Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. február 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/115/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111222824
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Saxová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1111222824.36

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Saxovou v sporovej veci žalobkyne:

Z.. J.. J. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. X, XXX XX T., zast. Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou
so sídlom Dostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a
rodiny SR, IČO: 00 681 156, Špitálska 4, 6 a 8, 816 43 Bratislava, zast. Martin Pavle s.r.o., IČO: 36
860 450, advokátska kancelária so sídlom Pribinova 4, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a iné, takto

r o z h o d o l :

I. Určuje, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená žalobkyni
dňa 30. 03. 2011 j e n e p l a t n á.

II. V časti o určenie, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá
žalobu z a m i e t a.

III. V časti uplatnených antidiskriminačných nárokov a nároku na zaplatenie osobného príplatku s
príslušenstvom žalobu z a m i e t a.

IV. V časti neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadna zo strán
n e m á nárok na náhradu trov konania.

V. V časti antidiskriminačných nárokov a nárokov na zaplatenie osobného príplatku s príslušenstvom
žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14. 07. 2011 v spojení s v konaní pripustenou

zmenou žaloby voči žalovanému domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd:
1. určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru doručená 30. 03. 2011 je neplatná a
štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá,

2. žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni formou zaslania ospravedlňujúceho listu za
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia, ktorého sa dopustil tým, že
za prácu rovnakej hodnoty platil žalobkyni nižší plat a nevytváral jej vhodné pracovné podmienky, čím

porušilzásadurovnakéhozaobchádzaniazdôvoduinéhopostaveniavovzťahukžalovanémuazasiahol
do jej práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ďalej ospravedlniť sa s nasledovným znením:„Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava sa týmto
ospravedlňuje zamestnankyni Z.. J.. J. H., bytom T. za diskriminačné konanie voči jej osobe z dôvodu
jej veku a zdravotného postihnutia vo forme priamej diskriminácie tým, že

- jej od 01. 10. 2010 ponúkol miesto po pani Č., ktorej miesto však nebolo zaradené do odboru rodovej
rovnosti a rovnosti príležitostí, najviac na 5 rokov, napriek tomu, že v odbore rodovej rovnosti bolo k 01.
12. 2010 osem štátnozamestnaneckých miest, z toho jedno neobsadené (uvoľnené po pani H., ktorá
obsadila miesto riaditeľky odboru)
- jej 27. 01. 2011 doručil nedôvodné upozornenie z 25. 01. 2011 na porušenie služobnej disciplíny,

ktoré následne doručil do spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako prílohu k žiadosti
o predchádzajúci súhlas s daním výpovede pani H. a hoci sťažnosť pani H. vo veci upozornenia
na porušovanie služobnej disciplíny bola odôvodnená, o spôsobe vybavenia príslušný úrad práce
neinformoval,
- jej bol s účinnosťou od 26. 01. 2011 neoprávnene odňatý osobný príplatok,
-jejboladanávýpoveďbezpredchádzajúcehosúhlasupríslušnéhoúradupráce,sociálnychvecíarodiny

a napriek tomu, že na odbore rodovej rovnosti bolo v čase doručenia výpovede jedno voľné neobsadené
štátnozamestnanecké miesto,
- bola vedená ako nezaradená zamestnankyňa za obdobie od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 (18
mesiacov),
- napriek prekážkam v práci na strane zamestnávateľa musela pani H. do práce dochádzať,

- bol jej odňatý prístup na internet počas obdobia 23. 06. až 04. 10. 2011, zablokovaná jej bola telefonická
linka z kancelárie na miestne a medzimestské telefonické spojenia,
- jej bola doručená výpoveď dohody o vykonaní práce uzavretej s Národným projektom Inštitút rodovej
rovnosti zo dňa 23. 05. 2013,
- vo forme nepriamej diskriminácie tým, že pani H. žalovaný 07. 02. 2011 zadal pokyny na vybavenie

práce s kratšou lehotou než iným zamestnancom odboru,
- vo forme obťažovania tým, že bývalá nadriadená p. H. počas celého obdobia pôsobenia vo funkcii
riaditeľky odboru s pani H. nepriateľsky a ponižujúco zaobchádzala,
- vo forme neoprávneného postihu tým, že
- jej žalovaný neumožnil zúčastňovať sa v dňoch 17. až 21. februára 2014 v rámci aktivity Národného

projektu Inštitút rodovej rovnosti na vzdelávaní a
- 25. 06. 2012 odporúčal žalovaný ustanoviť odborného garanta plnenia dohody o spolupráci medzi
žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy iného zamestnanca odboru rodovej rovnosti a
rovnosti príležitostí ministerstva z dôvodu, že p. H. má status nezaradeného zamestnanca“.

3. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v podobe ujmy na
dôstojnosti v dôsledku diskriminačného konania vo výške 50.000,- eur,

4. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 529,50 eur mesačne od 25.
01. 2011 do odstránenia následkov porušenia a úrok z omeškania na základe neoprávnene odňatého

osobného príplatku.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila na tom skutkovom a právnom základe, že od marca 2004 pracovala
ako riaditeľka odboru sprostredkovateľských služieb na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny a od
mája 2007 po preložení pracovala u žalovaného ako štátny radca na odbore Rodovej rovnosti a rovnosti

príležitostí. V auguste 2010 po nástupe nového riaditeľa odboru bola ním informovaná, že patrí medzi
zamestnancov, ktorých navrhol prepustiť s tým, že dňa 04. 10. 2010 žalovaný požiadal o predbežný
súhlas s ukončením štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou ako zdravotne ťažko postihnutou
osobou s 50 %- ným postihnutím, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, ktorý však nekonal
pre nekompletnosť so žiadosťou priložených dokladov. Dohodou o zmene štátnozamestnaneckého

pomeru štátneho zamestnanca uzatvorenou medzi sporovými stranami dňa 10. 11. 2010 bola žalobkyňa
s účinnosťou od 01. 12. 2010 za jej súhlasu dočasne predložená (najdlhšie na 5 rokov) do funkcie
štátny radca na zastupovanie počas dlhodobého vyslania do zahraničia zamestnankyne žalovaného s
nezmeneným organizačným začlenením. Dňa 27. 01. 2011 žalobkyňa prevzala písomné upozornenie na
závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré jej riaditeľka odboru H.. H. navrhla odňatie osobného

príplatku, s čím vyslovila pri preberaní upozornenia nesúhlas. V rovnaký deň bolo žalobkyni na
osobnom úrade žalovaného oznámené zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom doposiaľ
pracovala a nemožnosť žalovaného žalobkyňu zamestnávať na inom vhodnom mieste, v dôsledku
čoho jej bola predložená dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobkyňa odmietlapredloženú dohodu podpísať a od žalovaného žiadala, aby ju predložil na iné štátnozamestnanecké
miesto. Listom zo dňa 30. 01. 2011 žalobkyňa reagovala na upozornenie o údajnom porušení pracovnej
disciplíny, namietala tiež nedodržanie formálnych požiadaviek na upozornenie v zmysle zákona o štátnej

službe a požiadala o zrušenie oznámenia o výške a zložení funkčného platu, ktorým jej bol odňatý
osobný príplatok vo výške 529,50 eur. Dňa 10. 02. 2011 žalobkyňa prevzala odpoveď riaditeľky H..
H. na predmetné vyjadrenie žalobkyne. Dňa 27. 02. 2011 podala žalobkyňa písomnú sťažnosť vo
veciach vykonávania štátnej služby adresovanú vedúcemu služobného úradu žalovaného, H.. J. X..
Dňa 28. 03. 2011 žalovaný oznámil žalobkyni, že osobný príplatok jej bol odňatý na základe návrhu

nadriadenej vedúcej zamestnankyne na úpravu funkčného platu, a nie na základe upozornenia o
porušení pracovnej disciplíny. Dňa 30. 03. 2011 bola žalobkyňa pozvaná na osobný úrad za účelom
prerokovania voľných pracovných miest s tým, že jej opätovne bolo oznámené, že žalovaný nemá pre
ňu voľné pracovné miesto, a bola jej doručená výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru. V rovnaký
deň žalobkyňa na pošte prevzala zásielku, obsahom ktorej bolo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Bratislave o udelení predchádzajúceho súhlasu k rozviazaniu štátnozamestnaneckého

pomeru výpoveďou zo dňa 02. 03. 2011, voči ktorému podala dňa 08. 04. 2011 odvolanie. Dňa
11. 04. 2011 žalobkyňa oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalobkyňa v tejto súvislosti od žalovaného obdržala oznámenie zo dňa 28. 04. 2011
o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru a bolo jej doručené aj oznámenie, že štátnozamestnanecký
pomer u zamestnávateľa trvá za rovnakých podmienok, aké platili pred doručením výpovede, a že sa zo

strany žalovaného nejedná o odvolanie výpovede. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím
zo dňa 23. 05. 2011 zrušilo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 02. 03. 2011 a vec
vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. Listom zo dňa 23. 05. 2011 bol žalobkyni oznámený výsledok
prešetrenia sťažnosti zo dňa 27. 02. 2011 vedúcim služobného úradu H.. X., ktorý v časti týkajúcej
sa odňatia osobného príplatku označil sťažnosť za neopodstatnenú. V časti diskriminačného konania

žalobkyňa uviedla, že žalovaný jej mal v dôsledku diskriminačného zaobchádzania v zamestnaní ako
zamestnávateľ poškodiť jej dobré meno, ktoré si roky budovala, jej dobrá spolupráca so zamestnancami
viacerých útvarov, ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy, ako aj organizáciami spadajúcimi
do ich pôsobnosti, mimovládnymi organizáciami, vysokými školami, univerzitami sa skončila, práca
v komisiách jej bola odňatá, bolo o nej verejne rozšírené, že porušuje služobný poriadok, a že

nedodržala nariadenie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR, jej nadriadená jej mala zadržiavať
informácie k novej pracovnej agende. Žalovanému vyčítala, že jej neoprávnene odňal osobný príplatok,
obvinil ju z porušenia služobnej disciplíny a nerešpektovania predpisov. Dlhodobé diskriminačné
konanie žalovaného, v dôsledku ktorého získala žalobkyňa označenie „problémová zamestnankyňa“,
jej sťažuje a znemožňuje možnosti ďalšieho pracovného uplatnenia. Žalovaný podľa žalobkyne s ňou

zaobchádzal inak ako s ostatnými zamestnancami, keď nikomu nebolo doručené písomné upozornenie
na porušenie služobnej disciplíny, nikomu nebol odňatý osobný príplatok a nebola daná výpoveď bez
ponuky pracovného miesta. Za nerovné zaobchádzanie oproti kolegom označila nesplnenie podmienok
na výkon práce nevyhnutných pre prácu a hľadanie si nových informácií a možností zamestnania
(nemožnosť prístupu na internet v období 07/2011 až 10/2011), neprideľovanie práce, ale napriek

tomu povinnosť zdržiavať sa na pracovisku, šikanózny spôsob jednania pri schvaľovaní dovolenky a
nútenieknapísaniučestnéhovyhlásenia,neoprávnenéašikanóznepostihovaniezaúdajnénedodržanie
služobného času a predčasné opustenie pracoviska bez povolenia, príkaz na čerpanie dovolenky v
rozpore so zákonom pri nedodržaní 14- dňovej lehoty a iné. Tým, že žalovaný jej zabránil v prístupe
na internet, hoci ostatní zamestnanci takýto prístup mali, jej sťažil aj možnosť ďalšieho hľadania

pracovného miesta, pričom žalovanému by tým neboli vznikli žiadne ďalšie náklady. Za možnú pohnútku
ňou opísaného diskriminačného konania žalovaná označila vek (žena po päťdesiatke) a zdravotné
postihnutie. Vo vzťahu k odňatiu osobného príplatku uviedla, že toto s ňou nebolo nijakým spôsobom
prejednané a na výhrady voči jej práci nebola nadriadenou upozornená. Naviac na odňatie osobné
príplatku, v dôsledku čoho jej vznikla škoda, neboli splnené podmienky podľa § 32 zákona o štátnej

službe a žalovaný vzhľadom k tomu, že žalobkyni sa nezmenil opis práce a aj po odňatí príplatku
vykonávala rovnakú prácu, sa dopustil porušenia zásady rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej
hodnoty. Podľa názoru žalobkyne práve porušenie zásady rovnakého zaobchádzania viedlo k výpovedi
zo služobného pomeru.

3. Ako dôvod neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalobkyňa uviedla
porušenie ust. § 47 psím. b) zák. č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 50 predmetného zákona. Odhliadnuc od
skutočnosti, že v čase dania výpovede neexistovalo právoplatné rozhodnutie úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny, ktorým by dal súhlas podľa osobitného predpisu k skončeniu štátnozamestnaneckéhopomeru so žalobkyňou ako osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, žalobkyňa má tiež za to, že
žalovaný disponoval viacerými pracovnými pozíciami, na ktorých mohla pracovať, a ktoré jej neboli
ponúknuté. Dôkazom diskriminácie v tejto súvislosti je aj skutočnosť, že žalovaný jej ponúkol od 01.

12. 2010 dočasné preloženie na dobu maximálne 5 rokov, hoci v priebehu dvoch mesiacov aj toto
miesto zrušil. Žalobkyňa ďalej uviedla, že nie je zrejmá príčinná súvislosť medzi rozhodnutím ministra
9/2011 a výpoveďou danou žalobkyni a rovnako žalovaný nepreukázal, že by nemal žiadne voľné
štátnozamestnanecké miesto, ktoré by jej mohol ponúknuť. Na voľné štátnozamestnanecké miesta
pritom boli zverejnené výbery.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 02. 09. 2011 (č. l.
104), ktorým žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že u žalobkyne
nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru spôsobom uvedeným v § 46 zák. č. 400/2009
Z.z. a jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného trvá nepretržite od roku 2007 do súčasnosti.
Potvrdil, že žalobkyni doručil výpoveď zo dňa 21. 03. 2011, avšak táto bola od počiatku absolútne

neplatná. K uvedenej situácii došlo podľa neho z dôvodu, že žalovaný nebol v rozpore s § 56
zák. č. 71/1967 Zb. Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave ako účastník správneho
konania informovaný o podaní odvolania voči rozhodnutiu zo dňa 02. 03. 2011, ktorým bol vyslovený
súhlas s rozviazaním štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne. Poukázal na to, že absolútne
neplatná výpoveď nespôsobila právne účinky a z toho dôvodu ju podľa neho nebolo potrebné

osobitne odvolávať. Na uvedenú skutočnosť žalovaný žalobkyňu viackrát upozorňoval (listy zo dňa
28. 04. 2011, 13. 05. 2011, 23. 05. 2011). Vzhľadom k tomu, že žalovaný včas zjednal nápravu
a žalobkyni bol riadne vyplácaný funkčný plat vo výške, ako jej patril pred organizačnou zmenou
vykonanou na základe rozhodnutia č. 9/2011 zo dňa 26. 01. 2011, t. j. 770 eur po zvýšení
od 01. 03. 2011 vo výške 777,50 eur, nemohla jej vzniknúť žiadna škoda. Zároveň uviedol,

že si nie je vedomý vykonania žiadnych úkonov diskriminačného charakteru, ktorým by spôsobil
nerovné zaobchádzanie so žalobkyňou. Práve naopak, po organizačnej zmene vykonanej na základe
rozhodnutia č. 31/2010 zo dňa 27. 09. 2010 našiel možnosť, ako žalobkyňu naďalej zamestnávať
a ponúkol jej dočasné preloženie na iné štátnozamestnanecké miesto, ktoré jej ani nebol povinný
ponúknuť, nakoľko sa nejednalo o iné vhodné miesto. Naviac žalobkyňa s preložením súhlasila, keď

podpísala Dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 10. 11. 2010. Napriek sústavnému
trvaniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne poukázal na právo zamestnávateľa rozhodnúť,
ktorý zamestnanec sa stal preňho nadbytočným. Naviac v rámci viacerých organizačným zmien boli u
žalovaného prepúšťaní štátni zamestnanci rôznych vekových skupín bez ohľadu na ich zdravotný stav.
Konanie,ktoréžalobkyňaoznačilaakodiskriminačnésaodvíjaloodjejosobnéhosprávania,porušovania

služobnej disciplíny a kvality plnenia služobných úloh. Vzhľadom na povinnosti zamestnanca zakotvené
v § 60 ods. 1 písm. a), e) a n) zák. č. 400/2009 Z.z. a služobných predpisoch má služobný úrad právo
z ich porušovania vyvodiť dôsledky, ako je napr. napomenutie, odňatie osobného príplatku a pod. a
nejedná sa v takom prípade o diskrimináciu, ale o uplatnenie zákonných práv a povinností. Poukázal
tiež na to, že opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta sa viaže na konkrétne štátnozamestnanecké

miesto, a nie na osobu zamestnanca, a preto pokiaľ bolo štátnozamestnanecké miesto žalobkyne
zrušené organizačnou zmenou, neexistuje ani opis činnosti vzťahujúcich sa k takémuto miestu, na
základe ktorého by bolo možné žalobkyni prideľovať služobné úlohy. Žalobkyňa je u žalovaného vedená
ako nezaradená zamestnankyňa a jej priamym nadriadeným je vedúci služobného úradu, o čom mala
vedomosť (str. 10 žaloby) a čo vyplynulo aj z predloženia dovolenkového lístka zo dňa 23. 06. 2011 na

podpis priamo vedúcemu služobného úradu žalovaného. V ďalšom žalovaný poukázal na čl. 7 ods. 2
písm. t) Služobného poriadku žalovaného zo dňa 17. 12. 2010, podľa ktorého štátny zamestnanec je
povinný nepoužívať bez povolenia priameho nadriadeného vedúceho zamestnanca majetok žalovaného
na súkromné účely. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni nie je možné prideľovať prácu, nie je pripojenie na
internet potrebné a už vôbec nie pre hľadanie si nového zamestnania, ktoré je súkromnou záležitosťou

žalobkyne, ktorú by mala realizovať mimo pracovného času. Vo vzťahu k výzve žalovaného na
čerpanie dovolenky uviedol, že uvedené bolo realizované z dôvodu danej výpovede, avšak nakoľko
žalovaný uznal výpoveď za neplatnú a žalobkyňa sa stala v čase od 08. 04. 2011 práceneschopnou,
stala sa táto výzva bezpredmetnou. Do práce žalobkyňa nastúpila 30. 05. 2011. K namietanému
schvaľovaniu dovolenky žalovaný uviedol, že žalobkyňa mala vedomosť, kto je jej priamy nadriadený,

a preto predložila dňa 23. 06. 2011 dovolenkový lístok na podpis priamo vedúcemu služobného úradu
žalovaného, ktorý dovolenku v dňoch 30. 06. 2011- 04. 07. 2011 schválil a podpísal. Napriek uvedenému
žalobkyňa predložila ešte jeden dovolenkový lístok s rovnakým dátumom a čerpaním dovolenky na
podpis zástupcovi riaditeľky odboru rodovej rovnosti, rovnakých príležitostí, J.. F., ktorý v dobrej vieredovolenkový lístok obratom podpísal, nakoľko ako zastupujúci riaditeľ nebol oboznámený so všetkými
skutočnosťami ohľadne štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne. Žalobkyňa podľa žalobcu využila
neprítomnosť riaditeľky odboru H.. H. a dala si podpísať dovolenku aj zastupujúcim riaditeľom, ktorý

však nebol oprávnený dovolenku žalobkyne schváliť a podpísať. Po podpise dovolenkového lístka J..
F. žalobkyňa s ním odišla mimo pracoviska pričom v prípade čerpania dovolenky na konci kalendárneho
mesiaca, je nevyhnutné dovolenkový lístok odovzdať na sekretariát, ktorý ho bezodkladne doručí do
mzdovejučtárne,abymohlabyťdovolenkazaevidovanádodochádzkyazúčtovanávmzde.Onapísanie
čestného vyhlásenia J.. F. bola žalobkyňa požiadaná z dôvodu, aby sa predišlo podozreniu, že si

svojvoľne a bezdôvodne predĺžila obednú prestávku, a že zneužila druhý dovolenkový lístok. Poukázal
tiež na to, že ku dňu vypracovania vyjadrenia k žalobe nebolo v správnom konaní rozhodnuté o udelení
súhlasu s ukončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, a to ani na základe novej žiadosti zo
dňa10.06.2011.Kodňatiuosobnéhopríplatkužalovanýuviedol,žektomutodošlonazákladedlhodobej
nespokojnosti s kvalitou plnenia úloh žalobkyňou jej priamymi nadriadenými (H.. H. a jej predchodca
J.. G. X.). Za nepravdivé označil žalovaný tvrdenie, že žalobkyňa nebola informovaná o nespokojnosti,

nakoľko k tomuto došlo niekoľkokrát pri osobnom pohovore s riaditeľkou odboru, ktorá je povinná riadiť
a kontrolovať výkon štátnej služby podriadenými zamestnancami, ako aj na poradách daného odboru
za prítomnosti ostatných kolegov. Nakoľko prístup k plneniu služobných úloh sa zo strany žalobkyne
nezmenil,podalajejpriamanadriadenáH..H.návrhnaúpravufunkčnéhoplatuzodňa25.01.2011,ktorý
nemá žiadnu spojitosť s upozornením na porušenie služobnej disciplíny zo dňa 27. 01. 2011 a zákon o

štátnej službe neukladá povinnosť vopred prerokovať takýto návrh s dotknutým štátnym zamestnancom.
Rovnako za nepravdivé žalovaný označil aj tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých mali organizačné zmeny
u žalovaného byť účelové, čo vyplýva z rozpisu počtu miest u žalovaného od 01. 02. 2011. V tejto
súvislosti žalovaný tiež poukázal, že podľa rozpisu počtu miest od 01. 10. 2010 do 31. 10. 2010, ktorý
je prílohou č. 3 rozhodnutiu ministra č. 31/2010 bolo na odbore rodovej rovnosti evidovaných až 10

štátnozamestnaneckých miest a 1 pracovné miesto vo verejnom záujme, počet miest sa preto skutočne
znížil.

5. Podaním doručeným súdu dňa 25. 03. 2013 žalobkyňa zobrala žalobu v časti uplatňovanej náhrady
mzdy vo výške 777,50 eur mesačne od 01. 06. 2011 do času prideľovania práce spolu s úrokom z

omeškania, späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť.

6. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. 04. 2013, č. k. 11C/115/2011-230 bolo konanie v
časti o zaplatenie funkčného platu z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vo
výške 777,50 eur mesačne za obdobie od 01. 06. 2011 do času prideľovania práce podľa opisu činností

štátnozamestnaneckého miesta, ktoré zastáva a úrokov z omeškania za každý začatý jednotlivý mesiac
uvedeného obdobia zastavené.

7. Uznesením zo dňa 15. 10. 2015, č. k. 11C/115/2011-1048 bola pripustená zmena žalobného petitu v
znení, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a v súlade s procesným návrhom žalobkyne.

8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi od čítania
ktorých, resp. oznámenia ich obsahu na pojednávaní v súlade s § 204 CSP upustil, ďalej výsluchom v
konaní vypočutých svedkov: S., R., U., A., Z.. R., H.. U., H.. X., J.. F.F., J.. Y., J.. N., R.. Š., R.. Č., Z.. J..
U., H.. E., výsluchu svedkyne H. v domácom prostredí bez účasti strán sporu a následného písomného

výsluchu uvedenej svedkyne, z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav veci.

9. Rozhodnutím Okresného úradu v D. X. zo dňa 10. 07. 2003, č. 2003/14736 (č. l. 59) bol žalobkyni
priznaný preukaz občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 60 %.

10. Žalobkyňa bola do štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto vo funkcii okresného radcu-
do doby vymenovania výberového konania, t. j. do dočasnej štátnej služby s trvaním najdlhšie do
31. 01. 2006 vymenovaná na základe Rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v D. X. o
vymenovaní do štátnej služby zo dňa 02. 02. 2004 (č. l. 57). Služobným úradom žalobkyne na základe
tohto rozhodnutia bol Úrad práce, sociálnych vecí a rodine v D. X..

11. S účinnosťou od 05. 04. 2007 bola žalobkyňa na základe Rozhodnutia o trvalom preložení zo
dňa 02. 04. 2007, č. XXXXX/XXXX-Z.-X (č. l. 58) trvalo preložená do funkcie štátneho radcu, druh
štátnej služby: stála štátna služba, do služobného úradu: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodinySR, Špitálska 4-6, Bratislava s tým, že ostatné náležitosti štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý bol
založený predchádzajúcimi rozhodnutiami ostávajú nezmenené.

12. Na základe Dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca zo dňa 20.
09. 2010 podpísanej oboma stranami sporu (č. l. 64), bola v tom istom služobnom úrade a v tom istom
odbore štátnej služby zmenená najnáročnejšia činnosť štátneho zamestnanca v súlade s priloženým
opisom, a to s účinnosťou od 01. 11. 2010.

13. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu žalobkyne zo dňa 12. 11. 2010 súd zistil, že žalobkyni
bol žalobcom priznaný s účinnosťou od 01. 12. 2010 funkčný plat v 9. platovej triede vo výške 715,90
eur, zvýšenie platovej tarify vo výške 50,50 eur a osobný príplatok podľa § 89 zák. č. 400/2009 Z.z. vo
výške 529,50 eur.

14. Z návrhu na úpravu funkčného platu zo dňa 25. 01. 2011 podaného riaditeľkou osobného úradu

H.. H. (č. l. 141) súd zistil, že priama nadriadená žalobkyne, H.. H., podala návrh na úpravu funkčného
platu žalobkyne tak, že jej bude odňatý osobný príplatok, ktorý do toho času mala vo výške 529,50
eur. Uvedený návrh predkladajúca zdôvodnila dlhodobým nekvalitným plnením služobných povinností a
úloh, ktoré si menovaná neplní riadne a včas. Príkladmo k návrhu Dohovoru o predchádzaní a boji proti
násiliu na ženách a domácemu násiliu (66 článkov) žalobkyňa pripravila stanovisko bez pripomienok

a vzhľadom k tomu, že ide o agendu tohto odboru, a teda o materiál zásadného charakteru, musela
nové stanovisko pripraviť iná zamestnankyňa odboru. K ďalšej verzii tohto návrhu pripravila menovaná
stanovisko opäť bez pripomienok a väčšina jej stanovísk je v znení „nemáme žiadne pripomienky“
s tým, že na základe komunikácie ohľadne jednotlivých materiálov, pri opätovnom prerokovaní bolo
zistené, že menovaná materiály ani neštudovala. V ďalšom bolo uvedené, že zadané úlohy (napr.

príprava jednoduchých listov na oslovenie určitých subjektov ohľadne odpočtov a pod.) trvajú žalobkyni
aj niekoľko dní a materiál je po nej stále nutné opravovať, resp. pripravovať nové stanoviská. V prípade
týždenného reportu aktivít štátneho zamestnanca (december 2010 a január 2011) menovaná uvádzala
ako aktivity:
03.01.2011-odborováporada(trvalahodinu)atelefonickákomunikáciaohľadnepríspevkovdozborníka

seminára (má na starosti APZ SR)
04. 01. 2011- triedenie a odstraňovanie nepotrebnej agendy v PC
05. 01. 2011- aktualizácia web stránky, ideová príprava návrhu postupu pri spracovaní odpočtu plnenia
NAP-u násilie (bez relevantného výstupu)
07. 01. 2011- zakladanie spisovej agendy a upratovanie, triedenie a odstraňovanie nepotrebnej agendy

v PC (menovanej boli zadané úlohy, ktoré nevykonala). V zastúpení vedúceho osobného služobného
úradu bol návrh podpísaný H.. Y..

15. Podľa poverenia zo dňa 25. 01. 2011 č. 3420/2011 (č. l. 142) bola zastupovaním vedúceho
služobného úradu v čase neprítomnosti presahujúcej dva týždne, počas neprítomnosti od 26. 01. 2011

a 27. 01. 2011 v plnom rozsahu práv a povinností poverená H.. Y. s odvolaním sa na ust. § 62 ods. 1
písm. f) zák. č. 400/2009 Z.z.

16. Podľa písomného upozornenia na porušenie služobnej disciplíny zo dňa 25. 01. 2011 (č. l. 13)
žalovaný prostredníctvom riaditeľky odboru H.. J. H. žalobkyňu upozornil, že dňa 27. 09. 2010 závažne

porušila služobnú disciplínu, keď nedodržala nariadenie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR
a poskytla médiám a verejnosti vyjadrenia súvisiace s výkonom práce bez súhlasu kompetentných
osôb (ministra, štátnej tajomníčky, tlačového odboru) a zúčastnila sa verejnej diskusie na tému: „Ženy
potrebujú kvóty na posilnenie ich pozície v spoločnosti“ v mene žalovaného bez poverenia a bez
akéhokoľvekdodatočnéhoinformovaniaoaktívnejúčastižalobkynenatejtoaktivite.Žalovanýmaltiežza

to, že žalobkyňa opakovane nedodržala služobný čas predčasným opustením pracoviska bez povolenia,
keď sa nevrátila z obedňajšej prestávky podľa vnútorných predpisov žalovaného do práce a opakovane
opustila pracovisko počas služobného času bez povolenia. S poukazom na závažnosť porušenia
pracovnej disciplíny a predchádzajúce upozornenia od septembra 2010 na dôsledné dodržiavanie
zákona o štátnej službe a interných predpisov žalovaného a služobného času jej bol v predmetnom

upozornení oznámený aj návrh nadriadenej na odňatie osobného príplatku a tiež bola žalobkyňa
upozornená na možnosť dania výpovede podľa § 47 písm. h) zák. č. 400/2009 Z.z.17. Zo záznamu o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa 27. 01. 2011 (č. l. 14,
364) súd zistil, že žalovaný s poukazom na rozhodnutie č. 9/2011 podpredsedu vlády a ministra
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26. 01. 2011, ktorým bolo na odbore rodovej rovnosti a

rovnosti príležitosti zrušené štátnozamestnanecké miesto, ktoré bolo doposiaľ obsadené žalobkyňou
a skutočnosť, že podľa jeho tvrdení nedisponoval iným vhodným miestom, ktoré by mohol žalobkyni
ponúknuť, žalobkyni oznámil, že štátnozamestnanecký pomer s ňou bude skončený buď na základe
vzájomnej dohody alebo výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. b) v spojení s § 47 písm. b) zák. o štátnej
službe. Žalobkyňa v zázname uviedla, že nesúhlasí s navrhovaným skončením štátnozamestnaneckého

pomeru a žiada o pridelenie iného vhodného miesta. Na predmetnom zázname vyjadrila svoje
stanovisko s ukončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne riaditeľka odboru H.. H. s
poukazom na dlhodobé nekvalitné plnenie služobných úloh, porušenie dochádzky a ďalšie skutočnosti
uvedené v písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, ďalej riaditeľka osobného úradu R..
Y. s poukazom na potrebu znižovania verejných výdavkov a počtu miest zamestnancov a k hodnoteniu
práce žalobkyne a tiež zástupca odborové zväzu vzhľadom na prerokovanie organizačnej zmeny a

postoj nadriadenej zamestnankyne.

18. Vo vyjadrení zo dňa 30. 01. 2011 k písomnému upozorneniu žalovaného k porušeniu pracovnej
disciplíny adresovanom H.. J. H. ako riaditeľke Odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí žalovaného
(č. l. 16) žalobkyňa uviedla, že namietanej diskusie sa zúčastnila ako študentka doktorandského štúdia

a žiadnemu médiu neposkytla vyjadrenie súvisiace s výkonom práce. Rovnako si žalobkyňa nebola
vedomá, že by opustila pracovisko počas služobného času bez povolenia a nedodržala niekedy čas
stanovený na obednú prestávku. Návrh na odňatie osobného príplatku označila za nemajúci oporu v §
89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z., a preto žiadala o stiahnutie návrhu na odňatie osobného príplatku.

19. Listom zo dňa 30. 01. 2011 adresovaným H.. J. X. ako vedúcemu služobného úradu žalovaného
(č. l. 17) žalobkyňa požiadala o zrušenie Oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. 3416/2011
zo dňa 26. 01. 2011, ktorým jej bol odňatý osobný príplatok, dôvodiac nepravdivosťou tvrdení riaditeľky
odboru v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny. V reakcii na predmetnú žiadosť žalobkyne jej
bolo listom zo dňa 28. 03. 2011 vedúcim služobného úradu, H.. J. X.Ý., (č. l. 27) oznámené, že k odňatiu

osobného príplatku došlo z dôvodu dlhodobej nespokojnosti s kvalitou plnenia služobných úloh, na čo
bola nadriadenou vedúcou zamestnankyňou H.. H. upozorňovaná.

20. Z rozhodnutia č. 9/2011 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny z 26. 01. 2011,
ktorým sa mení a dopĺňa Organizačný poriadok žalovaného (č. l. 48), vyplýva, že bolo zrušené jedno

štátnozamestnanecké miesto v odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí.

21. Žalobkyni bolo riaditeľkou odboru H.. J. H. listom zo dňa 10. 02. 2011 (č. l. 18) oznámené, že
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou v podobe účasti na verejnej diskusii v mene žalovaného
bez jeho poverenia vyplýva z pozvánok na predmetnú verejnú diskusiu a televíznej reportáže, v rámci

ktorej bola žalobkyňa výslovne niekoľkokrát uvedená ako zástupkyňa Odboru rodovej rovnosti a rovnosti
príležitostí žalovaného. Pokiaľ sa týka nedodržania služobného času, toto bolo nadriadenou žalobkyne
špecifikované za dni 24. 09. 2010, 08. 10. 2010 o 13.11 hod., 28. 10. 2010 o 12.46 hod. - odchody z
pracoviska bez podpísanej priepustky- súkromne, 11. 11. 2010 o 13.34 hod. odchod z pracoviska za
účelom stravy s tým, že sa nevrátila z obednej prestávky, na základe evidencie v rámci elektronického

dochádzkového systému žalovaného a žalobkyňou vykonaných fyzických snímaní čipovou kartou.
Súčasne bola žalobkyňa upozornená, že osobný príplatok nie je nárokovateľnou zložkou platu.

22. Z mailovej komunikácie odoslanej organizátorom verejnej diskusie O. P. dňa 03. 02. 2011 žalobkyni
(č. l. 1676) vyplýva, že redaktorka W. Q. označila vyjadrenia žalobkyne v rámci odvysielanej diskusie

za jej osobné názory.

23. Dňa 28. 02. 2011 žalobkyňa podala sťažnosť vo veciach vykonávania štátnej služby adresovanú
vedúcemu služobného úradu žalovaného, H.. J. X. (č. l. 20), ktorou namietala postup vo veci písomného
upozornenia na porušovanie služobnej disciplíny, odňatia osobného príplatku a riešenia skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý označila za neprofesionálny, neetický a narúšajúci stabilitu
štátnozamestnaneckého pomeru, čím boli súčasne porušené princípy štátnej služby a zákonov ju
upravujúcich vrátane služobných predpisov. Poukázala na to, že v rovnaký deň, ako jej bolo doručené
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny (27. 01. 2011), jej bol u riaditeľky osobného úradu zaprítomnosti priamej nadriadenej a zástupcu odborovej organizácie predložený na podpis Záznam o
riešení štátnozamestnaneckého pomeru. Rovnako namietala, že v rozhodnutí č. 9/2011 zo dňa 26.
01. 2011 o zrušení štátnozamestnaneckého miesta na odbore rodovej rovnosti a rovnakých príležitostí

nebol konkretizovaný odbor štátnej služby a funkcia zrušeného štátnozamestnaneckého miesta, z
čoho nebolo možné jednoznačne dospieť, že sa jedná o miesto žalobkyne u žalovaného. Výsledok
prešetrenia tejto sťažnosti podľa § 18 zák. č. 9/2010 Z.z. bol žalobkyni oznámený vedúcim služobného
úradu žalovaného, H.. X., a to listom zo dňa 23. 05. 2011 (č. l. 36), v ktorom uviedol, že v súvislosti
s namietaným upozornením nadriadenej na závažné porušenie pracovnej disciplíny bolo zistené

nedodržanieprekluzívnejlehotypodľa§63ods.3zák.č.311/2001Z.z.vspojenís§120zák.č.400/2009
Z.z., v dôsledku čoho nárok služobného úradu zanikol. Vo vzťahu k zákazu komunikácie s médiami
uviedol, že v rozhodnom období tento nebol explicitne uvedený vo vnútorných predpisoch žalovaného,
do ktorých bol zapracovaný až na základe Služobného poriadku žalovaného zo dňa 17. 12. 2010,
príp. Pracovného poriadku zo dňa 17. 12. 2010. Rovnako oneskorene bolo realizované upozornenie
aj vo vzťahu k nedodržaniu služobného času, ktorý naviac nebol presne špecifikovaný a upozornenie

neobsahovalo ani registratúrne číslo v súlade s Registratúrnym poriadkom žalovaného. Uviedol tiež,
že medzi písomným upozornením riaditeľky odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí a odňatím
príplatku nebola daná príčinná súvislosť. Ako neopodstatnenú vyhodnotil vedúci služobného úradu
sťažnosť žalobkyne v časti odňatia služobného príplatku a namietaného neoznačenia miesta žalobkyne
v rozhodnutí o zrušení štátnozamestnaneckého miesta.

24. Z Rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 02. 03. 2011, č. k. U. (č. l.
25) vyplýva, že žalovanému bol udelený predchádzajúci súhlas k rozviazaniu štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou podľa § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. so žalobkyňou. Rozhodnutie bolo
doručované žalobkyni a žalovanému s poučením o možnosti podať odvolanie podľa § 54 zák. č. 71/1967

Zb. v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.

25. Listom zo dňa 21. 03. 2011 (č. l. 401) bola žalobkyni daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru založeného služobnou zmluvou č. XXXX zo dňa 01. 02. 2004 podľa § 47 písm. b) zák.
č. 400/2009 Z.z. a s poukazom na Rozhodnutie č. 31/2010 podpredsedu vlády a ministra práce,

sociálnych vecí a rodiny SR z 27. 09. 2010, č. 19074/2010-II/1, ktorým došlo k zmene Organizačného
poriadku MPSVaR SR, v rámci ktorej bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto žalobkyne v odbore
rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí a Rozhodnutie č. 9/2011 podpredsedu vlády a ministra práce,
sociálnych vecí a rodiny SR z 26. 01. 2011, ktorým rovnako došlo k zmene organizačného poriadku,
v rámci ktorej bolo zrušené aj toto miesto v odbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, čím sa

stala nadbytočnou. Zároveň jej žalovaný oznámil, že nemá pre ňu iné vhodné pracovné miesto, a
že štátnozamestnanecký pomer končí uplynutím výpovednej lehoty. Poukázal tiež na predchádzajúci
súhlas Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 02. 03. 2011 a prerokovanie výpovede
so zástupcami Základnej organizácie odborového zväzu pri MVSVaR SR.

26. Zo záznamu o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa 30. 03. 2011 (č. l. 28)
vyplýva, že služobný úrad žalovaného opätovne a s odvolaním sa na právoplatné Rozhodnutie Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 02. 03. 2011, č. k. BA/2011/71880/035368, ako aj
predtým uvedené Rozhodnutie č. 9/2011 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny
SR zo dňa 26. 01. 2011, navrhol skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou dohodou

alebo výpoveďou, s čím žalobkyňa opäť nesúhlasila.

27. Dňa 08. 04. 2011 bolo na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave podané odvolanie
žalobkyne voči rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 02. 03. 2011,
č. k. U.. (č. l. 30)

28. Listom zo dňa 03. 04. 2011 žalovanému doručeným dňa 11. 04. 2011 (č. l. 32), žalobkyňa oznámila
žalovanému, že výpoveď, ktorá jej bola doručená na pracovisku dňa 30. 03. 2011 považuje za neplatnú
z dôvodu neexistencie výpovedného dôvodu podľa § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. a neexistencie
právoplatného rozhodnutia úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podľa § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. a trvá

na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce.29. Listom zo dňa 28. 04. 2011, č. XXXX/XX-Z. (č. l. 114) žalovaný žalobkyni oznámil, že vyhovuje jej
žiadosti o ďalšom zamestnávaní, a že pracovný pomer u žalovaného aj naďalej trvá za podmienok pred
daním výpovede. List bol žalobkyni doručený 06. 05. 2011, čo vyplýva z priloženej doručenky.

30. Žalovaný v reakcii na vyššie uvedený list žalobkyne zo dňa 03. 04. 2011 jej listom zo dňa 13. 05.
2011 (č. l. 34) oznámil, že v prípade ust. § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. sa jedná o absolútnu neplatnosť
výpovede, ktorú nie je potrebné osobitne odvolávať, nakoľko jej právne účinky nenastali. Z uvedeného
dôvodu žalovaný vyhovel požiadavke žalobkyne s tým, že štátnozamestnanecký pomer u žalovaného

trvá aj naďalej a za podmienok, ktoré platili pred doručením neplatnej výpovede.

31. Listom zo dňa 23. 05. 2011 (č. l. 35) žalovaný upozornil žalobkyňu, že z dôvodu akceptovania jej
žiadosti o ďalšie zamestnávanie je povinná po skončení dočasnej práceneschopnosti riadne nastúpiť
do práce a plniť si služobné úlohy s tým, že neospravedlnená absencia bude považovaná za porušenie
služobnej disciplíny.

32. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím zo dňa 23. 05. 2011, č. G.-Y. (č. l. 39) zrušilo
rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 02. 03. 2011, č. k. U. a vec mu
vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie.

33. Z mailu žalobkyne odoslaného dňa 29. 06. 2011 H.. J. H. vyplýva, že žalobkyňa sa dožadovala
opätovného prideľovania práce, schválenia dovolenky v rozsahu 3 dní od 30. 06. 2011 do 04. 07. 2011,
ktorú ešte v piatok 24. 06. 2011 dala do podateľne s tým, že dovolenkový lístok predloží na sekretariát
a súčasne požiadala o zrušenie zablokovania prístupu na internet a webovú stránku žalovaného od 23.
06. 2011. Mail bol v kópii preposlaný aj zastupujúcemu p. F. a z odpovede založenej na č. l. 1666 vyplýva

neprítomnosť H. v čase doručovania mailu na pracovisku s odkazom na zástup F..

34. V prehlásení zo dňa 29. 06. 2011 (č. l. 72) žalobkyňa čestne prehlásila, že dovolenkový lístok na
riadnu dovolenku za kalendárny rok 2010 na tri pracovné dni (30. 06. 2011, 01. 07. 2011 a 04. 07. 2011),
ktorý jej dňa 29. 06. 2011 podpísal J.. J. F., R.., zastupujúci riaditeľku odboru rodovej rovnosti a rovnosti

príležitostí, nefotila, nefaxovala a nerobila z neho žiadne kópie. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10.
10. 2017 (č. l. 1509) uviedla, že predmetná situácia ohľadom dovolenkového lístka vznikla z dôvodu, že
služobný úrad, na ktorom si žalobkyňa dostatočne zavčasu podala žiadosť o dovolenku, ju informoval,
že dovolenkový lístok neobdržali a má si podpísať dovolenku na odbore, čo aj urobila.

35. Z čestného prehlásenia J.. J. F., R.. zo dňa 01. 07. 2011 (č. l. 76) súd zistil, že menovanému bol
dňa 29. 06. 2011 ako zastupujúcemu riaditeľovi predložený na podpis dovolenkový lístok žalobkyne na
obdobie od 30. 06. 2011 do 04. 07. 2011, ktorý bez ďalšieho podpísal. Pri podpise dovolenkového lístka
však nebol žalobkyňou upozornený, že dovolenkový lístok na tie isté pracovné dni už dala na podpis aj
vedúcemu služobného úradu. Uvedeným konaním žalobkyne vznikla neprehľadná situácia umocnená

tým, že žalobkyňa si dovolenkový lístok zobrala so sebou, aj keď postup je taký, že sa vždy necháva na
sekretariáteodboru.ZaúčelomvysvetleniasituácieJ..J.F.hľadalžalobkyňuvjejkancelárii,pričomzistil,
žemenovanápodľazáznamovzdochádzkovéhosystémuodchádzalanaobedvčase13.05hod.aprišla
až v čase 14.00 hod., čo zdôvodnila tým, že jej prišlo „nevoľno“. Aj napriek tomu, že z predchádzajúcich
skúseností nemá menovaný dôveru voči žalobkyni, rozhodol sa, že v jej neľahkej situácii jej nebude

pridávať záznam o porušení pracovného a služobného poriadku, vzhľadom na skutočnosť, že sporný
dovolenkový lístok vzala so sebou, požiadal ju o spísanie čestného prehlásenia, v ktorom prehlási,
že daný dovolenkový lístok nefotila ani iným spôsobom z neho neurobila kópiu. V nadväznosti na
uvedené ostalo preňho prekvapivé tvrdenie žalobkyne o tom, že jej naznačoval niečo o hrubom porušení
služobnej disciplíny či navodzoval situáciu blízku osobnému vydieraniu, čím menovaná zároveň stratila

jeho poslednú dôveru.

36. V podaní doručenom súdu dňa 25. 03. 2013 (č. l. 214) žalobkyňa uviedla, že prácu pre žalovaného
vykonávala bez opisu štátnozamestnaneckého miesta až do 31. 07. 2012 a v súčasnosti ju vykonáva
vo funkcii štátny radca na štátnozamestnaneckom mieste na odbore rodovej rovnosti a rovnosti

príležitostí, na ktoré bola preložená s účinnosťou od 01. 08. 2012 na základe Dohody o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca zo dňa 31. 07. 2012 s tým, že od 26. 01. 2011
poberá len základný funkčný plat vo výške 611,46 eur v čistom, čo považuje za diskriminačné.37. Zo žiadosti o zaradenie žalobkyne na štátnozamestnanecké miesto v ORRRP zo dňa 28. 11. 2011
(č. l. 225) vyplýva, že riaditeľka odboru Z.. K. R. žiadala štátnu tajomníčku o trvalé zaradenie žalobkyne
do odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí s poukazom na to, že v danom čase žalobkyňa s

jej súhlasom vykonáva činnosti ako je evidencia spisov a registratúra, organizovanie práce Výboru
pre rodovú rovnosť a množstvo iných nevyhnutných úloh, ako napr. sledovanie plnenia Národného
akčného plánu na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách na roky 2009-2012, komunikáciu
s mimovládnymi organizáciami. Vzhľadom k tomu, že uvedený odbor nedisponuje pracovníčkou pre
uvedené administratívne činnosti a jeho personálne poddimenzovanie, označila zaradenie žalobkyne

naspäť do uvedeného odboru ako za existenčne nevyhnutné.

38. Opätovne listom zo dňa 17. 05. 2012 (č. l. 1671) K. R. žiadala vedúceho služobného úradu o trvalé
zaradenie žalobkyne do odboru rodovej rovnosti s odkazom na to, že od januára 2011 bola nezaradená
bez opisu štátnozamestnaneckého miesta, keďže výpoveď danú predchádzajúcim vedením napadla
podľa jej názoru platne.

39. Na základe Dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 31. 07. 2012 podpísanej
oboma stranami sporu bol žalobkyni s odkazom na ust. § 31 ods. 1 písm. c) a § 32 ods. 1 písm. b)
zák. č. 400/2009 Z.z. zmenený opis štátnozamestnaneckého miesta pri zachovaní ostatných náležitostí
pracovnej zmluvy.

40. Z návrhu na úpravu funkčného platu zo dňa 28. 08. 2012 vyplýva, že žalobkyni bolo jej nadriadenou
navrhnuté priznanie osobného príplatku vo výške 530 eur s odôvodnením, odobratia osobného príplatku
v dôsledku chyby bývalého vedenia odboru a plnohodnotným výkonom práce v čase od 09. 02. 2011 do
augusta 2012, hoci naň nebola oficiálne zaradená.

41. Žalobkyňa v rámci argumentácie prednesenej právnou zástupkyňou na pojednávaniach, ako aj
v písomných vyjadreniach uviedla, že žalobu podala z dôvodu, že výpoveď považuje za relatívne
neplatnú, a preto právnych následkov môže byť zbavená až rozhodnutím súdu. V záujme toho,
aby nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru dohodou podala žalobu, a to aj s

poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/147/2008. Naliehavý právny záujem na určení, že
štátnozamestnanecký pomer trvá na pojednávaní konanom dňa 15. 10. 2015 (č. l. 969) odôvodnila
tým, že nepodaním žaloby o určenia neplatnosti výpovede a trvania štátnozamestnaneckého pomeru
by nastala fikcia, že štátnozamestnanecký pomer bol skončený dohodou po uplynutí výpovednej doby.
Na tejto časti žalobného návrhu zotrvala aj po tom, ako v priebehu konania na základe dohody ukončila

štátnozamestnanecký pomer so žalovaným (č. l. 1954). Mala za to, že z dôkazu založeného na č.
l. 408 vyplýva, že jej miesto nebolo zrušené, ale presunuté na odbor pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, ktorého riaditeľkou bola p. X., vedúca odborovej organizácie žalovaného. Žalovaný
žalobkyňu nútil zdržiavať sa na pracovisku, aj napriek tomu, že pre zrušenie jej miesta a neexistenciu
nového opisu činnosti boli v zmysle judikatúry dané prekážky v práci na strane zamestnávateľa, čo

vyvodila z odpovede p. Kozického z 23. 05. 2011, ktorý ju vyzval na nástup do práce po skončení
práceneschopnosti, inak to bude považovať za porušenie služobnej disciplíny. Namietala, že na návrhu
na úpravu funkčného platu zo dňa 25. 01. 2011 chýba podpis generálneho riaditeľa sekcie, keď H.. Y.
mala poverenie na zastupovanie len v dňoch 26. a 27. 01. 2011 a nie 25. 01. 2011 a odbor rodovej
rovnosti, na ktorom žalobkyňa pracovala, patril priamo do riadiacej kompetencie štátnej tajomníčky Q.,

ktorej podpis, alebo podpis inej kompetentnej osoby chýba a tak ho namiesto štyroch kompetentných
osôb podpísali len dve. Naviac v organizačnom poriadku nie je uvedená možnosť delegovania takejto
právomoci na iného pracovníka. Z dôvodu neplatnosti návrhu na úpravu funkčného platu zo dňa 25. 01.
2011 nie je podľa žalobkyne platné ani Oznámenie o zložení a výške funkčného platu k 26. 01. 2011,
ktoré tiež nie je podpísané vedúcim služobného úradu. Naviac za nesprávnu označila argumentáciu

žalovaného,žeosobnýpríplatokniejenárokovateľný,nakoľkovzmysle§83zák.oštátnejslužbejetento
súčasťou funkčného platu. K porušeniu služobnej disciplíny účasťou na verejnej diskusii bez súhlasu
nadriadeného uviedla, sa jednalo o súkromnú študijnú aktivitu vo voľnom čase, na ktorú nepotrebovala
súhlas žalovaného, a už vôbec nie p. H., ktorá bola v tom čase len kolegyňou žalobkyne s tým, že s p. X.
o tejto aktivite hovorila, ale nechcel sa k tomu vyjadrovať, ani ku konaniu p. H.. Redaktorka vysielania

W. Q. sa vyjadrila, že bez vedomia žalobkyne dala do titulkov názov zamestnávateľov diskutujúcich a
potvrdila, že žalobkyňa prezentovala osobné názory.42. Poukazovala tiež na to, že aj napriek tomu, že zamestnávateľ uznal časť námietok voči
písomnému upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny, osobný príplatok jej nikdy nevrátil. Rozdiely
v odmeňovaní pritom podľa žalobkyne musia mať objektivizovaný základ a rešpektovať kritéria

racionálnosti a primeranosti a platová diferenciácia musí byť podmienená vzdelaním, rokmi praxe,
pracovným zaradením, druhom práce. Zo strany žalovaného žiadne konkrétne dôvody uvedené neboli
a nevyplývajú ani z jeho postupu pri odňatí osobného príplatku, keď návrh na úpravu nekonkretizuje
úlohy, ani lehotu na splnenie úloh, je zmätočný a nepreskúmateľný. Uviedla, že nie je možné
dlhodobé neplnenie si úloh žalobkyňou aj z dôvodu, že nebola na to upozorňovaná, a že v novembri

2010 jej boli poskytnuté odmeny. Za diskriminačný považovala aj postup žalovaného po zrušení jej
štátnozamestnaneckého miesta do uzatvorenia Dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru z
01. 08. 2012, kedy musela vykonávať činnosť pre žalovaného, aj keď nebola zaradená na konkrétne
miesto, a žalovaný dlhodobo túto situáciu neriešil, hoci ho o to žiadala aj riaditeľka odboru rodovej
rovnosti Z.. R.. Žalobkyňa tiež namietala, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru zrušením
štátnozamestnaneckého miesta, bez toho, aby sa pristúpilo k niektorej zo skutočností uvedených v § 31

ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. je porušením zákona, naviac v dohode o zmene k 01. 08. 2012 sa uvádza,
že sa jedná o zmenu podľa § 31 ods. 1 písm. c) a § 32 ods. 1 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z., pričom nie je
zrejmé z akého miesta, keď toto bolo zrušené. U žalobkyne nie je možné v zmysle zákona vykonávanie
štátnej služby bez určenia odboru štátnej služby ako v prípade ústavného činiteľa, a preto postup
žalovaného označila za nezákonný, pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie

a iné plnenia peňažnej a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby,
vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru. Žalobkyňa mala za to, že jej spôsobenú ujmu v dôsledku diskriminačného konania by v danom
mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba, a preto je daná z objektívneho hľadiska. V súvislosti s
podpisovaním dovolenky uviedla, že na obed odišla o 13.05 hod. a vrátila sa o 14.00, čo bolo v súlade s

internými predpismi, lebo 30 minút mala na obed a ďalších 30 minút súkromné voľno, na čo nebolo treba
priepustku s tým, že na obede bola s priateľkou, ktorá prišla minútu pred ňou a nemala z toho problém.
K nepripojeniu na internet potvrdila, že si chcela hľadať novú prácu a rovnako žalovaný cez internet
oznamovalkultúrnepodujatiaamožnostistravovania.Uviedla,ženegatívnytlakadiskriminačnékonanie
voči žalobkyni sa vystupňovalo práve po uplatnení žaloby na súde. Konanie žalovaného pritom podľa nej

nebolo sledovaním oprávnené cieľa- znižovania stavu zamestnancov, nebolo primerané ani nevyhnutné.
Žalobkyňa je v dôsledku konania žalovaného nútená uplatňovať svoje práva súdnou cestou, čo ju stojí
nemalé fyzické a psychické úsilie, čo považuje za objektívny zásah do jej dôstojnosti. Jej vážnosť a
dôstojnosť bola znížená aj poškodením jej dobrého mena a dobrej povesti vo vzťahu k jej kolegom
a spolupracovníkom. Rovnako v dôsledku na ňu vyvíjaného nátlaku bola nútená prerušiť v piatom

ročníku externé doktorandské štúdium a požiadať o splátkový kalendár na úhradu školného, čím bola
poškodená jej vážnosť aj medzi spolužiakmi, rodinou, priateľmi, v dôsledku diskriminácie žalovaného
jej bolo znemožnené využiť získané vzdelanie. Zníženie dôstojnosti pociťuje žalobkyňa aj voči lekárke
s požiadavkou na predpis liekov s nižším doplatkom. Uvedené bude mať podľa nej aj vplyv na výšku
jej dôchodku.

43. V sťažnosti zo dňa 22. 02. 2014 (č. l. 482) žalobkyňa upozornila svojho zamestnávateľa na
nasledovný diskriminačný postup, ktorý vyvodila z uplatnenia práv voči žalovanému súdnou cestou:
1. Centrum vzdelávania MPSVR SR jej nedovolilo účasť na odbornom vzdelávaní v oblasti rodovej
rovnosti konajúcom sa v dňoch 17. až 21. februára 2014 v rámci aktivity Národného projektu Inštitút

rodovej rovnosti, ktorú jej vopred schválila priama nadriadená. Riaditeľom Centra p. N. jej bolo dňa
14. 02. 2014 telefonicky oznámené, že na predmetnú odbornú prípravu expertov v audite Rodina a
práca ju nemôže zaradiť aj napriek voľnej kapacite, nakoľko mu to zakázal p. T.- vedúci služobného
úradu žalovaného. Ostatným zamestnancom bola umožnená účasť na predmetnej odbornej príprave.
Uvedené vzdelanie bolo podľa žalobkyne potrebné pre jej ďalšiu pracovnú činnosť v oblasti rodovej

rovnosti, zlepšovania podmienok zosúlaďovania rodinného a pracovného života u zamestnávateľa.
2. Nikomu nebolo doručené upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, nebol odňatý osobný
príplatok a nebola daná výpoveď bez ponuky miesta. Postup zamestnávateľa v tomto smere
nepredstavoval podľa žalobkyne výkon práva zamestnávateľa, ale diskrimináciu z dôvodu veku a
zdravotného postihnutia. Rovnako bez udania dôvodu 3 dní po pojednávaní na Okresnom súde

Bratislava I, dňa 23. 05. 2013, bola Centrom vzdelávania vypovedaná Dohoda o vykonaní práce z
23. 11. 2012, na základe ktorej sa žalobkyňa mimo služobný čas venovala aj plneniu aktivít NP IRR.
Riaditeľ centra pre vzdelávanie, p. N. jej uviedol, že tak konal na priamy príkaz vedúceho služobného
úradu p. T., ktorý ju odôvodňoval prebiehajúcim súdnym sporom. Sťažnosť na diskriminančné konaniaďalej odôvodnila aj tým, že dôvodom neakceptovania návrhu na priznanie osobného príplatku bolo
rovnako vedenie súdneho sporu so zamestnávateľom. Po podaní sa voči žalobkyni začalo vytvárať
obťažujúce, zastrašujúce, nepriateľské a ponižujúce prostredie, ktorého následkom boli zásahy do

ľudskej dôstojnosti.

44. Z odpovede sekcie kontroly žalovaného zo dňa 20. 03. 20104 (č. l. 2441) vyplýva, že sťažnosť
žalobkyne zo dňa 22. 02. 2014 bola s poukazom na ust. § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 9/2010 Z.z. odložená,
keď vo veci už koná súd.

45. Z listinného dôkazu založeného na č. l. 487 vyplýva, že žalobkyni bola dňa 23. 05. 2013 bez udania
dôvodu daná výpoveď z Dohody o vykonaní práce NP 7,8/12/V/40 zo dňa 23. 11. 2012.

46. Žalobkyňa za diskriminačné konanie označila aj určenie lehoty pre splnenie úlohy č. 76- stanovisko
k Návrhu Štatútu Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť zo dňa 07.

02. 2011 do 08. 012. 2011, pričom jej kolegyne, ktoré sa už k uvedenej problematike vyjadrovali koncom
roka 2010 a zúčastňovali sa v súvislosti s tým aj viacerých rokovaní a spracuvávali už pripomienky s tým
spojené mali termín na vykonanie úlohy do 09. 02. 2011 s tým, že sa nejednalo o štandardný postup,
nakoľko vec bola pridelná okrem kolegýň, ktoré sa tým už zaoberali, aj žalobkyni, hoci z knihy pošty
vyplýva len pridelenie úlohy č. 76 kolegyniam žalobkyne. Úloha bola žalobkyni pridelená až po zrušení

jej štátnozamestnaneckého miesta z 26. 01. 2011, ale riaditeľka H.Á. jej úlohy prideľovala až do 04. 04.
2011. Podľa požiadavky zo dňa 07. 02. 2011 (č. l. 691) mali byť pripomienky k návrhu uvedeného štatútu
zaslané do 09. 02. 2011, a tieto dňa 09. 02. 2011 riaditeľka odboru H. (č. l. 695) v stanovenej lehote
zaslala zadávateľovi. Zo spisových obalov založených na č. l. 693 a 694 vyplýva, že pre zamestnankyne
U. a H. bol termín splnenia úlohy stanovený na 09. 02. 2011. Žalobkyni bola predmetná úloha zadaná

07. 02. 2011 mailom odoslaným o 12.35 hod. a termín spracovania úlohy bol podľa spisového obalu
založenom na č. l. 699 určený 08. 02. 2011. Žalobkyňa mailom odoslaným dňa 08. 02. 2011 o 18.24 hod.
(č. l. 708) zaslala predmetné pripomienky riaditeľke odboru H.. H.. Skutočnosť, že pripomienkovaním
návrhu Štatútu podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny sa zamestnankyne
H. a H. už zaoberali v decembri 2010 vyplýva zo spisového obalu založeného na č. l. 724. Rovnako

nezaslanie pripomienok k druhému návrhu dohovoru žalobkyňa odôvodnila tým, že návrh odpovede
konzultovala s expertom za Slovensko v tejto oblasti s p. E. na SNSĽP, ktorý odporúčal neodosielať
žiadne pripomienky, návrhy a zmeny, lebo text už bol výbormi štátov dohodnutý, o čom informovala p. X.,
k čomu predložila ako dôkaz mailovú komunikáciu z 27. 08. 2010 (č. l. 991). K pripomienkam k tretiemu
návrhu dohovoru uviedla, že vzhľadom k neakceptovaniu predchádzajúcich pripomienok spracovaných

p.H.,nebudútentonávrhpripomienkovať,čožalobkyňaakceptovalaadňa19.10.2010odoslalamailom
sekretárke (dôkaz na č. l. 995,996). Poukázala tiež na to, že za obdobie riaditeľovania H. sa stávalo, že
ju niekedy ústne požiadala, aby k niektorým materiálom nedávali pripomienky a tiež na to, že nedanie
pripomienok nie je možné automaticky považovať za stav, že zamestnankyňa materiál vôbec nečíta.
Rovnako o plánovaní seminára dňa 30. 11. 2010 hovorila aj s pánom X. a niekedy okolo 11. 10. 2010

aj s p. H., od ktorej dostala poverenie akciu uskutočniť. Dokonca 03. 11. 2010 mala žalobkyňa p. H.
odsúhlasenú pozvánku na seminár a zoznam pozvaných hostí s tým, že s organizáciou seminára bola
spokojnosť, k čomu predložila ako dôkaz mail zo dňa 08. 12. 2010 adresovaný F. U. žalobkyni (č.
l. 1000). Na dôvažok žalobkyňa nemohla mať uvedené meno v zborníku. Za nepravdivé označila aj
tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa neskoro informovala p. H.Í. o možnosti organizovania seminára k

výročiu 25. 11. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že v čase prípravy odborného seminára jej
p. H. zadávala okrem bežnej agendy a seminára aj úlohy, ktoré sa bežne vykonávajú až po skončení
roka, čo pripísala snahe zaťažiť žalobkyňu tak, aby odišla zo zamestnania, pričom o kvalite jej práce
svedčili mnohé kvalitné výstupy a množstvo odpracovaných nadčasov. Bola tiež názoru, že za opísané
diskriminačné konanie zamestnancov zodpovedá žalovaný.

47. Žalovaný vo vzťahu k týmto tvrdeniam poukázal na to, že spisové obaly vypisuje sekretárka odboru
a nie riaditeľka H., ktorá obal len podpisuje s tým, že úloha, na ktorú žalobkyňa poukazuje predstavovala
obšírny predmet zadania, materiál na seba nadväzoval, dopĺňal sa a rozpracovával, preto boli na jej
splnenieurčeníviacerízamestnanci.Žalobkyňavdanejúlohepripravovalalenpodstanoviskoakolegyňa

H., ktorá bola najdlhšie pracujúcou zamestnankyňou na danom odbore finálny výstup, z uvedeného
dôvodu bol termín pre žalobkyňu kratší.48. Zo žalobkyňou predloženej mailovej komunikácie zo dňa 10. 02. 2011 (č. l. 1021) vyplýva, že H. ju
opätovne žiadala o zaslanie spracovaných záverov zo seminára, ktorý sa konal dňa 30. 11. 2010, pričom
túto úlohu dostala ešte 06. 12., na čo žalobkyňa dňa 11. 02. 2011 nadriadenej oznámila, že uvedené

nie je pravda, nakoľko v dňoch 02. až 06. 12. 2010 čerpala dovolenku a o konaní porady 06. 12. 2010
pred odchodom na dovolenku nevedela a v zápise z takejto porady takáto úloha pre ňu nevyplynula
s tým, že dňa 21. 12. 2010 jej žalobkyňa poslala materiál prepracovaný podľa pripomienok odboru,
na čo jej v rovnaký deň odpísala bez konkrétnych pripomienok a požiadaviek na doplnenie s tým, že
žalobkyňa v prílohe tohto mailu poslala požadované pripomienky a odporúčania s poukazom na výstupy

účastníkov seminára, že nie je potrebné z neho spracovať závery. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že
nespochybňuje to, že žalobkyňa spracovala závery, čo vyplýva z mailu dňa 09. 12. 2010, avšak nie v
podobe publikovateľnej na web, a preto bola vyzývaná na ich prepracovanie k čomu došlo až 11. 02.
2011.

49. V maily zo dňa 06. 09. 2011 (č. l. 1028) adresovanom žalobkyňou p. K. R., žalobkyňa okrem iného

poukázala na správanie H.. H., ktorá ju arogantne upozornila, že nemá nárok na nový toner, a že prečo
si ho práve ona dovoľuje žiadať, že čo má čo tlačiť v úrade.

50. Mailom zo dňa 23. 06. 2011 (č. l. 1029) a opakovane mailom zo dňa 24. 06. 2011 (č. l. 1030)
sa žalobkyňa dopytovala p. A. F. na obmedzenie prístupu k internetu len na intranet zamestnávateľa

a odborovú stránku www.gender.gov.sk . Ako dôkaz žalobkyňa predložila
aj oznámenie o nemožnosti na pripojenie sa na stránky www.google.sk ,
www.profesia.sk , www.zastavmenasilie.sk ,
www.bleskovky.sk , www.pravda.sk , www.shmu.sk
(č. l. 1031). Uvedené dala žalobkyňa na vedomie H. a F. mailom zo dňa 29. 06.

2011 (č. l. 1035), ktorým svoju nadriadenú H. žiadala o opätovné prideľovanie práce. V maily zo dňa 04.
10. 2011 (č. l. 1040) adresovanom zamestnancom žalovaného, žalobkyňa uvádza, že jej bol obnovený
prístup na internet, ktorý mala zablokovaný od polovice júna 2011.

51. Na pojednávaní konanom dňa 10. 03. 2014 (č. l. 453) žalobkyňa poukázala na rozdielny prístup

žalovaného ku nej a k zamestnancovi Š., ktorý rovnako žaloval zamestnávateľa s tým, že počas konania
došlo medzi nimi k uzatvoreniu dohody (rok 2012), na základe ktorej mu boli doplatené nemalé finančné
prostriedky, ako aj trovy súdneho konania a v súčasnosti pracuje v kancelárii vedúceho služobného
úradu. Žalovaný v tomto smere poukázal na rozdielny skutkový stav a to, že predmetom konania bola
vyslovene neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

52. Žalovaný v konaní zotrval na názore, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, s poukazom na to,
že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného trvá nepretržite od roku 2007 do súčasnosti a
žalobkyňu žiadnym spôsobom nediskriminujú. Mal za to, že žalovaný akceptoval neplatnosť výpovede,
ktorej sa žalobkyňa domáhala a teda došlo k dohode strán o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru

žalobkyne u žalovaného a neplatnosti výpovede a za nadbytočné označil rozhodnutie súdu v tejto časti.
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že počas jej nezaradenosti v práci sa nebola povinná zdržiavať na pracovisku
z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn.
1MCdo/13/2009, tak sa na pracovisku nemala zdržiavať, avšak žalovaný neevidoval žiadnu požiadavku
z jej strany ani oznámenie v tejto súvislosti. Žalovaný, ako tvrdil vo výpovedi nemal pre žalobkyňu

iné vhodné miesto a naďalej čakal, či príslušný úrad práce sociálnych vecí a rodiny udelí súhlas so
skončením štátnozamestnaneckého pomeru, k čomu došlo až dňa 16. 04. 2012 (s poukazom na to,
že dňa 22. 06. 2011 mu bolo doručené prvé rozhodnutie o zrušení rozhodnutia, ktorým bol udelený
súhlas a o vrátení veci na nové prejednanie), voči ktorému sa žalovaný neodvolal, nakoľko medzičasom
sa uvoľnilo miesto pre žalobkyňu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že odvolacím orgánom bolo

žalobkynine predchádzajúce pracovisko. Uviedol, že v auguste roku 2010 Mgr. X. ako nový riaditeľ
odboru rodovej rovnosti v súvislosti s pripravovanými organizačnými zmenami absolvoval pohovor s
každým zamestnancom odboru. V konaní predložil dôkazy o zamestnávaní dvoch bývalých štátnych
zamestnancov žalovaného, pracujúcich na rovnakom odbore, ktorí boli prepustení, a ktorí sa narodili
v roku 1980 a 1984, mali vysokoškolské vzdelanie a aktívnu znalosť anglického jazyka. V dôsledku

organizačných zmien tak došlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným viacerých
zamestnancov, bez ohľadu na ich vek či zdravotný stav. Uvedené zmeny pritom nevykonával žalovaný
účelovo a svojvoľne, ale z dôvodu riešenia budúcnosti samotného odboru rovnosti vzhľadom na novo
kreovaný odbor na Úrade vlády SR s takmer identickým predmetom činnosti a vecným zameraním(odbor rovnakého zaobchádzania a rodovej rovnosti) a tiež v nadväznosti na uznesenie vlády SR č.
805/2010 k návrhu opatrení na zvýšenie efektívnosti fungovania verejného sektora a zlepšenie stavu
verejných financií (č. l. 775), s čím boli zamestnanci odboru oboznámení na poradách (napr. dňa 25. 10.

2010 podľa záznamu o porade na č. l. 782). Organizačné zmeny tak súviseli s opísanými objektívnymi
skutočnosťami. Opätovne poukazoval na predchádzajúcu snahu žalovaného po organizačnej zmene
vykonanej rozhodnutím č. 31/2010 zo dňa 27. 09. 2010 žalobkyňu zamestnávať, aj keď už v danom
čase nemal pre ňu iné vhodné miesto a za týmto účelom aj riaditeľka odboru H.. H. z vlastnej iniciatívy
napísala žiadosť o dočasnú zmenu opisu činností štátnozamestnaneckého miesta z 11. 11. 2010 (č. l.

784), aby mohla žalobkyňa obsadiť túto pozíciu vzhľadom na zmenu náročnosti vykonávaných činností.
Žalobkyňu žalovaný aj naďalej zamestnával na rozdiel od iných zamestnancov, a preto za nepravdivé
a vykonštruované označil tvrdenie žalobkyne, že takýmto postupom bolo začaté diskriminačné konanie
voči nej. Vo vzťahu k rozhodnutiu č. 31/2010 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a
rodiny SR z 27. 09. 2010 bolo s účinnosťou od 01. 12. 2010 zrušené štátnozamestnanecké miesto
žalobkyne a táto prijala ponuku žalovaného na obsadenie miesta na zastupovanie p. Č. s účinnosťou od

01. 12. 2010 počas jej preloženia na iný služobný úrad. Rovnakým rozhodnutím bolo zrušené aj miesto
p. U. v odbore sociálnej inklúzie a pomoci v hmotnej núdzi, ktorá bol a súčinnosťou od 01. 11. 2010
preložená na odbor rodovej rovnosti na voľné miesto po p. X.. Počet štátnozamestnaneckých miest na
odbore rodovej rovnosti tak predstavoval 8. Rozhodnutím č. 9/2011 z 26. 01. 2011 bolo s účinnosťou od
01. 02. 2011 zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto na odbore rovnosti, konkrétne z rozhodnutia

zamestnávateľa to bolo miesto po p. Č., ktorú zastupovala žalobkyňa a p. U. sa uvedená organizačná
zmena nedotkla, na odbore tak bolo 7 štátnozamestnaneckých miest. Uvedené tvrdenia žalovaného
sú preukázané predloženými rozpismi počtu miest od 01. 12. 2010 a od 01. 02. 2011 (č. l. 792-795).
Vo vzťahu k diskriminačnému konaniu H.. H. žalovaný uviedol, že aj vzhľadom na zameranie odboru,
ktorý riadila sa menovaná vždy zasadzovala a garantovala rovnaké zaobchádzanie a tiež nedisponovala

informáciou o tom, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, keď sama žalobkyňa
v rámci kolektívu spomínala viaceré voľnočasové aktivity športového charakteru. Žalobkyni bolo z
jeho strany vždy zabezpečené rovnaké zaobchádzanie a postavenie ako iným kolegom na odbore a
rovnaképodmienkynavykonávanieštátnozamestnaneckéhopomeruabolojejpovinnosťourešpektovať
povinnosti, ktoré jej vyplývali zo štátnozamestnaneckého pomeru a právom zamestnávateľa vyvodzovať

dôsledky v súvislosti s ich porušením. Konanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyni odňatému osobnému
príplatku označil za reakciu na jej plnenie pracovných úloh, vo vzťahu k čomu má služobný úrad právo
vyvodiť dôsledky. Zdôraznil, že osobný príplatok nie je nárokovateľnou zložkou platu a zamestnancovi
naň nevzniká nárok ani v prípade riadneho a kvalitného plnenia povinností. Osobný príplatok podľa
žalovaného nemá byť samozrejmosťou a plní motivačnú funkciu zamestnancov k vyššiemu pracovnému

výkonu. Za ďalší dôvod, ktorý žalovaný v priebehu konania prezentoval bola skutočnosť, že žalobkyňa
bola od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 nezaradenou zamestnankyňou, a preto nebol ani dôvod na to, aby
dostávala osobný príplatok s čím žalobkyňa nesúhlasila s poukazom na nezákonnosť odňatia osobného
príplatku. Osobný príplatok sa priznáva štátnym zamestnancom za kvalitné plnenie služobných úloh,
pričom žalobkyňa nemala opis činností štátnozamestnaneckého miesta, a teda ani pracovnú náplň. Po

zaradení žalobkyne na odbor rodovej rovnosti od 01. 08. 2012 nebol priznaný žalobkyni osobný príplatok
z dôvodu nedostatku objemu financií. Uviedol, že v období od 01. 08. 2012 do 01. 04. 2014 nebol
žiadnemu zamestnancovi z odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí priznaný osobný príplatok, o
ktorompodľačl.6Organizačnéhoporiadkužalovanéhorozhodujevedúcislužobnéhoúradu.Hodnotenie
a frekvencia hodnotenia štátnych zamestnancov je na rozhodnutí riaditeľa odboru a rovnako rozhoduje

aj o tom, ako často budú zamestnanci predkladať reporty. Vo vzťahu k odobratému osobnému príplatku
uviedol, že žalobkyňa bola hodnotená dlhodobo v období od decembra 2010 do januára 2011. Poukázal
v tomto smere na emailovú komunikáciu zo dňa 16. 11. 2010 medzi nadriadenou H. a žalobkyňou
(č. l. 848), v ktorej bola žalobkyňa požiadaná o prípravu odpočet NAPu do oficiálnej podoby, nakoľko
nepostačuje len pracovná verzia a následné urgencie nadriadenej zo dňa 17. 11. 2010 a 19. 11. 2010

(č. l. 850 a 852), ďalej list adresovaný štátnej tajomníčke žalovaného vypracovaný dňa 13. 01. 2011
žalobkyňou nebol vypracovaný riadne, a preto jej bol vrátený na zásadné prepracovanie (č. l. 853, 854),
ďalej list vypracovaný žalobkyňou datovaný 27. 08. 2010, v ktorom uviedla, že nemá žiadne pripomienky
k druhému návrhu Dohovoru o predchádzaní a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, rovnako
list zo dňa 19. 10. 2010, v ktorom žalobkyňa uviedla, že nemá žiadne pripomienky ani k tretiemu návrhu

dohovoru (č. l. 855, 856), zápis z pracovnej porady dňa 06. 12. 2010 (č. l. 857), na ktorom nadriadená
H. vzniesla kritiku voči úrovni odborného seminára Násilie na ženách- problémy a perspektívy riešenia,
ktorý pripravovala žalobkyňa a zápis z porady z 14. 02. 2011 (č. l. 858), na ktorom bola žalobkyňa
upozornená, že od novembra 2010 nepredložila závery z konferencie o násilí. Predložil tiež výpisy zelektronickéhodochádzkovéhosystémužalobkynezamesiaceseptember-november2010spoukazom
na 24. 09. 2010, 08. 10. 2010, 28. 10. 2010, 11. 11. 2010.

53. Vo vzťahu k namietanému podpisu návrhu na úpravu služobného platu žalobkyne p. Y. v čase,
kedy nebola poverená zastupovaním, uviedol, že uvedený návrh podpísala pani H. 25. 01. 2011 a
následne 26. 01. 2011, t. j. v čase zastupovania, p. Y., čo vyplýva aj zo spisového obalu k návrhu
na úpravu platu. Doplnil tiež, že štátna tajomníčka nepodpísala návrh na úpravu platu, nakoľko to
nie je v jej kompetencii, ale v kompetencii vedúceho služobného úradu, z organizačného poriadku

nevyplýva povinnosť podpísania štátnou tajomníčkou a rovnako neobstojí ani argumentácia žalobkyne
o absencii podpisu generálneho riaditeľa sekcie, nakoľko odbor rodovej rovnosti nespadal pod žiadnu
sekciu žalovaného. Poverenie pre pani Y. pritom vyplývalo zo samotného ust. § 62 ods. 1 písm. f) zák.
č. 400/2009 Z.z. a vedúci služobného úradu následne pri prehodnocovaní sťažnosti žalobkyne označil
za dôvodné odňatie osobného príplatku žalobkyni v čase jeho neprítomnosti. Poukázal tiež na to, že
služobný úrad nemal v období od augusta 2012 finančné prostriedky na osobné príplatky, pričom návrh

na priznanie osobného príplatku žalobkyni bol spísaný 28. 08. 2012 s účinnosťou od 01. 08. 2012, nebol
teda ani formálne správne vypracovaný. Osobný príplatok pritom môže byť vyplatený z finančnej úspory,
ktorá na odbore vznikla napr. odchodom štátneho zamestnanca, ktorý mal vyšší osobný príplatok s
tým, že minister schválil od 01. 04. 2014 finančné prostriedky na zvýšenie osobných príplatkov štátnych
zamestnancov. Na základe toho bol žalobkyni od 01. 04. 2014 schválený a priznaný osobný príplatok

v sume 239 eur, ktorá bola určená pre celý odbor. Žalobkyňa pritom za obdobie od 01. 04. 2014 si
žalobou uplatňuje osobný príplatok vo výške 529,90 eur, čo spolu s príplatkom, ktorý jej bol žalovaným
vyplácaný (239 eur), v rozpore s § 89 zák. o štátnej službe presahuje 100 % platovej tarify (č. l. 1059) a
tak vysoký osobný príplatok nemá ani žiaden z jej kolegov na odbore. Pokiaľ sa týka tvrdení žalobkyne
ohľadom prípravy odborného seminára, žalobkyňa na jeho príprave participovala s témou násilia na

ženách dobrovoľne a začala sa naň pripravovať sama bez akéhokoľvek poverenia alebo informovania
žalovaného. Zo zápisu z porady z dňa 11. 10. 2010 vyplýva, že žalobkyňa dohodla účastníkov
a diskutujúcich, termín konania (30. 11. 2010) sama bez vedenia priamej nadriadenej a z vlastnej
iniciatívy.H..H.súhlasilasorganizáciouseminárascieľomzachovaťdobrémenožalovaného.Zkonania
žalovanej však žalovanému vznikol aj problém v kolízii termínov s Konferenciou k integrácii cudzincov

pod záštitou štátnej tajomníčky ministerstva. Aj z uvedeného dôvodu H.. H. vyslovila názor, že v Zborníku
z konferencie má byť uvedené meno štátnej tajomníčky ako zástupkyni rezortu. Rovnako za nepravdivé
označil žalovaný tvrdenia o prideľovaní práce naviac v porovnaní s ostatnými zamestnancami, tieto boli
žalobkyni zadávané v súlade s opisom činností a tak, ako aj ostatným zamestnancom. Rovnako plnenie
povinnosti nadriadenej žalobkyne H.. H. vo vzťahu k oprave a kontrole výstupov zamestnankyne, nie

je podľa žalovaného možné považovať za znevažovanie jej tvorivosti a schopností. Žalovaný nemal
vedomosť o tom, že by žalobkyňa bola niekedy verejne upozornená na svoje nedostatky, alebo by sa
mala jej nadriadená ku nej znevažujúco správať a v situácii, kedy žalobkyňa participovala na príprave
úloh k novej agende týkajúcej sa integrácie cudzincov, bola to priamo H.. H., ktorá jej poskytovala
informácie k danej téme a tiež poverila kolegu J.. F., aby žalobkyni pomohol v tejto súvislosti. Pokiaľ by

aj došlo k posmeškom, úškľabkom či odstupu kolegov žalobkyne, za toto nemôže niesť zodpovednosť
žalovaný, ale žalobkyňa, ktorá si sama vytvára vzťahy medzi kolegami. Za rovnako nepravdivé žalovaný
označil aj tvrdenia žalobkyne o antidatovaní termínu preloženia P. Č., nakoľko s účinnosťou od 20. 04.
2010 bola menovaná zamestnankyňa trvale preložená na funkciu hlavný štátny radca, odbor štátnej
služby Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky ES, organizačný útvar Sekcia medzinárodných

vzťahov, podútvar: Odbor medzinárodnej spolupráce a integrácie cudzincov a od 01. 10. 2010 bola
menovaná dočasne preložená na Ministerstvo zahraničných vecí SR, odkiaľ bola dočasne vyslaná na
vykonávanie štátnej služby do zahraničia na Stále zastúpenie SR pri EÚ do 30. 09. 2014 a rozhodnutím
č.28/2010súčinnosťouod01.11.2010bolazrušenásekciamedzinárodnýchvzťahov,odborspolupráce
a integrácie cudzincov, kde bola dovtedy zaradená p. Č.. Z uvedeného dôvodu došlo s účinnosťou od 01.

11. 2010 k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením vo funkcii hlavný štátny radca
v odbore štátnej služby Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky ES, v organizačnom útvare
štátny tajomník do organizačného podútvaru odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí. S účinnosťou
od 01. 02. 2011 došlo k organizačnej zmene a trvalému preloženiu Č., nakoľko však táto odmietla
prijať opis štátnozamestnaneckého miesta, ostalo uvoľnené. Na uvedené miesto však bolo potrebné

ovládať anglický jazyk slovom aj písmom a bol tam iný opis pracovných činností. V ďalšom žalovaný
poukázal na to, že žalobkyňa sa v rokoch 2011 až 2013 pravidelne zúčastňovala vzdelávacích aktivít
zabezpečovaným žalovaným, príkladmo poukázal na vzdelávacie aktivity v dňoch 31. 03. 2011- 01. 04.
20112, 7. a 14. 6. 2012, 1- 2. 10. 2013, 12. 06. 2012-13. 06. 2012 medzinárodná konferencia v Prahe,08. 11. 2012 a 09. 11. 2012 konferencia na Cypre (názvy uvedené vo vyjadrení žalobcu na č. l. 772),
rovnako žalobkyňa využila aj žalovaným ponúkané benefity v podobe lekárskych prehliadok (08. 11.
2011). Pokiaľ sa týka školenia organizovaného Centrom vzdelávania v dňoch 17.- 21. 02. 2014, účasť

na tomto školení nebola schválená viacerým zamestnancom tohto odboru.

54. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti s kvalitou plnenia služobných úloh poukazovala na to, že jej na
konci roka bola priznaná odmena, tak žalovaný uviedol, že sa nejednalo o odmenu za kvalitné plnenie
služobných úloh, ale tzv. vianočnú odmenu, ktorú dostávali na konci roka všetci zamestnanci. Poukázal

tiež na to, že žalobkyňa od svojho zaradenia, t. j. od 01. 08. 2012 dostala odmeny v celkovej výške 5.889
eur (t. j. v priemere za 39 mesiacov 151 eur na jeden deň), čo preukazoval potvrdením osobného úradu
založenom na č. l. 1072.

Z ďalšej mailovej komunikácie medzi riaditeľkou odboru H. a žalobkyňou zo dňa 22. 09. 2010 (č. l.
1438) vyplýva požiadavka nadriadenej žalobkyne o prepracovanie zadanej úlohy, rovnako aj vo vzťahu

k namietanému spracovaniu odpočtu NAPU (č. l. 1446 mailová komunikácia zo dňa 16. 11. 2010 a
tiež mailová komunikácia zo dňa 17. 11. 2010 č. l. 1448, kde bola žalobkyňa opätovne vyzvaná na
prepracovanie odpočtu NAPU a opätovne 19. 11. 2010- č. l. 1450). Rovnako urgovanie nadriadenej
žalobkyne k spracovaniu niektorých úloh vyplynulo aj z mailovej komunikácie z 09. 12. 2010 (č. l. 1451,
18. 01. 2011 č., l. 1452).

55. Žalovaný v konaní predložil aj mailovú komunikáciu JUDr. H. zo dňa 13. 12. 2010 (č. l. 2263), v ktorej
žiadala viacerých zamestnancov odboru, okrem žalobkyne aj p. F., p. Y. a p. S. o zaslanie reportu aktivít
za minulý týždeň. Súd z uvedeného mailu okrem tejto skutočnosti zistil, že nadriadená H. sa v súvislosti
s požiadavkou predloženia reportov odvolala na uznesenie vlády č. 805/2010.

56. Z predloženého reportu úloh/aktivít podľa žalovaného vyplýva, že žalobkyňa v čase od 03. do 07. 01.
2011 si neplnila riadne služobné úlohy a rovnako podľa neho neobstojí ani tvrdenie, že dĺžka stráveného
času by mala byť preukazovať, či žalobkyňa pracovala na pridelených úlohách.

57. V časti kritiky vznesenej na úroveň odborného seminára „Násilie na ženách- problémy a perspektívy
riešenia“, ktorý pripravovala žalobkyňa, táto opomenula podstatnú časť mailu p. F., z ktorej naopak
vyplýva organizačné nezvládnutie seminára a nie až tak pozitívne hodnotenie ako prezentovala
žalobkyňa. F. v závere totiž uvádza, že „veľkým sklamaním až rozčarovaním bola úvodná reč pána
rektora APZ, ktorý nielenže nemal o danej problematike ani páru, ale ešte aj nepatrične a sexisticky

vtipkovalnaadresutýranýchžien....Očakávalasom,žeichniektorázorganizátoriekzastaví,aleboaspoň
upozorní na ich skutočne nepatrične používaný jazyk... Preto aj v závere výstup p. J. U. a jej výčitka,
že o čom vlastne tento seminár je, bol reakciou na odklon viacerých príspevkov smerom k domácemu
násiliu. A mala pravdu. Je paradoxom, že na východe Slovenska majú v tom jasnejšie, ako zodpovedné
a koordinujúce inštitúcie na západe Slovenska. Takisto na seminári chýbalo kvalifikované moderovanie,

prepájanie jednotlivých tém príspevkov a základných zistení, nie iba vyzývanie vystupujúcich- to predsa
mali všetci v programe. Ale pán J. očividne nebol toho schopný a ty, ani J. ste to neprevzali. V závere
tam ostala osamelá, už len X., ktorá však len čakala, kým aj tak pretiahnutý seminár skončí. Nebol čas
na diskusiu, ktorú opäť mal niekto viesť, moderovať, usmerňovať, podnecovať. Opäť tam boli ľudia, ktorí
si to iba odsedeli, hoci by mohli do diskusie výrazne prispieť.“

58. Žalobkyňa vo vzťahu k namietanej dochádzke uviedla, že pracovisko opustila po informovaní a
odsúhlasení odchodu nadriadenou s priepustkou a s vyznačením odchodu a príchodu v elektronickom
systéme. Poukázala tiež na to, že priepustky evidovala sekretárka p. D. (sekretárka H.), a preto, keď
mala za to, že jej k uvedeným dňom chýbajú mala si ich vypýtať, príp. vykonať záznam z kontroly. Aj

uvedené preto označila za tendenčné voči jej osobe. K dochádzke za mesiac september 2010 uviedla,
že v tomto mesiaci mala odpracované nadčasy bez náhrady v prospech plnenia úloh zamestnávateľa,
v mesiaci október 2010 si pri žiadosti o dovolenku na 29. 10. 2010 dala odsúhlasiť aj skorší odchod
domov 28. 10. 2010 a tiež mala za daný mesiac odpracované nadčasy, dňa 11. 11. 2010 sa z obeda
nevrátila a odchod si odsnímala o 13.34 hod. s poukazom na odsúhlasené stravovanie zo zdravotných

dôvodov mimo budovy žalovaného (30+ 30 minút povolené opustenie) a vzhľadom na koniec pracovnej
doby 14.00 hod. Na súkromné voľno v čase obeda nepotrebovala priepustku a čas obeda v daný deň
trval 0,26 hod. a rovnako mala odpracované nadčasy v daný mesiac. Problém s dochádzkou označila
za vykonštruovaný až koncom januára 2011, dovtedy jej nadriadenými nebola vytýkaná dochádzka.Uviedla tiež, že 24. 09. 2010 a 08. 10. 2010 jej p. H. vytkla, že nemá od žalobkyne priepustku, no v
tom čase nebola riaditeľkou odboru a p. X. zastupovala len do 11. 10. 2010. Nerovnaké zaobchádzanie
žalobkyňavyvodilaajzoskutočnosti,žežalovanýnepreukázal,žebyinízamestnancipredkladalireporty.

Žalobkyňa tiež spochybnila autenticitu reportov H.Í. a F. za obdobie od 03. do 07. 01. 2011. Žalovaný
zámerne neuviedol, že žiadnemu jeho zamestnancovi pri obvinení, že porušil služobnú disciplínu, nebol
odňatý osobný príplatok.

59. V písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 09. 10. 2015 (č. l. 895) žalovaný uviedol, že na útvare,

na ktorom pracovala žalobkyňa nebol inému zamestnancovi odňatý osobný príplatok, nemá vedomosť
o tom, že by niektorému zo zamestnancov pri plnení služobných úloh bol odňatý prístup na internet, ani
žalobkyni nie a u žalovaného bolo počas roka 2011 a 2012 celkovo 17 nezaradených zamestnancov
(dôkaz na č. l. 897) a to u 16 z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, čo preukazoval
priloženou tabuľkou zrušených miest (č. l. 1071). Žalobkyňa však v tejto súvislosti namietla, že títo
zamestnanci sa na pracovisku v čase nezaradenia nenachádzali a sedemnásty zamestnanec bol vo

výpovednej dobe, čiže počas nezaradenia bol na pracovisku len krátko. Vo vyjadrení doručenom súdu
dňa 03. 12. 2018 (č. l. 2042) poukázal príkladmo na mail odoslaný z konta žalobkyne 06. 09. 2011 K. R.,
v čase, keď žalobkyňa mala mať údajne zablokovaný internet zamestnávateľom. Rovnako žalobkyňa
sama poukazovala na to, že F. si dňa 30. 06. 2011 prečítal jej mail zo dňa 30. 06. 2011, ktorý odoslala
z pracovného konta v čase, kedy jej internet nemal byť funkčný.

60. Z listinného dôkazu predloženého žalovaným na č. l. 898- Oznámenie Implementačnej agentúry
žalovaného (právny nástupca Centra vzdelávania) vyplýva, že v mesiaci jún 2013 došlo k ukončeniu
Dohôd o vykonaní práce výpoveďou s pracovníkmi Národného projektu Inštitútu rodovej rovnosti
uvedených v priloženom zozname (okrem žalobkyne ďalších 9 zamestnancov). Neobstojí ani súvislosť

ukončenia dohody so žalobkyňou a daným súdnym sporom, nakoľko konanie v danej veci bolo na súde
začaté ešte dňa 14. 07. 2011 podaním žaloby a k výpovedi dohody došlo takmer po dvoch rokoch od
začatia súdneho sporu.

61. Žalovaný bol tiež toho názoru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by si v dôsledku jeho konania

kolegovia z nej robili posmešky, prestali sa jej zdraviť a vyhýbali sa jej, podľa jeho názoru sa jedná
o subjektívne pocity žalobkyne, ktorá sa sama v mailovej komunikácii z 07. 09. 2011 adresovanej N.
U. označila ako „Milka Nezaradená“, čím si sama robila z uvedenej situácie žarty. Zároveň žalovaný
zdôraznil, že zodpovedá za konanie svojich zamestnancov len v prípade, ak konajú na základe jeho
poverenia voči tretím osobám a nie za akékoľvek konanie voči inému zamestnancovi. Žalovaný nemôže

niesť zodpovednosť za osobné vzťahy medzi žalobkyňou a ostatnými zamestnancami. Z vyjadrení
žalobkyne skôr možno vyvodiť osobný konflikt medzi ňou a H.. H., ktorý mala riešiť žalobou na
ochranu osobnosti a vyhovenie žalobe by podľa žalovaného znamenalo poskytnutie právnej ochrany
šikanóznemu výkonu práva a bolo by v rozpore s dobrými mravmi a spravodlivým usporiadaním vzťahov
medzi sporovými stranami. Za celú dobu pôsobenia žalobkyne a Janíkovej u žalovaného neregistroval

ani jednu sťažnosť či podnet či už žalobkyne alebo iných zamestnancov.

62. Vo vzťahu k ospravedlneniu za výpoveď dohody o vykonaní práce namietal pasívnu vecnú
legitimáciu, nakoľko výpoveď bola uzatvorená medzi žalobkyňou a subjektom odlišným od žalovaného.

63. Žalovaný zaujal stanovisko k žalobkyňou v priebehu konania doplnenému textu ospravedlnenia za
antidiskriminačné konanie (č. l. 1211), v ktorom uviedol, že žalobkyňa nekonkretizuje diskrimináciu v
súvislosti s vekom a zdravotným stavom, len odkazuje na skutočnosť vyplývajúcu priamo zo zákona, že
keby nebola osobou so zdravotným postihnutím mohol by s ňou skončiť štátnozamestnanecký pomer
bez súhlasu príslušného úradu práce, ktorý nevedel získať. Pokiaľ sa týka priamej diskriminácie tým,

že od 01. 10. 2012 jej bolo ponúknuté miesto nezaradené v odbore rodovej rovnosti po p. Č., napriek
tomu, že žalovaný disponoval jedným neobsadeným miestom uvoľneným po riaditeľke H., uviedol, že
k 01. 12. 2010 nebolo uvoľnené miesto po pani H.. H., ktorá bola na miesto riaditeľky odboru rodovej
rovnosti preložená len dočasne od 08. 10. 2010 (dôkaz na č. l. 1222) na obdobie najdlhšie 6 mesiacov
maximálnedo08.04.2011,apretototomiestonebolomožnépovažovaťzainévhodnémiesto.Následne

bolo toto miesto zrušené rozhodnutím č. 18/2011 zo dňa 30. 03. 2011 (č. l. 1224) od 01. 04. 2011 a
od 07. 04. 2011 bola H.. H. trvalo preložená na miesto riaditeľky odboru rodovej rovnosti (dôkaz na č.
l. 1223). Rovnako p. U. bola trvale preložená na odbor rodovej rovnosti s účinnosťou od 01. 11. 2010
(č. l. 1233) a v mesiacoch september a október 2010 pracovala ešte na odbore sociálnej inklúzie apomoci v hmotnej núdzi. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o forme priamej diskriminácie pre nedôvodné
písomné upozornenie poukázal na to, že sťažnosť žalobkyne v tomto smere bola riadne vybavená s
tým, že žalobkyňa sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti nepodala a žalovaný nebol povinný informovať

úrad práce o spôsobe vybavenia sťažnosti a na druhej strane žalobkyni nič nebránilo, aby predložila
predmetné listiny úradu práce. Vo vzťahu k odňatiu osobného príplatku opakovane uviedol, že dôvodom
bola nespokojnosť bývalej nadriadenej s kvalitou plnenia služobných úloh a to, že neskôr jej bol osobný
príplatok poskytnutý a zvyšovaný je odôvodnené zmenou prístupu žalobkyne k plneniu služobných úloh.
Žalovaný súhlasil so žalobkyňou predloženým stanoviskom odboru štátnej služby zo dňa 07. 03. 2011,

podľa ktorého z korešpondencie medzi H. a žalobkyňou konanie nadradenej nie je skutkovým a právnym
dôvodom na odňatie osobného príplatku, nakoľko týmto bol návrh na úpravu funkčného platu ku dňu
26. 01. 2011. Doplnil tiež, že zák. o štátnej službe nestanovuje postup pri odňatí osobného príplatku,
z čoho je možné dovodiť voľnosť krokov služobného úradu voči zamestnancovi. Za diskrimináciu nie
je možné považovať ani skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bez predchádzajúceho súhlasu
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, voči čomu sa zamestnanec možnosť brániť žalobou na určenie

neplatnosti. Vo vzťahu k diskriminačnému konaniu z dôvodu nezaradenia žalobkyne zotrval na tom,
že žalovaný nemal pre žalobkyňu voľné miesto a stále čakal na súhlas úradu práce. Vo vzťahu k
nútenému zdržiavaniu sa na pracovisku napriek prekážkam v práci na strane žalovaného tiež zotrval na
tvrdení, že žalobkyňa voči žalovanému nevyslovila požiadavku, aby nemusela chodiť do práce, a preto
zamestnávateľ očakával jej prítomnosť na pracovisku. Vo vzťahu k zamietnutiu prístupu na internet

a zablokovaniu telefonickej linky z kancelárie žalovaný nemal vedomosť, že by k takýmto krokom z
jeho strany došlo a rovnako bol toho názoru, že žalobkyňa by mala preukázať, že pri akom výkone
štátnej služby jej bol potrebný prístup na internet, resp. k telefonickej linke v tvrdenom období. Za
týmto účelom žalovaný predložil v konaní odpoveď odboru informačno- komunikačných technológií
zo dňa 23. 12. 2015 (č. l. 1235), z ktorej vyplýva chyba na pracovnej stanici na strane servera v

danom čase, ktorá neznamená úmyselné znemožnenie prístupu na internet zo strany zamestnávateľa.
Uvedené vyplýva aj z číselného vyjadrenia statusového kódu 502- chyba na strane servera s tým, že
úmyselné znemožnenie prístupu na internetové pripojenie by sa prejavilo hlásením kódu 401 alebo
403. Zamestnanec predmetného odboru zároveň zaujal stanovisko, že nikdy žiadnemu zamestnancovi
u žalovaného nebol úmyselne znemožnený prístup do verejnej siete internet, internej siete rezortu či

informačných systémov potrebný pre výkon práce zamestnanca, a to ani p. H. za obdobie roku 2011
až po súčasnosť. Vo vzťahu k tvrdeniu o priamej diskriminácii z dôvodu výpovede dohody o vykonaní
práce uzavretej s Národným projektom Inštitútu rodovej rovnosti z 23. 05. 2013 zotrval na názore,
že výpoveď bola daná žalobkyni iným subjektom ako je žalovaný. Pokiaľ sa týka zadania úlohy zo
dňa 07. 02. 2011 žalobkyňa mala iný termín úlohy vzhľadom na jej čiastkovosť a potreby jej výstupu

pre finálne spracovanie zadané jej kolegyniam a žalobkyňa stále mala možnosť odmietnuť vykonanie
pridelenej úlohy pokiaľ bola názoru, že nespadala do jej opisu činností. K tvrdeniu o forme diskriminácie
obťažovanímvzhľadomnaponižujúcezaobchádzaniezostranynadriadenejH.X.uviedol,ženeevidujea
neevidovalpodnetčisťažnosťohľadomtakéhotosasprávaniamenovanouvočižalobkyni.Kzamedzeniu
účasti na vzdelávaní v dňoch 17. až 21. februára 2014 v rámci aktivity Národného projektu Inštitútu

rodovej rovnosti na vzdelávaní uviedol, že nemá o tom vedomosť a samotná žalobkyňa v príprave na
súdne pojednávanie 10. 03. 2014 uviedla, že účasť na odbornom vzdelávaní mala schválenú priamou
nadriadenou. K diskriminácii z dôvodu odporúčania žalovaného ustanoviť za odborného garanta plnenia
dohodyospoluprácimedzižalovanýmaFakultouprávaPaneurópskejVysokejškolyinéhozamestnanca
z odboru rodovej rovnosti pre status žalobkyne ako nezaradeného zamestnanca uviedol, že žalobkyňa

bola v návrhu dohody uvedená ako kontaktná osoba, zamestnanec odboru rodovej rovnosti, na čo
právny odbor musel upozorniť, nakoľko žalobkyňa skutočne v danom čase nebola zaradená pod odbor
rovnosti. Rovnako uviedol, že žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za náklady, ktoré vznikli žalobkyni
v súvislosti s ubytovaním v mieste práce.

64. Žalobkyňa v tejto súvislosti na pojednávaní konanom dňa 14. 05. 2014 (č. l. 761) potvrdila, že po
návrate z PN 08. 05. 2014 si prevzala platový dekrét, z ktorého vyplýva, že od 01. 04. 2014 jej bol
priznaný osobný príplatok vo výške 239 eur. Následne v konaní uviedla, že od 01. 06. 2015 jej bol
priznaný osobný príplatok vo výške 339 eur.

65. Žalovaný v konaní predložil dve Potvrdenia o zamestnaní zo dňa 26. 10. 2010 a 25. 11. 2010
(č. l. 500-503), z ktorých vyplýva, že v mesiacoch október a november 2010 došlo k skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru ďalších dvoch zamestnancov (ročník narodenia 1980, 1984) na pozícii
hlavný štátny radca, podľa opisu činnosti zaradených na rovnakom odbore ako žalobkyňa, t. j. naodbore rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, so znalosťou anglického jazyka slovom aj písmom
a vysokoškolským vzdelaním II. stupňa. Rovnako bol žalovaným predložený aj záznam o riešení
pracovného pomeru zamestnanca T. D. v súvislosti so zrušením pracovného miesta (č. l. 504), ktorá

sa dohodla so žalovaným na skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia
ňou obsadeného štátnozamestnaneckého miesta na rovnakom odbore rodovej rovnosti a rovnakých
príležitostí.

66. Rovnako z evidencie dochádzky žalobkyne (č. l. 497-499) vyplýva, že v dňoch, na ktoré žalovaný

poukazoval, t. j. 24. 09. 2010, 08. 10. 2010, žalobkyňa mala obednú prestávku dlhšiu ako 30 minút a
dňa 28. 10. 2010 mala zaznamenaný odchod z pracoviska o 13.34 hod.

67. Z ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím
za rok 2012, 2011, 2010 (č. l. 506-508) vyplýva, že podiel zamestnancov, ktorý by mal žalovaný
zamestnávať podľa § 63 zák. č. 5/2004 Z.z. predstavoval za roky 2012 a 2011: 12 a za rok 2010: 14 a

žalovaný podľa skutočného stavu v roku 2012 zamestnával 24 osôb so zdravotným postihnutím, v roku
2011 17 zamestnancov a v roku 2010 zamestnával 13 zamestnancov.

68. Svedkyňa Z.. K. R. sa vo svojej výpovedi (č. l. 1092) vedela priamo vyjadriť len k okolnostiam po jej
nástupe na pracovisko, t. j. od 02. 09. 2011. Uviedla, že po jej nástupe mal odbor rodovej rovnosti dve

zamestnankyne a žalobkyňa medzi nimi nebola, no ponúkla sa jej, že bude pracovať pre tento odbor,
aj napriek tomu, že tam nebola zaradená. Svedkyňa sa následne pokúsila o to, aby žalobkyňa bola
prinavrátená na tento odbor. Potvrdila, že v danom čase mala žalobkyňa štandardné pracovné pomôcky.
Potvrdila, že o zdravotnom stave sa dozvedela priamo od žalobkyne a rovnako, že žalobkyňa mimo
služobného pomeru vykonáva činnosti aj v iných projektoch, príkladmo uviedla dohodu s úradom vlády,

inštitútom pre výskum práce a rodiny. Poprela akékoľvek diskriminačné správanie za danom odbore za
jej vedenia.

69. Svedkyňa H.. U. sa vo svojej výpovedi vedela vyjadriť len k prešetrovaniu sťažnosti pre odobratie
osobnéhopríplatku,kčomuuviedla,ževsúvislostisnekvalitnýchplnenímslužobnýchúlohbolouvedené

aj nepripomienkovanie v medzirezortnom pripomienkovom konaní, čo sa k niektorým materiálom bežne
stáva, svedkyňa tiež nikde nenašla dôkazový materiál k H. namietanej dochádzke, ktorá by nemala byť
dôvodom pre odňatie osobného príplatku, nakoľko nepredstavuje kvalitné/nekvalitné plnenie služobných
úloh. Spolu s nadriadenou p. J. sa zhodli na uvedenom a večer p. J. telefonovala p. Y. a vytýkala jej
tento postup a následne poslali aj list generálnej riaditeľke sekcie práce na sekciu kontroly. Uviedla, že

sťažnosť prerokovali spolu ona, Z.. R., p. Š., Y., p. H. a možno aj S., resp. Lukačovičová. Svedkyňa
nesúhlasila so závermi v dôsledku čoho zápisnicu nepodpísala a dôvody nesúhlasu boli do zápisnice
dopísané p. Štefanikovou. Podľa slov svedkyne p. Y. nemala oprávnenie podpísať návrh na úpravu platu
dňa 25. 01. 2011.

70. Odmietnutie podpísania zápisnice o prešetrení sťažnosti žalobkyne svedkyňou H.. U. mal súd za
preukázané zo zápisnice založenej na č. l. 1184, v ktorej je ako dôvod nesúhlasu uvedený nesúlad
výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 06. 05. 2011 v bode 1 a výsledku prešetrenia sťažnosti v bode
2 zápisnice.

71. Svedok H.. J. X., vedúci služobného úradu v rozhodnom čase, vzhľadom na množstvo prepustených
zamestnancov za jeho éry a značný časový odstup si nespomínal na okolnosti prepustenia žalobkyne
zo štátnozamestnaneckého pomeru, nepamätal si ani na skutočnosť, že by niektorému zamestnancovi
navrhovalodňatieosobnéhopríplatku.Uviedol,žeodvtedajšejpremiérkyN.dostalipokynprepustiť10%
zamestnancov a formu prepustenia riešil osobný úrad. Konkrétnych zamestnancov vyberal vždy priamy

nadriadený daného oddelenia, buď generálny riaditeľ, vedúci oddelenia alebo riaditeľ odboru. Svedok
uviedol, že on nevyžadoval predkladanie týždenných reportov a rovnako nekontroloval dochádzku
zamestnancov. Na väčšinu položených otázok nevedel svedok odpovedať s poukazom na to, že si
nepamätá.

72.SvedkyňaS.S.,bývalákolegyňažalobkyneuviedla,žeodžalobkynevedela,žejužalovanýprepustil,
ale že to nebolo podľa zákona, nakoľko bola ZŤP. Rovnako uviedla, že žalobkyňa chcela pracovať, no
nemala k tomu prostriedky, napr. žalobkyňa jej hovorila, že nemá internet, zatiaľ čo svedkyňa v tom
čase mala neobmedzený prístup. Svedkyňa potvrdila, že v čase, keď bola riaditeľkou odboru H.. H.,upozorňovala niektorých zamestnancov na nekvalitné plneniu úloh, konkrétne aj svedkyňu, a to mailom.
Ona pracovala pod vedením pána X. a tam vypracovávali mesačné reporty, výkazy o práci. Na otázku
doplnila, že ona vianočné odmeny nedostala. Svedkyňa si matne spomínala aj na to, že p. H. niekedy

zvyšovala hlas na zamestnancov, či konkrétne na žalobkyňu uviesť nevedela. Rovnako uviedla, že
ona nemala vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobkyne a potvrdila, že došlo k prepúšťaniu aj iných
zamestnancov odboru v danom čase. Po oboznámení sa s obsahom mailovej komunikácie založenej
na č. l. 1028 uviedla, že by to mohla byť reakcia p. H..

73. Žalovaný na podporu svojej argumentácie doložil potvrdenie riaditeľky osobného úradu (č. l. 1600),
že v novembri 2010 boli všetkým zamestnancom odboru, vrátane p. S. vyplatené odmeny v rozsahu
200- 400 eur.

74. Svedok J.. J. F. uviedol, že so žalobkyňou mal kolegiálne vzťahy, avšak ešte za riaditeľky, ktorá
na odbore rodovej rovnosti pôsobila pred p. H. s ňou mal menší konflikt. Potvrdil pravosť čestného

vyhlásenia predloženého v konaní (č. l. 76,77) s tým, že bol sklamaný z toho, že ako sa snažil žalobkyni
pomôcť, tak tá jeho správanie vyhodnotila ako nátlak a vyhrážanie sa, čo ho emocionálne rozhodilo.
Potvrdil, že na odbore bežne robil pracovné výkazy a hlavne, keď sa menilo vedenie rezortu, napr. za
ministra J. robil reporty v priebehu mesiaca každý týždeň. Aj jemu sa bežne stávalo, že nadriadená mu
dávala nejaké materiály doplniť, prerobiť. Potvrdil tiež, že na poradách odboru neprebiehalo hodnotenie

zamestnancov, a že dochádzalo a dochádza k situáciám, kedy nadriadený pridelí úlohu niekoľkým
zamestnancom s rozdielnym termínom spracovania, o čom títo zamestnanci nemuseli vedieť. Podľa
vyjadrenísvedkanadriadenáH.nekričalapozamestnancochaniichneurážala.Svedoknemalvedomosť
o tom, že by žalobkyňa nemala internet, a pokiaľ sa týka predloženého mailu z č. l. 70 svedok uviedol,
že bol len v jeho kópii a po predchádzajúcej skúsenosti so žalobkyňou nečítal maily s označením jej

mena, pokiaľ mu bolo vytknuté, že mail bol odoslaný pred čestným vyhlásením, uviedol, že to nemení
nič na tom, že mail neštudoval. Svedok si nevedel spomenúť, či na listinnom dôkaze na č. l. 28 dopĺňal
on text pod dátumom 30. 03. 2011 a uviedol, že nemal vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobkyne.

75. Žalobkyňa v súvislosti s výpoveďou svedka F. predložila žiadosť zo dňa 15. 07. 2010 adresovanú

služobnému úradu o zabezpečenie stravovania formou gastrolístkov z dôvodu špeciálneho diétneho
individuálneho stravovania (č. l. 1655).

76. Svedkyňa P. R., bývalá kolegyňa žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že vedomosť o tom, že
žalobkyňa nemala v práci internet mala len od žalobkyne, ale neoverovala si to. Svedkyňa sa nevedela

vyjadriť k ďalším skutočnostiam prípadu.

77. Svedkyňa G. U. (č. l. 2207) vo svojej výpovedi uviedla, že na odbore rovnosti pracuje od roku
2000, na odbore sociálnej inklúzie a pomoci v hmotnej núdzi pracovala v období 1995-1998. K dôkazu
založenému na č. l. 408 zo dňa 27. 09. 2010, kedy podľa jej predchádzajúceho tvrdenia nepracovala

už na odbore sociálnej inklúzie uviedla, že tento dôkaz sa vzťahuje na obdobie, kedy bola vyňatá
z práce u žalovaného a pracovala ako splnomocnenkyňa na úrade vlády, cca 2,5 roka (cca 2008-
september 2010). Nemala vedomosť o žalobkyňou poukazovanej jej nadbytočnosti. Uviedla, že vždy
po prechode na iné oddelenie alebo pri zmene náplne činnosti sa to rieši dodatkami, nakoľko bez
toho by nemohla vykonávať túto činnosť. Poukázala na sprvu priateľský až nadpriateľský vzťah medzi

žalobkyňou a p. H.. Svedkyňa vzhľadom na časový odstup nevedela uviesť konkrétnosti k rozdielnemu
termínu zadania úlohy. Za irelevantný označila dotaz žalobkyne, prečo nebola H. uvedená na spisovom
obale, nakoľko spisové obaly robila sekretárka a úlohy sa zadávali aj mailom. Nevedela sa vyjadriť k
problémom medzi žalobkyňou a p. H.. Vzťah medzi žalobkyňou a p. R. označila za veľmi dobrý. Na
otázku, aký mala žalobkyňa prístup k práci svedkyňa uviedla príkladmo, že vždy v piatok nevedeli, kde

sa žalobkyňa nachádza, keď sa to pýtala p. Y.. Voči žalobkyni na pojednávaní adresovala požiadavku,
aby si „urobila problém vo svojom charaktere a v tom, ako pristupovala k svojej robote“. Uviedla, že veľa
úloh plnili spoločne, ľahšie veci riešila žalobkyňa sama, organizačne prácu dobre zvládala. Vo vzťahu
k zadávaniu úloh uviedla, že nadriadená pri problematických zamestnancoch zadávala úlohu viacerým,
aby v prípade nedostatkov nebolo potrebné prerábať zadanie, a možno takýto postup bol práve aj u

žalobkyne. Svedkyňa tiež uviedla, že o tom, že žalobkyňa nemala prístup k internetu vedela len od nej
samotnej. Uviedla, že žalobkyňa mala dohodu s nadriadenou, že na obed v piatok chodila z práce skôr
a v pondelok prichádzala do práce s taškami až okolo obeda, vedeli to všetci. Potvrdila, že na porade
sa spory neriešili, na dochádzku upozorňovala nadriadená bežne. K predkladaniu výstupov o činnostiuviedla, že v určitom období sa robila taká štatistika, čo bolo dané nariadeným pre celé ministerstvo,
nie z pokynu H.. Počas jej práce ako splnomocnenkyne bola zaradená v 11. platovej triede, a keď sa
vrátila k žalovanému mala zníženú platovú triedu s tým, že pol roka bola aj bez osobného príplatku.

Mala čistý príjem 790 eur, čo bolo za J., za éry H. bola v 10. platovej triede. Na odbore rodovej rovnosti
mala osobný príplatok. Svedkyňa tiež uviedla, že každý na odbore vykonával prácu v rámci svojho
opisu činnosti, nevedela posúdiť, či niektorí zamestnanci dostávali náročnejšie činnosti nadriadenou. Z
výpovede svedkyne vyplynulo, že nemala vedomosť o tom, že žalobkyňa bola istý čas ako nezaradená
zamestnankyňa u žalovaného.

78. Svedkyňa A. uviedla, že u žalovaného pracovala od 01. 07. 2012. S poukazom na organizačnú
zmenu pripravovanú u žalovaného od 01. 08. 2012 navrhli na podnet R. vytvorenie pracovného miesta
pre žalobkyňu, aby mohla byť zaradená, čo sa udialo už za novej vlády, ktorá sa snažila aktívne
riešiť vzniknutú situáciu. Toto miesto bolo vytvorené ako predchádzajúce miesto, ktoré mala žalobkyňa
zrušené. Potvrdila stanovisko v liste zo dňa 07. 09. 2018, podľa ktorého nebol dôvod na odovzdanie

oznámenia o zložení a výške funkčného platu. Svedkyňa uviedla, že z jej pohľadu prekážky v práci
na strane zamestnávateľa neboli dané, žalobkyňa mala byť k dispozícii zamestnávateľovi vzhľadom
na trvanie pracovného pomeru. V čase nezaradenia mal byť žalobkyni nadriadeným podľa vyjadrenia
svedkyne vedúci služobného úradu. Na otázku, či žalobkyni, keď si žiadala oznámenie o výške
funkčného platu uviedla, že tým, čo sa súdia sa oznámenie nedáva, uviedla, že nikdy jej nič také

nepovedala a označila to za nie jedinú invektívu žalobkyne voči jej osobe. Uviedla, že napriek tomu,
že sa po jej nástupe snažila riešiť situáciu žalobkyne, táto v nej, ako aj v bývalom a súčasnom vedení
videla nepriateľa. Žalobkyňa ju vinila zo vzniknutej situácie, aj napriek tomu, že v roku 2010 a 2011
svedkyňa nebola pri organizačných zmenách, ktoré však podľa nej v danom čase bežne prebiehali aj
na iných ministerstvách v rámci krátenia rozpočtu na výdavky. Potvrdila, že návrh na úpravu funkčného

platu podpisuje aj riaditeľ osobného úradu.

79. Svedkyňa J.. Y. R. Y. (č. l. 2350), zamestnankyňa žalovaného, sa vo svojej výpovedi vyjadrila len
k tomu, že podklady k príprave organizačných zmien dostával odbor právnych služieb od vedúceho
služobného úradu. Viac skutočností vzhľadom na značný časový odstup k veci nevedela uviesť.

80. Svedkyňa J.. R. N. rovnako ako svedkyňa J.. Y. uviedla, že organizačnú zmenu robí osobný úrad na
pokyn vedúceho služobného úradu a viac k veci uviesť nevedela.

81. Svedkyňa R.. J. Š. uviedla, že zastupovala p. Y. v roku 2011-2012 avšak nepamätá si žiadne

okolnosti vo vzťahu k žalobkyni. Nemala vedomosť o voľných štátnozamestnaneckých miestach v dobe
nezaradenia žalobkyne.

82. Svedkyňa R.. J. Č., bývalá kolegyňa žalobkyne, uviedla, že v období 01. 10. 2010- 31. 05. 2013
nepôsobila priamo u žalovaného, ale bola dočasne vyslaná na stále zastúpenie SR pri Európskej únii

v Bruseli, oficiálne však bola štátnou zamestnankyňou žalovaného, a to od 01. 11. 2010 na odbore
rodovej rovnosti na základe dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru a následne od 01. 02.
2011 bola na základe dohody preradená na odbor medzinárodných vzťahov, ktorý sa od 15. 08. 2011
premenoval na odbor zahraničných vzťahov a protokolu. Svedkyňa vyslovila subjektívny názor, podľa
ktorého jej bolo divné, že krátko po vyslaní do zahraničia bola preradená na odbor rovnosti. Uviedla, že

podpis dohody o zmene štátnozamestnaneckého pomeru sa nerealizoval pred 01. 02. 2011, dohodu jej
na podpis doniesol v rámci zahraničnej pracovnej cesty kolega X., čo potvrdzuje aj dôkaz predložený
žalovaným na č. l. 2505 (pracovná cesta v dňoch 03. 02. 2011). Dodala, že telefonicky jej bola žalovaným
oznámená potreba zdieľania jej pracovného miesta so žalobkyňou, aby sa udržalo pracovné miesto pre
ňu. Uviedla tiež, že ona sama sa u žalovaného stretla s nerovným zaobchádzaním alebo diskrimináciou

po jej návrate z Bruselu, keď niekoľkokrát neúspešne žiadala o návrat elektronickej parkovacej karty
s poukazom na nedostatočnú kapacitu, pričom niektorí mladí zamestnanci ju dostali, niektorí nie. Vo
vzťahu k žalobkyni uviedla, že si nespomína na žiadne hanlivé výroky kolegov voči nej, len niekedy v
rámci pracovnej agendy začula od niektorých kolegýň, že jej boli prideľované menej náročné úlohy ako
mala vzdelanie. Svedkyňa zároveň potvrdila, že od žalobkyne mala vedomosť o predmete konania.

83. Žalovaný označil výpoveď svedkyne Č. za nedôveryhodnú a zaujatú, nakoľko žalobkyňa menovanú
svedkyňu pred pojednávaním kontaktovala a zjavne jej opísala k čomu bude vypovedať, na základe
čoho svedkyňa sa na osobnom úrade žalovaného dopytovala o informácie. Svedkyňa viackrát odkázalavo výpovedi na žalobu, o ktorej nemala mať vedomosť. V telefonáte so žalobkyňou uviedla, že si
na obdobie rokov 2010- 2011 nespomína a na pojednávaní už uvádzala podrobnosti týkajúce sa
podpisu dohôd. Poukázal tiež na to, že parkovaciu kartu nie je nárok, nemajú ju všetci zamestnanci

a dôvodom nepridelenia bolo preťaženie parkoviska žalovaného. Rozporoval aj tvrdenia svedkyne
ohľadom podpisovania dohody 01. 02. 2011, nakoľko k tomu došlo tak, ako u dohody z 01. 11. 2010.

84. Z odpovede k posúdeniu stanoviska organizačno- právneho odboru vo veci písomného upozornenia
J.. J. H. pre porušenie pracovnej disciplíny a žiadosti o zníženie osobného príplatku zo dňa 07. 03.

2011 vypracovaného H.. T. J., riaditeľkou odboru štátnej a verejnej služby (č. l. 1186) vyplýva súhlasný
názor, v ktorom bolo zdôraznené, že konanie riaditeľky odboru ako priamej nadriadenej vedúcej J..
H. nepokladá za kvalifikované právne úkony, ktoré by mohli po ich komplexnom právnom zhodnotení
byť účinným podkladom pre vykonanie služobno- právneho postihu a vyvolať účinky takéhoto druhu.
Za nedostatky postupu bola označená nepresnosť označenia konania zamestnankyne, ktorým malo
dôjsť k porušeniu služobnej disciplíny, ktoré z konaní a z akých dôvodov boli riaditeľkou odboru

vyhodnotené ako závažné porušenie služobnej disciplíny, a ktoré ako menej závažné porušenie, na
ktoré poukazuje v poslednom odseku svojho listu z 25. 01. 2011. V liste zo dňa 10. 02. 2011 riaditeľka
označuje už iné konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny ako je uvedené v liste z 25. 01.
2010 a rovnako nebolo zrejmé, či aj konkretizované opakované predčasné odchody z pracoviska
uvedené v liste z 10. 2. 2011 považuje riaditeľka za závažné porušenie služobnej disciplíny. Takto

vymedzený skutkový stav porušenia služobnej disciplíny považuje daný odbor za nedostatočný a chýba
aj preukázanie ďalšieho predpokladu subjektívnej zodpovednosti štátnej zamestnankyne- zavinenie,
ktoré súd preskúmava v konaní o neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru najmä preto, že
je spochybnená existencia uloženej povinnosti verejne vystupovať v mene žalovaného len spôsobom,
ktorýupravujúslužobnépredpisyúčinnéod17.12.2010,keďštátnazamestnankyňasaverejnejdiskusie

zúčastnila 27. 09. 2010. Vytýkané porušenie služobnej disciplíny nezakladá skutkový ani právny dôvod
pre odňatie osobného príplatku. Vyplácanie osobného príplatku je založené na iných podmienkach,
ktorých nedodržanie nebolo zo strany nadriadenej zamestnankyne vytknuté. Odbor tiež poukázal na
to, že pokiaľ je osobný príplatok štátnemu zamestnancovi priznaný, jedná sa o nárokové plnenie a jeho
jednostranné zníženie či odňatie služobným úradom nie je možné, ak nie je splnený dôvod v § 89 ods.

2 zák. o štátnej službe. K odňatiu, resp. zníženiu osobného príplatku by mohlo dôjsť len v prípade, ak
by porušenie služobnej disciplíny malo vplyv na kvalitu plnenia služobných úloh.

85. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala aj na ďalšie dve stanoviská odboru štátnej služby žalovaného
vo vzťahu k iným zamestnanecom, a to zo dňa 24. 04. 2009 (č. l. 1191), v ktorom sa uvádza, že

zamestnanec sa môže žalobou na plnenie domáhať osobného príplatku, ak mu bol bezdôvodne znížený
alebo odobratý a dôkazné bremeno v tomto smere znáša služobný úrad, ktorý je povinný preukázať
zníženie kvality plnenia služobných úloh. Podľa stanoviska zo dňa 12. 10. 2010 (č.l. 1188) nie je správny
postup služobného úradu, pokiaľ k zníženiu resp. odňatiu osobného príplatku dôjde bez odôvodnenia a
predchádzajúceho upozornenia zamestnanca na túto možnosť.

86.VzhľadomnasvedkyňouH..J.H.prezentovanéospravedlniteľnédôvodyjejneúčasti napojednávaní
vyplývajúce zo starostlivosti o v tom čase štvormesačné plne dojčené dieťa (č. l. 1239) súd pristúpil k
výsluchu menovanej svedkyne v domácom prostredí, ktorá však nesúhlasila s prítomnosťou právnych
zástupcov sporových strán v jej obydlí, čo súd musel rešpektovať. Svedkyňa vo výpovedi uviedla, že po

voľbách 2010 nastala zmena v riadení odboru a nový riaditeľ Ing. X. približne v auguste- septembri 2010
robil s každým zamestnancom pohovor vzhľadom na vládou prijaté opatrenia na zefektívnenie činnosti.
V dôsledku pripravovaných zmien riaditeľ kontroloval prácu a dochádzku zamestnancov odboru,
zamestnanci mu nosili spisy na kontrolu, reporty. Rovnako zamestnanci odboru boli upozorňovaní na to,
že nikto nemá komunikovať s médiami, len minister, štátny tajomník, mediálny odbor prostredníctvom

zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo svedkyňa tlmočila aj na poradách odboru za prítomnosti
žalobkyne. Od 08. 10. 2010 bola svedkyňa dočasne poverená riadením odboru, ktorého existencia bola
ohrozená a už v tom čase bola žalobkyňa bývalým riaditeľom X. navrhnutá na organizačnú zmenu.
Svedkyňa sa podľa jej vyjadrení snažila, aby žalobkyňa zotrvala na odbore a nikto nebol prepustený. So
žalobkyňou viedla priateľský pohovor, v rámci ktorého ju upozornila na nedostatky práce a hľadali spolu

možnosti ďalšej spolupráce. Svedkyňa situáciu žalobkyne konzultovala s osobným a služobným úradom
a našli riešenie v podobe preloženia žalobkyne na miesto p. Č., dlhodobo vyslanej do zahraničia s tým,
že sa jednalo o dlhodobé zastupovanie. Žalobkyňa s uvedeným súhlasila, avšak keď došlo k realizácii
preloženia začala negatívne vystupovať voči jej osobe a negatívne jednala aj s p. Y., že prečo si judovolili preložiť. Žalobkyni vysvetlila agendu, kolega F. jej poskytol agendu integrácie cudzincov, ktorá
bola odboru pričlenená organizačnou zmenou v novembri 2010 s tým, že žalobkyňa spočiatku mala
záujem na nej pracovať, neskôr odmietala prijímať nové informácie. Uviedla, že žalobkyňa ignorovala

veci, na poradách odboru sa hovorilo o rozpracovaných aktivitách, rozdeľovali sa úlohy a nezatajovali
sa informácie o tom, kto na čom pracuje. Približne v septembri, októbri 2010 žalobkyňa na porade
informovala, že pripravuje seminár k násiliu páchanému na ženách, čo bolo prekvapujúce, nakoľko ani
kolegovia a ani nadriadená štátna tajomníčka nemala o tom informácie a žalobkyňa nebola poverená
prípravou takéhoto seminára. Postavila ju tým pred hotovú vec s termínom 30. 11., ktorý kolidoval s

inými väčšími konferenciami štátnej tajomníčky, ktorú mala svedkyňa sprevádzať. V záujme zachovania
dobrého mena žalovaného, keď okruh vybraných subjektov už bol žalobkyňou informovaní o konaní
seminára, sa ho rozhodli ponechať. Žalobkyni nakoniec museli s organizáciou seminára pomáhať a celá
situácia sa značne komplikovala. Uvedené sa podľa svedkyne odrazilo aj na kvalite seminára. Nakoľko
svedkyňaprekolíziusinýmiakciamimuselasoštátnoutajomníčkouodísťskôr,kolegynezodborup.D.a
Y. jej neskôr povedali, že samotná žalobkyňa nezostala do konca seminára a oni upratovali miestnosť so

zverenoutechnikouazamkýnali.Vzhľadomnaprednesenúkritikubolapotrebatoprebraťnaporade,ato
bez čakania na žalobkyňu, ktorá mala v tom čase péčko alebo dovolenku a svedkyňa 07. 12. odchádzala
na zahraničnú pracovnú cestu. Záznam z pracovnej porady odboru zo dňa 06. 12. bol posunutý
žalobkyni s rozdelením úloh a po návrate jej svedkyňa hovorila, že má spracovať závery zo seminára,
ktoré mala štátna tajomníčka záujem zverejniť na internete. So závermi mala žalobkyňa problémy,

vyhovárala sa, že na nich pracuje, no neboli ani vo februári 2011. K reportom uviedla, že bolo jej úlohou
sledovať prácu podriadených na odbore, ako to bolo aj v iných sekciách s tým, že bola prekvapená z
reportu žalobkyne, v ktorom uviedla „upratovanie a čistenie počítača, telefonovanie ohľadom záverov,
upratovanie agendy“, pričom mala zadanú prácu vyplývajúcu z opisu činnosti- odpočet národného
akčného plánu, ktorý nebola schopná predložiť s tým, že ostatní kolegovia mali oveľa viac práce, denne

pracovali aj na niekoľkostranových cudzojazyčných textoch. Nakoniec na koncepcii integrácie cudzincov
nespolupracovala žalobkyňa s kolegom F., s ktorým musela pracovať samotná svedkyňa a prideľovala
si spisy. Uviedla, že žalobkyni viackrát dohovárala slušne, aby lepšie spolupracovala. Problémom
bola aj dochádzka svedkyne, na ktorú boli zamestnanci dôsledne upozorňovaný na poradách. Stávalo
sa, že svedkyni volal vedúci služobného úradu p. X., či vie, kde má zamestnancov, konkrétne, že

žalobkyňa bola videná niekde, nebola v práci a dochádzku mala, s tým, že opustila pracovisko bez
podpísanej priepustky. Približne v januári 2011 sa svedkyne mediálny odbor dotazoval na mediálny
výstup žalobkyne a jej prezentáciu v mene žalovaného. Jednalo sa o akciu Europacafé, na ktorú
prišla pozvánka aj na daný odbor, no nikto nemal záujem a žalobkyňa sa na tejto akcii predstavila
ako zástupkyňa ministerstva a vedenie svedkyni vytklo, že bolo porušené mediálne embargo. V snahe

primäť svedkyňu k lepšej práci pripravila svedkyňa písomné upozornenie, ktoré žalobkyňa podpísala.
Následne niekedy v januári 2011 bola svedkyňa prizvaná k riešeniu ukončenia štátnozamestnaneckého
pomeru dvoch zamestnancov, p. D. a žalobkyne, čo bolo pre svedkyňu prekvapivé, ale nemala možnosť
zasiahnuť do organizačných mien vedenia. Potom vnikli problémy okolo NAPU, s ktorým boli v sklze,
a ktorého príprava odpočtu bola úlohou žalobkyne vyplývajúcou aj z jej opisu činnosti. Svedkyňa mala

vedomosť aj o probléme s dovolenkovým lístkom žalobkyne počas jej zahraničnej pracovnej cesty, kedy
ju zastupoval kolega F.. V lete 2011 bola svedkyňa informovaná štátnym tajomníkom o rozdelení odborov
naagendurodovejrovnosti,ktorúmalaodseptembra2011viesťK.E.R.aagenducentrakoordináciepod
vedením svedkyne. Svedkyňa tiež uviedla, že sama mala nepríjemné pocity zo skreslených informácií
šírených žalobkyňou, keď ona nevedela ovplyvniť uskutočnené organizačné zmeny u žalovaného. V

celom rozsahu poprela ponižujúce zaobchádzanie so žalobkyňou, nakoľko v celom obore bola medzi
kolegami priateľská atmosféra, dokonca vytýkané nedostatky svedkyňa neriešila na poradách pred
ostatnými, nakoľko jej to bolo vo vzťahu k zamestnancovi nepríjemné, ale vždy osobne, tak ako to
bolo aj u žalobkyne. Konštatovala, že dôvody prezentované v písomnom upozornení žalobkyne boli
dané. Vzhľadom na vytýkané nedostatky práce žalobkyne, keď aj samotný vedúci služobného úradu

videl jej prácu, výstupy, ako aj kolegov, ako aj odbornosť kolegov s nižším osobným príplatkom jej
bolo navrhnuté, aby pristúpila k návrhu na odobratie osobného príplatku, čo svedkyňa vypracovala a
odôvodnila aktivitami, ktoré žalobkyňa nesplnila. Nemala vedomosť o tom, že by žalobkyni bol zo strany
žalovaného obmedzený prístup na internet, potvrdila však, že z dôvodu pretelefonovania vysokej sumy
jej volala p. Y., ktorá jej dala pokyn k blokácii medzimestských hovorov z telefónu žalobkyne. Uviedla

však, že blokády pre vysoké účty boli aj na iných odboroch a ona sama mala prístup na medzimestské
hovory až z pozície nadriadenej. K stanoveniu kratšej lehoty na vybavenie úlohy žalobkyňou z 07.
02. 2011 svedkyňa uviedla, že lehoty vyplývali z druhu akcií, ak išlo o pripomienkové konanie, boli
stanovenéexternýmzdrojom.Svedkyňarozdeľovalaúlohypodľatoho,ktopracovalnadanomzameraní,kto bol voľnejší s tým, že ak išlo o všeobecnejšiu úlohu, pracovali na nej viacerí. Svedkyňa potvrdila
tvrdenia žalovaného, že nemala vedomosť o zdravotnom stave žalobkyne, dozvedela sa to až keď sa to
riešilo kvôli nejakej sťažnosti, postihnutie u žalobkyne však nevnímali a nevedeli o ňom. K pracovným

pomôckam žalobkyne uviedla, že mala vlastnú kanceláriu so zariadením, k dispozícii počítač a bežné
pracovné pomôcky ako iní zamestnanci, tlačiareň telefónny aparát s obmedzením na medzimestské
volania, čo sa však týkalo aj iných zamestnancov. Svedkyňa bola toho názoru, že spočiatku mala
s ňou kamarátsky vzťah, keď boli kolegyne, neskôr ako jej nadriadená sa s ňou snažila vychádzať
profesionálne, aj napriek tomu, ako sa žalobkyňa voči nej správala a jej povýšeneckému vystupovaniu.

Na otázku o aktivitách žalobkyne mimo služobného pomeru uviedla, že mala vedomosť o jej spolupráci
s Prešovskou univerzitou a spomínanom seminári. Zároveň v tejto súvislosti uviedla, že za jej vedenia
nemohli mať zamestnanci dohody mimo služobného pomeru z dôvodu možnej kolízie záujmov. Na
otázku, či rovnako pristupovala ku všetkým podriadeným uviedla, že áno, že by to vedeli dosvedčiť
aj iní, nakoľko dvere do kancelárie nechávala otvorené a jej prístup sa nezmenil ani po organizačnej
zmene, naopak bolo to práve žalobkyňa, ktorá ich prestala zdraviť, ona sa jej aj napriek tomu zdravila

naďalej a nereagovala na invektívy voči nej, nakoľko je nekonfliktný tip. Mala za to, že na pracovisku
bola príjemná, profesionálna a tímová atmosféra. K odňatiu osobného príplatku svedkyňa uviedla, že
pri návrhu na jeho odňatie vychádzala z toho, že kvalita práce žalobkyne nebola dlhodobo taká, ako
mala byť, v dôsledku čoho sa dostávali do sklzu a museli to za ňu nadrábať iní, aj ona. Dodala tiež,
že ľudí nehodnotí podľa výzoru. Vo výpovedi vyvrátila, že by z jej strany došlo k pýtaniu si hesla

žalobkyne do počítača počas jej práceneschopnosti. Na otázku, či svedkyňa zadávala žalobkyni úlohy
nad rámec opisu štátnozamestnaneckého miesta napr. spracovanie informácie z textu v anglickom
jazyku, ktorý si nebolo možné zadovážiť v elektronickej podobe a použiť tak prekladač uviedla, že
nemala vedomosť o tom, že žalobkyňa nevie po anglicky a prekladá cez editor, nakoľko chodievala na
zahraničné konferencie. Zadania v tomto smere jej zadával p. X. ako aj iným kolegom. Za tendenčné

označila svedkyňa tvrdenia žalobkyne, že by jej zakázala konzultovať prípravu úloh s kolegyňami, alebo
jej dávala na ich vypracovanie kratšiu lehotu ako iným, rovnako, že by ju zosmiešňovala, ponižovala či
robila si posmešky z jej výzoru. K hodnoteniu úloh vypracovaných žalobkyňou uviedla, že pozitívne veci
chválila a nedostatky si spolu prešli s tým, že si vypočula aj názor protistrany. Na otázku, či zadávala
žalobkyni úlohy pomocného charakteru ako napr. usporiadanie fasciklov a podaní, priradenie odpovedí

zaslaných kolegovi F. uviedla, že prišiel za ňou kolega F., že žalobkyňa s ním odmieta spolupracovať s
tým, že žalobkyňa sama jej doniesla šanón, kam pozakladala listy. Obaly si zamestnanec spracovával
sám, navzájom si pomáhali, čo bolo normálne, a nie pomocná práca. Vylúčila, že by od konca januára
do prvej polovice februára 2011 kričala na žalobkyňu, čo by počuli aj vedľajšie kancelárie a rovnako ju
neprovokovala.

87. Žalobkyňa väčšinu tvrdení svedkyne označila za nepravdivé a skresľujúce. Zotrvala na tvrdení, že
žalovaný mal viaceré miesta, ktoré jej mohol po výpovedi ponúknuť, konkrétne jedno vytvorené miesto
v odbore dohľadu nad poskytovaním sociálnych služieb a iné miesta, na ktoré boli vyhlásené výberové
konania.

88. Na otázky súdu (č. l. 1682), akú prácu vykonávala pre žalovaného počas nezaradenia uviedla,
že bežnú agendu týkajúcu sa násilia na ženách, odborné úlohy o odpočtoch, bežné pripomienkové
konanie, koncepčné veci, zvolávanie pracovných skupín, predkladanie návrhov, písala asi 60 listov a
60 mailov, komunikovala s rôznymi organizáciami. Veci riešila telefonicky a mailom aj s mimovládnymi

organizáciami, plnila práce prideľované p. H. cez sekretariát. Žalobkyňa tiež uviedla, že v júni jej
najprv šiel len intranet, potom ani ten a raz to šlo, raz nešlo, nefungovali jej maily a nemohla
komunikovať s ostatnými. Na otázky odkiaľ z akého mailu komunikovala, keď jej nešiel internet uviedla,
že niekedy sa jej nejaký mail podarilo odoslať niekedy nie, ale väčšinou bola mailová pošta nefunkčná.
V písomnom vyjadrení zo dňa 17. 10. 2018 (č. l. 1952) žalobkyňa doplnila, že počas nezaradenia

vykonávala úlohy pod svojím menom pre p. H., ktoré smerovali k splneniu uznesenia vlády SR č.
438/2009, úlohy v pôsobnosti odboru rodovej rovnosti v predtým zverených oblastiach, dopĺňala a
aktualizovala webovú stránku www.zastavmenasilie.sk , zúčastňovala
sa porád a plnila terminované úlohy zadávané cez sekretariát, spracuvávala podklady do Zborníka z ňou
usporadúvanej konferencie v roku 2010. Maily sa jej ukladali do priečinka odoslaná pošta a skutočne boli

odoslané, až po sfunkčnení internetu. Na internetové pripojenie využívala aj vlastný počítač a súkromné
pripojenie. Žalobkyňa označila za nepravdivé tvrdenie svedkyne R., že vždy vykonávala len úlohy v
triede T9, nakoľko po nástupe R. na odbor, tento mal len dve zamestnankyne, H., ktorá mala na starosti
rodovú rovnosť a U., ktorá pracovala na rovnosti príležitostí (obe platová trieda T10), zatiaľ čo žalobkyňavykonávala celú agendu násilia na ženách vrátane zabezpečovania aktivít na ministerstve a v iných
rezortoch v spolupráci s tretím sektorom s tým, že úlohy na odbore sa nikdy nezadávali podľa T9 a T10.
Za týmto účelom žalobkyňa predložila aj hodnotenia bývalých nadriadených, keď vykonávala prácu pre

úrad práce sociálnych vecí a rodiny, ako aj za vedenia p. F. pri riadení odboru rodovej rovnosti, z ktorých
vyplývali fundované odborné znalosti a svedomitý prístup k práci.

89. Žalobkyňa v odpovedi riaditeľke odboru právnych služieb (č. l. 1961) v ods. 6 uvádza,
že nemá vedomosť o aktuálnom stave webovej stránky www.zastavmenasilie.sk s poukazom na to, že jej bol od 23. júna 2011 zablokovaný prístup na internet.

90. V žalovaným predloženom stanovisku osobného úradu žalovaného zo dňa 07. 09. 2018 (č. l.
2012) sa uvádza, že pri určovaní najnáročnejšej činnosti sa vychádza z charakteristík platových tried
uvedených v prílohe č. 2 zák. č. 55/2017 Z.z. s tým, že opis najnáročnejšej činnosti miesta obsahuje
definíciu najnáročnejšej činnosti, ako aj bližšie určenú najnáročnejšiu činnosť a ostatné činnosti, ktoré

konkrétne popisujú činnosti, ktoré štátny zamestnanec vykonáva na úrovni zodpovedajúcej vybranej
najnáročnejšej činnosti, podľa náročnosti vykonávanej agendy navrhuje vedúci zamestnanec zaradenie
svojho podriadeného zamestnanca do príslušnej platovej triedy. U žalobkyne nebol podaný návrh na
zaradenie zamestnanca do vyššej platovej triedy nadriadenou. Ako dôvod, pre ktorý žalobkyňa pri
trvalom preložení dňa 01. 08. 2012 nedostala oznámenie o zložení a výške funkčného platu osobný úrad

uviedol, že dôvodom bola skutočnosť, že po preložení sa funkčný plat žalobkyne nezmenil a miesto po
žalobkyni nie je obsadené.

91. V potvrdení zo dňa 07. 09. 2018 (č. l. 2015) Z.. R., ako riaditeľka odboru rodovej rovnosti
uviedla, že nepodávala návrh na zmenu platovej triedy žalobkyne a ani návrh na vyššiu platovú

triedu a činnosti, ktoré žalobkyňa vykonávala podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta zodpovedali
náročnosti definícií činností uvedených v zákone o štátnej službe pre platovú triedu, v ktorej bola
zaradená (po zmene právnej úpravy 7.).

92. V stanovisku adresovanom odboru právnych služieb zo dňa 29. 11. 2018 (č. l. 2046) K. R. uviedla,

že najnáročnejšia činnosť vykonávaná žalobkyňou na odbore rodovej rovnosti bola spolupráca pri
vyhodnocovaní aktualizácií dokumentov ako napr. NAP. Menovaná zamestnankyňa sa podieľala na
koordinácií vybraných tém v oblasti rozvoja rodovej rovnosti, pri tvorbe podporných administratívnych
podkladov smerujúcich k finálnemu výstupu. V rámci uvedených činností pritom vždy spolupracovala s
ostatnými zamestnancami, nevytvárala však samostatné výstupy v rámci uvedeného odboru. Samotnú

agendu násilia na ženách odborne zastrešovala ona sama ako riaditeľka odboru, a to vrátane
prípravy strategických materiálov a výstupov a tiež pripravovala podklady k medzinárodným dohovorom
v danej oblasti, nakoľko menovaná zamestnankyňa anglický jazyk neovládala. Žalobkyňa podľa
predmetného stanoviska koordinovala a plnila úlohy súvisiace s vedením sekretariátu rodovej rovnosti,
spolupracovala a komunikovala s ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy, združeniami, vysokými

školami v danej oblasti, organizovala konferencie a stretnutia a v expertnej skupine pre prevenciu
násilia na ženách a v rodinách pri Rade vlády SR pre prevenciu kriminality MV SR pôsobila ako
tajomníčka a zabezpečovala bežnú administratívnu agendu pre túto skupinu. Najnáročnejšie činnosti,
ktoré menovaná zamestnankyňa vykonávala podľa opisu štátnozamestnanecého miesta zodpovedali
náročnosti definícií činností uvedených v zákone o štátnej službe pre danú platovú triedu, v ktorej bola

zaradená. Záverom R. ocenila prácu žalobkyne v koordinačnej a administratívnej oblasti pre daný odbor
a vyjadrila presvedčenie aj vzhľadom na to, že ona sama ako riaditeľka odboru plynule hovoriaca dvoma
cudzími jazykmi s platovou triedou 10, že rozdiel v odbornej, jazykovej a komunikačnej zdatnosti bol
natoľko výrazný, že jej zaradenie do nižšej platovej triedy bolo nielen v súlade so zákonom, ale aj plne
zdôvodniteľné a logické.

93. Vzhľadom na sporovými stranami navrhované doplnenie dokazovania opätovným výsluchom
svedkyne H. a opätovnému zmareniu jej účasti na pojednávaní súdu objektívnymi okolnosťami
vyplývajúcimi zo starostlivosti o maloleté dieťa, súd v súlade s § 196 ods. 3 CSP pristúpil k písomnému
výsluchu svedkyne H. (č. l. 1503). Svedkyňa opätovne potvrdila, že nemala vedomosť nielen o

zdravotnom stave žalobkyne, ale ani o jej zdravotnom postihnutí, ktorého známky navonok nejavila,
a o ktorom sa dozvedela až neskôr. Vzhľadom na odstup času nevedela presne vyjadriť a odôvodniť
rozdielnu lehotu pre vypracovanie úlohy žalobkyňou. Z jej výpovede tiež vyplynulo, že dôvodom
písomného upozornenia bolo porušenie dochádzky- nedodržiavanie služobného času a porušenieslužobnej disciplíny v dôsledku jej účasti bez súhlasu žalovaného v médiách a návrh na úpravu platu
vychádzal z nekvality plnenia služobných úloh s tým, že iní zamestnanci mali nižší príplatok, aj napriek
ich odbornosti a obsahu práce. Potvrdila, že na odbore pracovali aj jej rovesníčky. Zhrnula, že práca

žalobkyne bola povrchnou, za dlhšie obdobie si neplnila úlohy riadne a včas, čo viedlo k časovému sklzu.
Začali si myslieť, že sa z jej strany jedná o zámerný postup s cieľom poškodiť odbor. Jej dochádzka
bola podľa svedkyne zlá, čo malo vplyv aj na plnenie služobných úloh. Zároveň doplnila, že problém s
dochádzkou žalobkyňa mala už za pôsobenia predchádzajúcej riaditeľky F., ktorá ešte v júni 2010 na
to upozorňovala. K organizácii seminára Násilie páchané na ženách tiež doplnila, že bola žalobkyňou

informovaná až po tom, ako si jeho organizáciu aj s termínom a miestom dohodla so spoluorganizátormi.

94. Z mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a p. X. z 02. 08. 2010 (č. l. 1368) vyplýva, že v
rámci pripojeného materiálu spracovaného žalobkyňou, bod 2.2.7. sa uvádza úloha o zorganizovaní
tematického seminára pre oblasť násilia na ženách v období septembra až októbra 2010. Uvedené
vyplynulo aj z mailu zasielaného žalobkyňou p. H. dňa 08. 10. 2010 (č. l. 1374) bod 10. pripravovaných

aktivít v akademickom roku 2010/2011, ako aj z mailu zasielaného jej dňa 11. 10. 2010 (č. l. 1377), v
ktorom bol uvedený pracovný názov predmetného seminára navrhnutého Akadémiou PZ Bratislava a
odsúhlaseného UNIPO Prešov a tiež vedomosť o organizácii uvedeného seminára p. H. vyplynula aj z
mailovej komunikácie dňa 13. 10. 2010 (č. l. 1378).

95. Za účelom preukázania opísaného konania žalovaného smerujúceho voči žalobkyni táto predložila
potvrdenie všeobecného lekára zo dňa 12. 11. 2015, v ktorom sú konštatované psychické ťažkosti,
depresie ako reakcia na stres v práci s potrebou psychoterapie a užívania antidepresív, ako aj
skutočnosť, že pacientka trpí týmito problémami cca 2 roky.

96. Žalobkyňa prvýkrát v priebehu konania, a to vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10. 10. 2017 (č. l.
1504) uviedla ako dôvod diskriminácie to, že H. si v októbri 2010 vypočula súkromný telefonický rozhovor
žalobkyne, z ktorého sa dozvedela, že žalobkyňa má ukončené vysokoškolské štúdium už na druhej
vysokej škole a začala doktorandské štúdium a po cielených neformálnych otázkach zistila na akých
riadiacich pozíciách doposiaľ pracovala, čo H. podľa nej vnímala ako ohrozenie jej vlastného postupu

radovej zamestnankyne na post u žalovaného, resp. v zahraničných štruktúrach.

97. Žalovaný vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o blokovaní medzimestských hovorov vzhľadom
na časový odstup rozhodného obdobia predložil len potvrdenie odboru informačno-komunikačných
technológií o tom, že za obdobie posledných štyroch rokov od 18. 01. 2016 spätne nebola klapka

žalobkyne blokovaná.

98. Z predloženej Dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru uzatvorenej medzi žalovaným
a žalobkyňou dňa 26. 03. 2018 (č. l. 1674) vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktorý vznikol dňa 01. 02. 2004 na základe služobnej zmluvy

č. 1482 zo dňa 02. 02. 2004 v služobnom úrade Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Dolnom Kubíne,
a to ku dňu 27. 03. 2018.

99. Žalovaný na výzvu súdu v konaní predložil oznámenia o výške a zložení funkčného platu
zamestnancov odboru rodovej rovnosti za obdobie od 01. januára 2011 do 04. 06. 2018 a k nim

prislúchajúce opisy činností štátnozamestnaneckých miest (s výnimkou tých, ktoré as týkali žalobkyne),
opisy činností štátnozamestnaneckých miest nezaradených zamestnancov od 01. 04. 2011 do 31. 07.
2012 a dokumentáciu o plate týchto zamestnancov (č. l. 1697- ). Z uvedených listinných dôkazov súd
zistil, že na odbore rodovej rovnosti v uvedenom období vynímajúc žalobkyňu pracovali zamestnanci
zaradení:

- rok 2010: v 9. platovej triede s platovou tarifou 719,50 eur a v 10. platovej triede s platovou tarifou
820,50 eur
- rok 2011: 9. trieda 719,50 eur, 10. trieda 820,50 eur
- rok 2012: 9. trieda 719,50 eur a 10. trieda 820,50 eur
- rok 2013: 9. trieda 719,50 eur a 10. trieda 820,50 eur

- rok 2014: 10. trieda: 836,50 eur
- rok 2015: 10. trieda 849,50 eur následne zvýšená od júla na 858 eur
- rok 2016: 10. trieda: 892,50 eur a 11. trieda 1015,50 eur
- rok 2017: 9. trieda 816,50 eur, 10. trieda 928,50 eur, 11. trieda 1056,50 eurjún 2017: 7. trieda 816,50 eur, 8. trieda 928,50 eur, 9. trieda: 1056,50 eur a 9. trieda: 816,50 eur
- u žalovaného v danom období pracovali aj nezaradení zamestnanci:
- rok 2010: 6. trieda 378,50 eur, 4. trieda 411 eur, 5. trieda 490 eur, 8. trieda 631,50 eur, 9. trieda 719,50

eur, 10. trieda 820,50 eur
- rok 2011: aj 11. trieda 935,50 eur
- rok 2012: 5. trieda 490 eur, 9. trieda 719,50 eur, 10. trieda 820,50 eur.

100. K najnáročnejšej činnosti žalobkyne malo podľa nej patriť plnenie úloh v zmysle

uznesenia vlády, ktoré vyplývali z medzinárodných zmlúv, ktorými bola SR viazaná v rámci problematiky
násilia na ženách, ktorú nemal žiadny iný zamestnanec odboru na starosti. Poukazovala na to, že
ostatní zamestnanci odboru boli zaradení do 10. triedy a ona do 9. triedy, čo zamestnávateľ riešil vyšším
osobným príplatkom za účelom kompenzácie a dorovnania platu, ale potom jej bol osobný príplatok
odňatý a bola jedinou nezaradenou zamestnankyňou po dobu 18 mesiacov.

101. Svedkyňa Z.. J.. H. U., priateľka žalobkyne a kolegyňa z ÚPSVaR, kde pracovala do roku 2007,
vo svojej výpovedi uviedla, že od žalobkyne mala vedomosť, že nebola žiaducou osobou u žalovanej
a rovnako aj o jej psychických problémoch s tým spojených. Nakoľko v rozhodnom čase svedkyňa
pracovala v zahraničí, bola so žalobkyňou len v telefonickom kontakte. Vedela, že mala problémy so
srdcom, chôdzou, chodievala po lekároch a istý čas bola aj práceneschopná. Mala aj finančné problémy

počas ďalšieho vzdelávania v Prešove, v súvislosti s ktorým musela požiadať o splátkový kalendár.
Bola na ňu kladená veľká psychická záťaž spojená s jej diskrimináciou zamestnávateľom. Svedkyňa
nepoznala dôvod diskriminácie, či to bol vek alebo niečo iné, no uviedla, že to prerástlo až do šikany,
žalobkyňa dostávala pracovné úlohy pred skončením pracovnej zmeny, ktoré mali byť hotové na druhý
deň, bola aj v časovom strese. Mala vedomosť aj o tom, že súhlas k výpovedi žalobkyne dával ÚPSVaR

v Bratislave a bola rada, že ho nedal, nakoľko bolo pre ňu nemysliteľné, že by pre žalobkyňu nebolo
u žalovanej miesto. Na otázku k údajnému nerovnému zaobchádzaniu zamestnávateľa so žalobkyňou
uviedla, že raz sa zastavila u žalobkyni na pracovisku. Síce sa v jej kancelárii dalo pracovať, ale mala
skôr pocit, že je to miesto pre odkladanie pracovných materiálov, čo pre svedkyňu bolo prekvapujúce
a bol to dôkaz o jej nežiadúcosti. Nebolo to vôbec adekvátne k jej schopnostiam a zručnostiam.

Vedela tiež, že žalobkyňa nemala v určitom období prístup na internet, nakoľko keď išla po chodbe
tak internet v iných miestnostiach bol a u žalobkyne nie, čo vedela len od nej, prístup na internet u
žalobkyne svedkyňa neskúšala. Potvrdila, že o postihu žalobkyne upozornením zamestnávateľa na
porušenie služobnej disciplíny počas toho, ako svedkyňa pracovala na ÚPSVaR, sa dozvedela výlučne
od žalobkyne. Uviedla, že tí, ktorí žalobkyňu priamo poznali, tak neuverili porušeniu služobnej disciplíny,

a niektorí sa stiahli, ako keby u nich žalobkyňa padla na inú hodnotu, taký mala pocit. Uvedené bolo
pre žalobkyňu ponižujúce.

102. Svedkyňa H.. D. E., spolupracovníčka žalobkyne počas trvania jej štátnozamestnaneckého
pomeru u žalovanej, uviedla, že od žalobkyne sa v rámci spolupráce v júni 2011 dozvedela, že nemá

prístup na internet, bola ustráchaná a stále sa kontrolovala. Neskôr sa dozvedela, že od septembra
2010 má problémy v práci, ktoré viedli k zrušeniu jej štátnozamestnaneckého miesta. Hoci prácu
dostávala a vykonávala ju naďalej 18 mesiacov bola nezaradenou zamestnankyňou. Sťaženie práce
pociťovala svedkyňa v pracovných výstupoch žalobkyne, vyslovila zdanie o ukážkovej diskriminácii
v pracovnoprávnych vzťahoch. Spomenula si, že niekedy v priebehu mesiaca júl 2011 zaznamenala

problém s doručovaním mailovej správy žalobkyne. Vyslovila názor, že psychika viedla k zhoršeniu jej
celkového zdravotného stavu. Potvrdila, že choroba žalobkyne nemala vplyv na jej pracovnú činnosť,
a že o jej zdravotnom postihnutí v rozhodnom čase nemala vedomosť. V rámci konfrontácie týkajúcej
sa pomerne presných údajov, ku ktorým svedkyňa vypovedala, vzhľadom na značný časový odstup,
svedkyňa uviedla, že si doma pred výsluchom pozrela svoje poznámky, ktoré si k osobe žalobkyne v

tom čase robila, keď si všimla zhoršenie je psychického stavu. K pracovným podmienkam žalobkyne na
pracovisku uviedla, že tieto sa nevymkýňali z normálu, jednalo sa o bežné pracovné prostredie.

103. Žalobkyňa na pojednávaniach súdu poukazovala tiež na ukončené doktorandské štúdium a jej
vzdelanie,ktorésaneodrazilonavýškeazloženífunkčnéhoplatu,kariérnomrastestým,žezamestnanci

s nižším vzdelaním a pracovnými skúsenosťami boli zaradení do vyššej tarifnej triedy a mali aj osobný
príplatok, čo podľa nej potvrdzovalo priamu diskrimináciu.104. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú
na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a
náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

105. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom

čase (ďalej len „AZ“) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia.

106. Podľa § 2a ods. 1 AZ diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie,
sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na
diskrimináciu.

107. Podľa § 2a ods. 2 AZ priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou

zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať ako
s inou osobou v porovnateľnej situácii.

108. Podľa § 2a ods. 3 AZ nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn
alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli zvýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama

diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnení
sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

109. Podľa § 2a ods. 4 AZ obťažovanie je také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo
môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho,

zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť
zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.

110. Podľa § 2a ods. 8 AZ neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu,
ktorej sa týka nepriaznivé a priamo súvisí

a) s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo
b) s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo
veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
c) so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.

111. Podľa § 2a ods. 11 písm. d) AZ za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia sa považuje aj
diskriminácia z dôvodu predchádzajúceho zdravotného postihnutia alebo diskriminácia osoby, u ktorej
by na základe vonkajších príznakov bolo možné predpokladať, že je osoba so zdravotným postihnutím.

112. Podľa § 3 ods. 1 AZ každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti

pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,
poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

113. Podľa § 3 ods. 2 AZ zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení
s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

114. Podľa § 6 ods. 1 AZ v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych
vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje
diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

115. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) AZ zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len
v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania
a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a
prepúšťania.116. Podľa § 9 ods. 1 AZ každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu
pred diskrimináciou.

117. Podľa § 9 ods. 2 AZ každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je
alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol

primerané zadosťučinenie.

118. Podľa § 9 ods. 3 AZ ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

119.Podľa§11ods.1AZkonanievoveciachsúvisiacichsporušenímzásadyrovnakéhozaobchádzania
sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého
zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že

porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

120. Podľa § 11 ods. 2 AZ žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

121. Podľa § 1 ods. 1, 3 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zák. č. 400/2009 Z.z.“) tento zákon upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s
vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami. Na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje
Zákonník práce , len ak to ustanovuje tento

zákon.

122. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi
zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom,
najmä pokiaľ ide o podmienky

vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty
poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v
štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

123. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 400/2009 Z.z. v štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná

diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu
pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného
pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka, sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého
zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, veku, manželského stavu, rodinného stavu,
povinností k rodine, členstva alebo činnosti v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej

organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.

124. Podľa § 4 ods. 4 zák. č. 400/2009 Z.z. služobný úrad a štátny zamestnanec nesmú vykonávanie
práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru zneužívať na ujmu iného štátneho
zamestnanca alebo inej fyzickej osoby alebo na ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti.

125. Podľa § 4 ods. 5 zák. č. 400/2009 Z.z. služobný úrad nesmie štátneho zamestnanca akýmkoľvek
spôsobom postihovať alebo znevýhodňovať preto, že sa zákonným spôsobom domáha svojich práv
vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru.

126. Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 400/2009 Z.z. štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva
alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže
domáhať ochrany v služobnom úrade alebo na súde. Rovnako sa môže tejto ochrany domáhať občan,
ktorý sa uchádza o štátnu službu. Služobný úrad je povinný na podnet štátneho zamestnanca aleboobčana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu a
odstrániť následky nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania.

127. Podľa § 5 ods. 1, 3 zák. č. 400/2009 Z.z. štátna služba na účely tohto zákona je činnosť, ktorou
štátny zamestnanec v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným predpisom plní úlohy
štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo plní úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí
v služobnom úrade v príslušnom
odbore štátnej služby alebo bez určenia odboru štátnej služby a ktorá zahŕňa riadenie, rozhodovanie,

kontrolu, dozor alebo inšpekciu, vnútorný audit alebo vládny audit, odbornú prípravu rozhodnutí, právne
zastupovanie, odbornú prípravu návrhov zákonov, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
alebo medzinárodných zmlúv vrátane odborných činností súvisiacich s ich prerokúvaním, schvaľovaním
a podpisovaním, ako aj odborných činností súvisiacich s vrátením zákonov prezidentom, odbornú
prípravu koncepčných dokumentov a strategických dokumentov alebo odbornú prípravu podkladov na
vykonávanie štátnych záležitostí.

Služobný úrad na účely odseku 1 vypracuje opisy činností štátnozamestnaneckých miest.

128. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátny zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba,
ktorá v štátnozamestnaneckom pomere vykonáva štátnu službu v služobnom úrade v príslušnom odbore
štátnej služby.

129. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. vedúci služobného úradu (ďalej len „vedúci úradu“) na
účely tohto zákona je služobne najvyšší vedúci zamestnanec v služobnom úrade; to neplatí vo vzťahu
k vedúcemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo alebo ostatný
ústredný orgán štátnej správy.

130. Podľa § 12 ods. 2 zák. č. 400/209 Z.z. vedúci úradu je oprávnený konať v príslušnom služobnom
úrade vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov; vedúci úradu je
oprávnený konať aj vo veciach právnych vzťahov upravujúcich služobný pomer, ak to ustanovuje
osobitný predpis.

131. Podľa § 14 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. osobný úrad je organizačný útvar služobného úradu v
priamej riadiacej pôsobnosti vedúceho úradu. Osobný úrad zabezpečuje plnenie úloh, ktoré vyplývajú
služobnému úradu zo štátnozamestnaneckých vzťahov, z pracovnoprávnych vzťahov a z právnych
vzťahov upravujúcich služobný pomer.

132. Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecké miesto možno obsadiť prijatím
občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, alebo preložením štátneho zamestnanca.

133. Podľa § 43 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecký pomer možno skončiť

a) dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru,
b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.

134. Podľa § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z.z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

135. Podľa § 50 zák. č. 400/2009 Z.z. štátnemu zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným
postihnutím, môže dať služobný úrad výpoveď len na základe právoplatného rozhodnutia
príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorým bol udelený predchádzajúci súhlas
podľa osobitného predpisu, inak
je výpoveď neplatná. Tento súhlas sa nevyžaduje, ak ide o výpoveď z dôvodu uvedeného v § 47 písm.

h) a i) .

136. Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátny zamestnanec má právoa) na vytvorenie podmienok nevyhnutných na riadne vykonávanie štátnej služby,
b) na plat podľa tohto zákona,
c) na prehlbovanie kvalifikácie,

d) odmietnuť služobnú úlohu, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
e)odmietnuťslužobnúúlohu,ktorejvykonaniejenadrozsahopisučinnostíjehoštátnozamestnaneckého
miesta,
f) odmietnuť vykonanie služobnej úlohy, ktorá podľa všeobecne záväzných právnych predpisov alebo
podľa služobných predpisov patrí do výlučnej pôsobnosti vedúceho zamestnanca,

g) nazerať do svojho osobného spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie,
h) podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu vrátane sťažností v
súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 4 .

137. Podľa § 60 ods. 1 písm. zák. č. 400/2009 Z.z. štátny zamestnanec je povinný

e) plniť služobné úlohy osobne, riadne a včas.
i) riadiť sa pri vykonávaní štátnej služby pokynmi vedúceho zamestnanca, ak sú v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a služobnými predpismi.

138. Podľa § 62 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v §

60 ďalej povinný
a) organizovať, riadiť a kontrolovať vykonávanie štátnej služby podriadenými štátnymi zamestnancami,
b) ukladať podriadeným štátnym zamestnancom služobné úlohy a dávať im na tento účel pokyny v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so služobnými predpismi,
c) utvárať podmienky na riadne vykonávanie štátnej služby štátnymi zamestnancami,

d) viesť štátnych zamestnancov k dodržiavaniu služobnej disciplíny,
e) plniť voči podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy služobného úradu v rozsahu určenom týmto
zákonom a služobnými predpismi,
f) písomne poveriť podriadeného štátneho zamestnanca na zastupovanie v určenom rozsahu v čase
svojej neprítomnosti nepresahujúcej dva týždne,

g) slušne sa správať voči podriadeným štátnym zamestnancom,
h) plniť ďalšie povinnosti podľa tohto zákona.

139. Podľa § 81 zák. č. 400/2009 Z.z. štátnemu zamestnancovi za podmienok ustanovených týmto
zákonom patrí plat, ktorý tvorí

a) funkčný plat,
b) plat za štátnu službu nadčas,
c) plat za neaktívnu časť služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby,
d) príplatok za štátnu službu v noci,
e) príplatok za štátnu službu v sobotu a v nedeľu,

f) príplatok za štátnu službu vo sviatok,
g) odmena.

140. Podľa § 83 ods. 1 písm. c) zák. č. 400/2009 Z.z. funkčný plat štátneho zamestnanca tvorí mesačne
súčet tarifného platu a osobného príplatku.

141. Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. štátnemu zamestnancovi za kvalitné plnenie služobných
úloh možno priznať osobný príplatok až do výšky 100 % z platovej tarify, ktorá štátnemu zamestnancovi
patrí podľa § 84 ods. 1 písm. a) .
Osobný príplatok sa určí pevnou sumou zaokrúhlenou na 50 eurocentov nahor.

142. Podľa § 89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. osobný príplatok podľa odseku 1 možno zvýšiť, znížiť
alebo odňať na základe úrovne kvality plnenia služobných úloh alebo pri zmene štátnozamestnaneckého
pomeru podľa § 32 .

143. Podľa § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane
použijú ustanovenia § 10 , § 11a ods.
1 , § 15 , § 16 , § 17ods. 1 a , § 19 , § 20
, § 32 až 41 , § 49 ods. 1 až 3 a , § 52 , § 55 ods. 2 písm. c) až f) , § 60 , § 61
ods. 1 , a , § 63 ods.
4 až 6 , § 64 ods. 1 a , § 67 , § 69 , § 70 ,
§ 72 , § 75 ods. 3 a , § 76 ods. 4, 5 a , § 77 až 80 , § 84 ods. 3 a , § 85 ods. 2 až 6 , a , § 85a , § 86 až 95 , § 96 ods. 1
, , , a , § 96a , § 97 ods. 1 až 11 , § 98 až 102 , § 103 ods. 4 až 7 , § 104, § 104a, § 105 až 114 , § 116 ods. 2 a , § 117 , § 129 až 132 , § 136 až 139 , § 141 ,§ 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148 , § 150 , § 151
, § 152 ods. 1 , , 4 až
7 , § 156 , § 157 ods. 3 , § 158 až 160 , § 161 ods. 1 , § 164 až 170 , § 177 až 185 ,
§ 187 až 189 , § 191 ods. 2 až 4 , § 192 až 198 , § 217 až 222 , § 230, § 231 ods. 1 , 4 až 6 , § 232, § 233, § 233a, § 234 až 236 a § 240 Zákonníka práce .

144. Podľa § 77 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ZP“)
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

145. Diskrimináciu možno vo všeobecnej rovine vnímať ako stav, kedy dochádza k rozdielnemu
zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách, a to bez objektívneho a
rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie pritom možno považovať zdôvodneniesledujúce legitímny cieľ a rešpektujúce rámec proporcionality medzi použitými prostriedkami a
zamýšľaným cieľom (pozri Evans v. The United Kingdom, rozsudok zo dňa 07. 03. 2006 k sťažnosti
č. 6339/05, § 73). Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva

Európskej Únie ustanovenú v čl. 20 Charty, konkretizovanej prostredníctvom zákazu diskriminácie
vyjadreného v čl. 21 Charty. Táto zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo
rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne zdôvodnený. Okrem
vyjadrenia zásady rovnakého zaobchádzania v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská
republika viazaná, a ktoré majú podľa čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnou

právnou úpravou, je zásada rovnakého zaobchádzania vyplývajúca z ústavného princípu rovnosti pred
zákonom (čl. 12 Ústavy SR) v najvšeobecnejšej rovine v slovenskom právnom poriadku upravená
v antidiskriminačnom zákone (lex generalis), v zmysle ktorého sa uplatňuje len v spojení s právami
osôb upravenými v osobitných zákonoch (lex specialis) v jednotlivých oblastiach vymedzených
ADZ. Tieto osobitné právne predpisy ustanovujú vznik, trvanie, zánik a obsah jednotlivých práv a
povinností, ktoré sa musia vykonávať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Porušenie

tejto zásady tak vždy zasahuje aj do sféry pôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky
protiprávnosti aj z hľadiska práv ním chránených a povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe
preto okrem nárokov podľa AZ môžu vzniknúť aj ďalšie práva a nároky podľa osobitných predpisov
a je vecou poškodeného, aký/é právne prostriedky ochrany využije. Zákaz diskriminácie a zásada
rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje na každého a každý je ju povinný dodržiavať bez ohľadu na

možné rozdiely prameniace v ľudskej prirodzenosti. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
sa vzťahuje aj na oblasť pracovnoprávnych a iných obdobných právnych vzťahov. Diskriminácia v
pracovných veciach je najčastejšie charakterizovaná ako konanie (v komisívnej alebo v omisívnej
podobe) zamestnávateľa, ktoré smeruje priamo alebo nepriamo (prostredníctvom zdanlivo neutrálnych
úkonov) k znevýhodneniu jedného alebo viacerých zamestnancov v porovnaní s inými zamestnancami

toho istého zamestnávateľa, a ktorého pohnútkou (motívom) sú zákonom stanovené diskriminačné
dôvody. Z procesného hľadiska je pre antidiskriminačné spory charakteristická zásadná odchýlka v
oblasti dokazovania oproti klasickému sporovému konaniu založenému na kontradiktórnom princípe, a
to v podobe inštitútu tzv. obráteného dôkazného bremena, ktoré zaťažuje v konaní žalovaného. Účelom
je, aby žalobca ako slabšia strana spor neprehrala len pre neunesenie dôkazného bremena z dôvodu

absencie prístupu k dôkazom. Súdna prax sa zhodla na tom, že z ust. § 11 ADZ vyplýva, že dôkazné
bremeno v antidiskriminačnom spore neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu, ktorý musí
uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu o nerovnom zaobchádzaní a jeho pohnútke, a to vo
vzťahu k inej porovnateľnej osobe (tzv. komparátor), nakoľko základom súdneho sporu nemôže byť
len jeho subjektívne vnímanie nerovného zaobchádzania. V prípade domáhania sa ochrany práva na

rovnaké zaobchádzanie súd predovšetkým v konaní zisťuje (ne)existenciu rozdielneho zaobchádzania
s obeťou diskriminácie v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej
situácii, a či označeným konaním vznikla obeti diskriminácie nejaká nevýhoda a či medzi dôvodom
nerovného zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou je kauzálna súvislosť. Žalobca preto musí súdu
predložiť skutočnosti (či už priame alebo nepriame), z ktorých možno dôvodne usudzovať diskriminačné

konanie žalovaného, resp. pravdepodobnosť takéhoto konania. Následne sa dôkazné bremeno v spore
presúva na žalovanú stranu, ktorá musí v spore tvrdiť a preukázať, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania (tzv. obrátené dôkazné bremeno). Uvedené vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne
potvrdzuje aj Európsky súdny dvor, podľa ktorého je na žalobcovi najskôr preukázať, že na základe
pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a

žalovaný musí, potom čo žalobca preukáže prima facie zásahu, poskytnúť objektívne zdôvodnenie
namietaného rozdielneho zaobchádzania. Na ochranu pred nerovným zaobchádzaním slúži v zmysle
ADZ negatórna žaloba (o zdržanie sa neoprávneného zásahu do práva), reštitučná žaloba (znejúca na
nápravu a odstránenie následku protiprávneho konania porušiteľa) a satisfakčná žaloba (poskytnutie
primeraného zadosťučinenia), ktoré je možné uplatniť samostatne alebo kumulatívne.

146. Aplikujúc citované zákonné ustanovenia na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav
veci za súčasného rešpektovania vyššie uvedených právnoteoretických východísk súd dospel k
záveru o dôvodnosti podanej žaloby len v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. V časti antidiskriminačných nárokov žalovaný

v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo a riadne súdu preukázal,
že žalobkyňou vymedzené skutkové podstaty diskriminácie neboli naplnené a vychádzajú z jej
subjektívneho a skresleného vnímania skutočností bez vzájomného vzťahu príčinnej súvislosti soznačenou diskriminačnou pohnútkou. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd žalobu aj v časti nároku
vyplývajúceho z odňatia osobného príplatku žalobkyni.

K neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru:

147. V konaní bolo nesporné, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne bol založený služobnou
zmluvou zo dňa 01. 02. 2004 a u žalovaného žalobkyňa pracovala od mája 2007 na Odbore rodovej
rovnosti a rovnosti príležitostí (ďalej len „ORRaRP“) po preložení z jej pôvodného pracoviska na Ústredí

práce, sociálnych vecí a rodiny. Dňa 30. 03. 2011 jej bola na osobnom úrade doručená výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru datovaná 21. 03. 2011, odôvodnená ust. § 47 písm. b) zák. č. 400/2009
Z.z. a nadbytočnosťou žalobkyne v dôsledku zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta v ORRaRP na
základe Rozhodnutia č. 31/2010 podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa
27. 09. 2010, č. 19074/2010-II/1, ktorým došlo k zmene Organizačného poriadku žalovaného v spojení
s rozhodnutím č. 9/2011 zo dňa 26. 01. 2011. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v čase doručenia

výpovede osobou so zdravotným postihnutím, platnosť tohto právneho úkonu bola v zmysle ust. §
50 zák. č. 400/2009 Z.z. podmienená právoplatným rozhodnutím príslušného úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny udeľujúcim súhlas s výpoveďou. Žalovaný sa v texte výpovede odvolal na prerokovanie
výpovede so zástupcami odborovej organizácie zamestnancov ako aj na súhlas Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava vyslovený v rozhodnutí zo dňa 02. 03. 2011, ktoré však v danom čase nebolo

právoplatné, nakoľko žalobkyňa si uvedené rozhodnutie prevzala na pošte práve v deň doručenia
výpovede a v zákonnej lehote ho napadla odvolaním. Žalobkyňa túto skutočnosť spolu s neexistenciou
deklarovaného výpovedného dôvodu riadne namietala v liste doručenom žalovanému dňa 11. 04.
2011, v ktorom ho súčasne požiadala o ďalšie zamestnávanie a prideľovanie práce. Žalovaný uznal
neplatnosťvýpovedezdôvoduabsencieprávoplatnéhoavýpoveďpredchádzajúcehorozhodnutiaúradu

práce sociálnych vecí a rodiny udeľujúceho súhlas s výpoveďou, a to tak vo vzájomnej komunikácii so
žalobkyňou(listyzodňa28.04.2011,13.05.2011),akoajvkonanípredsúdomadôvodnosťžalovaného
nároku v tejto časti nesporoval. Vyslovil však názor, že akceptovaním výpovede došlo k dohode strán
o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru a rozhodnutie súdu deklarujúce neplatnosť tohto právneho
úkonu označil za nadbytočné. Žalobkyni v priebehu konania a v záverečnej reči vytkol, že aj napriek

zmene skutkového stavu, keď počas trvania súdneho sporu došlo k ukončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne u žalovaného dohodou ku dňu 27. 03. 2018 iniciovanou samotnou žalobkyňou, na
uvedené žiadnym spôsobom procesne nezareflektovala, a to aj napriek proklamovanému späťvzatiu
žaloby v tejto časti. Na požadované určenie tak podľa neho nebol a ani v súčasnosti nie je dôvod.

148. Vzhľadom na v konaní nespornú skutočnosť, že žalovaná v čase uskutočnenia výpovede
nedisponovala právoplatným rozhodnutím ÚPSVaR Bratislava udeľujúcim súhlas s výpoveďou
žalobkyne ako osoby so zdravotným postihnutím, ktoré je v zmysle ust. § 50 zák. č. 400/2009
Z.z. obligatórnou podmienkou platnosti výpovede žalovaného, súd žalobe v časti určenia neplatnosti
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru vyhovel. Nestotožnil sa pritom s právnym názorom

žalovaného o nadbytočnosti deklaratórneho rozhodnutia súdu pre akceptovanie absolútnej neplatnosti
výpovede, nakoľko výpoveď z uvedeného dôvodu nie je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou, na
ktorúsúdprihliadakedykoľvekaexoffo,aleneplatnostivýpovedesavzmysleust.§120zák.č.400/2009
Z.z. v spojení s § 77 ZP zamestnanec musí dovolať v prekluzívnej lehote, čo v danom prípade žalobkyňa
splnila. Súd sa však nezaoberal skúmaním existencie ďalšieho žalobkyňou uvádzaného dôvodu

neplatnosti (neponúknutie iného vhodného miesta), ktoré by bolo pre rozhodnutie súdu nadbytočné.

149. Súd ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti požadovaného určenia, že štátnozamestnanecký
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným aj naďalej trvá, keď tento skončil v priebehu súdneho konania
dohodou strán sporu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru k dátumu 27. 03. 2018 (č. l. 1954).

Potrebné je však uviesť, že dôvod na zamietnutie žaloby v tejto časti by bol daný aj v prípade,
ak by nedošlo v priebehu súdneho konania k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko
požadované určenie je v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nadbytočné, keďže tento
následok v spojení s úspešným dovolaním sa neplatnosti právneho úkonu nastáva podľa § 79 ods.
1 Zákonníka práce aplikovateľného v zmysle § 120 zák. o štátnej službe aj na štátnozamestnanecké

vzťahy, ex lege, ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný
pomer, že na trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

K namietanej diskriminácii:150. Žalobkyňa žalovanému vyčítala pomerne rozsiahle diskriminačné konanie, ktoré ju malo
znevýhodňovať pre jej vek a zdravotný stav, ako označený diskriminačný motív zamestnávateľa.

Pod diskriminačné konanie však subsumovala každé ňou nepriaznivo pociťované konanie zo strany
žalovaného, resp. jej nadriadených na pracovisku bez ohľadu na to, či malo spojitosť s diskriminačnými
znakmi alebo pôvod v jej vlastnom správaní.

151. Pokiaľ sa týka diskriminácie namietanej v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého

pomeru skutočnosť, že žalobkyni bola daná výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu ÚPSVAR zakladá
dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie diskriminačné konanie. Predchádzajúci súhlas
ÚPSVAR pri výpovedi danej občanovi so zdravotným postihnutím je zákonom stanovená podmienka,
ktorá slúži na ochranu zamestnanca znevýhodneného zdravotným postihnutím. Pokiaľ zamestnávateľ
nedodrží takýto zákonom stanovený „rozdielny“ postup pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru
so zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím, je jeho právny úkon v prípade jeho včasného

napadnutia zo strany zamestnanca postihnutý neplatnosťou. V danom prípade žalovaný disponoval
súhlasným rozhodnutím ÚPSVaR, avšak toto nebolo v čase dania výpovede právoplatným. V konaní
sa nepreukázalo, že by žalovaný mal v čase dania výpovede žalobkyni vedomosť o tom, že žalobkyňa
napadla rozhodnutie ÚPSVaR odvolaním, resp., že by v čase výpovede jej uvedené rozhodnutie
ani nebolo riadne doručené, a teda že by jeho konanie voči žalobkyni bolo zámerné a cielené.

Odhliadnuc od toho, že žalobkyňa ani nekonkretizovala žiadneho zamestnanca žalovanej s ťažkým
zdravotným postihnutím, t. j. v porovnateľnej situácii so žalobkyňou, voči ktorému by bol postup pri
výpovedi zo štátnozamestnaneckého pomeru rozdielny, ako nevyhnutný predpoklad pre posúdenie
diskriminácie, súd je toho názoru, že diskriminačné konanie nemôže byť bez ďalšieho odvodzované
od samotných účinkov právneho úkonu v podobe neplatnosti. Akýkoľvek diskriminačný základ nemá

ani žalobkyňou namietaná skutočnosť, že žalovaný neoznámil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
výsledok prešetrenia sťažnosti žalobkyne voči upozorneniu na porušenie služobnej disciplíny, čo
nebolo jeho povinnosťou, a pokiaľ žalobkyňa považovala za vhodné a potrebné, aby týmto údajom
disponoval úrad práce, nič jej v správnom konaní nebránilo predložiť predmetný dokument správnemu
orgánu. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanej diskriminácii odôvodnenej doručením kópie urgencie

žalovaného na vybavenie žiadosti o udelenie súhlasu s prepustením žalobkyne riaditeľovi Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnako ani z ponúknutia dočasného miesta žalobkyni po p. Č., ktorá
nebola zaradená v rovnakom odbore ako žalobkyňa, nemožno usudzovať dôvodné zdanie diskriminácie
zo strany žalovaného, keď uvedeným spôsobom sa žalovaný snažil zamedziť skoršiemu prepusteniu
žalobkyne ponukou iného vhodného miesta a žalobkyňa s preradením na uvedené miesto súhlasila.

152. Ak žalobkyňa v spojení s diskrimináciou namietala, že bez ponuky vhodného miesta bola z
dôvodu organizačným zmien prepustená len ona, tak v tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že výber
nadbytočného zamestnanca a kritériá s tým spojené sú výlučne a len na zamestnávateľovi, a do tohto
výberu nemôže zasiahnuť ani súd, a to ani v prípade antidiskrimnačnej žaloby. Zamestnávateľ musí aj

v pracovnoprávnom spore preukázať nadbytočnosť zamestnanca a rozhodnutie o organizačnej zmene,
z ktorého vyplynula, nie dôvody, z ktorých vychádzal pri výbere nadbytočného zamestnanca, čo platí
aj vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o uprednostnení kolegyne U. (pozn. súdu vo veku príbuznom
žalobkyni) pred žalobkyňou pri ponuke iného vhodného miesta. Žalovaný v konaní naviac preukázal,
že v rozhodnom období z dôvodu objektívnych organizačných zmien skončil štátnozamestnanecký

pomer aj s osobami výrazne mladšími ako žalobkyňa (rok narodenia 1980, 1984), ktoré mali
vysokoškolské vzdelanie a aktívnu znalosť anglického jazyka. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že riešenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne malo súvislosť s organizačnými
zmenami, a nie zdravotným postihnutím či vekom žalobkyne, kedy na rovnakom odbore žalovaný
k týmto krokom pristúpil aj voči iným zamestnancom pričom výber nadbytočného zamestnanca bol

v jeho výlučnej dispozícii. Žalobkyňa, ktorá sa konaním žalovaného cítila byť diskriminovaná vôbec
nereflektuje skutočnosť, že žalovaný jej aj napriek avizovanému prepusteniu z dôvodu nadchádzajúcich
organizačných zmien ponúkol iné pracovné miesto, aj keď len na kratšiu dobu (zastupovanie najviac na
5 rokov), ktoré žalobkyňa dobrovoľne prijala.

153. Pokiaľ žalobkyňa ako diskrimináciu vnímala aj to, že napriek prekážkam v práci na strane
zamestnávateľa musela ako nezaradená zamestnankyňa chodiť do zamestnania, tak je potrebné uviesť,
že žalobkyňu k tomuto nikto nenútil, a pokiaľ bola toho názoru, že zo strany zamestnávateľa sú
dané prekážky, ktoré jej bránia vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (na čo samotná žalobkyňazamestnávateľa neupozorňovala), mohla uvedenú skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi s tým, že
pokiaľ by bola jej argumentácia dôvodná, nemusela do času zjednania nápravy chodiť na pracovisko
a aj napriek tomu by mala zo strany zamestnávateľa nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci.

Žalobkyňa však do práce v danom čase riadne chodila, neavizovala nemožnosť vykonávania práce, a aj
podľa výpovede svedkov prácu riadne vykonávala, za čo jej bol vyplácaný služobný plat, avšak nie podľa
predstáv žalobkyne, nakoľko jej nebol priznaný osobný príplatok. Z vykonaného dokazovania nakoniec
vyplynulo, že žalobkyňa nebola jediná zamestnankyňa vykonávajúca pre žalovaného prácu ako
nezaradená, keď v pozícii nezaradenej zamestnankyne bolo aj ďalších 16 zamestnancov žalovaného

a dôvod nezaradenia žalobkyne vyplynul z organizačným zmien a nedodržania zákonného postupu
pri výpovedi danej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak pri platnej organizačnej zmene,
v dôsledku ktorej jej miesto zaniklo, t. j. namietaná skutočnosť nemala žiadnu spojitosť s vekom či
zdravotným postihnutím ako žalobkyňou uvádzanými diskriminačnými znakmi, čo zodpovedá aj tomu,
že žalobkyňa ani v tejto časti namietanej diskriminácie neuviedla žiadneho zamestnanca v obdobnej
situácii, s ktorým by žalovaný za obdobnej skutkovej situácie zaobchádzal priaznivejšie.

154. Žalovanému žalobkyňa vyčítala aj nerovné zaobchádzanie z dôvodu odňatia prístupu na internet
v období od 23. 06. 2011 do 04. 10. 2011 a zablokovanie telefonickej linky z kancelárie na miestne a
medzimestské telefonické spojenia oproti iným zamestnancom žalovaného. V tejto časti bolo v dôsledku
obráteného dôkazného bremena povinnosťou žalovaného vyvrátiť žalobkyňou namietané konanie, ktoré

by mohlo zakladať priamu diskrimináciu. Žalovaný v konaní predložil dôkaz v podobe vyjadrenia odboru
informačno- komunikačných technológií k chybovému hláseniu predloženému žalobkyňou, z ktorého
vyplynula chyba na pracovnej stanici servera, ktorej kódovanie (502) nezodpovedá kódovaniu pre
úmyselné znemožnenie prístupu na internet (401,403). Predmetný odbor žalovaného, ktorý mal na
starosti informačno- komunikačné technológie, uviedol, že nikdy žiadnemu zamestnancovi u žalovaného

nebol úmyselne znemožnený prístup do verejnej siete internet, internej siete rezortu, či informačných
systémov potrebných pre výkon práce zamestnanca, a to ani žalobkyni za obdobie roku 2011 až
po súčasnosť. Uvedené nepriamo potvrdzuje aj žalobkyňou predložená komunikácia napr. z júla a
septembra 2011, z ktorej vyplýva, že priamo z konta žalobkyne boli odoslané maily adresované K. R.
a J. F.. Ako absurdné vníma súd v tejto súvislosti poukazovanie žalobkyne v mailoch zo dňa 23. 06.

2011 a 24. 06. 2011 na obmedzenie prístupu na stránky www.bleskovky.sk ,
www.pravda.sk, www.shmu.sk a iné, t. j. stránky nepotrebné pre plnenie pracovných úloh. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že použitie prístupu na internet na súkromné účely bolo
aj v zmysle čl. 7 ods. 2 t) Služobného poriadku viazané na predchádzajúci súhlas zamestnávateľa,
a to u každého zamestnanca. Rovnako celkom mylne až absurdne žalobkyňa ako diskriminačné

vníma nemožnosť prístupu na internet za účelom hľadania si nových možností zamestnania, nakoľko
zamestnávateľ takúto povinnosť nemá voči žiadnemu zamestnancovi, keď do plnenia služobných úloh
a ani služobného času zamestnanca rozhodne nepatrí hľadanie si iného zamestnania. Zo samotných
vyjadrení žalobkyne a ňou predložených dôkazov spočívajúcich vo vzájomnej mailovej komunikácii s
kolegami v rozhodnom období vyplýva, že žalobkyňa mala v rozhodnom období prístup na internet

pričom sama uviedla, že sa jej stávalo, že niekedy jej maily išli a niekedy nie, čo svedčí o technických
chybách potvrdených odborom informačno- komunikačných technológií, ktoré žalobkyňa zjavne účelovo
pripisovala diskriminačnému konaniu žalovaného. Ani v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili cielené
znemožnenie prístupu žalobkyni na internet zamestnávateľom, nakoľko touto informáciou disponovali
len sprostredkovane od žalobkyne, bez toho, aby ju akýmkoľvek spôsobom verifikovali. Skutočnosť, že

žalobkyňa mala zamestnávateľom zablokovaný internet nevyplynula ani z výpovede svedka F., ako sa
žalobkyne mylne domnieva. K blokácii služobného telefónu svedkyňa H. potvrdila, že v určitom čase boli
blokované medzimestské hovory, avšak dôvodom bolo pretelefonovanie vysokej sumy, pričom k takýmto
šetriacim krokom dochádzalo aj na iných odboroch, čo predstavuje legitímne zdôvodnenie namietaného
konania.

155. Súd sa nezaoberal tvrdenou diskrimináciou odvodzovanou od doručenia výpovede dohody o
vykonanípráceuzatvorenejsNárodnýmprojektomInštitútrodovejrovnosti,nakoľkosajednáovýpoveď,
resp. konanie, od ktorého je odvodzované nerovné zaobchádzanie inej osoby ako žalovanej, t. j.
žalovaný v tejto časti správne namieta, že voči tomuto údajne diskriminačnému konaniu nie je pasívne

vecne legitimovaným subjektom. Aj napriek tomu žalovaný predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo,
žekobdobnýmvýpovediamdošloajuďalších9zamestnancov,atobezohľadunažalobkyňouuvádzané
diskriminačné znaky. Pokiaľ žalobkyňa spojitosť tejto výpovede dávala do súvislosti s iniciovaním tohtosúdneho konania, súd len dodáva, že ani uvedené tvrdenie nemá reálny skutkový základ, keď k výpovedi
dohody došlo cca po viac ako dvoch rokoch od začatia tohto súdneho konania.

156. V neprospech žalovaného nemožno vyhodnotiť ani námietku vo vzťahu k neoznačeniu žalobkyne
ako odborného garanta plnenia dohody o spolupráci medzi žalovaným a Fakultou práva Paneurópskej
VŠ, nakoľko ako žalovaný uviedol, dôvodom nebol ani vek, ani zdravotné postihnutie, ale faktická
skutočnosť nezaradenia žalobkyne v danom odbore. Naviac je na výlučnom rozhodnutí zamestnávateľa
a nie zamestnanca, kto bude garantom projektu.

157.Obstáťnemôžuanitvrdeniažalobkynespočívajúcevznemožneníúčastinavzdelávacíchaktivitách,
nakoľko táto v rozhodnom čase absolvovala viaceré, a to aj zahraničné vzdelávacie aktivity, a účasť na
žiadnej jej nebola odopretá pre označené diskriminačné znaky.

158. Pokiaľ sa týka nepriamej diskriminácie žalobkyne tým, že dostala od žalovaného (konkrétne

nadriadenej zamestnankyne H.) dňa 07. 02. 2011 pokyny na vybavenie práce s kratšou lehotou
ako p. U. a H., tak súd uvádza, že uvedené sa vykonaným dokazovaním potvrdilo, avšak dôvodom
nebolo rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku či zdravotného postihnutia žalobkyne ako objektívne
a neprípustné dôvody pre založenie nerovného správania sa, ale jednak obsahové zameranie zadanej
úlohy, ktorej výstup bol predpokladom pre spracovanie stanoviska uvedenými zamestnankyňami s

tým, že vzhľadom na najdlhšiu služobnú prax bola finálnym výstupom poverená práve p. H., a tiež
doterajšie pracovné výsledky žalobkyne, ktoré odôvodňovali odlišný prístup zamestnávateľa. Svedkyňa
U. v tejto súvislosti potvrdila, že uvedený postup bol volený zo strany nadriadenej aj vo vzťahu k iným
zamestnancom nielen k žalobkyni, a to z dôvodu potreby odstránenia prípadných nedostatkov ich práce.

159. Žalovaným vyvrátená bola aj žalobkyňou namietaná diskriminácia spočívajúca v tom, že ostatní
zamestnanci neboli povinní predkladať reporty, keď aj z mailovej komunikácie p. H. zo dňa 13.
12. 2010 vyplýva pravý opak a rovnako aj svedkyňa U. potvrdila, že v určitom období robili reporty
všetci zamestnanci, čo vyplývalo z interného nariadenia a nie príkazu p. H.. Vypracovávanie výkazov
o práci zhodne potvrdili aj svedkovia S. G. F.. Ako diskriminačný nemožno podľa názoru súdu

bez ďalšieho hodnotiť postup zamestnávateľa, príp. nadriadených zamestnancov zamestnávateľa na
kontrolu pracovnej činnosti zamestnancov, a to aj pokiaľ sa jedná len o určitých zamestnancov, a pokiaľ
dôvodom takéhoto rozdielneho postupu je objektívny faktor, napr. podozrenie z nedostatočného plnenia
služobných úloh.

160. Aj namietanú diskrimináciu vo forme obťažovania zo stany p. H. ako nadriadenej žalobkyne,
za konanie ktorej na pracovisku a pri výkone služobných úloh nesie zodpovednosť žalovaný,
možno klasifikovať len ako subjektívne, ničím nepreukázané tvrdenia a vnímanie žalobkyne,
ktoré neodôvodňovala skutočnosťami, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že by bola
diskriminovaná. Žalobkyňa tvrdila, že p. H. ponižujúcu zaobchádzala so žalobkyňou počas celého

obdobiajejpôsobenianaodbore,čosaukázaloakonepravdivé,keďvypočutísvedkovia(napr.svedkyňa
U.) uviedli, že určitý čas mala žalobkyňa s nadriadenou nadštandardné vzťahy, ktoré sa odzrkadlili aj v
neformálne povolených skorších odchodoch žalobkyne z pracoviska v piatok a neskorších príchodoch
do práce v pondelok. Z výpovede svedkov A., F. G. H. tiež vyplynulo, že žalobkyňa zo vzájomných
interakcií vyvodzovala skreslené, zaujaté a zavádzajúce subjektívne závery, ktoré sa následne premietli

do osobných atakov a invektív žalobkyne voči menovaným svedkom. V tejto súvislosti súd tiež uvádza,
že nie každé správanie nadriadeného zamestnanca voči podriadenému, ktoré sa ho subjektívne dotýka
automaticky zakladá diskriminačnú charakteristiku a súd takéto konanie vždy musí posudzovať vo
vzťahu k uvedeným diskriminačným znakom, ktorým v danom prípade bol vek a zdravotné postihnutie.
Z výpovede zamestnancov žalovanej vyplynulo, že títo (vrátane priamej nadriadenej H.Í.) v rozhodnom

čase nemali žiadnu vedomosť o tom, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím,
ktoré nebolo navonok pozorovateľné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že akékoľvek žalobkyňou
pociťované „iné“ správanie zamestnancov žalovaného voči žalobkyni nebolo spojené s označenými
diskriminačnými znakmi, ale konaním samotnej žalobkyne, jej dochádzkou (konfrontačná situácia s
kolegom F.), plnením jej pridelených úloh, a teda žalobkyňa neponúkla ani žiadnu osobu, ktorá by na

základe obdobného správania bola zvýhodňovaná, príp. neznevýhodňovaná oproti nej, čo je základný
predpoklad úspechu diskriminačnej žaloby. Za tendenčné a nepreukázané v súvislosti s popisovaným
diskriminačným konaním považuje súd aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej tým sťažil možnosti
ďalšieho pracovného uplatnenia. Súd tiež poukazuje na to, že intenzita a následky, ktoré mala žalobkyňaz opisovaného diskriminačného konania mať, celkom nekorešpondujú so skutočnosťou, že do času
začatia tohto súdneho konania žalobkyňa neupozorňovala žalovaného (predovšetkým nadriadených H.)
na nerovné zaobchádzanie na pracovisku a nevyužila interné možnosti s tým spojené a rovnako, že

žiadenzvypočutýchsvedkovakolegovžalovanejzORRaRP,pracujúcichpodvedenímriaditeľkyodboru
H. si ani len v náznakoch nevšimli diskrimináciu žalobkyne a pracovné prostredie na odbore zhodne
označovali ako priateľské.

161. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že nikomu inému nebola u žalovaného daná výpoveď bez ponuky vhodného

pracovného miesta či upozornenie na porušenie služobnej disciplíny, tak žalobkyňa ani neponúkla osobu
v porovnateľnej situácii, voči ktorej by žalovaný postupoval inak, čo by mohlo zakladať diskrimináciu,
t. j. osobu, voči ktorej by na základe rovnakých alebo obdobných skutkových okolností zamestnávateľ
postupoval inak. Diskriminácia v akejkoľvek forme nebola preukázaná ani vo vzťahu k jednaniu
zamestnávateľa pri schvaľovaní dovolenky, ktoré žalobkyňa označila za šikanózne, a ktoré rovnako
vyplynulo z jej vlastného konania, keď žalobkyňa predložila na schválenie dva dovolenkové lístky a jeden

si odniesla mimo pracoviska, čím vyvolala zvláštnosť vzniknutej situácie.

162. Žalobkyňa poukazovala na priamu diskrimináciu aj v dôsledku ňou dosiahnutého vzdelania a výšku
a zloženie jej funkčného platu, keď zamestnanci s nižším vzdelaním a pracovnými skúsenosťami boli
zaradenídovyššejplatovejtriedy,načosúduvádza,žetietoukazovateleautomatickynezakladajúnárok

nazaradeniedovyššejplatovejtriedy,ktoréjezaloženénaopisenajnáročnejšíchčinnostívykonávaných
štátnym zamestnancom.

163. Žalobkyňa ako pohnútku nerovného správania sa žalovaného voči nej, ktoré sa jej dotklo,
vnímala vek a zdravotné postihnutie, no žalovaný v konaní uniesol obrátené dôkazné bremeno

a súdu úspešne preukázal, že správanie, ktoré žalobkyňa označila za diskriminačné, malo pôvod
dodržiavaní pracovnej disciplíny, jej osobnom správaní, kvalite plnenia služobných úloh, príp. že z
neho nebolo vôbec možné dôvodne usudzovať diskriminačné konanie. Svedkyňa U. vo výpovedi
uviedla, že prístup k osobe žalobkyne na pracovisku mal pôvod v samotnom správaní žalobkyne a jej
prístupe k práci. Žalobkyňa s odkazom na diskrimináciu napadla viaceré konania žalovaného, ktoré

ho oprávňovali z titulu jeho postavenia ako zamestnávateľa, t. j. nadriadeného. Žalobkyňa celkom
opomína vzťah nadriadenosti a podriadenosti ako základný charakteristický znak či už pracovného
alebo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý sám o sebe predznačuje určitú nerovnosť, ktorá dopadá
na každého zamestnanca bez rozdielu a nemá bez ďalšieho pôvod v diskriminačnom konaní pre
niektorý zo zákonom označených chránených dôvodov. Za kľúčovú súd považuje aj skutočnosť, že

tak svedkyňa H., ako aj iní zamestnanci žalovaného, konanie ktorých v mene zamestnávateľa malo
zakladať nerovné zaobchádzanie, nemali žiadnu vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobkyne, t.
j. o jednom z dvoch namietaných a antidiskriminačným zákonom chránených dôvodoch, a to za
stavu, kedy zdravotné postihnutie žalobkyne nebolo navonok badateľné. Podľa predloženej mailovej
komunikáciezodňa07.09.2011tobolaprávežalobkyňa,ktoráironizovalasituáciusosvojimpracovným

nezaradením (samotná sa v mailoch označovala priezviskom „Nezaradená“). Z výpovede v konaní
vypočutých svedkov vyplynulo, že na odbore rodovej rovnosti pracovali aj zamestnankyne vekovo
príbuzné žalobkyni, pričom žalobkyňa neponúkla tvrdenie o tom, že by niektorej z týchto kolegýň v
príbuznom veku pristupoval žalovaný v porovnateľnej situácii inak.

164. Súhlasiť je potrebné so žalovaným aj v tom smere, že tento nemôže niesť zodpovednosť za osobné
medziľudské vzťahy medzi kolegami mimo plnenia služobných úloh. Z výpovedí svedkov F., H., U.,
A. pritom zhodne vyplynulo naštrbenie kolegiálnych vzťahov práve v dôsledku správania sa a invektív
samotnej žalobkyne a jej prístupu k práci.

165. Ako irelevantné pre rozhodnutie súdu v časti namietanej diskriminácie súd vyhodnotil subjektívne
tvrdenie svedkyne Č. o diskriminácii u žalovaného vo vzťahu k prideľovaniu elektronickej parkovacej
karty, nakoľko uvedené nie je predmetom tohto konania a nedokazuje diskriminačné konanie vo vzťahu
k žalobkyni. Naviac výpoveď uvedenej svedkyne nevyznievala dôveryhodne vzhľadom na jej priateľský
vzťah k žalobkyni a rovnako aj zjavné informovanie svedkyne žalobkyňou pred výpoveďou. Pre súd

nepochopiteľným je aj poukazovanie žalobkyne na rozdielny prístup žalovaného k zamestnancovi Š., s
ktorým sa mal mimosúdne dohodnúť, nakoľko uvedené sa nielenže nijako netýka nároku žalobkyne, ale
menovaný zamestnanec sa voči žalovanému domáhal len nárokov v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru, nie diskriminačných nárokov. Súd neprihliadol ani na dôkaz predložený žalobkyňoubez vysvetlenia až v závere konania, a to poznámky, ktoré si mala v rozhodnom období zapisovať
do kalendára, a ktoré mali odzrkadľovať diskriminačné konanie žalovaného v danom čase a jeho
vplyv na žalobkyňu. Akékoľvek subjektívne zápisky žalobkyne, ktoré si z nepochopiteľných a svedkyňou

racionálne nevysvetliteľných dôvodov vo vzťahu k žalobkyni mala v rozhodnom čase robiť a pri
výpovedi z nich čerpať napr. aj svedkyňa E., čomu súd neuveril, nemôžu predstavovať relevantný dôkaz
diskriminačného konania. Uvedené platí aj o záveroch svedkyne E. o diskriminácii vyplývajúcich zo
žalobkyňou jednostranne podaných informácií a bez toho, aby menovaná svedkyňa bola priamo účastná
aspoň niektorého z označených diskriminačných konaní.

166. Vzhľadom na nedôvodnosť základu antidiskriminačnej žaloby sa súd v ďalšom nezaoberal
odvodenými nárokmi na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy.

K nároku za odňatý osobný príplatok:

167. Žalobkyňa si dôvodiac neoprávneným odňatím osobného príplatku, ktoré nebolo sprevádzané
zmenou opisu práce, uplatnila voči žalovanému aj nárok na náhradu škody. Súd neviazaný právnou
kvalifikáciou nároku prezentovanou stranou sporu (zásada iura novit curia) tento nárok právne
kvalifikoval ako mzdový nárok, nakoľko priznaním osobného príplatku sa tento stáva nárokovateľnou
časťou funkčného platu, nedôvodné nevyplatenie ktorej je súdne vymáhateľné.

168.Služobnýplatštátnehozamestnancajezloženýzdvochzložiek,pričomnemennoujelentarifnýplat,
keďže osobný príplatok ako fakultatívna zložka služobného platu je (alebo mal by byť) závislý od kvality
plnenia služobných úloh, hodnotenie ktorej môže mať vplyv na variabilitu tejto zložky platu, čoho si musí
byť vedomý každý štátny zamestnanec pri zakladaní služobného pomeru. Priznanie a odňatie osobného

príplatku je spojené s plnením služobných úloh a povinností a je plne v kompetencii zamestnávateľa.
Pokiaľ má uvedená zložka platu pôsobiť na zamestnancov aj a predovšetkým motivačne, je pri dobrom
pracovnom manažmente možné prehodnocovať poskytnutie osobného príplatku v závislosti od kvality
plnenia služobných úloh, v opačnom prípade sa stráca zmysel tejto zložky funkčného platu, čo môže
pôsobiť vo vzťahu k zamestnancom podávajúcim kvalitné služobné výkony demotivačne. Z ust. § 89

zák. č. 400/2009 Z.z. pritom expressis verbis vyplýva, že osobný príplatok je fakultatívnou zložkou platu
štátneho zamestnanca, o ktorej priznaní rozhoduje výlučne zamestnávateľ, a ktorá nie je zo strany
štátneho zamestnanca nárokovateľná (obdobne viď rozsudok NS ČR zo dňa 27. 02. 2013, sp. zn.
21Cdo/832/2012, sp. zn. 21Cdo/1752/2013 zo dňa 22. 12. 2014, sp. zn. 21Cdo/237/2004 z 08. 11.
2004). Žalobkyňa opačný záver nesprávne vyvodzuje z izolovanej interpretácie ust. § 83 zák. o štátnej

službe. V štátnozamestnaneckých pomeroch je priznanie osobného príplatku veľakrát viazané, resp.
závislé nielen od kvalitného plnenia služobných úloh, ale predovšetkým aj od objektívnej skutočnosti
v podobe výsledku štátneho hospodárenia a množstva finančných prostriedkov schválených na platy
štátnych zamestnancov v tom- ktorom rezorte a v tom- ktorom období. Súdna prax sa v otázkach
osobného príplatku štátnych zamestnancov zhodla na názore, že ak zamestnávateľ prizná štátnemu

zamestnancovi osobný príplatok, tento sa v dôsledku konštitutívneho rozhodnutia zamestnávateľa
stáva povinnou a nárokovou zložkou platu. Z uvedeného je tiež možné vyvodiť, že, ak zamestnávateľ
po priznaní osobného príplatku zníži, príp. odníme už nárokovú zložku platu, zamestnanec má právo
domáhať sa súdnou cestou preskúmania dôvodnosti tohto postupu. Nakoľko zmyslom osobného
príplatku je motivačne pôsobiť na kvalitatívnu stránku plnenia služobných úloh tak vo vzťahu k

jednotlivcovi, ako aj pracovnému kolektívu, zákonodarca ponechal možnosť reagovať na zmenu v
kvalite plnenia služobných úloh práve možnosťou zníženia, príp. odňatia tejto zložky platu štátneho
zamestnanca. Zákon o štátnej službe pritom nepredpisuje ani formu ani náležitosti takéhoto úkonu
a z dôvodovej správy k § 89 zák. o štátnej službe vyplýva, že priznanie, zvýšenie, zníženie či
odňatie osobného príplatku by malo byť viazané na pribežné hodnotenie kvality plnenia úloh štátnym

zamestnancom príslušným vedúcim zamestnancom. Možnosť zníženia či odňatia osobného príplatku
pomáha naplniť jeho cieľ a oceniť dlhodobo kvalitné, nadštandardné pracovné výsledky, príp. výkon
práce nad rozsah pracovných činností. Pokiaľ preto vedúci zamestnanec dospeje k záveru, že uvedené
skutočnosti sa u zamestnanca zmenili, môže dôjsť k zníženiu či odňatiu osobného príplatku. Žalovaný
túto možnosť využil, keď žalobkyni odňal osobný príplatok pre nespokojnosť s ňou vykonávanou prácou

vykonávanou, čím realizoval výkon jemu prislúchajúceho oprávnenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 zák. č.
400/2009 Z.z. Úlohou súdu bolo zistiť, či vo veci bol splnený zákonom prezumovaný predpoklad pre
takýto krok zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, a teda či sa z jeho strany nejedná o svojvôľualebo či dôvodom takéhoto konania nebola žalobkyňou namietaná diskriminácia z dôvodu veku alebo
zdravotného postihnutia.

169. Priznanie osobného príplatku žalobkyni nebolo sporné a vyplýva z oznámenia o výške a zložení
funkčného platu zo dňa 26. 01. 2011, č. 3416/2011. K jeho odňatiu došlo na základe návrhu priamej
nadriadenej žalobkyne pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo dňa 25. 01. 2011, na ktoré mala
byť žalobkyňa upozorňovaná ústne, t. j. nie na základe upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny
zo dňa 27. 01. 2011, o čom bola žalobkyňa vyrozumená už v reakcii na sťažnosť adresovanú vedúcemu

služobného úradu.

170. Úvodom je potrebné uviesť, že zákonodarca v § 89 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z.z. nepredpísal
žiaden kogentný postup, ktorý musí predchádzať odňatiu či zníženiu osobného príplatku, rovnako ani
náležitosti návrhu na úpravu funkčného platu a v prípadnom spore týkajúcom sa peňažných nárokov
spojených s osobným príplatkom je rozhodujúcim len preukázanie poklesu kvality plnenia služobných

štátnymzamestnancom,akomateriálnehodôvodupretakýtopostup.Zajedinéhodnotiaceasmerodajné
kritériom stanovil úroveň kvality plnenia služobných úloh alebo zmenu štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 32.

171. V danom prípade žalovaný odňatie osobného príplatku žalobkyni odôvodňoval práve

nedostatočnou kvalitou plnenia služobných úloh žalobkyňou a v konaní predložil viacero dôkazov
preukazujúcich, že dôvodom pre odňatie osobného príplatku bolo dlhodobé neuspokojivé plnenie
služobných úloh, a nie vek či zdravotné postihnutie žalobkyne (napr. žiadosť o nápravu odpočtu NAPu
zo dňa 16. 11. 2010 a jej urgencie, vrátenie listu adresovaného štátnej tajomníčke na prepracovanie). Aj
vzhľadom na už spomínanú fakultatívnosť tejto zložky služobného platu a jej cieľ, ktorým je motivácia k

vysokej úrovni kvality plnenia služobných úloh, z ktorej možno vyvodiť charakter analogický odmenám a
benefitom za pracovný prístup a dosahovanie určitej zamestnávateľom nastavenej a v rámci pracovného
kolektívu komparovateľnej kvality plnenia pracovných úloh, je súd toho názoru, že pokiaľ sú splnené
podmienky spočívajúce minimálne v poklese kvality plnenia služobných úloh oproti stavu priznania
osobného príplatku, je vo výlučnej právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, či pristúpi k zníženiu alebo

odňatiu osobného príplatku. Súdu nepatrí preskúmavať v akej výške prizná služobný úrad osobný
príplatok štátnemu zamestnancovi, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že odmeňovanie zamestnancov v
štátnozamestnaneckom pomere je viazané na disponibilné finančné prostriedky v štátnom rozpočte
vyčlenené pre tú- ktorú rozpočtovú kapitolu. Žalovaný v konkrétnom prípade nepristúpil k zníženiu
osobného príplatku, ale rovno k jeho odňatiu s poukazom na racionálny a ním hodnotiteľný argument,

že žalobkyňa neuspokojivo plnila služobného úlohy za situácie, keď iní zamestnanci pracujúci na
rovnakom odbore, ktorí mali nižší osobný príplatok, dosahovali vyššiu odbornosť a s tým spojenú
kvalitu práce. Uvedené vyplynulo z výpovede svedkyne H., ako priamej nadriadenej žalobkyne, ktorá
poukázala na to, že prístup žalobkyne k práci sa výrazným spôsobom zmenil práve po jej preložení
na miesto p. Č.. Svedkyňa vo výpovedi poukázala na viacero nedostatkov pri plnení pracovných úloh

žalobkyne, čo prejavila aj na zázname o riešení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa 27.
01. 2011. Uvedené však nezohľadňuje žalobkyňa, ktorá bez akejsi sebareflexie vo vzťahu k vytýkaným
nedostatkom kvality plnenia služobných úloh, požaduje vyplatenie osobného príplatku, ku ktorého
odňatiu došlo nie z diskriminačných, ale subjektívnych dôvodov na jej strane spočívajúcich v zákonom
hodnotenom dôvode (kvalite plnenia služobných úloh). Potrebné je tiež uviesť, že kvalitu plnenia

služobných úloh nie je možné hodnotiť len na základe dosiahnutého vzdelania, počtu odpracovaných
rokov či predchádzajúcej pracovnej pozície žalobkyne, ktorú vykonávala na Úrade práce sociálnych
vecí a rodiny, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa a ako to pomerne expresívne a zjavne zaujato
prezentovala svedkyňa Z.. J.. U. vo svojej výpovedi, ktorá opisovala žalobkyňu ako veľmi erudovanú
a spoľahlivú osobu neoprávnene šikanovanú žalovaným, avšak výpoveď svedkyne v tejto časti je

z pohľadu súdu irelevantná, nakoľko menovaná nebola spolupracovníčkou žalobkyne u žalovaného.
Inými slovami povedané ani roky služobnej praxe nemusia samy o sebe vypovedať o kvalite plnenia
služobných úloh zamestnanca a jeho prístupe k práci. Dodať je tiež potrebné to, že kvalitu plnenia
služobných úloh prináleží hodnotiť nadriadenému žalobkyne, ktorý zodpovedá za jej pracovné výstupy
a tieto má možnosť komparovať aj s prácou ostatných zamestnancov na danom odbore. Súd nemôže

v tomto smere vychádzať zo žalobkyňou subjektívne prezentovaného vnímania a hodnotenia vlastnej
práce (pozn. súdu veľakrát vychádzajúceho len zo samotného splnenia úlohy v podobe výstupu bez
zreteľa na jeho obsah a kvalitu), resp. z hodnotenia jej kamarátky svedkyne Z.. J.. U., ktorá v rozhodnom
čase ani nepracovala so žalobkyňou a vzhľadom na pobyt v zahraničí bola s ňou len v telefonickomkontakte. Rovnako za nesprávnu považuje súd argumentáciu žalobkyne, v ktorej poukazuje na absenciu
predchádzajúceho upozornenia na možnosť zníženia alebo odňatia osobného príplatku, nakoľko ako už
súd uviedol, zákon takýto postup nepredpisuje a z výpovede svedkyne H. vyplynulo, že žalobkyňa bola

priebežne upozorňovaná na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, a túto skutočnosť možno
vyvodiť aj z predloženej mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a p. H.. Súd tiež dodáva, že služobná
disciplína zamestnanca z pohľadu jeho dochádzky nie je sama o sebe relevantná pre odňatie osobného
príplatku podľa § 89 zák. o štátnej službe, avšak môže mať výrazný vplyv aj na kvalitatívnu stránku
plnenia služobných úloh. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti za vykonštruované označila problémy s

dochádzkou, ktoré mali byť jedným z dôvodov upozornenia na závažné porušenie služobnej disciplíny,
súd len okrajovo uvádza, že problémy žalobkyne s dochádzkou potvrdilo viacero vypočutých svedkov
nezávisle od výpovede svedkyne H., ktorí uviedli, že tieto problémy mala žalobkyňa už pred tým, ako
vedenie odboru prevzala p. H., a na čo opakovane bola upozorňovaná aj zo strany p. Y..

172. Súd nepreskúmava návrh na úpravu funkčného platu z hľadiska náležitostí, ale z pohľadu

materiálnej stránky, t. j. či boli dané dôvody pre legitimitu zásahu do tejto zložky funkčného platu. V
intenciáchuvedenéhopotomakoirelevantnéprezáverolegitimiteodňatiaosobnéhopríplatkuvyhodnotil
námietky žalobkyne týkajúce sa podpisu návrhu na úpravu funkčného platu zastupujúcou vedúcou p.
Y., ktoré následne odsúhlasil aj vedúci služobného úradu H.. X., ktorého zastupovala a rovnako aj
nesúhlas svedkyne H.. U.Á. s výsledkom prešetrenia sťažnosti vo vzťahu k žalobkyňou namietanému

odobratiu osobného príplatku, a to s poukazom na to, že zákon nestanovuje žiaden kogentný postup,
na základe ktorého je možné pristúpiť k odňatiu tejto zložky služobného platu a v konaní bol preukázaný
skutkový základ pre takýto krok v podobe neuspokojivého plnenia služobných úloh zadaných priamou
nadriadenou žalobkyne, p. H.. Z organizačného poriadku žalovaného nevyplýva ani to, že by návrh na
úpravu funkčného platu žalobkyne mala podpisovať aj štátna tajomníčka. Z výpovede svedkyne S.K.

mal súd za preukázané, že priama nadriadená žalobkyne, p. H., upozorňovala niektorých zamestnancov
odboru formou vzájomnej mailovej komunikácie na nekvalitné plnenie úloh, konkrétne aj svedkyňu.
Svedkyňa H. ako priama nadriadená žalobkyne vo svojej výpovedi opakovane uviedla, že žalobkyňu
upozorňovala na nedostatočnú kvalitu plnenia služobných úloh, čo vyplynulo aj z predloženej mailovej
komunikáciemedzisvedkyňouažalobkyňou.Právnenepodloženájeajargumentáciažalobkyne,vktorej

žalovanému vytýkala neprejednanie návrhu na odňatie osobného príplatku, keď zákon o štátnej službe
žalovanému neukladal a ani v súčasnosti neukladá povinnosť predbežne prerokovať takýto postup so
zamestnancom. Odňatie osobného príplatku vzhľadom na nespokojnosť s plnením úloh preukázanú
minimálnevrozsahumailovejkomunikáciežalobkyneajejnadriadenej, nemožnovočižalobkynioznačiť
ani za prekvapivé.

173. Pokiaľ žalovaná dôvodne odňala žalobkyni pôvodne priznaný osobný príplatok a vzhľadom na už
spomínanú nenárokovateľnosť tejto zložky platu štátneho zamestnanca je potom irelevantné, že k jeho
opätovnému priznaniu došlo až 01. 04. 2014. Žalovaný naviac v tejto súvislosti poukázal aj na to, že
v rozhodnom čase od 01. 02. 2011 do 31. 07. 2012 bola žalobkyňa práve v dôsledku namietaných

organizačných zmien nezaradenou zamestnankyňou bez konkrétneho opisu štátnozamestnaneckého
miesta, v spojení s ktorým zamestnávateľ hodnotí kvalitu plnenia služobných úloh a v závislosti od
ktorého by (fakultatívne) mohol pristúpiť k priznaniu osobného príplatku. Pokiaľ sa týka nepriznania
osobného príplatku v čase po opätovnom pridelení žalobkyne na ORRaRP, žalovaný poukazoval práve
na nedostatok finančných prostriedkov, pre ktorý v danom období nebol žiadnemu zamestnancovi

pridelený osobný príplatok, čo vylučuje dôvodnosť diskriminačného konania voči žalobkyni vo vzťahu
k tejto skutkovej podstate. Uvedené potvrdila aj svedkyňa U., ktorá aj napriek tomu, že nebola
nezaradenou zamestnankyňou, v určitom časovom období u žalovaného rovnako nedostávala žiaden
osobný príplatok. Žalobkyňa sa však opäť mylne domnieva, že žalovaný konal protiprávne a
diskriminačne, keď žalobkyňa počas 18 mesiacov nezaradenia riadne chodila do práce, zdržiavala sa

tam,aajnapriektomuosobnýpríplatok(pozn.súdunenárokovateľnýanezávislýoddochádzkyštátneho
zamestnanca) nedostala.
174. Záverom súd dodáva, že pri posudzovaní diskriminačného zásahu do práv z pohľadu odňatia
osobného príplatku nie je možné vychádzať z individuálneho a subjektívneho prežívania vzniknutej
ujmy dotknutej osoby. V konaní žalovaný preukázal, že odňatie osobného príplatku žalobkyni nebolo v

priamej príčinnej súvislosti so žalobkyňou vymedzenými diskriminačnými dôvodmi, ale korešpondovalo
so zákonom predpokladaným znížením kvality plnenia služobných úloh.175. Okrajovo tiež dopĺňa, že len samotná skutočnosť, že pre nedodržanie postupu a prekluzívnej lehoty
stanovenej v § 63 ods. 3 zák. č. 3111/2001 Z.z. nebolo opodstatnené upozornenie na závažné porušenie
pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho nakoniec ani nedošlo k skončeniu štátnozamestnaneckého

pomeru či odňatiu osobného príplatku, neznamená, že uvedené konanie žalobkyne, ktoré malo byť
dôvodom k takémuto kroku, sa nemohlo odraziť práve aj na neuspokojivom plnení služobných úloh, ako
zákonnému predpokladu pre odňatie služobného príplatku. V tejto súvislosti je tiež nevyhnutné uviesť,
závery uvedené v stanovisku organizačno- právneho odboru vo veci písomného upozornenia žalobkyne
pre závažné porušenie pracovnej disciplíny a žiadosti o zníženie osobného príplatku zo dňa 07. 03. 2011

by mali vplyv na prípadný postih žalobkyne spojený so závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré
po právnej stránke bolo vyhodnotené ako právne neúčinné pre nedodržanie zákonného postupu, lehôt
a neurčitosť.

176. Opomenúť v tejto časti nároku nemožno ani ďalšiu skutočnosť, na ktorú žalovaný náležite
upozorňoval, a to že žalobkyňa požadovala priznanie osobného príplatku vo výške 529,90 eur, ktorá

spolu s príplatkom, ktorý jej bol vyplácaný (od 01. 04. 2014 v sume 239 eur), prevyšuje 100 % platovej
tarify, t. j. výška uplatneného nároku v období po 01. 04. 2014 je v rozpore s maximálnym limitom
stanoveným v § 89 ods. 1 zák. o štátnej službe.

177. Z vyššie uvedených dôvodov súd vyhovel len nároku na určenie neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol a
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

178. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

179. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

180.Podľa§262ods.1CSPonárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

181. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd zohľadnil okrem zásady úspechu v konaní
aj skutočnosť, že predmetom konania boli viaceré samostatné nároky (nároky titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru a antidiskriminačné nároky), čo vedie k potrebe samostatného
rozhodovania o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu ku každému z nich.

182. V časti neplatnosti skončenia služobného pomeru mala každá zo strán úspech len čiastočný,
keď súd vyhovel žalobe v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalobu zamietol
v časti určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu trvá. Súd preto v tejto časti
žalobou uplatneného nároku rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov

konania nepriznal. Zároveň súd dodáva, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania v tejto časti
plne zodpovedá aj požiadavke spravodlivosti, keď žalovaný už v predsúdnom konaní uznal neplatnosť
výpovede danej žalobkyni a pokračoval v prideľovaní práce, v dôsledku nespornosti čoho dokazovanie,
zdĺhavý priebeh a s tým spojená nákladovosť konania neboli v priamej príčinnej súvislosti s neplatnosťou
tohto právneho úkonu.

183. V časti uplatnených antidiskriminačných nárokov a nároku na refundáciu osobného príplatku bola
žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná, v dôsledku čoho žalovanému vznikol a súd mu priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

184. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I. (§ 355, § 362 ods. 1 CSP)Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 358, § 359 CSP)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1

CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)

Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.