Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. jún 2021

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4C/98/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115208249
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Saxová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2021:1115208249.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Saxovou v sporovej veci žalobcu:

K. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. XX, zast. splnomocneným zástupcom I.. B. D., N. XX/XX, C.,
proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta
8 a 10, Bratislava, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23. 03. 2015 v spojení s doplnením doručeným
súdu dňa 28. 10. 2016, ktorým upresnil žalovaný subjekt, domáha náhrady škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci vo výške 52.093,30 eur.

2. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom a právnom základe, že Sociálna poisťovňa mu právoplatným
rozhodnutím č. 4801227240 zo dňa 29. 04. 2003 podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. priznala starobný
dôchodok, a to od 22. 01. 2003 vo výške 8697 Sk (90 % z priemerného mesačného zárobku
vypočítaného podľa predmetného zákona). Hoci v demokratickom a právnom štáte platí všeobecný
zákaz retroaktivity, princíp právnej istoty, všeobecný zákaz diskriminácie a žalovaná sa zaviazala

rešpektovať Dohovor č. 128, aj napriek tomu mu rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 4801227240 zo dňa
24. 07. 2003 bol od 04. 08. 2003 odňatý starobný dôchodok v sume 9.219 Sk mesačne s poukazom na
ust.§21ods.1,3,§173iods.1a§96ods.4zák.č.100/1988Zb.,ktorébolidoplnenédozák.č.100/1988
Zb. 6 mesiacov po priznaní starobného dôchodku novelou č. 222/2003 Z.z. účinnou od 01. 07. 2003.
Následne rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014 mu bol priznaný starobný dôchodok
vo výške 98 mesačne od 30. 07. 2009. Tým, že predmetným rozhodnutím mu nebol priznaný (vrátený)
starobný dôchodok v takej výške, v akej mu bol nezákonne odňatý, zo strany Sociálnej poisťovne neboli

a naďalej nie sú rešpektované nálezy Ústavného súdu SR, čl. 30 Dohovoru č. 128 a čl. 12 Ústavy SR.
Podporne poukázal na viaceré rozhodnutia, napr. nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95,
ÚS 48/97, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS č. 3/96, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 49/03 z 10. 01. 2005, sp.
zn. PL. ÚS 15/98, PL. 52/99, III. ÚS 192/06, 49/2006, PL. ÚS 25/05 z 7. 06. 2006, III. ÚS 300/06-48 zo
dňa 04. 01. 2007. Nevrátením sumy 9.219 Sk od 04. 08. 2003 došlo zo strany Sociálnej poisťovne aj k
porušeniu § 95 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. Skutočnosť, že dovŕšením 55 rokov veku vznikol žalobcovi
nárok na starobný dôchodok nespochybňuje ani samotná Sociálna poisťovňa v rozhodnutí zo dňa 24.

03. 2014. Súčasne odňatím starobného dôchodku od 04. 08. 2003 a nevyplácaním žiadnej sumy do 30.
07. 2009 bol porušený aj čl. 19 Dohovoru č. 128. Zhrnul, že v dôsledku nezákonného odňatia starobného
dôchodku od 04. 08. 2003 a nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014, t. j.
nevyplácaním nárokovej sumy starobného dôchodku vzniká žalobcovi škoda, ktorú vyčíslil za obdobieod 04. 08. 2003 do 15. 03. 2015 ako nedoplatok za dôchodok. Záverom doplnil, že v čase podania žaloby
ešte nie je skončené správne konanie týkajúce sa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014.

3. Žalovaná vo vyjadrení doručenom súdu dňa 30. 04. 2015 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Potvrdila, že rozhodnutím zo dňa 29. 04. 2003 bol žalobcovi od 22. 01. 2003 priznaný starobný dôchodok
vo výške 8.697 Sk podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 107/1999 Z.z., od 01. 07. 2003 zvýšený
na sumu 9219 Sk mesačne. Rozhodnutím zo dňa 24. 07. 2003 bol žalobcovi tento dôchodok odňatý od
04. 08. 2003 z dôvodu, že po vylúčení doby profesionálnej služby zaradenej do 1. kategórie funkcií podľa

§ 173i a § 21 ods. 3 zák. o sociálnom zabezpečení v znení zák. č. 222/2003 Z.z. účinného od 01. 07.
2003, nespĺňal podmienku nároku na starobný dôchodok, ktorým bolo podľa § 21 ods. 1 zák. o sociálnom
zabezpečení dovŕšenie dôchodkového veku. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca opravný prostriedok
nepodal a spisová dokumentácia bola zaradená do evidencie Sociálnej poisťovne ako neaktívna a po
uplynutí zákonnej doby bola vyradená z evidencie a následne skartovaná. Opätovnou žiadosťou zo dňa
30. 07. 2012 žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku, čomu Sociálna poisťovňa nevyhovela

a starobný dôchodok mu podľa rozhodnutia zo dňa 09. 08. 2012 nepriznala pre nesplnenie podmienky
potrebnej doby dôchodkového poistenia s tým, že uvedené rozhodnutie bolo zmenené rozhodnutím zo
dňa 19. 10. 2012 v časti odôvodnenia. Na základe návrhu žalobcu na preskúmanie tohto rozhodnutia
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29. 11. 2012, sp. zn. 25Sd230/2012 napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil na nové konanie. Aj opätovné rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 12. 02. 2013

zmenené v časti výroku aj odôvodnenia rozhodnutím zo dňa 11. 07. 2013 bolo rozsudkom Krajského
súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013, sp. zn. 25Sd/147/2013-38 zrušené. Rozhodnutím zo dňa 24. 03. 2014
Sociálna poisťovňa žalobcovi priznala dôchodok podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších
predpisov, § 112 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k a § 82 zák. č. 461/2003 Z.z. , a to od 30. 07. 2009. Žalobca
uvedené rozhodnutie napadol opravným prostriedkom argumentujúc tým, že starobný dôchodok nemal

byť krátený a v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach,
mal byť uvoľnený od jeho zastavenia vo výške, v akej mu bol priznaný rozhodnutím zo dňa 29. 04.
2003. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 07. 08. 2014, č. k. 25Sd/110/2014-38 rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 25. 03. 2014 ako vecne správne a zákonné potvrdil. S odkazom na právny názor
Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R

68/2008 a rozsudku zo dňa 28. 10. 2009, sp. zn. 4So/148/2008, ako aj ust. § 95 ods. 1, 2, § 112 ods. 1,
§ 259 ods. 1 zák. o sociálnom zabezpečení a skutočnosť, že žalobca požiadal o priznanie starobného
dôchodku dňa 30. 07. 2012 Sociálna poisťovňa uvoľnila výplatu starobného dôchodku tri roky spätne
od uplatnenia nároku na starobný dôchodok, t. j. od 30. 07. 2009 v sume 98 eur mesačne, t. j. v sume
určenej v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128. Žalobný návrh označila za nedôvodný a predčasne podaný,

nakoľko o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 08. 2014, sp. zn.
25Sd/110/2014-38 nebolo doposiaľ Najvyšším súdom SR rozhodnutí.

4. V podaní doručenom súdu dňa 22. 10. 2019 žalovaná doplnila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa 30. 09. 2015, sp. zn. 10So/133/2014 potvrdil rozsudok

KrajskéhosúduvŽilinezodňa07.08.2014,č.k.25Sd/110/2014-38.Rozsudoknadobudolprávoplatnosť
dňa 12. 11. 2015. Podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 15. 01. 2016 žalobca namietal
nezákonný postup súdov Slovenskej republiky a dožadoval sa zrušenia rozhodnutia žalovanej zo dňa
24. 07. 2003 ako nezákonného a súčasne žiadal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu škody, ktorá
mu mala vzniknúť odňatím starobného dôchodku od 04. 08. 2003 do 31. 01. 2016. Predmetné podanie

žalobcu bolo uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 02. 2016, sp. zn. 25Sd/11/2016 odmietnuté s
tým, že v odôvodnení rozhodnutia krajský súd vyslovil právny záver, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne
zo dňa 24. 0.7 2003 už bolo preskúmavané a bolo o ňom právoplatne rozhodnuté v konaniach vedených
pod sp. zn. 25Sd/147/2013 a sp. zn. 25Sd/110/2014. Vychádzajúc z týchto rozhodnutí považujú súdy
rozhodnutie žalovanej za vecne správne a zákonné. Skonštatoval, že vo veci nie sú splnené podmienky

podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 07. 2003
nebolo zrušené príslušným orgánom a žalobca proti nemu ani nepodal riadny opravný prostriedok,
v dôsledku čoho je rozhodnutie právoplatné a zákonné. Rovnako ani rozhodnutia Sociálnej poisťovne
zo dňa 09. 08. 2012 a 12. 02. 2013 nie je možné považovať za nezákonné, nakoľko nenadobudli
právoplatnosť a rozhodnutie zo dňa 24. 03. 2014 nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené

príslušnýmorgánom.Vďalšompoukázalanaosobitnúčasťdôvodovejsprávyk§6zák.č.514/2003Z.z.,
podľa ktorej účelom konania o náhrade škody nie je zisťovanie nezákonnosti rozhodnutia a táto musí
byť v čase prejednávania nároku na náhradu škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa
procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Z uvedenéhovyplýva, že zákonnosť a vecná správnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku
nemôže byť predmetom konania podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a argumenty žalobcu poukazujúce na
nesprávnosť právoplatného a zákonného rozhodnutia sociálnej poisťovne (napr. nemožnosť aplikácie

čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, nesúlad rozhodnutia s judikatúrou) sú k meritu veci irelevantné. Dodala,
že aj pokiaľ by žalobcovi vznikol nedoplatok na starobnom dôchodku, ako to tvrdí v žalobe, tento by
mu bol vyplatený v rámci konania o starobnom dôchodku a tento nie je možné duplicitne požadovať aj
vo forme náhrady škody. Nakoľko nebola preukázaná nezákonnosť rozhodnutí a ani skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali nesprávny úradný postup v intenciách ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže sociálna

poisťovňa vykonala v ustanovenej lehote všetky potrebné úkony a vydala rozhodnutia vo veci samej,
nebola nečinná, nespôsobila prieťahy v konaní a tiež v rámci konania o starobnom dôchodku inak
nezasiahla do práv žalobcu, žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho
spisu, pričom od čítania, resp. oznámenia obsahu ktorých na pojednávaní v súlade s § 204 CSP upustil,

a z týchto ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.

6. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 29. 04. 2003, č. 4801227240 bol podľa § 21 zák.
č. 107/1988 Zb. žalobcovi od 22. 01. 2003 priznaný starobný dôchodok vo výške 8.697 Sk.

7. Následne rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 24. 07. 2003, č. 4801227240 mu bol
starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1, 3, § 173i ods. 2, § 96 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. s účinnosťou od
04. 08. 2003 odňatý dôvodiac nemožnosťou zohľadnenia doby profesionálnej služby žalobcu od 01. 02.
1968 do 01. 07. 1968, od 01. 08. 1973 do 31. 07. 1999, a to ani na prípadné zníženie veku potrebného
na nárok na starobný dôchodok.

8. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 24. 03. 2014, č. 480 122 7240 bol žalobcovi s
odkazom na ust. § 21 zák. č. 100/1988 Zb., § 112 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k ods. 3, 4 a § 82 zák.
č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov priznaný starobný dôchodok vo výške 98 mesačne od
30. 07. 2009, vo výške 101 eur mesačne od 01. 01. 2010, 102,90 eur mesačne od 01. 01. 2011, vo

výške 106,30 eur mesačne od 01. 01. 2012, vo výške 117,50 eur mesačne od 01. 01. 2013 a 126,30
eur mesačne od 01. 01. 2014. V odôvodnení sociálna poisťovňa poukázala na svoje predchádzajúce
rozhodnutie zo dňa 12. 02. 2013, ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2013,
sp. zn. 25Sd/147/2013-38 zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nezabezpečenie dávkového spisu k termínu pojednávania.

S odkazom na ust. § 173i ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 22/2003 Z.z. a právny názor
Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk pod č. R 68/2008 a rozsudku č. 4So/148/2008 z
28. 10. 2009 uviedla, že predmetné ust. § 173i ods. 1 treba vykladať tak, že nezapočítanie profesionálnej
služby nemôže mať vplyv na zánik samotného nároku na už priznaný starobný dôchodok, na ktorý
vznikol nárok pred nadobudnutím účinnosti § 173i zákona, ale iba na prípadné prepočítanie jeho sumy

podľa pomeru dôb profesionálnej služby a iného obdobia mimo profesionálnej služby k celkovej dobe
poistenia. Suma starobného dôchodku sa v zmysle uvedeného právneho názoru určí v súlade s čl. 33
ods. 2 Dohovoru č. 128, t. j. za dobu zamestnania, ktorá bola získaná podľa zák. č. 100/1988 Zb. S
poukazom na závery NS SR prezentované v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
NS SR pod č. 105/2011 a bez ohľadu na skutočnosť, že rozhodnutie o odňatí dôchodku nadobudlo

právoplatnosť, starobný dôchodok je potrebné v súlade sa § 95 ods. 1, 2 zák. č. 100/1988 Zb. a §
259 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. uvoľniť odo dňa jeho odňatia, pričom je právne bezvýznamné, že
poistenec sa novou žiadosťou domáhal priznania starobného dôchodku, rozhodujúcou skutočnosťou je
to, že starobný dôchodok mu patrí nepretržite odo dňa priznania a patril aj po jeho odňatí, ak ku dňu
podania novej žiadosti neuplynulo o od odňatia starobného dôchodku viac ako tri roky. O nároku na

starobný dôchodok odňatý od 04. 08. 2003 tak rozhodla v súlade s § 112 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.,
a to tri roky spätne od uplatnenia nároku, t. j. od 30. 07. 2009 podľa rozvedeného výpočtu.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30. 09. 2015, sp. zn. 10So/133/2014 potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 08. 2014, sp. zn. 25Sd/110/2014-38. V odôvodnení

rozhodnutia poukázal na to, že krajský súd napádaným rozsudkom potvrdil rozhodnutie sociálnej
poisťovne zo dňa 24. 03. 2014, č. 480 122 7240 0-II, ktorým bol žalobcovi priznaný od 30. 07. 2009
starobný dôchodok v sume 98 eur mesačne zvýšený na sumu 126,30 eur od 01. 01. 2014. Navrhovateľ
nesúhlasil v danej veci s krátením dôchodku podľa čl. 33 Dohovoru č. 128, ktorého dôvodnosť uznalkrajský súd v napádanom rozsudku a tiež so záverom súdu, že nezákonne odňatý starobný dôchodok
možno v súlade s § 105 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. priznať najviac za tri roky spätne od uplatnenia
nároku na dávku. Odvolací súd za správny označil s odkazom na ust. § 112 ods. 1 zák. č. 461/2003

Z.z. záver, že starobný dôchodok je možné priznať najskôr od 30. 07. 2009. Rovnako postup sociálnej
poisťovne bol správny a v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, keď najskôr vypočítala teoretickú
sumu dôchodku aj s prihliadnutím na dobu výkonu služby, a takto vypočítaný dôchodok následne krátila
v zmysle čl. 33 Dohovoru č. 128, pretože ak by ku kráteniu nedošlo, bola by navrhovateľovi tá istá doba
služby zohľadnená dvakrát, t. j. aj pre výsluhový dôchodok, aj pre starobný dôchodok. Uvedené vyplýva

napr. z judikátu najvyššieho súdu, uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2011 pod č. 55.
Nakoľko aj odvolací súd považoval rozhodnutie sociálnej poisťovne za súladné so zákonom, rozsudok
krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

10. Žiadosťou zo dňa 20. 06. 2016 žalobca v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR požiadal žalovanú o náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. 480 122 7240 zo dňa 24. 07. 2003, ktorým mu bol odňatý
starobný dôchodok od 04. 08. 2003. V žiadosti súčasne poukázal na ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z.z.,
keď za prekročenie právomoci treba považovať aj nerešpektovanie hlavných princípov právneho štátu,
nerešpektovanie čl. 30 a 19 Dohovoru č. 128, za nerešpektovanie čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Na základe
nezákonného postupu a konania si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 58.354,92

eur ako nedoplatok na starobnom dôchodku, na ktorý mal nárok.

11. Žalovaná v reakcii na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v liste zo dňa 13.
10. 2016 uviedla, že žiadosti nevyhovie z dôvodu, že nezistila nezákonnosť označeného rozhodnutia,
ani nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o nároku na starobný dôchodok,

čím nie sú dané podmienky pre založenie zodpovednosti žalovanej za spôsobenú škodu. Uviedla, že
rozhodnutie Sociálnej poisťovne nespĺňa podmienku upravenú v ust. § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko
nebolo príslušným súdom zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť.

12. Splnomocnený zástupca žalobcu sa vo svojom prednese na pojednávaní pridržiaval žaloby a

písomných vyjadrení žalobcu. Vzhľadom na rozpor vo výške žalovanej istiny uvedenej v záhlaví žaloby,
žalobnom petite a žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, súdu ozrejmil, že voči
žalovanej si uplatňuje sumu vymedzenú v petite žaloby, t. j. 52.093,30 eur. Za základ žalovaného nároku
označil nezákonné rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 07. 2003 a zo dňa 24. 03. 2014, ktoré
ako nezákonné a vecne nesprávne mu spôsobili škodu spočívajúcu v rozdiele medzi nárokovou a

žalovanou priznanou výškou dôchodku za obdobie od 04. 08. 2003 do 15. 03. 2015. Zdôraznil, že v
čase, keď žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok vrátane veku, zák. č. 100/1988 Zb.
neobsahoval ustanovenia § 21 ods. 3 ani § 173i ods. 1, § 96 ods. 4, na ktoré sa žalovaná odvolala
v rozhodnutí o odňatí dôchodku zo dňa 24. 07. 2003, čím vedome konala retroaktívne a v rozpore
s princípom právnej istoty platnom v demokratickom a právnom štáte. Neskôr platné ust. § 173i zák.

č. 100/1988 Zb. neukladalo sociálnej poisťovni povinnosť odňať starobný dôchodok. Jeho nároku na
starobný dôchodok vo výške 356,20 eur si je podľa žalobcu vedomá aj sociálna poisťovňa, čo vyplýva zo
str. 4 rozhodnutia zo dňa 24. 03. 2014. Za nedôvodné označil krátenie starobného dôchodku podľa čl. 33
Dohovoru č. 128 a to aj s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový príspevok
dosiahnutím dôchodkového veku, ale už po odslúžení 15 rokov, čo vyplýva aj z dovolacích rozsudkov

NS SR. Výsluhový dôchodok priznaný podľa zák. č. 328/2002 Z.z. nie je starobným dôchodkom ani
obdobným dôchodkom v zmysle dohovoru č. 128. Bol toho názoru, že ak verejný orgán v rozpore s
čl. 33 Dohovoru č. 128 vedome kráti výšku starobného dôchodku, ktorá mu podľa zákona patrí, a na
ktorú mu vznikol nárok, tak vedome koná nezákonne a z právneho hľadiska je právne bezvýznamné,
či súd v rámci správneho konania zrušil alebo nezrušil predmetné rozhodnutie. Žiadny úradný postup

nemôže byť v súlade so zákonom, pokiaľ vedie k vedomému poškodeniu a kráteniu nárokovej dávky
nezákonným rozhodnutím. S odkazom na ust. § 6 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. poukázal aj na právo
žalobcu domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov v dôsledku nedodržania
zásady rovnakého zaobchádzania. Záverom dodal, že žalobou uplatňovaná škoda nepatrí štátu, ale
žalobcovi riadne hradiacemu mesačné sociálne odvody evidované na individuálnom účte a potvrdzujúce

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/133/2014 ešte neznamená, že napádané rozhodnutie
je vecne správne, nakoľko odvolací súd nezohľadnil svoje dovolacie rozsudky týkajúce sa čl. 33 ods.
2 Dohovoru č. 128.13. Žalovaná vo svojom prednese zotrvala v celom rozsahu na svojej argumentácii o nedôvodnosti
podanej žaloby a nesplnení podmienok pre vyhovenie žalovanému nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

14. Podľa § 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom k 24. 03. 20214 (ďalej lej „zák. č. 514/2003 Z.z.“)
tentozákonupravujezodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnej
moci.

15. Podľa § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. i) zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 ,
koná v mene štátu verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej
zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a
právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.

19.Podľa§5ods.1zák.č.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

20. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

21. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

22. Podľa § 6 ods. 4 veta prvá zák. č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu

verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena
rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

23. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11 .

24. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodenýdomáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný.

25. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

26. Podľa § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje

na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

27. Podľa § 1 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomvzneníúčinnom24.07.2003(ďalejlen„zák.č.58/1969
Zb.“) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom
konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým
súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán

alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu,
ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

28. Podľa § 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú

tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

29. Podľa § 3 zák. č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

30. Podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno
uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na

jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3 ) zrušené alebo zmenené.

31. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred

prerokovať s ústredným orgánom.

32. Podľa § 10 zák. č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

33. Podľa § 120 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho
poistenia.

34. Podľa § 172 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.

35. Podľa § 179 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Ústredie vystupuje v mene Sociálnej poisťovne vo všetkých
veciach patriacich do jeho pôsobnosti v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej moci.36. Pre založenie objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci musia byť tak v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. , ako aj zák. č. 514/2003 Z.z. splnené tri
kumulatívne stanovené podmienky, ktorými sú:

a) nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody,
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup,
b) vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a
c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi niektorým z titulov uvedených v písm. a) a vznikom škody.

37. Zo strany štátu sa jedná sa o absolútnu objektívnu zodpovednosť, t. j. bez ohľadu na
zavinenie a možnosti liberácie, ktorej sa v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok, nemožno
voči poškodenému subjektu zbaviť. V prípade škody uplatnenej titulom nezákonného rozhodnutia
vydaného orgánom verejnej moci je podmienkou zmena alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia pre
nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia pritom nemožno v spore o náhradu škody posudzovať
ani ako predbežnú a súd vychádza len z toho, či rozhodnutie bolo v konaní zrušené alebo zmenené na

základe mimoriadneho opravného prostriedku. V zmysle ust. § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. sa
poškodenému uhrádza skutočná škoda reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť
za účelom uvedenia veci do predošlého stavu a ušlý zisk ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného
nepríde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to s ohľadom na
pravidelný chod vecí dalo očakávať. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003

Z.z. zaťažuje poškodeného, t. j. žalobcu,

38. Rovnako ako v rámci všeobecných zodpovednostných vzťahov, aj v prípade osobitnej úpravy zák.
č. 58/1969 Zb. a po 01. 07. 2004 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý naviac v ust. § 25 odkazuje na subsidiárne
použitie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutnou a kumulatívnou podmienkou okrem existencie škody

a niektorého z titulov uvedených v § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., aj medzi nimi preukázaná existencia
príčinnej súvislosti. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie alebo niektorý z iných zákonných titulov a
vznik škody boli v logickom slede, t. j. aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej
rozsahu následkom tejto príčiny. Súdna prax sa zhoduje v tom, že nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej
súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, ale pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody sa vyžaduje preukázanie kauzálnej súvislosti. Conditio sine qua non je, či by škodlivý následok
nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom
príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku preto musí byť priamy, bezprostredný,

neprerušený, nestačí iba jeho sprostredkovanosť. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku,
ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Zároveň je však
potrebné dodať, že protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, ale stačí, že je príčinou
dôležitou, podstatnou a teda značnou.

39. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 15 a 16 ukladá ďalšiu obligatórnu (povinnú) podmienku pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle tohto zákona, a to predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom na základe písomnej žiadosti poškodeného, ktorého účelom je
predchádzanie zbytočným súdnym sporom. Až v prípade ak príslušný orgán nárok celkom alebo sčasti
v lehote do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojí, možno sa domáhať tohto nároku súdnou

cestou.

40. V prejednávanej veci súd na základe vykonaného dokazovania, zohľadniac vyššie uvedené
všeobecné východiská a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru o
nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku.

41. Úvodom vlastného odôvodnenia je potrebné uviesť, že žalobca má povinnosť uplatnené nároky
na náhradu škody skutkovo zdôvodniť, t. j. špecifikovať akým výkonom verejnej moci mu mala byť
škoda spôsobená. Opísanie rozhodujúcich skutočností je spolu so žalobným petitom, návrhom, ktorým
je súd viazaný, a ktorý nemôže prekročiť (zásada ne ultra petitum) a žalobcovi priznať plnenie z iného

ako žalobcom vymedzeného skutkového základu. Takto individualizovaným predmetom konania je
súd pri svojom rozhodovaní viazaný (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 11. 2020, sp.
zn. 7Cdo/268/2019). V predmetnej veci žalobca v podanej žalobe rovnako ako v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody vymedzil skutkový stav, z ktorého vyvodzoval žalovaný nárok,čím v rámci svojej dispozície vymedzil predmet tohto konania, ktorým je náhrada škody spôsobená
nezákonnými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne rozhodujúcej o nároku žalobcu na starobný dôchodok,
konkrétne rozhodnutie zo dňa 24. 07. 2003, č. 480 122 7240, ktorým bol žalobcovi od 04. 08. 2003

s odkazom na ust. § 21 ods. 1, 3, § 173i ods. 1, § 96 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. odňatý starobný
dôchodok priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 29. 04. 2003, a tiež rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 24. 03. 2014, č. 480 1227240-II potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa
07. 08. 2014, č. k. 25Sd/110/2014-38 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa
30. 09. 2015, sp. zn. 10So/133/2014. Žalobca obe rozhodnutia považoval za nezákonné a nesprávne

majúc za to, že neboli splnené podmienky na odňatie už priznaného starobného dôchodku a rovnako
v súvislosti s rozhodnutím zo dňa 24. 03. 2014 na krátenie sumy dôchodku podľa čl. 33 Dohovoru č.
128. Uvedenými rozhodnutiami nerešpektujúcimi princípy právneho štátu mu vznikla škoda v podobe
rozdielu medzi nárokovou a žalovanou priznanou výškou dôchodku za obdobie od 04. 08. 2003 do 15.
03. 2015. Vychádzajúc z intertemporálnych ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 27), v zmysle ktorých
pre posúdenie nároku titulom nezákonných rozhodnutí je rozhodujúci okamih vydania nezákonného

rozhodnutia, súd na vec aplikoval ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne zo dňa 24. 07. 2003 vydanému za jeho účinnosti a ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. vo
vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014.

42. Pri takto ustálenom predmete konania mal súd z vykonaného dokazovania preukázanú vecnú

legitimáciu strán sporu vyplývajúcu z hmotnoprávnej úpravy zák. č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/25003
Z.z., kedy k žalobou uplatnenej škode v materiálnej sfére žalobcu ako poškodeného (subjekt zásahu)
malo dôjsť činnosťou verejnoprávnej inštitúcie, ktorej zák. č. 461/2003 Z.z. (a predtým zák. č. 100/1988
Zb.) zveril rozhodovanie o nároku na dávky sociálneho poistenia, t. j. o právach a právom chránených
záujmoch fyzických osôb v oblasti verejnej správy (dôchodkového zabezpečenia). Žalovanú tak v konaní

podľa § 4 ods. 1 písm. i) zák. č. 514/2003 Z.z. zastupovala Sociálna poisťovňa, ústredie.

43. Medzi stranami nebolo sporné vydanie jednotlivých rozhodnutí, z ktorých vyplynulo priznanie
starobného dôchodku žalobcovi od 22. 01. 2003 a jeho následné odňatie od 04. 08. 2003, ako aj
opätovné priznanie na základe rozhodnutia žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 07. 2012 rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 24. 03. 2014, a to tri roky spätne od podania žiadosti. Sporným tiež
nebolo predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody tak, ako bol vymedzený v podanej
žalobe a skutočnosť, že žalobca voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 07. 2003, ktorým
mu bol odňatý starobný dôchodok, nepodal riadny opravný prostriedok. Spornou bola právna otázka
posúdenia dôvodnosti nároku na náhradu škody vyplývajúca z nesporného skutkového stavu v zmysle

zák. č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z.

44. Súd sa v tomto smere plne stotožňuje s obranou žalovanej, keď ani jedno zo žalobcom označených
rozhodnutí nebolo po právoplatnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, čo je základný
normatívny predpoklad tak v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1), ako aj v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z. (§ 6 ods. 1). Z uvedených ustanovení expressis verbis vyplýva aj viazanosť súdu rozhodnutím
príslušného orgánu v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Ako už bolo vyššie
uvedené, a na čo správne poukazovala žalovaná vo svojej obrane, súd v konaní o náhradu škody
nemôže ani len prejudiciálne (predbežne) preskúmavať zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia,
ktoré má byť titulom náhrady škody. Opačný záver je v rozpore s princípom subjektívnej záväznosti

právoplatných rozhodnutí a s tým spojenej právnej istoty, ako aj systémom riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, naviac v danom prípade dvoch rozdielnych právnych odvetví (verejného práva a
súkromného práva). Žalobca, ktorého námietky smerujú čo do vecnej správnosti uvedených rozhodnutí,
ktoré sú pre posúdenie nároku náhradu škody celkom irelevantné, a ktoré boli predmetom rozhodovania
o jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a odvolania voči rozhodnutiu správneho

súdu, v rozpore s výslovným znením zákona opomína túto skutočnosť a jeho neúspech v právoplatne
skončenom správnom konaní sa snaží zvrátiť v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. a zák.
č. 514/2003 Z.z. Neúspech v rámci konania, v ktorom malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia predstavujúceho
niektorý z titulov podľa odškodňovacieho zákona, nemožno obchádzať žalobcom zvoleným spôsobom.

45. Za zisteného stavu, kedy rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 07. 2003 nebolo žalobcom
napadnuté ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhodnutie zo dňa 24. 07. 2013
bolo v rámci správneho konania potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 08.
2014, č. k. 25Sd/110/2014-38 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09. 2015, sp. zn. 10So/133/2014, nemožno prijať iný záver ako ten, že žalobca nepreukázal splnenie
základnej podmienky pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovanej, a to existencie nezákonného
rozhodnutia. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej správy má ústavnoprávny základ v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko
ako vyplýva z ods. 4 uvedeného článku podmienky pre priznanie tohto nároku stanovuje zákon (zák.
č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z.) a tieto v danej veci preukázateľne splnené neboli. Rovnako
žalobca celkom nepochopiteľne a vecne nesprávne argumentuje tým, že doposiaľ nebola konštatovaná
vecná správnosť rozhodnutia sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014, kedy odvolacie orgány (rozsudok

Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 08. 2014, sp. zn. 25Sd/110/2014-38 a rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 09. 2015, sp. zn. 10So/133/2014) potvrdzujúcim výrokom konštatovali vecnú správnosť
rozhodnutia (viď ust. v tom čase platného a účinného ust. § 219 Občianskeho súdneho poriadku a
výslovne poslednú vetu na str. 5 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR). Rovnako irelevantná
je aj skutočnosť, či právoplatné rozhodnutie vydané v správnom konaní je alebo nie je v súlade s
dovolacou praxou Najvyššieho súdu SR v iných veciach, nakoľko súd rozhodujúci v konaní o náhradu

škody nie je oprávnený posudzovať túto skutočnosť a verifikovať subjektívne presvedčenie žalobcu a
splnenie podmienok nároku na náhradu škody posudzuje vždy a výlučne vo vzťahu ku konkrétnemu
rozhodnutiu vydanému v konaní, ktorého účastníkom bol poškodený, a ktorého sa rozhodnutie týka. Z
uvedených dôvodov sa súd vôbec nezaoberal obsiahlou argumentáciou žalobcu o možnosti krátenia
dôchodku podľa čl. 33 Dohovoru a splnení podmienok pre odňatie dôchodku. Princípom právnej logiky

nezodpovedá ani argumentácia žalobcu o tom, že žalovaná v rozhodnutí zo dňa 24. 03. 2014 uznala
nárok žalobcu na starobný dôchodok v sume 356 eur, čo nevyplýva ani zo záväznej časti rozhodnutia
sociálnej poisťovne (jeho výroku) a ani z odôvodnenia tohto rozhodnutia.

46. Absenciu zrušenia právoplatného správneho rozhodnutia príslušným orgánom nemožno v danej veci

zhojiť ani žalobcom tvrdením prekročením právomoci orgánu verejnej moci, nakoľko Sociálna poisťovňa,
ústredie konala v rámci zákonom č. 461/2003 Z.z. (predtým zák. č. 100/1988 Zb.) jej zverenej právomoci
rozhodovania o dávkach sociálneho zabezpečenia. Aj v tomto smere možno argumentáciu žalobcu
označiť za arbitrárnu a bez opory v platnom práve, kedy prekročením právomoci nemožno rozumieť
žalobcom subjektívne tvrdenú a príslušnými orgánmi nepotvrdenú nesprávnosť postupu a nezákonnosť

rozhodnutia.

47. Súd záverom okrajovo dopĺňa, že aj keby niektoré zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí spĺňalo
požiadavky kladené zák. č. 514/2003 Z.z., spornou a spochybniteľnou by bola aj otázka príčinnej
súvislosti, nakoľko okamih priznania dôchodkovej dávky závisel od dátumu podania žiadosti o jej

priznanie, ktorú žalobca podal až 30. 07. 2012, a preto aj prípadná škoda a jej výška by tak závisela od
nenapadnutiarozhodnutiaoodňatídôchodkuaoneskorenéhopodaniažiadostiojehopriznanie,nakoľko
včasné podanie žiadosti o priznanie dôchodku (závislé výlučne od dispozície žalobcu) by vylúčilo vznik
tvrdenej škody na jeho strane.

48. Pokiaľ žalobca vo svojom prednese poukázal aj na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v časti
nesprávneho úradného postupu súd uvádza, že tak v žalobe, ako aj v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody žalobca nárok vymedzil nezákonnosťou presne označených rozhodnutí a
nedôvodil žiadnymi skutočnosťami, ktoré by mohli zakladať nesprávny úradný postup v zmysle zák.
č. 58/1969 Zb. či zák. č. 514/2003 Z.z. Nesprávny úradný postup tak ako ho vymedzujú uvedené

zákony nebol žalobcom konkretizovaný a nakoniec aj z jeho argumentácie vyplýva, že žalobca napáda
postup sociálnej poisťovne majúci za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Uvedené preto plne
zodpovedá titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko za nesprávny úradný postup v zmysle ustálenej
súdnej praxe nie je možné považovať činnosť, ktorej výsledkom je rozhodnutie.

49. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobcom uplatnený nárok ako bezzákladný a právne celkom
neopodstatnený zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

50. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.52. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v spore vyjadrenej v ust.
§ 255 ods. 1 CSP, keď v konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania
proti neúspešnej žalobkyni. Nakoľko však žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, súd jej nárok na
ich náhradu nepriznal. Rozhodnutím o nepriznaní nároku žalovanej na náhradu trov konania zároveň
odpadá potreba samostatného rozhodnutia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I. (§ 355, § 362 ods. 1 CSP)

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 358, § 359 CSP)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363, § 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1
CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)

Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.