Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/369/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200272
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6718200272.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobkyne L. N., bývajúcej v
meste L., proti žalovanému F.. S. N., bývajúcemu vo L., S.. S.. E. XXXX/XX, zastúpenému advokátskou
kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, v mene ktorej koná
prokurista a advokát JUDr. Milan Gocník, LLM, o určenie času splatnosti pôžičky, vedenom na Okresnom

súde Zvolen pod sp.zn. 12C/1/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 27. apríla 2021 sp.zn. 14Co/74/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Zvolen (ďalej len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom (v poradí druhým) zo 14. augusta
2020 č.k. 12C/1/2018-761 určil žalovanému splatnosť dlhu, ktorý má voči žalobkyni titulom pôžičky zo
dňa 28.12.2007 vo výške 192.524,73 eur, a to tak, že označený dlh bude splatný 90.-tym dňom od
právoplatnostirozhodnutiasúduvovecisamej.Žalobkynipriznalprotižalovanémuprávonanáhradutrov
konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s odôvodnením, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalovaný v rozhodnom období nemal finančné prostriedky a že naopak žalovaná mala

finančné prostriedky, pričom žalovaný vybral z účtu žalobkyne finančné prostriedky vo výške 5.800.000,-
Sk (192.524,73 eur). Žalobkyňa preukázala, že požičala žalovanému uvedenú sumu dňa 28. decembra
2007 s tým, že jej pôžičku vráti podľa uváženia. Žalovaný pritom pôžičku nielen nevrátil, ale v konaní sa
účelovo bránil, že takúto povinnosť nemá. Bolo v súlade s dobrými mravmi, aby žalovaný vrátil pôžičku
žalobkyni. Keďže nebola medzi nimi určená doba splatnosti dlhu, určil súd jej splatnosť do 90 dní od
právoplatnosti rozhodnutia v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka. Súd tak rozhodol viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu na základe skutkového stavu ustáleného už odvolacím súdom s tým, že
nevzhliadol dôvod, aby vyhodnotil skutkový stav iným spôsobom tak, ako to žiadal v záverečnej reči
právny zástupca žalovaného. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ,,odvolací súd”) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27.

apríla2021sp.zn.14Co/74/2020napadnutérozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávne
(§ 387 ods. 1 CSP) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o
ich výške (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po
predchádzajúcom zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie vykonaním ďalších dôkazov nedošlo
k zásadnej zmene zisteného skutkového stavu, ale boli len doplnené skutočnosti najmä ohľadom

finančných možností žalobkyne zisťovaných za účelom ustálenia tej skutočnosti, či bola schopná a
bolo v jej možnostiach v období predchádzajúcom roku 2007 postupne poskytnúť pôžičky žalovanémuv celkovej súhrnnej sume 4.000.000,- Sk. Odvolací súd bol toho názoru, že už v štádiu prvej fázy
konania pred súdom prvej inštancie bolo dostatočne preukázané, že žalobkyňa disponovala dostatkom
finančných prostriedkov za predaj vydavateľstva a nehnuteľností, ktoré jej umožňovali poskytnutie

finančných prostriedkov žalovanému. Keďže bolo preukázané, že finančné prostriedky z účtu reálne
poskytla žalobkyňa žalovanému tým, že mu umožnila ich čerpať priamo z jej účtu bezprostredne po
ich poukázaní žalobkyni hypotekárnou bankou poskytujúcou hypotekárny úver na kúpu bytu žalobkyne,
bolo bez významu ďalšie dokazovanie ohľadom obratov, príjmov a nákladov žalobkyne. Žalobkyňa touto
sumou nemusela disponovať pred poskytnutím úveru. Zároveň bolo zrejmé, že finančné prostriedky

poskytnuté žalobkyňou v sume 4.000.000,- Sk z titulu písomnej pôžičky zo dňa 28. decembra 2007
boli odlišné od finančných prostriedkov (výškou aj titulom) ako tie, ktoré žalobkyňa prijala titulom
vyplatenej kúpnej ceny za byt na svoj účet, plnením z poskytnutého hypotekárneho úveru bankou.
Odvolací súd tak konštatoval, že žalobkyňa preukázala, že žalovanému pôžičku poskytla, preukázala
aj reálne odovzdanie finančných prostriedkov a tiež skutočnosť, že čas splnenia pôžičky bol ponechaný
na vôli dlžníka, t.j. žalovaného. K odvolacím námietkam uviedol, že určenie konkrétnej výšky pôžičky,

ktorej čas splatnosti súd určuje podľa § 564 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutným predpokladom
úplnosti,určitostiamateriálnejvykonateľnostisúdnehorozhodnutiavtakomtoprípade.Žalobkyňapritom
preukázala už pri podaní žaloby dôkazom, že žalovanému reálne poskytla pôžičku v sume 5.800.000,-
Sk. Námietku rozporu s dobrými mravmi pri určení času splatnosti pôžičky do 90 dní od právoplatnosti
rozsudku súdu prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na skutočnosť, že pôžička bola

žalovanému poskytnutá na konci roka 2007, žalobkyňa sa musela domáhať určenia splatnosti pôžičky
až na základe žaloby podanej po viac ako 10 rokoch od uzavretia ústnej pôžičky a súd prvej inštancie
rozhodol v roku 2020. Žalovaný tak mal k dispozícii finančné prostriedky v hodnote 5.800.000,- Sk
po dobu 13 rokov, doba splatnosti určená súdom prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu
dostatočne dlhá na to, aby nebola v rozpore s dobrými mravmi a primeraná na to, aby si žalovaný

svoje majetkové a osobné pomery usporiadal tak, aby bol schopný dlh splatiť, navyše bez akéhokoľvek
úročenia. Za správne označil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania trov
konania žalobkyni.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s

poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP pre porušenie práva na spravodlivý proces a podľa §
421 ods. 1 písm. b) CSP pre nesprávne právne posúdenie sporu odvolacím súdom. Dovolateľ bol toho
názoru, že priznaním nároku po viac ako 10-tich rokoch a nesprávnym právnym posúdením vznesenej
námietky premlčania, došlo k znemožneniu uskutočňovania jemu patriacich procesných práv súdom v
takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je arbitrárne, absolútne nevyhodnocujúce dôkazy predložené dovolateľom v konaní,
pričom z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa nie je zrejmé, ktoré dôkazy vykonali, prípadne nevykonali
a z akých dôvodov, dovolateľ tak počas konania ani nemal možnosť riadne uplatniť svoje procesné
práva. Z vyjadrení svedka S. N., na ktorých súdy zakladali svoje odôvodnenia, vyplýva výlučne tá
skutočnosť, že predmetom rozhovoru medzi dovolateľom a žalobkyňou nebolo uvedenie konkrétnej

výšky pôžičky, dokonca sa na predmetnom stretnutí nemala riešiť ani forma jej uzatvorenia, či dokonca
splatnosť a pod. Pán S. N. nikdy nebol prítomný priamo pri uzatvorení akejkoľvek zmluvy medzi
dovolateľom a žalobkyňou, a teda nikdy priamo nepotvrdil dohodu o ponechaní splatnosti pôžičky na
vôli dovolateľa. Podľa názoru dovolateľa tak opätovne ide o svojvoľné závery odvolacieho súdu, ktoré
nevyplývajú z vykonaných dôkazov. Svedecká výpoveď naopak potvrdzuje tvrdenia žalovaného, že

medzi ním a žalobkyňou došlo k dohode o splatení pôžičky vo forme vrátenia bytu. Namietal tiež,
že odvolací súd sa nezaoberal rozpormi vo výpovedi žalobkyne, ktorá nepreukázala, že disponovala
dostatočným množstvom finančných prostriedkov a že ich aj odovzdala dovolateľovi a ani jeho tvrdením,
že žalobkyňou získané finančné prostriedky boli ňou aj využívané. Odvolací súd tak vzal do úvahy len
príjmy žalobkyne, hoci dovolateľ poukazoval aj na jej výdavky, pričom neuviedol, či a ako vzal do úvahy

dovolateľom predkladané dôkazy. Zároveň poukázal na nesprávne vyhodnotenú skutkovú okolnosť
vo vzťahu k dispozičnému oprávneniu žalovaného k účtu žalobkyne, ktoré automaticky nezakladá
poskytovanie pôžičiek dovolateľovi. Dovolateľ zdôraznil, že nikdy nespochybňoval, že mu žalobkyňa
finančné prostriedky poskytla, avšak spochybňuje výlučne splatnosť pôžičky z 28. decembra 2007,
pretože v konaní riadne preukázal, že nebola ponechaná na jeho vôli. Pokiaľ aj v konaní uznal pôžičku,

nezakladá to záver odvolacieho súdu o jej splatnosti, ale len to, že uznal samotnú existenciu poskytnutia
finančných prostriedkov. Uzavrel, že rozhodnutie odvolacieho súdu ako ani súdu prvej inštancie nie je
dostatočne odôvodnené.3.1. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená a zakladá tak dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, označil určenie konkrétnej výšky pôžičky v konaní o určenie
splatnosti. Mal za to, že predmetom konania bolo určenie času plnenia dlhu a nie preukazovanie

jej výšky, ktorú žalobkyňa navyše v konaní nepreukázala. Ohľadom výšky pôžičky nebolo na súde
vykonané dokazovanie, napriek tomu súdy ustálili výšku pôžičky. Bol toho názoru, že v predmetom
konaní súdu neprináleží hodnotiť akékoľvek iné podmienky vo vzťahu k pôžičke, akou je aj jej výška.
Dovolateľ tiež namietal, že určenie splatnosti dlhu súdom bolo v rozpore s dobrými mravmi, považuje
ho za neprimerane krátke, pričom odôvodnenie tejto skutočnosti odvolacím súdom nebolo postačujúce.

Súdy sa mali v tejto časti zaoberať predovšetkým jeho majetkovými pomermi, ktoré však vôbec neboli
skúmané a preto bolo dovolateľovi znemožnené uplatňovať jemu patriace procesné práva. Napokon
vytýkal súdu prvej inštancie, že po zrušení prvého rozhodnutia krajským súdom mal opätovne vyhodnotiť
novozistený skutkový stav, súd prvej inštancie však s odkazom na viazanosť názorom odvolacieho súdu
nevykonal dôkazy navrhované dovolateľom a neuviedol, z akých dôvodov ich nevykonal. Odvolací súd
sa následne predloženými dôkazmi už vôbec nezaoberal. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
právo na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu považuje za vecne
správne a spravodlivé pre obe strany sporu. Mala za to, že žalovanému neboli upreté žiadne procesné

práva a súdy sa správne a dostatočne vysporiadali so všetkými dôkazmi predloženými v konaní. Zotrvala
na svojom tvrdení, že žalovanému poskytla pôžičku s tým, že jej vrátenie bolo ponechané na jeho
vôli podľa jeho možností a schopností. Poznamenala, že žalovaný sa v dovolaní sústredí výlučne
na argumentáciu súvisiacu s premlčanou pôžičkou 4.000.000,- Sk, ktorá však nemá žiadnu súvislosť
s pôžičkou, ktorá je predmetom tohto sporu. Následne vo vyjadrení podrobne rozobrala jednotlivé

skutkové a právne aspekty sporu. Uviedla tiež, že žalovaný ju odhlásil z trvalého pobytu na adrese S..
S.. E. XXXX/XX, L., a žalobou voči nej žiada o jej vypratanie z bytu, čím si chce zabezpečiť finančné
prostriedky potrebné na vrátenie pôžičky, ktorú mu poskytla. V súvislosti s namietaným premlčaním jej
nároku domáhať sa určenia času splatnosti pôžičky poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn.
5Cdo254/2009,zktoréhovyplýva,žeprávoveriteľanavrhnúť,abysúdurčilčassplneniadlhunepodlieha

premlčaniu. Žiadala, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie
treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov
civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci
konaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutieodvolaciehosúdu.Otázkaposúdenia,či

sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021), nie strany sporu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami

prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021).

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP.10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

12. Vzhľadom k tej skutočnosti, že z obsahového hľadiska bolo jadrom dovolacej argumentácie
žalovaného vyjadrenie nespokojnosti s tým, akým spôsobom súdy nižšej inštancie vyhodnotili dôkazy
vykonané v priebehu základného konania a ktoré skutkové tvrdenia vyplývajúce z tohto dokazovania
považovali za relevantné vo vzťahu k prijatým právnym záverom, dovolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že samotný nesúhlas dovolateľa s takmer každým skutkovým zistením a vyhodnocovanie len
vybraných vykonaných dôkazov bez ohľadu na výsledky vyplývajúce z ostatných vykonaných dôkazov
v súhrne, ako i rozsiahla polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z každého možného aspektu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci formuláciami navodzujúcimi stav zlyhania súdov nižšej inštancie, nie len

významovo,aleanivspojenísokolnosťamiprejednávanéhoprípadunezodpovedajúkritériuuvedenému
v § 420 písm. f) CSP.

13. Podstatou dovolacieho prieskumu totiž nie je prehodnocovanie skutkového stavu zisteného súdmi
v základnom konaní. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, na hodnotenie skutkových okolností a

zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací
súd nie je súdom skutkovým a nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery, pretože
v dovolacom konaní nemá v zmysle § 442 CSP možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania, pokiaľ nejde o hrubé a podstatné vady konania, ktoré však dovolací súd
v prejednávanej veci nezistil.

14. Dovolateľ v dovolaní predostiera vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania, na ktorom založil
svoj názor na právne posúdenie sporu smerujúce k jeho úspechu v spore a tvrdí, že k porušeniu práva

na spravodlivý proces došlo priznaním nároku po viac ako 10 rokoch a nesprávnym právnym posúdením
námietky premlčania, ako aj nesprávnym vyhodnotením dokazovania, nesprávnym zistením skutkového
stavu a tým, že odvolací súd nevzal do úvahy ním namietané skutočnosti. Treba si však uvedomiť, že
sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú
v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k

záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda
zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov
nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali
považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. Pokiaľ súd aj nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môžu byť jeho čiastkové závery z tohto dôvodu nesprávne, ale podľa

konštantnej judikatúry najvyššieho súdu táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nezakladá.

15. K jednotlivým námietkam žalovaného dovolací súd uvádza, že v posudzovanej veci je z rozhodnutia
súdu prvej inštancie zrejmé, ktoré dôkazy vykonal (viď bod 9 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie) a aj to, ako ich vyhodnotil (viď bod 14 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Rovnako
z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ktoré dôkazy považoval za rozhodujúce a z ktorých vyvodil
svoje skutkové závery (viď bod 28 a nasl., najmä bod 30 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný mal súdom prvej inštancie vytvorenú možnosť sa po zrušeníveci odvolacím súdom opätovne vyjadriť k tvrdeniam žalobkyne a k vykonanému dokazovaniu, ako aj
predložiť svoje návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania (viď písomné vyjadrenie žalovaného z 28.
mája 2020 č.l. 553, zo 16. júna 2020 č.l. 648 a z 1. júla 2020 č.l. 669, zápisnica z pojednávania na

súde prvej inštancie zo dňa 2. júna 2020 a 14. augusta 2020 č.l. 636, 750 spisu). Všetky svoje procesné
oprávnenia žalovaný aj realizoval a dovolaciemu súdu nie je jasné, ktoré dôkazy s výnimkou výsluchu
svedkyne V. N. (návrh bol súdom prvej inštancie zamietnutý uznesením na pojednávaní dňa 14. augusta
2020), má dovolateľ na mysli, keď v dovolaní uvádza, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy. Z
obsahu spisu takáto skutočnosť nevyplýva.

16. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ako súdy hodnotili svedeckú výpoveď S. N. a tvrdenia žalobkyne z
jej výsluchu, táto otázka je už vecou procesu hodnotenia dôkazov súdom ovládaného zásadou voľného
hodnotenia dôkazov, pričom dovolací súd jej porušenie nezistil a má za to, že prijaté skutkové závery
súdov nižšej inštancie nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu.
Odvolací súd v bodoch 36, 37 odôvodnenia svojho rozhodnutia veľmi podrobne vysvetlil, ako dospel k

záveru o konkrétnej výške pôžičky poskytnutej žalovanému, ktorá vyplývala z priamych i nepriamych
dôkazov vykonaných v konaní (t.j. vlastné tvrdenia žalovaného v spore, doklad o výbere hotovosti
5.800.000,- Sk z 28. decembra 2007, zmluva o hypotekárnom úvere č. 2007096970, svedecká výpoveď
S. N., spisový materiál Okresného súdu Zvolen sp.zn. 5P/287/2010 a ďalšie). Tieto závery považuje
dovolací súd za jednoznačné, logické a vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o jedinú

relevantnú procesnú obranu žalovaného, ktorou sa snažil vyvrátiť tvrdenia žalobkyne o lehote splatnosti
ponechanej na vôli dlžníka, teda o jeho tvrdenie, že vlastne išlo o sumu, ktorá mu bola poskytnutá na
základe inej písomnej zmluvy so žalobkyňou z 28. decembra 2007, tá bola spochybnená vykonaným
dokazovaním, predovšetkým svedeckou výpoveďou S. N., ale aj ostatnými dôkazmi v súhrne (doklad o
výbere hotovosti na sumu 5.800.000,- Sk, vklad finančných prostriedkov do účtovníctva spoločnosti do

výšky4.000.000,-Sk).Odvolacísúdvbode28až30svojhorozhodnutiaodpovedalnarovnakúodvolaciu
námietku žalovaného a tiež uviedol, že v svedeckej výpovedi nebol rozpor, nakoľko z nej nepochybne
vyplýva, že sporové strany sa dohodli na vrátení hodnoty poskytnutých finančných prostriedkov vo
výške 5.800.000,- Sk, ktorá skutočnosť bola relevantná, to, akým spôsobom, či už formou plnenia
finančného alebo navrátením majetkového práva (prevodom bytu), nie je podstatné. Žalovaný súdu

neponúkol také dôkazné prostriedky, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobkyne, že čas plnenia bol riadne
určený a nie ponechaný na vôli žalovaného. Naopak, žalobkyňa produkovala dôkazy, ktoré v súhrne
umožňovali súdu urobiť záver o pravdivosti jej tvrdenia. Ostatné dovolacie námietky žalovaného vo
vzťahu k dokazovaniu a svojvoľnosti záverov súdov nižšej inštancie boli z hľadiska posudzovaného
predmetu sporu irelevantné, preto nebol dôvod, aby k nim dovolací súd zaujal bližšie stanovisko.

17. Dovolací súd uzatvára, že námietky dovolateľa smerujúce k vykonanému dokazovaniu a záverom
súdov nižšej inštancie z neho vyplývajúcim, neboli dôvodné.

18. Dovolateľ ďalej namietal, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a

arbitrárne.

19. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre
záver, že by súdy nižšej inštancie svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov je v danom

prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval
odvolací súd. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil a zaoberal sa všetkými
podstatnými odvolacími argumentami strán (porovnaj aj body 15, 16 tohto rozhodnutia) a to aj vo vzťahu

k namietanému rozporu určenia splatnosti dlhu s dobrými mravmi (viď bod 38 odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu), ktorých vecnú správnosť ale nie je možné preskúmavať v rámci namietanej vady §
420 písm. f) CSP. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP totiž nemožno považovať to,

že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalovaný preto neopodstatnene
namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu.20. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaný sa svojou argumentáciou existencie vady zmätočnosti
snaží spochybniť právne posúdenie sporu odvolacím súdom (námietka nesprávneho právneho
posúdenia námietky premlčania, námietka nesprávnej aplikácie ustanovenia § 564 Občianskeho

zákonníka, námietka rozporu určenia splatnosti dlhu s dobrými mravmi), ktorá by však aj v prípade jej
opodstatnenosti mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, viď konštantnú judikatúru
najvyššieho súdu (R 24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo 265/2021).

21. Poslednou námietkou dovolateľa, vznesenou v rámci tvrdení o existencii tzv. vady zmätočnosti v
konaní, bola námietka, že súd prvej inštancie mal po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie
opätovne zistiť a vyhodnotiť skutkový stav, čo však neurobil s odkazom na viazanosť rozhodnutím
odvolacieho súdu. Ani uvedená námietka však nie je dôvodná, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že
súd prvej inštancie viazaný právnym názorom nadriadeného súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP (ako
to aj sám uvádza v bode 19 svojho rozhodnutia), po zrušení svojho prvého rozhodnutia z dôvodov

podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, doplnil dokazovanie v odvolacím súdom naznačenom smere (viď
zápisnica z pojednávania zo dňa 2. júna 2020 a 14. augusta 2020 č.l. 636, 750) a vo veci rozhodol
po vyhodnotení všetkých skutočností, ktoré vyšli najavo po zrušení veci odvolacím súdom. O tejto
skutočnosti svedčia body 9, 14 a 18, 19 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie v rozhodnutí výslovne uviedol, že viazaný právnym názorom odvolacieho súdu na základe

skutkového stavu ustáleného už odvolacím súdom nevzhliadol dôvod, aby vyhodnotil skutkový stav iným
spôsobom tak, ako to žiadal v záverečnej reči právny zástupca žalovaného. To však neznamená, že
skutkovýstavpozrušeníveciodvolacímsúdomopätovnenevyhodnotil,svedčítolenotejskutočnosti,že
nevideldôvodzmeniťsvojnázornazistenýskutkovýstavzpohľaduvýsledkovdoplnenéhodokazovania.
Uvedený postup súdu prvej inštancie je plne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a

nevykazuje znaky žiadnej procesnej nesprávnosti.
21.1. Dovolací súd z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvej inštancie nezistil, že by neboli
vykonané dôkazy navrhované žalovaným (viď k tomu bližšie bod 15 tohto rozhodnutia). Skutočnosť, že
súdynevzaliprisvojomrozhodovanídoúvahyskutkovéokolnosti,ktorépodľažalovanéhovyplývalizním
predloženýchdôkazovanestotožnilisasjehotvrdeniamiavidenímskutkovéhostavu,nemázanásledok

upretie, či odňatie procesných práv strane sporu, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezistil.

23. Žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

24. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým

spôsobom dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dôvodom prípustnosti dovolania.

25. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí dovolateľ

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť,
v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka
správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prostéspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

26. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací
súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ

vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími
dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

27. Dovolateľ tvrdil, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu doposiaľ nebola riešená otázka, či v
konaní o určenie času plnenia dlhu súdom podľa § 564 Občianskeho zákonníka, je súd oprávnený
skúmať a dokazovať aj výšku dlhu, resp. iné podmienky vo vzťahu k dlhu. Bol toho názoru, že v
predmetnom konaní sa súd týmito otázkami nemôže zaoberať.

28. Dovolateľom nastolená právna otázka bola v prejednávanej veci riešená odvolacím súdom ako
kľúčová, avšak poznajúc vlastnú judikatúru („iura novit curia“ I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017) dovolací
súd konštatuje, že sa touto otázkou už zaoberal v skorších (nepublikovaných) rozhodnutiach a nemožno
ju tak považovať za otázku, ktorá doteraz nebola dovolacím súdom riešená v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.

29. V rozsudku z 28. septembra 2010 sp.zn. 5Cdo 254/2009 dovolací súd uviedol, že v rozhodnutí
o žalobe podľa § 564 OZ sa súd obmedzí na určenie splatnosti dlhu bez toho, aby dlžníkovi ukladal
povinnosť dlh splniť. Predpokladom takéhoto rozhodnutia je zistenie, že záväzok bol dohodnutý a že čas
plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Toto zistenie je predpokladom úspešnosti žaloby podľa § 564 OZ.

Pretože ide len o nahradenie prejavu vôle dlžníka ohľadne doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní
zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom rozsahu existuje. To musí byť preukázané až v konaní o
splnenie takéhoto záväzku.

30. V uznesení z 30. júla 2019 sp.zn. 4Cdo 137/2018 odpovedal dovolací súd na rovnako položenú

právnu otázku týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka citujúc závery
rozhodnutia sp.zn. 5Cdo 254/2009 a uviedol :
„Podľa názoru žalobcov v konaní o určenie času plnenia, pokiaľ ide o dokazovanie poskytnutia pôžičky,
sazhľadiskahmotnoprávnehosúdnesmiezaoberaťtým,čiavakomrozsahuzáväzokakotakýexistuje.”
„V konaní o určenie doby plnenia nie je podstatné, či záväzok bol založený (vznikol) platne, či a v

akom rozsahu doposiaľ existuje, poprípade či právo na plnenie, ktorého splatnosť bola ponechaná na
vôli dlžníka, je premlčané. Uvedené okolnosti musia byť preukázané až v konaní o splnenie záväzku.
Dobu splatnosti súd určí v závislosti na konkrétnych okolnostiach, za ktorých účastníci uzavreli dohodu,
prihliadne k možnostiam dlžníka, jeho platobných schopnostiam a k naliehavosti potreby veriteľa a vec
posúdi z hľadiska súladu s dobrými mravmi. V rozhodnutí sa obmedzí na určenie splatnosti, bez toho,

aby dlžníkovi uložil povinnosť dlh splniť. Predpokladom úspešnosti žaloby podľa § 564 Občianskeho
zákonníkajezistenie,žezáväzokboldohodnutýtak,žedobuplneniaurčujedlžník.Samotnérozhodnutie
súdu podľa § 564 Občianskeho zákonníka nie je pokladom pre výkon rozhodnutia (exekučným titulom).
Až na základe prípadného ďalšieho rozhodnutia súdu, ktorým je dlžníkovi uložená povinnosť plniť, je
možné navrhnúť a viesť výkon rozhodnutia. ”

„Z dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd pristúpil k riešeniu otázky, či v konaní
na určenie splatnosti dlhu môže ako predbežnú otázku riešiť existenciu samotného dlhu a jeho výšky,
následne posudzoval existenciu dôvodnosti určenia splatnosti finančných prostriedkov a vyvodil záver,
že pokiaľ dlh neexistuje, tak je nedôvodné rozhodovať o jeho splatnosti. ”
Na základe týchto úvah potom vyslovil právny záver, že rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa

súd v konaní o určenie splatnosti dlhu môže ako prejudiciálnou otázkou zaoberať existenciou samotnej
pohľadávky, môže zisťovať, či dlh vznikol a v či a v akom rozsahu existuje.31. Vec prejednávajúci senát sa s vyššie uvedenými právnymi závermi aplikovateľnými aj na tento spor
stotožňuje a dodáva, že v prípade určenia splatnosti dlhu podľa § 564 Občianskeho zákonníka sa síce
súd nemusí zaoberať otázkou existencie a výšky dlhu, avšak v niektorých prípadoch na to, aby vo veci

mohol rozhodnúť tak, ako tomu bolo aj v tomto spore, keď obrana žalovaného smerovala k spochybneniu
samotnej existencie dlhu a bola založená na tvrdení, že ide o dlh, ktorý vznikol na podklade (inej)
písomnej zmluvy s určeným dátumom splatnosti, nebolo možné vo veci rozhodnúť (t.j. rozhodnúť o
základe žaloby podľa § 564 Občianskeho zákonníka, že ide o dlh, kde čas plnenia bol ponechaný na vôli
dlžníka) bez toho, aby súdy preskúmali obranu a tvrdenia žalovaného aj vo vzťahu k existencii a výške

dlhu, ktorého splatnosť mala byť rozhodnutím určená. Navyše rozhodnutie súdu musí byť vykonateľné
a musí dlh dostatočne identifikovať, aby ho nebolo možné zameniť s iným. V tomto prípade hlavne s
ohľadom na obranu žalovaného v spore a tvrdenie o existencii viacerých zmlúv o pôžičke vo vzťahu k
žalovanému.Pretobolorozsudkomsúduprvejinštanciesprávneurčenádobasplatnostidlhuoznačením
titulu, z ktorého vznikol a tiež samotnou výškou tohto dlhu. Takémuto rozhodnutiu potom nevyhnutne
muselo predchádzať dokazovanie týkajúce sa existencie a výšky záväzku žalovaného, o čom svedčí aj

obsah spisu a rozhodnutí súdov nižšej inštancie (viď bližšie body 15, 16 tohto rozhodnutia). Neobstojí
preto argumentácia žalovaného ani v tom smere, že žiadne dokazovanie ohľadom výšky dlhu vykonané
nebolo.

32.Ustanovenie§564Občianskehozákonníkavýslovnenevylučuje,abysasúdvtomtokonanínemohol

za určitých okolností zaoberať aj otázkou samotnej existencie pohľadávky a jej rozsahu. I keď teda súd
môže vo veci rozhodnúť výlučne na podklade preskúmania okolností vo vzťahu k splatnosti dlhu, pričom
sanemusíostatnýmiaspektamizáväzkovéhovzťahuzaoberať,pokiaľobranažalovanéhosmerujepráve
k týmto aspektom, potom niet žiadneho zákonného ustanovenia a ani iného právneho dôvodu, prečo by
súd nemohol spor posúdiť komplexne a prejudiciálne sa zaoberať aj existenciou dlhu a jeho výškou.

33. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd vec posúdil právne správne, ak ako
predbežnú otázku riešil existenciu samotného dlhu a jeho výšky a následne posudzoval splnenie
podmienok určenia jeho splatnosti podľa § 564 Občianskeho zákonníka v súlade s už najvyšším súdom
vyslovenými právnymi názormi na túto právnu otázku. Dovolateľ tak neodôvodnene argumentoval, že

ide o právnu otázku v doterajšej praxi dovolacieho súdu neriešenú.

34. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP odmietol v zmysle § 447 písm. c) CSP a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.

35. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.