vyslovený v rozhodnutí zo dňa 02. 03. 2011, ktoré však v danom čase nebolo právoplatné,
nakoľko žalobkyňa si uvedené rozhodnutie prevzala na pošte práve v deň doručenia výpovede a vzákonnej lehote ho napadla odvolaním. Žalobkyňa túto skutočnosť spolu s neexistenciou deklarovaného
výpovedného dôvodu riadne namietala v liste doručenom žalovanému dňa 11. 04. 2011, v ktorom ho
súčasne požiadala o ďalšie zamestnávanie a prideľovanie práce. Žalovaný uznal neplatnosť výpovede

z dôvodu absencie právoplatného a výpoveď predchádzajúceho rozhodnutia úradu práce sociálnych
vecí a rodiny udeľujúceho súhlas s výpoveďou, a to tak vo vzájomnej komunikácii so žalobkyňou (listy
zo dňa 28. 04. 2011, 13. 05. 2011), ako aj v konaní pred súdom a
dôvodnosť žalovaného nároku v tejto časti nesporoval. Vzhľadom na v konaní nespornú skutočnosť, že
žalovaná v čase uskutočnenia výpovede nedisponovala právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR Bratislava

udeľujúcim súhlas s výpoveďou žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím, ktoré je v zmysle
ust. § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. obligatórnou podmienkou platnosti výpovede žalovaného, žalobe v časti
určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru vyhovel. Ako nedôvodnú zamietol
žalobu v časti požadovaného určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným
aj naďalej trvá, keď tento skončil v priebehu súdneho konania dohodou strán sporu o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru k dátumu 27. 03. 2018 (č. l. 1954). Poukázal na to, že žalobkyňa

žalovanému vyčítala pomerne rozsiahle diskriminačné konanie, ktoré ju malo znevýhodňovať pre jej vek
a zdravotný stav, ako označený diskriminačný motív zamestnávateľa. Pod diskriminačné konanie však
subsumovala každé ňou nepriaznivo pociťované konanie zo strany žalovaného, resp. jej nadriadených
na pracovisku bez ohľadu na to, či malo spojitosť s diskriminačnými znakmi alebo pôvod v jej vlastnom
správaní. Pokiaľ sa týka diskriminácie namietanej v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého

pomeru skutočnosť, že žalobkyni bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVAR zakladá
dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie diskriminačné konanie. Predchádzajúci súhlas
ÚPSVAR pri výpovedi danej občanovi so zdravotným postihnutím je zákonom stanovená podmienka,
ktorá slúži na ochranu zamestnanca znevýhodneného zdravotným postihnutím. Pokiaľ zamestnávateľ
nedodrží takýto zákonom stanovený "rozdielny" postup pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru

so zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím, je jeho právny úkon v prípade jeho včasného
napadnutia zo strany zamestnanca postihnutý neplatnosťou. V danom prípade žalovaný disponoval
súhlasným rozhodnutím ÚPSVaR, avšak toto nebolo v čase dania výpovede právoplatným. V konaní
sa nepreukázalo, že by žalovaný mal v čase dania výpovede žalobkyni vedomosť o tom, že žalobkyňa
napadla rozhodnutie ÚPSVaR odvolaním, resp., že by v čase výpovede jej uvedené rozhodnutie ani

nebolo riadne doručené, a teda že by jeho konanie voči žalobkyni bolo zámerné a cielené. Odhliadnuc
od toho, že žalobkyňa ani nekonkretizovala žiadneho zamestnanca žalovanej s ťažkým zdravotným
postihnutím, t. j. v porovnateľnej situácii so žalobkyňou, voči ktorému by bol postup pri výpovedi zo
štátnozamestnaneckého pomeru rozdielny, ako nevyhnutný predpoklad pre posúdenie diskriminácie, a
vyslovil názor, že diskriminačné konanie nemôže byť bez ďalšieho odvodzované od samotných účinkov

právneho úkonu v podobe neplatnosti. Akýkoľvek diskriminačný základ nemá ani žalobkyňou namietaná
skutočnosť, že žalovaný neoznámil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny výsledok prešetrenia sťažnosti
žalobkyne voči upozorneniu na porušenie služobnej disciplíny, čo nebolo jeho povinnosťou, a pokiaľ
žalobkyňa považovala za vhodné a potrebné, aby týmto údajom disponoval úrad práce, nič jej v
správnom konaní nebránilo predložiť predmetný dokument správnemu orgánu. Uvedené platí aj vo

vzťahu k namietanej diskriminácii odôvodnenej doručením kópie urgencie žalovaného na vybavenie
žiadosti o udelenie súhlasu s prepustením žalobkyne riaditeľovi Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Rovnako ani z ponúknutia dočasného miesta žalobkyni po p. Č., ktorá nebola zaradená v rovnakom
odbore ako žalobkyňa, nemožno usudzovať dôvodné zdanie diskriminácie zo strany žalovaného, keď
uvedeným spôsobom sa žalovaný snažil zamedziť skoršiemu prepusteniu žalobkyne ponukou iného

vhodného miesta a žalobkyňa s preradením na uvedené miesto súhlasila. Ak žalobkyňa v spojení
s diskrimináciou namietala, že bez ponuky vhodného miesta bola z dôvodu organizačným zmien
prepustená len ona, tak v tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že výber nadbytočného zamestnanca a
kritériá s tým spojené sú výlučne a len na zamestnávateľovi, a do tohto výberu nemôže zasiahnuť ani
súd, a to ani v prípade antidiskriminačnej žaloby. Zamestnávateľ musí aj v pracovnoprávnom spore

preukázať nadbytočnosť zamestnanca a rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého vyplynula, nie
dôvody, z ktorých vychádzal pri výbere nadbytočného zamestnanca, čo platí aj vo vzťahu k argumentácii
žalobkyne o uprednostnení kolegyne Botošovej (pozn. súdu vo veku príbuznom žalobkyni) pred
žalobkyňou pri ponuke iného vhodného miesta. Žalovaný v konaní naviac preukázal, že v rozhodnom
období z dôvodu objektívnych organizačných zmien skončil štátnozamestnanecký pomer aj s osobami

výrazne mladšími ako žalobkyňa (rok narodenia 1980, 1984), ktoré mali vysokoškolské vzdelanie
a aktívnu znalosť anglického jazyka. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že riešenie skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne malo súvislosť s organizačnými zmenami, a nie zdravotným
postihnutím či vekom žalobkyne, kedy na rovnakom odbore žalovaný k týmto krokom pristúpil aj vočiinýmzamestnancompričomvýbernadbytočnéhozamestnancabolvjehovýlučnejdispozícii.Žalobkyňa,
ktorá sa konaním žalovaného cítila byť diskriminovaná vôbec nereflektuje skutočnosť, že žalovaný
jej aj napriek avizovanému prepusteniu z dôvodu nadchádzajúcich organizačných zmien ponúkol iné

pracovné miesto, aj keď len na kratšiu dobu (zastupovanie najviac na 5 rokov), ktoré žalobkyňa
dobrovoľne prijala. Pokiaľ žalobkyňa ako diskrimináciu vnímala aj to, že napriek prekážkam v práci na
strane zamestnávateľa musela ako nezaradená zamestnankyňa chodiť do zamestnania, tak je potrebné
uviesť, že žalobkyňu k tomuto nikto nenútil, a pokiaľ bola toho názoru, že zo strany zamestnávateľa
sú dané prekážky, ktoré jej bránia vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (na čo samotná žalobkyňa

zamestnávateľa neupozorňovala), mohla uvedenú skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi s tým, že
pokiaľ by bola jej argumentácia dôvodná, nemusela do času zjednania nápravy chodiť na pracovisko a
aj napriek tomu by mala zo strany zamestnávateľa nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci.
Žalobkyňa však do práce v danom čase riadne chodila, neavizovala nemožnosť vykonávania práce, a aj
podľa výpovede svedkov prácu riadne vykonávala, za čo jej bol vyplácaný služobný plat, avšak nie podľa
predstáv žalobkyne, nakoľko jej nebol priznaný osobný príplatok. Z vykonaného dokazovania nakoniec

vyplynulo, že žalobkyňa nebola jediná zamestnankyňa vykonávajúca pre žalovaného prácu ako
nezaradená, keď v pozícii nezaradenej zamestnankyne bolo aj ďalších 16 zamestnancov žalovaného
a dôvod nezaradenia žalobkyne vyplynul z organizačným zmien a nedodržania zákonného postupu
pri výpovedi danej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak pri platnej organizačnej zmene,
v dôsledku ktorej jej miesto zaniklo, t. j. namietaná skutočnosť nemala žiadnu spojitosť s vekom

či zdravotným postihnutím ako žalobkyňou uvádzanými diskriminačnými znakmi, čo zodpovedá aj
tomu, že žalobkyňa ani v tejto časti namietanej diskriminácie neuviedla žiadneho zamestnanca v
obdobnej situácii, s ktorým by žalovaný za obdobnej skutkovej situácie zaobchádzal priaznivejšie.
Žalovanému žalobkyňa vyčítala aj nerovné zaobchádzanie z dôvodu odňatia prístupu na internet v
období od 23. 06. 2011 do 04. 10. 2011 a zablokovanie telefonickej linky z kancelárie na miestne a

medzimestské telefonické spojenia oproti iným zamestnancom žalovaného. V tejto časti bolo v dôsledku
obráteného dôkazného bremena povinnosťou žalovaného vyvrátiť žalobkyňou namietané konanie, ktoré
by mohlo zakladať priamu diskrimináciu. Žalovaný v konaní predložil dôkaz v podobe vyjadrenia odboru
informačno- komunikačných technológií k chybovému hláseniu predloženému žalobkyňou, z ktorého
vyplynula chyba na pracovnej stanici servera, ktorej kódovanie (502) nezodpovedá kódovaniu pre

úmyselné znemožnenie prístupu na internet (401,403). Predmetný odbor žalovaného, ktorý mal na
starosti informačno- komunikačné technológie, uviedol, že nikdy žiadnemu zamestnancovi u žalovaného
nebol úmyselne znemožnený prístup do verejnej siete internet, internej siete rezortu, či informačných
systémov potrebných pre výkon práce zamestnanca, a to ani žalobkyni za obdobie roku 2011 až
po súčasnosť. Uvedené nepriamo potvrdzuje aj žalobkyňou predložená komunikácia napr. z júla a

septembra 2011, z ktorej vyplýva, že priamo z konta žalobkyne boli odoslané maily adresované K.
R. G. J. F.. Ako absurdné vníma súd v tejto súvislosti poukazovanie žalobkyne v mailoch zo dňa
23. 06. 2011 a 24. 06. 2011 na obmedzenie prístupu na stránky B..U..sk, B..R..sk, B..Y..sk a iné, t.
j. stránky nepotrebné pre plnenie pracovných úloh. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na
to, že použitie prístupu na internet na súkromné účely bolo aj v zmysle čl. 7 ods. 2 t) Služobného

poriadku viazané na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, a to u každého zamestnanca. Rovnako
celkom mylne až absurdne žalobkyňa ako diskriminačné vníma nemožnosť prístupu na internet za
účelom hľadania si nových možností zamestnania, nakoľko zamestnávateľ takúto povinnosť nemá
voči žiadnemu zamestnancovi, keď do plnenia služobných úloh a ani služobného času zamestnanca
rozhodnenepatríhľadaniesiinéhozamestnania.Zosamotnýchvyjadrenížalobkyneaňoupredložených

dôkazov spočívajúcich vo vzájomnej mailovej komunikácii s kolegami v rozhodnom období vyplýva, že
žalobkyňa mala v rozhodnom období prístup na internet pričom sama uviedla, že sa jej stávalo, že
niekedy jej maily išli a niekedy nie, čo svedčí o technických chybách potvrdených odborom informačno-
komunikačných technológií, ktoré žalobkyňa zjavne účelovo pripisovala diskriminačnému konaniu
žalovaného. Ani v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili cielené znemožnenie prístupu žalobkyni na

internet zamestnávateľom, nakoľko touto informáciou disponovali len sprostredkovane od žalobkyne,
bez toho, aby ju akýmkoľvek spôsobom verifikovali. Skutočnosť, že žalobkyňa mala zamestnávateľom
zablokovaný internet nevyplynula ani z výpovede svedka F., ako sa žalobkyne mylne domnieva. K
blokácii služobného telefónu svedkyňa H. potvrdila, že v určitom čase boli blokované medzimestské
hovory, avšak dôvodom bolo pretelefonovanie vysokej sumy, pričom k takýmto šetriacim krokom

dochádzalo aj na iných odboroch, čo predstavuje legitímne zdôvodnenie namietaného konania. Súd sa
nezaoberal tvrdenou diskrimináciou odvodzovanou od doručenia výpovede dohody o vykonaní práce
uzatvorenej s Národným projektom Inštitút rodovej rovnosti, nakoľko sa jedná o výpoveď, resp. konanie,
od ktorého je odvodzované nerovné zaobchádzanie inej osoby ako žalovanej, t. j. žalovaný v tejto častisprávne namieta, že voči tomuto údajne diskriminačnému konaniu nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom. Aj napriek tomu žalovaný predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že k obdobným
výpovediam došlo aj u ďalších 9 zamestnancov, a to bez ohľadu na žalobkyňou uvádzané diskriminačné

znaky. Pokiaľ žalobkyňa spojitosť tejto výpovede dávala do súvislosti s iniciovaním tohto súdneho
konania, dodal, že ani uvedené tvrdenie nemá reálny skutkový základ, keď k výpovedi dohody došlo cca
po viac ako dvoch rokoch od začatia tohto súdneho konania. V neprospech žalovaného nevyhodnotil
ani námietku vo vzťahu k neoznačeniu žalobkyne ako odborného garanta plnenia dohody o spolupráci
medzi žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej VŠ, nakoľko ako žalovaný uviedol, dôvodom nebol

ani vek, ani zdravotné postihnutie, ale faktická skutočnosť nezaradenia žalobkyne v danom odbore.
Obstáť nemohlo ani tvrdenia žalobkyne spočívajúce v znemožnení účasti na vzdelávacích aktivitách,
nakoľko táto v rozhodnom čase absolvovala viaceré, a to aj zahraničné vzdelávacie aktivity, a účasť na
žiadnej jej nebola odopretá pre označené diskriminačné znaky. Pokiaľ sa týka nepriamej diskriminácie
žalobkyne tým, že dostala od žalovaného (konkrétne nadriadenej zamestnankyne H.) dňa 07. 02. 2011
pokyny na vybavenie práce s kratšou lehotou ako p. U. G. H., tak uviedol, že uvedené sa vykonaným

dokazovaním potvrdilo, avšak dôvodom nebolo rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku či zdravotného
postihnutia žalobkyne ako objektívne a neprípustné dôvody pre založenie nerovného správania sa, ale
jednak obsahové zameranie zadanej úlohy, ktorej výstup bol predpokladom pre spracovanie stanoviska
uvedenými zamestnankyňami s tým, že vzhľadom na najdlhšiu služobnú prax bola finálnym výstupom
poverená práve p. H., a tiež doterajšie pracovné výsledky žalobkyne, ktoré odôvodňovali odlišný

prístup zamestnávateľa. Svedkyňa U. v tejto súvislosti potvrdila, že uvedený postup bol volený zo
strany nadriadenej aj vo vzťahu k iným zamestnancom nielen k žalobkyni, a to z dôvodu potreby
odstránenia prípadných nedostatkov ich práce. Žalovaným vyvrátená bola aj žalobkyňou namietaná
diskriminácia spočívajúca v tom, že ostatní zamestnanci neboli povinní predkladať reporty, keď aj z
mailovej komunikácie p. H.Í. zo dňa 13. 12. 2010 vyplýva pravý opak a rovnako aj svedkyňa U. potvrdila,

že v určitom období robili reporty všetci zamestnanci, čo vyplývalo z interného nariadenia a nie príkazu p.
H.. Vypracovávanie výkazov o práci zhodne potvrdili aj svedkovia S. G. F.. Ako diskriminačný nehodnotil
ďalšieho hodnotiť ani postup zamestnávateľa, príp. nadriadených zamestnancov zamestnávateľa na
kontrolu pracovnej činnosti zamestnancov, a to aj pokiaľ sa jedná len o určitých zamestnancov, a pokiaľ
dôvodom takéhoto rozdielneho postupu je objektívny faktor, napr. podozrenie z nedostatočného plnenia

služobných úloh. Aj namietanú diskrimináciu vo forme obťažovania zo stany p. H. ako nadriadenej
žalobkyne, za konanie ktorej na pracovisku a pri výkone služobných úloh nesie zodpovednosť žalovaný,
posúdil len ako subjektívne, ničím nepreukázané tvrdenia a vnímanie žalobkyne, ktoré neodôvodňovala
skutočnosťami, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že by bola diskriminovaná. Žalobkyňa
tvrdila, že p. H. ponižujúcu zaobchádzala so žalobkyňou počas celého obdobia jej pôsobenia na odbore,

čo sa ukázalo ako nepravdivé, keď vypočutí svedkovia (napr. svedkyňa U.) uviedli, že určitý čas
mala žalobkyňa s nadriadenou nadštandardné vzťahy, ktoré sa odzrkadlili aj v neformálne povolených
skorších odchodoch žalobkyne z pracoviska v piatok a neskorších príchodoch do práce v pondelok.
Z výpovede svedkov A., F. G. H. tiež vyplynulo, že žalobkyňa zo vzájomných interakcií vyvodzovala
skreslené, zaujaté a zavádzajúce subjektívne závery, ktoré sa následne premietli do osobných atakov a

invektív žalobkyne voči menovaným svedkom. V tejto súvislosti súd tiež uvádza, že nie každé správanie
nadriadeného zamestnanca voči podriadenému, ktoré sa ho subjektívne dotýka automaticky zakladá
diskriminačnú charakteristiku a súd takéto konanie vždy musí posudzovať vo vzťahu k uvedeným
diskriminačným znakom, ktorým v danom prípade bol vek a zdravotné postihnutie. Z výpovede
zamestnancov žalovanej vyplynulo, že títo (vrátane priamej nadriadenej H.) v rozhodnom čase nemali

žiadnu vedomosť o tom, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nebolo
navonok pozorovateľné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že akékoľvek žalobkyňou pociťované
"iné" správanie zamestnancov žalovaného voči žalobkyni nebolo spojené s označenými diskriminačnými
znakmi, ale konaním samotnej žalobkyne, jej dochádzkou (konfrontačná situácia s kolegom F.), plnením
jej pridelených úloh, a teda žalobkyňa neponúkla ani žiadnu osobu, ktorá by na základe obdobného

správania bola zvýhodňovaná, príp. neznevýhodňovaná oproti nej, čo je základný predpoklad úspechu
diskriminačnej žaloby. Za tendenčné a nepreukázané v súvislosti s popisovaným diskriminačným
konaním považuje súd aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej tým sťažil možnosti ďalšieho pracovného
uplatnenia. Súd tiež poukazuje na to, že intenzita a následky, ktoré mala žalobkyňa z opisovaného
diskriminačného konania mať, celkom nekorešpondujú so skutočnosťou, že do času začatia tohto

súdneho konania žalobkyňa neupozorňovala žalovaného (predovšetkým nadriadených H.) na nerovné
zaobchádzanie na pracovisku a nevyužila interné možnosti s tým spojené a rovnako, že žiaden z
vypočutých svedkov a kolegov žalovanej z ORRaRP, pracujúcich pod vedením riaditeľky odboru H. si ani
len v náznakoch nevšimli diskrimináciu žalobkyne a pracovné prostredie na odbore zhodne označovaliako priateľské. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že nikomu inému nebola u žalovaného daná výpoveď bez
ponuky vhodného pracovného miesta či upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, tak žalobkyňa
ani neponúkla osobu v porovnateľnej situácii, voči ktorej by žalovaný postupoval inak, čo by mohlo

zakladať diskrimináciu, t. j. osobu, voči ktorej by na základe rovnakých alebo obdobných skutkových
okolností zamestnávateľ postupoval inak. Diskriminácia v akejkoľvek forme nebola preukázaná ani vo
vzťahu k jednaniu zamestnávateľa pri schvaľovaní dovolenky, ktoré žalobkyňa označila za šikanózne,
a ktoré rovnako vyplynulo z jej vlastného konania, keď žalobkyňa predložila na schválenie dva
dovolenkové lístky a jeden si odniesla mimo pracoviska, čím vyvolala zvláštnosť vzniknutej situácie.

Žalobkyňa poukazovala na priamu diskrimináciu aj v dôsledku ňou dosiahnutého vzdelania a výšku
a zloženie jej funkčného platu, keď zamestnanci s nižším vzdelaním a pracovnými skúsenosťami
boli zaradení do vyššej platovej triedy, na čo uviedol, že tieto ukazovatele automaticky nezakladajú
nárok na zaradenie do vyššej platovej triedy, ktoré je založené na opise najnáročnejších činností
vykonávaných štátnym zamestnancom. Žalobkyňa ako pohnútku nerovného správania sa žalovaného
voči nej, ktoré sa jej dotklo, vnímala vek a zdravotné postihnutie, no žalovaný v konaní uniesol obrátené

dôkazné bremeno a úspešne preukázal, že správanie, ktoré žalobkyňa označila za diskriminačné,
malo pôvod dodržiavaní pracovnej disciplíny, jej osobnom správaní, kvalite plnenia služobných úloh,
príp. že z neho nebolo vôbec možné dôvodne usudzovať diskriminačné konanie. Svedkyňa U. T.o
výpovedi uviedla, že prístup k osobe žalobkyne na pracovisku mal pôvod v samotnom správaní
žalobkyne a jej prístupe k práci. Žalobkyňa s odkazom na diskrimináciu napadla viaceré konania

žalovaného, ktoré ho oprávňovali z titulu jeho postavenia ako zamestnávateľa, t. j. nadriadeného.
Žalobkyňa celkom opomína vzťah nadriadenosti a podriadenosti ako základný charakteristický znak či
už pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý sám o sebe predznačuje určitú nerovnosť,
ktorá dopadá na každého zamestnanca bez rozdielu a nemá bez ďalšieho pôvod v diskriminačnom
konanípreniektorýzozákonomoznačenýchchránenýchdôvodov.Zakľúčovú považoval ajskutočnosť,

že tak svedkyňa H., ako aj iní zamestnanci žalovaného, konanie ktorých v mene zamestnávateľa
malo zakladať nerovné zaobchádzanie, nemali žiadnu vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobkyne,
t. j. o jednom z dvoch namietaných a antidiskriminačným zákonom chránených dôvodoch, a to za
stavu, kedy zdravotné postihnutie žalobkyne nebolo navonok badateľné. Podľa predloženej mailovej
komunikáciezodňa07.09.2011tobolaprávežalobkyňa,ktoráironizovalasituáciusosvojimpracovným

nezaradením (samotná sa v mailoch označovala priezviskom "Nezaradená"). Z výpovede v konaní
vypočutých svedkov vyplynulo, že na odbore rodovej rovnosti pracovali aj zamestnankyne vekovo
príbuzné žalobkyni, pričom žalobkyňa neponúkla tvrdenie o tom, že by niektorej z týchto kolegýň v
príbuznom veku pristupoval žalovaný v porovnateľnej situácii inak. Prisvedčil žalovanému aj v tom
smere, že tento nemôže niesť zodpovednosť za osobné medziľudské vzťahy medzi kolegami mimo

plnenia služobných úloh. Z výpovedí svedkov F., H., U., A. pritom zhodne vyplynulo naštrbenie
kolegiálnych vzťahov práve v dôsledku správania sa a invektív samotnej žalobkyne a jej prístupu
k práci. Ako irelevantné pre rozhodnutie v časti namietanej diskriminácie vyhodnotil subjektívne
tvrdenie svedkyne Č. o diskriminácii u žalovaného vo vzťahu k prideľovaniu elektronickej parkovacej
karty, nakoľko uvedené nie je predmetom tohto konania a nedokazuje diskriminačné konanie vo

vzťahu k žalobkyni. Naviac výpoveď uvedenej svedkyne nevyznievala dôveryhodne vzhľadom na jej
priateľský vzťah k žalobkyni a rovnako aj zjavné informovanie svedkyne žalobkyňou pred výpoveďou.
Nepochopiteľným je aj poukazovanie žalobkyne na rozdielny prístup žalovaného k zamestnancovi Š., s
ktorým sa mal mimosúdne dohodnúť, nakoľko uvedené sa nielenže nijako netýka nároku žalobkyne, ale
menovaný zamestnanec sa voči žalovanému domáhal len nárokov v súvislosti s neplatným skončením

pracovného pomeru, nie diskriminačných nárokov. Neprihliadol ani na dôkaz predložený žalobkyňou
bez vysvetlenia až v závere konania, a to poznámky, ktoré si mala v rozhodnom období zapisovať
do kalendára, a ktoré mali odzrkadľovať diskriminačné konanie žalovaného v danom čase a jeho
vplyv na žalobkyňu. Akékoľvek subjektívne zápisky žalobkyne, ktoré si z nepochopiteľných a svedkyňou
racionálne nevysvetliteľných dôvodov vo vzťahu k žalobkyni mala v rozhodnom čase robiť a pri

výpovedi z nich čerpať napr. aj svedkyňa E., čomu neuveril, nemôžu predstavovať relevantný dôkaz
diskriminačného konania. Uvedené platí aj o záveroch svedkyne E. o diskriminácii vyplývajúcich
zo žalobkyňou jednostranne podaných informácií a bez toho, aby menovaná svedkyňa bola priamo
účastná aspoň niektorého z označených diskriminačných konaní. Vzhľadom na nedôvodnosť základu
antidiskriminačnej žaloby sa v ďalšom nezaoberal odvodenými nárokmi na ospravedlnenie a náhradu

nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa si dôvodiac neoprávneným odňatím osobného príplatku, ktoré nebolo
sprevádzané zmenou opisu práce, uplatnila voči žalovanému aj nárok na náhradu škody. Neviazaný
právnou kvalifikáciou nároku prezentovanou stranou sporu (zásada iura novit curia) tento nárok právne
kvalifikoval ako mzdový nárok, nakoľko priznaním osobného príplatku sa tento stáva nárokovateľnoučasťou funkčného platu, nedôvodné nevyplatenie ktorej je súdne vymáhateľné. Služobný plat štátneho
zamestnanca je zložený z dvoch zložiek, pričom nemennou je len tarifný plat, keďže osobný príplatok
ako fakultatívna zložka služobného platu je (alebo mal by byť) závislý od kvality plnenia služobných

úloh, hodnotenie ktorej môže mať vplyv na variabilitu tejto zložky platu, čoho si musí byť vedomý
každý štátny zamestnanec pri zakladaní služobného pomeru. Priznanie a odňatie osobného príplatku
je spojené s plnením služobných úloh a povinností a je plne v kompetencii zamestnávateľa. Pokiaľ má
uvedená zložka platu pôsobiť na zamestnancov aj a predovšetkým motivačne, je pri dobrom pracovnom
manažmente možné prehodnocovať poskytnutie osobného príplatku v závislosti od kvality plnenia

služobných úloh, v opačnom prípade sa stráca zmysel tejto zložky funkčného platu, čo môže pôsobiť
vo vzťahu k zamestnancom podávajúcim kvalitné služobné výkony demotivačne. Z ust. § 89 zák.
č. 400/2009 Z.z. pritom expressis verbis vyplýva, že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou platu
štátneho zamestnanca, o ktorej priznaní rozhoduje výlučne zamestnávateľ, a ktorá nie je zo strany
štátnehozamestnancanárokovateľná(obdobneviďrozsudokNSČRzodňa 27.02.2013,
sp.zn. 21Cdo/832/2012,sp.zn.21Cdo/1752/2013zodňa22.12.2014,sp.zn.21Cdo/237/2004z08.11.

2004). Žalobkyňa opačný záver nesprávne vyvodzuje z izolovanej interpretácie ust. § 83 zák. o štátnej
službe. V štátnozamestnaneckých pomeroch je priznanie osobného príplatku veľakrát viazané, resp.
závislé nielen od kvalitného plnenia služobných úloh, ale predovšetkým aj od objektívnej skutočnosti
v podobe výsledku štátneho hospodárenia a množstva finančných prostriedkov schválených na platy
štátnych zamestnancov v tom- ktorom rezorte a v tom- ktorom období. Súdna

prax sa v otázkach osobného príplatku štátnych zamestnancov zhodla na názore, že ak zamestnávateľ
prizná štátnemu zamestnancovi osobný príplatok, tento sa v dôsledku konštitutívneho rozhodnutia
zamestnávateľa stáva povinnou a nárokovou zložkou platu. Z uvedeného je tiež možné vyvodiť,
že, ak zamestnávateľ po priznaní osobného príplatku zníži, príp. odníme už nárokovú zložku platu,
zamestnanec má právo domáhať sa súdnou cestou preskúmania dôvodnosti tohto postupu. Nakoľko

zmyslom osobného príplatku je motivačne pôsobiť na kvalitatívnu stránku plnenia služobných úloh tak
vo vzťahu k jednotlivcovi, ako aj pracovnému kolektívu, zákonodarca ponechal možnosť reagovať na
zmenu v kvalite plnenia služobných úloh práve možnosťou zníženia, príp. odňatia tejto zložky platu
štátneho zamestnanca. Zákon o štátnej službe pritom nepredpisuje ani formu ani náležitosti takéhoto
úkonu a z dôvodovej správy k § 89 zák. o štátnej službe vyplýva, že priznanie, zvýšenie, zníženie či

odňatie osobného príplatku by malo byť viazané na pribežné hodnotenie kvality plnenia úloh štátnym
zamestnancom príslušným vedúcim zamestnancom. Možnosť zníženia či odňatia osobného príplatku
pomáha naplniť jeho cieľ a oceniť dlhodobo kvalitné, nadštandardné pracovné výsledky, príp. výkon
práce nad rozsah pracovných činností. Pokiaľ preto vedúci zamestnanec dospeje k záveru, že uvedené
skutočnosti sa u zamestnanca zmenili, môže dôjsť k zníženiu či odňatiu osobného príplatku. Žalovaný

túto možnosť využil, keď žalobkyni odňal osobný príplatok pre nespokojnosť s ňou vykonávanou prácou
vykonávanou, čím realizoval výkon jemu prislúchajúceho oprávnenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 zák. č.
400/2009 Z.z. Úlohou súdu bolo zistiť, či vo veci bol splnený zákonom prezumovaný predpoklad pre
takýto krok zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, a teda či sa z jeho strany nejedná o svojvôľu
alebo či dôvodom takéhoto konania nebola žalobkyňou namietaná diskriminácia z dôvodu veku alebo

zdravotného postihnutia. Priznanie osobného príplatku žalobkyni nebolo sporné a vyplýva z oznámenia
o výške a zložení funkčného platu zo dňa 26. 01. 2011, č. 3416/2011. K jeho odňatiu došlo na základe
návrhupriamejnadriadenejžalobkynepreneuspokojivéplneniepracovnýchúlohzodňa25.01.2011,na
ktoré mala byť žalobkyňa upozorňovaná ústne, t. j. nie na základe upozornenia na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 27. 01. 2011, o čom bola žalobkyňa vyrozumená už v reakcii na sťažnosť adresovanú

vedúcemu služobného úradu. Uviedol, že zákonodarca v § 89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. nepredpísal
žiaden kogentný postup, ktorý musí predchádzať odňatiu či zníženiu osobného príplatku, rovnako ani
náležitosti návrhu na úpravu funkčného platu a v prípadnom spore týkajúcom sa peňažných nárokov
spojených s osobným príplatkom je rozhodujúcim len preukázanie poklesu kvality plnenia služobných
štátnymzamestnancom,akomateriálnehodôvodupretakýtopostup.Zajedinéhodnotiaceasmerodajné

kritériom stanovil úroveň kvality plnenia služobných úloh alebo zmenu štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 32. V danom prípade žalovaný odňatie osobného príplatku žalobkyni odôvodňoval práve
nedostatočnou kvalitou plnenia služobných úloh žalobkyňou a v konaní predložil viacero dôkazov
preukazujúcich, že dôvodom pre odňatie osobného príplatku bolo dlhodobé neuspokojivé plnenie
služobných úloh, a nie vek či zdravotné postihnutie žalobkyne (napr. žiadosť o nápravu odpočtu NAPu

zo dňa 16. 11. 2010 a jej urgencie, vrátenie listu adresovaného štátnej tajomníčke na prepracovanie). Aj
vzhľadom na už spomínanú fakultatívnosť tejto zložky služobného platu a jej cieľ, ktorým je motivácia k
vysokej úrovni kvality plnenia služobných úloh, z ktorej možno vyvodiť charakter analogický odmenám a
benefitom za pracovný prístup a dosahovanie určitej zamestnávateľom nastavenej a v rámci pracovnéhokolektívu komparovateľnej kvality plnenia pracovných úloh, je súd toho názoru, že pokiaľ sú splnené
podmienky spočívajúce minimálne v poklese kvality plnenia služobných úloh oproti stavu priznania
osobného príplatku, je vo výlučnej právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, či pristúpi k zníženiu alebo

odňatiu osobného príplatku. Súdu nepatrí preskúmavať v akej výške prizná služobný úrad osobný
príplatok štátnemu zamestnancovi, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že odmeňovanie zamestnancov v
štátnozamestnaneckom pomere je viazané na disponibilné finančné prostriedky v štátnom rozpočte
vyčlenené pre tú- ktorú rozpočtovú kapitolu. Žalovaný v konkrétnom prípade nepristúpil k zníženiu
osobného príplatku, ale rovno k jeho odňatiu s poukazom na racionálny a ním hodnotiteľný argument,

že žalobkyňa neuspokojivo plnila služobného úlohy za situácie, keď iní zamestnanci pracujúci na
rovnakom odbore, ktorí mali nižší osobný príplatok, dosahovali vyššiu odbornosť a s tým spojenú
kvalitu práce. Uvedené vyplynulo z výpovede svedkyne H., ako priamej nadriadenej žalobkyne, ktorá
poukázala na to, že prístup žalobkyne k práci sa výrazným spôsobom zmenil práve po jej preložení
na miesto p. Č.. Svedkyňa vo výpovedi poukázala na viacero nedostatkov pri plnení pracovných úloh
žalobkyne, čo prejavila aj na zázname o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa 27.

01. 2011. Uvedené však nezohľadňuje žalobkyňa, ktorá bez akejsi sebareflexie vo vzťahu k vytýkaným
nedostatkom kvality plnenia služobných úloh, požaduje vyplatenie osobného príplatku, ku ktorého
odňatiu došlo nie z diskriminačných, ale subjektívnych dôvodov na jej strane spočívajúcich v zákonom
hodnotenom dôvode (kvalite plnenia služobných úloh). Potrebné je tiež uviesť, že kvalitu plnenia
služobných úloh nie je možné hodnotiť len na základe dosiahnutého vzdelania, počtu odpracovaných

rokov či predchádzajúcej pracovnej pozície žalobkyne, ktorú vykonávala na Úrade práce sociálnych
vecí a rodiny, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa a ako to pomerne expresívne a zjavne zaujato
prezentovala svedkyňa Z.. J.. U. vo svojej výpovedi, ktorá opisovala žalobkyňu ako veľmi erudovanú
a spoľahlivú osobu neoprávnene šikanovanú žalovaným, avšak výpoveď svedkyne v tejto časti je
z pohľadu súdu irelevantná, nakoľko menovaná nebola spolupracovníčkou žalobkyne u žalovaného.

Inými slovami povedané ani roky služobnej praxe nemusia samy o sebe vypovedať o kvalite plnenia
služobných úloh zamestnanca a jeho prístupe k práci. Dodať je tiež potrebné to, že kvalitu plnenia
služobných úloh prináleží hodnotiť nadriadenému žalobkyne, ktorý zodpovedá za jej pracovné výstupy
a tieto má možnosť komparovať aj s prácou ostatných zamestnancov na danom odbore. Súd nemôže
v tomto smere vychádzať zo žalobkyňou subjektívne prezentovaného vnímania a hodnotenia vlastnej

práce (pozn. súdu veľakrát vychádzajúceho len zo samotného splnenia úlohy v podobe výstupu bez
zreteľa na jeho obsah a kvalitu), resp. z hodnotenia jej kamarátky svedkyne Z.. J.. U., ktorá v rozhodnom
čase ani nepracovala so žalobkyňou a vzhľadom na pobyt v zahraničí bola s ňou len v telefonickom
kontakte. Rovnako za nesprávnu považuje súd argumentáciu žalobkyne, v ktorej poukazuje na absenciu
predchádzajúceho upozornenia na možnosť zníženia alebo odňatia osobného príplatku, nakoľko ako už

súd uviedol, zákon takýto postup nepredpisuje a z výpovede svedkyne H.X. vyplynulo, že žalobkyňa bola
priebežne upozorňovaná na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, a túto skutočnosť možno
vyvodiť aj z predloženej mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a p. H.. Súd tiež dodáva, že služobná
disciplína zamestnanca z pohľadu jeho dochádzky nie je sama o sebe relevantná pre odňatie osobného
príplatku podľa § 89 zák. o štátnej službe, avšak môže mať výrazný vplyv aj na kvalitatívnu stránku

plnenia služobných úloh. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti za vykonštruované označila problémy s
dochádzkou, ktoré mali byť jedným z dôvodov upozornenia na závažné porušenie služobnej disciplíny,
súd len okrajovo uvádza, že problémy žalobkyne s dochádzkou potvrdilo viacero vypočutých svedkov
nezávisle od výpovede svedkyne H., ktorí uviedli, že tieto problémy mala žalobkyňa už pred tým, ako
vedenie odboru prevzala p. Janíková, a na čo opakovane bola upozorňovaná aj zo strany p. Y.. Uviedol,

že súd nepreskúmava návrh na úpravu funkčného platu z hľadiska náležitostí, ale z pohľadu materiálnej
stránky, t. j. či boli dané dôvody pre legitimitu zásahu do tejto zložky funkčného platu. V intenciách
uvedeného potom ako irelevantné pre záver o legitimite odňatia osobného príplatku vyhodnotil námietky
žalobkyne týkajúce sa podpisu návrhu na úpravu funkčného platu zastupujúcou vedúcou p. Y., ktoré
následne odsúhlasil aj vedúci služobného úradu H.. X., ktorého zastupovala a rovnako aj nesúhlas

svedkyne H.. U. s výsledkom prešetrenia sťažnosti vo vzťahu k žalobkyňou namietanému odobratiu
osobného príplatku, a to s poukazom na to, že zákon nestanovuje žiaden kogentný postup, na
základe ktorého je možné pristúpiť k odňatiu tejto zložky služobného platu a v konaní bol preukázaný
skutkový základ pre takýto krok v podobe neuspokojivého plnenia služobných úloh zadaných priamou
nadriadenou žalobkyne, p. H.. Z organizačného poriadku žalovaného nevyplýva ani to, že by návrh na

úpravu funkčného platu žalobkyne mala podpisovať aj štátna tajomníčka. Z výpovede svedkyne S.K.
mal súd za preukázané, že priama nadriadená žalobkyne, p. H., upozorňovala niektorých zamestnancov
odboru formou vzájomnej mailovej komunikácie na nekvalitné plnenie úloh, konkrétne aj svedkyňu.
Svedkyňa H. ako priama nadriadená žalobkyne vo svojej výpovedi opakovane uviedla, že žalobkyňuupozorňovala na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, čo vyplynulo aj z predloženej mailovej
komunikáciemedzisvedkyňouažalobkyňou.Právnenepodloženájeajargumentáciažalobkyne,vktorej
žalovanému vytýkala neprejednanie návrhu na odňatie osobného príplatku, keď zákon o štátnej službe

žalovanému neukladal a ani v súčasnosti neukladá povinnosť predbežne prerokovať takýto postup so
zamestnancom. Odňatie osobného príplatku vzhľadom na nespokojnosť s plnením úloh preukázanú
minimálnevrozsahumailovejkomunikáciežalobkyneajejnadriadenej, nemožnovočižalobkynioznačiť
ani za prekvapivé. Pokiaľ žalovaná dôvodne odňala žalobkyni pôvodne priznaný osobný príplatok
a vzhľadom na už spomínanú nenárokovateľnosť tejto zložky platu štátneho zamestnanca je potom

irelevantné, že k jeho opätovnému priznaniu došlo až 01. 04. 2014. Žalovaný naviac v tejto súvislosti
poukázal aj na to, že v rozhodnom čase od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 bola žalobkyňa práve v
dôsledku namietaných organizačných zmien nezaradenou zamestnankyňou bez konkrétneho opisu
štátnozamestnaneckého miesta, v spojení s ktorým zamestnávateľ hodnotí kvalitu plnenia služobných
úloh a v závislosti od ktorého by (fakultatívne) mohol pristúpiť k priznaniu osobného príplatku. Pokiaľ
sa týka nepriznania osobného príplatku v čase po opätovnom pridelení žalobkyne na ORRaRP,

žalovaný poukazoval práve na nedostatok finančných prostriedkov, pre ktorý v danom období nebol
žiadnemu zamestnancovi pridelený osobný príplatok, čo vylučuje dôvodnosť diskriminačného konania
voči žalobkyni vo vzťahu k tejto skutkovej podstate. Uvedené potvrdila aj svedkyňa U., ktorá aj napriek
tomu, že nebola nezaradenou zamestnankyňou, v určitom časovom období u žalovaného rovnako
nedostávala žiaden osobný príplatok. Žalobkyňa sa však opäť mylne domnieva, že žalovaný konal

protiprávne a diskriminačne, keď žalobkyňa počas 18 mesiacov nezaradenia riadne chodila do práce,
zdržiavala sa tam, a aj napriek tomu osobný príplatok (pozn. súdu nenárokovateľný a nezávislý
od dochádzky štátneho zamestnanca) nedostala. Pri posudzovaní diskriminačného zásahu do práv
z pohľadu odňatia osobného príplatku nie je možné vychádzať z individuálneho a subjektívneho
prežívania vzniknutej ujmy dotknutej osoby. V konaní žalovaný preukázal, že odňatie osobného príplatku

žalobkyni nebolo v priamej príčinnej súvislosti so žalobkyňou vymedzenými diskriminačnými dôvodmi,
ale korešpondovalo so zákonom predpokladaným znížením kvality plnenia služobných úloh. Doplnil, že
len samotná skutočnosť, že pre nedodržanie postupu a prekluzívnej lehoty stanovenej v § 63 ods. 3
zák. č. 3111/2001 Z.z. nebolo opodstatnené upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny, v
dôsledku čoho nakoniec ani nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru či odňatiu osobného

príplatku, neznamená, že uvedené konanie žalobkyne, ktoré malo byť dôvodom k takémuto kroku, sa
nemohlo odraziť práve aj na neuspokojivom plnení služobných úloh, ako zákonnému predpokladu pre
odňatie služobného príplatku. Uviedol, závery uvedené v stanovisku organizačno-právneho odboru vo
vecipísomnéhoupozorneniažalobkyneprezávažnéporušeniepracovnejdisciplínyažiadostiozníženie
osobnéhopríplatkuzodňa07.03.2011bymalivplyvnaprípadnýpostihžalobkynespojenýsozávažným

porušením pracovnej disciplíny, ktoré po právnej stránke bolo vyhodnotené ako právne neúčinné pre
nedodržanie zákonného postupu, lehôt a neurčitosť. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2
C.s.p. V časti neplatnosti skončenia služobného pomeru mala každá zo strán úspech len čiastočný, keď
súd vyhovel žalobe v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalobu zamietol v časti
určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu trvá. Nepriznanie nároku na náhradu

trov konania v tejto časti plne zodpovedá aj požiadavke spravodlivosti, keď žalovaný už v predsúdnom
konaní uznal neplatnosť výpovede danej žalobkyni a pokračoval v prideľovaní práce, v dôsledku
nespornosti čoho dokazovanie, zdĺhavý priebeh a s tým spojená nákladovosť konania neboli v priamej
príčinnej súvislosti s neplatnosťou tohto právneho úkonu. V časti uplatnených antidiskriminačných
nárokov a nároku na refundáciu osobného príplatku bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná, v

dôsledku čoho žalovanému vznikol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti podala odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
čiastočného späťvzatia petitu žaloby vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy a k výške osobného
príplatku s príslušenstvom a vyhovenia žaloby. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (neuskutočnenie výsluchu svedkyne H. za prítomnosti procesných strán,
namietanie zaujatosti sudkyne, zvukový záznam z výsluchu svedkyne s iným dátumom, ako sa
uskutočnil procesný úkon súdu), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Upravila žalobu v časti petitu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy na dôstojnosti v dôsledku
diskriminačného konania žalovaného v sume 12.500 eur, a vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy
(37.500 eur) zobrala žalobu žalobkyňa späť z dôvodu, že je starobnou dôchodkyňou a z dôvodu,že súdny poplatok za podanie odvolania z diskriminačnej ujmy nie je zo zákona oslobodený a
nemôže si dovoliť platiť takú čiastku, čo by však nemalo byť na úkor uplatnenia si práva a na
prístup k súdu. Upravila žalobu v časti petitu uplatnenej náhrady odňatého osobného príplatku v

zmysle úpravy postupného navyšovania osobného príplatku. Žiadal tiež v prípade neúspech neuložiť
jej náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý je štátnym orgánom a má dostatočné kapacity
a právne útvary, a preto nie je na mieste uplatňovať si náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré
zároveň nie je v súlade s uznesením vlády SR: Pravidlá, ktorými sa pre štátne orgány upravujú
transparentné zásady využívania právnych služieb advokátov zo strany štátu vrátane ich výberu a

odmeňovania (uznesenie vlády SR č. 181 zo 17. apríla 2019). Bolo jednoznačne preukázané, že
sa žalovaný dopustil protiprávneho konania - diskriminácie z dôvodu veku a zdravotného postihu
žalobkyne spočívajúcom v postupnom časovom slede konaní rôznych zamestnancov žalovaného
konajúcich za žalovaného, najmä riaditeľky odboru H. a vedúceho služobného úradu žalovaného X. a
neskôr T. a iných zamestnancov žalovaného, ktorí konaním v mene žalovaného priamo ale aj navonok
neutrálnymirozhodnutiamiznevýhodňovaližalobkyňuvpracovnoprávnychvzťahochvporovnanísinými

zamestnancami. Správanie žalovaného považovala za zvláštne najmä z dôvodu, že predtým žiadne
nedostatky žalobkyni vytýkané neboli, dokonca došlo k poskytnutiu odmeny za mesiac november 2010.
Preto nie je možné, aby si žalobkyňa dlhodobo neplnila svoje služobné úlohy. Žalovaný so žalobkyňou
zaobchádzal inak, ako s ostatnými zamestnancami, nikomu nebolo doručené písomné upozornenie
na údajné porušenie služobnej disciplíny, ani nebol odňatý osobný príplatok, nebola daná výpoveď

bez ponuky miesta, neexistovali iní nezaradení zamestnanci za obdobie 18 mesiacov, ktorí by napriek
prekážkam v práci na strane zamestnávateľa museli do práce dochádzať, iným zamestnancom nebol
odňatý prístup na internet, iným zamestnancom nebolo zakazované zúčastňovať sa na vzdelávaní a
spolupracovať s inými kolegami a s inými organizáciami. Súd viaceré rozpory riadne nevyhodnotil a v
dôsledku ktorých nesprávne vyhodnotil dôkazy a nesprávne vec právne posúdil. Na záverečnú reč, ani

na viaceré vyjadrenia žalobkyne súd vôbec neprihliadol, ani sa s jednotlivými dôkazmi v rozsudku vôbec
nezaoberal. Mala za to, že súd mal preskúmať skutkový stav, pretože v tomto prípade došlo okrem
neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru aj k diskriminačnému konaniu. Žalovaný nútil
žalobkyňu napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa, aby chodila do práce pod vyhrážkou,
že neospravedlnená absencia bude považovaná za porušenie služobnej disciplíny. Hoci žalobkyňa

upozorňovala na existenciu prekážky na strane zamestnávateľa (aj v konaní pred úradom práce za
účasti žalovaného), žalovaný uvedené skutočnosti vôbec nebral do úvahy. Súd v bode 153 nesprávne
uvádza, že žalobkyňu nikto nenútil chodiť do zamestnania, čo je v priamom rozpore s vykonaným
dokazovaním. Poukázala na list žalobkyne p. X. z 12.5.2011. Opakovane upozorňovala na voľné
štátnozamestnanecké miesta u žalovaného, ako aj na výberové konania, čiže u žalovaného boli voľné

miesta, ktoré mohol ponúknuť žalobkyni, ale tak neurobil z dôvodu, že čakal na súhlas úradu práce
s prepustením žalobkyne, a teda jednoznačne z dôvodu jej zdravotného postihnutia jej voľné miesta
neponúkol. Aj z uvedeného dôvodu (voľné pracovné miesta) nebol daný súhlas úradu práce. Je
teda tiež zarážajúce, že súd v bode 146 rozsudku, v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že žalovaný uniesol obrátené dôkazné bremeno. Mala preukázané, že žalobkyni bol

zablokovaný internet od 23.6.2011 do 4.10.2011, z dôvodu, že jej nie je možné prideľovať prácu. Ale
to bolo zrejme v poriadku, že žalobkyňa po zrušení štátnozamestnaneckého miesta teda aj jeho opisu
vykonávala odbornú prácu pre žalovaného, ktorú jej zadávala svojvoľne p. H.X., za obdobie január
2011 až začiatok apríla 2011, kedy skončila na neurologickom oddelení v nemocnici. Po PN-ke v júni
si žiadala prideľovať prácu, tak jej zablokovali i prístup na internet a často aj znefunkčnilo emailové

spojenie prostredníctvom Outlook pošty. A to napriek tomu, že tieto služby pre žalobkyňu ktorá bola
stále zamestnankyňou žalovaného, nespôsobovali žalovanému žiadny finančný náklad navyše. Ale
žalobkyňa bola potrestaná odpojením aj prístupu na internet aj na emailovú poštu. Súd nevzal do úvahy
obsah emailu z útvaru kvality emailovou poštou rozoslané oznámenia žalovaného pod názvom Free Wifi
zóna, adresované všetkým zamestnancom, zo dňa 4. novembra 2011. Písomné prehlásenie vedúceho

zamestnanca odboru informatiky žalovaného o tomto konaní žalovaného voči žalobkyni, predložil
žalovaný ako dôkaz na súd, keď tvrdil, že nikdy nikomu nezakázal žalovaný a ani neodpojil prístup
na internet. A toto písomne prehlásil iba súčasný zamestnanec odboru informatiky žalovaného, ktorý v
čase zablokovania internetu žalobkyni nebol ešte zamestnancom žalovaného a teda nemal vedomosti
ani oprávnenie sa k takému konaniu spred takmer 10 rokov vyjadrovať, čím bol porušená nestrannosť

svedka a hodnovernosť jeho výpovede z dokumentu ním podpísaného. Pred úradom práce prebiehalo
konanie o udelenie súhlasu s prepustením žalobkyne, a o tomto konaní bola informovaná aj H.. H., G.
Z.. F.. Vyjadrila sa k výpovedi svedka F.. Okrem toho z vykonaného dokazovania ako aj zo svedeckej
výpovedepánaF.vyplynulotiež,žebývalýkolegaaneskôrriaditeľp.X.bolspokojnýsprácoužalobkyne,poveril ju prípravou odborného seminára na téme násilia na ženách, s termínom konania ešte v roku
2010, s p. H. od októbra 2010 žalobkyňa komunikovala, rovnako aj s Akadémiou Policajného zboru a
Prešovskou univerzitou v Prešove, ako partnerskými organizáciami v tejto odbornej téme, kde žalobkyňa

bola odborná garantka. Riaditeľ má právo mať po čase iný názor na materiál, ktorý dal spracovať, alebo
na formuláciu listu, ktorý pripravil zamestnanec odboru. Takáto osobná komunikácia bola bežná medzi
všetkými zamestnancami, vrátenie p. F., ktorý vo výpovedi priznal, že mu boli vytknuté chyby a materiály
na opravu. To však neznamenalo nespokojnosť s kvalitou plnenia úloh, ako to nesprávne vyhodnotil
súd. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, ktoré súd uviedol v bode 47 rozsudku. Nešlo o substanovisko,

pridelené úlohy boli totožné, ale žalobkyňa mala od p. H. určený o 1 deň kratší termín na splnenie
úlohy. P. H. v tom čase už nebola jej nadriadenou, napriek tomu jej prideľovala odborné práce ako iným
zamestnancom odboru, pozývala ju na porady až do 6. apríla, kedy bola žalobkyňa hospitalizovaná.
Vykonávala odborné práce aj po zrušení jej miesta. Po spracovaní viacerých verzií záverov zo seminára
na základe stále sa meniacich požiadaviek p. H.X. ohľadne rozsahu, typu písma, a pod. Následne p. H.
sa v emailovej odpovedi pre žalobkyňu vyjadrila, že závery chcela za iným účelom, ako do zborníka zo

seminára. Vydanie zborníka zo seminára bolo úspešné. Závery zo seminára však neboli nikde využité
odborom a nikdy sa neuvažovalo s ich zverejnením na web stránku. Rovnako nesúhlasila so súdom,
ktorý vyhodnotil tvrdenia žalovaného uvedeného v bode 52 rozsudku ako dôveryhodné. Za úroveň
odborného seminára, ktorý organizoval odbor pod vedením p. H. nezodpovedala žalobkyňa, ktorá
mala za úlohu pripraviť termín konania seminára, financie od partnerských subjektov, zistiť záujem aj

zverejnenie príspevkov aj účastníkov, spracovať a rozposlať pozvánku, spracovať prezenčné listiny,
zabezpečiť občerstvenie, tanieriky a navariť čaj a kávu, kúpiť štrúdle aj tyčinky, požičať šálky aj termosky,
ozvučenie miestnosti a mnoho podobných činností, ktoré boli časovo náročné. Pre prihlásených cca
70 ľudí, čo bola maximálna kapacita zasadačky. Žalobkyňa nezodpovedala ani vytýkané nie vhodné
moderovanie seminára inou osobou, ani za obsah a vystúpenie rektora Akadémie Policajného zboru,

ani za to, že po skončení seminára bolo potrebné zasadačku upratať. Večer po skončení seminára
musela ísť v rámci príkazu na služobnú cestu, podpísaný p. H. na vlak, aby mohla na druhý deň ráno
plniť zadané úlohy na služobnej ceste. A v tomto období prípravy seminára, príspevkov do zborníka zo
seminára bola zadaná od p. H. ešte neštandardná úloha na spracovanie odpočtu NAP-u tak, ako je to
uvedené vyššie v texte. Vyjadrila sa k tvrdeniam svedkov o tom, že nevedeli, že je žalobkyňa osobou so

ZŤP. Svedok F. mal tiež takúto vedomosť, pretože práve on zastupoval p. H. na prerokovaní zrušenia
jej miesta a danie výpovede žalobkyni dňa 30.3.2011, na ktorom p. Y. čítala dôvody aj uviedla že je
právoplatný súhlas úradu práce s výpoveďou žalobkyne ako osoby so ZŤP. Navyše žalobkyňa mala zo
zdravotných dôvodov písomne povolenie vydané osobným úradom, že na obedňajšiu prestávku môže
opustiť pracovisko na 30+30 minút, bez toho, aby na túto dobu spolu do 1 hodiny potrebovala osobitnú

priepustku, celý čas obeda sa považoval za súkromné voľno. Takéto povolenia mali u žalovaného
desiatky zamestnancov, a bolo to všeobecne známe. Navyše žalobkyňa uviedla tieto skutočnosti p. F.
v ním vyžadovanom čestnom prehlásení, že nefotila si svoj dovolenkový lístok v júni 2011, keď lístok
vyniesla cez obedňajšiu prestávku mimo budovy a vrátila sa v čase do 1 hodiny. Vyjadrila sa k výpovedi
svedkyni U. G. R.. Súd tiež dospel k nesprávnemu právnemu záveru v bode 165 rozsudku, kde uvádza,

že svedkyňa E. čerpala zo zápiskov žalobkyne, čo nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, svedkyňa
E. si robila vlastné poznámky, ktoré súd bez akéhokoľvek vysvetlenia spochybňuje. Rovnako súd bez
akéhokoľvek odôvodnenia spochybňuje svedkyňu U.. Nesprávny právny názor súd vyslovil aj v bode
171 rozsudku. Súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že za rovnakú prácu sa má
prideľovať rovnaká odmena, keďže nepripustil ako dôkaz preukázanie skutočnosti zo strany žalovaného,

koľko boli základné triedy plus osobné príplatky iných zamestnancov na odbore v rozhodnom čase,
čim žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že k diskriminácii zo strany zamestnávateľa nedošlo.
Napriek tomu žalovaný nútil žalobkyňu, aby v stave, keď bola 18 mesiacov nezaradená bez opisu
pracovnej činnosti chodila zo svojho bydliska na pracovisko a zdržiavala sa tam, nebol jej priznaný
osobný príplatok ani odmeny, čím žalovaný postupoval protiprávne a diskriminačne týmto spôsobom

výlučne voči žalobkyni, aby ju prinútil, aby sama dala výpoveď, keďže žalovaný nezískal predchádzajúci
súhlas Úradu práce. Uviedla, že žalovaný podal na po sebe tri žiadosti, ktorými žiadal o súhlas s
výpoveďou svojej ZŤP zamestnankyne. Konal tak bez toho, aby jej ponúkol akékoľvek z množstva
voľných miest ktorými v tom čase disponoval, aj priamo na odbore, alebo aké sám na základe
vlastného zváženia vytváral. Žalovaný nedopĺňal Úradom práce Bratislava požadované doklady a

skutočnosti o povinnej ponuke voľných miest žalobkyni, ale podával ďalšiu a ďalšiu žiadosť o súhlas s
výpoveďou ZŤP žalobkyne. Vybavenie prvej žiadosti žalovaného o predchádzajúci súhlas s výpoveďou
žalobkyne (z 28.9.2010) bol urgovaný listom žalovaného adresovaný na Úrad a kópia urgencie
bola adresovaná a zaslaná aj generálnemu riaditeľovi Ústredia, čo považovala za znevýhodneniea diskrimináciu žalobkyne v súvislosti s rozhodovacím konaním, týkajúcim sa žalobkyne. Žalovaný
priznal, že žalobkyňu poznali na Ústredí Žalobkyňa na ústredí pracovala ako riaditeľka odboru s
cca 26 zamestnancami, a metodickým riadením úradov práce vo zverenej oblasti 3 roky (marec

2004 až máj 2007) a práve u zamestnancov, ktorí poznali žalobkyňu, poškodil žalovaný jej dobré
meno zaslaním na obidve organizácie ešte v deň odovzdania žalobkyni v januári 2011 Upozornenie
na porušenie služobnej disciplíny, ako aj ničím nepreukázaného tvrdenia o údajnom predčasnom
odchode z práce, aj o údajnom neplnení úloh a iných nepreukázaných a nepravdivých skutočnosti,
ktoré výrazne poškodzovali, znevýhodňovali a diskriminovali žalobkyňu, neboli v súlade s dobrými

mravmi. Ani po tom, čo žalovaný uznal neoprávnenosť Upozornenia na porušenie služobnej disciplíny
voči žalobkyni, na základe oprávnenej sťažnosti, bývalého zamestnávateľa žalobkyne ani Úrad o
tejto skutočnosti už neinformoval. O všetkých týchto okolnostiach sa žalobkyňa dozvedela až v
konaní pred Úradom práce nahliadnutím do administratívneho spisu. Žalobkyňa podala odvolanie, na
základe toho, keďže ešte vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, poslal Úrad práce žalobkyni žiadosť
zo dňa 19.01.2012 o stanovisko k zastaveniu správneho konania. Toto stanovisko súviselo s tým,

že žalovaný podal späťvzatie žiadosti zo dňa 10.06.2011 o udelenie predchádzajúceho súhlasu so
skončenímštátnozamestnaneckéhopomeruvýpoveďousožalobkyňouakosoštátnouzamestnankyňou
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (Z.. J. H., Q.. D. XX.XX.XXXX, občan so zdravotným
postihnutím). Žalobkyňa so zastavením správneho konania v zmysle ustanovenia §30 ods. 1 písm. b)
v predmetnej veci nesúhlasila a žiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, aby vydal

rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k ZŤP žalobkyni sa jednalo o jednoznačnú účelovosť rozhodnutia o
organizačných zmenách. Pretože ak po prijatí rozhodnutia o organizačných zmenách pred podaním
výpovede zamestnancovi nastane iná zmena v počte zamestnancov, napr. iný zamestnanec podá
výpoveď alebo sa dohodne na skončení pracovného pomeru, počet pracovných miest a zamestnancov
sa vyrovná a zamestnanec prestáva byť nadbytočný. Znižovanie či rušenie počtu miest u žalovaného,

bolo v tom čase robené systemizáciou počtu miest, v členení na štátnozamestnanecké miesta a
verejnú službu, neboli predpísané počty miest zamestnancov podľa platových tried, iba štátne a verejné
miesta. Bolo na žalovanom, aké štátnozamestnanecké miesta vytvorí a bola povinnosť žalobkyni voľné
ponúknuť. Žalovaný však pre žalobkyňu úmyselne vytváral nepriaznivejšie prostredie pri opakovanom
zrušení miesta na ktorom bola zaradená, aj pri ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta, oproti

tomu, ako konal v prípade p. U.. Toto preukazuje priamu diskrimináciu žalobkyne voči inej pracovníčke
žalovaného, v porovnateľnej situácii. Navyše, k zmene služobnej zmluvy so žalobkyňou došlo až po
zmene služobnej zmluvy pani U., to znamená, že žalovaný mal voľné štátnozamestnanecké miesto na
odbore, ale ponúkol ho pani U. z iného odboru, a nie žalobkyni z rovnakého odboru. Napriek tomu jej
žalovaný ponúkol len dočasné štátnozamestnanecké miesto na max. 5 rokov s tvrdením, že iné miesto

pre ňu nemá, hoci mal 1 voľné miesto po p. H. ďalšie 1 voľné po p. X., ktoré mohol žalovaný upraviť
opisom podľa možností a požiadaviek tak, aby vytvoril podmienky žalobkyni ako ZŤP zamestnankyni
odboru. To že tak neurobil, potvrdzuje, že sa chcel zbaviť žalobkyne ako nechcenej zamestnankyne,
lebo konal priaznivejšie k p. U., teda zamestnankyni z iného útvaru žalovaného ako voči žalobkyni.
Žalobkyni so ZŤP ponúkol len dočasné miesto, ktoré po 2 mesiacoch v januári 2011 zrušil, a p. U.

ponúkol trvalé miesto s tým, že p. U. hneď po preložení na odbor zvýšil triedu aj plat osobným
príplatkom. V tom čase žalobkyni ani nemohla byť daná výpoveď, lebo žalovaný vtedy nemal právoplatný
súhlas s výpoveďou od bratislavského úradu práce. Nakoľko ani po urgencii súhlas nezískal, žalovaný
sa rozhodol v januári 2011 označiť žalobkyňu za nespoľahlivú Upozornením na porušenie služobnej
disciplínyaneoprávnenýmodňatímceléhoosobnéhopríplatkuaopakovanýmzrušenímajjejdočasného

miesta,vytváranímnepriaznivejatmosféryazahanbujúcichsituáciíprežalobkyňu,ajporušenímdobrých
mravovvočinej,chceldosiahnuť,abyžalobkyňasamaodišla.Navyšežalobkyninaprerokovanízrušenia
aj dočasného miesta jej ponúkol, že v prípade jej odchodu dohodou, zruší účelovo neregistrované
Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny aj vráti späť proces odňatia celého osobného príplatku
vo výške 529,50€, ako výhodu pre výpočet odstupného. Právoplatný súhlas s výpoveďou pre žalobkyňu

žalovaný nemal ani v marci 2011 a napriek tomu jej doručil výpoveď, nariadil jej čerpať dovolenku aby
sa jej zbavil za čo najnevýhodnejších a zahanbujúcich podmienok, bez zákonom garantovanej ochrany
ako osoby so ZŤP. Žalovaný ignoroval všetky postupy a nariadenia ktoré obsahuje Služobný poriadok
žalovaného - preukázať pochybenia a dať možnosť obrany aj nápravy zo strany zamestnanca ešte
pred odňatím osobného príplatku. Ani k porušeniu Služobného poriadku zo strany žalovaného sa súd

nevyjadril a žiadnym spôsobom sa s týmto dôkazom nevysporiadal. Podľa stanoviska zo dňa 12.10.2010
nie je správny postup služobného úradu, pokiaľ k zníženiu resp. odňatiu osobného príplatku dôjde bez
odôvodneniaapredchádzajúcehoupozorneniazamestnancanatútomožnosť.Takétoupozorneniemusí
mať skutkový aj právny základ, čo v prípade žalobkyne s poukazom na stanovisko odboru k jej vecinebolo splnené. Takže aj v tomto prípade žalovaný postupoval voči žalobkyni menej priaznivo, ako k
iným zamestnancom pri odňatí osobného príplatku. Žalovaný však nepostupoval voči žalobkyni v súlade
so stanoviskami jeho vlastného a kľúčového odboru pre oblasť štátnej služby a aplikácii Zákona o

štátnej službe voči zamestnancom z 24.04.2019 a 12.10.2010, spracovanými riaditeľkou odboru štátnej
služby p. J.. Namietali zaujatosť sudkyne, ktorá osobne v byte svedkyne H. vypočúvala svedkyňu
bez prítomnosti sporových strán, čo považujeme za odňatie práva konať pred súdom, na čo sme už
počas konania upozorňovali. Súd absolútne slepo dôveruje vyjadreniam svedkyne H., ktorej konanie v
mene žalovaného zapríčinila porušenie zákona, hoci nebola na súdnom konaní v prítomnosti sporových

strán konfrontovaná a mohla sa na svoje písomné odpovede pripraviť. Považovala za preukázané
v konaní, že tlačivo Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne zo dňa 25.1.2011 bez registratúrnej
značky, ako aj Poverenie na p. Y.G. z 25.1.2011, zaregistrované netransparentným spôsobom, boli
vypracované až dodatočne, až niekedy v mesiaci marec 2011 na základe riešenia sťažnosti žalobkyne,
keď sa vecou začala zaoberať ustanovená komisia. O dôvodoch uvedených p. H. v Návrhu na úpravu
funkčného platu žalobkyne z 25.1.2011 nebola nikdy žalobkyňa informovaná. Žalobkyňa preukázala, že

tam uvedené dôvody sa nezakladajú na skutočnosti. Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne bol
až do času vyžiadania súdom v roku 2014 pred žalobkyňou utajený, nebola o ňom informovaná, hoci
podľa vyjadrenia žalovaného bol v osobnom spise žalobkyne. Nakoľko žalovaný neviedol chronologické
číslovanie dokumentov osobného spisu žalobkyne, nie je možné zistiť ani preukázať, kedy bol Návrh
na úpravu funkčného platu vytvorený a vložený do osobného spisu žalobkyne, ktorá o existencii návrhu

a dôvodoch nevedela a ani nemala ako vedieť. To je zarážajúce, nakoľko takýmto neregistrovaným
predtlačeným dokumentom, ktorý podpísali iba dve osoby, iba p. H. a nikto nevie preukázať kedy
aj p. Y., ani kedy podpísala ako oprávnená v zastúpení p. X., podpisy sú bez dátumu, preto je aj
zarážajúce, že v bode 53 rozsudku sa uvádza, že návrh podpísala pani H. 25.1.2011 a až následne
26.1.2011, t.j. v čase zastupovania, p. Y.. Súd konštatoval nepravdivú skutočnosť, nakoľko podpis p. X.

na Návrhu na úpravu funkčného platu a ani na novom Oznámení o výške a zložení platu podpis ako
znak odsúhlasenia p. X. nenachádza, p. X. nikdy tento návrh nepodpísal a jeho súhlas nemožno vyvodiť
ani z nasledujúceho konania, pretože by takýto postup nekorešpondoval so Služobným poriadkom
žalovaného. Návrh na úpravu funkčného platu žalobkyne zo dňa 25.1.2011, zostal iba vo forme návrhu
p. H.X.. Preto na tomto tlačive nie je žiadny iný dátum. A nie je žiadne stanovisko osôb, ktoré mali alebo

podpísali tento návrh. Na základe takéhoto tlačiva, roky utajeného pred žalobkyňou, bola úmyselne
poškodená žalobkyňa na obdobie celého ďalšieho výkonu práce u žalovaného až do marca 2018,
kedy bola nútená zo zdravotných dôvodov ukončiť štátnozamestnanecký pomer u žalovaného. Spolu
to predstavuje rôznu mieru poškodenia žalobkyne počas 86 mesiacov priamo na nižšej mzde, nižšej
náhrade za dovolenku aj dávky nemocenského a dôchodkového poistenia, čím ju žalovaný poškodil

a znevýhodnil doživotne, a to nielen zdravotne, psychickou ujmou, ale aj finančne. Svedkyňa H.,
ako nadriadená a hodnotiteľka práce žalobkyne, nepochopila vec, ktorá je zásadná v texte Návrhu
Dohovoru o predchádzaní a boji proti násiliu a domácemu násiliu, a to, že toto násilie je chápané
ako rodovo podmienené násilie mužov voči ženám a dievčatám, teda nie voči deťom (chlapcom a
dievčatám) tak, ako to v odpovedi za kľúčový odbor MPSVR SR napísala a p. H.Q.. Z listinných

dôkazov je zrejmé, že Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny musí byť v súlade so Služobným
poriadkom, dokument sa mal registrovať ako oficiálny v registratúre je nutné uvádzať v ňom konkrétne
porušenia a pravdivé skutočnosti, čo nebolo dodržané zo strany žalovaného. V texte Upozornenia
sa uvádza, že žalobkyňa nedodržala "nariadenie ministra PSVR SR", bez uvedenia čísla a názvu
nariadenia. Žiadne číslo nariadenia nemohol žalovaný uviesť, nakoľko takým typom normy, akým je

"nariadenie ministra" nikdy žalovaný nedisponoval, existoval len Služobný poriadok 3/2010, ktorý v
čase písania textu Upozornenia na porušenie služobnej disciplíny nadobudol účinnosť od 1.1.2011.
Týmito skutočnosťami sa súd nezaoberal. K nedostatkom písomného upozornenia sa vyjadrila p.
Mrázová v liste zo 7.3.2011. V texte p. H. ďalej uviedla že "uvedené konania porušenie služobnej
disciplíny navrhuje úpravu funkčného platu za závažné porušenie služobnej disciplíny", čo nemá oporu

v zákone. Súd nebral do úvahy listinný dôkaz Služobný poriadok MPSVR SR zo dňa 17.decembra
2010 účinnú od 1.1.2011. Záväzný postup žalovaného nebol voči žalobkyni dodržaný. Žalovaný menil
dôvody, prečo nedal žalobkyni k zaradeniu na štátnozamestnanecké miesto a novému Opisu miesta
aj Oznámenie o výške a zložení funkčného platu. Niekedy podľa svedkyne A. to nebolo potrebné,
lebo platil platový dekrét z pôvodného trvalého miesta žalobkyne, vrátila sa na rovnaké miesto na

odbore aj s rovnakým opisom a platovým dekrétom. Inokedy sa odvolávali na ekonomické obmedzenia,
na nedostatok pridelených finančných prostriedkov pre žalovaného, ale aj vyčlenené financie iba na
odbor. Pridelenie finančných prostriedkov na odbor závisí od rozhodnutia žalovaného, teda už nie od
kvality plnenia úloh žalobkyne. Keď p. U. G. R.. R. robili kontrolu sťažnosti k odňatiu celého osobnéhopríplatku žalobkyne, tak zistili nedôvodnosť odňatia a nepredloženie žiadnych hodnoverných podkladov
k problematickej dochádzke zo strany žalobkyne. Preto pri prerokovaní Zápisnice o prešetrení sťažnosti
p. U. odmietla Zápisnicu podpísať. Pre zistenie skutkového stavu je rozhodujúce, čo potvrdila svedkyňa

p.U.Á.akozástupkyňažalovanéhozodboruštátnejslužbyaverejnejslužby.Žalobkyňanemalaprístupk
informáciám o okolnostiach šetrenia jej sťažnosti, čo možno považovať za postup žalovaného v rozpore
s dobrými mravmi. Z dôkazov vyplýva, že svedkyňa H. účelovo uviedla ako nesplnené tie úlohy, ktoré
v skutočnosti žalobkyňa splnila a svedkyňa H. ich schválila a podpísala. Súd však tejto skutočnosti
nevenoval pozornosť, resp. nesprávne právne posúdil materiálny základ odňatia osobného príplatku. Z

priebehu konania je zrejmé, že miesto žalobkyne v skutočnosti nebolo zrušené, ale bolo premiestnené
navýšením počtu na Odbor dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, ktorému šéfovala práve p. X.,
súčasne aj predsedníčka odborov u žalovaného. A práve táto p. X. odsúhlasila a nenamietala zrušenie
miesta žalobkyne v septembri 2010, rovnako súhlasila aj 27.1.2011 a to takým spôsobom, že dodatočne
dopísala spolu s p. H. G. R.. Y. do už žalobkyňou podpísaného hárku z prejednania na osobnom úrade,
že súhlasí s výpoveďou žalobkyne, osoby so ZŤP. Stalo sa tak po tom, čo sa v ten deň žalobkyňa

vrátila od lekára a na pokračovanie rokovania ju už na osobnom úrade nepotrebovali, text čo diktovala
p. H. dopísali akoby súhlasili. Žalobkyňu nepovažovali za potrebné informovať, veď nechcela odísť
dohodou sama. Takéto konanie zamestnávateľa cíti žalobkyňa ako hrubé a úmyselné poškodenie jej
mena u mnohých kolegov a kolegýň nielen na odbore, zneváženie žalobkyne ako zamestnankyne,
zníženie právnej istoty aj spoločenského uplatnenia v tejto alebo inej oblasti. Navyše takto žalovaný

nepristupoval k iným zamestnancom, len k žalobkyni, aby sa jej zbavil, pretože ju ako osobu zdravotne
ťažko postihnutú nevedel prepustiť. Od 1. februára 2011 bola žalobkyňa nezaradená, vykonávala
prácu pre žalovaného bez opisu miesta až do 31.07.2012. Za existencie prekážky v práci na strane
zamestnávateľa nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý
pracovný čas. Napriek tomu sa musela žalobkyňa do práce dostavovať a na pracovisku zotrvávať na

základe príkazu žalovaného (H.. X.). Žalovaný vedel, že žalobkyňa dochádza do práce na týždňovky s
jednoucestou250kmaplatísiprivátneubytovanie,hocibolanezaradenáazdôvoduprekážkynastrane
zamestnávateľa a neprideľovania práce zo strany zamestnávateľa ju žalovaný nemal dôvod žiadať,
aby chodila do práce, čím jej vznikali navyše náklady a devastovala sa jej psychika. Na internete boli
zverejňované inzeráty na výberové konania (napr. 15-17/2011), a to aj na miesto v odbore 2.11., v ktorom

mala dohodnutý druh práce žalobkyňa. Zamestnávateľ nemohol so žalobkyňou skončiť platne pracovný
pomer z dôvodu, že je zdravotne postihnutá a musel mať predchádzajúci súhlas Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava, ktorý nebol udelený, a tak žalovaný žalobkyňu najskôr neoprávnene upozornil
na porušenie služobnej disciplíny (chcel zneužiť možnosť, že iba vtedy nepotrebuje zamestnávateľ na
skončenie pracovného -štátnozamestnaneckého pomeru s osobou so zdravotným postihnutím súhlas

úradu práce), v ktorom jej oznámil, že v dôsledku tohto údajného porušenia jej odníme osobný
príplatok, následne zastrel tento úkon oznámením o výške funkčného platu, v ktorom bol žalobkyni
osobný príplatok odňatý údajne na základe návrhu na úpravu funkčného platu, na čo má síce žalovaný
právo, ale svoje právo nesmie vykonávať svojvoľne a svojim konaním nemá sledovať poškodenie
zamestnanca. Išlo teda len o zdanlivý výkon práva zamestnávateľa a v skutočnosti išlo o diskrimináciu

z dôvodu zdravotného postihnutia, ako aj z dôvodu veku. Ak ostatným zamestnancom osobný príplatok
vyplácaný bol a jediným dôvodom jeho odňatia žalobkyni bola skutočnosť, že nepodpísala pripravenú
dohodu o skočení štátnozamestnaneckého pomeru a dôvodom jeho následného nevyplácania bola
skutočnosť, že žalobkyňa podala proti žalovanému žalobu, takýto postup je diskriminačným konaním
voči žalobkyni odporujúcim ustanoveniu § 4 ods. 5 zákona o štátnej službe. Diskriminácia zo strany

zamestnávateľa je pokračujúcim činom, dlhodobo pretrvávala. Viktimizačné konanie voči žalobkyni bolo
založené snahou ovplyvniť jej rozhodnutie domáhať sa spravodlivosti na súde, v snahe zastrašovať ju
využitie na to aj iné inštitúcie. To jej sťažilo prípadné rozhodnutie uplatniť sa inde na trhu práce. Riziku
sa vystavovali a vystavujú aj osoby, ktoré sa rozhodli sa so žalobkyňou kontaktovať, pomôcť jej zaradiť
sa do pracovného kolektívu resp. jej poradiť alebo podporiť jej ochranu pred neoprávneným postihom.

Žalovaný vytvoril nepriateľské, zastrašujúce, zahanbujúce a ponižujúce až urážajúce prostredie s
úmyslom znížiť dôstojnosť žalobkyne tak, aby ju donútil odísť z práce. Pri "preložení" na nové ŠZ
miesto na odbore v auguste 2012 žalovaný len fingoval preloženie, lebo zákon nepozná preloženie
nezaradeného zamestnanca, len preloženie z existujúceho systemizovaného miesta na iné existujúce
miesto a žalobkyňa bola 18 mesiacov nezaradená. Navyše žalovaný pri prevzatí Opisu nového miesta

nedal žalobkyni platový dekrét - Návrh na plat, s prísľubom, že neskôr jej ho vydá, ale taká situácia
nenastala.Takžežalobkyňananovovytvorenom miestenaodbore,kdebolazaradená,plnilaodaugusta
2012 odborné úlohy a poberala základný plat T9 (od neoprávneného odňatia celého osobného príplatku
v januári 2011 aj celý rok 2011, 2012, 2013 až do apríla 2014). Postup žalovaného má aj finančné dopadyna žalobkyňu, odňatím osobného príplatku jej klesol vymeriavací základ na účely výpočtu starobného
dôchodku, a tento zásah sa neodstráni ani priznaním náhrady škody, pretože náhrada škody nie je
vymeriavacím základom v zmysle § 138 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. V dôsledku

toho má žalobkyňa nižší starobný dôchodok, ako by mala, keby sa žalovaný nedopustil diskriminačného
odňatia osobného príplatku. Dlhodobým diskriminačným konaním žalovaného je teda žalobkyňa aj
druhotne viktimizovaná, nakoľko aj v prípade doplatenia neoprávnene odňatého osobného príplatku
žalobkyne sa už neupraví odvedená čiastka za roky 2011 až do skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru 27.3.2018 na dôchodkové zabezpečenie a takto bude neoprávnene postihnutá doživotne na

výške starobného dôchodku, v prípade smrti žalobkyne to bude mať dosah aj na výšku vdovského
dôchodku pre jej manžela. Žalobkyňa uviedla konkrétne skutočnosti, z ktorých je možné dôvodne
usudzovať, že k diskriminácii došlo. Keby nebola žalobkyňa zdravotne postihnutá, žalovaný by s
ňou mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer aj bez predchádzajúceho súhlasu príslušného úradu
práce, ktorý však žalovaný nevedel získať, a preto so žalobkyňou zaobchádzal inak ako s ostatnými
zamestnancami. Žalobkyňa sa zamestnávateľovi aj sťažovala na diskriminačný postup zamestnávateľa,

porušujúci zásadu rovnakého zaobchádzania. Táto sťažnosť z 22.2.2014 doručená 3.marca 2014 bola
však zamestnávateľom (žalovaným) odložená v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) zákona 9/2010 Z.z. o
sťažnostiach, tá však bola odložená z dôvodu prebiehajúceho súdneho sporu, čo však následne napadol
sám žalovaný tým, že napadol pasívnu legitimitu vo vzťahu k inému subjektu. Z uvedeného konania
žalovaného tiež vyplýva, že o sťažnosti zamestnávateľovi nebolo právoplatne rozhodnuté dodnes.

Záverom poukázala na relevantnú judikatúru.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby napadnutý rozsudok ako vecne
správnypotvrdilažalobkyňuzaviazalnanáhradutrovodvolaciehokonaniažalovanéhovplnomrozsahu.
Mal za to, že odôvodnenie rozsudku podáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky

podstatné skutkové a právne otázky nastolené v tunajšom konaní. Povinnosťou súdov nie je uvádzať
ako sa vysporiadali so všetkými tvrdeniami uvádzanými sporovými stranami v priebehu konania, ale
majú poukázať len na tie, ktoré považovali za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku jasne a úplne vysporiadal s otázkami k namietanej
diskriminácii aj k nároku za odňatý osobný príplatok. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol (jasne a výstižne) dôvody svojho rozhodnutia pri výklade
a aplikácii zákonných ustanovení a zmluvných dojednaní vzťahujúcich sa na právny základ sporu a
zároveň sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a dojednaní a nepoprel ich význam ani účel.
Vzhľadom na to, odôvodnenie rozsudku spĺňa požiadavky ústavnosti a zákonnosti a je rozsudok
dostatočne náležite odôvodnený. Preto námietky žalobkyne voči odôvodneniu rozsudku pokladáme

za neopodstatnené. Žalobkyňa vo svojom odvolaní opakovane uvádza skutočnosti, ktoré tvrdila už
počas konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný sa k týmto namietaným skutočnostiam počas
konania pred súdom prvej inštancie riadne vyjadril a súčasne listinnými dôkazmi vyvrátil ich pravdivosť a
opodstatnenosť. Žalobkyňa sa snaží zavádzajúcou interpretáciou odôvodnenia rozsudku vyvolať dojem
jeho vadnosti, avšak jej námietky nemajú skutkový a ani právny základ. Žalobkyňa napísala Odvolanie

bez akéhokoľvek logického alebo systematického členenia v jednom celku so zjavným úmyslom zahltiť
odvolací súd (rovnako postupovala aj pred súdom prvej inštancie) a napísať čo najviac, bez toho, aby
rozlíšila svoje jednotlivé žalobné nároky. Uvedený postup vnímame ako výrazné narúšanie základnej
zásady hospodárnosti konania. Väčšina tvrdení žalobkyne v odvolaní sa zakladá na dojmoch a pocitoch
žalobkyne,pričomtietonemajúoporuvdôkazoch(čilistinnýchalebovovýpovediachsvedkov).Poukázal

na svoju záverečnú reč zo dňa 28.01.2022, v ktorej sa okrem iného vyjadril k všetkým nárokom
žalobkyne a k výsluchu všetkých svedkov v tunajšom konaní. Svedkovia nepotvrdili tvrdenia žalobkyne.
Odvolal sa na vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľa a záverom z pojednávania zo dňa 27.11.2015
datované na 05.02.2016, v ktorom sa vyjadril ku každému tvrdeniu žalobkyne ohľadom tvrdenej
diskriminácie. Tiež poukázal na vyjadrenie k vyjadreniam žalobcu na pojednávaní a k záverom z

pojednávania zo dňa 23.06.2016 datovanému na deň 30.08.2016, v ktorom sa okrem iného v bode 1.
vyjadril k postupu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. V ďalšom sa vyjadril k čiastočnému
späťvzatiu žaloby. Poukázal na to, že Uznesenie Vlády SR č. 181 bolo zo 17. apríla 2019 a právne
zastúpenie žalovaného bolo udelené ešte v roku 2015, a preto predmetné uznesenie je irelevantné.

4. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala čiastočne späť žalobu (o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume
37.500 eur a v časti náhrady odňatého osobného príplatku v sume 2.090,32 eur) po tom, čo už rozhodol
súd prvej inštancie, avšak jeho rozsudok nenadobudol ešte právoplatnosť, odvolací súd prejednal vec
podľa § 370 ods. 1,2 C.s.p. tak, že čiastočné späťvzatie žaloby vo výroku III. pripustil, rozsudok súduprvej inštancie vo výroku III. v tejto časti zrušil a keďže týmto dispozitívnym úkonom žalobkyne zanikol
v tomto rozsahu predmet konania, konanie v tejto časti zastavil. Rozšírenie žalobného nároku v časti
náhrady odňatého osobného príplatku po októbri 2015 odvolací súd nepripustil vzhľadom na to, že podľa

§ 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

5. Odvolací súd vo zvyšnej zamietajúcej časti preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

6. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa
žalobkyňa v súvislosti so štátnozamestnaneckým pomerom u žalovaného domáhala ochrany pred
diskrimináciou; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa

preukazovala dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil
proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne

tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); správne
vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery,
keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v
spojení so zákonom o štátnej službe č. 400/2009 Z.z., ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré
žalobe nevyhovel; vzhľadom na to, že žalobkyňa neoznačila relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo

možné usudzovať na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a žalovaný uniesol obrátené dôkazné
bremeno, ktoré ho zaťažovalo; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.
odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce
skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery,
vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako

aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých
právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie
žalobkyne nie je; z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia;
spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

7. Žalobkyňa vo svojom odvolaní zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na
ne neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie
jeho rozhodnutia možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom
rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v písomnom vyhotovení rozhodnutia. S
poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1, 2 C.s.p.

8. Zásada rovnakého zaobchádzania je v tej najširšej a najvšeobecnejšej rovine upravená
antidiskriminačným zákonom č. 365/2004 Z.z. (lex generalis), podľa ktorého sa uplatňuje len v spojení
s právami osôb, ktoré sú upravené osobitnými zákonmi (lex specialis) v jednotlivých oblastiach, ktoré
vymedzuje antidiskriminačný zákon. Podľa antidiskriminačného zákona je potrebné pri dodržiavaní

zásady rovnakého zaobchádzania prihliadnuť aj na dobré mravy z hľadiska zabezpečenia ochrany pred
diskrimináciou. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona sa
vzťahuje okrem iných aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov a zamestnávania, v ktorých sa zakazuje
diskriminácia z vymedzených diskriminačných dôvodov v § 2 ods. 1, a to len v spojení s konkrétnymi
právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v presne vymedzených oblastiach v ust. § 6 ods. 2

zákona. Osobitný zákon č. 400/2019 Z.z. o štátnej službe garantuje v ust. § 4 rovnaké zaobchádzanie
najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej
hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie,
príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Vštátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí
sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania
alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka,

sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia,
veku,manželskéhostavu,rodinnéhostavu,povinnostíkrodine,členstvaalebočinnostivpolitickejstrane
alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.

9. Priama diskriminácia je aktívne konanie alebo opomenutie konania niečo urobiť, ktorým niekto

( diskriminujúci) znevýhodňuje inú osobu (diskriminovaný) z určitého dôvodu, ktorý je v zákone označený
ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný, čiže keď niekto zaobchádza s niekým
pre tento dôvod horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, v rovnakej či porovnateľnej
situácii v zákonom stanovených oblastiach, bez súčasnej existencie k tomu ospravedlniteľných
dôvodov. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho prístupu k právam, k ich
efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácii je zaobchádzané odlišne

na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácii je potrebné porovnať
spolu aspoň dve konania či zaobchádzania, a až vo vzťahu k druhému, odlišnému - výhodnejšiemu
zaobchádzaniu, možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Je potrebné preukázať, že situácia, v
ktorej sa nachádza diskriminovaný, je podobná situácii osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, možno za diskrimináciu považovať iba také rozdielne

zaobchádzanie, ktoré nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, nesleduje legitímny cieľ a zároveň
neexistuje primeraná proporcionalita medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Právna
úprava je koncipovaná tak, že z hľadiska diskriminácie je irelevantné, či dôvody, ktoré k nej viedli,
vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky, teda nezáleží na tom, či diskriminovaná osoba aj
v skutočnosti spĺňa určitý diskriminačný dôvod, pre ktorý je diskriminovaná alebo či ide v tomto ohľade

o omyl diskriminujúceho; je nerozhodné, či ten kto sa dopustil diskriminácie si počínal úmyselne, či z
nedbanlivosti.

10. Nepriama (skrytá) diskriminácia je navonok neutrálne zaobchádzanie (vyzerajúce ako
zaobchádzanie založené na princípe rovnosti), ktoré má znevýhodňujúci (nepriaznivý) efekt na osobu

alebo skupinu osôb v spojení s určitou (zakázanou diskriminačnou) charakteristikou. Môže to byť nejaký
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo aj zaužívaný postup, ktorý bez objektívnej príčiny znevýhodňuje
nejakého človeka alebo určitú skupinu ľudí, hoci na prvý pohľad nie je proti nikomu namierený.
Diskriminácia osôb so zdravotným postihnutím má prevažne podobu fyzických prekážok v dostupnosti
práce, informácií, vzdelávania, či iných aktivít.

11. Obťažovanie je nechcené správanie, ktoré narúša dôstojnosť a integritu osoby (z niektorého zo
zakázaných dôvodov diskriminácie, resp. v súvislosti s ním)

12. Súdny dvor ES definoval "zdravotné postihnutie" ako dlhotrvajúce telesné, mentálne, intelektuálne

alebozmyslovéznevýhodnenia,ktoré vinterakciisrôznymiprekážkamimôžebrániťplnémuaúčinnému
zapojeniu dotknutej osoby do pracovného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi.
V zmysle smernice týkajúcej sa rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a práci tak ide o obmedzenie
vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré bráni účasti dotknutej
osoby na profesijnom živote.

13. Osobitosťou procesného konania je, že dôkazné bremeno sa prenáša na diskriminujúcu osobu
v štádiu, keď je dosť pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania bola porušená, ktoré
podozrenie musí diskriminujúci vyvrátiť, resp. preukázať ospravedlniteľné dôvody pre nerovnaké
zaobchádzanie, čo znamená preukázanie legitímneho cieľa, teda objektívnej súvislosti medzi

sledovaným cieľom a rozdielnym zaobchádzaním a prijateľne proporčný vzťah medzi rozdielnym
zaobchádzaním a legitímnym cieľom. Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že
je na žalobcovi najskôr preukázať na základe pravdepodobnosti skutočností, podľa ktorých môže súd
usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí potom čo žalobca preukáže
prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania.

Navrhujúca strana teda musí preukázať "na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo
zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Nemusí tak žalobca s úplnou istotou
preukázať, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti. Len samotný pocit čivnútorné presvedčenie žalobcu nemožno považovať bez ďalšieho na prvý pohľad za porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania.
14. V preskúmavanej veci žalobkyňa postavila svoj žalobný návrh na tvrdení o porušení zásady

rovnakého zaobchádzania žalovaným pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie
v štátnej službe, vzdelávanie a skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Ako dôvody diskriminácie
označila vek a zdravotný stav. Žalobkyňa však bola zároveň povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa
zaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny.
Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané

rozdielne. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby vo väčšine prípadov vôbec neuviedla, že by
sa s ňou z dôvodu jej veku či zdravotného stavu zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tieto
dôvody nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobkyňa vo väčšine prípadov neoznačila iné
osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa
nepreukázala, že situácie, v ktorých sa nachádzala, boli podobné situáciám osôb, s ktorými bolo lepšie
zaobchádzané. Žalobkyňa bola povinná tvrdiť rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou,

teda znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom. Z väčšiny tvrdení žalobkyne pri
absencii označenia vhodného komparátora tak nebolo možné usudzovať, že k porušovaniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo; tvrdenia žalobkyne neboli spôsobilé objektívne vyvolať dôvodné
presvedčenie, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu povinnosti zaobchádzať so žalobkyňou
rovnako.

15. V posudzovanej veci žalovaný preukázal, že po tom, ako žalobkyni zrušil štátnozamestnanecké
miesto rozhodnutím č. 9/2011 dal žalobkyni dňa 30.3.2011 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu
nadbytočnosti zo dňa 21.3.2011 vychádzajúc z rozhodnutia úradu práce zo dňa 2.3.2011, ktorým mu
bol udelený súhlas so skončením pracovného pomeru so žalobkyňou ako osobou ZŤP. Žalovaný nemal

vedomosť o tom, že žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie dňa 8.4.2011, a teda že
rozhodnutie o predchádzajúcom súhlase nenadobudlo právoplatnosť. Týmto nastala neštandardná
situácia, keď štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo zrušené, ale súhlas so skončením jej
štátnozamestnaneckého pomeru nebol žalovanému udelený, v dôsledku čoho sa stala výpoveď
neplatnou a na strane žalovaného tak vznikli prekážky v práci. Čerpanie dovolenky; ktoré sa napokon

ani nerealizovalo; bolo žalobkyni nariadené dňa 7.4.2011 a malo súvislosť so skončením služobného
pomeru výpoveďou k 31.5.2011. Vzhľadom na to žalovaný v súlade so zákonom o štátnej službe
vypracúva opisy činností štátnozamestnaneckého miesta ku každému miestu, zostala žalobkyňa bez
opisučinnostíštátnozamestnaneckého miestavdôsledkujehozrušeniaabolaod1.6.2011(ponástupe
z PN) vedená ako nezaradená zamestnankyňa a bol jej vyplácaný plat vo výške, ktorý jej patril pred

zrušením jej miesta. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobkyňa bola vedená ako nezaradená
z objektívnych dôvodov a nie z dôvodu jej veku či zdravotného stavu. Ako na to správne poukázal i
súd prvej inštancie, v konaní vyšlo najavo, že nezaradených bolo u žalovaného viacej zamestnancov.
Postup žalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru nevykazoval žiadne
znaky diskriminačného konania. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že so žalobkyňou

bol skončený pracovný pomer v súvislosti s organizačnými zmenami a nie jej zdravotným postihnutím
či vekom. Správne poukázal súd prvej inštancie na to, že výber nadbytočného zamestnanca a kritériá
s tým spojené sú vo výlučnej dispozícii zamestnávateľa.

16. Žalovaný preukázal, že vykonával rozsiahle organizačné zmeny na rôznych úrovniach, nielen

na odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, vzhľadom na uznesenie vlády SR č. 805/2010 k
návrhu opatrení na zvýšenie efektívnosti fungovania verejného sektora a zlepšenie stavu verejných
financií. Nešlo preto o svojvoľné či účelové zmeny v snahe prepustiť žalobkyňu. Uvedenému
nasvedčuje aj skutočnosť, že hoci nemal iné vhodné miesto, v súvislosti s organizačnou zmenou
na základe rozhodnutia č. 31/2010, ktorým bolo zrušené miesto žalobkyne, ponúkol jej dočasné

preloženie na iné miesto, na ktoré dňa 11.11.2010 H.. H. žiadala o dočasnú zmenu opisu činností
štátnozamestnaneckého miesta aby ho žalobkyňa mohla obsadiť. Tvrdenia žalobkyne o cielenom
a diskriminačnom konaní a o účelových organizačných zmenách tak nemôžu obstáť. Tvrdenie
žalobkyne, že žalovaný nezískal súhlas úradu práce s jej prepustením, a preto pristúpil k šikanóznemu
a diskriminačnému zaobchádzaniu, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný preukázal,

že v rámci organizačných zmien boli z odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí prepúšťaní k
31.10.2010 a 30.11.2020 štátni zamestnanci s vysokoškolským vzdelaním, ovládajúci anglický jazyk,
rôznych vekových skupín bez ohľadu na ich zdravotný stav a vek.17. Pokiaľ bola uprednostnená kolegyňa U.Š. pred žalobkyňou pri ponuke iného vhodného miesta,
správne poukázal súd prvej inštancie na to, že žalobkyňa prijala ponúknuté iné pracovné miesto a z
ničoho nevyplývalo, že by jej toto dočasné miesto bolo ponúknuté z dôvodu jej veku či zdravotného

stavu; navyše žalovaný uviedol, že p. U. bola uprednostnená z dôvodu, že spĺňala požiadavku aktívnej
znalosti anglického jazyka, ktorá bola pre odbor nevyhnutná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala
na výpoveď svedkyne U., je bez právneho významu, či táto svedkyňa vedela alebo nevedela o svojej
nadbytočnosti. Diskrimináciou nie je ak bola zásahom p. H. uprednostnená p. U. z dôvodu, že bola
susedou p. H. v panelákovom dome v Petržalke. Výsledky vykonaného dokazovania neposkytujú

podklad pre záver, že by žalobkyni bolo ponúknuté len dočasné preloženie na štátnozamestnanecké
miesto na dobu max. 5 rokov z dôvodu, že bola nechcená osoba, ktorej sa nemohli ako ZŤP zbaviť
nadbytočnosťou. Nič nenasvedčuje tomu, že by pohnútkou diskriminačného konania žalovaného bolo
zbaviť sa žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím a že je potrebný súhlas úradu práce na jej
prepustenie.

18. Treba poukázať na to, že dĺžka nezaradenia žalobkyne sa odvíjala od trvania procesu rozhodovania
úradu práce o udelení predchádzajúce súhlasu. Na základe rozhodnutia úradu zo dňa 16.4.2012 o
neudelení súhlasu bolo žalobkyni ponúknuté dňa 31.7.2012 voľné miesto od 1.8.2012 vytvorené
na základe rozhodnutia ministra č. 35/2012. Žalovaný v žiadnom prípade neviedol ako nezaradenú
žalobkyňu z ňou tvrdených diskriminačných dôvodov, ale z dôvodu, že jej miesto bolo s účinnosťou

od 1.2.2011 zrušené a čakal do rozhodnutia o udelení súhlasu so skončením štátnozamestnaneckého
pomeru na základe zrušenia tohto miesta. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by mal
žalovaný pre žalobkyňu vhodné miesto ku dňu udelenia výpovede 30.3.2011, na ktoré by sa vzťahovala
jeho ponuková povinnosť, a že by jej toto neponúkol z niektorého z tvrdených diskriminačných dôvodov;
zúčastniť sa výberových konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala, jej nič nebránilo.

19. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že na základe požiadavky H.. H. na riaditeľa
informatiky, jej bol odo dňa 23.júna 2011 zablokovaný prístup na internet a intranet a bola jej odpojená
telefonická linka. Nič nenasvedčuje tomu, že by v tejto súvislosti išlo o nabádanie na diskrimináciu
žalobkyne zo strany odboru informačno-komunikačných technológií s cieľom poškodiť ju. Zámerné

blokovanie liniek žalobkyni nebolo preukázané, žiaden takýto príkaz nebol vydaný a nepreukazuje to ani
skutočnosť, že žalobkyni 23.6.2011 nefungovali webové stránky B..R..sk, B..M. Q., B..R..sk, B.B..U..sk,
B..Y.; prístup však zostal na B..P..E..sk, B..E..sk a z konania vyplynulo najavo, že žalobkyňa mohla
posielať emaily. Z vykonaného dokazovania vyplýva len nefunkčnosť prístupu na niektoré webové
stránky a nie cielené a svojvoľné zablokovanie prístupu k internetu. Navyše je zarážajúce, že žalobkyňa

sa sťažuje na odpojenie od internetu predovšetkým v súvislosti s nefungovaním webových stránok,
ktoré nemali vzťah k plneniu služobných úloh. Na uvedené závery nemá vplyv ani list z 4.11.2011 o tom,
že ministerstvo sprístupnilo WIFI zónu.

20. Skutočnosť, že žalovaný nemal vedomosť o zablokovaní prístupu k internetu, preukázal listom

riaditeľa J.. Y. zo dňa 23.12.2015, z ktorého vyplývalo, že chyba nastala na strane servera, a za odbor sa
vyjadril, že za obdobie od roku 2011 nemá vedomosť o odňatí prístupu žalobkyni na internet či intranet.
Žalovaný tiež preukázal odpoveďou riaditeľa odboru informačno-komunikačných technológií zo dňa
18.1.2016, že klapka žalobkyne nebola blokovaná za posledné 4 roky vzhľadom na dobu archivácie.
Rovnako z čestného vyhlásenia J.. F. zo dňa 17.10.2018 vyplýva, že nemal vedomosť o obmedzení

pripojenia žalobkyne na internet a intranet. Správne súd prvej inštancie z týchto listinných dokladov pri
svojich záveroch vychádzal.

21. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil výpoveď svedka F. a žalobkyňa vo svojom odvolaní
neuvádza, ktoré skutkové zistenia alebo skutkové závery súdu považuje za nesprávne v súvislosti s

týmto vykonaným dôkazom. Rovnako žalobkyňa neuvádza v podanom odvolaní, aké skutkové závery
súdu napáda pokiaľ sa odvoláva na bod 47, 52, 65 rozsudku. Správne konajúci súd prihliadol pri svojich
skutkových záveroch aj na výpoveď svedkyne R. a tvrdenie žalobkyne o jej obave o svoju existenciu v
pozícii riaditeľky odboru u žalovaného, nebolo v konaní objektivizované. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala
na to, že Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vykazovalo formálne nedostatky, tieto nemali

vplyv na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, a preto aj nedôvodne
vytýka súdu prvej inštancie, že sa týmito skutočnosťami nezaoberal. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala
na nedodržanie služobného poriadku žalovaným pri vypracovaní Upozornenia na porušenie pracovnej
disciplíny neuviedla, ako sa mali tieto skutočnosti - nedodržanie záväzného postupu, premietnuť doskutkových či právnych záverov súdu prvej inštancie. Tvrdenia žalobkyne o šikanóznom spôsobe
jednania pri schvaľovaní dovolenky a nútenie k napísaniu čestného prehlásenia nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní; tieto tvrdenia boli vyvrátené prehlásením J.. F. zo dňa 1.7.2011 a jeho

svedeckou výpoveďou. Len na základe listu zo dňa 23.5.2011, ktorým vedúci služobného úradu vyzval
žalobkyňu na to, aby po PN nastúpila do práce, nemožno usudzovať, že bola nútená k výkonu práce.
Žalobkyňa udelila s dočasným preložením od 1.12.2010 súhlas dňa 24.11.2010, a nie je preto zrejmé,
z čoho usudzuje, že išlo o plánovaný krok poškodiť ju a zvýšiť tlak na jej neistotu a psychikou s cieľom
donútiť ju odísť.

22. Správny je záver súdu prvej inštancie, že zamestnanci nemali vedomosť o tom, že žalobkyňa je
osobou ZŤP pokiaľ im to sama nepovedala. Tvrdenie žalobkyne, že H.. H. G. F. boli o konaní pred
úradom práce o udelení súhlasu informovaní, nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.
Svedok F. sa túto skutočnosť mohol najskôr dozvedieť až 30.3.2011 v súvislosti s podpísaním záznamu
o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne v zastúpení p. H.. Skutočnosť, že p. H. M.ískala

vedomosťoZŤPžalobkynenarokovaníojejpreloženínadočasnéštátnozamestnaneckémiesto,nebola
spoľahlivo preukázaná vykonaným dokazovaním.

23. Žalovaný vysvetlil zadanie úlohy žalobkyni s o jeden deň kratšou lehotou ako dvom ďalším
kolegyniam tým, že pani H.Á., ktorá bola najdlhšou zamestnankyňou odboru a bola prítomná pri

tvorbe predchádzajúcej Rady vlády pre rodovú rovnosť, pripravovala finálny výstup návrhu štatútu
Rady a stanovisko pripravované žalobkyňou bolo potrebné zahrnúť do tohto finálneho výstupu.
Vzhľadom na obsiahlosť problematiky kreovania Rady vlády SR zadanie úlohy rozdelil medzi viacerých
zamestnancov; že u žalovaného bolo bežné zadať rovnakú úlohy s rôznymi lehotami vybavenia
viacerým zamestnancom napokon potvrdil svedok F..

24. Pokiaľ žalobkyňu zamestnávateľ upozornil na porušenie služobných povinností, nemožno na
základe ničoho usudzovať, že by tak bolo svojvoľne so zakázaných dôvodov, resp. v snahe ukončiť
štátnozamestnanecký pomer bez súhlasu úradu práce. Z rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny zo dňa 23.5.2011 nevyplýva, že k zrušeniu rozhodnutia o udelení súhlasu došlo z

dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovaným. Napokon ani rozhodnutím zo dňa 16.4.2012
nebol udelený súhlas žalovanému z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti, hoci tým žalobkyňa
argumentovalakeď poukazovalanavýberovékonaniaužalovanéholistomzodňa20.2.2012.Žalobkyňa
nepoukázala na takého iného zamestnanca žalovaného, ktorému by za porušenie služobnej disciplíny
nebolo dané upozornenie. Sťažnosť žalobkyne bola v tomto smere posúdená ako opodstatnená avšak

z dôvodu oneskoreného uplatnenia dôvodov vedúcich k porušeniu služobnej disciplíny, nie z dôvodu,
že sa vytýkaného konania nedopustila.

25. Napokon nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný cielene
vytváral pre ňu zahanbujúce, nepriateľské a ponižujúce prostredie, že by zo strany H.. H. boli dlhodobo

praktizované svojské verbálne a neverbálne prejavy, že by ju jej postoje cielene zneucťovali, až
zosmiešňovali. Bola to práve žalobkyňa, ktorá si robila posmešky z toho, že je nezaradená, keď sa
označovala ako "J. Q..

26. Nebolo preukázané, že by výpoveďou dohody o vykonaní práce dňa 23.5.2012 Centrom

vzdelávania bol priamy príkaz vedúceho služobného úradu p. T. z dôvodu prebiehajúceho súdneho
sporu proti žalovanému. Ani z dôvodu, že sa žalobkyňa domáha svojich práv súdnou cestou, jej nebolo
bránené v odbornom vzdelávaní. Žalovaný preukázal listom zo dňa 10.6.2015 ukončenie dohôd o
vykonaní práce výpoveďou s viacerými pracovníkmi.

27. Za obťažovanie či za ponižujúce a diskriminačné zaobchádzanie nemožno bez ďalšieho považovať
Upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny či zadávanie pokynov na plnenie služobných úloh.
Kritické (negatívne) poznámky o kvalite vykonanej práce zamestnanca alebo kolegu, bez odkazovania
na osobné charakteristiky (chránené dôvody diskriminácie), nepredstavujú obťažovanie.

28. Pokiaľ žalobkyňa podala námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni z dôvodu vypočutia svedkyne
Janíkovej v domácom prostredí v neprítomnosti strán, táto bola vybavená vrátením spisu nadriadeným
súdom z dôvodu, že sa na ňu neprihliada. Súd prvej inštancie urobil všetky potrebné opatrenia na to, aby
sa strany mohli k výsluchu svedkyne vykonanom v domácom prostredí vyjadriť, zaslal stranám zápisnicuz výsluchu ako i zvukový záznam, oboznámil obsah zápisnice o výsluchu na pojednávaní 23.6.2016, ku
ktorému mali strany priestor vyjadriť sa, stranám bolo zároveň uložené zaslať súdu písomne otázky na
svedkyňu. Následne konajúci súd zopakoval výsluch svedkyne H. tak, že uznesením zo dňa 27.10.2016

nariadil jej výsluch písomne a uznesením zo dňa 31.1.2017 vyzval svedkyňu na zodpovedanie otázok
strán uložených jej uznesením. Žalobkyňa sa k výpovedi svedkyne následne písomne vyjadrila dňa
10.10.2017. Nedôvodne tak žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že bolo porušené jej právo na
spravodlivý súdny proces nesprávnym postupom konajúceho súdu.

29. Zníženie funkčného platu o osobný príplatok bolo vykonané na návrh nadriadenej žalobkyne H.. H.
s účinnosťou od 26.1.2011, v ktorý deň oprávňoval p. Y. na podpis návrhu na úpravu funkčného platu
vyhotoveného dňa 25.1.2011 za vedúceho služobného úradu na základe poverenia zo dňa 25.1.2011
na zastupovanie v dňoch 26.1. a 27.1.2011. Že by ho mala podpísať štátna tajomníčka, nevyplýva ani z
predtlače formulára. Napokon ani návrh na úpravu funkčného platu na základe rovnakého formulára zo
dňa 4.4.2007 nebol podpísaný 4 osobami; v prípade žalobkyne vyšlo v konaní najavo, že pokiaľ chýbal

podpis GR sekcie - odbor nespadal pod žiadnu sekciu. Navyše zákon ponecháva zamestnávateľovi
voľnosť pri postupe odňatia osobného príplatku, nepredpisuje žiaden záväzný postup následkom
nedodržania ktorého by bola jeho neplatnosť či nezákonnosť. Vysporiadanie sa s nesúladom medzi
registratúrnymičíslamiOznámeniaovýškeplatua Poverenianepovažovalaniodvolacísúdzapotrebné;
tvrdenia žalobkyne o dodatočnom vypracovaní návrhu na úpravu funkčného platu a Poverenia neboli

výsledkami vykonaného dokazovania dostatočne objektivizované. Podklad vo vykonanom dokazovaní
nemá ani tvrdenie žalobkyne o tom, že odňatie osobného príplatku bolo vytvorené účelovo, zjavne s
cieľom donútiť ju odísť z práce, nakoľko sa nepodarilo získať súhlas úradu práce.

30. Zhodne so súdom prvej inštancie zastáva aj odvolací súd názor, že žalovaný preukázal objektívne

a rozumné dôvody odňatia osobného príplatku, jeho postup nevykazoval znaky diskriminačného
konania. Ani výpoveďou svedkyne H.. U. nebolo preukázané nedôvodné odobratie osobného príplatku,
svedkyňa uviedla, že tam bola krátko, žalobkyňu vôbec nepoznala, a preto posudzovať kvalitu plnenia
jej služobných úloh jej neprináležalo; navyše svedkyňa potvrdila, že zamestnanec ani nemusí byť
upozorňovaný na nekvalitné plnenie služobných úloh a rovnako potvrdila, že zamestnávateľ nie je

povinný oboznámiť zamestnanca s tým, že bol podaný návrh na odňatie osobného príplatku a zákon tiež
neumožňuje sa k návrhu vyjadriť. Žalobkyňa preto tak nebola vopred oboznámená s odňatím osobného
príplatku nie z niektorého zo zakázaných diskriminačných dôvodov, ale preto, že to nevyplývalo zo
zákona a ani taká prax u žalovaného zavedená nebola. Je potrebné poznamenať, že ani sťažnosť
žalobkyne zo dňa 27.2.2011 voči odobratiu osobného príplatku nebola odborom kontroly, vládneho

auditu a štátneho dozoru vyhodnotená ako opodstatnená.

31. Zamestnávateľ odňal žalobkyni osobný príplatok z dôvodu nespokojnosti s kvalitou plnenia jej
úloh, a nie pre porušovanie služobnej disciplíny, ktoré však mohlo mať vplyv aj na včasnosť a kvalitu
plnenia úloh. Nemá v ničom oporu tvrdenie žalobkyne, že jej bol osobný príplatok odňatý z dôvodu,

že nesúhlasila s dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a ani že dôvodom jej ďalšieho
nevyplácania bolo podanie žaloby.

32. Žalovaný preukázal nespokojnosť nadriadenej žalobkyne H.. H. s kvalitou plnenie služobných
úloh zápisom z porady (odpočet plnenia Národného akčného plánu), zápisom z porady 14.2.2011

(nepredloženie záverov z konferencie o násilí do 30.11.2010), emailovou komunikáciou (16.11.2010,
17.11.2010, 19.11.2010,) vrátením listu z 13.1.2011. Na uvedenom zistení nič nemení skutočnosť,
že k Druhému návrhu Dohovoru o predchádzaní a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu
nepodala žalobkyňa pripomienky na základe konzultácie s p. E. a že pripomienky k Tretiemu návrhu
Dohovoru nepodala po dohode. Odňatím osobného príplatku sa zaoberal aj vedúci služobného

úradu na základe sťažnosti žalobkyne z 27.2.2011, čo vyplýva z jeho listu zo dňa 23.mája 2011,
keď ju vyhodnotil ako neopodstatnenú v tejto časti. Nespokojnosť H.. H. s kvalitou práce vyplývala z
pracovnej porady zo dňa 6.12.2010 a výhrady k organizácii seminára Násilia na ženách napokon
vyplynula aj z mailu p. F. zo dňa 8.12.2010. Žalobkyňa nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil materiálny základ odňatia osobného príplatku. Súd prvej inštancie pri svojich

záveroch správne zohľadnil skutočnosť, že osobný príplatok a jeho priznanie (vrátane zmien) je
prostriedkom na motiváciu zamestnancov a rozhodovanie je plne v kompetencii zamestnávateľa. V
danom prípade bolo odňatie osobného príplatku objektivizované nespokojnosťou nadriadenej žalobkyne
s plnením služobných úloh, postup zamestnávateľa nevykazoval žiadne znaky rozporu s dobrýmimravmi, resp. neviedol ho diskriminačný dôvod alebo iný rozpor s právnym predpisom. Na základe
rozsiahleho dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného nešlo o svojvôľu
ani diskrimináciu v súvislosti s odňatím osobného príplatku.

33. H.. H. si plnila voči žalobkyni povinnosti vedúceho zamestnanca riadiť a kontrolovať vykonávanie
štátnej služby podriadenými zamestnancami a viesť ich k dodržiavaniu služobnej disciplíny a žalobkyňa
bola povinná plniť pokyny vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalobkyňa sa voči pokynom
nadriadenej nesťažovala z dôvodu, že by bola nimi vystavená nerovnakému zaobchádzaniu zo

zakázaného diskriminačného dôvodu. Z výpovede svedka F. nevyplynulo, tak ako to uvádza žalobkyňa
v odvolaní, že p. X. bol spokojný s prácou žalobkyne. Na správnosti záveru súdu prvej inštancie o
nedostatočnej kvalite plnenia služobných úloh žalobkyňou nič nemení skutočnosť, že predchádzajúci
nadriadení nemali výhrady voči kvalite jej práce.

34. Súdprvejinštanciesprávnevyhodnotilkonaniežalovanéhopriodňatíosobnéhopríplatkukeďdospel

k záveru, že dôvodom jeho odňatia bolo neuspokojivé plnenie služobných úloh a nie vek či zdravotné
postihnutie žalobkyne. Nebolo preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že skutočným dôvodom odňatia
osobného príplatku malo byť porušovanie služobnej disciplíny. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne,
že jediným dôvodom jeho odňatia bolo nepodpísanie dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru a že jeho následným nevyplácaním bola skutočnosť, že podala žalobu voči žalovanému.

Pokiaľ žalovaný nepostupoval voči žalobkyni v súlade so stanoviskami z 24.4.2019 a 12.10.2010,
nemá to za následok nezákonnosť odňatia osobného príplatku. Rovnako postoj p. U. k odňatiu
osobnéhopríplatkuprikontrolesťažnostižalobkyneniejerozhodujúcipreposúdenie zákonnostiodňatia
osobného príplatku. Obvinenia žalovaného o manipulovaní a falšovaní zápisnice o prešetrení sťažnosti
považoval odvolací súd za nenáležité. Žalobkyňa netvrdila , že by žalovaný porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania pri odmeňovaní tým, že jej bol osobný príplatok odňatý za nekvalitné plnenie služobných
úloh oproti iným zamestnancom, ktorí rovnako ako ona si nekvalitne plnili služobné úlohy, ale im
nebol osobný príplatok odňatý. Nie každé subjektívne znevýhodnenie sa považuje za diskrimináciu, pre
konštatovanie pravdepodobnosti výskytu diskriminačného konania je potrebná existencia zakázaného
dôvodu diskriminácie, ktorý je motiváciou (pohnútkou) k subjektívnemu znevýhodneniu. V prípade

odňatia osobného príplatku žalobkyni neexistovala dôvodná pochybnosť o tom, že ňou tvrdené dôvody
boli skutočne motívom odobratia osobného príplatku a viedol k negatívnym následkom.

35. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri hodnotení výpovede svedkýň E. G. U., a uviedol dôvody,
pre ktoré nevzal ich svedecké výpovede za základ pre svoje skutkové závery. Odvolací súd sa stotožnil

so súdom prvej inštancie, že hoci dodržiavanie pracovného času nemá vplyv na osobný príplatok
zamestnanca, môže sa odraziť v kvalite plnenia služobných úloh, správne tiež konajúci súd v tejto
súvislosti s odvolaním sa na viaceré svedecké výpovede vyhodnotil dochádzku žalobkyne tak, že s ňou
mala problémy. Bližšie preverovanie dochádzky žalobkyne v tomto konaní je bez právneho významu.

36. Ako vyplýva z emailu p. H. zo dňa 30.11,2010 požiadala všetky zamestnankyne odboru o napísanie
zdôvodnenia odmien, a pretože vianočné odmeny bez ďalšieho nemožno prideliť, teda je opodstatnené
tvrdenia žalovaného, že odmeny boli priznávané všetkým zamestnancom odboru ako tzv. vianočné
odmeny; nešlo o výlučné ohodnotenie kvality práce žalobkyne. Uvedené potvrdzuje aj vyhlásenie
riaditeľky osobného úradu zo dňa 12.1.2018.

37. Žalovaný poukázal na to, že osobný príplatok môže byť vyplatený z finančnej úspory napr.
odchodom štátneho zamestnanca, a že minister schválil od 1.4.2014 finančné prostriedky na zvýšenie
osobných príplatkov štátnych zamestnancov, na základe čoho bol žalobkyni priznaný osobný príplatok
239 eur, pričom išlo o celú čiastku, ktorá bola daná pre celý odbor. Svedkyňa R. potvrdila, že osobné

príplatkysaprideľujúpodľasumy,ktorúmožnorozdeliť.Vkonaníbolopreukázané,ževčaseod1.8.2012
do 1.4.2014 nebol priznaný ani zvýšený osobný príplatok žiadnemu zamestnancovi odboru rodovej
rovnosti a rovnosti príležitostí (list zo dňa 11.11.2015).

38. Žalovaný preukázal listom zo dňa 7.9.2018, že žalobkyni sa od 1.8.2012 funkčný plat nezmenil z

dôvodu, že bol platný dovtedy určený funkčný plat keďže vytvorené štátnozamestnanecké miesto bolo
v tom istom odbore štátnej služby v tej istej funkcii a s tou istou najnáročnejšou činnosťou ako miesto
obsadené žalobkyňou, ktoré bolo zrušené rozhodnutím č. 31/2010. Dôvodom nevystavenie nového
oznámenia o výške funkčného platu tak nebol vek žalobkyne ani jej zdravotné postihnutie. Náležitézaradeniežalobkynedoplatovejtriedypotvrdilalistomzodňa7.9.2018astanoviskomzodňa29.11.2018
riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Z.. R.. Nedôvodné sú tvrdenia žalobkyne, že
v súvislosti s jej zaradením to platovej triedy došlo k jej diskriminácii z dôvodu veku či zdravotného

postihnutia.

39. Pokiaľ žalobkyňa žiadala, aby žalovaný uviedol, aké osobné príplatky resp. platy poberajú ostatní
zamestnanci odboru, poukázala na pojednávaní dňa 15.10.2015 na to, že uvedené je potrebné
vzhľadom na to, že žalobkyňa je zaradená do tarifnej triedy 9. a ostatné zamestnankyne do tarifnej

triedy 10., čiže aj ich základná suma je vyššia a osobný príplatok mal slúžiť na kompenzáciu tohto
rozdielu vzhľadom na to, že zamestnávateľ je povinný dodržiavať zásadu rovnakého odmeňovania za
prácu rovnakej hodnoty. Odvolací súd zastáva názor, že zachovanie uvedenej zásady nezakladá nárok
žalobkyne na dorovnanie funkčného platu osobným príplatkom.
40. Tvrdenia žalobkyne o poškodení jej dobrého mena zaslaním na úrad práce, resp. ústredie
Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny a nezaslaním neoprávnenosti Upozornenia na tieto

úrady, rovnako nenasvedčuje porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

41. Na základe dokazovania si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie
dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť;

uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s § 191 C.s.p.); iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 186, § 193, § 205 C.s.p.). Pri hodnotení
dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie
takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska

jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe
jeho vierohodnosti.

42. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak

v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide
o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa
zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám sporu, k prejednávanej veci a aká
je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie

určitýchudalostí,naspôsobakýmichreprodukuje,nacelkovésprávaniesaprivýpovediapod.Poznatky,
ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré
získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery

strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

43. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dôkladne

vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie
v danej veci riadil; nemožno mu vytýkať, že by hodnotil vykonané dôkazy v rozpore s pravidlami
logického myslenia, a ani to, že by považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp.
že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo. Len odlišný názor žalobkyne na
hodnotenie vierohodnosti svedeckých výpovedí a listinných dôkazov, nie je, s ohľadom na zásadu

voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie.

44. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok žalobkyne už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po
dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobkyňa len zopakovala

skutočnosti, na ktoré poukazovala a ktoré odprezentovala aj pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným
súdom vydaný rozsudok.45. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti antidiskriminačných
nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2
C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný

úspech, z dôvodu, že v časti zastavenia konania žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania a
v ostatnej zamietajúcej časti bol rozsudok potvrdený, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na

rozsiahlosť konania a závažnosť námietok, ktorým žalovaný čelil zo strany žalobkyne a na ktoré
musel skutkovo a právne argumentovať v dôsledku obráteného dôkazného bremena, bolo zastúpenie
žalovaného advokátom plne opodstatnené, a preto nebol dôvod odoprieť žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania z dôvodu uznesenia vlády SR, na ktoré žalobkyňa poukazovala vo svojom
odvolaní s poukazom na § 257 C.s.p., ktorého aplikácie sa v tejto súvislosti dovolávala. Odvolací súd
sa stotožnil so žalovaným aj v tom, že zastúpenie nestrannou a objektívnou osobou nepôsobiacou na

pracovisku žalovaného bolo v danom spore nevyhnutné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 M
Cdo 16/2012 z 26.júna 2013). V časti výroku IV. odvolací súd; vzhľadom na čiastočný úspech strán;
rozsudok ako vecne správny potvrdil

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnickáosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).